Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_42Cob-52-2025.pdf
PDF · 199.52 KB
Case nature
Area
Subarea
42Cob/52/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Gindlovej, členiek senátu JUDr. Márie Kubincovej, PhD. a JUDr. Ľubice Mojžišovej, v právnej veci žalobcu: Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky, so sídlom Černyševského 50, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 00 164 381, proti žalovanému: ŠK Juventa s.r.o. v likvidácii, so sídlom Gerlachovská 3/27, 010 08 Žilina, IČO: 47 421 916, zastúpený: Attorneity Legal s.r.o., so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 54 912 989, o zaplatenie 29.649,10 Eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe žalovaného o zaplatenie 31.738,95 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/117/2023-367 zo dňa 24. februára 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Rozhodnutie Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/117/2023-367 zo dňa 24. februára 2025 p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Odvolaním napadnutým rozhodnutím okresný súd vo výroku I. žalobu žalobcu zamietol. Vo výroku II. uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 31.738,95 Eur spolu s príslušenstvom v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku III. rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že sa žalobca žalobou doručenou súdu domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 29.649,10 Eur, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur a trovy konania. Žalobca v žalobe uviedol, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky v zastúpení Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, ako poskytovateľ, uzatvorilo dňa 09.08.2018 zo žalovaným ako prijímateľom Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 0765/2018 podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 25 zákona č. 292/2014 Z.z. a podľa § 20 ods. 2 zákona č. 523/2004 Z.z., predmetom ktorej bolo poskytnutie nenávratného finančného príspevku žalobcom žalovanému na realizáciu projektu s názvom „START UP“ s kódom projektu ITMS 2014+ : 312011M198 za účelom spolufinancovania schváleného projektu žalovaného. Zmluva nadobudla účinnosť 16.08.2018. Neoddeliteľnú súčasť zmluvy tvoria: Príloha č. 1 Všeobecné zmluvné podmienky k zmluve o poskytovaní NFP, Príloha č. 2 Predmet podpory NFP, Príloha č. 3 Rozpočet projektu a Príloha č. 4 Finančné opravy za porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania. Žalobca vykonával v zastúpení voči žalovanému postavenie poskytovateľa na základe splnomocnenia obsiahnutého v zmluve o vykonávaní častí úloh riadiaceho orgánu sprostredkovateľským orgánom z 23.07.2015 (0578/2015).
3. Dňa 11.10.2021 žalobca oznámil žalovanému oznámením č. 2021/13734:9-A1401 odstúpenie od zmluvy z dôvodu, že pri kontrole údajov na webovom sídle registra partnerov verejného sektora zistil, že žalovaný ako prijímateľ NFP si pred uzavretím zmluvy ako partner verejného sektora nesplnil povinnosť zapísať sa do registra partnerov verejného sektora, ktorá povinnosť mu vyplývala z ust. § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 v spojení s ust. § 2 ods. 2 zákona č. 315/2016 Z.z. o registri partnerov verejného sektora. Žalobca poukázal na to, že žalovaný v rozhodujúcom období nebol subjektom verejnej správy a v zmysle zmluvy mu mala byť poskytnutá suma presahujúca 100.000,- Eur. Žalobca dôvodil s poukazom na ust. § 344, § 345 ods. 2 a § 351 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka ako aj na čl. 9 ods. 4, čl. 9 ods. 4 písm. b) bod XVIII, čl. 10 ods. 1 písm. c) Prílohy č. 1 k zmluve a čl. 2 ods. 2.11 Zmluvy.
4. Žalobca v ďalšom uviedol, že listom č. 2021/9380:69-A1410 zo dňa 23.11.2021 poslal žalovanému správy o zistenej nezrovnalosti č. 312IP210461001 a č. 312IP210462001 spolu so žiadosťami o vrátenie finančných prostriedkov č. 312011M198Z001 v sume 13.100,76 Eur a č. 312011M198Z002 v sume 16.548,34 Eur v súvislosti s odstúpením od zmluvy, pričom žalovanému oznámil, že účinky odstúpenia od zmluvy nastali dňom jeho doručenia žalovanému dňa 11.10.2021.
5. Vzhľadom k tomu, že žalovaný na predmetnú žiadosť nereagoval, žalobca mu listom zo dňa 06.06.2022 doručil predžalobnú výzvu č. 2022/10763:43-A1410 na úhradu pohľadávok v súvislosti s odstúpením od zmluvy. Napriek doručenej predžalobnej výzve žalovaný pohľadávku žalobcu neuhradil.
6. Keďže rozhodnutím jediného spoločníka z 12.07.2023 žalovaný vstúpil dňa 19.07.2023 do likvidácie, žalobca doručil likvidátorovi dňa 05.09.2023 žiadosť o prihlásenie pohľadávky na žalovanú sumu 29.649,10 Eur. Likvidátor spoločnosti listom zo dňa 21.09.2023 oznámil žalobcovi, že predmetnú pohľadávku čo do právneho dôvodu aj výšky v celom rozsahu neuznáva.
7. Okresný súd Žilina vydal vo veci v skrátenom konaní platobný rozkaz č.k. 38Cb/117/2023-209, voči ktorému podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odôvodnený odpor. Žalovaný v odpore potvrdil, že uzatvoril s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky zastúpeným Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky dňa 09.08.2018 Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 0PĽZ/267/2018, na základe ktorej mal byť žalovanému poskytnutý nenávratný finančný príspevok v maximálnej výške 121.224,71 Eur. Žalovaný taktiež potvrdil, že počas doby realizácie projektu mu bolo na zálohových platbách v zmysle zmluvy vyplatených 29.649,10 Eur. Ďalšie žiadosti o vyúčtovanie platieb predložené žalovaným v zmysle zmluvy boli žalobcom pozastavené, pričom žalovanému doteraz neboli uhradené finančné prostriedky v súhrnnej výške 31.738,95 Eur zloženej z troch žiadostí o platbu vo výške 7.643,31 Eur s najneskorším dátumom úhrady 09.02.2020, vo výške 10.342,71 Eur s najneskorším dátumom úhrady 16.03.2020 a vo výške 13.752,93 Eur s najneskorším dátumom úhrady 18.08.2020.
8. Žalovaný mal za to, že povinnosť jeho zápisu do registra partnerov verejného sektora sa v čase uzatvorenia zmluvy na žalovaného nevzťahovala a nevzťahovala sa na neho ani v priebehu realizácie projektu a ani v súčasnosti. Žalovaný poukázal na to, že žalobca v čase uzavretia zmluvy a počas následného plnenia zo zmluvy od žalovaného splnenie tejto povinnosti nevyžadoval. Žalobca toto spätne účelovo využíva ako dôvod na nevyplatenie zvyšku splatnej sumy finančných prostriedkov a na odstúpenie od zmluvy s požiadavkou vrátenia všetkých prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy žalovanému. Žalovaný má za to, že žiadnu povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy neporušil, svoje povinnosti zo zmluvy si priebežne plnil a žalobca preto nemal a nemá žiadny dôvod na odopretie svojho plnenia, alebo na odstúpenie od zmluvy. Zmluva je platná, odstúpenie od zmluvy je neplatné a neúčinné a žalobca musí aj naďalej plniť svoje záväzky zo zmluvy. Pokiaľ by aj súd dospel k záveru, že došlo k platnému a účinnému odstúpeniu od zmluvy zo strany žalobcu, žalovaný poukázal na to, že pri plnení svojich zmluvných povinností a záväzkov pred odstúpením žalobcu od zmluvy poskytol žalobcovi plnenia, za ktoré mu žalobca neposkytol požadované platby, resp. ich žiada vrátiť späť. Tieto výdavky si žalovaný uplatnil na preplatenie v zmysle zmluvy v čase jej platnosti a účinnosti, pričom má za to, že v prípade ich nepreplatenia za súčasného odstúpenia od zmluvy by tieto plnenia predstavovali predmet bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu, resp. škodu vzniknutú na strane žalovaného v dôsledku postupu žalobcu pri uzatváraní, realizovaní a odstúpení od zmluvy.
9. V ďalšom žalovaný namietal nedostatok aktívnej legitimácie Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky s odkazom na § 2 ods. 2 veta tretia zákona č. 278/1993 Z.z. o správe
majetku štátu v znení neskorších predpisov, keďže poskytovateľom v zmysle zmluvy je Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré malo byť v tejto veci žalobcom konajúcim v mene Slovenskej republiky.
10. V ďalšom žalovaný namietol, že žalobca žalovanú sumu nešpecifikoval, neobjasnil jej výšku, ani podklad a právny titul z uplatnených nárokov.
11. Žalovaný ďalej odmietol oprávnenosť a opodstatnenosť materiálneho dôvodu pre odstúpenie od zmluvy, ktorým malo byť nesplnenie povinnosti žalovaného byť zapísaný v registri partnerov verejného sektora. Poukázal na to, že spor o povinnosť zápisu do registra partnerov verejného sektora má základ v stanovisku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky k výkladu § 2 zákona č. 315/2016 Z.z. v znení platnom a účinnom v roku 2018, kedy zo znenia zákona nebolo jednoznačne zrejmé, čo je potrebné chápať pod jednorazovým a čo pod opakujúcim sa plnením, od čoho závisela a závisí povinnosť zápisu do registra partnerov verejného sektora pri prekročení zákonnej výšky hodnoty zmluvného plnenia. V znení zákona čo. 315/2016 Z.z. účinnom od 01.08.2017 do 31.08.2019 nebolo zrejmé, do ktorej kategórie spadá postupne čiastkové čerpanie prostriedkov zo štrukturálnych fondov. Uvedené bolo spresnené až novelou zákona č. 315/2016 Z.z. účinnou od 01.09.2019, keď táto novela potvrdila predchádzajúci výklad, že hranica 250.000,- Eur sa vzťahuje nielen na opakujúce sa plnenia, ale aj na plnenia čiastkové, čo je práve podstata čerpania verejných prostriedkov zo štrukturálnych fondov, a teda aj čerpania prostriedkov na základe zákona č. 292/2014 Z.z.. Žalovaný tak poukázal na to, že novú právnu úpravu účinnú od roku 2019 je potrebné v záujme spravodlivosti stiahnuť aj spätne na výklad pojmov jednorazového a opakujúceho sa plnenia z roku 2018. Žalovaný zdôraznil, že trvanie na výklade, že pri čerpaní prostriedkov zo štrukturálnych fondov išlo do roku 2019 o jednorazové plnenie, na ktoré sa vzťahuje limit 100.000,- Eur a od roku 2019 už ide o plnenie opakujúce sa, na ktoré sa vzťahuje limit 250.000,- Eur za účelom zneplatnenia zmluvy alebo umožnenia štátu od zmluvy jednostranne odstúpiť a domáhať sa vrátenia všetkých poskytnutých prostriedkov, považuje za neudržateľné a nespravodlivé, a to osobitne pokiaľ žalovaný prostriedky prijímal pred aj po roku 2019 a úhrady požadované zo strany žalovaného v žiadostiach o platby sa datujú práve z obdobia rokov 2019 a 2020.
12. V danom smere žalovaný namietal, že pri podpisovaní zmluvy žalobca vyhodnotil prijímanie prostriedkov zo štrukturálnych fondov ako opakujúce sa plnenia, pri ktorom sa zápis do registra partnerov verejného sektora vyžaduje iba ak celková suma opakujúceho sa plnenia prekročí sumu 250.000,- Eur, prípadne ho vyhodnotil ako plnenie, ktorého výška sa dopredu nedá určiť vzhľadom na možnosť (a nie povinnosť) čerpať celú sumu NFP. Naopak, na konci roku 2019 Odbor auditu medzinárodných zdrojov, sekcia auditu a kontroly Ministerstva financií SR na základe stanoviska Ministerstva spravodlivosti SR zverejneného na jeho webovom sídle skonštatoval, že plnenie z verejných prostriedkov pri čerpaní zo štrukturálnych fondov sa považuje za plnenie jednorazové, pri ktorom sa vyžaduje zápis prijímateľov do registra partnerov verejného sektora už pri presiahnutí sumy 100.000,- Eur.
13. Žalovaný namietal aj postup orgánu auditu, ktorý sa odvolával na Systém riadenia Európskych štrukturálnych a investičných fondov (EŠIF), podľa ktorého sa každý schválený NFP považuje za jednorazové plnenie s poukazom na to, že systém riadenia EŠIF je záväzný pre poskytovateľov finančných prostriedkov a nie pre prijímateľov, preto sa žalovaný nemohol dopustiť porušenia povinnosti podľa Systému riadenia EŠIF. Pokiaľ niekto tieto povinnosti porušil, bolo to Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, ktoré so žalovaným uzavrelo zmluvu bez vyžadovania podmienky zápisu do registra partnerov verejného sektora, pokiaľ by vôbec táto zákonná povinnosť existovala. Žalovaný mal preto za to, že dôvod na odstúpenie od zmluvy nebol daný a odstúpenie od zmluvy je neplatné.
14. Okrem rozporu so zákonom a zmluvou, považoval žalovaný za rozporný postup žalobcu aj s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi, kedy žalobca postupuje v rozpore s vlastným konaním a vlastné postupy a pochybenia kladie za vinu žalovanému. Žalovaný poukázal na to, že žalobca dlhodobo ubezpečoval žalovaného, že zmluva je platná a vynaloží všetko úsilie na nápravu vzniknutej situácie. Rovnako žalobca ubezpečoval aj ostatné subjekty, ktoré s ním mali uzatvorené podobné zmluvy, o ich platnosti a účinnosti.
15. Žalovaný poukázal na to, že plnenie poskytnuté žalovaným žalobcovi už nemožno vrátiť, a preto trvá na jeho kompenzácii vo forme peňažného plnenia zodpovedajúceho jeho hodnote v zmysle zmluvy.
16. Žalovaný si navyše voči žalobcovi uplatnil nárok na úhradu prostriedkov prevyšujúcich nároky žalobcu za poskytnuté plnenia v zmysle žiadosti o platbu žalobcom neuhradených, v dôsledku čoho požadoval od žalobcu, nad rámec žalovanej sumy, zaplatenie sumy 31.738,95 Eur na základe žiadosti o platbu so zákonným úrokom z omeškania zo sumy 7.643,31 Eur od 10.02.2020 do zaplatenia, zo sumy 10.342,71 Eur od 17.03.2020 do zaplatenia a zo sumy 13.752,93 Eur od 19.08.2020 do zaplatenia. Žalovaný tak žiadal žalobu žalobcu zamietnuť a zároveň vzájomnou žalobou si uplatnil nárok na zaplatenie sumy 31.738,95 Eur s príslušenstvom.
17. Žalobca vo vyjadrení k odporu žalovaného k námietke žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu poukázal na čl. 3 ods. 1 písm. g) bod 15 Zmluvy o vykonávaní časti úloh riadiaceho orgánu sprostredkovateľským orgánom uzatvorenej dňa 23.07.2015 medzi Ministerstvom práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky ako riadiacim orgánom a Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky ako sprostredkovateľským orgánom a uviedol, že Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky je ako sprostredkovateľský orgán oprávnený zastupovať Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky ako riadiaci orgán v konaniach pred súdmi alebo inými orgánmi verejnej moci. Žalobca zotrval na platnosti odstúpenia od zmluvy z dôvodu, že prijímateľ nesplnil povinnosť zápisu v registri partnerov verejného sektora, hoci v rozhodujúcom období nebol subjektom verejnej správy a v zmysle zmluvy mu mala byť poskytnutá suma presahujúca 100.000,- Eur. Poukázal na to, že bol povinný od zmluvy odstúpiť na základe vykonaného vládneho auditu, pričom tak učinil bezodkladne v deň, ktorý bol identifikovaný ako dátum zistenia nezrovnalosti (07.10.2021). Z uvedeného dôvodu má za to, že je oprávnený požadovať od žalovaného vrátenie sumy 29.649,10 Eur, ktorá bola žalovanému poskytnutá na základe zmluvy na realizáciu projektu. Poukázal pritom na to, že zo zákona č. 292/2014 Z.z. nevyplýva povinnosť žalobcu ako poskytovateľa NFP, kontrolovať pred podpisom zmluvy splnenie povinnosti žiadateľa zapísať sa v registri partnerov verejného sektora. Zmluva bola uzatvorená na poskytnutie jednorazového príspevku vo výške 121.224,71 Eur, pričom poskytnutie nenávratného finančného príspevku je jednorazovým plnením, čo konštatoval vládny audit, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ako vecný gestor zákona č. 315/2016 Z.z.), Centrálny koordinačný orgán, ako aj samotná Európska únia v rámci dohľadu nad financovaním prostredníctvom Európskych štrukturálnych a investičných fondov. Uviedol, že opakujúce sa plnenia sú v budúcnosti splatné, opakujúce sa dávky, ako napr. renta, výživné, alebo penzia.
18. Ku vzájomnej žalobe žalovaného žalobca uviedol, že ju v celom rozsahu neuznáva, považuje ju za umelo vykonštruovanú a podávanú z procesnej opatrnosti ako prostriedok procesnej obrany žalovaného. Opakovane poukázal na to, že dňa 11.10.2021 oznámil žalovanému odstúpenie od zmluvy z dôvodu, že žalovaný ako prijímateľ NFP si pred uzavretím zmluvy ako partner verejného sektora nesplnil svoju povinnosť zapísať sa do registra partnerov verejného sektora. Z uvedeného dôvodu zotrval na podanej žalobe a vzájomnú žalobu žalovaného žiadal ako nedôvodnú zamietnuť.
19. Žalovaný vo svojom ďalšom písomnom vyjadrení zotrval na tom, že posúdenie plnenia z nenávratného finančného príspevku ako jednorazového, alebo opakujúceho sa plnenia nebolo v čase uzatvorenia zmluvy jasne zadefinované, pričom výklad prijatý žalobcom, že ide o jednorazové plnenie, považuje za nesprávny. Žalovanému mala byť poskytnutá suma v úhrne neprevyšujúca sumu 250.000,- Eur, ktorej vyplácanie malo byť realizované po častiach, v závislosti od priebehu plnenia projektu. Žalovaný ďalej poukázal na Schému pomoci DE MINIMIS na podporu vzdelávania, ktorá sa vzťahuje na žalovaného, v zmysle ktorej výška pomoci predstavuje súčet jednotlivých hodnôt vyplateného nenávratného finančného príspevku. Pomoc sa poskytuje formou viacerých platieb. Žalovaný pritom zdôraznil, že tu ide až o sumy vyplatené a za výšku pomoci sa považuje súčet vyplatených, resp. po častiach vyplácaných platieb, keďže žalovaný nemusel všetky priznané prostriedky vyčerpať a ani ich nevyčerpal. Je preto nelogické a až nemožné, aby sa takéto plnenie považovalo za jednorazové, a to ešte pred jeho reálnym vyplatením.
20. Žalovaný ďalej uviedol, že pri podpise zmluvy vychádzal z Usmernenia č. 5 pre žiadateľov k výzve na predkladanie žiadosti o nenávratný finančný príspevok na podporu celoživotného vzdelávania, ktoré bolo zverejnené na webovej stránke žalobcu s dátumom vydania účinnosti 17.08.2017. Podľa tohto usmernenia podmienka č. 11, že žiadateľ je zapísaný v registri partnerov verejného sektora podľa osobitného predpisu sa zmenila tak, že splnenie podmienky overí poskytovateľ pomoci v registri
partnerov verejného sektora. V prípade, ak sa povinnosť zápisu do registra partnerov verejného sektora v čase konania o žiadosti o NFP na žiadateľa nevzťahuje, táto podmienka sa považuje za splnenú. Podmienku a jej splnenie mal tak overovať poskytovateľ, t.j. žalobca. Nakoľko však žalobca od žalovaného takýto zápis nežiadal, žalovaný mal za to, že žalobca sám postupoval tak, že sa na žalovaného podmienka zápisu nevzťahuje. K tvrdeniu žalobcu, že žalobca nebol povinný kontrolovať splnenie si povinnosti žiadateľa ohľadne zápisu v registri partnerov verejného sektora poukázal žalovaný na § 25 ods. 5 a § 19 ods. 11 zákona č. 292/2014 Z.z..
21. Žalobca vo svojom ďalšom písomnom vyjadrení zotrval na skutkovej a právnej argumentácii. K čerpaniu prostriedkov DE MINIMIS uviedol, že žalovaný zle aplikuje čerpanie prostriedkov DE MINIMIS, pretože v tomto prípade ide o nariadenie Európskej únie, ktorá uvádza, že k narušeniu hospodárskej súťaže medzi podnikateľskými subjektmi členských štátov nedôjde, ak štátna pomoc subjektu nepresiahne 300.000,- Eur (platné od roku 2024 predtým bola hranica 200.000,- Eur) a zároveň suma tejto pomoci sa počíta za 3 fiškálne roky (ten aktuálny a 2 predchádzajúce). Z uvedeného vyplýva, že pri porušení týchto podmienok by išlo o narušenie hospodárskej súťaže, čo žalobca nikdy netvrdil.
22. Na nariadenom termíne pojednávania zástupca žalobcu poukázal na nedostatok pasívnej legitimácie žalobcu pri vzájomnej žalobe, v ktorom prípade nemôže byť žalovaná Slovenská republika, ale len konkrétne ministerstvo. Poukázal taktiež na to, že tým, že došlo k odstúpeniu od zmluvy, žalovanému bolo zrejmé, že Ministerstvo školstva už od neho nemohlo požadovať žiadne úkony, nakoľko vládny audit konštatoval, že od zmluvy sa musí odstúpiť. Pokiaľ teda žalovaný ďalej plnil, dobrovoľne sa vydal k bezdôvodnému obohateniu a už mu to zaplatené nemôže byť.
23. Žalovaný na nariadenom termíne pojednávania zotrval na tom, že nemal povinnosť zápisu do registra partnerov verejného sektora s poukazom na to, že žalobca ju pri podpise zmluvy nevyžadoval, hoci podľa § 25 ods. 5 zákona č. 292/2014 Z.z. ako aj usmernenia č. 5 mal sám žalobca zápis žiadateľa do registra partnerov verejného sektora preverovať. Žalovaný taktiež poukázal na znenie dôvodovej správy k Zákonu o registri partnerov verejného sektora k zneniu účinnému v čase podpisu zmluvy. Novela Zákona o registri partnerov verejného sektora z roku 2019 potvrdila, že pri prostriedkoch nenávratného finančného príspevku nejde o jednorazové plnenie. Žalovaný poukázal na to, že prijímal prostriedky pred novelou, ako aj po novele z roku 2019, a preto je nelogické, aby do roku 2019 išlo o plnenie jednorazové a po roku 2019 o plnenie, ktoré by podliehalo režimu opakujúceho sa plnenia. Žalobca od zmluvy odstúpil aj v rozpore so všeobecnými zmluvnými podmienkami čl. 9 ods. 4 písm. b) bod 19, nakoľko vopred nevyžiadal dodatočné splnenie podmienky zápisu do registra partnerov verejného sektora od žalovaného a zároveň od zmluvy odstúpil až v roku 2021, teda niekoľko rokov po tom ako zistil problém so zápisom do registra partnerov verejného sektora. Nie je tak pravdivé tvrdenie žalobcu, že by si žalovaný sám spôsobil škodu tým, že po roku 2021 po odstúpení od zmluvy vynakladal ďalšie náklady, nakoľko náklady boli vynaložené ešte počas platnosti a účinnosti zmluvy, a to predtým ako žalobca od zmluvy odstúpil. Vo vzťahu k argumentu žalobcu ohľadne nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného poukázal žalovaný na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS 215/2023.
24. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že považoval vykonaným dokazovaním za preukázané, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky ako poskytovateľ, v zastúpení Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a žalovaný ako prijímateľ uzatvorili dňa 09.08.2018 Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. OPĽZ/267/2018, v ktorej zmluvné strany vykonali platnú voľbu Obchodného zákonníka podľa ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, v nadväznosti na čo bol posúdený daný záväzkový vzťah ako obchodno-právny, a to konkrétne ako nepomenovaná zmluva uzatvorená podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Súčasťou zmluvy boli Všeobecné zmluvné podmienky v nadväznosti na ust. § 273 Obchodného zákonníka, v ktorých si bližšie upravili práva, povinnosti a postavenie zmluvných strán. Účelom zmluvy o poskytnutí NFP bolo v spolufinancovanie schváleného projektu prijímateľa poskytnutím NFP v rámci Operačného programu ľudské zdroje spolufinancovaného Európskym sociálnym fondom s ďalšou špecifikáciou uvedenou v čl. 2 ods. 2.2 Zmluvy. V zmysle čl. 3 bod 3.1 Zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že celkové oprávnené výdavky na realizáciu aktivít projektu predstavujú sumu 127.604,96 Eur, pričom poskytovateľ poskytne prijímateľovi NFP maximálne do výšky 121.224,71 Eur, čo predstavuje 95 % z celkových oprávnených výdavkov na realizáciu aktivít projektu. Prijímateľ zároveň vyhlásil, že má zabezpečené zdroje financovania projektu vo výške 5 %, čo predstavuje sumu 6.380,25 Eur z celkových
oprávnených výdavkov na realizáciu aktivít projektu. V zmysle čl. 3 ods. 3.2 Zmluvy nesmela byť maximálna výška NFP uvedená v ods. 3.1. písm. b) prekročená, s výnimkami ďalej uvedenými. Prijímateľ vzal na vedomie, že výška NFP na úhradu časti oprávnených výdavkov, ktorá bude skutočne uhradená prijímateľovi, závisí od výsledkov prijímateľom vykonaného obstarávania služieb, tovarov a stavebných prác, od posúdenia výšky jednotlivých výdavkov s ohľadom na pravidlá posudzovania hospodárnosti, efektívnosti, účelnosti a účinnosti výdavkov, ako aj splnenie ostatných podmienok uvedených v zmluve o poskytnutí NFP, vrátane podmienok oprávnenosti výdavkov podľa čl. 14 VZP. V zmysle čl. 5 ods. 5.1 Zmluvy sa prenajímateľ zaviazal predkladať žiadosti o platbu najmenej jedenkrát za 2 kalendárne mesiace k 15. dňu nasledujúceho mesiaca počas realizácie hlavných aktivít projektu tak, aby počas prvej polovice doby realizácie hlavných aktivít projektu suma v predložených žiadostiach o platbu predstavovala výšku minimálne 40 % z celkových oprávnených výdavkov. Minimálna výška žiadosti o platbu musí byť minimálne 5.000,- Eur spolu za všetky zdroje financovania.
25. V ďalšom okresný súd poukázal na to, že Preambula zmluvy uvádza, že proces predchádzajúci uzavretiu zmluvy upravuje zákon č. 292/2014 Z.z., v zmysle ktorého príspevok sa poskytuje na základe písomnej zmluvy uzavretej so žiadateľom, ktorého žiadosť bola schválená v konaní podľa tohto zákona. Konanie o žiadosti je upravené v § 19 zákona č. 292/2014 Z.z., v zmysle ktorého (ods. 8) poskytovateľ rozhodne o schválení žiadosti, ktorá splnila podmienky poskytnutia príspevku. Naopak, poskytovateľ rozhodne o neschválení žiadosti, ak žiadateľ nesplní niektorú z podmienok poskytnutia príspevku (§ 19 ods. 9 písm. a)). Z ust. § 19 ods. 11 zákona č. 292/2014 Z.z. ďalej vyplýva, že písomné rozhodnutie o schválení žiadosti obsahuje vo výroku výšku schváleného príspevku a toto rozhodnutie môže vo výroku rozhodnutia obsahovať podmienky, ktorých splnenie musí žiadateľ preukázať pred uzatvorením zmluvy, a to vrátane lehoty, v ktorej tak musí urobiť. Okresný súd ďalej poukázal na to, že zákon č. 292/2014 Z.z. v ust. § 25 ods. 5 uvádza, že poskytovateľ zašle písomný návrh na uzavretie zmluvy a určí lehotu na prijatie návrhu žiadateľovi, ktorému rozhodnutie o schválení žiadosti nadobudlo právoplatnosť, a ktorý splnil podmienky určené vo výroku rozhodnutia podľa § 19 ods. 11, ak boli podmienky vo výroku rozhodnutia určené. Následne sa príspevok poskytuje prijímateľovi na základe a v súlade so zmluvou uzavretou podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka.
26. Okresný súd poukázal na to, že spornou skutočnosťou v prejednávanej veci bolo to, či zo strany žalovaného došlo k porušeniu tvrdenej povinnosti pred uzavretím zmluvy byť zapísaný ako partner v registri partnerov verejného sektora, od čoho následne záviselo posúdenie platnosti/neplatnosti odstúpenia od zmluvy zo strany žalobcu. Súd sa nestotožnil s vyjadrením žalobcu, že nebol povinný pred uzavretím skúmať, či žalovaný je zapísaný v registri partnerov verejného sektora. V danom smere okresný súd poukázal na § 16 ods. 7 zákona č. 292/2014 Z.z., z ktorého výslovne vyplýva, že príspevok sa neposkytne žiadateľovi, ktorý má povinnosť zapisovať sa do registra partnerov verejného sektora, a ktorý nie je zapísaný v registri partnerov verejného sektora. V prípade, že žiadateľ má postavenie partnera verejného sektora podľa zákona č. 315/2016 Z.z., zápis v registri partnerov verejného sektora je tak jednou z podmienok poskytnutia príspevku v zmysle zákona č. 292/2014 Z.z., pričom v prípade nesplnenia niektorej z podmienok poskytnutia príspevku, zákon priamo predpokladá, že poskytovateľ rozhodne o neschválení žiadosti. Okresný súd tak konštatoval, že keďže došlo k uzatvoreniu zmluvy medzi poskytovateľom a prijímateľom, je zrejmé, že v konaní o žiadosti podľa § 19 zákona č. 292/2014 Z.z. poskytovateľ vyhodnotil ako splnené všetky podmienky pre poskytnutie príspevku na strane žalovaného. Okresný súd pritom zdôraznil, že v konaní nebolo tvrdené a ani vykonaným dokazovaním preukázané, že by žalobca pred uzavretím zmluvy žiadal od žalovaného splnenie podmienky zápisu v registri partnerov verejného sektora, resp., že by takúto podmienku uviedol v rozhodnutí o schválení žiadosti. Sám žalobca v liste zo dňa 08.10.2020 adresovanom právnemu zástupcovi žalovaného uviedol, že pri uzatváraní zmlúv o poskytnutí nenávratného finančného príspevku zohľadnia v tom čase účinné znenie § 2 ods. 2 zákona č. 315/2016 Z.z., z ktorého nevyplýval jednoznačný záver, že u dotknutých prijímateľov vznikla povinnosť byť zapísaný v RPVS. K zmene postoja na strane žalobcu došlo po vykonaní vládneho auditu na základe stanoviska orgánu auditu v spojení so stanoviskom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky k výkladu § 2 ods. 2 zákona č. 315/2016 Z.z. Okresný súd tak konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný v čase konania o žiadosti podľa § 19 zákona č. 292/2014 Z.z., po jeho ukončení, pred uzavretím zmluvy, ako ani v čase uzavretia zmluvy, nebol zapísaný v registri partnerov verejného sektora, žalobca o tejto skutočnosti vedel a podmienku splnenia zápisu v registri partnerov verejného sektora od žalovaného nevyžadoval.
27. Okresný súd konštatoval, že vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku bolo relevantné posúdenie, či mal žalovaný postavenie partnera verejného sektora v zmysle zákona č. 315/2016 Z.z., resp. či skutočnosť, že žalovaný pred uzavretím zmluvy v registri partnerov verejného sektora zapísaný nebol, znamená podstatné porušenie zmluvy v zmysle čl. 2 ods. 2.11 Zmluvy v spojení s čl. 9 ods. 4 písm. b) bod XVIII, prílohy č. 1 k Zmluve, ktoré by oprávňovalo žalobcu od zmluvy odstúpiť. V danom smere okresný súd poukázal na to, že bol relevantný výklad ust. § 2 ods. 2 zákona č. 315/2016 Z.z. v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia zmluvy 09.08.2018. Okresný súd poukázal na to, že v konaní nebolo sporné, že na základe uzatvorenej zmluvy sa poskytovateľ zaviazal poskytnúť prijímateľovi NFP maximálne do výšky 121.224,71 Eur a rovnako nebolo sporné, že na základe žalovaným podaných žiadostí o platbu mu bola vyplatená suma 29.649,10 Eur. Žalobca v prejednávanom prípade zastával názor, že v prípade nenávratného finančného príspevku ide o jednorazové plnenie v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 315/2016 Z.z., ktoré v prejednávanom prípade presahovalo sumu 100.000,- Eur a, naopak, žalovaný zastával názor, že ide o opakujúce sa plnenie, ktoré sumu 250.000,- Eur v kalendárnom roku nepresiahlo.
28. Okresný súd na danom mieste poukázal na to, že tak orgán auditu, ani Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, resp. ani usmernenie Európskej únie vo vzťahu k poskytovaniu nenávratných finančných príspevkov z európskych štrukturálnych fondov, nepredstavujú záväzný výklad ustanovení zákonov Slovenskej republiky, a to konkrétne v prejednávanej veci ust. § 2 ods. 2 zákona č. 315/2016 Z.z. v znení účinnom od 01.08.2017 do 31.08.2019. Pri výklade daného ust. § 2 ods. 2 zákona č. 315/2016 Z.z. súd čerpal primárne z dôvodovej správy k tomuto zákonu, z ktorej vyplýva, že „účelom návrhu zákona je zavedenie registra partnerov verejného sektora, ako aj úprava s tým súvisiacich otázok s cieľom legislatívne vymedziť požiadavky na subjekty, s ktorými vstupuje štát resp. subjekty verejného práva do právnych vzťahov, resp. v rámci ktorých tretia osoba prijíma akékoľvek plnenie vrátane predaja majetku štátu. Partnerom verejného sektora bude fyzická osoba a právnická osoba, ktorá spĺňa návrhom zákona vymedzené znaky a ktorá prijíma verejné zdroje vrátane majetku nad určený zákonný limit“ / všeobecná časť dôvodovej správy/. Z osobitnej časti dôvodovej správy k Zákonu č. 315/2016 Z.z. ďalej vyplýva, že „právna úprava obsahuje pozitívne vymedzenie partnera verejného sektora a súčasne aj negatívne vymedzenie tohto pojmu. Jednotiacim znakom jednotlivých definícií partnera verejného sektora je prvok spočívajúci v nakladaní s verejnými zdrojmi a to buď s ohľadom na finančné limity alebo bez ohľadu na tieto limity. V § 2 ods. 1 písm. a/ je pozitívna definícia partnera verejného sektora, negatívne definičné vymedzenie je v § 2 ods. 2, 3 a 4. Posúdenie otázky, či subjekt je partnerom verejného sektora a teda má povinnosť zápisu do registra, je vždy závislé od všetkých aspektov definície partnera verejného sektora, pričom primárne sa skúma naplnenie pozitívneho vymedzenia partnera verejného sektora a následne či tu nie je okolnosť, ktorá by vylučovala označenie subjektu ako partnera verejného sektora /negatívna definícia/“. Okresný súd v danej súvislosti poukázal na to, že žalovaný nepochybne spĺňal pozitívnu definíciu partnera verejného sektora v zmysle § 1 ods. 1 písm. a) zák. č. 315/2016 Z.z., keďže ako právnická osoba, ktorá nie je subjektom verejnej správy, prijíma na základe zmluvy finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, resp. z Európskych štrukturálnych a investičných fondov. Pokiaľ ide o negatívnu definíciu registra partnerov verejného sektora, z dôvodovej správy k zák. č. 315/2016 Z.z. vyplýva, že „sa volí dvojaký prístup prostredníctvom určenia finančných limitov /odseky 2 a 3/ a zároveň sektorovým vymedzením subjektov, ktoré sa nepovažujú za partnerov verejného sektora. Navrhované finančné limity boli predkladateľom analyzované a zvolené s ohľadom na mieru administratívnej záťaže spojenej s realizáciou zákona tak, aby nezaťažovali partnerov verejného sektora plošne pri akomkoľvek objeme plnenia zo strany štátu. Cieľom je teda nájsť optimálnu rovnováhu a mať nastavené vyššie požiadavky na transparentnosť právnych vzťahov so štátom len v prípadoch výrazne vyšších plnení z verejných zdrojov. Z tohto pohľadu sa finančný limit 100.000,- eur pri jednorazovom plnení a 250.000,- eur pri opakujúcom sa plnení v priebehu roka javí ako optimálna hranica pre naplnenie sledovaného cieľa.“ Okresný súd poukázal na to, že z uvedeného je zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo nastaviť určité finančné limity tak, aby nie v každom jednotlivom prípade poskytovania prostriedkov z verejných zdrojov toto bolo viazané na povinnosť zápisu ich prijímateľa v registri partnerov verejného sektora.
29. Okresný súd v ďalšom poukázal na to, že vo vzťahu k ust. § 2 ods. 2 zák. č. 315/2016 Z.z., osobitná časť dôvodovej správy uvádza, že: „Finančné limity navrhované v zákone treba posudzovať tak, že v prípade podľa § 2 ods. 2 je rozhodujúci konkrétny právny vzťah medzi partnerom verejného sektora a verejným sektorom, t.j. posudzuje sa každé plnenie zvlášť a nedochádza k ich sčítavaniu. V prípade opakujúceho plnenia je rozhodujúci znak, že ide o jeden právny vzťah (zmluvu), v rámci ktorej je plnenie rozložené na viac plnení.“ Citovanú časť dôvodovej správy k zák. č. 315/2016 Z.z. súd
považoval za určujúcu vo vzťahu k výkladu ust. § 2 ods. 2 tohto zákona. Okresný súd pritom poukázal na to, že zákonná úprava neobsahuje ustanovenie, v zmysle ktorého by sa právnická osoba, ktorá nie je subjektom verejnej správy, vždy považovala za partnera verejného sektora, pokiaľ prijíma prostriedky z Európskych štrukturálnych a investičných fondov. Preto je potrebné skúmať, či nespĺňa negatívne vymedzenie partnera verejného sektora v zmysle § 2 ods. 2 predmetného zákona. Rovnako zákonná úprava nestanovuje, že príspevok z Európskych štrukturálnych a investičných fondov je potrebné bez ďalšieho považovať za jednorazovo poskytnuté finančné prostriedky v zmysle ust. § 2 ods. 2 zák. č. 315/2016 Z.z. Ako príklad vo vzťahu k opakujúcemu sa plneniu dôvodová správa uvádza, že rozhodujúcim znakom je, že ide o jeden právny vzťah (zmluvu), v rámci ktorej je plnenie rozložené na viac plnení, čo je aj prípad prejednávanej veci. Zmluva stanovuje maximálny možný limit čerpania NFP počas doby realizácie projektu od septembra 2018 do augusta 2021 v sume 121.224,71 Eur a zároveň upravuje mechanizmus postupného čerpania NFP do tohto limitu na základe žiadostí o platbu predkladaných žalovaným v súlade s čl. 5 zmluvy s tým, že maximálny limit NFP v zmysle zmluvy mohol, ale nemusel, byť prijímateľom naplnený. Okresný súd na danom mieste poukázal na to, že pojem opakujúce sa plnenie použitý v ust. § 2 ods. 2 zák. č. 315/2016 Z.z. je potrebné vykladať autonómne v kontexte účelu a zmyslu právnej úpravy, ktoré boli vyjadrené predovšetkým v dôvodovej správe jeho predkladateľa, pričom nemožno pre potreby výkladu tohto ustanovenia pripisovať tomuto pojmu význam, ktorý mu je spravidla pripisovaný v predpisoch súkromného práva. Okresný súd zdôraznil, že súdom prijatý spôsob výkladu ust. § 2 ods. 2 zák. č. 315/2016 Z.z. zodpovedá aj neskoršiemu postupu zákonodarcu, ktorý novelou účinnou od 01.09.2019 precizoval ustanovenia týkajúce sa finančných limitov tým spôsobom, že rozlíšil plnenia opakujúce sa a plnenia poskytované partnerom verejného sektora po častiach, pričom negatívna definícia v zmysle ust. § 2 ods. 3 zák. č. 315/2016 Z.z. v znení účinnom od 01.09.2019 stanovuje, že partnerom verejného sektora podľa ods.1 písm. a) bodu 1. až 4., bodu 6. a 7., nie je ten, komu majú byť poskytnuté viaceré čiastkové, alebo opakujúce sa plnenia zo zmluvy, ktorého hodnota úhrnne neprevyšuje 250.000,- Eur. Tá skutočnosť, že zákonodarca v zák. č. 315/2016 Z.z. v znení účinnom od 01.09.2019 rozlíšil plnenie čiastkové a plnenie opakujúce neznamená, že by zmluva s viacerými čiastkovými plneniami nemohla byť podľa právnej úpravy účinnej do 31.08.2019 posudzovaná ako zmluva s opakujúcim sa plnením.
30. Okresný súd tak s poukazom na uvedené mal za to, že žalovaný v čase uzavretia zmluvy spĺňal negatívnu definíciu partnera verejného sektora v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 315/2016 Z.z., a preto nemohlo dôjsť k žalobcom tvrdenému porušeniu zmluvnej povinnosti. Súd tak skonštatoval, že nedošlo k naplneniu tvrdeného dôvodu pre odstúpenie od zmluvy zo strany žalobcu, preto je odstúpenie od zmluvy neplatné.
31. Okresný súd pre úplnosť uviedol, že žalobca nepostupoval podľa ust. čl. 9 ods. 4 písm. b) bodu 19 Všeobecných zmluvných podmienok, keď v konaní nebolo tvrdené a ani vykonaným dokazovaním preukázané, že by žalobca pred odstúpením od zmluvy poskytol žalovanému dodatočnú primeranú lehotu na splnenie podmienky zápisu do registra partnerov verejného sektora. Vzhľadom na uvedené, keďže súd vyhodnotil odstúpenie od zmluvy zo strany žalobcu za neplatné, skutkovo a právne nedôvodnú žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú.
32. Pokiaľ žalobca predložil v konaní právoplatný platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 63Cb/67/2022 - 276 zo dňa 26.08.2022, okresný súd uviedol, že sa jedná o rozhodnutie vydané v skrátenom konaní, bez uvedenia akejkoľvek skutkovej a právnej argumentácie. A pokiaľ žalobca predložil rozsudok Okresného súdu Nitra č.k. 57Cb/76/2023 - 247 zo dňa 15.04.2024, okresný súd poukázal na to, že z rozsudku vyplýva výlučne konštatovanie súdu, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba žalobcu bola podaná dôvodne, avšak bez uvedenia akejkoľvek skutkovej, vecnej a právnej argumentácie, resp. úvah súdu vo vzťahu k povinnosti žalovaného byť pred uzavretím zmluvy zapísaný v registri partnerov verejného sektora.
33. Súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného ohľadne nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. V danom smere poukázal na to, že žalobcom je v prejednávanej veci Slovenská republika, keď v zmysle § 2 zák. č. 278/1993 Z.z. sa na účely tohto zákona rozumejú majetkom štátu veci vo vlastníctve Slovenskej republiky vrátane finančných prostriedkov, ako aj pohľadávky a iné majetkové práva Slovenskej republiky. Slovenská republika vlastní majetok a nakladá s ním prostredníctvom správcov majetku štátu, keď správca koná v mene štátu pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku štátu, ktorý spravuje, alebo sporného majetku. Keďže NFP poskytnutý v zmysle zmluvy žalovanému je tvorený
prostriedkami EÚ a štátneho rozpočtu SR, v súlade s citovaným zákonným ustanovením je daná aktívna legitimácia žalobcu Slovenskej republiky. Rovnako tak je daná pasívna legitimácia žalobcu Slovenskej republiky konajúceho prostredníctvom správcu majetku štátu vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného týkajúcej sa toho istého zmluvného vzťahu založeného zmluvou o poskytnutí NFP. Okresný súd poukázal na to, že nevidí dôvod posudzovať odlišne vecnú legitimáciu žalobcu v prípade, že uplatňuje práva zo zmluvy a v prípade, že voči nemu práva zo zmluvy uplatňuje žalovaný a nestotožnil sa s argumentáciou zástupcu žalobcu, že vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného by mal byť pasívne legitimovaný už len správca majetku štátu bez označenia Slovenskej republiky.
34. Oprávnenie Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky konať v prejednávanej veci za Slovenskú republiku preukázal žalobca Zmluvou o vykonávaní časti úloh riadiaceho orgánu sprostredkovateľským orgánom uzatvorenou medzi Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky ako riadiacim orgánom a Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky ako sprostredkovateľským orgánom dňa 21.06.2018, na základe ktorej riadiaci orgán udelil sprostredkovateľskému orgánu plnomocenstvo na výkon časti úloh riadiaceho orgánu v rozsahu definovanom v čl. 3 tejto zmluvy, okrem iného na vykonávanie a uplatňovanie zmluvných práv a povinností poskytovateľa pri realizácii vzťahov vzniknutých na základe zmluvy o NFP, a to vrátane zmien a ukončovania týchto zmluvných vzťahov.
35. Pokiaľ ide o vzájomnú žalobu, okresný súd poukázal na to, že žalovaný si uplatnil vzájomnou žalobou nárok na zaplatenie platieb na základe troch žiadostí o platbu realizovaných na základe Zmluvy o poskytnutí NFP č. 0765/2018 zo dňa 09.08.2018, a to vo výške 7.643,31 Eur s najneskorším dátumom úhrady 09.02.2020 - na základe Žiadosti o platbu z 11.11.2019, vo výške 10.342,71 Eur s najneskorším dátumom úhrady 16.03.2022 - na základe Žiadosti o platbu zo dňa 17.12.2019, v sume 13.752,93 Eur s najneskorším dátumom úhrady 18.08.2020 - na základe Žiadosti o platbu z 20.05.2020. Okresný súd vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného konštatoval, že žalobca nenamietal voči sume NFP uplatnenej v dotknutých žiadostiach o platbu, nenamietal, že by neboli splnené akékoľvek, či už vecné alebo formálne, požiadavky vyžadované zmluvou vo vzťahu k uvedeným trom žiadostiam žalovaného o platbu. Žalobca síce uvádzal, že vzájomnú žalobu žalovaného v celom rozsahu neuznáva, avšak výlučne v spojení s tvrdením, že dňa 11.10.2021 oznámil žalovanému odstúpenie od zmluvy. Záverom okresný súd poukázal na to, že vzhľadom k tomu, že odstúpenie od zmluvy zo strany žalobcu učinené listom zo dňa 11.10.2021 považuje za neplatné, všetky 3 žiadosti o platbu, na podklade ktorých si žalovaný uplatňoval voči žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 31.738,95 Eur, boli realizované pred tvrdeným odstúpením od zmluvy zo strany žalobcu. Vzhľadom na absenciu akýchkoľvek ďalších prostriedkov procesnej obrany žalobcu vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného, súd vyhodnotil túto ako skutkovo a právne dôvodnú, vrátane nároku na zákonný úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po žalovaným tvrdenom a žalobcom nerozporovanom najneskoršom dátume úhrady jednotlivých platieb. Z uvedeného dôvodu súd vzájomnej žalobe žalovaného v celom rozsahu vyhovel.
36. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol tak, že priznal plne úspešnému žalovanému v konaní nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
37. Proti uvedenému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, teda že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
38. Žalobca namietal závery súdu prvej inštancie, že žalovaný nemal byť posudzovaný ako partner verejného sektora, keďže mu mali byť poskytnuté finančné prostriedky v úhrne neprevyšujúcom sumu 250.000,- Eur v kalendárnom roku, a to formou opakujúcich sa plnení, preto zo strany žalobcu došlo k nedôvodnému odstúpeniu od zmluvy a nevznikol mu nárok na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Žalobca tvrdil, že nešlo a ani nemohlo ísť o opakujúce sa plnenie, ale ide o jednorazový nenávratný finančný príspevok, a to až do výšky 121.224,71 Eur, hoci formou zálohových platieb. Uvedené tvrdenie žalobcu sa opiera o výkon vládneho auditu, ktorý jednoznačne deklaroval podstatné porušenie zmluvy, na základe ktorého bolo povinnosťou žalobcu okamžite od tejto zmluvy o poskytnutí NFP odstúpiť. Postup žalobcu sa taktiež opiera o výklad ust. § 2 ods. 2 zák. č. 315/2016 Z.z. v znení účinnom do 31.08.2019, ktorý deklaroval samotný gestor zákona, a to Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Oba ústredné orgány štátnej správy konštatovali, že pri obdobných zmluvách ide vždy o jednorazové plnenie a subjekt, ktorému má byť poskytnutá suma presahujúca 100.000,- Eur,
má byť riadne zapísaný v registri partnerov verejného sektora. Žalobca zdôraznil, že pri vymedzení toho, čo možno považovať za opakujúce sa plnenie, je potrebné vychádzať z teórie občianskeho práva. Povinnosť splniť pri ňom vzniká v určitých pravidelne sa opakujúcich časových intervaloch, pričom toto opakovanie je dané „charakterom“ zmluvy, resp. plnenia a je založené na určitej pretrvávajúcej skutočnosti. Typickým príkladom opakujúceho plnenia je napríklad prenájom na základe uzavretej nájomnej zmluvy. Od plnenia opakujúceho treba odlíšiť plnenie v splátkach, kedy celková suma plnenia, ktorá bude daná súhrnom splátok, je vopred známa. Pri opakujúcom plnení takáto vedomosť o celkovej sume plnenia absentuje. Plnenie v splátkach je teda pre účely zákona podradené pod jednorazové plnenie. Žalobca poukázal na to, že v danom prípade nemožno hovoriť o opakujúcom plnení, ale o plnení jednorazovom, keďže vopred je zrejmá celková suma plnenia. O opakujúce plnenie nepôjde ani v prípade, pokiaľ boli subjektu priznané prostriedky z európskych fondov, pričom čerpanie fondov bolo nastavené do výšky 174.369,93 Eur. Napriek tomu, že prostriedky možno čerpať za jednotlivé zrealizované úkony aj viackrát ročne na základe žiadosti o ich poskytnutie, rovnako nepôjde o opakujúce plnenie a bude daná povinnosť zápisu. Podstatné je, že subjektu vzniká „právo na plnenie“ nad uvedené limity, a to bez ohľadu na to, či tieto prostriedky skutočne subjekt prijme.
39. Žalobca vytýkal okresnému súdu aplikáciu dôvodovej správy k predmetnému zákonu, ktorú jednoznačne spochybnil samotný gestor zákona, a to Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, v rozhodujúcom období. Tá skutočnosť, že uvedený NFP mal byť neskôr vyplatený vo viacerých splátkach, ktoré podliehajú vopred určenému jednorazovému plneniu, je irelevantná. Bol to práve žalovaný, ktorý ho svojimi žiadosťami o poskytnutie platby za výkon svojej činnosti rozdelil.
40. V danom smere žalobca poukázal na rozsudok Okresného súdu Nitra, pracovisko Topoľčany, sp. zn. 57Cb/76/2023 zo dňa 15.04.2023, kde mal súd v obdobnej veci všetky tvrdenia žalobcu za preukázané a skonštatoval oprávnenosť žaloby žalobcu.
41. Žalobca v ďalšom namietal, že žalovaný ešte v čase plnenia v zmysle zmluvy zo dňa 09.08.2018 dobrovoľne plnil svoje záväzky, hoci ako sám priznal, už na základe prebiehajúcich rokovaní s ústrednými orgánmi štátnej správy Slovenskej republiky, mal vedomosť, že vyplácanie nenávratného finančného príspevku bude z dôvodu porušenia zákona zastavené. Žalobca tak konštatoval, že žalovaný sa v rozhodujúcom období, za ktoré požaduje na základe vzájomnej žaloby od žalobcu zaplatiť sumu 31.738,95 Eur „dobrovoľne vydal do bezdôvodného obohatenia“, čím mu zanikol nárok na vyplatenie predmetnej sumy, keďže vedel a bol uzrozumený s tým, že vládny audit nepovolí vyplácanie schváleného NFP.
42. Z uvedeného dôvodu žalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie, resp. pokiaľ odvolací súd nemôže sám vo veci rozhodnúť, aby odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci.
43. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu sa plne stotožnil s interpretáciou súdu vo vzťahu k ust. § 2 ods. 2 zák. č. 315/2016 Z.z., ktorý vychádzal z osobitnej časti dôvodovej správy. Poukázal na príklad, ktorý vo vzťahu k opakujúcemu sa plneniu uvádza dôvodová správa, t.j. že rozhodujúcim znakom je, že ide o jeden právny vzťah (zmluvu), v rámci ktorej je plnenie rozložené na viac plnení, čo je aj prípad v prejednávanej veci. Súdom prijatý spôsob výkladu ust. § 2 ods. 2 zák. č. 315/2016 Z.z. zodpovedá aj neskoršiemu postupu zákonodarcu, ktorý novelou účinnou od 01.09.2019 precizoval ustanovenia týkajúce sa finančných limitov tým spôsobom, že rozlíšil plnenia opakujúce sa a plnenia poskytované partnerom verejného sektora po častiach, pričom negatívna definícia v zmysle ust. § 2 ods. 3 zák. č. 315/2016 Z.z. v znení účinnom od 01.09.2019 stanovuje, že partnerom verejného sektora podľa ods. 1 písm. a) bodu 1. až 4., bodu 6. a 7., nie je ten, komu majú byť poskytnuté viaceré čiastkové alebo opakujúce sa plnenia zo zmluvy, ktorých hodnota úhrnne neprevyšuje 250.000,- Eur. Žalovaný v danom smere poukázal na zaužívanú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej a Českej republiky, podľa ktorej platí, že pri výklade právnych predpisov je potrebné zohľadniť nielen jazykový výklad, ale aj výklad systematický, historický a teleologický. Dôvodová správa pritom predstavuje relevantný interpretačný prostriedok, ktorý patrí najmä medzi historicko-teleologické výkladové nástroje. Napokon, význam a účel vyjadrený v dôvodovej správe aj sám zákonodarca dodatočne potvrdil tým, že ho novelizáciou prevzal do samotného normatívneho textu právneho predpisu.
44. Žalovaný v ďalšom poukázal na to, že pokiaľ žalobca vychádzal pri odstúpení od zmluvy z výkladu Ministerstva spravodlivosti SR, ako aj výkladu orgánu vykonávajúceho audit, obidve tieto interpretácie nie sú právne záväzné. Navyše, výklad Ministerstva spravodlivosti SR, považuje za nesprávny, a to aj vo svetle novely zákona o RPVS z roku 2019, ktorá výslovne objasnila rozdiel medzi „jednorazovým“ a „opakujúcim sa“ plnením, ktorý bol dovtedy vysvetlený v dôvodovej správe. V záujme spravodlivosti je potrebné tento výklad aplikovať aj spätne na právny stav z roku 2018. Ak totiž došlo k pochybeniu, bolo to výlučne na strane žalobcu, ktorý zmluvu so žalovaným uzavrel bez toho, aby splnenie podmienky zápisu do RPVS požadoval, a to aj za predpokladu, že by taká povinnosť vôbec existovala. Okresný súd Žilina pritom správne identifikoval, že samotný žalobca si tvrdenú povinnosť žalovaného v čase podpisu zmluvy neuplatnil a až následne pod tlakom auditu a výkladu Ministerstva spravodlivosti SR zmenil žalobca svoj postoj. Žalobca až pod vplyvom Ministerstva financií (orgánu auditu) začal postupovať protiprávne, keď pozastavil platby žalovanému a ďalším 12 prijímateľom prostriedkov z EŠIF a následne od zmluvy odstúpil z podnetu orgánu auditu, keď dôvod na odstúpenie od zmluvy nebol daný a práve preto úkon odstúpenia od zmluvy z tohto dôvodu považuje žalovaný za neplatný.
45. Žalovaný vyjadril súhlas aj s konštatovaním súdu, že nedošlo k naplneniu tvrdeného dôvodu pre odstúpenie od zmluvy zo strany žalobcu a ani k splneniu procesných predpokladov odstúpenia, a preto je odstúpenie od zmluvy neplatné.
46. Žalovaný napokon odmietol aj tvrdenie žalobcu, že by si žalovaný „spoluzavinil“ škodu, či spôsobil bezdôvodné obohatenie tým, že dodržiaval uzatvorenú zmluvu a plnil si svoje zmluvné povinnosti aj v čase, keď žalobca rokoval s orgánom auditu. Rozhodnutie auditu nie je pre žalovaného záväzné, keďže orgán auditu nie je orgánom, ktorý by bol oprávnený poskytovať výklad zákona.
47. Žalovaný mal tak za to, že Okresný súd Žilina sa správne vysporiadal aj s predkladaným rozsudkom Okresného súdu Nitra zo strany žalobcu, keď vyslovil, že z odôvodnenia predmetného rozsudku výlučne vyplýva, že po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu bola podaná dôvodne, avšak bez uvedenia akejkoľvek skutkovej (vecnej) a právnej argumentácie.
48. Žalovaný preto žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
49. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi na odvolaciu repliku, avšak žalobca už svoje právo na vyjadrenie k nemu nevyužil.
50. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP). Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to ani dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozhodnutie verejne vyhlásil dňa 21.04.2026, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, 3 CSP).
51. Odvolací súd dokazovanie nezopakoval a nedoplnil, preto bol podľa § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.
52. Strany sporu uzavreli dňa 09.08.2018 Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 0765/2018, ktorej účelom bolo spolufinancovanie schváleného projektu prijímateľa poskytnutím NFP v rámci operačného programu ľudské zdroje, spolufinancovaného Európskym sociálnym fondom s ďalšou špecifikáciou uvedenou v čl. 2 ods. 2.2 zmluvy.
53. V čl. 3 bod 3.1 zmluvy sa zmluvné strany, okrem iného, dohodli, že celkové oprávnené výdavky na realizáciu aktivít projektu predstavujú sumu 127.604,96 Eur, pričom poskytovateľ poskytne prijímateľovi NFP maximálne do výšky 121.224,71 Eur, čo predstavuje 95 % z celkových oprávnených výdavkov na realizáciu aktivít projektu. Prijímateľ zároveň vyhlásil, že má zabezpečené zdroje financovania projektu vo výške 5 %, čo predstavuje sumu 6.380,25 Eur z celkových oprávnených výdavkov na realizáciu aktivít projektu. Prijímateľ súčasne vzal na vedomie, že výška NFP na úhradu časti oprávnených výdavkov, ktorá bude skutočne uhradená prijímateľovi, závisí od výsledkov prijímateľom vykonaného obstarávania
služieb, tovarov a stavebných prác, od posúdenia výšky jednotlivých výdavkov s ohľadom na pravidlá posudzovania hospodárnosti, efektívnosti, účelnosti a účinnosti výdavkov, ako aj od splnenia ostatných podmienok uvedených v zmluve o poskytnutí NFP.
54. Súčasťou zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku bola Príloha č. 1 (všeobecné zmluvné podmienky), Príloha č. 2 (predmet podpory NFP), Príloha č. 3 (Rozpočet Projektu), Príloha č. 4 (Finančné opravy za porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania).
55. Listom zo dňa 07.10.2021 žalobca odstúpil od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 0765/2018 zo dňa 09.08.2018 s poukazom na § 25 ods. 7 Zákona o príspevku z EŠIF, čl. 9 ods. 4 písm. b) bod XVIII Prílohy č. 1 k Zmluve a čl. 2 ods. 2. 11 Zmluvy a súčasne vyzval žalovaného na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré mu boli poskytnuté na základe zmluvy vo výške 29.649,10 Eur. Uvedené odstúpenie od zmluvy bolo doručené žalovanému dňa 11.10.2021.
56. Žalovaný žiadosťou o platbu zo dňa 16.01.2019 žiadal o poskytnutie nenávratného finančného príspevku vo výške 16.548,34 Eur, žiadosťou o platbu zo dňa 06.08.2019 žiadal o poskytnutie nenávratného finančného príspevku vo výške 6.895,14 Eur a žiadosťou o platbu zo dňa 11.11.2019 žiadal o poskytnutie nenávratného finančného príspevku vo výške 7.643,31 Eur. Žalobca žalovanému uvedené prostriedky neposkytol.
57. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a/ bod 1. Zákona č. 315/2016 Z.z. o registri partnerov verejného sektora v znení účinnom od 1.8.2017 do 31.8.2019 /ďalej aj len Zákon č. 315/2016 Z.z./: (1) Na účely tohto zákona sa rozumie a) partnerom verejného sektora, ak v odsekoch 2 až 4 nie je ustanovené inak, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá nie je subjektom verejnej správy1) a 1. ktorá prijíma finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, z rozpočtu štátneho účelového fondu, z rozpočtu verejnoprávnej inštitúcie, z rozpočtu obce, z rozpočtu vyššieho územného celku, z európskych štrukturálnych a investičných fondov, od právnickej osoby zriadenej zákonom, od právnickej osoby, ktorá je úplne alebo z väčšej časti financovaná štátom, obcou, vyšším územným celkom alebo právnickou osobou zriadenou zákonom, ktorá je kontrolovaná štátom, obcou, vyšším územným celkom alebo právnickou osobou zriadenou zákonom alebo v ktorej štát, obec, vyšší územný celok alebo právnická osoba zriadená zákonom vymenúva alebo volí viac ako polovicu členov jej riadiaceho orgánu alebo kontrolného orgánu, od zdravotnej poisťovne alebo prijíma štátnu pomoc alebo investičnú pomoc.
58. Podľa ustanovenia § 2 ods. 2 Zákona č. 315/2016 Z.z v znení účinnom od 1.8.2017 do 31.8.2019.: Partnerom verejného sektora podľa odseku 1 písm. a) prvého, tretieho, štvrtého, šiesteho a siedmeho bodu nie je ten, komu majú byť jednorazovo poskytnuté finančné prostriedky neprevyšujúce sumu 100 000 eur alebo v úhrne neprevyšujúce sumu 250 000 eur v kalendárnom roku, ak ide o opakujúce sa plnenie; to neplatí, ak výšku štátnej pomoci alebo investičnej pomoci nemožno v čase zápisu do registra určiť.
59. Podľa ustanovenia § 2 ods. 3 Zákona č. 315/2016 Z.z. o registri partnerov verejného sektora v znení účinnom od 01.09.2019: Partnerom verejného sektora podľa odseku 1 písm. a) prvého bodu až štvrtého bodu, šiesteho bodu a siedmeho bodu nie je ten, komu majú byť poskytnuté viaceré čiastkové alebo opakujúce sa plnenia zo zmluvy, ktorého hodnota úhrnne neprevyšuje 250 000 eur.
60. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona č. 292/2014 Z.z. o príspevku poskytovanom z Európskych štrukturálnych a investičných fondov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy 09.08.2018 /ďalej aj len Zákon č. 292/2014 Z.z./: (1) Na účely tohto zákona sa rozumie a) príspevkom finančné prostriedky poskytované z európskych štrukturálnych a investičných fondov a finančné prostriedky poskytované zo štátneho rozpočtu určené na financovanie spoločných programov Slovenskej republiky a Európskej únie; príspevok je poskytovaný vo forme nenávratného finančného príspevku alebo podmienečne vratného finančného príspevku na realizáciu projektu na základe zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku alebo podmienečne vratného finančného príspevku podľa § 25 (ďalej len "zmluva") alebo rozhodnutia podľa § 16 ods. 2.
61. Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 Zákona č. 292/2014 Z.z.: Príspevok sa poskytuje na základe písomnej zmluvy uzavretej so žiadateľom, ktorého žiadosť bola schválená v konaní podľa tohto zákona.
62. Podľa ustanovenia § 16 ods. 7 Zákona č. 292/2014 Z.z.: Príspevok sa neposkytne žiadateľovi, ktorý má povinnosť zapisovať sa do registra partnerov verejného sektora a ktorý nie je zapísaný v registri partnerov verejného sektora.
63. Podľa ustanovenia § 19 ods. 8 Zákona č. 292/2014 Z.z.: Poskytovateľ rozhodne o schválení žiadosti, ktorá splnila podmienky poskytnutia príspevku a podľa hodnotiacej správy projektový zámer splnil podmienky určené vo výzve na predkladanie projektových zámerov, ak poskytovateľ určil takúto podmienku poskytnutia príspevku vo výzve. Ak má poskytovateľ po postupe podľa predchádzajúcej vety dostatok finančných prostriedkov určených vo výzve, môže rozhodnúť o schválení žiadosti, ktorá splnila podmienky poskytnutia príspevku bez ohľadu na hodnotiacu správu.
64. Podľa ustanovenia § 19 ods. 9 písm. a/ Zákona č. 292/2014 Z.z.: Poskytovateľ rozhodne o neschválení žiadosti, ak a) žiadateľ nesplnil niektorú z podmienok poskytnutia príspevku
65. Podľa ustanovenia § 19 ods. 11 Zákona č. 292/2014 Z.z.: Písomné rozhodnutie o schválení žiadosti obsahuje vo výroku výšku schváleného príspevku. Písomné rozhodnutie o schválení žiadosti môže vo výroku rozhodnutia obsahovať podmienky, ktorých splnenie musí žiadateľ preukázať pred uzatvorením zmluvy vrátane lehoty, v ktorej tak musí urobiť.
66. Podľa ustanovenia § 25 ods. 5 Zákona č. 292/2014 Z.z.: Poskytovateľ zašle písomný návrh na uzavretie zmluvy a určí lehotu na prijatie návrhu žiadateľovi, a) ktorému rozhodnutie o schválení žiadosti nadobudlo právoplatnosť, b) ktorý splnil podmienky určené vo výroku rozhodnutia podľa § 19 ods. 11, ak boli podmienky vo výroku rozhodnutia určené, a c) ktorý poskytol potrebnú súčinnosť.
67. Predmetom konania tak bol nárok žalobcu na vrátenie prostriedkov nenávratného finančného príspevku vo výške 29.649,10 Eur s príslušenstvom, ktoré boli vyplatené žalovanému na základe Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 0765/2018 zo dňa 09.08.2018, a to na tom skutkovom základe, že žalovaný ako prijímateľ nenávratného finančného príspevku si pred uzavretím zmluvy nesplnil povinnosť zápisu v registri partnerov verejného sektora, z ktorého dôvodu žalobca listom zo dňa 07.10.2021 (doručeným žalovanému dňa 11.10.2021) od zmluvy odstúpil a žiadal vrátiť plnenia poskytnuté pred odstúpením od zmluvy. Žalovaný so žalobou žalobcu nesúhlasil, pričom tvrdil, že mu nevznikla povinnosť zápisu do registra partnerov verejného sektora s poukazom na § 2 ods. 2 zák. č. 315/2016 Z.z. v znení účinnom do 31.08.2019. Odstúpenie od zmluvy tak považoval za neplatné. Spornou skutočnosťou tak v prejednávanej veci bolo, či zo strany žalovaného došlo k porušeniu tvrdenej povinnosti pred uzavretím zmluvy byť zapísaný ako partner v registri partnerov verejného sektora a v nadväznosti na to posúdenie platnosti/neplatnosti odstúpenia od zmluvy zo strany žalobcu.
68. Odvolací súd preskúmal vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu odvolania žalobcu, ako aj z odvolacích dôvodov uvedených žalobcom v podanom odvolaní a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel ku správnemu právnemu posúdeniu veci. Odvolací súd sa podľa § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a s poukazom na obsahové vymedzenie podaného odvolania dopĺňa ďalšie dôvody, pričom vyhodnocuje iba tie námietky a argumenty, ktoré majú význam pre rozhodnutie (napr. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 78/95 zo dňa 16.03.2005).
69. Žalobca predovšetkým namieta závery súdu prvej inštancie ohľadne výkladu ust. § 2 ods. 2 zák. č. 315/2016 Z.z. o registri partnerov verejného sektora a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.08.2019, keď okresný súd dospel k záveru, že žalovaný neporušil svoju povinnosť k dátumu podpisu zmluvy byť zapísaný v registri verejného sektora, keď vychádzal okresný súd z toho, že rozhodujúcim znakom je, že ide o jeden právny vzťah (zmluvu), v rámci ktorej je plnenie rozložené na viac plnení, ako je to aj v prejednávanej veci. Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že partnerom verejného sektora nie je automaticky subjekt (fyzická či právnická osoba), ktorej bol poskytnutý zo štátneho rozpočtu či z európskych štrukturálnych a investičných fondov finančný príspevok (§ 2 ods. 1 zák. č. 315/2016 Z.z.), avšak v danom smere je potrebné prihliadnuť aj na negatívne vymedzenie partnera verejného sektora, ktoré vyplýva z ust. § 2 ods. 2, z ktorého znenia účinného do 31.08.2019 vyplýva, že takýmto subjektom nie je ten „Komu majú byť jednorazovo poskytnuté finančné prostriedky neprevyšujúce sumu 100.000,- Eur alebo v úhrne neprevyšujúce sumu
250.000,- Eur v kalendárnom roku, ak ide o opakujúce sa plnenie“. Odvolací súd sa plne zhoduje s názorom súdu prvej inštancie vyjadrením vo svojom rozhodnutí, že v danom prípade nemožno hovoriť o jednorazovo poskytnutých finančných prostriedkoch, keďže žalovanému boli finančné prostriedky poskytované postupne na základe ním predkladaných žiadostí. Jednoznačne tak žalovanému neboli poskytnuté finančné prostriedky jednorazovo, avšak ide o finančné prostriedky poskytované v úhrne, pri ktorých zákonodarca aj v čase do 31.08.2019 stanovil limit 250.000,- Eur v kalendárnom roku. Správne v danom smere okresný súd poukázal na dôvodovú správu k zák. č. 315/2016 Z.z., ktorú považoval za určujúcu vo vzťahu k výkladu tohto ustanovenia v znení účinnom do 31.08.2019, keďže z dôvodovej správy vyplýva úmysel zákonodarcu pri negatívnom vymedzení subjektu partnera verejného sektora. Z uvedenej dôvodovej správy pritom vyplýva, že „Podľa § 2 ods. 2 je rozhodujúci konkrétny právny vzťah medzi partnerom verejného sektora a verejným sektorom, t.j. posudzuje sa každé plnenie zvlášť a nedochádza k ich sčítavaniu. V prípade opakujúceho plnenia je rozhodujúci znak, že ide o jeden právny vzťah (zmluvu), v rámci ktorej je plnenie rozložené na viac plnení.“ Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo „Nájsť optimálnu rovnováhu a mať nastavené vyššie požiadavky na transparentnosť právnych vzťahov so štátom len v prípade výrazne vyšších plnení z verejných zdrojov. Z tohto pohľadu sa finančný limit 100.000,- Eur pri jednorazovom plnení a 250.000,- Eur pri opakujúcom sa plnení v priebehu roka javí ako optimálna hranica pre naplnenie sledovaného cieľa“.
70. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že nemožno pri výklade uvedeného ustanovenia vychádzať z dôvodovej správy, keďže práve dôvodová správa k zákonu odzrkadľuje zámer zákonodarcu, či predkladateľa návrhu zákona, a práve preto je relevantným interpretačným prostriedkom pri posudzovaní výkladu právnej normy. Tá skutočnosť, že neskôr samotný gestor zákona, a to Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, či oba ústredné orgány štátnej správy, neskôr konštatovali, že v daných prípadoch ide vždy o jednorazové plnenie, a preto subjekt, ktorému má byť poskytnutá suma presahujúca 100.000,- Eur má byť riadne zapísaný v registri partnerov verejného sektora, nemôže byť smerodajná pri výklade ustanovenia zákona a úmyslu zákonodarcu vo vzťahu k ustanoveniu so skoršou účinnosťou.
71. Okresný súd správne poukazoval v danom smere na to, že zmluva stanovovala maximálny možný limit čerpania NFP počas doby realizácie projektu od septembra 2018 do augusta 2021 v sume 121.224,71 Eur a zároveň upravila mechanizmus postupného čerpania NFP do tohto limitu na základe predložených žiadostí o platbu predkladaných žalovaným v súlade s čl. 5 Zmluvy. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že jednotlivé plnenia nenávratného finančného príspevku nemusia byť špecifikované konkrétnou výškou, či splatnosťou, aby ich bolo možné definovať ako opakujúce sa plnenie v súlade s ust. § 2 ods. 2 zákona č. 315/2016 Z.z. Teda tá skutočnosť, že sa jedná o plnenia rôznej výšky neznamená, že nejde o opakujúce sa plnenie v určitom časovom úseku (v kalendárnom roku). Správne okresný súd poukázal aj na to, že novela zákona č. 315/2016 Z.z. v znení účinnom od 01.09.2019 odstránila nezrovnalosti pri výklade medzi „jednorazovým“ a „opakujúcim sa“ plnením, pričom prijatý spôsob výkladu ust. § 2 ods. 2 zákona č. 315/2016 Z.z. v znení účinnom do 31.08.2019 korešponduje s neskorším postupom zákonodarcu prijatým novelou účinnou od 01.09.2019. Z uvedeného tak nepochybne plynie, že zákonodarca precizoval znenie tohto ustanovenia, vzhľadom na jestvujúce nezrovnalosti pri jeho aplikácii.
72. Tá skutočnosť, že žalobca sa opiera o výklad tohto ustanovenia, ktorý deklaroval samotný gestor zákona, a to Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ako aj o výkon vládneho auditu a výklad ústredných orgánov štátnej správy (MSSR, MFSR, MIRRI SR) ako aj na pokyny a usmernenia orgánov EÚ kontrolujúcich využívanie európskych a štrukturálnych fondov, nie je podstatná, keďže správne poukázal okresný súd na to, že názor ústredných orgánov štátnej správy, či gestora uvedeného zákona, nie je právne záväzný a nepredstavuje tak záväzný prameň práva. Naopak, pokiaľ sa okresný súd odvolával pri výklade uvedeného ustanovenia na dôvodovú správu k zákonu, z ktorej vyplýva úmysel predkladateľa predmetného zákona vo vzťahu k jednotlivým ustanoveniam zákona, jeho postup bol plne dôvodný a logický. Práve takýto úmysel predkladateľa návrhu zákona a nakoniec zákonodarcu pri schvaľovaní zákona je podstatný pri formulovaní interpretácie jeho obsahového vymedzenia. Vo svetle uvedeného, tak výklad žalobcu k ust. § 2 ods. 2 zákona č. 315/2016 Z. v znení účinnom do 31.08.2019, podľa ktorého, pokiaľ je plnenie ohraničené konkrétnou sumou (v danom prípade 121.224,71 Eur) a prostriedky možno čerpať viackrát ročne na základe žiadosti o ich poskytnutie, nepôjde o opakujúce sa plnenie (ale plnenie jednorazové), tak nie je správne a v súlade s úmyslom zákonodarcu. Z uvedeného dôvodu potom odvolacia námietka žalobcu, ktorou vytýkal aplikáciu dôvodovej správy k predmetnému
zákonu, ktorá bola spochybnená samotným gestorom zákona - Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, nie je dôvodná.
73. Ani ďalšia odvolacia námietka žalobcu, ktorý na podporu svojich tvrdení ohľadne jednorazového plnenia poukazoval na rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 15.04.2023, pracovisko Topoľčany, sp. zn. 57Cb/76/2023, v ktorom okresný súd v obdobnej veci považoval všetky tvrdenia žalobcu za preukázané a skonštatoval oprávnenosť žaloby o vrátenie poskytnutého nenávratného finančného príspevku, nie je namieste. Správne okresný súd v danom smere poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v uvedenej veci neobsahuje akúkoľvek skutkovú, či právnu argumentáciu, resp. úvahy súdu vo vzťahu k naplneniu podmienok ust. § 2 ods. 2 zákona č. 315/2016 Z.z. vo väzbe na konkrétne skutkové okolnosti prejednávaného prípadu. Odvolací súd dodáva, že každé civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v zmysle ktorej strany sporu sú povinné tvrdiť a v prípade spornosti ich skutkových tvrdení tieto tvrdenia podoprieť dôkazmi. Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany, alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany. Poukaz na rozhodnutie súdu v inej obdobnej veci, a to bez znalosti skutkových a právnych okolností prejednávaného prípadu, tak nemusí byť relevantným pre posúdenie záverov v inej veci, hoci obdobného predmetu konania. Z uvedeného pohľadu preto poukaz žalobcu na predmetné rozhodnutie Okresného súdu Nitra, a to bez prepojenia na konkrétne právne závery ohľadne problematiky výkladu ust. § 2 ods. 2 zák. č. 315/2016 Z.z., nie je relevantný.
74. A nakoniec, ani námietka žalobcu vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného, že žalovaný dobrovoľne plnil svoje záväzky, hoci už sám priznal, že na základe prebiehajúcich rokovaní s ústrednými orgánmi štátnej správy Slovenskej republiky mal vedomosť o tom, že vyplácanie nenávratného finančného príspevku bude z dôvodu porušenia zákona č. 315/2016 Z.z. zastavené, preto sa „dobrovoľne vydal do bezdôvodného obohatenia“ nie je správna. Okresný súd vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného správne v bode 48 svojho rozhodnutia konštatoval, že žalovaný si vzájomnou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie platieb na základe troch žiadostí o platbu realizovaných na základe zmluvy o poskytnutí NFP č. 0765/2018, a to vo výške 7.643,31 Eur (s najneskorším dátumom úhrady 09.02.2020), vo výške 10.342,71 Eur (s najneskorším dátumom úhrady 16.03.2020) a vo výške 13.752,93 Eur (s najneskorším dňom dátumu úhrady 18.08.2020), pričom žalobca nenamietal voči sume NFP uplatnenej v dotknutých žiadostiach o platbu, ani voči dátumu úhrady a rovnako nenamietal ani splnenie vecných, či formálnych požiadaviek vyžadovaných zmluvou vo vzťahu k daným trom žiadostiam žalovaného o platbu. Žalobca tak okrem konštatovania, že nárok žalovaného neuznáva s poukazom na odstúpenie od zmluvy, žiadne ďalšie skutkové tvrdenia vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného neprodukoval. Potom správne okresný súd uzavrel, že vzhľadom na to, že odstúpenie od zmluvy zo strany žalobcu posúdil ako neplatné, súd tento nárok vyhodnotil ako skutkovo a právne dôvodný, tak vo vzťahu k nároku ako aj k zákonnému úroku z omeškania a vzájomnej žalobe v celom rozsahu vyhovel. Odvolací súd v danom smere zdôrazňuje, že povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany. Strana sporu je tak v konaní povinná nielen tvrdiť, avšak aj (v prípade spornosti) preukazovať svoje skutkové tvrdenia dôkazmi. Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu, buď vo forme nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods. 1 CSP), alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods. 2 CSP), pričom ak súd považuje skutkové tvrdenia strany podľa § 151 CSP za nesporné, nevykonáva o nich dokazovanie. Vzhľadom k tomu, že žalobca vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného neuviedol žiadne skutkové tvrdenia vo vzťahu k nesplneniu vecných, či formálnych požiadaviek žalovaným predložených žiadostí o platbu, či nesplneniu iných podmienok, resp. nerozporoval výšku tohto nároku žalovaného, okresný súd správne vyhodnotil procesnú obranu žalobcu za neúspešnú (potom čo preskúmal námietky vo vzťahu k odstúpeniu od zmluvy) a vzájomnej žalobe žalovaného v celom rozsahu vyhovel.
75. Samotná tá okolnosť, na ktorú žalobca poukazoval v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj v odvolaní, že žalovaný plnil svoje záväzky zo zmluvy, hoci sám musel vedieť na základe prebiehajúcich rokovaní s ústrednými orgánmi štátnej správy Slovenskej republiky, že vyplácanie nenávratného finančného príspevku bude zastavené, a preto mu zanikol nárok na vyplatenie predmetnej sumy, keďže vedel a bol s tým uzrozumený, že vládny audit nepovolí ďalšie vyplácanie schváleného NFP, nie je dôvodná. Pokiaľ súd prvej inštancie vyhodnotil odstúpenie žalobcu od zmluvy za neplatný právny úkon pre nedôvodnosť odstúpenia od zmluvy, nemožno na základe uvedeného potom uzavrieť,
že žalovanému zanikol nárok na vyplatenie ďalších súm nenávratného finančného príspevku, keďže k zániku zmluvy ako takej nedošlo. Pokiaľ žalovaný postupoval aj v čase prebiehajúcich rokovaní s ústrednými orgánmi štátnej správy Slovenskej republiky tak akoby zmluva bola platná a naďalej predkladal žalobcovi žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku v súlade so zmluvou, jeho postup nebol nesprávny.
76. Odvolací súd tak poukazuje na to, že okresný súd správne konštatoval, že pri definícii partnera verejného sektora je potrebné vychádzať nielen z ust. § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 315/2016 Z.z., ktoré ustanovenie pozitívnym spôsobom vymedzuje kto je partnerom verejného sektora, avšak aj z definície uvedenej v § 2 ods. 2 uvedeného zákona, kde zákonodarca taxatívnym spôsobom vymedzuje kto sa za partnera verejného sektora nepovažuje. Okresný súd potom dospel k správnemu záveru, že žalovaný takýmto subjektom nie je, keďže v zmysle ust. § 2 ods. 2 v znení účinnom do 31.08.2019 mu mali byť poskytnuté finančné prostriedky v úhrne neprevyšujúce sumu 250.000,- Eur v kalendárnom roku vo forme opakujúceho sa plnenia. Takýto výklad daného ustanovenia zákona pritom vyplýva z dôvodovej správy k uvedenému zákonu v znení účinnom do 31.08.2019 a následne zákonodarca prijal novelou daného ustanovenia zákona zmenu tohto ustanovenia, ktorá je v súlade s týmto výkladom ako aj s dôvodovou správou k zneniu účinnému do 31.08.2019.
77. Odvolací súd len na okraj poukazuje na to, že správne sú aj závery súdu prvej inštancie, keď sa nestotožnil s vyjadrením žalobcu, že žalobca nebol povinný pred uzavretím zmluvy skúmať, či žalovaný je zapísaný v registri partnerov verejného sektora s poukazom na ust. § 16 ods. 7 zákona č. 292/2014 Z.z., z ktorého nepochybne vyplýva, že príspevok sa neposkytne žiadateľovi, ktorý má povinnosť zapisovať sa do registra partnerov verejného sektora a ktorý nie je zapísaný v registri partnerov verejného sektora. V danom smere okresný súd správne poukázal na to, že zo zákona č. 292/2014 Z.z., a to priamo z § 19 vyplýva, že poskytovateľ rozhodne o schválení žiadosti prijímateľa, pričom písomné rozhodnutie o schválení žiadosti obsahuje vo výroku výšku schváleného príspevku a toto rozhodnutie môže vo výroku rozhodnutia obsahovať aj podmienky, ktorých splnenie musí žiadateľ preukázať pred uzatvorením zmluvy. Následne § 25 ods. 5 uvádza, že poskytovateľ zašle písomný návrh na uzavretie zmluvy prijímateľovi, ktorý splnil podmienky určené vo výroku rozhodnutia, pokiaľ tieto podniky vo výroku rozhodnutia boli určené. Okresný súd tak správne konštatoval, že nakoľko došlo k uzatvoreniu zmluvy medzi poskytovateľom a prijímateľom, je zrejmé, že v konaní o žiadosti poskytovateľ vyhodnotil všetky podmienky pre poskytnutie príspevku na strane žalovaného za splnené. Pričom v prípade, pokiaľ by sa poskytovateľ domnieval, že podmienkou na poskytnutie príspevku je zápis žalovaného v registri partnerov verejného sektora, mohlo rozhodnutie o schválení žiadosti vo výroku obsahovať podmienky, ktorých splnenie musí žiadateľ preukázať pred uzatvorením zmluvy, a to vrátane lehoty, v ktorej tak musí urobiť. Okresný súd správne poukázal na to, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný v čase konania o žiadosti podľa § 19 zákona č. 292/2014 Z., po jeho ukončení, pred uzavretím zmluvy, ako ani v čase uzavretia zmluvy, nebol zapísaný v registri partnerov verejného sektora, pričom žalobca o tejto skutočnosti vedel a podmienku splnenia zápisu v registri partnerov verejného sektora od žalovaného ani nevyžadoval. Dôvodne preto v danom smere žalovaný poukazoval aj na Usmernenie č. 5 pre žiadateľov k výzve na predkladanie žiadostí o nenávratný finančný príspevok, z ktorého bodu 11. vyplýva, že splnenie uvedenej podmienky (že žiadateľ je zapísaný v registri partnerov verejného sektora) si overuje poskytovateľ pomoci v registri partnerov verejného sektora.
78. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nie je dôvodné, a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 2 CSP ako vecne správne potvrdil.
79. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že priznal úspešnému žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
80. Rozhodnutie bolo prijaté členmi senátu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).