Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

40Ek/122/2025

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava - mestská časť Dúbravka, IČO: 42 185 190, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX C., o vymoženie 251,46 eura s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 29.04.2025, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 29.04.2025 z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 08.01.2025 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 251,46 eura s príslušenstvom. Ako exekučný titul pripojil platobný rozkaz Okresného súdu Dunajská Streda č. k. zo dňa 05.11.2002.

2. Uznesením sp. zn. zo dňa 29.04.2025 súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 350,53 eura od 05.10.2002 do 20.12.2019, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 335,53 eura od 21.12.2019 do 10.06.2021, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 309,46 eura od 11.06.2021 do 17.06.2021, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 294,46 eura od 18.06.2021 do 02.12.2022, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 278,46 eura od 03.12.2022 do 23.05.2024 a úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 251,46 eura od 24.05.2024 do zaplatenia zamietol. Predmetné uznesenie súd v osobe vyššieho súdneho úradníka odôvodnil tým, že z rozsudku Súdneho dvora C-448/17 vyplýva, že Súdny dvor v štádiu vykonávacieho konania a priori nevylučuje preskúmanie exekučného titulu - platobného rozkazu vydaného vyšším súdnym úradníkom z hľadiska existencie neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, ktorá bola podkladom na jeho vydanie, a teda vecnej správnosti exekučného titulu. Práve naopak, Súdny dvor (za situácie, keď vnútroštátna právna úprava zveruje právomoc vydať platobný rozkaz vyššiemu súdnemu úradníkovi, pričom stanovuje iba 15-dňovú lehotu na podanie odporu a vyžaduje odpor vecne odôvodniť), považuje za nevyhnutné takúto kontrolu existencie neprijateľných zmluvných podmienok vo vykonávacom konaní uskutočniť ex offo (za podmienky, že to vnútroštátna právna úprava umožňuje), pretože len vtedy možno považovať ciele sledované smernicou 93/13/EHS za naplnené. Z rozsudku C-448/17 Súdneho dvora teda možno vyvodiť, že Súdny dvor v podstate kladie na roveň situáciu, keď ex offo preskúmanie existencie neprijateľných zmluvných podmienok v konaní o vydanie platobného rozkazu nie je vnútroštátnou právnou úpravou stanovené, a situáciu, keď ex offo preskúmanie existencie neprijateľných zmluvných podmienok v konaní o vydanie platobného rozkazu síce vnútroštátnou právnou úpravou je stanovené, ale právomoc na vydanie platobného rozkazu je zverená vyššiemu súdnemu úradníkovi a možnosť podania odporu je limitovaná lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu, pričom vnútroštátna právna úprava vyžaduje, aby spotrebiteľ odpor vecne odôvodnil. V takýchto

prípadoch spotrebiteľ nepožíva garanciu ex offo preskúmania neprijateľných podmienok sudcom, v dôsledku čoho obe tieto situácie majú za následok nerešpektovanie cieľov smernice 93/13/EHS, pokiaľ ex offo preskúmanie neprijateľných podmienok nie je stanovené vo vykonávacom konaní. Súd ďalej dal do pozornosti zjednocujúce uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. -9 zo dňa 15.06.2022. Súd z obsahu spisu zistil, že nárok priznaný exekučným titulom vznikol zo Zmluvy o úvere č. 2300054 uzavretej dňa 05.08.2002 medzi oprávneným a povinným. Pre posúdenie charakteru zmluvy, teda či v posudzovanej veci sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov, je pri definícii spotrebiteľskej zmluvy nevyhnutné vychádzať nielen z , ale v širšom kontexte aj z ustanovení osobitnej právnej úpravy zákona o ochrane spotrebiteľa. Súd preto vychádzal z ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa, z ktorého vyplýva, že typovou zmluvou je zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje a zároveň, že táto zmluva nesmie obsahovať podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Napriek tomu, že Zmluva o úvere č. 2300054 zo dňa 05.08.2002 bola uzavretá podľa a nasl. , súd vychádzal z a zákona o ochrane spotrebiteľa, kde je uvedené, že spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti, pričom mal za preukázané, že povinný bol v zmluve označený menom, priezviskom, trvalým bydliskom, rodným číslom a číslom OP. Oprávnený je veriteľom nakoľko je právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. V danom prípade je nepochybné, že uzatvorená zmluva o úvere je zmluvou formulárovou, pripravenou na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje a dlžník tak nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah zmluvných podmienok poskytnutia úveru, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako celku. Vzhľadom na uvedené súd vyhodnotil zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu.

3. Exekučným titulom je v posudzovanej veci platobný rozkaz Okresného súdu Dunajská Streda č. k. zo dňa 05.11.2002 vydaný hlavným referentom. Nakoľko sa jedná o platobný rozkaz vydaný hlavným referentom, proti ktorému bolo možné podať v lehote 15 dní od jeho doručenia odpor s vecným odôvodneným, z uvedeného dôvodu exekučný súd s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. -9 zo dňa 15.06.2022 pristúpil k preskúmaniu existencie neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré by mohli mať vplyv na vymáhaný nárok.

4. Oprávnený si na základe uvedeného exekučného titulu uplatnil v návrhu na vykonanie exekúcie istinu vo výške 251,46 eura a tiež úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 350,53 eura od 05.10.2002 do 20.12.2019, úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 335,53 eura od 21.12.2019 do 10.06.2021, úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 309,46 eura od 11.06.2021 do 17.06.2021, úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 294,46 eura od 18.06.2021 do 02.12.2022, úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 278,46 eura od 03.12.2022 do 23.05.2024 a úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 251,46 eura od 24.05.2024 do zaplatenia, čo ročne predstavuje úrok z omeškania vo výške 92,25 % ročne. Súd na tomto mieste tiež uviedol, že účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť ( ). Súdna prax je jednotná v tom, že z povahy ustanovenia v spojení s Nariadenia Vlády SR č. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Keďže v danom prípade dojednaný úrok z omeškania predstavoval výšku 0,25 % denne, čo je 92,25 % ročne, takto dojednaný a následne priznaný úrok z omeškania je v rozpore s v spojení s Nariadenia Vlády SR č. , ktoré kogentne stanovujú hornú hranicu úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch, ktorým spotrebiteľský vzťah jednoznačne je, pričom prekročenie tejto hranice nie je prípustné. Na tomto mieste doplnil, že prijateľnosť (ale tiež neprijateľnosť) konkrétnej zmluvnej podmienky a tak i jej platnosť (resp. neplatnosť) sa musí posudzovať vo vzťahu k príslušnému zmluvnému dojednaniu v podobe zadefinovanej dohodou účastníkov právneho vzťahu (čo možno vyjadriť i tak, že zmluvná podmienka stojí i padá len ako celok). Každá zmluvná strana takto znáša riziko naformulovania príslušnej podmienky celkom určitým spôsobom; spotrebiteľ riziko, že pre prípad nie celkom uváženého pristúpenia na určitú podmienku a následného neopodstatneného dovolania sa ním neprijateľnosti ho podmienka bude zaväzovať a dodávateľ naopak riziko, že podmienka majúca mu poslúžiť, neobstojí. Takéto zmluvné dojednanie predstavuje hrubý nepomer medzi vzájomnými plneniami a je v rozpore s dobrými mravmi.

Za dobré mravy možno považovať súhrn etických všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými mravnými a morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri poskytovaní služby, ktoré môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, keď sa využíva najmä omyl, lesť, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. V rozpore s dobrými mravmi podľa súdnej praxe je spravidla taká výška úrokov z omeškania, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Výkon práv a povinností totiž nie je možné chápať ako bezhraničný, a tak aj výkon práv a povinností má svoje limity. Pokiaľ ide o zmluvne dojednaný úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne (92,25 % ročne), súd má za to, že takáto výška úroku z omeškania je neprimerane vysokou sankciou za nesplnenie povinnosti spotrebiteľa splniť svoj záväzok zo zmluvy a teda je v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Dojednaná výška úroku z omeškania je v hrubom nepomere medzi vzájomnými plneniami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd preto vyhodnotil zmluvné ustanovenie týkajúce sa dojednania výšky úroku z omeškania ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, s ktorou zákon spája absolútnu neplatnosť ( ).

5. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený v zákonnom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že hmotnoprávnym základom právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným je zmluva o úvere z roku 2002. Zmluva je uzavretá v režime ( a nasl.). Exekučným titulom je platobný rozkaz, ktorý nadobudol právoplatnosť v roku 2003. V tom čase nedefinoval pojem „spotrebiteľ“ a ani „spotrebiteľská zmluva“ a ani právny poriadok neobsahoval právny inštitút „neprijateľných podmienok“. V čase vydania exekučného titulu dokonca Slovenská republika ani nebola členom Európskej únie, a preto súd vydávajúci platobný rozkaz nebol povinný a ani oprávnený aplikovať komunitárne právo vrátane eurokonformného výkladu. Exekučný titul bol vydaný za účinnosti ( v znení neskorších predpisov), ktorého znenie účinné v čase vydania exekučného titulu rovnako nepoznalo žiadne spotrebiteľské právo, spotrebiteľské zmluvy a ani neprijateľné zmluvné podmienky. To isté platí v prípade pôvodného Zákona o ochrane spotrebiteľa ( v znení neskorších predpisov), do ktorého znenia boli zakotvené spotrebiteľské zmluvy rovnako v roku 2004 (v dôsledku nadobudnutia účinnosti , ktorý nadobudol účinnosť dňa 25.11.2004). Právnu úpravu neprijateľných podmienok obsahoval následne až súčasný Zákon o ochrane spotrebiteľa ( v znení neskorších predpisov – viď. ustanovenie ). V žiadnom prípade nemožno vztiahnuť na exekučný titul hmotnoprávnu úpravu, ktorá v čase vydania exekučného titulu neexistovala (!!!) a z dôvodu tejto neexistentnej právnej úpravy odmietnuť právnu ochranu časti nárokov podľa exekučného titulu. Takýto postup exekučného súdu by bol jednoznačne arbitrárny a predstavoval by odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae). Neprijateľné podmienky a právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa stali súčasťou slovenského právneho poriadku až v roku 2004 (!) (v dôsledku nadobudnutia účinnosti , ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.04.2004), čo exekučný súd výslovne v uznesení priznáva. Keďže v čase uzavretia zmluvy o úvere ani v čase nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu žiadne spotrebiteľské zmluvy, ani neprijateľné podmienky, neexistovali, niet žiadneho dôvodu na postup v zmysle Exekučného poriadku. Oprávnený poukázal na ust. Exekučného poriadku s tým, že bez akýchkoľvek pochybností žiaden z dôvodov na zastavenie exekúcie súdom v zmysle ust, Exekučného poriadku v predmetnej právnej veci neexistuje. Dôvody na zastavenie exekúcie súdom v zmysle ust. Exekučného poriadku sú vymedzené veľmi všeobecne a demonštratívne, no neexistuje žiadne odborná literatúra ani súdna judikatúra, ktorá by pripúšťala vztiahnuť tento dôvod na hmotnoprávne posúdenie veci všeobecným súdom. Exekučný súd poukázal na neprimeranú výšku úrokov v zmluve o úvere, argumentuje právnou úpravou typových zmlúv v ust. v znení neskorších predpisov a v tejto súvislosti cituje nález ústavného súdu /PLz -9).

6. Právna úprava tzv. typových zmlúv v v znení neskorších predpisov bola verejnoprávna úprava, nie súkromnoprávna úprava. Pozostávala len z jedného ustanovenia a jednej legálnej definície. Neobsahovala žiadnu sankciu (napr. v podobe neplatnosti – ako v prípade neprijateľných podmienok). Išlo teda zjavne o obsolétnu právnu úpravu bez akéhokoľvek vzťahu k . Čo sa týka úroku vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy, exekučný súd v uznesení udáva, že je neprípustná taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú

v čase ich dojednania stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. V danom prípade mal súd za to, že z priloženej spotrebiteľskej zmluvy a návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že spotrebiteľská zmluva bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. a ust. . Exekučný súd tu však opomína, že zmluva o úvere bola uzavretá v roku 2002, kedy bola úplne zvyčajná úplne iná výška úrokov, ako je tomu v súčasnosti. Exekučný súd naviac referuje na úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek, no neuvádza, aké existovali úrokové sadzby bánk v roku 2002. V čase uzavretia zmluvy o úvere bola sadzba 0,25% denne z dlžnej čiastky akceptovaná. Hodnotenie úroku z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania bolo predmetom viacerých konaní pred NS SR, pričom v každom z týchto konaní NS SR posúdil takéto zmluvné dojednanie ako platné (rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 21.12.2004, rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 22.09.2005, rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 22.09.2005). V konaní pred Vrchným súdom v Prahe bolo dokonca judikované: „dohodnutý úrok z omeškania vo výške 1% denne z dlžnej čiastky nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a jeho výška nie je dôvodom pre odoprenie právnej ochrany“ (Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. ). Zmluvná pokuta vo výške 0,25% z dlžnej čiastky za každý deň omeškania je primeraná a dojednanie o zmluvnej pokute nie je preto neplatné pre rozpor s dobrými mravmi (Rozsudok zo dňa 23. júna 2004, sp. zn. publikovaný pod číslom C 2801). Napokon, zmluvná pokuta vo výške 0,25% z istiny za každý deň omeškania nie je neprimeraná účelu, ktorý bol dohodou o zmluvnej pokute sledovaný, a to včasným plnením povinnosti (napr. Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 3. februára 2010, č.k. publikovaný na D.). Oprávnený zdôraznil, že ide o rozhodnutie o občianskoprávnom spore so zohľadnením argumentácie spotrebiteľským právom. Argumentácia exekučného súdu vedie k záveru, že v podstate akékoľvek súdne rozhodnutie (zjavne nespadajúce pod spotrebiteľské právo), ktoré priznáva právo na plnenie v rozpore s dobrými mravmi, je dôvodom na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie a neskôr na zastavenie exekúcie súdom. Dosadené do pomerov predmetnej exekučnej veci, exekučný súd tvrdí, že právoplatný a vykonateľný platobný rozkaz, ktorý bol vydaný v čase, keď žiadne spotrebiteľské právo (vrátane neprijateľných podmienok) neexistovalo, nie je spôsobilý exekúcie, pretože je rozporný s dobrými mravmi. Takýto právny záver je neprijateľný. Rozpor s dobrými mravmi v žiadnom prípade nemôže byť ani dôvodom na zastavenie exekúcie ani dôvodom na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle (oprávnený mal zrejme na mysli písm. e) – poznámka sťažnostného súdu) Exekučného poriadku. Či už dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, ako aj dôvody na zastavenie exekúcie súdom sú vymedzené taxatívne a predstavujú výnimku z pravidla v podobe výnimiek, kedy exekučné konanie prebehnúť nemôže. V prípade výnimky z pravidla dovodila súdna prax použitie reštriktívneho výkladu (napr. ÚS ČR ). Exekučný súd naproti tomu použil výklad extenzívny, keď dôvod na zastavenie exekúcie súdom neprípustne vztiahol aj na prípad rozporu s dobrými mravmi.

7. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

8. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

9. Podľa Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

10. Podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

11. Podľa rozsah, v akom sa uznesenie napáda, môže sťažovateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie sťažnosti.

12. Podľa v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.

13. Podľa o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

14. Podľa súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.

15. Podľa ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

16. Sudca po zistení, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané, proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná, po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti, preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. a dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná.

17. V prejednávanej veci oprávnený uplatňuje nárok na základe platobného rozkazu vydaného Okresným súdom Dunajská Streda č.k. zo dňa 05.11.2002, vydaného hlavným referentom.

18. V tomto smere sťažnostný súd len na okraj uvádza, že v prípade návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie sa jednalo o opätovný návrh na vykonanie exekúcie podľa o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), kde dal zákonodarca možnosť oprávnenému aj v prípade, že dôjde k zastaveniu starej exekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom opätovného návrhu. Preto oprávnený mohol podať opätovný návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ bolo predchádzajúce exekučné konanie ukončené jedným zo spôsobov stanovených v -u a nebola vymožená pohľadávka oprávneného. Je potrebné ale zdôrazniť, že hoci sa jedná o opätovný návrh na vykonanie exekúcie, exekučný súd v tomto „novom“ exekučnom konaní začatom na základe opätovného návrhu oprávneného musí skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu zo svojej úradnej povinnosti, a to ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie konkrétnemu súdnemu exekútorovi, t.j. pred začatím exekúcie, pričom ak pri jeho posudzovaní vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný, je povinný návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť (v celom rozsahu alebo v časti). Vyšší súdny úradník, po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie, s poukazom na Exekučného poriadku návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti o vymoženie úrokov z omeškania zamietol a konštatoval, že (zmluvné) úroky z omeškania boli dohodnuté v rozpore s dobrými mravmi, a teda sú neplatné podľa , v čom následne vzhliadol skutočnosť brániacu vymáhateľnosti časti uplatneného nároku.

19. V nadväznosti na argumentáciu oprávneného v podanej sťažnosti, sťažnostný súd poukazuje na to, že v danej veci nebolo sporné, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so zmluvou o úvere č. 2300054 zo dňa 05.08.2002, ktorú vyšší súdny úradník správne vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú.

20. V čase vydania exekučného titulu neobsahoval ustanovenia o ochrane práv spotrebiteľa, uvedené ustanovenia boli do účinným od 01.04.2004. Z predloženého exekučného titulu je teda zrejmé, že oprávneným uplatnený nárok v základnom konaní nebol zo strany súdu predmetom prieskumu z hľadiska neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve. V prejednávanom prípade išlo však nesporne o spotrebiteľský spor, nakoľko povinný (žalovaný) je fyzická osoba, ktorá pri uzatvorení zmluvy o úvere nekonala v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, keďže povinný bol v zmluve označený menom, priezviskom, rodným číslom a trvalým pobytom. V tejto súvislosti vyšší súdny úradník správne poukázal na ustanovenia ) účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, z ktorej si oprávnený ako žalobca uplatnil nároky judikované exekučným titulom. Aj keď sa ustanovenie nachádza v tretej časti zákona upravujúcej úlohy verejnej správy na úseku ochrany spotrebiteľa, má podľa názoru sťažnostného súdu povahu normy súkromného práva, nakoľko definuje typové zmluvy uzatvárané medzi súkromnoprávnymi subjektami – veriteľom, predávajúcim a spotrebiteľom, a aké ustanovenia nesmú tieto typové zmluvy obsahovať, pričom dodržiavanie tohto ustanovenia podliehalo dohľadu orgánov verejnej správy vo veciach ochrany spotrebiteľa.

21. K argumentácii oprávneného, že v čase vydania exekučného titulu Slovenská republika nebola členom Európskej únie a preto súd vydávajúci platobný rozkaz nebol povinný a ani oprávnený aplikovať komunitárne právo vrátane eurokonformného výkladu súd poukazuje na ust. , ktorým sa mení a dopĺňa v znení neskorších predpisov (v súčasnosti ust. ), ktoré nadobudli účinnosť 01.04.2004, a podľa ktorých spotrebiteľské zmluvy podľa uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ustanovením , ak ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami , 54 a 57 tohto zákona podľa odseku 3, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ak teda bolo povinnosťou veriteľov dať ustanovenia spotrebiteľských zmlúv do súladu s ust. a 54 do troch mesiacov od nadobudnutia účinnosti novely – a ak tak neurobili, stali sa tieto ustanovenia zmlúv po uplynutí tejto lehoty (absolútne) neplatnými, je len logické, že nároky vyplývajúce z už judikovaných nárokov možno exekučnee vymáhať len v rozsahu a v medziach ust. a 54 .

22. Výška úrokov z omeškania bola účastníkmi zmluvného vzťahu dojednaná vo všeobecných podmienkach pre poskytnutie úveru konkrétne v bode 6 v zmysle ktorého „zmluvné strany sa dohodli na tom, že v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle čl. 4 tejto zmluvy, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi úrok omeškania vo výške 0,25% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Dlžník potvrdzuje, že si je vedomý toho, že v prípade riadneho a včasného nesplácania úveru môže pristúpiť veriteľ k okamžitému vymáhaniu celého úveru bez ohľadu na dĺžku trvania úveru. V prípade, ak sa stne splatný celý dlh naraz z dôvodu riadneho neuhradenia dvoch splátok, vzniká veriteľovi nárok na celý dohodnutý poplatok ako forma zmluvnej pokuty z dôvodu neplnenia záväzkov dlžníka. Dlžník si je vedomý toho, že je povinný uhradiť aj ďalšie náklady spojené so zabezpečením úhrady dlžnej pohľadávky.“ Vyšší súdny úradník v napadnutom uznesení správne vyhodnotil, že uvedená zmluvné ustanovenie týkajúce sa dojednania výšky úroku z omeškania je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

23. Takéto zmluvné dojednanie podľa názoru súdu predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku z dôvodu, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spočívajúcu v tom, že požaduje od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Je síce pravdou, že v čase uzavretia úverovej zmluvy (05.08.2002) neobsahoval právnu úpravu ochrany práv spotrebiteľa, avšak ako už bolo uvedené vyššie ust. ukladalo povinnosť spotrebiteľské zmluvy uzavreté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona dať do súladu s ustanoveniami na ochranu práv spotrebiteľa. Uvedená zmluvná podmienka požaduje od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku, čo je v rozpore s generálnou klauzulou uvedenou v ust. , podľa ktorej spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

24. Daná zmluvná podmienka bola navyše poňatá vo Všeobecných obchodných podmienkach drobným písmom. V rámci zmluvy o úvere výšku úroku z omeškania nie je možné dojednať vyššie ako v zákonom a vykonávacím nariadením stanovenom limite, pretože sa jednalo o spotrebiteľský (občianskoprávny) vzťah, v ktorom sa úrok z omeškania spravuje . Nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že v exekučnom titule uvedený úrok z omeškania podstatným spôsobom presahuje dvojnásobok diskontnej, resp. základnej úrokovej sadzby stanovenej Národnou bankou Slovenska pre úroky z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch, v čoho dôsledku úrok z omeškania z exekučného titulu bol priznaný v rozpore s v spojení s Nariadením Vlády SR č. , v zmysle ktorých predstavoval úrok z omeškania v čase uzavretia zmluvy výšku 6% ročne.

25. Súd správne zamietol návrh na vykonanie exekúcie ohľadne celej výšky úroku z omeškania, t.j. nielen nad zákonom a vykonávacím nariadením vlády SR stanovený limit. V tejto súvislosti si dovolí súd poukázať na závery rozsudku Súdneho dvora zo 14.06.2012 vo veci C – 618/10, v ktorom súdny

dvor dospel k tomu, že čl. 6 ods. 1 smernice o spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje právna úprava členského štátu, ktorá vnútroštátnemu súdu umožňuje v prípade, že rozhodne o neplatnosti nekalej podmienky, ktorá je súčasťou zmluvy uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, doplniť uvedenú zmluvu tým, že zmení obsah tejto podmienky. V bode 68. a 69. citovaného rozhodnutia súdny dvor uviedol, že vzhľadom na povahu a význam verejného záujmu, na ktorom spočíva ochrana priznaná spotrebiteľom smernicou ako vyplýva z jej čl. 7 ods. 1 v spojení s jej dvadsiatym štvrtým odôvodnením, ukladá členským štátom povinnosť stanoviť primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi. Pokiaľ by vnútroštátny súd mohol meniť obsah nekalých podmienok, mohlo by sa tým ohroziť splnenie dlhodobého cieľa uvedeného v čl. 7 smernice. Táto možnosť by totiž mohla prispievať k odstráneniu odstrašujúceho účinku pre dodávateľov spočívajúceho v tom, že dodávatelia by sa mohli pokúšať dotknuté podmienky používať, pretože by vedeli, že aj keby bolo rozhodnuté o ich neplatnosti, mohol by vnútroštátny súd zmeniť zmluvu v potrebnom rozsahu a tak by ich záujmy ostali zabezpečené (obdobne nález Ústavného súdu SR sp. zn. – 38 zo dňa 10.04.2024).

26. K argumentácii oprávneného o absencii právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul sťažnostný súd udáva, že exekučný súd musí postupovať v súlade s platnou právnou úpravou, v súlade s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR a v neposlednom rade aj v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V tomto smere možno pripomenúť nález ÚS SR vo veci sp. zn. , kde Ústavný súd SR konštatoval porušenie práva na spravodlivý proces v prípade, ak súd neaplikuje rozsudok Súdneho dvora priliehavý na prejednávanú vec. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach tiež zdôraznil, že povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve na súdnu ochranu, nie je len ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov (m. m. , ZNaU 50/2016). Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, a dokonca niekedy aj nad vôľu zákonodarcu. V tomto smere je preto nevyhnutné poukázať na to, že Súdny dvor EÚ judikoval, že vykonanie ex offo kontroly relevantných zmluvných podmienok nie je o možnosti, ale o povinnosti: „Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje právo Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku, pokiaľ je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane prípadu“ (rozsudok C-243/08, E.:E.:F.:XXXX:XXX, bod 32). Súd má pritom tento cieľ naplniť s takou mierou procesnej ingerencie, ktorá je typická pre ochranu verejného poriadku (porovnaj uznesenie C-76/10, E.:E.:F.:XXXX:XXX, bod 50), a to bez ohľadu na zastupovanie spotrebiteľa advokátom (porov. rozsudok C-497/13, E.:E.:F.:XXXX:XXX, bod 47). Súdny dvor EÚ taktiež prijal záver, že ex offo prieskum neprijateľnosti zmluvných podmienok sa má vykonať aj v konaniach vymáhacej povahy, napr. v insolvenčnom konaní (rozsudok C-377/14, E.:E.:F.:XXXX:XXX) či v exekučnom konaní (C-448/17, E.:E.:F.:XXXX:XXX).

27. Sťažnostný súd je názoru, že možnosť exekučného súdu preskúmavať rozhodnutie súdu (nielen rozhodnutia vymenované oprávneným v sťažnosti) z hľadiska, či ním nie je priznaný nárok z neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľských vzťahoch vyplýva z ust. § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, podľa ktorého súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak bol exekučný titul vydaný v konaní, v ktorom nebolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky a existencia neprijateľnej podmienky má vplyv na vymáhaný nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Uvedené zákonné ustanovenie bližšie nekonkretizuje konanie, resp. formu rozhodnutia, ktorým bol v danom konaní priznaný nárok oprávneného, neobmedzuje svoju aplikáciu len na určité druhy konaní. V tejto súvislosti sťažnostný súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PLz. z 15. júna 2022, podľa ktorého: „Iba taká interpretácia § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, podľa ktorej všeobecnému súdu v exekučnom konaní prináleží skúmať exekučný titul – platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom z hľadiska posúdenia dôvodnosti vymáhania nároku, ktorý má pôvod v spotrebiteľskej zmluve, teda skúmať, či spotrebiteľská zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a či netrpí vadami, ktoré majú vplyv na nárok vymáhaný v exekučnom konaní, zodpovedá naplneniu cieľov sledovaných smernicou 93/13/EHS.“ Sťažnostný súd je názoru, že ak má exekučný súd nielen oprávnenie, ale aj povinnosť ex offo skúmať neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré mali vplyv na vymáhaný judikovaný nárok za situácie, ak tieto neprijateľné zmluvné podmienky neboli, hoci mali byť ex offo skúmané už v základnom konaní, v ktorom bol vydaný platobný rozkaz (za právneho stavu po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie), t.j. podrobiť

takýto exekučný titul vecnému prieskumu z tohto hľadiska, o to viac má toto oprávnenie a povinnosť za situácie, ak ustanovenia zmluvy z hľadiska ich neprijateľnosti nemohol skúmať súd v základnom konaní za právneho stavu účinného v čase vydania platobného rozkazu pred 01.04.2004 a ustanovenia zmluvy sa dodatočne stali neplatnými z dôvodu ich nezosúladenia s neskoršou právnou úpravou upravujúcou neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách účinnou od 01.04.2004, teda po vydaní platobného rozkazu. Ak by sa totiž veriteľ domáhal na základe takýchto ustanovení zmluvy nárokov až v čase po 01.04.2004, resp. 01.07.2004, ani súd v základnom konaní by mu tieto nároky nemohol, resp. nemal priznať, nakoľko ustanovenia zmluvy, z ktorých by ich veriteľ vyvodzoval by už boli absolútne neplatné. V tejto súvislosti sťažnostný súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 25.01.2011, zverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 36/2013. V konaní, v ktorom bolo toto rozhodnutie vydané generálny prokurátor argumentoval: „V danom prípade zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným 3. februára 2003, ktorej súčasťou sú všeobecné podmienky poskytovania verejnej mobilnej siete, spĺňala znaky typovej zmluvy podľa o ochrane spotrebiteľa v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy účastníkmi (ďalej len ""). Išlo o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá nesmie obsahovať neprimeranú podmienku a spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Z novely , ktorá nadobudla účinnosť 1. apríla 2004, vyplýva, že ak účastníci spotrebiteľských zmlúv nedali spotrebiteľské zmluvy do 3 mesiacov od nadobudnutia účinnosti novej úpravy do súladu so zákonom, považujú sa za absolútne neplatné (ex tunc). Žalobca bol preto povinný uzavretú spotrebiteľskú zmluvu v určenej lehote zosúladiť so zákonom tak, aby neobsahovala neprijateľnú podmienku.“, pričom NS SR sa s uvedenou argumentáciou stotožnil: „Z ustanovenia vyplýva, že typovou zmluvou je zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Z odseku 2 uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že typová zmluva nesmie obsahovať špecifikované neprimerané podmienky, ako aj podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Najvyšší súd považuje za správny názor generálneho prokurátora, že zmluva o pripojení vymedzená v a od 31. decembra 2003 v je svojím charakterom občianskoprávnou zmluvou, i keď v nie je výslovne upravená ako spotrebiteľská zmluva.“ Vzhľadom na vyššie uvedené by bolo podľa názoru sťažnostného súdu absurdné vyžadovať od exekučného súdu, aby ignoroval skutočnosť, že v čase posudzovania exekučného titulu – platobného rozkazu sú už ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy o úvere, z ktorých oprávnený vyvodzuje exekučným titulom judikované nároky už neplatnými, ak na túto neplatnosť nemohol ešte prihliadnuť súd v základnom konaní v čase vydania exekučného titulu. Preto sťažnostný súd uzatvára, že aj keď bol na základe ustanovení zmluvy uzavretej pred 01.04.2004 nárok oprávneného už judikovaný, je povinnosťou súdu v exekučnom konaní rozsah takto vymáhaného nároku v kontexte ust. posúdiť a poskytnúť spotrebiteľovi ochranu.

28. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti súd postupom podľa sťažnosť oprávneného proti napadnutému uzneseniu ako nedôvodnú zamietol.

29. O trovách konania v časti rozhodovania o podanej sťažnosti oprávneného súd nerozhodoval, nakoľko v zmysle ust. § 35 Exekučného poriadku do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania výlučne oprávnený, pričom tento si nárok na náhradu trov v konaní o podanej sťažnosti ani neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné ( ). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné ( Exekučného poriadku).