Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_41Cob-76-2023.pdf
PDF · 407.56 KB
Case nature
Area
Subarea
41Cob/76/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Zuzany Konárikovej a Mgr. Radoslavy Strhárskej, v právnej veci žalobcu Považský cukor, a.s. so sídlom Cukrovarská 311/9, 914 01 Trenčianska Teplá, IČO: 35 716 266, zastúpeného ČECHOVÁ & PARTNERS s.r.o., Staromestská 3, 811 03 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 249 129, proti žalovanému G. Kotakis Trans A.S. so sídlom 14 Parodos Chatzianesti, 18233 Agios Ioannis Renti, Pireus, Grécko, identifikačný kód 52970/02/B/02/140, zastúpenému advokátom JUDr. Daliborom Pavelkom, Pribinova 46, 920 01 Hlohovec, o zaplatenie 428.191,14 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. 36Cb/492/2015 - 932 zo dňa 23. marca 2022, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok Okresného súdu Trenčín, č.k. 36Cb/492/2015 - 932 zo dňa 23. marca 2022 v časti I. výrokovej vety, ktorou súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 428.191,14 Eur a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,-Eur, p o t v r d z u j e.
II. Rozsudok Okresného súdu Trenčín, č.k. 36Cb/492/2015 - 932 zo dňa 23. marca 2022 v časti I. výrokovej vety, ktorou súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 9,05 % úrok z omeškania zo sumy 428.191,14 Eur od 14.08.2015 do zaplatenia m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 428.191,14 Eur vo výške 7,30 % od 14.08.2015 do 15.03.2016, vo výške 7,25 % od 16.03.2016 do 26.07.2022, vo výške 7,75 % od 27.07.2022 do 13.09.2022, vo výške 8,50 % od 14.09.2022 do 01.11.2022, vo výške 9,05 % od 02.11.2022 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
III. Rozsudok Okresného súdu Trenčín, č.k. 36Cb/492/2015 - 932 zo dňa 23. marca 2022 v časti II. výrokovej vety o trovách konania, p o t v r d z u j e.
IV. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom výrokom I. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 428.191,14 Eur s 9,0 % ročným úrokom z omeškania od 14.08.2015 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,-Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. žalobcovi súd priznal proti žalovanému náhradu 100 % trov konania.
2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa v návrhu domáhal vydania európskeho platobného rozkazu, ktorým by súd zaviazal žalovaného na náhradu škody v sume 451.782,54 Eur s 9,05% ročným úrokom z omeškania od 14.08.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania. Uviedol, že dňa 13.05.2011 uzavrel ako ukladateľ so žalovaným ako skladovateľom zmluvu o skladovaní, ktorá bola
neskôr doplnená dodatkom zo dňa 25.02.2013, na základe ktorej žalovaný uskladňoval pre žalobcu kryštálový cukor, uložený v uzatvorených kontajneroch. Podľa bodu 12 Zmluvy o skladovaní je na riešenie akýchkoľvek sporov, vzniknutých pri plnení zmluvy o skladovaní príslušný súd podľa sídla ukladateľa (žalobcu) v Slovenskej republike, t.j. takýmto súdom je Okresný súd Trenčín. V júli 2015 žalobca zistil, že žalovaný si riadne neplní svoje povinnosti podľa zmluvy o skladovaní a rozhodol sa vykonať kontrolu uskladneného tovaru v súlade s bodom 3 zmluvy o skladovaní. Počas inventúry, vykonanej v sklade žalovaného žalobcom dňa 14.07.2015 sa zistilo, že chýba značné množstvo cukru (konkrétne 1 259 820 kg cukru), ktorý mal byť uskladnený v sklade v súlade so zmluvou o skladovaní. Uvedené skutočnosti boli potvrdené žalovaným v inventúrnom súpise zo dňa 14.07.2015. Bod 1 zmluvy o skladovaní ustanovuje, že „všetok chýbajúci alebo poškodený je skladovateľ povinný nahradiť do 30 dní ekvivalentom v rovnakej kvalite, buď vo forme príslušného tovaru alebo zodpovedajúcej peňažnej čiastke“. Chýbajúci cukor a súvisiaca vzniknutá škoda boli zistené dňa 14.07.2015, a preto v súlade s bodom 1 zmluvy o skladovaní mal byť chýbajúci cukor nahradený do 30 dní odo dňa 14.07.2015, t.j. chýbajúci cukor mal byť nahradený najneskôr do 13.08.2015. Dňa 04.08.2015 sa strany sporu dohodli (písomnou dohodou napísanou priamo na inventúrnom súpise), že náhrada chýbajúceho cukru bude poskytnutá žalovaným vo forme peňažnej náhrady. Žalovaný sa písomne zaviazal nahradiť škodu vzniknutú žalobcovi v súvislosti s chýbajúcim cukrom v sume 622.115,40 Eur. Vzhľadom k tomu, že sa strany nedohodli inak, platí doba splatnosti špecifikovaná v bode 1 zmluvy o skladovaní, a preto vyplatenie škody malo byť uskutočnené najneskôr do 13.08.2015. Doteraz však k vyplateniu náhrady škody nedošlo. Žalovaný mal voči žalobcovi niekoľko pohľadávok, ktoré boli spôsobilé na započítanie voči žalovanej pohľadávke, a preto žalobca započítal svoju pohľadávku na náhradu škody voči takýmto pohľadávkam žalovaného. K započítaniu došlo prostredníctvom emailu datovaného dňa 08.09.2015, pričom predmetom započítania boli pohľadávky žalovaného v sume 13.431,60 Eur na základe faktúry č. 11917 zo dňa 22.06.2015, v sume 1.881,90 Eur na základe faktúry č. 11918 zo dňa 22.06.2015, v sume 984,- Eur na základe faktúry č. 11919 zo dňa 22.06.2015, v sume 20.725,50 Eur na základe faktúry č. 11950 zo dňa 30.06.2015, v sume 5.719,50 Eur na základe faktúry č. 11951 zo dňa 30.06.2015, v sume 5.346,81 Eur na základe faktúry č. 11952 zo dňa 30.06.2015, č. 1.722,- Eur na základe faktúry č. 11953 zo dňa 30.06.2015, v sume 3.936,- Eur na základe faktúry č. 11959 zo dňa 06.07.2015, v sume 2.029,50 Eur na základe faktúry č. 11961 zo dňa 13.07.2015, v sume 8.610,- Eur na základe faktúry č. 11976 zo dňa 20.07.2015, v sume 1.906,50 Eur na základe faktúry č. 11977 zo dňa 20.07.2015, v sume 7.798,20 Eur na základe faktúry č. 11982 zo dňa 27.07.2015, v sume 2.152,50 Eur na základe faktúry č. 11983 zo dňa 27.07.2015, v sume 9.526,35 Eur na základe faktúry č. 11993 zo dňa 31.07.2015, v sume 1.906,50 Eur na základe faktúry č. 11994 zo dňa 31.07.2015, v sume 8.468,55 Eur na základe faktúry č. 12001 zo dňa 10.08.2015, v sume 1.414,50 Eur na základe faktúry č. 12002 zo dňa 10.08.2015, v sume 2.373,90 Eur na základe faktúry č. 12009 zo dňa 17.08.2015, v sume 6.765,- Eur na základe faktúry č. 12010 zo dňa 17.08.2015, v sume 8.560,80 Eur na základe faktúry č. 12012 zo dňa 24.08.2015, v sume 2.214,- Eur na základe faktúry č. 12013 zo dňa 24.08.2015, v sume 10.098,30 Eur na základe faktúry č. 12018 zo dňa 31.08.2015, v sume 1.439,10 Eur na základe faktúry č. 12019 zo dňa 31.08.2015, v sume 11.260,65 Eur na základe faktúry č. 12029 zo dňa 07.09.2015, v sume 1.525,20 Eur na základe faktúry č. 12030 zo dňa 07.09.2015, v sume 9.987,60 Eur na základe faktúry č. 12035 zo dňa 11.09.2015, v sume 1.562,10 Eur na základe faktúry č. 12036 zo dňa 11.09.2015, v sume 12.607,50 Eur na základe faktúry č. 12056 zo dňa 22.09.2015, v sume 4.378,80 Eur na základe faktúry č. 12057 zo dňa 22.09.2015. Celková suma započítaných pohľadávok je 170.332,86 Eur. Po uvedenom započítaní predstavuje pohľadávka žalobcu na náhradu škody sumu 451.782,54 Eur.
3. Okresný súd Trenčín vydal vo veci európsky platobný rozkaz sp. zn. 36Cb/492/2015 zo dňa 11.02.2016, proti ktorému podal žalovaný v zákonnej lehote odpor.
4. Žalovaný žiadal návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu v celom rozsahu zamietnuť. V písomnom vyjadrení zo dňa 13.01.2017 potvrdil, že strany sporu uzavreli dňa 13.05.2011 zmluvu o skladovaní, doplnenú dodatkom zo dňa 25.02.2013. Ostatné tvrdenia žalobcu uvedené v návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu žalovaný namietal. Uviedol, že k tomu, aby v zmysle § 373 a nasl. Obch. zák. mohol vzniknúť nárok na náhradu škody, je potrebné naplnenie viacerých predpokladov zodpovednosti za škodu. Tomuto postupu musí však ešte predchádzať existencia niekoľkých základných predpokladov všeobecnej povahy hmotnoprávneho a procesného charakteru, medzi ktoré možno zaradiť napríklad osvedčenie aktívnej legitimácie k uplatňovanému nároku na náhradu škody titulom straty, opotrebenia alebo iného poškodenia určitej veci. Podľa názoru žalovaného z listín pripojených k návrhu nevyplýva jediný dôkaz o vlastníckom práve, ktoré by svedčilo žalobcovi vo vzťahu k cukru,
za ktorý si nárokuje relutárnu náhradu. Zo samotnej skutočnosti, že žalobca v minulosti uskladňoval u žalovaného cukor v žiadnom prípade neznamená, že by bol žalobca automaticky vlastníkom takéhoto cukru, keďže v reáliách medzinárodného obchodu nie je ničím neobvyklým realizácia skladovacích úkonov jednou spoločnosťou v rôznych formách zastúpenia (resp. proxy) v prospech inej zadávateľskej spoločnosti alebo viacerých spoločností v rámci dodávateľského reťazca, pričom odvetvie prepravy a skladovania je práve typické využívaním subdodávok. Žalovaný poukazoval na to, že žalobca predložil emailovú korešpondenciu medzi žalovaným a spoločnosťou NORDZUCKER AG, pričom so žalovaným v tejto veci komunikoval pán Lars Mülller, ktorý nikdy nefiguroval v organizačnej štruktúre žalobcu. Z výpisu žalobcu z obch. registra možno vyvodiť, že spoločnosť NORDZUCKER AG je zrejme materskou spoločnosťou žalobcu, z čoho možno dedukovať, že žalobca zabezpečoval uskladnenie cukru pre svoju materskú spoločnosť vo vlastnom mene a na jej účet, čo znamená, že s najväčšou pravdepodobnosťou nie je nositeľom aktívnej vecnej legitimácie vo veci, keďže doposiaľ žiadny objektívnym spôsobom nepreukázal vlastnícke právo k cukru, ktorý deklaruje za zničený alebo chýbajúci vinou žalovaného. Jediným dôkazným prostriedkom, o ktorý žalobca opiera svoju žalobu je inventúrny súpis, ktorý bol spísaný dňa 14.07.2015, avšak predmetná listina nemôže byť žiadnym objektívnym dôkazom o akomkoľvek nároku žalobcu. Žalobca nepredložil žiaden relevantný dôkaz o tom, že by predtým, ako mu mal uplatňovaný nárok vzniknúť, dodal žalovanému za účelom uskladnenia akýkoľvek cukor, resp. v akom množstve mu mal cukor dodať. Žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, kedy a v akom množstve žalovanému cukor dodal a v akom množstve by sa mal tento cukor u žalovaného nachádzať. Žalovaný nárok nevychádza z komparácie množstva preukázateľne dodaného cukru a množstva cukru, ktorý sa v čase kontroly nachádzal v sklade žalovaného, ale z porovnania takto zisteného množstva so stavom, ktorý je obsahom SAP žalobcu, teda jeho internej evidencie. Podľa žalovaného v rámci kontroly vykonanej žalobcom mohlo dôjsť výhradne k detekcii nesúladu medzi množstvom cukru reálne uskladneného u žalovaného a množstvom cukru, ktorý by mal byť uskladnený v súlade s internou evidenciou žalobcu. Takúto škodu však nemožno označiť inak ako domnelú. Žalobca tvrdil, že žalovaný uznal škodu zistenú v rámci kontroly, pričom sa zaviazal zabezpečiť, aby žalobca neutrpel žiadnu škodu. Podľa žalovaného platí, že uznal len výsledok kontroly, ktorým je detekcia kvazi- škody zodpovedajúcej rozdielu medzi množstvom fakticky uskladneného cukru a množstvom cukru, ktorý by mal byť uskladnený v súlade s internou evidenciou žalobcu. Žalobca tak fakticky nepreukázal, že by mu reálne vznikla škoda, ktorá by mohla mať opodstatnenie v objektívnom skutkovom základe veci, preto je i deklarácia žalovaného v tom smere, že zabezpečí, aby žalobca neutrpel žiadnu škodu, bez právnej relevancie. Podľa § 379 Obch. zák. sa nahrádza skutočná škoda, čo znamená, že k tomu, aby mohol poškodený uplatňovať voči škodcovi nárok na náhradu škody, musí preukázať reálny vznik škody. Za takýto stav nemožno považovať jednostranné vyhlásenie škodcu, ani jednostrannú dohodu o vzniku škody medzi škodcom a poškodeným, nakoľko takéto úkony nie sú bez ďalšieho spôsobilé konštituovať vznik škody, ak poškodený nepreukáže, že by k vzniku skutočnej škody aj došlo. Žalovaný tiež poukazoval na to, že obsahom dohody spísanej na inventúrnom súpise, nie je žiaden záväzok žalovaného nahradiť chýbajúci cukor prostredníctvom finančnej náhrady. Žalovaný namietal aj platnosť predmetnej dohody, nakoľko nie je možné identifikovať osoby, ktoré ju mali za žalobcu uzavrieť. Okrem uvedeného žalovaný namietal, že výšku náhrady škody, ktorá bola žalobcom odôvodnená množstvom údajne chýbajúceho cukru vynásobeným sumou 470,- Eur, ktorá má predstavovať hodnotu jednej tony cukru, žalobca nepreukázal.
5. Na pojednávaní dňa 03.02.2017 vzniesol žalovaný kompenzačnú námietku, ktorou si proti žalovanej pohľadávke žalobcu započítal svoju pohľadávku proti žalobcovi v sume 448.068,69 Eur. Žalobca so započítaním žalovanej pohľadávky nesúhlasil. Poukazoval na to, že žalovaným predložené faktúry nie sú právnymi úkonmi a žalovaný neuviedol právny základ pre započítaciu námietku.
6. Žalobca poukazoval na to, že podľa bodu 13 zmluvy o skladovaní na otázky touto zmluvou neupravené sa primerane použijú ustanovenia slovenského Občianskeho zákonníka. Obsah čl. 13 zmluvy o skladovaní, v spojení s ďalšími skutočnosťami, ale aj sám osebe považoval žalobca za voľbu rozhodného práva v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 593/2008 zo 17.06.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I). Formulácia „otázky touto zmluvou neupravené sa spravujú (citovaným právnym predpisom)“ je formulácia, ktorá je bežne používaná v zmluvných vzťahoch a vyskytuje sa aj v zmluvách akceptovaných verejnými orgánmi. Pri výklade takejto formulácie doteraz nevznikali pochybnosti o tom, že aj celá zmluva sa spravuje uvedeným právnym predpisom, resp. poriadkom. Žalobca mal zato, že bod 13 zmluvy o skladovaní jednoznačne a výslovne vyjadruje vôľu zmluvných strán zvoliť si slovenské právo ako rozhodné právo pre celú zmluvu o skladovaní a znej
vyplývajúce nároky. Právomoc Okresného súdu Trenčín na konanie v spore vyplýva z bodu 12 zmluvy o skladovaní. Z aplikácie slovenského práva ako rozhodného práva následne vyplýva, že na zmluvu o skladovaní ako na zmluvný vzťah medzi dvoma podnikateľmi, týkajúci sa ich podnikateľskej činnosti, sa v zmysle § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka použije Obchodný zákonník. Ustanovenie § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka je v zmysle § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka kogentným ustanovením, od ktorého nie je možné sa odchýliť, ani ho vylúčiť. Žalobca od začiatku tohto konania uplatňoval svoje nároky v zmysle Obchodného zákonníka a rovnako tak žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 13.01.2017 pri svojej argumentácii odkazuje na ustanovenia Obchodného zákonníka. Voľba slovenského práva ako rozhodného práva tak vyplýva aj z okolností prípadu a bola aj dodatočne výslovným konaním strán potvrdená. Stratený cukor bol poistený v rámci skupinovej poistnej zmluvy č. 305302 zo dňa 30.03.2015, uzatvorenej medzi Nordzucker AG, Nemecko, materskou spoločnosťou žalobcu, ako poistníkom a spolu- poisťovateľmi Zurich Insurance plc., Nemecko; AXA Corporate Solutions Deutschland, Nemecko a AGCS, Nemecko (ďalej všetci spolu-poisťovatelia len ako „Poisťovňa“). Poistenými osobami sú v zmysle poistnej zmluvy aj dcérske spoločnosti Nordzucker AG, vrátane žalobcu ( bod 21.1.1. poistnej zmluvy). Poistná zmluva sa spravuje nemeckým právom (čl. 26 Všeobecných podmienok k poistnej zmluve). V súvislosti so stratou cukru, ktorá je predmetom tohto konania poisťovňa vyplatila poistné plnenie v sume 373.018,- Eur žalobcovi prostredníctvom spoločnosti Nordzucker AG. V dôsledku spoluúčasti (napr. bod 12.13.3. poistnej zmluvy) poistné plnenie nepokrývalo celú výšku škody, ktorá bola spôsobená žalobcovi. Napriek uvedenému poisťovňa nikdy nepopierala hodnotu strateného cukru alebo výšku vzniknutej škody; naopak nezávislý znalec, určený poisťovňou, stanovil, že hodnota cukru je 522,- Eur za jednu metrickú tonu, t.j. vyššia ako hodnota 470,- Eur za 1 metrickú tonu, určená v Inventúrnom súpise. Poisťovňa vyplatila poistné plnenie v sume 373.018,- Eur. Vzhľadom k tomu, že poistná zmluva sa spravuje nemeckým právom, aj prípadný prechod nároku na náhradu škody (do výšky poistného plnenia) sa spravuje nemeckým právom. Uvedené vyplýva aj z čl. 15 nariadenia (Rím I), v zmysle ktorého ak má osoba (ďalej len „veriteľ“) zmluvnú pohľadávku voči inej osobe (ďalej len „dlžník“) a tretia osoba má povinnosť uspokojiť veriteľa alebo na základe takejto povinnosti veriteľa už uspokojila, právny poriadok, ktorým sa spravuje povinnosť tretej osoby uspokojiť veriteľa, určuje tiež, či a do akej miery si tretia osoba môže uplatniť voči dlžníkovi práva, ktoré mal veriteľ voči dlžníkovi podľa právneho poriadku, ktorým sa spravuje ich vzťah. Poisťovňa požiadala o postúpenie nároku na náhradu škody voči žalovanému vo výške uhradeného poistného plnenia zo žalobcu na poisťovňu a zároveň poverila žalobcu, aby vymáhal nárok na náhradu škody sám vo svojom mene na účet poisťovne. Pre účely tohto konania boli uvedené skutočnosti potvrdené poisťovňou Zurich, ktorá je vedúcim spolu-poisťovateľom oprávneným v súlade s čl. 19.4.1 poistnej zmluvy konať v mene všetkých spolu-poisťovateľov. V zmysle nemeckého práva takáto dohoda poskytuje žalobcovi aktívnu vecnú legitimáciu aj v tejto časti nároku na náhradu škody. Rovnakú situáciu predpokladá aj slovenské právo (ak by bolo rozhodným právom pre prechod práva v súvislosti s poistným plnením). V zmysle § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak má poistený právo na náhradu škody spôsobenej poistnou udalosťou voči inej osobe, prechádza právo na náhradu poskytnutím poistného plnenia (a do jeho výšky) z poisteného na poisťovateľa. Taktiež v zmysle § 530 Občianskeho zákonníka by došlo k zákonnému postúpeniu, keďže na žiadosť postupníka môže postupca vymáhať postúpený nárok sám vo svojom mene na účet postupníka. V zmysle aktuálnej judikatúry slovenských súdov pri vymáhaní pohľadávky na súde postupca nemusí v žalobe vyjadriť, že pohľadávku uplatňuje na účet postupníka. Vzhľadom k uvedenému mal žalobca zato, že vyplatenie poistného plnenia neviedlo k zániku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní, a to ani sčasti.
7. Podľa žalovaného spornou a zásadného významu je z titulu medzinárodného prvku otázka aplikácie príslušného právneho poriadku na prejednávanú vec, resp. jej partikulárne časti. Poukazoval na to, že mandatórna aplikácia Obchodného zákonníka na vzťahy medzi dvoma podnikateľmi sa aj s odkazom na dikciu zákona výslovne obmedzuje len na záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi. Ak sa však strany sporu v zmluve o skladovaní, ktorá bude podliehať režimu Obchodného zákonníka a ktorá vyčerpávajúco upravuje vzťahy z tohto záväzkového vzťahu vyplývajúce dohodli, že všetky ostatné vzťahy mimozáväzkového charakteru budú podliehať právnej úprave obsiahnutej v Občianskom zákonníku, nemožno v otázkach neupravených zmluvou alebo zákonnými ustanoveniami regulujúcimi zmluvný typ zmluvy o skladovaní uvažovať o aplikácii Obchodného zákonníka. Žalovaný dodal, že zmluvu koncipoval žalobca, čo možno dovodiť zo snahy o založenie právomoci Okresného súdu Trenčín, preto sa javí byť zjavne účelovým konanie, ktorým sa žalobca snaží o interpretáciu takejto zmluvy v rozpore s jej obsahom.
8. Žalovaný zároveň namietal nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie v tomto spore. Poukazoval na to, že dňa 01.10.2014 uzavrel žalobca so spoločnosťou CHRISTOS DIMOU & SIA E.E. rámcovú kúpnu zmluvu, na základe ktorej sa žalobca zaviazal dodať tejto spoločnosti v období od októbra 2014 do septembra 2015 cukor v množstve 1500 ton. Na tomto základe žalovaný ako poskytovateľ prepravných a skladovacích služieb pre žalobcu dodal spoločnosti CHRISTOS DIMOU & SIA E.E. dňa 14.05.2015 predmetný cukor v množstve 723,75 ton, ktorý žalobca deklaruje ako stratený. Takáto prax bola medzi žalobcom, žalovaným a obchodnou spoločnosťou CHRISTOS DIMOU & SIA E.E. bežnou obchodnou praxou, ktorá sa realizovala po dobu niekoľkých rokov a v ktorej žalovaný pôsobil ako skladovateľ a prepravca cukru pre žalobcu, ktorý bol následne na pravidelnej báze expedovaný predmetnej spoločnosti. Dodanie cukru obchodnej spoločnosti CHRISTOS DIMOU & SIA E.E. v tejto veci je žalobcovi veľmi dobre známe, pretože on sám si uplatňoval nárok na náhradu škody titulom straty tohto cukru od spoločnosti CHRISTOS DIMOU & SIA E.E., ktorá cukor spracovala a predala bez toho, aby poskytla žalobcovi akékoľvek protiplnenie. Je zrejmé, že transfer cukru v prospech tejto spoločnosti sa realizoval na základe pokynu žalobcu, pretože v opačnom prípade by žalobca nemal absolútne žiaden dôvod obracať sa na akúkoľvek osobu, ktorej by žalovaný dodal cukor bez jeho súhlasu s výzvou, aby nahradila škodu neoprávneným spracovaním cukru. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že žalovaný sa nedopustil žiadneho konania, ktoré by mohlo mať za následok vznik akejkoľvek škody na strane žalobcu. Obdobne žalovaný dňa 23.06.2015 dodal cukor v množstve 350 ton spoločnosti Ganetta Ltd.. Žalovaný poukazoval tiež na to, že žalobca mu dodal cukor, ktorý deklaruje za stratený, k uskladneniu na paletách, čo je však v rozpore so zmluvou o skladovaní, uzavretou medzi žalobcom a žalovaným, v ktorej sa strany dohodli, že žalobca bude u žalovaného uskladňovať cukor výhradne v uzavretých kontajneroch. Žalovaný totiž nemá žiadne kapacity, ani možnosti k uskladňovaniu cukru zabaleného v 25 kg vreciach na paletách, ktoré mu boli dodané žalobcom. Uvedené má za následok, že ak by aj žalovaný nedodal cukor vyššie označeným subjektom, z titulu porušenia zmluvy zo strany žalobcu,, spočívajúceho v dodaní cukru na paletách, by musel žalovaný pri vynaložení odbornej starostlivosti a v záujme ochrany cukru zabezpečiť jeho uskladnenie u iného skladovateľa, ktorý by bol k tomu uspôsobený. Ak by teda aj žalovaný legitímne a v záujme žalobcu dodal cukor k uskladneniu inej spoločnosti v dôsledku situácie zavinenej žalobcom a pri takomto uskladnení by došlo k vzniku škody, táto nemôže byť pripočítaná na ťarchu žalovaného, ktorému by svedčili liberačné dôvody.
9. V súvislosti s kompenzačnou námietkou žalovaný poukazoval na to, že v prípade predložených faktúr sa v žiadnom prípade nejedná o žiadne fiktívne, ani účelové faktúry, ale tieto boli riadne vyhotovené na základe vykonaných služieb, ktoré sú predmetom fakturácie. Spolu s faktúrami, ktoré už žalobca jednostranne započítal, tvoria ucelený rad, t.j. nejedná sa o žiadne dodatočne vyfabrikované účtovné doklady s cieľom vytvoriť neexistujúce pohľadávky žalovaného proti žalobcovi. Zo všetkých faktúr prezentovaných k započítaniu, bola riadne odvedená DPH.
10. Žalobca poukazoval na to, že na pojednávaní dňa 27.04.2017 svedkovia Lars Müller, Torsten Bigalke a Ľuboš Tomaník zhodne potvrdili, že vlastníkom chýbajúceho cukru je žalobca. Žalovaný pritom rozporoval vlastníctvo cukru prvýkrát až začiatkom roku 2017 v jeho druhom vyjadrení, pričom dovtedy vlastníctvo žalobcu k chýbajúcemu cukru uznával a nerozporoval. Svedok Ľuboš Tomaník vo svojej výpovedi tiež uviedol, že žalobca kúpil chýbajúci cukor od tretích osôb a môže predložiť faktúry a dodacie listy, ktoré dokazujú, že vlastníkom chýbajúceho cukru bol žalobca. Žalobca trval na tom, že chýbajúci cukor v objeme 1 070 ton bol ním zakúpený z Chorvátska, čo bolo aj výslovne uvedené v Inventúrnom súpise. Žalobca kúpil predmetný cukor od chorvátskej spoločnosti SLADORANA TVORNICA ŠEČERA družstvo s ograničenom odgovornošću so sídlom Šečerana 63, 322 70 Županja, Chorvátsko (ďalej len „SLADORANA“). Chorvátsky cukor bol objednaný dvomi objednávkami žalobcu, konkrétne objednávkou č. 4500219111 a objednávkou č. 4500223827, na základe ktorých bol chorvátsky cukor žalobcovi dodaný v dvoch dodávkach dňa 27.05.2015 a dňa 11.06.2015. V každej z uvedených dodávok bol žalobcovi doručený chorvátsky cukor v množstve 690 ton, t.j. celkové množstvo chorvátskeho cukru kúpeného a doručeného žalobcovi, predstavovalo 1380 ton. Chorvátsky cukor mal byť v zmysle dohody doručený FCA (t.j. v zmysle INCOTERMS 2010 Free Carrier - Vyplatené k dopravcovi) do jedného zo skladov žalovaného (určeného v prílohe k faktúre). Prevzatie a dodanie chorvátskeho cukru bolo potvrdené samotným žalovaným, ktorý v mene žalobcu vykonal prepravu chorvátskeho cukru z vlakovej stanice do svojho skladu a žalobcovi vystavil faktúry za prepravné služby. Faktúra žalovaného jednoznačne identifikuje čísla vagónov, ktoré boli uvedené aj v zozname SLADORANY. Pri dodaní kúpeného chorvátskeho cukru spoločnosť SLADORANA vystavila žalobcovi faktúry na kúpnu cenu chorvátskeho cukru. Tieto faktúry žalobca následne uhradil. Úhrada bola vykonaná v rámci spoločnej
úhrady viacerých faktúr od spoločnosti SLADORANA za dodaný tovar. Prvá platba tiež zohľadňovala započítanie vzájomných pohľadávok. Započítanie je poskytnuté na osobitnom doklade, ktorý jasne uvádza aj faktúru č. 2118-1-1. Druhá platba predstavuje len celkovú sumu za viaceré faktúry, pričom zoznam zaplatených faktúr (medzi nimi aj faktúra č. 2538-1-1) je poskytnutý v samostatnej tabuľke pre druhú platbu. Uvedený zoznam bol vyextrahovaný z interného účtovného systému žalobcu. Sám žalovaný navyše poskytol žalobcovi osobitné písomné vyhlásenie - potvrdenie o chýbajúcom cukre datované 31.07.2015, ktoré výslovne obsahuje zoznam identifikačných čísel kontajnerov a vagónov, v ktorých bol skladovaný chýbajúci cukor. Potvrdenie korešponduje s Inventúrnym súpisom a tento potvrdzuje. Potvrdenie tiež preukazuje, že vyššie uvedené dôkazy o vlastníctve chorvátskeho cukru sa vzťahujú na chýbajúci cukor. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca kúpil chorvátsky cukor od spoločnosti SLADORANA, tento cukor bol riadne dodaný a kúpna cena bola vyfakturovaná a riadne zaplatená žalobcom. Na základe takejto kúpy sa žalobca stal vlastníkom chorvátskeho cukru. Žalobca doplnil, že podľa spoločných (SAP) záznamov žalobcu a žalovaného, ako aj Inventúrneho súpisu a potvrdenia zo dňa 31.07.2015, v deň inventúry 14.07.2015 malo byť u žalovaného uskladnených spolu už len 1108 ton chorvátskeho cukru (zvyšnú časť zakúpeného chorvátskeho cukru žalobca medzitým predal svojim zákazníkom). V sklade sa však reálne nachádzalo len 38 ton chorvátskeho cukru a zvyšných 1070 ton chorvátskeho cukru chýbalo, ako potvrdili strany sporu v Inventúrnom súpise. Zvyšok chýbajúceho cukru v množstve 189,92 ton (ďalej len Nordic cukor) bol cukor zakúpený z Dánska, konkrétne od sesterskej spoločnosti žalobcu Nordic Sugar A/S, dánska spoločnosť so sídlom Langebrogade 1, 1014 Kobenhavn K, Dánsko (ďalej len „Nordic Sugar A/S). Žalobca a Nordic Sugar A/S sú sesterské spoločnosti a pravidelne medzi sebou obchodujú s cukrom na základe ad hoc objednávok v internom systéme. V súlade s opísanou obchodnou praxou žalobca kúpil Nordic cukor, ktorý mu bol doručený v kontajneroch v niekoľkých dodávkach v období júla a októbra 2014 a apríla 2015. Žalobca je ako príjemca identifikovaný prostredníctvom svojho chorvátskeho IČ DPH (997626413). Bolo dohodnuté, že Nordic cukor bude dodaný EXW, t.j. v súlade s INCOTERMS 2010 Ex Works / zo závodu, určené miesto dodania - sklad žalovaného. Prevzatie a dodanie Nordic cukru bolo potvrdené samotným žalovaným, ktorý vykonal prepravu Nordic cukru v mene žalobcu a za prepravné služby vystavil žalobcovi faktúru. Faktúra žalovaného jasne uvádza identifikačné čísla kontajnerov, ktoré korešpondujú s číslami kontajnerov na dodacích listoch a v potvrdení zo dňa 31.07.2015. Dodaný Nordic cukor bol následne fakturovaný spoločnosťou Nordic Sugar A/S žalobcovi a kúpna cena Nordic cukru, uvedená vo faktúrach, bola žalobcom zaplatená. Úhrady boli vykonané spoločne za viaceré faktúry od Nordic Sugar A/S a ich zoznam je súčasťou potvrdenia o zaplatení faktúr (vrátane predmetných faktúr za Nordic cukor). Tento bol extrahovaný z interného účtovného systému žalobcu. Rovnako ako v prípade chorvátskeho cukru, žalovaný v potvrdení zo dňa 31.07.2015 uviedol identifikačné čísla kontajnerov, v ktorých bol Nordic cukor dodaný, a tak potvrdenie zodpovedá Inventúrnemu súpisu a tento potvrdzuje, pričom tiež potvrdzuje, že uvedené dôkazy o vlastníctve Nordic cukru sa vzťahujú na chýbajúci cukor. Z uvedených dôkazov podľa žalobcu jasne vyplýva, že žalobca kúpil Nordic cukor od svojej sesterskej spoločnosti Nordic Sugar A/S, pričom kúpou sa žalobca stal vlastníkom Nordic cukru. Podľa § 443 ods. 1 Obch. zák. kupujúci nadobúda vlastnícke právo k tovaru, len čo je mu dodaný tovar odovzdaný. Chorvátsky cukor a Nordic cukor boli odovzdané žalobcovi ich prevzatím zo strany žalovaného, ktorý prepravoval tovar v mene žalobcu a takýto spôsob dodania bol dohodnutý aj so spoločnosťou SLADORANA a Nordic Sugar A/S. V nadväznosti na poskytnuté faktúry, dodacie listy a potvrdenie o platbe, žalobca mal zato, že predložil dostatočné dôkazy o tom, že chýbajúci cukor bol skutočne jeho majetkom a že jeho stratou mu vznikla škoda (zníženie majetku), ktorú je zodpovedná osoba, t.j. žalovaný, povinná nahradiť. Takéto dôkazy boli už skôr Najvyšším súdom SR uznané za dostatočné na preukázanie vlastníctva (rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Obdo 16/2010 zo dňa 08.06.2011). Žalovaný podľa žalobcu už uznal svoju zodpovednosť za chýbajúci cukor v Inventúrnom súpise a pri niekoľkých ďalších príležitostiach, vrátane poskytnutého Potvrdenia, predložených emailov a čiastočnej úhrady formou zápočtu. Preto je zrejmé, že zodpovednou osobou, ktorá je povinná nahradiť škodu (chýbajúci cukor) na majetku žalobcu, je žalovaný. Žalobca navyše poukazoval na čl. I zmluvy o skladovaní, podľa ktorého všetok chýbajúci alebo poškodený cukor je skladovateľ (žalovaný) povinný nahradiť do 30 dní ekvivalentom v rovnakej kvalite, buď vo forme príslušného tovaru alebo zodpovedajúcej peňažnej čiastke. Uvedené zmluvné ustanovenie je možné považovať za osobitné dojednanie o náhrade škody, keďže § 379 Obch. zák. nie je kogentným ustanovením. V tomto prípade vlastníctvo chýbajúceho cukru nie je právne relevantné, keďže strany sa dohodli v zmluve o skladovaní na náhrade akéhokoľvek chýbajúceho cukru, bez ohľadu na jeho pôvod alebo vlastníctvo, pričom takéto odchylné dojednanie rozširujúce kategórie škody (odchylné od § 379 Obchodného zákonníka ) je prípustné. Žalobcovi by bola spôsobená škoda aj v prípade, ak by nebol vlastníkom chýbajúceho cukru, nakoľko by bol povinný odškodniť vlastníka cukru,
pre ktorého by zabezpečoval skladovanie cukru. Preto takéto odchylné dojednanie od ustanovenia § 379 Obchodného zákonníka je logické a poskytuje žalobcovi účinnú ochranu. Žalobca poukazoval tiež nato, že na pojednávaní dňa 27.04.2017 predložil súdu odpoveď od spoločnosti Christos Dimou, ktorou reagoval na tvrdenia, že časť chýbajúceho cukru bola skladovaná v skladoch Christos Dimou. Christos Dimou výslovne uviedol, že chýbajúci cukor mu nikdy nebol dodaný a označil tvrdenia žalovaného za nepravdivé.
11. Písomným podaním zo dňa 30.05.2017 vzal žalobca žalobu v časti o zaplatenie sumy 23.591,40 Eur s 9,05% ročným úrokom z omeškania od 14.08.2015 do zaplatenia späť. Poukazoval na to, že okrem započítaných pohľadávok v sume 170.332,86 Eur, bolo uskutočnené aj ďalšie započítanie pohľadávok v celkovej sume 23.91,40 Eur, ktoré sa týkalo faktúr žalovaného č. 11960 zo dňa 13.07.2015, splatná 12.08.2015 v sume 10.436,55 Eur; č. 12074 zo dňa 30.09.2015, splatná 30.10.2015 v sume 9.846,15 Eur; č. 12075 zo dňa 30.09.2015, splatná 30.10.2015 v sume 2.509,20 Eur a č. 12081 zo dňa 05.10.2015, splatná 26.02.2016 v sume 799,50 Eur
12. Súd uviedol, že vo výroku I. rozsudku č.k. 36Cb/492/2015-656 zo dňa 23.08.2017 Okresný súd Trenčín zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 428 191,14 Eur s 9,05% ročným úrokom z omeškania od 14.08.2015 do zaplatenia. Vo výroku II. označeného rozsudku prvoinštančný súd zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 23.591,40 Eur z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby a vo výroku III. žalobcovi priznal náhradu 100% trov konania. Výrok II. uvedeného rozsudku nadobudol právoplatnosť 12.09.2017. Proti výrokom I. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný.
13. Uznesením č.k. 16Cob/292/2017-726 zo dňa 28.12.2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28.01.2019, Krajský súd v Trenčíne rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 428.191,14 Eur z 9,05 % ročným úrokom z omeškania od 14.08.2015 do zaplatenia a vo výroku III., ktorým sa žalobcovi priznala náhrada 100% trov konania zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Za podstatné a právne významné odvolacie námietky a tvrdenia považoval odvolací súd tvrdenie, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil právomoc súdu a rozhodné právo. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel odvolací súd k názoru, že súd prvej inštancie správne posúdil právomoc súdu príslušného podľa sídla žalobcu. Nedostatočne však posúdil použitie rozhodného práva na predmetný spor. Z uzavretej Zmluvy o skladovaní zo dňa 13. mája 2011 bod 12. vyplýva, že strany si v prípade akéhokoľvek sporu vyplývajúceho z realizácie tejto zmluvy dohodli právomoc súdu tak, že príslušným súdom bude súd podľa sídla ukladateľa v Slovenskej republike. Ukladateľom bol slovenský subjekt - žalobca, ktorý má sídlo v Trenčianskej Teplej a jeho príslušným súdom je Okresný súd Trenčín. Právomoc konajúceho súdu v predmetnom spore je daná. V bode 13. Uzavretej Zmluvy o skladovaní zo dňa 13. mája 2011 si zmluvné strany dohodli na otázky touto zmluvou neupravené použitie slovenského Občianskeho zákonníka. Zmluva o skladovaní obsahuje v bode 1. Dohodu zmluvných strán ohľadne náhrady škody, ktorá vznikne z dôvodu chýbajúceho alebo poškodeného tovaru, a to tak, že skladovateľ, ktorým bol žalovaný, je povinný nahradiť všetok chýbajúci alebo poškodený cukor do tridsiatich dní ekvivalentom v rovnakej kvalite, buď vo forme príslušného tovaru alebo zodpovedajúcej peňažnej čiastke. Náhrada škody bola v zmluve zmluvnými stranami dohodnutá a nie je možné aplikovať na túto otázku bod 13. uzavretej zmluvy a vzťahovať na túto otázku ustanovenia Občianskeho zákonníka. Nie je možné zo znenia bodu 13. Zmluvy o skladovaní zo dňa 13. mája 2011 vyvodiť záver o tom, že nakoľko uvedený bod neobsahuje výslovnú dohodu zmluvných strán o vylúčení aplikácie Obchodného zákonníka a keďže v zmysle Obchodného zákonníka je neprípustné, aby časť zmluvného záväzkového vzťahu mala obchodnoprávny režim a časť občianskoprávny režim, vyplýva z toho, že na daný záväzkový vzťah sa vzťahuje Obchodný zákonník. Nie je možné prisvedčiť ani ďalšiemu tvrdeniu súdu prvej inštancie, keď uzavretie dohody o slovenskom práve ako rozhodnom práve odvodzuje od dohody zmluvných strán o právomoci slovenského súdu. Taktiež nie je možné považovať za správne tvrdenie súdu prvej inštancie o konkludentnej voľbe slovenského právneho poriadku ako rozhodnom práve. Prokurista žalobcu síce dohodu o voľbe práva tvrdil, žalovaný toto tvrdenie poprel. Iné dôkazy o uzavretí dohody súdu predložené neboli. Podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EES) č. 593/2008 zo 17.06.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.) Kapitola II článok 3 bod 1. - Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť. Podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EES) č. 593/2008 zo 17.06.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.) Kapitola II článok 4 bod 1.
- pokiaľ nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu v súlade s čl. 3 a bez toho, aby boli dotknuté články 5 až 8 právo, ktorým sa spravuje zmluva, sa určuje takto: a) zmluva o predaji tovaru sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu predajcu; b) zmluva o poskytovaní služieb sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu poskytovateľa služieb; c) zmluva, ktorej predmetom je vecné právo k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti, sa spravuje právnym poriadkom krajiny, kde sa nehnuteľnosť nachádza; d) bez ohľadu na písmeno c) nájom nehnuteľnosti uzavretý na dočasné súkromné použitie na obdobie maximálne šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu prenajímateľa za predpokladu, že nájomca je fyzická osoba a má svoj obvyklý pobyt v tej istej krajine; e) zmluva o franšíze sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu franšízanta; f) zmluva o distribúcii sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu distribútora; g) zmluva o predaji tovaru dražbou sa spravuje právnym poriadkom krajiny, kde sa koná dražba, ak také miesto možno určiť; h) zmluva uzavretá v rámci multilaterálneho systému, ktorý spája, alebo umožňuje spájanie záujmov viacerých tretích strán nakupovať a predávať finančné nástroje v zmysle článku 4 ods. 1 bodu 17 smernice 2004/39/ES v súlade s nediskrečnými pravidlami a ktorý sa spravuje jediným právnym poriadkom, sa spravuje týmto právnym poriadkom. Odvolací súd konštatoval, že z uzavretej zmluvy nevyplýva dohoda zmluvných strán o rozhodnom práve na otázky touto zmluvou upravené. Dohoda o rozhodnom práve nevyplynula ani z vykonaného dokazovania, a preto bolo potrebné pri absencii voľby rozhodného práva postupovať v zmysle Kapitoly II článku 4 bod b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EES) č. 593/2008 zo 17.06.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.). Podľa názoru odvolacieho súdu sa uzavretá Zmluva o skladovaní zo dňa 13. mája 2011 spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu poskytovateľa služieb, rozhodným právom je teda právny poriadok skladovateľa - žalovaného. Odvolanie žalovaného z vyššie uvedených dôvodov vyhodnotil odvolací súd v namietanej časti týkajúcej sa rozhodného práva za dôvodné a rozsudok v napadnutej časti zrušil. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia aplikácie rozhodného práva na predmetný spor neboli splnené predpoklady ani pre opakovanie dokazovania a ani pre jeho doplnenie odvolacím súdom, preto musel odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmysle § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odvolacie námietky týkajúce sa veci samej odvolací súd z dôvodu aplikácie nesprávneho rozhodného práva neposudzoval a nezaoberal sa nimi. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní vec opätovne prejedná aplikujúc právny poriadok obvyklého pobytu žalovaného, za aktívnej dôkaznej povinnosti žalobcu a žalovaného ustáli aplikujúc rozhodné právo vznik zodpovednosti za škodu a následne uplatnenú výšku náhrady škody ako aj započítanie pohľadávok na základe kompenzačnej námietky žalovaného. Súd prvej inštancie opätovne posúdi aj aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v časti o náhradu škody vo výške 373.018,-Eur. Dôkazy vyhodnotí jednotlivo, ale hlavne v ich vzájomnej súvislosti. Po vykonanom dokazovaní opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p.
14. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a výsluchom prokuristu žalobcu Ing. Ľuboša Tomaníka a svedkov Lars Müller a Torsten Bigalke a mal za to, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 13.05.2011 uzatvorili zmluvu o skladovaní, ktorou sa žalovaný (skladovateľ) zaviazal pre žalobcu (ukladateľa) uskladniť kryštálový cukor. Súd prvej inštancie podľa právneho názoru vysloveného odvolacím súdom mal za to, že predmetná Zmluva o skladovaní sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu poskytovateľa služieb, rozhodným právom je teda právny poriadok krajiny skladovateľa – žalovaného, t.j. Grécka. Súd uviedol, že v gréckom právnom poriadku je zmluva o skladovaní upravená v § 822 a nasl. Občianskeho zákonníka platného v Grécku (??????? ??????? - Prezidentský dekrét 456/1984). Súd poukázal na čl. 12 bodu 1. písm. a), b), c) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 z 17.06.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.), podľa ktorého rozhodným právom pre zmluvu podľa tohto nariadenia sa spravuje aj jej výklad, plnenie zmluvných záväzkov a v rozsahu právomoci udelenej súdu procesnými normami, i dôsledky porušenia týchto záväzkov, vrátanie stanovenia výšky náhrady škody, ak sa určuje na základe právnych predpisov.
15. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že podľa uznesenia odvolacieho súdu je v danom prípade daná právomoc Okresného súdu Trenčín v zmysle bodu 12 predmetnej zmluvy o skladovaní.
16. Súd konštatoval, že žalobca sa domáhal voči žalovanému náhrady škody v sume 428.191,14 Eur, ktorá mu mala vzniknúť stratou cukru, ktorý uskladnil u žalovaného, a na ktorej časť v sume 373 018,- Eur bolo poisťovateľom poskytnuté žalobcovi poistné plnenie. Žalovaný v spore namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní.
17. Z vyjadrení žalobcu je podľa súdu zrejmé, že žalobcovi bolo poskytnuté poistné plnenie v sume 378.018,- Eur, z toho v sume 358.018,- Eur za chýbajúci chorvátsky cukor a v sume 15.000,- Eur titulom ostatnej škody (súvisiace náklady). Podľa Inventúrneho súpisu zo dňa 14.07.2015 došlo k strate 1 070 000 kg chorvátskeho cukru, na základe čoho si žalobca vyčíslil škodu v sume 502.900,- Eur (470,- Eur/ t), strate 189 820 kg cukru Nordic, na základe čoho si žalobca vyčíslil škodu v sume 89.215,40 Eur (470,- Eur/t) a k vynaloženiu nákladov na výkon zo strany žalobcu v sume 30.000,- Eur, teda celková škoda predstavovala sumu 622.115,40 Eur. Žalobca sa teda žalobou domáhal náhrady škody v sume 144.882,- Eur ako vlastník chýbajúceho chorvátskeho cukru, za ktorý mu nebolo poskytnuté poistné plnenie, v sume 89.215,40 Eur ako vlastník chýbajúceho Nordic cukru a v sume 15.000,- Eur titulom ostatnej škody (náklady na výkon). Taktiež sa domáhal náhrady škody za chýbajúci chorvátsky cukor v sume 358.018,- Eur a v sume 15.000,- Eur titulom nákladov na výkon, pri ktorom bolo žalobcovi ako jeho vlastníkovi na základe predmetnej poistnej zmluvy poskytnuté poistné plnenie, v dôsledku čoho mohol mať nárok na náhradu škody v sume 373.018,- Eur aj poisťovateľ.
18. Žalobca v konaní preukázal vlastnícke právo k 1.070.000 kg chýbajúceho chorvátskeho cukru faktúrami č. 11883, č. 11952, vrátane ich príloh obsahujúcich príslušné čísla vagónov, faktúrami č. 2118-1-1 a č. 2538-1-1, potvrdeniami obsahujúcimi identifikáciu vagónov, výpismi z bankového účtu, zoznamom uhradených faktúr, z ktorých mal súd za preukázané, že žalobca v zmysle Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru (oznámenie č. 160/1991 Zb.) kúpil uvedený kryštálový cukor od SLADORANA TVORNICA ŠEČERA, družstvo s ograničenom odgovornošću, Chorvátsko, čím sa stal jeho vlastníkom. Žalobca taktiež kúpil (chýbajúci) cukor Nordic od spoločnosti Nordic Sugar A/S, Dánsko, na základe čoho sa stal jeho vlastníkom, čo potvrdzujú faktúry č. 227042520, č. 227042514, č. 227043558, č. 227042793, č. 227050659, č. 227066912, č. 227051303, č. 227043521, dodacie listy č. 70650778, č. 70650769, č. 70663054, č. 70654430, č.70725743, č. 70901868, č. 70732749, č. 70663048, internetový výpis zo stránky Európskej komisie týkajúci sa chorvátskeho IČ DPH žalobcu, faktúry č. 11462, č. 11458, č. 11466, č. 11605, č. 11620 a č. 11837 spolu s ich prílohami uvádzajúcimi príslušný kontajner, výpis z bankového účtu, ako aj zoznam pohľadávok zahrnutých v spoločnej úhrade. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam mal súd za preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu ako vlastníka chýbajúceho chorvátskeho cukru a cukru Nordic, pri ktorom nebolo poskytnuté poistné plnenie, a teda poškodeného v konaní o náhradu škody vzniknutej stratou označeného cukru. Podľa názoru súdu je nesporné, že žalobcovi vznikli v súvislosti so vzniknutou škodou náklady v sume 30.000,- Eur, ktoré žalovaný nerozporoval, pri ktorých mu v sume 15.000,- Eur taktiež nebolo poskytnuté poistné plnenie, a preto žalobca ako poškodený aj v časti o náhradu nákladov v sume 15.000,- Eur preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore.
19. V súvislosti so stratou chorvátskeho cukru vyplatil poistiteľ žalobcovi poistné plnenie v sume 373.018,- Eur (vrátane súvisiacich nákladov v časti 15.000,- Eur), čo vyplýva aj z emailu zo dňa 28.02.2017, pričom stratený cukor bol poistený poistnou zmluvou č. 305302 zo dňa 30.03.2015, ktorá sa spravuje nemeckým právom. Zmluvné strany si v čl. 18.1. poistnej zmluvy dohodli, že „ak žiada poistenec poistnú sumu, tak si môže poisťovateľ zvoliť, či zaplatením poistnej sumy majú na neho prejsť práva k tovarom alebo k poisteným tovarom, alebo nie“. Podľa čl. 18.2 prvej vety poistnej zmluvy č. 305302 „ak si poisťovateľ zvolí prechod práv, je poistenec povinný postarať sa o obmedzenie škody, pokiaľ poisťovateľ toto nie je schopný zabezpečiť“. Z listu advokátskej kancelárie Segelken & Suchopar zo dňa 28.02.2017 je podľa názoru súdu zrejmé, že „na základe poistného plnenia, podľa čl. 18.1 DTV dopravného poistenia nákladu 2000/2008, poisťovateľ požiadal o postúpenie časti nároku vo výške, ktorá bola nahradená poistným plnením, čo sa uskutočnilo v novembri 2015.“ Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam mal súd citovanými zmluvnými ustanoveniami čl. 18.1 a čl. 18.2 poistnej zmluvy a listom advokátskej kancelárie, v súlade s § 86 ods. 1 Versicherungsvertragsgesetz (VVG) t.j. Zákona o poistnej zmluve platného v Nemecku za preukázané, že na poisťovateľa prešlo právo žalobcu na náhradu škody v sume 373.018,- Eur voči žalovanému. Súd podotkol, že žalovaný nerozporoval prechod práva na náhradu škody zo žalobcu ako poškodeného na poisťovateľa v zmysle predmetnej poistnej zmluvy (v prípade, ak by takéto právo existovalo). Z predložených zmluvných podmienok poistnej zmluvy a
vyjadrenia menovanej advokátskej kancelárie a žalobcu mal súd tiež zato, že poisťovateľ požiadal žalobcu o súhlas s prechodom tohto práva.
20. Podľa § 86 ods. 2 VVG, poistník je povinný chrániť svoj nárok na náhradu škody alebo právo slúžiace na zabezpečenie tohto nároku s prihliadnutím na platnú formu a lehotu a spolupracovať s poisťovateľom pri jeho vymáhaní v nevyhnutnom rozsahu. Pri hrubom nedbanlivostnom porušení tejto povinnosti je poistiteľ oprávnený znížiť svoje plnenie úmerne závažnosti zavinenia poistníka; dôkazné bremeno o neexistencii hrubej nedbanlivosti nesie poistník. Žalobca ako poškodený sa v návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu domáhal náhrady škody voči žalovanému. V priebehu konania došlo zo strany poisťovateľa Zurich Insurance plc. k poskytnutiu poistného plnenia, na základe čoho, v zmysle § 86 ods. 1 VVG prešlo právo na náhradu škody vo výške poskytnutého poistného plnenia 373.018,- Eur na poisťovateľa, ktorý sa aj s prihliadnutím na ust. § 412 a § 398 BGB, stal novým veriteľom tejto pohľadávky titulom náhrady škody v sume 373.018,- Eur. Poisťovateľ však žalobcu požiadal o to, aby pokračoval vo vymáhaní predmetnej pohľadávky v už začatom súdnom konaní vo svojom mene na účet poisťovateľa, s čím žalobca súhlasil, čo potvrdzujú listy advokátskej kancelárie Segelken & Suchopar zo dňa 28.02.2017, Zurich Insurance plc. zo dňa 28.02.2017, 10.02.2020 a 19.08.2021, ako aj výpovede svedkov Lars Müller a Guido Müller. Súd považoval za nesporné, že poisťovatelia voči žalovanému predmetnú pohľadávku v sume 373.018,- Eur titulom náhrady škody nevymáhajú. Z uvedeného vyplýva, že v tomto prípade je vylúčená možnosť prípadného dvojitého vymáhania žalovanej pohľadávky (teda zo strany žalobcu a súčasne aj zo strany poisťovateľov) v sume 373.018,- Eur titulom náhrady škody voči žalovanému. Zurich Insurance plc. ako vedúci poisťovateľ bol v zmysle bodu 19.4 predmetnej poistnej zmluvy oprávnený na jej vedenie, ako aj bol splnomocnený uplatniť nároky na náhradu škody voči tretím osobám vo vlastnom mene a v plnom rozsahu tak mimosúdne, ako aj súdne. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam mal súd v spore preukázanú aj aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu vo vzťahu k náhrade škody v sume 373.018,- Eur, nakoľko v tomto prípade na strane žalobcu ide v spore o osobitnú formu nepriameho zastúpenia poisťovateľa, ktoré je zriadené ústnou dohodou medzi žalobcom a poisťovateľom o vymáhaní predmetného nároku. V zmysle § 158 BGB nie je podmienkou pre platnosť takejto dohody jej písomná forma. Súd poukázal aj na to, že v zmysle § 412 BGB sa na postúpenie pohľadávky zo zákona primerane použije aj ust. § 407 ods. 2 BGB, ktoré taktiež pripúšťa možnosť, že súdny spor aj po postúpení pohľadávky môže prebehnúť medzi dlžníkom a predchádzajúcim (pôvodným) veriteľom. Ustanovenie § 86 ods. 2 VVG rovnako nevylučuje, aby poistník vymáhal pohľadávku titulom náhrady škody aj po jej prechode na poisťovateľa z dôvodu poskytnutia poistného plnenia. Naopak vyžaduje, aby poistník spolupracoval s poisťovateľom pri vymáhaní nároku na náhradu škody a nesplnenie tejto povinnosti sankcionuje možnosťou poisťovateľa znížiť poistné plnenie. Vzhľadom k tomu mal súd zato, že účelom nemeckej právnej úpravy prechodu práva na náhradu škody z poškodeného na poisťovateľa po poskytnutí poistného plnenia a jej vymáhania nie je také obmedzenie zmluvnej voľnosti poškodeného a poisťovateľa pri vymáhaní náhrady škody, ktoré by malo spočívať vo vylúčení práva poškodeného vymáhať náhradu škody v mene a na účet poisťovateľa. Je pritom potrebné prihliadnuť aj na to, že možno rozumne predpokladať, že žalobca ako poškodený môže mať lepšie znalosti skutkových okolností a pomerov medzi stranami sporu ako poisťovateľ. V rozpore s uvedeným skutkovým a právnym záverom nie je ani list Zurich Insurance plc. zo dňa 28.02.2017, ktorý potvrdzuje udelenie plnomocenstva advokátskej kancelárii Segelken & Suchopar k vymoženiu poistného plnenia, avšak nevyjadruje sa k otázke týkajúcej sa práva žalobcu vymáhať predmetnú náhradu škody.
21. Súd uviedol, že je potrebné mať na zreteli, že „Povinnosť aplikácie práva cudzieho štátu slovenským súdom nezahŕňa iba aplikáciu určitej konkrétnej normy právneho poriadku cudzieho štátu izolovane, naopak, predpokladá aplikáciu právneho poriadku cudzieho štátu v jeho celosti, navyše so zohľadnením relevantnej judikatúry súdnych orgánov tohto štátu. Zistené skutkové okolnosti veci môžu byť podraďované pod právne normy cudzieho právneho poriadku až po ustálení ich účelu a zmyslu. Na tom nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že právo cudzieho štátu aplikujú slovenské súdy. Iba takáto aplikácia vnútroštátneho práva cudzieho štátu slovenskými súdmi totiž môže zodpovedať požiadavke jej ústavnej konformnosti. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 95/2017 z 12. septembra 2017).
22. Za účelom zistenia obsahu cudzieho práva súdom, v zmysle § 53 zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom procesnom v znení neskorších predpisov, žalobca v spore predložil Právne stanovisko advokátskej kancelárie Segelken & Suchopar, Rozhodnutie Nemeckého spolkového súdneho dvora č. V ZR 122/50 z 08.02.1952, kópiu časti komentára Rabe/Bahnsen,
názov: Seehandelsrecht, ako aj súkromné odborné vyjadrenie Prof. Dr. Dieter Schwampe ako odborne spôsobilej osoby, ktoré nie sú v rozpore s právnym názorom prvoinštančného súdu, vysloveným vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii žalobcu v spore v časti konania o náhradu škody v sume 373.018,- Eur, potom ako toto právo prešlo na poisťovateľa po poskytnutí poistného plnenia v tomto rozsahu. Súd mal zato, že s ohľadom na predložený životopis, Prof. Dr. Dieter Schwampe je odborne spôsobilou osobou v oblasti nemeckého práva. Je nesporné, že CSP, na rozdiel od tzv. súkromného znaleckého posudku, výslovne neupravuje tzv. súkromné odborné vyjadrenie ako odborné vyjadrenie predložené stranou sporu. Súd však mal zato, že uvedenú chýbajúcu právnu úpravu možno preklenúť analógiou legis podľa čl. 4 ods. 1 CSP. Podľa názoru súdu, „ak nemožno skúmaný právny prípad automaticky stotožniť so všeobecnou skutkovou podstatou, umožňuje analógia legis riešenie právneho prípadu na základe inej zákonnej skutkovej podstaty, ktorá vykazuje so skúmaním javom prevalentnú mieru obdoby skúmaných vlastností a charakteristík“. (viď komentár beck-online) Súd podotkol, že pri zisťovaní obsahu nemeckého práva vychádzal predovšetkým z verejne dostupných zdrojov na internete, pričom prihliadol tiež na ostatné dôkazné prostriedky predložené žalobcom (rozhodnutia súdov a odborné komentáre) za týmto účelom v spore, ako aj na vyjadrenia strán v spore. Vzhľadom k tomu súd posúdil námietku žalovaného, týkajúcu sa jeho predpokladu o existencii nejakých väzieb Prof. Dr. Dieter Schwampe k žalobcovi, alebo jeho materskej spoločnosti, ako nepodstatnú, teda nemajúcu podstatný vplyv pri aplikácii cudzieho práva súdom v tomto spore.
23. Žalovaný v konaní namietal tiež svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Uvedenú námietku súd posúdil ako neopodstatnenú, nakoľko žalovaný ako skladovateľ je v zmysle § 822 AK nositeľom práv a povinnosti z predmetnej zmluvy o skladovaní, ktoré mali byť stratou cukru podľa žalobcu porušené a ako skladovateľ v zmysle § 822 a § 823 AK zodpovedá za škodu na skladovanej veci, ktorá vznikla po prevzatí veci. Okrem toho, žalovaný sa v bode 1 predmetnej zmluvy o skladovaní zmluvne zaviazal k povinnosti náhrady škody spôsobenej chýbajúcim alebo poškodeným cukrom.
24. Súd ďalej uviedol, že strany sporu uzavreli dňa 13.05.2011 v zmysle § 822 AK zmluvu o skladovaní, ktorou sa žalovaný zaviazal pre žalobcu uskladniť kryštálový cukor. Z faktúr č. 11883 a č. 11952 a príloh, obsahujúcich čísla príslušných vagónov vyplýva, že žalovaný prevzal na uskladnenie predmetný chorvátsky cukor (ktorý bol žalobcovi vyfakturovaný faktúrami č. 2118-1-1 a č. 2538-1-1), keďže žalovaný faktúrami č. 11883 a č. 11952 vyfakturoval žalobcovi prepravu tohto cukru z vlakovej stanice do svojho skladu. Žalovaný taktiež prevzal na uskladnenie predmetný cukor Nordic, čoho dôkazom sú faktúry č. 11462, č. 11458, č. 11466, č. 11605, č. 11620 a č. 11620 (spolu s ich prílohami identifikujúcimi príslušný kontajner), ktorými žalovaný vyfakturoval žalobcovi prepravu uvedeného cukru (vyfakturovaného žalobcovi faktúrami č. 227042520, č. 227042514, č. 227043558, č. 227042793, č. 227050659, č. 227066912, č. 227051303 a č. 227043521) do svojho skladu. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam súd považoval tvrdenie žalovaného o tom, že stratený cukor mu nebol dodaný do skladu za účelové, a to aj s ohľadom na jeho ďalšie tvrdenie v konaní, podľa ktorého mal chýbajúci cukor na základe pokynu žalobcu predať obchodným partnerom žalobcu, ktorým potvrdil, že stratený cukor sa nachádzal v dispozícii žalovaného, ktorý mal zabezpečiť jeho uskladnenie.
25. Z Inventúrneho súpisu zo dňa 14.07.2015 je podľa názoru súdu zrejmé, že pri kontrole cukru uskladneného v sklade žalovaného, bol zistený chýbajúci chorvátsky cukor v množstve 1.070.000 kg a cukor Nordic v množstve 189.820 kg. Táto kontrola bola vykonaná za prítomnosti prokuristu žalobcu Ing. Ľuboša Tomaníka, pracovníčky žalobcu Márie Cselkovej, zástupcu poisťovateľa Eliasa Matalona a pracovníčky žalovaného Neofili Zoumi, ktorí Inventúrny súpis aj potvrdili svojimi podpismi. Uvedené skutočnosti potvrdil vo svojej výpovedi prokurista žalobcu Ing. Ľuboš Tomaník aj na pojednávaní. Stratu uvedeného cukru spolu v množstve 1.259.820 kg potvrdil na Inventúrnom súpise a svojim podpisom aj konateľ žalovaného a zároveň i otlačkom pečiatky žalovaného. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam mal súd Inventúrnym súpisom preukázanú stratu uskladneného cukru žalovaným v množstve 1.259.820 kg. Na Inventúrnom súpise žalovaný (prostredníctvom jeho konateľa) dňa 04.08.2015 potvrdil aj hodnotu chýbajúceho cukru v sume 470,- Eur/t, čo za chýbajúci cukor v celkovom množstve 1259,82 t po 470,- Eur/t predstavuje spolu sumu 592.115,40 Eur. Žalovaný zároveň potvrdil výšku vynaložených nákladov na výkon zo strany žalobcu v sume 30.000,- Eur, a teda celková výška škody potvrdená žalovaným na Inventúrnom súpise predstavovala sumu 622.115,40 Eur. Na základe uvedených skutočností mal súd za preukázaný vznik škody, spôsobenej stratou uskladneného cukru spolu v sume 622.115,40 Eur. Námietku žalovaného o neprimerane vysokej hodnote cukru v sume 470,- Eur/t súd považoval za nepreukázanú, nakoľko proforma faktúru č. 112159 nepovažoval za dôkaz postačujúci na preukázanie
uvedeného tvrdenia, keďže nie je zrejmé, či naozaj došlo k uzavretiu obchodu za cenu cukru uvedenú v proforma faktúre, a či sa jednalo o rovnaký druh cukru. Pri posudzovaní dohodnutej hodnoty chýbajúceho cukru je potrebné prihliadnuť na to, že poisťovateľ pri poistnom plnení za chýbajúci cukor vychádzal z ceny 522,- Eur/t. Taktiež v konaní okrem proforma faktúry nebol predložený iný dôkaz, ktorý by obsahoval cenu cukru nižšiu ako 470,- Eur/t (z predložených kúpnych zmlúv tiež vyplýva vyššia cena). Súd mal zato, že s prihliadnutím na bod 1 zmluvy o skladovaní, žalovaný sa podpísaním Inventúrneho súpisu zaviazal k náhrade škody za chýbajúci cukor spolu v sume 622.115,40 Eur. Takýto záver súdu vyplýva aj z výpovede svedkov Larsa Müllera a Torstena Bigalke na pojednávaní dňa 27.04.2017. V konaní nebola preukázaná neplatnosť dohody strán sporu o náhrade škody obsiahnutej v Inventúrnom súpise v zmysle § 158 AK, keďže konateľ žalovaného bol oprávnený konať v mene žalovaného, rovnako ako prokurista žalobcu Ing. Ľuboš Tomaník za žalobcu. V konaní boli predložené tiež písomné plnomocenstvá zo dňa 31.07.2015 udelené žalobcom Torstenovi Bigalke a Larsovi Mülllerovi na jeho zastupovanie pri rokovaní so žalovaným o náhrade predmetnej škody, ktorých prijatie potvrdili menovaní vo svojich výpovediach na pojednávaní. Z uvedeného je zrejmé, že Inventúrny súpis a dohoda o výške a náhrade škody, nachádzajúca sa na Inventúrnom súpise, boli podpísané osobami oprávnenými konať za strany sporu. Je potrebné vziať na zreteľ, že žalovaný potvrdil množstvo chýbajúceho cukru a jeho hodnotu nielen v Inventúrnom súpise, ale aj emailom zo dňa 16.07.2015 a v liste zo dňa 31.07.2015, na základe čoho súd posúdil námietky žalovaného vznesené proti výške škody za neopodstatnené. Súd podotkol, že z textu emailov žalovaného zo dňa 14.08.2015, 04.09.2015 a 10.09.2015 nevyplýva, že by sa týkali predmetnej náhrady škody. Vzhľadom k tomu, že žalovaný ako skladovateľ zodpovedal za predmetný uskladnený cukor, ktorého strata a hodnota bola v konaní preukázaná, pričom v bode 1 zmluvy o skladovaní sa výslovne zaviazal nahradiť všetok chýbajúci a poškodený cukor, v zmysle § 822 AK a bodu 1 zmluvy o skladovaní bol žalovaný povinný nahradiť žalobcovi ako poškodenému škodu spolu v sume 622.115,40 Eur.
26. V bode 1 zmluvy o skladovaní sa žalovaný okrem iného zaviazal, že všetok chýbajúci alebo poškodený cukor nahradí do 30 dní ekvivalentom v rovnakej kvalite, buď vo forme príslušného tovaru alebo zodpovedajúcej čiastke. V konaní nebola preukázaná náhrada strateného cukru zo strany žalovaného vo forme cukru (príslušného tovaru), ani dohoda strán sporu o takomto spôsobe náhrady škody. Taktiež v Inventúrnom súpise nie je výslovne uvedený spôsob náhrady škody v zmysle § 297 AK, keďže žalovaný dňa 14.07.2017 iba „potvrdil a uznal stratu 1259,82 t“ s tým, že „ponesie zodpovednosť a zabezpečí, aby žalobca v tejto súvislosti neutrpel stratu“ a dňa 04.08.2015 odsúhlasil hodnotu chýbajúceho cukru, náklady na výkon, a teda celkovú výšku škody v sume 622.115,40 Eur. Avšak práve z odsúhlasenia výšky škody možno vyvodiť dohodu oboch strán sporu o peňažnej náhrade škody v zmysle § 297 AK. Takúto dohodu potvrdzuje aj email zo dňa 16.07.2015 a list žalovaného zo dňa 31.07.2015.
27. Podľa názoru súdu škoda v sume 592.115,40 Eur, zodpovedajúca hodnote chýbajúceho cukru, predstavuje v zmysle § 298 AK skutočnú škodu. Bola vyčíslená a preukázaná ako rozdiel medzi skutočne dodaným cukrom do skladu žalovaného (ktorého dodanie žalovaný potvrdil vystavením faktúr za prepravu cukru z vlakovej stanice do skladu žalovaného pre žalobcu) a kontrolou zisteným množstvom cukru, nachádzajúceho sa v čase kontroly v sklade žalovaného, ktoré potvrdili vykonávatelia kontroly, ako aj žalovaný na Inventúrnom súpise zo dňa 14.07.2015 (výslovne obsahuje údaje o skutočnom stave). Žalovaná škoda teda nebola uplatnená ako predpokladaná škoda. Taktiež nebola stanovená len na základe komparácie so stavom podľa SAP žalobcu (jeho internej účtovnej evidencie) tak, ako to tvrdil v konaní žalovaný. Náklady na výkon v sume 30.000,- Eur predstavujú v zmysle § 298 AK skutočnú škodu, ktorá poškodenej strane vznikla tým, že musela vynaložiť náklady v dôsledku porušenia povinnosti druhej strany.
28. Medzi stranami sporu nebol sporný zánik pohľadávky na náhradu škody v sume 170.322,86 Eur a v sume 23.591,40 Eur započítaním so vzájomnými pohľadávkami žalovaného proti žalobcovi. Vzhľadom k tomu súd v zmysle žaloby zaviazal žalovaného na náhradu škody v sume 428.191,14 Eur s 9,05% ročným úrokom z omeškania od 14.08.2015 do zaplatenia, keďže žalovaný sumu 428.191,14 Eur doteraz neuhradil.
29. Na pojednávaní dňa 03.02.2017 si žalovaný uplatnil kompenzačnú námietku v sume 448.068,66 Eur, pričom žalovaná istina v tom čase predstavovala sumu 451.782,54 Eur. V konaní nebola preukázaná dohoda strán sporu o rozhodnom práve pre započítanie ich vzájomných pohľadávok. V zmysle čl.
17 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17.06.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), ak si strany nedohodli právo na započítanie, započítanie sa spravuje rozhodným právom pre pohľadávku, voči ktorej sa právo na započítanie uplatňuje. Právo na započítanie bolo žalovaným uplatnené proti pohľadávke na náhradu škody, ktorá sa spravuje gréckym právnym poriadkom, a preto súd posúdil opodstatnenosť kompenzačnej námietky žalovaného podľa právneho poriadku Grécka. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v konaní v zmysle § 440 AK nepreukázal spôsobilosť jeho pohľadávok proti žalobcovi, vyfakturovaných faktúrami č. 11960, č. 12044, č. 12045, č. 12046, č. 12052, č. 12054, č. 12055, č. 12075, č. 12076, č. 12077, č. 12078, č. 12079 a č. 12081, na započítanie so žalovanou pohľadávkou, súd posúdil kompenzačnú námietku žalovaného v zmysle § 442 AK ako nedôvodnú, keďže vzájomné pohľadávky žalovaného neboli preukázané priamo. Žalovaný nepreukázal právny dôvod jeho pohľadávok, ktoré mali byť započítané so žalovanou pohľadávkou, nie je zrejmé, v rámci akých právnych vzťahov boli označené faktúry vystavené a taktiež nebolo preukázané poskytnutie nimi fakturovaného plnenia.
30. Žalovaný v Inventúrnom súpise zo dňa 14.07.2015 potvrdil a uznal stratu 1259,82 ton cukru s tým, že ponesie za uvedenú stratu zodpovednosť a zabezpečí, aby žalobca v tejto súvislosti neutrpel škodu. Zároveň potvrdil celkovú výšku škody, hodnotu chýbajúceho cukru a náklady na výkon. Z Inventúrneho súpisu však nevyplýva uznanie záväzku v zmysle § 873 AK. Žalovaný sa tu iba zaviazal niesť zodpovednosť a zabezpečiť, aby žalobca v tejto súvislosti neutrpel škodu.
31. Tvrdenie žalovaného o tom, že k strate predmetného cukru nedošlo, nakoľko žalovaný ho predal na základe pokynu žalobcu obchodným partnerom žalobcu, v konaní preukázané nebolo. Žalovaný nepreukázal, že by ako poskytovateľ prepravných a skladovacích služieb pre žalobcu dodal chýbajúci cukor, príp. jeho časť spoločnosti CHRISTOS DIMOU & SIA E.E na základe rámcovej kúpnej zmluvy zo dňa 01.10.2014. Obchodná spoločnosť Dolce Trading A.E.E., v zastúpení jej riaditeľom Christos Dimou, v písomnom podaní označenom ako Mimosúdna odpoveď - sťažnosť - výzva - uplatnenie práva zo dňa 26.04.2016, adresovanom súdnemu exekútorovi výslovne potvrdila, že od žalovaného neprevzala na uskladnenie ani kilo cukru a že dodací list č. 312 s dátumom 14.05.2015 je falzifikátom. Poprela, že by od žalovaného prevzala 723 ton cukru, prisvojila si jeho hodnotu, a tiež že by ich predala tretím osobám. Taktiež z vyjadrenia žalobcu na pojednávaní dňa 27.04.2017 je zrejmé, že CHRISTOS & DIMOU & SIA E.E. nebola v čase vzniku škody jeho zákazníkom. Okrem toho žalobca trval na to, že žalovaným predložená kúpna zmluva zo dňa 01.10.2014 (nachádzajúca sa na čl.334 súdneho spisu) nebola jej zmluvnými stranami nikdy podpísaná, ani nie je opatrená evidenčným číslom žalobcu ako je to pri ostatných zmluvách; nemal o takejto zmluve vedomosť. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v konaní nepredložil originál takejto zmluvy, súd nemal jej uzavretie a podpísanie zo strany žalobcu za preukázané. Žalovaný taktiež nepreukázal pokyn žalobcu na predaj predmetného cukru alebo jeho dodanie inej obchodnej spoločnosti. Nepreukázal, že by časť chýbajúceho cukru bola dodaná spoločnosti Ganetta Ltd. Súd podotkol, že ani dodanie cukru na paletách (namiesto v kontajneroch) nezbavuje žalovaného zodpovednosti za škodu vzniknutú na cukre, ktorý žalovaný ako skladovateľ, napriek jeho uvedenému baleniu, riadne prevzal na uskladnenie. V prípade, ak žalobca dodaním cukru na paletách porušil predmetnú zmluvu o skladovaní, bolo vecou žalovaného, aby z takéhoto porušenia zmluvy vyvodil právne následky, ktoré však neodôvodňujú stratu príslušného cukru. V konaní nebolo preukázané, že by predmetná škoda vznikla v dôsledku dodania cukru na paletách.
32. Žalobca mal vo veci plný úspech, preto mu súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP priznal náhradu 100% trov konania. Súd podotkol, že k čiastočnému späťvzatiu žaloby došlo na základe započítania časti žalovanej pohľadávky po podaní návrhu.
33. Proti rozsudku v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a rozhodne, že žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
34. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), d), e), f) a h) CSP.
35. Žalovaný uviedol, že v civilnom sporovom konaní je súd povinný skúmať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, t. j. oprávnenie žalobcu uplatňovať v konaní nárok, ktorého sa podanou žalobou domáha, a teda jeho oprávnenie vôbec byť stranou sporu. V dôsledku nedostatočného zistenia objektívneho skutkového
stavu vo veci v tejto otázke bol prvý rozsudok súdu prvej inštancie zrušený odvolacím súdom a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný podotkol, že v prípade ak žalobca nepreukáže, že mu svedčí aktívna vecná legitimácia ohľadne akejkoľvek časti žalobou úplného nároku, súd nemá inú možnosť ako žalobu v tejto časti zamietnuť. Žalovaný dôvodne namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v tomto konaní, avšak súd prvej inštancie sa s jeho argumentáciou ani okrajovo nestotožnil. Súd prisvedčil existencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vychádzajúc z aplikovateľných právnych predpisov Nemeckej spolkovej republiky, ako i z poistnej zmluvy špecifikovanej ďalej v texte odvolania, ktoré interpretoval a následne aplikoval nedôvodne extenzívne, nakoľko im pripisuje významy, ktoré z nich vôbec nevyplývajú. Súd nekriticky prijal všetky argumenty žalobcu v otázke osvedčenia jeho aktívnej vecnej legitimácie, preto sú závery súdu prvej inštancie o danosti aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní zjavne nesprávne.
36. Žalovaný tiež uviedol, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi sporovými stranami bola dňa 13.05.2011 uzavretá zmluva o skladovaní. Pri realizácii záväzkového vzťahu založeného predmetnou zmluvou mal žalovaný ako skladovateľ spôsobiť žalobcovi škodu vo výške 622.115,40 Eur titulom straty uskladneného kryštálového cukru, ako i titulom ďalších nákladov spojených s dokumentovaním škodovej udalosti. Žalobca vykonal dňa 08.09.2015 jednostranné započítanie voči pohľadávkam žalovaného vo výške 170.332,86 Eur v dôsledku čoho mal nárok na náhradu škody v zostávajúcej výške predstavovať sumu 451.782,54 Eur. Žalobca dňa 30.05.2017 titulom ďalšieho započítania voči pohľadávkam žalovaného vo výške 23.591,40 Eur vykonal v tejto časti späťvzatie žaloby, preto bolo konanie naďalej vedené ohľadne nároku žalobcu vo výške 428.191,14 Eur s príslušenstvom.
37. Žalovaný na pojednávaní dňa 03.02.2017 namietal, že žalobcovi bola prevažná časť ním deklarovanej škody nahradená z poistenia, načo žalobca priznal, že mu bolo poskytnuté poistné plnenie vo výške 373.018,-Eur, a to na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi konzorciom poisťovateľov Zurich Insurance plc., AIXA Cortorate Solutions Deutschland a AGCS (ďalej spolu ako „poisťovatelia“) a spoločnosťou Nordzucker AG (materská spoločnosť žalobcu) v postavení poistníka a poisteného, v zmysle ktorej sa poistenie vzťahovalo aj na žalobcu ako ďalšieho poisteného, a ktorá sa spravovala nemeckým právom. Uvedené podľa žalovaného založilo úplne novú situáciu, nakoľko platí všeobecné pravidlo, že ak poistenému titulom škodovej udalosti je nahradená škoda zo strany poisťovateľa, tento nárok prechádza na poisťovateľa, a teda nie je možné, aby si poškodený (poistený) viac uplatňoval nárok na náhradu škodu, nakoľko jeho nárok v rozsahu poisteného plnenia zanikol.
38. Žalovaný podotkol, že žalobca v roku 2015, kedy podal vo veci žalobu (návrh na vydanie Európskeho platobného rozkazu), ktorou sa voči žalovanému domáhal náhrady škody a ani ďalší takmer rok a pol ani len okrajovo nespomenul, že by žalobou čo by len v časti uplatňoval vo vlastnom mene akýkoľvek nárok poisťovateľov. Naopak, z konania žalobcu, ktorý od začiatku odôvodňoval svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní tým, že jemu samotnému mala vzniknúť škoda, ktorej náhrady sa voči žalovanému domáhal vyplývalo, že nárok uplatňuje vo vlastnom mene a na svoj účet.
39. Potom, ako v priebehu konania z podnetu žalovaného vysvitlo, že škoda, ktorej náhrady sa žalobca domáha v konaní mu bola z prevažnej časti (vo výške 373.018,-Eur) nahradená z poistenia, čo malo zásadný vplyv na posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní, od tohto momentu začal žalobca vytvárať všemožné právne konštrukcie za účelom osvedčenia jeho aktívnej vecnej legitimácie v tomto konaní. V prvom rade dôvodil, že poisťovatelia mali titulom poskytnutého poistného plnenia požiadať žalobcu o postúpenie nároku na poisťovateľov a zároveň mali poisťovatelia poveriť žalobcu k vymáhaniu nároku zodpovedajúcemu poskytnutému poistnému plneniu v mene žalobcu a na účet poisťovateľov. Žalobca tento postup odôvodňoval s poukazom na ustanovenie § 530 OZ, ktoré malo mať obdobný ekvivalent v nemeckom práve. Táto argumentácia žalobcu sa ukázala ako nedôvodná, preto odôvodnenie jeho aktívnej vecnej legitimácie v priebehu konania niekoľkokrát menil. Vzhľadom k tomu, že poistná zmluva sa spravovala nemeckým právom, na prípad poskytnutia poistného plnenia poistenému zo strany poisťovateľov sa vo všeobecnosti uplatňuje § 86 ods. 1 Versicherungsvertragsgesetz, t.j. Zákon o poistných zmluvách (ďalej len „VVG“), v zmysle ktorého nárok poisteného na náhradu škody titulom poskytnutia poistného plnenia zo strany poisťovateľa prechádza ex lege z poisteného na poisťovateľa. Uvedené ustanovenie je dispozitívnej povahy, pričom prechod práv bol v článku 18.1 poistnej zmluvy nad rámec zákonnej úpravy upravený tak, že v prípade poskytnutia poistného plnenia si môže poisťovateľ zvoliť, či na neho majú prejsť práva k tovarom alebo k poisteným tovarom (okrem iného nárok na náhradu škody titulom poškodenia tovaru) alebo nie.
40. V súvislosti s ex lege prechodom nároku na poisťovateľov súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia prijal úplne nesprávny skutkový záver, že poisťovatelia žiadali žalobcu o súhlas s prechodom práva (nároku) titulom poskytnutého poistného plnenia. Poisťovatelia nemali dôvod, ani žiadnu povinnosť žiadať o udelenie akéhokoľvek súhlasu s prechodom nároku zo žalobcu na poisťovateľov, nakoľko v zmysle článku 18.1 bol takýto prechod nároku podmienený výhradne len jednostrannou voľbou poisťovateľov, či má k prechodu nároku prísť alebo nie, bez potreby akéhokoľvek súhlasu zo strany žalobcu. Súd preto zmätočne skonštatoval, že poisťovatelia požiadali žalobcu o postúpenie časti nároku vo výške, ktorá bola nahradená poistným plnením, čo sa uskutočnilo v novembri 2015, keď ďalej uvádza, že je nesporné, že došlo k prechodu predmetného nároku na poisťovateľa. Podľa žalovaného je potrebné dôsledne odlišovať od pojmov „prechod“ a „postúpenie“, nakoľko tieto majú odlišný právny základ ako i právne následky. Ustanovenie § 86 ods. 1 VVG, ako i článok 18. Poistnej zmluvy označený ako prechod práva pracujú výhradne s pojmom prechod práva, preto je zamieňanie tohto právneho pojmu s pojmom postúpenie vyslovene nedôvodné. Faktom podľa žalovaného zostáva, že poisťovatelia poskytli žalobcovi poistné plnenie, ohľadne tohto nároku si zvolili jeho prechod na poisťovateľov, čim ohľadne nároku zodpovedajúceho poskytnutému poistnému plneniu došlo v jeho celom rozsahu prechodu na poisťovateľov.
41. Žalovaný považoval za potrebné uviesť, že nemecké právo v súlade s § 398 a nasl. Bürgerliches Gesetzbuch (BGB), umožňuje aj zmluvné postúpenie pohľadávky. Nárok na náhradu škody krytý poistením je zmluvne postúpiteľný (prevoditeľný) z poisteného ako držiteľa nároku na poisťovateľa do momentu poskytnutia poisteného plnenia, ktoré má za následok ex lege prechod nároku na poisťovateľa, a teda z povahy veci je od tohto momentu vylúčená ďalšia možnosť postúpenia nároku, ktorý poistenému po nahradení škody poskytnutý poistným plnením už nepatrí. Postúpenie nároku by však z pohľadu poisteného postrádalo akýkoľvek ekonomický zmysel, nakoľko ak by poistený zmluvne postúpil svoj nárok na náhradu škody na poisťovateľa, držiteľom nároku by sa stal poisťovateľ a tým by odpadla povinnosť poisťovateľa uspokojiť nárok poisteného na náhradu škody titulom poistenia. V konaní nebolo preukázané žiadne zmluvné postúpenie nároku žalobcu na náhradu škody na poisťovateľov, a preto je podľa žalovaného potrebné vychádzať z toho, že potom, ako bolo žalobcovi zo strany poisťovateľov poskytnuté poistné plnenie, nárok žalobcu prešiel ex lege na poisťovateľov.
42. Za stavu, kedy titulom poskytnutia poistného plnenia pôvodný nárok žalobcu prešiel ex lege na poisťovateľov, tento nárok patril výlučne poisťovateľom, ktorí boli jedinými subjektmi, ktorým mohla svedčiť aktívna vecná legitimácia k uplatňovaniu takéhoto nároku v súdnom konaní.
43. Napriek uvedenému súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia prijal za účelom osvedčenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní viacero zjavne nesprávnych právnych záverov.
44. Súd v prvom rade poukázal na ustanovenie § 86 ods. 2 VVG, ktoré však v súvislosti s prechodom nároku na poisťovateľa upravuje len povinnosti poistníka v rovine zabezpečenia nároku poisťovateľa a poskytnutia potrebnej súčinnosti (spolupráce) pri vymáhaní nároku zo strany poisťovateľa v nevyhnutnom rozsahu, a to pod sankciou nevyplatenia, či krátenia poistného plnenia, ak poistník svojím úmyselným alebo hrubo nedbanlivostným konaním zmarí poisťovateľovi možnosť uplatňovania nároku voči škodcovi. Ustanovenie § 86 ods. 2 VVG tak v žiadnom prípade nezakladá povinnosť alebo oprávnenie poistníka podať vo veci nároku, ktorý prešiel na poisťovateľa žalobu za účelom súdneho uplatňovania nároku poisťovateľa vo vlastnom mene poistníka a na účet poisťovateľa, pričom takáto možnosť nevyplýva ani zo žiadneho ustanovenia poistnej zmluvy. Žalovaný podotkol, že predmetné ustanovenie pojednáva len o povinnostiach poistníka, ktorý je zmluvnou stranou poistnej zmluvy, pričom neupravuje absolútne žiadnu povinnosť ani oprávnenie poisteného, ktorý nie je zároveň poistníkom, ale len treťou osobou v prospech ktorej je poistenie dojednané. Žalovaný opätovne podotkol, že nebol poistníkom z poistnej zmluvy, ale len jednou z viacerých tretích strán, v prospech ktorých bolo poistenie dojednané. Závery súdu v tom smere, že by bol poistený podľa § 86 ods. 2 VVG oprávnený súdne uplatňovať nárok poisťovateľa, s ktorým ani nie je v žiadnom priamom zmluvnom vzťahu, a to dokonca vo vlastnom mene a na účet poisťovateľa sú tak zjavne neodôvodnené, dôsledkom vyslovenia nesprávnej interpretácie predmetného ustanovenia.
45. Ďalšou zásadnou nesprávnosťou v argumentácii súdu podľa žalovaného je, keď uvádza, že v priebehu konania došlo zo strany poisťovateľa k poskytnutiu poistného plnenia, na základe čoho došlo
podľa § 86 ods. 1 VVG k prechodu práva na náhradu škody vo výške poskytnutého poistného plnenia 373.018,-Eur na poisťovateľa, ktorý sa aj s prihliadnutím na ustanovenie § 412 a § 398 BGB stal novým veriteľom tejto pohľadávky. Žalovaný upriamil pozornosť odvolacieho súdu na skutočnosť, že k prechodu nároku zodpovedajúceho poskytnutému poistnému plneniu došlo na poisťovateľov v novembri 2015, momentom poskytnutia poistného plnenia žalobcovi. Žaloba bola však v tejto veci doručená súdu až dňa 11.12.2015, z čoho vyplýva, že tvrdenia súdu o tom, že k poskytnutiu poistného plnenia došlo až v priebehu konania sú očividne nepravdivé. Podľa žalovaného je nepochopiteľné i odkazovanie súdu na ustanovenie § 398 BGB, ktoré upravuje zmluvné postúpenie pohľadávky, ak v tomto prejednávanom prípade došlo k ex lege prechodu nároku zo žalobcu na poisťovateľov. Za zjavne nesprávne považuje žalovaný konštatovanie súdu, že poisťovatelia mali po prechode pohľadávky v novembri 2015 požiadať žalobcu (k čomu malo údajne tiež dôjsť v novembri 2015) potom, aby pokračovalo vo vymáhaní predmetnej pohľadávky v už začatom súdnom konaní. Ak však došlo k prechodu nároku žalobcu na poisťovateľov v novembri 2015, kedy sa poisťovatelia stali výlučnými vlastníkmi a držiteľmi tohto nároku, v tom istom čase (november 2015) mali zároveň poveriť žalobcu k uplatňovaniu tohto nároku a žaloba ohľadne nároku poisťovateľa bola žalobcom podaná na Okresnom súde Trenčín až dňa 11.12.2015 je zjavné, že poisťovatelia v nadväznosti na prechod nároku objektívne nemohli poveriť žalobcu k vymáhaniu ich nároku v už začatom konaní, keďže v novembri 2015 žiadne konanie ešte vôbec neprebiehalo. Z uvedeného podľa názoru žalovaného vyplýva, že žalobca podal v tomto konaní žalobu ohľadne dvoch samostatných nárokov, z ktorých jeden mu vôbec nepatril. Súd svoj názor, že žalobcovi svedčila aktívna vecná legitimácia na uplatňovanie nároku poisťovateľov v mene žalobcu a na účet poisťovateľov odôvodnil i s poukazom na ustanovenie článku 19.4 Poistnej zmluvy tým, že hlavný poisťovateľ Zurich Insurance plc. bol oprávnený na vedenie poistnej zmluvy, ako i s poukazom na to, že hlavný poisťovateľ bol splnomocnený uplatniť nárok na náhradu škody voči tretím osobám vo vlastnom mene a v plnom rozsahu tak mimosúdne aj súdne. Z tohto súd dovodil, že hlavný poisťovateľ bol oprávnený poveriť žalobcu, aby uplatňoval nárok poisťovateľov v už začatom konaní tak, aby sa vylúčila možnosť dvojitého vymáhania (zo strany poisťovateľov ako i žalobcu). Žalovaný tvrdí, že toto konštatovanie súdu úplne odporuje zneniu článku 19.4 Poistnej zmluvy, nehovoriac o tom, že v čase prechodu nároku zo žalobcu na poisťovateľov žiadne súdne konanie začaté žalobcom vôbec neprebiehalo, a teda nebola ani potreba poverovania žalobcu k tomu, aby sa vylúčilo dvojité vymáhanie nároku poisťovateľov a žalobcu. Za nemenej dôležitú považuje žalovaný aj skutočnosť, že článok 19.4 Poistnej zmluvy oprávňoval hlavného poisťovateľa výhradne k tomu, aby podal žalobu ohľadne nároku poisťovateľov výlučne vo vlastnom mene, pričom v predmetnom ustanovení neexistuje žiadne oprávnenie hlavného poisťovateľa poverovať akúkoľvek tretiu osobu (žalobcu), aby uplatňoval nároky poisťovateľov v mene žalobcu a na účet poisťovateľov. Oprávnenie k takémuto úkonu zo strany hlavného poisťovateľa by muselo mať buď oporu v poistnej zmluve, alebo by k nemu musel mať hlavný poisťovateľ osobitné poverenie alebo splnomocnenie zo strany ostatných poisťovateľov. Existencia ani jedného z načrtnutých predpokladov však nebola v konaní tvrdená ani preukázaná.
46. Napriek tomu, že hlavný poisťovateľ nebol pri absencii zmluvného základu vyplývajúceho z poistnej zmluvy, resp. bez dohody s ostatnými poisťovateľmi oprávnený poveriť žiadnu tretiu osobu k súdnemu uplatňovaniu nárokov poisťovateľov v mene takejto tretej osoby a na účet poisťovateľov, súd i tak dospel k záveru, že takéto poverenie malo byť zo strany hlavného poisťovateľa udelené žalobcovi, čo majú preukazovať listy hlavného poisťovateľa zo dňa 28.02.2017, 10.02.2020 a 19.08.2021 vyhotovené pre účely tohto konania.
47. Z listu hlavného poisťovateľa zo dňa 28.02.2017 vyplýva, že titulom poskytnutia poistného plnenia žalobcovi dal hlavný poisťovateľ pokyn a oprávnenie advokátskej kancelárii Segelken & Suchopar k učineniu všetkých nevyhnutných krokov k vymoženiu poistného plnenia od zodpovedných osôb. Toto oprávnenie zahŕňalo aj možnosť udelenia splnomocnenia iným advokátskym kanceláriám a/alebo pristúpiť k súdnym konaniam, ktoré už prebiehajú, alebo budú začaté zo strany poisteného. Žalovaný má za to, že z uvedeného nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že hlavný poisťovateľ postupoval v plnej konformite s článkom 19.4 Poistnej zmluvy, t. j. uviedol že začal uplatňovať nárok poisťovateľov vo vlastnom mene k čomu splnomocnil advokátsku kanceláriu. Táto advokátska kancelária bola potom oprávnená výhradne k tomu, aby na konanie splnomocnila inú advokátsku kanceláriu, ktorá by opätovne konala len v mene a na účet poisťovateľov (žalobca nie je advokátskou kanceláriou) a/alebo, aby sa táto advokátska kancelária pripojila k už prebiehajúcim súdnym konaniam, avšak ako ďalší žalobca konajúc v mene a na účet poisťovateľov. Potom, ako žalovaný v konaní opakovane namietal, že list hlavného poisťovateľa zo dňa 28.02.2017 v žiadnom prípade nie je spôsobilý osvedčiť aktívnu legitimáciu
žalobcu v tomto konaní vo veci uplatňovania nároku poisťovateľa, keďže v zmysle deklarovaného splnomocnenia hlavný poisťovateľ poveril k súdnemu uplatňovaniu nároku poisťovateľov výhradne advokátsku kanceláriu, aby sama alebo prostredníctvom inej substitučne splnomocnenej kancelárie konala v mene a na účet poisťovateľov, a to aj pripojením sa už k začatým konaniam, čím hlavný poisťovateľ fakticky poprel oprávnenie žalobcu vystupovať v tomto konaní vo svojom mene a na účet poisťovateľov. Hlavný poisťovateľ doručil do konania v poradí druhý list zo dňa 10.02.2020. Z neho vyplýva, že splnomocnenie udelené advokátskej kancelárií Segelken & Suchopar bolo udelené tak ako to hlavný poisťovateľ uviedol v liste zo dňa 28.02.2017. Celá vec však potom nadobúda úplne absurdné rozmery a znaky účelovosti, ak hlavný poisťovateľ v písmene c) bod 2. toho istého listu zo dňa 10.02.2020 ex post uvádza, že všetci poisťovatelia vlastne už v novembri 2015 na osobnom stretnutí so žalobcom poverili žalobcu, aby v tejto veci konal v jeho vlastnom mene a na účet poisťovateľov. Toto tvrdenie vytvára absolútny zmätok vo vlastných vyjadreniach samotného hlavného poisťovateľa, ktorý v roku 2017 súdu uviedol, že poisťovatelia si budú svoj nárok vymáhať v zastúpení advokátskej kancelárie Segelken & Suchopar vo vlastnom mene a na vlastný účet bez akejkoľvek zmienky o akomkoľvek poverení žalobcu na konanie v tejto veci v jeho vlastnom mene a na účet poisťovateľov, pričom o tri roky neskôr opätovne potvrdil, že tejto advokátskej kancelárii udelil splnomocnenie na konanie v mene a na účet poisťovateľov, keď súčasne tieto svoje tvrdenia poprel tým, že on vlastne už v novembri 2015 udelil poverenie na konanie v tejto veci žalobcovi.
48. Žalobca následne do konania predložil ešte jeden list hlavného poisťovateľa zo dňa 19.08.2021, ktorý je obsahovo prakticky identický s písomnou svedeckou výpoveďou Guida Müllera. V tomto v poradí treťom liste hlavný poisťovateľ pre zmenu vôbec nespomína, že by kedykoľvek udelil splnomocnenie advokátskej kancelárii Segelken & Suchopar vo veci uplatňovania nárokov v mene poisťovateľov, čím v podstate v celom rozsahu znegoval svoje vyjadrenia obsiahnuté v liste zo dňa 28.02.2017 a čiastočne v liste zo dňa 10.02.2020 tak, aby tvrdenia hlavného poisťovateľa vyhovovali žalobcovi.
49. Žalovaný tiež tvrdí, že z posledného listu hlavného poisťovateľa vyplývajú i ďalšie zásadné skutočnosti. V liste zo dňa 10.02.2020 hlavný poisťovateľ uviedol, že na osobnom rokovaní so žalobcom mu mal udeliť ústne poverenie na zastupovanie poisťovateľov v mene žalobcu a na účet poisťovateľov, čo má byť dôvod, pre ktorý žalobca vystupuje v tomto konaní uplatňujúc si nárok poisťovateľov. Hlavný poisťovateľ však už v liste zo dňa 19.08.2021 uvádza, že na osobnom stretnutí, kde malo byť žalobcovi udelené ústne poverenie, aby ohľadne nároku poisťovateľov konal v jeho vlastnom mene a na účet poisťovateľov, sa žalobca vôbec nezúčastnil. Predmetného rokovania sa totiž podľa vyjadrenia hlavného poisťovateľa mali zúčastniť poisťovací maklér Droege a materská spoločnosť žalobcu Nordzucker AG. Predmetné poverenie pre žalobcu mal potom udeliť poisťovací maklér Droege prostredníctvom Nordzucker AG. Za tohto stavu a za fyzickej absencie hlavného poisťovateľa, ako i samotného žalobcu na údajnom rokovaní je vylúčené, aby mohol hlavný poisťovateľ udeliť žalobcovi akékoľvek ústne poverenie na uplatňovanie jeho nárokov. Za daného stavu, kedy žalobca ani samotný hlavný poisťovateľ nedokážu exaktne ustáliť, či vôbec a kedy mal hlavný poisťovateľov udeliť poverenie žalobcovi, na ktoré sa v tomto konaní odvoláva, ich tvrdenia prešli za trvania tohto konania spolu snáď piatimi verziami, ktoré si často vzájomne priamo odporujú alebo sú vnútorne úplne nelogické, sú absolútne nedôveryhodné tvrdenia hlavného poisťovateľa, ako i žalobcu v tom smere, že by akékoľvek ústne poverenia hlavného poisťovateľa, ktoré malo byť udelené žalobcovi vôbec niekedy existovalo. Podľa žalovaného sa javí, že sa jedná o umelo vytvárané skutkové a právne konštrukcie s cieľom ex post odôvodniť aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v tomto konaní. Odôvodnené pochybnosti o udelení akéhokoľvek ústneho poverenia potom podčiarkuje i skutočnosť, že žalobca predkladal do konania všetky dôkazy vo forme obsiahlych a podrobne písomne vyhotovených protokolov, zápisov, či stanovísk vrátane ich prekladov z anglického, nemeckého alebo gréckeho jazyka, preto je absolútne nedôveryhodné, že by založil svoje oprávnenie (aktívnu legitimáciu) na konanie ohľadne nároku poisťovateľov, a teda v tak dôležitej veci len na základe údajného ústneho poverenia, ktoré ani nemalo byť udelené priamo žalobcovi, ale len nejakou sprostredkovanou ústnou formou cez ďalšie dva subjekty.
50. Podľa názoru žalovaného jednou z najzásadnejších skutočností, ktorá vyplýva z listu hlavného poisťovateľa zo dňa 19.08.2021 je tá, že podľa tvrdení hlavného poisťovateľa malo dôjsť k postúpeniu nároku titulom poskytnutého poistného plnenia dňa 06.11.2015, kedy sa malo zároveň uskutočniť údajné osobné rokovanie Droege a Nordzucker AG, kde malo byť udelené údajné ústne poverenie pre žalobcu. Ako však vyplýva z vykonaného dokazovania v tomto prípade nedošlo k zmluvnému postúpeniu nároku na poisťovateľov, ale v súlade s § 86 ods. 1 VVG a článku 18.1 Poistnej zmluvy jeho prechodu ex
lege momentom poskytnutia poistného plnenia žalobcovi, čo nastalo až dňa 30.11.2015. Ak teda malo dôjsť zo strany poisťovacieho makléra Droege k údajnému udeleniu poverenia Nordzucker AG pre žalobcu, aby konal vo vlastnom mene a na účet poisťovateľov, takéto ústne poverenie by bolo udelené v čase, kedy na poisťovateľov ešte žiaden nárok titulom poskytnutia poistného plnenia neprešiel, a teda s takýmto nárokom nemohli v žiadnom smere disponovať. Ak by teda údajne ústne poverenie zo dňa 06.11.2015 existovalo, jednalo by sa o absolútne neplatný právny úkon.
51. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie odignoroval tvrdenia žalovaného, ktorými spochybnil existenciu akéhokoľvek ústneho poverenia, ktoré malo byť udelené žalobcovi zo strany hlavného poisťovateľa a mal v spore za preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu vo vzťahu k uplatňovaniu nároku poisťovateľov vo výške 373.018,-Eur, nakoľko v tomto prípade na strane žalobcu sa má jednať o nepriame zastúpenie poisťovateľov vychádzajúce z ustanovenia § 185 ods. 1 BGB (súd nesprávne uviedol § 158). Žalovaný tvrdí, že samotné znenie § 185 ods.1 BGB upravujúce nakladanie s vecou neoprávnenou osobou neobsahuje žiadnu zmienku o tom, že by poverenie k disponovaniu s cudzou vecou, či už vo forme predchádzajúceho súhlasu alebo retroaktívneho schválenia držiteľa veci samo o sebe a bez ďalšieho oprávňoval inú osobu k uplatňovaniu nárokov vlastníka veci v súdnom konaní. Interpretácia ustanovenia § 185 ods. 1 BGB zo strany súdu, ktorý dospel k záveru, že predmetné ustanovenie umožňuje, aby tretia osoba uplatňovala nároky vo vlastníctve alebo držbe inej osoby formou akéhosi nepriameho zastúpenia, t.j. vo vlastnom mene a na účet držiteľa nároku je tak nedôvodne extenzívna a ničím nepodložená.
52. Ďalej žalovaný uviedol, že súd sa z vlastnej iniciatívy snažil odôvodniť svoje závery o možnosti uplatňovania nárokov poisťovateľov žalobcom formou akéhosi nepriameho zastúpenia s poukazom na ustanovenie § 407 ods. 2 BGB. Žalovaný v prvom rade poukázal na to, že preklad tohto ustanovenia je zrejme výsledkom nejakého internetového prekladača viet, preto je ten preklad do značnej miery kostrbatý a nezrozumiteľný. Každopádne toto ustanovenie upravuje situácie, kedy už prebieha súdne konanie, v ktorom si veriteľ v postavení žalobcu uplatňuje voči žalovanému nárok na zaplatenie svojej pohľadávky, pohľadávka je následne v priebehu konania postúpená, resp. s poukazom na § 412 BGB je predmetom zákonného prechodu pohľadávky na nového veriteľa a medzičasom došlo v súdnom konaní k vydaniu právoplatného rozhodnutia. Pôvodný veriteľ je v takom prípade povinný zabezpečiť, aby sa účinky rozsudku vzťahovali na nového veriteľa za podmienky, že dlžník nemal o postúpení pohľadávky vedomosť. Toto ustanovenie je tak úplne zjavne aplikovateľné len na prípady, kedy dôjde k postúpeniu alebo k prechodu pohľadávky na nového veriteľa až po začatí konania pôvodným veriteľom a dlžník nemal o takejto zmene v osobe veriteľa vedomosť. V tomto prejednávanom prípade však najprv došlo k prechodu nároku so žalobcu na poisťovateľov, o čom mal žalovaný od začiatku vedomosť a až následne bol žalobcom na súde uplatnený nárok, ktorý v čase začatia konania už patril poisťovateľom. Zároveň platí, že uvedené ustanovenie BGB žiadnym spôsobom nepreukazuje možnosť tzv. nepriameho zastúpenia, z ktorého vychádzal súd v tejto veci, ale ide o nástroj s cieľom dodatočnej zmeny oprávnenej osoby z právoplatného rozhodnutia súdu tak, aby žalovaný plnil aktuálnemu veriteľovi a naopak, aby tento nový veriteľ mohol začať prípadný výkon súdneho rozhodnutia v prípade, že súdom uložená povinnosť nebude zo strany žalovaného splnená.
53. Žalovaný tiež uviedol, že súd odôvodňuje možnosť tzv. nepriameho zastúpenia poisťovateľov žalobcom ohľadne ich nároku s poukazom na ustanovenia § 86 ods. 2 VVG, ktoré sa však vzťahuje len na poistníka a nie na poisteného ako tretiu osobu, v ktorej prospech je poistenie dojednané poistnou zmluvou a upravuje povinnosť poistníka zabezpečiť nárok poisťovateľa a povinnosť poistníka poskytnúť poisťovateľovi v nevyhnutnom rozsahu súčinnosť za účelom vymáhania nároku poisťovateľom, nie poistníkom ani poisteným. Podľa žalovaného uvedené ustanovenie v žiadnom prípade nezakladá oprávnenie poistníka vymáhať nárok poisťovateľa v jeho vlastnom mene a na účet poisťovateľa, pričom takáto možnosť nevyplývala ani z poistnej zmluvy, kde o možnosti tzv. nepriameho zastúpenia poisťovateľa nie je ani zmienka.
54. Podľa názoru žalovaného v konaní nielenže nebola preukázaná existencia ústneho poverenia poisťovateľov udeleného žalobcovi, aby ohľadne ich nároku konal vo vlastnom mene a na účet poisťovateľov, nebolo ani preukázané, že by bol hlavný poisťovateľ oprávnený takéto oprávnenie žalobcovi vôbec udeliť, ale čo je podstatnejšie, v konaní nebola preukázaná ani existencia právneho základu v rámci nemeckého práva, ktorý by právnu konštrukciu tzv. nepriameho zastúpenia umožňoval.
55. Žalovaný poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v bode 22.4.3 a má za to, že súd pristúpil k výkladu nemeckého práva, na ktoré sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvoláva neprimerane extenzívne, v dôsledku čoho z nich svojvoľne vyvodzuje závery, ktoré z nich vôbec nevyplývajú. To primerane platí i vo vzťahu k aplikovateľným ustanoveniam článku 18. a 19.4. poistnej zmluvy uzavretej medzi poisťovateľmi a Nordzucker AG, nehovoriac o tom, že súd odôvodňuje svoje rozhodnutie s odkazom na ustanovenie § 407 ods. 2 BGB, ktoré nie je na túto prejednávanú vec vôbec aplikovateľné.
56. Ďalej žalovaný uviedol, že ako vyplýva z bodu 22.4.4 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, žalobca v konaní preukazoval možnosť uplatňovania nárokov poisťovateľov v mene žalobcu a na účet poisťovateľov s poukazom na predložený výňatok z komentára k § 498 Námorného obchodného práva, rozsudok Nemeckého spolkového súdneho dvora V ZR 122/50 z 08.02.1952 a právne stanovisko Prof. Dr. Dietera Schwampeho. Súd napadnuté rozhodnutie na týchto žalobcom predložených skutočnostiach nezaložil a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa im ani bližšie nevenoval. V tejto súvislosti len skonštatoval, že uvedené žalobcom prezentované argumenty nie sú v rozpore s tým, ako súd vyhodnotil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu po prechode nároku titulom poskytnutia poistného plnenia zo žalobcu na poisťovateľov.
57. Žalovaný tiež uviedol, že ani žalobcom prezentované argumenty nie sú spôsobilé k preukázaniu možnosti uplatňovať podľa nemeckého práva nároky, ktoré poskytnutím poistného plnenia prešli na poisťovateľov v mene žalobcu a na účet poisťovateľov.
58. V prípade komentára k § 498 Námorného obchodného práva platí, že druhá veta komentára, o ktorú sa žalobca opieral sa vzťahuje na poistné vzťahy, ktoré vznikli v medzinárodnej morskej preprave, ktorá má úplne inú právnu úpravu, zvyklosti a zásady, preto sú tieto závery vo vzťahu k tejto prejednávanej veci bez akejkoľvek právnej relevancie. Uvedenému nasvedčuje i skutočnosť, že predmetné právne závery uvedené v druhej vete komentára nevyplývajú z rozhodnutia žiadneho všeobecného súdu v Nemecku, ale vychádzajú z rozsudku tzv. hanzovných súdov v prístavných mestách Brémy a Hamburg, ktoré sa zaoberali práve spormi z námornej prepravy. Žalobca tak poukazoval na komentár týkajúci sa úplne inej právnej oblasti, ako je predmetom tohto konania.
59. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobca ako i Prof. Dr. Schwampe vo svojich vyjadreniach uvádzali, že možnosť tzv. nepriameho zastúpenia, ktorou žalobca odôvodňoval svoju aktívnu vecnú legitimáciu vyplýva z nemeckého zvykového práva. Žalovaný si dovolil okrajovo poukázať na zmätočnosť a zjavnú nepresvedčivosť argumentácie žalobcu nielen v otázke preukazovania, že mu malo byť zo strany poisťovateľov udelené ústne poverenie na konanie ohľadne nároku poisťovateľov v mene žalobcu a na účet poisťovateľov, ale v otázke existencie možnosti nepriameho zastúpenia ako takej, keďže v konaní niekoľkokrát menil odôvodnenie svojej aktívnej vecnej legitimácie v tomto konaní. Každopádne, žalobcom uvádzané zvykové právo odôvodňujúce jeho postavenie ako žalobcu v tomto konaní malo vychádzať z rozsudku Nemeckého spolkového súdneho dvora V ZR 122/50 z 08.02.1952. Žalovaný však v tejto súvislosti uviedol, že v zmysle publikovanej právnej vety predmetného rozsudku bolo meritom veci posúdenie, či je možné, aby sa poistený v prípade škodovej udalosti a jeho odškodnenia poskytnutím poistného plnenia zo strany poisťovne domáhal voči škodcovi ešte aj naturálnej reštitúcie, t.j. uvedenia poškodenej veci do pôvodného stavu. Súd túto možnosť vylúčil. Predmetom uvedeného konania tak nebolo riešenie otázok prechodu nároku poisteného na poisťovateľa ani oprávnenie poisteného uplatňovať takýto nárok vo vlastnom mene. Jediná veta, ktorá o týchto otázkach okrajovo pojednáva je obsahom bodu 29. odôvodnenia predmetného rozhodnutia, pričom o akýchkoľvek ďalších skutočnostiach, ktoré by mohli byť relevantné pre túto prejednávanú vec tam nie je absolútne žiadna zmienka. Za daného stavu ak právna konštrukcia, na ktorú sa odvolával žalobca nepredstavovala merito rozhodovania v konaní pred Spolkovým súdom, ale v odôvodnení je len jedna zmienka v podobe jedinej vety, nemožno túto vetu považovať za nič iné ako podružný právny názor jedného senátu v rozhodnutí, ktoré má dnes už 70 rokov. To však samo o sebe nemôže byť považované za dostatočné k preukázaniu toho, že by sa jednalo o zvykové právo alebo ustálenú rozhodovaciu prax, ktorá by bola do dnes aplikovateľná v pomeroch súčasnej nemeckej právnej úpravy. Tomuto názoru žalovaného prisvedčuje aj tá skutočnosť, že ak by rozsudok V ZR 122/50 zakladal nejakú formu zvykového práva, možnosť konania poistníka ohľadne nároku poisťovateľa v mene poistníka a na účet poisťovateľa by bola logicky predmetom nespočetného množstva rozhodnutí v nasledujúcom období, ktoré by do dnešného dňa museli byť nemeckými súdmi vydané. Žalobca však predložil len to jediné 70 rokov staré rozhodnutie
a žiadnym spôsobom nepreukázal, že by sa jeho závery prejavili v rozhodnutiach nemeckých súdov i v ďalšom období, resp. v rozhodnutiach z posledného obdobia. Za tohto stavu sú podľa žalovaného tvrdenia žalobcu o existencii nemeckého zvykového práva, ktorým bolo možné odôvodniť tzv. nepriame zastúpenie poisťovateľov za nepreukázané.
60. Napriek tomu, že súd neodôvodnil napadnuté rozhodnutie vychádzajúc zo záverov vyplývajúcich z právneho stanoviska Prof. Dr. Schwampeho, žalovaný si dovolil namietať voči procesnému postupu súdu vo veci vykonania dokazovania týmto právnym stanoviskom ako „súkromným“ odborným vyjadrením. Súd oznámením zo dňa 26.08.2021 uviedol, že nevykoná vyžiadanie odborného vyjadrenia podľa ustanovenia § 206 CSP, preto právne stanovisko Prof. Dr. Schwampeho zabezpečil vo vlastnej réžii a následne ho predložil do konania žalobca. Za tohto stavu v prípade žalobcom predloženého právneho stanoviska neprichádza do úvahy aplikácia ustanovenia § 206 CSP, ale toto je možné považovať len za listinný dôkaz. Ustanovenie § 206 CSP je totiž značne rigorózne a umožňuje vykonávať vykazovanie odborným vyjadrením výhradne v prípade, že je vyžiadané súdom. Ak by mal zákonodarca v úmysle zakotviť do CSP tzv. súkromné odborné vyjadrenie obdobne ako je tomu v prípade súkromného znaleckého posudku, tento inštitút by bol do CSP implementovaný. Ak tak zákonodarca neučinil, nie je možné vykonávať listinné dôkazy predkladané do konania stranami sporu ako súkromné odborné vyjadrenia s poukazom na to, že CSP upravuje inštitút tzv. súkromného znaleckého posudku, avšak neupravuje tzv. súkromné odborné vyjadrenie, a preto je potrebné za použitia čl. 4 ods. 1 CSP zákonnú úpravu dotvoriť. Žalovaný má za to, že nie je dôvodné, ani prípustné, aby sa aplikáciou čl. 4 ods. 1 CSP ex post upravovali dané zákonné ustanovenia podľa aktuálnej potreby tej ktorej strany sporu (v tomto prípade žalobcu).
61. Vo vzťahu k tomuto právnemu stanovisku Prof. Dr. Schwampeho žalovaný ďalej uviedol, že nespochybňuje erudovanosť tejto osoby v oblasti nemeckého poistného práva. Zároveň však poukázal na skutočnosť, že Prof. Dr. Schwampe je advokát, ktorý je poskytovateľom komerčných právnych služieb svojím klientom alebo objednávateľom právnych služieb. Za ďalšie tu existuje odôvodnený predpoklad, že Prof. Dr. Schwampe má určité väzby minimálne na materskú spoločnosť žalobcu Nordzucker AG a teda, že žalobca túto osobu nenašiel len tak náhodou niekde na internete, kde uviedol, že žalobca má s profesorom Dr. Schwampem uzavretú osobitnú dohodu, ktorá podlieha mlčanlivosti, túto žalobca odmietol sprístupniť súdu a žalovanému, preto je jej obsah neverifikovateľný. Z tohto dôvodu žalovaný namieta objektívnosť predloženého právneho stanoviska, nakoľko je úplne prirodzené, že advokát vyhľadáva najmä argumenty a predkladá interpretáciu zákonných noriem podľa potrieb klienta za účelom dosiahnutia úspechu v jeho veci. S prihliadnutím aj na tieto faktúry má žalovaný za to, že predložené právne stanovisko nebolo možné považovať za „súkromné“ odborné vyjadrenie, ale len ako listinný dôkaz.
62. Žalovaný tiež poukázal na to, že pri realizácii zmluvy o skladovaní uzavretej dňa 13.05.2011 medzi žalobcom a žalovaným mal žalobcovi vzniknúť nárok na náhradu škody voči žalovanému vo výške 420.191,14 Eur. Potom, ako bolo žalobcovi v novembri 2015 poskytnuté poistné plnenie vo výške 373.018,-Eur, nárok žalobcu v tejto časti ex lege prešiel na poisťovateľov a oprávnenie žalobcu uplatňovať tento nárok automaticky zaniklo. Za tohto stavu tak v čase predtým, ako žalobca podal žalobu v tomto konaní (ku dňu 11.12.2015) existovali dva samostatné a vedľa seba stojace nároky, a to poistením nedotknutý nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 55.173,14 Eur a nárok poisťovateľov vo výške poskytnutého poistného plnenia vo výške 373.018,-Eur. Žalobca bol v zmysle zmluvy o skladovaní zo dňa 13.05.2011 oprávnený uplatňovať svoje nároky vyplývajúce zo zmluvy o skladovaní na Okresnom súde Trenčín. V prípade nároku poisťovateľov však platí odlišná situácia. Právnym titulom vzniku nároku poisťovateľov bolo poskytnutie poistného plnenia žalobcovi na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi poisťovateľmi a spoločnosťou Nordzucker AG, ktorá sa spravovala nemeckým právom. Medzi poisťovateľmi a žalovaným tak už z titulu absencie akéhokoľvek zmluvného dojednania, ako i z povahy nároku, ktorý vznikol poisťovateľom titulom plnenia podľa poistnej zmluvy uzavretej so spoločnosťou Nordzucker AG neexistovala žiadna dohoda zakladajúca právomoc akéhokoľvek súdu. Ak teda žalobca si v tomto konaní uplatnil nárok na náhradu škody vyplývajúcu zo zmluvy o skladovaní a zároveň tou istou žalobou uplatnil i nárok poisťovateľov, ktorí im vznikol ešte pred podaním žaloby v tejto veci, došlo ohľadne druhého menovaného nároku poisťovateľov k zásadnému procesnému pochybeniu, nakoľko poisťovatelia mohli uplatňovať svoj nárok, či už vo vlastnom mene alebo v zastúpení žalobcom formou priameho zastúpenia v mene a na účet poisťovateľov v súlade s článkom 4. ods. 1, resp. článkom 7 ods. 2 Nariadenia Brusel I. výlučne na príslušnom súde v Gréckej republike. Ak teda žalobca uplatňuje nárok
patriaci poisťovateľom žalobou podanou na Okresnom súde Trenčín, je zrejmé, že žaloba bola podaná nesprávnym subjektom, resp. neoprávnenou osobou na nesprávnom súde.
63. Žalovaný tiež uviedol, že súd výrokom I. napadnutého rozhodnutia priznal žalobcovi okrem istiny pohľadávky i jej príslušenstvo vo forme úroku z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo žalovanej sumy od 14.08.2015 do zaplatenia ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-Eur. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že právny vzťah založený zmluvou o skladovaní zo dňa 13.05.2011 sa spravuje gréckym právom. V konaní však nebolo vykonané žiadne dokazovanie v otázke vzniku prípadných nárokov spojených s omeškaním dlžníka so zaplatením pohľadávky veriteľa podľa gréckeho práva, pričom ani súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysvetlil na akom právnom základe vyplývajúcom z gréckeho práva bol žalobcovi priznaný úrok z omeškania v uvedenej výške a od uvedeného dňa. To identicky platí i vo vzťahu k priznanej paušálnej náhrade nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, nakoľko v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že grécke právo takýto nárok vôbec upravuje. Za daného stavu je napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti priznaného príslušenstva pohľadávky nepreskúmateľné, pričom žalovaný má za to, že za stavu, kedy možnosť priznania týchto nárokov čo do dôvodu a výšky nebola osvedčená, ich nebolo možné žalobcovi priznať.
64. Pre prípad, že by sa odvolací súd nestotožnil s odvolacími námietkami žalovaného prezentovanými v tomto odvolaní, ktorými spochybňuje nárok žalobcu, ktorého sa domáha podanou žalobou, a teda i odvolací súd by dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná, žalovaný opätovne poukazuje na skutočnosť, že na pojednávaní dňa 03.02.2017 vzniesol kompenzačnú námietku, ktorou si proti prípadnému nároku žalobcu započítal svoje pohľadávky titulom poskytovania služieb súvisiacich s realizáciou záväzkového vzťahu vyplývajúceho zo zmluvy o skladovaní zo dňa 13.05.2011. Žalobca v tejto veci namietal, že žalovaným predložené faktúry za účelom ich jednostranného započítania voči žalobcom uplatnenému nároku pre prípad, že súd bude považovať nárok žalobcu za dôvodný, nie sú právnymi úkonmi a žalovaný neuviedol právny základ pre započítaciu námietku. Žalovaný však v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že v prípade predložených faktúr sa v žiadnom prípade nejedná o fiktívne ani účelové faktúry, ale tieto boli riadne vyhotovené na základe vykonania služieb pre žalobcu tak, ako boli predmetom fakturácie. Na podporu týchto tvrdení žalovaný uviedol, že faktúry, ktoré predložil za účelom uplatnenia kompenzačnej námietky tvoria ucelený rad s faktúrami žalovaného oproti ktorým už žalobca vykonal jednostranné započítanie svojho nároku, či už pred začatím konania vo výške 170.332,86 Eur alebo v priebehu konania vo výške 23.591,40 Eur, t.j. nejedná sa o žiadne dodatočne vyfabrikované účtovné doklady s cieľom vytvoriť neexistujúce pohľadávky žalovaného proti žalobcovi. Žalovaný tiež poukázal na to, že ani faktúry žalovaného voči ktorým žalobca už vykonal jednostranné započítanie nemali žiaden osobitný (parciálny) právny titul, ale všetky tieto faktúry boli vystavené v súvislosti s realizáciou záväzkového vzťahu (poskytovaním doplnkových služieb žalovaným pre žalobcu) zo Zmluvy o skladovaní zo dňa 13.05.2011, a teda bez potreby akejkoľvek dodatočnej osobitnej dohody, t.j. tak ako bolo medzi sporovými stranami v zmysle ich obchodných zvyklostí zaužívané. Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že v súvislosti so všetkými faktúrami prezentovanými k započítaniu boli riadne splnené príslušné daňové povinnosti. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a tiež rozhodne, že žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
65. K odvolaniu žalovaného sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril žalobca podaním zo dňa 30. mája 2022, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil, a aby zaviazal žalovaného na náhradu trov konania.
66. Žalobca uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s rozsudkom, ktorý vychádza z dôkladného a správneho skutkového a právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie. Rozsudok v celom rozsahu zohľadnil a riadil sa právnym názorom odvolacieho súdu – Krajského súdu v Trenčíne, v jeho rozhodnutí o odvolaní zo dňa 28. decembra 2018, č.k. 16Cob/292/2017-726. Súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie posúdil žalobou uplatnené nároky žalobcu podľa gréckeho práva a následne opätovne posúdil aj aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v časti nároku vo výške 373.018,- Eur. Z dôvodu pre vyhovenie žalobe sú v plnom rozsahu dôkladne vysvetlené v odôvodnení rozsudku, pričom odôvodnenie je plne v súlade s pravidlami logiky a zohľadňujú všetky podstatné tvrdenia a dôkazy predložené stranami počas prvostupňového konania. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že
aj keď sa na vec bude aplikovať grécke právo ako rozhodné právo, žalobou uplatnený nárok bude stále v plnej výške dôvodný a žalovaný je povinný zaplatiť žalovanú sumu v celom rozsahu. Tento záver nie je prekvapujúci, nakoľko strata značného množstva uskladneného cukru zo strany žalovaného ako skladovateľa by prakticky vždy viedla k zodpovednosti žalovaného.
67. Žalobca zastáva názor, že žalovaný v odvolaní opakuje alebo inak formuluje tvrdenia, ktoré už žalovaný uvádzal počas celého konania až doteraz. Všetky tieto tvrdenia a argumenty vzal súd prvej inštancie do úvahy a v rozsudku tiež podrobne odôvodnil, ako sa s touto argumentáciou žalovaného vysporiadal. Žalovaný nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, avšak takýto nesúhlas nie je odvolacím dôvodom.
68. Pokiaľ žalovaný ako odvolací dôvod uviedol podľa písmena 365 ods. 1 písm. a) CSP, žalobca zdôraznil, že v odvolaní nie je uvedené nič, čo by preukazovalo na akúkoľvek procesnú podmienku, ktorá v tomto konaní nebola splnená. V tomto smere je teda odvolanie zjavne neopodstatnené. To isté platí aj o odvolacom dôvode podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, nakoľko v odvolaní nie je uvedený ani jeden dôkaz, ktorý by navrhla niektorá zo strán a ktorý by následne súd prvej inštancie nevykonal. Aj z tohto odvolacieho dôvodu je teda odvolanie zjavne neopodstatnené.
69. Žalobca tvrdí, že nie je daný zo žalovaným uvedených odvolacích dôvodov, avšak v prípade odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a) a e) CSP by malo byť odvolanie zamietnuté už len z toho dôvodu, že v odvolaní neboli uvedené žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by tieto odvolacieho dôvody čo i len teoreticky mohli odôvodniť.
70. Čo sa týka odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP podľa názoru žalobcu odvolanie nie je jasne odôvodnené zo žiadnych týchto odvolacích dôvodov.
71. Žalobca tiež zdôraznil, že žalovaný vo viacerých častiach odvolania naznačuje, že rozsudok nie je dostatočne odôvodnený alebo že v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie neodpovedal na všetky hlavné tvrdenia žalovaného. Takéto domnelé vady (ak by existovali) by mohli byť odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Keďže však žalovaný rozsudok nenapadol odvolaním z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP a rozšírenie odvolacích dôvodov už nie je v tomto štádiu konania prípustné, na prípadnú vadu odôvodnenia rozsudku podľa názoru žalobcu nie je možné prihliadať pri konaní o odvolaní a preskúmavanie rozsudku odvolacím súdom, keďže odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými žalovaným. Žalobca pre úplnosť zdôraznil, že podľa jeho názoru je rozsudok dostatočne odôvodnený a nie sú dané žiadne vady odôvodnenia.
72. K žalovaným namietanej aktívnej legitimácie žalobcu v konaní v časti nároku vo výške 373.018,- Eur žalobca uviedol, že ide o účelový pokus žalovaného zbaviť sa svojej zodpovednosti. Žalovaný úmyselne prekrúca povahu oprávnenia žalobcu uplatniť túto časť nároku vo svojom mene a v prospech poisťovateľov.
73. Žalobca uviedol, že od samého začiatku žaloval celú žalovanú sumu vo svojom mene, pričom žalobca nebol povinný podľa slovenského ani nemeckého práva informovať alebo oznámiť súdu alebo žalovanému, že poistné plnenie vo výške 373.018,-Eur bolo žalobcovi zaplatené poisťovateľmi ako náhrada časti škody spôsobenej žalovaným. V novembri 2015 totiž poisťovatelia oprávnili žalobcu, aby časť nároku zodpovedajúcu poistnému plneniu uplatnil vo vlastnom mene a na účet poisťovateľov. Toto oprávnenie (v nemčine nazývané „Ermächtigung“) je základom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v časti žalobou uplatneného nároku vo výške 373.018,-Eur. Poisťovatelia ani žalobca nikdy netvrdili a ani neoznámili žalovanému takéto postúpenie nároku, pretože vždy bolo úmyslom ako poisťovateľov, tak aj žalobcu, aby žalobca uplatnil túto postúpenú časť nároku vo vlastnom mene. Nakoľko k takému oficiálnemu oznámeniu nedošlo a časť nároku vo výške 373.018,-Eur nebolo nikdy u žalovaného uplatnené duplicitne dvoma rozdielnymi právnymi subjektmi, nebol daný dôvod, aby sa žalovaný zaujímal o to, či a v akej výške došlo k poistnému plneniu. Informácie o poistnom plnení poskytol žalobca až na výzvu súdu prvej inštancie, čo však nemožno považovať za kvalifikované oznámenie žalovanému o postúpení pohľadávky. Žalobca len vysvetlil platbu poistného plnenia súdu prvej inštancie na žiadosť tohto súdu a nemal v záujme oznamovať postúpenie žalovanému.
74. Žalobca zastáva názor, že podrobné dokazovanie v otázke platby poistného plnenia, následného postúpenia časti nároku a oprávnenia žalobcu uplatniť si v tomto konaní túto časť nároku vo vlastnom mene bolo nadbytočné, neúčelné a nehospodárne. Nakoľko sa ale žalobca snažil konať obozretne a čo najviac spolupracovať, žalobca poskytol potrebné vysvetlenie a tiež získal dôkazy od tretích strán (Zurich Insurance plc., pán Guido Mueller, prof. Schwampe a advokátska kancelária Segelken & Suchopar), aby preukázal všetky relevantné skutočnosti a tiež obsah rozhodného nemeckého práva.
75. Žalobca zdôraznil, že prvým rozhodnutím o odvolaní nebol zrušený pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu nedostatočného preukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v časti nároku 373.018,-Eur, ako sa to žalovaný snaží naznačiť v odvolaní. V prvom rozhodnutí o odvolaní sa neuvádza, že žalobca nie je v tejto časti žaloby aktívne vecne legitimovaný alebo že odôvodnenie pôvodného prvostupňového rozsudku bolo v tomto smere nedostatočné. Keďže však bol pôvodný prvostupňový rozsudok zrušený z dôvodu odlišného posúdenia otázky rozhodného práva, v dôsledku toho odvolací súd tiež spomenul, že súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie opätovne posúdi aj túto otázku (avšak bez uvedenia konkrétnych námietok).
76. Napriek tomu, že v prvom rozhodnutí o odvolaní neboli v časti aktívnej vecnej legitimácie vznesené žiadne konkrétne námietky, súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie vykonal rozsiahle dokazovanie k oprávneniu žalobcu uplatniť si časť nároku vo výške 373.018,-Eur vo vlastnom mene a k obsahu platného nemeckého práva. Žalovaný neuviedol jediný argument alebo námietku, ktorá by bola pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie v tejto časti relevantná, a to z dôvodov, že žalovaný sa žiadnym spôsobom nezúčastnil na rokovaniach s poisťovateľmi o platbe poistného plnenia a o udelení oprávnenia zo strany poisťovateľov pre žalobcu vymáhať postúpený nárok vo vlastnom mene. Všetky zúčastnené strany, teda Zurich Insurance plc.,Nordzucker AG a žalobca jednomyseľne potvrdili, že poistné plnenie bolo vyplatené, nárok vo výške 373.018,-Eur bol postúpený žalobcom na poisťovateľov a že v novembri 2015 poisťovatelia prostredníctvom makléra Droege ústne poverili žalobcu, aby v súdnom konaní vo vlastnom mene uplatnil postúpený nárok vo výške 373.018 Eur. Žalovaný o týchto skutočnostiach nemohol mať žiadnu priamu vedomosť a všetky prostriedky procesnej obrany použité žalovaným v tejto časti spočívali v účelovom uznaní toho, že čo žalovaný považuje pre neho v konaní za prospešné a účelovým popretím ostatných skutočností bez uvedenia relevantných dôvodov, prečo vyjadrenie žalobcu a/alebo tretích strán, ktoré tvoria jeden celok, v jednej časti uznáva a v druhej priamo súvisiacej časti popiera. Tvrdenie žalovaného, že tvrdenia žalobcu a Zurich Insurance plc. sú údajne protichodné a že „ prešli za trvania tohto konania spolu snáď piatimi verziami“, je zavádzajúce a jediná strana, ktorá videla päť rôznych verzií bol pravdepodobne žalovaný.
77. Pokiaľ ide o obsah nemeckého práva, žalovaný na podporu svojich tvrdení a argumentov neuviedol žiadnu judikatúru, zákonné ustanovenia alebo relevantné komentáre k nemeckému právu. Žalovaný sa len odvolával na dôkazy predložené žalobcom, pričom zámerne ich časti vytrhával z kontextu a prekrúcal ich význam. Určenie obsahu nemeckého práva si vyžaduje odborné znalosti vo veľmi špecifickej oblasti nemeckého poistného práva. Keďže žalovaný sám nie je odborníkom na nemecké právo a žalovaný nepodložil svoje námietky proti obsahu nemeckého práva prezentovaného žalobcom relevantnými zdrojmi alebo vyjadrením odborne spôsobilej osoby, potom sú akékoľvek námietky proti obsahu nemeckého práva vznesené žalovaným nekvalifikované, a teda nie sú spôsobilé vyvrátiť dôkazy predložené žalobcom.
78. Podľa názoru žalobcu vzhľadom na uvedené nie je prekvapujúce, že súd prvej inštancie sa v rozsudku nepriklonil k argumentom žalovaného. V bodoch 22.4.1. až 22.4.4 rozsudku súd prvej inštancie veľmi jasne vysvetlil dôvody, na základe ktorých dospel k záveru, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný v časti žalovaného nároku vo výške 373.018,-Eur. Skutočnosť, že žalovaný s týmto záverom nesúhlasí, nie je odvolacím dôvodom.
79. Čo sa týka aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vo výške nároku 373.018,-Eur žalobca odkázal na svoje zhrnutie obsiahnuté v jeho prednese na pojednávaní konanom dňa 24. februára 2022.
80. Napriek tomu, že sa žalobca v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o tom, že aktívna vecná legitimácia žalobcu v časti žalovaného nároku vo výške 373.018,-Eur je daná, žalobca doplnil, že žalovaný sa v odvolaní snaží argumentovať, že pre aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu je podstatné, či časť žalovaného nároku v sume 373.018,-Eur bola poisťovateľom zo strany žalobcu
postúpená, alebo či išlo ex lege prechod práva. Ako žalobca vysvetlil, žalobca tvrdí, že nárok bol postúpený tzv. Abfindungserklärung dňa 6. novembra 2015, avšak aj ak by bol prijatý opačný záver a súd by mal za to, že nárok vo výške 373.018,-Eur prešiel na poisťovateľov ex lege okamihom výplaty poistného plnenia dňa 30. novembra 2015, výsledok, pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v tejto časti, by bol rovnaký. Aktívna vecná legitimácia žalobcu je totiž založená na poverení, tzv. Ermächtigung, ktoré bolo žalobcovi udelené v novembri 2015 a pre toto Ermächtigung nie je podstatné, či bol nárok postúpený alebo prevedený, keďže udelené Ermächtigung by bolo platné v obidvoch prípadoch.
81. Súd prvej inštancie v bode 22.4.2 rozsudku uviedol, že „V priebehu konania došlo zo strany poisťovateľa Zurich Insurance plc. k poskytnutiu poistného plnenia“ – žalobca súhlasí s tým, že to nie je pravda, avšak na rozdiel od tvrdení žalovaného má žalobca za to, že ide len drobnú nepresnosť odôvodnenia rozsudku, keďže skutočnosť, že poistné plnenie bolo zaplatené pred súdnym konaním, nebola nikdy spochybnená medzi stranami a ani súdom a udelenie Ermächtigung je platné bez ohľadu na to, či bolo udelené pred alebo po začatí súdneho konania. Preto táto menšia nepresnosť nemá vplyv na rozsudok a jeho závery.
82. Žalobca tiež tvrdí, že opis príslušných pravidiel nemeckého práva zo strany súdu prvej inštancie neprodukuje od slova do slova opis a odôvodnenie poskytnuté žalobcom, avšak oba závery k nemeckému právu a jeho aplikácii na túto vec sú rovnaké. Skutočnosť, že súd prvej inštancie kládol väčší dôraz na určité aspekty nemeckého práva neznamená, že jeho záver je nesprávny, resp. že súd posúdil obsah nemeckého práva inak, ako to tvrdil žalobca. Je zrejmé, že súd prvej inštancie zohľadnil všetky pramene práva predložené žalobcom, vrátane odborného vyjadrenia prof. Schwampeho, a okrem toho vykonal aj vlastný prieskum k obsahu nemeckého práva, pričom v plnom rozsahu zohľadnil argumenty žalovaného, ku ktorým sa však správne nepriklonil, nakoľko tieto boli nekvalifikované a ničím nepodložené.
83. Na základe uvedeného má žalobca za to, že v časti žalovaného nároku vo výške 373.018,-Eur nedošlo zo strany súdu prvej inštancie k žiadnym skutkovým, právnym ani iným pochybeniam, ktoré by spochybňovali závery uvedené v rozsudku, a ktoré by predstavovali niektorý z odvolacích dôvodov uvedených v odvolaní.
84. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta, že súd akceptoval odborné vyjadrenie – právne stanovisko prof. Schwampeho predložené žalobcom, žalobca uviedol, že CSP nevylučuje, aby bolo ako dôkaz pripustené odborné vyjadrenie predložené jednou zo strán. Žalobca zdôraznil, že navrhol, aby si odborné vyjadrenie vyžiadal od prof. Schwampeho priamo súd, na čo súd odpovedal, že odborné vyjadrenie si sám nevyžiada, avšak ak žalobca takéto odborné vyjadrenie predloží, súd tento dôkaz vykoná ako odborné vyjadrenie. Žalobca zabezpečil odborné vyjadrenie len k otázkam formulovaným súdom, a to napriek tomu, že pôvodne žalobca navrhoval iné znenie otázok. Žalobca sa tiež zdržal poskytnutia akéhokoľvek opisu skutkového stavu pre prof. Schwampeho, hoci žalobca pôvodne navrhoval zahrnúť aj poskytnutie skutkového stavu.
85. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že právne stanovisko prof. Schwampeho bolo zabezpečené k otázkam formulovaným súdom, odborne spôsobilou osobou, ktorej totožnosť bola súdu a žalovanému vopred oznámená, pričom žalobca požiadal o vypracovanie právneho stanoviska až potom, čo súd potvrdil, že dôkaz takýmto právnym stanoviskom vykoná ako dôkaz odborným vyjadrením. Toto všetko bolo známe žalovanému. Prijatie takéhoto právneho stanoviska ako odborného vyjadrenia je plne v súlade aj s názormi v odbornej literatúre. Akceptovanie právneho stanoviska ako odborného vyjadrenia tak v žiadnom prípade nie je v rozpore s CSP, ako to tvrdí žalovaný.
86. Námietky žalovaného, že právne stanovisko prof. Schwampeho nie je objektívne, sú nepodložené a účelové, keďže žalovaný okrem nepodložených špekulácií neuviedol jedinú konkrétnu skutočnosť a ani nepredložil jediný dôkaz na podporu uvedených tvrdení. Túto námietku žalovaný navyše kvalifikovane nevzniesol ani v konaní pred súdom prvej inštancie. Preto by sa na túto námietku nemalo prihliadať.
87. Žalobca po celý čas popieral a popiera interpretáciu prijatú v prvom rozhodnutí, že na veci upravené Zmluvou o skladovaní by sa malo vzťahovať grécke právo, zatiaľ čo na veci, ktoré Zmluvou o skladovaní nie sú upravené, by sa malo vzťahovať slovenské právo. Žalovaný je presvedčený, že takýto výklad, že
strany mali v úmysle podriadiť jednu časť svojho vzťahu gréckemu právu a druhú časť slovenskému právu nedáva zmysel a nemá opodstatnenie v kontexte Zmluvy o skladovaní. Absurdné dôsledky vyššie uvedenej interpretácie sú zrejmé aj v otázke úrokov z omeškania, nakoľko úroky z omeškania sú niečím, čo Zmluva o skladovaní neupravuje, a teda by sa mali spravovať slovenským právom (v súlade s čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rím I). Ideálne by rozhodné právo pre nárok ako aj pre jeho úroky z omeškania malo byť totožné, čo by malo byť v oboch prípadoch slovenské právo. Keďže však prvé rozhodnutie o odvolaní prijalo v otázke rozhodného práva inú interpretáciu, žalobca zastáva názor, že výška úroku z omeškania a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-Eur by sa mali riadiť slovenským právom, čo je výklad v súlade s prvým rozhodnutím o odvolaní.
88. Žalobca zdôraznil, že žalovaný v odvolaní namietal len nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Keďže však odvolanie neuvádza ako odvolací dôvod aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd by nemal skúmať v tomto smere vady odôvodnenia tohto rozsudku. Žalovaný okrem nedostatočného odôvodnenia neuplatnil žiadne vady rozsudku v jeho časti o úrokoch z omeškania a o paušálnej náhrade nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.
89. Pre úplnosť žalobca uviedol, že ak by odvolací súd bol iného názoru a odvolací súd by na úroky z omeškania paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky aplikoval grécke právo, žalobca si vyhradzuje právo poskytnúť svoje vyjadrenie k výške úrokov z omeškania a paušálnej náhrade nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, keďže ide o otázku cudzieho práva, ktorá doteraz nebola riešená a ku ktorej by strany mali mať právo sa vyjadriť.
90. Žalobca tiež konštatoval, že námietky započítania vznesené žalovaným a opätovne uvedené v odvolaní súd prvej inštancie zamietol ako nedôvodné. Dôvody takéhoto rozhodnutia boli jasne popísané súdom prvej inštancie v bode 26. rozsudku. Žalobca sa domnieva, že takéto odôvodnenie je veľmi jasné a námietka započítania vznesená zo strany žalovaného je špekulatívna a účelová, keďže žalovaný neuviedol ani základné skutkové tvrdenia, pokiaľ ide o právny základ takýchto nárokov a ich výšku. Preto podľa názoru žalobcu neexistujú odvolacie dôvody na napadnutie rozsudku v tejto časti.
91. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu písomne nevyjadril.
92. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie, bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP viazaný rozsahom odvolania, odvolacími dôvodmi a zisteným stavom súdom prvej inštancie (§ 389, § 380 ods. 1, § 383 CSP) prejednal odvolanie žalovaného a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného voči výroku, ktorým súd priznal žalobcovi náhradu škody, paušálnu náhradu spojenú s uplatnením pohľadávky a nároku na náhradu trov konania nie je dôvodné, preto v týchto častiach napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Odvolanie žalovaného považoval za dôvodné voči výroku, ktorým súd priznal žalobcovi úroky z omeškania, a preto napadnutý rozsudok v tejto časti podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výroku II. tohto rozsudku. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
93. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
94. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
95. Preskúmaním obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi predloženými stranami konania a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, že žalobca je v konaní aktívne legitimovaný aj ohľadne škody, ktorá bola žalobcovi nahradená poisťovňou. Okresný súd použil v tejto časti odôvodnenia správne právne posúdenie a aplikoval správne zákonné ustanovenia, pričom v tejto
časti rozsudok odôvodnil v súlade s § 220 ods. 1 a 2 CSP a odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku v tejto časti v celom rozsahu stotožňuje a na odôvodnenie v tejto časti podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v časti priznanej náhrady škody sa jasným, zrozumiteľným spôsobom vyjadril k uplatnenému nároku žalobcu, ako aj k použitej obrane žalovaného a použitým dôkazom.
96. Podľa čl. 1 bodu 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17.06.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), toto nariadenie sa uplatňuje na situácie, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch v občianskych a obchodných veciach. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci.
97. Podľa čl. 3 bodu 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17.06.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.
98. Podľa čl. 12 bodu 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17.06.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), rozhodným právom pre zmluvu podľa tohto nariadenia sa spravuje najmä: a) jej výklad; b) plnenie zmluvných záväzkov c) v rozsahu právomoci udelenej súdu procesnými normami, dôsledky porušenia týchto záväzkov, vrátane stanovenia výšky náhrady škody, ak sa určuje na základe právnych predpisov; d) rôzne spôsoby zániku záväzkov, preklúzie a premlčanie; e) dôsledky neplatnosti zmluvy.
99. Podľa čl. 17 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17.06.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), ak si strany nedohodli právo na započítanie, započítanie sa spravuje rozhodným právom pre pohľadávku, voči ktorej sa právo na započítanie uplatňuje.
100. Podľa čl. 20 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17.06.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), uplatnenie právneho poriadku štátu ktorejkoľvek krajiny určenej podľa tohto nariadenia znamená uplatnenie platných právnych noriem tejto krajiny s výnimkou jej noriem medzinárodného práva súkromného, pokiaľ neexistuje iná právna úprava podľa tohto nariadenia.
101. Podľa § 185 ods. 1 prvej vety Bürgerliches Gesetzbuch (BGB), t.j. Občianskeho zákonníka platného v Nemecku, nakladanie s vecou neoprávnenou osobou je účinné, ak sa vykoná so súhlasom oprávnenej osoby.
102. Podľa § 185 ods. 2 BGB, dispozičné právo nadobudne účinnosť, keď to oprávnený schváli alebo keď disponent vec nadobudne, alebo keď ju zdedí oprávnený a oprávnený ručí neobmedzene za záväzky z dedičstva. V posledných dvoch prípadoch, ak sa vo vzťahu k veci vykonalo niekoľko nejednotných dispozícií, je účinná len skoršia dispozícia.
103. Podľa § 241 ods. 1 prvej vety BGB, oprávnený je oprávnený z titulu záväzku požadovať od povinného plnenie.
104. Podľa § 398 BGB, pohľadávku možno z veriteľa previesť na inú osobu zmluvou (postúpením). Uzavretím zmluvy nastupuje nový veriteľ na miesto predchádzajúceho veriteľa.
105. Podľa § 407 ods. 2 BGB, ak sa v súdnom spore, ktorý medzi dlžníkom a predchádzajúcim veriteľom po postúpení pohľadávky prebehol, právoplatne rozhodnúť o pohľadávke, musí nový veriteľ umožniť, aby sa naňho rozsudok vzťahoval, pokiaľ dlžník nepožiada. zadanie zo zápisu litispendencie vedel.
106. Podľa § 412 BGB, na postúpenie pohľadávky zo zákona sa primerane použijú ustanovenia § 399 až 404, 406 až 410 BGB.
107. Podľa § 86 ods. 1 Versicherungsvertragsgesetz (VVG), t.j. Zákona o poistnej zmluve platného v Nemecku, ak má poistník nárok na náhradu škody voči tretej osobe, prechádza tento nárok na poistiteľa v rozsahu, v ktorom poistiteľ nahradí škodu. Prevod nemožno uplatniť v neprospech poistníka.
108. Podľa § 86 ods. 2 VVG, poistník je povinný chrániť svoj nárok na náhradu škody alebo právo slúžiace na zabezpečenie tohto nároku s prihliadnutím na platnú formu a lehotu a spolupracovať s poisťovateľom pri jeho vymáhaní v nevyhnutnom rozsahu. Ak poistník úmyselne poruší túto povinnosť, poisťovateľ nie je povinný plniť, ak v dôsledku toho nemôže získať náhradu od tretej osoby. Pri hrubom nedbanlivostnom porušení povinnosti je poistiteľ oprávnený znížiť svoje plnenie úmerne závažnosti zavinenia poistníka; dôkazné bremeno o neexistencii hrubej nedbanlivosti nesie poistník.
109. Podľa § 87 VVG, od § 74, § 78 ods. 4, § 80, § 82 až § 84 ods. 1 veta prvá a § 86 sa nemožno odchýliť v neprospech poistníka.
110. Podľa § 158 ??????? ??????? (AK; Astikós kódikas) - Prezidentský dekrét 456/1984, t.j. Občianskeho zákonníka platného v Grécku (Forma právneho úkonu), dodržanie predpísanej formy právneho úkonu sa vyžaduje len ak je ustanovené v zákone.
111. Podľa § 173 AK (Výklad prejavu), pri výklade prejavu vôle sa má hľadať skutočná vôľa bez zamerania na slová.
112. Podľa § 200 AK (Výklad zmlúv), zmluvy sa vykladajú v súlade s požiadavkami dobrej viery, berúc pri tom do úvahy obchodné zvyklosti.
113. Podľa § 297 AK (Náhrada škody), náhradu za spôsobenú škodu je zodpovedná strana povinná poskytnúť v peniazoch. Namiesto peňažnej náhrady môže súd po posúdení osobitných okolností prípadu nariadiť navrátenie vecí do pôvodného stavu, ak to nie je v rozpore so záujmami veriteľa.
114. Podľa § 298 AK, náhrada škody zahŕňa zníženie existujúceho majetku veriteľa (skutočná škoda), ako aj ušlý zisk. Za ušlý zisk sa považuje zisk očakávaný za bežných okolností alebo za osobitných okolností a na základe prijatých prípravných opatrení.
115. Podľa § 330 AK (Zodpovednosť za zavinené konanie), ak je nedohodnuté inak, dlžník je zodpovedný za každé neplnenie jeho povinností vyplývajúce z úmyselného alebo z nedbanlivého konania pričítateľného jemu alebo jeho oprávneným zástupcom. Nedbanlivosť je daná pokiaľ nebola vynaložená náležitá starostlivosť pri vykonávaní činnosti.
116. Podľa § 335 AK (Neplnenie), ak v čase plnenia povinnosti je jej plnenie úplne alebo čiastočne nemožné z dôvodov, ktoré sú buď všeobecné alebo sa tykajú dlžníka, ten je povinný nahradiť škodu, ktorá z toho vyplýva a ktorá vznikla veriteľovi.
117. Podľa § 361 AK (Povinnosť vyplývajúca zo zmluvy), na vznik alebo zmenu záväzku sa vyžaduje zmluva, pokiaľ zákon neustanovuje inak.
118. Podľa § 440 AK (Započítanie), započítanie má za následok odpísanie vzájomných pohľadávok medzi dvoma stranami v časti, v ktorej sa tieto pohľadávky kryjú, ak sú rovnaké svojím rozsahom a sú splatné.
119. Podľa § 441 AK (Návrh na započítanie), započítanie sa uskutoční, ak jedna zo strán vyhlásením uplatní započítanie voči druhej strane. Návrh na započítanie vedie k odpísaniu vzájomných pohľadávok od okamihu ich spoločnej existencie.
120. Podľa § 442 AK (Započítanie voči pohľadávke, ktorá je predmetom súdneho konania), započítanie voči pohľadávke, ktorá je predmetom súdneho konania, sa môže navrhnúť v každej fáze súdneho konania, dokonca aj počas exekučného konania, ak je možné vzájomnú pohľadávku preukázať priamo.
121. Podľa § 443 AK (Vzájomná pohľadávka, ktorej premlčacia doba uplynula), započítanie sa môže navrhnúť voči premlčanej pohľadávke, ak v čase, keď pohľadávky existovali súčasne, neuplynula jej premlčacia doba.
122. Podľa § 450 AK (Neprípustnosť započítania), započítanie nie je možné uplatniť voči pohľadávke z protiprávneho konania, ktoré bolo vykonané so zlým úmyslom. Započítanie nie je povolené, ak sa dlžník vopred vzdal svojho práva.
123. Podľa § 822 AK (Význam), na základe zmluvy o skladovaní skladovateľ preberá hnuteľnú vec od inej osoby, aby ju uchoval a na požiadanie vrátil. Odplatu je možné požadovať len vtedy, ak bola dohodnutá alebo vyplýva z okolností.
124. Podľa § 823 AK (Povinnosti skladovateľa), skladovateľ je povinný vynakladať rovnakú starostlivosť o veci ako v prípade svojich vlastných vecí. Ak je za úschovu dohodnutá odmena, skladovateľ zodpovedá za akékoľvek neplnenie záväzku.
125. Podľa § 824 AK, skladovateľ nemá právo na použitie veci bez súhlasu ukladateľa. Skladovateľ tiež nemá právo zveriť vec tretej strane, okrem prípadov, ak to ukladateľ povolí alebo ak je to s ohľadom na okolnosti nevyhnutné, alebo ak je ďalšie zverenie obvyklé.
126. Podľa § 825 AK, skladovateľ, ktorý vec ďalej zveril tretej strane, zodpovedá za akékoľvek zavinenie tejto tretej strany, ak tak urobil bez oprávnenia; ak bol na to oprávnený, je zodpovedný za zavinenie pri výbere takejto tretej strany. V obidvoch prípadoch môže ukladateľ uplatniť priamo voči tretej strane žaloby, ktoré skladovateľ má voči tejto tretej strane.
127. Podľa § 873 AK (Význam a platnosť), zmluva, ktorou je urobený prísľub alebo uznanie dlhu tak, aby vznikol nárok bez ohľadu na dôvod dlhu je platná, ak je prísľub alebo uznanie dlhu urobené písomne. V prípade pochybností sa písomný prísľub alebo uznanie dlhu, v ktorom sa neuvádza príčina dlhu, považuje za urobený na tento účel.
128. Podľa § 875 AK, v prípade, že prísľub alebo uznanie dlhu sa tykajú takej veci, pre ktorú zákon vyžaduje osobitnú formu, uvedený prísľub alebo uznanie dlhu sú neplatné, pokiaľ nie sú vyhotovené takouto formou.
129. Podľa § 914 AK (Zodpovednosť za občianskoprávne delikty), kto nezákonne a svojim zavineným konaním spôsobil škodu inému, je povinný mu škodu nahradiť.
130. Podľa § 185 ods. 3 CSP, súd aj bez návrhu môže vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné, a na zistenie cudzieho práva.
131. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v častiach, ktorými súd prvej inštancie v časti I. výrokovej vety zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 428.191,14 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 428.191,14 Eur od 14.08.2015 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,- Eur, ako aj v časti II. výrokovej vety, ktorou súd prvej inštancie priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu 100 % trov konania.
132. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca ako podnikateľský subjekt uzavrel so žalovaným, ako gréckym podnikateľom zmluvu o skladovaní cukru v Grécku. Počas uskladnenia došlo k strate uskladneného cukru, čím žalobcovi vznikla škoda predstavujúca hodnotu chýbajúceho cukru v celkovej výške 622 115,40. Žalobca mal stratu poistenú – bol poistený na túto škodu v rámci skupinovej poistnej zmluvy materskej spoločnosti so sídlom v Nemecku. Nemeckí poisťovatelia vyplatili poistné plnenie v sume 373.018.-Eur za stratený cukor, avšak v dôsledku spoluúčasti (franšízy) toto plnenie nepokrývalo celú škodu spôsobenú žalobcovi. Časť škody vo výške 249.097,40 Eur tak zostala neodškodnená. Sumu zodpovedajúcu nepoistenej (nekompenzovanej) časti škody – sa žalobca domáha na súde ako náhrady škody voči žalovanému, ako gréckemu skladovateľovi vo svojom mene a na svoj účet. Domáha sa i náhrady škody v tej časti, ktorá bola kompenzovaná poisťovňou, v tejto časti však
koná zjavne na účet poisťovne. Zmluva o skladovaní obsahovala dohodu o príslušnosti slovenského súdu (Okresný súd Trenčín) na rozhodovanie sporu, neobsahovala však platnú výslovnú voľbu práva pre posúdenie zmluvného vzťahu. V spore tak vznikli viaceré právne otázky, a to kto je aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie nároku na náhradu škody (najmä vzhľadom na poistné plnenie od poisťovne), aké právo je rozhodné pre posúdenie nároku, a ako sa uplatnia slovenské, či grécke predpisy v konaní pred slovenským súdom a potencionálne spôsob určenia príslušenstva pohľadávky. Vo veci Okresný súd Trenčín vydal európsky platobný rozkaz, sp.zn. 36Cb/492/2015 zo dňa 11.02.2016, proti ktorému žalovaný podal v zákonnej lehote odôvodnený odpor. Následne súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní rozhodol rozsudkom, sp.zn. 36Cb/492/2015-656 zo dňa 23.08.2017, v ktorom výrokom I. zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 428.191,14 Eur s 9,05 % ročným úrokom z omeškania od 14.08.2015 do zaplatenia, výrokom II. rozsudku súd prvej inštancie zastavil konanie v časti zaplatenia sumy 23.591,40 Eur z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby a výrokom III. priznal žalobcovi náhradu 100 % trov konania. Na základe odvolania žalovaného voči I. a III. výroku rozsudku Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací uznesením sp.zn. 16Cob/292/2017-726 zo dňa 28.12.2018 napadnutý rozsudok vo výroku I. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd, ktorého právnym názorom bol súd prvej inštancie viazaný vyslovil, že súd prvej inštancie správne posúdil právomoc súdu príslušného podľa sídla žalobcu, avšak nedostatočne posúdil použitie rozhodného práva na predmetný spor. Poukázal na to, že z uzavretej Zmluvy o skladovaní zo dňa 13. mája 2011 vyplýva, že v bode 1 sa dohodli ohľadne náhrady škody, ktorá vznikne z dôvodu chýbajúceho alebo poškodeného tovaru, a to tak, že žalovaný ako skladovateľ je povinný nahradiť všetok chýbajúci alebo poškodený cukor do 30 dní ekvivalentom v rovnakej kvalite, buď vo forme príslušného tovaru alebo zodpovedajúcej peňažnej čiastke. Keďže náhrada škody bola v zmluve dohodnutá, odvolací súd vyslovil, že nie je možné na túto otázku aplikovať bod 13. uzavretej zmluvy, a teda vzťahovať na túto otázku ustanovenia Občianskeho zákonníka. Odvolací súd mal za to, že na daný záväzkový vzťah sa vzťahuje Obchodný zákonník. Tiež nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie o konkludentnej voľbe slovenského právneho poriadku ako rozhodného práva. Ďalej dospel k záveru, že z uzavretej zmluvy nevyplýva dohoda zmluvných strán o rozhodnom práve na otázky touto zmluvou upravené, dohoda o rozhodnom práve nevyplynula ani z vykonaného dokazovania, a preto dospel k záveru, že pri absencii rozhodného práva bolo potrebné postupovať podľa Kapitoly II. článku 4 bod b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EES) č. 593/2008 zo 17.06.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I. ). Krajský súd v Trenčíne dospel k záveru, že rozhodným právom je právny poriadok skladovateľa – žalovaného.
133. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP vec posúdil podľa ustanovení gréckeho práva a dospel k záveru, že nárok žalobcu je v celom rozsahu dôvodný, a preto rozhodol napadnutým rozsudkom.
134. Žalovaný v podanom odvolaní namieta, že žalobca nie je v spore aktívne vecne legitimovaný, avšak z odôvodnenia tejto námietky vyplýva, že všetky námietky smerujú k nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v sume, ktorá bola žalobcovi nahradená nemeckou poisťovňou, teda viažúce sa k sume 373.018,- Eur. Samotný žalobcom uplatnený nárok a jeho výšku nespochybnil, čím sa stal nesporným.
135. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací pred preskúmaním žalovaným namietaných skutočností, keďže nerozhodoval o odvolaní voči prvému rozsudku Okresného súdu Trenčín považoval za potrebné ex offo preskúmať, či sú splnené podmienky na prejednanie sporu pred slovenskými súdmi a tiež, či Krajským súdom v Trenčíne zvolené ako rozhodné právo – grécke právo je správne.
136. Preskúmaním veci dospel k záveru, že Krajský súd v Trenčíne dospel k správnym právnym záverom, a to z dôvodu, že medzinárodná právomoc slovenských súdov sa spravuje predovšetkým nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 (tzv. Brusel I bis), ktoré upravuje príslušnosť súdov a uznávanie a výkon súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach. Podľa čl. 25 ods. 1 nariadenia platí, že „Ak sa účastníci zmluvy bez ohľadu na svoje bydlisko dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy, pokiaľ dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského štátu vecne neplatná. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak....“ Z uvedeného vyplýva, že ak si zmluvné strany platne dohodli právomoc slovenského súdu, tento má medzinárodnú právomoc rozhodnúť daný spor. Tzv. „prorogačná
doložka“ musí byť v súlade s čl. 25 ods. 1 písm. a) formulovaná písomne alebo v súlade s obchodnými zvyklosťami medzi stranami.
137. V predmetnej veci bolo medzi stranami konania uzavreté zmluvné dojednanie o právomoci slovenského súdu. V bode 12 zmluvy o skladovaní zo dňa 13.05.2011 sa uvádza, že „V prípade akéhokoľvek sporu vyplývajúceho z realizácie tejto zmluvy, sa zmluvné strany zaväzujú ho vyriešiť vzájomnou dohodou, inak je príslušným súdom súd podľa sídla ukladateľa v Slovenskej republike.“ Ukladateľom je slovenský subjekt so sídlom v Trenčianskej Teplej. Z toho vyplýva, že miestne príslušným súdom je Okresný súd Trenčín. Zmluvné dojednanie o právomoci slovenského súdu tak spĺňa požiadavky podľa čl. 25 nariadenia Brusel I bis. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru potvrdzujúcu platnosť prorogačnej doložky, a to rozsudkom NS SR, sp.zn. 5Obdob 47/2020 zo 10.12.2020, ako aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ, sp.zn. C-566/2022 (Inkreal s.r.o. vs. Dúha reality s.r.o.) z 08.02.2024.
138. Na základe uvedeného možno konštatovať, že žalobca i žalovaný sú podnikatelia z členských štátov EÚ. V zmluve o skladovaní sa výslovne dohodli, že akýkoľvek spor bude rozhodovať súd podľa sídla ukladateľa, teda slovenský súd. Táto doložka bola súčasťou zmluvy v písomnej forme a nebola spochybnená ako neprijateľná podľa nariadenia Brusel I bis.
139. Odvolací súd teda konštatuje, že Okresný súd Trenčín tak disponuje medzinárodnou právomocou rozhodnúť daný spor. Právomoc slovenského súdu bola zároveň potvrdená aj Krajským súdom v Trenčíne, ako odvolacím súdom. Na základe uvedených rozsudkov možno konštatovať, že prorogačná doložka v zmluve o skladovaní medzi slovenským subjektom a gréckym podnikateľom je platná a záväzná. Doložka bola dohodnutá písomne, výslovne určovala príslušnosť slovenského súdu a spĺňala požiadavky na právnu istotu a predvídateľnosť. Preto slovenské súdy, konkrétne Okresný súd Trenčín, majú medzinárodnú právomoc rozhodovať spor vyplývajúci z tejto zmluvy.
140. Na základe uvedeného možno uzatvoriť, že medzinárodná právomoc slovenského súdu na rozhodovanie predmetnej veci je založená na platnej prorogačnej doložke podľa čl. 25 nariadenia Brusel I bis. Dohoda strán obsiahnutá v bode 12 zmluvy o skladovaní spĺňa požiadavky formy a bola vykonaná výslovne. Právomoc bola riadne akceptovaná aj súdmi SR, vrátane Krajského súdu v Trenčíne. Uvedený právny záver je plne v súlade s relevantnou judikatúrou slovenských aj európskych súdov.
141. Ďalej odvolací súd skúmal určenie rozhodného práva pre posúdenie nároku na náhradu škody zo strany žalobcu, ktorý nebol hradený poisťovňou. Predmetom posúdenia je teda určenie rozhodného práva, ktorým sa má riadiť slovenský súd pri rozhodovaní o žalobe na náhradu škody v tej časti, ktorá žalobcovi nebola nahradená poistným plnením. V spore vedenom pred Okresným súdom Trenčín sp. zn. 36Cb/492/2015 medzi žalobcom, subjektom so sídlom v Slovenskej republike a žalovaným, spoločnosťou so sídlom v Grécku, ide o cezhraničný spor s medzinárodným prvkom. Súd je preto povinný určiť rozhodné hmotné právo v súlade s pravidlami medzinárodného práva súkromného, konkrétne podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I).
142. V prvom rade je potrebné určiť rozsah časti škody, ktorá nebola krytá poistným plnením. Z rozsudku Okresného súdu Trenčín vyplýva, že celková škoda predstavovala sumu 622 115,40 Eur. Nemecká poisťovňa poskytla žalobcovi poistné plnenie v sume 373.018,- Eur. Zostatková časť škody, ktorú žalobca žiada nahradiť v rámci súdneho konania po čiastočnom započítaní zo strany žalovaného a následnom čiastočnom späťvzatí žaloby zo strany žalobcu, a ktorá nebola krytá poisťovňou, tak predstavuje sumu 55.173,14 Eur. Na túto časť škody sa vzťahuje určenie rozhodného práva v zmysle Nariadenia Rím I. Podľa čl. 3 uvedeného nariadenia majú zmluvné strany možnosť výslovne alebo jednoznačne si zvoliť rozhodné právo. V predmetnej zmluve o skladovaní uzavretej dňa 13.05.2011 medzi stranami konania sa v jej bode 13 uvádza, že „na otázky touto zmluvou osobitne neupravené sa primerane vzťahujú ustanovenia slovenského Občianskeho zákonníka“. Krajský súd v Trenčíne vo svojom uznesení sp. zn. 16Cob/292/2017 konštatoval, že takto formulované ustanovenie nemožno považovať za výslovnú, ani jednoznačne prejavenú voľbu slovenského práva podľa čl. 3 Nariadenia Rím I., s čím sa odvolací súd stotožňuje. Totiž absencia výslovnej voľby práva nemôže byť nahradená doložkou, ktorou si strany určili len súd podľa sídla ukladateľa, ani subsidiárnym odkazom na slovenský Občiansky zákonník, nakoľko takéto ustanovenia nepredstavujú jasne preukázanú voľbu práva v zmysle
článku 3 Rím I. Toto vyhodnotenie prijal aj Krajský súd Trenčín, keď zrušil prvostupňový rozsudok práve pre nesprávne určené rozhodné právo a zaviazal súd prvej inštancie aplikovať grécke právo . V dôsledku absencie platnej dohody o rozhodnom práve je potrebné aplikovať subsidiárne pravidlo uvedené v čl. 4 Nariadenia Rím I. Podľa čl. 4 ods. 1 písm. b) sa zmluva o poskytovaní služieb spravuje právom krajiny obvyklého pobytu poskytovateľa služieb. V predmetnom prípade je poskytovateľom služieb (skladovateľom) žalovaný, spoločnosť so sídlom v Grécku. Preto sa zmluva o skladovaní spravuje gréckym právom. Týmto právom sa v súlade s čl. 12 Nariadenia Rím I spravuje aj výklad zmluvy, jej plnenie, dôsledky porušenia, vrátane určenia výšky náhrady škody, ako aj spôsob zániku záväzku.
143. Rozhodnutie slovenského súdu musí preto vychádzať z gréckej právnej úpravy, konkrétne z ustanovení gréckeho občianskeho zákonníka (ďalej aj „AK“ - ??????? ???????). Podľa § 822 AK a nasl. je zmluva o skladovaní definovaná ako záväzok skladovateľa uchovať hnuteľnú vec a vrátiť ju ukladateľovi. Zodpovednosť za škodu vzniknutú na skladovanej veci je riešená v § 823 AK, ktorý ukladá skladovateľovi povinnosť nakladať s vecou s rovnakou starostlivosťou ako so svojou vlastnou. V prípade straty alebo poškodenia nesie skladovateľ zodpovednosť, pokiaľ nepreukáže liberačný dôvod. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na rozhodnutie NS ČR, sp.zn. 23Cdo 427/2017 z 29.01.2019, ktorý vyslovil, že „rozhodné právo sa určí podľa kolíznych noriem obsiahnutých v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008, o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.).
144. Týmto judikatórnym rámcom je opretá záverom podložená kolízna kvalifikácia, a to grécke hmotné právo na celý zmluvný nárok zo skladovania, vrátane regresnej časti. Slovenský súd je pri rozhodovaní o časti náhrady škody vo výške 55.173,14 Eur (pôvodne 249.097,40 Eur), ktorá žalobcovi nebola nahradená nemeckou poisťovňou, povinný aplikovať grécke hmotné právo ako rozhodné právo. Rozhodné právo nebolo medzi stranami výslovne dohodnuté, a preto sa určuje podľa objektívneho prepojenia podľa čl.4 ods. 1 písm. b) Nariadenia Rím I, pričom ide o zmluvu o poskytovaní služieb medzi podnikateľmi z rôznych členských štátov EÚ. Grécky občiansky zákonník poskytuje relevantný rámec na posúdenie zodpovednosti skladovateľa a určenie výšky škody.
145. Ďalej bolo potrebné posúdiť voľbu rozhodného práva časti náhrady škody uhradenej žalobcovi poisťovňou.
146. Predmetom posúdenia je určenie rozhodného práva, ktorým sa má riadiť slovenský súd pri rozhodovaní o žalobe na náhradu škody v tej časti, ktorá bola žalobcovi nahradená poistným plnením, a to nemeckou poisťovňou (ako vedúcim poisťovateľom v rámci poistnej skupiny, do ktorej patrí i žalobca). Zodpovednosť za škodu vznikla v súvislosti so zmluvou o skladovaní uzavretou medzi žalobcom a gréckym skladovateľom. Je preto potrebné posúdiť, akým právom sa má riadiť nárok, ktorý bol čiastočne postúpený na poisťovateľa, avšak je uplatňovaný žalobcom vo svojom mene na účet poisťovne. Otázkou nie je len právna relevancia postúpenia nároku, ale aj určenie právneho poriadku, podľa ktorého sa bude posudzovať samotná povaha a vymáhateľnosť tohto nároku, jeho výška a rozsah. Z celkovej škody predstavujúcej sumu 622.115,40 Eur bolo žalobcovi poskytnuté poistné plnenie v sume 373.018,- Eur. Z tejto sumy 358.018, Eur predstavovalo náhradu za chýbajúci chorvátsky cukor a 15. 000,- Eur titulom ostatnej škody (súvisiace náklady). V tejto časti teda žalobca nekoná ako poškodený v priamom vlastníctve nároku, ale podľa jeho tvrdenia na základe dohody s poisťovateľom, ktorý sa stal nositeľom tohto nároku v dôsledku plnenia. Žalobca teda vymáha nárok ako zástupca poisťovne, pričom tvrdí, že tento postup je v súlade s nemeckým právnym poriadkom, ktorým sa spravuje predmetná poistná zmluva. Vo všeobecnosti spadajú skutkové okolnosti záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným tak ako bolo uvedené vyššie pod „zmluvu o poskytovaní služieb“ v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia Rím I. Charakteristické plnenie, a to skladovanie tovaru zabezpečuje grécky podnikateľ; jeho miesto obvyklého pobytu (sídlom a centrom správy) je v Grécku. Preto sa celý zmluvný záväzok, a tým aj zodpovednosť za škodu vyplývajúcu z porušenia povinností skladovateľa, spravuje gréckym hmotným právom (grécky Občiansky zákonník). Právne relevantné skutočnosti sú teda identické ako v tej časti škody, ktorá poisťovňou nahradená nebola. Pre úplnosť však treba skúmať možné odchýlky, ktoré Rím I pripúšťa. Na výnimku „zjavne užšej spojitosti“ podľa článku 4 ods. 3 Rím I nedopadá žiadna z relevantných okolností, nakoľko sklad sa nachádza v Grécku, škoda vznikla v Grécku, škodca je grécky podnikateľ a charakteristické plnenie sa plnilo tam. Slovenský pôvod ukladateľa, ani následná kompenzácia škody poisťovňou nevytvárajú takú výnimočnú väzbu, ktorá by odôvodňovala odklon od primárneho spojovacieho kritéria. Pokiaľ ide o tú časť škody, ktorú poškodenému slovenskému subjektu nahradila nemecká poisťovňa, uplatní sa osobitná kolízna úprava článku 15 Rím I o zákonnej
subrogácii. Povinnosť poisťovne uspokojiť veriteľa (poistná zmluva) sa riadi nemeckým právom, a to v súlade s výslovnou voľbou v skupinovej poistnej zmluve. Rozhodným predpisom pre určenie práva, ktorým sa má spravovať prechod nároku na náhradu škody z poškodeného na poisťovateľa, je čl. 15 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I). Podľa tohto článku, „Ak má osoba zmluvnú pohľadávku voči inej osobe a tretia osoba má povinnosť uspokojiť veriteľa, alebo ho už uspokojila, právny poriadok, ktorým sa spravuje povinnosť tretej osoby uspokojiť veriteľa, určuje tiež, či a do akej miery si táto tretia osoba môže uplatniť voči dlžníkovi práva veriteľa.“ Nemecké právo teda rozhoduje o prechode nároku (regrese) z poisteného na poisťovateľa, o rozsahu tohto prechodu a o procese poverenia poisteného na vymáhanie na účet poisťovateľa. Hmotnoprávne postavenie poisťovateľa (resp. poškodeného, ktorý koná na jeho účet) voči skladovateľovi však zostáva viazané na pôvodné grécke právo, nakoľko to je totiž právom, „podľa ktorého sa spravuje vzťah veriteľ dlžník“ v zmysle in fine článku 15. Tým sa zabezpečí, že na posúdenie zodpovednosti, rozsahu náhrady i prípadných liberačných dôvodov sa bez rozdielu použijú rovnaké grécke normy, nech už žalobcom v konaní vystupuje priamo poisťovňa, alebo poškodený, konajúci na jej účet.
147. K vyššie uvedenému právnemu názoru odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ, sp.zn. C-264/22 (FGTI vs. Victoria Seguros, 2023) zo dňa 17. mája 2023, ktorý vyslovil, že „článok 4 ods. 1, článok 15 písm. h) a článok 19 Nariadenia Rím II sa majú vykladať v tom zmysle, že právny poriadok rozhodný pre žalobu tretej osoby, ktorá vstúpila do práv poškodeného voči pôvodcovi škody, je v zásade právny poriadok krajiny, na území ktorej došlo ku škode“. Odvolací súd tiež poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ, sp.zn. C-305/13 (Haeger & Schmidt GmbH) z 23.10.2014, podľa ktorého „ ak nárok na náhradu škody prejde po poistnom plnení na poisťovateľa, rozhodné právo pre tento prechod určuje právny poriadok rozhodný pre poistnú zmluvu podľa článku 15 Nariadenia Rím I. V neposlednom rade odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS ČR, sp.zn. 25Cdo 589/2020 z 26.01.2022, podľa ktorého „ Podľa čl. 4 ods.1 Nariadenia Rím II, vzhľadom na to, že škoda z predmetnej dopravnej nehody vznikla na území Českej republiky, bude sa vec posudzovať podľa českého práva, pričom je v danom smere celkom bez významu, že k výplate invalidného dôchodku, za ktorý je žiadaná náhrada, došlo na území iného štátu“.
148. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že rozhodným právom pre časť náhrady škody vo výške 373.018,- EUR, ktorá bola žalobcovi poskytnutá poistným plnením nemeckou poisťovňou, je grécky právny poriadok. Nemecký právny poriadok, konkrétne ustanovenia zákona o poistnej zmluve (VVG) bude rozhodujúci jednak pre samotný prechod nároku na poisťovateľa, ako aj možnosť, aby žalobca vymáhal tento nárok vo svojom mene na účet poisťovateľa. Aplikácia nemeckého práva vyplýva z čl. 15 Nariadenia Rím I a bola potvrdená nielen slovenskými súdmi, ale aj judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Žalobca je preto v tejto časti oprávnený konať, pričom slovenský súd musí posúdiť vec podľa nemeckého práva, ktoré upravuje postúpenie pohľadávky, zodpovednosť poistníka, ako aj rozsah regresného práva poisťovateľa voči tretej osobe.
149. Nakoľko žalovaný v podanom odvolaní namietol aktívnu legitimáciu žalobcu na podanie žaloby v celom rozsahu, avšak odvolacie dôvody uviedol len k sume 373.018,-Eur, ktorá predstavuje náhradu škody, ktorá bola žalobcovi vyplatená zo strany poisťovne, odvolací súd nemohol bez uvedenia odvolacích dôvodov preskúmať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní ohľadne uplatnenej škody v sume 55.173,14 Eur. Tento nárok uplatňuje žalobca ako vlastník veci (cukru), pričom v konaní bolo preukázané jeho vlastníctvo prostredníctvom listinných dôkazov, účtovných dokladov a svedeckých výpovedí, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal aj súd prvej inštancie a správne dospel k záveru, že žaloba v tejto časti je dôvodná, čo v napadnutom rozsudku riadne a zrozumiteľne odôvodnil, pričom odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku v tejto časti v celom rozsahu stotožňuje a na jeho závery odkazuje. Aktívna vecná legitimácia žalobcu v tejto časti uplatneného nároku je úplná, nespochybniteľná a v súlade s judikatúrou slovenských aj európskych súdov.
150. Odvolací súd dopĺňa, že aj keď hmotnoprávny základ nároku je určený gréckym právom, konanie prebieha pred slovenským súdom, a preto sa riadi slovenskými procesnými predpismi. Slovenský súd posudzuje vecnú legitimáciu na základe hmotného práva (tu gréckeho), avšak procesný režim uplatnenia nároku (žaloba, vyjadrenia, dokazovanie, rozhodovanie) je slovenský. Z pohľadu Civilného sporového poriadku musí súd posúdiť, či žalobca preukázal tvrdený nárok, a či mu patrí právo, ktorého ochrany sa
domáha. V tomto smere súd postupoval v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým a právnym záverom.
151. K dôvodom, pre ktoré žalovaný v podanom odvolaní namieta aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní v časti náhrady škody krytej poistným plnením odvolací súd uvádza, že pre posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu v konaní ohľadne tejto škody je podstatné určenie rozhodného práva vo vzťahu medzi žalobcom a poisťovateľom vyplývajúcim z poistnej zmluvy. Keďže ide o cezhraničný spor (slovenský subjekt vs. grécky subjekt, zmluva plnená v Grécku, poistná zmluva s nemeckým prvkom), je nevyhnutné posúdiť aj rozhodné právo pre jednotlivé aspekty prípadu. V EÚ túto oblasť upravuje najmä Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 (Rím I) o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky a v prípade mimozmluvných záväzkov Nariadenie (ES) č. 864/2007 (Rím II).
152. Voľba práva (§ 3 Rím I): V zmluve o skladovaní nebolo dohodnuté výslovné rozhodné právo. Podľa čl. 3 Rím I majú zmluvné strany právo zvoliť si rozhodné právo, no ak tak neurobia, uplatní sa čl. 4 (aplikácia objektívnych kritérií). V našom prípade bolo potrebné určiť právo, ktorým sa spravuje zmluva o skladovaní (a z nej vyplývajúci nárok na náhradu škody z porušenia povinností skladovateľa).
153. Určenie práva bez voľby (§ 4 Rím I): Podľa čl. 4 ods. 1 písm. b) Rím I sa zmluva o poskytovaní služieb spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu poskytovateľa služby. Skladovanie vecí je zmluvou o poskytnutí služby (uskladnenie tovaru za odplatu). Poskytovateľom služby bol v tomto prípade grécky skladovateľ (spoločnosť v Grécku), ktorý mal obvyklý pobyt (sídlil) v Grécku. Preto rozhodným právom pre zmluvu o skladovaní je podľa čl. 4 Rím I grécke právo, pokiaľ z okolností nevyplýva užšia väzba na iný právny poriadok (čl. 4 ods. 3 Rím I; v tomto prípade však všetky podstatné okolnosti, a to miesto plnenia, sídlo skladovateľa smerujú ku Grécku). Z toho vyplýva, že otázky zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením zmluvy (napr. nezabezpečenie uskladneného cukru) sa posudzujú podľa gréckeho hmotného práva. Grécke právo teda určuje, či skladovateľ zodpovedá za stratu cukru, v akom rozsahu, či sa možno zbaviť zodpovednosti, premlčanie nároku a pod. Treba ale dôsledne rozlišovať medzi zmluvným záväzkom medzi žalobcom a žalovaným (skladovacia zmluva sa riadi gréckym právom) a vzťahom vyplývajúcim z poistnej zmluvy medzi žalobcom a poisťovateľom.
154. Nárok poisťovateľa voči škodcovi nie je priamo zmluvným záväzkom medzi poisťovateľom a škodcom, ale ide o nárok odvodený (subrogovaný) z pôvodného nároku poisteného. Nariadenie Rím I obsahuje špeciálne ustanovenie pre prípad, keď do práv veriteľa vstupuje tretia osoba na základe zákona alebo zmluvy. Článok 15 Rím I s názvom „Zákonná subrogácia“ stanovuje, že „Ak má osoba (veriteľ) zmluvnú pohľadávku voči inej osobe (dlžník) a tretia osoba má povinnosť uspokojiť veriteľa alebo na základe takejto povinnosti veriteľa už uspokojila, právny poriadok, ktorým sa spravuje povinnosť tretej osoby uspokojiť veriteľa, určuje tiež, či a do akej miery si tretia osoba môže uplatniť voči dlžníkovi práva, ktoré mal veriteľ voči dlžníkovi podľa právneho poriadku, ktorým sa spravuje ich vzťah.“. V danom prípade veriteľom je žalobca (poistený) s pohľadávkou voči dlžníkovi – gréckemu skladovateľovi (zmluvná pohľadávka z porušenia zmluvy). Treťou osobou je poisťovateľ, ktorý mal povinnosť uspokojiť veriteľa (na základe poistnej zmluvy) a túto povinnosť aj splnil vyplatením poistného plnenia. Čl. 15 Rím I hovorí, že právo rozhodné pre povinnosť tejto tretej osoby (poisťovateľa) uspokojiť veriteľa určuje, či a do akej miery môže táto tretia osoba (poisťovateľ) následne uplatniť voči dlžníkovi (škodcovi) práva pôvodného veriteľa. Inými slovami, rozsah a podmienky regresu poisťovne sa riadia právom, ktorým sa riadi povinnosť poisťovne plniť poistné.
155. Pre poisťovňu a žalobcu bola uzavretá poistná zmluva, v ktorej si strany zvolili nemecké právo (čo vyplýva z čl. 26 všeobecných podmienok poistnej zmluvy, ktorý stanovoval nemecké právo ako rozhodné). Teda povinnosť poisťovateľa uspokojiť veriteľa (vyplatiť poistné plnenie za stratu cukru) sa spravovala nemeckým právom. Podľa čl. 15 Rím I preto nemecké právo určí, či a do akej miery poisťovateľ môže uplatniť práva žalobcu proti škodcovi. Nemecké právo (ktoré je v tomto smere podobné slovenskému i gréckemu) stanovuje, že poisťovateľ vstupuje do nárokov poisteného automaticky (§ 86 ods. 1 VVG – nemecký zákon o poistnej zmluve). Poisťovateľ sa tak stal novým veriteľom pohľadávky voči žalovanému v sume 373.018,- Eur. Zároveň nemecké právo umožňuje dohodu, že pôvodný veriteľ pohľadávku vymôže vo svojom mene (tzv. Prozessstandschaft). Aj bez podrobností o nemeckom práve stačí, že čl. 15 Rím I nás odkazuje na nemecké právo, ktoré jednoznačne dovoľuje poisťovni regres voči škodcovi.
156. Z pohľadu kolíznych noriem je dôležité, že rozhodným právom pre samotný nárok na náhradu škody voči skladovateľovi je grécke právo (ako právo zmluvy o skladovaní), avšak otázka prechodu tohto nároku na poisťovateľa je posúdená podľa nemeckého práva (práva poistnej zmluvy). To je plne v súlade s citovaným čl. 15 Rím I a potvrdzuje to aj judikatúra Súdneho dvora EÚ. V rozsudku ERGO Insurance SE a Gjensidige Baltic (C-359/14, C-475/14, 2016) súdny dvor vyslovil, že ak tretia osoba (poisťovateľ) splní záväzok nahradiť škodu obeti, otázka subrogácie poisťovateľa do práv obete voči škodcovi sa riadi právom, ktorým sa spravuje záväzok tretej osoby voči obeti. In concreto, práve nemecké právo v našom prípade určilo prechod práva a aj jeho rozsah.
157. Keďže nemecké právo priznalo poisťovni nárok voči škodcovi, z pohľadu slovenského súdu bolo nutné zohľadniť, že žalobca nie je nositeľom celého nároku. Súd prvej inštancie však vykonaným dokazovaním správne zistil, že žalobca a poisťovateľ situáciu vyriešili dohodou, ktorá zachovala žalobcovi procesné postavenie aj v subrogovanej časti. Táto dohoda bola posúdená jednak podľa nemeckého práva (ktoré ňou nebolo dotknuté, naopak umožnilo ju). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru potvrdzujúcu výber nemeckého práva ako rozhodného medzi žalobcom a poisťovateľom, a to na rozsudok Súdneho dvora EÚ, v spojených veciach C-359/14 a C-475/14 (ERGO Insurance SE a Gjensidige Baltic) z 21. januára 2016, ktorý uviedol, že „Subrogácia poisťovateľa do práv poškodeného sa posúdi podľa práva, ktorým sa spravuje záväzok poisťovateľa voči poškodenému“.
158. Zhrnutím možno povedať, že medzinárodné právo súkromné korektne rozdeľuje, ktoré právne poriadky riešia jednotlivé aspekty, a to grécke právo rieši vznik a existenciu nároku na škodu, nemecké právo rieši subrogáciu poisťovne, slovenské procesné právo rieši otázku, kto môže v konaní vystupovať ako žalobca. Tento komplexný prístup zabránil konfliktu práv, nakoľko všetky zúčastnené právne poriadky (grécke, nemecké, slovenské) viedli v zásade k zhodnému záveru, že poisťovateľ je nositeľom nároku v sume 373.018,- Eur, avšak podľa súdu prvej inštancie dohoda medzi poisťovateľom a poisteným umožnila, aby pohľadávku vymáhal priamo poistený žalobca. Nebezpečenstvo dvojakého vymáhania bolo eliminované tým, že poisťovateľ sa zaviazal nárok samostatne voči škodcovi neuplatňovať. Súd prvej inštancie konštatoval, že poisťovatelia uvedenú pohľadávku voči žalovanému nevymáhajú a nemôže tak dôjsť k duplicite.
159. Pokiaľ teda žalovaný namieta, že nemohlo dôjsť k postúpeniu práv na aktívnu legitimáciu nemeckej poisťovne v prospech žalobcu, odvolací súd s týmto tvrdením žalovaného nesúhlasí z dôvodov uvedených vyššie. Odvolací súd konštatuje, že v predmetnom prípade ide o špecifickú situáciu, kde poisťovňa výslovne poverila žalobcu vymáhaním nároku na jej účet, čo vyplýva z listov hlavného poisťovateľa zo dňa 28.02.2017, 10.02.2020 a 19.08.2021, ktoré boli vyhotovené poisťovateľom pre toto súdne konanie a z ktorých správne vychádzal aj súd prvej inštancie, pričom právny základ tohto postupu je potrebné posúdiť podľa nemeckého právneho poriadku, ktorým sa riadi poistná zmluva podľa čl. 15 Nariadenia Rím I. Presné znenie § 398 nemeckého Občianskeho zákonníka (Bürgerliches Gesetzbuch – BGB) umožňuje nemeckej poisťovni (ako pôvodný veriteľ po subrogácii podľa § 86 VVG) formálne postúpiť na základe zmluvy podľa § 398 BGB, čo však nie je tento prípad. Ustanovenie § 185 BGB – Verfügung eines Nichtberechtigten (nakladanie neoprávnenou osobou) sa vzťahuje na prípady, kedy určitá osoba nakladá s právom, ktoré jej nepatrí, no robí tak s vedomím a súhlasom skutočného veriteľa. Inými slovami, poistený môže na základe súhlasu poisťovateľa konať v jeho mene, aj keď formálne nie je (už) hmotnoprávnym vlastníkom nároku (lebo právo po poistnom plnení prešlo na poisťovateľa podľa § 86 VVG). Tento § 185 BGB umožňuje, aby takýto právny úkon bol ex post schválený oprávneným subjektom (poisťovateľom), čím sa stáva platným a účinným. V praxi je to významné pre prípady tzv. Prozessstandschaft, teda procesného zastúpenia, keď žalobca koná vo svojom mene, no v prospech iného (skutočného veriteľa), a s jeho súhlasom. V kombinácii so súdnou doktrínou Prozessstandschaft to znamená, že slovenský žalobca (poistený) môže v nemeckom systéme konať vo vlastnom mene, aj keď už nie je nositeľom hmotnoprávneho nároku, ak mu poisťovateľ výslovne alebo mlčky udelil súhlas. Záverom k tomuto výkladu možno konštatovať, že z pohľadu nemeckého práva existujú dve právne cesty, ako môže poistený (napr. slovenský subjekt) vystupovať ako žalobca v prípade regresu, a to postúpenie pohľadávky (§ 398 BGB), kedy poisťovateľ zmluvne prevedie späť nárok na poisteného, ktorý potom vystupuje ako jeho právoplatný vlastník a zastúpenie podľa § 185 BGB + „Prozessstandschaft“, kedy poistený žaluje vo vlastnom mene, no v skutočnosti uplatňuje právo poisťovateľa, čo je tento prípad, ktorý má právny základ v ustanovení § 185 BGB a doktríne Prozessstandschaft. Takýto úkon je platný, ak ho poisťovateľ výslovne alebo dodatočne schváli.
160. Z komentára Prütting/Wegen/Weinreich k § 185 BGB :(Haufe.de News und Fachwissen) „Verfügungen im Sinne von § 185 sind právne úkony, ktoré priamo smerujú na existujúce právo, teda ho menia, prevádzajú alebo rušia. Hlavné prípady použitia sú prevod veci (§§ 929 a nasl.), postúpenie pohľadávky (§§ 398 a nasl.) a záložné právo na veciach a právach (§§ 1204 a nasl.).“(Haufe.de News und Fachwissen)
161. Tento komentár zdôrazňuje, že „Oprávnený v zmysle § 185 je ten, kto má plnú dispozičnú právomoc, teda oprávnený držiteľ práva alebo osoba, ktorej bola dispozičná právomoc prenesená (napr. správca konkurznej podstaty, vykonávateľ závetu, správca pozostalosti...)“. Z uvedeného vyplýva, že poistený môže byť oprávnený konať vo vlastnom mene na základe poverenia poisťovateľa, aj keď právne vlastníctvo pohľadávky prešlo na poisťovateľa.
162. V danom prípade zo skutkových okolností vyplýva, že žalobca žaluje žalovaného vo vlastnom mene, ale na účet poisťovne. Nie je hmotnoprávnym nositeľom postúpeného nároku, nakoľko právo prešlo na poisťovateľa podľa § 86 VVG, pričom zo spisu vyplýva, že koná na základe poverenia od poisťovateľa, aj keď žalovaný v podanom odvolaní takéto poverenie odmieta. Nakoľko ako bolo už uvedené vyššie pre platnosť poverenia postačuje aj dodatočné schválenie zo strany poisťovne, preto námietky žalovaného, že žalobca sa snažil v priebehu konania rôznymi alternatívami uviesť akým spôsobom bol poverený zo strany poisťovne, považuje odvolací súd za právne irelevantné. Už z vyššie uvedených potvrdení poisťovateľa vyplýva, že poveril žalobcu na vymáhanie pohľadávky, a preto nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že k takémuto povereniu nedošlo. Samotné oznámenie, resp. potvrdenie poisťovateľa, že žalobcu poveril na vymáhanie je pre preukázanie aktívnej legitimácie žalobcu ohľadne vymáhania škody uhradenej poisťovňou žalobcovi postačujúce.
163. Odvolací súd vzhľadom na uvedené skutočnosti konštatuje, že žalobca má aj v časti nároku, ktorý bol krytý poistným plnením, aktívnu vecnú legitimáciu na jeho uplatnenie, a to z dôvodu výslovného poverenia zo strany poisťovateľa a v súlade s nemeckým právom. Žalobca vystupuje ako zmluvne splnomocnený zástupca s oprávnením konať v prebiehajúcom súdnom spore na účet poisťovne. Tento postup je akceptovaný v nemeckej právnej úprave, podporený judikatúrou EÚ a zároveň prípustný aj podľa slovenského procesného práva. Právo žalobcu konať vo veci je preto plne v súlade s právnymi predpismi Európskej únie, nemeckého hmotného práva, ako aj slovenského civilného procesného práva. V danom prípade teda nejde o postúpenie pohľadávky, ale o formu procesného poverenia na výkon cudzieho práva, teda o Prozessstandschaft. V dôsledku toho nemala nemecká poisťovňa povinnosť informovať dlžníka (žalovaného), že poverila žalobcu vymáhaním svojho nároku; žalobca koná právoplatne na účet poisťovateľa bez zmeny hmotnoprávneho veriteľa, pričom tento proces je v súlade s nemeckým aj slovenským právom a je bežným postupom. Keďže poverenie tak, ako bolo uvedené vyššie môže byť udelené aj konkludentne a tiež spätne, námietky žalovaného považuje odvolací súd za nedôvodné a žalobcu v súlade s názorom súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za aktívne legitimovaného aj ohľadne pohľadávky v sume 373.018,- Eur, ktorá bola žalobcovi poisťovňou uhradená. Z týchto dôvodov považoval odvolací súd odvolanie žalovaného ohľadne aktívnej legitimácie žalobcu v konaní za nedôvodné.
164. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní uviedol, že pokiaľ odvolací súd dospeje k názoru, že odvolanie žalovaného považuje za nedôvodné, žiada, aby odvolací súd prihliadol k jeho kompenzačnej námietke, ktorú vzniesol na pojednávaní dňa 03.02. 2017, ktorou si proti prípadnému nároku žalobcu započítal svoje pohľadávky titulom poskytovania služieb súvisiacich s realizáciou záväzkového vzťahu vyplývajúceho zo Zmluvy o skladovaní zo dňa 13.05.2011, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v bode 26. napadnutého rozsudku správne uviedol, že žalovaný v konaní v zmysle § 440 AK nepreukázal spôsobilosť jeho pohľadávok proti žalobcovi, a preto správne dospel k záveru, že kompenzačná námietka žalovaného v zmysle § 442 AK je nedôvodná, keďže vzájomné pohľadávky žalovaného neboli preukázané. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s týmto právnym názorom súdu prvej inštancie, a preto ku kompenzačnej námietke žalovaného nemohol prihliadnuť.
165. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval odvolací súd námietky žalovaného týkajúce sa povinnosti zaplatiť žalobcovi 428.191,14 Eur za nedôvodné.
166. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namietol, že súd prvej inštancie právne neodôvodnil, na základe čoho priznal žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume
40,-Eur, odvolací súd s touto námietkou súhlasí. Z rozsudku súdu prvej inštancie totiž nevyplýva, na základe akého právneho predpisu túto paušálnu náhradu priznal. Odvolací súd však konštatuje, že súd prvej inštancie aj keď priznanie tohto nároku neodôvodnil, rozhodol vecne správne, pokiaľ paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,-Eur žalobcovi priznal. Nejde však zo strany súdu prvej inštancie o takú vadu konania, ktorú nebolo možné v odvolacom konaní odstrániť, keďže zo strany súdu prvej inštancie nedošlo len k právnemu posúdeniu veci. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky žalobcovi vznikol na základe Smernice 2011/7/EÚ, ktorá v § 369c požaduje od členských štátov zabezpečiť v prípade, že sa úrok z omeškania stane splatným v rámci obchodných transakcií, aby veriteľ bol oprávnený získať od dlžníka paušálnu sumu vo výške 40,-Eur (čl. 6 ods. 1); aby táto paušálna suma bola splatná bez potreby upozornenia a bola náhradou za vlastné náklady veriteľa na vymáhanie (ods.2). K predmetnej smernici, ktorá bola prijatá dňa 16.02.2011 pristúpilo aj Grécko, ktoré zákonom č. 4152/2013 túto fixnú sumu prevzalo. Veriteľ (žalobca) je tak oprávnený požadovať od dlžníka okrem úrokov aj paušálny poplatok 40,- Eur ako náhradu nákladov spojených s vymáhaním dlhu. Tento nárok nezávisí od skutočných nákladov – je automatický, pokiaľ ide o obchodný vzťah. Grécke právo umožňuje uplatniť aj ďalšiu náhradu prevyšujúcu 40,- Eur, ak preukázateľné náklady na vymáhanie (právne služby a pod.) presiahnu túto sumu, avšak 40,- Eur je fixne daných (podobne ako na Slovensku podľa § 369f ObZ). V posudzovanom prípade je zmluva o skladovaní zjavne obchodnoprávnym vzťahom, (žalobca aj žalovaný ako podnikatelia), takže režim omeškania v obchodných transakciách sa aplikuje. Žalobcovi preto podľa gréckeho práva patrí okrem úrokov z omeškania aj paušálna náhrada nákladov v minimálnej výške 40,-Eur. Uvádzané sumy sú v súlade s gréckym právom, pričom nejde o žiadnu zmluvnú pokutu, ale o zákonné vedľajšie nároky. Okresný súd preto postupoval správne, keď priznal aj paušálnu sumu 40,- Eur. Tieto nároky sú platné a opodstatnené podľa gréckej úpravy a nariadenie Rím I ich pokrýva ako súčasť rozhodného práva pre zmluvu (úroky z omeškania a paušálna náhrada súvisia s výkonom práva veriteľa voči dlžníkovi, spadajú do rozsahu obligácie). Súd prvej inštancie teda rozhodol správne, keď túto paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,-Eur priznal.
167. Žalovaný v podanom odvolaní namieta aj priznané úroky z omeškania vo výške 9,05 % zo žalovanej sumy od 14.08.2015 do zaplatenia a tvrdí, že súd prvej inštancie priznanie týchto úrokov z omeškania riadne neodôvodnil. S touto odvolacou námietkou odvolací súd súhlasí a konštatuje, že vzhľadom na nesprávne právne posúdenie priznaných úrokov z omeškania zo strany súdu prvej inštancie a neuvedenie zákonnej normy, podľa ktorej o tomto nároku rozhodol, odvolací súd nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, pričom výzvou zo dňa 29.05.2025 (čl. 1055) vyzval právnych zástupcov strán konania, aby sa v lehote 10 dní od doručenia tejto výzvy vyjadrili k možnému použitiu Smernice 2011/7/EÚ zo dňa 16.02.2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, čl. 345 a čl. 346 gréckeho Občianskeho zákonníka (AK) a čl. 3 ods. 2 gréckeho zákona č. 4152/2013 v súvislosti s vyčíslením paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky žalobcu pri vyčíslení príslušenstva žalovanej sumy, nakoľko mal odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Na výzvu odvolacieho súdu žalobca zaslal vyjadrenie zo dňa 18.06.2025 (čl. 1064 až 1065), ktoré bolo zaslané na vedomie právnemu zástupcovi žalovaného. Preto o úrokoch z omeškania rozhodol bez vytýčenia pojednávania a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku II. tohto rozsudku.
168. V súvislosti s touto odvolacou námietkou odvolací súd uvádza, že v gréckom právnom poriadku existuje zákonný nárok na úroky z omeškania (??μ?μ?? ????? ?????μ?????) na základe ustanovení Občianskeho zákonníka (Astikos Kodikas). Článok 345 gréckeho občianskeho zákonníka stanovuje, že pri peňažných dlhoch má veriteľ potom, čo dlžník upadne do omeškania (po formálnej výzve na plnenie), právo požadovať úroky z omeškania určené zákonom, a to bez nutnosti preukazovať vznik škody. Ak veriteľ preukáže aj ďalšiu skutočnú škodu spôsobenú omeškaním, môže požadovať jej náhradu nad rámec úrokov, pokiaľ zákon neustanovuje inak. Článok 346 občianskeho zákonníka ďalej zabezpečuje, že aj keď dlžník nebol formálne uvedený do omeškania (napr. pri nároku, ktorý nebol vopred splatný), je povinný platiť zákonné úroky od momentu doručenia súdnej žaloby týkajúcej sa daného peňažného nároku. Tieto ustanovenia platia všeobecne pre všetky peňažné záväzky, vrátane nárokov na náhradu škody z deliktu (mimozmluvné záväzky), kde neexistuje zmluvne dohodnutý úrok.
169. Výšku zákonného úroku v Grécku priamo určujú právne predpisy, pričom ide o percentuálnu sadzbu stanovovanú zákonom alebo na jeho základe. Podľa gréckej legislatívy platnej v roku 2015 sa
zákonný úrok z omeškania (úrok z omeškania dlžný po uplynutí lehoty splatnosti) vypočítava ako fixná prirážka k základnej úrokovej sadzbe určenej zákonom. Sadzba úroku z omeškania je spravidla o 2 percentuálne body vyššia než maximálna zmluvná úroková sadzba povolená zákonom. Táto maximálna zmluvná sadzba (tzv. zákonný „civilný” úrok) bola do roku 2001 určovaná rozhodnutím guvernéra Gréckej národnej banky a od roku 2001 bola zosúladená s príslušnou sadzbou Európskej centrálnej banky (ustanovuje to Akt č. 47/2000 Menovej rady a článok 3 ods. 2 zákona 2842/2000). Z praktického hľadiska teda grécky zákon viaže zákonný úrok na vývoj úrokových sadzieb v eurozóne, pričom základná sadzba pre výpočet zákonného úroku sa priebežne upravuje podľa ekonomických ukazovateľov (ECB) a k nej sa pripočítava zákonná prirážka 2 %. Zákonný úrok je pritom premenlivý (pohyblivý) a Grécka národná banka ho v spolupráci s Ministerstvom financií periodicky upravovala a zverejňovala.
170. Článok 345 AK ustanovuje, že veriteľ má nárok na zákonný úrok z omeškania pri peňažných dlhoch potom, čo dlžník upadne do omeškania, bez potreby preukazovať vznik škody.
171. Článok 346 AK ustanovuje, že aj keď dlžník nebol formálne uvedený do omeškania, je povinný platiť zákonné úroky od momentu doručenia súdnej žaloby týkajúcej sa daného peňažného nároku.
172. Článok 3 ods. 2 zákona č. 2842/2000, tento zákon upravuje mechanizmus určovania zákonného úroku z omeškania, ktorý je stanovený ako fixná prirážka k základnej úrokovej sadzbe určenej zákonom.
173. Správne akty Bank of Greece (??????? ???????? / ???) Tieto akty vyhlasujú konkrétnu sadzbu s počiatočným a koncovým dátumom; Bank of Greece uverejňuje ich súhrnnú tabuľku (viď vyššie). Keď vstúpi do platnosti nový akt, úrok na existujúcich omeškaných dlhoch sa od toho dňa počíta novou sadzbou.
174. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie, ktoré robí sadzbu automaticky pohyblivou, a to: ??μ?? (Zákon) 2842/2000, článok 3 ods. 2 «?? ???????? ?? ???????μ??? ??? ??? ??????? ??? ??????? ????????, ??? ???????? ?? ?? μ????????, ???????????, ???????????? ????????? ? ?? ?? μß??????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????. …» el.wikisource.org
Slovenský preklad (neoficiálny): „Odkazy na úrokové sadzby stanovené Bankou Grécka, ktoré sa nachádzajú v zákonných, správnych, regulačných ustanoveniach alebo v zmluvách, sa nahrádzajú odkazmi na zodpovedajúce úrokové sadzby Európskej centrálnej banky …“
175. Odvolací súd poukazuje na to, že od 01.01.2001 už grécke právne predpisy neviažu zákonné úroky na sadzby Banky Grécka, ale priamo na hlavnú refinančnú sadzbu ECB (MRO). Zmena, ktorú ECB oznámi (spravidla vždy deň po rozhodnutí Rady guvernérov), automaticky mení každú pevne naviazanú zákonnú alebo zmluvnú sadzbu v gréckom právnom poriadku, a to bez potreby ďalšieho zákona či vyhlášky. Z uvedeného vyplýva, že úrok z omeškania sa v gréckom práve automaticky prispôsobuje každej zmene základnej sadzby (ECB rate) a zákonná prirážka + 2 percentné body zostáva fixná. V posudzovanom prípade sa teda musia uplatniť postupné sadzby a prerátať úrok zvlášť pre každý interval, v ktorom Banka Grécka vyhlásila novú hodnotu.
176. Odvolací súd ešte dopĺňa, že zákonná prirážka vo výške +2 % k základnej úrokovej sadzbe v Grécku nie je výslovne stanovená v zákone č. 2842/2000, článok 3 ods. 2. Tento článok upravuje nahradenie úrokových sadzieb stanovených Bankou Grécka príslušnými sadzbami Európskej centrálnej banky (ECB), ale neuvádza konkrétnu prirážku. Presný právny základ pre túto prirážku je možné nájsť v rozhodnutiach Rady ministrov (??????? ??? ?????????? ??μß??????, skrátene ???), ktoré stanovujú výšku zákonných úrokových sadzieb. Tieto rozhodnutia sú zverejňované v Úradnom vestníku (????? ???μ?????? ??? ??ß????????, skrátene ???). Napríklad, Rozhodnutie Rady ministrov č. 47/27.12.2000 (??? 47/27.12.2000) stanovuje zákonnú úrokovú sadzbu pre obdobie od 27. decembra 2000 na 10,75 % a úrok z omeškania na 12,75 %, čo predstavuje prirážku +2 %. Tieto sadzby sú pravidelne aktualizované a zverejňované Bankou Grécka.
177. Hodnota 9,05 % ročne uvedená v rozsudku Okresného súdu Trenčín nezodpovedá bežnej zákonnej sadzbe v auguste 2015. Sadzba 9,05 % by mohla teoreticky vyplývať z osobitnej úpravy pre obchodnoprávne záväzky, kde sa uplatňuje vyššia prirážka k referenčnej sadzbe ECB.) Je však nutné odlíšiť všeobecnú úpravu zákonných úrokov z omeškania (podľa Občianskeho zákonníka a zákona 2842/2000) od osobitných pravidiel pre obchodné transakcie. V nadväznosti na smernicu EÚ 2011/7/EÚ o boji proti oneskoreným platbám zaviedlo Grécko zákon 4152/2013, ktorého pododseky ?.3 a ?.4 stanovujú pre omeškané platby v obchodných transakciách (napr. pri dodávke tovaru alebo služieb medzi podnikmi) vyšší úrok z omeškania. Podľa tohto predpisu je úrok z omeškania v obchodnoprávnych vzťahoch rovný referenčnej sadzbe ECB pre hlavné refinančné operácie plus 8 %. Strany si síce môžu dohodnúť inú mieru úroku, avšak ak by dohodnutá sadzba bola pre veriteľa „hrubo nespravodlivá“, uplatní sa namiesto nej zákonný úrok podľa uvedeného predpisu. Zákon 4152/2013 tiež obsahuje kolízne pravidlo, podľa ktorého, ak je výška pohyblivého zákonného úroku z omeškania podľa všeobecných predpisov (t. j. podľa Občianskeho zákonníka a zákona 2842/2000) pre veriteľa výhodnejšia než úrok podľa tohto zákona, uplatní sa vyššia sadzba všeobecného predpisu. Inými slovami, veriteľ má vždy nárok aspoň na tú sadzbu úroku z omeškania, ktorá je vyššia. (Napríklad ak by zákonný úrok podľa Občianskeho zákonníka bol vyšší než ECB + 8 %, má prednosť ten vyšší. V roku 2015 však všeobecná sadzba 7,30 % bola nižšia než sadzba 8,05 % vypočítaná ako vtedajšia referenčná sadzba ECB (-0,05 %) + 8 % pre obchodné vzťahy.)
178. Pre oblasť mimozmluvnej zodpovednosti (deliktov) je podstatné, že medzi stranami neexistuje zmluvný úrok ani dohodnuté podmienky platby, preto sa neuplatňuje režim obchodného práva, ale priamo spomínané všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Veriteľ (poškodený) má teda nárok na zákonné úroky z omeškania podľa čl. 345 Občianskeho zákonníka od momentu, keď dlžníka (škodcu) upovedomil o svojom peňažnom nároku alebo keď nastala splatnosť náhrady škody. Ak predžalobná výzva nebola daná (čo je pri deliktoch bežné, najmä ak výšku škody musí určiť súd), čl. 346 Občianskeho zákonníka zabezpečuje, že úroky začnú plynúť od doručenia žaloby škodcovi. Sadzba úroku sa pritom riadi zákonom stanoveným ročným percentom (ročnou mierou zákonného úroku), určeným podľa vyššie opísaného mechanizmu. Inak povedané, aj v prípade náhrady škody mimo zmluvy dostane žalobca úroky podľa zákonného úroku platného v danom období (v auguste 2015 7,3 % ročne), a to bez ohľadu na to, že nejde o zmluvnú pohľadávku. Tento nárok vyplýva priamo zo zákona (Občiansky kódex a súvisiace predpisy) a nevyžaduje žiadne osobitné dojednanie medzi stranami. Zhrnuté, právnym základom pre úrok z omeškania v gréckom prostredí je kombinácia Občianskeho zákonníka (ustanovenia o omeškaní dlžníka) a vykonávacích predpisov (napr. zákon 2842/2000) určujúcich samotnú výšku úrokovej sadzby. V dôsledku toho pokiaľ ide o nárok z titulu náhrady škody (mimozmluvný záväzok) mal žalobca v roku 2015 nárok požadovať úroky z omeškania vo výške stanovenej týmto právnym rámcom, t. j. zákonný úrok (vypočítaný z príslušnej referenčnej sadzby ECB + zákonná prirážka).
179. Odvolací súd poukazuje na tabuľku Bank of Greece, z ktorej vyplýva, že v období od 10.09.2014 – 15.03.2016 bola základná sadzba 5,30 %, teda zákonný úrok z omeškania bol 7,30 %. V období od 16.03.2016 – 26.07.2022 bola základná sadzba 5,25 % a zákonný úrok z omeškania vo výške 7,25 %. V období od 27.07.2022 – 13.09.2022 bola základná sadzba 5,75 %, teda zákonný úrok z omeškania vo výške 7,75 %. V období od 14.09.2022 – do 01.11.2022 bola základná sadzba 6,50 %, teda zákonný úrok z omeškania vo výške 8,50 %. V období od 02.11.2022 do 20.12.2022 bola základná sadzba 7,25 %, teda zákonný úrok z omeškania vo výške 9,25 %. V období od 21.12.2022 – 07.02.2023 bola základná sadzba 7,75 %, teda zákonný úrok z omeškania vo výške 9,75 %. V období od 08.02.2023 – 21.03.2023 bola základná sadzba 8,25 %, teda zákonný úrok z omeškania vo výške 10,25 %.
180. Vzhľadom na uvedené sadzby je zrejmé, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď žalobcovi priznal zo žalovanej sumy úrok z omeškania v ním požadovanej výške 9,05 % za celé obdobie omeškania až do zaplatenia. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti úrokov z omeškania zmenil tak, že priznal žalobcovi zákonný úrok z omeškania v platných sadzbách zohľadňujúc referenčné sadzby ECB + zákonnú prirážku a to do 01.11.2022, pričom od 02.11.2022 odvolací súd nemohol priznať žalobcovi úrok z omeškania vyšší, ako si žalobca v žalobe uplatnil, aj keď ním požadovaný úrok z omeškania je od 02.11.2022 nižší, ako bol zákonný úrok z omeškania v tejto dobe.
181. Žalovaný podaným odvolaním napadol aj výrok o trovách konania, pričom odvolanie v tejto časti bližšie neodôvodnil. Odvolací súd zistil, že žalobca bol v spore úspešný, a preto súd prvej inštancie správne priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 % v zmysle § 255 CSP.
182. Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní, preto napadnuté rozhodnutie okresného súdu preskúmal iba v rozsahu dôvodov uvedených žalovaným v podanom odvolaní a inými dôvodmi sa nezaoberal. Vady, ktoré sa týkali procesných podmienok, ktoré preskúmava odvolací súd aj keď neboli v odvolaní uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací súd v konaní nezistil.
183. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej, ako aj ohľadne paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a aj v závislom výroku o náhrade trov konania je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP v tejto časti potvrdil. Zároveň podľa § 388 CSP rozsudok v napadnutej časti úrokov z omeškania zmenil tak, ako je uvedené vo výroku II. tohto rozsudku.
184. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí podľa § 262 ods. 2 CSP. Odvolací súd konštatuje, že neúspech žalobcu v odvolacom konaní v príslušenstve, t.j. úrokoch z omeškania nemá vplyv na rozhodnutie o trovách konania, keďže pre rozhodnutie o trovách konania je podstatné, že žalobca mal plný úspech vo veci samej.
185. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).