Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5Co-49-2025.pdf
PDF · 126.01 KB
Case nature
Subarea
5Co/49/2025
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Danice Hovančákovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C., D. XXXX/XX, zast.: CORVIN LEGAL s.r.o., so sídlom v Košiciach, Skladná 3707/1A, proti žalovanému: E. F. B., nar. X.XX.XXXX, trvale bytom C., G. XXXX/XX, zast.: JUDr. Milan Ficek, advokát s.r.o., so sídlom v Bratislave, Žilinská 14, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní strán sporu proti uzneseniu Mestského súdu Košice zo dňa 19. marca 2025 č.k. 38C/8/2025-16
r o z h o d o l :
Súd Slovenskej republiky n e m á právomoc vo veci.
Z r u š u j e napadnuté uznesenie a konanie z a s t a v u j e .
Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Košice (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) napadnutým uznesením rozhodol o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý žalobca podal proti žalovanému nasledovne: I. Súd nariaďuje neodkladné opatrenie, ktorým zakazuje E. F. B., trvale bytom G. XXXX/XX, XXX XX C., narodenému dňa XX.XX.XXXX aby:
- písomne, ústne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami kontaktoval osobu A. B., trvale bytom D. XXXX/XX, XXX XX C. - H. I., narodeného dňa XX.XX.XXXX,
- písomne, ústne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami poškodzoval dobré meno a integritu A. B., trvale bytom D. XXXX/XX, XXX XX C. - H. I., narodeného dňa XX.XX.XXXX, vo vzťahu k Univerzite Karlovej v Prahe, so sídlom Ovocný trh 560/5, 116 36 Praha 1, Česká republika, v ktorej sa A. B. pripravuje na budúce povolanie,
- sa vedome približoval k A. B., trvale bytom D. XXXX/XX, XXX XX C. - H. I., narodenému dňa XX.XX.XXXX na vzdialenosť menšiu ako 50 metrov.
II. Súd ukladá žalobcovi povinnosť podať na súde žalobu o ochranu osobnosti voči žalovanému do 90 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Súd poukázal na to, akým spôsobom žalobca svoj predmetný návrh, ktorým sa domáhal uložiť žalovanému zákaz písomne, ústne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami kontaktovať žalobcu, tiež poškodzovať jeho dobré meno a integritu vo vzťahu k Univerzite Karlovej v Prahe a tiež zakázať vedome sa približovať k žalobcovi na vzdialenosť menšiu ako 50 m, vyargumentoval, o čom svedčí bod 2. napadnutého uznesenia. Vec právne posúdil podľa § 324 ods. 1 až 3, § 325 ods. 1 a 2, § 329 ods. 1 a 2, § 336 ods. 1 CSP a § 11 OZ, keď po podaní všeobecnej charakteristiky inštitútu neodkladného opatrenia, konštatoval, že obsah neodkladných opatrení v zmysle
§ 325 ods. 2 písm. f) až h) CSP vychádza zo znenia čl. 3.1 nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (EÚ) č. 606/2013 z 12. júna 2013 o vzájomnom uznávaní ochranných opatrení v občianskych veciach. Ide o opatrenia vydané v záujme ochrany jednotlivých osôb, ak existujú závažné dôvody domnievať sa, že je ohrozený ich život, telesná, duševná alebo sexuálna integrita, osobná sloboda alebo bezpečnosť. Chránenej osobe má byť v odôvodnených prípadoch poskytnutá okamžitá a efektívna súdna ochrana. Z obsahu správ žalovaného, adresovaných žalobcovi je možné zistenie, že žalobca sa ocitol v pozícii obete permanentného psychického nátlaku a slovného napádania zo strany žalovaného, že správanie žalovaného ďaleko prekračuje hranice vzájomnej, vyžiadanej komunikácie medzi synom a otcom, a že napriek určitým technickým zabezpečeniam (blokácia volajúceho na telefónnom čísle, ale aj kontaktu na iných sociálnych sieťach), nevie žalobca zamedziť ďalšiemu nátlakovému konaniu zo strany žalovaného, čím dochádza k narúšaniu jeho osobnej integrity, k narúšaniu jeho súkromia. Okrem naliehavosti nevyžiadanej komunikácie je potrebné poukázať aj na obsah doručovaných správ, v ktorých žalovaný pomenúva žalobcu rôznymi hanlivými prívlastkami, bez rešpektu a úcty, čo takisto znamená určitú formu psychického násilia. Za obzvlášť znepokojujúce súd považuje písomné vyhrážky a upozornenia žalovaného smerujúce vo vzťahu k právnickej fakulte, na ktorej sa žalobca pripravuje na svoje budúce povolanie, čo môže žalobcovi reálne poškodiť jeho dobré meno.
3. Vzťahy medzi žalobcom a žalovaným sú už niekoľko rokov vážne narušené a gradujúce sa správanie žalovaného voči žalobcovi v rôznych oblastiach jeho života mu môže spôsobiť nenapraviteľné škody na jeho osobnostných právach, v čom súd vzhliadol nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy zo strany žalovaného, a teda dôvodnú potrebu dočasne regulovať isté právne vzťahy. Keďže vzájomné postavenie strán tohto konania pramení z príbuzenského vzťahu syna a otca, tak súd má osvedčený právny vzťah medzi stranami tohto konania a danosť práva (nároku), ktorému sa má poskytnúť súdna ochrana formou neodkladného opatrenia.
4. Súd preskúmal návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia v zmysle vyššie cit. ustanovení CSP a dospel k záveru, že návrh žalobcu je dôvodný, pretože osvedčil, že bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy pomerov, by bolo jeho právo na ochranu svojej osobnosti ohrozené. Súd preto konštatuje, že je osvedčená pravdepodobnosť nároku žalobcu ohrozením jeho telesnej alebo duševnej integrity (písomnou, elektronickou a telefonickou komunikáciou), a naliehavosť neodkladnej úpravy vzájomných vzťahov z dôvodu nebezpečenstva hroziacej ujmy na osobnostných právach žalobcu, preto je namieste okamžitá, aj keď dočasná úprava pomerov medzi stranami tohto konania s cieľom zabrániť akejkoľvek forme násilia v blízkych vzťahoch, t.j. obťažovaniu, prenasledovaniu, zastrašovaniu alebo iným formám nepriameho nátlaku. Nakoľko by pokračujúcim konaním žalovaného mohla byť telesná alebo aj duševná integrita žalobcu ohrozená, tak súd návrhu žalobcu vyhovel a nariadil neodkladné opatrenie podľa ust. § 325 ods. 2 písm. g) a h) CSP tak, ako je to uvedené v I. výroku tohto rozhodnutia.
5. Občianskoprávna úprava osobnostných práv v ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka vyplýva z Ústavou Slovenskej republiky garantovaných práv a je konkretizovaná v právnych vzťahoch subjektov s rovnakým právnym postavením. Predmetom ochrany je osobnosť fyzickej osoby v jej celistvosti a týka sa : 1. práva na česť a dôstojnosť, 2. práva na meno, 3. práva na prejavy osobnej povahy zachytené na hmotnom substráte, 4. práva na telesnú integritu a 5. práva na súkromie. Nariadenie predbežného opatrenia má len dočasný charakter, a nakoľko v tomto konaní o nariadenie predbežného opatrenia súd vychádzal len z tvrdení žalobcu a žalovaný nemal možnosť vyjadriť sa k predmetu konania (v súlade s ust. § § 329 ods. 1 CSP súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania), tak nie je možné otázku ohrozovania súkromia žalobcu považovať za vyriešenú s konečnou platnosťou. Preto, keďže ide o neodkladné opatrenie nariadené pred začatím konania a v tomto prípade nie je predpoklad, že by sa týmto neodkladným opatrením dosiahla trvalá úprava pomerov medzi stranami konania v zmysle zabezpečenia práva na súkromie žalobcu, tak súd v II. výroku tohto rozhodnutia zaviazal v súlade s ust. § 336 ods. 1 CSP žalobcu podať žalobu, ktorej predmetom bude ochrana osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorou by sa v prípade preukázania nároku po vykonanom dokazovaní, natrvalo vyriešil spor so žalovaným. Žalovanou stranou vo veci samej, bude žalovaný (ako v tomto konaní).
6. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 %.
7. Proti uzneseniu podal tak žalobca, ako žalovaný v zákonnej lehote odvolanie.
8. Žalobca napadol uznesenie v rozsahu výroku II. z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j. výrok, ktorým súd žalobcovi uložil povinnosť podať na súde žalobu o ochranu osobnosti proti žalovanému do 90 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Uviedol, že sa so závermi súdu podľa bodu 22. a 23. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nestotožňuje, tieto považuje za nesprávne, pretože bol toho názoru, že neodkladné opatrenie konzumuje vec samú, pretože v konaní vo veci samej by sa mohol domáhať opätovne iba toho, aby sa žalovaný zdržal konania, ktoré neoprávnene zasahuje do jeho osobnostných práv, resp. práva na súkromie. Pokiaľ išlo o argumentáciu súdu spočívajúcu v tom, že pri vydaní rozhodnutia súd vychádzal iba z tvrdení žalobcu, t.j. bez toho, aby sa mohol voči týmto tvrdenia žalovaný brániť, uviedol, že ide o stav predpokladaný právnou úpravou, ktorá vo svojej podstate nemá žiadny právny dopad na posúdenie toho, či je daný dôvod súdu na postup podľa § 366 ods. 1 prvej alebo druhej vety CSP. Ak súd naopak, dospel k právnemu záveru, že práve skutočnosť, že rozhodol bez toho, aby sa k veci vyjadril žalovaný, je dôvodom na vydanie II. výroku rozhodnutia, potom podľa názoru odvolateľa dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu. Žalovaný má právo na podanie odvolania bez ohľadu na to, či súd spolu s nariadeným neodkladným opatrením žalobcovi uloží povinnosť podať žalobu vo veci samej alebo nie a práve odvolacie konanie v tomto smere poskytuje priestor na obranu žalovaného a nie nevyhnutne samotné konanie vo veci samej. Práve v dôsledku nariadeného neodkladného opatrenia, za predpokladu jeho rešpektovania žalovaným, dôjde k trvalej úprave pomerov medzi stranami sporu bez potreby toho, aby boli tieto nútené viesť konanie vo veci samej. V budúcnosti právna úprava nebráni žalovanému v tom, aby podal návrh na zrušenie rozhodnutia za predpokladu, že podľa neho pominú dôvody, ktoré boli dané pre jeho vydanie v čase rozhodovania súdu. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že ruší výrok II. napadnutého rozhodnutia.
9. Žalovaný napadol rozhodnutie proti jeho všetkým výrokom, t.j. v celom rozsahu z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, keď odvolateľ navyše vzniesol námietku právomoci, ktorú odôvodnil tým, že jeho bydlisko je dlhodobo v Českej republike, a preto podľa jeho názoru slovenský súd v zmysle ods. 16. a tiež v zmysle článku 4 Nariadenia EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ) č. 1215/2012 nemá právomoc konať. K tomu ozrejmil, že pojem bydlisko a trvalý pobyt nemožno zamieňať, keď navyše aj samotný žalobca má bydlisko v Českej republike z dôvodu štúdia na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej, a keď navyše aj akékoľvek obmedzenia jeho práv sa majú fakticky z dôvodu pobytu jeho osoby, ako aj pobytu syna aplikovať na území Českej republiky. K preukázaniu svojho prechodného pobytu, ktorý je v súčasnosti na adrese J. XXX/X K. A. X - C., poukázal na osvedčenie o registrácii prechodného hláseného pobytu, ďalej potvrdenie o návšteve školy ZŠ a MŠ A. X, L. XX jeho dcérou E. B., ktorá býva s ním a tiež s jeho terajšou manželkou, z ktorého je tiež zrejmé, že jej adresa je na rovnakej ulici a síce J. X K. A. X – C. a napokon nájomnú zmluvu zo dňa 13.9.2023 a dodatok k nej zo dňa 8.6.2024. Tiež mal za to, že pre nariadenie neodkladného opatrenia neboli splnené podmienky. V tomto smere poukázal na konkrétne skutkové tvrdenia žalobcu so záverom, že nimi sa snaží navodiť dojem, že k odosielaniu správ zasahujúcich do osobnostných práv dochádza dennodenne, avšak pravda je taká, že ide o pár správ v rozmedzí 6 mesiacov, pričom aj medzi jednotlivými správami uplynul už určitý časový úsek. Poprel, aby adresoval žalobcovi mnoho ďalších správ zasahujúcich do jeho osobnostných práv tak, ako to uvádza žalobca a ide z jeho strany o účelové tvrdenia, ktoré sa snažia účelovo navodiť dojem potreby bezodkladne upraviť pomery. Doplnil, že celá záležitosť je pre neho citlivá, nakoľko žalobca je jeho syn, s ktorým mal dlhé roky výborné vzťahy, keď celé detstvo sa synovi venoval, cestoval s ním po svete a k tomu predložil aj fotografie z ich početných výletov. Okrem toho prostredníctvo četovacích aplikácií posledné roky obaja komunikovali bežne na dennej báze a v rozsahu aj niekoľkých desiatok správ v rámci bežnej komunikácie, a tento spôsob komunikácie bol medzi nimi prirodzený, aj kvôli striedavej starostlivosti v rámci úpravy styku po rozvode. Preto obsah a formu správ zo septembra a októbra 2024 nie je možné posudzovať izolovane. Pokiaľ ako otec sa venoval svojmu synovi kvôli jeho súťažnému športovaniu dlhé roky, okrem toho riešil jeho zdravotnú a stomatologickú starostlivosť a pomohol mu dostať sa na VŠ, tiež v uplynulých rokoch s ním precestoval veľkú časť sveta, kúpil mu nové auto ešte pred dovŕšením jeho 18. roku veku, z týchto dôvodov od syna očakával slušné, úctivé a vďačné správanie a ochotu v prípade potreby mu pomôcť. Pretože sa bohužiaľ takéhoto správania zo strany syna nedočkal, v šoku a v rozrušení sa v správach pod vplyvom emócií k nevďačnému a neúctivému synovmu správaniu vyjadril tak, ako je v správach uvedené. V priebehu januára 2025 sa navyše dozvedel, že jeho syn by mohol byť zapletený v trestnej činnosti spolu s ďalšími členmi jeho rodiny a domnieva sa, že žalobca sa mohol dopustiť konania napĺňajúceho znaky trestného činu, ktorá vec je v súčasnosti riešená aj v trestnom konaní, keď by sa mohlo jednať o porušenie bankového
tajomstva. Táto skutočnosť ho natoľko rozrušila, že sa to prejavilo aj v jeho snahe syna v priebehu februára, marca kontaktovať ohľadom vysvetlenia tak závažnej situácie. Súd nesprávne ustálil skutkový stav vychádzajúc najmä z účelových a nepravdivých tvrdení jeho syna. V čase vydania neodkladného opatrenia už netrvá potreba bezodkladnej úpravy pomerov a k tomuto záveru sa dá dospieť najmä na základe kontextu vzťahov a časového odstupu, v akom boli správy zaslané. Napriek tomu súd skutkovo v neodkladnom opatrení najmä ustálil, že zo strany žalovaného ide o permanentný psychický nátlak, pričom jeho ďalšiemu nátlakovému konaniu zo strany žalovaného žalobca nevie zamedziť (bod 17. odôvodnenia napadnutého uznesenia), a že vzťahy medzi stranami sporu sú už niekoľko rokov vážne narušené, v čom súd vzhliadol nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy zo strany žalovaného, a teda dôvodnú potrebu dočasne regulovať isté právne vzťahy (bod 17. odôvodnenia napadnutého uznesenia). Tieto skutkové závery nie sú správne a nevyplývajú ani zo žiadneho dôkazu, keď súd len nekriticky prevzal tvrdenia žalobcu o tom, že ich vzťah je dlhodobo problematický a konfliktný, čo ale nie je pravda a čo žalovaný popiera. Celej situácií nepomáha ani skutočnosť, že syn je pod vplyvom iných členov rodiny, ktorí vzájomné napätie stupňujú. Podľa jeho názoru ide doslova o bežné rodičovské apely a požiadavky na normálne, slušné, úctivé a vďačné správanie, upozorňovanie na nevhodné správanie a pod. Okrem toho poukázal na synovu lož a vzájomný rozpor v súvislosti s tým, ako syn vykreslil tvrdený incident spred jeho bytu. Tvrdenie o tom, že sa mal v minulosti liečiť ambulantne u psychiatra a že mal od liečenia upustiť, považoval iba za snahu ho očierniť. Nepoprel, že sa spolu s manželkou vzhľadom na okolnosti súvisiace s napätými vzťahmi v rodine a množstvo povinností, ktoré mali dopad na kvalitu jeho spánku a tiež jeho manželky, obrátili na psychiatra, tento im na základe vyšetrenia psychologického posudku predpísal na spanie lieky, ktoré aj užívajú. V ďalšom v súvislosti s tvrdeným nesprávnym právnym posúdením poukázal na uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo/2145/2012, tiež články 23 ods. 1 a článok 26 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR, článok 2 a 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so záverom, že iba vo výnimočných prípadoch ochrany osobnosti môže dotknutá osoba podať návrh na neodkladné opatrenie. Uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP odôvodnil poukazom na absurdnosť situácie, kedy sa žalobca domáha nariadenia neodkladného opatrenia s právnym základom v ochrane jeho osobnostných práv a keď pritom svoje tvrdenia opiera o dôkazy, ktoré sú zo súkromnej komunikácie medzi nimi dvomi, ktoré súčasne nemal právo použiť a ktorých použitím sám žalobca zasiahol do jeho osobnostných práv a do jeho práva na súkromie. Pokiaľ súd z týchto dôkazov vychádzal, zapríčinil to, že konanie má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukazom na § 187 ods. 1 CSP uviedol, že tieto dôkazy neboli získané zákonným spôsobom, a teda nemôžu slúžiť ani ako dôkaz. Ide o prípad vzájomnej kolízie práv, ktoré súdy riešia testom proporcionality a v tomto prípade proti sebe na strane jednej stojí právo na súkromie (na strane žalovaného) a tiež právo na spravodlivý súdny proces (na strane žalovaného). Pokiaľ by súd rozhodol v prospech žalobcu, tak by bez pochýb zasiahol do jeho práva na súkromie, práva na slobodu pohybu a pobytu, práva slobodne sa vyjadrovať, ako aj práva na spravodlivý súdny proces. V tomto kontexte považoval neodkladné opatrenie tiež za nepreskúmateľné, pretože neobsahuje dôvody, pre ktoré boli tieto nezákonné dôvody pripustené. Na základe uvedených skutočností navrhol odvolaciemu súdu zmeniť napadnuté rozhodnutie tak, že predmetný návrh zamietne.
10. Žalovaný ako odvolateľ v priebehu odvolacieho konania oznámil súdu, že zakladá do súdneho spisu listinné dôkazy, o ktorých sa zmieňoval v podanom odvolaní: Žádosť o zaslání úředního záznamu a stanoviska zasahujicích policistú – odpověď. K týmto dôkazom uviedol súčasne konkrétne tvrdenia v podaní bližšie špecifikované.
11. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní dané neboli.
12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) predtým, než pristúpil k vecnému prejednaniu odvolaní žalobcu a žalovaného ako podaných včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, dospel k záveru, že súd Slovenskej republiky nemá v predmetnom konaní právomoc rozhodovať.
13. Pretože žalovaný ako odvolateľ v odvolaní uplatnil námietku právomoci súdu SR v konaní rozhodovať, odvolací súd sa v prvom rade zaoberal predmetnou odvolacou námietkou spadajúcou pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP, podľa ktorého odvolanie možno odôvodniť tým, že neboli splnené procesné podmienky. Odvolací súd iba dopĺňa, že aj keď žalovaný ako odvolateľ explicitne nevyjadril uplatnenie tohto odvolacieho dôvodu, odvolací súd v odvolacom konaní je vždy
povinný prihliadať na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP).
14. Podstata odvolacej námietky v časti uplatnenej námietky nedostatku právomoci spočíva v tvrdení žalovaného o tom, že jeho bydlisko je dlhodobo v Českej republike a nie v SR, za ktorým účelom priložil tiež ako dôkazy osvedčenie o registrácii prechodného (hlášeného) pobytu, potvrdenie o návšteve školy jeho dcéry v A. X a tiež časť nájomnej zmluvy a jej dodatok. Žalovaný uviedol, že jeho prechodný pobyt je v súčasnosti na adrese J. XXX/X, A. X - C., čo preukazuje osvedčením o registrácii prechodného (hlášeného) pobytu. Ďalej jeho dcéra E. B., ktorá s ním býva a tiež spolu s jeho terajšou manželkou, navštevuje škodu ZŠ a MŠ A. X, L. XX, jej adresa je na rovnakej ulici a síce J. X, A. X - C., o čom súčasne svedčia relevantné časti nájomnej zmluvy zo dňa 13.9.2023, ako aj dodatok k nej zo dňa 8.6.2024.
15. Otázku právomoci (tiež uznávania a výkonu rozsudkov) v občianskych a obchodných veciach upravuje Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 1215/2012 z 12. decembra 2012.
16. Ako vyplýva z čl. 1 Nariadenia, toto Nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci, ani na zodpovednosť štátu na úkony a opomenutia pri výkone štátnej moci. Z ods. 2. tohto článku tiež vyplýva, že Nariadenie sa neuplatňuje na osobný stav a právnu spôsobilosť fyzických osôb, majetkové práva vyplývajúce z manželského zväzku alebo zo vzťahu, ktorý má podľa rozhodného práva porovnateľné účinky ako manželský zväzok; konkurzné konania, konania týkajúce sa vyrovnania zadlžených obchodných spoločností alebo iných PO a podobné konania; sociálne zabezpečenie; rozhodcovské konanie, vyživovaciu povinnosť; dedenie zo závetu a zo zákona vrátane vyživovacej povinnosti z dôvodu smrti.
17. Z čl. 4 kapitoly 2 Právomoc ods. 1 vyplýva, ak nie je v tomto Nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.
18. Článok 4 Nariadenia upravuje všeobecnú právomoc založenú na zásade actor sequitur forum rei (t.j. žalobca sleduje miesto súdu žalovaného). Založenie právomoci v zmysle Nariadenia na predmetnej zásade je odôvodnené v preambule: Normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného. Právomoc založená na tomto kritériu by mala byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet sporu alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iný hraničný ukazovateľ. Z doslovného znenia čl. 4 (1) rozhodujúcou skutočnosťou na založenie všeobecnej právomoci je bydlisko žalovaného. Štátne občianstvo žalovaného ani žalobcu, rovnako domicil žalobcu, pritom nie sú relevantné. Pojem bydlisko sa nejaví ako vhodný, a to vzhľadom na iné jazykové verzie, a preto pre účely Nariadenia je vhodnejšie zvoliť pojem domicil, ktorý sa určuje v súlade s Nariadením (čl. 62, poznámka odvolacieho súdu) (Komentár k Nariadeniu, zdroj ASPI).
19. Z čl. 62 Nariadenia ods. 1 vyplýva, že na určenie, či má účastník bydlisko v členskom štáte, na ktorého súdy bola vo veci podaná žaloba, súd použije právny poriadok svojho štátu.
20. Podľa ods. 2 tohto článku, ak účastník nemá bydlisko v členskom štáte, na ktorého súdy bola vo veci podaná žaloba, potom na určenie, či má účastník bydlisko v inom členskom štáte, súd použitie právny poriadok tohto členského štátu.
21. Článok 62 stanovuje, akým spôsobom sa určí domicil fyzickej osoby v zmysle Nariadenia. Domicil fyzickej osoby pritom nie je harmonizovaný, Nariadenie odkazuje na národný právny poriadok členských štátov. V zmysle článku 62 (1) na určenie toho, či má fyzická osoba domicil v členskom štáte, na ktorého súdy bola vo veci podaná žaloba, súd použije právny poriadok svojho štátu. Slovenský právny poriadok pojem domicil (resp. bydlisko) priamo nedefinuje. V zmysle zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom sa síce používa pojem bydlisko, tento však nie je osobitne definovaný. Objasnenie tohto termínu je ponechané na judikatúru, ktorá hovorí o tom, že pojem bydlisko nie je totožný s pojmom trvalý pobyt, ktorý používajú predpisy správneho práva upravujúce evidenciu obyvateľov a aj keď spravidla sa tieto pojmy budú prekrývať, nie vždy zápis v identifikačnom doklade či v evidencii obyvateľstva o trvalom pobyte fyzickej osoby bude tu totožný so skutočným bydliskom tejto osoby. Bydliskom fyzickej osoby
sa rozumie obec, resp. mestský obvod, v ktorom táto osoba býva s úmyslom sa tu trvalo zdržiavať. Bydliskom je predovšetkým miesto, kde má fyzická osoba svoj byt, rodinu, prípadne kde pracuje, pokiaľ tam zároveň býva. Okolnosti dočasného charakteru, ako napr. pobyt v nemocnici, výkon trestu odňatia slobody, štúdium, vojenská služba, nič nemenia na bydlisku fyzickej osoby, pokiaľ nie sú súčasne preukázané takými okolnosťami, na základe ktorých je možné s istotou posudzovať, že fyzická osoba sa v mieste pôvodne dočasného pobytu zdržiava s úmyslom tu trvalo bývať. Domicil fyzickej osoby je teda potrebné určiť na základe toho, kde osoba reálne býva. Rozhodujúcimi faktormi sú skutočnosti, kde má daná osoba rodinu, a úmysel trvalo bývať. Administratívna kategória trvalého pobytu tvorí len určitú indíciu a trvalý pobyt nemožno stotožňovať s domicilom (vzhľadom na podmienky zápisu a zmeny trvalého pobytu si fyzické osoby v SR trvalý pobyt menia v mnohých prípadoch neskôr, ako sa reálne presťahujú). Pojem domicil je potrebné odlíšiť od pojmu obvyklý pobyt, ktorý používajú iné európske predpisy medzinárodného práva súkromného. Hoci sa uvedené pojmy do istej miery prekrývajú, hlavný rozdiel spočíva v tom, že obvyklý pobyt môže mať fyzická osoba len v jednom štáte. Na rozdiel od toho, domicil môže mať fyzická osoba aj vo viacerých štátoch (resp. v žiadnom), keďže každý členský štát si v národnom práve určuje vlastné predpoklady domicilu. (Komentár k Nariadeniu, zdroj ASPI).
22. V tu prejednávanej veci žalovaný spolu so vznesenou námietkou právomoci uviedol rozhodujúce okolnosti, pre ktoré považuje svoje bydlisko v Českej republike, napriek tomu, že na území SR, ktorého súčasne je štátnym občanom, má zapísaný trvalý pobyt. Žalovaný nielen že tvrdí, ale aj dostatočným spôsobom preukázal, že na území ČR dlhodobo býva, v mieste prechodného pobytu býva spolu so svojou dcérou a tiež terajšou manželkou, dcéra v ČR navštevuje základnú školu a okrem toho žalovanému k miestu registrovaného prechodného pobytu mu svedčí nájomný pomer. Z predmetného odvolania súčasne vyplýva jeho úmysel v ČR sa dlhodobo zdržiavať.
23. Pokiaľ ide o právny poriadok Slovenskej republiky, pojem bydliska, resp. domicilu nie je upravený, avšak súdna prax dospela k záveru o tom, že bydliskom sa rozumie miesto, kde sa osoba skutočne trvale zdržiava, aj keď je prihlásená na trvalý pobyt v obvode iného súdu. Pojmy bydlisko a trvalý pobyt nie je možné stotožňovať, pretože fyzická osoba sa na mieste trvalého pobytu nemusí reálne zdržiavať (uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 40/2014).
24. Možno preto uzavrieť, že žalovaný podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemá bydlisko v Slovenskej republike.
25. V takomto prípade bolo úlohou odvolacieho súdu v ďalšom sa zaoberať otázkou, či žalovaný má bydlisko v inom členskom štáte, v tomto prípade v Českej republike, pre ktorý postup je súd povinný použiť právny poriadok tohto členského štátu (t.j. ČR), ako uvedené vyplýva z článku 62 (2) Nariadenia.
26. Pokiaľ ide o právny poriadok Českej republiky, zákon č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník upravuje pojem bydliska vo svojom § 80 nasledovne: (1) Člověk má bydliště v místě, kde se zdržuje s úmyslem žít tam s výhradou změny okolností trvale; takový úmysl může vyplývat z jeho prohlášení nebo z okolností případu. Uvádí-li člověk jako své bydliště jiné místo než své skutečné bydliště, může se každý dovolat i jeho skutečného bydliště. Proti tomu, kdo se v dobré víře dovolá uvedeného místa, nemůže člověk namítat, že má své skutečné bydliště v jiném místě.
(2) Nemá-li člověk bydliště, považuje se za ně místo, kde žije. Nelze-li takové místo zjistit, anebo lze-li je zjistit jen s neúměrnými obtížemi, považuje se za bydliště člověka místo, kde má majetek, popřípadě místo, kde měl bydliště naposledy.
27. Možno preto uzavrieť, že žalovaný podľa právneho poriadku Českej republiky má bydlisko v Českej republike.
28. Tvrdenia žalovaného v podanom odvolaní podopreté tiež príslušnými listinnými dôkazmi o tom, že tento má bydlisko v ČR, súčasne konštatovanie odvolacím súdom, že žalovaný nemá bydlisko v SR, a naopak, konštatovanie odvolacím súdom, že žalovaný má bydlisko v ČR podľa citovaného § 80 OZ ako právnej normy aplikovateľnej pre občianskoprávne veci v ČR, znamená posúdenie, že žalovaný má bydlisko v členskom štáte ČR, t.j. v členskom štáte odlišnom od Slovenskej republiky, na ktorý súd bol vo veci podaný predmetný návrh.
29. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal posúdením, či napriek doteraz uvedenému bolo možné vysloviť nedostatok právomoci súdu SR a to s ohľadom na to, že v predmetnom konaní išlo o rozhodovanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, pretože Nariadenie obsahuje osobitnú právnu úpravu vo vzťahu k otázke právomoci, pokiaľ vo veci je podaný návrh na vydanie predbežného opatrenia.
30. Podľa článku 35 Nariadenia, na súdy členského štátu možno podať návrh na vydanie predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku tohto členského štátu, aj keby mali právomoc rozhodovať vo veci samej súdy iného členského štátu.
31. Článok 35 reguluje vydávanie predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení (ďalej len predbežné opatrenia) v prípade, ak ich má vydať súd členského štátu, ktorý nemá právomoc rozhodovať vo veci samej. S ohľadom na krátky legislatívny text čl. 35 Nariadenia je za účelom jeho interpretácie potrebné aplikovať rozhodnutia SDEÚ. Čo sa týka samotného spresnenia pojmu predbežné opatrenia, podľa SDEÚ musia takéto opatrenia spadať do rozsahu úpravy Nariadenia (musí ísť o občianske alebo obchodné veci v zmysle čl. 1) a zároveň musia mať dočasnú povahu, to znamená, že musia byť určené na zachovanie skutkového alebo právneho stavu s cieľom ochrany práv, ktorých uznanie sa navrhuje na súde s právomocou konať vo veci samej. Predbežné opatrenia teda primárne plnia zabezpečovaciu funkciu. Uvedená definícia bola rozšírená rozhodnutím vo veci Van Uden. V zmysle uvedeného rozhodnutia spadá pod pojem predbežné opatrenie aj predbežná úhrada zmluvného plnenia, ale len v prípade, (i) ak je zabezpečená spätná úhrada tohto plnenia v prípade, ak žalobca nie je vo veci samej úspešný a zároveň (ii) sa opatrenie týka len majetku žalovaného nachádzajúceho sa na území, ktoré podlieha právomoci súdu, ktorý o danom opatrení rozhoduje. V podmienkach slovenského práva by spomenuté podmienky malo spĺňať napríklad predbežné opatrenie, ktorým sa účastníkovi prikazuje zložiť peňažnú sumu alebo vec do úschovy na súde. V zmysle rozhodovacej praxe SDEÚ je predbežné opatrenie možné vydať aj v prípade, že vo veci samej má súd iného členského štátu výlučnú právomoc v zmysle čl. 24 Nariadenia. Vzhľadom na veľmi rozsiahle oprávnenie súdov členských štátov vydávať predbežné opatrenia bez zohľadnenia akýchkoľvek pravidiel na určovanie právomoci v zmysle Nariadenia, SDEÚ definoval určité základné požiadavky, ktoré obmedzujú súdy členských štátov pri ich absolútnej právomoci na vydávanie predbežných opatrení. Týmto obmedzením je požiadavka na existenciu skutočnej väzby medzi predmetom navrhovaných opatrení a teritoriálnou právomocou štátu, na ktorého súde sa nariadenie opatrenia navrhuje. Nie je úplne zrejmé, čo sa myslí pod skutočnou väzbou medzi navrhovaným opatrením a územnou právomocou štátu. Malo by ísť o určitú spojitosť medzi navrhovaným opatrením a územím daného štátu. Ak sa predbežné opatrenie týka veci, mala by sa takáto vec nachádzať na území daného štátu alebo by o tom mali existovať aspoň indície. Zároveň platí, že nie je možné žiadať vydanie predbežného opatrenia, ktorého účinky by mali nastať v inom štáte. Uvedený záver potvrdzuje aj preambula Nariadenia, v zmysle ktorej platí: Ak predbežné opatrenia vrátane ochranných opatrení nariadi súd členského štátu, ktorý nemá právomoc rozhodovať vo veci samej, účinok týchto opatrení by mal podľa tohto nariadenia byť obmedzený na územie tohto členského štátu. V tejto súvislosti je potrebné spomenúť aj obmedzenie týkajúce sa uznania a výkonu predbežných opatrení, ktoré vyplýva z čl. 2(a) Nariadenia a je vhodným spôsobom objasnené v preambule Nariadenia: Predbežné, a to aj ochranné opatrenia, ktoré boli nariadené bez predvolania žalovaného na súd, by sa však nemali uznať a vykonať podľa tohto nariadenia, okrem prípadu, že rozsudok obsahujúci opatrenie bol žalovanému doručený pred začatím výkonu. Pokiaľ teda ide o predbežné opatrenia vydané ex parte, tieto by nemali byť automaticky uznané v iných členských štátoch na základe Nariadenia. Môžu však byť uznané na základe ustanovení národného práva. (Komentár k Nariadeniu, zdroj ASPI).
32. Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že tzv. absolútna právomoc členského štátu vydať predbežné opatrenie (t.j. aj v prípade, že súd členského štátu nemá právomoc rozhodovať vo veci samej), si vyžaduje posúdenie, či v prejednávanej veci ide o nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré spĺňa povahu neodkladného opatrenia tak, ako ho má na mysli Nariadenie vo svojom článku 35. Prvoradým je posúdenie, či predmetné rozhodnutie, hoci spĺňa povahu neodkladného opatrenia podľa nášho právneho poriadku, spĺňa povahu rozhodnutia dočasného charakteru, osobitne za situácie, že Civilný sporový poriadok pripúšťa vydanie neodkladných opatrení, ktoré konzumujú vec samu, t.j. ohľadne ktorých o ich dočasnej povahe nie je namieste hovoriť.
33. V prejednávanej veci súdom nariadené neodkladné opatrenie, jeho konkrétne znenie, podľa názoru odvolacieho súdu spĺňa rozhodnutie, ktoré konzumuje vec samu. Na uvedenom závere nemení nič ani
súdom prvej inštancie uložená povinnosť žalobcovi podať v stanovenej lehote žalobu vo veci samej podľa § 336 ods. 1 CSP, keďže súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu mal nesprávne za to, že nie je predpoklad, že by sa týmto neodkladným opatrením dosiahla trvalá úprava pomerov medzi stranami konania. Napokon aj samotný žalobca, ktorý podal odvolania práve vo vzťahu k výroku II. napadnutého uznesenia (ktorým mu súd uložil povinnosť podať vo veci samej žalobu), považoval nariadené neodkladné opatrenie za rozhodnutie konzumujúce vec samu, keď argumentoval tým, že v konaní vo veci samej by sa mohol domáhať opätovne iba toho, aby sa žalovaný zdržal konania, ktoré neoprávnene zasahuje do jeho osobnostných práv, resp. práva na súkromie.
34. Povaha nariadeného neodkladného opatrenia, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu nemá dočasný charakter, pretože konzumuje vec samu, vylučuje, aby napadnuté rozhodnutie súdu spĺňalo rozhodnutie neodkladného opatrenia pre účely článku 35 Nariadenia. Na predmetné rozhodnutie preto nemožno článok 35 aplikovať.
35. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd posúdil žalovaným vznesenú námietku nedostatku právomoci súdu SR ako opodstatnenú, na základe čoho v súlade s Nariadením prvým výrokom vyslovil, že súd Slovenskej republiky nemá právomoc vo veci.
36. Nedostatok právomoci súdu SR vo veci predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienok konania, pre ktorý odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie súdu prvej inštancia a konanie zastavil (§ 391 ods. 1 CSP).
37. Spôsob rozhodnutia vo veci odvolacím súdu pre potreby rozhodnutia o trovách celého konania si v súlade s § 396 ods. 1 CSP vyžadoval aplikáciu § 256 ods. 1 CSP, ktorá je založená na princípe procesného zavinenia zastavenia konania. Aj keď žalobca podal predmetný návrh na súd, ohľadne ktorého bol vyslovený nedostatok právomoci (ako členského štátu), túto mohol súd vysloviť až na základe námietky žalovaného, ktorý v podanom odvolaní tvrdil a dokladoval okolnosti, ktoré boli relevantnými na to, aby sa súd svojou právomocou zaoberal a v konečnom dôsledku nedostatok právomoci vyslovil. Preto podľa názoru odvolacieho súdu je odôvodnený záver, že zastavenie konania procesne nezavinil ani žalobca (ktorý úmysel žalovaného trvale sa zdržiavať v ČR nemusel ani poznať), súčasne ani žalovaný. Z týchto dôvodov odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov (celého) konania.
38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).