Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_11Co-22-2025.pdf
PDF · 120.48 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/22/2025
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mareka Anovčina a členiek senátu JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Márie Vrtochovej, v spore žalobcu Trenčiansky samosprávny kraj, so sídlom K dolnej stanici 7282/20A, Trenčín, IČO: 36 126 624, proti žalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. C. D. X/X, E., právne zastúpenému JUDr. Danicou Holováčovou, advokátkou so sídlom Čajakova 5, Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 31 303 064, o náhradu škody 25 746,17 eur, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza, č. k. 8C/62/2024–55 zo dňa 18. decembra 2024 a o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza, č. k. 8C/62/2024– 88 zo dňa 19. marca 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 8C/62/2024–55 zo dňa 18.12.2024 p o t v r d z u j e .
II. Odvolanie žalovaného proti výroku I. uznesenia súdu prvej inštancie č. k. 8C/62/2024– 88 zo dňa 19.03.2025 o d m i e t a .
III. Uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 8C/62/2024–88 zo dňa 19.03.2025 v napadnutom výroku II. p o t v r d z u j e .
IV. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia náhrady škody vo výške 25 746,17 eur. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol platobným rozkazom č. k. 8C/62/2024-50 zo dňa 31.10.2024. Podľa oznámenia poštového doručovateľa bol platobný rozkaz doručený žalovanému dňa 07.11.2024. Za deň nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti platobného rozkazu súd považoval dátum 23.11.2024. O nároku na náhradu trov konania súd následne rozhodol uznesením č. k. 8C/62/2024-55 zo dňa 18.12.2024 z dôvodu, že výrok o náhrade trov konania v platobnom rozkaze absentoval. Rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 8C/62/2004–88 zo dňa 19.03.2025 vo výroku I. zamietol návrh žalovaného zo dňa 20.01.2025 na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odporu voči Platobnému rozkazu Okresného súdu Prievidza č. k. 8C/62/2024-50 zo dňa 31.10.2024, vo výroku II. odmietol odpor žalovaného zo dňa 20.01.2025 voči Platobnému rozkazu Okresného súdu Prievidza č. k. 8C/62/2024-50 zo dňa 31.10.2024, vo výroku III. zamietol návrh žalovaného zo dňa 20.01.2025 na riadne doručenie Platobného rozkazu Okresného súdu Prievidza č. k. 8C/62/2024-50 zo dňa 31.10.2024 a vo výroku IV. zamietol návrh žalovaného zo dňa 21.01.2025 na zrušenie Platobného rozkazu Okresného súdu Prievidza č. k. 8C/62/2024-50 zo dňa 31.10.2024. Aplikoval na vec ustanovenia § 89 ods. 1, § 109 ods. 1, § 111 ods. 1, § 122, § 265 ods. 1, § 266, § 268 CSP. Uviedol, že na základe podaní
žalovaného skúmal, či bol platobný rozkaz riadne doručený žalovanému. Z vyjadrenia Slovenskej pošty doručeného súdu dňa 17.02.2025 vyplýva, že žalovaný na základe žiadosti č. XXXXXX-XXX-XXXX zo dňa 03.10.2023 o poskytnutie služby - občan, na preberanie všetkých jemu adresovaných poštových zásielok, vrátane zásielok „Do vlastných rúk“ splnomocnil F. B., nar. XX.XX.XXXX, pričom Slovenskou poštou bol p. F. B. vydaný preukaz splnomocnenca č. XXXX-XXXXXX. Z dodávacej knihy doručovateľa zo dňa 07.11.2024, ktorú doložila Slovenská pošta k vyjadreniu, vyplýva, že zásielku pre žalovaného prevzala dňa 07.11.2024 osoba na to splnomocnená na základe preukazu č. XXXX-XXXXXX. Súd mal teda na základe podaní žalovaného, ako aj oznámenia poštového podniku preukázané, že žalovaný platobný rozkaz síce osobne neprevzal, ale dňa 07.11.2024 platobný rozkaz prevzala osoba, ktorá bola od žalovaného splnomocnená na preberanie zásielok, vrátane zásielok „Do vlastných rúk“ podľa Poštových podmienok k službám, ktoré podľa zákona o poštových službách č. 507/2001 Z. z. poskytuje Slovenská pošta. Pri platobnom rozkaze sa vyžaduje doručenie žalovanému do vlastných rúk, pričom náhradné doručovanie je vylúčené. To ale neznamená, že platobný rozkaz musí prevziať výlučne osoba, ktorej je platobný rozkaz adresovaný, keďže v zmysle § 109 CSP pri písomnostiach doručovaných do vlastných rúk môže ich prijatie na doručenke potvrdiť adresát zásielky alebo ním splnomocnená alebo poverená osoba. Obsahové a formálne náležitosti splnomocnenia je oprávnený určiť poštový podnik v poštových podmienkach. Z dôvodovej správy k ustanoveniu § 109 CSP vyplýva, že ak adresát splnomocnil osobu len splnomocnením udeleným podľa Poštových podmienok, napr. z dôvodu, že v mieste evidovaného pobytu sa nezdržiava, a teda prejavil vôľu, aby namiesto neho preberala poštové zásielky ním určená osoba (pričom si sám zvolí, či sa toto splnomocnenie má vzťahovať aj na zásielky určené do vlastných rúk), súd nemá dôvod túto jeho vôľu ignorovať. Splnomocnená osoba potom preberá zásielky na základe tzv. preukazu splnomocnenca, ktorý sa vydáva ako osvedčenie o udelenom splnomocnení. Adresát pred spomínaným odchodom z miesta evidovaného pobytu nemusí mať vedomosť o tom, že v čase jeho neprítomnosti bude iniciované sporové konanie, a teda nemá dôvod, aby vopred udeľoval aj iné plnomocenstvo na preberanie zásielok vo vopred neurčitom civilnom sporovom konaní. Súdu preto pre účinné doručenie zásielky postačuje, že zásielku prebrala osoba, ktorá na to bola adresátom písomne splnomocnená podľa Poštových podmienok. Je potrebné mať na zreteli, že ustanovenie § 109 ods. 1 CSP bolo zavedené s cieľom ochrany práv adresáta a v týchto intenciách je ho potrebné aj vykladať. Uvedené platí nielen pre doručovanie obidvom stranám sporu, ale aj iným subjektom. Súd sa nestotožnil s názorom žalovaného vyjadrenom v podaniach z 20.01.2025 a 21.01.2025 a považuje právne závery uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 04.08.2008, sp. zn. 5Cdo/36/2008 za neaplikovateľné na daný prípad, aj keď sa v ňom Najvyšší súd SR zaoberal podobnou otázkou (obdobne aj rozhodnutie KS Nitra 9Co/784/2014 z 30.10.2014), nakoľko dané rozhodnutia boli vydané za účinnosti dnes už neúčinného Občianskeho súdneho poriadku, v ktorom bolo doručovanie upravené odlišne od súčasnej právnej úpravy, ktorá v ust. § 109 CSP umožňuje, aby zásielky adresované do vlastných rúk prebrala aj osoba iná ako adresát za splnenia zákonných predpokladov. Súd mal teda preukázané, že platobný rozkaz Okresného súdu Prievidza č. k. 8C/62/2024-50 zo dňa 31.10.2024 bol žalovanému riadne doručený dňa 07.11.2024 v zmysle ust. § 266 ods. 1 CSP a nadobudol právoplatnosť dňa 23.11.2024 v zmysle ust. § 268 písm. a) CSP. To, že sa žalovaný na adrese, na ktorej bol na základe plnomocenstva udeleného žalovaným jeho matke doručený platobný rozkaz, nezdržiava, nemá pre posúdenie otázky riadneho doručenia platobného rozkazu žiaden vplyv. Dôležitá je vôľa žalovaného vyjadrená v udelení súhlasu žalovaného s tým, aby za neho jeho matka preberala všetky poštové zásielky, vrátane zásielok označených „Do vlastných rúk“, ktorú mal súd v danom prípade jednoznačne preukázanú. Súd na základe vyššie uvedeného rozhodol o návrhu žalovaného na odpustenie zmeškania lehoty podľa § 122 CSP tak, že tento návrh zamietol, nakoľko mal preukázané, že platobný rozkaz bol žalovanému riadne a správne doručený a žalovaný neuviedol žiaden relevantný dôvod na odpustenie zmeškania lehoty. Súd o žiadosti o riadne doručenie platobného rozkazu, ktoré bolo uvedené v podaní žalovaného zo dňa 20.01.2025, rozhodol tak, že ju zamietol, nakoľko mal preukázané, že platobný rozkaz bol žalovanému riadne doručený, je právoplatný, a preto neexistuje zákonný rámec, ktorý by odôvodňoval jeho ďalšie doručovanie. Odpor voči platobnému rozkazu bol podaný na súd žalovaným dňa 20.01.2025. Keďže platobný rozkaz bol žalovanému doručený dňa 07.11.2024 a lehota na podanie odporu uplynula dňa 22.11.2024, súd podľa § 267 ods. 2 písm. a) CSP odmietol odpor ako podaný oneskorene. Súd rozhodol o návrhu žalovaného na zrušenie platobného rozkazu tak, že tento návrh zamietol, nakoľko neexistuje dôvod na aplikáciu ust. § 266 ods. 3 CSP, keďže súd mal preukázané, že platobný rozkaz bol riadne žalovanému doručený dňa 07.11.2024, odpor voči platobnému rozkazu bol doručený súdu oneskorene, súd ho odmietol a platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 23.11.2024.
3. Proti uzneseniu č. k. 8C/62/2004–55 zo dňa 18.12.2024 podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie (žalovaným nesprávne označené ako „sťažnosť“). Uviedol, že z odôvodnenia tohto uznesenia sa dozvedel, že v danej právnej veci súd rozhodol platobným rozkazom č. k. 8C/62/2024-50 zo dňa 31.10.2024, ktorý mal nadobudnúť právoplatnosť 23.11.2024. Predmetný platobný rozkaz nebol žalovanému riadne, účinne, správne a zákonne doručený, a preto ani nemohol nadobudnúť právoplatnosť. Žalovaný ani neeviduje žiadny záväzok voči žalobcovi a ani žiadna výzva zo strany žalobcu na zaplatenie sumy 25 746,17 eur mu nebola nikdy doručená, nemal žiadnu vedomosť, a preto ani neočakával žiadne listiny zo súdu a matku splnomocnil len na preberanie bežnej pošty, keďže sa na adrese prechodného pobytu nezdržiava. V danom prípade bol predmetný platobný rozkaz doručovaný prostredníctvom pošty s tým, že má byť doručený do vlastných rúk žalovaného. Z doručenky, ktorá by mala byť v spise, musí vyplývať, že zásielku, adresátom ktorej mal byť žalovaný, prevzala od neho odlišná osoba ako „splnomocnenec“, keďže žalovaný nikdy takúto zásielku neprevzal. Je pravdepodobné, že touto osobou bola v predmetnej veci mama žalovaného. Zo strany súdu bol porušený zákon, bola mu súdom odňatá možnosť konať pred súdom, lebo platobný rozkaz mu nebol riadne doručený. Platobný rozkaz za žalovaného prevzala jeho mama, ktorej neudelil procesné plnomocenstvo, iba ju voči pošte poveril, aby za neho preberala jemu určené zásielky (vrátanie zásielok určených do vlastných rúk adresáta). Žalovaný sa v čase doručenia zásielky nezdržiaval v mieste prechodného pobytu, ale hlavne na adrese svojho trvalého pobytu, ktorým je adresa v Taliansku, ako aj v A.. Keďže samotné rozhodnutie v merite veci nebolo žalovanému riadne doručené, považuje aj napádané uznesenie č. k. 8C/62/2024–55 zo dňa 18. decembra 2024, ktoré bolo taktiež doručené matke žalovaného, za nesprávne doručené jeho osobe, ako aj toto rozhodnutie súdu považuje za predčasné. Osoba, ktorá prevzala platobný rozkaz, nebola žalovaným splnomocnená v súlade s § 89 ods. 1 CSP, bola len splnomocnená na prevzatie zásielky podľa Poštových podmienok, ktoré podľa zákona č. 507/2001 Z. z. o poštových službách poskytuje Slovenská pošta. Takéto splnomocnenie nemožno považovať za zastúpenie v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku, lebo v prípade takéhoto plnomocenstva nemá splnomocnenec procesnoprávne postavenie zástupcu podľa § 89 ods. 1 CSP. Žalovaný v podanom odvolaní rozsiahlo uviedol argumenty o nedoručení mu platobného rozkazu do vlastných rúk, ako aj následky s tým spojené, v nadväznosti na čo považoval napádané uznesenie o trovách konania za predčasné, nezákonné a žiadal ho zrušiť v celom rozsahu, pretože v zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Predmetný platobný rozkaz vzhľadom na jeho nedoručenie žalovanému, nemohol nadobudnúť právoplatnosť, tak napadnuté uznesenie nemalo byť vôbec vydané, je nezákonné a predčasne vydané.
4. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 03.03.2025 k odvolaniu žalovaného uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného, ktorý poukazuje na rozhodnutia súdov v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, kedy súdy rozdielne posudzovali doručovanie písomnosti na základe splnomocnenia podľa poštových podmienok. Uvedenú nejednoznačnosť vyriešil zákonodarca od účinnosti Civilného sporového poriadku, kedy ako nóvum na rozdiel od predchádzajúcej úpravy určil, že za adresáta je oprávnená písomnosť prijať osoba, ktorá na to bola adresátom písomne splnomocnená alebo poverená (§ 109 CSP). Ustanovenie § 109 CSP nie je vylúčené z aplikácie pri doručovaní platobného rozkazu v zmysle ustanovenia § 266 CSP. Nakoľko žalovaný splnomocnil matku na preberanie všetkých jemu zasielaných zásielok vrátane zásielok „do vlastných rúk“, bol platobný rozkaz riadne, účinne a zákonne doručený.
5. Žalovaný podal v zákonnej lehote odvolanie aj proti výrokom I. a II. uznesenia č. k. 8C/62/2004– 88 zo dňa 19.03.2025, uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Uviedol, že v prvom rade namieta, že napadnuté rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné, pretože ho súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil a nevysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré uvádzal vo svojich podaniach žalovaný. Vzhľadom aj na nesprávne rozhodnutie a poučenie súdu, že voči uvedenému uzneseniu nie je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 CSP), má žalovaný za to, že postupom súdu prvej inštancie došlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil žalovanému uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaný podaný návrh na odpustenie zmeškania lehoty dostatočne odôvodnil a zároveň poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (R 39/2014), ktorá je použiteľná aj pre tento prípad. Predmetný platobný rozkaz č. k. 8C/62/2024-50 zo dňa 31.10.2024 nebol žalovanému riadne, účinne, správne a zákonne doručený, a preto ani nemohol nadobudnúť právoplatnosť. V danom
prípade bol predmetný platobný rozkaz doručovaný prostredníctvom pošty s tým, že má byť doručený do vlastných rúk žalovaného. Z doručenky, ktorá by mala byť v spise, musí vyplývať, že zásielku, adresátom ktorej mal byť žalovaný, prevzala od neho odlišná osoba ako „splnomocnenec“, keďže žalovaný nikdy takúto zásielku neprevzal. Je pravdepodobné, že touto osobou bola mama žalovaného. Súdu musela byť z pripojenej doručenky známa skutočnosť, že Platobný rozkaz zo dňa 31.10.2024, ktorý bol určený žalovanému do vlastných rúk, si tento neprevzal, a preto platobný rozkaz ani nemohol nadobudnúť právoplatnosť. Platobný rozkaz za žalovaného prevzala jeho mama, ktorej neudelil procesné plnomocenstvo, iba ju voči pošte poveril, aby za neho preberala jemu určené zásielky (vrátanie zásielok určených do vlastných rúk adresáta). Žalovaný sa v čase doručenia zásielky nezdržiaval v mieste prechodného pobytu, ale hlavne na adrese svojho trvalého pobytu, ktorým je adresa v Taliansku, ako aj v A.. Otázkou právnych účinkov doručenia písomnosti určenej do vlastných rúk fyzickej osobe subjektom, ktorého adresát podľa ustanovení Poštových podmienok poveril, aby za neho preberal jemu určené zásielky, sa zaoberal už aj najvyšší súd, pričom žalovaný poukázal na jeho rozhodnutie zo 4. augusta 2008 sp. zn. 5Cdo 36/2008, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 39/2014, ktoré je podľa žalovaného plne aplikovateľné aj v tejto veci z dôvodu, že ustanovenie § 89 ods. 1 CSP sa nelíši od ustanovenia § 27 ods. 1 CSP. Lehota na podanie odporu bola zmeškaná výlučne z dôvodu, že platobný rozkaz nebol žalovanému nikdy riadne doručený v zmysle príslušných ustanovení CSP. Zamietnutím návrhu na odpustenie zmeškania lehoty súd formálne založil odmietnutie odporu, čím sa celé konanie stalo nepreskúmateľným z hľadiska žalovaného základného práva na spravodlivý proces. Vzhľadom na to podal žalovaný aj návrh na riadne doručenie platobného rozkazu, ktorý však súd bez dostatočného posúdenia zamietol. Bez toho, aby bol platobný rozkaz riadne doručený, nemohla žalovanému začať plynúť lehota na odpor, a teda žiadne reálne zmeškanie v zmysle §122 CSP ani nenastalo. Podľa § 122 CSP súd môže odpustiť zmeškanie lehoty, ak účastník lehotu zmeškal z ospravedlniteľného (závažného) dôvodu, a preto bol vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí a podal návrh bez zbytočného odkladu – čo je aj v tomto prípade splnené. Napriek tomu súd prvej inštancie návrh na odpustenie zmeškania lehoty zamietol, odpor voči platobnému rozkazu odmietol a zároveň zamietol aj návrh na riadne doručenie platobného rozkazu a návrh na zrušenie platobného rozkazu, ktorým sa žalovaný – ako s ďalšou možnosťou snažil zvrátiť dôsledky nesprávneho doručovania a zachovať si prístup k súdu. Takýmto postupom súd žalovanému odňal účinný prístup k spravodlivému súdnemu konaniu, čo je v rozpore s článkom 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný podal odpor bez zbytočného odkladu, a to ihneď ako sa dozvedel o existencii platobného rozkazu. Platobný rozkaz nie je právoplatný, nakoľko nikdy nebol doručený žalovanému do vlastných rúk tak, ako to vyžaduje ust. § 266 ods.1 CSP. Zo strany súdu prvej inštancie došlo k nesprávnemu, nezákonnému doručeniu platobného rozkazu, arbitrárnemu odmietnutiu odporu a následne aj nesprávnemu poučeniu, čo je dôvodom na zrušenie napádaného rozhodnutia. Nesprávne je aj rozhodnutie súdu prvej inštancie čo sa týka poučenia, ktorý stranu sporu nesprávne poučil o možnosti podať opravný prostriedok o odmietnutí odporu, ako aj o zamietnutí návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odporu voči platobnému rozkazu, resp. že proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Takéto procesné vady konania súdu prvej inštancie zakladajú prípustnosť odvolania a sú zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. zrušil a rozhodol tak, že žalovanému odpúšťa zmeškanie lehoty na podanie odporu voči platobnému rozkazu Okresného súdu Prievidza č. k. 8C/62/2024-50 zo dňa 31.októbra 2024, ako aj aby zrušil platobný rozkaz sp. zn. 8C/62/2024 zo dňa 31. októbra 2024, prípadne aby vec vrátil súdu prvej inštancie na opätovné konanie a rozhodnutie. Žalovaný si zároveň uplatnil voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
6. Žalobca sa k tomuto odvolaniu žalovaného nevyjadril.
7. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 8C/62/2024–55 zo dňa 18.12.2024 a uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 8C/62/2024–88 zo dňa 19.03.2025 vo výroku II. je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť a odvolanie žalovaného proti výroku I. uznesenia súdu prvej inštancie č. k. 8C/62/2024–88 zo dňa 19.03.2025 je potrebné podľa § 386 písm. c) CSP odmietnuť ako odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
8. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia náhrady škody vo výške 25 746,17 eur a súd prvej inštancie jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel vydaním platobného rozkazu č. k. 8C/62/2024-50 zo dňa 31.10.2024. Keďže súd v platobnom rozkaze nerozhodol o trovách konania, rozhodol o nároku na náhradu trov konania samostatným uznesením č. k. 8C/62/2024-55 zo dňa 18.12.2024 tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
9. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
10. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
11. Podľa § 265 ods. 1 CSP, ak je možné vo veci samej alebo o jej časti rozhodnúť na základe skutočností tvrdených žalobcom, o ktorých súd nemá pochybnosti, najmä ak tieto skutočnosti vyplývajú z listinných dôkazov, možno o žalobe rozhodnúť bez vyjadrenia žalovaného a bez nariadenia pojednávania aj platobným rozkazom, v ktorom sa žalovanému uloží, aby do 15 dní od doručenia zaplatil uplatnenú peňažnú pohľadávku alebo jej časť a nahradil trovy konania alebo aby v tej istej lehote podal odpor. Výrok o trovách konania sa na účely konania o platobnom rozkaze považuje za uznesenie.
12. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy SR je aj to, že strana sporu, ktorá v spore uspela, má zásadne právo na to, aby sa jej nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ustanovenie § 255 ods. 1 CSP vyjadruje základnú zásadu uplatňujúcu sa pri náhrade trov konania, a to zásadu úspechu vo veci.
13. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie vydal vo veci platobný rozkaz, čím v plnom rozsahu vyhovel žalobe žalobcu, patrí žalobcovi aj plná náhrada trov konania. Keďže súd o nej nerozhodol v platobnom rozkaze, čo bolo jeho povinnosťou, rozhodol o nej dodatočne v napadnutom uznesení zo dňa 18.12.2024, čím napravil svoje pochybenie a zároveň učinil zadosť právu žalobcu na súdnu ochranu, ktorého súčasťou je, ako je uvedené vyššie, aj právo, aby sa mu uhradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením svojho práva. Rozsah priznanej náhrady trov konania 100 % zodpovedá základnej zásade úspechu strany sporu, ktorej žalobnému návrhu bolo v celom rozsahu vyhovené.
14. Žalovaný vo vzťahu k uzneseniu v zásade namietal iba to, že bolo vydané predčasne a nemalo byť vydané, keďže platobný rozkaz mu nebol riadne doručený. Uvedenú odvolaciu námietku však odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže platobný rozkaz bol žalovanému riadne a v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku doručený, k čomu sa odvolací súd vyjadruje nižšie.
15. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 8C/62/2024–55 zo dňa 18.12.2024 podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
16. Výrokom I. uznesenia č. k. 8C/62/2024–88 zo dňa 19.03.2025 súd prvej inštancie zamietol návrh žalovaného zo dňa 20.01.2025 na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odporu voči Platobnému rozkazu Okresného súdu Prievidza č. k. 8C/62/2024–50 zo dňa 31.10.2024. V tomto uznesení súd prvej inštancie poučil strany sporu, že proti nemu nie je prípustné odvolanie, no žalovaný napriek tomu odvolanie proti tomuto výroku podal. 17. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd sa najskôr zaoberal tým, či odvolanie žalovaného proti výroku I. uznesenia č. k. 8C/62/2024–88 zo dňa 19.03.2025 bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je potrebné podľa § 386 písm. c) CSP odmietnuť z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
18. Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
19. Podľa § 357 CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o a) zastavení konania, b) odmietnutí podania vo veci samej,
c) odmietnutí žaloby na obnovu konania, d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku, h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva, l) zabezpečení dôkazného prostriedku, m) nároku na náhradu trov konania, n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164, o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia, p) postúpení právomoci do cudziny.
20. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
21. Podľa uvedeného ustanovenia § 355 ods. 2 CSP odvolanie je prípustné iba vtedy, ak to zákon pripúšťa. Na uvedené pravidlo nadväzuje úprava obsiahnutá v § 357 CSP, ktorou je taxatívne vymedzený okruh prvoinštančných uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie.
22. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím zamietol návrh žalovaného na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odporu proti platobnému rozkazu. Súd v napadnutom uznesení vo vzťahu k tomuto výroku správne poučil strany, že odvolanie voči nemu nie je prípustné (§ 355 ods. 2 CSP v spojení s § 357 CSP), avšak žalovaný podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie.
23. Odvolací súd konštatuje, že taxatívny výpočet prvoinštančných uznesení nezahŕňa možnosť podania odvolania proti vyššie uvedenému rozhodnutiu súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odporu proti platobnému rozkazu. Prípustnosť odvolania nemožno podľa názoru odvolacieho súdu vyvodiť ani z okolnosti, že proti rozhodnutiu o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu je odvolanie prípustné. Návrh na odpustenie zmeškania lehoty sa v prípade jeho nedôvodnosti neodmieta, ale zamieta, a návrh na odpustenie zmeškania lehoty, hoc na odpustenie zmeškania lehoty na vykonanie úkonu vo veci samej, nie je podaním vo veci samej a ustanovenie § 357 písm. b) nemožno vykladať extenzívnym spôsobom, ako to navodzuje žalovaný v podanom odvolaní.
24. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného proti výroku I. uznesenia súdu prvej inštancie č. k. 8C/62/2024–88 zo dňa 19.03.2025 je potrebné odmietnuť podľa § 386 písm. c) CSP ako odvolanie proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.
25. K zamietnutiu návrhu na odpustenie zmeškania lehoty odvolací súd len pre úplnosť uvádza, že žalovaný skutočne neuviedol žiadny relevantný dôvod, pre ktorý by mu malo byť odpustené zmeškanie lehoty na podanie odporu. Takýmto dôvodmi nie sú bez ďalšieho spochybňovanie správnosti doručenia platobného rozkazu, ani okolnosti, že sa na adrese prechodného pobytu nezdržiava.
26. Výrokom II. uznesenia č. k. 8C/62/2024–88 zo dňa 19.03.2025 súd prvej inštancie odmietol odpor žalovaného zo dňa 20.01.2025 voči Platobnému rozkazu Okresného súdu Prievidza č. k. 8C/62/2024– 50 zo dňa 31.10.2024. V tomto uznesení súd prvej inštancie poučil strany sporu, že proti nemu nie je prípustné odvolanie, no žalovaný napriek tomu odvolanie proti tomuto výroku podal.
27. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd sa najskôr zaoberal tým, či odvolanie žalovaného proti výroku II. uznesenia č. k. 8C/62/2024–88 zo dňa 19.03.2025 bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, a dospel k záveru, že odvolanie voči tomuto rozhodnutiu je prípustné, a preto sa ním vecne zaoberal.
28. Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
29. Podľa § 357 písm. b) CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o odmietnutí podania vo veci samej.
30. Odpor proti platobnému rozkazu je podaním vo veci samej, a preto je proti takémuto rozhodnutie prípustné odvolanie, a to aj v zmysle ustálenej súdnej praxe (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2019, sp. zn. 2Obdo/34/2018).
31. Následkom nesprávneho poučenia o nemožnosti podať odvolanie proti uzneseniu, proti ktorému ho zákon pripúšťa, však nie je bez ďalšieho jeho vecná nesprávnosť. Takéto nesprávne poučenie nie je bez ďalšieho ani dôvodom na zrušenie alebo zmenu napadnutého rozhodnutia a tiež neznamená porušenie práva strany sporu na spravodlivý proces.
32. Civilný sporový poriadok počíta s tým, že súd môže chybne poučiť stranu sporu o nemožnosti podať odvolanie proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Pre takýto prípad potom neplatí 15 dňová lehota na podanie odvolania, ale v zmysle § 362 ods. 3 veta druhá CSP odvolanie možno podať až do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia. Žalovaný svoje právo podať odvolanie využil v tejto lehote, a preto sa ním odvolací súd vecne zaoberal.
33. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia o odmietnutí odporu žalovaného proti platobnému rozkazu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, pri rozhodovaní použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné.
34. K námietke žalovaného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že táto je nedôvodná. Skutočnosť, že sa žalovaný s napadnutým rozhodnutím nestotožňuje, bez ďalšieho neznamená, že je aj nedostatočne odôvodnené. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými argumentmi žalovaného, preskúmal doručenie platobného rozkazu žalovanému prostredníctvom poštového podniku, s uvedením relevantných právnych noriem uviedol, prečo považoval platobný rozkaz za riadne doručený a vysporiadal sa aj s tým, prečo neaplikoval na danú vec judikatúru, na ktorú vo svojich podaniach odkazoval žalovaný. Námietka žalovaného o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov tak neobstojí. Rovnako, ako už bolo uvedené vyššie, nemá nesprávne poučenie zo strany súdu prvej inštancie o opravnom prostriedku žiaden vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, a pre toto pochybenie nemožno napadnuté rozhodnutie meniť alebo rušiť. Nesprávne poučenie má len ten právny následok, že lehota na podanie odvolania bola proti uvedenému rozhodnutiu nie 15 dňová, ale 3 – mesačná.
35. Súd prvej inštancie vydal vo veci dňa 31.10.2024 platobný rozkaz č. k. 8C/62/2024–50, ktorý bol žalovanému doručovaný do vlastných rúk, a ktorý dňa 07.11.2024 prevzala F. B., ktorú na preberanie zásielok, vrátane zásielok určených do vlastných rúk, splnomocnil žalovaný.
36. Podľa § 109 ods. 1 CSP za adresáta je oprávnená písomnosť prijať osoba, ktorá na to bola adresátom písomne splnomocnená alebo poverená.
37. Podľa § 266 ods. 2 CSP na doručovanie platobného rozkazu sa nepoužijú ustanovenia § 111 ods. 3 a § 116.
38. Súd má povinnosť doručiť platobný rozkaz spolu so žalobou žalovanému do vlastných rúk. Ustanovenie § 109 ods. 1 CSP však umožňuje doručiť písomnosť aj osobe, ktorá na to bola adresátom písomne splnomocnená. Pani F. B., ktorá prevzala za žalovaného zásielku s platobným rozkazom určenú žalovanému, bola žalovaným písomne splnomocnená na preberanie písomností, vrátane písomnosti určených do vlastných rúk. Ustanovenie § 266 ods. 2 CSP výslovne vylučuje použitie niektorých ustanovení o doručovaní v prípade doručovania platobného rozkazu, avšak použitie ustanovenia § 109 ods. 1 CSP nie je pri doručovaní platobného rozkazu žalovanému vylúčené. Platobný rozkaz
tak bol v súlade s ustanovenia Civilného sporového poriadku doručený do vlastných rúk žalovanému dňa 07.11.2024, hoc tento prevzala pani F. B., avšak táto bola na preberanie zásielok určených do vlastných rúk žalovanému písomne žalovaným splnomocnená.
39. Argumenty žalovaného o nemožnosti náhradného doručenia platobného rozkazu sú irelevantné, pretože uvedený spôsob predstavujú doručenia podľa ustanovení § 111 ods. 3 CSP a § 116 CSP, ktoré sú skutočne vylúčené pri doručovaní platobného rozkazu žalovanému. Náhradným doručením však nie je doručenie platobného rozkazu osobe splnomocnenej žalovaným na preberanie zásielok určených do vlastných rúk.
40. Pokiaľ sa žalovaný dovolával aplikácie judikatúry týkajúcej sa doručovania platobného rozkazu žalovanému (najmä rozhodnutia R 39/2014), tak žalovaným akcentované rozhodnutia skutočne nie sú aplikovateľné na prejednávanú vec, pretože sa zaoberali doručovaním platobného rozkazu žalovaným v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, kedy nebolo doručovanie v tomto procesnom predpise upravené spôsobom, ako je tomu v súčasnosti v ustanovení § 109 ods. 1 CSP, ktorý v spojení s § 262 ods. 2 CSP umožňuje účinné doručenie platobného rozkazu žalovanému aj osobe splnomocnenej žalovaným na preberanie zásielok určených do vlastných rúk.
41. Argument žalovaného, že ustanovenie § 89 ods. 1 CSP sa nelíši od ustanovenia § 27 ods. 1 OSP, je v danej veci irelevantný a je zbytočné porovnávať uvedené ustanovenia a v súvislosti s tým aj judikatúru viažucu sa k ustanoveniu § 27 ods. 1 OSP, keďže ustanovenie § 109 ods. 1 CSP výslovne pripúšťa možnosť doručenia písomnosti splnomocnencovi strany sporu, ktorý ňou bol určený iba na účel doručovania, pričom podstatné je, že v súčasnosti účinné ustanovenia CSP o doručovaní platobného rozkazu žalovanému postup podľa § 109 ods. 1 nevylučujú, na rozdiel od iných ustanovení, ktoré upravujú náhradné doručovanie, t. j. doručovanie fikciou.
42. Keďže platobný rozkaz bol žalovanému v súlade s Civilným sporovým poriadkom doručený dňa 07.11.2024 a lehota na podanie odporu uplynula dňa 22.11.2024, súd prvej inštancie správne podľa § 267 ods. 2 písm. a) CSP odmietol odpor ako podaný oneskorene, keď najskôr zamietol ako nedôvodný návrh žalovaného na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odporu.
43. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 8C/62/2024–88 zo dňa 19.03.2025 vo výroku II. ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
44. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že proti výrokom III. a IV. uznesenia č. k. 8C/62/2024–88 nebolo odvolanie prípustné, pričom tieto výroky ani neboli odvolaním dotknuté, a preto ich odvolací súd nepreskúmaval.
45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pretože žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný.
46. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).