Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14CoP/54/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Kristíny Srnkovej, vo veci starostlivosti súdu o medzičasom plnoletú A. B. C., narodenú XX.XX.XXXX, bytom ako matka, do času nadobudnutia plnoletosti v konaní zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava, a maloletú D. B. C., narodenú XX.XX.XXXX, bytom ako matka, v konaní zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava, deti matky B. E. B. F. G., narodenej XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XX, H., zastúpenej JUDr. Denisou Jánošíkovou, advokátkou so sídlom Klincová 35, Bratislava, a otca I. B. C., narodeného XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXXX/XX, H. - J., zastúpeného JUDr. Janou Hreňovou, advokátkou so sídlom Pri Suchom mlyne 50, Bratislava – mestská časť Staré Mesto, v konaní o uložení výchovného opatrenia, o odvolaní matky proti rozsudku Mestského súdu Bratislava II č. k. -87 zo dňa 23.01.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd konanie o uloženie výchovného opatrenia v časti týkajúcej sa medzičasom plnoletej A. B. C., nar. XX.XX.XXXX z a s t a v u j e .

II. Vo zvyšnej časti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

III. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 23.01.2025 súd prvej inštancie výrokom I. nariadil maloletým A. B. C., nar. XX.XX.XXXX a D. B. C., nar. XX.XX.XXXX a ich rodičom - E. B. F. G., nar. XX.XX.XXXX a otcovi B. C., nar. XX.XX.XXXX výchovné opatrenie spočívajúce v ich povinnosti podrobiť sa odbornému sociálno-psychologickému poradenstvu na Referáte poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava so sídlom Vazovova 7/A, 816 16 Bratislava v trvaní 6 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Výrokom II. uložil rodičom a maloletým, ktorých účasť je povinná zabezpečiť matka, povinnosť zúčastniť sa na nariadených stretnutiach, ktorých presná špecifikácia, rozsah, trvanie a miesto realizácie budú určené povereným pracovníkom subjektu označeného vo výroku I. tohto rozhodnutia. Výrokom III. súd určil, že bude sledovať výkon nariadeného výchovného opatrenia v 2-mesačných intervaloch. Výrokom IV. rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), Dohovoru

o právach dieťaťa a vety prvej (ďalej len „“).

3. Súd prvej inštancie uviedol, že rodičovské práva a povinnosti rodičov k maloletým deťom C. sú upravené rozhodnutím Okresného súdu Bratislava V č. k. -157 zo dňa 18.08.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -313 zo dňa 06.02.2024, ktorým súd manželstvo rodičov rozviedol a schválil rodičovskú dohodu, na základe ktorej sa v tom čase maloletý H., maloletá A. B. a maloletá D. B. na čas po rozvode zverili do osobnej starostlivosti matky s tým, že zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok budú obaja rodičia, otcovi uložil povinnosť platiť na výživu v tom čase maloletého H. sumu 530,- Eur mesačne, na výživu maloletej A. B. sumu 680,- Eur mesačne a na výživu maloletej D. B. sumu 650,- Eur mesačne, vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletých detí. Súdu prvej inštancie je z rozhodovacej činnosti známe, že rozsudkom č. k. -120 zo dňa 26.09.2024 súd zamietol návrh matky na udelenie súhlasu na podanie žiadosti o zmenu priezviska maloletých detí C. - A. B., nar. XX.XX.XXXX a D. B., nar. XX.XX.XXXX z priezviska „C.“ na priezvisko „G.“. Voči predmetnému rozhodnutiu podala odvolanie matka.

4. Vecne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania v predmetnom konaní, ako aj z obsahu spisov v súvisiacich konania vyplynulo, že matka otca neakceptuje ako druhého rodiča, odmieta s ním riešiť záležitosti detí (škole napr. uviedla, že s otcom nie je možné sa kontaktovať). Matka si sama, vedená čisto subjektívnymi dôvodmi (animozita k bývalému manželovi), zmenila priezvisko, k čomu pod vplyvom matky pristúpil samostatne aj plnoletý spoločný syn rodičov, pričom ide o priezvisko zvolené, nie rodné priezvisko matky, ku ktorému by sa po rozvode vrátila, toto priezvisko nemá akýkoľvek vzťah k rodinným väzbám matky, či detí, významovo súvisí a vychádza výlučne z matkou deklarovaného náboženského presvedčenia. Deti aktuálne zrkadlia postoje matky vo vzťahu k otcovi, ktorému nemienia odpustiť jeho nemorálne konanie voči matke, sú voči matke absolútne lojálne, pričom z rodičov má iba matka priamy vplyv na deti, keď má otec dlhodobý problém kontaktu s deťmi aj keď sa oň snaží. Deti pod priamym vplyvom matky odmietajú otca s odkazom na jeho pre matku (a teda i pre ne) neakceptovateľné a neodpustiteľné amorálne správanie (mimomanželský vzťah otca s inou ženou), napriek dlhodobým úprimných snahám otca po rozpade vzťahu s matkou s omnoho komplikovanejším pozadím, ktoré bolo prejednávané v konaní o rozvod, o udržanie predtým dobrých vzťahov s deťmi. V danom prípade je evidentné, že matka absolútne neprípustne prenáša svoju animozitu voči osobe otca, z jej pohľadu opodstatnenú a pochopiteľnú, na maloleté deti. Matka vedie dlhodobo deti k nadradenému, trestajúcemu postoju voči otcovi za jeho zradu voči jej osobe, napriek jej deklarovanému kresťanskému založeniu, ktoré by však malo byť, vychádzajúc zo základov tohto učenia, založené práve na úcte k obom rodičom a na odpustení. Deti sú evidentne nastavené tak, že otec sa dopustil neodpustiteľného morálneho zlyhania a je naproti tomu ich morálnym právom toto konanie otca demonštratívne odsudzovať a „trestať“ ho svojím odmietavým postojom, čo má však zásadný vplyv na ich život, keďže sa samy, resp. pod vplyvom matky pripravujú o podiel otca na ich výchove a fakticky aj o prítomnosť mužského vzoru v ich živote, s ktorým chcú z uvedených dôvodov, ktoré súd nemôže hodnotiť ako skutočne zásadné z pohľadu najlepšieho záujmu detí, pretrhnúť akúkoľvek väzbu. Matka dlhodobo podniká kroky smerujúce k pretrhnutiu väzieb detí s otcom v dôsledku jej subjektívneho pocitu krivdy, ublíženia a poníženia vo vzťahu k bývalému manželovi, keď sa zjavne nevie preniesť cez vlastné zranenie spôsobené rozpadom jej primárnej rodiny a manželstva. Otvorene verbalizuje, že sa chystá otca kriminalizovať, keď pristupuje aj k ďalšiemu až absurdnému očierňovaniu otca v očiach detí hľadaním komplikovaných konštrukcií a prepojení otca s inými nemorálnymi, či dokonca protizákonnými aktivitami (dedukcie o tom, že sa otec venuje pochybným činnostiam, ktoré opiera o kontakty otca, ktorého evidentne účelovo sleduje na sociálnych sieťach, či dodatočná sexualizácia spoločných aktivít otca s deťmi v minulosti počas rodinného spolužitia). S poukazom na uvedené zákonné ustanovenia a opísaný skutkový stav, vychádzajúc z obsahu spisu, priebehu konania a výsledkov predovšetkým dokazovania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. (konanie o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností) a sp. zn. (konanie o udelenie súhlasu na zmenu priezviska), súd prvej inštancie dospel k záveru, že v predmetnej veci je v najlepšom záujme maloletých detí nutné pristúpiť k nariadeniu výchovného opatrenia, a to tak rodičom, ako aj maloletej A. B. a maloletej D. B. z dôvodu vzniku patologickej situácie v rodine, keď matka svojím pôsobením na deti znemožnila akýkoľvek kontakt otca s maloletými a zo svojej pozície ako rezidenčného rodiča uvedenú situáciu napriek opakovane odporúčanému poradenstvu odmieta riešiť s poukazom na to, že ona nemá problém, pričom je sama v smere potenciálnej obnovy

vzťahu a kontaktov medzi otcom a deťmi nečinná. A. sa vyjadrila, že nevie, ako má deti „prinútiť“ k stretávaniu sa s otcom, z čoho je zrejmé, že sama nie je schopná využiť výchovné pôsobenie a metódy pozitívnej motivácie detí ku kontaktu s otcom. Matka zotrvala na tom, že sa s otcom kontaktovať nechce, sú rozvedení a každý z nich má svoj život, ktorý postoj však evidentne nežiaduco prenáša i na deti, ktoré by mali mať s otcom autonómny vzťah, nezaťažený pocitmi krivdy jedného z rodičov voči druhému a neadekvátnou lojalitou iba voči jednému z rodičov. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že otec koná v rozpore so záujmami detí, že znamená hrozbu pre maloleté deti. Aktuálna miera narušenia vzťahov medzi deťmi a otcom vyplýva výlučne z vnútorných psychologických dôvodov na strane detí a ich neadekvátneho spracovania rodinnej situácie po rozpade vzťahu ich rodičov.

5. Súd prvej inštancie poukázal na to, že pri maloletých deťoch má povinnosť dbať na pravidelný kontakt rodiča s dieťaťom, pričom podľa čl. 32 ods. 4 Listiny a čl. 8 ods. 1 Dohovoru súdy a štátne orgány nemôžu byť pasívne - orgány sociálnoprávnej ochrany a súdy, každý vo svojej pôsobnosti, musia vytvárať priestor na vytvorenie podmienok na to, aby styk (kontakt) medzi rodičom a dieťaťom mohol byť obnovený, na prehodnotenie doterajšej stratégie a voľbu ďalších, aktuálne vhodných opatrení. V konaniach vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti musí súd vždy prioritne chrániť záujmy maloletého dieťaťa, a to aj na úkor záujmov jeho rodičov.

6. Konštatoval, že obaja rodičia, ako aj maloleté deti budú mať možnosť uchopiť formou odborného poradenstva, či už individuálneho alebo spoločného, podľa pokynov odborného personálu určeného špecializovaného zariadenia, komunikačné zručnosti v rámci veľmi narušenej vzájomnej rodičovskej interakcie, čo by malo smerovať k odstráneniu rodičovského konfliktu, zlepšeniu, resp. opätovnému naštartovaniu vzájomnej korektnej nekonfrontačnej rodičovskej komunikácie a predovšetkým schopnosti akceptovať rolu a dôležitosť druhého rodiča v živote detí a v prípade maloletých pracovať na identifikácii a odstránení príčin odcudzenia detí a otca s cieľom perspektívneho obnovenia možnosti interakcie dcér s otcom vo forme, ktorá nebude pre maloleté deti neprimerane psychicky zaťažujúca. Chronické a neriešené konflikty rodičov vyplývajúce zjavne z nespracovania ukončenia ich vzájomného vzťahu sú pre deti najnebezpečnejším dopadom vzniknutej situácie a neprospievajú zdravému psychickému vývinu maloletých, ktorým môžu spôsobiť zásadné problematické dôsledky na ich zdravý psychosexuálny vývin, k eliminácii čoho by malo slúžiť aj toto výchovné opatrenie. Je absolútne neprípustné, aby bolo ktorékoľvek dieťa používané ako prostriedok vzájomného boja v konflikte jeho rodičov. Maloleté deti majú právo na lásku oboch rodičov, stabilitu a harmóniu prostredia, v ktorom vyrastajú. Rodičia sa v danom prípade potrebujú individuálne učiť akceptácii rodičovskej roly a špecifík osobnosti druhého z rodičov a najmä prispôsobovať sa potrebám detí po ich poznaní a rešpektovaní, keď rozhodne nie je úlohou detí sa prispôsobovať potrebám rodičov, keďže na to nemajú potrebnú výbavu a zostávajú v závislej pozícii. V súlade s návrhom kolízneho opatrovníka súd za subjekt vykonávajúci výchovné opatrenie určil Referát poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, s ktorým vopred odkonzultoval možnosť realizácie výchovného opatrenia, ako aj jeho rozsah kolízny opatrovník maloletých, keď vzhľadom na predmet činnosti referátu a bohaté odborné skúsenosti mal súd za to, že má možnosť participovať na úprave vzťahov a komunikácie medzi rodičmi maloletých a medzi otcom a maloletými, ako aj na pomoci so spracovaním ich aktuálne problémového vzťahu. Čo sa týka témy psychológa, súd prvej inštancie mal za to, že v rámci výchovného opatrenia sa môže otvoriť cesta ku kooperácii rodičov, keď podľa názoru súdu v prípade objektivizovanej indikácie individuálnej psychologickej intervencie u maloletých nič nebráni tomu, aby okrem práce s celou rodinou zvoleným subjektom bola pri dosiahnutej zhode rodičov naštartovaná aj individuálna psychoterapia maloletých, prípadne aj ich rodičov u vhodného odborného subjektu. Nakoľko bude súd v súlade so zákonom pravidelne sledovať výkon nariadeného výchovného opatrenia, v prípade potreby môže neskôr podľa pristúpiť k jeho predĺženiu, resp. k uloženiu iného vhodného výchovného opatrenia. Vzhľadom na aktuálny stav v rodine a hĺbku narušenia rodinných osobných vzťahov medzi účastníkmi, v ktorom smere, napriek odstupu času, nedošlo k pozitívnemu posunu, naopak, plynutím času vzhľadom na postoj matky dochádza k čoraz hlbšiemu odcudzeniu zo strany detí, je rozhodne v záujme maloletých detí vytvoriť im formou nariadenej odbornej intervencie príležitosť na možnú korekciu ich postoja s cieľom sanácie ich vzťahu k otcovi. Preto súd prihliadnuc na písm. h) Základných zásad pristúpil k nariadeniu navrhovaného výchovného opatrenia vo forme odborného poradenstva každému z rodičov a obom maloletým deťom, ktoré považuje za možný prostriedok na vytváranie, resp. sanáciu a ďalší rozvoj vzťahových väzieb detí a otca, keď súd zdôrazňuje, že k riešeniu rodinnej situácie, ktorá je

jednoznačne v rozpore s najlepším záujmom maloletých, ktorým je ich zdravý psychický vývoj, nemožno pristupovať izolovane, výlučne s jednotlivými členmi, ale komplexne je potrebné vzhľadom na vzájomnú previazanosť, napriek rozvodu manželstva, pracovať s celou rodinou.

7. V danom prípade súd prvej inštancie, zohľadňujúc vek a rozumovú vyspelosť tej-ktorej maloletej musel, prihliadať aj na ich prezentovaný názor v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. , ktorý vzal do úvahy. Z vykonaného dokazovania mal súd za nepochybne preukázané, že na názor a postoj dieťaťa má výrazný formujúci vplyv názor a postoj matky ako najbližšej dominantnej vzťahovej osoby počas významnej časti života, čo je však jav prirodzený a pochopiteľný. Navyše súd musel zohľadniť, že maloleté deti napriek ich veku nie sú ešte vzhľadom na nedostatok životných skúseností schopné samé pochopiť a zvážiť neskorší dopad ich aktuálnych subjektívnych rozhodnutí, motivovaných dosiahnutím krátkodobého psychického komfortu po prežitom rodinnom konflikte, na svoj budúci osobný život a psychické zdravie.

8. Situácia v rodine je súdu dostatočne dobre známa - maloleté deti, ktoré sú v osobnej starostlivosti matky, nie sú v žiadnom kontakte s otcom. Celá rodina má otca zablokovaného. Je preto povinnosťou súdu plniaceho pozitívny záväzok vyplývajúci z Dohovoru o právach dieťaťa, pokúsiť sa zlepšiť rodinnú situáciu v rodine C. a odstrániť príčinu odmietavého postoja detí k otcovi, ktorý má za následok devalváciu vzťahových väzieb maloletých s otcom. Cieľom výchovného opatrenia je odstránenie rodičovského konfliktu, zlepšenie komunikácie a schopnosti akceptovať druhého rodiča v živote maloletých detí, čo aj vyplýva z obsahu samotného návrhu, s ktorým sa súd stotožnil. Vo vzťahu k deťom súd nariadil výchovné opatrenie z úradnej povinnosti, keďže je potrebné pracovať na identifikácii a odstránení odcudzenia detí a otca. Súd sa musí pokúsiť riešiť situáciu v rodine formou výchovného opatrenia poukazujúc na aktuálny a dlhodobý stav v rodine - keď deti s otcom nie sú v absolútne žiadnom kontakte a otec má o kontakt s deťmi záujem.

9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa (ďalej len „“) tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.

10. Proti výrokom I., II., III. rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletých z dôvodov podľa maloletá A. B. tento rok v máji dosiahne plnoletosť a maloletá D. B. má 14,5 roka. Obe dcéry boli v rámci tohto konania vypočuté kolíznym opatrovníkom a obe súhlasne zadefinovali dôvody, pre ktoré aktuálne nemajú záujem o psychologické poradenstvo, účelom ktorého má byť obnovenie stretávania sa s otcom. Súčasne boli súdom prvej inštancie vypočuté v konaní o zmenu priezviska. Názor maloletých nebol akceptovaný ani v jednom konaní. Ďalej uviedla, že z manželstva rodičov pochádza aj plnoletý syn H., ktorý, obdobne ako maloleté, nemá záujem o stretnutie s otcom z dôvodu, že ho sklamal, žije v rozpore a s názorom a jeho vierovyznaním. Poukázala na to, že obe dcéry vyjadrili a odôvodnili svoj postoj k otcovi. Obe dcéry sú ňou vedené ku kritickému, t. j. vlastnému mysleniu, sú vedené k tomu, aby mysleli systematicky, logicky a objektívne, vedeli prijímať premyslené rozhodnutia, vyriešiť problémy a vyvíjať nové myšlienkové operácie. Situáciu v rodine, či správanie rodičov nesledujú len povrchne, ale dokážu ísť do hĺbky a na rodinnú situáciu sa snažia pozerať z viacerých uhlov pohľadu. Obe dcéry vedia zrozumiteľne odôvodniť, argumentami podporiť svoj postoj k otcovi, k jeho správaniu a predovšetkým svoju nevôľu stretávať sa s ním. Vedia samostatne skúmať svoje okolie, správanie rodičov, ich myšlienkové pochody, vyjadrujú sa jasne, zrozumiteľne, systematicky pri rešpektovaní svetonázoru, ktorý im bol oboma rodičmi vštepovaný. Obe dcéry majú kritické a logické myslenie, ktoré im poskytuje základnú štruktúru, ktorú využívajú pri hodnotení informácií a tvorbe vlastných názorov. Všetky tri deti boli oboma rodičmi, teda aj otcom, vedené k viere a dodržiavaniu náboženských zásad. Teda tomu, čo otec v súčasnosti popiera, považuje za neobvyklé, až nenormálne. Pre obe deti je pokračujúce správanie otca účelové. Obe deti majú usporiadaný spôsob života, sú dobrými žiačkami, v škole dosahujú dobré výsledky a majú záujem o vysokoškolské štúdium. Za mylnú označila predstavu, že by im mala zasahovať do stretnutí s otcom. Nebráni ich stretávaniu sa, reálne vzhľadom na vek ani nemá ako. Nepoprela, že jej postoj k otcovi je ambivalentný, dané ovplyvnil i sám otec svojím prístupom k deťom a k rodine. Zúžiť danú problematiku na situáciu, že otec odišiel od rodiny z dôvodu mimomanželského vzťahu, je podľa názoru matky skreslené vnímanie konania otca. Tvrdila, že otec dlhodobo prehliadal citové a emočné potreby detí, po odchode zo spoločnej domácnosti sa dlhodobo s dcérami nekontaktoval, nezaujímal sa o ne. Ju, ktorá sa snažila viac ako osem mesiacov

o rodičovskú dohodu, kritizoval, vysmieval sa jej, posmešne sa vyjadroval na jej adresu, čo trvá do súčasnosti. Potvrdila, že odmieta komunikovať s otcom, ktorý prezentuje svoje pohŕdanie ňou. Uviedla, že dlhodobo navštevuje terapeuta a necíti sa konformne, že má byť účastná otcovej terapie, ev. má podstúpiť ďalšiu terapiu. Kontakt s otcom je pre ňu náročný. Otec s ňou nikdy neviedol otvorený rozhovor o svojich dôvodoch ukončenia manželstva. Prijala svoj stav rozvedenej matky vykonávajúcej starostlivosť o tri samostatné deti. Snahe súdu prvej inštancie rozumie, avšak nevidí možnosť reálneho zlepšenia existujúcej situácie bez zmeny postoja otca. Odmieta argumenty súdu prvej inštancie súvisiace s tým, že obmedzuje otcov kontakt s dcérami. Namietala, že súd prvej inštancie neprijal ani jeden argument dcér, prečo sa nechcú stretávať so svojím otcom. Vytýkala súdu prvej inštancie, že skĺzol do jej obviňovania a že viac rešpektuje právo otca stretávať sa s dcérami, ako právo (nie povinnosť) dcér sa stretávať s otcom. Tvrdila, že si uvedomuje úlohu otca v živote dcér, rovnako si však uvedomuje, že otec do dnešného dňa nepreukázal rodičovskú vyspelosť vo vzťahu ku komunikácii s ňou. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh otca zamietne, ev. zamietne v časti týkajúcej sa dcér.

11. K odvolaniu matky sa vyjadril otec, ktorý mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je tak vecne, ako aj právne správne a žiadal, aby odvolací súd toto rozhodnutie v celom rozsahu potvrdil. Uviedol, že odvolanie matky vníma primárne ako využitie procesných možností daných zákonom na predĺženie konania a oddialenia samotnej realizácie výchovného opatrenia, súc si vedomá dĺžky odvolacieho konania a celého procesu. Je nepopierateľné, že matka má plné právo na podanie odvolania voči súdnemu rozhodnutiu, avšak v tomto prípade, špecificky v kontexte predchádzajúcich súdnych konaní, ktoré sa týkali maloletých detí, je zrejmé, že matka odmieta akúkoľvek participáciu otca na živote detí a v tomto smere aj koná. Matka vo svojom odvolaní odkázala aj na konanie, ktoré bolo vedené na Mestskom súde Bratislava II pod sp. zn. , v ktorom žiadala o udelenie súhlasu na zmenu priezviska maloletých dcér. Matka sa domáhala udelenia súhlasu na podanie žiadosti o zmenu priezviska maloletých detí C. - A. B., nar. XX.XX.XXXX a D. B., nar. XX.XX.XXXX z priezviska C.“ na priezvisko „G.“. Po prerokovaní návrhu a vykonanom dokazovaní, súd prvej inštancie tento návrh zamietol a matka voči zamietavému rozhodnutiu súdu podala odvolanie, ktoré mimo iných odôvodnila tým, že súd nerešpektoval vôľu maloletých detí, ktorú prezentovali v rámci ich výsluchu a rovnako tak, že uvedené rozhodnutie nie je v záujme maloletých detí. Odvolací súd svojím rozhodnutím č. k. – 199 zo dňa 29.01.2025 v celom rozsahu potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie. V oboch vyššie uvedených rozhodnutiach sa súdy veľmi jasne vyjadrili k tomu, akým spôsobom vyhodnotili názor maloletých detí, ktorý bol v konaní zisťovaný. Poukázal na rozhodnutie odvolacieho súdu č. k. – 199 zo dňa 29.01.2025, v ktorom súd uviedol: „Pri vyhodnotení základných štandardov rozhodujúcich pre naplnenie práva dieťaťa vyjadriť svoj názor sa žiada osobitne zdôrazniť, že vyjadrenie názoru dieťaťa je jeho možnosťou a nie je jeho povinnosťou, pričom právo dieťaťa vyjadriť svoj názor nie je obmedzené vekovou hranicou. Preto zrelosť dieťaťa na vyjadrenie názoru treba posudzovať vo vzťahu k maloletému s ohľadom na jeho intelektuálnu zrelosť, ktorá závisí od jeho vzdelania, emocionálnu zrelosť, ktorá je bezprostredne spätá s jeho vekom a tiež spoločenská zrelosť ako schopnosť vytvoriť si úsudok a predvídať veci a javy, pričom spôsob zisťovania názoru treba prispôsobiť práve veku a vyspelosti dieťaťa. Určitú hranicu založilo rozhodnutie ESĽP Pini a Bertani & Manera a Atripladi v Rumunsko (10 rokov veku dieťaťa), avšak uvedené rozhodnutie nie je možné chápať tak, že pred dosiahnutím veku 10 rokov nie je dieťa schopné vyjadriť svoj názor. Z hľadiska aplikačnej praxe súdy vyhodnocujú rôzne ďalšie kritéria pre posúdenie schopnosti dieťaťa prezentovať svoj názor okrem veku dieťaťa (aj tu sa vekové hranice rôznia, môže ísť o hranicu 5 rokov, 10 - 12 rokov veku a pod.). Dieťaťu sa teda poskytuje možnosť, aby bolo vypočuté v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho týka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva. Treba ale zdôrazniť, že nie je možné, aby všeobecné súdy stanovisko maloletého dieťaťa bez ďalšieho prevzali a aby založili svoje rozhodnutia iba na jeho prianí a nie na starostlivom a komplexnom posudzovaní jeho záujmov (rozsudok ESĽP vo veci C. proti Fínsku zo dňa 9. mája 2006 č. 18249/02, body 57. až 59.).“ Uviedol, že základným a spoločným znakom všetkých konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletých je, že v nich ide predovšetkým o záujem maloletých detí v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Výsledkom týchto konaní by teda nemalo byť vyriešenie sporu medzi účastníkmi konania, ale zabezpečenie takého výsledku konania, ktorý zodpovedá najlepšiemu záujmu maloletého dieťaťa, súd prvej inštancie najlepší záujem maloletých detí subsumoval do zodpovedania otázky, čo je významné pre ich budúcnosť a v ich záujme. Mal za to, že v tomto konaní o uloženie výchovného opatrenia, súd prvej

inštancie zohľadnil rovnaké kritériá a vyhodnotil skutkový stav tak, že výchovné opatrenie je potrebné nariadiť, pretože je v záujme maloletých dcér. Ďalej uviedol, že v rámci iného konania týkajúceho sa detí súd vyslovene upozornil na to, ako uzavreto sa správal najstarší syn po pojednávaní ohľadom dlhu na výživnom na čas do rozvodu. Cez krátku prestávku medzi pojednávaniami sa plnoletého syna H. snažil pred pojednávacou miestnosťou spýtať na potvrdenie o návšteve vysokej školy. H. však sedel vedľa matky schúlený, na neho absolútne nereagoval, ani ho nepozdravil a matka jednoznačne verbalizovala, že sa nemá čo so synom rozprávať. Pokiaľ dospelý syn nemôže slobodne komunikovať, nevie si ani predstaviť, pod akým tlakom zo strany matky musia byť maloleté dcéry, a teda je nepravdepodobné, že si názor tvoria objektívne, logicky a samostatne tak, ako tvrdí matka. Bol toho názoru, že deti jednoznačne vyrastajú v prostredí, ktoré podporuje ich odcudzenie sa od jedného z rodičov a sú opakovane vystavované situáciám, ktoré nemajú možnosť reálne a správne vyhodnotiť. Správanie sa matky, ktorá v rámci osobnej animozity voči nemu absolútne od neho odstrihla deti a neustále rieši smerom k nemu iba otázku peňazí, obviňovania a jeho úplného vylúčenia zo života detí, a všetko ostatné bojkotuje, je podľa jeho názoru neakceptovateľné.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom – účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( ) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (rozsudok súdu prvej inštancie bez viazanosti rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil ( ), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( v spojení s ) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, teda s výnimkou častí týkajúcich sa medzičasom plnoletej A. B. C., nar. XX.XX.XXXX.

13. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý nariadil maloletým deťom a ich rodičom výchovné opatrenie vo forme odborného sociálno – psychologického poradenstva na Referáte poradensko – psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava v trvaní 6 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia a zároveň im uložil povinnosť zúčastniť sa na nariadených stretnutiach, ktorých presná špecifikácia, rozsah, trvanie a miesto realizácie budú určené povereným pracovníkom vyššie uvedeného subjektu s tým, že súd bude sledovať výkon nariadeného výchovného opatrenia v 2- mesačných intervaloch.

14. Podľa , na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na základe ktorého dospel k správnym záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie návrhom uplatnenej požiadavky, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, stotožňuje sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a s poukazom na ustanovenie odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty matky nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke.

16. Pokiaľ ide o námietku matky týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie je potrebné konštatovať, že právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná, alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval). Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa , Dohovoru o právach dieťaťa a vety prvej , teda na danú vec aplikoval správne právne predpisy a tieto aj správne interpretoval, pričom takéto právne posúdenie veci, ako aj závery súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za správne a námietky matky o nesprávnom právnom posúdení veci za nedôvodné.

17. Výchovné opatrenia sú súčasťou systému, ktorý komplexne zabezpečuje riešenie vzťahov medzi rodičmi a deťmi. Súd nimi vykonáva dohľad nad výkonom rodičovských práv a povinností a nad dieťaťom. Uplatňujú sa ešte pred zásahom do rodičovských práv a povinností za predpokladu, že budú dostatočným nástrojom pre vyriešenie poruchy a pre zabezpečenie riadneho výchovného prostredia pre dieťa. Výchovné opatrenia ukladané súdom majú rôznu intenzitu. Vždy však musia sledovať základný cieľ starostlivosti súdu o maloleté dieťa, ktorým je záujem maloletého dieťaťa.

18. Sústava výchovných opatrení upravená v je vybudovaná systematicky, od miernejších zásahov k vážnejším zásahom. V prejednávanej veci uložené výchovné opatrenie o povinnosti maloletej D. B. a jej rodičov podrobiť sa odbornému sociálno-psychologickému poradenstvu sa všeobecne v obdobných prípadoch javí veľmi účinným.

19. Objektívnym explicitne stanoveným zákonným kritériom pre rozhodnutie vo veci maloletého je ,,záujem maloletého dieťaťa“, čo korešponduje s podstatou a účelom základného práva maloletého dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť oboch rodičov a tomuto právu zodpovedajúce základné právo obidvoch rodičov na starostlivosť a výchovu o svoje dieťa. Obsah týchto práv je homogenizovaný, nielen v práve, ale súčasne aj v povinnosti na sústavnú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj dieťaťa v zmysle . Súd musí vyhodnocovať záujem maloletého dieťaťa, nielen mechanicky a formálne, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti, a to i vzhľadom na emocionálne väzby maloletého dieťaťa ku každému z rodičov (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 19.9.2018).

20. Rodičovské práva a povinnosti sú budované na základe rovnoprávneho postavenia otca a matky pri ich výkone. Dieťa by v žiadnom prípade nemalo byť nástrojom na riešenie doposiaľ nevysporiadaného vzťahu medzi svojimi rodičmi, ktorých problematické vzťahy negatívne vplývajú na maloleté dieťa a na jeho intrapsychické prežívanie. V procese socializácie maloletého dieťaťa je v zásade nevyhnutná účasť oboch rodičov. Po rozpade rodiny s maloletým dieťaťom nielen etika príbuzenských vzťahov, ale aj zákon zaväzuje dieťa k povinnosti svojich rodičov ctiť a rešpektovať, kým rodičovská zodpovednosť (za riadnu výchovu dieťaťa) je prikázaná obom rodičom. V rodičovských vzťahoch platí viac než inde požiadavka vzájomnej tolerancie, nekonfliktnosti a úcty k právam druhého rodiča a k právam dieťaťa, čo by mali mať na zreteli predovšetkým rodičia maloletého dieťaťa. Záujem maloletého dieťaťa, ktorý by mali obaja rodičia sledovať, by naplnilo akékoľvek usporiadane roztrieštených vzťahov v rodine, pričom sú to práve rodičia, ktorí nesú zodpovednosť za výchovu a vývoj maloletého dieťaťa.

21. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je možné uviesť, že práve v súvislosti s komplikovanou rodinnou situáciou, za účelom odstránenia rodičovského konfliktu, naštartovania komunikácie rodičov a schopnosti akceptovať druhého rodiča v živote dieťaťa a za účelom eliminácie odcudzenia dieťaťa s otcom s cieľom obnovenia ich interakcie bolo nevyhnutné nariadiť rodičom i maloletej D. B. výchovné opatrenie spočívajúce v ich povinnosti zúčastniť sa odborného sociálno-psychologického poradenstva. Je všeobecne známe, že na správny psychický vývin detí nesmierne vplýva kvalita atmosféry v rodinnom prostredí. Ak sa rodinného prostredia detí dotkne zmena v podobe rozpadu spolužitia jeho rodičov, táto okolnosť vo všeobecnosti prináša so sebou vzájomné negatívne emócie, zníženie tolerancie voči osobe druhého rodiča a aj bežným prejavom jeho osobnosti. Často sa objavuje aj snaha prekonať emócie zranené rozpadom vzťahu s partnerom prostredníctvom narúšania vzťahových väzieb dieťaťa k nemu. Záujem dieťaťa je ohrozený neprekonaným konfliktom

jeho rodičov. Práve v takýchto situáciách by rodičia zo strany štátu mali dostať priestor na konsolidáciu rodičovskej úrovne vzťahu. Najmä v prípadoch ako je tento, keď je maloleté dieťa (a tiež plnoleté deti) rodičovským konfliktom zasahované, je plne namieste uloženie výchovného opatrenia vo forme odborného sociálno-psychologického poradenstva maloletej a jej rodičom. Rodičia si musia uvedomiť svoju zodpovednosť za maloleté dieťa, nemôžu rezignovať, ale za každých okolností by mali obaja prispieť k upokojeniu rodičovského sporu a tento riešiť za pomoci psychologickej intervencie a v rámci nej aktívnej spolupráce.

22. Podľa názoru odvolacieho súdu má nariadené výchovné opatrenie potenciál odstrániť rodičovský konflikt, minimálne započať komunikáciu medzi rodičmi a schopnosť akceptovať druhého rodiča v živote maloletého dieťaťa, ako aj obnoviť interakciu dieťaťa s otcom. Štát má zodpovednosť prostredníctvom svojich orgánov viesť rodičov ku konštruktívnemu riešeniu krízy ich rodiny a rešpektu k rodičovstvu druhého rodiča. Súd je povinný prijať také zákonné opatrenia (napr. aj v podobe nariadenia výchovného opatrenia spočívajúceho vo forme psychologického poradenstva), ktorých účelom je odstránenie problémov a negatívnych javov v rodičovských vzťahoch a napomôcť tak rodičom k riadnemu výkonu ich rodičovských práv a povinností, pri ktorých výkone sú rodičia povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa. Práve z vyššie uvedených dôvodov, bolo v predmetnej veci nevyhnutné nariadiť maloletej D. B. a jej rodičom výchovné opatrenie spočívajúce vo forme odbornej sociálno-psychologickej intervencie, ktorá nevyhnutnosť bola indikovaná najmä tým, že matka otca neakceptuje ako druhého rodiča, sama priznáva svoj ambivalentný postoj k nemu, svojou neochotou sa s ním kontaktovať a svojím negatívnym postojom voči nemu, ktoré aj neverbálnou formou ako rezidenčný rodič prenáša na maloleté dieťa, ktoré zrkadlí postoj matky sa patologická situácia v rodine prehlbuje a prispieva k jej neadekvátnemu spracovaniu maloletým dieťaťom, čo sa prejavuje v jeho odcudzení od otca. V záujme maloletého dieťaťa (i plnoletých detí pochádzajúcich z rozvedeného manželstva rodičov) nepochybne je, aby rodičia vedeli na primeranej úrovni spolu komunikovať o veciach týkajúcich sa detí, pričom obaja rodičia by si mali uvedomiť, že negatívne, či už verbálne alebo neverbálne prejavy jedného z nich na druhého rodiča, deti veľmi citlivo vnímajú a majú nežiaduci dopad na ich intrapsychické prežívanie.

23. Vo vzťahu k námietke matky, že názor v tom čase maloletej A. B. a maloletej D. B. nebol súdom prvej inštancie akceptovaný, je potrebné uviesť, že konečné rozhodnutie o tom, čo je v najlepšom záujme maloletých detí, resp. toho času už len maloletej D. B., je v kompetencii konajúceho súdu, ktorý je oprávnený k prípadným korektúram predstáv a názorov dieťaťa o tom, čo je pre ne vhodné, resp. všeobecne prospešné, a čo naopak nie (Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 26.08.2010). Dieťa si často nedokáže uvedomiť nevhodnosť, či dokonca riskantnosť svojich požiadaviek vzhľadom na to, že nie je citovo, rozumovo ani morálne natoľko vyspelé, aby zvládlo posúdiť všetky budúce prekážky alebo negatíva žiadúceho usporiadania pomerov voči nemu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. z 09.08.2017 konštatoval, že: „nie je možné, aby všeobecné súdy stanovisko maloletého dieťaťa bez ďalšieho prevzali a aby založili svoje rozhodnutie iba na jeho prianí a nie na starostlivom a komplexnom posudzovaní jeho záujmov“ (rozsudok ESĽP vo veci C. c/a Fínsko z 09.05.2006, č. 18249/02, body 57-59). Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd nevzhliadol žiadne pochybenie na strane súdu prvej inštancie, ktorý sa zaoberal individuálnym posúdením okolností a predpokladov na strane detí, ich rozumovej a vôľovej vyspelosti, neadekvátnym spracovaním rodinnej situácie po rozpade vzťahu rodičov, vyhodnotil skutočnosti zistené z ich názoru a zaujal k nim správne a relevantné závery. Nebolo možné pripustiť, aby bol v konaní zohľadnený výhradne názor maloletých detí, bez zreteľa na ďalšie podstatné skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo.

24. Odvolací súd teda zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v danej veci sú splnené zákonné podmienky pre uloženie výchovného opatrenia, a to najmä z dôvodu dlhodobo pretrvávajúceho rodičovského konfliktu rodičov pri výkone ich práv a povinností k maloletému dieťaťu. Je zrejmé, že rodičia nie sú spôsobilí sami túto situáciu riešiť, preto postup nápravy tejto situácie je nevyhnutné vyriešiť pomocou subjektu poskytujúceho odborné poradenstvo a pod dohľadom súdu. Akceptovanie potrieb a zohľadnenie najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa zo strany rodičov, vytvorenie pokojného a stabilného rodinného prostredia by malo byť prvoradým cieľom oboch rodičov. Pri riešení aktuálnej situácie je nevyhnutná odborná intervencia spočívajúca v pomoci pri odstraňovaní rodičovského konfliktu, v kultivovanej a konštruktívnej komunikácii, v schopnosti akceptovať druhého rodiča v živote maloletého dieťaťa (i spoločných plnoletých detí) a korektných vzťahov formou

nariadeného výchovného opatrenia. Uloženie výchovného opatrenia si vyžaduje záujem maloletého dieťaťa.

25. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov v súlade s ust. udok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, teda s výnimkou častí týkajúcich sa medzičasom plnoletej A. B. C., nar. XX.XX.XXXX.

26. Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).

Podľa , ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

27. Nakoľko súd je oprávnený konať vo veciach starostlivosti o maloletých, aj o uložení výchovných opatrení a A. B. C., v priebehu súdneho konania dosiahla dňa XX.XX.XXXX plnoletosť, súd konanie o uložení výchovného opatrenia vo vzťahu k nej zastavil.

28. Ďalšie argumenty matky odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nepodstatné, nespôsobilé ovplyvniť posúdenie veci, keď i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , ).

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol použitím ustanovenia a CSP v spojení s tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

30. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 ( , ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).