Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_1CoPr-1-2021.pdf
PDF · 91.54 KB
Case nature
Area
Subarea
1CoPr/1/2021
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: A. S., H.. XX.X.XXXX, C. E.. H. XXX/XX, XXX XX K., zastúpeného JUDr. Sylviou Leščákovou, advokátkou, so sídlom Hlavná 1416/28, 059 51 Poprad, IČO: 42228158, proti žalovanému: Terichem Tervakoski, a.s., so sídlom Štúrova 101, 059 21 Svit, IČO: 31 705 472, zastúpenému Mgr. Štefanom Šalkovským, advokátom, so sídlom Štúrova 101, 059 21 Svit, IČO: 31942385, o náhradu mzdy s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 9Cpr/25/2018-199 z 24.11.2020, takto
rozhodol:
Zrušuje rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené do sumy 1.669,14 eur a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 6.927,70 eur brutto po splnení odvodových a daňových povinností do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Vychádzal zo zistenia, že strany sporu uzavreli pracovnú zmluvu dňa 25.4.1995, s dňom nástupu žalobcu do práce 1.5.1995 na druh práce - plastikár s trvalým miestom výkonu práce TERICHEM, a.s. SVIT. Žalovaný vyhotovil písomné podanie - Nepridelenie práce v súvislosti so závažným porušením pracovnej disciplíny zo dňa 28.5.2018 s opraveným dátumom na 29.05.2018 s tým, že v súvislosti so závažným porušením pracovnej disciplíny zamestnávateľ počnúc dňom 28.5.2018 neprideľuje prácu a v zmysle § 142 ods. 3 poskytne náhradu mzdy v sume priemerného zárobku do uplynutia výpovednej doby. Podanie žalobca prevzal 29.5.2018 s výhradou, že nesúhlasí s formuláciou „...so závažným porušením pracovnej disciplíny“ s tým, že dokument mu bol vystavený dňa 29.5.2018 o 14.57 hod.. Žalobcovi bola dňa 14.6.2018 doručená výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce zo dňa 8.6.2018 pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré možno pracovný pomer v zmysle ustanovení § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce okamžite skončiť. Vo výpovedi je okrem iného uvedené, že dĺžka výpovednej doby je 2 mesiace. Výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Žalobca písomným podaním zo dňa 4.7.2018 doručeným žalovanému 6.7.2018 nesúhlasil s výpoveďou zo strany zamestnávateľa zo dňa 8.6.2018 a oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Tarifná mzda žalobcu je 3,82 eur na hodinu, príplatok za osobnú zložku 0,81 eur na hodinu, príplatok za odpracované roky 0,24 eur na hodinu. Príplatok za nočnú prácu 1,196 eur. Fond pracovnej doby je 495 hodín pri 7,5 hod. pracovnom čase, podľa striedania pracovných zmien by odpracoval 150 hodín v nočnej zmene. Predpokladaná tarifná mzda: 495 hodín x 4,87 eur = 2.410,65 eur. Predpokladaný príplatok za nočnú zmenu: 150 hodín x 1,196 eur = 179,40 eur. Predpokladaná hrubá mzda by predstavovala 2.590,05 eur. Po prepočte na 1 hodinu fondu pracovného času za IV.Q 2019 by pravdepodobný zárobok predstavoval 5,2324 eur. Obdobie, za ktoré požaduje žalobca náhradu mzdy: od 6.7.2018 do 31.7.2018 mesačný fond 135 hodín; od 1.8.2018 - 31.8.2018 mesačný fond 184 hodín; od 1.9.2018 - 3.9.2018
mesačný fond 7,5 hodiny; /od 3.9.2018 do 20.5.2019 práceneschopnosť/; od 21.5.2019 - 31.5.2019 mesačný fond 67,5 hodín; od 1.6.2019 - 30.6.2019 mesačný fond 150 hodín; od 1.7.2019 - 31.7.2019 mesačný fond + od 1.8.2019 - 31.8.2019 mesačný fond + od 1.9.2019 - 30.9.2019 mesačný fond - spolu 495 hodín za III.Q; od 1.10.2019 - 31.10.2019 mesačný fond 172,5 hodín; od 1.11.2019 - 25.11.2019 mesačný fond 112,5 hodín; spolu 1324 hodín x 5,2324 eur = 6927,70 eur.
3. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že nárok oprávneného z pracovnoprávnych vzťahov nemôže zaniknúť započítaním. Práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zanikajú uspokojením nároku, uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené, dohodou o sporných nárokoch, smrťou zamestnanca, prípadne neuplatnením práva v stanovenej lehote - preklúziou. Výpočet spôsobov zániku práv a povinností je v Zákonníku práce uvedený taxatívne. Znamená to, že iným, v Zákonníku práce neuvedeným spôsobom, práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov nezanikajú, a to ani vtedy, keby zamestnanec a zamestnávateľ prejavili v tomto smere súhlasnú vôľu. Pretože Zákonník práce iné než uvedené spôsoby zániku práv a povinností nepozná, a pretože právnym dôsledkom započítania je zánik pohľadávky, predstavujú pohľadávky z pracovnoprávnych vzťahov také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani proti ním nie je možné započítanie jednostranným úkonom namietať. Je pritom nerozhodné a právne irelevantné, či sa jedná o nárok povinného na započítanie z pracovnoprávneho alebo občianskoprávneho vzťahu vzhľadom k tomu, že nárok oprávneného z pracovnoprávnych vzťahov nemôže započítaním zaniknúť. Aj keď by povinnému vznikol proti oprávnenému ním tvrdený nárok, nemôže byť jeho „započítanie“ dôvodom pre zánik pohľadávky oprávneného, vymáhanej v tomto konaní, keďže takýto zákonný postup nie je možný. Nárok z pracovnoprávnych vzťahov nemožno účinne započítať ani voči pohľadávke, ktorá by sama osebe mohla z dôvodov započítania zaniknúť. Zákonník práce nepozná inštitút započítania (kompenzácie), ako ju upravuje § 96 Občianskeho zákonníka (teraz § 580). Svoje pohľadávky voči pracovníkovi musí organizácia uplatniť žalobou a nie započítacou námietkou. Uvedené sumy neboli medzi stranami sporné, spornou zostala námietka žalovaného ohľadne obdobia od 6.7.2018 do 31.8.2018 a započítania sumy 1.669,14 eur vyplatenej žalobcovi v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Platby za tieto mesiace sú na výplatných páskach uvedené ako náhrada za ospravedlnené voľno, a to za júl 2018 v sume 1.152,36 eur a za august 2018 v sume 1.152,36 eur. Započítanie v pracovnom práve nie je možné uplatniť. Žalobca po doručení výpovede riadne žalovanému oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, čo mu umožnené nebolo. Nárok žalobcu ako oprávneného na náhradu mzdy nemohol zaniknúť započítaním náhrady za ospravedlnené voľno, preto prvoinštančný súd priznal žalobcovi uplatnený nárok v celom rozsahu.
4. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 a 2 CSP.
5. Proti rozsudku vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené do sumy 1.669,14 eur a vo výroku o trovách konania v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd rozsudok v tejto časti zmenil a žalobu do sumy 1.669,14 eur zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 52 %. Uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
6. Odvolanie podal z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
7. Namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku z dôvodu, že súd nedal odpoveď na relevantnú námietku žalovaného, či sa právna úprava § 79 ods. 1 Zákonníka práce vzťahuje aj na obdobie 6.7.-31.8.2019 do skončenia pracovného pomeru, v ktorom trvanie pracovného pomeru medzi účastníkmi nebolo sporné. Úpravu podľa § 79 Zákonníka práce za predchádzajúce obdobie nemožno uplatniť, pričom pre prípad, že by súd náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru za toto obdobie žalobcovi priznal, žalovaný uplatnil započítaciu námietku na sumu 3.195,18 eur - náhrada mzdy vyplatená v tomto období z iného dôvodu (§ 142 ods. 3 a § 116 ods. 1 Zákonníka práce).
8. Ďalej žalovaný namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, pretože nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru vzniká až dňom nasledujúcim po uplynutí výpovednej doby. Úprava uvedená v § 77 až 80 Zákonníka práce sa v období pred uplynutím výpovednej doby nemôže uplatniť, aj keď zamestnanec ešte v tomto
období oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy podľa § 79 Zákonníka práce je neplatné skončenie pracovného pomeru a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Právo na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru preto nemôže vzniknúť skôr, ako zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Takéto oznámenie sa môže vzťahovať iba k zamestnávaniu v dobe po dni, keď sa podľa rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa mal pracovný pomer skončiť. Do skončenia pracovného pomeru právo zamestnanca na prideľovanie a vykonávanie práce a tomu zodpovedajúca povinnosť zamestnávateľa vyplýva z obsahu pracovnoprávneho vzťahu. To znamená, že žalobca za predchádzajúce obdobie má nárok na mzdu za vykonanú prácu, príp. náhradu mzdy podľa všeobecných ustanovení Zákonníka práce a práva a povinnosti účastníkov sa riadia pracovnou zmluvou a príslušnými pracovnoprávnymi predpismi. Ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce sa aplikuje len na práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru v období, v ktorom sú ich vzťahy sporné. Táto špeciálna úprava vylučuje, aby pri neplatnom skončení pracovného pomeru mohla byť za sporné obdobie priznaná náhrada z iného dôvodu. Toto obdobie začína dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť na základe neplatného skončenia pracovného pomeru najneskôr do dňa, keď súd svojím právoplatným rozhodnutím určil neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Preto nárok žalobcu na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru vznikol až po uplynutí výpovednej doby t.j. od 1.9.2019.
9. Žalobca navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
10. Konštatoval, že prekážky v práci neboli spôsobené prevádzkovými dôvodmi (§ 142 ods. 1 Zákonníka práce) alebo poveternostnými vplyvmi (§142 ods. 2 Zákonníka práce), ale inou prekážkou na strane zamestnávateľa bez zákonného dôvodu a v tomto prípade musí zamestnávateľ t.j. žalovaný poskytnúť žalobcovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Žalobca riadne túto dlžnú mzdu vypočítal. Žalovaný ďalej súdu prvej inštancie vytýkal nesprávne právne posúdenie veci. To, že súd prvej inštancie nezobral do úvahy žalovaného tvrdenia v rozhodovaní o výške mzdy, nie je nesprávnym právnym posúdením veci. Súd prvej inštancie sa v konaní a následne aj v odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, pričom sa vysporiadal aj so všetkými relevantnými právnymi normami, aplikovateľnými na tento individuálny pracovnoprávny spor. To, že sa názor žalovaného nezhoduje s názorom súdu prvej inštancie, neznamená nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, alebo nesprávne rozhodnutie. Zákon presne určuje akým spôsobom sa postupuje v prípade výpočtu náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru a z takto vypočítanej výšky mzdy je potrebné vychádzať počas celého obdobia, za ktoré možno zamestnancovi priznať náhradu mzdy, bez ohľadu na akékoľvek skutočnosti, ktoré nastanú počas tohto obdobia. Žalobca sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že nárok oprávneného z pracovnoprávneho vzťahu, v tomto prípade žalobcu, nemôže zaniknúť započítaním.
11. V následných vyjadreniach sporové strany zotrvali na svojich predchádzajúcich stanoviskách.
12. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že rozsudok v napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené do sumy 1.669,14 eur, vrátane závislého výroku o trovách konania je potrebné zrušiť a v rozsahu zrušenia vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
13. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného, v odvolacom konaní bol preskúmavaný výrok napadnutého rozsudku, ktorým bolo žalobe žalobcu vyhovené len do sumy 1.669,14 eur a súvisiaci výrok o trovách konania, a preto výrok rozsudku, ktorým bolo žalobe žalobcu vyhovené do sumy 5.258,56 eur, ktorý výrok v tejto časti odvolaním napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol, a ako taký nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 2 CSP).
14. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
15. Náhrada mzdy, ktorá zamestnancovi prináleží podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce je dôsledkom toho, že zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru prestal zamestnancovi prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, hoci zamestnanec trval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Poskytnutie náhrady mzdy je teda následkom nesplnenia povinnosti zo strany zamestnávateľa, prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy (porov. stanovisko NS ČR Cpjn 4/2004). Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce má povahu satisfakcie voči pracovníkovi a súčasne aj sankcie voči subjektu, ktorý bezdôvodne pristúpil ku skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom (porov. stanovisko NS ČR Cpjn 4/2004). Zákonodarca týmto spôsobom sledoval, aby zamestnancovi bola reparovaná ujma, ktorú utrpel následkom protiprávneho postupu zamestnávateľa (porov. stanovisko NS ČR Cpjn 4/2004).
16. Predmetom odvolacieho konania bol žalobcom uplatnený nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie 6.7. - 31.8.2018.
17. Zo spisu vyplynulo, že za obdobie 6.7. - 31.8.2018 z dôvodu neprideľovania práce bola žalobcovi ako zamestnancovi zo strany žalovaného ako zamestnávateľa poskytnutá náhrada mzdy v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce.
18. Zmyslom ustanovenia § 79 Zákonníka práce je upraviť práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru v dobe, kedy je jeho trvanie sporné. Toto obdobie začína dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť, v danom prípade 31.8.2018 a trvá najneskôr do dňa, keď súd svojím právoplatným rozhodnutím určil neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Z toho vyplýva, že obdobie od 6.7. do 31.8.2018, kedy pracovný pomer nepochybne trval, sa musí riadiť pracovnou zmluvou a príslušnými všeobecnými ustanoveniami Zákonníka práce. Na rozdiel od obdobia od 1.9. do 25.11.2019, kedy trvanie pracovného pomeru bolo sporné, ktoré sa riadi ustanovením § 79 Zákonníka práce (lex specialis) a vylučuje aplikáciu všeobecných ustanovení Zákonníka práce. Z odlišnej povahy uvedených období a rozdielnej aplikácie ustanovení Zákonníka práce vyplýva aj nárok na náhradu mzdy v rozhodnom období. To znamená, že za obdobie 6.7. - 31.8.2018 je vylúčené priznať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a za obdobie 1.9. - 25.11.2019 je vylúčené priznať náhradu mzdy z iného dôvodu, ako z neplatného skončenia pracovného pomeru.
19. Žalobca požadoval priznanie náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru odo dňa keď oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Súd prvej inštancie žalobcovi vyhovel a priznal náhradu mzdy aj za obdobie 6.7. - 31.8.2018. Takéto oznámenie sa môže vzťahovať iba k zamestnávaniu v dobe po dni, keď sa podľa rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa mal pracovný pomer skončiť; do skončenia pracovného pomeru právo zamestnanca na prideľovanie a vykonávanie práce a tomu zodpovedajúca povinnosť zamestnávateľa vyplýva z obsahu pracovnoprávneho vzťahu. Nesprávne právne posúdenie oznámenia žalobcu k ďalšiemu zamestnávaniu malo aj zásadný vplyv na náhradu mzdy vo výške 1.669,14 eur za obdobie 6.7. - 31.8.2018. Do skončenia pracovného pomeru (31.8.2018) žalobca mal právo na prideľovanie a vykonávanie práce, avšak žalovaný mu prácu neprideľoval a v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce mu poskytol náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku do uplynutia výpovednej doby, t.j. aj za obdobie 6.7. - 31.8.2018. Keďže žalobcovi nárok v tejto časti nepatril, nemohol mu ani nárok ako oprávnenému na náhradu mzdy zaniknúť započítaním náhrady mzdy za tzv. iné prekážky podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce.
20. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie nárok žalobcu na náhradu mzdy za obdobie 6.7. - 31.8.2018 takto neposudzoval, je jeho rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné, čo je zároveň nesprávny procesný postup znemožňujúci stranám, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a ako také v tomto rozsahu muselo byť zrušené podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vrátené súdu prvej inštancie na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 CSP. Zároveň odvolací súd zrušil aj výrok súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov ako výrok viazaný k meritórnemu rozhodnutiu.
21. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).
22. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne posúdiť uplatnený nárok žalobcu na náhradu mzdy za obdobie 6.7. - 31.8.2018 s prihliadnutím najmä na tú skutočnosť, že za toto obdobie bola žalobcovi poskytnutá náhrada mzdy v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Za tým účelom bude úlohou súdu prvej inštancie v potrebnom rozsahu vykonať dokazovanie za účelom zistenia, z akého dôvodu vlastne žalovaný žalobcovi túto náhradu mzdy poskytol a posúdiť, či týmto plnením nedostal žalobca vyplatenú tú náhradu mzdy ( jej časť ), ktorú v súčasnosti žiada za uvedené mesiace júl a august 2018. Výsledky celého konania je potom potrebné náležite zhodnotiť a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, výsledky dokazovania posúdiť z hľadiska všetkých na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení (s ich uvedením) a následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s § 220 ods. 2 CSP odôvodniť.
23. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).