Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_5CoCsp-2-2021.pdf
PDF · 122.24 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoCsp/2/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu S. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, XXX XX N., zastúpený advokátom JUDr. Ivom Babjakom, AK so sídlom Sov. hrdinov 200/33, 089 01 Svidník, IČO: 42 227 534, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubányho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o primerané finančné zadosťučinenie o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 2Csp/108/2019-57 zo dňa 09.09.2020 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej časti t.j. okrem výroku II. o zamietnutí žaloby vo zvyšku.
P r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- Eur ( vo výroku je chyba v písaní Eu) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. vo zvyšku žalobu zamietol. III. žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. IV. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 120,- Eur na účet Slovenskej pošty a.s. so sídlom Partizánska cesta 9, 975 99 Banská Bystrica, IČO: 36 631 124 v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 3 ods. 5 Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ust. § 2 ods. 2 Zákona č. 71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch a výrok o trovách konania podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku ( ďalej CSP).
3. Súd prvej inštancie konštatoval, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný uzavrel s M. X. revolvingový úver dňa 12.6.2006, kde ako spoludlžník je podpísaný žalobca. Z rozsudku OS Svidník sp. zn. 5C/129/2016 - 41 zo dňa 21.3.2018, ktorého prvý výrok nadobudol právoplatnosť dňa 11.4.2018 bolo určené, že revolvingová zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.6.2006 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je neplatná a to z toho dôvodu, že žalobca nepodpísal predmetnú revolvingovú zmluvu. Túto skutočnosť potvrdzuje aj trestný rozkaz OS Svidník, sp. zn. 1T/108/2008 - 121 zo dňa 12.11.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa XX.XX.XXXX, ktorým sa uznáva za vinnú Z. E., rod. H., nar. 17.3.1972, ktorá bez vedomia svojho manžela (žalobcu) v jeho mene poskytla k úveru doklady ručiteľa a zároveň za neho podpísala všetky písomnosti potrebné k ručeniu za úver, na základe čoho
bol dňa 28.6.2006 M. X. schválený spoločnosťou Profireal Slovakia spol. s.r.o., Bratislava revolvingový úver. Súčasťou úverovej zmluvy bola aj dohoda o zrážkach zo mzdy. Žalovaný požiadal zamestnávateľa žalobcu A. N..V..Q.., V. XX, XXX XX N. o vykonávanie zrážok zo mzdy a z iných príjmov na uspokojenie splatnej pohľadávky vo výške 10.844,74 Eur k 22.2.2016 a to listom zo dňa 23.2.2016.
4. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že účelom inštitútu finančného zadosťučinenia je nahradiť určitú ujmu, ktorá bola neoprávneným zásahom do práva na ochranu spotrebiteľa spôsobená. Predpokladom finančného zadosťučinenia je teda samotný vznik takejto ujmy. Z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že žalobcovi ako spotrebiteľovi prináleží právo požadovať primerané finančné zadosťučinenie len vtedy, ak úspešne uplatní svoje právo na súde a súčasne preukáže, že žalovaný skutočne porušil niektorú z povinností, ktoré mu ukladá zákon, a že toto porušenie je spôsobilé privodiť žalobcovi ako spotrebiteľovi ujmu, a ak preukáže príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a spôsobilosťou ujmy. Len pri kumulatívnom splnení uvedených troch podmienok je možné uvažovať o nároku žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie. Pri nároku na primerané finančné zadosťučinenie postačuje samotná hrozba ujmy. V prípade žalovaného nešlo len o hrozbu akademickú (možnú v budúcnosti), ale išlo už o priame naplnenie hrozby tým, že žalovaný požiadal zamestnávateľa žalobcu o vykonávanie zrážok zo mzdy a žiadal vykonať zrážky vo výške 10.483,91 Eur. Na súde si žalobca úspešne uplatnil porušenie jeho práva. Žalobca bol ako dlžník vystavený nároku zo strany veriteľa na zaplatenie toho, čo podľa zákona by žalovanému ako veriteľovi neprislúchalo. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný nevystupoval v zmluve ako spotrebiteľ, ale jeho účasť spočívala v jeho pristúpení k záväzku v postavení spoludlžníka, čo nemá za následok, aby osobe pristupujúcej k záväzku bola poskytnutá ochrana ako spotrebiteľovi, tak súd prvej inštancie poukazuje na ust. § 290 CSP, podľa ktorého je spotrebiteľským sporom spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. V danom prípade je ručiteľom fyzická osoba v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka a preto možno aj ručiteľa považovať za spotrebiteľa a spor o nároku ručiteľa a dodávateľa považovať za súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Preto má žalobca aj právo ako spotrebiteľ, dožadovať sa pri splnení podmienok, primeraného finančného zadosťučinenia.
5. Súd prvej inštancie a teda dospel k záveru, že žalobca splnil podmienky pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle citovaného § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a tak sa zaoberal jeho výškou. Pre priznanie peňažného zadosťučinenia nie sú stanovené žiadne špeciálne podmienky. Základom pre stanovenie výšky primeraného zadosťučinenia je primeranosť a súd tak stanoví na základe vlastnej úvahy. Je teda posudzovaná podľa subjektívnej povahy (viď napr. rozsudok KS v Bratislave zo dňa 25.11.2010, č.k. 10Cbs/70/2003 -196).
6. Čo sa týka primeraného finančného zadosťučinenia súd prvej inštancie dospel k názoru, že bude pre žalobcu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- Eur. Túto sumu považoval súd za primeranú s ohľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobcu ako spotrebiteľa. Priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla konaním žalovaného, je akousi satisfakciou za stav, ktorý musel v dôsledku konania žalovaného trpieť, a je aj sankciou postihujúceho žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal. Súd prvej inštancie poukazuje na skutočnosť, že žalovaný ako poškodený už v čase vydania trestného rozkazu č.k. 1T/108/2008 - 121 zo dňa 12.9.2008 vedel, že žalobca ako ručiteľ v skutočnosti neuzavrel zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a aj napriek tomu žiadal od zamestnávateľa žalobcu vykonanie zrážok zo mzdy v jeho prospech. Spotrebiteľ, teda žalobca nie je povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie nie v prípade vzniku ujmy, ale už vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla, pričom sa úspešne domáhal ochrany svojich práv. V danom prípade sa žalobca úspešne domohol svojho práva a teda boli splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia. Zároveň konštatoval, že výška finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. sa určuje voľnou úvahou. Určitým kritériom môže byť aj výška ujmy, ktorá mohla byť spôsobená spotrebiteľovi v dôsledku porušenia jeho práv, čo v danom prípade by na základe neplatnej Dohody o zrážkach zo mzdy, na základe ktorej sa mali vykonávať zrážky zo mzdy žalobkyne, by mohla byť zrazená suma vo výške 10.844,74 Eur. Inštitút požadovaného finančného zadosťučinenia má nepochybne aj sankčnú povahu a jeho účelom je pôsobiť do budúcna vo vzťahu k dodávateľom tak, aby sa nedopúšťali porušenia práv spotrebiteľov. Priznaná výška finančného zadosťučinenia tak vyplýva z voľnej úvahy súdu a vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalobcovi postačí primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- Eur, a preto bola v prevyšujúcej časti žaloba zamietnutá.
7. Výrok o zaplatení súdneho poplatku odôvodnil súd prvej inštancie tým, že žalobca je podľa § 4 ods. 2 psím. u) Zákona č. 71/1992 Z.z. od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel. Preto zaviazal žalovaného zaplatiť súdny poplatok v sume 120,- Eur na účet Slovenskej pošty a.s.- prevádzkovateľ systému z priznanej sumy 200,- Eur.
8. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie tak, že priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom prihliadol na skutočnosť, že výška finančného zadosťučinenia závisela od úvahy súdu a preto žalobcu, vzhľadom na skutočnosť, že bolo jeho žalobe vyhovené, je nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku, a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu.
9. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný a to proti výroku I., III. a IV. rozsudku. Namietal, že v konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by preukázali postavenie žalobcu ako spotrebiteľa a porušenie jeho práv ako spotrebiteľa. Zároveň, že v konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by preukázali výšku priznaného nároku a ktoré by preukázali existenciu zodpovednosti žalovaného. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že spoludlžník žiadnym spotrebiteľom nie je ani nebol spotrebiteľom. Podľa definície spotrebiteľa v čase uzavretia zmluvy aj dnes platí, že spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolanie alebo podnikania. Podľa ust. §3 ods. 2 Zákona č. 258/2006 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy mu žiadny nárok na finančné zadosťučinenie vzniknúť nemohol. Bez ohľadu na platnosť alebo neplatnosť podpisu úverovej zmluvy žalobcom je dôležité, že žalobca nevystupoval ako spotrebiteľ. Rozsah z jeho účasti spočíval k pristúpení k záväzku čiže v postavení spoludlžníka, ten však svojím prejavom vôle nekoná ako spotrebiteľ, ale poskytuje len zabezpečenie pre prípad nesplácania ako spoludlžník v zmysle ust. § 533 Občianskeho zákonníka. Pristúpenie k záväzku nemá za následok aby bola osobe pristupujúcej k záväzku poskytnutá ochrana ako spotrebiteľovi a to z dôvodu, že len prísľub úveru a samotná úverová zmluva sú zmluvami o dodávke služby, avšak pristúpenie k záväzku je iba prostriedkom, ktorého realizácia je závislá na samotnom poskytnutí úveru. Vykonaným dokazovaním nebolo ani preukázané, že zo strany žalovaného došlo k protiprávnemu konaniu. Súd prvej inštancie odkazuje na trestný rozkaz, z ktorého ale nevyplývajú žiadne závery konštatované v rozhodnutí sp. zn. 5C/129/2016. V konaní bol predložený rozhodcovský rozsudok z roku 2008. Z neho vyplýva potvrdenie záväzku žalobcu voči žalovanému. V konaní bola predložená výzva na vysporiadanie záväzkov adresovaná žalobcovi dňa 07.07.2008. Ak žalobca v danom okamihu vedel, že nič nepodpísal, potom mal oznámiť túto skutočnosť žalovanému. Žalovaný danú informáciu nemal. Na základe opísaných skutočností je vylúčené, aby žalovaný postupoval protiprávne kedy až do okamihu doručenia žaloby v konaní sp. zn. 5C/129/2016 sa nemal ako dozvedieť o falšovaní podpisu žalobcu. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na znenie ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka a súdnu prax stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČSSR z 18.01.1970, Cpj 87/70-R55/1971. keďže žalovaný požadoval pristúpenie vo forme spoludlžníctva, potom toto pristúpenie požadoval z dôvodu zníženia rizika zlyhania úveru, teda jeho nesplatenia. Logicky teda žalovaný z vecných dôvodov nemohol by mať záujem na tom, aby sa podpis spoludlžníka sfalšoval, ak by sa na takomto konaní podieľal aktívne, alebo pasívne obchodný zástupca nemôže takého konania ísť na vrub žalovanému. Vybočuje z rámca uvedeného ust. § 421 ods. 2 Občianskeho zákonníka úvaha žalobcu, podľa ktorej by žalovaný mal znášať dôsledky akéhokoľvek protiprávneho konania či už ex manželky žalobcu, alebo obchodného zástupcu. Právna úprava nepredpokladá absolútnu zodpovednosť žalovaného za činnosť obchodného zástupcu. Obchodný zástupca pritom žiadnu zmluvu za žalovaného neuzatváral. Jeho úlohou bolo zabezpečiť potrebné podklady od žiadateľa a podpis žiadateľa. Prípadná vedomosť zástupcu či dokonca účasť na falšovaní je zjavným vybočením z toho čo je objektívne možné považovať za oprávnený záujem žalovaného. Objektívne teda takéto falšovanie je nad rámec či roviny, v rámci ktorej je možné konštruovať zodpovednosť žalovaného. Pasívne legitimovanými subjektu môžu byť len ex manželka žalobcu a prípadne obchodný zástupca, pokiaľ jeho účasť na falšovaní by bola preukázaná. Súd prvej inštancie nezohľadnil ani ďalší fakt, ktorý vylučuje zodpovednosť žalovaného. Nebolo ani preukázané ani tvrdené, žeby žalobca uplatňoval akékoľvek nároky v súvislosti s trestnoprávnym konaním jeho bývalej manželky, ktorá mala byť odsúdená. Nárok mal uplatňovať práve voči nej ako subjektu zodpovedného za vznik situácia opisovanej v rozsudku sp. zn. 5C/129/2016. Ak si žalobca uplatnil žalobou nárok ako zadosťučinenie potom je na mieste zdôrazniť, že situáciou a konaním bývalej
manželky žalobcu je poškodený práve žalovaný, nakoľko mu bola spôsobená priama škoda 1350, 19 Eur z dôvodu neuhradenej sumy, ktorá bola vyplatená na základe úverovej zmluvy a nepriama škoda v podobe nákladov konania sp. zn. 5C/129/2016. Okrem uvedeného by teda v zmysle napádaného rozsudku malo byť zodpovednosťou žalovaného aj zaplatenie sumy 2000,- Eur, ktorá ako nárok nebola v konaní preukázaná ani čo do základu, ani výšky. V súvislosti s uplatňovaním nároku na finančné zadosťučinenie je ďalej dôležité, že ku skutku kvalifikovanému ako trestný čin došlo v roku 2006, potom nie je dôvod na aplikovanie zákona č. 250/2007 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť až od 01.07.2006. Sotva možno hovoriť o spravodlivosti v zmysle čl. 2 ods. 1 CSP ak poškodeným subjektom je žalovaný, ktorý okrem doposiaľ vzniknutej škody by mal znášať ďalšie finančné záväzky z dôvodu protiprávneho konania manželky žalobcu aj z toho, že v roku 2008 žalobca obdŕžal predexekučnú výzvu napriek tomu neoznámil žalovanému námietku nepodpísania hoci by to malo zásadný vplyv na možnosť žalovaného nielen uplatňovať náhradu škody, ale aj na postup žalovaného voči žalobcovi.
10. Právne odôvodnil svoje odvolanie žalovaný podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) CSP. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná právo na náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100%, prípadne náhradu trov konania žiadnej strane neprizná. Žalovaný si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania a trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní a to v plnom rozsahu.
11. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Konštatoval, že Okresný súd Svidník v rozsudku sp. zn. 5C/129/2016 vo výroku I. rozhodol, že revolvingová zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.06.2006, uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je neplatná. Na strane žalobcu v tomto spotrebiteľskom spore vystupoval žalobca a žalovaný vystupoval ako dodávateľ služieb. Preto vzťah je potrebné považovať za spotrebiteľský a vzťahuje sa na neho spotrebiteľské právo. Spotrebiteľské právo je prierezové právo. Jednotlivé úpravy ochrany spotrebiteľa sa aplikujú vedľa seba a nezávislé na sebe. Ak prichádza do úvahy použitie viacerých právnych úprav na ochranu spotrebiteľa, nevylučujú sa aj ich možné použiť vedľa seba. V odôvodnení rozhodnutia Okresný súd Svidník (sp. zn. 2Csp/108/2019) v bode 15 uvádza, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný uzavrel s M. X. revolvingový úver, kde ako spoludlžník je podpísaný žalobca. Predmetom konania na Okresnom súde Svidník vo veci sp. zn. 2Csp/108/2019 nebolo skúmať, či žalobca bol na revolvingovej zmluve uvedený ako dlžník alebo spoludlžník, alebo ručiteľ. Úlohou Okresného súdu Svidník bolo či sa naplnila hmotnoprávna podmienka nároku na primerané finančné zadosťučinenie uvedená v ust. § 3 ods. 5, 3 veta Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Teda či bol ako spotrebiteľ žalobca v spotrebiteľskom spore úspešný v súdenej veci. V tejto súvislosti žalobca citoval ust. § 3 ods. 5, 3 veta Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. To znamená, že súd prvej inštancie sa zaoberal tým, či bol v súdnych konaniach vedených na Okresnom súde Svidník sp. zn. 5C/129/2016 zo dňa 21.03.2018 ako spotrebiteľ v zmysle zákona proti žalovanému žalobca úspešný a či je tento jeho úspech vyjadrený z hľadiska kvantity a kvality. Rozsudkom sp. zn. 5C/129/2016 vydaným v základnom konaní a jeho odôvodnení tu je definované po stránke kvalitatívnej a kvantitatívnej porušenie spotrebiteľského práva a konajúci súd nemôže dôjsť v konaní o primeranom finančnom zadosťučinení nemôže dôjsť k iným záverom ohľadne rozsahu porušenia spotrebiteľského práva ako bol tento zistený v základnom konaní, teda nie je oprávneným revidovať právoplatný rozsudok vydaný v základnom konaní. Je nesporné, že žalobca si ako spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti uvedených v zákone č. 250/2007 Z.z., § 4 ods. 8 podľa ktorého predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. V odvolaní sa žalovaný snaží presvedčiť súd, že žalobca bol spoludlžník teda ručiteľ a nie dlžník. Už vo svojom vyjadrení žalobca uviedol, že z právneho postavenia medzi dlžníkom a spoludlžníkom nie je žiadny rozdiel. Spoludlžník nie je ručiteľ ako sa súd snaží presvedčiť žalovaný. Okrem dôvodov, ktoré uviedol žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného dňa 25.08.2020 sú tu ešte dva veľké rozdiely, ktoré stavajú do úplne inej roviny spoludlžníka a ručiteľa. Ak úver spláca spoludlžník tak na rozdiel od ručiteľa nemá právo od dlžníka žiadať vrátenie bezdôvodného obohatenia vo výške splateného úveru. V prípade smrti spoludlžníka tak predmetom dedenia je aj spoludlžnícky dlh, ale u ručiteľa jeho dedičia nededia dlh, ktorý nadobudol poručiteľ z titulu ručenia. V súvislosti s odvolaním sa žalovaného na článok 2 ods. 1 CSP žalobca uviedol, že nevie čo má žalovaný na mysli a akú spravodlivosť si predstavuje. Ak si žalovaný pod spravodlivosťou predstavuje to, že žalobca mu mal vrátiť peniaze, ktoré si od neho nikdy nepožičal, tak znova zopakoval, že podľa neho je to nehoráznosť zo strany žalovaného, ktorá odporuje dobrým mravom. Žalovaný napriek tomu, že vedel, že mu žalobca nie je nič dlžný neustále trval na tom, aby mu zaplatil požadovanú sumu. Žalovaný dobre vedel a minimálne z trestného rozkazu sp. zn. 1T/108/2008
zo dňa 12.11.2008 sa mohol dozvedieť komu a za akých okolností požičal peniaze, ktoré neskôr vymáhal od žalobcu. Preto navrhol rozsudok potvrdiť a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.
12. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného bolo zaslané žalovanému prostredníctvom jeho právneho zástupcu. Ďalšie vyjadrenia do spisu predložené neboli.
13. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúma rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti t.j. okrem výroku II. o zamietnutí žaloby vo zvyšku v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 02.07.2021 a zistil, že odvolanie žalovaného v napadnutej časti nie je dôvodné.
14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie v napadnutej časti na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
16. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery ( pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7Cdo/7/2010). Odvolacia námietka týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci naplnená nebola.
17. V napadnutej časti súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočnosti vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skokových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
18. Podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1992 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
19. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcu vyplývajúci z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladu, ktorým je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi od subjektu, ktorý za to zodpovedá. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia
neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy aj o existencii nejakej ujmy. Je totiž bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla alebo nie, pretože aj podľa § 3 ods. 5 druhá veta cit. zákona, účinného do 09.06.2013 postačovala iba možnosť vzniku takejto ujmy, čo aktuálne znenie uvedeného ustanovenia ani nevyžaduje. Je preto potrebné vychádzať z toho, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia má na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.
20. Odvolací súd ešte dodáva, že čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, čo v danom prípade bolo splnené, ale aj vtedy, ak to urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom, prípadne aj ich právnym nástupcom, uplatnenému nároku. V prejednávanom prípade si žalobca aktívne, podaním žaloby proti žalovanému domáhal zdržania sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy, pričom uznesením Okresného súdu Svidník č.k. 5C/129/2016-31 zo dňa 29.01.2008 súd pripustil zmenu žaloby tak, že žalobca sa domáhal určenia, že revolvingová zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.6.2006 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je neplatná. Okresný súd Svidník rozsudkom č.k. 5C/129/2016 - 41 zo dňa 21.3.2018 určil, že revolvingová zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.6.2006 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je neplatná. Rozsudok v tomto výroku nadobudol právoplatnosť dňa 11.4.2018. V odôvodnení svojho rozsudku súd uviedol, že žalobca nepodpísal predmetnú revolvingovú zmluvu. Ide o absolútnu neplatnosť takého právneho úkonu. Žalobca preukázal naliehavý právny záujem na určení neplatnosti tejto zmluvy tým, že môže následne argumentovať vo vzťahu ku svojmu zamestnávateľovi, aby ďalej neprevádzal zrážky z jeho mzdy. Možno teda prisvedčiť žalobcovi, že v prípade žalovaného nešlo len o hrozbu akademickú a možnú v budúcnosti, ale išlo už o priame naplnenie hrozby tým, že žalovaný požiadal zamestnávateľa žalobcu o vykonávanie zrážok zo mzdy a žiadal vykonať zrážky vo výške 10 483,91 Eur. Na súde si žalobca úspešne uplatnil porušenie svojho práva. Bol ako dlžník vystavený nároku zo strany veriteľa na zaplatenie toho, čo podľa zákona by žalovanému ako veriteľovi neprislúchalo.
21. K odvolacej námietke žalovaného, že žalobca nevystupoval v zmluve ako spotrebiteľ, ale jeho účasť spočívala v jeho pristúpení k záväzku v postavení spoludlžníka čo nemá za následok, aby osobe pristupujúcej k záväzku bola poskytnutá ochrana ako spotrebiteľovi správne súd prvej inštancie poukázal na ust. § 290 CSP. Nesprávne však uviedol strany sporu, keď uviedol, že mal žalobca namietať pričom namietal žalovaný. V danom prípade ide skutočne o spoludlžníka a odvolací súd sa prikláňa k názoru žalobcu, že spoludlžník je tak spotrebiteľom ako aj samotný dlžník. Argumentácia žalobcu, že v prípade pokiaľ neplní dlžník je spoludlžník povinný uhradiť celý dlh, pričom si nemôže nárokovať úhradu od dlžníka je v súlade s pravidlami formálnej logiky. Spoludlžník je dlžníkom tak ako hlavný dlžník, nejedná sa o ručiteľa.
22. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia je logické a spravodlivé, aby táto vychádzala z ujmy hroziacej žalobcovi v súvislosti s tým, že žalovaný sa mohol na jeho úkor bezdôvodne obohatiť o sumy, ktoré mu neprináležali. Suma vo výške 2000,- Eur, pokiaľ žalobcovi hrozilo, že mu budú zo mzdy vykonané zrážky až do výšky 10 483,91 Eur je i podľa názoru odvolacieho súdu primeraná s ohľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobcu ako spotrebiteľa. Súd prvej inštancie správne uviedol, že priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla konaním žalovaného. Je akousi satisfakciou za stav, ktorý musel v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj sankciou postihujúceho žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal. I odvolací súd má za to, že žalovaný ako poškodený už v čase vydania trestného rozkazu č.k. 1T/108/2008-121 zo dňa 12.09.2008 vedel, že žalobca ako spoludlžník v skutočnosti neuzavrel zmluvu o revolvingovom úvere č.XXXXXXXXXX a napriek tomu žiadal od zamestnávateľa žalobcu vykonanie zrážok zo mzdy vo svoj prospech. K tomu odvolací súd považuje za potrebné dodať, že tento trestný rozkaz bol žalovanému doručený dňa 19.11.2008 spolu s obžalobou.
23. Odvolací súd tiež konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza právne dôvody, pre ktoré bolo žalobe v časti vyhovené. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácií zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym
názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (viď uznesenie NS SR zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5Cdo/218/2010 a uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 08.06.2016, sp. zn. I. ÚS 188/06).
24. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj ostatnými odvolacími námietkami.
25. Súd prvej inštancie správne rozhodol i čo do povinnosti žalovaného uhradiť súdny poplatok i čo do výroku o trovách konania. Odvolací súd na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti v plnom rozsahu odkazuje.
26. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutej časti t.j., okrem výroku II. o zamietnutí žaloby vo zvyšku podľa ust. § 387 ods. 1 , 2 CSP ako vecne správny.
27. Proti výroku II. odvolanie podané nebolo. Preto tento výrok v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP nadobudol právoplatnosť.
28. O trovách odvolacieho konania odvolací súd postupom podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a nasl. CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi bol voči v dovolacom konaní neúspešnému žalovanému priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Aj o výške trov odvolacieho konania, vypočítanej tiež z prísudku, bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).