Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-16C/231/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcu A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, zast. JUDr. Jurajom Birošom, advokátom, so sídlom Košice, Rázusova 1, proti žalovanej SPEEDLINES, s.r.o., so sídlom Košice, Nerudova 9, IČO: 36 608 548, zast. MM law firm s.r.o., so sídlom Košice, Jánošíkova 7, IČO: 52 844 765, o zaplatenie náhrady mzdy s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku -442 z 8.12.2023 Mestského súdu Košice v znení opravného uznesenia -503 z 31.5.2024 Mestského súdu Košice

r o z h o d o l :

P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby o zaplatenie sumy 19.426,02 € a úroky z omeškania za obdobie uplatnené pred dátumom 25.6.2017, rozsudok -442 z 8.12.2023 Mestského súdu Košice v znení opravného uznesenia -503 z 31.5.2024 Mestského súdu Košice v tejto časti z r u š u j e a konanie v späťvzatej časti žaloby z a s t a v u j e.

Mení rozsudok v prevyšujúcej časti zamietavého výroku tak, že žalovaného zaväzuje zaplatiť žalobcovi sumu 6.095, 37 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 59,18 € od 25.6.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.242,75 € od 25.6.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.301,92 € od 25.6.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.301,92 € od 25.6.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.242,75 € od 25.6.2017 do zaplatenia a zo sumy 946,85 € od 25.6.2017 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

P o t v r d z u j e rozsudok vo zvyšnej časti zamietavého výroku.

P r i z n á v a žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 27,08 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) napadnutým rozsudkom v znení opravného uznesenia -503 z 31.5.2024 Mestského súdu Košice zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 5.089,35 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, zastavil konanie o zaplatenie úrokov z omeškania za obdobie od 13.10.2009 do 9.2.2010, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanej priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 66 %.

2. Rozhodol takto po predchádzajúcom zrušení svojho rozsudku odvolacím súdom o žalobe, ktorou sa žalobca po úpravách petitu domáhal od žalovanej zaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 5.10.2009 do 7.9.2011 vo výške 30.669,92 € spolu s úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivej mesačnej mzdy vo výške 9 % od 21.11.2009 do marca 2011 a vo výške 9,25 % od marca 2011 až do zaplatenia, vždy do 21. dňa príslušného mesiaca ako aj náhrady trov konania. Za obdobie od 13.10.2009 do 9.2.2010 vzal žalobu späť v časti úrokov z omeškania.

3. Skutkovo žalobca žalobu odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. z 8.2.2011, právoplatným dňa 30.3.2011, bolo okamžité zrušenie pracovného pomeru z 1.10.2009, ktorým s ním žalovaná skončila pracovný pomer, určené za neplatné. List žalovanej o okamžitom skončení pracovného pomeru mu bol doručený dňa 5.10.2009, od ktorého si z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, uplatnil náhradu mzdy. Po obdržaní listu obsahujúceho okamžité skončenie pracovného pomeru, žalovanej písomne dňa 7.10.2009 oznámil, že nesúhlasí s okamžitým skončením pracovného pomeru a trvá na tom, aby naďalej vykonával prácu podľa pracovnej zmluvy. Nárok na náhradu mzdy si uplatnil do 7.9.2011, kedy mu žalovaná, po právoplatnom skončení súdneho konania o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru, doručila list z 1.9.2011 o okamžitom skončení pracovného pomeru (pozn. súdu: druhé okamžité zrušenie PP) z dôvodov, že žalobca sa nedostavil na pracovisko a nezačal vykonávať práce podľa pokynov žalovanej, a to potom ako ju žalobca vyzval listom zo 16.5.2011 na riadne skončenie pracovného pomeru. Uviedol, že od 6.10.2009 do 31.7.2010 bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie a v rámci tejto doby sa zúčastnil od 9.4.2010 praktickej prípravy na začatie prevádzkovania alebo vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti a od 1.8.2010 začal podnikať na základe živnostenského oprávnenia. Pokiaľ ide o výšku uplatnenej náhrady mzdy, žalobca vychádzal zo znaleckého posudku č. 2/20 D. A. C., ktorá jeho priemerný mesačný zárobok za júl - september 2009 vypočítala vo výške 1.324,84 €.

4. Zo znaleckého posudku č. 22/2023 znalca GemerAudit spol. s r.o., Šafárikova 65, Rožňava súd prvej inštancie zistil, že priemerný hodinový zárobok žalobcu ako zamestnanca za obdobie 4. štvrťroka 2009 bol vo výške 7,3973 € a priemerný počet hodín pripadajúci na jeden mesiac 173,928. Nárok žalobcu na náhradu mzdy za obdobie od 13.10.2009 do 9.2.2010 bol vyčíslený na sumu 5.089,35 €. Súd konštatoval, že strany sporu nemali námietky voči uvedenému znaleckému posudku a zhodli sa na náhrade mzdy za obdobie od 13.10.2009 do 9.2.2010 vo výške, ktorá v ňom bola ustálená. Pretože žalobca vzal žalobu späť v časti úrokov z omeškania za obdobie od 13.10.2009 do 9.2.2010 súd podľa , v tejto časti konanie zastavil.

5. Súd konštatoval, že pracovnoprávny vzťah žalobcu u žalovanej trval od 5.9.2006 do 7.9.2011, kedy došlo (druhýkrát) k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom listom žalovanej z 1.9.2011, doručeným žalobcovi dňa 7.9.2011, ku ktorému žalovaná pristúpila z dôvodu, že žalobca sa nedostavil na pracovisko a nezačal vykonávať práce podľa pokynov žalovanej. Za obdobie od 30.3.2011, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. z 8.2.2011 o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, až do druhého (platného) skončenia pracovného pomeru t.j. 7.9.2011, práva a povinnosti strán neboli sporné. Súd zistil, že žalobca listom zo 16.5.2011, doručeným žalovanej dňa 19.5.2011, oznámil, že je povinná mu naďalej prideľovať prácu a hradiť mzdu až do riadneho skončenia pracovného pomeru, nakoľko jeho pracovný pomer trvá a vyzval žalovanú na riadne skončenie pracovného pomeru, na čo žalovaná reagovala doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru (druhého) podľa / , ku ktorému pristúpila z dôvodu, že žalobca sa nedostavil na pracovisko a nezačal vykonávať práce podľa pokynov žalovanej, ktoré prevzal 7.9.2011.

6. Vec súd právne posúdil podľa , -5, -3 (, ďalej len „ZP“), , , . Konštatoval, že predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu mzdy za obdobie od 5.10.2009 do 30.3.2011 (do právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. z 8.2.2011, ktorým bolo vyhovené žalobe žalobcu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru) podľa a za obdobie od 30.3.2011 do 7.9.2011 podľa . Žalobcovi priznal podľa náhradu mzdy v sume 5.089výrok je právoplatný, nebol napadnutý odvolaním). Konanie zastavil v časti úrokov z omeškania za obdobie od 13.10.2009 do 9.2.2010, v ktorej žalobca vzal žalobu späť. Súd zamietavým výrokom žalobcovi nepriznal náhradu mzdy podľa - 3 za obdobie po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, ktorým bolo vyhovené jeho žalobe o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, do druhého platného skončenia pracovného pomeru, pričom z odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva, že vzhľadom na rozpornosť tvrdení žalobcu v tomto konaní, vyšiel z nespornej výpovede žalobcu dňa 8.2.2011 v konaní , v ktorej uviedol, že má na dobu 2 rokov povinnosť ostať SZČO, z čoho súd vyvodil, že napriek výzve, ktorú žalobca žalovanej doručil 19.5.2011, nebol pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy.

7. O trovách konania rozhodol súd podľa a žalovanej podľa pomeru úspechu a neúspechu priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 66 %.

8. Rozsudok vo výroku III. a IV. napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa /rvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že je v rozpore so záverom odvolacieho súdu v uznesení sp. zn. , úvaha súdu prvej inštancie, že podľa výpovede žalobcu dňa 8.2.2011 v konaní sp. zn. , napriek jeho výzve doručenej žalovanej dňa 19.5.2011, nebol pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Odvolací súd konštatoval, že je vecou zamestnávateľa, aby v situácii, keď sa zamestnanec nedostaví na pracovisko a nezačne vykonávať prácu podľa pokynov zamestnávateľa, neotáľal so skončením pracovného pomeru spôsobom predpokladaným . Napriek tomu súd prvej inštancie vyhodnotil zistený skutkový stav v neprospech žalobcu. Neobstojí jeho záver, že žalobca nebol pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy aj napriek tomu, že mu vzniklo od 1.8.2010 živnostenské oprávnenie. Žalovaná mala vedomosť, že so žalobcom neplatne skončila pracovný pomer z právoplatného rozsudku súdu, a ak sa tento nedostavil na pracovisko, mala aktívne konať a pristúpiť ku skončeniu (opätovnému) pracovného pomeru so zamestnancom. Žalovaná tak nekonala a k druhému okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom pristúpila až po jeho výzve z 19.5.2011. Napriek tejto výzve žalovaná až 1.9.2011, t.j. po takmer 4 mesiacoch, listom, ktorý bol žalobcovi doručený 7.9.2011, pristúpila k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Vytkol súdu prvej inštancie, že nebral do úvahy jeho výpoveď, že po tom, čo vyhral spor o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, telefonicky kontaktoval konateľa žalovanej a dožadoval sa, aby ho zamestnávala za tých istých podmienok, ktoré mal predtým stanovené v pracovnej zmluve. Konateľ žalovanej nepoprel toto tvrdenie žalobcu, uviedol iba, že si na takýto telefonát nespomína. Žalobca upresnil, že nárok na náhradu mzdy za obdobie od 31.3.2011 do 7.9.2011 podľa ňuje vo výške 6.923ročne z jednotlivých čiastkových súm počnúc dňom 31.4.2011 a konanie o zaplatenie 18.656,70 € žiada zastaviť.

9. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že sa stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie a s jeho odôvodnením. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na to, že mu mal byť priznaný nárok na náhradu mzdy za obdobie od 31.3.2011 do 7.9.2011, v priebehu konania netvrdil ani nepreukázal žiadnu prekážku, ktorá mala byť na strane žalovanej a ktorá mu mala brániť vo výkone prác pre žalovanú. Ohľadom tejto skutočnosti neuniesol dôkazné bremeno. Odvolal sa na svoje podanie zo 4.12.2023, podľa ktorého vyjadrenia žalobcu a fakty jasne poukazujú na skutočnosť, že žalobca nebol pripravený a ochotný vykonávať práce pre žalovanú podľa pracovnej zmluvy. Žalobca sa až na pojednávaní 8.12.2023 zázračne rozpamätal, že po tom, ako súd rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, telefonoval s konateľom žalovanej a dožadoval sa zamestnania a konateľ si na takýto telefonát nespomínal, čo je vzhľadom na odstup 12 rokov prirodzené. Jediným dôvodom, prečo žalobca nenastúpil od 31.3.2011 do práce u žalovanej bola skutočnosť, že o výkon práce v pracovnom pomere nemal nikdy záujem, vykonával živnosť, vzal si príspevok na začatie podnikania, a preto musel zostať po dobu 2 rokov živnostníkom. Ak deklaroval nejaký záujem o výkon činnosti, tak len v rámci svojej živnosti, s čím žalovaná nesúhlasila. Prekážky neboli na strane žalovanej ale na strane žalobcu. Poukázal na to, že aj keď žalobca od 09/23 disponoval znaleckým posudkom, svoj nárok na náhradu mzdy podľa počas súdneho konania nikdy nevyčíslil a urobil tak až v odvolaní, kedy vyčíslil nesprávny počet pracovných dní za apríl, júl, august, september 2011. Mala za to, že ide o novotu v odvolacom konaní, nakoľko predmetné prostriedky procesného útoku už mohol žalobca uplatniť na súde prvej inštancie. Záverečný návrh žalobcu, ktorým navrhuje zmenu rozsudku súdu prvej inštancie považuje za nezrozumiteľný – suma 5.089,35 € mu už bola priznaná a nakoľko požaduje zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žiada 6.923,87 €, vyvstáva otázka, či požaduje zmeniť sumu 5.089,35 € na sumu 6.923,87 €. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, ktoré žalobca požaduje odvolacím návrhom, pripomenul, že úroky z omeškania pred 24.6.2017 sú premlčané.

10. Žalobca reagoval vyjadrením, v ktorom uviedol, okrem skutočností už skôr uvedených v odvolaní, že žalovaná až v písomnom vyjadrení z 1.12.2023 súhlasila so závermi znaleckého posudku č. 22/23, ktorý určil náhradu mzdy len za obdobie od 13.10.2009 do 9.2.2010 a nie za obdobie, ktoré žalobca požadoval a to od 31.3.2011 do 7.9.2011. Žalobca na pojednávaní 8.12.2023 trval na svojom nároku na zaplatenie mzdy za uvedené obdobie, ale súd sa týmto nárokom vôbec nezaoberal a tento nárok žalobcu neuznal. Pokiaľ žalovaná namieta nesprávny počet pracovných dní, žalobca dodal, že nebrala do úvahy aj štátne sviatky v jednotlivých mesiacoch, v ktorých patrí zamestnancovi náhrada mzdy. Žalobca nesúhlasil s argumentom žalovanej o novote v odvolacom konaní, pretože v odvolaní len

uplatnený nárok upresnil, keď pôvodne žiadal náhradu mzdy za obdobie od 5.10.2009 do 7.9.2011. Nejde o nezrozumiteľný záverečný nárok žalobcu v odvolaní, pretože podal odvolanie len proti výrokom III. a IV., výrok I. nenapadol odvolaním a tento sa stal právoplatným. Vzhľadom na námietku žalovanej týkajúcej sa úrokov z omeškania, žalobca uplatňuje úroky z omeškania od 25.6.2017 do zaplatenia. Uviedol, že žalobu berie späť v sume 18.775,05 € (v odvolaní pôvodne uviedol sumu 18.656,70 €, pozn. odvolacieho súdu), domáha sa zaplatenia 6.805,52 € (túto rozčlenil na jednotlivé čiastkové sumy) s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % od 25.6.2017 do zaplatenia.

11. Žalovaná v následnom písomnom vyjadrení uviedla, že žalobca nepreukázal žiadnu prekážku, ktorá by mala byť na strane žalovanej, a ktorá mu mala brániť vo výkone prác pre žalovanú. Zopakoval, že žalobca sa až na pojednávaní dňa 8.12.2023 zázračne rozpamätal, že po tom, ako súd rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, telefonicky kontaktoval p. E. a dožadoval sa zamestnania, čo si tento vzhľadom na odstup času nemohol pamätať.

12. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas ( ), oprávnenou osobou (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. , , s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

13. Rozsudok vo výroku I. o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 5.089,35 € a vo výroku II. o zastavení konania v časti úrokov z omeškania neboli odvolaním napadnuté, preto neboli v odvolacom konaní preskúmavané a nadobudli právoplatnosť.

14. Predmetom odvolacieho konania bol výrok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.

15. V odvolacom konaní žalobca vzal žalobu viacerými podaniami späť spolu o sumu 19.426,02 € a napokon sa domáhal okrem už priznanej sumy ešte zaplatenia istiny 6.805,52 € (žalobou po zmenách jej petitu sa domáhal zaplatenia istiny 30.669,92 €). V odvolaní uviedol, že sa domáha úroku z omeškania vo výške 9,25 % z jednotlivých konkrétne vyčíslených súm počnúc od 21.4.2011, 21.5.2011 až po 21.10.2011 do zaplatenia. V ďalšom podaní z 22.2.2024, reagujúc na vyjadrenie žalovanej, ktorá poukázala na to, že v konaní namietala premlčanie, uviedol, že úroky z omeškania vo výške 9,25 % žiada priznať od 25.6.2017 do zaplatenia a napokon posledným podaním žiadal zaplatiť sumu 6.154,55 € s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % z jednotlivých mesačných súm konkretizovaných v podaní, počnúc od 21.4.2011, 21.5.2011 až po 21.9.2011 do zaplatenia.

16. Posúdiac obsah zmätočných a chaotických podaní žalobcu, pokiaľ ide o samotný petit žaloby, odvolací súd má za to, že pokiaľ ide o požadované úroky z omeškania, žalobca po vznesení námietky premlčania žalovanou, domáhal sa ich od 25.6.2017 ako výslovne uviedol vo svojom podaní z 22.2.2024 („žalobca uplatňuje úroky z omeškania od 25.6.2017 do zaplatenia“), teda za čas predchádzajúci tomuto dátumu ich nežiadal priznať a žalobu v časti úrokov z omeškania vzal späť, k čomu žalovaná nemala pripomienky, sama na túto skutočnosť upozorňovala. Pokiaľ v ďalšom podaní žalobca opakovane žiadal priznať úroky z omeškania od 21.4.2011, odhliadnuc od toho, že pravdepodobne išlo o zrejmý omyl pri písaní podania zo strany žalobcu, odvolací súd poukazuje na to, že v odvolacom konaní nie je možné rozširovať žalobu ( ). Takisto keď v podaní doručenom odvolaciemu súdu 2.7.2025, v súvislosti s vypracovaním súkromného znaleckého posudku uviedol, že uplatňuje zaplatenie sumy 6.154,55 € (namiesto predtým uplatnenej sumy 6.805,52 €) vyhodnotil odvolací súd tento jeho procesný úkon ako čiastočné späťvzatie. Odvolací súd posúdiac procesné úkony žalobcu ako čiastočné späťvzatie, podľa ustil čiastočné späťvzatie žaloby, zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v uvedenom rozsahu a konanie zastavil.

17. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní ( ). Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám ( ). Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie

vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem ( ).

18. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že ak odvolací súd v rámci preskúmavania rozhodnutia súdu prvej inštancie dôjde k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie zopakuje. Uvedená povinnosť odvolacieho súdu vyplýva z princípu priamosti, ktorý v tomto prípade znamená, že odvolací súd nemôže dôkazy vykonané súdom prvej inštancie sám len prehodnotiť. O nové hodnotenie dôkazov ide tam, kde má odvolací súd iný názor na spoľahlivosť dôkazného prostriedku. Zároveň, ak chce odvolací súd vstúpiť do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je rozhodnutie súdu prvej inštancie založené, obligatórne musí byť nariadené odvolacie pojednávanie (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1279, 1287).

19. V posudzovanej veci dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu mzdy za obdobie od právoplatnosti rozsudku o neplatnom skončení pracovného pomeru (30.3.2011) do druhého platného skončenia pracovného pomeru (7.9.2011) je nedôvodný.

20. Odvolací súd sa nestotožnil so súdom prvej inštancie, pokiaľ ide o vyhodnotenie ním vykonaného dokazovania, a preto pred vyhlásením konečného rozhodnutia nariadil vo veci pojednávanie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru, podľa ktorej predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom (viď uznesenie najvyššieho súdu zo 7. septembra 2010, sp. zn. ). Povinnosť zopakovať v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvoinštančným súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danom spore, vyjadruje aj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. septembra 2014, sp. zn. , z ktorého vyplýva povinnosť odvolacieho súdu zopakovať dôkazy vykonané súdom prvej inštancie, ak vykonané dôkazy mali byť podľa názoru odvolacieho súdu hodnotené odlišne, ako sa stalo v konaní pred prvoinštančným súdom.

21. Na prvom pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 3.4.2025 boli zopakované dôkazy vykonané aj pred súdom prvej inštancie a bol vypočutý žalobca ako aj konateľ žalovanej Martin Široký. Žalobca zopakoval, že po tom, ako bol úspešný v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, telefonicky kontaktoval konateľa žalovanej s tým, že chce vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, t.j. autolakovača, na čo mu konateľ povedal, že mu dá prácu, akú on uzná za vhodnú. Následne potom sa stretol už len s p. F., zamestnancom žalovanej, ktorému tiež povedal, že nemá problém nastúpiť, pokiaľ mu bude pridelená pôvodná práca. Nepoprel, že bol v tom čase živnostníkom a p. E. chcel, aby živnosť zrušil. Po týchto rozhovoroch jeho advokát vyzval listom zo 16.5.2011 žalovanú, aby so žalobcom riadne skončila pracovný pomer, lebo tento mu podľa právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. naďalej u nej riadne trvá a je jej povinnosťou prideľovať mu prácu a hradiť mzdu. Konateľ žalovanej vypovedal, že v období po právoplatnosti rozsudku o neplatnom skončení pracovného pomeru so žalobcom, tohto písomne ani ústne nekontaktoval, nepamätal sa, či po obdržaní výzvy zo 16.5.2011 od advokáta žalobcu naň nejakým spôsobom reagoval, na dotaz odvolacieho súdu upresnil, že osobne žalobcu nevyzval aby nastúpil do práce. Podľa jeho názoru žalobca mal prísť do práce, ale neprišiel, z čoho vyvodil, že žalobca nebol pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu. Tvrdil, že žalobca cez p. F. odkazoval a chcel, aby ho zamestnali ako živnostníka, lebo on živnosť nezruší. S týmto konateľ nesúhlasil, lebo to vylučovala pracovná zmluva. Mal za to, že žalobca nebol pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu. Na tomto pojednávaní, po vyslovení predbežného právneho názoru odvolacieho súdu, že nárok žalobcu na náhradu mzdy z titulu je dôvodný, po prednese advokáta žalovanej strany a jeho námietkach v súvislosti s výškou tejto náhrady mzdy, odvolací súd odročil pojednávanie a uložil žalovanej strane založiť do spisu dôkazy preukazujúce jej námietky v súvislosti s požadovanou náhradou mzdy z uvedeného titulu.

22. Následne do súdneho spisu žalobca doručil súkromný znalecký posudok č. 2/2025 znalkyne D. A. C., ktorá vypočítala pravdepodobný zárobok žalobcu za obdobie od 30.3.2011 do 22.8.2011 v sume 6.154,55 €. Žalovaná predložila vyjadrenie, podľa ktorého náhrada mzdy u žalobcu za obdobie od 31.3.2011 do 22.8.2011 je suma 1.748,54 €. Uviedol, že pri určení výšky náhrady mzdy nebolo možné

aplikovať na určenie priemerného zárobku, lebo žalobca nemal v rozhodnom období zúčtovanú žiadnu mzdu, a pretože žalobca mal dohodnutú výkonovú mzdu t.j. za každú odsúhlasenú normohodinu (viď mzdový dekrét z 3.11.2008) nebolo možné uňho aplikovať ani ust. na zisťovanie pravdepodobného zárobku. Preto pri vypočítaní náhrady mzdy vyšiel z , , fondu pracovného času 2011 a z nariadenia vlády č. o výške minimálnej mzdy za rok 2010, ktorá bola stanovená na 1,768 € za každú odpracovanú hodinu. Podľa druhého stupňa náročnosti práce sa minimálna mzda vynásobí koeficientom 1,2 a po zaokrúhlení bude 2,122 € na hodinu.

23. Po obdržaní uvedených listinných dôkazov odvolací súd vytýčil na deň 18.9.2025 ďalšie pojednávanie vo veci. Na tomto advokát žalovanej strany navrhol vo veci dokazovanie súkromným znaleckým posudkom k výške náhrady mzdy, ktorý dá vyhotoviť. Odvolací súd nepripustil toto dokazovanie navrhnuté právnym zástupcom žalovanej a odvolal sa na súkromný znalecký posudok už vo veci vyhotovený.

24. V tomto konaní sa žalobca domáhal náhrady mzdy (viď č.l. 70 spisu, podanie zo 17.5.2012) od 5.10.2009 do 7.9.2011. Žalobca neupresnil, z akého právneho titulu sa náhrady mzdy domáha. Je úlohou súdu, aby právne posúdil uplatnený nárok a diferencoval medzi nárokom na náhradu mzdy z dôvodu neplatne skončeného pracovného pomeru ( a nasl. ) a nárokom na náhradu mzdy z dôvodu prekážky v práci resp. prekážky v práci na strane zamestnávateľa ( a nasl. ). Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy, ktorá zamestnancovi patrí podľa ustanovenia 79 a nasl. s tým, že uvedená povinnosť je vyvolaná tým, že zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením alebo skončením v skúšobnej dobe prestal prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, i napriek tomu, že zamestnanec trval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Poskytnutie náhrady mzdy v takomto prípade (do rozhodnutia súdu o (ne)platnosti skončenia pracovného pomeru) je teda dôsledkom nesplnenia povinnosti zo strany zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi trvajúcemu na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, prácu podľa pracovnej zmluvy. O náhrade mzdy podľa bolo v konaní rozhodnuté právoplatným výrokom rozsudku a žalobcovi bola priznaná suma 5.089,35 €.

25. V druhom prípade, keď zamestnávateľ po právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy a neumožní zamestnancovi pokračovať v práci, vznikajú zamestnancovi za dobu od právoplatnosti rozhodnutia nároky na náhradu mzdy v zmysle ustanovenia , resp. z dôvodu prekážky v práci na strane zamestnávateľa. Povinnosť zamestnávateľa plniť náhradu mzdy z dôvodu existencie prekážok v práci na strane zamestnávateľa nemožno znížiť, prípadne jej náhradu nepriznať, ako v prípade náhrady mzdy podľa , kde v je zakotvené moderačné právo súdu, a to preto lebo to v prípade podľa a nasl. neumožňuje žiadne zákonné ustanovenie. Náhrada mzdy podľa ust. má charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ v rozpore s ust. / neumožnil vykonávať prácu, ku ktorej sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy; nárok na náhradu mzdy má zamestnanec po celú dobu, pokiaľ táto prekážka trvá. Zákon týmto spôsobom sleduje, aby bola zamestnancovi reparovaná ujma, ktorú utrpel následkom protiprávneho postupu zamestnávateľa (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

26. V zmysle je zamestnávateľ odo dňa keď vznikol pracovný pomer (a počas celého trvania pracovného pomeru), povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou [/ ] Ak zamestnávateľ v rozpore s ust. / neplní povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, je následkom porušenia tejto povinnosti skutočnosť, že ani zamestnanec nemôže podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať prácu osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu; zamestnanec je povinný znova nastúpiť do práce potom, čo ho k tomu zamestnávateľ vyzval a vyjadril tak ochotu zamestnancovi opäť prideľovať prácu. K vzniku nároku na náhradu mzdy podľa ust. následkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy však môže dôjsť u zamestnanca len vtedy, ak je sám zamestnanec pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, teda ak nemohol prácu podľa pracovnej zmluvy vykonávať len v dôsledku postupu zamestnávateľa.

27. V prejednávanej veci je nepochybné, že po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru (30.3.2011), žalovaná žiadnym relevantným spôsobom nevyzvala žalobcu, aby opätovne nastúpil do práce a neprejavila ochotu prideľovať mu prácu podľa pôvodnej zmluvy. K tvrdeniu žalovanej, že žalobca nebol pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, odvolací súd uvádza, že táto argumentácia nebola podložená žiadnymi relevantnými dôkazmi. Nemožno vyvodiť nepripravenosť žalobcu nastúpiť do práce z tvrdenia konateľa žalovanej, že samotný žalobca po právoplatnosti rozsudku neprišiel na pracovisko a nedomáhal sa prideľovania práce. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že jednak žalobca ako zamestnanec je v pozícii slabšej strany v pracovnoprávnych sporoch, a jednak mohol dôvodne očakávať, že je povinnosťou žalovanej, ktorá prehrala súdny spor, aby ho vyzvala k nástupu do zamestnania, lebo v opačnom prípade jej vznikne povinnosť platiť mu náhradu mzdy. Ak chcela žalovaná predísť tomu, aby musela reparovať žalobcovi vzniknutú ujmu v dôsledku svojho nesprávneho postupu, mala ho po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku o neplatnom rozviazaní pracovného pomeru v čo najkratšom čase kontaktovať a vyzvať ho k nástupu do práce. Až v takom prípade, keby zamestnanec nemal ochotu nastúpiť, dával si podmienky, robil by obštrukcie, by mohla obstáť obrana zamestnávateľa o nepripravenosti a neochote zamestnanca nastúpiť do zamestnania. Žiadne takéto okolnosti v posudzovanej veci neboli zistené, naopak samotný zamestnanec vyzval zamestnávateľa, aby vo vzťahu k nemu konal, upozorniac ho na to, že má nárok na náhradu mzdy do riadneho skončenia pracovného pomeru. Napriek tomu bola žalovaná ešte relatívne dlhú dobu v tomto smere nečinná. Keďže však samotný žalobca jednoznačne nepoprel, že na ústnych rokovaniach dňa 22.8.2011 a 24.8.2011, mal potvrdiť, že nemá záujem pracovať u žalovanej v pracovnom pomere, dospel odvolací súd k záveru, že deň 22.8.2011 možno pokladať za deň, keď žalobca prejavil, že nemá záujem nastúpiť do zamestnania k žalovanej. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej, že pracovná zmluva žalobcu vylučovala, aby mohol pôsobiť ako živnostník, preto žalovaná podmieňovala opätovné prideľovanie práce žalobcovi zrušením jeho živnosti, k tomu odvolací súd uvádza, že žalovaná mala túto otázku riešiť až po tom, čo by ho bola opäť zamestnala a v prípade, keď by žalobca živnosť nezrušil, mohla pristúpiť ku skončeniu pracovného pomeru. Neslobodno opomenúť, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou nepretržite trval aj v tomto čase (od 30.3.2011 do druhého platného skončenia pracovného pomeru), nezávisle na tom, či žalobca bol alebo nebol živnostníkom. Odvolací súd podotýka, že v zmysle ustálenej judikatúry zamestnanec uzatvorením inej pracovnej zmluvy u iného zamestnávateľa, nevylúčil resp. neznemožnil svoju pripravenosť pre opätovný nástup do práce u zamestnávateľa ak by mu to tento umožnil („Skutočnosť, že zamestnanec v období, počas ktorého si uplatňuje náhradu mzdy podľa , má dohodnutý iný pracovný pomer (resp. iný pracovnoprávny vzťah), sama o sebe nespôsobuje prekážku na strane zamestnanca, pre ktorú zamestnancovi nemožno priznať náhradu mzdy pre prekážku na strane zamestnávateľa podľa . Rozhodujúce je, či zamestnávateľ vyzval zamestnanca na opätovný nástup do práce a či je zamestnanec pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy“). Uvedené závery možno podporne aplikovať aj na posudzovanú vec. Výsledky vykonaného dokazovania nedávajú podklad pre záver, že žalobca v dobe od 30.3.2011 do 22.8.2011, napriek existencii živnosti, nebol pripravený resp. schopný a ochotný nastúpiť do práce u žalovanej.

28. K výške náhrady mzdy žalovaná uviedla, že podľa jej názoru vo veci nie je možné zisťovať pravdepodobný zárobok žalobcu. Odvolací súd sa so žalovanou nestotožňuje a má za to, že vo veci je potrebné vychádzať zo znaleckého posudku č. 2/2025 znalkyne D. A. C., ktorá vypočítala pravdepodobný zárobok žalobcu za obdobie od 30.3.2011 do 22.8.2011 v sume 6.154,55 €. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, zisťuje sa v danom prípade zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol, keby v rozhodujúcom období pracoval. Pri zisťovaní pravdepodobného zárobku treba zvoliť ten spôsob, ktorým sa zistí pravdepodobný zárobok v najvyššej možnej miere zodpovedajúci predpokladanému priemernému zárobku. Najpresnejšie sa dá pravdepodobný zárobok zistiť zo mzdových podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve (prípadne v kolektívnej zmluve). S poukazom na tretia veta nemôže byť v neprospech žalobcu ako zamestnanca, že s ním zamestnávateľ jednak neplatne skončil pracovný pomer a následne po prvom neplatnom skončení pracovného pomeru ho promptne nevyzval na nástup do zamestnania, z ktorého dôvodu neboli splnené podmienky pre výpočet jeho priemernej mzdy a mala by mu byť vyplatená iba mzda minimálna, ako tvrdila žalovaná. 29. Nárok na náhradu mzdy podľa žalobcovi vznikol počnúc dňom 31.3.2011 (znalkyňa ho počítala odo dňa 30.3.2011), preto odvolací súd mu túto náhradu mzdy z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa priznal vo výške 6.095,37 € a vo zvyšnej časti potvrdil zamietavý výrok. Žalobcovi priznal aj úroky z omeškania odo dňa 25.6.2017 (žalobca ich uplatňoval pôvodne od skoršieho dátumu, ale

žalovaná úspešne vzniesla námietku premlčania) a odvolací súd mu ich priznal v zákonnej výške 5 % (základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania bola 0 %, a preto v zmysle Nariadenia vlády č. v znení účinnom od 1.2.2013 má žalobca nárok na úroky z omeškania v sadzbe 5 % ročne). V prevyšujúcom rozsahu úrokov z omeškania odvolací súd potvrdil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby.

30. Odvolací súd neakceptoval návrh žalovanej na vyhotovenie ďalšieho súkromného znaleckého posudku, ktorý predniesla na poslednom pojednávaní vo veci. V civilnom sporovom konaní súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie sporových strán ( ). Aby súd vedel spor riadne prejednať a rozhodnúť, musí mať zabezpečený dostatok skutkových poznatkov významných pre rozhodnutie sporu, čo v danom prípade bolo naplnené predložením súkromného znaleckého posudku žalobcom. Odvolací súd mal preto za to, že vyhotovenie ďalšieho súkromného znaleckého posudku vo veci by bolo jednak nadbytočné a jednak žalovaná mohla dať vyhotoviť súkromný znalecký posudok po prechádzajúcom pojednávaní na odvolacom súde, ktoré bolo odročené. Odvolací súd preto nevidel dôvod opätovne odročovať pojednávanie, čo by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Odvolací súd zároveň konštatuje, že už v judikáte R 37/1993 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3-4/1993, ktorý je aplikovateľný aj od 1. júla 2016 pre konania podľa , najvyšší súd uviedol, že „nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.“

31. Rozhodnutie o trovách konania sa zakladá na ust. ojení s a olací súd rozhodoval o trovách celého konania, teda aj o trovách prvoinštančného konania a vychádzajúc z pomeru úspechu strán sporu a čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom bez uvedenia dôvodu, dospel k záveru o povinnosti žalobcu nahradiť trovy konania v rozsahu 27,08 % žalovanej. Odvolací súd vyšiel z toho, že žalobca v konaní uplatnil nárok vo výške 30.669,92 €, priznaná mu bola spolu suma 11.184,72 €, v časti 19.426,02 € vzal žalobu späť, čím v uvedenej sume zavinil zastavenie konania. Úspech žalobcu je 36,46 % a úspech žalovanej 63,54 %. Z uvedeného vyplýva výsledný pomer úspechu žalovanej v rozsahu 27,08 %. O výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením. 32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3 : 0 ( veta druhá ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (olanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (,2 ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).