Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

DK-10C/28/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

10

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu a členiek senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a JUDr. Renáty Krajčiovej, v spore žalobcu: E L K O P , s.r.o., so sídlom Samuela Nováka 2194, Dolný Kubín, IČO: 31 577 636, zastúpený: Lion Law Partners s.r.o., so sídlom Komenského 14A, Banská Bystrica, IČO: 36 862 461, proti žalovanému: Mesto Dolný Kubín, so sídlom Hviezdoslavovo námestie 1651/2, Dolný Kubín, IČO: 00 314 463, zastúpené: ALTER IURIS, s.r.o., so sídlom Tolstého 9, Bratislava, IČO: 36 708 771, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. -516 z 24.05.2024, takto

r o z h o d o l :

10

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

9

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáhal určenia, že je podielovým spoluvlastníkom C-KN parc. č. 334 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 622 m2, zapísanej na LV č. XXXX pre k. ú. A. B., vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/3 k celku, a to titulom vydržania vlastníckeho práva. Na základe vykonaného dokazovania zistil, že 01.01.1993 bola medzi žalovaným v zastúpení C. C. D. ako vtedajším primátorom mesta A. B. na strane predávajúceho a žalobcom, v zastúpení konateľom C. E. F., na strane kupujúceho uzatvorená zmluva o predaji podniku. Predmetom tejto zmluvy bol prevod vlastníckeho práva k podniku E L K O P, mestský podnik Dolný Kubín, t. j. ku všetkým veciam tak nehnuteľným ako i hnuteľným, ďalším právam a povinnostiam a majetkovým hodnotám, ktoré mu boli mestom Dolný Kubín zverené do správy, a ktoré slúžili k jeho prevádzkovaniu, a to ku dňu 31.12.1992 (čl. I.). V čl. II. zmluvy o predaji podniku boli špecifikované nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom prevodu. Medzi týmito nehnuteľnosťami sa sporný

pozemok nenachádzal. Dňa 04.02.1993 bol uzatvorený Dodatok č. 1 k zmluve o predaji podniku, ktorým sa upravil predmet predaja a kúpy v zmysle čl. II. zmluvy o predaji podniku tak, že sa doplnil o špecifikáciu nehnuteľností, ktoré boli predmetom predaja. V zozname týchto nehnuteľností sa sporný pozemok taktiež nenachádzal. Žalovaný (mesto Dolný Kubín) nadobudol vlastnícke právo k veciam podliehajúcim prevodu vlastníctva na iné právnické a fyzické osoby v zmysle o majetku obcí na základe Protokolu o prechode vlastníctva vecí odovzdaním a ich prevzatím, podpísaným OPVS Dolný Kubín na strane odovzdávajúceho a žalovaným na strane preberajúceho dňa 01.08.1991. Ďalej 10.10.1991 bol uzavretý Dodatok č. 2 k Protokolu, ktorým došlo k doplneniu bodu I. Dodatku č. 1 k Protokolu zo dňa 25.09.1991 tak, že došlo k odovzdaniu „ďalších“ nehnuteľností – pozemkov preberajúcemu (žalovanému), ku ktorým mal odovzdávajúci právo hospodárenia, a to dňom 10.10.1991, kedy prešlo vlastníctvo týchto nehnuteľností – pozemkov na preberajúceho, t. j. žalovaného. Jedným z týchto pozemkov bol aj pozemok parc. č. EN 334 o výmere 622 m2 – neurčitá časť, teda sporný pozemok. Z uvedeného vyplýva, že dňom 10.10.1991 žalovaný nadobudol vlastnícke právo k spornému pozemku v jeho neurčitej časti. Žalobca v konaní tvrdil, že sporný pozemok nadobudol ako súčasť areálu bývalého Mestského podniku, ktorý kúpil na základe zmluvy o predaji podniku zo dňa 01.01.1993 a tento pokojne a nerušene, v dobrej viere, že ho na základe tejto zmluvy nadobudol, užíval až do konca roku 2013, kedy zistil, že žalovaný si v rámci konania ROEP dal zapísať vlastnícke právo k spornému pozemku o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/3 k celku, takže vtedy zároveň zistil, že sporný pozemok nebol, zrejme omylom, predmetom zmluvy o predaji podniku. Žalobca za domnelý právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k spornému pozemku považoval zmluvu o predaji podniku zo dňa 01.01.1993. Súd mal za to, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení podľa , keďže inak, ako rozhodnutím súdu, nemožno dosiahnuť zmenu zápisu jeho vlastníckeho práva k spornému pozemku, resp. spoluvlastníckemu podielu na spornom pozemku v katastri nehnuteľností. Ďalej sa zaoberal dôvodnosťou podanej žaloby, pričom dospel k záveru, že nie je dôvodná. V konaní bolo nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o predaji podniku, vrátane Dodatku č. 1. Nesporné tiež bolo, že sporný pozemok nebol predmetom zmluvy o predaji podniku vrátane dodatkov a nie je o ňom zmienka ani v iných dokladoch vyhotovených v procese uzatvárania zmluvy o predaji podniku. Žalobca tiež nerozporoval skutočnosť, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k spornému pozemku (v spoluvlastníckom podiele 1/3 k celku) na základe o majetku obcí () v zmysle Protokolu z 01.08.1991 v spojení s jeho Dodatkom č. 2 uzatvoreným 10.10.1991. Nebolo sporným ani to, že žalobca sporný pozemok užíval, ani to, že sporný pozemok je verejne prístupný. Spornou medzi stranami sporu bola najmä tá skutočnosť, či žalobca bol dobromyseľný v tom, že mu spoluvlastnícke právo k spornému pozemku patrí, a teda či bol, resp. mohol byť s ohľadom na všetky okolnosti dobromyseľným držiteľom sporného pozemku, keďže predpokladom pre vyhovenie žalobe o určenie vlastníckeho práva vydržaním je naplnenie predpokladov vydržania vlastníckeho práva, ktorými sú a/ spôsobilý predmet vydržania, b/ oprávnená držba a c/ uplynutie vydržacej doby, ktorá musí byť nepretržitá. Dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal, že by bol dobromyseľný pri vstupe do držby sporného pozemku. Oprávnená držba vyžaduje súčasné spojenie dvoch podmienok, a to dobromyseľnosť držiteľa o tom, že mu vec alebo právo patrí a danosť tejto dobromyseľnosti s ohľadom na všetky okolnosti. Súd s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax zdôraznil, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, to znamená, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že vykonáva práva, ktoré nenadobudol. K naplneniu podmienky dobrej viery nestačí, keď tvrdené právo k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby vlastník v jeho výkone bránil alebo bolo vykonávané v minulosti inými osobami. Nastúpenie dobromyseľnosti je potrebné posudzovať predovšetkým podľa okolností, ktoré sprevádzali vznik držby. Pri právnických osobách, pri ktorých nemožno hovoriť o psychickej stránke, sa skúma dobromyseľnosť vnútorného presvedčenia u tých fyzických osôb, ktoré sú jej štatutárnym orgánom, resp. sú oprávnené konať v jej mene. Analogicky sa postupuje pri obciach a mestách, ktorých štatutárom je starosta, resp. primátor. Dospel k záveru, že žalobca resp. C. E. F., ktorý za žalobcu v čase predaja podniku konal, nemohol byť s ohľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali predaj podniku, dobromyseľný v tom, že predmetom prevodu bol aj sporný pozemok, resp. neurčitý spoluvlastnícky podiel na ňom. Z Protokolu o prechode vlastníctva vecí odovzdaním a ich prevzatím z 01.08.1991 je zrejmé, že v čase jeho podpisu za OPVS Dolný Kubín konal jeho riaditeľ, C. E. F., ktorý bol (a aj v súčasnosti je) konateľom žalobcu. C. E. F. preto musel vedieť, čo je majetkom OPVS Dolný Kubín a čo následne bolo predmetom prevodu od mesta Dolný Kubín. Nič na tom nemení ani tá skutočnosť, že Dodatok č. 2 zo dňa 10.10.1991 k Protokolu podpísal za

OPVS Dolný Kubín ako odovzdávajúceho likvidátor C. D. G.. Následne v roku 1993, keď došlo k prevodu podniku ELKOP, mestský podnik na žalobcu, za ktorého konal, a teda zmluvu o predaji podniku vrátane dodatkov k nej podpisoval opäť C. E. F., tu však v pozícii kupujúceho. Menovaný konateľ žalobcu vo svojej výpovedi uviedol, že na sporný pozemok sa v zmluve o predaji podniku akosi zabudlo. Vypovedal, že on celú dobu žil v tom, že aj táto parcela bola riadne prevedená na spoločnosť E L K O P, s.r.o., teda žalobcu. Tiež uviedol, že v rámci celého areálu všetko dookola patrí žalobcovi. Na ohliadke konanej 07.09.2023 uviedol, že budovu bývalého sklenárstva aj s pozemkom parc. č. 357 nadobudol v minulosti p. D., ešte pred dátumom 01.01.1993, a to na základe výnimky od bývalého Štátneho podniku OPVS Dolný Kubín. Ďalej C. E. F. uvádzal, že pozemok pod touto budovou, parc. č. 357 žalobca teda nekupoval v rámci pozemkov na základe zmluvy o predaji podniku zo dňa 01.01.1993. Z pozemno-knižnej vložky č. XXX pre k. ú. A. B. súd zistil, že parcela č. 334 bola evidovaná ako „dvor spoločný s parcelou č. 336, 357 (viď vložky č. 327, 342)“. Z pozemno-knižnej vložky č. XXX pre k. ú. A. B. súd zistil, že parcela č. 334 bola evidovaná ako „dvor spoločný s domami parc. č. 335, 336 (viď vložky č. 259, 327)“. Z pozemno- knižnej vložky č. XXX pre k. ú. A. B. súd zistil, že parcela č. 334 bola evidovaná ako „dvor spoločný s domami parc. č. 335, 340, 357 (viď vložky č. 259, 342)“. Z údajov z katastrálnej mapy na internetovom portáli Úradu geodézie, kartografie a katastra SR, dostupnej na: https://zbgis.skgeodesy.sk/ súd zistil, že pozemky parc. č. 335, 336 a 357 vlastnícky nepatria žalobcovi, ale ich vlastníkmi sú iné fyzické osoby. Z uvedeného vyvodil, že sporný pozemok už historicky funkčne nepatril do „areálu“ najskôr OPVS Dolný Kubín, neskôr mesta Dolný Kubín a v súčasnosti areálu žalobcu, ale funkčne ako spoločný dvor prináležal k iným pozemkom. Svedčí o tom aj tá skutočnosť, že v súčasnosti spoluvlastnícky podiel o veľkosti 2/3 k celku na spornom pozemku nepatrí žalobcovi, ale manželom C. a H. I. (pôvodne žalovaní 2/ a 3/) a C. J. B. (pôvodne žalovaný 4/). Nie je teda pravdivé tvrdenie žalobcu, že sporný pozemok je súčasťou areálu, resp. historicky bol súčasťou areálu a najmä to, že všetko dookola bolo vo vlastníctve OPVS Dolný Kubín a v súčasnosti patrí žalobcovi. Pokiaľ nebolo preukázané, že by sporný pozemok mal v minulosti funkčne patriť do areálu bývalého mestského podniku OPVS Dolný Kubín, ktorý žalobca ako celok kupoval, ťažko možno prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že podiel na tomto spornom pozemku mal byť zahrnutý v zmluve o predaji podniku, pretože sa kupoval celý areál, a že pokiaľ nebol súčasťou zmluvy, došlo k omylu. Súd vo vzťahu k tvrdeniam konateľa žalobcu o tom, že až do roku 2016 žil v tom, že predmetom prevodu bola aj neurčitá časť spornej parcely uvádza, že od konateľa žalobcu sa vyžaduje, aby konal s odbornou starostlivosťou. Konateľ žalobcu v konaní prezentoval, že veľmi dobre poznal celú históriu vlastníckych vzťahov, bol osobne prítomný pri podpise Protokolu, ako aj zmluvy o predaji podniku, a preto musel čo i len pri bežnej opatrnosti zistiť, že sporná parcela nebola obsiahnutá v zmluve o predaji podniku, ani dodatku k nej, a preto nemohla byť predmetom prevodu. Okrem toho v čase uzatvorenia zmluvy o predaji podniku bol žalovaný (na základe zákona o majetku obcí) vlastníkom neurčitej časti sporného pozemku, preto ani nemohol vedieť, aká časť (aký spoluvlastnícky podiel) na spornom pozemku má byť vlastne predmetom prevodu. Žalobca tiež musel vedieť, že v čase uzatvorenia zmluvy o predaji podniku prebieha na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. súdne konanie, ktorého výsledok mohol mať vplyv aj na veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalovaného na spornom pozemku. Ostatné pozemky, ktoré boli premetom prevodu, sa pritom prevádzali v celku. Zrejme práve z dôvodu, že v čase uzatvorenia zmluvy o predaji podniku nebolo jasné, aký podiel na spornom pozemku vlastní žalovaný, tak žalovaný ani nemohol vedieť, čo predáva a žalobca, čo kupuje, tak preto zrejme sporný pozemok nebol predmetom zmluvy o predaji podniku. Pokiaľ žalobca tvrdil, že za podiel na spornom pozemku zaplatil kúpnu cenu, tak túto skutočnosť nepreukázal. Z vykonaného dokazovania vyplynulo „iba“ to, že žalobca zaplatil kúpnu cenu za nehnuteľnosti a hnuteľnosti, ktoré boli obsiahnuté v zmluve o predaji podniku vrátane dodatkov k nej. Pokiaľ žalobca do konania predložil súbor čestných vyhlásení jeho zamestnancov a iných osôb a ostatné doklady (nájomná zmluva, zmluvy o strážení objektu), tieto iba preukazujú, že sporný pozemok užíval, čo však nebolo v konaní spornou skutočnosťou. Žalobca v konaní preukazoval jeho dobromyseľnosť okrem iného aj výpoveďou svedka C. C. D., vtedajšieho primátora mesta, ktorý za žalovaného konal v čase uzatvorenia zmluvy o predaji podniku. Tento svedok uviedol, že od ONV sa preberal celý majetok ako balík a tento balík sa následne predal spoločnosti E L K O P, s.r.o. (žalobcovi). Návrh zmluvy pripravovalo za žalovaného právne oddelenie. Obsah zmluvy mu bol pred jej podpisom známy, nie však detailne, aby vedel o každom pozemku, pričom nevedel výslovne uviesť, či jej predmetom bol aj sporný pozemok a tiež ani to, že by po podpise zmluvy spoločnosť E L K O P, s.r.o. (žalobca) namietala, že tam niečo chýba. Z výpovede tohto svedka teda nevyplynuli skutočnosti tvrdené žalobcom, že sporný pozemok bol predmetom prevodu na žalobcu na základe zmluvy o predaji podniku zo dňa 01.01.1993. Svedok C. C. D., ako vtedajší primátor mesta, v procese samotného uzatvorenia zmluvy o predaji podniku a jej kontroly vystupoval iba čisto formálne, čo sám potvrdil. Z uvedeného teda vyplýva aj záver súdu, že nemožno prisvedčiť

údajnej dobrej viere C. E. F. (konateľa žalobcu), že došlo k omylu, keď sa sporný pozemok nezahrnul do predmetu prevodu pri písomnom vyhotovení zmluvy o predaji podniku zo dňa 01.01.1993. Tvrdenie žalobcu v záverečnej reči, že konateľ obchodnej spoločnosti (žalobcu) nebol objektívne schopný a kompetentný odkontrolovať obsah takéhoto zmluvne pripraveného dokumentu (pretože na tieto činnosti mu slúžili podriadené útvary), nie je potom dostatočným argumentom na to, aby žalobca v tomto spore uniesol dôkazné bremeno ohľadne ním tvrdenej dobrej viery pre vstup do dobromyseľnej držby sporného pozemku. Žalobca ďalej s poukazom na vyjadrenia J. J. K. na mestskom zastupiteľstve konanom dňa 23.02.2017 tvrdil, že sám žalovaný uznával dobromyseľnosť i právny omyl žalobcu a uznal vlastníctvo v prospech žalobcu. Súd ohľadom takéhoto tvrdenia prisvedčil obrane žalovaného, nakoľko žiadne z vyjadrení J. J. K. v ich kontexte, ktoré uviedol na mestskom zastupiteľstve, nemožno interpretovať tak, že žalovaný uznal vlastníctvo žalobcu k spornému pozemku. J. J. K. „iba“ uviedol, že by bolo spravodlivé, aby podiel na spornom pozemku patril žalobcovi, to však nemožno vykladať tak, že žalovaný uznal, že žalobca bol dobromyseľný v čase, keď vstúpil do držby sporného pozemku, resp. jeho časti. Z vyjadrenia J. J. K. nemožno ani vyvodiť, že prisvedčil dobromyseľnosti žalobcu v užívaní sporného pozemku od uzatvorenia zmluvy o predaji podniku do roku 2013, kedy sa mal žalobca podľa jeho vyjadrenia dozvedieť, že nie je spoluvlastníkom sporného pozemku. Súd sa nestotožnil ani s označením žalovaného za vlastníka formálneho/papierového/náhodného sporného pozemku, ako ho označoval žalobca. Zastával názor, že žalovaný riadne nadobudol vlastnícke právo k v súčasnosti už určitému podielu na spornom pozemku C-KN parc. č. 334 na základe zákona o majetku obcí a Protokolu v znení jeho Dodatku č. 2 zo dňa 10.10.1991. Žalovanému bolo zapísané vlastnícke právo k spornému pozemku (spoluvlastníckemu podielu 1/3 k celku) do evidencie katastra nehnuteľností v rámci konania ROEP. Titulom nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného nebolo uvedené konanie, ale žalovaný nadobudol vlastnícke právo priamo zo zákona o majetku obcí, čo v zásade nespochybňoval v konaní ani žalobca. Nakoľko súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal, že bol dobromyseľný pri vstupe do držby sporného pozemku, čo je jeden z predpokladov vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, splnením ostatných predpokladov sa súd už bližšie nezaoberal a vzhľadom na uvedené dôvody žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. a žalovanému ako plne úspešnému v spore ho priznal v rozsahu 100 %.

2. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca podľa obsahu z dôvodov ust. zmeniť tak, že žalobe bude vyhovené. Mal za to, že rozhodnutie nie je riadne odôvodnené (, ), keďže súd sa náležite nevysporiadal s jeho argumentáciou a dôkazmi, ktoré predložil (body 23. až 28. odôvodnenia) v podstatnej otázke o dobromyseľnosti a svoje rozhodnutie prekvapivo a svojvoľne – arbitrárne založil na jej chýbaní. Postup súdu má znaky argumentácie kruhu, keďže už pri predbežnom prejednaní sporu v rámci predbežného právneho posúdenia uviedol, že ťahá za kratší koniec a dobromyseľnosť vylučuje, keďže sporný pozemok nebol predmetom zmluvy ani dodatku, vylučujú ju jednania o zmluvnom riešení (odkúpení) veci, tiež existujúci spoluvlastnícky vzťah s ostatnými žalovanými (v žalobe pôvodne označil všetkých spoluvlastníkov, vo vzťahu ku ktorým žalobu v priebehu konania zobral späť) a užívanie s množstvom listinných dôkazov jeho dobromyseľnosť nepreukazujú, ktorú argumentáciu súd po vykonanom dokazovaní plne účelovo kruhovo potvrdil aj v odôvodnení rozsudku, nezohľadniac vykonané dôkazy a aktuálnu rozhodovaciu prax. Obsah zmluvy o predaji podniku a jej dodatku bol nesprávne vyhodnotený, a to aj z hľadiska aplikácie ust. a ohľadom vyvrátiteľnej právnej domnienky dobromyseľnosti držby (ignorujúc rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít), v ktorom smere svoje rozhodnutie ani náležite neodôvodnil, nevyhodnotil náležite množstvo ním predložených koherentných dôkazov o jeho dobromyseľnosti na rozdiel od skúpo jednostranných, resp. žiadnych dôkazov žalovaného o jej neexistencii (, ), a preto rozhodol arbitrárne a prekvapivo. Súd odignoroval jeho dobromyseľnosť na podklade písomne uzavretej zmluvy, registrovanej katastrálnym úradom a na podklade zaplatenej kúpnej ceny, a preto je jeho rozhodnutie prejavom predpiato formalistickej interpretácie zákona. Súd na základe vykonaných dôkazov dospel v bode 23. – 28. odôvodnenia k nesprávnym skutkovým zisteniam o absencii jeho dobromyseľnosti pri vstupe do užívania sporného pozemku, odmietnuc skupinu dôkazov (zmluvu o predaji podniku, riadne zaregistrovanú katastrálnym úradom, uplynutie vydržacej doby, pokojné ničím a nikým nerušené užívanie parcely počas celej vydržacej doby...), nesprávne pojmúc základnú otázku, že v prípade dobromyseľnosti sa jedná o vnútorný psychický stav, presvedčenie a prežívanie držiteľa prostredníctvom špecificky vlastných pocitov, ktoré môžu byť predmetom dokazovania len cez vonkajšie – objektívne prejavované a dôkazmi aj prejavené

skutočnosti. Doktrína a ustálená prax pritom ukladá dôkazné bremeno tomu, kto namieta oprávnenosť držby, na čo súd neprihliadol a dôkaznú povinnosť žalovaného, ktorý len spochybňoval jeho tvrdenia a dôkazy odignoroval, nijak to neodôvodniac. Žalovaný tak žiadnymi relevantnými dôkazmi nevyvrátil právnu domnienku, že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená ( veta druhá ). Pri posudzovaní dobromyseľnosti právnickej osoby cez objektívne hľadiska súd skúmal dobromyseľnosť štatutárneho orgánu. Z formálneho postavenia C. E. F., či v postavení riaditeľa bývalého OPVS Dolný Kubín, či v postavení konateľa žalobcu, neakceptoval záver súdu, že „preto musel vedieť“ čo bolo majetkom OPVS a následne predmetom prevodu vlastníctva na neho ako žalobcu, pretože od riadiaceho článku nie je možné objektívne spravodlivo žiadať, aby mal pri mnohopočetnej skupine 22 pozemkov a 14 stavieb o všetkých pozemkoch detailný prehľad a v ľudských silách nie je hľadisko náležitej starostlivosti možné limitovať na požiadavku absolútnej kontroly o neurčitej časti sporného pozemku, keďže sú na to určené odborné útvary a vychádza sa z predpokladu správnosti k podpisu odbornými útvarmi pripravovaných podkladov. Rovnako nesprávny je aj úsudok ohľadne podpisovania Dodatku č. 2 z 10.10.1991, pretože nebol podpisovaný C. F., keďže z dôvodu, že podnik bol už v likvidácii, ho podpisoval likvidátor. Právne naopak C. F. mohol byť vnútorne presvedčený, že žalobca je oprávneným držiteľom pozemku na podklade zmluvy o predaji podniku z 01.01.1993, a to až do roku 2016, keď sa objektívne dozvedel o vlastníctve žalovaného. Dodatok č. 2, v ktorom sa zabudnutá, predmet sporu tvoriaca parcela, nachádzala, bol pritom pre žalobcu objektívne zistiteľný až ako titul, na základe ktorého v roku 2013 došlo k zápisu žalovaného. Pričom tieto časové súvislosti súd v rozhodnutí odignoroval, aj keď ho na ne upozorňoval. Za prekvapujúci považoval aj záver, že pozemok funkčne prináležal k iným pozemkom a tým nepravdivo tvrdil, že sa jednalo o kompaktný (vo význame funkčne prináležiaci OPVS a následne i jemu) areál, súčasťou ktorého bol i sporný pozemok, keďže súd nezohľadnil ním predloženú historickú analýzu spoluvlastníckeho vzťahu k nemu na základe úplného súboru listín z evidencie nehnuteľností ( ). Z analýzy vyplýva, že bývalý OPVS bol originálnym nadobúdateľom spoluvlastníckeho podielu 1/3 v spornom pozemku titulom kúpy z 15.11.1982 (č. l. 377 spisu) a vyplýva z nej aj pohyb všetkých podielov spoločného dvora. Zo samotnej podstaty spoluvlastníctva nie je možné prijať záver súdu o nepravdivosti jeho tvrdení v tejto jednoznačne „terénnej otázke“. Z ohliadky 07.09.2023 a vysvetľujúceho vyjadrenia C. F. počas nej (že parcelu č. 357 v minulosti nadobudol svedok J. D.), pozemno-knižných vložiek č. 259, 342 a 327, prijal súd nezodpovedajúci záver. Práve J. D. prenajal pozemok, keďže tento kúpnou zmluvou z 15.12.1993 nadobudol parcelu č. 357 a dom súp. č. XXXX, ku ktorému patrila a na ktorú nájomnú zmluvu ním predloženú súd pri posudzovaní dobromyseľnosti neprihliadol. Súd nesprávne vyhodnotil situáciu v teréne, akoby sa nejednalo o spoločný dvor, jednoznačne situovaný ako vnútorná časť jeho podniku s jeho početne prevažujúcimi stavbami tvoriacimi s inými stavbami jeden funkčný celok, pričom vnútro- areálové situovanie pozemku nenamietal ani žalovaný. Súd nesprávne interpretoval aj skutočnosť, že mu nepatrí spoluvlastnícky podiel 2/3 (ale manželom I. a C. J. B.), čo vyvracia faktický stav – lokalizáciu sporného pozemku v jeho areáli. Pritom za účelom ucelenia vnútro-areálového vlastníctva podniku 28.05.2024 kúpil stavbu – sklenárstvo súp. č. XXXX a spoluvlastnícky podiel k spornému pozemku. Formálne evidované holé vlastníctvo žalovaného pritom zostalo nedotknuté, bez faktického funkčného začlenenia do areálu jeho podniku. Uvedené chybné hodnotenia súdu vyvrcholili jeho záverom, že tak isto nemožno prisvedčiť tvrdeniu, že podiel na spornom pozemku mal byť zahrnutý v zmluve o predaji podniku, pretože sa kupoval celý areál, a že pokiaľ nebol súčasťou zmluvy, došlo k omylu. Pokiaľ súd uviedol, že jeho konateľ prezentoval, že veľmi dobre poznal celú históriu vlastníckych vzťahov, bol prítomný pri podpise Protokolu ako aj zmluvy o predaji podniku, a preto musel pri bežnej opatrnosti, ktorá sa pri konaní s odbornou starostlivosťou vyžaduje, zistiť, že sporná parcela nebola obsiahnutá v zmluve o predaji podniku ani jej dodatku, a preto predmetom prevodu nebola, mal za to, že toto hľadisko u štatutárnych zástupcov je determinované i činnosťou odborných útvarov zodpovedných za prípravu zmluvy, na čo súd neprihliadol napriek tomu, že toto bolo interpretované oboma štatutárnymi zástupcami, C. F., aj primátorom, C. D., podpisujúcimi zmluvu o predaji podniku a tým, že súd od C. F. vyžadoval nemožné a objektívne nesplniteľné (zrejme, aby sám osobne nielen skontroloval obsah zmluvy o predaji podniku, ale aby bol činný i pri príprave jej podkladov a dospel k zisteniu, že tam sporná parcela chýba...), ktorou interpretáciou súd vylúčil učebnicovo ukážkový putatívny titul nadobudnutia vlastníctva vydržaním. Hľadisko obvyklej opatrnosti je pritom potrebné hodnotiť i cez existenciu dodatkov či k Protokolu, či k zmluve, z ktorých objektívne vyplýva dôslednosť (ako prejav opatrnosti) odborných útvarov pripravujúcich evidenciu prevádzaného majetku a tým aj obvyklú opatrnosti podpisujúcich štatutárnych zástupcov. Ďalej poukázal na to, že pri prevode vlastníctva nehnuteľností na podklade písomne uzavretej zmluvy pri ustálení ospravedlniteľného omylu sú obvykle posudzované parametre verejne dostupnej evidencie nehnuteľností slúžiacej na overenie, či k prevodu vlastníctva skutočne

došlo. Uzavretie písomnej kúpnej zmluvy je pritom v zmysle ustálenej praxe stabilne akceptovateľným právnym úkonom zakladajúcim dobrú vieru držiteľa. Počnúc od uzavretia Dodatku č. 2 zo dňa 10.10.1991 viac ako 20 rokov mu bola v evidencii nehnuteľností nedostupná informácia o jeho obsahu, čo malo súdu stačiť na preukázanie vnútorného presvedčenia o dobromyseľnosti počas celej doby ničím a nikým nerušenej držby, a to i cez hľadisko kritéria obvyklej bežnej opatrnosti a poctivosti vzhľadom na zaplatenú kúpnu cenu. Pri posúdení hľadiska opatrnosti súd vôbec nezohľadnil skutočnosť, že držby sporného pozemku sa chopil na podklade právne perfektnej registrácie zmluvy o predaji podniku v katastri nehnuteľností a po zaplatení kúpnej ceny, v ktorom ponímaní sa jedná o postačujúcu mieru obvyklej/bežnej opatrnosti a poctivosti, keď stav jeho dobromyseľnej držby pretrvával po dobu viac ako dvojnásobne presahujúcu zákonom normovanú 10-ročnú vydržaciu lehotu. Za absolútne svojvoľný a bez akéhokoľvek dôkazu bol súdom prijatý záver, že v čase uzavretia zmluvy o predaji podniku musel vedieť, že na Okresnom súde Dolný Kubín prebieha súdne konanie sp. zn. , ktoré vo výsledku mohlo mať vplyv aj na veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalovaného na spornom pozemku, ako aj záver, že pokiaľ tvrdil, že za podiel na spornom pozemku zaplatil kúpnu cenu, tak túto skutočnosť nijak nepreukázal. Otázka platby za predaj podniku vo výške 50.000.000,- Sk bola pritom nesporná a podstatná pre hľadisko vnútorného presvedčenia C. F., že nadobudol pozemok, za ktorý riadne zaplatil, keď sa súčasne jednalo o vonkajšie objektívne vnímanú a všeobecne známu skutočnosť pri uchopení sporného pozemku žalobcom do oprávnenej držby. Súd pri takto nespornej skutočnosti akcentuje a argumentuje nezmyselnou požiadavkou, aby preukazoval zaplatenie kúpnej ceny za sporný pozemok, hoci z jeho tvrdení vyplýva, že zaplatil naraz za kúpu celého podniku jednou sumou, vrátane sporného pozemku, na základe ktorej skutočnosti bola založená jeho dobromyseľnosť pri vstupe do užívania celého areálu podniku, sporný pozemok nevynímajúc. V priebehu konania pritom poukazoval na skutočnosť, že konanie sp. zn. sa netýkalo sporného pozemku, pretože spoluvlastnícky podiel tvoriaci jeho predmet skončil vo vlastníctve manželov I. (pôvodne žalovaných 2/), keď navyše o konaní vôbec nevedel, lebo nebol jeho účastníkom a nikto ho o ňom ani len neinformoval. Ďalej mal za to, že výsluchom svedka C. C. D. bola preukázaná bežná opatrnosť na strane vedúcich riadiacich pracovníkov v postavení štatutárnych zástupcov subjektov zmluvy o predaji podniku, keďže zhodne s tvrdením C. F. potvrdil, že nie je ich úlohou doslova a detailne kontrolovať z hľadiska správnosti a úplnosti podpisované dokumenty, keďže to nie je vo fyzických možnostiach podpisujúceho a sú na to určené odborné útvary a vychádza z predpokladu správnosti k podpisu nimi pripravovaných podkladov. Práve predávajúca strana, za ktorú podpisoval zmluvy C. D. pripravovala zmluvu, čiže na jej strane došlo primárne k neuvedeniu spornej parcely do textu a jej dodatku. Obsahom výpovede svedka C. D. sa žiadnymi skutočnosťami nemohlo nabúrať vnútorné presvedčenie C. F. (totožne s vnútorným presvedčením C. D.), že žalobca kúpil a riadne zaplatil i za sporný pozemok. Ďalej mal za to, že pri zmene postoja žalovaného v konaní proti stanovisku prednesenom na Mestskom zastupiteľstve 23.02.2017 prostredníctvom vyjadrenia J. K. sa jednalo zo strany súdu o chybné vyhodnotenie obrany žalovaného. Podstatným je, že spustením procesu schvaľovania kúpnej zmluvy v roku 2017 v Mestskom zastupiteľstve žalovaného a vyjadreniami J. K. počas neho bol zhodne/súhlasne prejavený úmysel „napraviť pochybenie/zrejmý omyl z minulosti“, keďže na tento spoluvlastnícky podiel sa pri prevode pravdepodobne zabudlo, ktorý v sebe obsahuje a preukazuje v roku 2017 obojstranne stranami sporu akceptovaný ospravedlniteľný omyl pri inak dôvodnom vstupe žalobcu do dobromyseľnej držby sporného pozemku, ktorý postoj sa snažil J. K. v tomto konaní moderovať a dezinterpretovať, pričom žalobca poukázal na jednotlivé pasáže vyjadrenia svedka zo zasadnutia zastupiteľstva. Súd sa pri právnom posúdení veci odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe NS SR v jeho rozhodnutiach, na ktoré konkrétne vo svojich vyjadreniach poukazoval v otázke vydržania, osobitne v otázke splnenia podmienky dobromyseľnosti pri vstupe do oprávnenej držby predmetného pozemku a na túto ustálenú prax napriek povinnosti vyplývajúcej z ust. v odôvodnení svojho rozhodnutia neodkázal. NS SR pritom judikuje, že otázku, či držiteľ veci bol a je oprávnený alebo neoprávnený treba posudzovať z objektívneho hľadiska. Pri jej riešení je vždy potrebné vziať do úvahy, že držiteľ pri bežnej/normálnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu od každého požadovať, (ne)mal alebo (ne)mohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Držba je historicky chápaná ako faktický stav, ktorý spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej moci nad vecou s úmyslom mať vec pre seba. Držba preto predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus possesionis ako faktická moc nad vecou, ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorý vyjadruje vôľu držiteľa mať vec (právo) pre seba a nakladať s ňou ako s vlastnou. Vznik držby sa však na rozdiel od vzniku vlastníctva nemusí de lege lata nutne opierať o existujúci právny dôvod, inak povedané, na vznik oprávnenej držby postačí naplnenie zákonných predpokladov držby, medzi ktorými sa existencia právneho dôvodu nenachádza. Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť

držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar alebo bezodplatné plnenie (). Jednoduchým porovnaním správania strán sporu existuje jediný záver, že ako skutočný vlastník sa od počiatku správal a do dnes správa on ako žalobca a nie žalovaný. Z uvedeného rozhodnutia Veľkého senátu NS SR za použitia argumentácie a minori ad maius (keď na preukázanie dobromyseľnosti držiteľa a oprávnenosti držby postačuje ústna zmluva, násobne silnejšou a presvedčivejšou dôkaznou pozíciou je v tomto smere písomná kúpna zmluva riadne registrovaná katastrálnym úradom a na jej podklade vykonanou zmenou v evidencii nehnuteľností) je preukázaná zrejmá neudržateľnosť súdom prijatého záveru (v jadre chýbajúceho právneho posúdenia) o neexistencii dobromyseľnosti žalobcu na podklade zmluvy o predaji podniku z 01.01.1993 a jej Dodatku č. 1 zo 04.02.1993.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, v celom rozsahu sa stotožniac s jeho skutkovými a právnymi závermi, ktoré náležite odôvodnil v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. Súčasne sa súladne so závermi súdu prvej inštancie vyjadril k jednotlivým odvolacím dôvodom žalobcu.

4. Krajský súd, ako súd odvolací ( ), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (, ) a postupom bez nariadenia pojednávania ( ) odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. potvrdil.

5. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania žalobca konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal potrebné dokazovanie, na základe ktorého v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, napĺňajúcimi atribúty ust. , ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať ( ), keďže ani odvolateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí náležite nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť zistený skutkový stav a prijaté právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia pritom vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

6. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobcu krajský súd dopĺňa, že žalobca sám vo svojich vyjadreniach ako aj v odvolaní uviedol, že vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej držby veci vykonávanej po zákonom stanovenú dobu, keď oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí (, , ), pričom posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný treba hodnotiť vždy objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) strany, zoberúc do úvahy, či mohla pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, mať, resp. nemať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že jej vec patrí, tak ako to správne bolo skonštatované aj súdom prvej inštancie. Z vykonaného dokazovania, a to výsluchu štatutárneho orgánu, t. j. konateľa žalobcu C. F., cez ktorého sa u právnických osôb dobromyseľnosť posudzuje, jednoznačne vyplýva, že tento zmluvu o predaji podniku ani nečítal, napriek tomu, že sa kupoval podnik za kúpnu cenu 50.000.000,- Kčs, ktorá musela byť zaplatená do troch mesiacov (oproti účtovnej cene 30.000.000,- Kčs, pri ktorej podľa zápisnice zo zasadnutia mestského zastupiteľstva z 23.02.2017 uviedol, že ju mali splácať 10 rokov v splátkach). Pritom ten istý konateľ C. F. počas celého konania tvrdil, že pozná celú históriu vlastníckych vzťahov a podrobne sa k vlastníckym vzťahom k parcele č. 334 ako aj pozemkom a budovám, ktoré s ňou susedia vyjadroval, čo vyplýva aj z ohliadky na mieste samom. Preto mohol pri elementárnej opatrnosti, vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti, po oboznámení sa s obsahom zmluvy, na základe ktorej podľa neho parcelu nadobudol, resp. jej dodatku, jednoznačne zistiť, že parcela č. 334 predmetom prevodu nebola, nespoliehajúc sa na to, že zmluvu podľa jeho výpovede vyhotovili právnici, navyše, keď podľa výpovede svedka C. D. (vtedajšieho primátora) návrh zmluvy pripravilo právne oddelenie mesta, nie žalobca, keď žalobca ani len netvrdil, nieto preukazoval, aký jeho odborný útvar mal zmluvu kontrolovať.

V súvislosti s ďalšou námietkou žalobcu krajský súd dopĺňa, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že z Protokolu o prechode vlastníctva vecí odovzdaním a ich prevzatím z 01.08.1991 je zrejmé, že v čase jeho podpisu za OPVS Dolný Kubín konal jeho riaditeľ, C. E. F., ktorý bol (a aj v súčasnosti je) konateľom žalobcu a ktorý vzhľadom na jeho už uvedenú znalosť vlastníckych pomerov k parcele č. 334 ako aj pozemkom a budovám, ktoré s ňou susedia, musel vedieť, čo je majetkom OPVS Dolný Kubín a čo následne bolo predmetom prevodu od mesta Dolný Kubín, na čom nič nemení ani tá skutočnosť, že Dodatok č. 2 zo dňa 10.10.1991 k Protokolu podpísal za OPVS Dolný Kubín ako odovzdávajúceho likvidátor C. D. G., a to aj z dôvodu, že samotný žalobca ako súčasť jeho vyjadrenia z 28.09.2022 zaslal súdu Dodatok č. 2 z 10.10.1991 k Protokolu o zverení majetku mesta Dolný Kubín do správy mestského podniku ELKOP Dolný Kubín zo dňa 01.08.1991, obsahom ktorého bola aj parcela EN č. 334 o výmere 622 m2 neurčitá časť, ktorý bol jednoznačne za preberajúceho ELKOP podpísaný C. F., a preto tento nemohol žiť až do doby, kým sa mal niekedy v priebehu roku 2016 prvýkrát dozvedieť o vlastníctve žalovaného, v presvedčení, že žalobca je oprávneným držiteľom sporného pozemku na podklade jeho vnútorného presvedčenia opierajúceho sa o zmluvu zo dňa 01.01.1993, keďže jej predmetom, ani jej dodatku nebol. Neobstojí ani námietka žalobcu vo vzťahu ku konštatovaniu súdu prvej inštancie o nemožnosti prevodu neurčitej časti spoluvlastníckeho podielu parcely č. 334 z dôvodu prebiehajúceho konania sp. zn. , keďže žalobca o ňom nemal vedieť, a to z dôvodu, že z pripojeného spisu sp. zn. jednoznačne vyplýva, že pôvodní vlastníci manželia L. sa podľa o mimosúdnych rehabilitáciách domáhali proti OPVS š. p. Dolný Kubín žalobou zo dňa 07.05.1991, doručenou mu 24.05.1991 aj vydania spoluvlastníckeho podielu 1 v parcele č. 334, keď C. F. ako riaditeľ OPVS Dolný Kubín dňa 18.06.1991 splnomocnil na zastupovanie v tomto konaní povereného pracovníka, t. j. ešte pred podpisom Protokolu z 01.08.1991 a jeho Dodatku z 10.10.1991, ktoré konanie ku dňu uzavretia zmluvy o predaji podniku nebolo skončené. Pritom odo dňa účinnosti 01.01.1991 nemohla povinná osoba (po likvidácii štátneho podniku, mesto Dolný Kubín) veci, ktoré boli predmetom vydania previesť do vlastníctva inému (). Pokiaľ žalobca ďalej namietal, že oprávnenej držby sporného pozemku sa chopil na podklade právne perfektnej registrovanej zmluvy o prevode podniku v katastri nehnuteľností po zaplatení kúpnej ceny krajský súd dopĺňa, že žalobca ani len netvrdil, nieto preukazoval, že by pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti a povahu prípadu od neho požadovať, si overil, či bolo zapísané jeho vlastnícke právo aj k predmetnej parcele prihliadnuc aj k zmluvy o predaji podniku, že účinnosť časti zmluvy, ktorá sa týka prevodu nehnuteľných vecí nastáva dňom zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do príslušného katastra nehnuteľností podľa prihliadnuc aj k bezproblémovosti tohto zistenia vzhľadom na verejný prístup ku katastrálnemu operátu ( , , a nasl. , a nasl. ). Vychádzajúc aj z uvedených skutočností správne súd prvej inštancie skonštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo iba to, že žalobca zaplatil kúpnu cenu iba za nehnuteľnosti, ktoré boli obsiahnuté v zmluve o predaji podniku vrátane jej dodatku. Odvolací súd sa pritom v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie ohľadne nezakúpenia celého areálu podniku žalobcom, ohľadne výpovede C. D. a C. K. vo vzťahu k vyhodnoteniu dobromyseľnosti žalobcu. Krajský súd ďalej dopĺňa, že práve toho, kto tvrdí, že vlastníctvo veci nadobudol vydržaním, zaťažuje – bez ohľadu na druhá veta – procesná povinnosť tvrdiť a preukázať skutočnosti, z ktorých vyvodzuje dobromyseľnosť svojej držby, keďže vyvrátiteľná domnienka uvedená v tomto ustanovení sa uplatní (až) vtedy, keď aj po vykonanom dokazovaní pretrváva stav neistoty o dôvodnosti presvedčenia držiteľa, že mu vec patrí a je preto vhodnejšie vychádzať z dobromyseľnosti jeho držby a dôkazné bremeno preniesť na toho, kto dobromyseľnosť držby spochybňuje [(RC) ], keď v prejednávanom spore s istotou oprávnená držba žalobcu preukázaná nebola. Preto vzhľadom na žalobcom uvádzané predbežné právne posúdenie sa po vykonanom dokazovaní nemôže jednať ani o rozhodnutie prekvapivé a ani svojvoľné. Na záver krajský súd dopĺňa, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a navrhovaním a hodnotením dôkazov () ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná teda, aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (). Do obsahu základného práva podľa SR a práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (, ).

7. Vychádzajúc aj z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými námietkami žalobcu a žalovaného, či už v prvoinštančnom, resp. odvolacom konaní, krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, vrátane nároku žalovaného na náhradu trov konania vychádzajúc z ust. v spojení s ust. , vzhľadom na jeho plný úspech vo veci.

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. v spojení s ust. a žalovanému úspešnému aj v odvolacom konaní ho taktiež priznal v rozsahu 100 %.

9. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

12

tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).