Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12CoPr-4-2021.pdf
PDF · 102.93 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoPr/4/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobkyne: P. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. G. K. XX, E. XXXX, E., zastúpenej: Advokátska kancelária Mgr. Jozef Vida, s.r.o., so sídlom Turecká 36, 940 23 Nové Zámky, IČO: 47 258 250, proti žalovanému: E. J., J..S..Z.., so sídlom E. XXX, XXX XX E., IČO: XX XXX XXX, zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Magyerka, s.r.o., so sídlom Ernestova bašta 2, 940 01 Nové Zámky, IČO: 36 857 751, o zaplatenie náhrady mzdy v sume 12.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany č. k. 11Cpr/33/2018-260 zo dňa 19.10.2020 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému voči žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol s odkazom na ustanovenie § 79 ods. 1, 4, 5 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej aj „Zákonník práce“) a § 155 ods. 1, 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa v žalobe uviedla, že pracovala na základe pracovnej zmluvy uzavretej so žalovaným dňa XX.XX.XXXX ako opatrovateľka starých ľudí a upratovačka v zahraničí. V zmysle prílohy k pracovnej zmluve zo dňa XX.XX.XXXX bola jej odmena dohodnutá v sume 1.200 eur pri odpracovaní 30 dní. Žalovaný jej listom zo dňa XX.XX.XXXX oznámil okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu, že údajne viackrát mala nastúpiť do práce pod vplyvom alkoholu a že počas pracovnej doby tak isto požívala alkohol, čím sa mala dopustiť porušenia pracovnej disciplíny závažným spôsobom. Okresný súd Topoľčany rozsudkom č. k. 5Cpr/12/2017-62 zo dňa 26.06.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Nitra č. k. 12CoPr/2/2017-89 zo dňa 30.01.2018 rozhodol tak, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa XX.XX.XXXX je neplatné. Listom zo dňa XX.XX.XXXX žalobkyňa oslovila žalovaného na zaplatenie mzdy, on však nereagoval. Zároveň mu oznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával. Náhradu mzdy si uplatnila iba za obdobie 12 mesiacov.
2. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť s tým, že žalobkyni dňa XX.XX.XXXX adresoval oznámenie, že do práce od decembra XXXX nenastúpila, a to napriek tomu, že jej práca bola prideľovaná, pričom to označil s názvom "okamžité skončenie pracovného pomeru". Žalobkyni bolo oznámené, že ak trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával, tak táto možnosť je jej naďalej ponúknutá. Napriek jeho výzve žalobkyňa do zamestnania nenastúpila a oznámila, že má záujem prácu vykonávať v meste G. a svoj nástup do práce podmienila výplatou mzdy za uplynuté mesiace. Žalobkyni bol umožnený výkon práce v mieste M..H., H. J.. XX, F., ktorú odmietla vykonávať a do práce nenastúpila. Oznámením zo dňa XX.XX.XXXX ju potom vyzval na okamžitý nástup do práce s poučením o možnosti kvalifikácie jej konania ako porušovanie
pracovnej disciplíny. Žalobkyňa do práce nenastúpila a na oznámenie nereagovala, preto žalobkyni nepatrí náhrada mzdy, keďže už v decembri XXXX jej práca bola prideľovaná v dvoch rodinách, ktorú žalobkyňa odmietla vykonávať.
3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Listinnými dôkazmi žalobkyňa preukázala, že oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, avšak žalovaný listinnými dôkazmi preukázal, že jej umožnil pracovať, neznemožňoval jej prístup na pracovisko, bol ochotný jej prideľovať prácu, resp. jej ju prideľoval. Naopak, bola to práve žalobkyňa, ktorá - ako sama uviedla - nebola schopná v časovom úseku od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX pracovať u žalovaného, keďže už pracovala u iného zamestnávateľa. Okrem toho listom zo dňa XX.XX.XXXX žalobkyňa podmieňovala nástup do práce a pokračovanie v práci nie prideľovaním a umožnením práce, ale vyplatením mzdy, čím bolo preukázané, že žalobkyňa mala vôľu nastúpiť do práce nie vtedy, keď jej to zamestnávateľ umožní, ale až keď jej bude vyplatená mzda. Uzatvorením nového pracovného pomeru a výkonom práce u nového zamestnávateľa žalobkyňa deklarovala nezáujem zotrvať v pracovnom pomere so žalovaným, preto súd prijal záver, že jej náhrada mzdy za toto obdobie nepatrí. Priznanie náhrady mzdy by bolo možné posúdiť ako také, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi, pričom vyplatením mzdy za uvedenú dobu by na jej strane vzniklo bezdôvodné obohatenie. Žalobkyňa v tejto dobe objektívne nemohla vykonávať prácu pre žalovaného a plniť tak povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru. Aj keď Zákonník práce výslovne nezakazuje, aby zamestnanec uzatvoril dva pracovné pomery, z objektívneho hľadiska je vylúčené, aby zamestnanec mohol pracovať na plný pracovný úväzok súčasne u dvoch zamestnávateľov, keďže pracovná doba by sa prekrývala.
4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške. Súd tiež určil, že trovy štátu vo výške 338,30 eura (predstavujúce tlmočné na pojednávaní a za písomné preklady z jazyka slovenského do jazyka E. a F., priznané a vyplatené z rozpočtových prostriedkov prekladateľke E.. L. R.) vo výške 85,80 eura a O.. L. P. vo výške 252,50 eura znáša štát.
5. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť jej 12.000 eur do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Namietala nesprávne právne posúdenie veci a to, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ako to vyplýva z pracovnej zmluvy a tiež z výpovede žalovaného a svedka B. W. H., žalovaný jej mohol platne bez jej súhlasu prideľovať prácu iba v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, t.j. v sídle žalovaného v obci E.. Po neplatnom skončení pracovného pomeru jej žalovaný v obci E. nemohol prideliť dohodnutú prácu označenú v pracovnej zmluve, preto je jeho tvrdenie, že jej prideľoval prácu v F. bezpredmetné. Je logické, že nástup do práce podmieňovala vyplatením zaostalej mzdy, lebo by nutne potrebovala finančné prostriedky na výkon práce v F.. Vyhodnotenie jej konania v rozpore s dobrými mravmi považovala za nepodložené. Nebol pre ňu problém zrušiť existujúci pracovný pomer, ktorý musela mať, pretože bola bez finančných prostriedkov. Uzatvorením nového pracovného pomeru nedeklarovala nezáujem zotrvať v pracovnom pomere. Ak totiž mala v pracovnej zmluve dohodnuté miesto výkonu práce v obci E., zamestnávateľ nemal právo ju nútiť vykonávať prácu bez jej súhlasu na inom mieste, resp. v zahraničí. Namietala tiež nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia. Čo sa týka sumy mesačného zárobku, sám žalovaný potvrdil jej výšku v sume 1.200 eur, no z listinných dôkazov vyplýva jej výška v sume 1.300 eur a pri uplatnení nároku vychádzala zo sumy 1.000 eur mesačne.
6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Nestotožnil sa s právnym názorom žalobkyne, ktorej ponúkol prácu a listom zo dňa XX.XX.XXXX ju vyzval na okamžitý nástup do práce. Na jeho list nereagovala, do práce nenastúpila a uzatvorila pracovný pomer s iným zamestnávateľom. Výkon práce v zahraničí žalobkyni bol ponúknutý dávno predtým, ako požiadala o to, aby bola naďalej zamestnávaná, no ona podmieňovala nástup do práce vyplatením mzdy za uplynulé mesiace a výkonom práce v konkrétnom meste v zahraničí. Na základe týchto skutočností žalobkyni náhrada mzdy nepatrí, pretože už v decembri XXXX jej bola práca prideľovaná v dvoch rodinách, ktorú odmietla. Od decembra XXXX vykonávala prácu u iného zamestnávateľa a z tohto dôvodu odmietla vykonávať pridelenú prácu. Priznanie náhrady mzdy by bolo teda v rozpore
so základnými zásadami obsiahnutými v čl. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi.
7. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že odvolanie nie je opodstatnené. Preto tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a zároveň aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Podľa obsahu spisu sa žalobkyňa žalobou podanou dňa 27.07.2018 domáhala náhrady mzdy v sume 12.000 eur z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného ako jej zamestnávateľa. O neplatnom skončení pracovného pomeru právoplatne rozhodol Okresný súd Topoľčany rozsudkom č. k. 5Cpr/12/2017-62 zo dňa 26.06.2017 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 12CoPr/2/2017-89 zo dňa 30.01.2018. Náhrady mzdy sa v tomto následnom konaní žalobkyňa domáhala za 12 mesiacov, a to od XX.XX.XXXX, kedy žalovanému preukázateľne oznámila, že trvá na jej ďalšom zamestnávaní. Súd vo veci samej po vykonanom dokazovaní rozhodol napadnutým rozsudkom č. k. 11Cpr/33/2018-260 zo dňa 19.10.2020, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie. Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní mal na zreteli najmä nižšie citované zákonné ustanovenia:
9. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
10. Podľa čl. 2 Zákonníka práce pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu vznikať len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Zamestnávateľ má právo na slobodný výber zamestnancov v potrebnom počte a štruktúre a určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva, ak tento zákon, osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.
11. V zmysle uvedeného zamestnanec môže oznámiť zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, kedykoľvek po tom, ako s ním zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer, najneskôr však do rozhodnutia súdu, ktorým bolo konanie o žalobe zamestnanca o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru právoplatne skončené a ktorým bola určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru, resp. až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Náhrada mzdy, ktorá zamestnancovi patrí podľa tohto ustanovenia Zákonníka práce, je vyvolaná tým, že zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením alebo skončením v skúšobnej dobe prestal prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, i napriek tomu, že zamestnanec trval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Poskytnutie náhrady mzdy je teda dôsledkom nesplnenia povinnosti zo strany zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi trvajúcemu na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, prácu podľa pracovnej zmluvy. V prípade, že zamestnávateľ po právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy, ide o prekážku na strane zamestnávateľa. Zamestnancovi po dobu, po ktorú mu zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy, patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku a túto náhradu nemožno znížiť, poprípade nepriznať, aj keby o to zamestnávateľ žiadal. K strate na zárobku následkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy však môže u zamestnanca prísť len vtedy, ak je sám pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu
podľa pracovnej zmluvy. Ak nemôže zamestnanec vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, karantény alebo z dôvodu inej dôležitej osobnej prekážky v práci, pri ktorej zamestnancovi neprináleží náhrada mzdy, nemá nárok ani na náhradu mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Na druhej strane, ak zamestnávateľ neumožní zamestnancovi pokračovať v práci ani po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa určilo, že rozviazanie pracovného pomeru bolo neplatné, vznikajú zamestnancovi za dobu od právoplatnosti rozhodnutia nároky na náhradu mzdy v zmysle ustanovenia § 142 Zákonníka práce. Túto povinnosť zamestnávateľa na náhradu mzdy nemožno znížiť, prípadne jej náhradu nepriznať.
12. V tomto prípade súd prvej inštancie správne žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného ako jej zamestnávateľa, ktoré bolo konštatované právoplatným rozsudkom súdu prvej inštancie v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu. V predmetnom spore sa žalobkyňa domáhala náhrady mzdy za obdobie 12 mesiacov plynúce od XX.XX.XXXX, t.j. odo dňa, kedy žalovanému oznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával. Týmto momentom v zmysle § 61 ods. 1 Zákonníka práce vznikol žalobkyni nárok na náhradu mzdy. Náhrada mzdy by jej patrila vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď žalovanému oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď by jej žalovaný umožnil pokračovať v práci. Pri posúdení nároku žalobkyne bolo potrebné sa v predmetnom konaní vysporiadať so skutočnosťou, či žalovaný po tom, ako mu žalobkyňa oznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával (listom zo dňa XX.XX.XXXX) a prideľoval jej prácu podľa pracovnej zmluvy jej umožnil výkon práce. Ak sa zamestnávateľ rozhodne zamestnancovi pred začatím alebo za trvania sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, že mu znovu bude v súlade s pracovnou zmluvou prideľovať prácu, zaniká tým jeho povinnosť poskytovať zamestnancovi náhradu mzdy odo dňa, ku ktorému ho vyzval k nástupu do práce, lebo zamestnancovi týmto, v súlade s jeho oznámením, že trvá na ďalšom zamestnávaní, umožnil pokračovať v práci. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil to, že žalovaný jej prácu podľa pracovnej zmluvy prideľoval, čo vyplýva aj z listinných dôkazov
- listov zo dňa XX.XX.XXXX a XX.XX.XXXX (v spise na č. l. 24 a 26), ktorými súčasne preukázal, že žalobkyni prácu prideľoval nielen po jej oznámení, že trvá na jej ďalšom zamestnávaní, ale aj pred ním.
13. V súvislosti s námietkou žalobkyne, že žalovaný jej neprideľoval prácu v mieste výkonu práce, t.j. v obci E., ale v zahraničí, na čo nemal jej predchádzajúci súhlas, odvolací súd uvádza, že túto námietku žalobkyne považuje za nedôvodnú vzhľadom na obsah uzatvorenej pracovnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX. V pracovnej zmluve v časti II. bod 1. Miesto výkonu práce sa zamestnávateľ so zamestnancom dohodli na mieste výkonu práce v sídle zamestnávateľa (E. XXX), poprípade prevádzke zamestnávateľa, či na inom mieste. Následne v ďalšom bode sa strany dohodli, že zamestnávateľ môže zamestnanca vysielať na pracovné cesty na nevyhnutne potrebné obdobie, podľa svojich potrieb, k čomu zamestnanec udelil svoj súhlas. Podpisom pracovnej zmluvy tak žalobkyňa ako zamestnankyňa udelila svoj súhlas s výkonom jej práce počas pracovných ciest v zahraničí, a preto pokiaľ jej žalovaný prácu v zahraničí prideľoval, mohol tak urobiť aj bez ďalšieho predchádzajúceho súhlasu žalobkyne. Pokiaľ jej pred neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru dával možnosť voľby či súhlasu s výberom práce v konkrétnom meste v zahraničí, resp. v konkrétnej rodine, táto povinnosť mu nevyplývala ani z pracovnej zmluvy, ani zo zákona, ale šlo o jeho dobrovoľné konanie. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 57 ods. 1 Zákonníka práce, v zmysle ktorého zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom. To neplatí, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce alebo ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve. V súlade s uvedeným ustanovením a obsahom pracovnej zmluvy žalovaný nepotreboval predchádzajúci súhlas žalobkyne na pridelenie práce v zahraničí. Aj vzhľadom na pracovnú pozíciu žalobkyne - opatrovateľka starých ľudí, upratovačka - je pochopiteľné, že žalovaný žalobkyni prácu v mieste jeho sídla prideľovať nemohol, pretože staršie osoby, o ktoré sa mala žalobkyňa v rámci výkonu práce starať, žili v zahraničí, kde im mali byť žalobkyňou poskytnuté opatrovateľské služby.
14. V súvislosti s posúdením subjektívnych dôvodov, pre ktoré žalobkyňa odmietla vykonávať prácu pridelenú žalovaným, odvolací súd dospel k záveru, že nemala adekvátne dôvody pre odmietnutie vykonávať pridelenú prácu, ktorej výkon navyše neskôr podmieňovala vyplatením zaostalej mzdy a požiadavkou vykonávať prácu v meste G.. Ako konštatoval aj súd prvej inštancie, skutočným dôvodom odmietania výkonu práce žalobkyňou bola pravdepodobne tá skutočnosť, že žalobkyňa v čase od
XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX už pracovala u iného zamestnávateľa, a preto ďalší výkon práce pre žalovaného bol z jej strany objektívne neuskutočniteľný. Uvedenú situáciu s prideľovaním práce žalobkyni v predmetnom spore bolo potom treba vyhodnotiť tak, že žalovaný jej prideľoval prácu v zmysle pracovnej zmluvy, no žalobkyňa, hoci bola schopná a spôsobilá túto prácu vykonávať, bez závažných dôvodov ju odmietla. Keďže nedôvodne odmietla vykonávať prácu pre žalovaného, nárok na náhradu mzdy za uplatnené obdobie jej nevznikol. Priznanie náhrady mzdy závisí od možností a ochoty zamestnanca prácu vykonávať. Ak teda zamestnanec nie je ochotný prácu vykonávať, nemá v tejto dobe nárok na poskytnutie náhrady mzdy. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 6Cz 72/69 z 22.12.1969, publikované pod č. R 90/1970, v ktorom bol vyjadrený právny názor, že ak pracovník nie je schopný (napríklad pre práceneschopnosť, keď mu patrí nemocenské) alebo ochotný vykonávať prácu pridelenú podľa pracovnej zmluvy, nemá nárok na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce (v súčasnosti § 79 ods. 1 Zákonníka práce). Obdobný právny názor týkajúci sa zániku nároku zamestnanca na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce zaujal Najvyšší súd aj v jeho rozhodnutiach publikovaných pod č. R 51/1975 a R 15/1978.
15. Odvolací súd sa stotožnil s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie aj v časti posúdenia uplatnenej náhrady mzdy za také, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi. V zmysle čl. 2 Zákonníka práce výkon práv a povinností, vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, musí byť v súlade s dobrými mravmi. Tejto základnej zásade, ako aj ďalším základným zásadám uvedených v čl. 1 až 10, sú podriadené všetky pracovnoprávne vzťahy, vznikajúce na základe ďalšej časti Zákonníka práce. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že z dôvodu, že žalobkyňa od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX pracovala pre iného zamestnávateľa, objektívne v tomto období nemohla vykonávať prácu pre žalovaného. Tým sa vytvorila prekážka vo výkone práce na strane žalobkyne. Uzatvorením nového pracovného pomeru a výkonom práce u nového zamestnávateľa žalobkyňa deklarovala nezáujem zotrvať v pracovnom pomere so žalovaným, preto jej ani s prihliadnutím na túto skutočnosť náhrada mzdy za uplatnené obdobie nepatrí. Pokiaľ by žalobkyňa mala vážny záujem u žalovaného naďalej pracovať, vykonávala by prácu pridelenú žalovaným a nehľadala by si nový pracovnoprávny pomer. V danom prípade ak by súd takúto náhradu mzdy žalobkyni priznal, bola by v rozpore s dobrými mravmi (čl. 2 Zákonníka práce). Žalobkyňa v dobe od XX.XX.XXXX od XX.XX.XXXX objektívne nemohla vykonávať prácu pre žalovaného a plniť si svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru. V tomto smere odvolací súd poukazuje na závery Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 2745/2013 zo dňa 27.05.2014, ktorý sa zaoberal obdobnou právnou problematikou.
16. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala i nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia. Odvolací súd však túto námietku nepovažoval za relevantnú. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu spĺňa všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP, keďže súd prvej inštancie v rozhodnutí uviedol, čoho sa žalobkyňa domáhala, aké skutočnosti tvrdila, aké dôkazy označila, aké prostriedky procesného útoku použila, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, následne opísal skutkový stav a uviedol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykonal, ako ich vyhodnotil a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil, vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov v čl. 15 CSP a v § 191 ods. 1 CSP, ktorý je limitovaný požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. Súd prvej inštancie sa riadne vyrovnal s argumentmi sporových strán, ktoré mohli mať vplyv na rozhodnutie, a nechýba v ňom ani dostatočné právne posúdenie veci. Súd prvej inštancie si teda svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovení § 191 a § 220 ods. 2 CSP splnil a jeho rozhodnutie je presvedčivé.
17. Odvolací súd na základe uvedeného po prejednaní veci konštatoval, že odvolanie žalobkyne nebolo podané opodstatnene a že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce. S ohľadom na to napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.
18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému patrí náhrada trov účelne vynaložených v tomto štádiu konania, preto mu odvolací súd priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých podľa § 252 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).