Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_43Cob-27-2025.pdf
PDF · 127.52 KB
Case nature
Area
Subarea
43Cob/27/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Holecovej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a Mgr. Miriam Kamenskej v spore žalobcu DCa THERM, a.s., so sídlom Štúrova 76/11, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: 36 013 862, v konaní zastúpený: JUDr. Ivan Mikloška, advokát, so sídlom Hodžova 13, 010 01 Žilina, IČO: 14 215 934, proti žalovanému STAVEBNINY PRUSKÉ, s.r.o., so sídlom 2 Pruské 018 52, IČO: 36 344 788, v konaní zastúpený: URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, o zaplatenie 3.141,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 37Cb/145/2024-76 zo dňa 04. novembra 2024, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 37Cb/145/2024-76 zo dňa 04. novembra 2024 p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.141,60 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 250,- Eur od 22.08.2023 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.350,- Eur od 23.09.2023 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.541,60 Eur od 24.10.2023 do zaplatenia. Vo výroku II. žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou proti žalovanému domáhal zaplatenia 3.141,60,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 250,- Eur od 22.08.2023 do zaplatenia, zo sumy 1.350,- Eur od 23.09.2023 do zaplatenia a zo sumy 1.541,60 Eur od 24.10.2023 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o nájme nebytových priestorov OP 04/2018 zo dňa 10.07.2018 prenajal žalobca žalovanému nebytový priestor č. 4 na prízemí nachádzajúci sa v budove s. č. XXXX/XXX A. B. C. D. E. A. D., ktorý je vo vlastníctve žalobcu. Žalobca ako prenajímateľ žalovanému ako nájomcovi vyúčtoval nájomné za mesiace august - október 2023 faktúrou č. 20232239 zo dňa 07.08.2023 na sumu 1.851,60 Eur za mesiac august, z ktorej neuhradený zostatok predstavuje 250,- Eur, faktúrou č. 20232528 zo dňa 08.09.2023 na sumu 1.851,60 Eur za mesiac september, z ktorej neuhradený zostatok predstavuje 1.350,- Eur, a faktúrou č. 20232795 zo dňa 09.10.2023 na sumu 1.851,60 Eur za mesiac október, z ktorej neuhradený zostatok predstavuje 1.541,60 Eur. Celková neuhradená výška pohľadávok žalobcu predstavuje 3.141,60 Eur. Zmluva o nájme nebytových priestorov OP 04/2018 zo dňa 10.07.2018 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená riadne, žalovaný na jej základe nájomné i riadne uhrádzal, okrem nájomného, ktoré je
predmetom tohto sporu. Žalovaný nikdy u žalobcu nenamietal, že predmet nájmu nie je spôsobilý na dohodnuté užívanie. Nemôže sa jednať ani o premlčaný nárok žalobcu.
3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Proti žalobe sa bránil tým, že žalobca návrhom uplatnený peňažný nárok odvodzuje od Zmluvy o nájme nebytových priestorov OP 04/2018 zo dňa 10.07.2018, ktorej predmetom bol záväzok žalobcu ako prenajímateľa prenechať nájomcovi v zmluve špecifikované nebytové priestory do užívania za účelom podnikateľskej činnosti (zriadenie maloobchodnej predajne stavebnín). Prenajímateľ sa zaviazal taktiež nájomcovi umožniť užívať príjazdové komunikácie k budove s č. XXXX/XXX D. E. A. D.. Povinnosťou žalobcu ako prenajímateľa bolo umožniť nájomcovi pokojné a nerušené užívanie prenajatých priestorov a nerušený výkon všetkých práv patriacich alebo akýmkoľvek spôsobom sa týkajúcich prenajatých priestorov počas doby nájmu. Žalobca ako prenajímateľ sa taktiež zaviazal odovzdať nájomcovi nebytový priestor v stave spôsobilom na dohovorené a obvyklé užívanie, v tomto stave ho na svoje náklady udržiavať a zabezpečovať riadne plnenie služieb, ktorých poskytovanie je s užívaním nebytového priestoru spojené. Túto svoju zmluvnú povinnosť si však žalobca nesplnil. Nebytové priestory boli vo veľmi zlom stave, pričom žalobca ani na výzvu žalovaného predmet nájmu neuviedol do stavu spôsobilého na dohovorené a obvyklé užívanie. Nájomca z uvedeného dôvodu nebytový priestor neužíval buď vôbec, alebo len obmedzene. Nakoľko si žalobca nesplnil svoje povinnosti zo zmluvy vyplývajúce, s poukazom na ust. § 8 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov mu nevznikol nárok na odplatu (nájomné) v uplatnenej výške. Tieto skutočnosti navrhol preukázať dôkazným prostriedkom - výsluchom strany (žalovaného). Podľa žalovaného tiež nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o nájme nebytových priestorov, a to s poukazom na spôsob konania menom spoločnosti, ktorý má žalobca uvedený v Obchodnom registri SR, kde sa uvádza, že podpisovanie za spoločnosť sa vykoná tak, že k vytlačenému alebo napísanému menu a funkcii podpisujúci pripojí svoj podpis. Ako je zrejmé zo zmluvy, ktorú žalobca k návrhu na vydanie platobného rozkazu predložil, pri podpise absentuje meno a funkcia podpisujúceho. Z uvedeného teda nie je zrejmé, či zmluvu vôbec podpísala oprávnená osoba. Žalovaný nárok žalobcu neuznal i z dôvodu premlčania.
4. Súd prvej inštancie považoval za zistené, že žalobca so žalovaným uzatvorili zmluvu o nájme nebytových priestorov č. OP 04/2018, ktorej predmetom bolo prenechanie nájomcovi (žalovanému), do užívania nebytový priestor č. 4 nachádzajúci sa na prízemí v F. G. H. XXXX/XXX A. B. C. D. E. A. D.. Tento nebytový priestor je zapísaný v katastri nehnuteľností na vlastníctva č. 2985, okres I., obec E. A. D., katastrálne územie E. A. D. a jeho výlučným vlastníkom je žalobca. Zmluva obsahuje v jej hlavičke označenie prenajímateľa, ktorým je žalobca a nájomcu, ktorým je žalovaný. Identifikácia strán zmluvy je v podobe obchodného mena právnických osôb, sídla, označenia osoby, ktorá koná za tú ktorú stranu, IČO, DIČ, IČ DPH a v prípade prenajímateľa je ešte údaj doplnený aj údajom o čísle účtu v tvare IBAN. Zmluva ďalej obsahuje účel nájmu, ktorý je špecifikovaný ako výkon podnikateľskej činnosti a to zriadenie maloobchodnej predajne stavebnín, dobu nájmu a to dobu neurčitú so začiatkom od 01.08.2018 a výšku a splatnosť nájomného. Výška nájomného za roky od 31.07.2019 bola dohodnutá na 1.312,995 Eur, t. j. zaokrúhlene 1.313,- Eur, bez DPH, zároveň boli dohodnuté platby za parkovacie miesto 2 x 40,- Eur a energie vo výške 150,- Eur mesačne. Zmluva bola podpísaná dňa 10.07.2018 oboma zmluvnými stranami. Žalobca k podpisu zmluvy pripojil odtlačok pečiatky s identifikačnými údajmi žalobcu. Žalobca vystavil žalovanému faktúru č. 20232239 zo dňa 07.08.2023 na sumu 1.851,60 Eur s dátumom splatnosti 21.08.2023, faktúru č. 20232528 zo dňa 08.09.2023 na sumu 1.851,60 Eur s dátumom splatnosti 22.09.2023, faktúru č. 20232795 zo dňa 09.10.2023 na sumu 1.851,60 Eur s dátumom splatnosti 23.10.2023. Žalovaný uskutočnil čiastočnú úhradu vystavených faktúr tak, že z faktúry č. 20232239 zostala neuhradená suma 250,- Eur, z faktúry č. 20232528 zostala neuhradená suma 1.350,- Eur a z faktúry č. 20232795 zostala neuhradená suma 1.541,60 Eur.
5. Súd prvej inštancie prijatie napadnutého rozhodnutia odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi stranami sporu došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o nájme nebytového priestoru v zmysle § 3 zák. č. 116/1990 Zb., nakoľko uzatvorená zmluva obsahovala všetky náležitosti v zmysle predmetného zákona, a to dodržaním písomnej formy, uvedením predmetu a účelu nájmu, výšky, splatnosti nájomného a spôsobu jeho platenia, a tiež uvedením času, na ktorý sa nájom uzatvára. Zmluva bola riadne podpísaná ako stranou žalobcu, tak stranou žalovaného dňa 10.07.2018 a odvtedy sa v súlade s ňou strany správali. Zmluva na prvej strane obsahuje označenie zmluvných strán, pričom súčasťou označenia ako žalobcu tak žalovaného sú aj osoby, ktoré za zmluvné strany konali, nakoľko išlo o právnické osoby. Na strane žalobcu bol takto označený I. J. F., predseda predstavenstva,
ktorý vychádzajúc z jeho výsluchu pred súdom prvej inštancie aj sám zmluvu podpísal. Označenia žalobcu v záhlaví zmluvy s označením toho, kto zmluvu reálne podpisuje, teda, kto konal v uvedenom prípade za žalobcu, aj keď uvedené nebolo na jednom mieste v zmluve, súd prvej inštancie považoval za dostatočné a za v súlade so spôsobom konania za žalobcu v zmysle Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie doplnil, že aj keby v zmluve nebol označený štatutárny zástupca žalobcu a zmluva by bola ním riadne podpísaná, aj tak by bolo potrebné túto považovať za platnú, nakoľko vyjadruje vôľu žalobcu. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že podpis zmluvy ako taký medzi stranami nie je sporný a nebol ani stranami spochybňovaný. Súd prvej inštancie tiež poukázal na zásadu preferencie platnosti právnych úkonov pred ich zneplatňovaním v zmysle nálezu Ústavného súdu SR z roku 2008, sp. zn. I. ÚS 242/07-29 z 03.07.2008. Nakoľko zmluva bola podpísaná predsedom predstavenstva žalobcu, ktorého meno, priezvisko, ako aj funkcia boli na zmluve riadne uvedené, súd prvej inštancie posúdil zmluvu ako platne uzatvorenú a obranu žalovaného v tejto časti posúdil ako nedôvodnú.
6. Súd prvej inštancie ďalej vyhodnotil, že predmetom sporu medzi stranami bola i (ne)spôsobilosť predmetu nájmu na riadne užívanie. Žalovaný tvrdil, že predmet nájmu t.j. nebytový priestor bol vo veľmi zlom stave, pričom žalobca ani na výzvu žalovaného tento neuviedol do stavu spôsobilého na dohodnuté alebo obvyklé užívanie, čo malo viesť k tomu, že žalovaný tento nebytový priestor neužíval vôbec alebo len obmedzene. Uvedenú skutočnosť navrhol žalovaný preukázať výsluchom žalovaného. Avšak žalovaný sa pred pojednávaním ospravedlnil a na pojednávanie sa nedostavil. Zo strany žalovaného tak nebol dostatočne preukázaný rozsah obmedzenia užívania nebytových priestorov, ktoré žalovaný v rámci svojej obrany tvrdil. Súd prvej inštancie poukázal tiež na to, že tvrdenia žalovaného boli len všeobecné, nakoľko žalovaný nešpecifikoval, prečo bola predmetná nehnuteľnosti nespôsobilá na užívanie, t. j. aký konkrétny problém mal na uvedenej nehnuteľnosti nastať. Žalovaný tiež tvrdil výzvu smerom k žalobcovi na odstránenie vadného stavu, čo žalobca poprel. Žalobca naopak v rámci svojho výsluchu potvrdil, že nehnuteľnosť bola riadne poskytnutá žalovanému na užívanie, išlo o novostavbu a žalovaný bol prvý nájomca. Žalovaný nikdy nenamietal nič voči prenajatým priestorom. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalovaný, ktorého v tomto smere zaťažovalo bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno, nepreukázal, že by predmet nájmu mal akýkoľvek nedostatok, ktorý by znemožňoval jeho riadne užívanie žalovaným v súlade s účelom dohodnutým v zmluve, a preto nepreukázal ani žiaden dôvod na možné uplatnenie nároku na zľavu z nájomného.
7. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaná pohľadávka predstavuje pomernú časť dlžného nájomného za mesiac august 2023 v časti 250,- Eur, za mesiac september 2023 v časti 1.350,- Eur a za mesiac október 2023 v časti 1.541,60 Eur. Podľa zistení súdu prvej inštancie žalovaný sa zaviazal splácať nájomné na základe vystavenej faktúry so splatnosťou 14 dní od jej vystavenia. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že vystavené faktúry sú v súlade s dohodou strán sporu. Najstaršia vystavená faktúra nadobudla splatnosť dňa 21.08.2023. Štvorročná premlčacia doba žalobcu uplatniť si pohľadávku voči žalovanému teda začala plynúť v časti 250,- Eur najskôr dňa 22.08.2023 a uplynula by 22.08.2027. Pri ostatných nárokoch na základe vystavených faktúrach by premlčacia doba uplynula ešte neskôr. Ak preto bola žaloba podaná dňa 26.03.2024, teda ani nie rok po splatnosti uplatneného nároku, bola podaná včas. Poukázal tiež na to, že žalovaný svoju námietku premlčania ani bližšie nezdôvodnil, len uviedol, že uplatnený nárok neuznáva i z dôvodu premlčania, ale na základe akých konkrétnych okolností by mal byť nárok žalobcu premlčaný, neuviedol.
8. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z nájomnej zmluvy platiť žalobcovi nájomné v dohodnutej výške, preto žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania so svojím plnením, súd prvej inštancie v súlade s návrhom žalobcu žalobcovi priznal aj úroky z omeškania v zmysle § 369 odsek 2 Obchodného zákonníka v spojení s nariadením vlády č. 21/2013 Z. z. vo výške 9 % ročne odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých faktúr.
9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán sporu, a keďže žalobca mal v spore plný úspech, súd prvej inštancie mu priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
10. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v celom rozsahu odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, teda z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu žalobcu zamietne, alebo aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
11. Podanie odvolania žalovaný odôvodnil tým, že povinnosťou žalobcu ako prenajímateľa bolo umožniť žalovanému ako nájomcovi pokojné a nerušené užívanie prenajatých priestorov a nerušený výkon všetkých práv patriacich alebo akýmkoľvek spôsobom sa týkajúcich prenajatých priestorov počas doby nájmu. Žalobca ako prenajímateľ sa taktiež zaviazal odovzdať nájomcovi nebytový priestor v stave spôsobilom na dohovorené alebo obvyklé užívanie, v tomto stave ho na svoje náklady udržiavať a zabezpečovať riadne plnenie služieb, ktorých poskytovanie je s užívaním nebytového priestoru spojené. Túto svoju zmluvnú povinnosť si však žalobca nesplnil, nakoľko nebytové priestory neboli v stave spôsobilom na užívanie tak, ako sa na to žalobca v zmluve zaviazal. Nebytové priestory boli vo veľmi zlom stave, pričom žalobca ani na výzvu žalovaného predmet nájmu neuviedol do stavu spôsobilého na dohovorené a obvyklé užívanie. Nájomca z uvedeného dôvodu nebytový priestor neužíval buď vôbec, alebo len obmedzene. Nakoľko si žalobca nesplnil svoje povinnosti zo zmluvy vyplývajúce, nevznikol mu nárok na odplatu - nájomné v požadovanej výške. Žalovaný zotrval na tom, že podľa jeho názoru nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o nájme nebytových priestorov, a to s poukazom na spôsob konania v mene spoločnosti, ktorý má žalobca uvedený v Obchodnom registri Slovenskej republiky, kde sa uvádza, že podpisovanie za spoločnosť sa vykoná tak, že k vytlačenému alebo napísanému menu a funkcii podpisujúci pripojí svoj podpis. Ako je však zrejmé zo zmluvy, ktorú žalobca k návrhu na vydanie platobného rozkazu predložil, pri podpise absentuje meno a funkcia podpisujúceho. Z uvedeného teda nie je zrejmé, či zmluvu vôbec podpísala oprávnená osoba. Právne posúdenie tejto skutočnosti v napadnutom rozhodnutí žalovaný považuje za nesprávne. Podľa presvedčenia žalovaného žalobca v tomto konaní neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal dôvodnosť jeho návrhu a ním požadovaného nároku, preto je napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nesprávne a nezákonné.
12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne.
13. Poukázal na skutočnosť, že odvolanie je absolútne neopodstatnené, bez relevantných skutkových a právnych tvrdení, ktoré by zakladali jeho dôvodnosť. Uplatnený nárok na zaplatenie nájomného vychádza zo Zmluvy o nájme nebytových priestorov č. OP 04/2018 zo dňa 10.07.2018. Počas celého obdobia trvania nájomného pomeru žalovaný nikdy nevzniesol námietku neplatnosti uvedenej zmluvy, pričom je nepochybné, že v období, za ktoré je nájom tvoriaci predmet sporu vyúčtovaný, nebytové priestory žalovaný riadne užíval. V tejto otázke sa žalobca plne stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Ďalej poukázal na to, že žalovaný počas celého obdobia trvania nájomného pomeru, ako i v priebehu súdneho konania, nepredložil žiaden relevantný dôkaz preukazujúci nemožnosť užívania nebytového priestoru. Žalovaný síce vo svojom vyjadrení k žalobe navrhol svoj výsluch, avšak na pojednávanie sa nedostavil a ani nepredložil, resp. neoznačil žiadne dôkazné prostriedky, ktoré by mali jeho tvrdenia preukázať.
14. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na dôvodoch uvedených v podanom odvolaní. Konajúci súd sa podľa názoru žalovaného nedostatočne vysporiadal s námietkou žalovaného, že nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o nájme nebytových priestorov, a to s poukazom na spôsob konania menom spoločnosti, ktorý mal žalobca uvedený v Obchodnom registri Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie vo vzťahu k predmetnej námietke nevykonal žiadne dokazovanie. Pokiaľ by sa jednalo o neplatnú nájomnú zmluvu, bol by žalobcom uplatnený nárok nedôvodný, resp. tento by bolo potrebné odlišne právne kvalifikovať a podriadiť pod iné príslušné právne normy.
15. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na svojom vyjadrení k odvolaniu s tým, že sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie. Zmluvné strany boli v zmluve o nájme nebytových priestorov riadne označené, pričom zmluva v úvodných ustanoveniach obsahuje označenie zmluvných strán a pri označení prenajímateľa je uvedené meno a funkcia štatutárneho orgánu, ktorý zmluvu podpísal. Takto vypracovaná zmluva bola podpísaná oboma zmluvnými stranami, predmetnou zmluvou sa zmluvné strany riadili a v plnom rozsahu ju akceptovali odo dňa jej uzatvorenia dňa 10.07.2018. Nebytový priestor
tvoriaci predmet nájmu žalovaný riadne užíval bez prerušenia až do ukončenia nájomného vzťahu dňa 31.10.2023 z dôvodu výpovede žalovaného. Žalovaný aj svojou výpoveďou nájmu potvrdil platnosť zmluvy.
16. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), viazaný rozsahom odvolania, odvolacími dôvodmi a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 379, § 380 ods. 1 CSP, § 383 CSP), dospel k záveru, že odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a rozsudok verejne vyhlásil. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, ods. 3 CSP) a rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, zistil, že odvolacie námietky žalovaného nie sú dôvodné. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu a dôvodov napadnutého rozhodnutia zistil, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav z nesporných tvrdení strán a z vykonaného dokazovania a zároveň tieto skutkové zistenia správne právne posúdil, pričom v odôvodnení rozsudku uviedol dostatočnú argumentáciu k hodnoteniu zisteného skutkového stavu a tiež svoje úvahy, ktoré ho viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd na základe odvolania žalovaného nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logickej argumentácie a relevantných právnych záverov súdu prvej inštancie prijatých v preskúmavanom rozhodnutí. Odvolací súd sa preto podľa § 387 ods. 2 CSP s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožnil a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré odkazuje, a s poukazom na obsahové vymedzenie podaného odvolania dopĺňa ďalšie dôvody na zdôraznenie jeho vecnej správnosti.
18. Žalovaný v odvolaní namietal, že povinnosťou žalobcu ako prenajímateľa bolo umožniť nájomcovi pokojné a nerušené užívanie prenajatých priestorov resp. odovzdať nájomcovi nebytový priestor v stave spôsobilom na dohovorené alebo obvyklé užívanie, v tomto stave ho na svoje náklady udržiavať a zabezpečovať riadne plnenie služieb, ktorých poskytovanie je s užívaním nebytového priestoru spojené. Keďže si túto svoju zmluvnú povinnosť žalobca nesplnil a preto žalovaný nebytový priestor neužíval buď vôbec alebo len obmedzene, nevznikol žalobcovi nárok na nájomné v požadovanej výške v zmysle § 8 zák. č. 116/1990 Zb.. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že túto procesnú obranu v podobe všeobecných tvrdení o nespôsobilosti predmetu nájmu na dohodnuté resp. obvyklé užívanie žalovaný uviedol už v odpore proti platobnému rozkazu (č.l. 32 listinnej podoby spisu). K podanému odporu žalovaný nepripojil žiadne dôkazné prostriedky. Žiadne ďalšie písomné vyjadrenie žalovaný v štádiu konania pred súdom prvej inštancie nepodal. Žalovaný v podanom odpore žiadal vykonať dokazovanie výsluchom žalovaného, pričom ani žalovaný a ani jeho zvolený zástupca sa na pojednávanie vo veci nariadené na deň 04.11.2024 nedostavili. Žalobca tvrdenia žalovaného o nespôsobilosti predmetu nájmu na dohovorené užívanie v konaní pred súdom prvej inštancie účinne poprel. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vysvetlil, že pokiaľ žalovaný, ktorého v tomto smere zaťažovalo bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno, riadne (uvedením konkrétnych skutkových tvrdení) netvrdil a ani nepreukázal, že by predmet nájmu mal akýkoľvek nedostatok, ktorý by znemožňoval jeho riadne užívanie žalovaným v súlade s účelom dohodnutým v zmluve, čím nepreukázal ani žiaden dôvod na možné uplatnenie nároku na zľavu z nájomného, nebolo možné pripísať jeho procesnej obrane v spore úspech. Pokiaľ potom napadnuté rozhodnutie súd prvej inštancie založil i na tom, že žalovaný si nedostatočne nesplnil svoju povinnosť tvrdenia právne významných skutočností pre posúdenie dôvodnosti jeho procesnej obrany, ako aj na ňu nadväzujúcu dôkaznú povinnosť, čím nepreukázal ani žiaden dôvod na možné uplatnenie nároku na zľavu z nájomného, odvolací súd tento záver považuje za správny. Žalovaný tento záver súdu prvej inštancie v podanom odvolaní ani nespochybnil žiadnou odvolacou argumentáciou. Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňu nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, ktorého obsahom je povinnosť každej strany pre jej úspech v spore tvrdiť a dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha (porov. I. ÚS 24/2019), ktorým postulátom zodpovedá aj posúdenie tohto sporu zo strany súdu prvej inštancie. Pokiaľ totiž žalovaný netvrdil a ani nepreukázal také konkrétne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že mu vznikol
nárok na pomernú zľavu z nájomného (§ 8 zák. č. 116/1990 Zb.), v okolnostiach súdenej bolo potrebné prijať záver, že žalobcovi prináleží neuhradené nájomné za mesiace august - október 2023 vo výške dohodnutej stranami v zmluve o nájme nebytových priestorov.
19. Žalovaný v podanom odvolaní zotrval i na tom, že nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o nájme nebytových priestorov, a to s poukazom na spôsob konania v mene spoločnosti, ktorý má žalobca uvedený v Obchodnom registri Slovenskej republiky, kde sa uvádza, že podpisovanie za spoločnosť sa vykoná tak, že k vytlačenému alebo napísanému menu a funkcii podpisujúci pripojí svoj podpis, čo pri posudzovanej zmluve splnené nebolo, pretože pri podpise absentuje meno a funkcia podpisujúceho. Súd prvej inštancie sa s touto procesnou obranou žalovaného vysporiadal poukázaním na to, že posudzovaná zmluva na prvej strane obsahuje označenie zmluvných strán, keď súčasťou označenia ako žalobcu tak žalovaného sú aj osoby, ktoré za zmluvné strany konali, pričom za žalobcu bol takto označený predseda predstavenstva žalobcu I. J. F., ktorý pri svojom výsluchu aj sám potvrdil, že zmluvu podpísal, podpis zmluvy ako taký medzi stranami nebol sporný a nebol ani stranami spochybňovaný. Na základe týchto zistení súd prvej inštancie dospel k záveru, že pri podpise tejto zmluvy predseda predstavenstva konal za žalobcu v súlade so spôsobom konania za žalobcu v zmysle Obchodného zákonníka. Žalovaný tieto závery súdu prvej inštancie opätovne nespochybnil žiadnou relevantnou argumentáciou. Aj odvolací súd je pri tom toho názoru, že skutočnosť, že podpísanie zmluvy za žalobcu nezodpovedá zapísanému spôsobu konania predsedu predstavenstva žalobcu v Obchodnom registri, podľa ktorého sa podpisovanie za spoločnosť vykoná tak, že k vytlačenému alebo napísanému menu a funkcii podpisujúci pripojí svoj podpis (keď v konaní žalovaný nespochybnil, že konať resp. podpisovať za spoločnosť je oprávnený predseda predstavenstva), nespôsobuje neplatnosť zmluvy. Z obsahu zmluvy, z údajov zapísaných o žalobcovi v obchodnom registri a z výsluchu predsedu predstavenstva žalobcu I. J. F. vyplýva, že za žalobcu pri uzavretí zmluvy o nájme nebytových priestorov konala osoba, ktorá bola členom štatutárneho orgánu žalobcu ako predseda predstavenstva, teda osoba, prostredníctvom ktorej žalobca ako akciová spoločnosť koná resp. podpisuje (§ 13 ods. 1 v spojení s § 191 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka). Je potom síce pravdou, že aby bolo možné dospieť k záveru, že konanie určitej fyzickej osoby vykonávajúcej pôsobnosť štatutárneho orgánu v čase jej konania predstavuje prejav vôle právnickej osoby, musí byť dodržaný zákonom (spoločenskou zmluvou alebo stanovami) určený spôsob konania tejto fyzickej osoby, odvolací súd však zdôrazňuje, že predmetné konštatovanie sa týka dodržania spôsobu konania osôb vykonávajúcich pôsobnosť viacčlenného štatutárneho orgánu pri konaní v mene právnickej osoby a nemožno ho tak, ako to nesprávne presadzuje v súdenej veci žalovaný, automaticky vztiahnuť aj na prípadné formálne nedostatky tohto konania, akými sú neuvedenie mena alebo funkcie konajúcej osoby pri podpise (prípadne nepripojenie pečiatky spoločnosti), hoci je takáto podmienka zapísaná pri spôsobe konania štatutárneho orgánu v obchodnom registri, ak je zrejmé, aká osoba a v akom postavení listinu podpísala (k tomu obdob. porov. aj R 33/2001, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo/9/2019, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/65/2020). Z prednesenej obrany žalovaného preto nebolo možné vyvodiť záver o neplatnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej medzi stranami tak, ako to správne a v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 CSP) konštatoval i súd prvej inštancie.
20. V okolnostiach súdenej veci odvolací súd považuje za podstatné poukázať i na to, že odvolacia argumentácia žalovaného spočívala v zopakovaní obrany žalovaného proti uplatnenému nároku v štádiu konania pred súdom prvej inštancie, nesmerovala voči spochybňovaniu relevantnej argumentácie súdu prvej inštancie, na ktorej založil svoj záver o vyhovení žalobe žalobcu, a v ktorej sa v konkrétnej rovine vysporiadal aj s tým, prečo obranu žalovaného proti uplatnenému nároku nie je možné považovať za opodstatnenú. Pokiaľ žalovaný svoju obranu prednesenú pred súdom prvej inštancie v štádiu odvolacieho konania len zopakoval, z takto formulovaných dôvodov odvolania neboli zo strany odvolacieho súdu zistiteľné resp. rozpoznateľné konkrétne dôvody nesprávnosti preskúmavaného rozhodnutia, keď žalovaný neuviedol žiadne konkrétne vady v skutkových zisteniach, v právnych záveroch alebo v postupe súdu prvej inštancie v súdenej veci. Žalovaný totiž existenciu odvolacích dôvodov nepodporil žiadnou takou argumentáciu, ktorá by priamo reagovala na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a ktorá by v konkrétnej rovine spochybňovala prijaté skutkové a právne závery súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, či jeho procesný postup.
21. Vzájomné funkčné väzby súkromného práva hmotného, ktoré je postavené na autonómii vôle subjektov súkromnoprávneho vzťahu, sa premietajú do sporového procesného práva predovšetkým
dispozičnou zásadou, ktorá ovláda civilný proces. Dispozičná zásada je v oblasti civilného procesu vyjadrením princípu autonómie vôle a zodpovednosti jednotlivca za presadzovanie svojich vlastných právnych záujmov. Len stranám je dané, aby slobodne nakladali s konaním a jeho predmetom. Dispozičná zásada sa prejavuje ako v konaní pred súdom prvej inštancie, tak aj v opravných prostriedkoch, teda aj v odvolacom konaní, ktorého zahájenie je v rukách odvolateľa, ktorý vymedzuje i jeho predmet. Dôsledkom dispozičnej zásady v odvolacom konaní je viazanosť odvolacieho súdu odvolaním a preto odvolacie konanie nepredstavuje všeobecnú kontrolu správnosti preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie zo strany odvolacieho súdu z úradnej povinnosti, ale jeho zmyslom je cielený prieskum napadnutého rozhodnutia v rozsahu podaného odvolania. Názor, že za obsahové vymedzenie odvolania zodpovedá odvolateľ, bol vyslovený aj v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/47/2022). Odvolací súd je preto oprávnený preskúmať napadnuté rozhodnutie len v rozsahu, v ktorom to odvolateľ navrhol, a zásadne len z dôvodov, ktoré odvolateľ v odvolaní vymedzil. Aj v konaní pred súdmi sa uplatňuje všeobecná zásada, „každý nech si stráži svoje práva“ (lat. vigilantibus iura scripta sunt), podľa ktorej je každý účastník zodpovedný za priebeh konania a uplatňovanie svojich práv a oprávnených záujmov, ktorá vyžaduje od strany sporu i dôslednú úvahu o tom, v akom rozsahu a akým spôsobom podľa noriem hmotného a procesného práva bude uplatňovať ochranu svojich práv.
22. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podlieha prieskumu odvolacím súdom len z odvolacích dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie, resp. doplní v lehote na podanie odvolania, keďže podľa § 380 ods. 1 CSP platí, že odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný a podľa § 365 ods. 3 CSP platí, že odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Viazanosť odvolacími dôvodmi znamená, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní môže prihliadať len na také pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré odvolateľom boli uplatnené a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo, s výnimkou vád, ktoré sa týkajú procesných podmienok a na ktoré odvolací súd podľa § 380 ods. 2 CSP prihliadne, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Iné pochybenia súdu prvej inštancie odvolací súd nezisťuje a ak by aj v konaní vyšli najavo, nebude na ne prihliadať. Uvedenie dôvodov, z akých sa rozhodnutie považuje za nesprávne, t.j. uvedenie odvolacích dôvodov je aj zákonnou obsahovou náležitosťou odvolania podľa § 363 CSP.
23. Splnenie zákonnej povinnosti uviesť odvolacie dôvody však neznamená, že odvolateľ len uvedie niektorý z odvolacích dôvodov taxatívne upravených v § 365 ods. 1 CSP, ale povinnosť uviesť odvolacie dôvody znamená, že odvolateľ musí ním tvrdený dôvod nesprávnosti rozhodnutia aj obsahovo vymedziť, a teda musí uviesť tvrdenia a argumenty o tom, ktoré zistenia, závery a postupy súdu prvej inštancie sú nesprávne a z akých dôvodov. Zákonný imperatív vyjadrený v § 373 ods. 1 in fine CSP pritom neumožňuje súdu vyzvať odvolateľa na doplnenie odvolacích dôvodov a lehota na podanie odvolania neohraničuje len samotné podanie odvolania, ale aj argumentáciu tvrdenej nesprávnosti rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo. Odvolací súd preto vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia posudzuje a vyhodnocuje výlučne podľa odvolacích dôvodov tvrdených a obsahovo vymedzených odvolateľom do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
24. Odvolacie dôvody uplatnené v odvolaní zo strany žalovaného preto odvolací súd nepovažoval za také, ktoré by po skutkovej a právnej stránke boli spôsobilé na zrušenie (§ 389 CSP) alebo zmenu (§ 388 CSP) rozhodnutia súdu prvej inštancie zo strany odvolacieho súdu, ako to žiadal v podanom odvolaní žalovaný, pretože odvolaciemu súdu takto obsahovo vymedzené odvolanie ani neumožnilo vykonať vecný prieskum konkrétnych záverov prijatých súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, keďže žiadne konkrétne dôvody nesprávnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovaný v odvolaní ani netvrdil, len zopakoval svoje argumenty uplatnené aj pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa však súd prvej inštancie preskúmateľným spôsobom vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia a vo vzťahu ku ktorým odvolací súd len doplnil/zdôraznil dôvody ich správnosti. Odvolací súd však v súvislosti s obsahovým vymedzením odvolania považuje za potrebné zdôrazniť, že nie je jeho úlohou opätovne posúdiť spor medzi stranami tak, ako to prináleží súdu prvej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie na podklade a v rozsahu podaného odvolania. V tomto smere nemôže nahradiť procesnú aktivitu odvolateľa tým, že sám vyhľadá dôvody, pre ktoré je nutné považovať napadnuté súdne rozhodnutie za nesprávne. Pokiaľ by sa totiž odvolací súd odchýlil v podanom odvolaní od skutkových či právnych záverov preskúmavaného rozhodnutia nahradiac argumentáciu odvolateľa, mohol by tým porušiť zásadu rovnosti strán súdneho konania a právo na spravodlivý proces. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov civilného procesu spočíva v tom, že
strany civilného procesu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán bez ohľadu na ich procesné postavenie. Preto odvolaciemu súdu neprináleží, aby bez príslušnej argumentácie, teda bez kvalitatívneho vymedzenia odvolacích dôvodov nesprávnosti napadnutého rozhodnutia, sám vyhľadal, v čom spočívajú vady rozhodnutia súdu prvej inštancie a nahrádzal v tomto smere nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa, teda aby v rozpore s dispozičnou zásadou a zásadou rovnosti účastníkov konania ex offo vykonal prieskum správnosti napadnutého rozhodnutia a zasahoval do sporu v prospech odvolateľa.
25. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že žalovaný podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu, teda aj v rozsahu závislej II. výrokovej vety o náhrade trov konania, avšak žalovaný neuviedol žiadnu odvolaciu argumentáciu, prečo v tomto rozsahu považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne. V zmysle § 262 ods. 1 CSP síce platí, že o nároku na náhradu trov konania súd rozhodne aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, to však neznamená, že v prípade odvolania podaného odvolateľom proti závislému výroku o náhrade trov konania by odvolací súd mal správnosť rozhodnutia o trovách konania vyhodnocovať ex offo, t.j. bez odvolacej argumentácie odvolateľa.
26. Odvolacia argumentácia zvolená žalovaným preto nemohla spochybniť závery prijaté súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Nedostatok obsahového (kvalitatívneho) vymedzenia odvolania v posudzovanom prípade malo preto za následok, že podané odvolanie, v ktorom sa žalovaný v zásade obmedzil len na zopakovanie svojej obrany prednesenej už v rámci konania pred súdom prvej inštancie, odvolací súd pre absenciu relevantných odvolacích tvrdení a argumentácie týkajúcej sa napadnutého rozhodnutia už len na tomto základe nemohol posúdiť ako dôvodné. Vedený týmito úvahami odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a súd prvej inštancie vec i správne právne posúdil, keď vo výroku I. vyhovel žalobe žalobcu o zaplatenie 3141,60 Eur s príslušenstvom a vo výroku II. priznal žalobcovi ako úspešnej strane proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% v súlade s § 255 ods. 1 CSP, keď v konaní na súde prvej inštancie odvolací súd nezistil ex offo ani vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP).
27. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v I. výrokovej vete vo veci samej ako aj v závislom II. výroku o náhrade trov konania ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, patrí proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
29. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
30. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).