Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

BN-4C/18/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mareka Anovčina a členiek senátu JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Márie Vrtochovej, v spore žalobkyne A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., E. XXX/X, zastúpenej Mgr. Michalom Ferčákom, advokátom so sídlom v Topoľčanoch, Bernolákova 1652, proti žalovanému F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., E. XXX/X, zastúpenému JUDr. Martinom Žaťkom, advokátom so sídlom v Bánovciach nad Bebravou, Trenčianska cesta 603, o vrátenie daru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, č. k. – 165 zo dňa 11. februára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala vrátenia daru – spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/2 k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území D., obec D., H. F. I. F., zapísaným na LV č. XXX ako pozemky registra „C“ parc. č. XXX/X – orná pôda o výmere 1281 m2 a parc. č. XXX/X – zastavané plochy a nádvoria o výmere 118 m2. Vo výroku II. súd priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že darovacou zmluvou zo dňa 24.03.2010 darovala žalovanému uvedený spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach z dôvodu, že boli manželmi a mali spoločnú rodinu. Dňa 25.02.2021 žalovaný podal na súd návrh na rozvod manželstva. Manželstvo bolo rozsudkom sp. zn. , právoplatným dňa 10.06.2021, rozvedené. Žalovaný v návrhu na rozvod nepopieral, že bol žalobkyni neverný a mal cca pol roka vzťah s inou ženou. V súdnom konaní na adresu žalobkyne uviedol, že „to, že exmanželka sa hrá na obeť a chudiatko, je jej chyba... že nie je schopná prejsť cca 350 metrov do práce je skôr jej lenivosť“. Okrem toho žalobkyňu opísal ako nepriateľskú, nevyspelú a detinskú. Takisto na adresu jej rodiny uviedol, že „Bohužiaľ je to zapríčinené tým, že má jej rodina psychické ťažkosti a liečili sa na psychiatrii“. S poukazom na správanie žalovaného ho výzvou zo dňa 22.02.2023 vyzvala na vrátenie daru. Žalovaný na výzvu žalobkyne nereagoval. Z vykonaného dokazovania zistil súd nasledovný skutkový stav: Manželstvo žalobcu a žalovanej bolo uzatvorené dňa 04.07.1998. Žalobkyňa darovala žalovanému uvedený spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach na základe darovacej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 24.03.2010. Žalovaný dňa 25.02.2021 podal návrh na rozvod manželstva, v ktorom ako dôvod podania návrhu uviedol ochladnutie vzájomných citov a jeho známosť, ktorá trvá už pol roka. Z vyjadrenia žalobkyne v konaní vedenom na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. vyplýva, že s návrhom na rozvod síce súhlasí, ale nie je s ním stotožnená. Za dôvod rozpadu manželstva považuje výlučne neveru zo strany žalovaného. Manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. - 50 zo dňa 27.05.2021, právoplatným

dňa 10.06.2021. Z sms komunikácií medzi stranami sporu a žalovaným a jeho priateľkou vyplýva, že žalobkyňa viní žalovaného z rozpadu manželstva, žalovaný si uvedomuje, že svojim konaním žalobkyni a ich deťom ublížil. Zároveň z komunikácie žalovaného a jeho priateľky vyplýva, že títo už počas trvania manželstva spolu plánovali spoločný život. Komunikácia medzi nimi síce nie je datovaná, avšak z obsahu komunikácie vyplýva, že v čase tejto komunikácie ešte nebývali spolu, musí ísť teda o obdobie počas trvania manželstva. Žalobkyňa sa o nevere žalovaného dozvedela v októbri 2020 a žalovaný sa zo spoločnej domácnosti odsťahoval 28.12.2020. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa , , a . Uviedol, že medzi stranami sporu je sporné, či zo strany žalovaného došlo k hrubému porušeniu dobrých mravov voči žalobkyni, teda či je žalobkyňa oprávnená sa domáhať vrátenia daru od žalovaného. Rozhodnutím v predmetnom spore bude definitívne vyriešená otázka vrátenia daru podľa ustanovenia . Žalobkyňa preto preukázala naliehavý právny záujem na podaní žaloby. Súd sa ďalej zaoberal prípadným premlčaním nároku žalobkyne vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného. Premlčacia doba začína plynúť odo dňa, kedy sa právo mohlo prvýkrát vykonať. Keďže žalobkyňa ako hrubé porušenie dobrých mravov vníma neveru žalovaného, o ktorej sa dozvedela v októbri 2020, začiatok premlčacej doby sa viaže práve na túto skutočnosť. Premlčacia doba je v tomto prípade trojročná. Keďže žaloba bola podaná dňa 21.04.2023, nárok žalobkyne premlčaný nie je, keďže od októbra 2020 do 21.04.2023 neuplynula trojročná premlčacia doba. Následne sa súd zaoberal samotným nárokom žalobkyne na vrátenie daru. Táto svoj nárok odôvodňovala hrubým porušením dobrých mravov zo strany žalovaného, ktoré videla jednak v nevere žalovaného počas manželstva a zároveň vo vyjadreniach žalovaného na adresu žalobkyne a jej rodinných príslušníkov v súdnych konaniach. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný si počas trvania manželstva od augusta 2020 našiel priateľku, následne sa o tejto skutočnosti v októbri 2020 žalobkyňa dozvedela, 28.12.2020 sa žalovaný odsťahoval zo spoločnej domácnosti a 25.02.2021 podal návrh na rozvod manželstva. Medzi stranami sporu bolo jedinou spornou skutočnosťou to, či správanie žalovaného napĺňa znaky hrubého porušenia dobrých mravov. Hrubé porušenie dobrých mravov nie je zákonom definované. Preto súd vychádzal z ustálenej judikatúry. Z rozhodnutia R 88/1998 vyplýva, že „Hrubým porušením dobrých mravov sa rozumie ich porušenie značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie.“. Správanie, ktoré jednorazovo nemusí byť právne významné, sa pri určitej periodicite stáva relevantným. Hoci subjektívny prvok hrá v odvolaní darovania významnú úlohu, je nevyhnutné, aby bolo správanie obdarovaného posudzované objektívne (R 61/1997), „za právne relevantné sa považuje len také správanie obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo“. Judikatúra vyvodila, „že právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného. Za hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným nemožno považovať napríklad predaj darovanej veci cudzej osobe alebo nenavštevovanie darcu pri príležitosti sviatkov a jeho životných jubileí“ (R 31/1999) – hoci sú osoby, ktoré takéto správanie subjektívne veľmi zle znášajú. Objektívne posúdenie však vždy musí rešpektovať konkrétnu osobnosť dotknutej osoby (napr. vyhrážky a násilné správanie treba hodnotiť rozdielne, ak smerujú voči osamelej staršej chorej osobe ako rovnaké správanie adresované silnému zdravému mladému subjektu žijúcemu v podpore komunity, aj vzhľadom na vzájomné vzťahy, osobnosť, prostredie, životné osudy a pod.). Nevera počas manželstva je porušením povinnosti uloženej manželom podľa ustanovenia zákona o rodine. Súd je však toho názoru, že nie každá nevera musí byť automaticky aj správaním, ktoré hrubo porušuje dobré mravy. Každý takýto vzťah treba vnímať osobitne, vzhľadom na osobitné skutočnosti každého vzťahu. V tomto konkrétnom prípade bolo manželstvo uzatvorené v roku 1998, pričom k darovaniu daru zo strany žalobkyne došlo v roku 2010. Následne k nevere zo strany žalovaného došlo v roku 2020, teda po desiatich rokoch po darovaní a po 22 rokoch od uzatvorenia manželstva. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nemal v úmysle nejakým spôsobom žalobkyňu o majetok oklamať. Takisto z uvedeného nevyplýva, že by žalovaný mal v čase darovania úmysel ukončiť vzťah so žalobkyňou. Práve časové obdobie od darovania súd posúdil ako osobitnú skutočnosť, ktorú považoval za najdôležitejšiu pri určení, že správanie žalovaného síce bolo správaním proti dobrým mravom a porušením povinnosti v zmysle ustanovenia zákona o rodine, avšak nedosahuje intenzitu hrubého porušenia dobrých mravov. Súd v žiadnom prípade neschvaľuje neveru druhému partnerovi počas manželstva, avšak v partnerskom živote vo vzťahoch dochádza k rôznym situáciám a niekedy aj k postupnému ochladnutiu vzťahov medzi partnermi. Žalovaný celú situáciu riešil nesprávne, keď ako uvádza žalobkyňa, pokiaľ s ňou nebol šťastný, mal sa rozviesť a až následne si hľadať novú partnerku. Správanie žalovaného však vzhľadom na skutkové zistenia súd považoval za konzistentné v tom, že po zistení o nevere zo strany žalobkyne sa následne odsťahoval zo spoločnej domácnosti a následne

podal návrh na rozvod. Nešlo v tomto prípade teda o dlhodobú neveru zo strany žalovaného, ktorá by trvala po dlhšiu dobu počas trvania manželstva. Samotná žalovaná vo výpovedi uviedla, že si nemyslí, že by jej žalovaný bol už skôr neverný s inou ženou, okrem terajšej partnerky žalovaného. S poukazom na vyššie uvedené súd neposúdil správanie žalovaného ako hrubé porušenie dobrých mravov, a to aj napriek tomu, že ide o porušenie dobrých mravov, pretože tomuto správaniu chýbala intenzita, prípadne sústavnosť takéhoto správania. Pokiaľ ide o hrubé porušenie dobrých mravov, ktoré mal žalovaný vykonať vykreslením žalobkyne ako lenivej, detinskej a nevyspelej osoby a zároveň vyjadrením sa na adresu rodinných príslušníkov žalobkyne, že majú psychické ťažkosti a liečili sa na psychiatrii, súd takéto konanie zo strany žalovaného nepovažoval za hrubé porušenie dobrých mravov. K uvedeným vyjadreniam došlo v rámci súdnych konaní, ktoré sa týkali či už rozvodu, alebo úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. V týchto konaniach je bežné, že pokiaľ k rozvodu manželstva nedôjde v dobrom a bývalí manželia majú následne medzi sebou zlé vzťahy, častokrát v týchto konaniach používajú expresívne výrazy na adresu druhého z manželov. Vyjadrenia žalovaného však voči žalobkyni ani jej rodinným príslušníkom nie sú natoľko expresívne, aby naplnili podmienku intenzity v rámci hrubého porušenia dobrých mravov. Zároveň žalovaný neuvádza vo svojich vyjadreniach, ktorých rodinných príslušníkov žalobkyne presne myslí. Súdu zároveň nebolo zrejmé, akým spôsobom by mohli tieto vyjadrenia v rámci súdneho konania žalobkyni uškodiť v jej bežnom živote, keďže vyjadrenia žalovaného zostávajú v súdnom spise a rozsudky súdov sú následne anonymizované. Pokiaľ ide o hrubé porušenie dobrých mravov voči spoločným deťom strán sporu, žalobkyňa neuviedla, akého nevhodného správania sa voči vlastným deťom žalovaný dopustil. Uviedla iba, že nevera žalovaného a rozvod manželov deti zasiahol. Táto skutočnosť je prirodzená, vždy rozvod manželstva a zlé vzťahy medzi bývalými manželmi najviac zasiahnu deti. To však neznamená, že by konanie žalovaného bolo smerované proti spoločným deťom z manželstva. Iné nevhodné správanie žalovaného voči spoločným deťom žalobkyňa neuviedla a zároveň ani z vykonaného dokazovania nevyplynulo. S poukazom na uvedené súd žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže mal v spore úplný úspech.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, uplatniac odvolacie dôvody podľa eobecnú argumentáciu o náležitom odôvodňovaní rozhodnutí súdov a o potrebe vysporiadať sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie. Ďalej uviedla, že súd poukazuje na časové obdobie, keď manželstvo sporových strán bolo uzatvorené v roku 1998, k darovaniu daru zo strany žalobkyne došlo v roku 2010 a k nevere zo strany žalovaného v roku 2020, teda po desiatich rokoch po darovaní a po 22 rokoch od uzatvorenia manželstva. Z uvedeného súd vyvodil záver, že žalovaný nemal v úmysle žalobkyňu o majetok oklamať, prípadne že by žalovaný mal v čase darovania úmysel ukončiť vzťah so žalobkyňou. Práve časové obdobie od darovania súd posúdil ako osobitnú skutočnosť, ktorú považoval za najdôležitejšiu pri určení, že správanie žalovaného síce bolo správaním proti dobrým mravom a porušením povinnosti v zmysle ustanovenia zákona o rodine, avšak nedosahuje intenzitu hrubého porušenia dobrých mravov. Správanie žalovaného vzhľadom na skutkové zistenia súd považoval za konzistentné v tom, že po zistení o nevere zo strany žalobkyne sa následne odsťahoval zo spoločnej domácnosti a následne podal návrh na rozvod. Podľa názoru súdu nešlo v tomto prípade o dlhodobú neveru zo strany žalovaného, ktorá by trvala po dlhšiu dobu počas trvania manželstva. S poukazom na uvedené súd následne v rozpore s vykonaným dokazovaním a ust. neposúdil správanie sa žalovaného ako hrubé porušenie dobrých mravov, pretože tomuto správaniu chýbala intenzita, prípadne sústavnosť takéhoto správania. Vykonané dokazovanie pritom nesporne preukázalo, že žalovaný bol žalobkyni počas manželstva neverný, že sa žalobkyňa snažila napriek tomu manželstvo zachrániť, že túto možnosť žalovaný nevyužil, namiesto toho sa zo spoločnej domácnosti odsťahoval a podal návrh na rozvod manželstva. V tomto spore sa síce žalovaný snažil svoje konanie zľahčovať, avšak nižšie uvádzané dôkazy vyvracajú hodnovernosť procesnej obrany žalovaného. Napriek tomu sa s nimi súd v napadnutom rozsudku zákonným spôsobom nevysporiadal, hoci majú podstatný význam pri posúdení intenzity konania žalovaného a jeho následkov. Vo svojom podaní zo dňa 08.09.2023 žalobkyňa poukázala na dĺžku trvania manželstva so žalovaným a uviedla, že mu bola oporou, žili normálnym manželským životom, aj v najťažších životných situáciách stála pri ňom v dobrom i v zlom, tak, ako to sľúbila pri uzatvorení manželstva dňa 04.07.1998. Uviedla i to, že žalovaného ako svojho manžela celé roky ľúbila a starala sa o neho, že mu nikdy nebola neverná a nikdy nemala mimomanželský vzťah. Tieto tvrdenia žalobkyne korešpondujú s návrhom na rozvod manželstva zo dňa 23.02.2021, podaným na súde dňa 25.02.2021. Návrh na rozvod manželstva podal

žalovaný, pričom sám žalovaný uvádzal ako dôvod rozvodu jeho známosť, ktorá v tom čase trvala už pol roka. Podaním zo dňa 12.09.2023 žalobkyňa ako dôkaz predložila komunikáciu sporových strán, z ktorej vyplýva, že sa žalobkyňa snažila manželstvo zachrániť, že dôvodom rozvodu bola nevera na strane žalovaného, a že sám žalovaný potvrdil, že nevyužil šance na záchranu manželstva, ktoré mu dávala žalobkyňa. V danom období, konkrétne dňa 31.12.2020 žalovaný písal žalobkyni okrem iného aj to, že „áno mal som to v paži, ale dnes som si to všetko uvedomil ako som tebe a chalanom ublížil, ako si stála pred garážou keď som odchádzal s autom“. V iných správach písal zase o tom, že si nevážil, že mu žalobkyňa dala druhú šancu, že túto šancu nevyužil. Na to mu žalobkyňa odpísala, že to nechápe, a že ona na mieste žalovaného by urobila aj nemožné. Na to reagoval žalovaný správou, že on taký nie je. Žalobkyňa písala žalovanému taktiež to, že pred 22 rokmi sľúbila pred Bohom, že bude milovať v dobrom aj zlom, v zdraví aj chorobe a aj to dodržuje, má to v srdci. Vo svojom vyjadrení zo dňa 24.05.2021 k návrhu na rozvod uvádzala žalobkyňa ako dôvod nezhôd so žalovaným p. A. J., s ktorou mal mať žalovaný milenecký vzťah asi od septembra 2020. Žalobkyňa v danom vyjadrení o. i. poukazovala aj na to, že sám žalovaný p. J. napísal, že v manželstve bol šťastný až kým nestretol ju. Vzhľadom na výpoveď žalovaného na pojednávaní konanom v tomto spore dňa 03.12.2024 žalobkyňa doložila ako dôkaz komunikáciu žalovaného s p. A. J., z ktorej je zrejmé, že žalovaný a pani J. boli v intenzívnom kontakte, nielen telefonickom, ale aj osobnom, a že sa správali ako partneri (dohadovali si stretnutia, riešili osobné aj intímne otázky, svoju budúcnosť a podobne). Táto komunikácia je z obdobia, kedy žalovaný a žalobkyňa ešte žili v spoločnej domácnosti. Žalovaný okrem iného p. J. výslovne napísal „myslel som si, že som šťastný, ale pri tebe je to niečo iné“, čo jej následne vysvetlil tak, že je šťastný v manželstve, ale že odkedy stretol ju, je to nádherné a neskutočne pekné. V doloženej komunikácii si žalovaný a p. J. medzi sebou dohadujú osobné stretnutia, viedli erotickú komunikáciu, vrátane preposielania fotiek, pričom z kontextu a obsahu správ jasne vyplýva, že sa intímne stýkali už v čase pred odsťahovaním sa žalovaného zo spoločnej domácnosti so žalobkyňou. Tvrdenia samotného žalovaného uvádzané v písomnej komunikácii so žalobkyňou, s p. J., ako aj v návrhu na rozvod tak vyvracajú pravdivosť tvrdení žalovaného, ktorými na pojednávaní dňa 03.12.2024 prezentoval príčiny a okolnosti rozvodu manželstva so žalobkyňou. V konaní o rozvod manželstva žalovaný nepopieral, že bol žalobkyni neverný, a že v tom čase mal viac ako pol roka vzťah s inou ženou. Intenzitu zásahu žalovaného do práv žalobkyne je potrebné skúmať práve vzhľadom na uvedené špecifické okolnosti daného prípadu. Nevera žalovaného sa podľa dostupných dôkazov objektívne stala, žalovaný ju v čase rozvodu ani nepopieral, k rozvodu došlo a teda nejedná sa iba o subjektívny pocit žalobkyne. Hoci žalobkyňa opakovane poukazovala na závery Krajského súdu v Žiline uvádzané v rozsudku sp. zn. zo dňa 28.06.2017, súd prvej inštancie sa s nimi v napadnutom rozsudku nevysporiadal. Na základe vykonaného dokazovania malo k nevere žalovaného dôjsť ešte pred rozvodom manželstva, t. j. pred podaním návrhu na rozvod manželstva, ktorý navyše nepodala žalobkyňa, ale samotný žalovaný s výslovným zdôvodnením, že má pol roka inú známosť. Teda svoju známosť žalovaný nepochybne nadviazal ešte počas manželstva. Ak by boli vzťahy medzi sporovými stranami ako manželmi skutočne zlé už od roku 2019, žalovaný by túto skutočnosť nepochybne spomenul už v návrhu na rozvod manželstva, tento návrh by zjavne podal už skôr a svojej novej známosti by nepísal, že až kým nestretol ju, bol v manželstve šťastný. Nevera žalovaného, ktorou žalobkyňa odôvodnila svoju výzvu na vrátenie daru, sa objektívne javí ako skutočnosť, ktorou jej bola spôsobená nezvratná ujma spočívajúca práve v rozpade manželstva a rodiny, ktorých rozpad spôsobil žalovaný z dôvodu svojej novej známosti. Je pritom všeobecne známym faktom, že naša spoločnosť (čo sa nakoniec premieta aj do legislatívnej úpravy) je založená na monogamnej tradícii, ctí si a dbá o ochranu rodiny, ako aj manželstva, pričom ich význam pre spoločnosť je opakovane zvýrazňovaný napr. aj v zákone o rodine alebo tiež v SR. Svojou neverou voči žalobkyni sa žalovaný dopúšťal správania, ktorým konal v rozpore so snahou budovať harmonickú rodinu, v rozpore so zásadami úcty k manželstvu, k rodinnému životu, pričom správanie žalovaného napokon viedlo k rozpadu a rozvodu manželstva. Nevera v manželstve vnáša do intímneho vzťahu manželov nedôveru, a tým prirodzene ohrozuje aj ďalšie trvanie manželstva (čo sa potvrdilo aj v danom prípade). Udržiavanie mimomanželského vzťahu za trvania manželstva je v západoeurópskej monogamnej kultúre celospoločensky hodnotené ako amorálne a neakceptovateľné. Nevera je skutočnosť, ktorou zároveň bola žalobkyni spôsobená nezvratná ujma spočívajúca v rozpade manželstva a tým aj rodiny. Žalovaný porušil dobré mravy hrubým spôsobom, keď v čase trvania manželstva udržiaval mimomanželský vzťah s inou ženou, čo nemožno nazvať inak, ako manželskou neverou. Za týchto okolností je nepochybné, že žalovaný hrubým spôsobom porušil aj svoje zákonné manželské povinnosti vyplývajúce z ust. zákona o rodine - povinnosť žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať

svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Nakoľko o plnohodnotnú rodinu prišli aj synovia sporových strán, spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy sa žalovaný správal aj voči blízkym osobám žalobkyne (jej synom). Pokiaľ súd prvej inštancie argumentuje tým, že žalovaný nemal v úmysle nejakým spôsobom žalobkyňu o majetok oklamať, prípadne, že v čase darovania nemal úmysel ukončiť vzťah so žalobkyňou, uvedené je vzhľadom na zákonné kritéria vrátenia daru podľa bezpredmetné. K premlčaniu nárokov žalobkyne nedošlo, preto je právne irelevantné, v akom čase po darovaní došlo ku konaniu žalovaného popísanému v podanej žalobe. Pokiaľ ide o hrubé porušenie dobrých mravov, ktoré mal žalovaný vykonať vykreslením žalobkyne ako lenivej, detinskej a nevyspelej osoby a zároveň vyjadrením na adresu rodinných príslušníkov žalobkyne, že majú psychické ťažkosti a liečili sa na psychiatrii, súdu nie je zrejmé, akým spôsobom by mohli tieto vyjadrenia v rámci súdneho konania žalobkyni uškodiť v jej bežnom živote, keďže vyjadrenia žalovaného zostávajú v súdnom spise a rozsudky súdov sú následne anonymizované. Je nesporné, že žalovaný napr. vo svojom vyjadrení podanom dňa 14.12.2022 na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou k sp. zn. vo vzťahu k žalobkyni uviedol, že „moja exmanželka si ponechala naše usporené financie vo výške cca. 7 000,- eur a moju polovicu mi odmieta dať“. Taktiež uviedol pri opise jej osoby „to, že exmanželka sa hrá na obeť a chudiatko, je jej chyba.... že nie je schopná prejsť cca. 350 metrov do práce je skôr jej lenivosť“. Žalobkyňu opísal tak, že „je nepriateľská, nevyspelá a detinská“. K tomu dodal „Bohužiaľ je to zapríčinené tým, že má jej rodina psychické ťažkosti a liečili sa na psychiatrii“. Žalovaný tým v konaní pred súdom neoprávnene útočil a znevažoval nielen osobu žalobkyne, ale dokonca aj jej rodinu, čím opätovne hrubo porušil dobré mravy. Pokiaľ ide o dopady popísaného osočovania na bežný život žalobkyne, vo vyjadrení zo dňa 08.09.2023 žalobkyňa uviedla, že pracuje v oblasti školstva, píše posudky a správy na deti po ich vyžiadaní si z ÚPSVaR, čiže spolupracuje s pracovníčkami odboru sociálnych vecí na ÚPSVaR. Poukázala preto na tú skutočnosť, čo si títo ľudia o nej pomyslia pri čítaní vyjadrení žalovaného, v ktorých žalobkyňu nepravdivo popisuje veľmi negatívne. Žalovaný si našiel mimomanželský pomer, hoci bol v manželstve šťastný, porušil svoj manželský sľub a opustil svoju rodinu. Okrem toho šíri klamstvá a očierňuje nielen osobu žalobkyne, ale aj jej príbuzných. Písomné vyjadrenia žalovaného, na ktoré žalobkyňa poukazovala, v spojení s jeho neverou dotvárajú celkový obraz o intenzite správania sa žalovaného, ktoré by mal súd vyhodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Tvrdenia žalovaného pritom nemožno zľahčovať. Svoju frustráciu či hnev si totiž žalovaný neventiluje v súkromnej komunikácii so žalobkyňou, ale priamo prostredníctvom podaní adresovaných súdu. Je nutné podotknúť, že správanie žalovaného ani v rovine šírenia negatívneho obrazu o žalobkyni a jej rodine zjavne nevykazuje známky momentálneho krátkodobého afektu, pretože svoje tvrdenia žalovaný uvádza opakovane, či už v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, ako aj v tomto spore. Obraz o žalobkyni a jej rodine šíri žalovaný celkom evidentne neslušnými, spoločensky nežiaducimi výrokmi. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že podanej žalobe v celom rozsahu vyhovie, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. V zákonnej lehote na podanie odvolania voči rozsudku žalobkyňa doplnila svoje odvolanie aj o argumentáciu vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania. Podľa žalobkyne boli naplnené dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému v tom, že sa žalovaný voči žalobkyni dopustil správania, ktoré bolo v rozpore so zákonom a v rozpore s dobrými mravmi. Takýto záver vyplýva priamo z napadnutého rozsudku. Žalobkyňa preto zjavne odôvodňovala uplatnenie svojho nároku na vrátenie daru na základe konkrétneho, v žalobe popísaného správania žalovaného. Predmetné správanie žalovaného sa z hľadiska preukázania skutkových tvrdení žalobkyne reálne stalo, jeho existencia bola v spore preukázané, pričom dané správanie súd považoval za porušujúce zákon a dobré mravy. Dôvodom zamietnutia podanej žaloby bola len tá skutočnosť, že podľa názoru súdu prvej inštancie správanie sa žalovaného nenaplnilo znaky hrubého porušenia dobrých mravov. Žalobkyňa považuje za nespravodlivé, aby bol žalovanému priznaný nárok na náhradu trov konania, a aby bola žalobkyňa následne povinná platiť žalovanému náhradu trov konania v situácii, kedy sa voči nej žalovaný svojim správaním (ktoré priamo súvisí s predmetom podanej žaloby) preukázateľne dopustil zákon porušujúceho a dobrým mravom odporujúceho konania. V záujme dosiahnutia spravodlivosti je dôvodné aplikovať na nároky žalovaného na náhradu trov konania ustanovenie a žalovanému nepriznať náhradu trov konania (ako prvostupňového, tak aj odvolacieho konania).

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že napadnutý rozsudok považuje v celom rozsahu za zákonný, spravodlivý a správny. Žalovaný sa stotožňuje s právnym

názorom vyjadreným v rozsudku, t. j. že z vykonaného dokazovania v kontexte rozhodovacej činnosti súdov vyplynul záver, že v danom prípade sa nejednalo o hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovaného. To znamená, že neboli splnené hmotnoprávne podmienky na úspešnosť žaloby o vrátenie daru. V danom prípade je nevera zo strany žalovaného objektívnou skutočnosťou, ktorú ani žalovaný nevyvracal, a teda súhlasí, že to nie je subjektívny pocit žalobkyne. Čo však je subjektívnym pocitom žalobkyne, je tvrdenie, že manželstvo bolo v danom prípade harmonické a plnilo svoj spoločenský účel. Žalovaný bol v manželstve dlhodobo nespokojný a nešťastný a výsledok v podobe známosti a rozvodu je v tomto prípade logickým vyústením tejto situácie. Neznamená to však automaticky hrubé porušenie dobrých mravov. Rozvod manželstva, prípadne uzatvorenie druhého manželstva je absolútne bežným spoločenským javom, je pomerne detailne upravené zákonom o rodine a zákonodarca s ním nespája také konsekvencie, aké si vykonštruovala žalobkyňa. Argumentácia žalobkyne o tom, že žalovaný sa správa spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy tiež k ich spoločným deťom tým, že aj tieto prišli o plnohodnotnú rodinu, je opäť absolútne účelová a nemožno na ňu prihliadať ako na právny argument v súvislosti s ust. . S uvedeným sa súd prvého stupňa riadne vysporiadal. V danom prípade ide len o subjektívny pocit žalobkyne a nie o objektívne naplnenie konania proti dobrým mravom a už vôbec nie vo vyššej intenzite. V danej súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod R 61/1997 a na rozhodnutie sp. zn. zo dňa 26.08.2020. Odkázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 25.10.2012, kde súd vyjadruje právny názor, že exces obdarovaného (aj v podobe manželskej nevery) nie je automaticky hrubým porušením dobrých mravov. Správanie sa žalovaného správne súd vyhodnocoval ako celok v kontexte a dospel k správnemu právnemu názoru, že v danom prípade sa o hrubé porušenie dobrých mravov nejednalo. V danom prípade je rozhodujúci aj časový aspekt a motivácia žalobkyne na podanie žaloby. Žalobkyňa so žalobcom žili ako manželia od roku 2004 v nehnuteľnosti – rodinnom dome – spoločnej domácnosti, ktorý je postavený na pozemku, ktorý od roku 2001 patril do výlučného vlastníctva žalobkyne a následne po približne 6- tich rokoch sa žalobkyňa rozhodla po vzájomnej dohode v celej rodine darovať 1-ný podiel svojmu manželovi – žalovanému, pričom spolu ďalej žili vyššie uvedeným spôsobom v rámci usporiadaných právnych vzťahov v manželskom zväzku a v tejto nehnuteľnosti na tomto pozemku, a to až do rozvodu manželstva, teda približne ďalších 11 rokov. Po rozvode manželstva sa zo spoločnej domácnosti odsťahoval práve žalovaný a žalobkyňa ostala spolu s deťmi žiť v rodinnom dome. Žalovaný sa so žalobkyňou viac krát pokúšal dohodnúť na vyporiadaní ich BSM, avšak bezúspešne. Žalobkyňa má kategoricky inú predstavu o vyporiadaní ich spoločného BSM ako žalovaný. Nakoľko od rozvodu prebehla medzi účastníkmi už aj písomná komunikácia ohľadom vyporiadania ich spoločného BSM, je možné predpokladať, že žalobkyňa si je vedomá, že v prípade, že chce naďalej užívať rodinný dom, ktorý tvorí masu BSM a rovnako aj pozemok, na ktorom je tento rodinný dom postavený, a ktorý patrí do podielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného, bude musieť žalovanému vyplatiť jeho vyrovnávací podiel (a to aj z podielového vlastníctva pozemku). Konanie o vyporiadanie BSM medzi stranami sporu je vedené na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. . Jedinou motiváciou podania žaloby o vrátenie daru je, že sa žalobkyňa snaží získať predmetný pozemok do svojho výlučného vlastníctva a znížiť tak potenciálny vyrovnávací podiel žalovaného, ktorý mu prináleží z vyporiadania ich spoločného BSM ako aj ich podielového spoluvlastníctva. Rozsudok je zákonný, spravodlivý a správny, pričom spĺňa Ústavným súdom SR garantované podmienky pre výklad právnych noriem. Súd rešpektoval všetky základné metódy výkladových pravidiel podľa všeobecnej teórie práva. Rozsudok rovnako spĺňa nároky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia stanovené Ústavným súdom SR a Európskym súdom pre ľudské práva. Rovnako odôvodnenie Rozsudku je plne v súlade s ust. . Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny, a aby žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

5. Žalobkyňa v písomnej replike k vyjadreniu žalovaného, podanej prostredníctvom jej právneho zástupcu, uviedla, že v celom rozsahu trvá na podanom odvolaní, pričom ďalšie skutočnosti už neuvádza.

6. Žalobkyňa v ďalšej písomnej replike k vyjadreniu žalovaného, podanej osobne samotnou žalobkyňou, uviedla, že na pojednávaní, ktoré sa konalo bez prítomnosti žalovaného, v skratke opísala ako žili, a že ich manželstvo bolo po všetkých stránkach až do decembra 2020, kedy exmanžel odišiel, plne funkčné a úplne normálne. Na ďalšom pojednávaní žalovaný aj napriek skutočnosti, že mal pred súdom

hovoriť pravdu, klamal v celej svojej výpovedi. Bolo to neuveriteľne kruté počúvať nepravdy o tom, ako spolu netvorili funkčné manželstvo už aj dva roky, ako vlastne exmanželovi nič iné nezostávalo iba nájsť si milenku, ako on vlastne s ňou ani nespával... Klamstvo za klamstvom. Pre vyvrátenie aspoň niektorých klamstiev, ktoré žalovaný na pojednávaní pouvádzal, doložila žalobkyňa SMS komunikáciu, ale neboli zohľadnené jej fakty. Súd nepreveril či očierňovanie manželstva, manželských povinností žalobkyne a spolužitia strán sporu bolo pravdivé. Súd sa vôbec nevysporiadal s viacerými faktami, ktoré boli v návrhu žalobkyne uvedené. Nie je spravodlivé, aby po tom, ako sa exmanžel žalobkyne zachoval voči nej, deťom a jej rodine, vďaka ktorým nadobudol uvedený pozemok, a po tom čo naklamal na súdnom pojednávaní, bolo stále tvrdené, že neporušil dobré mravy. V akej spoločnosti sme sa ocitli, keď muž opustí svoje deti a svoju manželku, bez akéhokoľvek vážneho dôvodu si nájde milenku, je neverný, chová sa k nim vrcholne nevhodne, osočuje žalobkyňu, človeka ktorý by 22 rokov pre neho urobil čokoľvek, vypisuje nepravdy, psychicky ju deptá a súd mu dá za pravdu, že nie je dôvod na vrátenie daru, ktorý mu bol daný z lásky a dôvery. Keby sa tak čisto morálne jej exmanžel správal, nežiadala by súd o vrátenie daru. Psychická ujma a psychická ujma pre jeho vlastné deti je horšia ako akýkoľvek fyzický útok či napadnutie. Psychické ublíženie a klamstvá bolia a ublížia viac ako bitka, či facka. Je smutné, že náš právny systém si zastal človeka, ktorý sa zachoval a chová veľmi nevhodne a ubližujúco. Žalobkyňa trvá na tom, že jej exmanžel hrubo porušil svojim správaním a konaním dobré mravy a sústavne to preukazuje, tak ako aj na súdnom pojednávaní dňa 11.02.2025. Jeho slová a tvrdenia o ich spolužití, o tom ako sa postavil do role obete, sú zavádzajúce a nepravdivé. Spôsobujú psychické trápenie a úzkosť.

7. Žalovaný v písomnej duplike k replike žalobkyne uviedol, že odvolaním napadnutý rozsudok plne reflektuje na vykonané dokazovanie, je v súlade s dobrými mravmi a rešpektuje zásadu právnej istoty. Sudca riadne a presvedčivo odôvodnil právny záver, ktorý vyplýva z hodnotenia dôkazov a z aplikácie judikatórnych záverov v obdobných veciach. 8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti ( a ), a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody ( napadnuté rozhodnutie podľa a , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa ako vecne správny potvrdiť.

9. Súd prvej inštancie zamietol napadnutým rozsudkom žalobu žalobkyne o vrátenie daru na tom právnom závere, že správanie žalovaného znaky hrubého porušenia dobrých mravov nenaplnilo, čím neboli splnené podmienky na vrátenie daru.

10. Podstata odvolacích argumentov žalobkyne bola koncentrovaná najmä na tvrdenia o tom, že súd v rozpore s vykonaným dokazovaním a ust. neposúdil správanie sa žalovaného ako hrubé porušenie dobrých mravov, ako aj na tvrdenia o nedostatkoch odôvodnenia napadnutého rozsudku a tvrdenia, že v súvislosti s rozhodnutím o náhrade trov konania mal aplikovať ustanovenie .

11. Žalobkyňa v podanom odvolaní uplatnila odvolacie dôvody podľa v tom, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v

konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

13. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov strán sporu. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

14. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

15. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli, skutkové závery súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní, súd prvej inštancie neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z . Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle a k odvolacím námietkam žalobkyne dodáva nasledovné.

16. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že je vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1 k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa v katastrálnom území D., obec Uhrovec, okres F. I. F., zapísaných na LV č. XXX ako pozemky registra „C“ parc. č. XXX/X – orná pôda o výmere 1281 m2 a parc. č. XXX/X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 118 m2, a to z titulu nároku na vrátenie daru, keďže tvrdila, že uvedený spoluvlastnícky podiel darovala žalovanému počas ich manželstva v roku 2010, pričom žalovaný jej bol následne neverný, manželstvo bolo v roku 2021 rozvedené a v konaní vedenom na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod spis. zn. sa negatívne vyjadril o jej osobe a o jej rodine. Práve v nevere manžela a v jeho uvedených negatívnych vyjadreniach žalobkyňa videla správanie hrubo porušujúce dobré mravy.

17. Dobré mravy, hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných pravidlách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovať. Ide o súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je mnohokrát zabezpečované i právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Dobré mravy je nutné chápať ako súhrn určitých etických a kultúrnych noriem spoločnosti, z ktorých niektoré sú trvalou a nemennou súčasťou ľudskej spoločnosti, iné spolu so spoločnosťou podliehajú vývoju.

18. Správanie sa obdarovaného voči darcovi alebo voči členom jeho rodiny, ktoré hrubým spôsobom porušuje dobré mravy, zakladá podľa darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Predpokladom úspešnej požiadavky na vrátenie daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Uvedené zákonné ustanovenie za právne relevantné považuje len také správanie obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu. Hrubé porušenie dobrých mravov zákon nedefinuje, no ustálená súdna prax ho charakterizuje ako porušenie dobrých mravov značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie.

19. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný si počas trvania manželstva od augusta 2020 našiel priateľku, následne sa o tejto skutočnosti žalobkyňa dozvedela, 28.12.2020 sa žalovaný odsťahoval zo spoločnej domácnosti a 25.02.2021 podal návrh na rozvod manželstva a manželstvo strán sporu bolo následne rozvedené.

20. Nevera počas manželstva je jednak porušením zákonnej povinnosti manžela podľa § 18 zákona o rodine a zároveň, čo je nespochybniteľné, je tiež porušením dobrých mravov, keďže naša spoločnosť je založená na ochrane monogamného manželského zväzku.

21. Žalovaný tým, že bol žalobkyni počas ich manželstva neverný, porušil dobré mravy, ako aj uvedenú zákonnú povinnosť. Na druhej strane však toto porušenie dobrých mravov nepredstavuje ani podľa názoru odvolacieho súdu hrubé porušenie dobrých mravov, ktoré by zakladalo nárok žalobkyne na vrátenie daru. V konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci ani odvolací súd nevzhliadol správanie sa žalovaného spočívajúce v nevere voči manželke ako také, ktoré by dosahovalo značnú intenzitu, resp. že by vykazovalo znaky sústavného porušovania dobrých mravov. Žalovaný mal síce počas manželstva vzťah s inou ženou, avšak podľa skutkových zistení sa jednalo o pomer s jednou ženou mimo manželstva a zároveň počas krátkeho obdobia, kým došlo k rozvodu manželstva. Je pochopiteľné, že aj takáto nevera bola a je žalobkyňou vnímaná značne negatívne, zraňuje ju a zároveň mala za následok rozpad manželstva, avšak pri objektívnom hľadisku, ktoré je pri skúmaní správania sa obdarovaného prvoradé, nedosahuje toto intenzitu značného, ani sústavného porušovania dobrých mravov, o ktorom by bolo možné hovoriť napríklad vedy, ak by sa nevery dopúšťal po podstatne dlhšie časové obdobie, prípadne by mal počas manželstva viac mimomanželských vzťahov. Ani okolnosť, že žalobkyňa sa snažila manželstvo zachrániť a žalovaný túto možnosť nevyužil, nezvyšuje intenzitu správania sa žalovaného v rozpore s dobrými mravmi na úroveň hrubého porušenia dobrých mravov.

22. Je pochopiteľné, že minimálne do času, keď sa žalovaný dopustil nevery, žalobkyňa žalovaného ľúbila, bola mu oporou a nevera zo strany manžela jej ublížila a mala za následok rozpad rodiny, no z objektívneho hľadiska neboli zistené a preukázané žiadne objektívne okolnosti, ktoré by bolo možné hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Odvolací súd nenamieta, že intenzitu správania sa žalovaného je potrebné skúmať práve vzhľadom na špecifické okolnosti daného prípadu, avšak v danom spore nevzhliadol žiadne také špecifické okolnosti, za ktorých by mohol vyhodnotiť neveru žalovaného ako hrubé porušenie dobrých mravov. Nevera v manželstva má spravidla za následok rozpad rodiny, avšak podľa názoru odvolacieho súdu predstavuje hrubé porušenie dobrých mravov až vtedy, ak k tomu pristúpia ďalšie závažné okolnosti na strane jedného z manželov, alebo sa nevera udeje spôsobom znevažujúcim dôstojnosť druhého z manželov tak, ako to napr. vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z 29. apríla 2002, sp. zn. . Okolnosti nevery žalovaného, ktoré by znevažovali dôstojnosť žalobkyne, z vykonaného dokazovania nevyplývajú. Takýmito nie je subjektívny pocit žalobkyne, ani obsah komunikácie medzi žalovaným a jeho známosťou, ani odmietnutie žalovaného tento jeho amorálny čin napraviť, a ani následok v podobe rozvodu manželstva. Rovnako neboli zistené žiadne vedľajšie okolnosti, ktoré by rozpor takéhoto konania s dobrými mravmi zvyšovali na úroveň ich hrubého porušenia.

23. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na závery Krajského súdu v Žiline uvádzané v rozsudku sp. zn. zo dňa 28.06.2017, tak jeho závery o manželskej nevere ako o hrubom porušení dobrých mravov nie sú vzhľadom na rozdielne skutkové okolnosti použiteľné na prejednávanú vec, keďže v uvedenej veci bolo s neverou spojené aj poníženie manžela, pretože o nevere vedelo väčšie množstvo ľudí, a neverná manželka sa pravidelne zdržiavala, dokonca noci prespávala u svojho priateľa, v dôsledku čoho bola z jej strany aj zanedbávaná starostlivosť o maloleté dieťa, pričom v tejto veci takéto, ani obdobne závažné skutkové okolnosti zistené neboli.

24. Pokiaľ ide o hrubé porušenie dobrých mravov, ktoré mal žalovaný vykonať vykreslením žalobkyne ako lenivej, detinskej a nevyspelej osoby a zároveň vyjadrením na adresu rodinných príslušníkov žalobkyne, že majú psychické ťažkosti a liečili sa na psychiatrii, ani tieto vyjadrenia nedosahujú svojou intenzitou hrubé porušenie dobrých mravov. V štádiu rozvodového konania, resp. následných súdnych konaní po rozvode manželstva sú takéto a obdobné vyjadrenia relatívne časté vzhľadom na to, že dvaja ľudia ukončili často dlhoročný vzťah, cítia voči sebe zášť, v niektorých prípadoch dokonca nenávisť, a potom je aj pochopiteľné, hoc nie správne a ani odvolací súd to neschvaľuje, že ich vzájomné vyjadrenia jedného voči druhému sú ostrejšie, útočnejšie, niekedy dokonca extrémne vulgárne. Výrazové prostriedky, ktoré žalovaný použil, boli síce nevhodné, avšak neboli ani vulgárne, ani výrazne expresívne, ani sústavné, a preto nepredstavujú hrubé porušenie dobrých mravov. Tvrdenie žalobkyne, ako na ňu môžu nazerať tretie osoby v dôsledku takýchto vyjadrení

zo strany žalovaného, sú jej subjektívne pocity, pričom okolnosť, že by sa žalobkyňou tvrdené nazeranie na jej osobu zo strany tretích osôb aj objektívne prejavilo, preukázané nebolo. 25. Na základe uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že správanie sa žalovaného nepredstavovalo porušenie dobrých mravov v takej intenzite, že by ho bolo možné vyhodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov, a preto žalobkyni nárok na vrátenie daru nevznikol.

26. Žalobkyňa ďalej namietala nesprávnosť výroku o náhrade trov konania, keď podľa nej boli naplnené dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému v tom, že sa žalovaný voči žalobkyni dopustil správania, ktoré bolo v rozpore so zákonom a v rozpore s dobrými mravmi.

27. Náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu), charakteristická pre sporové konanie, ktorá je premietnutá v ustanovení ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania, pričom úspech vo veci súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci je doplnená zásadou zodpovednosti za zavinenie, ktorá je vyjadrená ustanovením . Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konania sa uplatní tak, že neúspešná strana je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Ide o náhradu všetkých trov, ktoré sú preukázané, odôvodnené, účelne vynaložené a ktoré vznikli v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom (t. j. víťazstvom) v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Plný úspech v spore môže mať žalobca aj žalovaný. Aplikujúc uvedené na posudzovanú právnu vec, žalovaný bol v konaní úspešný, pretože žaloba bola zamietnutá.

28. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 6. júna 2019 aplikácia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa zásady úspechu v konaní, príslušný súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Takéto rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom.

29. Aplikácia ustanovenia pre nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa ustanovenia vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.

30. Odvolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie upravujúce moderačné právo súdu, osobitne zdôrazňujúce kritérium dôvodov hodných osobitného zreteľa, sa má vykladať prísne reštriktívne a teda uplatnenie tohto ustanovenia prichádza do úvahy len výnimočne, keď výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. V danom prípade má odvolací súd za to, že zo strany žalobkyne neboli produkované žiadne také dôvody hodné osobitného zreteľa a žiadne výnimočné okolnosti veci, ktoré by odôvodňovali použitie citovaného ustanovenia.

31. Ani v predmete sporu, ani u strán sporu nebola vzhliadnutá žiadna taká okolnosť, ktorú by bolo možné považovať za výnimočnú pre rozhodnutie o náhrade trov konania podľa . Spor, ktorého predmetom je vrátenie daru, pričom žaloba je zamietnutá z dôvodu, že k porušeniu dobrých mravov došlo, avšak intenzita takého správania nedosahuje ich hrubé porušenie, nie je ojedinelým a ničím výnimočným. Samotné porušenie dobrých mravov zo strany žalovaného taktiež nepredstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa, aby mu nebola priznaná náhrada trov konania ako úspešnej strane sporu. Žalobkyňa žiadne iné konkrétne okolnosti, ktoré by mali existovať či už na jej strane, alebo na strane žalovaného, a ktoré by odôvodňovali rozhodnutie o trovách konania podľa

, neprezentovala, odhliadnuc od jej subjektívne negatívnych, hoc pochopiteľných pocitov a nazerania na správanie žalovaného ako nemorálneho. Uvedené okolnosti sú však nepostačujúce a nie výnimočné, neodôvodňujúce aplikáciu ustanovenia . Z týchto dôvodov považoval odvolací súd aj výrok o náhrade trov konania a nepoužitie moderačné práva súdu v zmysle za vecne správne.

32. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobkyne ako nedôvodné, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa potvrdil.

33. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a úspešnému žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Tak, ako v konaní pred súdom prvej inštancie, t. j. vrátane dôvodov uvedených vyššie, ani v odvolacom konaní súd nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa, ani žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov odvolacieho konania žalovanému podľa .

34. O samotnej výške náhrady trov konania v prvoinštančom, ako aj odvolacom konaní, rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa .

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ): dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa ). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).