Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14CoP-53-2025.pdf
PDF · 144.27 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoP/53/2025
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Kristíny Srnkovej, v právnej veci navrhovateľa: A. A. B., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/X, D., v konaní zastúpený advokátom JUDr. Matejom Vidom, so sídlom Papraďová 3, Bratislava proti manželke navrhovateľa: E. F., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, D., v konaní zastúpená spoločnosťou: advokátska kancelária AKPF s.r.o., so sídlom: Dúbravská cesta 2, Bratislava – mestská časť Karlova Ves, 841 04, IČO: 55 032 800, v konaní o rozvod manželstva a o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletým deťom: G. B., narodený XX.XX.XXXX, E. B., narodená XX.XX.XXXX, obe trvale bytom H. I. XXX/XX, D. a D. B., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom ako matka, všetky deti v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava, o odvolaní manželky proti rozsudku Mestského súdu Bratislava II č. k. 5P/97/2023-127 zo dňa 21.10.2024, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. z r u š u j e a vec mu v tejto časti v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. rozviedol manželstvo účastníkov konania A. A. B., narodeného XX.XX.XXXX a E. F., J. F., narodenej XX.XX.XXXX, výrokom II. maloletého G., narodeného XX.XX.XXXX, maloletú E., narodenú XX.XX.XXXX a maloletú D., narodenú XX.XX.XXXX zveril do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov s tým, že obaja rodičia sú oprávnení zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok a interval striedavej osobnej starostlivosti o maloleté deti určil nasledovne: Otec bude zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloleté deti vždy v čase od piatku v párnom kalendárnom týždni od 08:00 hod. do nasledujúceho piatku v nepárnom kalendárnom týždni do 08:00 hod., a matka bude zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloleté deti vždy v čase od piatku v nepárnom kalendárnom týždni od 08:00 hod do nasledujúceho piatku v párnom kalendárnom týždni do 08:00 hod., s výnimkou jarných, veľkonočných, letných, jesenných a vianočných školských prázdnin.
Počas prázdnin budú maloleté deti v osobnej starostlivosti matky:
- každý nepárny kalendárny rok počas jarných prázdnin, od posledného školského dňa predchádzajúceho prvému dňu jarných školských prázdnin od 16:00 hod. do pondelka nasledujúceho po poslednom dni jarných školských prázdnin do 08:00 hod.,
- každý párny kalendárny rok vždy od 08:00 hod. Zeleného štvrtka do 16:00 hod. utorka, nasledujúceho po Veľkonočnom pondelku,
- každý rok počas letných prázdnin v čase odo dňa 15.07. od 16:00 hod. do 01.08. do 08:00 hod., od 15.08. od 16:00 hod. do 31.08. do 16:00 hod.,
- každý nepárny kalendárny rok počas jesenných prázdnin odo dňa bezprostredne predchádzajúcemu jesenným prázdninám od 16:00 hod. do prvého školského dňa po prázdninách do 08:00 hod.,
- každý nepárny kalendárny rok počas vianočných prázdnin v čase od posledného školského dňa pred prázdninami od 16:00 hod. do 30.12. do 16:00 hod. a každý nepárny kalendárny rok počas vianočných prázdnin v čase od 30.12. od 16:00 hod. do prvého školského dňa po prázdninách do 08:00 hod.
Počas prázdnin budú maloleté deti v osobnej starostlivosti otca:
- každý párny rok počas jarných prázdnin, od posledného školského dňa predchádzajúceho prvému dňu jarných školských prázdnin od 16:00 hod. do pondelka nasledujúceho po poslednom dni jarných školských prázdnin do 08:00 hod.,
- každý nepárny kalendárny rok vždy od 08:00 hod. Zeleného štvrtka do 16:00 hod. utorka, nasledujúceho po Veľkonočnom pondelku,
- každý rok počas letných prázdnin v čase odo dňa 30.06. od 16:00 hod. do 15.07. do 16:00 hod., od 01.08. od 08:00 hod. do 15.08. do 16:00 hod.,
- každý párny rok počas jesenných prázdnin odo dňa bezprostredne predchádzajúcemu jesenným prázdninám od 16:00 hod. do prvého školského dňa po prázdninách do 08:00 hod.,
- každý párny kalendárny rok počas vianočných prázdnin v čase od posledného školského dňa pred prázdninami od 16:00 hod. do 30.12. do 16:00 hod. a každý párny kalendárny rok počas vianočných prázdnin v čase od 30.12. od 16:00 hod. do prvého školského dňa po prázdninách do 08:00 hod.
Obidvaja rodičia sú povinní maloleté deti riadne pripraviť a v stanovenom dni a hodine odovzdať druhému rodičovi. Odovzdanie sa realizuje v predškolskom alebo školskom zariadení a v prípade ak sa dieťa v školskom zariadení nenachádza v bydlisku toho rodiča, ktorého starostlivosť končí a preberá si ho ten rodič, ktorého starostlivosť začína.
Výrokom III. súd prvej inštancie rozhodol o neurčení výživného počas trvania striedavej osobnej starostlivosti a výrokom IV. rozhodol o trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznal.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne posúdil podľa ust. § 18, § 23 ods. 1 a 2, § 24 ods. 1, 3 a 5, § 25 ods. 1, 2 a 4, § 26, § 62 ods. 1, 2 a 6, § 75 ods. 1 a 2, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 a 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o rodine“), keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že manželstvo účastníkov konania je dlhodobo vážne a trvalo rozvrátené a nie je reálny predpoklad, že by mohlo v budúcnosti plniť svoj spoločenský účel. Dôvodil, že manželstvo účastníkov je len formálnym zväzkom, manželia spolu dlhodobo nežijú v jednej domácnosti, nehospodária spolu a zhodne sa vyjadrili, že netúžia tvoriť rodinu ako jeden celok. Z uvedeného dôvodu prvoinštančný súd návrhu vyhovel a manželstvo účastníkov konania rozviedol. Vo vzťahu k zvereniu maloletých detí súd prvej inštancie, s poukazom na ich záujem ako aj na to, aby citový vzťah detí k obom rodičom zostal zachovaný, rozhodol o určení rovnocennej striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, dôvodiac, že na výchove dieťaťa sa majú podieľať obaja rodičia, čo nie je len právom ale aj povinnosťou, ktorá vyplýva pre oboch rodičov zo zákona rovnako. Poukázal na hmotnoprávne podmienky pre nariadenie striedavej osobnej starostlivosti. Mal za preukázané, že vzťahy medzi rodičmi sú síce hlboko rozvrátené a konfliktné, napriek tomu striedavá osobná starostlivosť o maloletých prebieha bez väčších problémov. Uviedol, že aj napriek skutočnosti, že medzi rodičmi je komunikácia problematická, táto nemôže sama o sebe viesť k vylúčeniu striedavej osobnej starostlivosti, pretože by sa jednalo o ústupok vzájomnej rivalite rodičov a otváral by sa priestor pre zneužívanie postavenia rodiča, ktorý by mal maloleté deti v starostlivosti. Dodal, že v konaní nezistil, že by úroveň komunikácie a spolupráce medzi rodičmi bola natoľko extrémna, že by bolo potrebné striedavú osobnú starostlivosť vylúčiť. Poučil rodičov o využití možností na pochopenie dôvodov vzájomného partnerského konfliktu a potrebe odstraňovania vzájomnej animozity a neférovosti pri vzájomnej komunikácii. Považoval za zrejmé, že obaja rodičia sú spôsobilí na výchovu maloletých a obaja majú vhodné podmienky na zabezpečenie priaznivého vývoja maloletých, pričom nezistil žiadne okolnosti, ktoré by v rovnocennom styku oboch rodičov a maloletých detí akokoľvek bránili. Dodal, že výrazný rodičovský konflikt medzi sebou nemajú. Uviedol, že maloleté deti sa pri výsluchu vyjadrili, že im doterajšia úprava vyhovuje. Prihliadol na to, že sa jedná o maloleté deti, ktoré nemajú ešte dostatočné zručnosti na sformulovanie svojho názoru bez toho, aby naň nemali vplyv vonkajšie okolnosti. Maloletý G. sa vyjadril, že uvedená striedavá starostlivosť mu síce vyhovuje, vníma ju však, že je nefér. Poukázal na to, že rozdielne prístupy k výchove a v starostlivosti o maloleté deti sa môžu vzájomne dopĺňať, pokiaľ ide o vývoj maloletých detí. Rozhodol tak, že maloleté deti zveril do striedavej osobnej starostlivosti
oboch rodičov, pričom dôvodil, že v konaní starostlivosti súdu o maloletých nie je viazaný návrhom, môže prisúdiť aj viac ako sa rodičia v návrhu domáhajú. V záujme maloletých a rovnocennej úpravy styku s oboma rodičmi upravil individuálne školské prázdniny počas roka. Ďalej uviedol, že otázka zastupovania a spravovania majetku maloletých deti v konaní nebola sporná, preto rozhodol tak, že maloleté deti budú zastupovať obaja rodičia, rovnako spravovať ich majetok. Rovnako v konaní sporná nebola ani otázka určenia výživného vo vzťahu ku ktorej matka uviedla, že nakoľko súhlasila s nerovnomernou striedavou osobnou starostlivosťou tak výživné na maloleté deti nepožadovala, pričom otec uviedol, že s výživou maloletých nemal problém, nakoľko každý z rodičov uhrádza potreby maloletých detí podľa svojich možností. Konštatoval, že vzhľadom na majetkové pomery oboch rodičov nie je potrebné určiť vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom, nakoľko rodičia sú schopní zabezpečiť dostatočne ich oprávnené potreby. Prihliadal aj na skutočnosť, že starostlivosť o maloletých vykonávajú obaja rodičia s tým, že náklady budú uhrádzať podľa potrieb detí. Zdôraznil, že výživné má spotrebný charakter a vzhľadom na oprávnené potreby maloletých detí, ktoré sú bežné v ich veku postačuje ich úhrada z príjmov oboch rodičov.
3. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP tak, že žiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznal, nakoľko CMP s konaním rozvode a o úprave rodičovských práv a povinností a určením výživného takýto následok nespája.
4. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla riadnym a včasným odvolaním manželka navrhovateľa a to v časti výroku II. s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Matka v odvolaní uviedla, že výrokom II. napadnutého rozsudku súd zveril maloletých do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, pričom namietala, že striedavá osobná starostlivosť bola určená ako starostlivosť, v ktorej budú maloleté deti rovnaký čas s otcom a rovnaký čas s matkou. Mala za to, že maloletí mali byť zverení do striedavej osobnej starostlivosti tak, že otec bude zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloletých vždy v čase od stredy v párnom kalendárnom týždni od 08:00 hod do pondelka v nepárnom kalendárnom týždni do 08:00 hod, a matka bude zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloletých vždy v čase od pondelka v nepárnom kalendárnom týždni od 08:00 hod do nasledujúcej stredy v párnom kalendárnom týždni do 08:00 hod.. Poukázala na skutočnosť, že od informatívneho výsluchu, ktorý sa uskutočnil dňa 13.02.2024 prebiehala voči maloletým tzv. nepomerná striedavá starostlivosť, kedy bol otec s maloletými každý druhý týždeň v čase od stredy do konca týždňa. V spoločnej domácnosti rodičia spolu nežili od januára 2023 a celé bremeno starostlivosti o maloletých bolo do februára 2024 v réžii matky. Od februára 2024 prakticky až do súčasnosti prebieha styk rodičov s maloletými v režime tzv. nepomernej starostlivosti. Zdôraznila, že súd prvej inštancie počas dokazovania ustálil, že maloletým deťom vyhovuje súčasný stav (nepomerná striedavá starostlivosť), avšak napriek tomu rozhodol o pomernej striedavej starostlivosti argumentujúc, že „...sa jedná o maloleté deti, ktoré nemajú ešte dostatočné zručnosti na sformulovanie svojho názoru bez toho, aby naň nemali vplyv vonkajšie okolnosti.“ , s ktorou argumentáciou súdu sa matka nestotožňuje a má za to, že názor detí nemôže byť v tomto smere bagatelizovaný a tento argument súdu vníma ako povrchný a alibistický. Dodala, že súd by mal prejavenie názoru maloletých vnímať so všetkou vážnosťou, a to aj v kontexte výpovede samotnej matky, ktorá podrobnejšie uvádzala prejavy detí a ich správanie počas realizácie styku. Uviedla, že maloletí sa jej často zdôverujú so svojimi pocitmi, pričom najmä maloletá D., či E. častokrát deklarujú nevôľu ísť k otcovi, prakticky vždy sú smutné, keď sa blíži čas odchodu k otcovi a často plačú. Pokiaľ majú maloleté dievčat počas pobytu u otca s matkou telefonický kontakt, sú z telefonátu smutné, čo len manifestuje ich vnútornú emóciu, ktorá je počas pobytu u otca potláčaná. V konaní považuje za nespornú skutočnosť, že otec je pracovne veľmi vyťažený, pričom podstatnou súčasťou jeho práce (futbalový manažér) je časté cestovanie prakticky po celom svete, a to aj v trvaní niekoľkých dní. Uviedla, že ak čas služobnej cesty pripadne na čas, kedy má byť otec s maloletými, starostlivosť o nich zabezpečí jeho partnerka, čo matka nepovažuje za vyhovujúce pre maloletých. Otec opakovane deklaruje, že maloleté deti majú s partnerkou vynikajúci vzťah, a že partnerka sa o deti vie postarať, čo matka nespochybňuje, ale priamo od maloletých vie, že ich „stráženie“ otcovou partnerkou nie je z ich strany želaná alternatíva a v takýchto situáciách by preferovali trávenie času s matkou, ktorú možnosť však otec nepripúšťa. Ide o ďalší aspekt, ktorý robí pobyt maloletých u otca oproti pobytu u matky pre maloletých menej vítaný. Poukázala i na skutočnosť, že otec veľmi zle vníma matkine upozornenia, čo spôsobuje konflikty a zvyšuje komunikačné komplikácie. Upozornenia sa týkajú dôležitých vecí, napr. liečebného režimu maloletých v čase choroby detí alebo bezpečnosti maloletých (nepoužívanie autosedačiek, cestovanie
do cudziny bez cestovných pasov maloletých a pod.). Uviedla, že i súd konštatoval, že problematická je i komunikácia medzi rodičmi, čo podľa matky spôsobuje pnutia sťažujúce priebeh striedavej osobnej starostlivosti. Za tohto stavu je preto toho názoru, že v tomto štádiu je vhodnejší model, ktorý je aplikovaný aj v súčasnosti – teda nepomerná striedavá osobná starostlivosť. Matka vnímajúc objektívny záujem a potrebu detí vyrastať s otcom ako aj záujem otca tráviť čas s maloletými deťmi a vnímajúc aj reálny priebeh styku otca s maloletými vrátane reálneho prežívania maloletých navrhla, aby zostal zachovaný režim tak ako je nateraz ustálený a ako vyhovuje aj maloletým. Vyjadrila presvedčenie, že nepomerná striedavá osobná starostlivosť tak ako je ustálená v súčasnosti dokáže vhodnejšie reagovať na aktuálne emočné nastavenie maloletých ako aj na všetky okolnosti, ktoré so starostlivosťou o maloletých súvisia, predovšetkým o čas počas bežného školského roka, kedy je väčší dôraz na dodržiavanie režimu detí, a to aj v súvislosti so školskými povinnosťami. Odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku II. zmenil tak, že otec bude zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloleté deti vždy v čase od stredy v párnom kalendárnom týždni od 08:00 hod do pondelka v nepárnom kalendárnom týždni do 08:00 hod, a matka bude zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloleté deti vždy v čase od pondelka v nepárnom kalendárnom týždni od 08:00 hod do nasledujúcej stredy v párnom kalendárnom týždni do 08:00 hod. V časti úpravy prázdnin je matka s rozhodnutím súdu stotožnená.
5. K odvolaniu matky sa vyjadril kolízny opatrovník, ktorý uviedol, že s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie sa stotožňuje a preto ho žiadal ako vecne správny potvrdiť.
6. K odvolaniu matky sa vyjadril otec, ktorý uviedol, že plnom rozsahu zotrváva na skutočnostiach prezentovaných v konaní pred súdom prvej inštancie a má za to, že rozsudok je v časti napádaného výroku II. vecne správny, vydaný v súlade s platnou hmotnoprávnou úpravou a úprava striedavej osobnej starostlivosti podľa jeho názoru v plnom rozsahu sleduje najlepší záujem maloletých a rešpektuje rovnomerný výkon rodičovských práv a povinností obidvoch rodičov. Uviedol, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktorým súd podrobne a presvedčivo zdôvodnil svoje rozhodnutie vo veci určenia podoby striedavej osobnej starostlivosti, najmä čo do sledovania najlepšieho záujmu maloletých. Ďalej uviedol, že rovnomerné rozvrhnutie striedavej osobnej starostlivosti sa mu javí ako spravodlivé a primerané, a to aj s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť maloletých, ktorí už nie sú vo veku vyžadujúcom si prevažnú účasť matky na ich výchove a každodennom fungovaní. Namietal argumentáciu matky prezentovanú v odvolaní o deklarovanej nevôli maloletých dcér D. a E. ísť k otcovi a prejavovať pred odchodom k otcovi smútok, ktoré skutočnosti neboli v konaní pred súdom prvého stupňa tvrdené a ani dokazované. Mal za to, že uvedené nie je objektívne možné preukázať ani v konaní pred odvolacím súdom, keďže ide o subjektívne tvrdenie matky a takéto situácie nevznikajú. Mal za to, že maloleté deti trávia svoj čas s otcom radi a ako vyplynulo z konania pred prvoinštančným súdom a on ako otec je plne spôsobilý zabezpečovať riadnu výchovu a vývoj maloletých detí. Namietal, že nie je primerané žiadať výkon nerovnomernej striedavej osobnej starostlivosti v prospech matky v zmysle jej návrhu, a to aj s ohľadom na najlepší záujem maloletých, ktorý je v danom konaní prioritou. Tvrdil, že na výkon rovnomernej striedavej osobnej starostlivosti v pomere 7:7 si časom navyknú aj maloleté deti a vytvoria si tým súvisiaci pravidelný režim. Poukázal na nekonzistentný prístup matky k názoru maloletých, ktorá tento akceptuje len vtedy, ak to podporuje jej vlastný pohľad na vec alebo jej požiadavky. Považoval za neprípustné, aby sa názor maloletých interpretoval podľa momentálnych preferencií jednej strany. Ďalej namietal, že matka nemá požadované odborné znalosti a ani akúkoľvek legitimáciu na to, aby spochybňovala zistenia prezentované v stanovisku kolízneho opatrovníka, ktoré bolo podrobne vypracované aj na základe výsluchov maloletých. Uviedol, že závery kolízneho opatrovníka musia byť akceptované ako objektívne a spochybňovanie jeho záverov zo strany matky je bezdôvodné, keď názor maloletých bol riadne vypočutý a zohľadnený v súlade s bežnou praxou. Poukázal na to, že počas obdobia nepomernej striedavej osobnej starostlivosti v pomere 5:9 preukázal svoju schopnosť a zodpovednosť pri starostlivosti o maloleté deti. Táto forma dočasnej úpravy bola stanovená za účelom overenia schopností otca v starostlivosti o maloletých, čo súd zároveň konštatoval na informatívnych výsluchoch pred rozhodovaním vo veci. Dodal, že počas obdobia nepomernej striedavej osobnej starostlivosti o maloletých osvedčil, že pre nich vytvoril stabilné a vhodné podmienky na ich výchovu a naplnil tak požiadavky na určenie rovnomernej striedavej osobnej starostlivosti. Poukázal na skutočnosť, že pri výkone nepomernej striedavej osobnej starostlivosti v pomere 5:9 strávi matka s deťmi v priebehu jedného roka o 104 dní viac ako otec, čo nie je primerané a nesleduje to ani najlepší záujem maloletých.
Z vyššie uvedených dôvodov otec s určením podoby striedavej osobnej starostlivosti v nerovnomernom rozvrhnutí na 9 dní matka, 5 dní otec, zásadne nesúhlasí a žiada odvolací súd, aby tejto požiadavke nevyhovel. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. potvrdil a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
7. K vyjadreniu otca sa vyjadril kolízny opatrovník, ktorý uviedol, že sa s rozsudkom súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti stotožňuje a mal za to, že je vecne správny a vydaný v súlade s platnou právnou úpravou. Uviedol, že úprava striedavej osobnej starostlivosti v pomere 9:5 (zrejme vychádzal z toho, že súd prvej inštancie v tomto pomere aj upravil striedavú osobnú starostlivosť) sleduje najlepší záujem maloletých detí a zohľadňuje ich stabilitu a potreby. Odvolaciemu súdu odporučil, aby napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a nevyhovel požiadavke otca na zmenu pomeru striedavej osobnej starostlivosti na 7:7, keďže súčasná úprava lepšie reflektuje na individuálne potreby maloletých.
8. K vyjadreniu otca sa vyjadrila matka, ktorá uviedla, že maloleté deti dostatočne zrozumiteľne vyjadrili svoj názor, keď uviedli, že súčasný stav nepomernej striedavej osobnej starostlivosti im vyhovuje. Dodala, že jej odvolanie sleduje výlučne záujem zabezpečiť pre maloletých možnosť vyrastať v prostredí, v ktorom sa budú cítiť komfortne a ktoré čo najviac zabezpečí ich všestranný rozvoj a psychickú pohodu, vychádzajúc z toho, že to bude najlepšie zabezpečené v režime, o ktorom sa samí maloletí vyjadrili, že je pre nich najprijateľnejší. Uviedla, že maloletí sa v domácnosti otca a jeho priateľky necítia uvoľnene a vyjadrujú sa vždy spôsobom, z ktorého je zrejmé, že im presúvanie sa k otcovi a k jeho priateľke nevyhovuje. Maloleté deti sú už aj v ich pomerne nízkom veku schopné zrozumiteľne komunikovať svoje pocity a neistoty, pričom rovnaké bezpečie a komfort necítia u otca. Uviedla, že argumentácia otca je založená predovšetkým na tvrdení, že sa o deti vie postarať, a že má rovnaké práva ako matka. Podotkla, že jeho práva nespochybňuje, o deťoch ho vždy informujem, čo nebýva recipročné, a o všetkých dôležitých veciach chce, aby rozhodovali spoločne. K schopnosti starostlivosti otca o deti považovala za potrebné uviesť, že mávajú časté nezhody ohľadne napr. liečebných postupov (užívanie liekov, liečebný režim), prinavracania nedoliečených detí s veľmi vysokou mierou chorobnosti do kolektívu alebo v otázkach bezpečnosti (nepoužívanie autosedačky) a pod.. Otec na upozornenia matky reaguje s nevoľou, ktorá prerastá do štádia animozity voči osobe matky. Jeho reakcie voči nej sú negatívne, neúctivé a ponižujúce, a prejavuje ich aj pred deťmi, či už v jej prítomnosti alebo bez nej. Má za to, že režim, ktorý navrhuje, je adekvátny danej situácii, viac zodpovedá potrebám a predstavám maloletých a zároveň dostatočne garantuje aj otcove práva podieľať sa na výchove a starostlivosti.
9. K vyjadreniu matky sa vyjadril otec, ktorý uviedol, že zásadne nesúhlasí so všetkými tvrdeniami matky prezentovanými v jej poslednom vyjadrení, ktoré považuje za nepravdivé, tendenčné, prísne subjektívne a nedôvodné, pričom uvedené tvrdenia najmä nie sú relevantne dokázané. Uviedol, že v plnom rozsahu odkazuje na svoje predošlé vyjadrenie, z ktorého vyplýva jeho schopnosť sa o maloletých riadne starať, ako aj čo do primeranosti súdom stanovenej formy osobnej striedavej starostlivosti, ktorú naďalej považuje za správnu. Opätovne poukazuje na skutočnosť, že názor detí vypočul nezávislý súd a posúdil kolízny opatrovník, ktorý vypracoval stanovisko, ktoré bolo podrobne vypracované aj na základe výsluchov maloletých, a ktorého závery musia byť akceptované ako objektívne. Taktiež má za to, že vyjadrenie matky má spôsobiť len oddialenie rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci a cieľom jej vyjadrenia je výlučne spôsobenie prieťahov v konaní. Žiadal odvolací súd, aby uvedené bral na zreteľ a vo veci rozhodol na základe objektívnych skutočností zistených prvoinštančným súdom. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. potvrdil a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b/ CMP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie matky je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. je potrebné zrušiť a vec mu v tejto časti vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
11. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie je rozvod manželstva a úprava rodičovských práv a povinností k maloletým deťom G., E. a D. na čas po rozvode manželstva.
12. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku II. o zverení maloletých detí na čas po rozvode manželstva do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.
13. Z obsahu spisu vyplýva, že v prejednávanej veci otec navrhoval zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov v rovnomernom rozložení dní, t.j. v týždenných intervaloch s individuálnou úpravou počas období školských prázdnin a matka spočiatku navrhovala zverenie maloletých detí do jej výlučnej osobnej starostlivosti a styk otca a maloletých detí navrhovala neupraviť. V priebehu konania sa začala realizovať nerovnomerná striedavá osobná starostlivosť oboch rodičov o maloleté deti, matka už ďalej na zverení maloletých detí do jej výlučnej osobnej starostlivosti netrvala, avšak nesúhlasila ani s rovnomernou striedavou osobnou starostlivosťou v pomere počtu dní 7:7 navrhovanou otcom a priorizovala zverenie maloletých detí do nerovnomernej striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov v pomere počtu dní 9:5 (9 dní u matky : 5 dní u otca). Kolízny opatrovník navrhoval zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov v rovnomernom rozložení dní, t. j. v týždenných intervaloch.
14. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
V zmysle čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
Podľa článku 5 základných zásad Zákona o rodine, záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa zohľadnia najmä a) úroveň starostlivosti o dieťa, b) bezpečie dieťaťa ako aj bezpečie a stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, c) ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa, d) okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným postihnutím dieťaťa, e) ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, f) podmienky na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností vlôh dieťaťa, g) názor dieťaťa a jeho možné vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny, h) podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s obidvoma rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami i využitie možných prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.
Podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine, v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, či maloleté dieťa zverí do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov alebo do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, kto ho bude
zastupovať a spravovať jeho majetok. Súd súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.
Podľa § 24 ods. 3 Zákona o rodine, ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.
15. Konštatovanie, že vada konania vymedzená vo vyššie citovanom ustanovení základného predpisu občianskeho procesného práva Slovenskej republiky je vo svojej podstate porušením základného práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces (inak práva zaručeného okrem zákonov i čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a tiež čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu. Aj podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo 171/2005), za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie možno považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
16. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského civilného procesu v čase rozhodovania súdom prvej inštancie vymedzoval (na úrovni zákona) § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. Korektným i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s práve uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj vnútorná rozpornosť jednotlivých výrokov alebo aj odôvodnenia rozsudku, existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami strany), potom porušením uvedeného práva sporovej strany na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej je (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia pre práve zvoleným spôsobom) odňatie možnosti náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, pričom výskyt takejto vady zakladá sám osebe dôvod odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.
17. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
18. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka konania) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že: „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
19. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že v napadnutej časti výroku II. o zverení maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, vo vzťahu k jeho následného vymedzeniu konkrétnej formy striedavej osobnej starostlivosti spočívajúcej v rovnomernom rozložení, resp. striedaní počtu dní, ktoré maloleté deti strávia v domácnosti matky a ktoré strávia v domácnosti otca, t. j. v pomere dní 7:7, je postihnutý práve vyššie zmienenou vadou. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k napadnutému výroku II. s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil. Odvolací súd v smere konštatuje, že rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutom výroku II. nie je vecne správny, pretože nie je zrozumiteľný, presvedčivý a logickým spôsobom sa nevysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda nespĺňa zákonné kritéria odôvodnenia v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku rozsiahlo uviedol všeobecné a teoretické východiská pre zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, taktiež vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, avšak následne na svoju povinnosť dôsledne vyhodnotiť vykonané dôkazy a dôkladne sa s nimi vysporiadať rezignoval. Naopak, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je len veľmi stručné a všeobecné, a dôkladné zdôvodnenie spôsobu, ktorým sa súd vysporiadal s vykonanými dôkazmi, v danom prípade absentuje, čo ho robí nepreskúmateľným. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, z čoho vychádzal a akými konkrétnymi úvahami sa riadil, keď zveril maloleté deti do striedavej osobnej starostlivosti, v rámci ktorej určil rovnomernú formu rozloženia počtu dní, ktoré budú maloleté detí tráviť u matky a u otca v pomere 7:7 v týždenných intervaloch. Súd prvej inštancie teda nijakým spôsobom nezdôvodnil, z akých dôkazov pri rozhodnutí o zverení maloletých detí do rovnomernej striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov nekorešpondujúcej s dovtedy zaužívaným a realizovaným modelom nerovnomernej striedavej osobnej starostlivosti vychádzal, ako sa vysporiadal v konaní s deklarovanými tvrdeniami účastníkov konania a s názorom kolízneho opatrovníka, pričom iba laxne poukázal na názor vyjadrený maloletými deťmi, ktorý vzhľadom na ich nedostatočné zručnosti na sformulovanie svojho názoru bez toho, aby naň nemali vplyv vonkajšie okolnosti, nebral v úvahu, a stroho poukázal na skutočnosť, že v konaniach starostlivosti súdu o maloletých nie je viazaný návrhom.
Takéto všeobecné konštatovanie súdu, bez starostlivého a komplexného posúdenia najlepšieho záujmu maloletých detí, s prihliadnutím na závery vykonaného dokazovania a na názor kolízneho opatrovníka, nemôže byť postačujúce, pretože účastníkom konania nedáva absolútne žiadnu relevantnú odpoveď o príčinách rozhodnutia súdu zvoleným spôsobom. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že je povinnosťou súdu v konaní zistené skutočnosti náležite vyhodnotiť, posúdiť a transparentným spôsobom premietnuť do rozhodnutia, a to tak, aby spôsob svojho rozhodnutia vyčerpávajúco odôvodnil a dostatočne zrozumiteľne tým objasnil svoj postup a svoje úvahy, ktoré ho k danému rozhodnutiu prejednávanej veci viedli.
20. „Požiadavka týkajúca sa záujmu maloletého dieťaťa vyplýva aj z článku 32 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd zaručujúcej osobitnú ochranu detí a mladistvých (porov. napr. nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3135/19). Je preto nevyhnutné, aby pri akomkoľvek súdnom rozhodovaní týkajúcom sa detí bol ich najlepší záujem skúmaný a posudzovaný ako určujúce kritérium pre konečné rozhodnutie - nech sa jedná o akékoľvek konanie týkajúce sa maloletého dieťaťa. Najlepší záujem dieťaťa je ako koncept flexibilný a vždy by mal byť posudzovaný a definovaný individuálne s ohľadom na konkrétnu situáciu, v ktorej sa dotknuté dieťa nachádza, pričom pozornosť je potrebné venovať jeho osobným pomerom, situácii a potrebám.“ - (porov. nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3226/16).
21. Odvolací súd uvádza, že rozhodnutie o spôsobe zabezpečenia starostlivosti o maloleté dieťa môže byť realizované rôzne, a to od zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov cez striedavú starostlivosť oboch rodičov až po spoločnú osobnú starostlivosť oboch rodičov o dieťa. Súd podľa okolností prípadu volí taký spôsob zabezpečenia starostlivosti o dieťa, ktorý zodpovedá záujmu dieťaťa. Z kontextu Čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a Čl. 5 Zákona o rodine vyplýva, že záujem dieťaťa musí byť popredným hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, či už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi, pričom kritériom pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa nie je želanie konkrétneho rodiča. Súd vždy posudzuje celý súbor relevantných faktorov, ako napr. vzťahy medzi dieťaťom a rodičmi, záujem rodičov o dieťa, spôsobilosť každého rodiča starať sa o dieťa, súrodenecké väzby, vhodnosť bytových podmienok, schopnosť komunikácie medzi rodičmi a pod. Samozrejme, akonáhle je to vzhľadom na vek a rozumovú vyspelosť dieťaťa možné, berie do úvahy aj názor dieťaťa samotného. Taktiež dbá na to, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na starostlivosť oboch rodičov a udržovanie pravidelného osobného styku s nimi. Rovnako má súd prihliadnuť aj na citovú orientáciu a zázemie dieťaťa, k výchovným schopnostiam a zodpovednosti rodiča, stabilite budúceho výchovného prostredia, k citovým väzbám na starých rodičov, či iných príbuzných, ale aj k hmotnému zabezpečeniu zo strany rodiča, vrátane bytových pomerov. Každý z rodičov sa totiž za určitých predpokladov (ak má o to záujem a je na to spôsobilý) môže nezastupiteľným spôsobom podieľať na postupne sa vyvíjajúcej životnej orientácii dieťaťa, na jeho výchove, čím sa realizuje záujem dieťaťa, ale aj záujem rodiča.
22. Odvolací súd na tomto mieste pripomína, že právo maloletého dieťaťa vyjadriť svoj názor je úzko prepojené s ochranou jeho najlepšieho záujmu. Maloletý G. mal v čase rozhodovania súdu prvej inštancie 10 rokov, resp. takmer 11 rokov, maloletá E. mala v danom čase 7 rokov a maloletá D. mala v tom čase 5 rokov, resp. takmer 6 rokov, čo znamená, že všetky deti boli vo veku, v ktorom boli schopné sformulovať a vyjadriť svoj názor, avšak nemuseli vedieť vyhodnotiť, čo je objektívne v ich najlepšom záujme. Súd prvej inštancie na zistenie názoru maloletých detí síce nerezignoval, avšak k záveru o vhodnosti konkrétnej podoby striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov (pomer počtu dní, počas ktorých budú maloleté deti v starostlivosti otca a počas ktorých budú v starostlivosti matky) náležitým spôsobom nezdôvodnil, na základe čoho zmenil nepomernú striedavú starostlivosť 5:9 na striedavú osobnú starostlivosť v pomere 7:7. V tejto súvislosti je potrebné prihliadať na zistený názor maloletých detí. Úlohou súdu prvej inštancie bolo skutkové zistenia vyhodnotiť, najmä náležite zdôvodniť, z akého dôvodu na názory prezentované maloletými deťmi neprihliadol, keď vágne konštatovanie o tom, že na názor vyjadrený maloletými deťmi o vyhovujúcej (toho času realizovanej) nerovnomernej striedavej osobnej starostlivosti nezohľadnil, pretože prihliadol na ich nedostatočné zručnosti na sformulovanie názoru bez toho, aby naň nemali vplyv vonkajšie okolnosti, sa odvolaciemu súdu javí ako nedostatočné. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku taktiež nie je zrejmé ako sa súd vysporiadal s odporúčaním kolízneho opatrovníka k danej veci. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zároveň nie je možné vyvodiť z akého dôvodu súd návrhu matky na určenie nerovnomernej striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov o maloleté deti nevyhovel a ako sa v tejto súvislosti zaoberal najlepším záujmom
maloletých detí, opomenúc uvedenie všeobecných východísk záujmu maloletých bez konkrétnej a bližšej špecifikácie.
23. V súhrne vzhľadom na uvádzané sa tak vec dostala do takej polohy, v ktorej by náprava pochybení súdu prvej inštancie vyžadovala takú mieru ingerencie odvolacieho súdu, ktorá by v skutočnosti mala za následok aj nahrádzanie činnosti súdu prvej inštancie (úlohou odvolacích súdov napriek preneseniu na ne určitých činností vyžadovaných skôr od súdov prvej inštancie je totiž stále prieskum správnosti rozhodnutí súdov prvej inštancie s prípadným doplnením dokazovania).
24. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP a vec v tejto časti vrátil Mestskému súdu Bratislava II na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
25. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu po vrátení veci opätovne vyhodnotí všetky okolnosti daného prípadu, vzhľadom na časový odstup doplní dokazovanie v potrebnom rozsahu a v naznačenom smere, a to s poukazom na zistenie vhodnosti spôsobu zabezpečenia starostlivosti o maloleté deti, najmä sa vysporiada s relevantnými námietkami matky vo vzťahu k rovnomernej striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov v týždenných intervaloch a opätovne zistí názory maloletých detí. Následne súd prvej inštancie výsledky vykonaného dokazovania komplexne vyhodnotí vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v Článku 15 Základných princípov CSP a v ustanovení § 191 ods. 1 CSP, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty matky, tieto posúdi z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie i v súlade s § 220 CSP náležite, riadne a vyčerpávajúco odôvodní.
26. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie opätovne rozhodne o trovách prvoinštančného konania a v súlade s ust. § 396 ods. 3 CSP rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.
27. Senát odvolacieho súdu rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).