Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Co-89-2025.pdf
PDF · 138.7 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/89/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobcu: Grey Donkey Group s. r. o., so sídlom v Trenčíne, Mateja Bela 2460/20, IČO 52 096 998, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou AK KONCOVÁ & PARTNERS s. r. o., so sídlom v Trenčíne, Kpt. Jaroša 29, IČO 47 256 907, za ktorú koná JUDr. Barbora Koncová, proti žalovanej A. B., narodenej XX.XX.XXXX, bytom v C., B. D. XXXX/ XX, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 27. februára 2025, č.k. 21C/17/2024-68, v spojení s opravným uznesením zo dňa 29. apríla 2025, č.k. 21C/17/2024-90, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .
Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť vypratať byt č. 5, ktorý sa nachádza na 1. poschodí vo vchode č. 11, v bytovom dome súp. č. XXXX, postavenom na pozemku parcely registra „C“ č. 2180/49 zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX k.ú. C., spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a pozemku o veľkosti 70/2087, a to do troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť vypratať nehnuteľnosť, byt č. 5, na 1. poschodí, vo vchode 11 nachádzajúci sa v bytovom dome so súp. č. XXXX postavenom na pozemku parc. registra „C“ č. 2180/49, spolu s príslušným spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastnícky podiel k pozemku o veľkosti 70/2087-in, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX Okresného úradu Trenčín, katastrálny odbor, okres C., obec C., katastrálne územie C.. Uviedol, že je výlučným vlastníkom tejto nehnuteľnosti, pričom žalovaná užíva predmetný byt bez právneho dôvodu. So žalobcom nemá žalovaná uzavretú žiadnu zmluvu, ktorá by ju oprávňovala byt užívať. Napriek výzve na vypratanie a vysťahovanie sa z predmetnej nehnuteľnosti zo dňa 18.07.2024, túto nehnuteľnosť žalovaná užíva bez právneho dôvodu, bráni žalobcovi vo výkone vlastníckeho práva. Z listinných dôkazov súd prvej inštancie zistil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti, konkrétne bytu číslo 5 popísaného vyššie, čo potvrdzuje predložený list vlastníctva č. XXXX pre k. ú. C.. Notárska zápisnica notárky JUDr. Denisy Adamkovičovej zo dňa 17.08.2017, N 709/2017, Nz 28370/2017, NCRls 28956/2017 potvrdila, že v jej prítomnosti prebehla dražba nehnuteľností bytu číslo 5, bližšie popísaného na LV číslo XXXX, k. ú. C., vydražiteľom sa stal E. F. G., ktorý tento byt vydražil za sumu 49.050,- eur. Ako verejnosť bola prítomná pri dražbe žalobkyňa. Z obsahu notárskej zápisnice vyplýva, že uviedla, že podáva žalobu na súd o neplatnosť dražby a žiadala, aby od dražby bolo upustené. Jej námietky neboli akceptované, nakoľko podľa licitátora neboli splnené žiadne zákonné podmienky na upustenie od
dražby. Prípadné podanie žaloby na súd nie je dôvodom na upustenie od dražby. Podľa listu vlastníctva číslo XXXX terajší vlastník, žalobca, sa stal vlastníkom predmetného bytu na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 14.05.2024, ktorá bola zavkladovaná pod číslom V-2356/2024. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 06.12.2023, č. k. 27Co/123/2022-679 rozhodol, že potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie, konkrétne Okresného súdu Trenčín zo dňa 25.11.2020, č. k. 12C/38/2017-605, ktorý zamietol žalobu o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby zo dňa 17.08.2017, predmetom, ktorej bol byt číslo 5 v bytovom dome súpisné číslo XXXX na ulici B. D. v C., zapísaný na liste vlastníctva číslo XXXX pre k. ú. C., žalobkyne A. B. proti žalovaným Stavebnému bytovému družstvu Trenčín, dražobnej spoločnosti GAVILA s. r. o., E. F. G. a vlastníkom ďalších bytov v bytovom dome súpisné číslo XXXX v C.. Súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že žalobkyňa neuplatnila včas, teda do výkonu dražby svoju námietku premlčania, či už pohľadávky, alebo záložného práva, preto na námietku premlčania, vznesenú žalobkyňou až v predmetnej žalobe, podanej po zrealizovanej dražbe, neprihliadol. Ak by aj žalobkyňa riadne a včas uplatnila námietku premlčania, súd z predložených vyúčtovaní za roky 2013 až do dňa dražby 17.08.2017 síce zistil že k 31.12.2013 mala žalobkyňa preplatok vo výške 90,02 eur, ale za ďalšie roky 2014 až 2017 podľa ročných vyúčtovaní žalobkyni každý rok vznikal nedoplatok, ku koncu roka 2016 vo výške 3.000,26 eur. Samotná dražba sa uskutočnila pre pohľadávku Stavebného bytového družstva Trenčín celkovo vo výške 3.354,52 eur, čím bola splnená zákonná minimálna výška, okrem tejto pohľadávky žalovaného bola prihlásená pohľadávka ďalšieho veriteľa, a to H. I. J. K. vo výške 13.354,59 eur na základe svojho záložného práva a tiež aj spoločnosti Largoinvest s. r. o. vo výške 5.733,- eur. Súd posudzoval primeranosť predmetnej dražby v celom jej komplexe, teda vo vzťahu k nerozporovanej pohľadávke banky a Stavebného bytového družstva Trenčín a dospel k záveru, že nešlo o hrubý nepomer medzi nespornou výškou vymáhanej pohľadávky a hodnotou bytu žalobkyne. V dôsledku toho nedošlo k porušeniu ústavného princípu rovnosti, spravodlivosti a ochrany slabšej zmluvnej strany v procese predmetnej dražby. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj ďalšími námietkami vo veci vykonania dražby, kedy žalobkyňa namietala postup, predchádzajúci dražbe z pohľadu doručovania jednotlivých písomností, zhotovenie znaleckého posudku a ďalšie a nedospel k záveru, že by nedodržanie formálnych náležitostí mohlo mať za následok neplatnosť dražby. Súd prvej inštancie v danej veci mal za nesporné, že žalobca je výlučným vlastníkom predmetného bytu, a že žalovaná tento byt užíva bez právneho dôvodu. Preto bola žaloba o vypratanie bytu opodstatnená a súd žalobe vyhovel. K námietke žalovanej uviedol, že otázkami ochrany súkromia a obydlia, ochrany vlastníctva a výkonu tohto práva v súlade s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 10. júla 2001 sp. zn. I. ÚS 13/00, v ktorom uvádza, že: „Ústavou Slovenskej republiky vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných situáciách. Do sféry ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydlia znemožňujúci ho užívať je spôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a rodinného života jednotlivca. Podľa okolností konkrétnej veci sa ten istý zásah teda môže dotknúť tak práva na ochranu súkromia, ako aj práva na ochranu obydlia“. Aj podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, ktorý zaručuje právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromia a rodinného života, v spojení s čl. 1 a čl. 3 ods. 4 ústavy sa musia uplatniť obdobné zásady ako v prípade čl. 21 ods. 3 ústavy, pretože pod „neoprávneným zasahovaním“ treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje legitímny cieľ, nedbá na podstatu a zmyslel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa. V prípade oboch článkov výsledok posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi závisí od zistenia, či zásah spočíva na relevantných a dostatočných dôvodoch. Uviedol, že vo všeobecnosti platí, že ak niektorý zákon (tak ako aj Občiansky zákonník plniaci v intenciách prejednávanej veci úlohu zákona slúžiaceho na podrobnejšiu úpravu práv zaručených v Ústave) podmieňuje existenciu určitého práva alebo vznik určitého nároku kumulatívnym splnením viacerých predpokladov (čo pri žalobe vlastníka bytu o jeho vypratanie znamená I. preukázanie vlastníckeho práva žalobcu, II. účinne nespochybnené tvrdenie len bývalého alebo žiadneho právneho dôvodu užívania bytu žalovaným a III. schopnosť presvedčiť o nedostatku rozporu požiadavky na vypratanie v konkrétnom prípade s dobrými mravmi), súd žalobe vyhovie iba vtedy, keď sú dané všetky zákonom stanovené predpoklady existencie práva či vzniku nároku, inak žalobu zamietne. V prípade žalôb o vypratanie bytu je pre posúdenie, či výkon určitého práva alebo povinnosti je či nie je oprávnený , je náležité posúdenie záujmu vlastníka uplatňujúceho ochranu svojho vlastníckeho práva (vo vzťahu k vypratávanej veci) a na druhej strane záujem vypratávaného subjektu, u ktorého sa môže za určitých okolností javiť jeho vypratanie za neprimerane tvrdé. V kontexte s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, či Európskeho súdu pre ľudské práva, že právo na obydlie je právom základným, no jeho ochranu nemožno považovať za
bezhraničnú, povinnosťou súdu je vychádzať z preukázaných skutočností rozhodných pre posúdenie danej veci. Konštatoval, že žalobca má zabezpečené ústavou právo v čl. 20 spočívajúce v práve vlastniť majetok, ktoré obsahuje aj právo ho užívať. Žalobca je vlastníkom predmetného bytu a jeho vlastníctvo nebolo žiadnym relevantným spôsobom spochybnené, je deklarované v príslušnej evidencii vlastníkov nehnuteľností, vedenej príslušným katastrálnym úradom. Odovzdanie či neodovzdanie bytu na nadobudnutie vlastníckeho práva nemá žiadny dosah. To že byt je vecou definuje Občiansky zákonník v § 118 ods. 2, podľa ktorého predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež byty alebo nebytové priestory. Otázka, či na jednej strane sporu existuje vlastnícke právo a na strane druhej právo na nedotknuteľnosť obydlia, a teda či ide o prípad stretu takýchto práv, má charakter právnej otázky, zodpovedanie tejto otázky je vecou dokazovania, teda otázkou skutkovou, pri vyhodnocovaní toho, ktorému z uvádzaných práv dať v konkrétnej veci prednosť. Predmetný byt č. 5 bol predaný v dražbe, ku ktorej došlo v dôsledku toho, že žalovaná si neplnila riadne svoje finančné záväzky, neplatila dlhodobo v celom rozsahu za služby spojené s užívaním bytu a tiež svoje záväzky voči banke. V zásade dobrovoľne sa vystavila riziku nútenej straty nehnuteľnosti, či už v dobrovoľnej dražbe, prípadne exekúcii. Pri dôslednom zvážení svojej situácie mohla dražbe predísť zodpovednejším prístupom k plneniu svojich finančných povinností, prípadne predajom bytu mimo dražby. Žalovaná však vyvinula minimálne úsilie svoju nepriaznivú sociálnu situáciu riešiť, preto uvedené nemôže byť na ťarchu vlastníka vypratávaného bytu (žalobcu) a to navyše za situácie, keď žalovaná aj v súčasnosti dobrovoľne neplatí ani za služby, spojené s užívaním bytu. Dražba samotná bola predmetom súdnej kontroly vo vyššie popísanom súdnom konaní a nebolo zistené nič, čo by mohlo mať za následok jej neplatnosť. Pokiaľ žalovaná navrhla, aby súd zabezpečil kúpnu zmluvu zo dňa 14.05.2024, aby pripojil súdny spis, v ktorom sa konalo o neplatnosti predmetnej dražby, pretože súčasťou tohto spisu je aj dražobný spis, z ktorého vyplýva, že nedošlo k odovzdaniu predmetného bytu, ďalej žiadala pripojiť súdny spis 13C/63/2024, kde sa rozhodovalo o bezdôvodnom obohatení, ktoré malo vzniknúť na strane žalovanej, s tým, že v tomto spise sú tvrdenia žalobcu aj žalovanej a obsah tohto spisu tiež preukazuje, že sa neskúmalo ako žalobca byt nadobudol, ďalej navrhol vypočuť konateľa žalobcu, toto dokazovanie súd prvej inštancie nevykonal, nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené to nepovažoval za potrebné. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 123, § 126 ods. 1, § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čl. 1, čl. 3 ods. 4, čl. 20, čl. 21 ods. 3, čl. 19 ústavy. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého má právo na náhradu trov konania strana podľa pomeru jej úspechu vo veci.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnila všetky odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 CSP. Dôvodila, že vzhľadom na skutočnosť, že neexistuje žiaden zákon v Slovenskej republike, ktorý ukladá povinnosť vypratať byt žalovanou, je nesporné, že napádaný rozsudok je nepreskúmateľný a nezákonný. Žalovaná sa svojho vlastníctva zákonom nadobudnutého predmetného bytu nikdy nevzdala, vlastníctvo žalovanej predmetný byt nikto neodňal a žaloba žalobcu je nedôvodná. Súdu prvej inštancie vytýkala, že ustanovenia § 123, § 126 a § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré na vec aplikoval, vyložil svojvoľne, z obsahu týchto ustanovení nevyplýva povinnosť vypratať byt žalovanou. S poukazom na § 123 Občianskeho zákonníka mala za to, že súd prvej inštancie neprihliadol vo vzťahu k žalovanej, ktorá predmetný byt nadobudla v súlade so zákonom, nikdy sa svojho vlastníctva nevzdala. Dôvodila, že doposiaľ žiaden súd neposkytol žalovanej ochranu, pričom v konaní o určenie neplatnosti dražby súd nevyhlásil napádanú dražbu za platnú. Každá dražba, bez ohľadu na skutočnosť, že žaloba o určenie neplatnosti dražby bola zamietnutá, je neplatná, ak nebolo vôľou vlastníka svoj majetok dražiť. Súdu prvej inštancie vytýkala nevykonanie navrhnutých dôkazov, a to ako odňatie práva na prístup súdu, pretože navrhla pripojiť súdny spis, v ktorom sa konalo o neplatnosti predmetnej dražby, pretože súčasťou tohto spisu je aj dražobný spis. V konaní o určenie neplatnosti dražby súd rozhodol výlučne formalisticky, a to zamietnutím žaloby, pričom nerozhodol ani o platnosti, ani o neplatnosti dražby. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za nepresvedčivý, arbitrárny. Mala za nesporné, že súd prvej inštancie nedal relevantné odpovede na námietky žalovanej a napadnutý rozsudok nemožno považovať za zákonný. Považovala za nevysvetliteľné, prečo súd prvej inštancie neaplikoval aj ust. § 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého platí obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba. Opakovane trvala na tom, že byt nie je vecou, nakoľko nespochybniteľne z ust. § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka táto skutočnosť vyplýva. Súd prvej inštancie si tak svojvoľne vyložil ust. § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka a svoje rozhodnutie neoprel o relevantnú právnu normu. Dôvodila, že v prejednávanej veci je nesporné, že súd prvej inštancie nedodržal požiadavky zlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces, a to jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založil svoje
rozhodnutie. Následne poukazovala v doslovnej miere na svoje vyjadrenie k žalobe zo dňa 09.08.2024. Súdu prvej inštancie vytýkala, že s uvedenými námietkami sa súd prvej inštancie nevysporiadal, výlučne formalisticky rozhodol v prospech žalobcu s poukazom na tri ustanovenia Občianskeho zákonníka, z ktorých nevyplýva povinnosť žalovanej jej byt vypratať. Názory súdu považuje za svojvoľné, nemajúce racionálny základ v právnej úprave. Súdu prvej inštancie vytýkala, že z predpokladu vyvodil aktívnu legitimáciu žalobcu a pasívnu legitimáciu žalovanej, pričom žalovaná namietala legitimáciu žalobcu i žalovanej, ktorú súd riadne neodôvodnil, čím žalovanej uprel právo na spravodlivý proces. Neodôvodnil náležite ani jej námietku zásahu do jej obydlia, pričom ide o ústavne garantované právo. Nevysvetlil, ako má žalovaná byt č. 5 vypratať, nakoľko v napádanom rozsudku povinnosť vypratať byt nie je konkretizovaná, vypratanie bytu nie je v žiadnom zákone konkretizované a nie je konkretizované ani v napádanom rozsudku, preto je napádaný rozsudok nevykonateľný. Trvala na tom, že žalobca nemá právo žiadať od žalovanej vypratať byt, pretože žalovaná s ním nemá žiaden právny vzťah a nemá voči žalobcovi žiadne povinnosti a nezadržiava mu žiadne veci, ktoré žalobca ani nešpecifikoval, z čoho je nesporné, že napádaný rozsudok je nulitný akt. Vypratanie bytu nie je a ani neznamená podľa žiadneho zákona vydanie veci, žalovaná nie je povinná nič vydať žalobcovi, pretože jej to žiaden zákon neukladá.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku. Mal za to, že napadnutý rozsudok spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti. Uviedol, že žalovaná vo svojom odvolaní neuviedla žiadne iné relevantné skutočnosti ako v doposiaľ zaslaných vyjadreniach, ktoré by odôvodňovali iný záver súdu ako ten, ktorý vyslovil súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Žalovaná všeobecne namieta nedodržanie procesných podmienok, avšak jej tvrdenia sú nekonkrétne, nepodložené a zmätočné. Uvádza, že neexistuje žiaden zákon v Slovenskej republike, ktorý ukladá povinnosť vypratať byt. Chybne argumentuje výklad právnych predpisov. Opakovane tvrdí, že byt jej nikto neodňal a ani sama sa ho nevzdala a z tohto dôvodu nie je povinná byt vypratať. Táto argumentácia ignoruje oprávnenia vyplývajúce z vlastníckeho práva, ktorými sú „držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním“ a preukázanú zmenu vlastníctva. Povinnosť vypratať byt vyplýva z preukázaného vlastníckeho práva žalobcom a z toho, že žalovaná užíva byt bez právneho nároku. Pokiaľ žalovaná zdôrazňuje, že sa nevzdala nadobudnutého predmetného bytu, uviedol, že predmetom konania nie je preukázanie vlastníckeho práva, ale ochrana už potvrdeného vlastníctva. Súd prvej inštancie správne poukázal na fakt, že žalobca je výlučným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, ktorej táto skutočnosť je preukázaná listom vlastníctva, ktorý bol súdu predložený. Pôvodné vlastníctvo bytu žalovanej bolo prevedené podľa predpisov v Zákone o dobrovoľnej dražbe, ktorej platnosť bola v súdnom konaní zo dňa 25.11.2020 už potvrdená. Týmto bola otázka ohľadne neplatnosti dražby už príslušným súdom vyriešená. Vlastnícke právo sa previedlo na právneho nástupcu príklepom licitátora, osvedčené notárskou zápisnicou. Príklep je formálnym aktom, ktorým dochádza k prechodu vlastníctva. Žalobca nadobudol od vydražiteľa byt scudzovacím procesom, t.j. kúpnou zmluvou zo dňa 14.05.2024 od jeho predchodcu, ktorej platnosť nebola súdom spochybnená. Tvrdenie o „nevzdaní sa vlastníctva“ žalovanej nekoleruje s posudzovaním otázky v tomto spore, nakoľko žalobca nie je právnym nástupcom žalovanej, ten získal vlastnícke právo predajom bytu od vydražiteľa. Pokiaľ žalovaná uvádza, že podľa Občianskeho zákonníka byt ani nebytový priestor nemožno považovať za vec v právnom zmysle, a teda ho ani zaradiť do podskupiny nehnuteľných vecí, keďže nenapĺňajú pojmové znaky nehnuteľnosti, poukázal v súlade s ust. § 119 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že veci rozlišujeme na hnuteľné a nehnuteľné. Hoci byty ako také nemožno považovať za nehnuteľnosť, subsidiárne, vzhľadom na ust. § 3 ods. 2 byt. zák. sa na byty použije režim obdobný nehnuteľnostiam, to znamená aj ochrana vlastníckeho práva je plne aplikovateľná. Pokiaľ sa žalovaná ohradzuje, že vypratanie bytu nie je v žiadnom zákone konkretizované a nie je konkretizované ani v napádanom rozsudku, preto je rozsudok nevykonateľný, poukázal na ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/111/2012, ktorý sa k uvedenému vyjadril tak, že vypratať nehnuteľnosť znamená odstrániť všetky hnuteľné veci nachádzajúce sa v priestoroch nehnuteľnosti a zabezpečiť opustenie priestorov osobami tam sa nachádzajúcimi. Záverom konštatoval, že zo všetkých vykonaných dôkazov, ako i zo samotnej argumentácie žalovanej vyplynul záver, že žalovaná so žalobcom, ktorý je výlučným vlastníkom bytu, nemá žiaden právny vzťah a nikdy neuzatvorila nájomnú zmluvu. Z tohto dôvodu žalovanej nepatrí právo užívania predmetného bytu, pretože nie je súčasným vlastníkom. Svojím konaním žalovaná zasahuje žalobcovi do vlastníckeho práva a bráni v jeho riadnom a nerušenom užívaní.
4. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.
5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.
6. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil rozhodné skutočnosti, ktoré dôsledne vyhodnotil a vec správne právne posúdil. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaná v podanom odvolaní neuviedla žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli viesť k zmene rozhodnutia a preto si osvojil dôvody rozsudku súdu prvej inštancie.
7. V posudzovanej veci súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím vyhovel žalobe a uložil žalovanej povinnosť vypratať vo výroku identifikovanú nehnuteľnosť (byt spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a pozemku) vo vlastníctve žalobcu, založiac svoje rozhodnutie na závere, že žalobca je výlučným vlastníkom predmetného bytu a žalovaná tento byt užíva bez právneho dôvodu.
8. Žalovaná v odvolaní prioritne namieta porušenie jej práva na spravodlivý proces, resp. existenciu inej vady, tvrdiac nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, či svojvôľu pri aplikovaní práva na zistený skutkový stav, nevykonanie navrhnutých dôkazov, tiež nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, v konkrétnosti tvrdí nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a nedostatok pasívnej legitimácie žalovanej s tým, že uplatnila všetky odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 CSP okrem písm. c/ (rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd).
9. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok, existenciu ktorej vady nezistil, a odvolateľka ju tiež ani netvrdila.
10. Primárne sa odvolací súd zaoberal odvolateľkou uplatňovanými odvolacími dôvodmi (posúdiac odvolanie podľa jeho obsahu) uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, resp. d/ CSP (neboli splnené procesné podmienky, porušenie práva na spravodlivý proces, resp. existencii inej vady spôsobilej mať za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej) ako dôsledku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP spočíva v absencii procesných podmienok. Procesné podmienky sú upravené ust. § 161 ods. 1 CSP. Na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže súd konať vo veci a rozhodnúť, prihliada súd kedykoľvek za konania. Nedostatky niektorých procesných podmienok sú neodstrániteľné, čo znamená, že prítomnosť takéhoto nedostatku absolútne bráni súdu v konaní a rozhodnutí vo veci a jedine správne rezultuje do zastavenia konania. Nedostatky iných procesných podmienok sú odstrániteľné, a teda súd po zistení nedostatku procesnej podmienky sa pokúsi tento nedostatok odstrániť (vlastným postupom alebo výzvou strane sporu na odstránenie nedostatku). V prípade neodstránenia odstrániteľného nedostatku súd konanie zastaví.
12. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného odvolacieho dôvodu (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na splnenie mandukačnej povinnosti súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na vydanie predvídateľného rozhodnutia, či na zachovanie rovnosti strán v konaní.
13. Odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (existencia inej vady) dopadá na akékoľvek iné pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nemožno subsumovať pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ide napríklad o nedostatočné odôvodnenie rozhodnutie, nie však v parametroch dosahujúcich naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, či nesprávne realizovaná mandukačná povinnosť súdu.
14. Pokiaľ ide o namietané možné nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, nemožno pochybovať, že odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené uplatnenému nároku, čím je pre účastníkov veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné.
15. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia (nedostatok dôvodov) však bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, ale za tzv. inú vadu konania, (viď R 111/1998), čím sa zaoberalo tiež Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“, vychádzajúc z ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom) uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.
16. Preskúmaním obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť jednak pre uplatnenie druhej vety citovaného stanoviska R 2/2016, ale odôvodnenie napadnutého rozhodnutia netrpí ani takými nedostatkami, ktoré by boli spôsobilé k záveru o existencii tzv. inej vady konania, čím z hľadiska tejto námietky (o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia) nedošlo k naplneniu tak odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 pod písm. b/, ale tiež ani pod písm. d/ CSP.
17. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal v princípe dostatočnú odpoveď na všetky zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej v parametroch daných ust. § 220 ods. 2 CSP. Skutočnosť, že odvolateľka sa s názormi súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k záveru o neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, jeho arbitrárnosti, svojvôli, či v konečnom dôsledku namietanému ústavne nekonformnému výkladu. Všeobecný súd totiž nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04), čo plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní, rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu. Stačí teda, aby reagoval súd na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B) k naplneniu čoho v posudzovanej veci došlo.
18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP je v súdnej praxi daný, ak súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami konania, najmä súd nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané iným spôsobom, alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie
skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. Iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom. Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd dospel k záveru, že ani tento odvolací dôvod nie je naplnený. Súd prvej inštancie v bode 21 svojho rozhodnutia v dostatočnej miere odôvodnil, prečo nevykonal na návrh žalobkyne ďalšie dokazovanie (zabezpečením kúpnej zmluvy zo dňa 14.05.2024, pripojením súdneho spisu, v ktorom sa konalo o neplatnosti predmetnej dražby, ktorého súčasťou je aj dražobný spis, pripojenie spisu sp. zn. 13C/63/2024, kde sa rozhodovalo o bezdôvodnom obohatení, ktoré malo vzniknúť na strane žalovanej a tiež výsluch konateľa žalobcu), ktoré dokazovanie už vzhľadom na zistený skutkový stav veci nepovažoval vykonať za potrebné.
19. Postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo vo vzťahu k vyššie uvedeným námietkam k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil odvolateľke uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že by došlo vo vzťahu k nej k porušeniu práva na spravodlivý proces čím nemohlo dôjsť ani k naplneniu uplatneného odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, ani d/ CSP a splnené boli aj všetky procesné podmienky, čím nie je daný ani odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP.
20. V ďalšom odvolací súd podrobil napadnuté rozhodnutie vecnému prieskumu z hľadiska odvolateľkou uplatnených odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ CSP.
21. Nesprávny skutkový záver (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
22. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g/ CSP nemožno vnímať ako reálnu vadu rozhodnutia v zmysle chybného procesného postupu súdu pri zisťovaní skutkového stavu. V tomto prípade ide o stav, keď je možné doteraz zistený skutkový stav (skutkový základ neprávoplatného rozhodnutia) aktivitou strany sporu viac priblížiť „pravde“, čím sa rozhodnutie vo veci samej môže vo väčšej miere priblížiť ideálu spravodlivého rozhodnutia. Prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu je potrebné vnímať v spojitosti s ust. § 366 písm. d/ CSP, z ktorého vyplýva, že novoty môže odvolateľ použiť v tomto prípade len vtedy, ak ich v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol použiť z vlastnej viny.
23. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
24. Rovnako vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Nedôvodná je odvolacia námietka žalovanej, že skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, pretože žalovaná v odvolaní ani neoznačila žiadne skutkové tvrdenia, právne argumenty alebo dôkazné prostriedky, teda žiadne prostriedky procesnej obrany alebo útoku, ktorými by sa nezaoberal súd prvej inštancie, resp. tieto nevyhodnotil. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil primárne správny
právny záver o tom, že žalobca je subjektom vecne aktívne legitimovaným v spore, nakoľko je výlučným vlastníkom predmetného bytu, ktorý žalovaná užíva bez právneho dôvodu v dôsledku čoho je naopak žalovaná pasívne legitimovanou v danom spore, ktorú skutočnosť súd prvej inštancie vyhodnotil v bodoch 15, 16 napadnutého rozsudku. 25. Odvolacie námietky žalovanej po ich preskúmaní vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jeho výsledky vyhodnotil v intenciách daných § 191 CSP a z dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil tiež správny právny záver o legitímnosti žalobou uplatneného nároku vo svetle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri absencii unesenia dôkazného bremena žalovanou o existencii akéhokoľvek právneho titulu zakladajúceho jej právo užívať byt, ktorého je vlastníkom žalobca a vypratania ktorých zo strany žalovanej, ktorá ho užíva bez právneho dôvodu, sa tak dôvodne domáha, na ktorých záveroch založil v prospech žalobcu vyznievajúce rozhodnutie. Vychádzajúc zo správnosti vyššie uvedených záverov, nebolo rozhodnutie súdu prvej inštancie spôsobilé k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu za použitia § 387 ods. 1 CSP. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil, v parametroch daných § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou právnych predpisov.
26. Na doplnenie a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovanej považuje za potrebné odvolací súd uviesť nasledovné:
27. Podľa § 126 Obč. zák. vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
28. Súd prvej inštancie žalobe o vypratanie nehnuteľnosti – bytu č. 5, nachádzajúceho sa na 1. poschodí, vo vchode č. 11, v bytovom dome súp. č. XXXX, postavenom na pozemku parc. reg. „C“ č. 2180/49, zapísaného na LV č. XXXX pre k.ú. C., spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a pozemku o veľkosti 70/2087, vyhovel, keď mal za preukázané, že vlastnícke právo žalobcu nie je spochybnené. Žalobca svoje vlastnícke právo preukázal listinným dôkazom – výpisom LV č. XXXX, k.ú. C.. Kataster nehnuteľností sa spravuje domnienkou hodnovernosti zapísaných údajov, tzn., že údaje katastra uvedené v § 7 katastrálneho zákona sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak (§ 70 ods. 1 kat. zákona). Naopak, žalovaná nepreukázala existenciu žiadneho právneho titulu oprávňujúceho ju predmetný byt vo vlastníctve žalobcu užívať (v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno) a tiež v odvolacom konaní žiaden neidentifikovala, len vo všeobecnosti poukazovala na to, že predmetný byt nadobudla v súlade so zákonom, nikdy sa svojho vlastníctva nevzdala. Skutočnosť, že žalovaná sa cíti byť naďalej vlastníčkou bytu, a to napriek tomu, že tento vydražil právny predchodca žalobcu, nezakladajú právny dôvod na to, aby predmetný byt naďalej užívala a neoprávnene zasahovala do vlastníckeho práva žalobcu.
29. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania a to v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
30. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 CSP). V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované. Je vždy na strane sporu, či náležite využije možnosti, ktoré sa jej v súdnom konaní ponúkajú. V tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť, že každá strana sporu nesie zodpovednosť za to, že prezentuje súdu konzistentné skutkové tvrdenia podporené dôkazmi. Pokiaľ si túto povinnosť nesplní, prejaví sa to v rozhodnutí vo veci samej, k čomu došlo tiež v posudzovanej veci.
31. Postup súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie v konkrétnostiach danej veci bol správny. Žalobou uplatnený nárok žalobcu ako vlastníka bytu na vypratanie bytu je tak legitímnym nárokom, ktorý vznikol a bol posúdený ako oprávnený po splnení všetkých zákonom stanovených podmienok. Je nepochybné, že žalobca predložil do spisu dôkazy, ktorými preukázal svoje tvrdenia, že je vlastníkom špecifikovanej nehnuteľnosti, vypratania ktorej sa domáha a nebolo tiež sporným, že žalovaná užíva sporný byt bez právneho titulu, nakoľko jeho existenciu žiadnym spôsobom nepreukázala (príkladmo prípadnou nájomnou zmluvou, resp. titulom vlastníctva preukázaného príslušným LV). Sama v podanom odvolaní uviedla, že so žalobcom nemá žiaden vzťah. Za takýchto okolností potom užívanie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu predstavuje zásah do vlastníckeho práva žalobcu, ktorý je neoprávnený, keďže nebolo možné dospieť k inému záveru, ako tomu, že žalovaná nemá žiaden právny titul k užívaniu nehnuteľnosti.
32. Vzhľadom na to, že aj ostatné odvolacie námietky žalovanej (otázka platnosti/neplatnosti dražby, zásah do obydlia ...) tvorili obranu už v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom sa s nimi konajúci súd dostatočne vysporiadal, žalovaná v podanom odvolaní neuviedla žiadne iné relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie vo veci, odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
33. Ak sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku nezaoberal všetkými konkrétnymi námietkami sporovej strany, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie v danej veci za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Na skutočnosti, ktoré žalovaný uviedol až po uplynutí lehoty na podanie odvolania, nebol odvolací súd oprávnený prihliadať a zároveň nemal povinnosť vo svojom rozhodnutí uvádzať dôvod, pre ktorý na tieto skutočnosti nie je možné prihliadať (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 3Odbo/25/2016, sp. zn. 3Obdo/22/2016).
34. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca má vzhľadom na jeho plný úspech v odvolacom konaní nárok proti žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).