Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2Co-97-2025.pdf
PDF · 115.97 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/97/2025
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcu Olivier productions s.r.o., so sídlom Prešov, Pažica 13883/13E, IČO: 44 209 380, zast. Hagyari & Partners, s.r.o., so sídlom Bratislava, Vlčkova 8/A, IČO: 51 473 208, proti žalovanému Národné divadlo Košice, so sídlom Košice, Hlavná 32/58, IČO: 31 299 512, zast. WERNER & Co. s.r.o., so sídlom Bratislava, Žltá 2/F, IČO: 36 869 643, o zaplatenie 40.000 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 25C/19/2021 - 301 z 27.2.2025 Mestského súdu Košice
r o z h o d o l :
Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Rozhodol takto o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 40.000 € s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 28.11.2020 do zaplatenia. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že začiatkom roka 2020 bol oslovený žalovaným za účelom vyhotovenia profesionálnych fotografií na vytvorenie výstavnej expozície a publikácie, konateľom žalobcu A. B. C., ktorý je profesionálnym fotografom. Po dohode so žalovaným v marci 2020 žalobca zabezpečil vyhotovenie 51 fotografií, ktoré žalovaný akceptoval a zverejnil. V júni 2020 došlo k zmene vo vedení žalovaného, pričom súčasný generálny riaditeľ požiadal žalobcu o vyhotovenie ďalších 153 fotografií. Žalobca odovzdal žalovanému finálne dielo v počte 204 fotografií, ktoré boli akceptované bez výhrady a následne žalovaným bez súhlasu žalobcu zverejnené na oficiálnej stránke žalovaného. Poukázal na to, že so žalovaným spolupracoval cca 7 rokov, riadne vykonané dielo prevzal, avšak ten bez súhlasu žalobcu dielo uverejnil, čím porušil práva jeho duševného vlastníctva a odmietol mu vyplatiť dojednanú zmluvnú odmenu a v nadväznosti na to uzatvoriť písomnú zmluvu tak, ako to bolo medzi nimi zaužívané. Žalobca požadoval odmenu vo výške 40.800 € predstavujúcu 200 € za jednu fotografiu, ktorá žiadosť bola žalovaným odmietnutá, v dôsledku čoho došlo k mimosúdnemu rokovaniu, na ktorom žalobca navrhol odmenu vo výške 200 € za jednu fotografiu, pričom žalovaný akceptoval návrh vo výške 5.000 € za všetky fotografie t.j. 24,50 € za jednu fotografiu. K žalobe predložil aj Posudok k žiadosti hodnoty diela vo vykonanom rozsahu pre Štátne divadlo Košice vyhotovený predsedom Asociácie profesionálnych fotografov SR, členom predstavenstva FEP, v ktorom konštatoval, že dielo spĺňa najvyššie umelecké a profesionálne kritériá, pričom k cene uviedol, že z jeho praxe sa cena za bežný portrét začína na 200 €/ks. Žalobca mal za to, že požadovaná suma 200 € za jednu fotografiu je sumou za bežný portrét, ktorá však nereflektuje skutočnosť, že fotografie boli vyhotovené profesionálnym a medzinárodne uznávaným fotografom a žalovaný tým, že za objednané dielo nezaplatil odmenu a odmietol uzatvoriť so žalobcom zmluvu sa bezdôvodne obohatil. Uplatnený nárok požadoval s poukazom na autorský zákon, pričom mal za to, že autorské diela spadajú pod zákonnú úpravu zmluvy o dielo podľa Občianskeho zákonníka. Žalobca má s A. B. C. uzatvorenú zmluvu, na základe ktorej je oprávnený zastupovať ho ako autora voči tretím osobám, uzatvárať vo
svojom mene a na svoj účet zmluvy s tretími osobami a udeľovať tretím osobám licenciu na používanie ním vytvorených autorských diel.
3. Žalovaný v rámci procesnej obrany nárok neuznal, cenu za fotografie považoval za neprimeranú. Uviedol, že vyvinul úsilie k tomu, aby bola medzi stranami uzavretá písomná zmluva, avšak zo strany Mgr. Štovku došlo k opakovanému odkladaniu vyčíslenia odmeny za vytvorenie diela. Poukázal tiež na to, že dovtedy boli zmluvy uzatvárané niekedy so žalobcom a niekedy s Mgr. Štovkom. Mal za to, že fotografie nepoužíva, nie sú uverejnené na jeho webovej ani facebookovej stránke. Namietal tiež aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní.
4. Súd sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Žalobca uviedol, že medzi ním a A. C. existuje dlhoročná zmluva, ktorú žalovaný pri svojich spoluprácach akceptoval a ktorú v konaní predloží. Následne bez predloženie tejto zmluvy uviedol, že k bezdôvodnému obohateniu dochádza v prípade použitia diela u osoby, ktorá dielo použije bez licencie a tá je povinná vydať neoprávnený prospech osobe, ktorej patria majetkové práva plynúce z daného autorského práva. Poukázal na § 90 ods. 2 Autorského zákona, v zmysle ktorého zamestnaneckým dielom je aj dielo vytvorené autorom, ktorý je členom riadiacich, kontrolných alebo dozorných orgánov právnickej osoby, alebo štatutárnym orgánom právnickej osoby, alebo členom štatutárneho orgánu právnickej osoby na splnenie povinností vyplývajúcich mu z členstva v orgáne tejto právnickej osoby, ktorá sa v tomto prípade považuje za zamestnávateľa. Mal za to, že predmetné dielo je nutné posudzovať ako zamestnanecké dielo, nakoľko bolo vytvorené pánom B. C. ako spoločníkom a konateľom žalobcu a majetkové autorské práva patria žalobcovi aj bez ďalšieho preukazovania záväzkových vzťahov. V prípade ďalšieho preukazovania danej skutočnosti navrhol výsluch konateľov žalobcu, keďže predloženie zmluvy o spolupráci v origináli nedokázal splniť, nakoľko na jej predloženie nezískal súhlas od druhej zmluvnej strany pána C..
5. Súd vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, § 3 ods. 5, § 13 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 2, 3, 4, písm. f) bod 1, § 90 ods. 1, 2 zák. č. 185/2015 Z. z., § 631 a § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že medzi stranami bolo nesporným, že žalobu podal žalobca, spoločnosť Olivier productions s.r.o. Prešov, ako aj to, že fotografie pre žalovaného vyhotovil konateľ žalobcu Mgr. Ján Štovka MQEP ako profesionálny fotograf, ktorý si uplatnil nárok na zmluvnú odmenu za fotografie, ktoré považoval za autorské dielo s vysokou umeleckou hodnotou podľa autorského zákona zák. č. 185/2015 Z. z. Už v samotnom žalobnom návrhu žalobca uviedol, že s A. C. má uzatvorenú zmluvu, na základe ktorej je oprávnený zastupovať ho ako autora voči tretím osobám, uzatvárať vo svojom mene a na svoj účet zmluvy s tretími osobami v súvislosti s vytvorením diela a udeľovať tretím osobám licenciu na používanie autorských diel vytvorených A. C., ktorá skutočnosť je zrejmá aj z predložených zmlúv o zabezpečení vytvorenia autorského diela a o poskytnutí služby, ktoré žalobca uzatváral so žalovaným. Právny zástupca žalobcu mal predložiť zmluvu o spolupráci v origináli, alternatívne žiadal o vypočutie oboch konateľov na jednom pojednávaní. Žalobca do rozhodnutia súdu zmluvu o spolupráci nepredložil, nepredložil ani žiadne dôkazy na preukázanie aktívnej vecnej legitimácie, napriek tomu, že mu bol daný priestor na preukázanie tejto skutočnosti, ten zostal pasívny a táto pasivita bola poznačená celým priebehom konania.
6. V ďalšom uviedol, že žalobca aktívnu legitimáciu preukazoval s poukazom na ust. § 90 ods. 1, 2 Autorského zákona a odôvodnením, že A. C. je štatutárom žalobcu, že predmetné dielo je nutné posudzovať ako zamestnanecké dielo, keďže bolo vytvorené p. C. ako konateľom a spoločníkom žalobcu. Súd poukázal na znaky zamestnaneckého diela a to že musí ísť o dielo literárne, umelecké alebo vedecké, ktoré spĺňa pojmové znaky diela v zmysle § 3 Autorského zákona, musí existovať právny vzťah definovaný v § 90 ods. 1 až 3 medzi autorom diela a osobou oprávnenou udeľovať autorovi príkazy z pozície zamestnávateľa, ktorým právnym vzťahom je pracovnoprávny alebo obdobný pracovný vzťah a napokon autor musí vytvoriť dielo za účelom plnenia si povinností voči zamestnávateľovi, ktoré mu vyplývajú z právneho vzťahu definovaného v odsekoch 1 až 3 § 90 Autorského zákona. Z definície zamestnaneckého diela vyplýva, že nie je rozhodujúce, kedy alebo kde bolo dielo vytvorené, ale za akým účelom ho zamestnanec vytvoril, teda či ho autor vytvoril za účelom plnenia pracovných úloh.
7. Súd uzavrel, že žalobca neosvedčil, že by bol subjektom disponujúcim aktívnou vecnou legitimáciou, nakoľko podľa predložených listinných dôkazov autorom fotografií je A. B. C. MQEP, ktoré mali byť bez udelenia súhlasu použité na webovej stránke žalovaného, pričom listinnými dôkazmi nebolo osvedčené,
že by predmetné fotografie mali byť vytvorené ako zamestnanecké dielo (§ 90 AZ), v dôsledku čoho by žalobca bol oprávnený vykonávať k nim osobnostné a majetkové práva a teda aj disponoval oprávnením domáhať sa nárokov podľa autorského zákona. Na základe uvedeného žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
8. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a/, b/, e/, f/ a h/ CSP. Namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku z dôvodu absencie dôkazov, ktoré súd prvej inštancie vykonal, ako ich vyhodnotil a prečo nevykonal navrhnuté dôkazy v odôvodnení tohto rozhodnutia. Súdu vyčítal, že nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a to výsluch konateľov žalobcu, napriek tomu, že konateľ žalobcu bol prítomný na každom pojednávaní, k jeho výsluchu nedošlo, pričom súd o tomto dôkaze ani nijak nerozhodol. Tvrdenie súdu, že k výsluchu konateľov muselo dôjsť na jednom pojednávaní z ničoho nevyplýva, pretože pre preukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu postačoval výsluch jedného z konateľov. Uviedol, že k právam strany v konaní nepatrí to, že súd musí vykonať všetky navrhnuté dôkazy, ale pokiaľ tak neurobí, je povinný svoje rozhodnutie presvedčivo zdôvodniť, čo súd nevykonal. Žalobca mal v ďalšom za to, že súd trval na preukázaní aktívnej vecnej legitimácie žalobcu preukázaním písomnej zmluvy medzi žalobcom a A. C., ktorá však nie je obligatórna, pričom spor pre prípadné posudzovanie práva vykonávať práva plynúce z autorského práva môže vzniknúť jedine medzi spoločnosťou a štatutárom, ktorý fotky zhotovil. Pokiaľ je však medzi nimi skutočnosť, že ide o zamestnanecké dielo nesporná, nie je možné z vonku vstupovať do tohto vzájomného vzťahu. Pochybenie súdu vzhliadol aj vo vedení posledného pojednávania, keď v predmetnom spore, pri ktorom zákon ukladá povinné právne zastúpenie konal len so samotným konateľom žalobcu. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uzavrel, že žalobcovi sa v priebehu konania nepodarilo osvedčiť existenciu právneho vzťahu medzi stranami sporu, t. j. že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, avšak konanie žalovaného, ktoré v konečnom dôsledku spôsobilo porušenie autorského práva žalobcu k zamestnaneckému dielu nespočívalo len vo zverejnení predmetného diela bez súhlasu žalobcu, teda bez podpísania licenčnej zmluvy, ale došlo k vytvoreniu predmetného diela na základe objednávky žalovaného a k jeho odovzdaniu, čo žalovaný nerozporoval. Žalovaný teda od žalobcu prijal plnenie, bez právneho dôvodu a je povinný toto plnenie vrátiť, s čím sa súd prvej inštancie nijako nevysporiadal. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
9. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozsudok je vecne správny čo do právneho posúdenia veci a jeho odôvodnenie je dostatočné a presvedčivé. Poukázal na postup žalobcu v konaní, ktorý z počiatku sám potvrdil existenciu zmluvy o spolupráci medzi žalobcom a A. C. v písomnej forme a následne v dôsledku toho, že túto zmluvu nevedel predložiť, účelovo zmenil argumentáciu tak, že ide o zamestnanecké dielo. Žalobca nepredložil spolu so svojím vyjadrením súdu žiaden dôkaz o svojej aktívnej vecnej legitimácii a len argumentoval § 91 Autorského zákona, pričom preukázal iba to, že A. C. je jeho spoločníkom, avšak nepreukázal, že fotografie, ktoré sú predmetom sporu, vytvoril A. C. na splnenie povinností konateľa obchodnej spoločnosti. Zdôraznil, že A. C. ako autor - fyzická osoba (nie výlučne prostredníctvom žalobcu) bežne uzatváral v minulosti zmluvy so žalovaným. Naďalej rozporuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia aj z iných dôvodov, ako je námietka absencie aktívnej vecnej legitimácie. Poukázal na priebeh konania, v ktorom sa žalobca sám rozhodol pre dokazovanie aktívnej vecnej legitimácie predložením zmluvy o spolupráci, ktorú za viac ako 20 mesiacov nepredložil a až následne špekulatívne žiadal o výsluch konateľov, pričom mu nič nebránilo, aby sa prítomný konateľ a spoločník žalobcu na ktoromkoľvek pojednávaní k veci vyjadril a aby zabezpečil na pojednávaní aj účasť druhého zo spoločníkov a konateľov žalobcu, no nestalo sa tak. Ak za tejto situácie a procesného vývoja žalobca vyčíta súdu prvej inštancie, že nevykonal dokazovanie výsluchom konateľov žalobcu, ide o od základu účelovú a špekulatívnu argumentáciu žalobcu. Požiadavka povinného právneho zastúpenia bola v predmetnom spore na strane oboch strán sporu splnená tým, že obidve strany sporu (a osobitne žalobca od počiatku sporu) boli právne zastúpené v súlade s § 90 ods. 1 CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov,
s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ a písm. e/ CSP v prejednávanej veci sú preukázané.
12. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd pochybil ak na poslednom pojednávaní konal so žalobcom a nie s jeho právnym zástupcom s poukazom na § 90 CSP, v zmysle ktorého v sporoch (okrem iných) súvisiacich s ochranou práva duševného vlastníctva strana musí byť zastúpená advokátom, odvolacia námietka nie je opodstatnená. Ustanovenie § 90 CSP sa vzťahuje na osobitné druhy sporov, ktorých všeobecná hmotnoprávna a procesnoprávna náročnosť odôvodňuje požiadavku na obligatórne profesionálne zastúpenie. V prejednávanom prípade nepochybne ide o spor súvisiaci s ochranou práva duševného vlastníctva, v ktorom strany musia byť v súlade so zákonom povinne zastúpené advokátom. Žalobca aj žalovaný sú v konaní zastúpení na základe písomných splnomocnení udelených advokátom. Skutočnosť, že strana sporu musí byť v konaní zastúpená advokátom jej však neodníma procesné právo konať v styku so súdom osobne, a teda robiť v konaní procesné úkony priamo, nesprostredkovane, a to ak je v čase robenia procesného úkonu zastúpená advokátom.
13. Opodstatnenou je však odvolacia námietka žalobcu o nevykonaní navrhovaného dôkazu, konkrétne výsluchu konateľov žalobcu na preukázanie aktívnej vecnej legitimácie v konaní. Žalobca prvýkrát navrhol výsluch konateľov žalobcu v podaní z 19.2023. Najbližšie nariadené pojednávanie sa konalo dňa 6.6.2024, na ktoré súd riadne predvolal žalobcu, právneho zástupcu žalobcu, žalovaného a právneho zástupcu žalovaného. V úvode pojednávania žalobca uviedol, že zmluvu o spolupráci medzi žalobcom a Mgr. Štovkom (ktorou mal pôvodne preukázať aktívnu vecnú legitimáciu v konaní) nepredloží z dôvodu absencie súhlasu pána C., pričom dôvodil, že sporné fotografie je podľa jeho názoru potrebné považovať za zamestnanecké dielo, nakoľko ho vyhotovil pán C., ktorý je zároveň konateľom žalobcu. Mal za to, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť mať uzavretú zmluvu medzi spoločnosťou a zamestnancom resp. osobou, ktorá je členom orgánov spoločnosti. Pripomenul, že bol navrhnutý výsluch konateľov žalobcu, k čomu žalovaný uviedol, že pokiaľ k nemu súd pristúpi, trvá na tom, aby bol výsluch oboch konateľov zrealizovaný na jednom pojednávaní a to preto, aby skutkový základ ich vzťahov bolo možné komplexne vyriešiť na jednom pojednávaní a prípadné rozpory v ich tvrdeniach na tomto pojednávaní aj odstrániť. Zároveň uviedol, že by sa tým vylúčila možnosť dodatočnej prípravy na výpoveď. Záverom pojednávania súd oznámil, že pokiaľ žalobca žiada posudzovať prípad podľa autorského zákona, dáva právnemu zástupcovi žalobcu na výber, buď súd pristúpi k výsluchu oboch konateľov na jednom pojednávaní alebo predloží zmluvu o vzájomnej spolupráci.
14. Vo veci súd nariadil pojednávanie na deň 7.11.2024, na ktoré sa dostavil len právny zástupca žalovaného, na ktorom súd konštatoval, že žalobca doposiaľ nepredložil zmluvu o vzájomnej spolupráci, pričom právny zástupca žalovaného súhlasil s tým, aby súd urgoval žalobcu ohľadom predloženia tejto zmluvy, v dôsledku čoho súd pojednávanie odročil. Posledné pojednávanie pred rozhodnutím súdu prvej inštancie sa konalo 27.2.2025, na ktoré sa dostavil žalobca (zo zápisnice z pojednávania nie je zrejmé, ktorý z dvoch konateľov žalobcu sa dostavil, nakoľko súd nekonštatoval jeho totožnosť) a právny zástupca žalovaného. Súd konštatoval, že na pojednávanie sa nedostavil právny zástupca žalobcu a zároveň si nesplnil povinnosť predložiť originál zmluvy o spolupráci. Zo zápisnice z pojednávania vyplýva, že žalobca uviedol, že zmluvu o spolupráci predložiť nevie a aktívnu vecnú legitimáciu v spore vie preukázať výsluchom konateľov, k čomu reagoval právny zástupca žalovaného tak, že pokiaľ žalobca vedel, že zmluvu na pojednávaní nepredloží mal rátať s alternatívou výsluchu oboch konateľov, k čomu nedošlo, nakoľko sa druhý konateľ na pojednávanie nedostavil. Súd vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené a vyhlásil vo veci rozsudok bez toho, aby konštatoval, že navrhovaný dôkaz nevykoná a bez uvedenia dôvodu prečo tak neurobí.
15. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, prečo si súd osvojil názor právneho zástupcu žalovaného, v zmysle ktorého je možné navrhovaný dôkaz a to výsluch konateľov žalobcu realizovať len na jednom a tom istom pojednávaní. Výsluch pána C. nebol navrhnutý ako výsluch svedka, resp. ako výsluch osoby vyhotovujúcej predmetné dielo, ale ako výsluch konateľa žalobcu. V konečnom dôsledku pri výsluchu jedného alebo druhého konateľa ide o výsluch strany sporu, pričom obaja konatelia vypovedajú v mene spoločnosti žalobcu. Nie je preto zrejmé aké rozpory by mali byť výsluchom oboch konateľom na rovnakom pojednávaní odstránené.
16. Pokiaľ súd zaujal právny názor, v zmysle ktorého na preukázanie skutočnosti, že sporné fotografie vyhotovené pánom C. boli zamestnaneckým dielom je potrebné preukázať, že tieto vyhotovil za účelom splnenia si povinností voči zamestnávateľovi plynúce mu z výkonu funkcie konateľa v spoločnosti žalobcu (ako to súd uviedol v bode 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku), odvolaciemu súdu nie je zrejmé, prečo o pracovných povinnostiach pána C. nemohol byť vypočutý konateľ spoločnosti, ktorý bol na pojednávaní konanom dňa 27.2.2025 prítomný. Žalobca nenavrhol výsluch konateľov, ktorý by bol realizovaný simultánne, pričom súd svoje úvahy o tom prečo trval na výsluchu oboch konateľov zároveň žiadnym spôsobom neodôvodnil.
17. Podľa § 220 ods. 1 CSP v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách "V mene Slovenskej republiky" uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov rozhodujúcich vo veci, presné označenie strán a ich zástupcov, iných subjektov, označenie prejednávaného sporu, výrok, odôvodnenie, poučenie o lehote na podanie odvolania, o tom, na ktorý súd sa odvolanie podáva a o náležitostiach odvolania, poučenie o možnosti exekúcie a deň a miesto vyhlásenia.
18. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
19. V odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie úplne absentuje argumentácia odôvodňujúca nevykonanie navrhnutého dôkazu, napriek tomu, že súdu táto povinnosť vyplýva priamo z ust. § 220 ods. 2 CSP, a to obzvlášť za situácie, v ktorej mal navrhnutý dôkaz preukazovať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní, na nedostatku ktorej súd žalobu zamietol.
20. Z pravá na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29 apríla 1993, II. U´S 410/06). V súlade s touto judikatúrou ústavného súdu najvyšší súd v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 100/2018 a 5 Cdo 202/2018 vyslovil, že procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, číže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t.j. argument, podľa ktorého určite´ tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný´, bolo užˇ doterajším konaním bez dôvodných pochybnosti´ overene´ alebo vyvrátene´. Ak tieto dôvody zistene´ neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, číže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepresku´matelˇnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť.
21. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09).
22. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
23. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.
24. Po preskúmaní veci odvolaciemu súdu neostáva iné, len konštatovať, že postupom súdu prvej inštancie došlo k pochybeniu, pokiaľ nevykonal navrhovaný dôkaz, pričom jeho nevykonanie žiadnym spôsobom neodôvodnil, čím došlo k porušeniu práva strany na spravodlivý súdny proces.
25. Odvolateľ v ďalšom súdu vyčítal, že sa nevyporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami, nakoľko žalobu zamietol na základe nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu nepreukázania, že v prípade vyhotovených fotografií pánom C. ide o zamestnanecké dielo. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého by sa v prípade predmetných fotografií jednalo o zamestnanecké dielo iba vtedy, ak by pán C. tieto pre žalovaného vyhotovil na splnenie povinností vyplývajúcich mu z obdobného pracovného vzťahu, v tomto prípade vyplývajúcich mu z funkcie konateľa žalobcu. Zo skutočností uvedených v žalobe však vyplýva, že žalovaný si vyhotovenie fotografií objednal a následne ich prevzal bez toho, aby za ne zaplatil dohodnutú odmenu, čo v konaní nebolo sporné. Z dôvodu, že v civilnom sporovom konaní je žalobca (procesne) povinný vymedziť žalobou uplatnený nárok len z hľadiska skutkového, nakoľko právne posúdenie nároku je už vecou súdu, bolo nevyhnuté v konaní skúmať, či došlo k uzatvoreniu ústnej zmluvy, predmetom ktorej bol záväzok vytvoriť pre žalovaného autorské dielo – fotografie, a ak áno, či túto žalovaný uzavrel so žalobcom alebo priamo s pánom C. (fotografom), a to obzvlášť za situácie, ak predchádzajúce obdobné zmluvy uzatváral žalovaný aj so žalobcom (viď. Predložené Zmluvy o zabezpečení vytvorenia autorského diela a o poskytnutí služby), s čím sa súd prvej inštancie nevyporiadal.
26. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a dôvody, odvolací súd napadnutý rozsudok v súlade s § 389 ods. 1 písm. b/ zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
27. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie odstrániť nedostatky doterajšieho rozhodovania a zabezpečiť si pre svoje skutkové závery dostatočný skutkový podklad procesne predpokladaným spôsobom. Po prípadnom doplnení dokazovania súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne s tým, že v novom rozhodnutí vezme do úvahy len tie skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (čl. 11 ods. 4 CSP) procesne správnym postupom, pričom vo svojich úvahách pri posudzovaní veci vyjde z právneho názoru odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) vyjadreného v tomto uznesení. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vyporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň, aby odôvodnenie nielen formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 CSP, ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia.
28. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 355 CSP).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP)