Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1CoZm-5-2023.pdf
PDF · 144.37 KB
Case nature
Subarea
Court name
Address
File mark
B5-3CbZm/965/2015
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek senátu JUDr. Moniky Školníkovej a JUDr. Antónie Bednarčík, v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovanej: A. B., nar. XX. XXXXX XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX A., právne zastúpenej: JUDr. Alena Beňačková, advokátka, so sídlom Zámocká 36, 811 01 Bratislava - mestská časť Staré Mesto (v súčasnosti pozastavený výkon advokácie), o zaplatenie 12.280,80 eura s príslušenstvom a odmeny zo zmenky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 3CbZm/965/2015-184 zo dňa 28.03.2022, takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 3CbZm/965/2015-184 zo dňa 28.03.2022 v napadnutom výroku II. a v súvisiacom výroku III. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Bratislava V ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. konanie v časti zmenkovej sumy 6.772 eur, zmenového úroku vo výške 6% ročne zo sumy 6.772 eur od 10. augusta 2015 do zaplatenia a zmenkovej odmeny vo výške 22,57 eura zastavil, výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výrokom III. priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 51,44%. Súd prvej inštancie tak rozhodol s poukazom na ustanovenia čl. I. § 17, § 48 ods. 1, § 75 zákona č. 191/1950 Zb. Zákon zmenkový a šekový (ďalej len „ZZŠ“), § 263, § 265, § 497, § 503 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj „Obchodný zákonní alebo ObZ“), § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou podanou na súde prvej inštancie 8. septembra 2015 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi zmenkovú sumu 12.280,80 eura spolu s úrokom 6% ročne z uvedenej sumy od 10. augusta 2015 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 40,94 eura a náhradu trov konania. Žalobca svoj nárok odvodzoval z vlastnej zmenky vystavenej žalovanou v Nových Zámkoch, 9. marca 2015 na rad žalobcu, na sumu 12.280,80 eura, s dátumom splatnosti 9. augusta 2015. Žaloba bola odôvodnená tým, že vystavením zmenky sa žalovaná zaviazala, že 9. augusta 2015 zaplatí zmenkovú pohľadávku vo výške 12.280,80 eura, pričom svoj záväzok v čase splatnosti, ako aj v čase podania žaloby nesplnila. Podaním, označeným ako doplnenie a zmena návrhu zo 16. marca 2016, žalobca vzal žalobu späť v časti zmenkovej sumy 4.772 eur (4.128 eur predstavujú zmluvné sankcie a 644 eur úhrady žalovanej po splatnosti zmenky).
3. Žalovaná v odpore voči platobnému rozkazu uviedla, že so žalobcom uzatvorili 9. marca 2015 zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 8.256 eur. Žalovaná sa tento
úver zaviazala splatiť v 48 splátkach po 172 eur mesačne. Za poskytnutie úveru žalobca zinkasoval odplatu vo výške 5.756 eur, ktorá bola splatná v deň poskytnutia úveru a právo na zaplatenie ktorej si žalobca započítal s právom žalovanej na poskytnutie finančných prostriedkov. Žalobca tak reálne žalovanej vyplatil len 2.500 eur. Na zabezpečenie splatenia úveru žalovaná vystavila blankozmenku. Žalovaná poukázala na to, že v priebehu splácania úveru sa dostala do omeškania a žalobca ju požiadal splatiť celý nesplatený poskytnutý úver, vrátane príslušenstva a zmluvných pokút. Napriek tomu, že k zosplatneniu dlhu prišlo už 29. júna 2015, teda ani nie 3 mesiace po poskytnutí úveru, žalobca požaduje od žalovanej zaplatenie celej odplaty za poskytnutie úveru - t. j. 5.756 eur, resp. jej nesplatenej časti, a to bez ohľadu na to, že zmluvný vzťah netrval ani celé 3 kalendárne mesiace. Z podania žalobcu zo 16. marca 2016 však jasne vyplýva, že odplata 5.756 eur predstavuje odplatu za 48 mesiacov trvania zmluvného vzťahu. K zmluvnej pokute vo výške 412,80 eura žalovaná poukázala na skutočnosť, že omeškanie dlžníka so splatením splátky vo výške 172 eur o viac ako 15 dní je sankcionované zmluvnou pokutou vo výške takmer 2,5 násobku omeškanej splátky. Zmluvná pokuta navyše nereflektuje na reálnu dĺžku omeškania, čiže i keby bol dlžník uhradil splátku 16. deň omeškania, veriteľovi vznikne právo na zaplatenie zmluvnej sankcie - vo výške viac ako 15% z dlžnej sumy denne. Žalovaná ďalej rozporovala podnikateľský charakter úverovej zmluvy. Poukázala na to, že nepoužila poskytnuté finančné prostriedky na výkon podnikania, ale na vyplatenie dlhu svojej matky. Poskytnutie podnikateľského úveru bolo navrhnuté zo strany pracovníkov žalobcu, podľa ktorých mal byť takýto úver pre dlžníka výhodnejší. Pokiaľ by sa na predmetný vzťah neaplikovali ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch, potom na daný vzťah možno v súlade s ustanovením § 1 odsek 2 aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch a dôvodoch ich neplatnosti (§ 39 Občianskeho zákonníka). Ustanovenie zmluvy, ktoré umožňuje veriteľovi požadovať od dlžníka zaplatenie celej dlžnej sumy, vrátane odplaty za obdobie, počas ktorého reálne zmluvný vzťah netrvá, je práve takým úkonom, ktorý je v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Účelom takéhoto ustanovenia je úmyselné poškodenie práv dlžníka a získanie maximálneho majetkového prospechu veriteľom. Za podmienok nastavených zmluvou je veriteľ vlastne motivovaný úvery zosplatňovať čo možno najskôr, i pri prvom a objektívnom porušení zmluvných podmienok, nakoľko v takom prípade je jeho výnos maximalizovaný s ohľadom na krátkosť času, po ktorý zmluvný vzťah trvá a týmto nekalým konaním docieliť zachovanie zmluvou určenej vopred zinkasovanej odmeny - „odplaty za poskytnutie úveru“. Pre prípad, že by súd mal za to, že sa jedná o obchodnoprávny vzťah, poukázala na ustanovenie § 265 ObZ s tým, že žalobca si uplatňovaním zmenkovej sumy snaží uplatniť výkon práva, ktorý nemožno považovať za morálny a súladný so zásadami poctivého obchodného styku. Poukázala na prax bánk pri predčasnom skončení úveru, ako aj na bežnú výšku zmluvnej pokuty, pričom vyhodnotila, že poskytnutý úver je viac ako 7x drahší ako je bankový priemer.
4. Žalobca vo vyjadrení k odporu spochybnil spotrebiteľský vzťah strán a možnosť predčasného splatenia úveru považoval za zákonný postup, ktorý nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Pri popieraní tvrdení žalovanej o výške poskytnutého úveru a výške úrokov poukázal na § 502 ObZ. Strany si výslovne dohodli i spôsob zabezpečenia a postup pri jeho realizácii. Skutočnosť či poskytnuté peňažné prostriedky boli skutočne použité na podnikateľské účely alebo nie, v kontexte obsahu vzájomných záväzkov nepovažoval za relevantné. V takomto prípade by nebolo možné jednoznačne stanoviť obsah vzájomných práv a povinností, nakoľko dlžník by mohol automaticky a vo všetkých prípadoch namietať túto skutočnosť, čím by nebolo možné zistiť, na aký účel bola zmluva pôvodne (a skutočne) uzatvorená. Pred uzavretím zmluvy o úvere, ako aj pri samotnom uzavretí zmluvy žalovaná jednoznačne konala a vystupovala ako podnikateľ, čo potvrdzujú aj žalobcom predložené písomné podania a podporné dôkazy k nim priložené. Podaním doručeným súdu prvej inštancie 21. marca 2022 žalobca oznámil, že po doplnení a zmene návrhu na začatie konania z 20. apríla 2016 bolo na zmenkovú sumu plnené vo výške 2.000 eur, a preto berie podanú žalobu späť v uvedenom rozsahu.
5. Z prvopisu zmenky súd prvej inštancie zistil, že žalovaná 9. marca 2015 v Nových Zámkoch vystavila vlastnú zmenku s doložkou „bez protestu“ na rad žalobcu, na zmenkovú sumu 12.280,80 eura, splatnú 9. augusta 2015 v Bratislave, Československá obchodní banka, a.s., zahraničná pobočka SR, so sídlom Námestie SNP č. 29, Bratislava. Na zmenke boli predtlačené údaje o mieste plnenia, o vystaviteľovi zmenky, o zmenkovom ručiteľovi a o remitentovi. Údaj o dátume, mieste vystavenia, ako i splatnosti a zmenkovej sume boli dopísané rukou. Na zmenke sa v ľavom hornom rohu nachádza číslo zmluvy 215010-23170, Na rube zmenky nie je indosament a ani žiaden iný údaj. Zmenka tak podľa názoru súdu prvej inštancie obsahuje všetky náležitosti predpísané v čl. I. § 75 ZZŠ pre vlastnú zmenku. Jej prvopisom žalobca preukázal, že je riadny majiteľ a má právo postihom žiadať zmenkovú sumu, ak zmenka nebola
zaplatená, šesťpercentné úroky od dňa splatnosti a odmenu vo výške jednej tretiny percenta zmenkovej sumy (čl. I. § 48 ods. 1 ZZŠ).
6. Z listinných dôkazov považoval súd prvej inštancie za preukázané, že zaviazanosť žalovanej zmenkou nevznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Kauzálnym vzťahom zmenky bola zmluva o revolvingovom úvere č. 215010 - 23170, ktorú žalobca uzavrel so žalovanou ako dlžníkom, s uvedením živnostenského registra Okresný úrad Nové Zámky, v ktorom bola žalovaná zapísaná ako živnostníčka, tiež s uvedením jej identifikačného čísla a adresou sídla. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru na výkon podnikateľskej činnosti dlžníka. V žiadosti o poskytnutie úveru zo 4. marca 2015 žalovaná uviedla účel čerpania úveru – investičný (A). Súd prvej inštancie konštatoval, že napriek označeniu dlžníka v úverovej zmluve ako podnikateľa nie je vylúčené, že je zmluva spotrebiteľská. Podľa bodu 1.1 zmluvy o revolvingovom úvere sa však veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti a tie sa dlžník v bode 2.1 zaviazal splatiť veriteľovi v splátkach podľa splátkového kalendára. Podpísaním zmluvy žalovaná podnikateľský účel úveru schválila. Tiež podpísaním žiadosti o úver žalovaná potvrdila, že úver žiada na investičný účel. Podpísaním zmluvy s takto pripraveným obsahom žalovaná vyslovila súhlas. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie námietky žalovanej ohľadom spotrebiteľského charakteru zmluvy a na to nadväzujúce tvrdenia neakceptoval.
7. Súd prvej inštancie nepovažoval za sporné, že príčinným vzťahom zmenky je zmluva o revolvingovom úvere. Zabezpečenie blankozmenkou bolo dojednané v bodoch 5.2. až 5.6. zmluvy, obsahom ktorých je aj dohoda oprávňujúca na vyplnenie blankozmenky. Keďže zmenka bola vystavená na zabezpečenie pohľadávok z úverovej zmluvy a žalobca je prvým majiteľom zmenky, má žalovaná ako vystaviteľ vlastnej zmenky právo v zmysle čl. I. § 17 ZZŠ vznášať kauzálne námietky bez toho, aby preukázala, že žalobca konal pri nadobúdaní zmenky vedome na jej škodu. Nakoľko súd prvej inštancie vyhodnotil, že námietka spochybňujúca výšku úroku, t.j. odmeny za poskytnutie úveru, dojednanej medzi žalobcom a žalovanou v zmluve o úvere, patrí k tzv. kauzálnym námietkam, v ďalšom sa vysporiadal so skutočnosťou, či sa odmena (úrok) stala splatnou už ku dňu poskytnutia úveru a zaplatená bola započítaním vzájomných pohľadávok, v dôsledku čoho žalobca vyplatil žalovanej len rozdiel, t.j. 2.500 eur. Súd prvej inštancie v nadväznosti na to ustálil, že zmluvou o revolvingovom úvere sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanej ako dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky vo výške 8.256 eur a dlžník sa zaviazal úver splatiť v 48 mesačných splátkach po 172 eur podľa splátkového kalendára. Súčasne sa dlžník v bode 4.1 zmluvy zaviazal zaplatiť žalobcovi zmluvnú odmenu 5.756 eur, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru. Odmena mala byť splatná ku dňu poskytnutia úveru. Vzájomné pohľadávky účastníkov sa v zmysle bodu 9.1. započítali ku dňu poskytnutia úveru, takže žalobca v skutočnosti žalovanej vyplatil sumu 2.500 eur.
8. Súd prvej inštancie ustálil, že vzťah strán sporu je obchodnoprávny a zmluvu o revolvingovom úvere uzavreli podľa § 497 a nasl. ObZ. Pre obchodnoprávne vzťahy platí princíp zmluvnej voľnosti. Ustanovenia Obchodného zákonníka o záväzkových vzťahoch majú dispozitívnu povahu a účastníci zmluvného vzťahu sa od nich môžu odchýliť, pokiaľ z § 263 ObZ nevyplýva opak. Vzhľadom na ustanovenie § 263 ObZ sa mohli účastníci zmluvy odchýliť od úpravy uvedenej v § 503 ObZ a dojednať si, že sa úroky stávajú splatnými ku dňu poskytnutia peňažných prostriedkov a budú zaplatené započítaním. Napriek tomu dospel súd prvej inštancie k záveru, že účelom tohto dojednania bolo obísť zákon. V dôsledku započítania úroku ku dňu poskytnutia úveru žalobca reálne poskytol žalovanej peňažné prostriedky len vo výške 2.500 eur. Dôvody takejto konštrukcie sú zjavné: ročný úrok 5.756 eur z úveru 8.256 eur predstavuje pri dobe splácania 48 mesiacov 17,43%, ale z úveru 2.500 eur už úrok 5.756 eur predstavuje 57,56%, teda viacnásobne prevyšuje obvyklé úroky požadované bankami za úvery. Takýto úrok je nedovolený, zvykne sa označovať tiež ako úžernícky a sankcionovaný je neplatnosťou jeho dojednania.
9. Súd prvej inštancie bol právneho názoru, že úver je odplatný právny úkon, pričom jeho ekonomickým cieľom je poskytnutie peňažných prostriedkov spravidla za odplatu (úroky) na určitú dobu za účelom ich ekonomického využitia podľa predstáv dlžníka alebo na dohodnutý účel. V tomto duchu postráda akúkoľvek logiku úverovanie, podľa ktorého podstatnú časť úveru inkasuje veriteľ už v deň poskytnutia úveru. Z fakticky poskytnutého úveru žalobca inkasuje už prvý deň viac ako polovicu sumy, ktorá je uvedená ako predmet zmluvy v úvodných ustanoveniach zmluvy o úvere. V danom prípade suma, ktorá predstavuje zmluvnú odmenu z celkovej sumy údajne poskytnutého úveru predstavuje 57,56%.
Ak teda ide o zmluvnú odmenu, potom odmena, resp. odplata za úver v rozsahu 57,56% zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek úverovania, ktoré by bolo akceptovateľné z hľadiska dobrých mravov a niet dôvod na iné, ako úžerné označenie takýchto úrokov. Hmotnoprávny základ pre takýto záver dáva ust. § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Žalobca si bol podľa názoru súdu prvej inštancie vedomý, že výška dojednaného úveru nezodpovedá jeho reálnej hodnote, keďže sám v článku 12. úverovej zmluvy zaviedol pojem „nominálna výška úveru“, ktorá má byť základom pre výpočet zmluvných pokút. Na jednej strane žalobca znížil svoje obchodné riziko tým, že dlžníkovi reálne prenechal len časť prisľúbených peňažných prostriedkov, na druhej strane zaťažil dlžníka záväzkami, ktoré sú neúmerné k reálnej výške poskytnutého úveru. Dojednanie určitej peňažnej sumy, ktorú veriteľ poskytne dlžníkovi a výška úroku sú podstatné náležitosti úverovej zmluvy. Žalobca zámerne pri ich dojednávaní využil princíp zmluvnej voľnosti, do zmluvy zakomponoval ustanovenia, ktoré sú síce zákonom dovolené, ale v konečnom dôsledku tým sledoval, aby zákon dodržaný nebol. Svojim obsahom a účelom tak zmluva o revolvingovom úvere obchádza zákon a je s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Keďže zmenka zabezpečovala záväzky žalovanej z neplatnej zmluvy, súd prvej inštancie žalobu v jej nespäťvzatej časti zamietol. Vo zvyšnej časti konanie vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom s poukazom na ustanovenie § 145 ods. 2 CSP zastavil.
10. O nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP. Žalobca vzal žalobu späť v časti zmenkovej sumy pozostávajúcej z uplatňovaných zmluvných sankcií vo výške 4.128 eur a v časti zmenkovej sumy vo výške 2.644 eur, ktorú žalovaná žalobcovi po splatnosti zmenky uhradila. Späťvzatie žaloby bolo teda čiastočne odôvodnené neskorším správaním žalovanej, ktorá sa zachovala v zmysle žalobnej požiadavky a žalobcovi po podaní žaloby uhradila sumu 2.644 eur, v tejto časti teda nesie zodpovednosť na zastavení konania žalovaná. Zároveň zastavenie konania bolo čiastočne zavinené aj žalobcom, ktorý vzal žalobu späť bez uvedenia dôvodu v časti zmenkovej sumy zodpovedajúcej zmluvným sankciám vo výške 4.128 eur, v tejto časti teda nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca, v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie strany sporu, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby. Vo zvyšnej časti mala úspech žalovaná. V konečnom dôsledku súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná mala úspech v rozsahu 78,47% (v časti v ktorej bola žaloba zamietnutá a v časti, v ktorej bolo konanie zastavené pre zavinenie žalobcu) a neúspech vo výške 21,53% (v časti, v ktorej bolo konanie zastavené pre zavinenie žalovanej). Čistý pomerný úspech žalovanej tak predstavuje 56,94%.
11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote čo do výroku II. a III. odvolanie žalobca, ktorý namietal závery súdu prvej inštancie, že účelom dojednania započítania bolo obísť zákon. Skutočným dôvodom započítania vzájomných pohľadávok bolo zabezpečenie efektívneho zaplatenia zmluvnej odmeny a eliminovanie podnikateľského rizika spojeného s možným neplnením záväzkov z pozície dlžníka. Takýto postup považoval za plne legitímny, zákonom dovolený a z podnikateľského hľadiska ho hodnotil ako štandardný a účelný, pretože jeho zámerom je optimalizácia hospodárskeho výsledku. Zmluvne dohodnutá výška úveru je relevantná vo vzťahu k zmluvnej odmene na účely výpočtu ročného úroku a na túto skutočnosť nemá vplyv ani ustanovenie o započítaní pohľadávok podľa bodu 9.1 zmluvy a následné vyplatenie sumy 2.500.- eur na účet žalovanej. Ročný úrok potom pri použití štandardného vzorca na výpočet úrokovej sadzby, aplikovaný na pomery a údaje vyplývajúce z uzavretej zmluvy o úvere predstavuje 34,81 %. Daný úrok 34,81 % p.a. nie je možné považovať za neprimeranú hodnotu (dokonca ani v oblasti spotrebiteľských vzťahov, pričom v prejednávanej veci ide o obchodnoprávny vzťah). V tejto súvislosti poukázal na to, že záväzok žalovanej splatiť úver bol dohodnutý až na dobu 48 mesiacov. Nesúhlasil preto s konštatovaním, že ročný úrok v danom prípade je nedovolený a úžernícky. K samotnému úkonu započítania doplnil, že bez ohľadu na jeho existenciu to nemá vplyv na rozsah zmluvne dohodnutých záväzkov žalovanej, pretože bola povinná platiť žalobcovi výšku úveru (8.256,00 eur) a úrok vo forme zmluvnej odmeny (5.756,00 eur). Po započítaní bola povinnosť platiť dlh znížená len na výšku úveru (t.j. žalovaná už ďalej nebola povinná platiť úrok /zmluvnú odmenu/, ale len istinu úveru), keďže zmluvná odmena bola započítaním zaplatená. V prípade neexistencie dohody o započítaní by teda žalovaná bola povinná platiť úver spolu s úrokom vo forme zmluvnej odmeny. V každom prípade je však základná povinnosť žalovanej platiť úver, t.j. 8.256,00 eur s úrokom, t.j. 5.756,00 eur podľa podmienok dohodnutých v zmluve jednoznačná a nesporná. Preto považoval konštatovanie súdu prvej inštancie v bode 24. odôvodnenia rozsudku, že výška dojedaného úveru nezodpovedá jeho reálnej hodnote, za nesprávne skutkové zistenie a to napriek jednoznačne formulovaným ustanoveniam zmluvy,
najmä o výške úveru (bod 1.1), zmluvnej odmene (bod 4) a započítaní (bod 9.1). K tvrdeniu súdu o „nominálnej výške úveru“ uviedol, že podstatným je bod 1.1 zmluvy, kde je ako „úver“ definovaná suma 8.256,00 eur. Pojem „nominálna výška úveru“ je podporne použitý v článku 12 Zmluvy len ako technické označenie v záujme nesporného výkladu, vzhľadom na predchádzajúce ustanovenie o započítaní (bod 9.1 zmluvy).
12. V súvislosti s formou a výškou zmluvne dohodnutého úroku za poskytnutie úveru žalovaný namietal, že špecifickým znakom obchodnoprávnych záväzkových vzťahov je zmluvná voľnosť strán. Tento inštitút bol prevzatý aj do ust. § 502 Obchodného zákonníka a umožňuje stranám zvoliť si, v akom rozsahu umožnia dispozíciu so vzájomnými právami a povinnosťami vyplývajúcimi zo zmluvy. Zmluvné strany si v prejednávanej veci dohodli úrok v podobe zmluvnej odmeny – t.j. fixnej sadzby za poskytnutie úveru, čo bolo obsahom slobodne prejavenej vôle oboch zmluvných strán. Rovnako sa dohodli na tom, aká bude výška dohodnutých úrokov a kedy nastáva ich splatnosť. V tomto smere poukázal na odôvodnenie rozsudku (bod 19. a 21.), kde bolo konštatované, že vzťah strán sporu je obchodnoprávny a tiež, že vzhľadom na ustanovenie § 263 Obchodného zákonníka sa mohli účastníci zmluvy odchýliť od úpravy uvedenej v § 503 Obchodného zákonníka a dojednať si, že sa úroky stávajú splatnými ku dňu poskytnutia peňažných prostriedkov a budú zaplatené započítaním. Žalobca mal preto za to, že si podanou žalobou uplatnil svoj nárok v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi ustanoveniami a zároveň vychádzal z platne uzavretej zmluvy akceptovanej žalovanou bez výhrad.
13. Žalobca poukázal na úpravu zmluvy o úvere v Obchodnom zákonníku, ktorá je považovaná za tzv. absolútny záväzok. Z tejto právnej úpravy vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dojednaná ako bezúročná, pretože záväzok platiť úrok ako odplatu za dočasné prenechanie peňažných prostriedkov do užívania je pojmovým znakom úverovej zmluvy a jej podstatnou časťou. Ak veriteľ a dlžník nedohodnú výšku úrokov v zmluve, je dlžník povinný platiť úrok vo výške stanovenej Obchodným zákonníkom. Tá nie je stanovená fixne, ale je závislá na tom, aké úroky obvykle požadujú banky v mieste dlžníka v dobe uzavretia zmluvy za úvery nimi poskytované (porov. § 502 Obchodného zákonníka). Vo vzťahu k § 502 Obchodného zákonníka súdna prax ďalej konštatovala, že prípadná dohoda o úroku vo výške prevyšujúcej povolenú hodnotu nespôsobuje neplatnosť úverovej zmluvy ako celku, ale ani neplatnosť dojednania o úrokoch, ale nastúpenie právneho dôsledku vyjadreného v uvedenom ustanovení. Úprava zmluvy o úvere v Obchodnom zákonníku sa od úpravy zmluvy o pôžičke teda významne líši tým, že ustanovenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka priznáva veriteľovi právo požadovať úroky aj vtedy, ak nie je ich výška v úverovej zmluve dojednaná alebo ak výška úrokov prevyšuje najvyššiu prípustnú hodnotu úrokov. Zakotvuje tiež (v poslednej vete) výslovne i riešenie situácie vzniknuté tým, že strany dojednajú v úverovej zmluve úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona. Takáto úprava pre vzťahy založené úverovou zmluvou uzavretou podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka posilňuje princíp obsahovej oddeliteľnosti tej časti právneho úkony (zmluvy o úvere), ktorá sa týka úrokov. Zákon výslovne uvádza, že v prípade úrokov vyšších než sú podľa zákona alebo na základe zákona má dlžník povinnosť platiť úrok v najvyššie prípustnej výške. Právna úprava teda jednoznačne vylučuje záver o neplatnosti dojednania o úrokoch. Uvedené súd prvej inštancie nerešpektoval, a preto po právnej stránke dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti dojednania o úrokoch (v prejednávanej veci predstavujúcej zmluvnú odmenu) a následne k nedôvodnému posúdeniu úverovej zmluvy vo všetkých jej ustanoveniach ako neplatnej pre obchádzanie zákona. Takýto postup nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ani v cit. zákonných ustanoveniach.
14. Žalobca v odvolaní taktiež nesúhlasil s odôvodnením súdu prvej inštancie (bod 26. odôvodnenia rozsudku), kde dáva do súvislosti záver o neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere s nemožnosťou poskytnutia ochrany takému výkonu práva, ktorý odporuje poctivému obchodnému styku v zmysle ust. § 265 Obchodného zákonníka. Bol názoru, že podľa § 265 Obchodného zákonníka zásady poctivého obchodného styku možno aplikovať len na výkon práva a nie na právny úkon ako taký (v tomto prípade dojednanie o zmluvnej odmene). Žalobca s poukazom na vyššie prezentované tvrdenia odmietal záver súdu, že bol využitý princíp zmluvnej voľnosti a zmluva obsahovala ustanovenia, ktoré sú síce zákonom dovolené, ale v konečnom dôsledku sa tým sledovalo, aby zákon dodržaný nebol. Záverom žalobca navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že žalobe vyhovie, alternatívne, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie.
15. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, napriek skutočnosti, že jej výzva na vyjadrenie bola doručená prostredníctvom jej právneho zástupcu dňa 20.06.2022.
16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov a v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP) a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania žalobcu dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
17. Podľa čl. I § 17 ods. 1 ZZŠ účinného v čase vystavenia zmenky - kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka.
18. Podľa § 48 ods. 1 ZZŠ majiteľ môže postihom žiadať: 1. zmenkovú sumu, pokiaľ nebola zmenka prijatá alebo zaplatená, s úrokami, ak boli dojednané; 2. šesťpercentové úroky odo dňa sročnosti; 3. trovy protestu a podaných správ, ako aj ostatné trovy; 4. odmenu vo výške jednej tretiny percenta zmenkovej sumy alebo v menšej dohodnutej výške.
19. Podľa čl. I § 75 ods. 1 ZZŠ vlastná zmenka obsahuje: 1. označenie, že ide o zmenku, pojaté do vlastného textu listiny a vyjadrené v jazyku, v ktorom je táto listina spísaná; 2. bezpodmienečný sľub zaplatiť určitú peňažnú sumu; 3. údaj sročnosti; 4. údaj miesta, kde sa má platiť; 5. meno toho, komu alebo na rad koho sa má platiť; 6. dátum a miesto vystavenia zmenky; 7. podpis vystaviteľa.
20. Podľa § 261 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere (ďalej len „Obchodný zákonník“) táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
21. Podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy: zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).
22. Podľa § 261 ods. 7 Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa predchádzajúcich odsekov, ako aj záložné právo k nehnuteľnostiam pri zabezpečení práv spojených s dlhopismi a záložné právo k cenným papierom v rozsahu ustanovenom osobitným zákonom.
23. Podľa § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka strany sa môžu odchýliť od ustanovení tejto časti zákona alebo jej jednotlivé ustanovenia vylúčiť s výnimkou ustanovení § 261 a § 262 ods. 2, § 263 až 272, § 273 ods. 1, § 276 až 289, 301, 303, 304, § 306 ods. 2 a 3, § 308, § 311 ods. 1, § 312, 313, § 321 ods. 4, § 324, 340a, 340b, 341, 365, 369 až 369d, 370, 371, 376, 382, 384, 386 až 408, 408a, 444, 458, 459, 477, 478, § 479 ods. 2, § 480, 481, § 483 ods. 3, § 488, 493, 499, § 509 ods. 1, § 592, 597, § 655 ods. 1, § 655a, § 660 ods. 2 až 4, § 668 ods. 3, § 668a, 669, 669a, 672a, 675, 676 ods. 1 a 2, § 711, 720, 725, 729, 743 a 771c.
24. Podľa § 263 ods. 2 Obchodného zákonníka strany sa nemôžu odchýliť od základných ustanovení uvedených pre jednotlivé zmluvné typy v tejto časti a od ustanovení, ktoré ustanovujú povinnú písomnú formu právneho úkonu.
25. Podľa § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
26. Podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.
27. Podľa § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá.
28. Podľa § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.
29. Podľa § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila.
30. Podľa § 497 Obchodného zákonníka sa zmluvou o úvere zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
31. Podľa § 499 Obchodného zákonníka za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.
32. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.
33. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
34. Podľa § 41 Občianskeho zákonníka, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.
35. Podľa § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
36. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetom konania je zaplatenie vlastnej zmenky, ktorú žalovaná vystavila na rad žalobcu dňa 09.03.2015. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že zmenka bola vystavená na zabezpečenie pohľadávok z úverovej zmluvy a žalobca je prvým majiteľom zmenky, preto má žalovaná ako vystaviteľ vlastnej zmenky právo v zmysle čl. I. § 17 ZZŠ vznášať kauzálne námietky bez toho, aby preukázala, že žalobca konal pri nadobúdaní zmenky vedome na jeho škodu. Námietka spochybňujúca výšku úroku, t.j. odmeny za poskytnutie úveru, dojednanej medzi žalobcom a žalovanou v zmluve o úvere, patrí k tzv. kauzálnym námietkam. Zmluvou o revolvingovom úvere sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanej ako dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky vo výške 8.256,- eur a dlžník sa zaviazal úver splatiť v 48 mesačných splátkach
po 172,- eur podľa splátkového kalendára. Súčasne sa dlžník v bode 4.1 zmluvy zaviazal zaplatiť žalobcovi zmluvnú odmenu 5.756,- eur, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru. Odmena mala byť splatná ku dňu poskytnutia úveru. Vzájomné pohľadávky účastníkov sa v zmysle bodu 9.1. započítali ku dňu poskytnutia úveru, takže žalobca v skutočnosti žalovanej vyplatil sumu 2.500,- eur. Súd prvej inštancie posúdil vzťah strán sporu ako obchodnoprávny, keďže zmluvu o revolvingovom úvere zmluvné strany uzavreli podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Konštatoval, že pre obchodnoprávne vzťahy platí princíp zmluvnej voľnosti a ustanovenia Obchodného zákonníka o záväzkových vzťahoch majú dispozitívnu povahu a účastníci zmluvného vzťahu sa od nich môžu odchýliť, pokiaľ z § 263 Obchodného zákonníka nevyplýva opak. Napriek tomu dospel súd prvej inštancie k záveru, že účelom tohto dojednania bolo obísť zákon. Podľa súdu prvej inštancie v dôsledku započítania úroku ku dňu poskytnutia úveru žalobca reálne poskytol žalovanej peňažné prostriedky len vo výške 2.500,- eur. Dôvody takejto konštrukcie boli podľa názoru súdu prvej inštancie zjavné: ročný úrok 5.756,- eur z úveru 8.256,- eur predstavuje pri dobe splácania 48 mesiacov 17,43%, ale z úveru 2.500,- eur už úrok 5.756,- eur predstavuje 57,56%, teda viacnásobne prevyšuje obvyklé úroky požadované bankami za úvery. Takýto úrok súd prvej inštancie posúdil ako nedovolený, ktorý sa zvykne označovať tiež ako úžernícky a sankcionovaný je neplatnosťou jeho dojednania. Podľa súdu prvej inštancie žalobca tým, že zakomponoval do zmluvy o revolvingovom úvere ustanovenia, predovšetkým o nominálnej výške úveru, ktoré sú síce zákonom dovolené, sledoval, aby zákon dodržaný nebol.
37. Žalobca v tejto súvislosti nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie a považoval ho za v rozpore s vykonaným dokazovaním. Podľa žalobcu je v bode 1.1 Zmluvy o revolvingovom úvere č. 215010-23170 jednoznačne definovaná výška poskytovaných peňažných prostriedkov (úveru) v sume 8.256,- eur, ktorá je potom relevantná aj vo vzťahu k zmluvnej odmene na účely výpočtu ročného úroku, ktorý pri použití štandardného vzorca na výpočet úrokovej sadzby správne podľa žalobcu predstavuje 34,81% p. a., ktorý nie je nedovolený a úžernícky, na čo nemá vplyv dojednanie o započítaní pohľadávok podľa bodu 9.1 zmluvy a následné vyplatenie sumy 2.500,- eur žalovanej. Žalobca preto považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie, že výška dojednaného úveru nezodpovedá jeho reálnej hodnote, za nesprávne, poukazuje na jednoznačne formulované ustanovenia zmluvy o výške úveru (bod 1.1), zmluvnej odmene (bod 4.1) a započítaní (bod 9.1), v bode 1.1 zmluvy je ako „úver“ definovaná suma 8.256,- eur a pojem „nominálna výška úveru“ je podporne použitý v článku 12 zmluvy len ako technické označenie v záujme nesporného výkladu vzhľadom na predchádzajúce ustanovenie o započítaní (bod 9.1 zmluvy).
38. Odvolací súd sa s námietkami žalobcu nestotožňuje a v súvislosti s uvedenými námietkami žalobcu poukazuje na základné ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka, ktoré vymedzuje podstatné časti úverovej zmluvy, ktoré sú z hľadiska vzniku zmluvy kogentné (§ 263 ods. 2 Obchodného zákonníka), a to: a) určenie zmluvných strán, b) určenie sumy, do ktorej budú peňažné prostriedky poskytnuté, c) záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky, d) záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky. Odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu, že v bode 1.1 Zmluvy o revolvingovom úvere jednoznačne definovaná výška poskytovaných peňažných prostriedkov (úveru) v sume 8.256,- eur považuje za nerelevantnú vo vzťahu ku skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie totiž netvrdil, že by v bode 1.1 zmluvy bola dohodnutá iná výška poskytovaných peňažných prostriedkov. Súd prvej inštancie sa len zameral na zistenie skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov žalovanej v nadväznosti na ostatné listinné dôkazy a ustanovenia zmluvy o úvere. Z bodu 1.1 zmluvy totiž nevyplýva výška žalobcom skutočne poskytnutého úveru. Zo žiadosti žalovanej o poskytnutie úveru vyplýva výška požadovaného úveru („čiastka k výplate“) 2.500,- eur a jej obsahom je taktiež nedefinovaný údaj „nominálna výška úveru“ 8.256,- eur. Zo žalobcom predloženého listinného dôkazu, a to Karty klienta vyplýva reálne poskytnutá suma úveru 2.500,- eur. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na skutkové zistenia súdu prvej inštancie, ktoré vyplývajú z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vo vzťahu k procesnej obrane žalovanej a z dôkazov ktorých jednoznačne vyplýva, že žalobca v dôsledku započítania úroku (odmeny) ku dňu poskytnutiu úveru, reálne poskytol žalovanej úver len vo výške 2.500,- eur.
39. Odvolací súd vo vzťahu ku skutočne poskytnutej výške úveru preto ako dôvodnú neposúdil ani argumentáciu žalobcu, že pojem „nominálna výška úveru“ je len podporne použitý v článku 12 zmluvy ako „technické označenie“ v záujme nesporného výkladu vzhľadom na predchádzajúce ustanovenie o započítaní (bod 9.1 Zmluvy). Pojem „nominálna výška úveru“ zmluva nepoužíva v žiadnom dojednaní, s výnimkou ustanovenia o spôsobe určenia výšky zmluvnej pokuty v článku 12, avšak bez uvedenia,
čo tvorí obsah pojmu „nominálna výška úveru“. Odvolací súd poukazuje na § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že ak je sporný obsah právneho úkonu, tento treba interpretovať podľa zmyslu použitých slov s osobitným zreteľom na vôľu konajúceho za predpokladu, že táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Prihliada sa predovšetkým na to, čo konajúci chcel použitými slovami vyjadriť. Ak vzniknú v tomto smere pochybnosti, potom zaťažujú toho účastníka, ktorý prvý použil nejednoznačné slová. V obchodno-záväzkových vzťahoch ustanovenie § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka upravuje spôsob výkladu nejednoznačných výrazov tak, že prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila, teda neurčitosť pojmu „nominálna výška úveru“ 8.256,- eur je potrebné vykladať na ťarchu žalobcu, ktorý všetku zmluvnú dokumentáciu, vrátane žiadosti o úver na predtlači vypracoval a žalovanej predložil na podpis.
40. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie tak jednoznačne vyplýva (so skutkovými závermi ktorými sa odvolací súd stotožňuje), že zmluvou o revolvingovom úvere sa žalobca formálne zaviazal poskytnúť žalovanej peňažné prostriedky vo výške 8.256,- eur a za poskytnutie úveru sa žalovaná zaviazala zaplatiť žalobcovi zmluvnú odmenu vo výške 5.756,- eur, ktorá predstavuje úroky z poskytnutého úveru (bod 4.1 zmluvy), splatnú ku dňu poskytnutia úveru a vzájomné pohľadávky zmluvných strán (úver 8.256,- eur a odmena 5.756,- eur) sa v zmysle bodu 9.1. započítali ku dňu poskytnutia úveru, avšak zo zmluvy o revolvingovom úvere, Karty klienta a Žiadosti o poskytnutie úveru je zrejmé, že splatnosť odmeny a započítanie nároku na odmenu mali byť nastavené tak, aby žalobca reálne poskytol žalovanej iba sumu 2.500,- eur, ktorú úročil úrokmi dohodnutými pevnou sumou vo výške 5.756,- eur. Skutočným cieľom zmluvných dojednaní a vôľou strán bol (v dôsledku nastavenia splatnosti odmeny a započítania pohľadávok) vznik záväzku žalovanej ako dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky, t.j. že žalovaná mala splácať sumu, ktorá pozostáva zo sumy 2.500,- eur (ktorá je poskytnutou výškou úveru) a sumy 5.756,- eur (ktorej výška zodpovedá odmene/zmluvným úrokom). Ak teda žalobca namieta, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolací súd túto odvolaciu námietku z vyššie vysvetlených dôvodov posúdil ako nedôvodnú.
41. Odvolací súd však ako dôvodnú považoval odvolaciu námietku žalobcu, ktorou namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď celú úverovú zmluvu posúdil ako absolútne neplatnú pre obchádzanie zákona. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie dospel v napadnutom rozhodnutí k záveru o neplatnosti Zmluvy o revolvingovom úvere, nakoľko obsahom a účelom obchádza zákon a je s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná a zmenka potom zabezpečovala záväzky žalovanej z neplatnej zmluvy. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca zámerne využil princíp zmluvnej voľnosti, do zmluvy zakomponoval ustanovenia, ktoré sú síce zákonom dovolené, ale v konečnom dôsledku tým sledoval, aby zákon dodržaný nebol (o započítaní pohľadávky žalobcu na zmluvnú odmenu vo výške 5.756,- eur proti pohľadávke žalovaného za poskytnutie úveru vo výške 8.256,- eur ku dňu poskytnutia úveru podľa bodu 9.1 zmluvy). Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie teda nevyplýva, že dojednanie o započítaní a splatnosti odmeny za poskytnutie úveru vyhodnotil ako neplatné pre rozpor so zákonom, naopak, s ohľadom na princíp zmluvnej voľnosti, tieto posúdil ako zákonom dovolené, ktorých účelom ale má byť obchádzanie zákona vo vzťahu k výške úrokov z úveru.
42. Z podstaty zmluvy o úvere vyplýva, že odplata sa viaže na dojednanie záväzku poskytnúť úver, ale úrok sa viaže len na prostriedky, ktoré sú skutočne čerpané. Odvolací súd zdôrazňuje, že v posudzovanej veci bol skutočne čerpaný úver len vo výške 2.500,- eur, v dôsledku čoho sa je možné stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že ročný úrok 5.756,- eur z úveru 2.500,- eur predstavuje 57,56%, teda viacnásobne prevyšuje obvyklé úroky požadované bankami za úvery a takýto úrok je potrebné hodnotiť ako neprimeraný a nedovolený, v rozpore s poctivým obchodným stykom podľa § 265 Obchodného zákonníka a dobrými mravmi, avšak záver súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti celého kauzálneho vzťahu z tohto dôvodu je nesprávny.
43. Záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi úroky je v zmysle základného ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere. Z uvedenej podstaty inštitútu úrokov z úveru a účelu úverovej zmluvy vyplýva, že tieto sú neoddeliteľne spojené s istinou v tom zmysle, že ak dlžník užíva istinu, platí úroky z tejto istiny. Medzi stranami nebolo sporné, že zmluvná odmena v posudzovanej veci predstavuje úroky za poskytnutie úveru (bod. 4.1 zmluvy), nie odplatu za rezerváciu peňazí (ktorú
upravuje kogentné ustanovenie § 499 Obchodného zákonníka). Právna úprava nezakotvuje maximálnu výšku úrokov z úveru, táto je limitovaná iba zásadami poctivého obchodného styku a dobrých mravov. Z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Prípadná neplatnosť dohody o výške úrokov z úveru teda nespôsobuje neplatnosť zmluvy o úvere ako celku, ale nastupujú právne dôsledky predpokladané v § 502 ods. 1 veta tretia Obchodného zákonníka, t.j. dlžník je povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Právna úprava tak zvýrazňuje obsahovú oddeliteľnosť časti úverovej zmluvy týkajúcej sa výšky úrokov z úveru od ostatného obsahu zmluvy.
44. Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že neplatnosť právneho úkonu môže byť úplná alebo čiastočná. V prípade, ak sa dôvod neplatnosti týka len časti právneho úkonu, je neplatná len táto jeho časť (§ 41 Občianskeho zákonníka). Podmienkou je iba to, že po oddelení neplatnej časti, musí zvyšok právneho úkonu sám o sebe právne obstáť a zostať tak v platnosti. Ustanovenie § 41 Občianskeho zákonníka o čiastočnej neplatnosti je aplikovateľné v prípade všetkých právnych úkonov, z hľadiska posudzovania platnosti/neplatnosti zmluvy o úvere ako celku je teda rozhodujúce skúmať, či sa dôvod neplatnosti právneho úkonu týka celého právneho úkonu, alebo len jeho časti a či táto časť je oddeliteľná a spôsobilá na samostatnú existenciu.
45. Ako vyplýva z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy (sp. zn. I. ÚS 625/03). Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012). Primát autonómie vôle zmluvných strán je primárnym dôvodom preferencie čiastočnej neplatnosti zmluvy. Ak súd prvej inštancie pri posúdení dohodnutej výšky úrokov dospel k záveru o nedovolenosti zmluvného dojednania z dôvodu rozporu s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi, odvolací súd má za to, že ochrana oprávnených záujmov dotknutých subjektov ingerenciou súdu do súkromného vzťahu je limitovaná účelom tejto ochrany, preto neplatnosťou môže byť dotknutá len časť právneho úkonu (týkajúca sa nedovolenej výšky úroku z úveru) a ostatné časti je potrebné ponechať v platnosti. Pokiaľ ide o neplatnosť právneho úkonu, súd túto skúma ex offo, a to aj v prípade neplatnosti čiastočnej. Súd prvej inštancie sa však čiastočnou neplatnosťou kauzálneho vzťahu zabezpečeného zmenkou vôbec nezaoberal a žalobu zamietol v celom rozsahu, postup a dôvody, prečo na čiastočnú neplatnosť zmluvy neprihliadol v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil, v dôsledku čoho je pre nedostatok dôvodov rozhodnutie nepreskúmateľné, neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie súdu, ako aj realizáciu procesných práv strán sporu. V nadväznosti na uvedené sa súd prvej inštancie potom nezaoberal ani výškou nároku žalobcu vyplývajúceho zo zmenky, keď neozrejmil v akej výške existoval dlh žalovanej ku dňu vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej s ohľadom na zníženie dlžnej čiastky v dôsledku jednotlivých platieb žalovanej a súdom posúdenú výšku úrokov z omeškania v zmysle dikcie ust. § 502 ods. 1 ObZ.
46. Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom súd prvej inštancie vec opätovne prejedná. Úlohou súdu prvej inštancie bude vysporiadať sa s čiastočnou neplatnosťou zmluvy o revolvingovom úvere, riadne ustáliť nárok žalobcu z kauzálneho vzťahu zabezpečeného zmenkou v súvislosti s poskytnutím úveru vo výške 2.500,- eur so zohľadnením plnenia žalovanej po splatnosti zmenky, (vyčísliť) a zistiť výšku oprávnenej odplaty za poskytnutie úveru, nakoľko v prípade neplatnosti dohody zmluvných strán o výške zmluvných úrokov z úveru platí, že odplatnosť úveru musí byť obvyklá (§ 502 ods. 1 veta tretia, § 499 ObZ), nie v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka) a zohľadňujúca riziko poskytovania nebankových úverov klientom, ktorí zvyčajne podmienky pre poskytnutie úveru s ohľadom na ich finančnú spoľahlivosť nespĺňajú. Súd prvej
inštancie vo veci opätovne meritórne rozhodne, nové rozhodnutie riadne v súlade s ust. § 220 CSP odôvodní a to za viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP.
47. O náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).
48. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).