Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4CoKR-64-2024.pdf
PDF · 167.92 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
B1-28Cbi/17/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovič v právnej veci žalobcu: JUDr. Marek Letkovský, Legionárska 1/C, 831 04 Bratislava, značka správcu S1378, správca úpadcu F.. S. S., J. XX.XX.XXXX, O. Ú. XX.XX.XXXX, J. G. F. X, XXX XX G., zastúpený: LEGALSKILLS.SK, s.r.o., Legionárska 1/C, 831 04 Bratislava, IČO: 36 720 500, proti žalovanému: 1/ F.. F. S., J. XX.XX.XXXX, G. O. XXXX, XXX XX G., 2/ F.. Z. Z., J. XX.XX.XXXX, V. V. (do 04.03.2021 bytom Dúbravka 5784, 841 01 Bratislava), obaja zastúpení: MST PARTNERS, s. r. o., Laurinská 3, 811 01 Bratislava, IČO: 36 861 545, o určenie neúčinnosti právnych úkonov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-28Cbi/17/2018 -638 zo dňa 14. decembra 2023, takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-28Cbi/17/2018 -638 zo dňa 14. decembra 2023 p o t v r d z u j e .
Žalovaní v 1. a v 2. rade majú proti žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol. II. výrokom žalovanému 1/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. III. výrokom žalovanému 2/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovaným určenia, že právny úkon úpadcu, spočívajúci v prevode spoluvlastníckeho podielu úpadcu o veľkosti 1 k nehnuteľnostiam:
- parcela registra C, parc. č. XXXX o výmere XXX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, ktorá je aktuálne v katastri nehnuteľností evidovaná na parcelu registra C, parc. č. XXXX/X o výmere XX m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcelu registra C, parc. č. XXXX/X, o výmere XX m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria a parcelu registra C parc. č. XXXX/X o výmere XXX m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria,
- parcela registra C, parc. č. XXXX o výmere XXX m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria,
- stavba so súpisným číslom XXXX na parcele č. XXXX, popis stavby: dom, druh stavby 10 - rodinný dom, zapísaných na LV č. XXXX pre k.ú N. S., obec: G. - S..Č.. N. S., okres G. (ďalej v texte aj „nehnuteľnosti 1“ alebo aj „ nehnuteľnosti prevádzané prvým odporovaným úkonom“) na žalovaného I, je voči veriteľom prihláseným do konkurzu neúčinný. Zároveň sa predmetnou žalobou domáhal určenia, že právny úkon úpadcu spočívajúci v prevode vlastníckeho práva v podiele 1/1 k nehnuteľnosti na žalovaných:
- garáž so súpisným číslom XXXX postavená na parcele registra C, parc. č. XXXX/X o výmere XX m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria a prac. č. XXXXX/X o výmere Xm2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, ktorá je v katastri nehnuteľností zapísaná aktuálne na LV č. XXXX, k.ú. N. S., obec G. - m.č. N. S., okres G. F., (ďalej v texte aj „nehnuteľnosti 2“ alebo aj „nehnuteľnosti prevádzané druhým odporovaným úkonom“) na žalovaných, je voči veriteľom prihláseným do konkurzu neúčinný. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 57 ods. 1 , 2, 4, § 5 , 4, § 58 o § 58 ods. 1 , 2, 3, § 6 , 2, 3, § 6 , 3, § 60 o , 3, § 60 o § 60 ods. 1 , 2, 3, § 2 , 2, 3, § 2 , 2, 3, § 2 , 3, § 206g , 3, § 206g , 3, § 206g § 206g ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR “), § 255 ods. 1 , § 262 ods. 1 , 2 zákona č , 2 zákona č zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP “). Súd uviedol, že predmetom konania bolo uplatnené právo žalobcu, ako správcu konkurznej podstaty úpadcu F.. S. S. odporovať dvom právnym úkonom, urobeným medzi úpadcom a žalovanými. Všeobecnými predpokladmi odporovateľnosti sú: právny úkon dlžníka, účinnosť právneho úkonu dlžníka a ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa. Osobitnými predpokladmi odporovateľnosti v konkurze sú vyhlásenie konkurzu, skutočnosť, že právny úkon sa týka majetku dlžníka a ukrátenie pohľadávky veriteľa, ktorý si prihlásil pohľadávku do konkurzu. V prvom rade súd skúmal naplnenie základných podmienok odporovateľnosti pri predmetných napadnutých právnych úkonoch, ktoré sú upravené v ust. § 57 ZKR . Prvým odporovaným právnym úkonom bola Darovacia zmluva uzavretá dňa 24.01.2014, medzi úpadcom a žalovaným 1/, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam 1. Vklad vlastníckeho práva bol povolený Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, pod vkladom I. XXXX/ XX dňa 06.02.2014. Druhým odporovaným právnym úkonom bola Darovacia zmluva uzavretá dňa 12.03.2014 medzi úpadcom ako darcom a žalovanými ako obdarovanými, predmetom ktorej bol prevod vlastníctva k nehnuteľnostiam 2. Vklad vlastníckeho práva bol povolený Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, pod vkladom I. XXXX/XX dňa 03.04.2014. Medzi stranami nebolo sporné, že k uzavretiu predmetných zmlúv došlo. Vyplýva to aj z predložených zmlúv (č.l. 17 a 74). Odporovať možno len platným a účinným právnym úkonom. Medzi stranami nebola platnosť predmetných právnych úkonov sporná a súd nevzhliadol žiadne dôvody absolútnej neplatnosti pri predmetných právnych úkonoch. Vzhľadom na skutočnosť, že išlo v tomto prípade o prevody nehnuteľností, rozhodným momentom pre posudzovanie ukrátenia bude povolenie vkladu do katastra nehnuteľností. Medzi stranami nebolo sporné, že išlo o bezodplatné právne úkony a rovnako tak medzi stranami nebolo sporné, že žalovaní sú syn a dcéra úpadcu, teda spriaznené osoby v zmysle ustanovení ZKR . Pôvodne žalobca v žalobe uvádzal, že úpadca svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam prevádzaným prvým odporovaným úkonom previedol na oboch žalovaných, neskôr na námietku žalovaného svoju argumentáciu menil a uvádzal, že danou zmluvou prevádzal svoj spoluvlastnícky podiel úpadca, len na žalovaného 1/. Pri prvom odporovanom úkone teda žalovaný /1 pasívne legitimovaným nebol, čo sa však odstránilo zmenou argumentácie žalobcu. Konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený uznesením Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 6K/17/2017 zo dňa 26.04.2017. Účinky vyhlásenia konkurzu nastali 05.05.2017. Žaloba bola podaná dňa 06.04.2018. Súd konštatoval zachovanie lehoty v zmysle § 57 ZKR . Žalobca odporoval predmetné právne úkony s poukazom na § 57 a 60 ZKR . Podľa žalobcu malo dôjsť predmetnými bezodplatnými právnymi úkonmi vykonanými so žalovanými, ako spriaznenými osobami, k významnému zmenšeniu majetku úpadcu, pričom hodnotu napadnutých úkonov ohodnotil na cca 280.000 - 320.000 eur. Podľa žalobcu došlo k ukráteniu veriteľov, pretože týmito úkonmi bol významne zmenšený majetok úpadcu, ktorý by inak mohol v súčasnosti slúžiť na uspokojenie veriteľov v konkurze. Zároveň žalobca preukazoval ukrátenie konkrétnych pohľadávok prihlásených do konkurzu, ktorými majú byť pohľadávky veriteľa Daňový úrad Bratislava vzniknuté v období 2012 - 2013 v celkovej výške cca a 110.000,00 eur ako aj pohľadávky veriteľa Slovenský plynárenský priemysel, a.s. vzniknuté v období rokov 2012 - 2013 v celkovej výške 12.500,00 eur. Zároveň v žalobe poukázal na celkovú výšku záväzkov prihlásených do konkurzu vo výške 527.000,00 eur a predložil zoznam pohľadávok. Obrana žalovaného spočívala v sporovaní naplnenia predpokladov odporovateľnosti predmetných právnych úkonov s poukazom na ust. § 163 ZKR a na existenciu udelenia súhlasu dozorného správcu s vykonanými právnymi úkonmi, s poukazom na následnú absenciu úmyslu u žalovaných s poukazom na súhlas dozorného správcu ako aj na neunesenie dôkazného bremena žalobcom v preukázaní ukracujúceho charakteru predmetných právnych úkonov v nadväznosti na existenciu zvyšného majetku, spôsobilého pre uspokojenie prípadných pohľadávok veriteľov. K ustanoveniu § 163 ZKR súd prvej inštancie uviedol: Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 17.12.2012 Okresný súd Bratislava I, rozhodnutím 2R/8/2012 povolil reštrukturalizáciu úpadcu, ustanovil do funkcie
správcu JUDr. Juraja Puskailera a určil rozsah právnych úkonov dlžníka, ktoré podliehajú súhlasu správcu, vrátane prevodu nehnuteľnosti a poučil veriteľov o spôsobe prihlasovania pohľadávok. V decembri 2012 až január 2013 si Daňový úrad Bratislava I prihlásil do reštrukturalizácie pohľadávky v sume 31.840 eur a Slovenský plynárenský priemysel v sume 10.155,89 eur. Dňa 26.08.2013 Okresný súd Bratislava 1 potvrdil reštrukturalizačný plán úpadcu a ukončil reštrukturalizáciu. V rozhodnutí zo dňa 16.09.2013 Okresný súd Bratislava I určil, že dlžník je oprávnený vykonávať právne úkony bez primeraného protiplnenia a podobné právne úkony iba so súhlasom dozorného správcu. Dňa 24.01.2014 vydal dozorný správca písomný súhlas s odporúčaným úkonom 1. Z písomného súhlasu (č.l. 155) vyplýva, že JUDr. Juraj Puskailer, dozorný správca dlžníka Miloslav Mravec, udeľuje súhlas s prvým odporovaným právnym úkonom - Darovacou zmluvou zo dňa 24.01.2014. Medzi stranami nebolo sporné, že dozorný správca nevydal písomný súhlas s 2. odporovaným úkonom, ale žalovaní v konaní preukázali výsluchom dozorného správcu, že predmetný úkon bol vykonaný s jeho vedomím a súhlasil s ním. Uvedené mal súd prvej inštancie preukázané výpoveďou žalovaného 1/, ako aj výpoveďou svedka JUDr. Puskailera, ktorý potvrdil, že si pamätá, že s danými právnymi úkonmi súhlas vyjadril, v nadväznosti na priebeh reštrukturalizačného konania a existenciu ďalšieho majetku úpadcu. Medzi stranami nebolo sporné, že v záujme plnenia reštrukturalizačného plánu úpadcom, bola nad úpadcom zavedená dozorná správa. Zmyslom zavedenia dozornej správy je vykonávať dozor v záujme splnenia plánu. Záväzná časť plánu môže stanoviť, že na určité právne úkony dlžníka sa vyžaduje súhlas dozorného správcu. Právny úkon, pri ktorom absentuje takýto súhlas dozorného správcu je síce platný, možno mu však odporovať, ak pred splnením plánu bol na majetok osoby vyhlásený konkurz. Vzhľadom na skutočnosť, že v predmetných prípadoch mal úpadca na vykonanie predmetných právnych úkonoch súhlas dozorného správcu, pričom pri prvom úkone to bol písomný súhlas a pri druhom úkone súhlas ústny, vylučuje § 163 ZKR možnosť odporovania takého právneho úkonu. Pre prípustnú odporovateľnosť musia byť teda v zmysle § 163 ZKR naplnené dve podmienky. Súhlas dozorného správcu musí byť k úkonu daný a konkurz musí začať predtým, než je úplne splatený plán. K uvedenému naplneniu podmienok neprišlo, súhlas správcu bol daný, a tak je podľa súdu prvej inštancie vylúčené odporovanie takého právneho úkonu. Práve súhlas správcu, ako osoby nezávislej a odbornej, ktorý sa vyžaduje v prípade, ak to určí súd v rozhodnutí o dozornej správe má zabezpečiť dostatočnú kontrolu nad úkonmi dlžníka, ktorá vylúči prípadné obštrukcie, resp. defraudovanie majetku dlžníka pre patričné uspokojenie veriteľov. Pre rozhodnutie správcu zákon nepredpisuje žiadne formálne ani obsahové náležitosti. Aj keď žalobca pre prípad absencie písomnej formy poukazoval na nie štandardné a odborné konanie správcu, pre záver súdu o udelení súhlasu to nemalo žiadny vplyv. Pokiaľ zákon písomnú formu nepožaduje, potom súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaní preukázali, že súhlas správcu bol daný v oboch prípadoch. Námietku žalobcu, že právne úkony týkajúce sa nehnuteľností majú mať písomnú formu, nepovažoval konajúci súd za relevantnú, nakoľko v predmetnom konaní nešlo priamo o právny úkon s nehnuteľnosťou, ale len o vyjadrenie súhlasu správcu a keďže pre ten zákon o konkurze nepredpisuje písomnú formu, nebola taká forma nevyhnutná, preto súd akceptoval aj formu ústnu. Z vyššie uvedených dôvodov dospel súd prvej inštancie k záveru, že vzhľadom na súhlas dozorného správcu nemožno predmetným úkonom vykonaným dlžníkom so súhlasom správcu úspešne odporovať, a to z dôvodu, že to vylučuje § 163 ods. 4 ZKR . Žaloba bola preto zamietnutá. Žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Trenčíne č.k. 8CoKR/2/2020 zo dňa 30.11.2021, v ktorom sa súd zaoberal skutkovou podstatou odporovateľnosti uvedenou v § 163 ods. 3 ZKR , pričom podľa názoru odvolacieho súdu právna úprava obsiahnutá v § 163 ods. 3 ZKR je ďalšou zo skutkových podstát odporovateľnosti právnych úkonov v konkurze, a to popri právnej úprave uvedenej v § 57 a nasl. ZKR . Súd prvej inštancie konštatoval, že nejde o všeobecnú rozhodovaciu prax a naproti záverom uvedeným v danom rozhodnutí stojí fakt, že ak dlžník vykonáva úkony so súhlasom osoby, ktorej zákon zveruje kontrolu nad právnymi úkonmi dlžníka v záujme riadneho uspokojenia veriteľov a obmedzenia účelových právnych úkonov dlžníka, potom, ak by sa pripustila daná argumentácia, nastal by stav, kedy by na jednej strane kontrola správcu mala vylučovať uvedený charakter úkonov, ale na druhej strane by malo dochádzať k ukráteniu veriteľov. K uvedenému by mohlo dôjsť len v prípade, ak by dozorná správa nebola riadne vykonávaná. Žalovaný poukazoval vo svojej obrane aj na § 130 ods. 4 ZKR , ktoré však na daný prípad nemožno používať, nakoľko predmetné úkony neboli vykonané počas reštrukturalizácie, ale až po nej. Aj keby súd dospel k záveru, že súhlas v zmysle § 163 ods. 4 ZKR nespôsobuje prekážku a nemá vplyv na skutkové podstaty odporovania v zmysle § 57 a § 60 ZKR , tak ako to uvádzal žalobca, konajúci súd prvej inštancie poukázal na to, že sa pre uvedený prípad zaoberal posúdením naplnenia predpokladu odporovateľnosti v zmysle § 57 ods. 4 ZKR . Posudzoval naplnenie predpokladov pre odporovateľnosť daných právnych úkonov, a to v prvom rade ukracujúci charakter predmetných právnych úkonov. Súd
prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi sa nepodarilo v konaní preukázať ukracujúci charakter predmetných zmlúv. Súd posudzoval, či žalobca, na strane ktorého bolo dôkazné bremeno, preukázal v tomto konaní ukracujúci charakter právnych úkonov, teda skutočnosť, že došlo k zníženiu uspokojenia veriteľa predmetnými právnymi úkonmi a či majetok, ktorý ostával dlžníkovi postačoval na uspokojenie veriteľa. Pri úspešnej odporovacej žalobe je nevyhnutné žalobcom preukázať, či a o koľko sa znížila miera uspokojenia pohľadávky veriteľa po vykonaní odporovateľného právneho úkonu voči stavu, ktorý tu bol pred vykonaním takého právneho úkonu. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že žalobca uvedené nepreukázal. Žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno a nepreukázal, že by šlo v danom prípade o ukracujúci právny úkon úpadcu. Súd prisvedčil obrane žalovaného, že žalobca nepreukázal, že by v dôsledku vykonania predmetných právnych úkonov došlo k ukráteniu veriteľov dlžníka. Žaloba nepreukázal, aký majetok mal dlžník bezprostredne pred vykonaním právneho úkonu a následne po jeho vykonaní, a či teda došlo k zmenšeniu uspokojenia veriteľov v dôsledku daného právneho úkonu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. januára 2019, č.k. 13CoKR/26/2018 -166. Uviedol, že na preukázanie ukracujúceho charakteru nepostačuje samotný odkaz na existenciu pohľadávok prihlásených do konkurzu. Nepostačuje na to ani odkaz na účtovnú závierku dlžníka za rok 2013, teda vykonaný cca 3 mesiace pred účinnosťou predmetných odporovaných úkonov. Pre preukázanie stavu aktív a pasív dlžníka je rovnako irelevantné preukazovanie len parciálnych častí aktív dlžníka. Pre posúdenie aktív dlžníka je irelevantný aj znalecký posudok, ktorý má ohodnocovať hodnotu jednej z nehnuteľností (nehnuteľnosť v katastri Š.) úpadcu vykonaný cca 6 rokov po účinnosti odporovaného úkonu. Pre kompletné posúdenie majetku rovnako nestačí poukázanie na hodnotu jednotlivých akcií dlžníka a ich súpisnú hodnotu. Žalobca v predmetnom konaní nepreukázal akú hodnotu mal majetok dlžníka bezprostredne po tvrdených ukracujúcich úkonoch, resp. o akú čiastku sa znížila miera uspokojenia pri veriteľoch. Nepreukázal, že majetok dlžníka nepostačoval na uspokojenie veriteľov v dôsledku vykonania predmetných úkonov, resp. sa nimi znížila miera uspokojenia u veriteľov. Žalovaní preukazovali v konaní postačujúce množstvo majetku s poukazom na existenciu funkčnej prevádzky H., na Štúrovej ulici. Predmetná nehnuteľnosť mala podľa nich hodnotu cca 300.000 eur, čo odvodzovali od Znaleckého posudku 74/2014 (č.l. 173). Rovnako dostatok majetku odvodzovali aj od fungujúcej prevádzky, ktorá denne prinášala obrat, resp. zisk. Dostatok majetku pre uspokojenie veriteľov žalovaní preukazovali aj výpočtom zvyšného majetku dlžníka. Hodnota nehnuteľného majetku úpadcu podľa vyjadrenia žalovaných bola v čase uskutočnenia odporovaných úkonov vo výške 406.994,61 eur. V bode 46. rozsudku súd prvej inštancie špecifikoval, čo podľa žalobcu malo k aktívam úpadcu patriť. Žalobca síce sporoval uvedené aktíva ako nadhodnotené, o čom však nepredložil žiadne dôkazy. Takéto sporovanie nie je dostatočné v zmysle Civilného sporového poriadku . Dôkazné bremeno však bolo na žalobcovi a súd mal za to, že nepreukázal stav aktív a pasív v rozhodnom období. Súd prvej inštancie rovnako konštatoval, že uvedené tvrdenie nepreukazuje konkrétnu hodnotu celkových aktív majetku úpadcu v čase pred odporovaným úkonom, resp. bezprostredne po ňom, z čoho by súd mohol vyvodiť závery o ukracujúcom charaktere predmetných odporovaných právnych úkonov. Žalobca pri posudzovaní aktív a pasív úpadcu poukazoval aj na pasíva úpadcu, ktoré mali tvoriť záväzky úpadcu v rámci dohodnutého reštrukturalizačného plánu. Súd prvej inštancie sa s uvedeným tvrdením nestotožnil v plnom rozsahu a konštatoval, že v čase účinnosti odporovaných právnych úkonov nebol celý reštrukturalizačný plán splatný, takže ho nemožno v celom rozsahu považovať za splatný záväzok úpadcu. O odporovateľnosti nemožno hovoriť ani v prípade, ak by síce napadnutým právnym úkonom došlo k zmenšeniu majetku dlžníka, avšak majetok, ktorý dlžníkovi zostal, by postačoval na uspokojenie prihlásených pohľadávok veriteľov (k tomu viď uznesenie najvyššieho súdu z 24. mája 2022, sp. zn. 5Obdo/8/2021 ). Vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena žalobcom, či odporovanými úkonmi došlo k zmenšeniu majetku, ktorý mal za následok ukrátenie veriteľov, teda či došlo k zníženiu miery uspokojenia veriteľov, ide o dôvod pre zamietnutie žaloby. Pre preukázanie naplnenia predpokladov podľa § 57 ods. 4 ZKR je povinnosťou žalobcu v odporovacej žalobe okrem povinnosti preukázať celkovú hodnotu majetku úpadcu pred účinnosťou odporovaného právneho úkonu a po účinnosti takého úkonu a okrem odporovaného právneho úkonu uviesť a zároveň dôkaznými prostriedkami preukázať aj existenciu prihlásených pohľadávok veriteľov úpadcu ku dňu účinnosti odporovaného právneho úkonu.
Inštitút vymáhateľnosti pohľadávky predstavuje pre pohľadávku žalovateľnosť tohto nároku. Nejde nutne o vykonateľnosť v podobe existencie exekučného titulu, ale postačuje jej žalovateľnosť. Súd poukázal na rozhodnutie R 44/2001: „Zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní.“ Obdobne aj R 2 /2022. Žalobca v podanej žalobe konkretizoval dvoch veriteľov, pri pohľadávkach ktorých malo dôjsť k ukráteniu veriteľov. Ide o veriteľa Daňový úrad Bratislava v období rokov 2012-2013 v celkovej výške 110.000,00 eur a veriteľa Slovenský plynárenský priemysel, a.s. vzniknutých v období 2012-2013 v celkovej výške 12.500,00 eur. Medzi stranami nebolo sporné, že k účinnosti odporovaných právnych úkonov došlo povolením vkladu do katastra nehnuteľností, teda 06.02.2014 (prvý odporovaný úkon), čo vyplýva z rozhodnutia o povolení vkladu (č.l. 15) a 03.04.2017 (druhý odporovaný úkon). Medzi stranami nebolo sporné, že pri pohľadávkach veriteľa Daňový úrad Bratislava nadobudli platobné výmery právoplatnosť dňa 19.03.2014. Vyplýva to aj z predloženého rozhodnutia (č.l. 302). Súd teda konštatoval, že v čase účinnosti prvého právneho úkonu ešte uvedené pohľadávky neboli právoplatné. Nemožno ich teda voči uvedenému úkonu brať do úvahy. Pri druhom úkone už tieto pohľadávky existovali a boli vymáhateľné. Pri pohľadávke Slovenský plynárenský priemysel vo výške 12.500,00 eur žalobca v žalobe uviedol, že vznikli v rokoch 2012-2013. Bližšie ich vznik nešpecifikoval. Žalovaný sporoval, že si žalobca mal uvedené pohľadávky prihlásiť do reštrukturalizácie. Bližšie však splatnosť nesporoval. Obrana žalovaného spočívala aj v namietnutí, že si veritelia Daňový úrad Bratislava a Slovenský plynárenský priemysel mali uplatniť svoje pohľadávky už v reštrukturalizácii. Súd prvej inštancie sa s uvedenou argumentáciou u veriteľa Daňový úrad nestotožnil a prisvedčil argumentácii žalobcu, že uvedení veritelia si nemohli predmetné pohľadávky prihlásiť do reštrukturalizácie, nakoľko v tom čase neexistovali. Okrem vyššie konkretizovaných pohľadávok v žalobe, žalobca k žalobe pripojil aj zoznam pohľadávok (č.l. 34), medzi ktorými boli veritelia: Sociálna poisťovňa vo výške 49.329,62 eur, SPP-distribúcia, a.s. 11.543,4 eur, F.. Q. Y. 3.499,06 eur, Všeobecná zdravotná poisťovňa 1.853,14 eur a veriteľ mestská časť Staré mesto 80 eur. Na uvedené pohľadávky poukázal žalobca vo svojom podaní doručenom súdu 24.11.2022. Žalovaný namietal, že pri poukázaní na uvedené pohľadávky dochádza k zmene rozhodujúcich skutočností tvrdených žalobcom, a teda zmene žaloby a súd by o nej mal rozhodnúť. Súd nedospel k záveru, že ide o zmenu rozhodujúcich tvrdení, keďže žalobca zoznam pohľadávok pripojil už k podanej žalobe a poukazoval na ich existenciu v celkovej výške v žalobe. Vo vzťahu k pohľadávke veriteľa Q. Y. vo výške 3.499 eur bolo nesporné, že predmetný veriteľ dňa 24.8.2022 vzal späť svoju prihlášku pohľadávok do konkurzného konania 6K/17/2017 . Žalovaný splatnosť resp. existenciu uvedených zvyšných pohľadávok žiadnym spôsobom nesporoval. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že podmienka existencie vymáhateľnej pohľadávky bola splnená minimálne s poukazom na pohľadávku Slovenský plynárenský priemysel, SPP distribúcia, Sociálna poisťovňa voči obom právnym úkonom, ako aj pohľadávka Daňový úrad voči odporovanému právnemu úkonu 2. Uvedené konštatovanie o existencii pohľadávky, u ktorej by mohlo dôjsť k ukráteniu, však nemá vplyv na konečné závery súdu o zamietnutí predmetnej žaloby. Súd prvej inštancie s poukazom na skutočnosť, že žalobca nepreukázal ukracujúci charakter odporovaných úkonov v zmysle § 57 ods. 4 ZKR , tým že nepreukázal, či sa v dôsledku úkonu úpadcu zmenšila miera uspokojenia veriteľov, keďže nepreukázal stav aktív a pasív dlžníka v čase účinnosti právnych úkonov a zároveň pre nesplnenie predpokladov možnosti odporovania v zmysle § 163 ods. 4 ZKR žalobu zamietol. Pokiaľ žalovaní namietali nesúlad ustanovenia § 58 s Ústavou a Dohovorom, súd prvej inštancie konštatoval, že k takým dôvodom nedospel a vzhľadom na vyššie uvedené právne posúdenie danej veci, nebolo hospodárne namietať prípadný nesúlad pred ústavným súdom. Žalovaným súd priznal nárok na náhradu trov konania vo výške čistého úspechu 100 %, keďže žalovaní boli plne úspešní v rozsahu 100 %.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Svoje podanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP , súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP , rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP . Čo sa týka konštatovania súdu prvej inštancie, že dozorný správca nevydal písomný súhlas s 2. odporovaným úkonom, ale žalovaní v konaní preukázali výsluchom dozorného správcu, že predmetný úkon bol vykonaný s jeho vedomím a súhlasil s ním, žalobca trval na tom, že takýto postup je minimálne neštandardný, najmä s ohľadom nak to, že prvý súhlas s právnym úkonom je písomný, a teda by bolo veľmi neštandardné, aby druhý súhlas v podobnej veci s právnym úkonom, ktorého dôsledkom je prevod nehnuteľnosti, bol vykonaný len ústnou formou. Ťažkú uveriteľnosť tejto argumentácie podporuje
aj skutočnosť, že medzi oboma úkonmi, ktoré mali byť dozorným správcom odsúhlasené, bol časový rozostup cca 6 týždňov, a teda je krajne nepravdepodobné, aby dozorný správca v takom krátkom čase zaujal k forme súhlasu diametrálne odlišný postoj. Z uvedeného dôvodu mal žalobca za to, že žalovaní nepreukázali dostatočným spôsobom udelenie ústneho súhlasu s druhým právnym úkonom. Žalobca ďalej argumentoval, že skutková podstata uvedená v § 163 ods. 3 ZKR podľa svojho obsahu žiadnym spôsobom nevylučuje použitie § 57 a nasl. ZKR , tamojšiu úpravu totiž iba rozširuje o špecifický prípad úkonov urobených počas dozornej správy, ktoré majú podliehať súhlasu dozorného správcu a ktorých rozsah je vždy určený v uznesení o zavedení dozornej správy. De facto sa týmto ustanovením vytvára nová - špecializovaná - skutková podstata odporovateľného úkonu urobeného úpadcom bez súhlasu dozorného správcu v dozornej správe. Neznamená to, že žiadnym iným úkonom urobeným počas dozornej správy by nebolo možné odporovať, pretože uplatnenie § 57 a nasl. ZKR (všeobecné ustanovenia voči špeciálnemu ustanoveniu § 163 ods. 3 ZKR ) nie je ničím vylúčené. Žalobca poukázal na to, že uvedené tvrdenie preukazoval aj aktuálnou judikatúrou - rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 8CoKR/2/2020 zo dňa 30.11.2021, s ktorým sa však súd prvej inštancie v napadnutom rozsudkom riadnym spôsobom nevysporiadal. Napadnutý rozsudok považoval v tejto časti za riadne neodôvodnený, a teda porušujúci právo strán na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Mal za to, že názor súdu, že uplatnenie § 57 a nasl. ZKR sú § 163 ods. 3 ZKR vylúčené dokonca môže spôsobiť následok, že žalobcovi (resp. správcovi vo všeobecnosti) sa pri ukracujúcich úkonoch skráti obdobie možného postihnutia úkonov úpadcu z 5 rokov na 3 roky pred začatím konkurzného konania. Namietal, že takýto názor súdu nie je podložený žiadnym zákonným ustanovením, dokonca by mohlo dôjsť k zásahu do práva na právnu istotu žalobcu, porušenie zásady predvídateľností práva a k odňatiu žalobcových práv, ktoré mu priznáva priamo ZKR , ktorý mu umožňuje odporovať ukracujúcim úkonom úpadcu vykonaným v období 5 rokov pred začatím konkurzného konania. Nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať ukracujúci charakter predmetných právnych úkonov, pretože podľa názoru žalobcu, tento preukázal existenciu viacerých splatných pohľadávok, ako aj existenciu ukrátených veriteľov. Je pravda, že úpadcovi zostal aj po vykonaní odporovaných úkonov majetok nie zanedbateľnej hodnoty, ale poukázal na to, že okrem žalobcom označených pohľadávok vo výške viac 188.000 eur, ktoré boli ukrátené a sú aktuálne stále neuspokojené, mal úpadca aj povinnosti v zmysle reštrukturalizačného plánu, a teda musel počítať s tým, že tieto záväzky bude musieť splniť. Podľa názoru žalobcu skutočnosť, že v čase účinnosti odporovaných právnych úkonov nebol celý reštrukturalizačný plán splatný, neznamená, že sa naň vôbec neprihliada ako na záväzok, ktorý bude potrebné splniť. Na základe uvedeného nemožno hovoriť o tom, že hodnota majetku úpadcu ku dňu vykonania sporných úkonov, ktorých neúčinnosť je predmetom súdneho konania, postačovala na pokrytie pohľadávok veriteľov vo výške cca 188.805 eur, o ktorých mal v danom čase úpadca vedomosť, ale je potrebné pripočítať ďalších takmer 260.000 eur, o ktorých úpadca vedel, že pôjdu na uspokojenie veriteľov z reštrukturalizácie podľa reštrukturalizačného plánu. Dôsledkom vykonania sporných úkonov bolo zníženie hodnoty majetku úpadcu o správcom odhadovanú hodnotu, ako je uvedené v žalobe, cca 280.000 - 320.000 eur, pričom zvyšok majetku nepostačoval na uspokojenie vtedy známych veriteľov a vtedy známych záväzkov, keďže ide o sumu záväzkov minimálne vo výške cca 448.000 eur, pričom, ako už bolo preukázané dokladmi (napr. účtovnou závierkou, znaleckým posudkom, súpisom majetku a pod.), majetok úpadcu v danom čase bol výrazne nižší. Je nesporné, že v prípade, ak by úpadca predmetné nehnuteľnosti v danom čase svojim deťom nedaroval (teda previedol bez finančného protiplnenia), pohľadávky vo výške cca 188.000 eur mohli byť uspokojené z majetku, ktorý úpadca previedol na spriaznené osoby - svoje deti. Poukázal na to, že vzhľadom na spriaznenosť sa úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle predpokladá, ak sa nepreukáže opak. Podľa názoru žalobcu, v konaní nebol preukázaný opak. Na základe uvedeného mal za to, že týmto je preukázané ukrátenie konkrétnych pohľadávok, ako aj to, že majetok úpadcu nepostačoval na krytie v danom čase úpadcovi známych záväzkov, čo sa nakoniec potvrdilo tým, že po skončení dozornej správy bol na úpadcu vyhlásený konkurz. Výklad znenia zákona zo strany súdu prvej inštancie, že žalobca je povinný uviesť, akú hodnotu mal majetok dlžníka bezprostredne po tvrdených ukracujúcich úkonoch, považoval za nesprávny a príliš formalistický. V prípadoch podnikateľských subjektov sa totiž majetok de facto mení aj z minúty na minútu. Pokiaľ by teda žalobca bol povinný presne vyčísliť majetok k momentu odporovateľných úkonov, išlo by prakticky o nemožnosť realizácie práva odporovať ukracujúcim úkonom. Tieto ustanovenia ZKR by sa tým pádom stali prakticky neaplikovateľnými, čo podľa názoru žalobcu nebolo cieľom zákonodarcu a nie je cieľom a účelom týchto ustanovení. Týmto prílišným formalizmom by mohlo dôjsť k upretiu možnosti, resp. dokonca k úplnej nemožnosti úspešne odporovať akýkoľvek ukracujúci úkon, keďže je de facto nemožné preukázať, aká
bola konkrétna výška majetku v danom momente. Takéto závery súdov nepovažoval žalobca za súladné s cieľom ustanovení ZKR a takéto rozhodnutia považuje nielen za nesprávne, ale aj za nespravodlivé a v rozpore so základnými princípmi práva ako aj so zásadou rovnosti zbraní a pod. Čo sa týka názoru súdu prvej inštancie, že nepostačuje odkaz na účtovnú závierku dlžníka za rok 2013, teda vykonaný cca 3 mesiace pred účinnosťou predmetných odporovaných úkonov, žalobca poukázal na to, že účinnosť úkonov bola síce o cca 3 mesiace neskôr po dátume, ku ktorému bola závierka zostavená, ale zároveň vecnoprávne účinky úkonov nastali dlhšiu dobu po podpise (teda nadobudnutí platnosti a účinnosti) darovacích zmlúv, a keďže darovacie zmluvy boli podpísané dňa 24.01.2014 a 12.03.2014 mal za to, že táto účtovná závierka bola v danom čase dostatočne aktuálnym a relevantným zdrojom informácií, a teda je riadnym a postačujúcim dokladom preukazujúcim hodnotu majetku úpadcu v danom čase. Rovnako znalecký posudok síce bol vykonaný neskôr po odporovaných úkonoch, ale nakoľko je všeobecne známe, že ceny nehnuteľností časom rastú, mal za to, že to, že bol znalecký posudok vykonaný neskôr, ešte viac podporuje tvrdenia žalobcu, že predmetná nehnuteľnosť nemala hodnotu tvrdenú žalovanými, ale skôr tvrdenú žalobcom a preukázanú znaleckým posudkom. Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní podaním doručeným súdu dňa 07.03.2024. Napadnutý rozsudok v rozsahu odvolaním napadnutých výrokov považovali za vecne správny. Námietku žalobcu ohľadne nepreukázania udelenia súhlasu s druhým právnym úkonom považovali za nedôvodnú, nakoľko na základe vykonaných dôkazov uvedených v bode 39. rozsudku bolo preukázané, že dozorový správca takýto súhlas udelil. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu žalovaní poukázali na princíp právnej istoty. Uviedli, že vzhľadom na kogentný charakter § 163 ods. 3 ZKR nie je možné predmetné ustanovenie interpretovať/aplikovať ústavne konformným spôsobom tak, že by došlo k negácii noriem obsiahnutých v predmetnom ustanovení. Súd nemôže vysloviť neplatnosť právneho úkonu uskutočneného osobou podliehajúcou dozornej správe bez súhlasu dozorného správcu (nakoľko by šlo o ústavne neudržateľnú arbitrárnosť negujúcu jednoznačné znenie kogentného ustanovenia). Rovnako tak podmienky odporovateľnosti právneho úkonu osoby podliehajúcej dozornej správe sú jednoznačne stanovené kumulatívnymi podmienkami, a to (i) uskutočnením právneho úkonu osobou podliehajúcou dozornej správe bez súhlasu dozorového správcu a súčasne (ii) vyhlásenie konkurzu na majetok osoby podliehajúcej dozornej správe pred úplným splnením plánu. Princíp lex specialis derogat legi generali v podmienkach materiálneho právneho štátu vylučuje možnosť vyslovenia odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 60 ZKR v rozpore s kogentnou úpravou § 163 ods. 3 ZKR v prípade právneho úkonu uskutočneného počas dozornej správy so súhlasom dozorového správcu. Nakoľko obe darovacie zmluvy boli schválené dozorným správcom konajúcim s odbornou starostlivosťou, vylučuje § 163 ods. 3 ZKR možnosť odporovania uvedených darovacích zmlúv, ako aj možnosť existencie úmyslu úpadcu ukrátiť svojich veriteľov, ako aj čo i len možnosť vedomosti žalovaných o takomto úmysle úpadcu (a teda neboli a ani nemohli byť splnené ani podmienky hypotézy § 60 ods. 3 ZKR ). Žalovaní vynaložili všetko úsilie, ktoré možno pri postupe s náležitou odbornou starostlivosťou požadovať od osoby uzatvárajúcej právny úkon s dlžníkom pod dozornou správou. Žalovaní v čase uzatvorenia darovacích zmlúv mali vedomosť o udelení súhlasu dozorového správcu s uzatvorením darovacích zmlúv, na základe čoho boli presvedčení o nespochybniteľnej legalite uzatváraných právnych úkonov. Žalovaní objektívne nemali ani nemohli mať vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť svojich veriteľov rovnako tak ani F.. S. S. predmetné darovacie zmluvy nemohol uzatvoriť s úmyslom ukrátiť svojich veriteľov. Na základe vyššie uvedených skutočností považovali záver súdu prvej inštancie, že vzhľadom na súhlas dozorného správcu nemožno predmetným právnym úkonom vykonaným dlžníkom so súhlasom dozorového správcu úspešne odporovať (§ 163 ods. 3 ZKR ) za vecne správny. Zdôraznili, že rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8CoKR/2/2020 nepredstavuje všeobecnú rozhodovaciu prax, nakoľko nielen ide o ojedinelé rozhodnutie Krajského súdu Trenčín (ktoré je v kontexte argumentácie žalovaných vecne nesprávne), ktoré nie je nasledované ďalšími identickými rozhodnutiami krajských súdov, okresných súdov alebo Najvyššieho súdu SR, navyše právny názor Krajského súdu v Trenčíne nebol potvrdený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky publikovaním rozhodnutím dovolacieho súdu. Tvrdenie, že špeciálna právna úprava § 163 ods. 3 ZKR iba rozširuje všeobecnú právnu úpravu odporovania o novú skutkovú podstatu, žiadnym spôsobom však nevylučuje všeobecnú právnu úpravu odporovania nie je udržateľné v kontexte argumentácie žalovaných v podmienkach princípu právnej istoty a materiálneho právneho štátu, rovnako ani pri výklade § 163 ods. 3 ZKR s použitím argumentu a contrario. Podotkli, že nad rámec uvedenej argumentácie súd prvej inštancie konštatoval aj nesplnenie podmienok odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZRK (aplikabilitu ktorých však
vylučuje § 163 ods. 3 ZRK). Žalovaní upozornili, že uvedené závery predstavujú ustálenú judikatúru, taktiež napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14CoKR/26,/2019 alebo rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14CoKR/31/2018 . Zdôraznili tiež, že bolo objektívne nepostačujúce predloženie účtovnej závierky úpadcu k 31.12.2013, pričom žalobca nepreukázal exaktnú hodnotu aktív a pasív úpadcu ku dňu uzatvorenia každej darovacej zmluvy, resp. ku dňu nadobudnutia vecnoprávnych účinkov každej z darovacích zmlúv, v dôsledku čoho žalobca nepreukázal, že majetok úpadcu ku dňu vykonania odporovaných právnych úkonov nepostačoval na uspokojenie existujúcich záväzkov. Dali do pozornosti, že v podanej žalobe v súlade s § 132 ods. 1 a 2 CSP žalo CSP žalobca uplatnil ukrátenie konkrétnych pohľadávok veriteľov iba vo vzťahu k dvom veriteľom, pričom predmetné pohľadávky boli opísané neurčitým spôsobom (nie sú uvedené istiny/sumy záväzkov ku dňu realizovaných odporovaných úkonov, presné sumy, príslušenstvá a pod.). K žalobe predložených Výpisoch zo zoznamu pohľadávok (SPP, a.s. a Daňový úrad) absentujú obligatórne údaje podľa § 25a ods. l písm. a), b), c), a ods. 3 vyhlášky č. 665/2005. Zdôraznil, že v čase uzatvorenia Darovacej zmluvy z 24.01.2014 neexistovala žiadna zo žalobcom tvrdených pohľadávok Daňového úradu voči úpadcovi, vzhľadom na čo na ne nemožno prihliadať ako na pohľadávky, ktoré mohol úpadca mať úmysel ukrátiť (alebo ktorých veriteľ bol ukrátený), a vo vzťahu k všetkým žalobcom tvrdeným pohľadávkam Daňového úradu Bratislava v celkovej tvrdenej výške cca 110.000 eur žalobca netvrdil ani neuniesol dôkazné bremeno k sumám ich istín a existencie a vymáhateľnosti ku dňu uzatvorenia Darovacej zmluvy z 12.03.2014 (a teda ku dňu uzatvorenia druhej darovacej zmluvy predmetné pohľadávky neexistovali a nevznikli), navyše zo „zistenej sumy“ každej parciálnej pohľadávky Daňového úradu žalobca neuviedol sumu istiny existujúcej v čase uzatvorenia/vkladu odporovaného úkonu (pohľadávky boli prihlásené do konkurzu voči úpadcovi v roku 2017, a teda každá suma „zistenej pohľadávky“ uvedená vo výpise zo zoznamu pohľadávok zahŕňa aj príslušenstvá). Ku dňu uzatvorenia druhého odporovaného úkonu (12.03.2014) taktiež neexistovala žiadna z pohľadávok Daňového úradu voči úpadcovi. Žalobca preto nepreukázal ukrátenie predmetných pohľadávok Daňového úradu. Vo vzťahu k pohľadávkam Slovenský plynárenský priemysel, a.s. v tvrdenej sume 12.500 eur žalovaní rovnako namietali, že žalobcom predložený výpis zo zoznamu pohľadávok SPP, a.s. neobsahuje obligatórne náležitosti podľa § 25a ods. 1 písm. a) , b), c) a ods. 3a na , c) a ods. 3a nasl. a ods. 3a n asl. vyhlášky č. 665/2005, a teda vzhľadom na absenciu údajov podľa písm. b)
- absentujúce rozdelenie na prihlásenú istinu, úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s uplatnením pohľadávky, nie sú určiteľné sumy istín/záväzku, ktoré vznikli a stali sa vymáhateľnými ku dňu oboch odporovaných právnych úkonov úpadcu. Navyše do januára 2013 mali byť prihlásené do reštrukturalizácie voči úpadcovi pohľadávky uvedené v predmetnom výpise pod č. 53, 54, 62, 64, ktoré sa vzťahujú k fakturačnému obdobiu roku 2012 v kumulatívnej sume 8.246,31 eur (podľa § 120 ods. l ZKR ich neprihlásením do reštrukturalizácie prihláškou právo ich vymáhať voči dlžníkovi ex lege zaniklo). Žalovaní preto uviedli, že na tvrdené pohľadávky SPP, a.s v sume 8.246,31 eur, resp. 12.500 eur nemožno prihliadať ako na existujúce v čase uzatvorenia oboch darovacích zmlúv v zistiteľnej sume, a vo vzťahu ku ktorým by mohol existovať úmysel úpadcu ukrátiť veriteľov, alebo ktoré by boli ukrátené, a úmysel by bol alebo musel byť známy žalovaným. Žalobca bol povinný predložiť aj prihlášky k predmetným pohľadávkam, z ktorých by bola zrejmá suma každej parciálnej pohľadávky existujúcej ku dňu uzatvorenia každej darovacej zmluvy, čo neurobil z dôvodu vlastnej dôkaznej pasivity. Vo vzťahu k ďalším pohľadávkam veriteľov uvedeným v bode 10. odvolania v kumulatívnej sume 66.305 eur, ako aj dôkazu (Výpisu zo zoznamu pohľadávok v príslušnej časti - doplnenie) žalovaní poukázali na to, že v konaní vzniesli námietku, že zo strany žalobcu išlo o uvedenie a doplnenie nových rozhodujúcich skutočností, nakoľko boli uvedené až vo vyjadrení žalobcu zo dňa 23.11.2022. Nie je zrejmé ani v akých sumách mali parciálne pohľadávky uvedených veriteľov k akému dátumu k dátumom uzatvorenia darovacích zmlúv existovať, žalobca nepreukázal, že by uvedené pohľadávky existovali ku dňu uskutočnenia odporovaných právnych úkonov. Žalovaní konštatovali, že pokiaľ zo strany žalobcu preukázateľne došlo po uplynutí prekluzívnej lehoty k doplneniu rozhodujúcich skutočností relevantných pre posúdenie odporovateľnosti darovacích zmlúv (t.j. k doplneniu žalobcom tvrdených ďalších záväzkov úpadcu existujúcich v čase vykonania právnych úkonov, ktoré žalobcom neboli v súlade s § 132 ods. 1 a 2 CSP uved CSP uvedené v žalobe), nemožno na tieto ďalšie záväzky vzhľadom na ich oneskorené uplatnenie po uplynutí prekluzívnej lehoty prihliadať. Zdôraznili, že všetky záväzky úpadcu vyplývajúce z reštrukturalizačného plánu boli v celom rozsahu vyplatené, vzhľadom na čo nie sú v žiadnom rozsahu reštrukturalizačné pohľadávky v žalobcom tvrdenej sume 257.140,03 eur prihlásené v konkurze vedenom voči úpadcovi, a preto (okrem skutočnosti, že v čase odporovaných právnych úkonov neboli splatné, nie sú ani prihlásené v konkurze). Zároveň záväzky vzniknuté po účinnosti odporovaných právnych úkonov sú bez právnej relevancie. Žalovaní poukázali aj na svoju argumentáciu v záverečnej reči a predošlých vyjadreniach.
Žalovaní popreli relevanciu tvrdenia žalobcu, že v zozname pohľadávok sú zapísané pohľadávky v úhrnnej hodnote 520.000 eur, nakoľko boli popreté/namietané v sumách a z dôvodov uvedených a preukázaných žalovanými. Žalovaní preto popreli aj relevanciu dôkazu „Prehľad prihlásených veriteľov“. Navyše v kontexte časti majetku vlastneného úpadcom v čase uskutočnenia odporovaných úkonov, ktorého žalovanými preukázaná všeobecná hodnota predstavovala minimálne sumu 445.362,61 eur, žalobcom tvrdená suma prihlásených pohľadávok (navyše vzniknutých po realizácii odporovaných právnych úkonov) nie je relevantnou skutočnosťou pre úspech žalobcu v konaní. Žalovaní namietali, že žalobca nepreukázal, že v čase uskutočnenia odporovaných právnych úkonov existovali záväzky úpadcu voči veriteľom v sume 188.000 eur (a uvedené tvrdenie ani neuviedol v podanej žalobe v prekluzívnej lehote). Konštatovali, že dlžník nemal a nemohol mať úmysel ukrátiť svojich veriteľov, nakoľko namietané právne úkony realizoval so súhlasom dozorového správcu a konal v súlade s reštrukturalizačným plánom, a konajúc s odbornou starostlivosťou aj z dosiahnutého cash flow uspokojil záväzky z reštrukturalizačného plánu splatné do 31.12.2013 a zároveň predpokladal uspokojovanie záväzkov a taktiež uspokojoval záväzky aj z cash-flow a výnosov prevádzkovania podniku (v zhode s reštrukturalizačným plánom) aj neskôr. V prípade, ak by v čase realizácie odporovaných úkonov existujúci majetok úpadcu a jeho všeobecná hodnota neboli väčšie ako existujúci objem záväzkov, dozorový správca JUDr. Puskailer by súhlas s uzatvorením darovacích zmlúv neudelil. Žalovaným nemohol byť úmysel úpadcu ukrátiť veriteľov známy, nakoľko dozorový správca udelil súhlas s uzatvorením odporovaných darovacích zmlúv. Konštatovali, že závery ustálenej judikatúry sa zhodujú, že v prípade odporovania Darovacím zmluvám z 24.01.2014 a 12.03.2014 nie je postačujúca účtovná závierka úpadcu k 31.12.2013 na preukázanie majetku úpadcu k dňom realizácie odporovaných právnych úkonov. Rovnako znalecký posudok stanovujúci hodnotu nehnuteľností v k.ú. Š.K. v roku 2020 nie je použiteľným dôkazom na stanovenie hodnoty predmetných nehnuteľností v čase realizácie darovaní. Navyše žalovaní v konaní preukázali (svedecká výpoveď F.. S. S., výpovede žalovaných, žalovanými predložené fotografie technického stavu nehnuteľností v k.ú. Š.) že technický stav v čase uzatvorenia darovacích zmlúv bol taký, aký je zachytený na žalovanými predložených fotografiách predmetných nehnuteľností vyhotovených pred darovacími zmluvami, pričom v období po uzatvorení darovacích došlo pod tiahou napadnutého snehu k preboreniu strechy a následnej devastácii predmetnej stavby v k.ú. Š., preto jej stav zachytený v znaleckom posudku je nezodpovedajúci technickému stavu a všeobecnej hodnote v čase uzatvorenia darovacích zmlúv. Vo vzťahu k žalobcom tvrdenej aplikovateľnosti § 60 ZKR na prejednávanú vec žalovaní namietali nesúlad § 60 ods. 3 ZKR v časti „počas piatich rokov pred začatím konkurzného konania“ s ustanovením čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, a to s princípom právnej istoty ako aj materiálneho právneho štátu garantovaným predmetným ustanovením, ako aj s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, čl. 20 ods. 1 prvou a druhou vetou Ústavy SR a čl. 20 ods. 4 a garanciami práva na pokojné užívanie majetku žalovaných vyplývajúcimi z čl. 1 Protokolu 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Taktiež namietali nesúlad celého ustanovenia § 60 ods. 2 ZKR s ustanovením čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, a to s princípom materiálneho právneho štátu. V prípade, ak by odvolací súd chcel v prejednávanej veci aplikovať na skutkový stav právnu normu § 60 ods. 2 a 3 ZKR, ža ZKR , žalovaní žiadali, aby súd podľa § 162 ods. l písm. c) CSP konanie prerušil a podal Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o nesúlade ust. § 60 ods. 2 a 3 ZKR s v ZKR s vyššie uvedenými článkami Ústavy SR a Dohovoru. Na základe vyššie uvedeného žalovaní žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil a žalobcu zaviazal nahradiť žalovaným 1/ a 2/ 100 % trov konania pred odvolacím súdom.
4. K vyjadreniu žalovaných sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 15.04.2024, v ktorom zotrval na svojej argumentácii uvedenej v odvolaní. Tvrdenie žalovaných, že žalobca bol povinný priložiť prihlášky do konkurzu považoval za nesprávne a bez opory v zákone. V súvislosti s argumentmi žalovaných, že pohľadávky daňového úradu v čase vykonania sporných úkonov neexistovali, poukázal na to, že úpadca mal vedomosť, že tieto rozhodnutia existujú, a teda že v dohľadnom čase budú právoplatné, preto zrejme došlo k predmetným úkonom - darovaniu domu a garáže. Je pravda, že dom bol prevedený začiatkom roka 2021 a garáž ešte neskôr, ale úpadcovi boli skôr doručené rozhodnutia Daňového úradu Bratislava, na základe ktorých vznikli pohľadávky. Čo sa týka argumentu, že ide o zmenu žaloby, žalobca uvedené tvrdenie považoval za absurdné, keďže zmenu by mal navrhnúť žalobca, čo nenavrhol, taktiež je táto skutočnosť zrejmá aj z obsahu dotknutých podaní, keďže nedochádza k zmene v petite a pod. Čo sa týka tvrdení ohľadne popretých pohľadávok, poukázal na to, že pohľadávky, ktoré boli súdu označené v tabuľke v podaní dňa 23.11.2022, neboli popreté správcom. Čo sa týka argumentov ohľadne nesúladu ustanovení ZKR s Ústavou SR, resp. že predmetné
ustanovenia sú diskriminačné a pod., mal za to, že tieto ustanovenia nie sú protiústavné, a tieto argumenty považoval za účelovú obranu zo strany žalovaných.
5. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní podaním doručeným súdu dňa 28.05.2024. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu podotkli, že žalobca predložil jedinú doručenku k jedinému rozhodnutiu daňového úradu, dátum doručenia ďalších rozhodnutí daňového úradu nepreukázal, nepreukázal ani obsah predmetných rozhodnutí. Úpadca nemohol poznať výsledok rozhodnutia o opravných prostriedkoch. Nakoľko žalobca nepreukázal vznik žiadnej z daňových pohľadávok ku dňu uzatvorenia darovacích zmlúv (nepredložil doručenky a texty rozhodnutí daňového úradu preukazujúce ich právoplatnosť a vykonateľnosť a vznik pohľadávok daňového úradu ku dňu uzatvorenia darovacích zmlúv), čo ani netvrdil, nemožno s predmetnými pohľadávkami spájať účinky odporovateľnosti.
6. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo.
7. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP “), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP ) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1 , 3 a § 378 § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a dôvodmi odvolania žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci neboli naplnené odvolacie dôvody.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP v zásade stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-28Cbi/17/2018 -638 zo dňa 14. decembra 2023, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zmenu alebo zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné:
11. Žalobca sa v konaní domáhal voči žalovaným 1/ a 2/ určenia, že právny úkon úpadcu, spočívajúci v prevode spoluvlastníckeho podielu úpadcu k nehnuteľnostiam prevádzaným prvým odporovaným úkonom a druhým odporovaným úkonom na žalovaných, je voči veriteľom prihláseným do konkurzu neúčinný. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal ukracujúci charakter odporovaných úkonov v zmysle ustanovenia § 57 ods. 4 ZKR , tým že nepreukázal, či sa v dôsledku úkonu úpadcu zmenšila miera uspokojenia veriteľov, keďže nepreukázal stav aktív a pasív dlžníka v čase účinnosti právnych úkonov a zároveň pre nesplnenie predpokladov možnosti odporovania v zmysle ustanovenia § 163 ods. 4 ZKR , preto žalobu zamietol a žalovanému 1/ a žalovanému 2/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaní 1/ a 2/ s uvedeným záverom nesúhlasili a rozsudok súdu prvej inštancie napadli odvolaním, namietajúc odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) , f) a h) CSP. a h) CSP. CSP .
12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal s podstatnými argumentmi sporových strán a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s ust.
§ 220 ods. 2 CSP . Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
13. Žalobca v odvolaní namietal, že žalovaní nepreukázali dostatočným spôsobom udelenie ústneho súhlasu s druhým právnym úkonom. Považoval za neštandardné, aby druhý súhlas správcu v podobnej veci s právnym úkonom, ktorého dôsledkom je prevod nehnuteľnosti, bol vykonaný len ústnou formou, pričom zdôraznil, že medzi oboma úkonmi, ktoré mali byť dozorným správcom odsúhlasené, bol časový rozostup cca 6 týždňov, a teda je krajne nepravdepodobné, aby dozorný správca v takom krátkom čase zaujal k forme súhlasu diametrálne odlišný postoj. Uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že v oboch predmetných prípadoch mal úpadca na vykonanie predmetných právnych úkonov súhlas dozorného správcu, pričom pri prvom úkone to bol písomný súhlas a pri druhom úkone súhlas ústny. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že pre rozhodnutie správcu zákon nepredpisuje žiadne formálne ani obsahové náležitosti. Aj keď žalobca pre prípad absencie písomnej formy poukazoval na nie štandardné a odborné konanie správcu, pre záver súdu o udelení súhlasom to nemalo žiadny vplyv. Pokiaľ zákon písomnú formu nepožaduje, súd prvej inštancie dôvodne dospel k záveru, že žalovaní preukázali, že súhlas správcu bol daný v oboch prípadoch, keď akceptoval aj ústnu formu súhlasu, ktorého udelenie zo strany dozorného správcu bolo v konaní potvrdené.
14. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysvetlil, z akých dôvodov sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu a mal za to, že vzhľadom na súhlas dozorného správcu nemožno predmetným právnym úkonom vykonaným dlžníkom úspešne odporovať, keď poukázal na to, že ak dlžník vykonáva úkony so súhlasom osoby, ktorej zákon zveruje kontrolu nad právnymi úkonmi dlžníka v záujme riadneho uspokojenia veriteľov a obmedzenia účelových právnych úkonov dlžníka, potom ak by sa pripustila daná argumentácia žalobcu nastal by stav, kedy by na jednej strane kontrola správcu mala vylučovať uvedený charakter úkonov, ale na druhej strane by malo dochádzať k ukráteniu veriteľov. K uvedenému by mohlo dôjsť len v prípade, ak by dozorná správa nebola riadne vykonávaná. Ako uviedol v tejto súvislosti konajúci súd, práve súhlas správcu, ako osoby nezávislej a odbornej, ktorý sa vyžaduje v prípade, ak to určí súd v rozhodnutí o dozornej správe, má zabezpečiť dostatočnú kontrolu nad úkonmi dlžníka, ktorá vylúči prípadné obštrukcie, resp. defraudovanie majetku dlžníka pre patričné uspokojenie veriteľov. Ak žalobca na podporu svojho odlišného názoru poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8CoKR/2/2020 zo dňa 30.11.2021, je potrebné dať do pozornosti, že uvedený rozsudok bol uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/30/2022 zo dňa 23.08.2023 zrušený a vec bola vrátená súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd však zdôrazňuje, že napriek vyššie uvedenému záveru sa súd prvej inštancie s ohľadom na argumentáciu žalobcu v ďalšej časti napadnutého rozhodnutia zaoberal posúdením naplnenia predpokladu odporovateľnosti v zmysle ustanovenia § 57 ods. 4 ZKR . Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie následne dospel k záveru, že žalobcovi sa nepodarilo v konaní preukázať ukracujúci charakter predmetných právnych úkonov. Odvolací súd konštatuje, že žalobca ani svojou argumentáciou v odvolacom konaní správnosť uvedeného záveru súdu prvej inštancie nevyvrátil.
15. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou odvolateľa, podľa ktorého súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom, keď žalobca zastával názor, že preukázal existenciu viacerých splatných pohľadávok ako aj existenciu ukrátenia veriteľov. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie posudzoval, či žalobca, na strane ktorého bolo dôkazné bremeno, preukázal v tomto konaní ukracujúci charakter právnych úkonov, teda skutočnosť, že došlo k zníženiu uspokojenia veriteľa predmetnými právnymi úkonmi a či majetok, ktorý ostával dlžníkovi, postačoval na uspokojenie veriteľa. Ako konštatoval súd prvej inštancie, žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno a nepreukázal, že by v danom prípade v dôsledku vykonania predmetných právnych úkonov došlo k ukráteniu veriteľov dlžníka. Žaloba nepreukázal aký majetok mal dlžník bezprostredne pred vykonaním právneho úkonu a následne po jeho vykonaní, a či teda došlo k zmenšeniu uspokojenia veriteľov v dôsledku daného právneho úkonu. Napriek nesúhlasu odvolateľa v tomto smere odvolací súd prisvedčil názoru súdu prvej inštancie, že žalobca stav aktív a pasív v rozhodnom období nepreukázal. Z tvrdení a dôkazov predložených žalobcom nebola preukázaná konkrétna hodnota celkových aktív majetku úpadcu v čase pred odporovaným úkonom, resp. bezprostredne po ňom, z čoho by konajúci súd mohol vyvodiť závery o ukracujúcom charaktere predmetných odporovaných právnych úkonov. Žalobca nepreukázal, že majetok dlžníka nepostačoval na uspokojenie veriteľov v dôsledku vykonania predmetných úkonov, resp. že sa nimi znížila miera uspokojenia u veriteľov. Odvolací súd zastáva názor, že zo strany súdu prvej inštancie v tomto smere nešlo o prílišný formalizmus, ako v odvolaní nedôvodne
namietal žalobca, pretože pri úspešnej odporovacej žalobe je nevyhnutné, aby žalobca preukázal či a o koľko sa znížila miera uspokojenia pohľadávky veriteľa po vykonaní odporovateľného právneho úkonu voči stavu, ktorý tu bol pred vykonaním takého právneho úkonu.
16. Žalobca v odvolaní poukazoval na to, že úpadca mal aj povinnosti v zmysle reštrukturalizačného plánu, a teda musel počítať s tým, že tieto záväzky bude musieť splniť. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v čase účinnosti odporovaných právnych úkonov nebol celý reštrukturalizačný plán splatný, takže ho nemožno v celom rozsahu považovať za splatný záväzok úpadcu. Rovnako sa súd prvej inštancie v bode 45. rozsudku vysporiadal s odkazom na účtovnú závierku dlžníka za rok 2013, ktorá nie je dostatočným dôkazom na preukázanie ukracujúceho charakteru, keďže bola vykonaná pred účinnosťou predmetných odporovaných právnych úkonov. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj znaleckým posudkom vykonaným cca 6 rokov po účinnosti odporovaného právneho úkonu, na ktorý poukazoval žalobca aj v odvolaní, ktorý má ohodnocovať hodnotu jednej z nehnuteľností, pričom odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zastáva názor, že tento znalecký posudok je vzhľadom na dátum jeho vypracovania irelevantným pre posúdenie aktív dlžníka v rozhodnom čase.
17. Keďže žalobca nepreukázal ukracujúci charakter odporovaných úkonov v zmysle ustanovenia § 57 ods. 4 ZKR , tým, že nepreukázal, či sa v dôsledku úkonu úpadcu zmenšila miera uspokojenia veriteľov, keďže nepreukázal stav aktív a pasív dlžníka v čase účinnosti právnych úkonov a zároveň pre nesplnenie predpokladov možnosti odporovania v zmysle ustanovenia § 163 ods. 4 ZKR , odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu zamietol.
18. K odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd uvádza, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04 ) a rovnako neznamená ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04 ).
19. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011 ).
20. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-28Cbi/17/2018 -638 zo dňa 14. decembra 2023 potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správny.
21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný 1/ a žalovaný 2/ majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
22. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP ).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP ).