Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8CoKR-2-2020.pdf
PDF · 215.33 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoKR/2/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: FARDOUS PARTNERS správcovská, k.s., Námestie SNP 14, 811 06 Bratislava, IČO 48 002 381, správca konkurznej podstaty úpadcu UNISTAV Bojnice spol. s r.o. v konkurze so sídlom Košovská cesta 11B, 971 01 Prievidza, IČO 36 707 376, právne zastúpeného: Mgr. Mgr. Pavol Sojka, PhD., advokát, A. Kmeťa 357/1, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: 42 152 101, proti žalovanému: TOWER BC, a.s. so sídlom Košovská cesta 11B, 971 01 Prievidza, IČO 44 073 097, právne zastúpenému: DEDÁK & Partners, s.r.o., Suché mýto 1, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO 50 735 764, v spore o určenie odporovateľnosti právnych úkonov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 36Cbi/9/2018-440 zo dňa 3. apríla 2020, takto
rozhodol:
Odvolací súd m e n í rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamieta.
Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. určil, že kúpna zmluva zo dňa 30.09.2013, uzatvorená medzi predávajúcim UNISTAV Bojnice spol. s r.o., Hurbanovo nám. 29, Bojnice, IČO 36 707 376 a žalovaným ako kupujúcim, ktorej predmetom kúpy sú nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, k.ú. W., a to pozemky reg. „C“ parc. č. XXXX/X - ostatná plocha o výmere 164047 m2 a parc. č. XXXX/X - ostatná plocha o výmere 28710 m2, je voči konkurzným veriteľom v konkurze vyhlásenom uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 22K/10/2016 zo dňa 30.10.2017 na majetok úpadcu UNISTAV Bojnice spol. s r.o. v konkurze, Košovská cesta 11B, Prievidza, IČO 36 707 376, právne neúčinná. Výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť peňažnú náhradu v sume 1 151 000,- Eur do všeobecnej podstaty úpadcu UNISTAV Bojnice spol. s r.o. v konkurze, Košovská cesta 11B, Prievidza, IČO 36 707 376 v konkurze vedenom Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 22K/10/2016 alebo vypratať nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, k.ú. W., a to pozemky reg. „C“ parc. č. XXXX/X- ostatná plocha o výmere 164047 m2 a parc. č. XXXX/X - ostatná plocha o výmere 28710 m2, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. žalobcovi proti žalovanému priznal náhradu 100 % trov konania.
1.2. Súd prvej inštancie svojim rozhodnutím vyhovel primárnemu petitu eventuálneho žalobného návrhu, ktorý žalobca odôvodnil tým, že ako správca konkurznej podstaty úpadcu UNISTAV Bojnice spol. s r.o. v konkurze, Košovská cesta 11B, Prievidza, IČO 36 707 376, na základe podnetu jedného z veriteľov
úpadcu zistil, že odporovateľnými právnymi úkonmi úpadcu došlo k ukráteniu veriteľov, a to znížením rozsahu a hodnoty konkurznej podstaty úpadcu o nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, k.ú. W. - pozemky reg. „C“ parc. č. XXXX/X - ostatná plocha o výmere 164047 m2 a parc. č. XXXX/X - ostatná plocha o výmere 28710 m2 (ďalej len nehnuteľnosti), alebo peňažnej sumy zodpovedajúcej splnenému záväzku úpadcu voči žalovanému v sume 1 151 000,- Eur.
1.3. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 28R/5/2011 zo dňa 08.08.2012, publikovaným v Obchodnom vestníku č. 156/2012 zo dňa 14.08.2012, bol potvrdený reštrukturalizačný plán dlžníka UNISTAV Bojnice spol. s r.o. v reštrukturalizácii, IČO 36 707 376 a zároveň bola skončená reštrukturalizácia uvedeného dlžníka. Z oznámenia o zavedení dozornej správy, publikovaného v Obchodnom vestníku č. 160/2012 zo dňa 20.08.2012 je zrejmé, že bola zavedená dozorná správa nad dlžníkom UNISTAV Bojnice spol. s r.o., a to na obdobie 36 mesiacov po skončení reštrukturalizácie najneskôr však do úplného splnenia plánu dlžníkom, pričom za dozorného správcu bola ustanovená JUDr. Danica Birošová. Dozorný správca, okrem iného, udeľoval súhlas na predaj nehnuteľného majetku dlžníka na základe predchádzajúceho súhlasu veriteľského výboru. Dňa 04.06.2010 uzavrel predávajúci Slovenská republika, Obvodný úrad Prievidza s kupujúcim UNISTAV Bojnice, spol. s r.o., IČO 36 707 376 kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol predaj nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k.ú. W., a to pozemkov reg. „C“ parc. č. XXXX/X - ostatná plocha o výmere 164047 m2 a parc. č. XXXX/X - ostatná plocha o výmere 28710 m2, za kúpnu cenu 1 150 000,- Eur. Dňa 16.09.2013 uzavrel žalovaný ako veriteľ s dlžníkom UNISTAV Bojnice, spol. s r.o., IČO 36 707 376 zmluvu o pôžičke, v ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi pôžičku v sume 1 150 000,- Eur za účelom vyplatenia kúpnej ceny z kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi predávajúcim Slovenská republika, Obvodný úrad Prievidza a kupujúcim UNISTAV Bojnice, spol. s r.o., IČO 36 707 376, predmetom ktorej bola kúpa nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k.ú. W., a to pozemkov reg. „C“ parc. č. XXXX/X - ostatná plocha o výmere 164047 m2 a parc. č. XXXX/X - ostatná plocha o výmere 28710 m2 (ďalej len nehnuteľnosti). Dlžník sa zaviazal zaplatiť kúpnu cenu 1 150 000,- Eur do 60 dní od nadobudnutia platnosti zmluvy. Keďže dlžník nedisponoval finančnými prostriedkami na zaplatenie tejto kúpnej ceny, tieto finančné prostriedky si vybavil veriteľ a celú čiastku mal poukázať na účet kapitálových príjmov Štátnej pokladnice do 23.09.2013. Dňom poukázania finančných prostriedkov na uvedený účet nadobudne táto zmluva o pôžičke účinnosť. Od tohto okamihu bol dlžník povinný splniť svoj záväzok podľa podmienok uvedených v čl. II tejto zmluvy. Podľa čl. II zmluvy o pôžičke, dlžník sa zaviazal, že uvedenú sumu vráti veriteľovi do 14 dní od poskytnutia plnenia zo strany veriteľa prevodom na jeho účet alebo v tej istej lehote previesť na neho vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Dňa 24.09.2013 uzavrel žalovaný ako budúci kupujúci s budúcim predávajúcim UNISTAV Bojnice spol. s r.o. Dohodu o budúcej kúpnej zmluve, ktorou sa budúci predávajúci zaviazal odpredať budúcemu kupujúcemu predmetné nehnuteľnosti v lehote do 7 dní od nadobudnutia vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam, a to za kúpnu cenu 1 151 000,- Eur. Podľa čl. II Dohody o budúcej kúpnej zmluve, budúci predávajúci nedisponoval finančnými prostriedkami na úhradu kúpnej ceny z uvedenej kúpnej zmluvy, uzatvorenej medzi Slovenskou republikou - Obvodným úradom Prievidza ako predávajúcim a kupujúcim UNISTAV Bojnice, spol. s r.o., a záväzok zaplatenia kúpnej ceny v lehote 60 dní od nadobudnutia platnosti zmluvy splnil budúci predávajúci z finančných prostriedkov, ktoré si požičal od veriteľa - budúceho kupujúceho (žalovaného). Budúci kupujúci finančné prostriedky priamo previedol na účet kapitálových príjmov Štátnej pokladnice, a to tak, že dňa 20.09.2013 previedol na tento účet čiastku 649 850,- Eur a dňa 23.09.2013 čiastku 470 000,- Eur a čiastku 30 150,- Eur. Podľa čl. IV Dohody o budúcej kúpnej zmluve, kúpnu cenu určili zmluvné strany vzájomnou dohodou na sumu 1 151 000,- Eur. Budúci kupujúci sa ju zaviazal vyplatiť budúcemu predávajúcemu nasledovne: Budúci kupujúci mal voči budúcemu predávajúcemu pohľadávku v sume 1 150 000,- Eur z titulu zmluvy o pôžičke, na základe ktorej poskytol budúcemu predávajúcemu pôžičku v sume 1 150 000,- Eur na zaplatenie kúpnej ceny za predmetné nehnuteľnosti, ktoré finančné prostriedky vyplatil budúci kupujúci na účet kapitálových príjmov Štátnej pokladnice za budúceho predávajúceho, a to tak, že dňa 20.09.2013 previedol na tento účet čiastku 649 850,- Eur a dňa 23.09.2013 čiastku 470 000,- Eur a čiastku 30 150,- Eur, teda spolu sumu 1 150 000,- Eur. Keďže budúci predávajúci mal budúcu pohľadávku na zaplatenie kúpnej ceny v sume 1 150 000,- Eur, v deň uzatvorenia riadnej kúpnej zmluvy malo dôjsť k započítaniu vzájomných pohľadávok medzi budúcim kupujúcim a budúcim predávajúcim. Zvyšok kúpnej ceny v sume 1 000,- Eur mal budúci kupujúci zaplatiť na účet budúceho predávajúceho do 7 dní od podpísania riadnej kúpnej zmluvy. Dňa
30.09.2013 uzavrel UNISTAV Bojnice spol. s r.o. ako predávajúci so žalovaným ako kupujúcim kúpnu zmluvu, ktorou predávajúci predal kupujúcemu predmetné nehnuteľnosti za kúpnu cenu 1 151 000,- Eur. Podľa čl. III uvedenej kúpnej zmluvy, kúpnu cenu určili zmluvné strany vzájomnou dohodou na sumu 1 151 000,- Eur. Kupujúci sa ju zaviazal vyplatiť predávajúcemu nasledovne: Kupujúci má voči predávajúcemu pohľadávku v sume 1 150 000,- Eur z titulu zmluvy o pôžičke, na základe ktorej poskytol predávajúcemu pôžičku v sume 1 150 000,- Eur na zaplatenie kúpnej ceny za nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, k.ú. W., a to pozemkov reg. „C“ parc. č. XXXX/X - ostatná plocha o výmere 164047 m2 a parc. č. XXXX/X - ostatná plocha o výmere 28710 m2, ktoré finančné prostriedky vyplatil kupujúci na účet kapitálových príjmov Štátnej pokladnice za predávajúceho, a to tak, že dňa 20.09.2013 previedol na tento účet čiastku 649 850,- Eur a dňa 23.09.2013 čiastku 470 000,- Eur a čiastku 30 150,- Eur, teda spolu sumu 1 150 000,- Eur. Keďže predávajúci má pohľadávku na zaplatenie kúpnej ceny v sume 1 150 000,- Eur, dochádza k započítaniu vzájomných pohľadávok medzi kupujúcim a predávajúcim a týmto sa považuje časť kúpnej ceny v sume 1 150 000,- Eur za uhradenú. Zvyšok kúpnej ceny v sume 1 000,- Eur kupujúci zaplatí na účet predávajúceho do 7 dní od podpísania tejto kúpnej zmluvy. Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 22K/10/2016 zo dňa 13.12.2016, publikovaným v Obchodnom vestníku č. 242/2016 zo dňa 19.12.2016, bolo začaté konkurzné konanie voči dlžníkovi UNISTAV Bojnice spol. s r.o., IČO 36 707 376. Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 22K/10/2016 zo dňa 30.10.2017, zverejneným v Obchodnom vestníku 212/2017 zo dňa 07.11.2017, bolo vyhlásený konkurz na majetok dlžníka UNISTAV Bojnice spol. s r.o., IČO 36 707 376. Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 22K/10/2016 zo dňa 28.03.2018, zverejneným v Obchodnom vestníku 66/2018 zo dňa 05.04.2018, bol do funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu UNISTAV Bojnice spol. s r.o. v konkurze, IČO 36 707 376 ustanovený žalobca.
1.4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 57 ods. 1, 2, 4, § 60 ods. 1, 2, 3, § 62 ods. 1, 5, § 63 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 3 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31.01.2017 a § 163 ods. 3 zák. č.7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoKR), a to s poukazom na ust. § 206d ZoKR. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z vykonaného dokazovania, konštatoval, že žalobca ako správca konkurznej podstaty úpadcu UNISTAV Bojnice spol. s r.o. v konkurze, IČO 36 707 376 sa v žalobe domáhal odporovateľnosti kúpnej zmluvy zo dňa 30.09.2013, uzatvorenej medzi UNISTAV Bojnice spol. s r.o., IČO 36 707 376 ako predávajúcim so žalovaným ako kupujúcim, a to voči konkurzným veriteľom v konkurze vyhlásenom Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 22K/10/2016 na majetok úpadcu UNISTAV Bojnice spol. s r.o. v konkurze. Medzi stranami sporu nebolo sporné uzavretie a platnosť označenej kúpnej zmluvy. Z výpisu z LV č. XXXX, k.ú. W. je zrejmé, že UNISTAV Bojnice spol. s r.o. bol zapísaný ako vlastník predmetných pozemkov na základe kúpnej zmluvy V XXXX/XX. Z uvedeného vyplýva, že žalobca ako správca odporoval, v zmysle § 57 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31.01.2017, predmetnej kúpnej zmluve zo dňa 30.09.2013 ako právnemu úkonu týkajúcemu sa majetku dlžníka UNISTAV Bojnice spol. s r.o. v konkurze. Žaloba bola podaná 08.11.2018, konkurz na majetok úpadcu UNISTAV Bojnice spol. s r.o. v konkurze bol vyhlásený 08.11.2017, teda právo odporovať kúpnej zmluve zo dňa 30.09.2013 bolo žalobcom uplatnené v jednoročnej lehote stanovenej § 57 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31.01.2017.
1.5. Podľa reštrukturalizačného plánu dlžníka UNISTAV Bojnice spol. s r.o., potvrdeného v reštrukturalizácii povolenej Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 28R/5/2011, účtovná hodnota záväzkov dlžníka ku dňu 31.03.2012 bola vykázaná v sume 2 251 146,- Eur. Podľa účtovných výkazov k 31.03.2012 mal majetok dlžníka hodnotu 1 819 660,- Eur. Predpokladaná suma výťažku v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka by bola 851 787,- Eur. Účtovnú závierku za obdobie 09/12-10/2013 žalobca nepredložil, účtovná závierka za obdobie 10/2013-09/2014 bola zverejnená v Registri účtovných závierok. Zo Súvahy UNISTAV Bojnice spol. s r.o. k 30.09.2014 a Výkazu ziskov a strát UNISTAV Bojnice spol. s r.o. k 30.09.2014 mal teda súd zato, že v čase urobenia právneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa 30.09.2013 majetok UNISTAV Bojnice spol. s r.o. (v účtovnej hodnote 1 466 073,- Eur) nepostačoval na úhradu jeho záväzkov (účtovne vykázaných v sume
2 142 187,- Eur). V súvislosti s tvrdením žalovaného o podstatne vyššej trhovej (reálnej) hodnoty majetku UNISTAV Bojnice spol. s r.o. ku dňu urobenia predmetnej kúpnej zmluvy súd prvej inštancie konštatoval, že toto tvrdenie nebolo preukázané a rovnako nebolo preukázané ani tvrdenie o tom, že by v majetku UNISTAV Bojnice spol. s r.o. ku dňu urobenia predmetného právneho úkonu (kúpnej zmluvy zo dňa 30.09.2013) mala byť zahrnutá pohľadávka UNISTAV Bojnice spol. s r.o. voči F. Q., a.s. titulom náhrady škody v sume 4 589 892,62 Eur, nakoľko nebol preukázaný jej vznik k uvedenému dňu.
1.6. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že kúpnou zmluvou uzavretou medzi úpadcom a žalovaným dňa 30.09.2013 boli ukrátené pohľadávky veriteľov označených v žalobe, z predmetného reštrukturalizačného plánu prvoinštančný súd zistil, že žalobcom označení veritelia / okrem veriteľa P. (I.) a.s., ktorý sa v uvedenom zozname nenachádzal, si svoje pohľadávky prihlásili už v reštrukturalizácii (sp. zn. 28R/5/2011) : D.-Q., s.r.o., N. 4, D., X. XX XXX XXX v sume 13 432,11 Eur; A. U. a.s., E. XX, D., X. XX XXX XXX v sume 11 229,66 Eur; E. - K. Q., M.R. C. XXX/XX, R. N., X. XX XXX XXX v sume 22 533,04 Eur; E. SK, s.r.o., T. XX, D., X. XX XXX XXX v sume 97 680,- Eur; H-P., spol. s r.o., R. XX, XXX XX R., X. XX XXX XXX v sume 55 412,04 Eur; S. H.-V.y, R. XX, XXX XX R., X. XX XXX XXX v sume 251 572,67 Eur; J.-J. SR, s.r.o., R. P. XX, U., X. XX XXX XXX v sume 7 479,09 Eur; K. K. - K. K., J. C. XX, X. XX XXX XXX v sume 24 629,63 Eur; N. I., s.r.o., R. Sv. P. XX, N., X. XX XXX XXX v sume 2 545,60 Eur; N. A., XXX XX Q., X. XX XXX XXX v sume 445,56 Eur; SR - A. M. T., J. XXX, T. v sume 95 726,89 Eur; I. N., XX. O., XXX XX D., X. XX XXX XXX v sume XX 117,42 Eur; I., s.r.o., R. v sume 12 458,79 Eur; C., N. v sume 24 599,11 Eur; Mesto N. v sume 79,93 Eur; I. v sume 806,78 Eur; L.X. XX XXX XXX v sume 250,18 Eur; T., s.r.o., C. H. XX/A, XXX XX D., X. XX XXX XXX v sume 2133,53 Eur; H. I., spol. s r.o., Z. 7, D., X. XX XXX XXX v sume 7 980,92 Eur; T. V. - C., V. K. XXX/XX, F., X. XX XXX XXX v sume 24 724,75 Eur. Nakoľko vyššie uvedení veritelia mali svoje pohľadávky (vo výške prihlásenej v reštrukturalizácii dlžníka UNISTAV Bojnice spol. s r.o.) už v čase urobenia odporovaného právneho úkonu (kúpnej zmluvy zo dňa 30.09.2013), keďže reštrukturalizácia mu časovo predchádzala, je zrejmé, že tieto pohľadávky vznikli už v čase urobenia odporovaného právneho úkonu (účinnosti kúpnej zmluvy zo dňa 30.09.2013), preto nebola podmienkou úspešnej odporovateľnosti ich splatnosť. Vzhľadom na túto skutočnosť súd prvej inštancie označil za irelevantné, že splatnosť uvedených pohľadávok bola zmenená predmetným reštrukturalizačným plánom, a teda že v čase urobenia právneho úkonu (účinnosti kúpnej zmluvy zo dňa 30.09.2013) neboli, na základe splátkového kalendára určeného reštrukturalizačným plánom, splatné v celom rozsahu a rovnako bolo irelevantné či v čase urobenia odporovaného právneho úkonu dlžník riadne plnil reštrukturalizačný plán. Prvoinštančný súd zdôraznil, že zo zoznamu pohľadávok v konkurze, vyhlásenom na majetok úpadcu UNISTAV Bojnice spol. s r.o. v konkurze vyplynulo, že rovnakí veritelia, ktorí si prihlásili pohľadávky v reštrukturalizácii, si tieto pohľadávky prihlásili aj v označenom konkurze a to spolu vo výške 2 896 764,44 Eur. Keďže zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu je zrejmé, že súpisová hodnota majetku podstaty (všeobecnej + oddelených), bez spornej pohľadávky z titulu náhrady škody v sume 6 707 143,- Eur, predstavovala 648 643,20 Eur, nemal pochybnosti o tom, že prihlásené pohľadávky nebudú v konkurze uspokojené v celom rozsahu, ale že rozumne možno predpokladať iba ich čiastočné uspokojenie. Vzhľadom k tomu mal za preukázané ukrátenie uspokojenia pohľadávok veriteľov označených žalobcom v žalobe, ktoré existovali už v čase urobenia predmetného právneho úkonu (účinnosti kúpnej zmluvy zo dňa 30.09.2013), i keď neboli splatné (z dôvodu zmeny ich splatnosti reštrukturalizačným plánom), a ktoré boli riadne prihlásené v predmetnom konkurze, a tým mal preukázané aj naplnenie zákonného predpokladu úspešnej odporovateľnosti právneho úkonu stanoveného v § 57 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31.01.2017, ktorým je ukrátenie uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Konštatoval, že nakoľko konkurzné konanie voči dlžníkovi UNISTAV Bojnice spol. s r.o. bolo Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 22K/10/2016 začaté 20.12.2016, kúpna zmluva zo dňa 30.09.2013 bola uzatvorená v lehote stanovenej v § 60 ods. 3 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31.01.2017, teda počas piatich rokov pred začatím konkurzného konania.
1.7. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že kúpnou zmluvou zo dňa 30.09.2013, uzatvorenou medzi predávajúcim UNISTAV Bojnice spol. s r.o. so žalovaným ako kupujúcim, predávajúci predal kupujúcemu predmetné nehnuteľnosti za kúpnu cenu 1 150 000,- Eur, pričom z čl. III. uvedenej kúpnej zmluvy je zrejmé, že kúpnu cenu predávajúcemu reálne neuhradil, nakoľko záväzok žalovaného uhradiť dohodnutú kúpnu cenu v sume 1 150 000,- Eur zanikol započítaním (§ 580 Obč. zák., § 358 Obch. zák.) vzájomných pohľadávok predávajúceho a kupujúceho, a to pohľadávky predávajúceho UNISTAV Bojnice spol. s r.o. voči kupujúcemu TOWER BC a.s. (žalovanému) z titulu neuhradenej kúpnej ceny v sume 1 150 000,- Eur a pohľadávky žalovaného voči UNISTAV Bojnice spol. s r.o. z titulu nevrátenej pôžičky v sume 1 150 000,- Eur, poskytnutej na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 16.09.2013. Súd prvej inštancie však v tejto súvislosti zdôraznil, že aj keď žalovaný reálne poskytol obchodnej spoločnosti UNISTAV Bojnice spol. s r.o. finančné prostriedky v sume 1 150 000,- Eur, tieto jej neposkytol ako kúpnu cenu na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30.09.2013, ale ako pôžičku na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 16.09.2013, ktorá bola dlžníkovi UNISTAV Bojnice spol. s r.o. poskytnutá na nákup predmetných nehnuteľností. Je preto podľa názoru prvoinštančného súdu nesporné, že na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30.09.2013 došlo reálne k zmenšeniu majetku úpadcu UNISTAV Bojnice spol. s r.o. (úpadcu), a nešlo o tzv. ekvivalentný právny úkon dlžníka, nakoľko úpadca reálne neobdržal od žalovaného zmluvne dohodnutú kúpnu cenu 1 150 000,- Eur, teda neobdržal skutočné (reálne) protiplnenie, z ktorého by mohli konkurzní veritelia uspokojiť svoje pohľadávky. Keďže obchodnej spoločnosti UNISTAV Bojnice spol. s r.o. po uzavretí predmetnej kúpnej zmluvy nezostal majetok, ktorý by postačoval na uspokojenie pohľadávok jej veriteľov (ku dňu 30.09.2013 účtovne vykázaný majetok UNISTAV Bojnice spol. s r.o. v účtovnej hodnote 1 466 073,- Eur a záväzky v sume 2 142 187,- Eur), v zmysle § 60 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31.01.2017, kúpnou zmluvou zo dňa 30.09.2013 ako ukracujúcim právnym úkonom dlžník UNISTAV Bojnice spol. s r.o. ukrátil svojich veriteľov. Na základe kúpnej zmluvy zo dňa 04.06.2010 bol vykonaný vklad vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľnosti v prospech UNISTAV Bojnice, s.r.o., a teda UNISTAV Bojnice spol. s r.o. bol až do vkladu vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30.09.2013 do katastra nehnuteľnosti ich vlastníkom. Vzhľadom k tomu neobstojí tvrdenie žalovaného o tom, že predmetné nehnuteľnosti neboli majetkom UNISTAV Bojnice, spol. s r.o. Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že nakoľko W. H. bol štatutárnym zástupcom UNISTAV Bojnice spol. s r.o. a zároveň aj žalovaného, vopred (už pred uzavretím zmluvy o pôžičke a kúpnej zmluvy zo dňa 30.09.2013) vedel, že UNISTAV Bojnice spol. s r.o. ako dlžník nemal peňažné prostriedky, ktorými by v dohodnutej lehote 14 dní od poskytnutia pôžičky reálne vrátil pôžičku žalovanému ako veriteľovi, a teda, že (podľa čl. II zmluvy o pôžičke) mu bude musieť previesť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a že táto možnosť bude (podľa čl. II zmluvy o pôžičke zo dňa 16.09.2013) jediným možným spôsobom uspokojenia pohľadávky žalovaného zo zmluvy o pôžičke. Z uvedeného možno usudzovať, že úmyslom žalovaného pri uzatváraní zmluvy o pôžičke zo dňa 16.09.2013, bolo, aby predmetné nehnuteľnosti od štátu reálne získal on, a nie žalobca. W. H. ako štatutárny zástupca UNISTAV Bojnice spol. s r.o. musel poznať aj stav záväzkov a majetku UNISTAV Bojnice spol. s r.o., a teda možno rozumne predpokladať, že cieľom tohto konania bolo obmedziť možnosť ostatných veriteľov spoločnosti UNISTAV Bojnice spol. s r.o. uspokojiť ich pohľadávky z prípadného predaja predmetných nehnuteľností. Takýto záver potvrdzuje aj to, že, napriek tomu, že UNISTAV Bojnice spol. s r.o. mal viacero pohľadávok, ktoré vznikli už pred jeho reštrukturalizáciou (pred rokom 2011), tieto neuspokojil, ale započítaním zvýhodnil práve pohľadávku žalovaného zo zmluvy o pôžičke zo dňa 16.09.2013, ktorá vznikla až po reštrukturalizácii. Súd prvej inštancie pritom poukázal na skutočnosť, že UNISTAV Bojnice spol. s r.o. súdom potvrdený reštrukturalizačný plán nesplnil a pohľadávky prihlásené v reštrukturalizácii neuspokojil v rozsahu a za podmienok stanovených v reštrukturalizačnom pláne, v dôsledku čoho boli tieto opätovne prihlásené aj v konkurze vyhlásenom v roku 2017. Vzhľadom na uvedené úmysel UNISTAV Bojnice spol. s r.o. ukrátiť svojich veriteľov a vedomosť žalovaného o takomto úmysle nevylučuje ani skutočnosť, že dozorný správca udelil s predmetnými právnymi úkonmi (vrátane kúpnej zmluvy zo dňa 30.09.2013) súhlas. Podľa názoru prvoinštančného súdu bolo potrebné zohľadniť, že hoci v kúpnej zmluve zo dňa 30.09.2013 bola dohodnutá primeraná kúpna cena s ohľadom na trhovú hodnotu nehnuteľností, táto nebola kupujúcim predávajúcemu uhradená, ale už vopred (Dohoda o budúcej kúpnej zmluve) bolo dohodnuté, že pohľadávka predávajúceho titulom neuhradenej kúpnej ceny nehnuteľností bude uspokojená započítaním vzájomných pohľadávok, pričom priamo spoločnosti
UNISTAV Bojnice spol. s r.o. nebola reálne vyplatená ani pôžička, keďže táto bola vyplatená ako pôžička pre UNISTAV Bojnice spol. s r.o. priamo štátu ako kúpna cena predmetných nehnuteľností, v dôsledku čoho bola vylúčená možnosť UNISTAV Bojnice spol. s r.o. reálne disponovať s pôžičkou alebo predmetnými nehnuteľnosťami, ako aj obmedzená možnosť veriteľov uspokojiť ich pohľadávky z majetku, ktorý UNISTAV Bojnice spol. s r.o. získal zo zmluvy o pôžičky zo dňa 16.09.2013 alebo kúpnej zmluvy zo dňa 30.09.2013. Preto súd prvej inštancie s poukazom na § 60 ods. 1 ZoKR v znení účinnom do 31.01.2017, určil, že kúpna zmluva zo dňa 30.09.2013 uzatvorená medzi predávajúcim UNISTAV Bojnice spol. s r.o., Hurbanovo nám. 29, Bojnice, IČO 36 707 376 a žalovaným ako kupujúcim, ktorej predmetom kúpy sú predmetné nehnuteľnosti, je voči konkurzným veriteľom v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu UNISTAV Bojnice spol. s r.o. v konkurze, Košovská cesta 11B, Prievidza, IČO 36 707 376, právne neúčinná. Keďže predmetom žalobného návrhu bol eventuálny petit a súd prvej inštancie vyhovel primárnemu petitu, o druhom petite už nerozhodoval. Poukázal tiež na to, že nakoľko JUDr. Danica Birošová ako dozorná správkyňa dlžníka UNISTAV Bojnice spol. s r.o. udelila súhlas so znením návrhov zmlúv, uzatvorených medzi UNISTAV Bojnice spol. s r.o. a žalovaným, a to Dohody o budúcej kúpnej zmluve, Kúpnej zmluvy zo dňa 30.09.2013 a Zmluvy o pôžičke zo dňa 16.09.2013, čo potvrdzuje aj písomný Súhlas dozorného správcu zo dňa 30.09.2013, nebola naplnená základná podmienka odporovateľnosti kúpnej zmluve zo dňa 30.09.2013 v zmysle § 163 ods. 3 ZoKR v znení neskorších predpisov. Nakoľko žalobca v konaní úspešne odporoval žalovanému právnemu úkonu - kúpnej zmluve zo dňa 30.09.2013 podľa § 60 ZoKR v znení účinnom do 31.01.2017 a žalovaný predmetné nehnuteľnosti do všeobecnej podstaty úpadcu UNISTAV Bojnice spol. s r.o. nevydal, ani nezaplatil za ne peňažnú náhradu, súd prvej inštancie uložil žalovanému podľa § 62 ods. 1 ZoKR v znení účinnom do 31.01.2017 povinnosť nahradiť peňažnú náhradu v sume 1 151 000,- Eur do všeobecnej podstaty úpadcu.
1.8. V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol dôvody, pre ktoré nevykonal dokazovanie navrhnuté stranami sporu a o náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalobcu v predmetnom spore.
2.1. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b), c), f) a h) CSP. Predovšetkým poukázal na skutočnosť, že nakoľko dozorný správca konajúci na základe zavedenej dozornej správy nad úpadcom UNISTAV Bojnice spol. s r.o. nepochybne udelil súhlas s uzavretím kúpnej zmluvy zo dňa 30.09.2013 ako aj ďalších s ňou súvisiacich dokumentov, nejde o prípad stanovený v § 163 ods. 3 ZoKR, teda že predmetný právny úkon by bol uskutočnený bez súhlasu dozorného správcu. Aj keď súd prvej inštancie dospel k správnemu skutkovému zisteniu, že neboli splnené podmienky odporovateľnosti k predmetnému právnemu úkonu podľa § 163 ods. 3 ZoKR, následne vyvodil nesprávny právny záver, že predmetná kúpna zmluva je neúčinná na základe ust. § 60 ZoKR ako ukracujúci právny úkon. Žalovaný prvoinštančnému súdu vytýkal absenciu právnej úvahy o tom, na základe čoho dospel k záveru, že takémuto právnemu úkonu vykonanému za špecifických podmienok počas dozornej správy je možné odporovať aj podľa ust. § 60 ZoKR. V tomto smere označil napadnutý rozsudok za arbitrárny a nezákonný. Podľa názoru žalovaného povinnosťou súdu bolo predovšetkým zistiť a ustáliť si skutočnosť, či bol udelený súhlas dozorného správcu na uzavretie predmetnej kúpnej zmluvy, v prípade, že súd prvej inštancie zistil, že takýto súhlas bol daný, mal žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť pre nesplnenie základných predpokladov vyžadovaných v ust. § 163 ZoKR pre účinné odporovanie právnemu úkonu uskutočnenému počas dozornej správy. Pokiaľ ide o súhlas veriteľského výboru žalovaný vyjadril presvedčenie, že z množstva dôkazov, ktoré predložil vyplynulo, že súhlas veriteľského výboru bol daný. Prvoinštančný súd preto pochybil, keď len stroho konštatoval, že ak absentovala zápisnica o hlasovaní veriteľského výboru, nebolo možné prihliadnuť na súhlas veriteľského výboru.
2.2. V súvislosti s preukázaním hmotnoprávnej podmienky odporovateľnosti právneho úkonu v zmysle § 57 ods. 4 ZoKR, teda z preukázania ukrátenia pohľadávok veriteľov žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne stavu majetku a záväzkov dlžníka pre potreby posúdenia, či konkrétnym právnym úkonom došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok jeho veriteľov, pričom je potrebné skúmať moment účinnosti odporovaného právneho úkonu. Žalovaný poukázal predovšetkým na skutočnosť, že žalobca nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil skutočnosti týkajúce sa výšky záväzkov a majetku ku dňu nadobudnutia účinnosti odporovaného právneho úkonu za účelom
preukázania, že napádaným právnym úkonom došlo k ukráteniu veriteľov. V tejto súvislosti žalobca poukázal na nesprávny názor prvoinštančného súdu ohľadne dňa účinnosti nadobudnutia právneho úkonu. Keďže išlo o prevod nehnuteľností, rozhodujúcim dňom pre stanovenie účinnosti právneho úkonu bol deň povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, a nie deň uzavretia kúpnej zmluvy. Žalovaný zdôraznil s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, že len samotné predloženie konečného zoznamu pohľadávok v konkurze na majetok úpadcu nie je preukázaním ukracujúceho právneho úkonu. Žalobca naviac ani nepredložil do konania účtovníctvo UNISTAV Bojnice spol. s r.o. za rok 2013 a odvolával sa len na účtovnú závierku ku dňu 31.12.2014, hoci tá bola vypracovaná viac ako rok po vykonaní napádaného právneho úkonu. V priebehu sporu sám súd prvej inštancie opakovane žalobcu upozornil na absenciu dôkazov k špecifikácii záväzkov úpadcu v čase vykonania odporovaného právneho úkonu, a následne nahradil procesnú aktivitu žalobcu a začal vyhľadávať dôkazy v prospech žalobcu na zistenie okruhu veriteľov úpadcu. Následne dospel k nesprávnemu skutkovému a právnemu záveru, že je irelevantné vo vzťahu k výške záväzkov či splatnosti pohľadávok prihlásených do reštrukturalizácie, že boli tieto zmenené reštrukturalizačným plánom. Žalovaný zdôraznil, že v priebehu sporu tvrdil a preukázal, že reštrukturalizačný plán bol voči veriteľom riadne plnený, a to až do konca roka 2013 a v čase uskutočnenia odporovateľných právnych úkonov úpadca neevidoval žiadnu neuhradenú splátku v zmysle reštrukturalizačného plánu. V dôsledku uvedeného žalovaný zastával názor, že nemohlo dôjsť k ukráteniu uspokojenia pohľadávok, keďže pohľadávky voči UNISTAV Bojnice s.r.o. v tom čase neboli splatné. Zdôraznil, že žalobca nepredložil dôkaz, ktorým by preukázal, že UNISTAV Bojnice s.r.o. reštrukturalizačný plán neplnil; naopak on, žalovaný preukázal výpoveďou W. H., že reštrukturalizačný plná plnil až do konca roku 2013.
2.3. Žalobca za účelom preukázania veriteľov v čase nadobudnutia účinnosti právneho úkonu bol povinný preukázať, že majetok úpadcu po účinnosti odporovateľnosti právnych úkonov už nestačil na úplne uspokojenie pohľadávok veriteľov. Žalobca bol pritom povinný porovnať stav majetku pred uskutočnením napádaného právneho úkonu a po jeho účinnosti spolu so špecifikáciou ekonomického dopadu tohto právneho úkonu na majetkovú sféru úpadcu UNISTAV Bojnice spol. s r.o. Keďže žalobca tieto skutočnosti nepreukázal a ani netvrdil, nepreukázal ani ukrátenie veriteľov napádanými právnymi úkonmi.
2.4. Žalovaný súdu prvej inštancie ďalej vytýkal, že sa nevysporiadal s jeho argumentáciou o tom, že predaj nehnuteľností bol účtovaný len na nákladové a výnosové účty, ktoré sa napokon vynulovali, pretože predmetné nehnuteľnosti neboli zaúčtované v majetku úpadcu. Okrem toho, žalobca v samotnej žalobe uviedol hodnotu majetku spísaného do konkurznej podstaty úpadcu špekulatívne, keď vytiahol len časť majetku patriaceho do všeobecnej podstaty úpadcu vo výške 17.100 Eur, čo nezodpovedá skutočnej hodnote majetku vo výške 7.355.786,20 Eur, ktorý v značnom rozsahu prevyšuje hodnotu záväzkov prihlásených do konkurzu. V tejto súvislosti sa súd prvej inštancie svojvoľne a arbitrárne vysporiadal s existenciou majetku úpadcu spočívajúcom v pohľadávke úpadcu voči F. Q. a.s. z titulu náhrady škody, keď konštatoval, že nebol preukázaný čas jej vzniku. Pochybil, keď neprihliadol na výpoveď W. H., ktorý jasne zodpovedal na otázku akým spôsobom a kedy vznikla škoda uplatňovaná úpadcom proti F. Q. a.s. Žalovaný tiež poukázal na to, že hodnota pohľadávky vyplýva aj zo súpisovej hodnoty majetku vyhotovenej predchádzajúcim správcom konkurznej podstaty úpadcu. V zmysle § 76 ods. 3 ZoKR je správca tento súpis povinný aktualizovať a zmeny zverejňovať v Obchodnom vestníku, ak teda žalobca s trhovou hodnotu tejto pohľadávky nesúhlasil, mal bezodkladne vykonať v tomto smere zmene v súpise majetku, ak tak však neurobil výška a vznik ako aj súpisová hodnota zostávajú nezmenené. Okrem toho, žalobca nepreukázal, že by ako správca nepokračoval ďalej v konaní vedenom proti F. Q. a.s. o náhradu škody na Okresnom súde Bratislava V. pod sp. zn. 29Cb/224/2016. V tomto kontexte žalovaný súdu prvej inštancie vytýkal, že aj keď z vedenia súdneho sporu a predbežného právneho posúdenia vyplývalo, že prvoinštančný súd nepovažoval za preukázanú základnú hmotnoprávnu podmienku, a to ukrátenie veriteľov UNISTAV Bojnice spol. s r.o. sporným právnym úkonom, následne prekvapujúco a nelogicky dospel k záveru o naplnení hmotnoprávnej podmienky v zmysle § 57 ods. 4.
2.5. Pokiaľ ide o ekvivalentnosť napádaného právneho úkonu, žalobca v priebehu sporu neuviedol žiadne tvrdenie o tom, aký ekonomický dopad mal mať napádaný právny úkon na majetkovú sféru UNISTAV Bojnice spol. s r.o., a teda akým konkrétnym spôsobom malo dôjsť k ukráteniu veriteľov. Aj keď súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že kúpna cena za predmetné nehnuteľnosti bola primeraná, t.z. ekvivalentná, na druhej strane rozporuplne dospel k záveru, že na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 30.09.2013 došlo reálne k zmenšeniu majetku UNISTAV Bojnice spol. s r.o. a že nešlo o tzv. ekvivalentný právny úkon, keďže úpadca reálne neobdržal protiplnenie, z ktorého by mohli konkurzní veritelia uspokojiť svoje pohľadávky. Uvedený právny záver žalovaný označil za nesprávny, nakoľko nemá oporu v zákone, ani v rozhodovacej praxi súdov. Zdôraznil, že k ukráteniu veriteľov nemôže dôjsť, pokiaľ je plnenie ekvivalentné. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný reálne nezaplatil kúpnu cenu, nakoľko došlo len k zápočtu pohľadávky, pričom nevzal do úvahy, že spôsob úhrady kúpnej ceny formou zápočtu je bežným právnym inštitútom a nemôže byť dôvodom na vyslovenie odporovateľnosti právneho úkonu, žalovaný zdôraznil, že v danom prípade došlo nepochybne k poskytnutiu pôžičky z jeho strany spoločnosti UNISTAV Bojnice spol. s r.o. na kúpu predmetnej nehnuteľnosti a on si následne svoju pohľadávku z titulu kúpnej ceny započítal na pohľadávku z titulu pôžičky. Je totiž zrejmé, že úpadca UNISTAV Bojnice spol. s r.o. nedisponoval finančnými prostriedkami na zaplatenie kúpnej ceny za predmetné nehnuteľnosti a ak by mu pôžička zo strany žalovaného nebola poskytnutá, úpadca by tieto nehnuteľnosti nikdy nenadobudol. Bolo preto logické a legitímne zabezpečiť si vrátenie pôžičky tým, že ak úpadca pôžičku nevráti, je povinný previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na žalovaného. Išlo teda o neutrálny právny úkon, ktorý rozhodne nemá znaky ukracujúceho právneho úkonu. Uvedené úkony pritom boli vykonané až v následnosti po udelenom súhlase dozorného správcu úpadcu, za súhlasu členov veriteľského výboru, z čoho je zrejmé, že žalovaný konal s odbornou starostlivosťou a obozretne tak, aby nedošlo k porušeniu platných právnych predpisov v procese reštrukturalizácie.
2.6. V dôsledku všetkých týchto skutočností označil žalobca napadnutý rozsudok za arbitrárny, nedostatočne odôvodnený, v obsahu vnútorne rozporuplný a protirečivý, bez logických nadväzností, čím došlo k poručeniu práva na spravodlivý proces. Okrem toho, podľa názoru žalovaného je výrok o napadnutom rozsudku nevykonateľný, nesúladný s ust. § 63 ZoKR, keďže žalovanému bola uložená povinnosť vypratať nehnuteľnosti. Žalovaný zdôraznil, že nie je vlastníkom nehnuteľnosti a ani ním nebo v čase vydania rozsudku, preto je výrok nevykonateľný. Pokiaľ súd prvej inštancie určil za odporovateľný právny úkon kúpnu zmluvu zo dňa 30.09.2013, a nezohľadnil, že len samotné uzavretie kúpnej zmluvy nie je odporovateľným právnym úkonom, pochybil. Mal totiž skúmať, ktorým právnym úkonom skutočne došlo k ukráteniu veriteľov a vzhľadom na to, že kúpna cena za nehnuteľnosti v zmluve bola primeraná, nie je zrejmé, ako konkrétne malo kúpnou zmluvou dôjsť k ukráteniu veriteľov. Žalovaný preto navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobcovi uloží povinnosť nahradiť mu trovy konania.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 15.06.2020 k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že nakoľko prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí konštatoval preukázanie predpokladov odporovateľnosti podľa § 60 ZoKR, je rekapitulovanie právneho názoru žalovaného v otázke platnosti udelenia súhlasu dozorujúceho správcu uvedeného v odvolaní s poukazom na ust. § 163 ods. 3 ZoKR celkom nadbytočné. Aj keď on sa s právnym názorom uvedeným v odôvodnení rozsudku v tejto časti nestotožňuje, je zrejmé, že prvoinštančný súd žalobe vyhovel z iného právneho dôvodu, preto považuje rozhodnutie za vecne správne. Poukázal na to, že v teórii a aplikačnej praxi niet pochybností o tom, že skutková podstata odporovateľnosti podľa § 163 ods. 3 ZoKR je tzv. doplnkovou skutkovou podstatou, a za žiadnych okolností nevylučuje aplikáciu „základných“ skutkových podstát podľa § 58 až 61 ZoKR. Právny výklad vzťahu § 163 ods. 3 ZoKR k ustanoveniam § 57 a nasl. ZoKR prezentovaný žalovaným je v rozpore s logickým, gramatickým a teleologickým výkladom príslušných právnych noriem, pretože hypotéza § 163 ods. 3 druhá veta ZoKR v žiadnom prípade neimplikuje ani len implicitné vylúčenie aplikácie ustanovení § 58 až § 61 ZoKR. Je celkom mylný právny názor žalovaného, že pri inom výklade ust. § 163 ods. 3 ZoKR, ako ho prezentuje žalovaný, by táto právna norma strácala význam. Z rozsahu predpokladov odporovateľnosti právnych úkonov vyplývajúcich z § 163 ods. 3 ZoKR je zrejmé, že pri splnení hypotézy predmetnej právnej normy je procesná situácia osoby uplatňujúcej odporovacie zjednodušená v tom, že nemusí preukazovať splnenie predpokladov osobitných skutkových podstát podľa § 58 až 61 ZoKR, ale len ukrátenie uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka (§ 57 ods. 4 ZoKR). Ak bol dozorným správcom súhlas platne udelený v zmysle § 163 ods. 3 ZoKR (čo podľa žalobcu v posudzovanej veci platne udelený nebol), nie je možné sa s úspechom domáhať odporovateľnosti podľa § 163 ods. 3 ZoKR. To však neznamená, že tu nemôžu byť inak splnené predpoklady odporovateľnosti podľa § 58 až 61 ZoKR. Žalobca ďalej uviedol, že podľa jeho názoru všetky predpoklady odporovateľnosti boli v konaní preukázané v rozsahu potrebnom
pre rozhodnutie vo veci samej. Tvrdenie žalovaného, že súd nesprávne považoval za deň účinnosti nadobudnutia právneho úkonu - kúpnej zmluvy deň, kedy došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, t.j. dňa 30.09.2013“, nevyplýva z odôvodnenia rozsudku. Súd prvej inštancie na viacerých miestach rozsudku uvádza termín „účinnosti kúpnej zmluvy zo dňa 30.09.2013“, pričom dátum odkazuje na deň jej uzavretia. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, i keby tento deň bol ustálený ako deň účinnosti kúpnej zmluvy, bol by podľa žalobcu správny, lebo uzavretím platnej kúpnej zmluvy nastávajú jej obligačno-právne účinky, obsah zmluvy sa pre jej účastníkov stáva záväzným a zmluva súčasne nadobúda účinnosť. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností nemá žiadny vplyv na vznik zmluvy, ani na jej účinnosť a má vecno-právny charakter, ktorého účelom je zabezpečiť, aby okamih vzniku práva k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom evidencie v katastri, bol presne stanovený a aby bolo možné zistiť, kto je vlastníkom nehnuteľnosti. Žalobca tiež vyjadril presvedčenie, že jeho skutkové tvrdenia ohľadne výšky záväzkov sú dostatočné zrejmé, určité a zrozumiteľné, vyplývajúce z predložených a označených dôkazov. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že súd nahradil procesnú aktivitu žalobcu a vykonal vyhľadávaciu funkciu v dôkazoch. Žalobca veriteľov jednoznačne identifikoval aj spolu s výškou prihlásenej pohľadávky, a to s jednoznačným skutkovým tvrdením, že v čase urobenia odporovateľných právnych úkonov už existovali pohľadávky veriteľov úpadcu, ktorí si následne prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu. Správca v tomto poukazuje na priložený zoznam pohľadávok, ktorý presne špecifikuje konkrétnych veriteľov úpadcu, spolu s uvedeným výšky ich pohľadávok, ako aj právneho dôvodu ich vzniku. Je mylný právny názor, že celý obsah listinného dôkazu sa vo všetkých detailoch a konkrétnostiach musí stať predmetom skutkového tvrdenia. Takýto právny názor nemá žiadnu oporu v základných zásadách civilného procesu. Ak napr. žalobca tvrdil, že veritelia uvedení v žalobcom predloženom zozname pohľadávok a v jednotlivých prihláškach mali svoje pohľadávky v čase uskutočnenia odporovateľného právneho úkonu, nie je podľa právneho názoru žalobcu potrebné toto skutkové tvrdenie konkretizovať do posledných detailov, t.j. vymenovať všetkých veriteľov, všetky právne tituly a dátumy ich vzniku. Predbežné právne posúdenie súdom prvej inštancie, ktorým súd nie je pri rozhodnutí vo veci samej viazaný, pravdepodobne vychádzalo z nesprávneho právneho názoru na obsah skutkových tvrdení žalobcu. Za nepravdivé označil tvrdenie žalovaného, že súd nevzal do úvahy, že v čase nadobudnutia účinnosti napádaného právneho úkonu kúpnej zmluvy, bol platný a účinný reštrukturalizačný plán zo dňa 31.03.2012. Súd prvej inštancie otázku účinkov súdom potvrdeného plánu vo vzťahu k odporovateľnosti právnemu úkonu dostatočne zrozumiteľne interpretoval. Ku skutkovému tvrdeniu, že plán nebol plnený, žalobca predložil viacero dôkazov, okrem iného aj prihlášky pohľadávok veriteľov, z ktorých vyplýva, že v rozsahu, v akom boli prihlásené v reštrukturalizácii, boli v rovnakom rozsahu prihlásené aj v konkurze, t.j. celkovo sa na ne plnilo 0,- Eur (slovom nula Eur), pričom medzi týmito ani len čiastočne neuspokojenými pohľadávkami je aj pohľadávka samotného žalovaného. Čo sa týka rozsahu majetku ku dňu vykonania odporovateľného právneho úkonu, ten bol v konaní preukázaný množstvom predložených a označených dôkazov, okrem iného účtovnými závierkami úpadcu z obdobia pred, ako aj po uskutočnení odporovateľného právneho úkonu. Že sa rozsah majetku nezmenil, potvrdil vo výpovedi aj sám štatutár žalovaného (ako aj úpadcu v jednej osobe). Ekonomický dopad v majetkovej sfére úpadcu bol bez akýchkoľvek pochybností konštatovaný už v samotnej žalobe a aj v neskorších podaniach žalobcu. Úpadca nemal ani v čase vykonania odporovateľných právnych úkonov a ani po vyhlásení konkurzu dostatok iného majetku na uspokojenie pohľadávok svojich existujúcich veriteľov. Uzavretím odporovateľných právnych úkonov sa úpadca za neprimerane nízku cenu (reálne bola úpadcovi za predaj nehnuteľností vyplatená iba suma 1.000,00 Eur) zbavil v prospech žalovaného majetku, z ktorého by pri obvyklom predaji za obvyklú cenu mohli byť uspokojení aj ostatní veritelia úpadcu. Úpadca uzavretím odporovateľných právnych úkonov uprednostnil záujmy žalovaného ako jedného z viacerých svojich veriteľov. Tomuto veriteľovi úpadca prostredníctvom odporovateľného právneho úkonu II (t. j. vo forme započítania pohľadávok dohodou o započítaní obsiahnutou v čl. IV Dohody o budúcej kúpnej zmluve a v čl. III Kúpnej zmluvy) prednostne uhradil celú jeho pohľadávku. Úpadca uzatvorením odporovateľných právnych úkonov ukrátil svojich veriteľov tým, že zmaril (aspoň čiastočne) uspokojenie ich pohľadávok. Tvrdenie žalovaného že je všeobecne známe, že v konkurze sa veci predajú za max. 10 % skutočnej trhovej hodnoty majetku, žalobca popiera nielen ako nepreukázané, ale aj ako nepravdivé. Žalobca za absurdné označil tvrdenie žalovaného, že nakoľko nenamietal vyjadrenia W. H. ohľadom času vzniku pohľadávky, stali sa tieto skutočnosti v zmysle ust. § 151 CSP nespornými. Je totiž nad akúkoľvek pochybnosť, že žalobca opakovane a výslovne poprel ako nepreukázané skutkové tvrdenia žalovaného ohľadne existencie pohľadávky voči F. Q., a.s. (napr. súhrnné vyjadrenie žalobcu zo dňa 13.12.2019, str. 3). K ekvivalentnosti a neutralite napádaného právneho úkonu žalobca uviedol, že ekonomický dopad v majetkovej sfére úpadcu bol bez akýchkoľvek pochybností konštatovaný už v
samotnej žalobe a aj v neskorších jeho podaniach. Tvrdenia žalovaného sú tak v zjavnom protiklade z obsahom súdneho spisu. K otázke nesprávneho právneho názoru žalovaného ohľadne možnosti odporovať aj tzv. ekvivalentným právnym úkonom žalobca odkazuje na svoje písomné podania, označené rozhodnutia súdov SR a ČR a na označenú odbornú literatúru. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to isté rozhodnutie NS ČR (R ČR 30/2009), z právnych záverov ktorého žalovaný vyvodzuje priaznivé právne následky. O ukracujúci právny úkon nejde vtedy, ak dlžník za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty skutočne (reálne) dostal od nadobúdateľa ich obvyklú cenu. Žalobca zdôraznil, že úpadca za prevedené nehnuteľnosti v hodnote 1.151.000,- Eur skutočne (reálne) od žalovaného dostal 1.000,- Eur. K tvrdenej nevedomosti žalovaného o úmysle úpadcu ukrátiť veriteľov žalobca uviedol, že len osoba s absenciou bazálneho ekonomického a právneho povedomia by si mohla myslieť, že ak predá majetok vo výške presahujúcej 1. mil. Eur, pričom inkasuje len 1.000,- Eur a vo zvyšku kúpnej ceny si zníži (zápočtom) svoj záväzok voči jednému veriteľovi (za ktorého koná jedna a tá istá osoba ako on sám), tak nielenže nedôjde k reálnemu zmenšeniu majetku, ale ani k prednostnému uspokojenie vybraného veriteľa, čo pri nedostatku ostatného majetku nemôže viesť k ukráteniu ostatných veriteľov. P. H. (konajúci súčasne za úpadcu aj žalovaného) takouto osobou nie je. O vyššie uvedených skutočnostiach vedel, resp. vedieť musel. Podľa názoru žalobcu v konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo k znemožneniu uskutočňovania procesných oprávnení žalovaného vo veci, pričom žalovaný neuviedol žiadnu konkrétnu vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pokiaľ žalovaný namietal prekvapivosť rozhodnutia, žalobca uviedol, že predbežne vyslovený právny názor súdu je len predbežný, žiadne zákonné ustanovenie nebráni súdu sa od neho odkloniť, naopak, ak súd po celkovom posúdení veci dospeje k inému právnemu názoru, je povinný od svojho predbežne vysloveného záveru upustiť a v súlade s čl. 16 ods. 1 CSP rozhodnúť v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi CSP. Podľa žalobcu je napadnutý rozsudok dostatočne odôvodnený, vnútorne konzistentný a súd prvej inštancie dal jasnú odpoveď na každú relevantnú otázku strán sporu. K žalovaným tvrdenému odklonu od rozhodnutí vyšších súdov žalobca uviedol, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol jediné rozhodnutie v analogickej veci, ktoré by obdobnú vec posudzovalo odlišne, preto sa k vyššie uvedenej námietke žalovaného nemohol vecne vyjadriť. Tvrdenie žalovaného o nevykonateľnosti petitu a nevykonateľnosti rozsudku označil žalobca za neopodstatnené. Poukázal na to, že v prípade prvého výroku rozsudku nemá právny význam hovoriť o vykonateľnosti, keďže ide o určujúci výrok neznejúci na plnenie. V prípade druhého výroku ide o materiálne i formálne vykonateľný výrok súdneho rozhodnutia. Skutočnosť, či v čase vydania rozhodnutia je žalovaný vlastníkom nehnuteľností, ktoré sa majú vydať (vypratať), je právne irelevantná, keďže ide o alternatívny výrok.
4. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 13.07.2020 k vyjadreniu žalobcu zo dňa 15.06.2020 uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu tam uvedenými. Predovšetkým považoval za potrebné poukázať na to, že žalobca z dôvodu absencie relevantnej právnej a vecnej argumentácie na tvrdenia žalovaného v odvolaní, zvolil na obranu vo vyjadrení jasne útočný, urážlivý a ponižujúci spôsob rétoriky smerom k právnemu zástupcovi žalovaného. Uviedol že ak právny zástupca žalobcu opomenul dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a úcty k právnemu zástupcovi žalovaného, on takto voči nemu postupovať nebude, nakoľko ctí iné morálne a etické hodnoty. Ďalej uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava tvrdení a odvolacích dôvodov uvedených vo svojom odvolaní voči rozsudku. Trval na tom, že súd vec nesprávne právne posúdil, keď napriek tomu, že bol udelený platný súhlas dozorného správu a veriteľského výboru, aplikoval priamo bez ďalšieho na tento prípad § 60 ZoKR (ukracujúci právny úkon). Argumentácia žalobcu, že sa má jednať o akúsi „doplnkovú skutkovú podstatu“, je vágna a nemá oporu v platnom práve. Napriek tomu, že žalobca sa snaží navodiť dojem, že o tomto pojme v teórii a aplikačnej praxi niet pochýb, na podporu svojich tvrdení nepriložil žiaden relevantný dôkaz, či odkaz na právnu teóriu. Žalovanému nie je pojem „doplnková skutková podstata“ známy. Žalovaný trval na to, že aplikácia ust. § 60 ZoKR bola vylúčená osobitným druhom odporovateľných právnych úkonov upraveným priamo v § 163 ods. 3 ZoKR aplikovaným na právne úkony vykonané počas dozornej správy úpadcu. Z jazykového a logického výkladu ust. § 163 ods. 3 ZoKR vyplýva, že toto ustanovenie predpokladá právnu premisu, že ak právne úkony boli vykonané so súhlasom dozorného správcu, nie je možné im odporovať. V odôvodnení rozsudku totiž absentuje akákoľvek právna úvaha súdu o tom, na základe akých právnych skutočností dospel k záveru, že aj keď sa jedná o špecifický právny úkon vykonaný za špecifických
podmienok počas dozornej správy, je možné mu odporovať aj podľa ustanovení § 60 ZoKR. Podľa názoru žalovaného je to vylúčené priamo z podstaty odporovateľného právneho úkonu podľa ust. § 163 ods. 3 ZoKR. Podľa žalovaného bolo nesporné, že súhlas dozorného správcu JUDr. Danice Birošovej s uzavretím kúpnej zmluvy bol daný, pričom rovnako bolo v konaní preukázané, že bol daný aj súhlas veriteľského výboru. Samotní veritelia súhlasili s uzavretím kúpnej zmluvy prostredníctvom veriteľského výboru ako príslušného orgánu konajúceho v spoločnom záujme všetkých nezabezpečených veriteľov, z čoho potom vyplýva, že by bolo nelogické tvrdiť, že došlo k ukráteniu veriteľov, keď na uzavretie právneho úkonu udelil súhlas aj veriteľský výbor. Ak by bol akceptovaný právny názor žalobcu, tak by ust. § 163 ods. 3 ZoKR stratilo akýkoľvek právny význam, rovnako by bolo bezpredmetné, či by bol súhlas dozorného správcu udelený, alebo nie, pretože za vzniku oboch okolností by bolo možné právnemu úkonu odporovať. Súhlas dozorného správcu na vykonanie právneho úkonu sa vyžaduje práve preto, aby odborne kvalifikovaná osoba, ktorá vykonáva dozornú správcu nad dlžníkom, kvalifikovane posúdila, či predmetným právnym úkonom dochádza k ukracovaniu ostatných veriteľov, alebo nie. Za predpokladu, že dozorný správca súhlas s právnym úkonom udelil, k ukráteniu veriteľov nemôže dôjsť. K účinnosti kúpnej zmluvy a v tej súvislosti k stanoveniu dňa rozhodujúceho pre ukrátenie veriteľov žalovaný uviedol, že pre stanovenie dňa ukrátenia veriteľov nie je rozhodujúci deň uzavretia zmluvy t.j. 30.09.2013, ako uviedol nesprávne súd v rozsudku, ale vzhľadom na to, že sa jednalo o prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, rozhodujúcim dňom pre stanovenie ukrátenia právneho úkonu bol deň povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a nie deň jej uzavretia (30.09.2013). Uvedené vyplýva z toho, že ak by prevod vlastníckeho práva nebol povolený rozhodnutím Okresného úradu Prievidza, katastrálneho odboru, vlastnícke právo by na žalovaného nikdy neprešlo, nakoľko by nenastali vecno-právne účinky právneho úkonu a teda by tento majetok zostal v majetkovej sfére úpadcu. Preto je nevyhnutné ukrátenie veriteľov v zmysle § 57 ods. 4 ZoKR skúmať ku dňu povolenia vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Žalovaný ďalej poukázal na to, že zo žiadnych tvrdení žalobcu nevyplývalo konkrétne skutkové tvrdenie o tom, akú konkrétnu výšku záväzkov evidoval UNISTAV Bojnice spol. s r.o. ku dňu nadobudnutia účinnosti napádaného právneho úkonu, pričom sám žalobca uviedol, že nie všetci veritelia prihlásení do konkurzu evidovali svoju pohľadávku aj v čase vykonania odporovaného právneho úkonu. Žalobca nijako nešpecifikoval veriteľov ani konkrétnu výšku pohľadávok veriteľov v čase nadobudnutia účinnosti právneho úkonu, poukazoval len na zoznam veriteľov prihlásených do konkurzu a zoznam veriteľov vyhotovený ku dňu 16.05.2018, bez toho, aby zohľadnil skutočnosť, že konkurz bol vyhlásený cca 5 rokov po nadobudnutí účinnosti právneho úkonu, a teda že tieto pohľadávky veriteľov od roku 2013 - 2018 vzrástli a že v posudzovanom období určite neexistovali vo výške v akej boli prihlásené do konkurzu, príp. ako boli uvedené v zozname záväzkov ku dňu 16.05.2018, nakoľko boli ponížené aj plnením reštrukturalizačného plánu, prípadne v tom čase vôbec neexistovali. Žalobca teda neuviedol nielen tvrdenie o výške záväzku ku dňu účinnosti právneho úkonu, ale nepredložil o tom ani žiaden dôkaz. Okrem toho, súd prvej inštancie vychádzal pri stanovení výšky záväzku úpadcu z účtovnej závierky za rok 2014, a nie zo zoznamu veriteľov prihlásených do konkurzu alebo zo zoznamu veriteľov vyhotoveného ku dňu 16.05.2018, ako uvádza vo svojom vyjadrení žalobca. Aj z toho je zrejmé, že prvoinštančný súd sa sám svojou voľnou úvahou, bez tvrdenia žalobcu, rozhodol určiť výšku záväzkov na základe účtovnej závierky úpadcu za rok 2014. Žalobca označil napadnuté rozhodnutie za prekvapivé, nakoľko napriek predbežným právnym posúdeniam konštatovaným prvoinštančným súdom na pojednávaniach, z ktorých jasne vyplývalo, že súd má zato, že na strane žalobcu absentujú skutkové tvrdenia ohľadom výšky záväzkov, nebola výsledkom sporu prehra žalobcu, ktorý neuniesol bremeno tvrdenia a tomu zodpovedajúce dôkazné bremeno, ale jeho výhra. Takýto skutkový a právny záver súdu, ku ktorému dospel nemôže obstáť, nakoľko nemá oporu v platnom práve. Žalobca zdôraznil, že vyslovenie predbežného právneho posúdenia veci súdom má zásadný význam pre ďalší postup strán v kontradiktórnom sporovom konaní. Ide o záväzne obligatórny postup súdu, nakoľko jeho účelom je jednak zrýchlenie civilného sporového konania a jednak slúži na predídenie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie rozsiahlym spôsobom nielen vedením samotného súdneho konania, ale aj odôvodnením rozsudku, porušil princíp „rovnosti zbraní“ a „kontradiktórnosti konania“, keď neprimeraným spôsobom na jeho úkor zvýhodnil v procesných právach žalobcu, a to aj napriek tomu, že žalobca si neplnil svoje procesné povinnosti a neuniesol povinnosť tvrdenia ani dôkazné bremeno. Takýto postup prvoinštančného súdu u žalovaného navodil dojem zo zaujatosti a neobjektívnosti súdu a keďže po vydaní rozsudku žalovaný zistil skutočnosti, ktoré preukazujú neobjektívnosť JUDr. Aleny Bielikovej, obrátil sa na predsedu Okresného súdu Trenčín s námietkou zaujatosti voči konajúcej sudkyni JUDr. Alene Bielikovej. Žalovaný trval na absencii skutkových tvrdení
žalobcu ohľadom výšky majetku úpadcu a tiež trval na svojich tvrdeniach o ekvivalentnosti a neutralite právneho úkonu. Pokiaľ žalobca tvrdil, že majetok úpadcu mal hodnotu len 17.000,- Eur ako súpisová zložka hnuteľného majetku v konkurze úpadcu, v tomto zavádzal súd, keďže v súpise majetku úpadcu sa nachádza majetok vo výške 7 355 786,20 Eur. Žalobca totiž v mene úpadcu pokračuje v konaní o náhradu škody voči F. Q., a.s. vedenej na Okresnom súde Bratislava V, pod sp. zn.: 29Cb/224/2016, pričom ho v tomto konaní zastupuje ten istý právny zástupca Mgr. Mgr. Pavol Sojka, PhD. Sám žalobca popiera teda pohľadávku, ktorú vymáha v inom konaní. Podľa žalovaného žalobca tvrdenie o výške majetku v konaní ku dňu nadobudnutia účinnosti právneho úkonu nepredniesol, majetok nikdy nekonkretizoval a v závere ani ho nepreukázal. Ďalej nepreukázal ani to, že by úpadca pred a po vykonaní sporného právneho úkonu nemal dostatok majetku na uspokojenie pohľadávok veriteľov. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval ekvivalentnosť právneho úkonu, pričom žalobca ekvivalentnosť právneho úkonu nenamietal. Kúpna cena bola dohodnutá niekoľkokrát vyššia ako hodnota nehnuteľnosti určená na základe znaleckého posudku (t. j. 158.000,- Eur). Žalovaný označil za nepravdivé tvrdenie žalobcu, že úpadca za nehnuteľnosti obdržal len 1.000,- Eur. Úpadca totiž započítal časť pohľadávky z titulu kúpnej ceny na pohľadávku žalovaného voči úpadcovi z titulu poskytnutej pôžičky, ktorá nebola v konaní napádaná, a preto započítaním pohľadávok nedošlo a nemohlo dôjsť k ukráteniu žalobcu. Žalovaný zdôraznil, že spôsob úhrady kúpnej ceny formou zápočtu pohľadávok je bežným právnym a legálnym inštitútom a nemôže byť dôvodom na vyslovenie odporovateľnosti právneho úkonu z dôvodu ukrátenia uspokojenia pohľadávok veriteľov. Naviac napádaný právny úkon bol aj neutrálnym právnym úkonom, lebo ak by žalovaný neposkytol pôžičku úpadcovi, ktorú si zabezpečil prevodom nehnuteľností, úpadca by nebol nehnuteľnosti nadobudol. Žalovaný poukázal na to, že v konaní preukázal množstvo rozhodnutí vyšších súdov, od ktorých sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí právne odklonil, ale svoj odklon relevantným spôsobom neodôvodnil, čo je v rozpore s ust. § 220 ods. 3 CSP. Zotrval tiež na názore, že výrok rozsudku je nevykonateľný, pretože on v čase vydania rozsudku nebol vlastníkom prevádzaných nehnuteľností, preto súd nemohol rozhodnúť o ich vyprataní. Odvolanie, ktoré vo veci podal, je podľa neho dôvodné a žiadal, aby mu odvolací súd vyhovel. 5. Žalobca v stanovisku zo dňa 20.08.2020 k vyjadreniu žalovaného zo dňa 13.07.2020 uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava všetkých svojich tvrdení a argumentov uvedených v predchádzajúcich podaniach, a to nielen pokiaľ ide o vzťah ust. § 163 ods. 3 ZoKR k § 58 až § 61 ZoKR, ale aj čo sa týka výšky záväzkov úpadcu, majetku úpadcu, ekvivalentnosti a neutrality právneho úkonu, aj vykonateľnosti petitu a výroku napadnutého rozsudku. Pokiaľ ide o účinnosť prevodu nehnuteľností, tá nastala bezprostredne po uzavretí kúpnej zmluvy, a to na základe tzv. zrýchleného návrhu na vklad a rozhodnutia správy katastra o povolení vkladu. K tvrdeniu žalovaného o prekvapivosti napadnutého rozsudku žalobca uviedol, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na právnom posúdení vychádzajúcom výlučne zo skutočností tvrdených stranami sporu. Ku všetkým skutočnostiam sa tak žalobca, ako aj žalovaný, mali možnosť vyjadrovať. V rozhodnutí súdu prvej inštancie nie sú uvedené žiadne nečakané a nepredvídateľné nové skutočnosti, ktoré by strany netvrdili (alebo nepopierali), pričom strany sporu sa k všetkým týmto uvádzaným skutočnostiam vyjadrovali. S poukazom na vyššie uvedené v prípade rozhodnutia súdu prvej inštancie nejde (nemôže ísť) o prekvapivé súdne rozhodnutie. V ostatnom žalobca zotrval na svojich vyjadreniach vo veci.
6. Ďalšie podania strán odvolaciemu súdu neboli doručené.
7. Odvolací súd preskúmal vec v intenciách ust. § 379 a § 380 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), t.z. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov.
8. Z úradnej povinnosti, vychádzajúc z ust. § 380 ods. 2 CSP odvolací súd skúmal, či konanie pred súdom prvej inštancie nebolo zaťažované vadami, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Preskúmaním procesného postupu prvoinštančného súdu predchádzajúceho rozhodnutiu vo veci odvolací súd nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.
9. Za podstatné odvolacie námietky považoval odvolací súd tvrdenie žalovaného o nesprávnej aplikácii ust. § 60 ZoKR súdom prvej inštancie na zistený skutkový stav, o nesprávnom výklade ust. § 163
ods. 3 ZoKR v kontexte (ne)splnenia podmienok pre uplatnenie odporovateľnosti právneho úkonu vykonaného úpadcom počas zavedenej dozornej správy, ako aj tvrdenia žalovaného o nenaplnení, resp. nepreukázaní hmotnoprávnej podmienky odporovateľnosti právnemu úkonu v zmysle § 57 ods. 4 ZoKR, o absencii skutkových tvrdení o výške záväzkov na strane žalobcu, o nepreukázaní výšky majetku úpadcu ku dňu nadobudnutia účinnosti odporovaného právneho úkonu a porovnaním stavu majetku úpadcu pred a po uskutočnení právneho úkonu a o ekvivalentnosti a neutralite napádaného právneho úkonu. Žalovaný tiež namietal prekvapivosť odvolaním napadnutého rozsudku, jeho arbitrárnosť a neodôvodnený odklon od rozhodnutí súdov vyššieho stupňa, čím podľa jeho názoru došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
10. Vychádzajúc zo skutkových zistení, ku ktorým súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania a ktoré napokon medzi stranami ani neboli sporné, je zrejmé, že dňa 04.06.2010 uzavrel predávajúci Slovenská republika, Obvodný úrad Prievidza s kupujúcim UNISTAV Bojnice, spol. s r.o., IČO 36 707 376 kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol predaj nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k.ú. W., a to pozemkov reg. „C“ parc. č. XXXX/X - ostatná plocha o výmere 164047 m2 a parc. č. XXXX/X - ostatná plocha o výmere 28710 m2 (ďalej len nehnuteľnosti), za kúpnu cenu 1 150 000,- Eur. Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 28R/5/2011 zo dňa 08.08.2012, publikovaným v Obchodnom vestníku č. 156/2012 zo dňa 14.08.2012, bol potvrdený reštrukturalizačný plán dlžníka UNISTAV Bojnice spol. s r.o. v reštrukturalizácii, IČO 36 707 376 a zároveň bola skončená reštrukturalizácia uvedeného dlžníka. Z oznámenia o zavedení dozornej správy, publikovaného v Obchodnom vestníku č. 160/2012 zo dňa 20.08.2012 je zrejmé, že bola zavedená dozorná správa nad dlžníkom UNISTAV Bojnice spol. s r.o., a to na obdobie 36 mesiacov po skončení reštrukturalizácie, najneskôr však do úplného splnenia plánu dlžníkom, pričom za dozorného správcu bola ustanovená JUDr. Danica Birošová. Dozorný správca, okrem iného, udeľoval súhlas na predaj nehnuteľného majetku dlžníka na základe predchádzajúceho súhlasu veriteľského výboru. S predmetnou kúpnou zmluvou uzavretou medzi Slovenskou republikou, Obvodným úradom Prievidza a úpadcom UNISTAV Bojnice spol. s r.o., IČO: 36 707 376 vyjadrilo súhlas Ministerstvo financií dňa 16.09.2016. Ďalej z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že dňa 16.09.2013 uzavrel žalovaný ako veriteľ so spoločnosťou UNISTAV Bojnice, spol. s r.o., IČO 36 707 376 ako s dlžníkom zmluvu o pôžičke, v ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi pôžičku v sume 1 150 000,- Eur za účelom vyplatenia kúpnej ceny z kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi predávajúcim Slovenská republika, Obvodný úrad Prievidza a kupujúcim UNISTAV Bojnice, spol. s r.o., IČO 36 707 376, predmetom ktorej bola kúpa vyššie označených nehnuteľností. V čl. II zmluvy o pôžičke sa dlžník zaviazal, že uvedenú sumu vráti veriteľovi do 14 dní od poskytnutia plnenia zo strany veriteľa prevodom na jeho účet alebo v tej istej lehote prevedie na neho vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Dňa 24.09.2013 uzavrel žalovaný ako budúci kupujúci s budúcim predávajúcim UNISTAV Bojnice spol. s r.o. Dohodu o budúcej kúpnej zmluve, ktorou sa budúci predávajúci zaviazal odpredať budúcemu kupujúcemu uvedené nehnuteľnosti v lehote do 7 dní od nadobudnutia vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam, a to za kúpnu cenu 1 151 000,- Eur. Podľa čl. II Dohody o budúcej kúpnej zmluve, budúci predávajúci nedisponoval finančnými prostriedkami na úhradu kúpnej ceny z uvedenej kúpnej zmluvy, uzatvorenej medzi Slovenskou republikou - Obvodným úradom Prievidza ako predávajúcim a kupujúcim UNISTAV Bojnice, spol. s r.o., a záväzok zaplatenia kúpnej ceny v lehote 60 dní od nadobudnutia platnosti zmluvy splnil budúci predávajúci z finančných prostriedkov, ktoré si požičal od veriteľa - budúceho kupujúceho (žalovaného). Budúci kupujúci finančné prostriedky priamo previedol na účet kapitálových príjmov Štátnej pokladnice, a to tak, že dňa 20.09.2013 previedol na tento účet čiastku 649 850,- Eur a dňa 23.09.2013 čiastku 470 000,- Eur a čiastku 30 150,- Eur. Podľa čl. IV Dohody o budúcej kúpnej zmluve, kúpnu cenu určili zmluvné strany vzájomnou dohodou na sumu 1 151 000,- Eur. Budúci kupujúci sa ju zaviazal vyplatiť budúcemu predávajúcemu nasledovne: Budúci kupujúci mal voči budúcemu predávajúcemu pohľadávku v sume 1 150 000,- Eur z titulu zmluvy o pôžičke, na základe ktorej poskytol budúcemu predávajúcemu pôžičku v sume 1 150 000,- Eur na zaplatenie kúpnej ceny za predmetné nehnuteľnosti, ktoré finančné prostriedky vyplatil budúci kupujúci na účet kapitálových príjmov Štátnej pokladnice za budúceho predávajúceho. Keďže budúci predávajúci mal budúcu pohľadávku na zaplatenie kúpnej ceny v sume 1 150 000,- Eur, v deň uzatvorenia riadnej kúpnej zmluvy malo dôjsť k započítaniu vzájomných pohľadávok medzi budúcim kupujúcim a budúcim predávajúcim. Zvyšok kúpnej ceny v sume 1 000,- Eur mal budúci kupujúci zaplatiť na účet budúceho predávajúceho do 7 dní od podpísania riadnej kúpnej zmluvy. Dňa 30.09.2013 uzavrel UNISTAV Bojnice spol. s r.o. ako predávajúci so žalovaným ako kupujúcim kúpnu zmluvu, ktorou
predávajúci predal kupujúcemu predmetné nehnuteľnosti za kúpnu cenu 1 151 000,- Eur. Podľa čl. III uvedenej kúpnej zmluvy, kúpnu cenu určili zmluvné strany vzájomnou dohodou na sumu 1 151 000,- Eur a kupujúci sa ju zaviazal vyplatiť predávajúcemu nasledovne: Kupujúci má voči predávajúcemu pohľadávku v sume 1 150 000,- Eur z titulu zmluvy o pôžičke, na základe ktorej poskytol predávajúcemu pôžičku v sume 1 150 000,- Eur na zaplatenie kúpnej ceny za predmetné nehnuteľnosti, ktoré finančné prostriedky vyplatil kupujúci na účet kapitálových príjmov Štátnej pokladnice za predávajúceho, a to tak, že dňa 20.09.2013 previedol na tento účet čiastku 649 850,- Eur a dňa 23.09.2013 čiastku 470 000,- Eur a čiastku 30 150,- Eur, teda spolu sumu 1 150 000,- Eur. Keďže predávajúci má pohľadávku na zaplatenie kúpnej ceny v sume 1 150 000,- Eur, dochádza k započítaniu vzájomných pohľadávok medzi kupujúcim a predávajúcim a týmto sa považuje časť kúpnej ceny v sume 1 150 000,- Eur za uhradenú. Zvyšok kúpnej ceny v sume 1 000,- Eur kupujúci zaplatí na účet predávajúceho do 7 dní od podpísania tejto kúpnej zmluvy.
11. Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, že uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 22K/10/2016 zo dňa 13.12.2016, publikovaným v Obchodnom vestníku č. 242/2016 zo dňa 19.12.2016, bolo začaté konkurzné konanie voči dlžníkovi UNISTAV Bojnice spol. s r.o., IČO 36 707 376. Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 22K/10/2016 zo dňa 30.10.2017, zverejneným v Obchodnom vestníku 212/2017 zo dňa 07.11.2017, bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka UNISTAV Bojnice spol. s r.o., IČO 36 707 376. Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 22K/10/2016 zo dňa 28.03.2018, zverejneným v Obchodnom vestníku 66/2018 zo dňa 05.04.2018, bol do funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu UNISTAV Bojnice spol. s r.o. v konkurze, IČO 36 707 376 ustanovený žalobca.
12. Žalobca ako správca úpadcu podal dňa 08.11.2018 na súde prvej inštancie žalobu, ktorou sa domáhal určenia právnej neúčinnosti kúpnej zmluvy zo dňa 30.09.2013 uzatvorenej medzi úpadcom UNISTAV Bojnice spol. s r.o. ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim a zaplatenia peňažnej náhrady v sume 1.151.000 Eur do všeobecnej podstaty úpadcu alebo vypratania nehnuteľností, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy, eventuálne sa domáhal určenia právnej neúčinnosti dohody o započítaní obsiahnutej v čl. IV. dohody o budúcej kúpnej zmluve a dohody o započítaní obsiahnutej v čl. III. kúpnej zmluvy uzatvorených medzi úpadcom a žalovaným a tiež zaplatenia peňažnej náhrady do všeobecnej podstaty úpadcu vo výške 1.151.000 Eur alebo vypratania predmetných nehnuteľností.
13. Žalobca právnym úkonom odporoval ako ukracujúcim právnym úkonom podľa § 60 ZoKR a súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyhovel jeho primárnemu žalobnému petitu s odôvodnením, že boli naplnené všetky predpoklady odporovateľnosti ukracujúcemu právnemu úkonu v zmysle § 60 ZoKR, a to úmysel úpadcu (dlžníka) právnym úkonom- kúpnou zmluvou zo dňa 30.09.2013 ukrátiť svojich veriteľov, ktorý bol urobený v prospech žalovaného ako osoby spriaznenej s úpadcom - dlžníkom, pričom išlo o úkon urobený počas piatich rokov pred začatím konkurzného konania. Súd prvej inštancie mal existenciu pohľadávok veriteľov dlžníka v čase urobenia odporovaného právneho úkonu preukázanú porovnaním zoznamov veriteľov s pohľadávkami prihlásenými v reštrukturalizácii a v konkurze. Keďže preukázateľne žalovaný ako kupujúci kúpnu cenu vo výške 1.150.000 Eur úpadcovi ako predávajúcemu nezaplatil, ale si ju započítal s pohľadávkou žalovaného z titulu nevrátenej pôžičky vo výške 1.150.000 Eur na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 16.09.2013, došlo podľa názoru prvoinštančného súdu reálne k zmenšeniu majetku úpadcu. Nešlo o ekvivalentný právny úkon, lebo úpadca reálne neobdržal od žalovaného zmluvne dohodnutú kúpnu cenu ako protiplnenie za predaj nehnuteľností, z ktorej by mohli konkurzní veritelia uspokojiť svoje pohľadávky.
14. K odvolaciemu dôvodu uplatnenému žalovaným, podľa ktorého súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam o existencii pohľadávok veriteľov úpadca v čase uzavretia odporovaného právneho úkonu, a naviac k týmto skutkovým zisteniam podľa žalovaného dospel prvoinštančný súd sám, bez preukázania relevantných skutočností zo strany žalobcu, čím došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní, odvolací súd uvádza nasledovné.
15. Z obsahu spisu vyplýva, že jeho súčasťou je aj reštrukturalizačný plán, z obsahu ktorého je zrejmý zoznam veriteľov dlžníka (úpadcu) a výška ich pohľadávok. Taktiež zo zoznamu pohľadávok prihlásených v konkurze je zrejmý okruh veriteľov a výška ich pohľadávok. Pokiaľ súd prvej inštancie tieto listinné dôkazy oboznámil a vyhodnotil ich obsah tak, že mal za preukázanú existenciu pohľadávok aj v čase urobenia odporovaného právneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa 30.09.2013, keďže
reštrukturalizácia mu časovo predchádzala a nepochybne takmer všetci veritelia si v rovnakej výške ako v reštrukturalizácii prihlásili svoje pohľadávky aj v konkurze, odvolacia námietka žalovaného o neprimeranej ingerencii prvoinštančného súdu pri zabezpečovaní dôkazov v prospech žalobcu nie je opodstatnená. Súd prvej inštancie totiž dôkazy v prospech žalobcu nezadovážil, ako to tvrdil žalovaný, ale ich len vyhodnotil. K tomu odvolací súd uvádza, že vyhodnotenie stavu pohľadávok veriteľov v čase vykonania odporovaného právneho úkonu zodpovedá skutočnosti, že úpadca z pohľadávok prihlásených v reštrukturalizácii napriek schválenému plánu väčšine z veriteľov neplnil nič, v dôsledku čoho si tieto pohľadávky veritelia prihlásili následne do konkurzu. Argumentácia žalovaného o tom, že v spore nebolo ustálené, či v čase urobenia odporovaného právneho úkonu mal úpadca veriteľov, nie je preto dôvodná. Súd prvej inštancie správne v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že pohľadávky veriteľov nemuseli byť v čase realizácie odporovaného právneho úkonu splatné. Z uvedeného dôvodu nie je potom opodstatnená ani námietka žalovaného, že v čase uzavretia odporovaného právneho úkonu platil reštrukturalizačný plán so zmenenou lehotou splatnosti záväzkov dlžníka (úpadcu), a že nakoľko v čase urobenia odporovateľného právneho úkonu dlžníka (úpadcu) nebol v omeškaní s žiadnou zo splátok v zmysle plánu, nebola splnená jedna z podmienok úspešnej odporovateľnosti právneho úkonu.
16. Ďalej sa odvolací súd nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, podľa ktorého ak boli odporované právne úkony vykonané počas dozornej správy so súhlasom dozorného správcu, aplikácia ust. § 60 ZoKR je vylúčená z dôvodu osobitnej úpravy odporovateľnosti obsiahnutej v ust. § 163 ods. 3 ZoKR. Žalovaný argumentoval tým, že nakoľko ide o špecifický právny úkon vykonaný za špecifických podmienok počas dozornej správy, je mu možné odporovať len podľa § 163.
17. Podľa § 163 ods. 3 ZoKR zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov, ak niektoré právne úkony osoby podliehajúcej dozornej správe majú podľa záväznej časti plánu podliehať súhlasu dozorného správcu, oznámenie o zavedení dozornej správy obsahuje aj presné určenie rozsahu týchto právnych úkonov s poučením o možnosti odporovať tým právnym úkonom, ktoré osoba podliehajúca dozornej správe urobí bez súhlasu dozorného správcu. Ak osoba podliehajúca dozornej správe urobí právny úkon bez súhlasu dozorného správcu, platnosť právneho úkonu tým nie je dotknutá, právnemu úkonu však možno v konkurze odporovať, ak pred úplným splnením plánu bol na majetok osoby podliehajúcej dozornej správe vyhlásený konkurz.
18. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že záväzná časť plánu môže stanoviť, že na určité právne úkony dlžníka sa vyžaduje súhlas dozorného správcu. Platnosť právneho úkonu urobeného bez súhlasu dozorného správcu nie je dotknutá, avšak nesúhlas dozorného správcu zakladá dôvod na odporovateľnosť v prípade, ak pred úplným splnením plánu bol vyhlásený na majetok osoby podliehajúcej dozornej správe konkurz.
19. Podľa názoru odvolacieho súdu právna úprava obsiahnutá v ust. § 163 ods. 3 ZoKR je ďalšou zo skutkových podstát odporovateľnosti právnych úkonov v konkurze, a to popri právnej úprave uvedenej v ust. § 57 a nasl. ZoKR. Nesplnenie podmienky tam stanovenej, teda vykonanie úkonu dlžníka bez súhlasu dozorného správcu, zakladá dôvod odporovateľnosti takému úkonu, avšak zo žiadneho z ustanovení ZoKR a ani z iných právnych predpisov nemožno vyvodiť, že ak počas dozornej správy dlžník vykoná úkon so súhlasom dozorného správcu, nie je mu možné v následne vyhlásenom konkurze na jeho majetok odporovať za splnenia zákonom stanovených podmienok podľa iných ustanovení ZoKR, teda napríklad aj podľa ust. § 60 ZoKR. Takýto reštriktívny výklad ust. § 163 ods. 3 ZoKR prezentovaný žalovaným v odvolaní nemá podľa názoru odvolacieho súdu oporu v zákone. Odvolací súd sa preto nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, podľa ktorého bolo žalobu potrebné zamietnuť pre nesplnenie fundamentálnych predpokladov zákonom vyžadovaných pre účinné odporovanie právneho úkonu uskutočnenému počas dozornej správy so súhlasom dozorného správcu.
20. Pokiaľ však žalovaný namietal nesprávnosť právneho záveru prvoinštančného súdu, podľa ktorého boli splnené hmotnoprávne podmienky stanovené v § 57 ZoKR pre odporovateľnosť právneho úkonu a právny úkon - kúpna zmluva zo dňa 30.09.2013 je ukracujúcim právnym úkonom podľa § 60 ZoKR, odvolací súd túto odvolaciu námietku vyhodnotil ako opodstatnenú.
21. Odvolací súd sa s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie nestotožňuje.
22. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu alebo obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.
23. V prejednávanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že úpadca ako kupujúci v roku 2013, v čase, kedy na neho bola zavedená dozorná správa, dostal dňa 25.07.2013 z Ministerstva financií SR súhlas s kúpnou zmluvou uzatvorenou dňa 04.06.2020 so Slovenskou republikou, Obvodným úradom Prievidza, predmetom ktorej bola kúpa vyššie špecifikovaných nehnuteľností. Úpadca ako kupujúci sa zaviazal zaplatiť kúpnu cenu 1.150.000 Eur do 60 dní od nadobudnutia platnosti tejto zmluvy. Keďže finančnými prostriedkami na zaplatenie kúpnej ceny nedisponoval, dňa 16.09.2013 uzatvoril so žalovaným zmluvu o pôžičku za účelom vyplatenia kúpnej ceny na účet predávajúceho. V zmluve o pôžičke sa úpadca ako dlžník zaviazal žalovanému ako veriteľovi, že mu požičanú sumu 1.150.000 Eur vráti do 14 dní alebo na neho v tej istej lehote prevedie vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, a to za kúpnu cenu 1.151.000 Eur. Následne dňa 24.09.2013 úpadca a žalovaný uzatvorili Dohodu o budúcej zmluve a na jej základe dňa 30.09.2013 aj kúpnu zmluvu, podľa ktorej žalovaný ako kupujúci nadobudol od úpadcu ako predávajúceho predmetné nehnuteľnosti, pričom podľa čl. III. kúpnej zmluvy k zaplateniu kúpnej ceny do výšky 1.150.000 Eur došlo započítaním s pohľadávkou žalovaného z pôžičky poskytnutej úpadcovi na kúpu predmetných nehnuteľností a zvyšok kúpnej ceny vo výške 1.000 Eur sa žalovaný ako kupujúci zaviazal zaplatiť na účet úpadcu ako predávajúceho.
24. Súd prvej inštancie dôvodil tým, že nakoľko v rozhodnom čase urobenia uvedených právnych úkonov mali úpadca a žalovaný toho istého štatutárneho zástupcu (W. H.), ktorý vopred (už pred uzavretím zmluvy o pôžičke a kúpnej zmluvy zo dňa 30.09.2013) vedel, že UNISTAV Bojnice, s.r.o. ako dlžník nemal peňažné prostriedky, ktorými by v dohodnutej lehote 14 dní od poskytnutia pôžičky reálne vrátil pôžičku žalovanému ako veriteľovi, a teda, že (podľa čl. II zmluvy o pôžičke) mu bude musieť previesť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a že táto možnosť bude (podľa čl. II zmluvy o pôžičke zo dňa 16.09.2013) jediným možným spôsobom uspokojenia pohľadávky žalovaného zo zmluvy o pôžičke. Aj z tohto (ako aj z časovej následnosti návrhov na vklad vlastníckeho práva C.. a C. podľa súdu prvej inštancie teda bolo možné vyvodiť záver, že úmyslom žalovaného pri uzatváraní zmluvy o pôžičke zo dňa 16.09.2013, bolo, aby predmetné nehnuteľnosti od štátu reálne získal on, a nie žalobca. W. H. ako štatutárny zástupca UNISTAV Bojnice, s.r.o. musel poznať aj stav záväzkov a majetku UNISTAV Bojnice, s.r.o., a teda možno rozumne predpokladať, že cieľom tohto konania bolo obmedziť možnosť ostatných veriteľov spoločnosti UNISTAV Bojnice, s.r.o. uspokojiť ich pohľadávky z prípadného predaja predmetných nehnuteľností. Takýto záver podľa prvoinštančného súdu potvrdzuje aj to, že, napriek tomu, že UNISTAV Bojnice, s.r.o. mal viacero pohľadávok, ktoré vznikli už pred jeho reštrukturalizáciou (pred rokom 2011), tieto neuspokojil, ale započítaním zvýhodnil práve pohľadávku žalovaného zo zmluvy o pôžičke zo dňa 16.09.2013, ktorá vznikla až po reštrukturalizácii.
25. Predpokladom odporovateľnosti ukracujúcemu právnemu úkonu v zmysle ust. § 60 ZoKR, na aplikácii ktorého žalobca založil svoju žalobu a z ktorého vychádzal súd prvej inštancie, je existencia právneho úkonu, ktorým dlžník ukrátil svojich veriteľov s úmyslom ich ukrátiť a tento úmysel bol alebo musel byť druhej strane známy, pričom v prípade úkonov spriaznených osôb s dlžníkom sa taký úmysel predpokladá, ak sa nepreukáže opak a takýmto ukracujúcim právnym úkonom sa dá odporovať, len ak boli urobené počas piatich rokov.
26. Odvolací súd, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie dospel na rozdiel od prvoinštančného súdu k záveru, že právne úkony úpadcu žalobcu a žalovaného nenapĺňajú vyššie uvedené kritéria ukracujúceho právneho úkonu podľa § 60 ZoKR. Je totiž nesporné, že úpadca si na celú kúpnu cenu nehnuteľností, ktoré nadobudol na základe kúpnej zmluvy od Slovenskej republiky, musel požičať od žalovaného, ktorý kúpnu cenu za neho zaplatil a vrátenie tejto pôžičky si žalovaný zabezpečil dojednaním obsiahnutým v čl. III. zmluvy o pôžičke.
27. Odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade absentuje úmysel zmluvných strán (úpadcu a žalovaného) ukrátiť veriteľov, pretože ak by žalovaný pôžičku úpadcovi neposkytol, úpadca by predmetné nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy zo dňa 04.06.2010 od štátu nikdy nenadobudol. Úmyslom strán teda nebolo ukrátenie veriteľov (nakoľko z majetku úpadcu nič „neodišlo“), ich úmyslom
bolo zrealizovanie kúpy predmetných nehnuteľností a získanie finančných prostriedkov na ich kúpu. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe dôvodne poukázal na účelovosť argumentácie žalobcu, ktorý síce v žalobe tvrdil, že „úpadca uzavretím odporovateľných právnych úkonov uprednostnil záujmy žalovaného ako jedného z viacerých svojich veriteľov, keď tomuto veriteľovi prostredníctvom odporovateľného právneho úkonu, t. j. vo forme započítania pohľadávok dohodou o započítaní obsiahnutou v čl. IV. Dohody o budúcej kúpnej zmluve a čl. III. Kúpnej zmluvy prednostne uhradil celú pohľadávku“, z čoho podľa žalobcu bolo možné usudzovať, že žalobca tieto právne úkony sám považoval za zvýhodňujúce v zmysle § 59 ZoKR, ale následne nelogicky tvrdil, že ide o ukracujúce právne úkony - zrejme z dôvodu, že si bol vedomý toho, že z časového hľadiska by im už ako zvýhodňujúcim právnym úkonom nebolo možné odporovať.
28. Je potrebné zdôrazniť, že stav majetku úpadcu sa nijako nezmenil, pretože aj keď úpadca nadobudol do vlastníctva nehnuteľnosť, zo svojho majetku nevynaložil na zaplatenie kúpnej ceny nič, nakoľko si na ňu požičal od žalovaného, ktorý za neho zaplatil kúpnu cenu a následne, keďže nebol spôsobilý pôžičku v dohodnutej lehote vrátiť, v zmysle zmluvy o pôžičke a zmluvy o budúcej zmluve previedol nehnuteľnosť na žalovaného, ktorý si na zaplatenie kúpnej ceny započítal svoju pohľadávku z titulu pôžičky. Takéto konanie (zákonom dovolené) pritom nevykazovalo žiadne znaky úmyslu úpadcu ukrátiť veriteľov - veď ak by si na kúpu nehnuteľnosti nepožičal, nič by do jeho majetkovej sféry nepribudlo, a ak si požičal a nemal z čoho vrátiť, de facto „vrátil“ nehnuteľnosť tomu, od koho si požičal. Išlo o ekvivalentné plnenie, majetkový substrát sa konaním úpadcu a žalovaného nezvýšil, ani neznížil, a už vôbec nemožno argumentovať tým, že takéto úkony robili zmluvné strany s úmyslom ukrátiť veriteľov, a to bez ohľadu na to, že išlo o spriaznené osoby v zmysle § 9 ZoKR. V kontexte hodnotenia naplnenia predpokladov odporovateľnosti okrem iného aj ukracujúceho právneho úkonu podľa § 60 ZoKR odvolací súd upriamuje pozornosť napríklad na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo 31/2021 zo dňa 25.11.2020, ktorý síce pojednáva o zvýhodňujúcom právnom úkone podľa § 59 ZoKR, avšak zároveň podáva výklad, za akých okolností možno definovať ukrátenie veriteľov úmyselným konaním úpadcu (dlžníka) aj s poukazom na ust. § 60 ZoKR.
29. Pretože rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP) odvolací súd ho zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobu zamietol.
30. Pokiaľ žalovaný vyjadril v priebehu odvolacieho konania (v písomnom vyjadrení zo dňa 13.07.2020) pochybnosti o nezaujatosti vec prejednávajúcej sudkyne vzhľadom na spôsob jej postupu v konaní a spôsob hodnotenia dôkazov, odvolací súd uvádza, že nakoľko táto námietka sa týkala len okolností spočívajúcich v procesnom postupe vec prejednávajúcej sudkyne a jej rozhodovacej činnosti, na túto námietku neprihliadol, a to s poukazom na ust. § 53 ods. 3 CSP. Iné dôvody, pre ktoré mala byť zákonná sudkyňa z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, žalobca neuviedol.
31. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
32. Keďže odvolací súd zmenil odvolaním napadnutý rozsudok, rozhodol o náhrade trov prvoinštančného a odvolacieho konania tak, že podľa zásady úspechu obsiahnutej v ust. § 255 ods. 1 CSP priznal plne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).