Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-98-2025.pdf
PDF · 139.52 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/98/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Zlochu a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Danice Kočičkovej ako členiek senátu, v spore žalobkyne: A. B., nar. X. XXXXXXXX XXXX, bytom C. XX, XXX XX D., zast. Advokátska kancelária UHAĽ s.r.o., IČO: 47 236 655, so sídlom Štefana Moyzesa 9877/45, 960 01 Zvolen, proti žalovanej: B. E., nar. XX. XXXXXXXXX XXXX, bytom C. XX, XXX XX D., zast. JUDr. Ľubomírom Ivanom, advokátom so sídlom AK Námestie SNP 41, 960 01 Zvolen, o zaplatenie 5.000,-Eur s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Zvolen z 5. júna 2025 č.k. 15C/83/2023-186, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e.
II. Žalovaná m á proti žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, ktoré je jej žalobkyňa p o v i n n á zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o ich výške.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 5. júna 2025 č.k. 15C/83/2023-186 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „napadnutý rozsudok“) žalobu v celom rozsahu zamietol (prvá výroková veta); rozhodol, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100%, ktoré je žalobkyňa povinná zaplatiť žalovanej do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške trov konania (druhá výroková veta).
1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala, aby súd zaviazal žalovanú k zaplateniu sumy 5.000,-Eur s 9,25% ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 23. septembra 2023 do zaplatenia a náhrady trov konania titulom uznania dlhu z 13. júna 2023, ktorým žalovaná uznala dlh vo výške 6.218,-Eur. Tvrdila, že finančné prostriedky boli žalovanej poskytnuté na kúpu a opravu bytu. V priebehu konania žalobkyňa doplnila skutkové tvrdenia a uviedla, že žalovanej opakovane poskytovala pôžičku, zmluvy nepodpisovali, dôverovali si, žalovaná pôžičky postupne splácala. Pri uznaní dlhu spočítali zvyšok dlhu, tento žalovaná uznala a podpísala. Bolo to pritom, ako si žalovaná zobrala veci, ktoré mala u žalobkyne; žalobkyňa nepodmieňovala prevzatie vecí podpisom dokumentov. Pri podpísaní uznania dlhu bol v priestoroch prítomný aj exmanžel žalobkyne. V priebehu konania doručila súdu prehľad platieb poskytnutých žalovanej ako pôžičky s uvedením vrátenej hotovosti a plneniami poskytnutými žalovanej; z prehľadu vyplynul rozdiel 6.218,-Eur, ktorý žalovaná mala uznať. Vo vzťahu k absencii znalosti žalovanej slovenského jazyka žalobkyňa uviedla, že toto je nekorektný zámer žalovanej, spolu ale komunikovali v ukrajinskom a ruskom jazyku. Žalobkyňa so žalovanou spolupracovala aj v rámci obchodných spoločností; spoločnosť Lukadi s.r.o. je firmou žalovanej, ktorá sa venovala konzultačným a administratívnym činnostiam pre zahraničných pracovníkov na Slovensku; spoločnosť Luxusné stropy s.r.o. sa venuje stavebným prácam. V konaní pred súdom
prvej inštancie žalobkyňa žiadala pripustiť zmenu žaloby aj o pohľadávku vo výške 1.189,38 Eur predstavujúcu dlh na kúpu podlahy do bytu žalovanej; okresný súd zmenu žaloby nepripustil.
1.2 Žalovaná s podanou žalobou nesúhlasila a žiadala ju zamietnuť. Uviedla, že od žalobkyne žalovanú sumu neprevzala a poprela uzavretie pôžičky. Dlh možno uznať iba v prípade, že reálne existuje; tvrdila, že žalobkyňa dlh žiadnym spôsobom nepreukázala a nepreukazovala poskytnutie pôžičky, hoci pôžička je reálnym kontraktom. Na naliehanie žalobkyne podpísala nejaký dokument, nevedela presne, čo je jeho obsahom a ani mu nerozumela. Na uvedenom dokumente nebolo rukou písané nič, okrem údajov, ktoré vypísala ona. Žalobkyňa trvala na podpise pre žalovanú neznámeho dokumentu, ktorým žalovaná ani nedisponuje; žalobkyňa podpisom dokumentu podmieňovala vydanie dokumentov, ktorými neoprávnene disponovala a ktoré žalovaná nevyhnutne potrebovala (listiny spoločnosti Lukadi s.r.o.). Pre žalobkyňu vykonávala rôzne práce, spolupracovali spolu; fakturovali si medzi firmami rôzne sumy za práce. Dlh považovala za fiktívny, poprela samotnú existenciu dlhu.
1.3 Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 588, § 657 a § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka, vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, písomnými a ústnymi vyjadreniami strán sporu, vyslúchol strany sporu, svedka F. B. a listiny predložené stranami sporu a obsiahnuté v súdnom spise. Z dôvodu, že žalovaná uviedla, že nerozumie dobre po slovensky, okresný súd do konania pribral tlmočníka z jazyka slovenského do jazyka ukrajinského a naopak; úlohou tlmočníka bolo realizovať tlmočenie pre žalovanú na pojednávaní, prípadne tlmočenie ďalších úkonov súvisiacich s konaním. Okresný súd pritom aplikoval § 155 ods.1, ods.2 zákona č.160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“).
1.4 Súd prvej inštancie vo všeobecnosti poukázal na inštitút uznania dlhu, ktorý má významné procesné dôsledky spočívajúce v tom, že ním dochádza k preneseniu dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka spočívajúce v povinnosti dlžníka preukázať, že v čase uznania dlhu dlh netrval. V konkrétnostiach uviedol, že predloženým uznaním dlhu mala žalovaná deklarovať existenciu dlhu ku dňu podpísania a zaviazala sa, že dlh splatí spôsobom uvedeným v uznaní dlhu. V konaní pred súdom žalovaná nárok uplatnený žalobou však v celom rozsahu popierala; argumentovala, že dlh ku dňu jeho uznania neexistoval a dokument, ktorý podpisovala, neobsahoval žiadne údaje, vypísala tam len svoje a podpísala dokument v domnení, že podpisuje doklad o prevzatí dokumentácie svojej firmy. Iné skutočnosti ako osobné údaje na dokumente vypísané neboli. Okresný súd posudzujúc predmetnú vec konštatoval, že bolo zistené, že strany sporu spolu komunikovali výlučne ukrajinsky, prípadne rusky; v písomnom prejave používali azbuku. Rovnako svedok potvrdil, že so žalovanou komunikoval v ukrajinčine. Žalovaná tvrdila, že latinku síce čítať vie, ale jej nerozumie.
1.5 Uvedené súd vyhodnotil, že v uznaní dlhu v konkrétnej veci ide o neplatný právny úkon; uznanie dlhu vyžaduje splnenie zákonných predpokladov podľa § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pre platnosť právneho úkonu je nevyhnutné, aby bol urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, a to pod sankciou neplatnosti. V prípade žalovanej tým, že je dokument spísaný v slovenskom jazyku a ide o právny dokument, absentuje prejav vôle, a to zrozumiteľnosť. Žalovaná je štátnym občanom Ukrajiny, komunikuje v ukrajinskom, prípadne ruskom jazyku a podľa vlastných slov neovláda slovenský jazyk dostatočne, aby porozumela písanému textu. Žalobkyňa sama uviedla, že so žalovanou komunikovala výhradne v ukrajinskom jazyku, prípadne rusky a tak komunikovali aj v písomnom styku; uvedenú skutočnosť, výlučnú komunikáciu v ukrajinskom jazyku so žalovanou potvrdil aj svedok. Uvedené súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že právny úkon – uznanie dlhu podpísané žalovanou 13. júna 2023 je absolútne neplatným právnym úkonom pre absenciu zrozumiteľnosti. Vzhľadom k uvedenému došlo k prenosu dôkazného bremena na žalobkyňu, ktorá bola povinná preukázať svoje tvrdenia o existencii pôžičky.
1.6 Vo vzťahu k tvrdenej pôžičke okresný súd na základe vykonaného dokazovania uzavrel, že žalobkyňa tvrdila, že finančné prostriedky poskytovala žalovanej priebežne na opravu a kúpu bytu; doklady o poskytnutí finančnej čiastky nedoložila. V ďalších písomných podaniach nárok špecifikovala, išlo o rôzne platby s uvedením „pôžička“ bez akéhokoľvek dokladu preukazujúceho platby, prípadne zakúpenie tovaru ako radiátory, varná doska a pod, bez uvedenia, že ide o pôžičku a ak áno, či žalovaná mala vedomosť o tom, že je to pôžička a či a kedy má žalovaná tieto finančné prostriedky vrátiť, prípadne či išlo o dar. Mnohé z uvádzaných súm a dôvod ich poskytnutia nesúvisel s opravou a kúpou bytu (poplatky na cestu, dovolenku, jahody, kvety, kaderníčka a pod.). Dôkazné bremeno
v prípade pôžičky nesie veriteľ; bola to žalobkyňa, ktorá mala preukázať, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke došlo, že žalovanej ako dlžníčke predmet pôžičky odovzdala a že žalovaná predmet pôžičky riadne a včas nevrátila. V spore nebolo preukázané, že žalobkyňou boli poskytnuté a reálne požičané finančné čiastky, ktoré žiadala vrátiť. Žalovaná poskytnutie pôžičky spochybňovala a uviedla, že nemá vedomosť o existencii pôžičky od žalobkyne ako fyzickej osoby. Ich podnikanie bolo vzájomne prepojené a nie je zrejmé, z akého dôvodu si žalobkyňa tvrdenú pôžičku nezapočítala. Žalovaná vyhodnotila konanie žalobkyne ako účelové s tým, že reálne žalobkyňa nepreukázala existenciu pôžičky v žalovanej výške.
1.7 S poukazom na právny charakter zmluvy o pôžičke súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva o pôžičke vyžaduje okrem dohody aj skutočné odovzdanie peňazí; uplatnený nárok v prejednávanej veci je len na báze tvrdení žalobkyne bez reálnej existencie dohody. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala existenciu dohody o pôžičke a nepreukázala reálne poskytnutie finančných prostriedkov. Jediným dôkazom predloženým žalobkyňou bolo potvrdenie o transakcii a výplate sumy 1.218,-Eur s poznámkou vrátenie pôžičky; tento doklad však sám o sebe nepreukázal existenciu pôžičky vo výške 5.000,-Eur a tento doklad nie je možné považovať za dôkaz preukazujúci platné uznanie dlhu a schopnosť žalovanej pochopiť zmysel a význam písomného dokumentu, akým bolo uznanie dlhu. Pri výplate tejto sumy bol zo strany žalovanej prednesený logický argument ohľadom výplaty stavebného materiálu a výplaty nájmu žalovanej u žalobkyne za tri mesiace. Tieto tvrdenia žalobkyňa nespochybňovala. Okresný súd uzavrel, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, následkom čoho žalobu v celom rozsahu zamietol.
1.8 Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd aplikoval ustanovenie § 255 ods.1 v spojení s § 262 ods.1 C.s.p., rozhodol podľa princípu úspechu v spore a náhradu trov konania priznal v spore v celom rozsahu úspešnej žalovanej.
2. Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, v ktorom navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; prípadne aby rozsudok okresného súdu zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm. b), e), f) a h) C.s.p., tvrdila tak, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
2.1 Odvolateľka zdôraznila, že súd prvej inštancie zamietnutie žaloby odôvodnil právnym názorom, že uznanie dlhu považoval za neplatný právny úkon a že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o existencii zmluvy o pôžičke.
2.2 Ak okresný súd posudzoval zrozumiteľnosť právneho úkonu, vychádzal len z tvrdenia žalovanej, že slovenskému písanému textu nerozumie. V tomto smere neprihliadol na viaceré podstatné okolnosti vyplývajúce zo spisu a na vykonané dokazovanie. Odvolateľka tvrdila, že tvrdenie žalovanej riadne spochybnila, keď uviedla, že všetci v pojednávacej miestnosti dobre rozumejú po slovensky. Z uvedeného dôvodu mal okresný súd uviesť, akým spôsobom dospel k záveru, že prihliada na pravosť tvrdenia žalovanej a neprihliada na to, že žalobkyňa toto tvrdenie spochybnila.
2.3 Odvolateľka namietla, že prvotná obrana žalovanej nespočívala v namietaní nezrozumiteľnosti textu písomnosti vyhotovenej v slovenčine, ale neúplnosť tohto textu a údajné doplnenie písomnosti rukou písaného textu. Námietku nezrozumiteľnosti by si žalovaná v odpore nenechala ujsť, najmä ak by vedela, že textu v deň jeho podpisu neporozumela. Odvolateľka poukázala na skutočnosť, že žalovaná v spore predložila listiny vyhotovené v slovenskom jazyku, napr. oprávnenie vykonávať živnosť, ktoré mohla získať len v prípade, ak by rozumela písanému textu slovenského jazyka, keďže žiadosti sa vyhotovujú a podávajú na príslušný okresný úrad v slovenčine. Ide pritom o písomnosť právneho charakteru. Žalovaná tiež predložila výpis z obchodného registra o tom, že je spoločníčkou a konateľkou spoločnosti Lukadi s.r.o.; spoločníčkou a konateľkou je od roku 2020. Obchodná spoločnosť je povinná vypracovávať právne písomnosti v slovenskom jazyku; žalovaná zakladá a podpisuje písomné právne úkony vypracované v slovenskom jazyku a tieto predkladá v konaní pred orgánmi verejnej moci. S poukazom na § 185 ods. 2 C.s.p. odvolateľka tvrdila, že z verejne dostupných registrov a zoznamov, predložených žalovanou do
konania vyplýva, že tvrdenie, že žalovaná neovláda slovenský jazyk v písomnej podobe, je nepravdivé. Žalobkyňa pripojila listiny, ktoré sú uložené v zbierke listín obchodného registra pre obchodnú spoločnosť Lukadi s.r.o. a zdôraznila, že do momentu, kedy žalovaná podpísala uznanie dlhu, vyhotovila a podpísala množstvo písomností v slovenskom jazyku, ktoré predkladala orgánu verejnej moci a zakladala na týchto písomnostiach práva. Ide pritom prevažne o právne dokumenty. Záver okresného súdu by spôsobil, že žalovaná by nikdy neuzavrela platný právny úkon, ak by bol písaný v slovenskom jazyku. Zdôraznila, že vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaná podniká, musí sa pravidelne stretávať s písaným textom v slovenskom jazyku a musí rozumieť písanému textu minimálne na úrovni údajov o dlžnej sume, uznaní dlžnej sumy a povinnosti splácať splátky. Na okraj uvedenej argumentácie žalobkyňa poukázala tiež na skutočnosť, že žalovaná v slovenskom jazyku v písomnej podobe udelila svojmu právnemu zástupcovi plnú moc na zastupovanie v konaní; námietka, že žalovaná nerozumie slovenskému jazyku, bola vznesená až na prvom pojednávaní, a teda pol roka po tom, ako právny zástupca prevzal právne zastúpenie. Je nepravdepodobné, že by si právny zástupca počas niekoľkých mesiacov komunikácie so žalovanou túto skutočnosť nevšimol a uvedomil si ju až v deň prvého pojednávania.
2.4 Pokiaľ okresný súd argumentoval, že žalovaná so žalobkyňou a svedkom komunikovali v ukrajinskom a ruskom jazyku, žalobkyňa uviedla, že je to úplne prirodzené, že komunikujú vo svojom rodnom jazyku, ktorý je pre nich komfortnejší ako slovenský jazyk. To však nepreukazuje, že žalovaná nedokáže porozumieť písanému textu, resp. že jej nebol zrozumiteľný obsah uznania dlhu. Z dôkazu okresný súd vyvodil iný záver, ako z neho vyplýval.
2.5 Okresný súd opomenul skutočnosť, že žalovaná v konaní uviedla, že vie písať latinkou, čo vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo 04. júla 2024. Okresný súd však uviedol, že žalovaná uviedla, že latinku síce čítať vie, ale nerozumie jej obsahu. Takéto tvrdenie z prednesov žalovanej nevyplýva; žalovaná konštatovala len to, že latinku čítať vie. Okresný súd tak dotvoril skutkový stav podľa vlastných predstáv a nevychádza zo zisteného skutkového stavu. Napokon v uznaní dlhu sa nachádzajú údaje vyjadrené arabskými číslami, ktoré sú používané ako v slovenčine, tak aj v ukrajinčine a ruštine a žalovaná im teda rozumie. Ak by dlh v čase uznania skutočne neexistoval, neexistuje žiadny rozumný dôvod, prečo by žalovaná podpisovala dokument, ktorý obsahuje presné peňažné sumy priradené k dátumom, ktorým nepochybne rozumie. Ak žalovaná tvrdila, že dokument, ktorý podpisovala, neobsahoval nič iné, len jej vlastné údaje, ktoré doň vypísala, toto tvrdenie nezodpovedá skutočnosti. Svedok uviedol, že potom čo žalovaná odišla z miestnosti, mal možnosť nazrieť do podpísaného dokumentu a dokument bol vtedy vypísaný vrátane údajov o výške dlhu a splátkach.
2.6 Odvolateľka namietla, že súd pri hodnotení dôkazov nesprávne vyhodnotil výpoveď svedka a dospel tak k nesprávnym skutkovým zisteniam. Napokon skutočnosť, že žalovaná porozumela obsahu uznania dlhu, potvrdzuje to, že podľa splátok dohodnutých v uznaní dlhu plnila 23. júna 2023 prvú splátku v sume 1.218,-Eur. Vo vzťahu k platnosti uznania dlhu žalobkyňa uzavrela, že okresný súd sa pri konštatovaní, že žalovaná nerozumie slovenskému jazyku, nevysporiadal s ďalšími skutočnosťami a dôkazmi osvedčujúcimi to, že žalovanej musel byť obsah uznania dlhu zrozumiteľný a ani s tým, že toto jej tvrdenie bolo žalobkyňou popreté, a teda ho nemožno považovať za preukázané.
2.7 K otázke pôžičky žalobkyňa zdôraznila, že so žalovanou boli dlhoročné priateľky a finančné prostriedky žalovanej odovzdávala v hotovosti. Nespísali žiaden doklad o prevzatí, takmer nikdy nebol pri týchto platbách prítomný žiaden svedok, nakoľko žalobkyňa požičiavala žalovanej peniaze s dôverou. Až po zhoršení vzťahu sa rozhodla svoju pohľadávku právne zabezpečiť a z uvedeného dôvodu žalovanú požiadala o podpísanie uznania dlhu. Zmluva o pôžičke nie je podmienená formou, ale faktickým odovzdaním finančných prostriedkov; pokiaľ žalovaná záväzok uznala a následne ho začala aj plniť, potvrdila existenciu pôžičky.
2.8 Žalobkyňa uviedla, že už v konaní pred súdom prvej inštancie uviedla, akým spôsobom žalovanej poskytovala rôzne sumy; tieto tvrdenia žalovaná výslovne nepoprela a súd mal na ne prihliadať ako na nesporné.
2.9 Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil potvrdenie o úhrade sumy 1.218,-Eur z 23. júna 2023, ku ktorej žalovaná uviedla poznámku „vrátenie pôžičky“. Záver okresného súdu, že tento doklad nepreukazuje existenciu pôžičky, ani platnosť uznania dlhu, ani porozumenie žalovanej k obsahu uznania dlhu, je nesprávny a nelogický, nezohľadňuje kontext všetkým vykonaných dôkazov. Nie je
ani zrejmé, na základe akých záverov bol tento názor prijatý, čo má za následok nepreskúmateľnosť odôvodnenia. Žalobkyňa mala za to, že ak žalovaná v slovenskom jazyku označila predmet platby ako vrátenie pôžičky, preukázala, že mala v úmysle splniť svoj záväzok. Uvedené preukazuje aj záverečná reč právneho zástupcu žalovanej. Je tak zrejmé, že žalovaná vedela, že má voči žalobkyni záväzok a že úhradu vo výške 1.218,-Eur považovala za jeho splnenie. Úhrada 1.218,-Eur totiž nebola náhodná; išlo o plnenie prvej splátky z uznaného dlhu. Žalovaná tak nielen potvrdila, že o dlhu vedela, ale zároveň aj to, že rozumela obsahu uznania dlhu. Záver okresného súdu, že žalovaná si platbou v uvedenej výške plnila iný záväzok, neobstojí.
3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.
3.1 K dôvodom odvolania uviedla, že je o nej známe, že jej rodným jazykom sú ukrajinčina a ruština a v slovenčine má problém rozumieť jednoduchším, nie to ešte zložitejším písaným textom. Uvedenú skutočnosť súd prvej inštancie logicky akceptoval; iba skutočnosť, že je schopná prečítať latinku, neznamená, že rozumie právnickému textu v slovenskom jazyku. Uvedená okolnosť bola potvrdená výpoveďami svedkov a podporená charakterom vzájomnej komunikácie medzi žalobkyňou a žalovanou.
3.2 Iba skutočnosť, že disponuje živnostenským oprávnením a pôsobí ako konateľka obchodnej spoločnosti, neznamená, že má schopnosť rozumieť obsahu listiny o uznaní dlhu; podpisovanie dokumentov v slovenskom jazyku neznamená, že žalovaná tieto listiny vytvorila a že tým preukazuje jazykové porozumenie v rozsahu zakladajúcom schopnosť kvalifikovaného a právne vedomého prejavu vôle bez toho, aby jej obsah týchto dokumentov bol podrobne a extenzívne vysvetlený. V štandardnom režime podnikania sa obracia na osoby, ktoré jej zabezpečujú jazykovú asistenciu či už ide o odborný preklad, prípravu listín, tlmočenie alebo právne zastúpenie. Tieto zákonné mechanizmy sú plne akceptované právnym poriadkom Slovenskej republiky. V danom prípade to bola žalobkyňa, ktorá žalovanej pomáhala s korporátnymi dokumentami spoločnosti, povedala jej, nie v slovenskom jazyku, čo obsahujú a povedala jej, kam ich má podpísať.
3.3 Podľa názoru žalovanej vo vzťahu k uznaniu dlhu nešlo o štandardnú situáciu, v rámci ktorej by mala možnosť vopred sa oboznámiť s obsahom právneho dokumentu, konzultovať ho, požiadať o jeho preklad, prípadne ho dať vypracovať osobou, ktorá ovláda právnický jazyk. Situácia dňa 13. júna 2023 nebola štandardná, žalovaná bola pod tlakom okolností, v emocionálne vypätom prostredí a žalobkyňa jej uviedla, aby listinu podpísala, bez možnosti konzultácií, prekladu alebo právneho zastúpenia. Nebola schopná samostatne pochopiť význam právneho úkonu, myslela si, že podpisuje prevzatie dokumentov, podpis dokumentu bol žalobkyňou iniciovaný.
3.4 Vo vzťahu k samotnej existencii pôžičky žalovaná uviedla, že neexistuje žiadny doklad o poskytnutí, resp. prevzatí finančných prostriedkov; žiadna z predkladaných platieb nebola podložená písomnou zmluvou, potvrdením, či akýmkoľvek dôkazom. Aj z vyjadrení žalobkyne je zrejmé, že vytvárala dokumentáciu k údajne existujúcemu nároku až dodatočne.
3.5 Žalovaná poukázala na vzťah medzi ňou a žalobkyňou, keď nie je sporné, že pre ňu vykonávala práce a služby; vykonávala činnosti, ktoré žalobkyni fakturovala. Ak by existovala pohľadávka, bolo by nelogické, aby žalobkyňa nevyužila možnosť zápočtu pohľadávok.
3.6 Pokiaľ ide o svedka, bývalého manžela žalobkyne, tento nebol v rozhodujúcom momente priamo pri podpise dokumentu, nevedel uviesť, čo sa v tom čase odohralo. Vychádzal len z toho, čo mu povedala žalobkyňa, a preto tvrdenia žalobkyne o tom, že prvú splátku v sume 1.218,-Eur zaplatila ako plnenie na uznanie dlhu, sú zavádzajúce. Žalovaná tvrdila, že išlo o platbu za stavebný materiál, ktorý bol predmetom samostatnej dohody medzi obchodnými spoločnosťami.
4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení (replika) zotrvala na podanom odvolaní a dôvodoch v ňom uvedených. Poprela tvrdenie žalovanej, že ona jej pomáhala s korporátnymi dokumentami obchodnej spoločnosti, nakoľko má vedomosť, že tieto dokumenty mala vytvoriť účtovnícka spoločnosť Tetto s.r.o.. Žalovanej nevysvetľovala obsah týchto dokumentov a ani ju žalovaná nikdy neoslovila s potrebou preloženia a vysvetlenia obsahu týchto dokumentov. Živnostenské oprávnenie si žiadala samotná žalovaná, bez pomoci žalobkyne; v rámci podnikateľskej činnosti od žalobkyne nepožadovala
pomoc s prekladom dokumentov, ani prekladom hovoreného slova na úradoch, pretože im rozumela. K započítaniu pohľadávky uviedla, že uplatnená pohľadávka je jej osobnou pohľadávkou a nie pohľadávkou spoločnosti, a preto sa jej zaplatenia voči žalovanej domáha sama a nie obchodná spoločnosť, za ktorú koná. Súhlasila s tvrdením, že nemá k dispozícii potvrdenia o prevzatí finančných prostriedkov. V tomto smere poukázala na skutočnosť, že pôžičky boli poskytnuté v rámci priateľského vzťahu. Iba skutočnosť, že sa rozhodla voči žalovanej zabezpečiť svoju pohľadávku z pôžičky uznaním dlhu, žalobkyni nemôže byť na ťarchu. Žalovaná dlh dobrovoľne uznala, dohodla sa na spôsobe jeho úhrady. To, že žalovaná dlh čiastočne splnila, len preukazuje, že vedela, čo podpisuje a teda, že dlh uznala zrozumiteľne a platne.
5. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom § 380 ods. 1, 2 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
5.1 Podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
6. Po oboznámení sa s obsahom spisu ako aj s odvolaním napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu je v rozsahu odvolacej argumentácie vecne správne. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, jasné, zrozumiteľné ako aj presvedčivé a vysporiadava sa so všetkými podstatnými a relevantnými skutkovými a právnymi otázkami, a teda spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia dané ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len relevantnými námietkami uvedenými v odvolaní. Odvolací súd na závery súdu prvej inštancie, na ktorých tento založil svoje rozhodnutie, v plnom rozsahu poukazuje a iba na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu s prihliadnutím na odvolaciu argumentáciu dodáva nasledovné:
6.1 Súd prvej inštancie konal o žalobe žalobkyne, ktorá sa domáhala zaplatenia sumy 5.000,-Eur s príslušenstvom. Titulom na uplatnenie nároku v súdnom konaní bolo výlučne uznanie dlhu, podpísané žalovanou dňa 13. júna 2023, z ktorého má vyplývať, že žalovaná ním uznala svoj dlh vo výške 6.218,- Eur a žalovaná uhradila len splátku vo výške 1.218,-Eur. Uznaný dlh mal vzniknúť na základe pôžičky žalobkyne žalovanej, podľa žaloby na kúpu a opravu bytu. Žalovaná poprela tvrdenie žalobkyne, že má u nej dlh na základe pôžičky, poprela poskytnutie pôžičky žalobkyňou a spochybnila listinu – uznanie dlhu. Okresný súd napadnuté rozhodnutie založil na závere, že právny úkon – uznanie dlhu, je neplatným právnym úkonom z dôvodu jeho nezrozumiteľnosti pre žalovanú, ktorá slovenský jazyk (v ktorom bolo uznanie dlhu spísané), v potrebnom rozsahu neovláda. Z uvedeného dôvodu sa zaoberal aj otázkou preukázania poskytnutia finančných prostriedkov žalovanej a uzavrel, že žalobkyňa v tomto smere dôkazné bremeno neuniesla.
7. Žalobkyňa uplatnila odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods.1 písm.b), e), f) a h) C.s.p..
7.1 Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 písm.b) C.s.p. je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane sporu realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu. Konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.
7.2 Odvolacie námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa môžu prejaviť v nevykonaní navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods.1 písm.e/ C.s.p.), alebo v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení (§ 365 ods.1 písm.f/ C.s.p.).
7.3 Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo/222/2009 zo dňa 26.2.2020); nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie
veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2MCdo/4/2009).
7.4 Z obsahu podaného odvolania možno vyvodiť, že žalobkyňa predovšetkým namietala vady v skutkových zisteniach okresného súdu spočívajúce v nesprávnom hodnotení dôkazov.
8. Uznanie dlhu je jedným z osobitných zabezpečovacích prostriedkov podľa Občianskeho zákonníka. Ide o jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorým dlžník v písomnej forme vyhlasuje, že uznáva svoj dlh čo do dôvodu a výšky a zároveň obsahuje sľub dlžníka, že svoj dlh zaplatí; uznaním dlhu nastáva právna domnienka, že dlh v čase jeho uznania trval. Zakladá procesnoprávne i hmotnoprávne účinky; v rovine procesnoprávnej dochádza k preneseniu dôkazného bremena na dlžníka. K preneseniu dôkazného bremena právna doktrína zastáva názor, že prostredníctvom uznania dlhu sa má jednoznačne posilniť právna istota veriteľa. Samotná existencia uznania dlhu platne vedie k úspechu tej strany konania (veriteľa), ktorá prostredníctvom tohto inštitútu uplatnila svoj nárok, a ktorá v tomto konaní môže zotrvať v pasívnom postavení, a to až do momentu kedy protistrana jednoznačne preukáže opak. Nepostačuje samotné spochybnenie tohto úkonu, ale musí dôjsť k preukázaniu absencie niektorej zo všeobecných náležitostí právneho úkonu ako takého (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka), resp. absencie niektorej z osobitných náležitostí potrebných pre platné uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 - 880. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, 1578 s.)
8.1 Žalovaná platnosť uznania dlhu v priebehu konania pred súdom prvej inštancie spochybnila, keď tvrdila, že síce podpísala nejaký dokument, nevedela však presne, čo je jeho obsahom a ani mi nerozumela; tvrdila, že žalobkyňa trvala na podpise pre žalovanú neznámeho dokumentu a podpisom dokumentu podmieňovala vydanie dokumentov, ktorými žalobkyňa disponovala.
8.2 Pokiaľ ide o neplatnosť právneho úkonu táto znamená, že právny úkon nemá právne účinky z dôvodu, že nie sú splnené zákonom požadované náležitosti. V prípade právneho úkonu absolútne neplatného je právny úkon neplatný od začiatku a súd k nej prihliada z úradnej moci; v prípade právneho úkonu relatívne neplatného je právny úkon platným, pokiaľ sa neplatnosti nedovolá dotknutá strana. V prípade neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka ide o neplatnosť absolútnu, neplatnosť nastáva priamo zo zákona; absolútnej neplatnosti sa môže dovolávať ktokoľvek (kto má na tom právny záujem); na absolútnu neplatnosť súd prihliada ex officio, a teda bez toho, aby ktokoľvek neplatnosť právneho úkonu namietal.
9. Súd prvej inštancie tak nepochybil, pokiaľ sa zaoberal neplatnosťou právneho úkonu z dôvodu jeho nezrozumiteľnosti. Je potrebné zdôrazniť, že ide o listinu, na ktorej bol právny úkon zaznamenaný, vyhotovovala ju žalobkyňa a žalovaná listinu iba podpísala (nebola účastná pri tvorbe obsahu listiny).
10. Okresný súd nezrozumiteľnosť listiny založil na skutočnosti, že žalovaná nie je slovenským štátnym občanom (je občanom Ukrajiny); bolo zistené, že strany sporu v osobných i podnikateľských kontaktoch spolu komunikovali výlučne ukrajinsky, prípadne rusky, v písomnom prejave používali azbuku; uvedené potvrdil i vyslúchnutý svedok. Do konania bol pribratý tlmočník do jazyka ukrajinského. V prípade uznania dlhu ide o právny dokument spísaný v slovenskom jazyk.
10.1 S uvedenými závermi sa odvolací súd stotožňuje.
11. Odvolateľka mala za to, že súd prvej inštancie vyššie uvedený záver vyslovil v rozpore s vykonaným dokazovaním.
11.1 Žalobkyňa tvrdila, že prvotná obrana žalovanej nespočívala v nezrozumiteľnosti textu písomnosti vyhotovenej v slovenčine; námietku nezrozumiteľnosti by si v odpore (proti platobnému rozkazu) nenechala ujsť. Uvedené tvrdenie je v rozpore s obsahom spisu; z obsahu odporu proti platobnému rozkazu je zrejmé tvrdenie žalovanej, že podpísala nejaký dokument, ktorému ani nerozumela. Prvotná námietka nezrozumiteľnosti listiny je tak žalovanou vznesená už pri prvom úkone, ktorý jej v spore patril.
11.2 Odvolateľka poukázala na plnú moc žalovanou udelenou právnemu zástupcovi. Uvedené nepreukazuje, že by žalovaná ovládala slovenský jazyk v písanej forme v dostatočnej miere, právny zástupca bol povinný predložiť plnú moc na zastupovanie v slovenskom jazyku; z obsahu spisu napokon vyplýva, že prvotne komunikoval s priateľom žalovanej, ktorý slovenský jazyk slovom aj písmom ovláda. Návrh na pribratie tlmočníka predniesol právny zástupca žalovanej pred otvorením prvého pojednávania; odvolací súd pritom poukazuje na prijateľné vyjadrenie právneho zástupcu žalovanej na pojednávaní dňa 4. júla 2024, keď uviedol, že jemu prezentovaný stav bol predovšetkým prezentovaný pánom Plasom (priateľ žalovanej – poznámka odvolacieho súdu) kvôli jazykovej bariére medzi právnym zástupcom a klientkou.
11.3 Pokiaľ mala žalobkyňa na pojednávaní spochybniť neznalosť žalovanej slovenského jazyka na požadovanej úrovni (písaný latinkou, právny text), jej tvrdenie (všetci v pojednávacej miestnosti rozumejú slovensky) bolo prednesené mimo pojednávania a mimo vykonaného dokazovania. Žalobkyňa navrhovala znalosť slovenského jazyka preukázať výsluchom ňou navrhovanej svedkyne, avšak len v ústnej forme, po upriamení zákonnou sudkyňou na skutočnosť, že predmetom sporu je posúdenie písaného textu a pochopenie významu písaného textu, nie hovorovej slovenčiny, na navrhovanom dôkaze netrvala. Podstatné však je, že z hľadiska dôkaznej iniciatívy žalobkyňa iný dôkaz na preukázanie, že žalovaná rozumie odbornému (právnemu) textu v písomnej forme, v latinke, žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie nenavrhla. Iba na okraj odvolací súd uvádza, že v rámci oboznámenia sa so spisom si vypočul nahrávku z pojednávania (aj) zo dňa 23. mája 2024, z ktorej vyplýva, že aj svedkovi (Leferovič) musela byť pre pochopenie pomerne jednoduchá právna otázka ohľadne uplatnenia si svedočného, položená opakovane a svedkovu odpoveď na otázku dokončovala žalobkyňa.
11.4 Žalobkyňa taktiež tvrdila, že žalovaná predložila v spore listiny vyhotovené v slovenskom jazyku týkajúce sa jej podnikateľských oprávnení; z uvedeného vyvodila, že musí ovládať písmom slovenský jazyk z dôvodu, že žiadosť o vykonávanie živnosti je podávaná v úradnom jazyku a zároveň aj obchodná spoločnosť je povinná vypracovávať písomnosti v slovenskou jazyku. K uvedenému odvolací súd poznamenáva, že tieto listiny obstarával súd (zápisnica z pojednávania zo dňa 4. júla 2024, úprava sudcu z pojednávania) v dôsledku, že dokazovaním bolo zistené, že okrem súkromných vzťahov medzi žalobkyňou a žalovanou (resp. ich obchodnými spoločnosťami) existovali obchodné vzťahy a rôzne vzájomné plnenia. Uvedené listiny ale nepreukazujú, že by podklady pre zápis do obchodného (živnostenského) registra vyhotovovala priamo žalovaná. V konečnom dôsledku takejto činnosti, týkajúcej sa podnikania, sa venujú rôzne subjekty poskytujúce poradenstvo, právne, účtovné, prípadne daňové. Žalobkyňa, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, týmto smerom ďalšie dokazovanie nenaviedla; v konečnom dôsledku konanie v civilnom procese je ovládané zásadou kontradiktórnosti.
11.5 Odvolací súd zdôrazňuje, že v prejednávanej veci sa posudzuje platnosť právneho úkonu – uznania dlhu, a nie platnosť listín týkajúcich sa podnikania žalovanej.
11.6 V konečnom dôsledku je potrebné zdôrazniť, že prostriedkami procesného útoku sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky (§ 149 C.s.p.). Podstata prostriedkov procesného útoku spočívajúceho v argumentácii týkajúcej sa podnikateľskej činnosti žalovanej a z toho tvrdenej riadnej znalosti slovenského jazyka ako aj dôkazy pripojené k odvolaniu, sú prostriedkami procesného útoku v konaní pred súdom prvej inštancie nevyslovenými a nenavrhnutými. Z uvedeného dôvodu ich odvolací súd musel považovať aj za neprípustné novoty v odvolacom konaní (§ 366 C.s.p.).
12. Odvolateľka namietla dotvorenie skutkového stavu súdom prvej inštancie, keď ten v napadnutom rozsudku konštatoval, že žalovaná uviedla, že latinku síce čítať vie, ale nerozumie jej obsahu. Zo zápisnice z pojednávania pritom vyplýva, že uviedla len to, že latinku čítať vie. Odvolací súd overil tvrdenie žalobkyne aj vypočutím si zápisnice z pojednávania a uvádza, že žalovaná uviedla nielen to, že latinku čítať vie, ale na inom mieste svojej výpovede uviedla aj to, že nerozumie slovenčinu písať písmom. Záver okresného súdu aj v kontexte ostatného vykonaného dokazovania nie je v rozpore s vykonanými dôkazmi a tvrdeniami žalovanej.
13. Iba uvedenie údajov vyjadrených arabskými číslami v listine – uznaní dlhu, nemôže mať za následok konštatovanie, že žalovaná ovláda na dostatočnej úrovni písmom slovenský jazyk najmä v prípade, ak právna úprava uznania dlhu vyžaduje aj vyhlásenie dlžníka, že uznáva dlh čo do dôvodu a výšky a zároveň jeho vôľu dlh uhradiť.
14. Reagujúc na odvolaciu námietku zároveň odvolací súd uvádza, že okresný súd nezaložil rozhodnutie na absencii vyplnenia údajov v uznaní dlhu v čase jej podpisu žalovanou, ale na skutočnosti, že listina predložená žalobkyňou žalovanej na podpis, ktorej následkom malo byť uznanie dlhu, bola spísaná v jazyku, ktorému žalovaná nerozumie a tak bola pre žalovanú nezrozumiteľná.
15. Napokon vo vzťahu k plneniu žalovanej vo výške 1.218,-Eur, z ktorého žalobca vyvodil, že žalovaná porozumela listine – uznaniu dlhu, odvolací súd uvádza, že toto plnenie preukazuje len to, že takéhoto záväzku si bola žalovaná vedomá a splnila ho.
16. V kontexte vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd vo vzťahu k záveru okresného súdu o tom, že uznanie dlhu, ktoré bolo žalovanou podpísané, je neplatné, uvádza, že súd prvej inštancie vykonané dôkazy hodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. To, že žalobkyňa s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie nesúhlasí, nemá za následok konštatovanie o nesprávnom hodnotení dôkazov okresným súdom. Podstatné aj pre odvolací súd bolo, že žalovaná je cudzí štátny občan ovládajúci ukrajinský a ruský jazyk; že strany sporu (vrátane svedka) medzi sebou výlučne komunikovali v ukrajinskom, resp. ruskom jazyku, vrátane písomnej korešpondencie v azbuke. Žalovaná dobe pobytu na území Slovenskej republiky poprela tvrdenie o tom, že na požadovanej úrovni pre účely zrozumiteľnosti právneho textu ovláda slovenský jazyk slovom a písmom, v spore bol pribratý tlmočník do jej materinského jazyky. Žalovaná nemala ako dokázať negatívnu skutočnosť (že slovenský jazyk neovláda), dôkazné bremeno v tomto smere nevyhnutne zaťažovalo žalobkyňu, ktorá tvrdila opak; dokazovanie v tomto smere žalobkyňa, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nenavrhla.
17. Z dôvodov vyššie uvedených sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti právneho úkonu – uznania dlhu.
18. Súd prvej inštancie konštatujúc absolútnu neplatnosť právneho úkonu, správne pristúpil k dokazovaniu vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne o poskytnutí pôžičky žalovanej.
19. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že pre uzavretie zmluvy o pôžičke (§ 657 Občianskeho zákonníka) sa nevyžaduje písomná forma; zmluva o pôžičke môže byť uzavretá ústne alebo konkludentným spôsobom, podstatnou náležitosťou obsahu takejto zmluvy je okrem označenia zmluvných strán aj určenie predmetu pôžičky. Z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť vec rovnakého druhu (v danom prípade peniaze), zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie pôžičky veriteľom dlžníkovi, pokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi jej zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. K odovzdaniu peňazí podľa zmluvy o pôžičke nemusí dôjsť v rovnakom čase ako bola uzavretá zmluva o pôžičke; vznik pôžičky predpokladá nielen dohodu strán, ale aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky; k skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky nemusí nutne dôjsť len v dobe uzavretia zmluvy o pôžičke; k odovzdaniu peňazí môže dôjsť aj bezhotovostným prevodom na účet dlžníka a nie je možné ani vylúčiť, aby sa zmluvné strany dohodli, že peniaze, ktoré už boli dlžníkovi odovzdané z iného titulu a ktoré je povinný veriteľovi vrátiť, budú naďalej tvoriť predmet pôžičky.
19.1 Na rozdiel od uznania dlhu, kedy dôkazné bremeno vyvrátenia domnienky existencie dlhu zaťažovalo žalovanú ako dlžníka, v prípade nároku z pôžičky dôkazné bremeno zaťažuje žalobkyňu ako veriteľa.
19.2 Vo vzťahu k pôžičke okresný súd správne konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že so žalovanou uzavrela zmluvu o pôžičke a už vôbec nepreukázala, že predmet pôžičky žalovanej poskytla. Iba zoznam jednotlivých plnení s uvedením dôvodu a výšky, bez preukázania reálneho plnenia, za súčasného popretia týchto tvrdení žalovanou, nie je dôkazom, že došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke a k reálnemu plneniu žalobkyne ako veriteľa.
20. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd, nezistiac dôvody pre zmenu (§ 388 C.s.p.) alebo zrušenie (§ 389 C.s.p.), postupom podľa § 387 ods.1, ods.2 C.s.p. napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, vrátane závislého výroku o nároku na náhradu trov konania, keď súd prvej inštancie vychádzajúc z princípu úspechu v konaní na náhradu trov konania v plnom rozsahu správne zaviazal žalobkyňu.
21. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní úspešnému žalovanej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania; preto jej ich odvolací súd priznal v rozsahu 100% proti neúspešnej žalobkyni.
22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.2 druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).