Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_26S-20-2019.pdf
PDF · 138.9 KB
Case nature
Area
Subarea
26S/20/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr. Pavla Pileka a JUDr. Mareka Olekšáka, v právnej veci žalobcu: TOPTRANS SLOVAKIA s.r.o., so sídlom Dopravná 3974, Topoľčany, IČO: 46 864 865, zastúpený: JUDr. Eugen Kostovčík, advokát, so sídlom Gelnická 33, Košice - Staré Mesto, IČO: 11 993 448, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o správnej žalobe proti rozhodnutiu žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 11.01.2019, takto
rozhodol:
Súd rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 11.01.2019 r u š í a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2013, ktorá začala dňa 14.05.2015 na základe oznámenia č. XXXXXXXX/XXXX.
2. Predmetnou kontrolou bolo zistené, že v kontrolovanom zdaňovacom období marec 2013 daňový subjekt (žalobca) uplatnil právo na odpočítanie dane od dodávateľa AUTODOPRAVA MIRA TRADE, s. r. o. z faktúry č. XXXXXXX, dátum dodania tovaru 14.03.2013, predmet plnenia nafta motorová, základ dane 14.682,99 eur, 20 % DPH v sume 2.936,60 eur.
3. Daňová kontrola bola v čase od 04.04.2016 do 17.05.2016 a v čase od 20.05.2016 do 12.04.2017 prerušená z dôvodu odoslania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií.
4. Správca dane za účelom preverenia oddania deklarovaného tovaru dodávateľom AUTODOPRAVA MIRA TRADE, s. r. o. a splnenia podmienok na uplatnenie práva odpočítať daň zo sporných faktúr zaslal dožiadanie na DÚ Trenčín, ktorý zaslal odpoveď č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 10.07.2015.
5. Po dokazovaní vykonanom správcom dane tento o vykonanej daňovej kontrole vyhotovil protokol č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 27.04.2017.
Výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 28.04.2017 spolu s protokolom boli daňovému subjektu doručené dňa 02.05.2017.
Dňa 03.05.2017 začal správca dane vyrubovacie konanie, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie správcu dane č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 30.07.2018, ktorým bol daňovému subjektu určený rozdiel dane v sume 2.936,60 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2013.
6. Proti uvedenému rozhodnutiu podal daňový subjekt odvolanie, ktoré bolo správcovi dane doručené dňa 17.08.2018. O odvolaní rozhodol žalovaný rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 11.01.2019, ktorým napadnuté rozhodnutie správcu dane potvrdil.
II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia
7. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal a stručne oboznámil priebeh administratívneho konania pred správcom dane. Taktiež opísal skutkový stav, prípadne odkázal na opísaný skutkový stav v rozhodnutí správcu dane. Poukázal na záver správcu dane, v zmysle ktorého na základe skutočností zistených daňovou kontrolu a vyrubovacím konaním dospel k záveru, že všetky informácie a podklady súvisiace s preverovaním uskutočnenia zdaniteľných plnení a skutočnosť, že existencia faktúry nie je relevantným dôkazom, že k zdaniteľnému plneniu došlo, popierajú reálnosť uskutočnenia zdaniteľných plnení uvedeným dodávateľom AUTODOPRAVA MIRA TRADE, s. r. o. pre daňový subjekt.
8. V ďalšej časti žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaný reagoval na jednotlivé odvolacie námietky daňového subjektu. Vo vzťahu k týmto námietkam žalovaný uviedol, že z výsledkov daňovej kontroly vyplýva, že ak nebolo dodávateľovi preukázané dodanie tovaru podľa § 8 zákona č. 222/2004 Z. z., nemohla dodávateľovi vzniknúť daňová povinnosť podľa § 19 tohto zákona. Ak nevznikla dodávateľovi pri dodaní tovaru daňová povinnosť podľa § 19 zákona č. 222/2004 Z. z., nemohlo odberateľovi vzniknúť právo na odpočítanie dane podľa ustanovenia § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. Ak tovar nebol dodaný v uvedenom reťazci, daňový subjekt nemohol odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb podľa ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. Na spochybnenie skutočného dodania tovaru od dodávateľov mali vplyv skutočnosti, ktoré sú podrobne popísané v protokole.
Oprávnenosť práva na odpočítanie dane daňový subjekt preukázal predložením listinných dôkazov - faktúr, dokladov o úhrade. Zákon č. 222/2004 Z. z. nestojí len na formálnom vykazovaní zdaniteľných plnení. Správca dane preto preveroval skutkovú podstatu predložených listinných dôkazov a skutočné dodanie tovaru v uvedenom druhu, objeme a cene u označeného dodávateľa. Preverovania správcu dane - vypočutia svedkov, ústne pojednávania, dožiadania, analýzy daňových priznaní, analýzy účtovných závierok, informácie z Obchodného registra SR, informácie z informačného systému finančnej správy sú podrobne uvedené v protokole a v rozhodnutí.
Správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, z ktorého vyvodil pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov daňového subjektu objektívne a logické závery,
V posudzovanej veci existencia tovaru - pohonných hmôt nebola spochybnená, ale nebolo preukázané, že tento tovar dodal deklarovaný dodávateľ. Pre správne určenie dane je rozhodujúcou skutočnosťou, či fakturované plnenie bolo reálne dodané práve dodávateľom uvedeným na faktúre. Táto skutočnosť bola v rámci vykonaného dokazovania spochybnená a pochybnosť nebola daňovým subjektom vyvrátená. Odvolací orgán uvádza, že správca dane v rozhodnutí netvrdí, že v posudzovanej veci sa jednalo o podvodné konanie daňového subjektu, ale na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že pohonné hmoty, ktorých existencia spochybnená nebola, neboli dodané dodávateľom AUTODOPRAVA MIRA TRADE, s. r. o.
9. K námietke žalobcu, že on nemôže zodpovedať za nesplnenie zákonných povinností iných daňových subjektov, odvolací orgán uvádza, že hoci daňový subjekt má zmluvnú voľnosť, pri voľbe obchodného partnera by si mal byt' vedomý existencie svojho dôkazného bremena v daňovom konaní.
Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní odvolací orgán konštatuje, že dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane.
Odvolací orgán nemá za preukázané tvrdenie daňového subjektu, že v konkrétnom zdaňovacom období marec 2013 bola spoločnosť AUTODOPRAVA MIRA TRADE, s. r. o. jediným dodávateľom, resp.
subdodávateľom pohonným hmôt. Okrem tohto dodávateľa boli dodávateľmi pohonných hmôt SHELL Slovakia s.r.o. a OMV Slovensko, s.r.o., čo vyplýva z dokladu „Podklady k dani z pridanej hodnoty za marec 2013“.
K predloženej mailovej komunikácii s dodávateľom AUTODOPRAVA MIRA TRADE, s. r. o. odvolací orgán uvádza, že uvedená komunikácia bola zasielaná z mailovej adresy ,.F.@,I..V.“, a ako uviedol aj daňový subjekt v odvolaní, nebola ani v jednom predloženom prípade podpísaná, a ani uvedené meno osoby, ktorá mail napísala. Keďže z uvedenej mailovej komunikácie neboli zrejmé kontaktné údaje, tak správca dane nemohol vykonať v tejto veci dokazovanie. K námietke týkajúcej sa platieb odvolací orgán uvádza, že úhrada faktúry nie je podmienkou pre uplatnenie práva odpočítať daň.
Správca dane v odôvodnení rozhodnutia uviedol všetky skutočnosti, z ktorých pri vydaní rozhodnutia vychádzal. Odvolací orgán na základe výpovede konateľa daňového subjektu, p. G. W. konštatuje, že daňovému subjektu na uzatvorenie obchodného vzťahu so spoločnosťou AUTODOPRAVA MIRA TRADE, s. r. o. postačovalo, že ho oslovil „p. L.“, ktorý vystupoval za spoločnosť AUTODOPRAVA MIRA TRADE, s. r. o., ktorá podľa neho obchoduje s naftou. Podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Trenčín za spoločnosť AUTODOPRAVA MIRA TRADE, s. r. o boli oprávnený konať konatelia: 1/ A. I. od 17.06.2011 do 26.10.2012, 2/ D. T. od 26.10.2012 do 06.03.2013 - konateľ v čase deklarovaného uskutočnenia preverovaných zdaniteľných plnení
- spoločnosť od 07.03.2013 nemá konateľa,
- spoločník F. E., občan F. L. od 25.01.2013.
Odvolací orgán na základe predloženého spisového materiálu uvádza, že daňový subjekt nepristupoval v obchodnom vzťahu so spoločnosťou AUTODOPORAVA MIRA TRADE, s. r. o. s primeranou opatrnosťou počas celej doby obchodovania s týmto dodávateľom. V rámci ústneho pojednávania s konateľom daňového subjektu dňa 10.03.2016, daňový subjekt okrem iného uviedol, že neviem kde bol tovar nakladaný, prišla cisterna od dodávateľa, ktorý zabezpečil celý prevoz, nakládku aj vytankovanie motorovej nafty, nafta bola vytankovaná v areály daňového subjektu do bencaloru - nádrž, zásobník s vlastným čerpadlom na tankovanie. Každú dodávku zabezpečoval dodávateľ. Nepamätá sa na akých autách bola nafta prepravovaná, pričom uviedol, že chodili cisterny.
Odvolací orgán opakovane konštatuje neopatrné správanie daňového subjektu, keď obchod uzatváral s osobou, ktorá nebola oprávnená konať za dodávateľa AUTODOPRAVA MIRA TRADE, s. r. o. Odvolací orgán má za preukázané, že daňový subjekt si uplatnil odpočítanie dane z faktúr vystavených dodávateľom AUTODOPRAVA MIRA TRADE, s. r. o., v mesiacoch február 2013, marec 2013, apríl 2013. Nespokojnosť daňového subjektu s dodávateľom pohonných hmôt, na ktorého ho nakontaktoval „p. L.“ nezabránila daňovému subjektu objednávať od mája 2013 pohonné hmoty naďalej od obchodného zástupcu spoločnosti AUTODOPRAVA MIRA TRADE, s. r. o. tak, ako to konateľ daňového subjektu uviedol pri otázke správcu dane týkajúcej spoločnosti DAKA TRADE s.r.o., s ktorou sa nekontaktoval. Naďalej objednával PHM od obchodného zástupcu spoločnosti AUTODOPRAVA MIRA TRADE, s. r. o., ktorého priezvisko si nepamätal, len krstné meno, C.. Komunikoval len s týmto obchodným zástupcom spoločnosti AUTODOPRAVA MIRA TRADE, s. r. o. Po dodávke PHM prišla faktúra od spoločnosti DAKA TRADE s.r.o. Po dotazovaní sa v spoločnosti AUTODOPRAVA MIRA TRADE, s. r. o., zistil, že spolupracujú so spoločnosťou DAKA TRADE s.r.o. a táto bude odteraz zasielať faktúry.
Ak daňový subjekt namieta nedostatočne zistený skutkový stav, bolo jeho povinnosťou uviesť, ktoré konkrétne skutočnosti mal správca dane preveriť a nepreveril. Rovnako bolo jeho povinnosťou uviesť, ktoré iné dôkazy vykonané v priebehu daňovej kontroly mal správca dane uviesť a neuviedol.
III. Zhrnutie argumentov žalobcu v podanej žalobe
10. V podanej žalobe, doručenej správnemu súdu dňa 13.03.2019 žiadal žalobca zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Okrem popísania doterajšieho priebehu konania daňový subjekt - žalobca namietal, že napadnutým rozhodnutím bol ukrátený na svojich právach a oprávnených záujmoch, považuje ho za nezrozumiteľné a tým nepreskúmateľné.
11. Žalobca namietal, že v rozhodnutiach správcu dane a žalovaného absentuje skutočný opis skutku, ktorým sa žalobca dopustil porušenia povinnosti, čo súdna prax považuje za nepreskúmateľné rozhodnutia. Podľa žalobcu bolo povinnosťou správcu dane preukázať, že išlo o fiktívne plnenie, čo by súčasne preukazovalo, že žalobca sa vedome zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH.
12. Žalobca považuje za ťažiskovú námietku, podľa ktorej, ak správca dane nespochybňuje existenciu tovaru, a zistil, že tovar nedodala spoločnosť deklarovaná ako dodávateľ na faktúre, potom ten istý tovar v rovnakých objemoch a v rovnakom čase dodal iný dodávateľ, ktorý za tovar nevyhotovil faktúru a nepožadoval ani platbu.
V predmetnom konaní bolo len v kompetencii správcu dane, v súlade s daňovým poriadkom určiť spôsob dokazovania a úplne zistiť podklady potrebné pre rozhodnutie, pričom správca dane takto nepostupoval. Nebol dôvod neakceptovať e-mailovú komunikáciu s dodávateľom, z dôvodu, že na nej nebolo uvedené meno a podpis osoby, ktorá e-mail napísala. Žalovaný taktiež žiadnym spôsobom nevyhodnotil skutočnosť, že platby boli podľa faktúr poukázané na účet spoločnosti AUTODOPRAVA MIRA TRADE, s. r. o. K tejto skutočnosti by sa vedela vyjadriť osoba, ktorá disponovala predmetným účtom. Správcovi dane taktiež nič nebránilo preveriť sklad spoločnosti HH Springs s.r.o., čím by sa zistilo, kto v tom sklade pohonné látky skladoval. Taktiež správca dane nepreveril pohyb vozidiel z Ilavy do Topoľčian, čím nezistil čo najúplnejšie skutočnosti na účely správy daní.
IV. Zhrnutie vyjadrenia žalovaného
13. Žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 30.08.2019 navrhol podanú žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný trvá na výroku žalobou napadnutého rozhodnutia, pričom poukazuje na odôvodnenie tohto rozhodnutia ako aj na dôkazy, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu. Žalovaný pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade s ustanoveniami Zákona o DPH ako aj Daňového poriadku.
14. Väčšina žalobcových žalobných námietok je podľa žalovaného zhodná s odvolacími námietkami, ku ktorým už zaujal stanovisko v napadnutom rozhodnutí.
Aj z tohto dôvodu nebude správny súd uvádzať celý obsah vyjadrenia žalovaného, nakoľko v ňom poukazuje na závery správcu dane, pričom podľa žalovaného správca dane získal dostatok dôkazov na vyslovenie záveru, že konaním žalobcu došlo k porušeniu zákonných ustanovení zákona o DPH.
V. Ďalší priebeh súdneho konania
15. K vyjadreniu žalovaného zaslal vyjadrenie žalobca, ktoré sa taktiež v podstatnej časti zhoduje s argumentáciou žalobcu obsiahnutou v podanej žalobe, preto ju súd nebude opakovať.
VI. Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty 16. Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v predmetnej veci, viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (ust. § 134 ods. 1, 2 SSP) a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 11.01.2019 ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu.
17. Podľa § 1 ods. 1 Daňového poriadku, tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.
Podľa § 1 ods. 2 Daňového poriadku, podľa tohto zákona sa postupuje, ak osobitné predpisy1) neustanovujú inak.
Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 3 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
Podľa § 3 ods. 7 Daňového poriadku, daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti.
Podľa § 3 ods. 8 Daňového poriadku, právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane.
Podľa § 3 ods. 10 Daňového poriadku, ustanovenia odsekov 1 až 9 sa primerane vzťahujú aj na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) a Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), ak postupujú podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.1)
Podľa § 4 ods. 2 písm. d) Daňového poriadku, osobami zúčastnenými na správe daní sú: iná osoba ako daňový subjekt, ktorá má práva a povinnosti pri správe daní alebo ktorej práva a povinnosti sú správou daní dotknuté.
Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 26 ods. 7 Daňového poriadku, každý, kto má písomnosti, listiny a iné veci, ktoré môžu byť dôkazom pri správe daní, je povinný na výzvu správcu dane písomnosti, listiny a iné veci vydať alebo zapožičať.
Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku, rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis1) neustanovuje inak.
Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku, rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s
návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
Podľa § 2 ods. 1 písm. b) Zákona o DPH, predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 Zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 a § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
Podľa § 51 ods. 1 Zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.
Podľa Článku 14 ods. 1 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v znení neskorších zmien (ďalej len „Smernica“), „dodanie tovaru“ je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako majiteľ.
Podľa Článku 168 písm. a) Smernice, pokiaľ ide o tovar a služby, ktoré sú použité na účely zdaniteľných transakcií zdaniteľnej osoby, táto má právo v členskom štáte, v ktorom uskutočňuje tieto transakcie, odpočítať z výšky DPH, ktorú je povinná zaplatiť, tieto sumy: DPH splatnú alebo zaplatenú v tomto členskom štáte za tovar, ktorý jej bol alebo bude dodaný, a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou osobou.
Podľa Článku 178 písm. a) Smernice, zdaniteľná osoba musí spĺňať tieto podmienky, aby si mohla uplatniť právo na odpočítanie dane: pre odpočítanie dane uvedené v článku 168 písm. a), týkajúce sa dodania tovaru a poskytovania služieb, musí mať faktúru vyhotovenú v súlade s článkami 220 až 236 a článkami 238, 239 a 240.
Podľa Článku 220 ods. 1 Smernice, každá zdaniteľná osoba musí zabezpečiť, aby buď ona sama alebo odberateľ, alebo v jej mene a na jej účet tretia strana vyhotovila faktúru v týchto prípadoch: pri dodaní tovaru alebo poskytnutí služieb inej zdaniteľnej osobe alebo nezdaniteľnej právnickej osobe.
Podľa Článku 273 Smernice, členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na riadny výber DPH a na predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciami uskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami, a pod podmienkou, že tieto povinnosti nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc.
18. Úlohou správneho súdu v predmetnej veci bolo posúdiť, či žalovaný ako odvolací správny orgán postupoval v súlade so zákonom, keď rozhodnutím zo dňa 11.01.2019 nevyhovel odvolaniu žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane, t. j. Daňového úradu Nitra zo dňa 30.07.2018 ako vecne správne.
19. Podľa § 191 ods. 1 SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
Podľa § 191 ods. 3 SSP, ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne a) zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo, b) zrušiť aj skôr vydané rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak postupoval podľa § 27 ods. 1.
20. Podľa § 191 ods. 4 SSP, ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci.
21. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného zo dňa 11.01.2019, prvostupňového rozhodnutia správcu dane zo dňa 30.07.2018 ako aj konania, ktoré im predchádzalo, správny súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto napadnuté rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
22. Ako vyplýva z II. časti odôvodnenia tohto rozsudku, napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo založené na závere, že žalobca ako daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nepreukázal splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH. Tento záver vychádzal najmä z toho, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti, že dodanú službu skutočne poskytla spoločnosť AMT, ktorá bola uvedená na faktúre ako dodávateľ ako aj zo skutočnosti, že konanie žalobcu nebolo zlučiteľné so zásadami opatrného a obozretného obchodného styku. Ako je podrobnejšie uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia, tento záver (jednak správcu dane, ktorý prevzal do napadnutého rozhodnutia aj žalovaný) vychádzal z dokazovania, ktoré je podrobne opísané v napadnutých rozhodnutiach.
23. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) vo veci C-610/9 (Vikingo Fővállalkozó Kft. c/a Nemzeti Adó- és Vámhivatal Fellebbviteli Igazgatósága zo dňa 03.09.2020 zodpovedal otázku, ktorá je tradičným sporom medzi daňovými subjektmi a daňovými orgánmi, a to otázku preukazovania faktického dodávateľa plnení, z ktorých si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočet dane. Maďarský súd sa svojou prvou až štvrtou otázkou v podstate pýtal (správny súd cituje z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ), či sa má smernica 2006/112 v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie DPH zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé osoba, ktorá vyhotovila tieto faktúry, uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená, po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva, po tretie dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a po štvrté v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli nezrovnalosti. Súdny dvor EÚ dal na tieto otázky nasledovné odpovede:
a) Skutočnosť, že dotknutý tovar vo veci samej nevyrobila ani nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru, ani jej subdodávateľ, najmä z dôvodu, že tieto osoby nemali potrebné ľudské a materiálne zdroje, však nepostačuje na vyvodenie záveru, že k predmetnému dodaniu tovaru nedošlo, ani na to, aby mohlo byť spoločnosti Vikingo odopreté právo na odpočítanie, keďže táto skutočnosť môže byť dôsledkom tak podvodného zatajovania dodávateľov, ako aj jednoduchého využitia subdodávateľov (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. septembra 2012, Tóth, C-324/11, EU:C:2012:549, bod 49, a z 13. februára 2014, Maks Pen, C-18/13, EU:C:2014:69, bod 31). b) Podľa judikatúry Súdneho dvora okrem toho vyplýva, že pojem „dodanie tovaru“ uvedený v článku 14 ods. 1 smernice 2006/112 sa nevzťahuje na prevod vlastníctva spôsobmi uvádzanými uplatniteľným vnútroštátnym právom, ale zahŕňa všetky prevody hmotného majetku jednou stranou oprávňujúce druhú stranu fakticky s ním disponovať, akoby bola vlastníkom tohto majetku. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento pojem má objektívnu povahu a uplatňuje sa bez ohľadu na účel a výsledky dotknutých transakcií. Z toho vyplýva, že aj keď tovar, o ktorý ide vo veci samej, nevyrobila ani nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru, a nebola určená totožnosť osoby, od ktorej bol tento tovar skutočne nadobudnutý, predmetné transakcie sú dodaním tovaru v zmysle vyššie uvedeného článku, ak spĺňajú objektívne kritériá, na ktorých je uvedený pojem založený, a ak nejde o podvod vo vzťahu k DPH (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. novembra 2013, Dixons Retail, C-494/12, EU:C:2013:758, body 20 až 22, ako aj analogicky rozsudok zo 17. októbra 2019, Unitel, C-653/18, EU:C:2019:876, body 22 a 23). c) Treba však pripomenúť, že noriem práva Únie sa nemožno dovolávať podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom a že predchádzanie daňovým únikom, vyhýbaniu sa daňovým povinnostiam a ich zneužívaniu je cieľom, ktorý smernica 2006/112 výslovne uznáva a podporuje. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Naopak, potrestanie prostredníctvom zamietnutia tohto práva zdaniteľnej osobe, ktorá nevedela alebo nemohla vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného dodávajúcim alebo že iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení zdaniteľnej osoby, bolo poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, nie je v súlade s režimom práva na odpočítanie dane stanoveným v smernici 2006/112. Ak podvod vo vzťahu k DPH nespáchala samotná zdaniteľná osoba, právo na odpočítanie dane je možné jej zamietnuť len vtedy, ak sa na základe objektívnych okolností preukáže, že vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zakladajúcimi právo na odpočítanie dane zúčastní transakcie, ktorá bola súčasťou tohto podvodu, ktorého sa dopustil dodávateľ alebo iný hospodársky subjekt na vstupe alebo na výstupe v tomto dodávateľskom reťazci. d) Je pravda, že ak existujú okolnosti umožňujúce predpokladať nezákonnosti alebo daňový podvod, obozretný subjekt môže v závislosti od okolností prípadu považovať za svoju povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar alebo služby, aby sa tak uistil o jeho spoľahlivosti. Správny orgán však nemôže zdaniteľnej osobe uložiť povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmania týkajúce sa jej dodávateľa a tým fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré prináležia tomuto orgánu. Súdny dvor už konkrétne rozhodol, že daňový orgán nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si právo na odpočítanie DPH všeobecne požadovať jednak preverenie, že osoba, ktorá vyhotovila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto práva, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a splnila si svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, z dôvodu ubezpečenia sa, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu, a jednak, aby v tejto súvislosti disponovala takýmito dokumentmi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora okrem toho platí, že keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou daňových úradov z právneho hľadiska dostatočne preukázať, že nastali objektívne skutočnosti, na základe ktorých je možné domnievať sa, že sa zdaniteľná osoba dopustila podvodu alebo že vedela alebo mala vedieť, že konanie, na ktoré odkazuje na podporu svojho práva na odpočítanie, je súčasťou takéhoto podvodu. Vnútroštátnym súdom následne prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností. e) V prvom rade treba poznamenať, ako bolo pripomenuté v bodoch 41 a 42 tohto uznesenia, že právo na odpočítanie DPH sa uplatňuje bez ohľadu na účel a výsledok predmetnej ekonomickej činnosti a otázka, či DPH splatná za predchádzajúce transakcie týkajúce sa dotknutého tovaru bola, alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na toto právo. Podľa judikatúry Súdneho dvora sú zdaniteľné osoby oprávnené zvoliť si takú organizačnú štruktúru a taký spôsob uskutočňovania plnení, aké považujú za najvhodnejšie pre svoju hospodársku činnosť a na účely obmedzenia svojich daňových nákladov. Z toho vyplýva, ako uvádza vnútroštátny súd, ak sa preukáže, že vo veci samej došlo k dodaniu tovaru, nemožno považovať skutočnosť, že sa reťazec transakcií vedúcich k týmto dodaniam
z ekonomického hľadiska nejaví ako racionálny alebo primerane odôvodnený, alebo skutočnosť, že si niektorý z účastníkov tohto reťazca nesplnil svoje daňové povinnosti, za také, že sú samy osebe daňovým podvodom. V druhom rade režim dokazovania, na základe ktorého je zdaniteľnej osobe zamietnuté právo na odpočítanie najmä vtedy, ak neuvedie skutočnosti preukazujúce všetky transakcie uskutočnené všetkými účastníkmi tohto reťazca, ako aj ekonomickú činnosť týchto účastníkov, tým, že sa jej prípadne prisudzuje, že tieto skutočnosti nie je možné overiť, je v rozpore s judikatúrou, z ktorej vyplýva, že daňový orgán má z právneho hľadiska v každom konkrétnom prípade na základe objektívnych okolností dostatočne preukázať, že zdaniteľná osoba sa dopustila daňového podvodu alebo že vedela alebo mala vedieť, že predmetná transakcia je súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo iný subjekt zapojený do dodávateľského reťazca tovarov alebo služieb. f) Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú a štvrtú otázku odpovedať tak, že smernica 2006/112 v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie DPH zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé osoba, ktorá vyhotovila faktúru, uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená, po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva, po tretie dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a po štvrté v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
24. Keďže skutkový stav, respektíve dôvody, pre ktoré nebol žalobcovi priznaný nárok na odpočítanie DPH v prejednávanej veci je obdobný ako vo veci C-610/9, správny súd pri rozhodovaní aplikoval závery Súdneho dvora EÚ, a keďže sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje, v celom rozsahu na tieto poukazuje.
25. Podobnosť prejednávanej veci s rozhodnutím špecifikovaným v bode 23. tohto rozhodnutia vidí správny súd hlavne v ods. a), b), d), e), f) bodu 23.
26. Je potrebné konštatovať, že správca dane ako aj žalovaný založili svoje rozhodnutie na závere, v zmysle ktorého spoločnosť AUTODOPRAVA MIRA TRADE, s. r. o. (AMT) mala v čase od 26.10.2012 do 06.03.2013 konateľa D. T., z ktorého výpovede vyplynulo, že on osobne žiadne obchody neuskutočnil, účtovné doklady spoločnosti nemá k dispozícii, nakoľko tieto odovzdal splnomocnenému zástupcovi A. I., ktorý mal v mene spoločnosti konať, splnomocnenie nemal k dispozícii, nevedel odpovedať na otázky týkajúce sa vystavenia faktúr, uskutočnenia zdaniteľného plnenia, predloženia dodacích a preberacích dokladov, úhrady faktúr a uvedenia pôvodu tovaru uvedeného na faktúrach.
Ďalším záverom správcu dane bolo tvrdenie, že odo dňa 07.03.2013 spoločnosť AUTODOPRAVA MIRA TRADE, s. r. o., nemá konateľa a od 25.01.2013 je spoločníkom spoločnosti F. E., občan F. kráľovstva.
27. Na základe uvedeného konštatovania dospel správca dane k záveru, že všetky informácie a podklady súvisiace s preverovaním uskutočnenia zdaniteľného plnenia a skutočnosť, že existencia faktúry nie je relevantným dôkazom, že k dodaniu tovaru skutočne došlo, popierajú reálnosť uskutočnenia zdaniteľného plnenia dodávateľom AMT, s. r. o. žalobcovi. Nakoľko nebolo možné preveriť účtovné a daňové doklady daňového subjektu z dôvodu, že spoločnosť nemá konateľa, podľa údajov uvedených v informačnom systéme finančnej správy je spoločnosť nekontaktná, spoločníkom spoločnosti je občan F. L., s ktorým sa bývalý konateľ spoločnosti nikdy nestretol, dochádza k spochybneniu reálnosti uskutočnenia zdaniteľného plnenia.
28. Správca dane uvedené tvrdenia jasným a zrozumiteľným spôsobom v jeho rozhodnutí a ani žalovaný s napadnutom rozhodnutí riadne nevysvetlil, keď napríklad nevysvetlil, aký vplyv na nepriznanie práva na odpočet DPH má skutočnosť, že bývalý konateľ spoločnosti dodávateľa sa nikdy nestretol s novým spoločníkom spoločnosti, resp. že nebolo možné preveriť účtovné doklady spoločnosti dodávateľa.
To všetko za situácie, že samotný správca dane existenciu tovaru deklarovaného na dodávateľskej faktúre nespochybnil, teda nespochybnil, že žalobca uvedeným tovarom disponoval, ďalej za situácie, že spoločnosť AMT, s. r. o. podala za zdaňovacie obdobie marec 2013 daňové priznanie k DPH, že žalobca za dodaný tovar dodávateľovi aj reálne zaplatil, pričom aj označil osobu s ktorou pri uzatváraní predmetnej dodávky komunikoval. Tieto skutočnosti správca dane reálne nepreveril a vo svojom rozhodnutí požadovaným a zrozumiteľným spôsobom nevysvetlil. Taktiež nevysvetlil, prečo žalobcom uvedenú kontaktnú osobu dodávateľa nevypočul, resp. na základe čoho preniesol na daňový subjekt povinnosť zabezpečiť na výsluch pred správcom dane prítomnosť uvedenej osoby. Nakoľko zo samotnej výpovede vyplýva, že konateľ žalobcu neuzatváral obchodno-záväzkový vzťah s bývalým konateľom spoločnosti AMT, s. r. o., nie je zrejmé, prečo správca dane založil svoje rozhodnutie práve na tejto výpovedi. Navyše tento konateľ pred správcom dane uviedol, že on osobne za spoločnosť nekonal, keď na takéto konanie splnomocnil p. A. I..
29. Tento postup správcu dane, odobrený žalovaným, vedie správny súd k záveru, že správne orgány nepostupovali dôsledne pri aplikovaní ust. § 24 ods. 2, 4 Daňového poriadku a jeho rozhodnutie a hlavne odôvodnenie nie je komplexné tak, ako to predpokladá ust. § 63 ods. 5 Daňového poriadku.
Tak ako to vyplýva z rozhodovacej činnosti NS SR (napr. 4Sž 27/99) zákonné požiadavky na konanie o právach a povinnostiach fyzickej a právnickej osoby stanovené zákonom, nie sú naplnené tým, že správny orgán v rozhodnutí doslovne paragrafovým znením alebo voľne uvedie ich znenie a ustálenými formuláciami deklaruje, že sa nimi riadil.
30. Vychádzajúc z vyššie uvedeného ako aj s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/9 tak správny súd konštatuje, že záver žalovaného ako aj správcu dane o tom, že zo strany žalobcu neboli splnené podmienky na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú minimálne predčasné.
V ďalšom konaní žalovaný, resp. správny orgán opätovne posúdi, po prípadnom doplnení dokazovania, splnenie podmienok žalobcu na odpočet DPH, pričom pri hodnotení dôkazov bude postupovať v súlade so závermi judikovanými v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/9 a zásadami dokazovania v zmysle § 3 ods. 3 Daňového poriadku s tým, že svoje závery v rozhodnutí zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlí, pričom jeho povinnosťou je vyhodnotiť všetky dôkazy, t. j. svedčiace ako v neprospech, tak aj v prospech daňového subjektu, a to každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti.
31. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Preto o trovách konania rozhodol správny súd tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech, priznal náhradu trov konania, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
32. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak (ust. § 133 ods. 2 SSP). Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods. 1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.