Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_BA-5S-253-2019.pdf
PDF · 144.71 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
BA-5S/253/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a členov senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Ingridy Hudecovej v právnej veci žalobcu: LUKRA Slovakia, s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 35 865 946, právne zastúpený: JURANOVA | law firm, s. r. o., so sídlom Harmónia 3732, 900 01 Modra, IČO: 55 716 245, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102174034/2019 zo dňa 17.09.2019, takto
r o z h o d o l :
I. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. 102174034/2019 zo dňa 17.09.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Správny súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie august 2012. O výsledku tejto daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol z daňovej kontroly č. 9104408/5/4790349/2013/BieM zo dňa 24.10.2013 (ďalej len „protokol z daňovej kontroly“). Protokol z daňovej kontroly a výzva na vyjadrenie sa k zisteniam v ňom uvedeným boli doručené žalobcovi, ktorý sa k týmto zisteniam vyjadril podaním zo dňa 12.11.2013.
2. Správca dane rozhodnutím č. 104392775/2016;9104408/BieM zo dňa 01.12.2016 podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) určil žalobcovi rozdiel dane v sume 73 875,91 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2012 a priznal nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2012 v sume 85 483,09 eur. O podanom odvolaní žalobcu proti tomuto rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100438064/2017 zo dňa 10.03.2017 tak, že toto rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie, a to z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu.
3. Správca dane po zrušení svojho v poradí prvého rozhodnutia v predmetnej právnej veci a vrátení veci na ďalšie konanie rozhodnutím č. 101075793/2018;9104408/BieM zo dňa 31.05.2018 podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku priznal žalobcovi nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2012 v sume 85 483,09 eur. O podanom odvolaní žalobcu proti tomuto rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101876462/2018 zo dňa 24.09.2018 tak, že toto
rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že správca dane po vykonaných úkonoch vo vyrubovacom konaní nevyhodnotil všetky dôkazy a neoboznámil žalobcu so všetkými skutočnosťami do zápisnice o ústnom pojednávaní. Žalovaný tiež konštatoval, že rozhodnutie správcu dane nebolo riadne odôvodnené, a preto bolo nepreskúmateľné. Pri faktúrach, z ktorých nebolo priznané právo na odpočítanie dane, neboli uvedené všetky konkrétne zistenia, ktoré viedli k nepriznaniu dane a nepotvrdili skutočnosti uvedené na dokladoch, ktoré predložil žalobca, a z ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočet na dani z pridanej hodnoty.
4. Správca dane po zrušení svojho v poradí druhého rozhodnutia v predmetnej právnej veci a vrátení veci na ďalšie konanie rozhodnutím č. 101294552/2019;9104408/BieM zo dňa 29.05.2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel dane v sume 73 875,91 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2012. Správca dane zároveň priznal žalobcovi nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2012 v sume 85 483,09 eur a znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2012 zo sumy 159 359,00 eur na sumu 85 483,09 eur. V odôvodnení tohto rozhodnutia správca dane konštatoval, že svojím šetrením spochybnil dodanie tovaru žalobcovi zo strany dodávateľskej spoločnosti SPROGI s.r.o. Pre uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty bolo potrebné preukázať, že fakturovaný tovar bol fyzicky dodaný, a to práve tým dodávateľom, ktorý faktúry aj vystavil. Ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nebolo uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nebolo predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca dane taktiež konštatoval, že po opätovnom preverení predložených faktúr v rámci vyrubovacieho konania usúdil, že na základe faktúry č. 12000385 od dodávateľa SPROGI s.r.o. sa dodanie tovaru uskutočnilo.
5. O podanom odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 102174034/2019 zo dňa 17.09.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení tohto rozhodnutia žalovaný konštatoval, že prvostupňové rozhodnutie bolo riadne odôvodnené s uvedením všetkých skutočností, ktoré boli podkladom na jeho vydanie. Prvostupňové rozhodnutie obsahovalo vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu ako aj aj úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov. Správca dane v rámci kontroly postupoval v zmysle platných právnych predpisov, posudzoval dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, pričom pri hodnotení dôkazov postupoval podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov. Správca dane teda hodnotil všetky dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Prvostupňové rozhodnutie bolo riadne odôvodnené a preskúmateľné. Porušenie základných zásad správy daní zistené nebolo. Skutočnosť, že na základe zistených dôkazov nebola žalobcovi priznaná uplatnená daň z pridanej hodnoty, nebolo porušením § 3 daňového poriadku zo strany správcu dane. Správca dane pri vyrubení dane nevychádzal z pochybností, ale zo zistených skutočností a dôkazov, pričom žalobca mal vedomosť o dôvodoch nepriznania dane už v priebehu daňovej kontroly. Žalobca tak mal dostatok času a možností svoje tvrdenia uvedené v dokladoch riadne preukázať. Správca dane v danom prípade žiadal od žalobcu predložiť a preukázať dôkazy o zdaniteľných obchodoch, ktoré deklaroval svojím dodávateľom. Žalobca bol povinný splniť si svoju dôkaznú povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 45 a § 24 daňového poriadku. Bolo povinnosťou žalobcu preukázať vecne to, čo tvrdil na dokladoch. Vykonanými šetreniami neboli potvrdené platiteľom deklarované zdaniteľné obchody. Správca dane vykonal všetky úkony zákonným spôsobom.
II.
Žaloba
6. Žalobca sa žalobou zo dňa 15.11.2019, doručenou Krajskému súdu v Bratislave toho istého dňa, domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím (ďalej spolu len „rozhodnutie finančných orgánov“), ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie ako aj priznania práva na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
7. Rozhodnutie finančných orgánov vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože napadnuté rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí zákonnej lehoty na vyrubenie dane podľa § 69
daňového poriadku. Inými slovami, napadnuté rozhodnutie trpelo závažnou procesnou vadou konania spočívajúcou vo vydaní tohto rozhodnutia po uplynutí 5-ročnej lehoty na vyrubenie dane podľa § 69 daňového poriadku. Skutočnosť, že preklúzia práva vyrubiť daň znamenala úplnú prekážku v pokračovaní daňového konania, vrátane odvolacieho konania u žalovaného, podporovala aj ustálená správna súdna prax (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/2/2012 zo dňa 19.09.2012, sp. zn. 4Sžf/2/2012 zo dňa 26.06.2012, sp. zn. 4Sžf/5/2012 zo dňa 26.06.2012, sp. zn. 2Sžf/58/2011 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. 8Sžf/15/2015 zo dňa 23.02.2017). Právo finančných orgánov vyrubiť daň, resp. rozdiel dane uplynulo dňa 16.07.2019. Keďže napadnuté rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane, resp. rozdielu dane podľa § 69 daňového poriadku, napadnuté rozhodnutie bolo potrebné považovať za nezákonné.
8. V konaní pred finančnými orgánmi došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred nimi, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. V predmetnom konaní totiž došlo k účelovému prerušeniu vyrubovacieho konania a vykonaniu medzinárodnej výmeny daňových informácií bez opory v dovtedy vykonanom dokazovaní. V kontexte tohto nedôvodného prerušenia vyrubovacieho konania došlo k preklúzii práva vyrubiť daň už dňa 31.12.2018.
9. Nezákonnosť rozhodnutia finančných orgánov spočívala aj v ich nezrozumiteľnosti a nedostatku v nich uvedených dôvodov. Napadnuté rozhodnutie bolo nezrozumiteľné, pretože žalovaný sa v ňom nevysporiadal s namietanými vadami prvostupňového rozhodnutia.
10. Rozhodnutie finančných orgánov vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže finančné orgány zaťažili žalobcu dôkazným bremenom nad mieru dovolenú zákonom. Obsah dôkazného bremena daňového subjektu nebolo možné ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie akýchkoľvek skutočností, vrátane takých, na preukázanie ktorých neexistovala zákonná povinnosť, resp. ktorých preukázaním boli zaťažené iné subjekty. V rozhodnutí finančných orgánov chýbalo presné vymedzenie skutočností, ktoré bol povinný preukazovať žalobca, a teda vymedzenie okruhu dôkazov, ktorými žalobca musel podľa finančných orgánov disponovať. Od týchto skutočností bolo potrebné odlišovať skutočnosti, ktorých preukázanie síce nebolo zákonnou povinnosťou žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu, ale na ich preukázanie alebo nepreukázanie zo strany žalobcu bolo možné prihliadať pri vyhodnotení všetkých dôkazov v ich vzájomných súvislostiach. V zmysle správnej súdnej praxe na žalobcovi ako daňovom subjekte neležalo dôkazné bremeno v absolútnom rozsahu. Finančné orgány pochybili, ak pričítali žalobcovi existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno, ale tvorili dôkazné bremeno iného subjektu, resp. dôkazné bremeno finančných orgánov.
11. Finančné orgány upriamovali pozornosť na dodávateľa žalobcu, a to spoločnosť SPROGI s.r.o., pričom poukazovali na skutočnosti, ktoré svedčili o tom, že ide o problematický daňový subjekt. Finančné orgány však vo svojom rozhodnutí neuviedli presvedčivé a konkrétne úvahy o tom, ako tieto skutočnosti zaťažovali žalobcu, v akej miere a z akých konkrétnych dôvodov bolo možné pričítať na vrub žalobcu, že si zvolil tohto dodávateľa tovaru.
12. Nezákonnosť rozhodnutia finančných orgánov spočívala aj v tom, že toto rozhodnutie viedlo k dvojitému zdaneniu, a teda k porušeniu neutrality dane z pridanej hodnoty. S touto skutočnosťou sa finančné orgány vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadali. Z ustálenej rozhodovacej praxe Súdneho dvora Európskej únie pritom vyplývalo, že právo zdaniteľných osôb odpočítať daň z pridanej hodnoty, ktorú mali zaplatiť, resp. daň z pridanej hodnoty už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavovalo základnú zásadu spoločného systému dane z pridanej hodnoty.
13. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na povinnosť žalobcu preveriť si svojho obchodného partnera, na zásady obchodného styku a s tým súvisiacu povinnosť konateľa žalobcu vedieť vysvetliť a zdôvodniť uskutočnené daňové transakcie. S týmto konštatovaním žalovaného sa žalobca nestotožnil. Žalobca dôkladne preukázal v daňovom konaní uskutočnenie všetkých zdaniteľných obchodov a preukázal svoj nárok na odpočítanie dane faktúrami od spoločnosti SPROGI s.r.o. Navyše, žalobca preukázal počas daňového konania aj ďalšími dôkazmi (napr. svedeckými výpoveďami prepravcov, šoférov, či ďalších subjektov) reálne uskutočnenie finančnými orgánmi namietaných daňových transakcií.
14. Spoločnosť SPROGI s.r.o. potvrdila dodanie tovaru žalobcovi spolu s prepravcami (ich šoférmi), čo bolo podložené celou listinnou dokumentáciou a taktiež svedeckými výpoveďami, ktoré však príslušné finančné orgány v daňovom konaní riadne nevyhodnotili. Z rozhodnutia finančných orgánov bolo zrejmé, že nespochybňovali existenciu tovaru ako takého, a že finančné orgány nevyvracali ani to, že by ho žalobca nedodal svojim zákazníkom. Finančné orgány spochybňovali dodanie tovaru žalobcovi zo strany spoločnosti SPROGI s.r.o. Uvedený postup finančných orgánov bol formalistický a závažným spôsobom porušoval zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty.
III.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe
15. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 09.01.2020 navrhol žalobu zamietnuť konštatujúc, že zotrváva v celom rozsahu na svojom stanovisku uvedenom v napadnutom rozhodnutí.
16. Daňová kontrola začala dňa 21.11.2012 a bola ukončená dňa 31.10.2013 doručením protokolu z daňovej kontroly žalobcovi. Správca dane prerušil vyrubovacie konanie odo dňa 09.11.2017, a to z dôvodu podania množstva žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií, do dňa 25.05.2018, keď bola doručená posledná odpoveď. Prerušenie vyrubovacieho konania trvalo 197 dní. Prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 29.05.2019. Zánik práva podľa § 69 daňového poriadku nastal dňa 16.07.2019. Správca dane doručil žalovanému predkladaciu správu dňa 24.07.2019. Žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie dňa 17.09.2019, pričom toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 19.09.2019.
17. K zániku práva vyrubiť daň, resp. rozdiel dane značnou mierou prispel žalobca, resp. jeho splnomocnený zástupca (ďalej len „zástupca žalobcu“), ktorý dohodol so správcom dane dňa 10.11.2015 pri nahliadnutí do spisu ústne pojednávanie vo veci na deň 27.11.2015. Dňa 24.11.2015 potom ale telefonicky kontaktoval správcu dane a uviedol, že sa dňa 27.11.2015 nedostaví na pojednávanie, pretože sa stále spracováva prehľad transakcií a ozve sa v 50. týždni, t.j. od 07.12.2015. Dňa 10.12.2015 zástupca žalobcu kontaktoval správcu dane, že sa nedostaví na pojednávanie, pretože sa stále spracúvajú a hľadajú podporné dokumenty. Zástupca žalobcu zároveň navrhol termín pojednávania na deň 13.01.2016. V tento deň sa zástupca žalobcu dostavil na pojednávanie a predložil správcovi dane spárovanie faktúr, vážnych lístkov na obilie a prepravcov s navrhnutým riešením pre správcu dane. Zástupca žalobcu však žiadne jednoznačné dôkazy nepredložil.
18. V predmetnej právnej veci nebolo sporné, že doručenie protokolu z daňovej kontroly dňa 31.10.2023 bolo považované podľa § 69 ods. 3 daňového poriadku za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo na uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov. Príslušný odkaz vo vysvetlivkách uvádzal aj zákon o dani z pridanej hodnoty. Keďže preklúzia znamenala zánik práva v celosti, teda zánik práva vyrubiť daň, ale aj práva na uplatnenie dane, v danom prípade žalobcovi zaniklo právo na určený rozdiel dane v sume 73 875,91 eur, čo bola výška nepriznaného nadmerného odpočtu.
19. Správca dane už v priebehu daňovej kontroly preveril dopravcov, ktorí mali vykonať prepravu obilia pre žalobcu, ako aj daňové subjekty, z ktorých skladov malo byť obilie od spoločnosti SPROGI s.r.o. nakladané pre žalobcu. Aj napriek tomu žalobca požadoval znova preveriť tie isté subjekty, čomu správca dane vyhovel vo vyrubovacom konaní, ale nové dôkazy nezískal. Po vrátení veci žalovaným správca dane vo vyrubovacom konaní vydal výzvu na preukázanie dôkazov do 15 dní od jej prevzatia. Výzva bola žalobcovi doručená dňa 13.07.2017. Zástupca žalobcu požiadal o predĺženie lehoty do dňa 28.09.2017 a v tento deň bolo doručené elektronicky podanie k výzve.
20. K námietke o účelovom prerušení vyrubovacieho konania z dôvodu vydania žiadostí o medzinárodnej výmene daňových informácií bolo potrebné uviesť, že žalovaný vo svojom rozhodnutí v predmetnej právnej veci uložil správcovi dane po vrátení veci na ďalšie konanie preveriť všetky jednotlivé zdaniteľné obchody s poľnohospodárskymi komoditami. Žalobca totiž deklaroval v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty množstvo zdaniteľných obchodov s oslobodením od dane.
21. Nepriznaním odpočtu dane z pridanej hodnoty žalobcovi nebola porušená zásada neutrality dane z pridanej hodnoty. To, že sa žalobca nestotožnil s konštatovaním žalovaného, že bolo na daňovom
subjekte, s kým uzatvorí obchody a či si preverí svojho obchodného partnera, bol jeho subjektívny názor, ktorý bol v rozpore s právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky prezentovaným v rozhodnutiach, na ktoré poukázal žalovaný.
IV.
Replika žalobcu
22. Žalobca v replike zo dňa 29.01.2020 zotrval na žalobnej argumentácii.
23. Žalobca si právo na nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty uplatnil riadne podľa zákona o dani z pridanej hodnoty podaním daňového priznania v lehote, resp. podaním dodatočného daňového priznania v roku 2012. Vôbec preto nemohla byť reč o tom, že by právo na nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty neuplatnil v prekluzívnej lehote. Tvrdenia žalovaného v tomto smere nemali žiadnu oporu v zákone a boli nesprávne.
24. S tvrdeniami žalovaného, že žalobca prispel k preklúzii práva vyrubiť daň, resp. rozdiel dane tým, že navrhol odloženie ústneho pojednávania pôvodne dohodnutého so správcom dane na deň 27.11.2015 alebo keď požiadal o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia, nebolo možné súhlasiť. Bolo potrebné dôrazne odmietnuť aj tvrdenie žalovaného, že by žalobca počas vyrubovacieho konania umelo a neúčelne naťahoval čas. Naopak, k preklúzii práva vyrubiť daň došlo neefektívnym vedením daňového a vyrubovacieho konania zo strany finančných orgánov.
25. S účinnosťou odo dňa 01.01.2018 bolo trvanie vyrubovacieho konania časovo limitované na 3 mesiace. Uvedenú lehotu by finančné orgány v danom posudzovanom prípade mnohonásobne prekročili, a to ešte pred namietaným prerušením konania. Vyrubovacie konanie začalo dňa 01.11.2013 a prvé rozhodnutie vo veci správca dane vydal až dňa 01.12.2016, t.j. po viac ako troch rokoch od začiatku vyrubovacieho konania. K prerušeniu vyrubovacieho konania pristúpil správca dane až dňa 09.11.2017, t.j. po štyroch rokoch od začatia vyrubovacieho konania. K tak dlhému trvaniu vyrubovacieho konania došlo len z dôvodov na strane finančných orgánov, a to najmä z dôvodov neefektívneho a nezákonného postupu správcu dane, keď žalovaný musel až dva razy zrušiť rozhodnutie správcu dane a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uvedená extrémna dĺžka vyrubovacieho konania dokresľuje extrémnu neefektívnosť správcu dane pri vedení predmetného konania.
26. Žalobca viacerými podaniami vysvetlil a preukázal priebeh zdaniteľných obchodov s dodávateľom, t.j. spoločnosťou SPROGI s.r.o. Žalobca svedeckými výpoveďami prepravcov preukázal prepravu tovaru, predložil celkový prehľad a detailnú evidenciu dodávateľských faktúr od spoločnosti SPROGI s.r.o. spolu so spárovanými prepravnými faktúrami, vážnymi lístkami z nakladania a vykladania tovaru, výdajkami a ďalšími informáciami. Žalobca preto dostatočne uniesol vlastné dôkazné bremeno k uskutočneniu zdaniteľných obchodov, voči ktorým namietali finančné orgány.
27. Žalovaný možnosť podať dupliku k replike žalobcu nevyužil.
V.
Konanie na správnom súde
28. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“), začal s účinnosťou od 01.06.2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), na ktorý prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5S/253/2019 v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 6S správneho súdu a je na tomto súde vedená pod sp. zn. BA-5S/253/2019.
29. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v spojení
s § 3 ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté rozhodnutie vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. O žalobe správny súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, keď síce žalobca žiadal na prejednanie veci nariadiť pojednávanie, avšak následne podaním zo dňa 22.01.2021 súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na webovej stránke správneho súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 16.12.2025.
VI.
Relevantné právne predpisy
30. Podľa § 63 ods. 9 daňového poriadku, doručené rozhodnutie, proti ktorému nemožno podať odvolanie, je právoplatné.
31. Podľa § 68 ods. 4 daňového poriadku, daň je vyrubená a) rozhodnutím správcu dane, b) podaním daňového priznania vrátane dodatočného daňového priznania alebo c) zaplatením dane, pri ktorej nie je povinnosť podať daňové priznanie.
32. Podľa § 69 ods. 1 daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. Ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto daňová strata vykázaná.
33. Podľa § 69 ods. 2 daňového poriadku, ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov možno najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.
VII.
Právne posúdenie veci správnym súdom
34. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie finančných orgánov vo veci odpočtu na dani z pridanej hodnoty. Úlohou správneho súdu v nadväznosti na žalobcom podanú žalobu bolo v medziach žalobných námietok posúdiť, či finančné orgány pri vydaní tohto rozhodnutia a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, postupovali v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou.
35. Keďže v preskúmavanej právnej veci má (vzhľadom na žalobné námietky) zásadný význam otázka preklúzie práva vyrubiť daň, resp. rozdiel dane (ďalej len „právo vyrubiť daň“), správny súd prvotne pripomína, že preklúzia je právny inštitút, ktorý je upravený naprieč rôznymi odvetviami právneho poriadku. Tento právny inštitút sa tradične vyskytuje v súkromnom práve, ale tiež aj vo verejnom práve, pričom jeho hlavným účelom je v prvom rade zabezpečenie právnej istoty a sekundárne tiež ochrana povinného subjektu. Predmetom preklúzie môže byť tak majetkové právo ako aj možnosť vykonať procesný úkon. Zo širokého zastúpenia preklúzie v rôznych právnych odvetviach vyplývajú obsahové rozdiely, avšak aj napriek určitým rozdielom možno určiť základné znaky, ktoré sú pre preklúziu spoločné a bez ktorých by o preklúzii nebolo možné vôbec hovoriť. Medzi tieto znaky možno zaradiť samotnú konštrukciu preklúzie, ktorá je založená na dvoch právnych skutočnostiach, a to na uplynutí doby a neuplatnení práva v tejto dobe. Dôsledkom preklúzie je zánik samotného práva. S takto závažným dôsledkom preklúzie je potom spojená povinnosť orgánu verejnej správy prihliadať na preklúziu z úradnej povinnosti.
36. Právny inštitút preklúzie je upravený aj v oblasti daňového práva vo vzťahu k právu vyrubiť daň, keď daňový poriadok stanovuje lehotu na vyrubenie dane, ktorá má charakter prekluzívnej lehoty. Zmyslom jasného stanovenia lehoty na vyrubenie dane, ktorá má charakter prekluzívnej lehoty, je jednak zabezpečenie právnej istoty na strane daňových subjektov ako aj na strane finančných orgánov, jednak vytvorenie stimulu pre včasné usporiadanie právnych vzťahov oboch strán. Predmetná lehota zároveň predstavuje určitú bariéru pre eventuálne svojvoľné zásahy do právnej sféry daňových subjektov, ku ktorým by pri jej absencii mohlo dochádzať. V nadväznosti na predmetnú lehotu možno konštatovať, že obe strany by mali mať objektívne daný a jednoznačne definovaný časový priestor, v ktorom môžu vzájomne vysporiadať právne vzťahy plynúce z daňových povinností. Dĺžka tejto lehoty by potom mala byť vyvážená tak, aby zohľadňovala komplikovanosť a náročnosť danej matérie, ale zároveň nepredstavovala nedôvodný zásah do právnej istoty zúčastnených strán, ktoré v tejto súvislosti postihuje povinnosť preukazovať svoje tvrdenia.
37. V nadväznosti na lehotu na vyrubenie dane správny súd pripomína, že táto lehota je zachovaná, ak finančné orgány v jej rámci právoplatne rozhodnú o vyrubení dane. Je pravdou, že daňový poriadok v § 69 ods. 1 neustanovuje, že rozhodnutie o vyrubení dane musí v lehote stanovenej v tejto právnej norme nadobudnúť právoplatnosť. Na druhej strane právoplatnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, a teda aj finančného orgánu, je taká vlastnosť rozhodnutia, v dôsledku ktorej sa výrok o práve alebo povinnosti stáva záväzným, to znamená nenapadnuteľným riadnymi opravnými prostriedkami zo strany účastníka konania. Z procesného hľadiska je až v tomto momente ukončený postup finančného orgánu pri vyrubení dane. U právoplatného rozhodnutia je už možné nepochybne vychádzať z toho, že daň bola vyrubená. V tejto súvislosti možno spomenúť, že konanie vo veci vyrubenia dane je založené na princípe dvojinštančnosti konania, pričom rozhodnutie správcu dane a prípadné rozhodnutie žalovaného tvorí jeden celok. Takisto možno uviesť, že ak bolo vydané a daňovému subjektu oznámené rozhodnutie správcu dane, proti ktorému je odvolanie prípustné a daňový subjekt sa odvolania proti nemu nevzdal, nemožno toto rozhodnutie posudzovať tak, že ním bola daň vyrubená, pretože až do vybavenia prípadného odvolania podaného daňovým subjektom sa odkladá právoplatnosť príslušného rozhodnutia, pričom je zrejmé, že rozhodnutie žalovaného o odvolaní môže viesť k inému výsledku, ako tomu bolo v prípade rozhodnutia správcu dane. Správny súd na podporu záveru, že lehota na vyrubenie dane, resp. rozdielu dane je zachovaná, ak finančné orgány v jej rámci právoplatne rozhodnú o vyrubení dane, resp. rozdielu dane, poukazuje na analogický záver prezentovaný v rámci českej správnej súdnej praxe (napr. uznesenie českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 9Afs/86/2007 zo dňa 23.10.2007). Správny súd napokon poznamenáva, že aj podľa slovenskej správnej súdnej praxe (vzťahujúcej sa síce k problematike správneho trestania) je prekluzívna lehota zachovaná, ak je v rámci nej zo strany orgánu verejnej správy právoplatne rozhodnuté (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Asan/2/2019 zo dňa 20.05.2020, ods. 42 a tam uvedené ďalšie súdne rozhodnutia).
38. Z hľadiska uvedených východísk bolo potrebné posúdiť aj preskúmavanú právnu vec venujúc osobitnú pozornosť namietanej preklúzii práva finančných orgánov vyrubiť žalobcovi daň a majúc na pamäti, že v prípade dôvodnosti tejto námietky stráca opodstatnenie vysporiadanie sa s ostatnými námietkami žalobcu, keďže vysporiadanie sa s ostatnými námietkami žalobcu by nemohlo nič zmeniť na závere o dôvodnosti žaloby.
39. Správny súd z administratívneho spisu zistil, že daňová kontrola začala dňa 21.11.2012 a bola ukončená doručením protokolu z daňovej kontroly žalobcovi dňa 31.10.2013, a že teda vyrubovacie konanie začalo dňa 01.11.2013. Správny súd z administratívneho spisu ďalej zistil, že vyrubovacie konanie bolo prerušené odo dňa 09.11.2017 do dňa 25.05.2018. Správny súd z administratívneho spisu napokon tiež zistil, že s prihliadnutím k dobe prerušenia vyrubovacieho konania lehota na vyrubenie dane žalobcovi zo strany finančných orgánov uplynula dňa 16.07.2019.
40. Správny súd zo súdneho spisu zistil, že samotný žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že zánik práva vyrubiť daň podľa § 69 daňového poriadku nastal dňa 16.07.2019, a že napadnuté rozhodnutie bolo vydané dňa 17.09.2019. Žalovaný si teda bol vedomý toho, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané po uplynutí prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane žalobcovi.
41. Sumarizujúc uvedené, medzi žalobcom na jednej strane a žalovaným na druhej strane nebolo sporné, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané po uplynutí prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane žalobcovi.
42. Z doposiaľ uvedeného je zrejmé, že žalovaný na preklúziu práva vyrubiť žalobcovi daň neprihliadol, keďže žalobcovi určil rozdiel dane a znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty. V nadväznosti na túto skutočnosť správny súd pripúšťa, že pri celkom výnimočných okolnostiach možno aprobovať postup finančných orgánov, v rámci ktorého tie neprihliadnu na preklúzia práva vyrubiť daňovému subjektu daň. Finančné orgány však v takom prípade musia vo svojom rozhodnutí explicitne, zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu vysvetliť dôvody, kvôli ktorým neprihliadli na preklúziu práva vyrubiť daňovému subjektu daň, pričom finančnými orgánmi uvádzané dôvody samozrejme musia mať oporu v administratívnom spise a musia predstavovať celkom výnimočné okolnosti. Túto povinnosť majú finančné orgány aj vtedy, ak daňový subjekt preklúziu práva vyrubiť mu daň výslovne nenamieta, keďže na preklúziu predmetného práva musia prihliadať z úradnej povinnosti. Pokiaľ finančné orgány neprihliadnutie na preklúziu práva vyrubiť daňovému subjektu daň vo svojom rozhodnutí explicitne, zrozumiteľne a dostatočnom rozsahu neodôvodnia, ich rozhodnutie je potom v tomto smere nepreskúmateľné.
43. Z napadnutého rozhodnutia správny súd zistil, že žalovaný v ňom neprihliadnutie na preklúziu práva vyrubiť žalobcovi daň vôbec neodôvodňoval. Ak žalovaný neprihliadol na preklúziu práva vyrubiť žalobcovi daň bez toho, aby náležite odôvodnil túto skutočnosť, vychádzal pri svojom rozhodovaní z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorého dôsledkom je nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.
44. Správny súd pre úplnosť poznamenáva, že v čase podania odvolania žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu lehota na vyrubenie dane ešte neuplynula. Odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu bolo správcovi dane doručené dňa 28.06.2019. Lehota na vyrubenie dane žalobcovi uplynula dňa 16.07.2019. Žalobca teda v odvolaní nemal dôvod namietať preklúziu práva vyrubiť mu daň. Keďže žalovaný mal na preklúziu práva vyrubiť daň prihliadať z úradnej povinnosti, žalobca ani nebol povinný dodatočne v rámci odvolacieho konania namietať preklúziu práva vyrubiť mu daň.
45. Žalovaný v zásade až vo vyjadrení k žalobe poukázal na okolnosti, ktoré ho (zrejme) viedli k neprihliadnutiu na preklúziu práva vyrubiť žalobcovi daň (pričom vo vyjadrení k žalobe samotný žalovaný uviedol, že zánik práva podľa § 69 daňového poriadku nastal dňa 16.07.2019, a že napadnuté rozhodnutie vydal dňa 17.09.2019). V tejto súvislosti správny súd pripomína, že nedostatky odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy nie je možné zhojiť doplnením dôvodov, či zrozumiteľnejším formulovaním dôvodov predmetného rozhodnutia v správnom súdnom konaní. Pre správny súd posudzujúci zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je právne relevantná len argumentácia uvedená v rozhodnutí orgánu verejnej správy (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Svk/24/2023 zo dňa 14.12.2023, ods. 32). Inými slovami, písomné vyjadrenie orgánu verejnej správy ako žalovaného v správnom súdnom konaní nenahrádza odôvodnenie jeho rozhodnutia vo veci (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžk/9/2017 zo dňa 30.05.2018, ods. 32). Nedostatky odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy teda nie je možné konvalidovať vyjadreniami orgánu verejnej správy ako žalovaného v správnom súdnom konaní (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Szak/5/2017 zo dňa 22.05.2017).
46. Napriek skutočnosti, že správny súd pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zásadne vychádza z obsahu preskúmavaného rozhodnutia, považuje za vhodné (na účely ďalšieho konania žalovaného v predmetnej právnej veci) zaujať stanovisko k okolnostiam, ktoré žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol ako okolnosti odôvodňujúce neprihliadnutie na preklúziu práva vyrubiť žalobcovi daň.
47. Námietka žalovaného, že uplynutie zákonnej lehoty na vyrubenie dane značnou mierou zavinil žalobca, keďže jeho právny zástupca dohodol dňa 10.11.2015 so správcom dane ústne pojednávanie vo veci na deň 27.11.2015, pričom z dôvodov na strane právneho zástupcu žalobcu sa ústne pojednávanie nakoniec uskutočnilo až dňa 13.01.2016, nebola dôvodná. V danom prípade totiž ide o obdobie približne dvoch mesiacov, pričom finančné orgány mali na vyrubenie dane 5 rokov, t.j. 60 mesiacov, v rámci ktorých
mohli žalobcovi vyrubiť daň. Správny súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že daňové konanie je jedným z typov správneho konania a rozhodujúcu úlohu v rámci správneho konania má orgán verejnej správy, ktorý konanie vedie, rozhoduje v ňom a nesie zaň tiež zodpovednosť. Voči daňovým subjektom vystupuje príslušný orgán verejnej správy vo vrchnostenskom, t.j. mocenskom, postavení, a teda jednostranne rozhoduje o ich právach a povinnostiach. Musí pritom mať na zreteli, že daňový subjekt disponuje právom na správne zistenie a stanovenie dane, a to po dobu plynutia lehoty na jej vyrubenie. Zákonná úprava za týmto účelom vybavila príslušný orgán verejnej správy celým radom prostriedkov umožňujúcich zabezpečenie riadneho a rýchleho priebehu správneho konania. Je potom vecou príslušného orgánu verejnej správy, aby vykonal všetky potrebné úkony k včasnému skončeniu predmetného správneho konania.
48. Správny súd úkony a postup žalobcu v správnom konaní, v ktorom bolo vydané rozhodnutie finančných orgánov, t.j. v správnom konaní, v ktorom bolo vydané prvostupňové rozhodnutie a napadnuté rozhodnutie, nepovažoval za také, v dôsledku ktorých by bolo možné konštatovať, že žalobca značnou mierou zavinil uplynutie zákonnej lehoty na vyrubenie dane. V tejto súvislosti správny súd opätovne pripomína, že finančné orgány mali k dispozícii 5 rokov, t.j. 60 mesiacov, v rámci ktorých mohli žalobcovi vyrubiť daň. Ak aj žalobca v priebehu vyrubovacieho konania navrhol vykonanie dôkazov alebo predložil určité dôkazy, uvedená doba piatich rokov, t.j. 60 mesiacov, bola dostatočne dlhé na to, aby finančné orgány náležite zistili skutkový stav a vo veci riadne rozhodli, keď okolnosti relevantné pre ich rozhodnutie finančné orgány zisťovali, resp. preverovali aj v rámci daňovej kontroly. Bez povšimnutia pritom pri posudzovaní dôvodov uplynutia prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane žalobcovi nemohla zostať skutočnosť, že rozhodnutie správcu dane v preskúmavanej právnej veci bolo dva razy zrušené žalovaným s tým, že vec bola vrátená správcovi dane na ďalšie konanie.
49. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietol, že preklúzia znamená zánik práva v celosti, teda zánik práva vyrubiť daň, ale aj práva na uplatnenie dane, a že teda žalobcovi zaniklo právo na určený rozdiel dane, táto námietka žalovaného nebola dôvodná. Žalobca si totiž právo na nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty uplatnil riadne v súlade so zákonom o dani z pridanej hodnoty podaním daňového priznania, resp. podaním dodatočného daňového priznania v roku 2012, ako to dôvodne uviedol v replike. Správny súd ostatne pripomína, že daňová kontrola v preskúmavanej právnej veci bola vykonaná „na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti“, ako to vyplýva z poverenia na výkon daňovej kontroly zo dňa 09.11.2012, a teda zjavne v nadväznosti na žalobcom uplatnené právo na nadmerný odpočet na danie z pridanej hodnoty.
50. Sumarizujúc uvedené, ak žalovaný napadnutým rozhodnutím vydaným po uplynutí prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane žalobcovi potvrdil prvostupňové rozhodnutie bez toho, aby vo svojom rozhodnutí explicitne, zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu vysvetlil dôvody, kvôli ktorým neprihliadol na preklúziu práva na vyrubenie dane žalobcovi, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorá skutočnosť sama bez ďalšieho zakladá dôvod na zrušenie tohto rozhodnutia.
51. Aj keď vyššie uvedená vada napadnutého rozhodnutia sama bez ďalšieho zakladá dôvod na zrušenie tohto rozhodnutia, správny súd považuje za vhodné vyjadriť sa aj k žalobným námietkam, v rámci ktorých žalobca tvrdil, že počas daňového konania preukázal reálne uskutočnenie finančnými orgánmi namietaných („rozporovaných“) daňových transakcií, a k žalobným námietkam týkajúcim sa vyhodnotenia dôkazov zo strany finančných orgánov. V nadväznosti na tieto žalobné námietky potom správny súd prvotne uvádza, že rozhodnutia finančných orgánov nasvedčujú tomu, že finančné orgány na základe vykonaného dokazovania nepriznali žalobcovi právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z predmetných faktúr z dôvodu nepreukázania nadobudnutia obilia od dodávateľa uvedeného na faktúrach, a to od spoločnosti SPROGI s.r.o. V tejto súvislosti možno spomenúť, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí výslovne uviedol, že „správca dane platiteľovi nepriznal právo na odpočítanie DPH z uvedených faktúr z dôvodu nepreukázania nadobudnutia obilia od dodávateľa uvedeného na faktúrach, spoločnosti SPROGI s.r.o. ...“ (str. 6), a že „z predložených dokladov vyplýva, že platiteľ žiadnym spôsobom nepreukázal tvrdené skutočnosti, že obilie mu dodala spoločnosť SPROGI s.r.o.“ (str. 9). V tejto súvislosti možno ďalej spomenúť vyjadrenie správcu dane v prvostupňovom rozhodnutí, podľa ktorého „pre uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty je potrebné preukázať, že fakturovaný tovar bol fyzicky dodaný a to práve tým dodávateľom, ktorý faktúry aj vystavil“ (str. 22). Finančné orgány teda dôvodili, že musí byť nesporne preukázané, že preverované zdaniteľné plnenia boli poskytnuté práve tým dodávateľom, ktorý bol na faktúrach ako dodávateľ označený. Pre úplnosť správny súd poukazuje
aj na vyjadrenie žalovaného k žalobe, v ktorom žalovaný uviedol, že „žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, ktoré mu vyplýva z § 45 ods. 2 a § 24 daňového poriadku, pretože nepreukázal obsahovo, že mu predmet dane dodal deklarovaný dodávateľ uvedený na faktúrach, z ktorých si uplatnil právo na odpočítanie dane“ (str. 6 vyjadrenia žalovaného k žalobe).
52. Pokiaľ finančné orgány vo svojom rozhodnutí dôvodili, že musí byť nesporne preukázané, že preverované zdaniteľné plnenia boli poskytnuté práve tým dodávateľom, ktorý bol na faktúrach ako dodávateľ označený, správny súd poukazuje na záver Súdneho dvora Európskej únie prezentovaný v rozhodnutí vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 09.12.2021, podľa ktorého hmotnoprávnou podmienkou odpočtu dane z pridanej hodnoty nie je stotožnenie skutočného dodávateľa so subjektom uvedeným na faktúre, ale status dodávateľa, ktorý musí byť zdaniteľnou osobou. Nedodržanie formálnych podmienok môže mať za následok nepriznanie odpočtu dane z pridanej hodnoty, ak porušenie takýchto formálnych požiadaviek znemožňuje predloženie jasného dôkazu o tom, že hmotnoprávne požiadavky boli splnené.
53. V nadväznosti na konštatovanie finančných orgánov, že musí byť nesporne preukázané, že preverované zdaniteľné plnenia boli poskytnuté práve tým dodávateľom, ktorý bol na faktúrach ako dodávateľ označený, správny súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že v zmysle aktuálnej rozhodovacej praxe Súdneho dvora Európskej únie (napr. rozhodnutie vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 03.09.2020) nie je možné odmietnuť odpočítanie dane len z dôvodu, že daňový subjekt nevie preukázať, že tovar dodal ním deklarovaný dodávateľ. Hmotnoprávne podmienky, ktorým podlieha právo na odpočítanie dane sú splnené len vtedy, ak sa reálne uskutočnilo dodanie tovaru alebo poskytnutie služieb, na ktoré sa vzťahuje faktúra. Z uvedeného rovnako vyplýva, že vznik daňovej povinnosti sa viaže k dodaniu tovaru alebo služby, ale bez toho, aby dodávateľ bol bližšie konkretizovaný. Podľa Súdneho dvora Európskej únie skutočnosť, že dotknutý tovar nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru, ani jej subdodávateľ, nepostačuje na vyvodenie záveru, že k predmetnému dodaniu tovaru nedošlo, a ani k tomu, aby mohlo byť odopreté právo na odpočítanie dane. Z rozhodnutia teda nevyplýva, že hmotnoprávnou podmienkou na uplatnenie práva na odpočet dane je to, že tovar alebo služby musia byť dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach a uvedenému dodávateľovi vznikla aj daňová povinnosť. Hmotnoprávnou podmienkou pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane je to, že daňový subjekt disponuje materiálnou existenciou plnenia, na ktoré sa vzťahuje faktúra a predloží doklady a dôkazy, že v danom prípade tovar, na základe ktorého vzniklo právo na odpočítanie dane, použil pre potreby svojich vlastných zdaniteľných transakcií. Právo na odpočítanie dane možno zamietnuť len vtedy, ak by porušenie formálnych požiadaviek viedlo k nemožnosti predložiť jasný dôkaz o tom, že hmotnoprávne podmienky boli splnené alebo sa preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (obdobne napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/52/2021 zo dňa 15.11.2022).
54. Samotná skutočnosť, že plnenie nebolo skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach alebo jeho subdodávateľom, teda nepostačuje na nepriznanie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty. Ako to už bolo uvedené, právo na odpočet dane z pridanej hodnoty možno odoprieť v prípade porušenia formálnych požiadaviek vtedy, ak by porušenie formálnych požiadaviek viedlo k nemožnosti predložiť jasný dôkaz o tom, že hmotnoprávne podmienky boli splnené alebo sa preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Týmto smerom ale finančné orgány svoju argumentáciu v odôvodnení svojho rozhodnutia neviedli. V tomto smere je tak rozhodnutie finančných orgánov nepreskúmateľné, avšak správny súd vzhľadom na vyššie uvedenú vadu nesprávneho právneho posúdenia vec nevzhliadol v tejto okolnosti ďalší dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia.
55. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže žalovaný napadnutým rozhodnutím vydaným po uplynutí prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane žalobcovi potvrdil prvostupňové rozhodnutie bez toho, aby vo svojom rozhodnutí explicitne, zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu vysvetlil dôvody, kvôli ktorým neprihliadol na preklúziu práva na vyrubenie dane žalobcovi, a preto ho postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
56. V ďalšom konaní bude žalovaný viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku a s poukazom na jeho odôvodnenie bude jeho úlohou opätovne rozhodnúť o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu. Žalovaný pritom bude dbať na náležité odôvodnenie svojho rozhodnutia
tak, aby bolo preskúmateľné, a to tak z hľadiska jeho zrozumiteľnosti ako aj z hľadiska dostatočnosti dôvodov.
57. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
58. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.