Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26CoPr/1/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Jančíkovej a členov senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Marianny Hirkovej, v spore žalobcu: Centrum sociálnych služieb v Poprade, Komenského 3454/1, 058 01 Poprad, IČO: 00 691 844, zastúpený: A. B. C., advokátkou, so sídlom D. X, XXX XX E. proti žalovanej: E. F. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX E., zastúpená: Advokátska kancelária A. B. B., s. r. o., so sídlom C. XXXX/XX, XXX XX E., IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 3.240,80 eur s prísl. a o vzájomnej žalobe o zaplatenie 4.933,23 eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. - 335 zo dňa 2.5.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I.

II. Zrušuje rozsudok vo výroku III., ktorým vzájomnú žalobu žalovanej v prevyšujúcej časti zamietol a vo výroku IV. o trovách konania, a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konania a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom - 335 zo dňa 2.5.2025 v I. výroku uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.240,08 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v II. výroku uložil žalobcovi zaplatiť žalovanej sumu vo výške 34,14 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 34,14 eur od 01.12.2023 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v III. výroku v prevyšujúcej časti vzájomnú žalobu zamietol a v IV. výroku uložil žalovanej nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %.

2. Žalobca sa domáhal zaplatenia 3.240,08 eur titulom 1/ vrátenia nákladov na štúdium podľa Dohody o zvyšovaní kvalifikácie zo dňa 15.1.2023, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanej možnosť absolvovať špecializačné štúdium, pracovné úľavy, preplatenie poplatkov za štúdium a cestovných výdavkov a žalovaná sa zaviazala zotrvať po skončení štúdia u zamestnávateľa v pracovnom pomere po dobu 5 rokov s tým, že v prípade nedodržania tejto povinnosti bude zaviazaná uhradiť zamestnávateľovi vynaložené náklady; a 2/ a vrátenia stabilizačného príspevku podľa Dohody o poskytnutí stabilizačného príspevku zo dňa 19.1.2023, ktorý bol žalovanej poskytnutý z dotačných prostriedkov v sume 4.000,- eur, pričom žalovaná sa zaviazala zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere a vykonávať pracovnú činnosť „sestra“ po dobu najmenej 3 rokov s tým, že v prípade nezotrvania v pracovnom pomere po túto dobu bude povinná vrátiť žalobcovi pomernú časť poskytnutého stabilizačného príspevku. Keďže žalovaná ukončila pracovný pomer so žalobcom dohodou zo dňa 18.07.2023 na základe jej vlastnej žiadosti zo dňa 13.07.2023, pracovný pomer sa skončil dňom 18.08.2023.

3. Žalovaná s nárokom žalobcu nesúhlasila, keďže povinnosť vrátiť poskytnutý stabilizačný príspevok zanikla započítaním s pohľadávkou, ktorú si žalovaná uplatnila voči žalobcovi. Podľa žalovanej žalobca nevyplatil žalovanej mzdu za nadčasy za rok 2022 v počte 107,56 hodín (nadčas 70,26 hodín + 37,30 hod za odpracovanú a nezaplatenú karanténu od 14.02.2022 do 20.02.2022, kde bola žalovaná na pracovisku v nepretržitej prevádzke 24/7, pričom nemala zohľadnenú prácu v noci a cez víkendy ako sestra v zmennej prevádzke) a za obdobie 01-07/2023 v počte 55,59 hod (14,47 + 19,39 + 21,33), spolu 164 hod.. Ďalej žalovaná svoj nárok odôvodňovala aj tým, že v mesiacoch 05-07/2023 okrem svojej práce ako vedúcej zariadenia (tím líder) suplovala prácu sestry a to: v mesiaci 05/2023 = 26 hodín; v mesiaci 06/2023 97,5 hod. + 12 hod. (nočná bez príplatkov nezarátaná vôbec); v mesiaci 07/2023 = 71,5 hod. + 62,5 hod., spolu 269,5 hod.. Žalovaná odrobila spolu nadčasy za obdobie január 2022 do júl 2023 celkom 433,5 hod. krát priemerná hodinová mzda žalovanej v uvedenom období 9,09 eur na hodinu zvýšená o 25 % v zmysle na 11,38 eur = za prácu nadčas 4.933,23 eur (11,38 x 433,5). Po odrátaní žalovanej sumy 3.240,08 eur nevyplatil žalobca žalovanej sumu 1.693,15 eur (4.933,23 eur

- 3.240,08 eur), pričom žalovanej nebolo poskytnuté za prácu nadčas žiadne náhradné voľno.

4. Žalobca na protinávrh žalovanej namietal, že neupravuje možnosť zániku pohľadávok formou započítania, a preto ním uplatnená pohľadávka započítaním nezanikla. Pohľadávku uplatnenú žalovanou žalobca v celom rozsahu neuznal, k čomu dodal, že žalovaná pracovala ako sestra menovaná do funkcie tím lídra, teda bola vedúcim zamestnancom s uplatnením si pružného pracovného času v zmysle a 89 a interného predpisu, kedy sama si zvolila začiatok a koniec pracovného času v rámci stanoveného časového úseku. V období mesiacov január - december 2022 a január - júl 2023 žalovanej žalobca ako zamestnávateľ prácu nadčas nenariadil, neschválil, ani sa so žalovanou inak nedohodol. Karanténu a jej prevádzku riadila samotná žalovaná a vybraných zamestnancov do karantény zaradila od 15.02.2022 od 6:30 hod. do 20.02.2022 do 19:00 hod., pričom žalovaná a ostatní zamestnanci (sestra a dve opatrovateľky) nastúpili do karantény dobrovoľne, na základe vlastného rozhodnutia. Žalobca poukázal, že žalovaná mala ako tím líder povinnosť vypracovať rozpis zmien zamestnancov počas karantény, no tento rozpis k mesačnému plánu zmien ako podkladu k mesačnému vyúčtovaniu miezd nepredložila. Žalobca však uviedol, že počas karantény boli v zariadení opatrovateľskej služby poskytované služby 18 prijímateľom, pričom pri plnej obsadenosti prevádzky s kapacitou 30 prijímateľov sú do pracovných zmien plánované dve opatrovateľky a jedna sestra v dennej zmene, jedna opatrovateľka a jedna sestra v nočnej zmene. Ku karanténe žalobca dodal, že žalovaná a aj ostatní zamestnanci mali po karanténe nárok na čerpanie voľna a nikto z nich nebol nútení a ani reálne nevykonávali prácu nepretržite 24/7. Mzda za vykonanú prácu bola žalovanej vyplácaná na podklade mesačných výkazov, ktoré samotná žalovaná vyhotovovala a predkladala priamej nadriadenej, t. j. riaditeľke k schváleniu vždy po ukončení mesiaca, preto žalovanej bola za obdobie odpracované počas karantény vo februári 2022 riadne vyplatená mzda, a aj odmena, tzv. infekčný príplatok vo výške 300,- eur. Žalobca tiež dodal, že žalovaná nepracovala na dvoch pracovných pozíciách súčasne, ale ako tím líder - sestra s pracovným úväzkom 1,00, preto vykonávala prácu, ktorá jej vyplývala z pracovnej náplne, a zároveň z pracovnej pozície.

5. K neuznaniu nároku žalobcom žalovaná uviedla, že výsledky testovania na COVID-19 boli oznámené 14.2.2022 a zariadenie žalobcu bolo uzavreté RÚVZ E. pre vysokú pozitivitu klientov a personálu. Podľa rozpisu služieb v ten deň pracovali sestra H. a opatrovateľky F. a I., ostatný personál bol pozitívny, ktoré napriek pozitivite súhlasili, že v nasledujúce ráno nastúpia do nepretržitej prevádzky, preto podľa žalovanej nebolo možné robiť rozpis zmien, keďže by nebola dodržaná doba oddychu. K výkazu za mesiac XX/XXXX žalovaná uviedla, že jej bolo uznaných za obdobie karantény 30 hodín, ďalší týždeň regenerácia 4 dni jej bolo uznaných 30 hodín, dokopy 60 hodín a teda bola ukrátená o 46,5 hodín. Ďalej žalovaná uviedla, že príplatok za karanténu vo výške 300,- eur bol vyplatený štátom a nie zamestnávateľom.

6. Súd prvej inštancie z výsluchov strán sporu a z predložených listinných dôkazov zistil skutkový stav:

- žalovaná uzatvorila so žalobcom dňa 25.06.2019 pracovnú zmluvu č. XX/XXXX na pozíciu sestra s vykonávaním odborných pracovných činností pri ošetrovateľskej starostlivosti v jednotlivých fázach ošetrovateľského procesu, hlavne pri uspokojovaní bio-psych-sociálnych potrieb pacientov v zariadení sociálnej služby, spolupráca s lekárom a so sestrou špecialistkou pri liečebných, diagnostických a ošetrovateľských výkonoch vykonávané sestrou v zariadení sociálnych služieb). Deň nástupu do práce bol dohodnutý dňa 01.07.2019 a pracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú do 30.9.2019 so

skúšobnou dobou 3 mesiace. Pracovný čas žalovanej pri výkone práce vo verejnom záujme a Kolektívnej zmluvy bol stanovený na 26,25 hod. týždenne v jednozmennej prevádzke v Zariadení opatrovateľskej služby, J. XXX/XX, E. (ZOS) a 11,25 hod týždenne v jednozmennej prevádzke v Dennom stacionári, J. XXX/XX, E. (DS).

- podľa Dodatku č. 2 zo dňa 31.07.2020 k pracovnej zmluve došlo k zmene doby trvania pracovného pomeru na dobu určitú do 31.01.2021 s pracovným časom 37,5 hod. týždenne v jednozmennej prevádzke.

- Menovacím dekrétom zo dňa 31.07.2020 bola žalovaná menovaná do funkcie tím lídra na prevádzke ZOS a C. J. K. L. E..

- podľa Dodatku č. 3 zo dňa 26.01.2021 bol pracovný čas žalovanej 37,5 hod. týždenne v jednozmennej prevádzke s účinnosťou od 01.02.2021.

- podľa Dodatku č. 4 zo dňa 25.01.2022 došlo k zmene doby trvania pracovného pomeru na dobu neurčitú.

- v pracovnej náplni zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme zo dňa 01.07.2019 bolo v opise pracovných činností žalovanej okrem vyššie uvedeného aj poskytovanie základnej starostlivosti v súvislosti s biologickými potrebami fyzických osôb v zariadení sociálnych služieb ako aj tvorba a realizovanie individuálneho plánu opatrovateľskej služby v zariadení sociálnych služieb.

- podľa Pracovného poriadku z 30.07.2020 bola pracovná zmena sestry pri týždennom pracovnom čase 37,5 hodín a rovnomerne rozvrhnutom pracovnom v čase od 6:30 do 14.30 hod. a pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase od 6.30 do 13:30, od 12:00 do 19.00 hod., od 6:30 do 19:00 hod.. V CSS bol zavedený pružný pracovný čas so základným časom od 8:00 hod. do 14:00 hod. a denným prevádzkovým časom od 6:00 hod. do 18:00 hod. V bode 16 bola práca nadčas pri pružnom pracovnom čase definovaná ako práca vykonávaná zamestnancom na základe príkazu vedúceho zamestnanca alebo s jeho súhlasom nad rozsah prevádzkového času v určenom pružnom pracovnom období (mesiac), pričom nariadenie, resp. súhlas musí byť uvedený v knihe nadčasov. Podľa čl. IX. Pracovného poriadku zamestnanec je povinný vykonávať prácu nadčas, ak mu ju vopred písomne alebo ústne nariadi riaditeľ CSS. Za prácu nadčas sa nepovažujú práce vykonávané nad určený pracovný čas, ktorá nebola nariadená ani dodatočne schválená. Zamestnancovi za prácu nadčas prislúcha náhradné voľno. Zamestnanec je povinný ho vyčerpať najneskôr do štyroch mesiacov po výkone práce nadčas alebo, ak sa so zamestnávateľom nedohodol inak.

- žalovaná uzatvorila so žalobcom dňa 15.01.2023 Dohodu o zvyšovaní kvalifikácie, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanej možnosť absolvovať špecializačné štúdium na získanie špecializácie v odbore ošetrovateľská starostlivosť v komunite, ďalej pracovné úľavy, preplatenie poplatkov za štúdium a cestovných výdavkov. Žalovaná sa zaviazala zotrvať po skončení štúdia u zamestnávateľa v pracovnom pomere po dobu piatich rokov s tým, že v prípade nedodržania tejto povinnosti bude zaviazaná uhradiť zamestnávateľovi náklady spojené so zvýšením kvalifikácie.

- žalovaná uzatvorila so žalobcom dňa 19.01.2023 Dodatok č. 5 k pracovnej, na základe ktorého sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanej stabilizačný príspevok na základe Nariadenia vlády SR č. v znení Nariadenia vlády SR č. 545/2022 Z. z., v sume 4.000,- eur a žalovaná sa zaviazala zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere a vykonávať pracovnú činnosť sestra v rozsahu pracovného času, a to počas doby najmenej troch po sebe nasledujúcich rokov. Podľa ods. 7. tohto dodatku v prípade, že by zamestnanec nezotrval v pracovnom pomere po dohodnutú dobu, je povinný vrátiť zamestnávateľovi pomernú časť poskytnutého stabilizačného príspevku.

- podľa Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 18.07.2023 pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou skončil ku dňu 18.08.2023.

- M. H. v čestnom vyhlásení zo dňa 20.02.2024 uviedla, že pracovala v zariadení opatrovateľskej služby žalobcu ako zdravotná sestra od roku 2013 do 31.07.2023. V mesiaci J. XXXX v rámci karantény bola spolu s žalovanou a ďalšími dvoma kolegyňami opatrovateľkami, pričom pracovné zmeny nemali vopred

presne určené a riešilo sa to priebežne podľa fyzických a zdravotných možností. Do karantény nastúpila 15.02.2022 o 6:30 hod. a ukončila ju v nedeľu 20.02.2022 o 19:00 hod.. Pracovala v nočných zmenách okrem jednej (z 15.02. na 16.02.), ktorú odpracovala žalovaná.

- Podľa Oznámenia o výške a zložení funkčného platu mala žalobkyňa príplatok za riadene podľa vo výške 100,- €.

- štatutárna zástupkyňa žalobcu vo svojom výsluchu uviedla, že nariadená karanténa úradom regionálneho zdravotníctva bola už ôsma v poradí, pričom okrem mesačného rozpisu sa pre prípad karantény robil samostatný rozpis služieb, čo mala na starosti žalovaná, ktorá sa do tejto karanténnej služby aj zapísala. Podľa výkazu žalovaná počas karantény pracovala od 15.02. do 20.02., v ďalšom týždni jej však bolo poskytnuté voľno, pričom sa so žalovanou sa dohodli na voľne od pondelka do štvrtka. Zástupkyňa tiež uviedla, že žalovaná pracovala jednu nočnú počas karantény, pričom počas karantény boli v zariadení dve sestry a dve opatrovateľky. Keďže žalovaná počas karantény nevypracovala samostatný rozpis, preto žalobca vychádzal z toho, čo tvrdili zamestnankyne umiestnené v karanténe, teda koľko toho tá-ktorá odpracovala. Zástupkyňa tiež uviedla, že žalovaná mala pružný pracovný čas a preto sa vo výkazoch nevykázala práca nadčas a hodiny, ktoré podľa výkazu žalovanej mali predstavovať nadčas, sa ku koncu mesiaca vynulovali, a za tieto hodiny nebolo poskytnuté žalovanej náhradné voľno ani náhrada mzdy. Čo sa týka suplovania prác sestier zástupkyňa poukázala na to, že v pracovnej zmluve bolo jej náplňou práce pracovná činnosť sestry s tým, že v súvislosti s jej funkciou tím líderky mala príplatok za riadenie vo výške 100,- eur a taktiež vyšší plat a odmeny.

- žalovaná na pojednávaní uviedla, že mesačné plány sa vypracovali v zmysle zákona 4 mesiace dopredu a po ukončení mesiaca sa vypracoval mesačný výkaz, avšak mesačné plány sa menili aj v priebehu mesiaca. Podľa žalovanej so žalobcom bola dohoda taká, že týždeň v karanténe sa rozpíše do 2 týždňov náhradného voľna, a teda zaplatených mala 67,5 hodín a nie 75 hodín, nakoľko jej bola odpočítaná 1 zmena za piatok, kedy sa v týždni nasledujúcom po karanténe musela vrátiť do práce, a teda bola ukrátená o cca 30 hodín voľna. Rozdiel oproti platu, keď nebola tím líderkou, činil asi 100,- eur, no žalovaná dodala, že aj pred vymenovaním bola vedúcou zariadenia, a teda došlo len k premenovaniu jej funkcie. Ďalej žalovaná uviedla, že štandardne sa v zariadení nachádzali 3 opatrovateľky a 1 zdravotná sestra, no potom, čo dochádzalo k personálnemu kolapsu bola počas zmeny prítomná 1 sestra na 2 opatrovateľky a v nočnej zmene 1 sestra a 1 opatrovateľka. Mesačný výkaz, ktorý sa týkal jej samej, žalovaná vypracovala a predkladala ho riaditeľke.

7. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval ust. , , a Nariadenia vlády č. a ust. , .

8. Čo sa týka nároku uplatneného žalobcom voči žalovanej, súd prvej inštancie tento nárok považoval za nesporný, žalovaná tento nerozporovala, pričom dokazovaním bolo preukázané, že počas trvania pracovného pomeru bol žalovanej žalobcom poskytnutý kvalifikačný príspevok a stabilizačný príspevok. Keďže žalovaná nezotrvala v pracovnom pomere so žalobcom počas dohodnutej doby, žalobcovi vznikol nárok na vrátenie pomernej časti stabilizačného príspevku a nákladov na štúdium.

9. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom žalovanej, ktorá si uplatnila voči žalobcovi. Čo sa týka preplatenia práce nadčas, súd prvej inštancie poukázal, že žalovaná síce predložila mesačné výkazy za rok 2022, no bez podpisu resp. schválenia nadriadenými zamestnancami. Z predložených mesačných výkazov zamestnanca za rok 2023 súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalovaná odpracovala viac hodín než podľa pracovnej zmluvy, ktoré by mohli byť považované za prácu nadčas, no keďže boli odrobené v rámci denného prevádzkového času (do 18:00 hod.), preto tieto „hodiny navyše“ súd prvej inštancie nepovažoval za prácu nadčas. Okrem toho súd prvej inštancie zistil, že mesačné výkazy zamestnanca, ktoré sa týkali osobne žalovanej, vypracovala ona sama a predkladala svojim nadriadeným, pričom v nich do XX/XXXX nebola vykázaná žiadna nadčasová práca. Žalovaná v konaní tiež nepreukázala, že by jej žalobca nariadil alebo schválil prácu nadčas okrem mesiaca 07/2023.

10. Čo sa týka práce nadčas vykonávanej počas karantény v mesiaci XX/XXXX žalovaná podľa súdu prvej inštancie nepreukázala, že by počas karantény pracovala nepretržite 24/7, keďže v tom čase bola v zariadení s kapacitou 30 miest obsadenosť v počte 18 klientov. Podľa čestného vyhlásenia sestry H.

súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaná odpracovala len jednu nočnú zmenu a z vyjadrení strán vyplynulo, že štandardne sa v zariadení počas jednej zmeny nachádzala len jedna sestra. Súd prvej inštancie tiež zistil, že žalovanej bolo za odpracované hodiny počas karantény v období 15.02.2022 do 20.02.2022 poskytnuté náhradné voľno v nasledujúcom týždni a to od pondelka do štvrtka (t.j. 4 dni x 7,5 hod. = 30 hod.), ktoré náhradné voľno sa netýkalo jej denného fondu pracovného času (6.30 hod.

- 14:30 hod.), ale času po jeho uplynutí a nástupu druhej sestry do zmeny a víkendových služieb. Súd prvej inštancie preto konštatoval, že žalovanej nepatrí náhrada mzdy a mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas za obdobie uvedenej karantény.

11. Súd prvej inštancie priznal žalovanej nárok na náhradu za prácu nadčas a príplatok za prácu nadčas po 18:00 hod. a to v rozsahu troch hodín za deň 10.07.2023, 14.07.2023 a 17.07.2023, keďže to vyplynulo z mesačného výkazu zamestnanca, pričom súd prvej inštancie ustálil, že podpisom výkazu nadriadeným zamestnancom došlo k schváleniu nadčasov. Keďže žalobca nerozporoval sumu priemernej hodinovej mzdy žalovanej v rozhodnom období, ktorá mala predstavovať 9,09 eur, čo pri zvýšení o 25 % (príplatok) činí sumu 11,38 eur, žalovanej tak priznal náhradu a mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas v sume 34,14 eur (3 x 11,38 eur) s konštatovaním, že žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil, že by vyplatil žalovanej uvedenú sumu, resp. že by žalovanej poskytol náhradné voľno. Čo sa týka práce nadčas počas víkendovej zmeny dňa 10.6.2023, súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaná si vo výkaze neuplatnila nárok za prácu nadčas počas tejto zmeny.

12. K suplovaniu práce sestry súd prvej inštancie poukázal na pracovné zaradenie žalovanej podľa pracovnej zmluvy a jej pracovnú náplň, pričom skutočnosť, že okrem svojej práce vykonávala navyše prácu vedúcej sestier bolo zohľadnené v jej plate osobitným príplatkom za riadenie. Preto podľa súdu prvej inštancie žalovaná ak aj „suplovala“ prácu iných sestier, nevykonávala inú prácu, než aká bola v popise jej pracovnej činnosti ako zdravotnej sestry, tzn. práca líderky nezakladala nový resp. samostatný pracovný pomer žalovanej voči žalobcovi a prácu líderky mala vykonávať popri svojej hlavnej pracovnej náplni a v rámci svojho pracovného času, čo podľa súdu prvej inštancie vyplynulo aj z výpovede žalovanej na pojednávaní, v ktorej uviedla, že jej ranná zmena trvala do 13:30 hod. kedy ju vystriedala ďalšia sestra a ona si vykonávala povinnosti líderky. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie nárok na preplatenie nadčasov v rozsahu 269,50 hodín nepovažoval za dôvodný.

13. Zároveň súd prvej inštancie sa venoval zániku nárokov z pracovnoprávnych vzťahov, pričom s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax uviedol, že práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zanikajú uspokojením nároku, uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené, dohodou o sporných nárokoch, smrťou zamestnanca, prípadne neuplatnením práva v stanovenej lehote – preklúziou, ktorý výpočet spôsobov zániku práv a povinnosti je v uvedený taxatívne, čo znamená, že pohľadávky z pracovnoprávnych vzťahov predstavujú také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani proti nim nie je možné započítanie jednostranným úkonom namietať. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2009, sp.zn. ).

14. Súd prvej inštancie preto vyhovel žalobe žalobcu, zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.240,08 eur, čiastočne vyhovel vzájomnej žalobe žalovanej, zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanej sumu vo výške 34,14 eur s prísl. a v prevyšujúcej časti vzájomnú žalobu žalovanej zamietol.

15. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. v spojení s a zásady úspechu. Keďže žalobca bol v plnom rozsahu úspešný v konaní o vrátení pomernej časti stabilizačného príspevku a nákladov na štúdium a žalovaná bola v pomere uplatnenej sumy (4.933,23 eur) k priznanej sume (34,14 eur) vo veci vzájomnej žaloby úspešná v rozsahu 0,69 %, t.j. v nepatrnej časti, súd prvej inštancie zaviazal žalovanú na náhradu trov konania o žalobe a vzájomnej žalobe v rozsahu 100 %.

16. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podala odvolanie žalovaná, a to proti I., III. a IV. výroku rozsudku z dôvodov podľa ust. /, f/ a h/ .

16.1 Podľa žalovanej súd prvej inštancie nesprávne skutkovo vyhodnotil protinávrh podaný žalovanou, pretože si zamenil pojmy pracovnej doby a rozsah denného pracovného času s rozsahom denného prevádzkového času, pretože pokiaľ by prijali výklad súdu prvej inštancie, v zásade by u organizácie, ktorá má určený prevádzkový čas v rozsahu väčšom ako 7,5 hodiny, respektíve 8 hodín denne,

nemohla existovať nadčasová práca, pričom súd prvej inštancie opomenul, že zamestnanec je platený za prácu v rozsahu, ktorú má určenú v pracovnej zmluve, a nie podľa denného času prevádzky organizácie. Teda ak žalovaná pracovala viac ako 7,5 hodín denne, táto práca bola vykonávaná v rámci prevádzkového času organizácie, išlo už o prácu nadčas. Túto skutočnosť žalovaná preukázala, a súd prvej inštancie sa s tým nevysporiadal a neodôvodnil, prečo práca, ktorá bola vykonávaná nad rámec úväzku, ale bola vykonávaná v rámci prevádzkového času organizácie, nemožno považovať za prácu nadčas. Žalovaná odôvodnenie, že táto práca nadčas nebola schválená považuje za nedostatočné a nepreskúmateľné. Zamestnanec má právo, aby mal za prácu, ktorú riadne vykonal aj riadne zaplatené. Preto ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná pracovala nad rámec svojho úväzku, bolo povinnosťou súdu zadovážiť si dôkazy o tom, či skutočne pracovala nad rámec svojho úväzku, či dostala riadne zaplatené za túto prácu, a či prácu, ktorú vykonávala, bola schopná vykonať v rámci určeného pracovného času v pracovnej zmluve, a nie v rámci denného prevádzkového času organizácie, teda či organizácia nepridelila žalovanej také množstvo práce, ktorú objektívne nebola schopná vykonať v určenom pracovnom čase.

16.2 Ďalej žalovaná v odvolaní poukázala, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie, prečo neakceptoval žalovanou preukázané skutočnosti o práci počas karantény v súvislosti s ochorením COVID – 19 napriek tomu, že žalovaná vysvetlila, že v karanténe de facto nefungovala pracovná doba, a všetci zamestnanci v karanténe museli byť k dispozícií klientom žalobcu, ktorí boli spolu s nimi v karanténe 24 hodín denne. Neboli predložené žiadne dôkazy a neboli ani vyvrátené tvrdenia žalovanej, a z toho vyplývajúce závery o tom, či žalovaná, aj keď bola v karanténe 24 hodín denne, nepracovala celých 24 hodín, ale len dobu, ktorá jej vyplývala z pracovnej zmluvy. Toto tvrdenie žalobca podľa žalovanej nepreukázal žiadnymi relevantnými dôkazmi. Podľa žalovanej išlo o všeobecne známu skutočnosť, že počas ochorenia COVID – 19 boli v čase vyhlásenia karantény uzatvorené všetky sociálne zariadenia, a pracovníci ostávali v zariadeniach a starali sa o klientov týchto zariadení nepretržite, pričom nemali možnosť akejkoľvek výmeny s inými pracovníkmi zariadenia. Preto žalovaná záver súdu prvej inštancie, že počas karantény nepracovala 24 hodín, považuje za arbitrárny a nepreskúmateľný.

16.3 Žalovaná v odvolaní tiež poukázala v súvislosti s výkonom dvoch funkcií, tzn. zdravotnej sestry a tím líder, že súd prvej inštancie nevykonal žiadne dôkazy a nevyžadoval ich ani od žalobcu o tom, že nešlo o prácu vykonávanú dvoma rôznymi zamestnancami a taktiež akým spôsobom riešil žalobca situáciu, na ktorú žalovaná poukázala, keď z 5 zdravotných sestier boli v čase, za ktorý si žalovaná uplatňuje náhradu mzdy, k dispozícií iba dve sestry. Súd prvej inštancie podľa žalovanej mal zohľadniť aj tú skutočnosť, aký bol reálny rozsah práce žalovanej, a či táto mohla reálne v určenej pracovnej dobe túto prácu vykonať. Túto otázku však súd prvej inštancie odignoroval a uspokojil sa s konštatovaním, že v pracovnej zmluve mala žalovaná uvedené dve funkcie. Z toho vyplýva, že dôkazy sú v prospech žalovanej a súd prvej inštancie ich iba nesprávne vyhodnotil, respektíve ich nevyhodnotil vôbec.

16.4 Žalovaná dodala, že v tomto prípade ide o spor so slabšou stranou, a bez ohľadu na to, že je zastúpená advokátom, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie tento dôkaz si vyžadovať od žalobcu a nezaťažovať týmto dôkazným bremenom žalovanú, ktorá takýmito dokladmi ani nedisponuje. Sud prvej inštancie postupoval v rozpore s ust. a , čím porušil práva žalovanej na spravodlivý proces, keď konštatoval, že pracovník nepreukázal niektoré skutočnosti tak, ako je to uvedené v napadnutom rozsudku. Žalovaná je teda toho názoru, že rozsudok je nepreskúmateľný a nezákonným, závery sa neopierajú o vykonané dôkazy, ale sú iba voľným parafrázovaním názoru súdu prvej inštancie. Keďže žalovaná je presvedčená, že doplnenie dokazovania je nad rámec možnosti doplnenia dokazovania odvolacím súdom, navrhuje rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vrátiť súdu prvej inštnacie na nové konanie a rozhodnutie.

17. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý v prvom bode poukázal, že voči jeho nároku žalovaná tento žiadnym spôsobom vo svojom odvolaní nespochybnila a hoci ho odvolaním napadla, uvedené je bez akéhokoľvek odôvodnenia.

17.1 V ďalšom bode vyjadrenia žalobca uviedol, že vo vzťahu k nároku žalovanej zotrváva na svojom stanovisku, že tento nie je daný, naopak je vykonštruovaný s úmyslom vyhnúť sa vráteniu pomernej časti stabilizačného príspevku a nákladov na štúdium. Žalobca je toho názoru, že riadne preukázal, že žalovaná nevykonávala prácu nadčas v rozsahu uplatnenom žalovanou, počas karantény nepracovala

24 hodín 7 dní v týždni, a nepracovala ani na dvoch pracovných pozíciách ako to uvádza žalovaná. Žalobca opätovne zdôraznil, že v období mesiacov A. – C. XXXX a A. – A. XXXX žalovanej prácu nadčas nenariadil, neschválil, ani sa so žalovanou inak nedohodol, pričom žalovaná neprodukovala žiaden dôkaz svedčiaci o opaku, pretože takáto dohoda, či nariadenie alebo súhlas nikdy vydané neboli.

17.2 K obdobiu karantény žalobca predložil dôkaz, a to čestné vyhlásenie zamestnankyne žalobcu p. H., podľa ktorého žalovaná pracovala jednu nočnú zmenu počas obdobia karantény, pričom v období od 15.02.2022 do 20.02.2022 bolo poskytnuté žalovanej za odpracované hodiny náhradné voľno v nasledujúcom týždni, a to od pondelka do štvrtka, t. j. 4 dni x 7,5 hodín = 30 hodín, pričom náhradné voľno sa netýkalo jej denného fondu pracovného času, ale času po jeho uplynutí a nástupu druhej sestry do zmeny a víkendových služieb. Preto žalobca zdôrazňuje, že niet dôkazu svedčiaceho o opaku, a ani žalovaná predsa netvrdila konzistentne, že po celú dobu karantény pracovala 24 hodín 7 dni v týždni, čo napokon nie je ani fyzicky možné.

17.3 V ďalšom bode žalobca zdôraznil k nároku žalovanej titulom tvrdeného suplovania práce sestry, že v tomto smere predložil relevantné dôkazy, podľa ktorých žalovaná v období od XX – XX/XXXX pracovala u žalobcu na pozícií tím líder, sestra s pracovným úväzkom 1,00%, a teda vykonávala výlučne prácu, ktorá jej vyplývala z pracovnej náplne a z pracovnej pozície. Na upresnenie žalobca uviedol, že žalovaná bola prijatá na pracovnú pozíciu sestra, s účinnosťou od 01.07.2019 však bola poverením zo dňa 25.06.2019 poverená riadením ošetrovateľsko-opatrovateľského úseku a prevádzky upratovania v zariadení, pričom z dôvodu organizačnej zmeny boli interným aktom zamestnávateľa všetky do 31.07.2020 vydané poverenia zrušené, a následne bola žalovaná menovacím dekrétom s účinnosťou od 01.08.2020 menovaná do funkcie tím líder. Pracovná náplň žalovanej sa však po vydaní tohto dekrétu nemenila, pretože žalovaná aj naďalej vykonávala prácu sestru a navyše samostatne organizovala, koordinovala a kontrolovala ošetrovateľskú a opatrovateľskú prácu. Žalobca zdôraznil, že žalovaná z pozície vedúceho zamestnanca mala povinnosť vyhotoviť rozpis pracovných zmien podriadených zamestnancov na pracoviskách s nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom, vyhodnocovať fond odpracovanej doby, ako aj kontrolovať mesačné výkazy mzdových nárokov zamestnancov, ktoré potvrdzovala vlastným podpisom a tieto následne predkladať na zúčtovanie. Teda aj za sporné obdobie bolo povinnosťou žalovanej vyhotoviť a skontrolovať mesačne výkazy, ako aj fond reálne odpracovaného času, a to ako u podriadených zamestnancov tak i za seba.

17.4 Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie postupoval správne, po rozsiahlom dokazovaní dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil. Zároveň si žalobca uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

18. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v odvolacom konaní nepredložili.

19. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( (ďalej len „“) oprávnenou osobou ( ), prejednal odvolanie podané žalovanou a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. bez toho, aby nariadil pojednávanie podľa (a contrario). Po prieskume napadnutého rozsudku (, pel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej je nedôvodné čo do nároku žalobcu na vrátenie príspevkov a dôvodné čo do nároku žalovanej.

20. So zreteľom na obsah odvolania žalovanej, v odvolacom konaní boli preskúmavané len napadnuté výroky I., ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel, III., ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti vzájomnú žalobu žalovanej zamietol a súvisiaci výrok IV. o trovách konania, preto ostatný výrok rozsudku II. v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť.

21. Žalovaná podané odvolanie odôvodňovala odvolacími dôvodmi podľa /, f/, a h/ .

22. K posúdeniu odvolacej námietky týkajúce sa nesprávneho postupu súdu spôsobujúceho porušenie práva odvolateľa na spravodlivý proces ust. odvolací súd uvádza, že medzi zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k

súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Žalovaná uviedla, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, pretože sa neriadil ust. . Avšak z obsahu odvolania žalovanej vyplýva, že žalovaná nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvádza najmä od nesprávne zisteného skutkového stavu a s tým súvisiacim nesprávnym právnym poúdením veci.

23. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Miera dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. ).

24. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd poukazuje, že právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav; je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

25. Čo sa týka nároku žalobcu voči žalovanej na zaplatenie 3.240,08 eur, aj odvolací súd konštatuje, tak ako poukázal žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu, že uvedený nárok žalovaná nielen počas konania pred súdom prvej inštancie, ale ani v odvolaní vecne nespochybnila. Z odvolania nevyplývajú žiadne skutkové, ale ani právne argumenty, v čom považuje žalovaná rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti za nesprávne. Odvolací súd je toho názoru, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie zrozumiteľne a presvedčivo vyplýva (bod 8. jeho odôvodnenia), prečo súd prvej inštancie žalobe v tejto časti vyhovel. Odvolací súd preto I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie podľa potvrdil.

26. Sporný medzi stranami sporu bol však nárok žalovanej uplatnený voči žalobcovi za prácu nadčas. Súd prvej inštancie priznal žalovanej sumu vo výške 34,14 eur za prácu nadčas po 18 hod. v rozsahu troch hodín za deň 10.7.2023, 14.7.2023 a 17.7.2023 a vo zvyšku vzájomnú žalobu zamietol, pretože po prvé (1) žalovaná si neuplatnila nárok za prácu nadčas počas víkendovej zmeny 10.6.2023, po druhé (2) žalovaná nepreukázala, že by počas karantény v mesiaci XX/XXXX pracovala nepretržite 24/7, a po tretie (3) žalovaná predložila mesačné výkazy bez podpisu resp. schválenia nadriadeným, a aj keď odpracovala viac hodín než podľa pracovnej zmluvy, ktoré by mohli byť považované za prácu nadčas, tieto boli odrobené v rámci denného prevádzkového času.

27. Podľa ust. (ďalej len ako „) účinného od 1.4.2002 pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou.

Podľa ust. účinného od 1.1.2013 pružný pracovný čas je spôsob rovnomerného alebo nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času, ktorý zamestnávateľ môže zaviesť kolektívnou zmluvou alebo po dohode so zástupcami zamestnancov.

28. Podľa ust. účinného od 1.9.2011 základný pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec povinný byť na pracovisku. Voliteľný pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec povinný byť na pracovisku v takom rozsahu, aby odpracoval prevádzkový čas. Prevádzkový čas je celkový pracovný čas, ktorý je zamestnanec povinný odpracovať v pružnom pracovnom období určenom zamestnávateľom. Pružné pracovné obdobie sa uplatní ako pracovný deň, pracovný týždeň, štvortýždňové pracovné obdobie alebo iné pracovné obdobie.

29. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že u žalovanej ako tím líderky sa uplatňoval pružný pracovný čas. Podľa pracovného poriadku bol zavedený pružný pracovný mesiac ( časť C, bod 14.). Ďalej podľa tohto pracovného poriadku základný pracovný čas bol stanovený v dobe od 8:00 do 14.00 hod. a voliteľný pracovný čas od 6:00 do 8:00 hod. a od 14:00 do 18.00 hod.. Pracovný poriadok tiež upravil, že denný prevádzkový čas je stanovený v dobe od 6:00 do 18.00 hod..

30. Žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie si zamenil pojmy pracovnej doby a rozsah denného pracovného času s rozsahom denného prevádzkového času. Odvolací súd poukazuje, že k nesprávnemu hodnoteniu zo strany súdu prvej inštancie došlo z dôvodu, že súd prvej inštancie na správne zistený skutkový stav opomenul aplikovať aj vyššie uvedené ustanovenie . Podľa uvedeného ustanovenia je zrejmé, že denný prevádzkový čas uvedený v pracovnom poriadku (časť C, bod 14) nezodpovedá definícii prevádzkového času uvedeného v ust. . Záver súdu prvej inštancie o tom, že aj keď žalovaná odpracovala viac hodín než podľa pracovnej zmluvy, ktoré by mohli byť považované za prácu nadčas, avšak nie sú, pretože boli odrobené v rámci denného prevádzkového času, je skutočne nepreskúmateľným a nesprávnym, keďže doterajšie dokazovanie uvedenému záveru nateraz nezodpovedá.

31. Odvolací súd poukazuje, že pružný pracovný čas sa skladá z voliteľného pracovného času a základného pracovného času. Základný pracovný čas je časový úsek, počas ktorého zamestnanec musí byť na pracovisku. Počas voliteľného pracovného času je zamestnanec povinný byť na pracovisku v takom rozsahu, aby odpracoval prevádzkový čas. Pod prevádzkovým časom sa pritom rozumie celkový pracovný čas, ktorý je zamestnanec povinný odpracovať v pružnom pracovnom období, teda ide o súhrn jeho základného pracovného času a úsekov jeho voliteľného pracovného času.

32. V danom prípade pracovný čas žalovanej bol 37,5 hodín týždenne a zavedený bol pružný pracovný mesiac. Čiže podľa pracovného poriadku žalovaná musela byť v práci od 8:00 do 14:00 hod. a medzi 6:00 a 8:00 hod. si volila príchody a medzi 14:00 a 18:00 hod. si volila odchody tak, aby odpracovala fond pracovného času, ktorý pripadol na príslušný (kalendárny) mesiac. K zodpovedaniu otázky, či žalovaná odpracovala v tom ktorom mesiaci viac, ako bola povinná, bolo potrebné preto zistiť rozdiel medzi fondom jej pracovného času v tom ktorom mesiaci (prevádzkový čas zamestnanca podľa ust. ) a skutočne odpracovaným časom v tom ktorom mesiaci. Súd prvej inštancie sa preto nesprávne zaoberal prácou nadčas v konkrétnych dňoch, ale predmetom posúdenia mal byť celý mesiac.

33. Podľa ust. účinného od 1.4.2002 práca nadčas je práca vykonávaná zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času a vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien.

Podľa ust. účinného od 1.9.2011 práca nadčas pri pružnom pracovnom čase je práca vykonávaná zamestnancom na základe príkazu zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad rozsah prevádzkového času v určenom pružnom pracovnom období.

34. Právna úprava práce nadčas v sa odvíja od smernice č. 2003/88/ES o určitých aspektoch pracovného času. Európsky právny rámec, ale aj prevažná časť národných pracovnoprávnych úprav, plne rešpektuje základný princíp modernej demokratickej spoločnosti spočívajúci v absolútnom rešpektovaní základných ľudských práv a slobôd, medzi ktorými dominuje zachovanie ľudskej dôstojnosti zamestnanca v súkromnom, osobitne v pracovnom živote. Práve z uvedeného dôvodu bol zavedený tzv. týždenný maximálny pracovný čas, ktorý má zabezpečiť bezpečnosť a ochranu zdravia zamestnancov pri práci, kvalitu pracovného prostredia, najmä však

zachovať istý sociálny rozmer výkonu práce, ktorý sa nepodriaďuje plne čisto ekonomickým úvahám. Čl. 6 Smernice požaduje, aby priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín.

35. Pod pojmom pracovný čas treba rozumieť čas, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. Podľa aktuálnej judikatúry SD EÚ pojem pracovný čas je pojmom práva EÚ, preto ho nemožno vykladať rôzne v rôznych členských štátoch. Pracovným časom podľa smernice č. 2003/88/ES sa má rozumieť akýkoľvek čas, strávený na pracovisku zamestnávateľa alebo mimo neho, počas ktorého zamestnanec plní úlohy zamestnávateľa alebo je pripravený plniť úlohy zamestnávateľa. Z takéhoto vymedzenia pojmu pracovný čas v nadväznosti na vymedzenie pojmu času odpočinku vyplýva, že aj výkon nadčasovej práce treba zahrnúť do pracovného času, lebo jednoznačne nie je časom odpočinku.

36. Pojmovým znakom práce nadčas je práca vykonávaná nad určený týždenný pracovný čas, vyplývajúca z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času, vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien, ktorú zamestnanec vykonáva na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom. Práca nadčas by sa mala zo strany zamestnávateľa nariaďovať len v prípade prechodnej a súčasne naliehavej zvýšenej potreby práce alebo ak ide o verejný záujem.

37. Formu prejavu zamestnávateľa, či už príkazu alebo súhlasu, Zákonník práca neupravuje, vždy však musí ísť o príkaz, z ktorého je zrejmé, že zamestnanec má vykonávať prácu nadčas a v akom rozsahu. Súhlas s výkonom práce nadčas môže byť udelený písomne alebo ústne, prípadne aj konkludentne, a to pri splnení podmienky, že zamestnávateľ vedel o tom, že zamestnanec prácu nadčas vykonáva a nedá príkaz na zastavenie práce nadčas, resp. výkon práce vezme na vedomie.

38. Podľa judikatúry, nariadenou prácou nadčas je i práca vykonávaná síce bez výslovného príkazu, avšak s vedomím zamestnávateľa a preberaním a využívaním výsledkov práce zamestnanca. Nesplnenie podmienky prechodnosti a naliehavosti zvýšenej potreby práce neznamená stratu povahy vykonanej práce ako práce nadčas a rovnako nemá za následok, že by zamestnancovi nevznikol nárok na mzdu a mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas. Opačný záver by totiž bol v rozpore s účelom právnej úpravy a so základnými zásadami pracovného práva, najmä so zásadou, že zamestnanec má právo na mzdu za vykonanú prácu a zamestnávateľ má povinnosť poskytnúť zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu a v stanovených prípadoch aj mzdové zvýhodnenie (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. 2. 2021, sp. zn. ).

39. Čo sa týka mesačných výkazov „Evidencia pracovného času“ predložených za obdobie od X/XXXX do X/XXXX je zrejmý príchod, odchod a aj odpracovaný čas žalovanej a zároveň sú podpísané aj nadriadeným. Ďalej čo sa týka mesačných výkazov za 1/2022 – 3/2023 z týchto je zrejmé, koľko hodín v mesiaci žalovaná odpracovala (napr. 1/2023 – 154,37 hodín), koľko hodín mala žalovaná v mesiaci odpracovať (napr. 1/2023 – 150 hodín) a teda aj rozdiel, či odpracovala viac alebo menej. Čo sa týka mesačných výkazov za obdobie roka 2022, podľa uvedených vychádza práca nadčas spolu 70,47 hodín (8,12 + 6,84 + 9,6 + 2,79 + 13,77 + 9,82 + 3 + 3,74 + 1,9 + 2,9 + 5,65 + 2,34) a čo sa týka roka 2023 vychádza práca nadčas spolu 57,69 hodín (4,02 + 4,37 + 6,4 + 9,43 + 4,18 + 5,78 + 20,93 + 2,58). Zástupkyňa žalobcu na pojednávaní (4.2.2025) uviedla, že „KPČ znamená konto pracovného času, avšak nadčasy neprechádzali do ďalších mesiacov a hodiny, ktoré mali predstavovať nadčas, sa ku koncu mesiaca vynulovali a za tieto nebolo poskytnuté náhradné voľno, ani náhrada mzdy.“

40. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že podpisom výkazu nadriadeným zamestnancom došlo k schváleniu nadčasov. S uvedeným záverom sa odvolací súd stotožňuje. Avšak odvolací súd sa nemôže stotožniť s postupom súdu prvej inštancie, ktorý skonštatoval, že žalovaná predložila mesačné výkazy za rok 2022 bez podpisu, teda bez schválenia. Jednak obsah týchto mesačných výkazov žalobca nespochybnil a jednak súd prvej inštancie si mohol mesačné výkazy za uvedené obdobie (rok 2022) vyžiadať aj priamo od žalobcu, z ktorých by bolo zrejmé, v akom rozsahu ich žalobca od žalovanej prijal a uvedené bolo potrebné pre rozhodnutie. Žalovaná navrhovala vykonať dokazovanie predložením výkazov prác (odpor žalovanej), pričom žalobca predložil mesačné výkazy len za obdobie roka 2023.

41. Čo sa týka práce nadčas počas karantény v mesiaci XX/XXXX súd prvej inštancie síce vychádzal aj zo skutočností uvedených v čestnom vyhlásení M. H., kde skonštatoval, že žalovaná odpracovala len

jednu nočnú zmenu, avšak nevyhodnotil aj ďalšie skutočnosti, ktoré M. H. uviedla a to, že „pracovné zmeny nemali vopred určené, riešilo sa to podľa fyzických a zdravotných možností“, a že „žalovaná odpracovala nočnú zmenu a denné zmeny“. Z uvedeného vyplýva, že ak počas karantény boli na pracovisku prítomné dve sestry, žiadna z nich nemohla odpracovať 24 hodín nonstop, ale ako uviedla M. H. striedali sa na dennej a nočnej zmene. Nesporné medzi stranami bolo, že síce žalovanej bolo poskytnuté náhradné voľno v nasledujúcom týždni v počte 4 dní, no prácu vykonávanú v denných zmenách a v jednej nočnej zmene nad ustanovených 7,5 hodín / deň žalobca nezohľadnil. Ak teda sa dve sestry počas karantény striedali, žalovaná mohla odpracovať nadčas 4 x 4,5 hodín v týždni od 15.2. do 18.2., z toho jedna 4,5 hodina v noci (nočná z 15.2. na 16.2) a 2 x 12 hodín za víkend 19.2. – 20.2.. Súd prvej inštancie teda nezohľadnil všetky skutočnosti vyplývajúce z dokazovania a nezrozumiteľným spôsobom uzavrel, že „náhradné voľno sa netýkalo jej denného fondu pracovného času, ale času po jeho uplynutí a nástupu druhej sestry do zmeny a víkendových služieb, vzhľadom na čo žalovanej nepatrí náhrada mzdy a mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas za obdobie uvedenej karantény.“

42. K práce nadčas uplatnenej žalovanou v období XX – XX/XXXX súd prvej inštancie správne poukázal na pracovné zaradenie a pracovnú náplň žalovanej, ktorá bola zamestnaná u žalobcu na pozícii sestra, tím leader. Preto ak žalovaná vykonávala v tomto období aj prácu sestry a aj prácu tím leaderky, vykonávala prácu podľa jej pracovného zaradenia a preto nie správne posúdenie tejto práce ako suplovanie práce inej sestry, teda prácve vykonanej nad rámec jej pracovného času. Ako poznamenala žalovaná v kritickom období s nedostatkom zdravotných sestier bol jej reálny rozsah práce vyšší. Uvedené sa však ukázalo práve v odpracovanom čase, kedy v mesiaci máj 2023 odpracovala žalovaná prácu nadčas v počte 13,61 hodí, v mesiaci jún 2023v počte 5,78 hodín, v mesiaci júl 2023 v počte 20,93 hodín. Keďže ako odvolací súd uviedol v bode 32 svojho odôvodnenia, súd prvej inštancie nesprávne vychádzal z výkladu pojmu prevádzkový čas podľa ust. § 88 Zákonníka práca a denný prevádzkový čas použitý žalobcom v pracovnom poriadku, nesprávne preto súd prvej inštancie vyhodnocoval prácu nadčas žalovanej aj v týchto mesiacoch dôvodiac, že žalovanej patrí náhrady mzdy len za prácu nadčas vykonanej po 18. hod.

43. Odvolací súd tiež pripomína, že sa jedná o individuálny pracovnoprávny spor. Individuálny pracovnoprávny spor je spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných vzťahov. Zaradením individuálnych pracovnoprávnych sporov medzi spory so slabšou stranou sa vyvažuje prirodzené nerovné postavenie zamestnávateľa a zamestnanca vychádzajúc z myšlienky, že vyrovnávanie ekonomickej nerovnováhy len hmotnoprávnymi ustanoveniami je nedostatočné a zamestnancovi musí byť poskytnutá osobitá ochrana aj procesnoprávnymi normami. Osobitná procesná ochrana v individuálnych pracovnoprávnych sporoch sa prejavuje aj v procese dokazovania.

44. Podľa ust. súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.

45. Vzhľadom na uvedené keďže neboli splnené podmienky pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku, pretože tento bol vydaný bez riadneho odôvodnenia s nesprávnym právnym posúdením veci, ktoré porušenie dosahuje intenzitu nesprávneho procesného postupu znemožňujúceho stranám uskutočňovanie im patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, tento nedostatok nemohol byť napravený v konaní pred odvolacím súdom. Na základe vyššie uvedených skutočností preto odvolací súd v zmysle rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou zamietol vzájomnú žalobu žalovanej zrušil a postupom podľa vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

46. Úlohou súdu prvej inštancie bude tak vo veci opätovne konať. Súd prvej inštancie doplní dokazovanie vyžiadaním mesačných výkazov žalovanej za rok 2022 od žalobcu a opätovne zhodnotí výkon práce nadčas žalovanej podľa vyššie uvedených intencií uvedených odvolacím súdom, aplikujúc dôsledne citované ustanovenia . Súd prvej inštancie vo veci znova rozhodne, a samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v aj výstižne odôvodní.

47. Odvolací súd záverom zdôrazňuje, že ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným v inštruktívnej časti rozhodnutia ( ).

48. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie taktiež o trovách celého konania vrátane trov odvolacieho konania v zmysle ust. v spojení s ust. a 2 .

49. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( )

Podľa , dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa , dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa , dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n).

Podľa dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Podľa , dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa , dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa , dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa , dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa , v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody - a )) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. nie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Podľa , dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa , povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Podľa ust. dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.