Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26CoEk-1-2026.pdf
PDF · 102.26 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoEk/1/2026
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Greguša a členov senátu JUDr. Pavla Pileka a JUDr. Mareka Olekšáka, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. XXX, o sťažnosti oprávneného podanej proti uzneseniu Okresnému súdu Nitra vydanému vyšším súdnym úradníkom dňa 06.06.2023, sp. zn. 23Er/262/2010 – 63 o zastavení exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k. 23Er/262/2010 – 83 zo dňa 22. októbra 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. 23Er/262/2010 – 83 zo dňa 22. októbra 2025 potvrdzuje.
II. Odvolací súd povinnému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie a exekučný súd, uznesením označeným v záhlaví, rozhodol tak, že uznesenie Okresného súdu Nitra, sp. zn. 23Er/262/2010 – 63 zo dňa 06.06.2023 sa zrušuje (výrok I.); exekúcia sa zastavuje (výrok II.); uložil povinnosť oprávnenému zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie 39,83 eura do 3 dní od doručenia uznesenia (výrok III.).
2. Súd prvej inštancie uznesenie právne založil primárne na ustanoveniach: § 39 ods. 4, § 243f ods. 1, 5, § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) (ďalej len „Exekučný poriadok“).
3. Súd prvej inštancie napadnuté uznesenie v podstate odôvodnil tým, že dňa 22.03.2010 sa začalo exekučné konanie spísaním zápisnice o návrhu na vykonanie exekúcie pred pôvodným súdnym exekútorom. Pôvodnému súdnemu exekútorovi bolo dňa 21.05.2012 udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Súd prvej inštancie pôvodné rozhodnutie vydané súdnym úradníkom zrušil z dôvodu, že nebol oprávnený na vydanie takéhoto rozhodnutia, keďže voči nemu bolo prípustné odvolanie. Ďalej poukázal na to, že opätovne preskúmal doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle ust. § 243f ods. 1 Exekučného poriadku. Súd prvej inštancie konštatoval, že oprávnený nedoplnil návrh na vykonanie exekúcie v súlade s ustanovením § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v lehote do 22.01.2016, ale až 03.02.2016, teda po uplynutí zákonnej lehoty, pričom túto skutočnosť považoval za dôvod na zastavenie exekúcie. Súd prvej inštancie poukázal na to, že ustanovenie § 39 ods. 4 Exekučného poriadku odkazuje na fyzickú osobu ako takú a nekonkretizuje, či ide o spotrebiteľa alebo o osobu oprávnenú prevádzkovať živnosť. Súd prvej inštancie vyjadril názor, že do predmetného ustanovenia spadá aj fyzická osoba oprávnená prevádzkovať živnosť, avšak v tomto prípade zo zmluvy o úvere nevyplynulo, že by povinný bol podnikateľom, keď bol označený údajmi typickými pre fyzickú osobu a nie podnikateľa. Pretože súd prvej inštancie mal preukázaný dôvod zastavenia exekúcie, tak sa ďalej nezaoberal kauzálnym vzťahom medzi oprávneným a povinným.
4. Uznesenie súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu včas podaným odvolaním oprávnený ako odvolateľ.
5. Oprávnený považoval napadnuté uznesenie za nesprávne podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Napadnuté uznesenie považoval za nepreskúmateľné a neodôvodnené. Opravný konštatoval, že hlavný kauzálny vzťah nie je spotrebiteľským vzťahom. Ďalej konštatoval, že povinnému bol poskytnutý úver na výkon podnikania, pričom povinný v zmluve o úvere prehlásil a aj osobitne podpísal vyhlásenie, že poskytované finančné prostriedky budú využité na tento účel. Oprávnený poukázal na to, že novela Exekučného poriadku, na ktorej je postavené napadnuté uznesenie, sa týka len konaní, kde povinný vystupuje ako spotrebiteľ, a preto sa tieto ustanovenia nemôžu aplikovať na daný prípad. Bol toho názoru, že povinný nevystupuje v pozícii spotrebiteľa na základe týchto skutočností, ale aj keby sa odvolací súd nestotožnil s touto argumentáciou, tak bol oprávnený toho názoru, že k návrhu na vykonanie exekúcie priložil všetky potrebné podklady (exekučný titul, zmenka, zmluva o úvere). Teda bol toho názoru, že rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu oprávneného s povinným vrátane dôkazov, ktoré ich osvedčujú boli súčasťou exekučného spisu. Oprávnený preto zastával názor, že si splnil povinnosť podľa ust. § 243f ods. 1 v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.
6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok – ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) po zistení, že sú splnené procesné podmienky prípustnosti odvolania a jeho vecného prejednania (§ 386 a contrario CSP), preskúmal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, § 380 ods. 2 a contrario CSP), a po vykonaní odvolacieho prieskumu dospel k záveru, že odvolaním napadnuté uznesenie je vecne správne, a preto ho podľa ust, § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
7. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 22.03.2010, kedy bola pred pôvodným súdnym exekútorom (JUDr. Rudolfom Krutým, PhD.) spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené dňa 23.04.2010 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia – rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 20242/09 zo dňa 25.01.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 08.03.2010 a vykonateľnosť dňa 11.03.2010. Medzi oprávneným a povinným bola dňa 10.03.2009 uzavretá zmluva o úvere č. 4033028 (ďalej len „zmluva o úvere“). Oprávnený a povinný zabezpečili svoj záväzkový vzťah zmenkou z totožného dňa. Súd prvej inštancie vydal poverenie na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD. č. 5403 112051 zo dňa 21.05.2012. Dňa 03.02.2016 oprávnený prostredníctvom súdneho exekútora doručil súdu prvej inštancie doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v súlade s ust. § 243f ods. 1 Exekučného poriadku. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením tak, ako je uvedené vyššie (odsek 1.).
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
11. Podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 23.12.2015, v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri
podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.
12. Podľa § 243f ods. 2 Exekučného poriadku, účinného od 23.12.2015, na exekučné konania podľa odseku 1, v ktorých do účinnosti tohto zákona nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia sa ustanovenia § 39 ods. 4 a § 40 použijú rovnako.
13. Podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku, ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie nedoplní v lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví.
14. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.
15. Podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23.12.2015, v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.
16. Podľa § 52 ods. 1, ods. 3 a 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (dňa 10.03.2009 – ďalej len „v čase uzavretia zmluvy o úvere“), (1) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. (3) Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. (4) Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
17. Podľa § 53 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
18. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
19. Odvolací súd v odvolacom konaní po vykonaní meritórneho odvolacieho prieskumu napadnutého uznesenia dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje primárne iba na skonštatovanie správnosti dôvodov uznesenia súdu prvej inštancie, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
20. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uznesenia súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 CSP odvolací súd uvádza a dopĺňa nasledovné:
21. Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku v súčasnosti definovaná v § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára obchodník so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú obchodník a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s obchodníkom, za podmienok, ktoré si vopred určil obchodník bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.
22. Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa, pričom Občiansky zákonník v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred uzavretím zmluvy, ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah.
23. Z predloženej zmluvy o úvere vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie úverov, teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za obchodníka (v čase uzavretia zmluvy za dodávateľa). Povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba s uvedením mena, priezviska, rodného čísla, adresy trvalého pobytu ako aj čísla občianskeho preukazu – teda s uvedením údajov, ktorými sa spravidla označuje fyzická osoba, ktorá v danom zmluvnom vzťahu nekoná v rámci svojej podnikateľskej činnosti, zároveň však uviedol že predmetný úver má slúžiť na účely podnikania. Za spotrebiteľa sa pritom podľa ustanovenia § 52 ods. 4 OZ v znení účinnom od 01.01.2009 (t. j. v čase uzatvorenia zmluvy o úvere) považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
24. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že zo samotného označenia povinného v zmluve o úvere by mohli vyvstať pochybnosti o tom, či mal v danom záväzkovo-právnom vzťahu pri jeho vzniku postavenie spotrebiteľa alebo nie (od čoho sa potom odvíja záver o tom, či ide o zmluvu spotrebiteľskú alebo nespotrebiteľskú), avšak v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy obchodník (veriteľ). Nespotrebiteľský charakter zmluvy o úvere musí byť preukázaný bezpečne – spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť – resp. nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie, povolanie alebo predmet podnikania odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním, povolaním či predmetom podnikateľskej činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že povinný je v zmluve označený údajmi, akými sa zvyčajne označuje fyzická osoba – nepodnikateľ. Oprávnený (ako veriteľ) nepredložil v exekučnom konaní žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali opak (teda nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce, že povinný nie je v danom zmluvnom vzťahu spotrebiteľom, pretože v rámci neho konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, teda nevyvrátil nespotrebiteľský charakter zmluvy). S poukazom na interpretačné ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka je súd povinný pri pochybnostiach o obsahu zmluvy použiť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t. j., že jednak je dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý fyzickej osobe v súvislosti s výkonom jej podnikateľskej činnosti (a teda, že nemala postavenie spotrebiteľa), na oprávnenom (ako veriteľovi) a jednak, že v prípade dôvodných pochybností o tom, či zmluva má alebo nemá spotrebiteľský charakter, je nutné použiť výklad, že zmluva spotrebiteľský charakter má (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.08.2015 sp. zn. 8Sžo/45/2014).
25. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je potom nutné konštatovať, že povinný je v danom zmluvnom vzťahu spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Taktiež je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že v tomto prípade bola zmluva o úvere vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú. V dôsledku vyššie uvedeného právny vzťah medzi oprávneným a povinným, založený zmluvou o úvere z 10.03.2009, je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, a teda na tento právny vzťah je treba aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (najmä príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách), ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzkovo- právneho vzťahu bez ohľadu na dohodu strán, teda bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod [ktorým je podľa ust. § 261 ods. 6 písm. d) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka aj zmluvný vzťah založený zmluvou o úvere, o aký ide aj v prejednávanej veci]. Tieto ustanovenia je však treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, vznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy alebo so spotrebiteľskou zmluvou inak súvisia – teda v prejednávanej veci aj na právny úkon – rozhodcovskú zmluvu uzavretú vo forme rozhodcovskej doložky, inkorporovanej do čl. 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy o úvere. Normy spotrebiteľského práva je nutné vždy použiť na celý režim právneho vzťahu, ktorý, ak bol založený spotrebiteľskou zmluvou, zachováva si tento spotrebiteľský charakter počas celej doby trvania jeho existencie.
26. Podľa názoru odvolacieho súdu neprijateľnou podmienkou majúcou za následok jej neplatnosť podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere je aj samotná rozhodcovská zmluva (vo forme rozhodcovskej doložky). Neprijateľnou podmienkou je podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka akákoľvek podmienka, ktorá bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnuté v zmluve (pričom je bez právneho významu, či je táto zmluvná podmienka obsiahnutá už v samotnej spotrebiteľskej zmluve, alebo či je obsiahnutá v samostatnej zmluve, ktorá je závislá na hlavnej spotrebiteľskej zmluve, a preto sa aj na ňu vzťahujú normy spotrebiteľského práva) uzatvorenej medzi obchodníkom a spotrebiteľom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi obchodníkom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná. Takáto rozhodcovská zmluva je preto podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad.
27. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, ktoré je základným právom spotrebiteľa upraveným v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky), pričom táto podmienka nebola individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah oprávneným predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť. Povinný tak predmetnú rozhodcovskú zmluvu celkom zjavne nemohol reálne nijakým spôsobom ovplyvniť, mohol zmluvu o úvere (vrátane jej súčasti – rozhodcovskej doložky) iba ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť. Odvolací súd dopĺňa, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorou je rozhodcovská zmluva, ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto rozhodcovskej zmluvy začalo rozhodcovské konanie na návrh obchodníka, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu, pričom je naviac všeobecne známou skutočnosťou, potvrdenou početnou rozhodovacou činnosťou aj tohto odvolacieho súdu, že sú to práve obchodníci, ktorí iniciujú rozhodcovské konania v spotrebiteľských veciach. Takto dojednaná rozhodcovská zmluva (uzavretá v danej veci vo forme rozhodcovskej doložky) je z uvedeného dôvodu (keď v prípade, ak si oprávnený zvolí spôsob riešenia sporu v rozhodcovskom konaní, nemôže už spotrebiteľ tento výber ovplyvniť) takou, ktorou spotrebiteľa núti podrobiť sa riešeniu sporu v rozhodcovskom konaní. Už táto skutočnosť je sama o sebe dôvodom na zastavenie exekúcie. 28. S účinnosťou od 23.12.2015 bol (novelizačným) zákonom č. 438/2015 Z. z. novelizovaný Exekučný poriadok, okrem iného najmä zavedením § 243f, § 39 ods. 4 a zmenou § 44 ods. 2. Cieľom uvedenej novely bola ochrana spotrebiteľov v exekučných konaniach, ktoré prebiehajú na podklade exekučného titulu vydaného v konaní, v ktorom im nebola poskytnutá primeraná ochrana.
29. Z ustanovenia § 243f ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že nová právna úprava účinná od 23.12.2015 sa vzťahuje na všetky ku dňu nadobudnutia účinnosti novelizačného zákona č. 438/2015 Z. z. – t. j. k 23.12.2015 prebiehajúce exekučné konania, v ktorých sa odo dňa účinnosti uvedeného novelizačného zákona vyžadujú náležitosti podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23.12.2015 (do 31.03.2017) – teda na všetky exekučné konania prebiehajúce k 23.12.2015, v ktorých oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.
30. Nová právna úprava sa teda vzťahuje tak na tie exekučné konania (ktoré sa začali návrhom na vykonanie exekúcie na podklade uvedeného rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou), v ktorých sa už vykonáva exekúcia, ako aj na tie, v ktorých sa ešte exekúcia nevykonáva z dôvodu, že exekučný súd ešte nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uvedené vyplýva jednak zo samotného ustanovenia § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, v ktorom je obsiahnutý pojem „exekučné konania“ bez ich bližšieho vymedzenia a jednak uvedený výklad výslovne potvrdzuje ustanovenie § 243f ods. 2 Exekučného poriadku. Odvolací súd vychádzajúc z doktríny racionálneho zákonodarcu, dospel k záveru, že ak by úmyslom zákonodarcu bolo povinnosť stanovenú v § 243f ods. 1 Exekučného poriadku vztiahnuť len
na tie exekučné konania, v ktorých už prebieha exekúcia (teda už bolo vydané poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku), túto skutočnosť by v ustanovení § 243f ods. 1 Exekučného poriadku výslovne uviedol.
31. Exekučné konanie v prejednávanej veci je exekučné konanie, v ktorom oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu – vykonateľného rozhodnutia rozhodcovského súdu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou. Teda, exekučné konanie v tejto veci je exekučným konaním v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku (a rovnako tak aj v zmysle § 243f ods. 2 Exekučného poriadku). Preto aj v prejednávanej veci bolo v prvom rade nutné posudzovať vec podľa § 243f v spojení s novým § 39 ods. 4 a novelizovaným § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení novelizačného zákona č. 438/2015 Z. z.
32. Exekučný poriadok následne v ustanovení § 243f ods. 5 ustanovuje právny následok porušenia povinnosti ustanovenej v § 243f ods. 1 – teda povinnosti doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23.12.2015 do 31.03.2017 oprávneným v stanovenej lehote 30 dní odo dňa nadobudnutia účinnosti novelizačného zákona č. 438/2015 Z. z. Týmto právnym následkom je zastavenie exekúcie (exekučným) súdom.
33. Posledným dňom lehoty uvedenej v § 243f ods. 1 Exekučného poriadku na splnenie stanovenej povinnosti oprávneného bol 22.01.2016, kedy najneskôr musel oprávnený urobiť úkon – doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 243f ods. 1, ods. 2 v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku na exekučnom súde alebo odovzdať toto podanie adresované exekučnému súdu na poštovú prepravu. Oprávnený predmetné doplnenie doručil súdu prvej inštancie až 03.02.2016.
34. V prejednávanej veci odvolací súd zo spisu, rovnako ako súd prvej inštancie (konajúci ako exekučný súd), zistil, že oprávnený v lehote stanovenej v § 243f ods. 1 Exekučného poriadku nedoplnil svoj návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23.12.2015 – teda oprávnený (a to platí aj pre oprávneného, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov) nepodal doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie, obsahom ktorého by bolo opísanie rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa vlastného vzťahu s povinným s tým, že by k tomuto doplneniu súčasne pripojil dôkazy, ktoré skutočnosti ním uvádzané osvedčujú. V prejednávanej veci tak boli splnené všetky zákonné podmienky na to, aby súd prvej inštancie ako exekučný súd za tejto procesnej situácie exekúciu zastavil podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku. Odvolací súd sa tak nestotožňuje s argumentáciou oprávneného o tom, že samotný návrh na vykonanie exekúcie obsahoval všetky rozhodujúce skutočnosti ako aj dôkazy ich preukazujúce. Oprávnený si v prvom rade mal splniť povinnosť a doplniť tieto skutočnosti včas, respektíve mal zachovať zákonnú lehotu. Teda mal podať podanie v rámci zákonnej lehoty, kde by sám popísal rozhodujúce skutočnosti a pripojil dôkazy (aj keby mali byť rovnaké ako v návrhu na vykonanie exekúcie).
35. Keďže odvolací súd dospel z uvedených dôvodov k záveru o vecnej správnosti napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, uznesenie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
36. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešnému povinnému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, a to v plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
37. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je dovolanie prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení zákona č. 2/2017 Z. z. v spojení s absenciou prechodných ustanovení novelizačného zákona č. 2/2017 Z. z. k opravným konaniam; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 185/2018-15 z 12. apríla 2018).