Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_3S-53-2024.pdf
PDF · 167.26 KB
Case nature
Area
Subarea
3S/53/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Matúša Škarbalu (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr. Andrey Soukupovej, v právnej veci žalobcu: Xeneos s.r.o., so sídlom I. Olbrachta 7565/21, 911 01 Trenčín, IČO: 44 514 778, právne zastúpený: Advokátska kancelária LUKAJKA & PARTNERS s. r. o., so sídlom Jesenského 7713/12, 911 01 Trenčín, IČO: 52 471 420 proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 1887/10, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PO/BEZ/2024/1963, O - 125/2024 zo dňa 07.08.2024, takto
r o z h o d o l :
r o z h o d o l :
I. Súd správnu žalobu z a m i e t a.
II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1. Inšpektori práce Inšpektorátu práce Trenčín (ďalej aj ako „prvostupňový správny orgán“) vykonali v období od 29.04.2021 do 10.06.2021 u žalobcu ako zamestnávateľa výkon inšpekcie práce na pracovisku Kaviareň ORBIS, Bezručova 64, 911 01 Trenčín. O výsledku výkonu inšpekcie práce bol spísaný protokol č. ITN-092-2-2.3/P-B22,A24,25-21 zo dňa 10.06.2021 (ďalej aj ako „protokol“), v ktorom žalobcovi vytkli tri zistené porušenia právnych predpisov: (1) žalobca uzavrel s fyzickou osobou A. B. dohodu o vykonaní práce z 1. decembra 2020 na pracovnú pozíciu čašníčky, nejde však o prácu vymedzenú výsledkom, ale druhovo, čím podľa nich porušil § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v čase vykonania inšpekcie (ďalej aj ako „Zákonník práce“); (2) využíval závislú prácu fyzickej osoby C. B. bez toho, aby s ním založil pracovnoprávny vzťah v zmysle Zákonníka práce, čím podľa nich porušil zákaz nelegálneho zamestnávania v zmysle § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 82/2005 Z. z.“); kontrolou v registri Sociálnej poisťovne bolo zistené, že vo viacerých obdobiach v rokoch 2018 a 2019 bol zamestnancom kontrolovaného subjektu, naposledy však od 6. novembra 2020 do 31. decembra 2020; (3) žalobca ďalej porušil § 21 ods. 2, ods. 3 a ods. 4 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci (ďalej aj ako „zákon č. 124/2006 Z. z.“) tým, že vzhľadom na počet zamestnancov (celkovo traja), nezabezpečil na vykonávanie úloh bezpečnostnotechnickej služby najmenej jedného bezpečnostného technika. Konateľ žalobcu vo vyjadrení k protokolu vzal tieto nedostatky na vedomie a zaviazal sa ich odstrániť v určenom čase. Obsah protokolu bol dňa 10.06.2021 prerokovaný s A. D., ktorý je štatutárnym orgánom žalobcu, ktorý zároveň prevzal protokol dňa 10.06.2021, čo potvrdil aj svojím podpisom. Dňa 16.08.2021 bolo žalobcovi oznámené začatie správneho konania o uložení pokuty. Žalobca zásielku o začatí správneho konania
prevzal dňa 29.08.2021 a k začatiu správneho konania sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril písomnosťou zo dňa 13.09.2021.
2. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. IPTN/IPTN_PRAV ODD/ROZ/2021/726 zo dňa 27.09.2021 (ďalej aj ako „pôvodné prvostupňové rozhodnutie“) uložil žalobcovi pokutu podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 125/2006 Z. z.“) vo výške 3.000 Eur za porušenie § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. a s prihliadnutím na absorpčnú zásadu aj za porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 223 ods. 1 Zákonníka práce a § 21 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 124/2006 Z. z. za skutky, kvôli ktorým sa konanie začalo. Žalobca sa prostredníctvom právneho zástupcu proti pôvodnému prvostupňovému rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote odvolal a žalovaný o odvolaní žalobcu rozhodol rozhodnutím č. NIP/NIP_PO/BEZ/2021/4413,O – 351/2021 zo dňa 02.12.2021 (ďalej aj ako „pôvodné druhostupňové rozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol a pôvodné prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
3. Žalobca podal dňa 28.01.2022 na Krajský súd v Trenčíne, ako správny súd, správnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti pôvodného druhostupňového rozhodnutia. Krajský súd v Trenčíne Rozsudkom sp. zn. 11S/5/2022 zo dňa 06.09.2022 (ďalej aj ako „rozsudok krajského súdu“) správnu žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Následne sa žalobca podanou kasačnou sťažnosťou domáhal zrušenia rozsudku krajského súdu, eventuálne jeho zmeny tak, že sa zruší pôvodné druhostupňové rozhodnutie ako aj pôvodné prvostupňové rozhodnutie.
4. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd SR“ alebo „kasačný súd“) o podanej kasačnej sťažnosti žalobcu rozhodol Rozsudkom sp. zn. 7Ssk/25/2023 zo dňa 31.01.2024 (ďalej aj ako „zrušujúci rozsudok kasačného súdu“), ktorým rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zrušil pôvodné druhostupňové rozhodnutie a tiež pôvodné prvostupňové rozhodnutie a vrátil vec prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Kasačný súd dospel k záveru, že preskúmavané pôvodné druhostupňové rozhodnutie vychádzalo zo skutkového stavu, ktorý je jednak v rozpore s administratívnymi spismi, a jednak nie je dostatočne zistený pre záver o naplnení znakov skutkovej podstaty správneho deliktu, za ktorý bol žalobca postihnutý. To opodstatňovalo zrušenie preskúmavaného rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. e) a f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „SSP“). Kasačný súd tiež uviedol, že nie je úplne zrozumiteľne formulovaný ani správny delikt, ktorý spočíval v porušení § 21 ods. 3 a 4 zákona č. 124/2006 Z. z. Prvostupňový správny orgán totiž vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca mal celkovo troch zamestnancov. Nebolo však zrejmé, koho konkrétne tým mal na mysli, či teda žalobca má ešte iných zamestnancov okrem osôb, ktoré boli prítomné v čase výkonu inšpekcie práce. Pokiaľ totiž oných troch zamestnancov majú predstavovať C. B., A. B. a konateľ žalobcu, potom vyznievalo nelogicky, ak v prvom výroku svojho rozhodnutia prvostupňový správny orgán vytkol žalobcovi, že využíva závislú prácu C. B. bez uzatvorenia pracovnoprávneho vzťahu. Podľa § 3 písm. b) zákona č. 124/2006 Z. z. je totiž zamestnancom na účely tohto zákona práve fyzická osoba v pracovnoprávnom vzťahu, resp. obdobnom pracovnom vzťahu. Ak teda C. B. nemal so žalobcom takýto vzťah uzavretý, potom nebol zamestnancom, a tak je vnútorne rozporné započítavať ho v ďalšom výroku medzi nich. To isté platí o konateľovi žalobcu, ktorého právny vzťah k spoločnosti s ručením obmedzeným je zásadne obchodnoprávny [porov. § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka]. Kasačný súd sa však nestotožnil s námietkou nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ako ani s námietkou týkajúcou sa dohody uzatvorenej so zamestnankyňou žalobcu – A. B.. Kasačný súd na záver konštatoval, že úlohou orgánov inšpekcie práce bude doplniť dokazovanie na zistenie jednotlivých znakov skutkovej podstaty a takto vykonané dokazovanie potom tieto orgány vyhodnotia v súlade s § 34 ods. 5 Správneho poriadku práve s ohľadom na naplnenie podmienok závislej práce, ako aj skutkovej podstaty správneho deliktu, ktorý sa žalobcovi vytýka.
5. Prvostupňový správny orgán listom zo dňa 29.04.2024, doručeným splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 30.04.2024, oznámil žalobcovi, že odo dňa 03.04.2024 pokračuje správne konanie o uložení pokuty, pričom mu umožnil, aby sa ku správnemu konaniu vyjadril. Právny zástupca žalobcu sa vyjadril listom zo dňa 07.05.2024.
Prvostupňové rozhodnutie
6. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 165/2021/2.0/P zo dňa 03.06.2024, č. spisu IPTN/ IPTN_PRAV ODD/ROZ/2024/15 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) uložil žalobcovi pokutu podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. vo výške 1.000 Eur za porušenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia:
- § 223 ods. 1 Zákonníka práce spočívajúce v tom, že žalobca ako zamestnávateľ v súvislosti s výkonom inšpekcie práce na pracovisku Kaviareň ORBIS, Bezručova 64, 911 01 Trenčín na plnenie svojich úloh a zabezpečenie svojich potrieb uzatvoril s fyzickou osobou A. B., nar. XX.XX.XXXX Dohodu o vykonaní práce zo dňa 01.12.2020 na dohodnutý druh práce „čašníčka“, pričom v rámci takto dohodnutej pracovnej úlohy nejde o prácu jednorazového charakteru vymedzenú výsledkom práce, ale ide o opakujúcu sa pracovnú činnosť, vymedzenú druhovo,
- § 21 ods. 3 a 4 zákona č. 124/2006 Z. z. spočívajúce v tom, že žalobca ako zamestnávateľ ku dňu 29.04.2021 nezabezpečil zamestnancom vykonávajúcim prácu na pracovisku Kaviareň ORBIS, Bezručova 64, 911 01 Trenčín bezpečnostnotechnickú službu prostredníctvom vlastných odborných zamestnancov v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu a túto povinnosť zabezpečenia bezpečnostnotechnickej služby si nesplnil ani dodávateľským spôsobom s jednou alebo viacerými fyzickými osobami, ktoré sú podnikateľmi, resp. právnickou osobou oprávnenou na výkon bezpečnostnotechnickej služby, pričom vykonáva pracovné činnosti spojené s poskytovaním služieb rýchleho občerstvenia v spojení s predajom na priamu konzumáciu (kód štatistickej klasifikácie nie je uvedený v Prílohe č. 1 k vyššie uvedeného zákona) a v zmysle prílohy č. 1b písm. B k vyššie uvedenému zákonu vzhľadom k počtu zamestnancov (celkovo 1) bol povinný zabezpečiť na vykonávanie úloh bezpečnostnotechnickej služby najmenej jedného bezpečnostného technika, ktorý je s ním v pracovnom alebo obdobnom pracovnom vzťahu alebo zmluvne dohodnúť vykonávanie bezpečnostnotechnickej služby vyššie uvedeným spôsobom, pričom výkon bezpečnostnotechnickej služby nebol preukázaný ku dňu 29.04.2021 vôbec.
7. Zároveň prvostupňový správny orgán podľa ustanovenia § 30 ods. 1 písm. h) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Správny poriadok“) prvostupňovým rozhodnutím zastavil správne konanie za porušenie ustanovenia § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z. spočívajúceho v tom, že žalobca ako zamestnávateľ porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že dňa 29.04.2021, v čase začatia inšpekcie práce o 14:38 hod. na pracovisku Kaviareň ORBIS, Bezručova 64, 911 01 Trenčín využíval závislú prácu fyzickej osoby, C. B., nar. XX.XX.XXXX, ktorý vykonával závislú prácu – „čašník“ a nemal s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu – Zákonníka práce.
8. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení uviedol, že opätovne posúdil zistený skutkový stav danej veci vo vzťahu ku všetkým dôkazom, ktoré boli získané a predložené počas inšpekcie práce a následného správneho konania, zároveň posúdil i možnosť získania nových dôkazov v nadväznosti na časový odstup od spáchania správneho deliktu, pričom dospel k záveru, že správne konanie v časti porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania je potrebné podľa ustanovenia § 30 ods. 1 písm. h) Správneho poriadku zastaviť.
9. Vo vzťahu k porušeniu ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce prvostupňový správny orgán uviedol, že s poukazom právny názor vyslovený v zrušujúcom rozsudku kasačného súdu (bod. 15 odôvodnenia) k jeho porušeniu došlo tým, že na plnenie svojich úloh a zabezpečenie svojich potrieb žalobca uzatvoril s fyzickou osobou – A. B. – Dohodu o vykonaní práce zo dňa 01.12.2020 na dohodnutý druh práce „čašníčka“, pričom v rámci takto dohodnutej pracovnej úlohy nejde o prácu jednorazového charakteru vymedzenú výsledkom práce, ale ide o opakujúcu sa pracovnú činnosť, vymedzenú druhovo. Prvostupňový správny orgán uviedol, že sa pritom podrobne zaoberal aj obsahom danej dohody, pričom dospel k záveru, že ide o Dohodu o vykonaní práce v zmysle ustanovenia § 226 a nasl. Zákonníka práce, ktorú uzatvoril na pracovnú činnosť, na ktorú ju nebolo možné uzatvoriť.
10. Prvostupňový správny orgán k porušeniu ustanovenia § 21 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 124/2006 Z. z. uviedol, že sa riadil právnym názorom, ktorý bol vyslovený v zrušujúcim rozsudku kasačného súdu a teda, že do uvedeného porušenia nie je možné započítať osobu, ktorá bola nelegálne zamestnávaná, ak zároveň uvedené porušenie správny orgán vytýkal, ako ani osobu konateľa, ktorého právny vzťah k spoločnosti bol zásadne obchodnoprávny. Prvostupňový správny orgán teda vyňal z porušenia 2 zamestnancov, a teda porušenie povinnosti nezabezpečenia bezpečnostnotechnickej
služby viazal výlučne na zamestnankyňu A. B., ktorú je možné počítať za zamestnankyňu účastníka konania. Žalobca naplnil status zamestnávateľa, nakoľko zamestnával ku dňu výkonu inšpekcie práce v pracovnoprávnom vzťahu 1 zamestnankyňu. Bol jej teda povinný zabezpečiť bezpečnostnotechnickú službu. Túto povinnosť si musí splniť každý zamestnávateľ, ktorý zamestnáva v pracovnoprávnom vzťahu aspoň jedného zamestnanca. Nakoľko nie sú činnosti, ktoré vykonáva účastník konania zaradené k činnostiam, pri ktorých môže vzniknúť závažné poškodenie zdravia zamestnancov (podľa kódu štatistickej klasifikácie nie sú tieto činnosti uvedené v Prílohe č. 1 zákona č. 124/2006 Z. z.) a nejde ani o činnosti, pri ktorých častejšie vzniká poškodenie zdravia zamestnancov, prvostupňový správny orgán vychádzal z Prílohy č. 1b písm. B, ktoré určuje, že účastník konania je povinný zabezpečiť vykonávanie bezpečnostnotechnickej služby prostredníctvom najmenej jedného bezpečnostného technika. Spôsob zabezpečenia bezpečnostnotechnickej služby si určuje vzhľadom k svojim možnostiam a podmienkam každý zamestnávateľ, avšak jej zabezpečenie niektorým z uvedených spôsobov je nevyhnutné na účely dodržania ustanovení zákona č. 124/2006 Z. z. Prvostupňový správny orgán mal vzhľadom na všetky zistené skutočnosti za to, že žalobca jednoznačným spôsobom porušil ustanovenie ustanovenia § 21 ods. 3 a 4 zákona č. 124/2006 Z. z.
11. Prvostupňový správny orgán odôvodnil mieru zavinenia žalobcu (objektívna zodpovednosť) a výšku pokuty, pričom prihliadol v súlade s ustanovením § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. na závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku. Po zhodnotení všetkých kritérií podľa zákona č. 125/2006 Z. z. je výška pokuty podľa prvostupňového správneho orgánu primeraná, nakoľko plní funkciu výchovnú aj represívnu a má postihovať protiprávne konanie, preto je žiaduce, aby bola citeľná aj v majetkovej sfére páchateľa správneho deliktu. Prvostupňový správny orgán v prospech žalobcu vyhodnotil fakt, že pri výkone inšpekcie práce plne spolupracoval s Inšpektorátom práce. Podľa názoru správneho orgánu ním určená pokuta je dostatočne odôvodnená, nevybočuje z medzí ustanovených zákonom (§ 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z.) a plní svoj výchovný aj represívny účel.
Napadnuté rozhodnutie žalovaného
12. Žalobca sa prostredníctvom právneho zástupcu proti prvostupňovému rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote odvolal a žalovaný o odvolaní žalobcu rozhodol rozhodnutím č. PO/BEZ/2024/1963, O-125/2024 zo dňa 02.12.2021 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný ako odvolací správny orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že po dôslednom preskúmaní predmetného individuálneho správneho aktu a predloženého odvolacieho spisu dospel s ohľadom na zistené skutočnosti a s ohľadom na skutkový stav k právnemu záveru, že prvostupňový správny orgán jednoznačne preukázal, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce a § 21 ods. 3 a 4 zákona č. 124/2006 Z. z. Žalovaný sa vyjadril k jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu (najmä k námietke uplynutia objektívnej a subjektívnej lehoty na uloženie pokuty a k námietke nesprávneho vyhodnotenia obsahu dohody s fyzickou osobou A. B.), ktoré vyhodnotil, okrem iného aj s poukazom na vyslovený právny názor kasačného súdu v tejto veci, ako nedôvodné, posúdil výšku uloženej pokuty, pričom sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového správneho orgánu a uviedol, že argumentácia účastníka konania nie je dôvodom na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia a žalobca nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by mali podstatný vplyv na posúdenie veci.
Správna žaloba – žalobné body
13. Žalobca sa správnou žalobou vo veciach správneho trestania podanou prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a g) SSP, vrátenia veci prvostupňovému správnemu orgánu podľa § 191 ods. 3 SSP na ďalšie konanie a uplatnil si nárok na náhradu trov konania.
14. Žalobca v úvode správnej žaloby najskôr všeobecne uviedol, že rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia, uloženia pokuty po uplynutí prekluzívnych lehôt stanovených v § 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z. z., porušenia ústavou garantovaného práva na spravodlivý proces a z dôvodu, že výrok rozhodnutia je formulovaný neurčito, nejasne, nezrozumiteľne
a zmätočne. Mal za to, že žalovaný napadnutým rozhodnutím porušil čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 4 a čl. 13 ods. 1 Ústavy SR. Pričom uviedol, že odôvodnenie uvedených vád uviedol v článku VI. a v článku VII. správnej žaloby.
15. Žalobca v správnej žalobe ďalej opísal priebeh administratívneho konania, vymedzil predmet súdneho prieskumu a deklaroval splnenie lehoty na podanie správnej žaloby. Zároveň mal za to, že prvostupňovému správnemu orgánu prislúcha postavenie účastníka konania podľa § 32 ods. 3 písm. c) SSP, nakoľko vydal skoršie rozhodnutie a nie je v konaní pred správnym súdom žalovaným.
16. Žalobca sa s poukazom na § 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z.z. nestotožnil s názorom žalovaného o neuplynutí objektívnej a subjektívnej lehoty na uloženie pokuty, pričom dôvodil, že zákon uvádza, že pokutu je možné uložiť najneskôr do troch rokov odo dňa, kedy bola uložená povinnosť (k porušeniu povinnosti došlo 01.12.2020 a 29.04.2021) a podľa názoru žalobcu zákonodarca ustanovil na zánik zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu objektívnu prekluzívnu lehotu práve z dôvodu, aby správny orgán nemohol trestať za správny delikt v neobmedzenej dobe. Od správneho orgánu sa vyžaduje, aby šetrenia vykonal v čo najkratšom čase, práve z dôvodu, že zákonodarca ustanovil na zánik zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu aj objektívnu prekluzívnu lehotu. Práve z uvedeného dôvodu, pokiaľ by sme pripustili, že objektívna lehota počas konania pred správnym súdom neplynula (§ 71 ods. 1 SSP), zákon č. 125/2006 Z. z. by nemal podmieňovať možnosť uloženia pokuty najneskôr do 3 rokov odo dňa, keď bola porušená povinnosť. Ustanovenie § 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z. z. by úplne strácalo zmysel a objektívna prekluzívna lehota by bola v danom prípade zbytočná. V uvedenom prípade teda už uplynula objektívna trojročná lehota odo dňa porušenia povinností konštatovaných prvostupňovým správnym orgánom v prvostupňovom rozhodnutí a súčasne už uplynula i dvojročná subjektívna lehota odo dňa ukončenia výkonu inšpekcie práce, v ktorej bol prvostupňový správny orgán oprávnený uložiť pokutu žalobcovi. Lehota by neplynula len v prípade, že by prvostupňový správny orgán prerušil konanie podľa Správneho poriadku, avšak v danom prípade tak prvostupňový správny orgán neurobil. Uvedené lehoty sú lehotami prekluzívnymi, ktoré nemôžu byť predĺžené rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a správny orgán je povinný na uplynutie týchto lehôt prihliadať z úradnej povinnosti v rámci svojej rozhodovacej činnosti, aj keď ich uplynutie nebolo v správnom konaní namietané. Uplynutie týchto lehôt má za následok zánik práva správneho orgánu sankcionovať žalobcu a na zánik týchto lehôt musí prihliadnuť z úradnej povinnosti.
17. Ďalej žalobca namietal, že konštatovanie správneho orgánu, že žalobca porušil ustanovenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce pokladá za nesprávne, nakoľko dohodu, ktorú predložil mal uzatvorenú s fyzickou osobou A. B., je potrebné vykladať podľa obsahu a nie podľa názvu. Nakoľko sa právny úkon má posudzovať podľa jej obsahu, tak vyplýva, že žalobca mal s fyzickou osobou A. B. uzatvorenú dohodu podľa ustanovenia § 228a ods. 1 a nasl. Zákonníka práce. Ustanovenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce hovorí o „výnimočnosti a príležitostnej činnosti“, teda podľa ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce, sa jedná len o výnimočnú a príležitostnú činnosť. V prípade žalobcu, čo je aj preukázané, že sa dohoda aj dodatkom predĺžila, teda na takúto dohodu sa aplikuje znenie ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce z dôvodu príležitostnej činnosti. V predmetnej dohode, je uvedený odkaz na ustanovenie § 226 a nasl. Zákonníka práce, pričom dohoda o pracovnej činnosti podľa Zákonníka práce je v ustanovení § 228a, čo z jazykového znenia vyplýva, že v konkrétnej dohode odkaz na § 226 „a nasl.“ odkazuje aj na ustanovenie § 228a Zákonníka práce, na základe čoho žalobca dohodu aj uzatvoril. Žalobca poukázal na ustanovenie § 1 ods. 4 a § 15 Zákonníka práce v spojení s výkladom ustanovenia § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého platí základné interpretačné pravidlo, že prejav vôle je potrebné vykladať tak, aby so zreteľom na okolnosti, za ktorých bol urobený, zodpovedal skutočnému obsahu vôle, nielen jazykovému vyjadreniu konajúcej osoby. Žalobca s fyzickou osobou A. B. mal uzatvorenú dohodu podľa ustanovenia § 228a ods. 1 a nasl. Zákonníka práce a preto sa žalobca nemohol dopustiť žiadneho pochybenia v súvislosti s plnením svojich úloh a zabezpečenia potrieb keď uzatvoril dohodu s fyzickou osobou A. B.. Pomocou interpretačného pravidla, musí byť právny úkon pri každom jeho uplatnení vyložený (interpretovaný), nakoľko výkladom sa zisťuje jeho obsah, teda skutočná vôľa autora právneho úkonu. V danom prípade skutočným obsahom vôle žalobcu bolo uzatvorenie dohody podľa ustanovenia § 228a ods. 1 a nasl. Zákonníka práce.
18. Žalobca v správnej žalobe poukázal aj na nedodržanie bezpečnostných opatrení zo strany inšpektorov práce pri vykonávaní inšpekcie, ktorí boli po celý čas vo vnútri prevádzky a konateľovi žalobcu nedali možnosť vykonávať svoju pracovnú činnosť, nakoľko bol jediný oprávnený na jej
vykonávanie. Žalobca zároveň uviedol, že pri prerokovaní protokolu inšpektorka nemala respirátor, len rúško, ktoré bolo zle nasadené. Pri vykonávaní inšpekcie práce bol žalobca jediný oprávnený na vykonávanie pracovnej činnosti, inšpektori pri výkone inšpekcie navyše odkázali (navádzali) na prebratie jeho pracovných úloh bývalú zamestnankyňu resp. zamestnankyňu, ktorá nebola pracovné činnosti oprávnená vykonávať, ktorá nebola už v žiadnom pracovnom ani obdobnom pomere. Prvostupňový správny orgán teda uložil pokutu, ktorú žalovaný potvrdil za údajné porušenie ustanovenia právneho predpisu, žalobca však toto ustanovenie z pohľadu gramatického, teleologického a systematického výkladu neporušil.
19. Žalobca namietal, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného nie je presvedčivé a nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, tak ako to bolo aj v prípade vydaného prvostupňového rozhodnutia. Konanie správneho orgánu žalobca považoval za porušenie ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Výrok rozhodnutia je podľa žalobcu formulovaný neurčito, nejasne, nezrozumiteľne a zmätočne, čo má za následok nepreskúmateľnosť a nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu. Zo strany žalovaného tým dochádza najmä k porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 12 ods. 4 Ústavy SR a čl. 13 ods. 1 Ústavy SR. V odôvodnení rozhodnutia musí správny orgán reagovať na dva okruhy problémov: skutkové okolnosti a právne posúdenie veci, pričom za skutkové okolnosti treba považovať najmä skutočnosti, ktoré boli nepochybne zistené, a ich právny význam. Ďalej treba uviesť, aké dôkazy boli vykonané, ako ich hodnotí správny orgán, prečo neboli vykonané niektoré navrhované dôkazy, a napokon, ako sa správny orgán vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania. Právne posúdenie veci znamená, že správny orgán subsumuje zistený skutkový stav pod príslušné ustanovenie hmotnoprávneho predpisu. Medzi právnym posúdením a skutkovými zisteniami musí byť logický vzťah. Právne posúdenie veci musí obsahovať konkrétny odkaz na príslušný právny predpis, z ktorého správny orgán vo výrokovej časti rozhodnutia vychádzal a z ktorého vyvodzuje svoje právne posúdenie. Nestačí len citácia príslušného ustanovenia, ale je žiaduce, aby sa vyložil aj obsah právnej normy, aby účastník konania pochopil vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením. Odôvodnenie, ktoré žalovaný formuloval žalobca považoval za nedostatočné a z toho dôvodu i za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a uvedenou vadou trpí aj výrok rozhodnutia. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúci postup je porušením ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov (zásad) materiálneho právneho štátu, najmä princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty, a princípu predvídateľnosti práva vrátane predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj princípu ochrany legitímnych očakávaní. Nezákonný postup a rozhodnutie inšpektorátu práce narúša princíp právnej istoty a tým aj práva žalobcu.
Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe
20. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe navrhol túto v celom rozsahu zamietnuť a zotrval na skutočnostiach a prijatých záveroch uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
21. K námietke žalobcu, že v predmetnom prípade uplynula objektívna trojročná lehota odo dňa porušenia povinností a súčasne uplynula i dvojročná subjektívna lehota odo dňa ukončenia výkonu inšpekcie práce, žalovaný zopakoval argumentáciu uvedenú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s tým, že prepočítal plynutie uvedených lehôt. Dvojročná subjektívna lehota začala plynúť dňa 10.06.2021 a uplynula by ku dňu 10.06.2023, pokiaľ by nebola podaná správna žaloba (na Krajskom súde v Trenčíne – pozn. správneho súdu), avšak z dôvodu jej podania dňa 27.01.2022 až do 31.01.2024 táto lehota spočívala. Rozdiel medzi 10.06.2021 a 27.01.2022 je 231 dní. Rozdiel medzi 01.02.2024 a dňom 03.06.2024 je 124 dní. Potom 231 dní a 124 je spolu 355 dní, teda z dôvodu spočívania lehoty subjektívna lehota na uloženie sankcie neuplynula. Žalobcovi bola tiež uložená sankcia za porušenie § 21 ods. 3 a 4 zákona č. 124/2006 Z. z. spočívajúce v tom, že žalobca ku dňu 29.04.2021 nezabezpečil zamestnancom vykonávajúcim prácu na pracovisku Kaviareň ORBIS, Bezručova 64, 911 01 Trenčín bezpečnostnotechnickú službu. V čase od 29.04.2021 plynula lehota do 27.01.2022, čo predstavuje 273 dní, od 01.02.2024 plynula lehota do 03.06.2024, čo je 123 dní. Potom 273 a 23 dní je spolu 396 dní - teda dôvodu spočívania lehoty objektívna lehota na uloženie sankcie neuplynula. Vzhľadom na uvedené objektívna aj subjektívna lehota pre uloženie sankcie ku dňu 03.06.2024 - t.j. k dátumu vydania prvostupňového rozhodnutia neuplynula. Tvrdenie žalobcu, že lehota by neuplynula len v prípade,
že by Inšpektorát práce Trenčín prerušil konanie podľa Správneho poriadku, považoval žalovaný za nesprávne.
22. K námietke žalobcu týkajúcej sa porušenia ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce žalovaný uviedol, že podľa predmetného ustanovenia môže zamestnávateľ na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodu o vykonaní práce, dohodu o pracovnej činnosti a dohodu o brigádnickej práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov). K tvrdeniu žalobcu, že má za to, že s fyzickou osobou A. B. mal uzatvorenú dohodu podľa ustanovenia § 228a ods. 1 a nasl. Zákonníka práce, a preto sa nemohol dopustiť žiadneho pochybenia v súvislosti s plnením svojich úloh a zabezpečenia potrieb keď uzatvoril dohodu s fyzickou osobou A. B., žalovaný uviedol, že zo žalobcom predloženej Dohody o vykonaní práce zo dňa 01.12.2020 vyplýva, že Dohoda o vykonaní práce bola uzatvorená so zamestnankyňou A. B. podľa § 226 a nasl. Zákonníka práce. Podľa ustanovenia § 226 ods. 1 Zákonníka práce Dohodu o vykonaní práce zamestnávateľ môže uzatvoriť s fyzickou osobou, ak rozsah práce (pracovnej úlohy), na ktorý sa táto dohoda uzatvára, nepresahuje 350 hodín v kalendárnom roku. Do rozsahu práce sa započítava aj práca vykonávaná zamestnancom pre zamestnávateľa na základe inej Dohody o vykonaní práce. Dohodu o vykonaní práce možno uzatvoriť najviac na 12 mesiacov. Pri dohode o vykonaní práce ide o prácu vymedzenú výsledkom. V dohode o vykonaní práce sa dohodne výsledok, ktorý sa má dosiahnuť (ušitie šiat, pokosenie trávnika, vypracovanie rešerší, analýzy). Výsledok by mal byť stanovený jeden (ušitie jedných šiat, poprípade kolekcie šiat na základe jedného zadania na začiatku), nie však opakovane (pravidelné šitie šiat na základe opakovaných pokynov zamestnávateľa). V prípade dohody o vykonaní práce je dôležitý výsledok, ktorý sa má v určitom čase dosiahnuť. Podstatnými náležitosťami dohody o vykonaní práce v zmysle ustanovenia § 226 ods. 2 druhá veta Zákonníka práce sú: 1. pracovná úloha, 2. dohodnutá odmena za vykonanie práce, 3. doba, v ktorej sa má pracovná úloha vykonať, 4. rozsah práce, ak jej rozsah nevyplýva priamo z vymedzenia pracovnej úlohy. Dohoda o vykonaní práce, ktorá bola uzatvorená s A. B., pracuje s pojmom „úloha“. V bode 1 Dohody o vykonaní práce zo dňa 01.12.2020 je uvedené „dojednaná pracovná úloha“, taktiež v bode 5 je uvedené „pracovná úloha bude vykonaná do 31.03.2021“. Ďalej je tiež v bode 6 uvedený rozsah práce (pracovnej úlohy) 40 hodín. Taktiež z obsahových náležitostí danej Dohody vyplýva, že išlo podľa obsahu o Dohodu o vykonaní práce, ktorá však bola uzatvorená na činnosť čašníčky, na ktorú by v zmysle zákona uzatvorená byť nemohla. Žalobca upriamil pozornosť na skutočnosť, že v Dohode je uvedený odkaz na ustanovenie § 226 a nasl. Zákonníka práce, pričom dohoda o pracovnej činnosti podľa Zákonníka práce je v ustanovení § 228a, čo z jazykového znenia vyplýva, že v konkrétnej dohode odkaz na § 226 a nasl. odkazuje aj na ustanovenie § 228a Zákonníka práce. V prípade Dohody o pracovnej činnosti ide dohodu, ktorej predmetom je vykonávanie (nie vykonanie) druhovo určenej práce, t. j. jej zameranie je na opakovanosť vykonávania práce toho istého druhu (napr. upratovacie práce). Podstatnými náležitosti Dohody o pracovnej činnosti v zmysle ustanovenia § 228 ods. 1 Zákonníka práce sú: 1. dohodnutá práca, 2. dohodnutá odmena za vykonávanú prácu, 3. dohodnutý rozsah pracovného času a doba, na ktorú sa dohoda uzatvára. Žalovaný poukázal na to, že Dohoda o vykonaní práce je upravená v Zákonníku práce priamo v ustanovení § 226 a nasl. ustanoveniach, ktoré bližšie upravuje podmienky jej uzatvorenia. Priamo teda toto ustanovenie, ktoré je uvedené v Dohode o vykonaní práce zo dňa 01.12.2020 ako prvé, upravuje Dohodu o vykonaní práce. Žalovaný mal na základe uvedeného za to, že žalobca mal so zamestnankyňou uzatvorenú Dohodu o vykonaní práce v zmysle ustanovenia § 226 a nasl. Zákonníka práce. V zmysle ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka môže zamestnávateľ uzatvoriť dohodu o vykonaní práce, pričom predmetná dohoda má byť uzatvorená na prácu, ktorá je vymedzená výsledkom. V tomto prípade si žalobca nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu z vyššie uvedeného ustanovenia, čím ho preukázateľným spôsobom porušil. Žalovaný zároveň upriamil pozornosť na zrušujúci rozsudok kasačného súdu vo veci žalobcu, ktorý námietku žalobcu týkajúcu sa dohody uzatvorenej so zamestnankyňou žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú.
23. K tvrdeniu žalobcu, ktorý opakovane poukázal na nedodržanie bezpečnostných opatrení zo strany inšpektorov práce pri vykonávaní inšpekcie, nakoľko pri vykonávaní inšpekcie práce neboli dodržiavané bezpečnostné opatrenia, inšpektori práce boli po celý čas vo vnútri prevádzky a konateľovi žalobcu nedali možnosť vykonávať svoju pracovnú činnosť, nakoľko bol jediný oprávnený na jej vykonávanie, a tiež, že pri prerokovaní protokolu inšpektorka práce nemala respirátor, len rúško, ktoré bolo zle nasadené, žalovaný uviedol, že pokiaľ žalobca mal indície, že výkon inšpekcie práce neprebieha v súlade so
zákonom o inšpekcii práce, mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv a právom chránených záujmov, o ktorých sa domnieval, že boli porušené činnosťou alebo nečinnosťou inšpektorátu práce, a to podaním sťažnosti v zmysle zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov, ako aj podaním na príslušný RÚVZ, kontrolujúci v tom čase dodržiavanie opatrení týkajúcich sa COVID -19.
24. Žalovaný mal za to, že v správnom konaní boli predmetné porušenia zo strany žalobcu nepochybne zistené a objektívne preukázané. V rámci procesu rozhodovania sa žalovaný aj prvostupňový správny orgán riadili zásadami správneho trestania a ich postup podľa názoru žalovaného nevykazuje také známky pochybenia, ktoré by boli dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia zo strany konajúceho súdu.
25. V závere žalovaný uviedol, že aj v rámci výkonu inšpekcie práce a aj v prebiehajúcom správnom konaní správny orgán postupoval v súlade s ustanoveniami platných právnych predpisov, postupoval tak, aby chránil aj práva žalobcu, žalobca bol informovaný o tom, za aký správny delikt mu má byť uložená sankcia, bol mu poskytnutý dostatočný čas na prípravu, mal možnosť sa vyjadriť k správnemu deliktu, za ktorý mu následne bola uložená sankcia, správny orgán sa všetkými námietkami žalobcu zodpovedne, dôsledne a svedomito zaoberal a v predmetnom rozhodnutí sa so všetkými námietkami žalobcu náležite a dostatočne vysporiadal.
Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného
26. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že nesúhlasí s vyjadrením žalovaného, ktoré nijakým spôsobom nevyvrátilo tvrdenia žalobcu uvádzané v správnej žalobe. Žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného, že podľa § 71 ods. 1 SSP objektívna ani subjektívna lehota neplynula, nakoľko zákon č. 125/2006 Z. z. v ustanovení § 19 ods. 4 uvádza, že pokutu možno uložiť najneskôr do 3 rokov odo dňa, keď bola porušená povinnosť. Zákon uvádza, že pokutu je možné uložiť najneskôr do 3 rokov odo dňa, kedy bola uložená povinnosť (porušenie povinnosti došlo 01.12.2020 a 29.04.2021). Žalobca zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v správnej žalobe, že zákonodarca ustanovil na zánik zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu objektívnu prekluzívnu lehotu práve z dôvodu, aby správny orgán nemohol trestať za správny delikt v neobmedzenej dobe a od správneho orgánu sa vyžaduje, aby šetrenia vykonal v čo najkratšom čase, práve z dôvodu, že zákonodarca ustanovil na zánik zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu aj objektívnu prekluzívnu lehotu. Ustanovenie § 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z. z. by v prípade, ak by sme pripustili argumenty žalovaného úplne strácalo zmysel a objektívna prekluzívna lehota by bola v danom prípade zbytočná.
27. K vyjadreniu žalovaného týkajúceho sa porušenia ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce žalobca uviedol, že pridržiava argumentov uvedených v správnej žalobe a opätovne poukázal na ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobca bol naďalej presvedčený, že rozhodnutie žalovaného nespĺňa požadované náležitosti, najmä vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia, v rámci ktorého sa zaoberal najmä námietkami vznesenými v rámci správneho konania účastníkom konania, no obšírnemu výroku rozhodnutia neposkytol skutkovú ani právnu oporu.
28. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené žalovanému na vyjadrenie dňa 07.04.2025, avšak žalovaný svoje právo vyjadriť sa k vyjadreniu žalobcu už nevyužil.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom
29. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) nezistil dôvody pre nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP, preto rozhodnutie vo veci verejne vyhlásil postupom podľa § 107 ods. 2 v spojení s § 137 ods. 4 SSP dňa 25.02.2026. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli správneho súdu od 22.01.2026 do 27.02.2026.
30. Správny súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, vrátane ich postupu v administratívnom konaní, a to v rozsahu žalobných námietok, ale aj z hľadísk uvedených v § 195 písm. a) až e) SSP, keďže predmetná správna žaloba je žalobou v oblasti správneho trestania (§ 194 a nasl. SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol.
31. Podľa § 223 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodu o vykonaní práce, dohodu o pracovnej činnosti a dohodu o brigádnickej práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov).
32. Podľa § 226 ods. 1 Zákonníka práce dohodu o vykonaní práce zamestnávateľ môže uzatvoriť s fyzickou osobou, ak rozsah práce (pracovnej úlohy), na ktorý sa táto dohoda uzatvára, nepresahuje 350 hodín v kalendárnom roku. Do rozsahu práce sa započítava aj práca vykonávaná zamestnancom pre zamestnávateľa na základe inej dohody o vykonaní práce. Dohodu o vykonaní práce možno uzatvoriť najviac na 12 mesiacov.
33. Podľa § 226 ods. 2 Zákonníka práce dohoda o vykonaní práce sa uzatvára písomne, inak je neplatná. V dohode o vykonaní práce musí byť vymedzená pracovná úloha, dohodnutá odmena za jej vykonanie, doba, v ktorej sa má pracovná úloha vykonať, a rozsah práce, ak jej rozsah nevyplýva priamo z vymedzenia pracovnej úlohy.
34. Podľa § 21 ods. 3 zákona č. 124/2006 Z. z. zamestnávateľ je povinný zabezpečiť pre zamestnancov bezpečnostnotechnickú službu. Na vykonávanie bezpečnostnotechnickej služby je zamestnávateľ povinný určiť dostatočný počet vlastných odborných zamestnancov, ktorí sú s ním v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu. Zamestnávateľ, ktorý vykonáva bezpečnostnotechnickú službu vlastnými odbornými zamestnancami, musí byť primerane technicky a prístrojovo vybavený potrebnými pracovnými prostriedkami.
35. Podľa § 21 ods. 4 zákona č. 124/2006 Z. z. ak zamestnávateľ so zreteľom na veľkosť organizácie, počet zamestnancov, pracovné podmienky, rozsah, charakter a rozloženie nebezpečenstiev a z nich vyplývajúcich rizík nemá dostatok odborných zamestnancov, je povinný zmluvne dohodnúť vykonávanie bezpečnostnotechnickej služby dodávateľským spôsobom s jednou alebo viacerými fyzickými osobami, ktoré sú podnikateľmi, alebo s právnickými osobami, ktoré sú oprávnené na výkon bezpečnostnotechnickej služby.
36. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním 1. pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie, 2. právnych predpisov, ktoré upravujú štátnozamestnanecké vzťahy, 3. právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vrátane predpisov upravujúcich faktory pracovného prostredia, 4. právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, 5. záväzkov, ktoré vyplývajú z kolektívnych zmlúv, 6. osobitného predpisu zamestnávateľom v rozsahu jeho povinností uzatvoriť zamestnávateľskú zmluvu a platiť a odvádzať príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie za zamestnanca vykonávajúceho práce zaradené orgánom štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva do tretej kategórie alebo štvrtej kategórie podľa osobitného predpisu, a za zamestnanca, ktorý vykonáva práce tanečného umelca alebo hudobného umelca, ktorý vykonáva profesiu hráča na dychový nástroj, 7. osobitného predpisu zamestnávateľom, ktorý ustanovuje povinnosti pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb.
37. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a siedmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená 1. ťažká ujma na zdraví, najmenej 20 000 eur, 2. smrť, najmenej 33 000 eur.
38. Podľa § 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z. z. v znení účinnom v čase výkonu inšpekcie práce, pokutu podľa odsekov 1 a 2 možno uložiť do dvoch rokov odo dňa prerokovania protokolu a najneskôr do troch rokov odo dňa, keď bola porušená povinnosť.
39. Podľa § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku.
40. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu práv alebo právom chránených záujmov fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy (§ 2 ods. 1 SSP). Správny súd rozhoduje na základe včas podanej žaloby, pričom predmet súdneho prieskumu je v dispozícii žalobcu (správny súd je zmysle § 134 ods. 1 SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ustanovené inak). Žalobca musí v zákonom stanovenej lehote uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné (žalobné body), a to v zmysle § 182 ods. 1, písm. e) SSP. Výnimkou z tejto zásady je správna žaloba vo veciach správneho trestania, kde zmysle § 195 SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby v prípadoch vymedzených písm. a) až e) daného ustanovenia. Správny súd ďalej v prípade správnej žaloby vo veciach správneho trestania podľa § 197 SSP vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, pričom môže doplniť dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy, a to aj na návrh účastníka konania, ktorým však nie je viazaný.
41. Správny súd uvádza, že žalobca v správnej žalobe označil ako ďalšieho účastníka konania 1/ orgán verejnej správy prvého stupňa, ktorý však v administratívnom konaní nemal postavenie účastníka konania v zmysle § 32 ods. 3 písm. c) SSP. Jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím predpokladaným ustanovením § 27 ods. 1 SSP, teda podkladovým rozhodnutím pre iné rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré samostatne súdnemu prieskumu nepodlieha. Prvostupňové rozhodnutie bolo správnym súdom preskúmané v spojení s napadnutým rozhodnutím žalovaného, pretože vo vzťahu k výsledku administratívneho konania predstavuje jeden celok. Dôvodom na jeho prieskum nebol žalobcom navrhovaný postup podľa § 27 ods. 1 SSP, a preto nemal orgán verejnej správy prvého stupňa, teda Inšpektorát práce Trenčín, postavenie účastníka konania.
42. Predmetom súdneho prieskumu bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým bola žalobcovi uložená úhrnná pokuta vo výške 1.000,00 Eur za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 125/2006 Z. z., konkrétne za porušenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce a § 21 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 124/2006 Z. z. a ktorým bolo zastavené správne konanie za porušenie ustanovenia § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z.
43. Správny súd zdôrazňuje, že správne orgány vo veci žalobcu rozhodovali opätovne po rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne, ako správneho súdu, vo veci sp. zn. 11S/5/2022 zo dňa 06.09.2022, ako aj Najvyššieho správneho súdu SR vo veci sp. zn. 7Ssk/25/2023 zo dňa 31.01.2024, pričom orgány verejnej správy boli v ďalšom konaní viazané právnym názorom vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí kasačného súdu (§ 191 ods. 6 a § 469 SSP).
44. Z predloženého administratívneho spisu správny súd zistil, že v období od 29.04.2021 do 10.06.2021 vykonal prvostupňový správny orgán inšpekciu práce u žalobcu na pracovisku Kaviareň ORBIS. O výsledku výkonu inšpekcie bol spísaný protokol č. ITN-092-2-2.3/P-B22,A24,25-21 zo dňa 10.06.2021. Obsah protokolu bol dňa 10.06.2021 prerokovaný s A. D., konateľom žalobcu, ktorý k zisteným skutočnostiam a nedostatkom uvedeným v protokole uviedol, že ich berie na vedomie a nedostatky v stanovenom čase odstráni. Protokol prevzal dňa 10.06.2021 čo potvrdil aj svojím podpisom. Pri výkone inšpekcie práce bolo zistené, že žalobca taktiež porušil § 223 ods. 1 Zákonníka práce, tým že na plnenie
svojich úloh a zabezpečenie svojich potrieb uzatvoril s fyzickou osobou A. B. Dohodu o vykonaní práce zo dňa 01.12.2020 na dohodnutý druh práce „čašníčka,“ pričom v rámci takto dohodnutej pracovnej úlohy nejde o prácu jednorazového charakteru vymedzenú výsledkom práce, ale ide o opakujúcu sa pracovnú činnosť, vymedzenú druhovo. Pri výkone inšpekcie práce bolo taktiež zistené, že žalobca porušil § 21 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 124/2006 Z. z. (žalobca toto porušenie nenamietal v rámci administratívneho konania, ani v rámci predchádzajúceho konania pred Krajským súdom v Trenčíne a vyplývajúc z obsahu podanej správnej žaloby ani v rámci tohto súdneho konania – pozn. správneho súdu).
45. Žalobca v správnej žalobe namietal, že v prípade žalobcu boli dané dôvody zastavenia správneho konania, nakoľko uplynula objektívna trojročná lehota odo dňa porušenia povinností konštatovaných v prvostupňovom rozhodnutí a súčasne uplynula aj subjektívna dvojročná lehota odo dňa ukončenia výkonu inšpekcie práce, teda lehoty do uplynutia ktorých bolo možné uložiť žalobcovi pokutu. Žalobca mal za to, že pokiaľ by pripustil argumentáciu žalovaného, že objektívna lehota neplynula počas konania pred správnym súdom, zákon č. 125/2006 Z. z. by nemal podmieňovať možnosť uloženia pokuty najneskôr do 3 rokov odo dňa, keď bola porušená povinnosť, nakoľko ustanovenie § 19 ods. 4 zákon č. 125/2006 Z. z. by strácalo zmysel a objektívna lehota by bola zbytočná. Podľa názoru žalobcu zákonodarca ustanovil zánik zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu objektívnu prekluzívnu lehotu z dôvodu, aby správny orgán nemohol trestať za správny delikt v neobmedzenej dobe. Správny súd uvádza, že v posudzovanej veci žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia prihliadol na plynutie prekluzívnych lehôt, a to tak objektívnej ako aj prekluzívnej, pričom dospel k záveru, že obe prekluzívne lehoty na uloženie pokuty žalobcovi neuplynuli. Podľa názoru kasačného súdu (Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Stk/5/2025 zo dňa 23.10.2025, bod 50.) „zákonné lehoty na uloženie sankcie majú prekluzívny charakter. Zákon pritom spája s márnym uplynutím lehôt zánik práva správneho orgánu na uloženie sankcie, a to bez ohľadu na to, či zistený skutkový stav preukazuje porušenie zákonnej povinnosti alebo nie. Na strane kontrolovaného subjektu sa táto skutočnosť prejavuje zánikom jeho deliktuálnej zodpovednosti.“ Žalovaný v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že objektívna aj subjektívna lehota pre uloženie pokuty neuplynula s odôvodnením, že subjektívna lehota, ktorá je dvojročná a plynie od prerokovania protokolu „začala plynúť dňa 10.06.2021 (deň prerokovania protokolu – pozn. správneho súdu) a uplynula by ku dňu 10.06.2023, pokiaľ by nebola podaná správna žaloba, avšak z dôvodu jej podania dňa 27.01.2022 až do 31.01.2024 táto lehota spočívala. Rozdiel medzi 10.06.2021 a 27.01.2022 je 231 dní. Rozdiel medzi 01.02.2024 a dňom 03.06.2024 (deň vydania prvostupňového rozhodnutia – pozn. správneho súdu) je 124 dní. 231 dní + 124 je 355 dní – tzn. subjektívna lehota je ešte 375 dní na uloženie sankcie“ a v prípade objektívnej lehoty, ktorá je trojročná a plynie od porušenia povinností, žalovaný uviedol, že „Dohoda o vykonaní práce bola uzatvorená dňa 01.12.2020, táto lehota by uplynula dňa 01.12.2023. Od 01.12.2020 plynula lehota do 27.01.2022 (deň podania správnej žaloby – pozn. správneho súdu) čo predstavuje: 422 dní, od 01.02.2024 plynula lehota do 03.06.2024 čo je: 123 dní; 422 dní + 123 dní je 545 dní, t.j. cca 18 mesiacov (1 rok aj 6 mesiacov), pričom lehota objektívna na uloženie sankcie zostáva cca 1 rok a 6 mesiacov“. Žalobca v správnej žalobe nenamietal prepočet vykonaný správnymi orgánmi, ale nesúhlasil s tým, že objektívna prekluzívna lehota spočívala počas konania vedeného na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 11S/5/2022. Žalobcom uvedená argumentácia však podľa názoru správneho súdu neobstojí, nakoľko z ustanovenia § 71 ods. 1 SSP jednoznačne vyplýva, že „ak osobitný predpis upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty (ďalej len "správny delikt") určuje lehoty na zánik zodpovednosti, prípadne na výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tohto zákona neplynú“. V danom prípade osobitný predpis (zákon č. 125/2006 Z. z.) upravoval tak objektívnu lehotu ako aj subjektívnu lehotu na zánik zodpovednosti žalobcu za porušenie jeho povinností uvedených vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, pričom plynutie týchto lehôt spočívalo počas konania pred Krajským súdom v Trenčíne vedeným pod sp. zn. 11S/5/2022. Podstata spočívania lehoty na rozdiel od prerušenia lehoty je v tom, že dochádza iba k pozastaveniu plynutia lehoty. Znamená to, že lehota po dobu trvania súdneho konania neplynie a po odpadnutí prekážky jej plynutie pokračuje, teda neplynie od začiatku ako v prípade prerušenia lehoty. Spočívanie plynutia prekluzívnej lehoty znamená, že lehoty spočívajú s účinkami, ktoré trvajú počas celého konania, od jeho začatia až do právoplatného skončenia. Po právoplatnom skončení veci tieto lehoty plynú ďalej, ak je to ešte možné, a to so započítaním doby, ktorá uplynula do začatia konania v správnom súdnictve. Vzhľadom na uvedené nemožno súhlasiť so žalobcom, že by správny orgán mohol trestať za správny delikt v neobmedzenej dobe, nakoľko uplynutím uvedených lehôt (napríklad v dôsledku neprimeraného zisťovania porušenia povinností účastníka konania) by došlo k zániku deliktuálnej zodpovednosti subjektu za spáchaný správny delikt a správne orgány by boli povinné na túto skutočnosť ex offo prihliadnuť a správne konanie
zastaviť. Postup správnych orgánov v danej veci s poukazom na ustanovenie § 71 ods. 1 SSP však bol zákonný a nepriečil sa účelu, ktorý zákonodarca ustanovením § 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z.z. sledoval. Navyše citované ustanovenie § 71 ods. 1 SSP nekonkretizuje, že by počas správneho súdneho konania neplynuli iba subjektívne lehoty alebo výlučne objektívne lehoty. V tomto smere zákonodarca tieto lehoty nerozlišuje a pokiaľ by ich spočívanie v dôsledku vedenia správneho súdneho konania mienil posudzovať odlišne, uviedol by to v zákonnej úprave. Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu nebolo opodstatnené ani tvrdenie žalobcu, že nemôžu byť prekluzívne lehoty predĺžené rozhodnutím správnych orgánov, pretože v posudzovanom prípade ani nedošlo k ich predĺženiu, ale iba k ich spočívaniu a následnému pokračovaniu po právoplatnom skončení správneho súdneho konania a vrátení veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. Nakoľko správny súd zistil, že rozhodnutia správnych orgánov boli vydané v súlade so zákonom a žalovaný dospel k vecne správnemu záveru o zachovaní objektívnej a subjektívnej lehoty na uloženie pokuty, správny súd vyhodnotil predmetnú žalobnú námietku ako nedôvodnú.
46. Pokiaľ ide o námietku správnymi orgánmi učineného nesprávneho posúdenia porušenia ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce s odôvodnením, že dohodu uzatvorenú s fyzickou osobou A. B. je potrebné vykladať podľa jej obsahu ako dohodu podľa § 228a ods. 1 Zákonníka práce, žalovaný v napadnutom rozhodnutí dôvodil, že „považuje za jednoznačne preukázané, že účastník konania porušil ustanovenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce tým, že v súvislosti s výkonom inšpekcie práce na pracovisku Kaviareň ORBIS, Bezručova 64, 911 01 Trenčín na plnenie svojich úloh a zabezpečenie svojich potrieb uzatvoril s fyzickou osobou A. B. Dohodu o vykonaní práce zo dňa 01. 12. 2020 na dohodnutý druh práce „čašníčka“, pričom v rámci takto dohodnutej pracovnej úlohy nejde o prácu jednorazového charakteru vymedzenú výsledkom práce, ale ide o opakujúcu sa pracovnú činnosť, vymedzenú druhovo“. Obdobná námietka bola vznesená žalobcom aj v rámci kasačného konania a bola predmetom posúdenia zo strany kasačného súdu, ktorý ju vyhodnotil ako nedôvodnú, preto správny súd, ktorý je rovnako ako správne orgány viazaný právnym názorom kasačného súdu, nevzhliadol dôvodnosť tejto námietky a poukazuje na odôvodnenie zrušujúceho rozsudku kasačného súdu, ktorý v bode 15. okrem iného uviedol, že „V danom prípade žalobca so zamestnankyňou uzatvoril dohodu s názvom „Dohoda o vykonaní práce“, v ktorej jej pracovnú úlohu vymedzil ako „čašníčka“. Tá nemá žiaden individualizovaný začiatok a koniec, teda nepredstavuje žiadnu konkrétnu úlohu, ale svojím charakterom zakladá opakujúcu sa činnosť vykonávanú po vymedzenú dobu (porov. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Asan 4/2016 alebo 8 Sžo 69/2015). Neobstojí ani argument žalobcu, že formulácie „podľa § 226 a nasl. Zákonníka práce“ pokrýva aj jeho § 228a. Jednak uvedenie dodatku „a nasl.“ len vo všeobecnosti signalizuje odkaz na ďalšie paragrafy zákona vzťahujúce sa ku konkrétnemu inštitútu, upravenému v prvom citovanom paragrafe (tu: § 226 Zák. práce).“ Pokiaľ žalobca argumentoval aplikáciou interpretačného pravidla upraveného v ustanovení § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v súlade s ktorým bolo podľa žalobcu skutočným obsahom jeho vôle uzatvorenie dohody o pracovnej činnosti podľa § 228a ods. 1 a nasl. Zákonníka práce, správny súd vyhodnotil takúto argumentáciu ako účelovú v snahe zbaviť sa zodpovednosti za spáchaný správny delikt, nakoľko pokiaľ by žalobca mienil uzatvoriť dohodu o pracovnej činnosti podľa § 228a ods. 1 a nasl. Zákonníka práce, tak by k jej uzatvoreniu pristúpil spôsobom, ktorý by nepripúšťal rozdielny výklad. Z dokazovania vykonaného správnymi orgánmi však vyplynulo, že žalobca jednoznačne uzatvoril dohodu o vykonaní práce s fyzickou osobou na činnosť, na ktorú ju uzavrieť nemohol. Opätovne správny súd poukazuje na názor kasačného súdu, podľa ktorého „práve v pracovnoprávnych vzťahoch možno od žalobcu očakávať, že bude v dokumentoch vo vzťahu k zamestnancovi odkazovať na správne inštitúty a nebude používať dvojzmyselné odkazy, na základe ktorých bude vznikať dojem, že zamestnanec je zúčastnený na inom právnom vzťahu, než ktorý zodpovedá skutočným pomerom jeho práce.“
47. Pokiaľ ide o námietku nepreskúmateľnosti, podľa ktorej žalobca považoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia za nepresvedčivé, ich výrok za neurčitý, nejasný, nezrozumiteľný a zmätočný, správny súd túto taktiež vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko správny súd hodnotí preskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úsudkov a zvážení všetkých dôkazov správny orgán vydal meritórne rozhodnutie. Skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe voľnej úvahy, treba v rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia a ako sa vyhodnotili vykonané dôkazy. V tejto svojej povinnosti je správny orgán limitovaný len všeobecnými vymedzeniami zákonných podmienok, ktoré predstavujú hranicu voľnej úvahy. Pre súd je rozhodujúce, či rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej úvahy nevybočilo
z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí je zrejmé, čo bolo predmetom konania, aké skutočnosti boli správnymi orgánmi zistené, z akých dôkazov vychádzali a ako vec právne posúdili s poukazom na relevantné ustanovenia právnych predpisov. Výrok ich rozhodnutí je zároveň v súlade s ich odôvodnením. Správny súd je toho názoru, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného v kontexte s prvostupňovým rozhodnutím poskytuje dostatočný základ na jeho vecné preskúmanie. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí zaoberal právnym posúdením a hodnotením skutkového stavu a vysporiadal sa so všetkými odvolacími námietkami žalobcu. Pokiaľ žalobca poukázal na konkrétne články Ústavy SR, ktoré mali byť porušené, správny súd uvádza, že žalobca však konkrétne neargumentoval akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu ním uvedených ústavných práv. Nestačí iba všeobecné tvrdenie o porušení článkov Ústavy SR, žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje toto porušenie a argumentačne svoje tvrdenie aj odôvodniť.
48. Správny súd nepovažoval za neprimerané uloženie sankcie vo výške 1 000 Eur vzhľadom na možnosť uloženia sankcie do 100 000 Eur. Tak prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný jednoznačne odôvodnili, čo ich viedlo k uloženiu sankcie vo výške 1 000 Eur, pričom uviedli jednotlivé poľahčujúce ako aj priťažujúce okolnosti, ktoré ovplyvňovali určovanie výšky sankcie. Prvostupňový správny orgán a žalovaný sa v dostatočnej miere prihliadli v odôvodnení svojich rozhodnutí pri určovaní výšky pokuty na jednotlivé kritériá podľa § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. Správny súd teda v tomto smere žiadne pochybenia nezistil a neidentifikoval, že by správne orgány vybočili z medzí správnej úvahy. Orgány verejnej správy obidvoch stupňov správne prihliadali na účel uloženej sankcie, ktorou je jej represívna zložka ako aj úloha individuálnej a generálnej prevencie. Správny súd tak považoval za dostatočne odôvodnené rozhodnutia aj vo vzťahu k uloženej sankcii.
49. Preskúmaním veci správny súd dospel k záveru, že žalovaný a prvostupňový správny orgán zistili skutkový stav v dostatočnej miere na vyvodenie zodpovednosti voči žalobcovi, vyvodili správne skutkové závery a jednotlivé žalobné námietky správny súd nepovažoval za relevantné privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, resp. prvostupňového rozhodnutia. Nakoľko z vyššie uvedených dôvodov správny súd nepovažoval žiadne zo žalobných námietok za dôvodné a keďže ani sám nezistil vady v konaní v zmysle § 195 písm. a) až e) SSP, správnu žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol podľa § 190 SSP.
50. Keďže žalobca nebol v konaní úspešný, nakoľko správna žaloba bola zamietnutá, správny súd mu podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario nepriznal náhradu trov konania. 51. Tento rozsudok prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. c) SSP v znení účinnom od 1. júla 2023).
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. c) SSP).
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP; (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP; (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.