Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4CoP/114/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Radomskej a členov senátu Mgr. Miloša Koleka a JUDr. Zuzany Biščákovej v právnej veci osoby povinnej z výživného G. N., T.. XX.X.XXXX, U. H. D. X, C., zastúpeného: TROŠČÁK advokátska kancelária s.r.o., Bayerova 15918/10B, Prešov, a osoby oprávnenej z výživného H.T. N., T.. XX.X.XXXX, U. H. C. XX, C., zastúpenej JUDr. Ladislavom Bujňákom, advokátom, Sládkovičova 8, Prešov, v konaní o zrušenie vyživovacej povinnosti a o zvýšenie výživného, o odvolaní oboch účastníkov konania proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. -363 zo dňa 16.9.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania

1. Navrhovateľ ako osoba povinná z výživného svojím návrhom žiadal zrušiť vyživovaciu povinnosť k svojej dcére ako oprávnenej z výživného a zároveň žiadal náhradu trov konania. Oprávnená z výživného navrhla zamietnuť návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti a návrhom zo dňa 14.10.2024 žiadala zvýšiť výživné na sumu 494 Eur mesačne, ktoré návrhom podaným na súd dňa 29.1.2025 zmenila a žiadala určiť výživné vo výške 300 Eur mesačne, počnúc dňom 1.10.2024 do budúcna. Zároveň žiadala priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že cit.:

„I. r u š í vyživovaciu povinnosť navrhovateľa vo vzťahu k osobe oprávnenej z výživného počnúc dňom 27.8.2025 do budúcna,

II. m e n í rozsudok Okresného súdu Prešov, č.k. -81 zo dňa 6.3.2023 tak, že:

III. z v y š u j e výživné zo strany navrhovateľa (osoby povinnej z výživného) pre osobu oprávnenú z výživného zo sumy 100 Eur mesačne na sumu 300 Eur mesačne, ktoré bude poukazovať k rukám osoby oprávnenej z výživného, vždy do 25-tého dňa v mesiaci vopred, počnúc dňom 1.10.2024 opakovane do budúcna,

IV. dlžné výživné za obdobie od 1.10.2024 do 27.8.2025 pre osobu oprávnenú z výživného vo výške 1 974,15 Eur p o v o ľ u j e súd osobe povinnej z výživného splácať v 150 Euro mesačných splátkach, spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok, až do úplného vyrovnania dlhu,

V. žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania.“

3. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. -5, -4, -3 o rodine (ďalej len „“).

4. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že naposledy bola upravená výška výživného pred 2 a pol rokmi, čím došlo k podstatnej zmene pomerov na strane oboch účastníkov konania. V tom čase povinný z výživného pracoval ako B. v S. ako G. s príjmom cca 700 Eur mesačne a ako U. s príjmom 700 Eur mesačne. Oprávnená z výživného začala študovať na vysokej škole, ktorú ukončila vykonaním bakalárskej štátnej skúšky dňa 27.8.2025. Vzhľadom na to, že oprávnená z výživného ukončila štúdium na vysokej škole, nadobudla schopnosť sa sama živiť, súd zrušil vyživovaciu povinnosť počnúc dňom 27.8.2025 do budúcna. Oprávnená z výživného žiadala svojím návrhom zvýšiť výživné zo strany svojho otca (povinného z výživného) za obdobie, kedy aj naďalej študovala na vysokej škole, pričom výdavky sa jej navýšili najmä na ubytovanie, cestovné, stravu, ale tiež zdravotný stav, nakoľko navštevovala viacero odborných ambulancií a aj v súčasnej dobe užíva pravidelne psychiatrické lieky, za ktoré si dopláca. Jej výdavky sa navýšili najmä v súvislosti s ukončením bakalárskeho štúdia, vzrástli životné náklady, tiež sa znížil daňový bonus, ktorý na ňu poberala jej matka. Otec na jej výživu prispieval nedostatočným výživným, nad rámec bežného výživného jej neprispieval, preto jej potreby hradila predovšetkým jej matka a blízka rodina. Aj keď v minulosti mala platené brigády, počas štúdia na vysokej škole sa musela viac učiť a musela absolvovať povinnú prax v rámci školy, ktorá nebola platená. U osoby povinnej z výživného došlo k čiastočnému navýšeniu príjmu, pracuje ako B. na polovičný úväzok v S., z čoho má príjem 772,91 Eur mesačne, teda došlo k nárastu v tomto príjme o sumu okolo 73 Eur mesačne. Zároveň vykonáva podnikateľskú činnosť, prevádzkuje U., z čoho má príjem okolo 1.500 Eur mesačne netto, ako to aj uviedol na pojednávaní dňa 18.6.2025. Aj keď z uvedeného príjmu hradí výdavky súvisiace s týmto podnikaním (nákup pohonných hmôt okolo 600 Eur mesačne a tiež hradí opravy auta), tieto výdavky súdu riadne nepreukázal. Z výpisu z podnikateľského účtu boli zistené výdavky za pohonné hmoty okolo 300 Eur mesačne za rok 2025. Z výpisu z jeho účtu vyplýva, že firma H. B. B., pre ktorú pracuje, mu vyplatila v roku 2025 na účet priemerne sumu za obdobie január až august 720,50 Eur, v mesiaci november 2024 to bolo 692,13 Eur. Pri spočítaní týchto príjmov mal súd preukázané, že jeho príjem sa pohybuje okolo 1.490 Eur mesačne, pričom mal iba jednu vyživovaciu povinnosť k dcére, ktorá už ukončila štúdium. Vzhľadom na navýšenie výdavkov u oprávnenej z výživného a preukázaný príjem na strane povinného z výživného, ktorý jej nad rámec bežného výživného ničím neprispieva, považoval súd navýšenie výživného za obdobie, kedy študovala na vysokej škole za odôvodnené. Za rozhodné obdobie pre navýšenie výšky výživného považoval súd podanie návrhu navrhovateľkou na tunajší súd dňa 14.10.2024, kedy žiadala zvýšiť výživné od októbra 2024 do budúcna. Súd určil výživné od začiatku októbra 2024 z dôvodu začiatku semestra, kedy navrhovateľka začala študovať v 2. ročníku vysokej školy, kedy jej otec nad rámec bežného výživného neprispieval vyšším výživným, pričom žiadal zrušiť vyživovaciu povinnosť napriek tomu, že aj naďalej na vysokej škole študovala. Súd určil výživné do budúcna, nakoľko výrok ohľadom zrušenia vyživovacej povinnosti v čase vyhlásenia rozsudku nenadobudol právoplatnosť, avšak dlžné výživné určil do 27.8.2025, dokedy vyživovacia povinnosť trvala, čo mal preukázané potvrdením o ukončení štúdia oprávnenej z výživného na vysokej škole. Pri určovaní výšky výživného súd použil odporúčacie tabuľky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, kde pri jednom dieťati je povinnosť rodiča prispievať na jeho výživu sumou vo výške 26 % z jeho príjmu. Keďže súd mal preukázaný príjem na strane povinného z výživného vo výške okolo 1.490 Eur mesačne, výživné by mal platiť v sume 387,40 Eur mesačne. Navrhovaná výška výživného v sume 300 Eur mesačne je teda adekvátna a odôvodnená, preto súd navýšil výživné na sumu 300 Eur mesačne. Navrhovateľovi takto vznikol dlh na výživnom za obdobie od 1.10.2024 do 27.8.2025, to je do ukončenia štúdia na vysokej škole vo výške 1.974,15 Eur (t.j. 9 mesiacov x 200 Eur + 174 Eur (t.j. 6,45 Eur x 27 dní v mesiaci august 2025). Uvedené dlžné výživné povolil súd splatiť osobe povinnej z výživného v 150 Euro mesačných splátkach, spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok, až do úplného vyrovnania dlhu. Súd povolil osobe povinnej z výživného splatiť dlh v splátkach vzhľadom na jeho príjem, ako aj skutočnosť, že vzťahy medzi ním a jeho dcérou sú narušené, v súčasnej dobe ho nekontaktuje,

napriek tomu, že by si prial, aby sa stretávali. Zároveň súd určil splátky dlžného výživného z dôvodu, že sa povinný z výživného domnieval, že jeho vyživovacia povinnosť skončila, pretože navrhovateľka neštudovala nepretržite, bezdôvodne menila školy a bakalárske štúdium neukončila v riadnom termíne. Uvedené nebolo súdom preukázané, pretože oprávnená z výživného študovala nepretržite, napriek tomu, že jej štúdium trvalo dlhšiu dobu. Súd akceptoval jej zlý výber školy v čase, keď sa nevedela rozhodnúť po základnej škole, na akej strednej škole chce ďalej študovať. V priebehu konania však preukázala, že výber F. školy bol opodstatnený, pretože pokračovala ďalej v štúdiu na vysokej škole v tomto odbore, ktorý ju baví, čo sama potvrdila a preukázala aj dobrovoľníckou prácou v Č. Y.. Preto mal súd za to, že vyživovacia povinnosť povinného z výživného k nej trvala nepretržite počas celého obdobia jej štúdia až do ukončenia vysokoškolského štúdia prvého stupňa.

5. O trovách konania súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu v zmysle (ďalej len „“).

III. Obsah odvolania oboch účastníkov konania a vyjadrení k odvolaniu

6. V zákonom stanovenej lehote podala odvolanie oprávnená z výživného, a to voči výroku V., ktorý sa týka trov konania. Namieta, že povinný z výživného bol informovaný o jej štúdiu na jednotlivých školách, mal vedomosť o jej zdravotnom stave v detstve, dospelosti. Bol s ňou v kontakte, minimálne v telefonickom, síce sporadickom, ale uvedené nemožno klásť za vinu oprávnenej, keďže bolo predovšetkým povinnosťou otca, aby sa zaujímal o svoju maloletú dcéru. Rovnako bol informovaný o jej štúdiu na vysokej škole, oprávnená viackrát žiadala o pomoc, najmä finančnú v súvislosti so štúdiom, občas jej otec prispel symbolickou sumou. Uviedla, že do roku 2023 jej platil výživné len 1.000 Sk v zmysle rozsudku Okresného súdu Prešov sp.zn. zo dňa 12.1.2004 a až na základe rozsudku Okresného súdu Prešov sp.zn. zo dňa 6.3.2023 sumou 100 Eur, čo je pre vysokoškoláka minimálna suma, ani túto vyživovaciu povinnosť si dobrovoľne neplnil, výživné bolo predmetom exekučného konania a dokonca bol pre neplnenie vyživovacej povinnosti trestne stíhaný, pričom konanie sa proti nemu viedlo na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. . Od roku 2004 nejavil vážny záujem o oprávnenú, nezaujímal sa o jej študijné výsledky, ani o jej zdravotný stav. Z jej strany sa stratil záujem o otca až vtedy, keď podal návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti, a to dňa 2.9.2024, v ktorom poukazoval na skutočnosť, že pokračovanie v plnení vyživovacej povinnosti v jej prospech je v rozpore s dobrými mravmi a dokonca požadoval vrátenie spotrebovaného výživného od 1.7.2023. Pre dcéru je zarážajúce, že otec podal uvedený návrh, že požadoval vrátenie spotrebovaného výživného, a to aj napriek opakovanému návrhu právneho zástupcu oprávnenej na ukončenie sporu zmierom, že oprávnená zoberie svoj návrh na zvýšenie výživného späť, ak povinný zoberie späť návrh na vrátenie spotrebovaného výživného, s čím ale povinný otec nesúhlasil. Súd síce zrušil vyživovaciu povinnosť povinného ku dňu 27.8.2025, kedy ukončila oprávnená vysokoškolské štúdium, s čím oprávnená súhlasila a sama navrhovala jej zrušenie z tohto dôvodu. Povinný teda v konaní úspešný nebol, keďže navrhoval zrušenie vyživovacej povinnosti k dátumu 1.3.2023 a súd mu nevyhovel ani pokiaľ išlo o návrh na vrátenie spotrebovaného výživného. Naopak, súd návrhu oprávnenej na zvýšenie výživného vyhovel v celom rozsahu, a teda v konaní bola úspešná. Z uvedených dôvodov s poukazom na ust. navrhla, aby odvolací súd rozhodol v zmysle odvolacieho petitu.

7. V zákonom stanovenej lehote podal odvolanie aj povinný otec z dôvodov uvedených v (ďalej len „“), . Namieta, že súd prvej inštancie akoby konal len o návrhu na zvýšenie výživného, ktorý ani len nebol riadne podaný. Zvýrazňuje, že podanie zo dňa 14.10.2024 je urobené tak, že jeho dcéra je v ňom uvedená ako účastníčka konania, pričom za ňu konal právny zástupca advokát JUDr. J. Elsner, avšak posledná strana podania nie je podpísaná advokátom (ktorý je podávateľom ako zástupca), ale iba oprávnenou dcérou, z čoho je zjavné, že návrh na zvýšenie výživného nikdy podaný ani nebol a ani nebolo možné sa účinne na takýto návrh neskôr odvolávať. Preto ani nikdy nemohlo dôjsť k rozhodnutiu o zvýšení výživného. K výroku I . namieta, že súd prvej inštancie nesprávne určil moment zániku vyživovacej povinnosti ku dňu 27.8.2025. Súd mal správne určiť moment zániku vyživovacej povinnosti ku dňu 1.7.2023, kedy oprávnená dcéra dosiahla koniec podporného obdobia, ktorým zároveň ukončila sústavnú prípravu na budúce povolanie. Oprávnená dcéra totiž ukončila 9. ročníkov základnej školy až po desiatich rokoch, pretože na základnej škole prepadla z matematiky a opakovala celý ročník. Toto je prvý rok štúdia navyše. Uvedené je preukázané správou zo F. Š. D. U. zo dňa 4.7.2025, z ktorej vyplýva, že v 7. ročníku

neprospela z matematiky a na opravnú skúšku sa ani len nedostavila, pričom je konštatované, že sa vyhýbala školským povinnostiam. Následne študovala 2 roky na R. Z. D. Y., odbor X., Y., a potom túto školu ukončila a odznova začala na F. Š. D. C., ktorú riadne ukončila po 4 rokoch. Tu sú ďalšie 2 roky štúdia navyše. Aj tieto skutočnosti boli potvrdené správami z uvedených škôl. V dôsledku opakovania ročníka na základnej škole a zmene strednej školy (kde došlo k absolvovaniu 2 ročníkov školy, ktorú odporkyňa neukončila), na vysokú školu prvýkrát nastúpila až vo veku 23 rokov (september XXXX), pričom v N. XXXX dovŕšila vek 24 rokov (kedy už vyživovacia povinnosť štandardne zaniká). Oprávnenej dcére súd prvej inštancie predĺžil podporné obdobie o 3 roky, oproti iným plnoletým osobám, ktoré riadne študovali a neopakovali ročníky. Nemožno uznať aj nadštandardné roky štúdia, ak tieto sú spôsobené výlučne zlyhaním dieťaťa, v tomto prípade oprávnenej dcéry, ktorá opakovala ročník na základnej škole (kde sa vyhýbala plneniu školských povinností) a ktorá dobrovoľne zmenila strednú školu a namiesto 4 rokov stredoškolského štúdia jej toto trvalo 6 rokov. Keďže dňa XX.X.XXXX dosiahla vek 25 rokov, je s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti zrejmé, že ďalšie trvanie vyživovacej povinnosti je aj v rozpore s dobrými mravmi, a preto je potrebné aplikovať aj ust. . Počas celej doby štúdia na viacerých školách od nej nedostal ani jedno potvrdenie o štúdiu, pričom mu nedvíha telefón, na SMS správy nijako nereaguje. So zreteľom na to, že jej konanie je v príkrom rozpore s dobrými mravmi, žiada, aby jej súd uložil vrátiť spotrebované výživné odo dňa 1.7.2023 až do právoplatnosti rozsudku v tejto veci. Ak by oprávnená dcéra poberala výživné až do právoplatnosti rozhodnutia o zrušení výživného, hoci má schopnosť sama sa živiť a preukázateľne už dosahuje príjem z pracovného pomeru, bol by popretý účel poskytovania výživného a dochádzalo by k profitovaniu z výživného. Súd preto musí zrušiť vyživovaciu povinnosť s účinkami od toho dňa, keď odpadli podmienky na jej ďalšie trvanie (t.j. keď dieťa nadobudne schopnosť samé sa živiť), a to i spätne. Takýto záver vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. z 18.09.2012. K výrokom II., III. a IV. namieta, že nedošlo k zmene pomerov na strane oboch účastníkov. K zmene príjmu na jeho strane nedošlo, pretože vtedy aj teraz dosahuje príjem cca 1.400 Eur mesačne, čo súd prvej inštancie jasne uviedol aj v napadnutom rozsudku. K zmene výdavkov na strane oprávnenej dcéry taktiež nemohlo dôjsť, pretože táto vtedy a aj teraz musela mať rovnaké výdavky, pretože bola stále na tej istej vysokej škole a stále v rámci bakalárskeho študijného programu. Súd prvej inštancie sa ani nijako nezaoberal výškou jej odôvodnených potrieb. Navrhuje s účinnosťou odo dňa 1.7.2023 zrušiť vyživovaciu povinnosť, ktorá bola naposledy upravená rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 6.3.2023 a uložiť oprávnenej dcére uhradiť mu spotrebované výživné za obdobie odo dňa 1.7. 2023 do dňa 27. 8. 2025, a to v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

8. Oprávnená vo vyjadrení k odvolaniu povinného otca označila jeho odvolanie za nedôvodné. Navrhla jeho odvolanie ako nedôvodné zamietnuť a potvrdiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu, teda vo výrokoch I., II., III. a IV., nakoľko riadne a úspešne ukončila vysokoškolské bakalárske štúdium, získala titul bakalár a tento okamih je teda momentom pre zánik vyživovacej povinnosti, počas štúdia nebola schopná zabezpečiť si vlastný príjem, bola ekonomicky odkázaná na rodičovskú podporu, o jej výdavkoch povinný z výživného vedel alebo mohol vedieť, jeho tvrdenia sú nepodložené žiadnymi dôkazmi, výživné, ktoré počas štúdia poberala, bolo spotrebované na živobytie, a preto nemôže byť vrátené späť. Navrhuje, aby odvolací súd priznal oprávnenej z výživného náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Obsahom odvolania povinného otca sú totožné skutkové východiská ako aj právne závery, ktorými už argumentoval v návrhu na začatie konania, v ďalších písomných podaniach a ústnych vyjadreniach v konaní pred súdom prvej inštancie a súd prvej inštancie sa s nimi náležitým spôsobom vysporiadal vo svojom rozhodnutí. K námietkam odvolateľa osoba oprávnená z výživného uvádza, že súd o zvýšení výživného konal na základe riadne podaného návrhu zo dňa 14.10.2024, ktorý bol zákonným spôsobom na súd podaný a ňou vlastnoručne podpísaný. Z obsahu písomného podania je zrejmé, čoho sa domáhala. Z návrhu je zrejmé, že na hlavičke podania je navrhovateľka, ktorá tento návrh, resp. písomné podanie aj podpísala. Predmetné podanie navrhovateľky bolo následne spresnené a doplnené písomným podaním právneho zástupcu JUDr. L. Bujňákom zo dňa 27.1.2025, ktorým bol upravený pôvodný návrh, s tým, že pôvodne uplatňovaná suma zvýšenia výživného 494 Eur bola upravená na sumu 300 Eur mesačne, počnúc dňom 1.10,2024 do budúcna. Oprávnená zdôrazňuje, že jej otec sa len sporadicky a výnimočne zaujímal o jej zdravotný stav a študijné výsledky, aj napriek skutočnosti, že do roku 2023 platil výživné len 1.000 Sk na základe rozsudku OS v Prešove č.k. zo dňa 12.1.2004 a až na základe rozsudku OS v Prešove č.k.

zo dňa 6.3.2023 sumu 100 Eur, čo je pre vysokoškoláka minimálna suma, ani túto vyživovaciu povinnosť si dobrovoľne neplnil a výživné bolo predmetom exekučného konania, ktoré sa viedlo na Exekútorskom úrade JUDr. Gibartiho pod EX 222/2010 a dokonca povinný bol pre neplnenie vyživovacej povinnosti trestne stíhaný, pričom konanie proti nemu sa viedlo na OS v Prešove pod sp.zn. . Pokiaľ odvolateľ tvrdí, že dcéra neprejavila záujem, úctu, pomoc otca ako rodiča v zmysle ustanovení , dcéra uvádza, že sa tak stalo až po podaní návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti z dôvodov uvádzaných v návrhu na začatie konania a návrhu na vrátenie spotrebovaného výživného.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

9. Krajský súd v Prešove ako súd príslušný na preskúmanie odvolania, včas podaného ( ), oprávneným subjektom - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( v spojení s /skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli, pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny.

10. Oprávnená dcéra podala odvolanie výlučne proti výroku o trovách konania zdôrazňujúc, že povinný otec bol počas celého obdobia riadne informovaný o jej štúdiu, životnej situácii, a preto nemožno jeho procesné konanie považovať za dôvodné. Poukazuje na to, že už ako rodič mal zákonnú povinnosť aktívne sa zaujímať o jej výchovu, výživu a vývoj, pričom prípadná slabšia komunikácia nemôže ísť na jej ťarchu. Ďalej uvádza, že otec si dlhodobo neplnil riadne vyživovaciu povinnosť - výživné platil v minimálnej výške, nepravidelne, a jeho vymáhanie bolo predmetom exekučného aj trestného konania. Zároveň zdôrazňuje, že jej snahy o komunikáciu a aj o mimosúdne vyriešenie sporu (návrh na zmier) ostali zo strany otca bez odozvy. Kľúčovým argumentom je hodnotenie úspechu vo veci, keď bola úspešná so svojím návrhom na zvýšenie výživného v plnom rozsahu, súhlasila so zrušením vyživovacej povinnosti až ku dňu ukončenia vysokoškolského štúdia, čo súd akceptoval, povinný otec naopak nebol úspešný so svojím návrhom na skoršie zrušenie vyživovacej povinnosti, ani s požiadavkou na vrátenie spotrebovaného výživného. Z týchto dôvodov má za to, že v konaní bola procesne úspešná ona, a preto jej mali byť priznané trovy konania.

11. Odvolacia argumentácia otca spočíva v namietaní nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie z viacerých dôvodov procesného, aj hmotnoprávneho charakteru. V prvom rade tvrdí, že konanie súdu prvej inštancie bolo vadné, keďže súd rozhodoval o zvýšení výživného na základe podania, ktoré nepovažuje za riadne a účinné. Poukazuje na to, že návrh zo dňa 14.10.2024 nebol podpísaný právnym zástupcom oprávnenej dcéry, ale iba samotnou dcérou, a preto podľa jeho názoru nemohol vyvolať právne účinky riadneho návrhu. Vo vzťahu k výroku o zániku vyživovacej povinnosti namieta nesprávne určenie okamihu jej zániku. Je presvedčený, že vyživovacia povinnosť mala zaniknúť už k 1.7.2023, keď oprávnená dcéra ukončila sústavnú prípravu na povolanie. Argumentuje, že jej štúdium bolo neúmerne predĺžené vlastným zavinením - opakovaním ročníka na základnej škole a zmenou strednej školy - a preto nemožno tieto „nadštandardné“ roky započítať na účely trvania vyživovacej povinnosti. Zdôrazňuje, že dcéra začala štúdium na vysokej škole až vo veku 23 rokov a vyživovacia povinnosť by mala zaniknúť najneskôr po skončení prvého ročníka vysokej školy. Ďalej namieta, že ďalšie trvanie vyživovacej povinnosti je v rozpore s dobrými mravmi, keďže dcéra dosiahla vek 25 rokov, je schopná sama sa živiť a podľa jeho tvrdení aj dosahuje vlastný príjem. Poukazuje tiež na absenciu komunikácie zo strany dcéry a neposkytovanie informácií o štúdiu. Vo vzťahu k rozhodnutiu o zvýšení výživného uvádza, že neboli splnené zákonné podmienky na jeho zmenu, keďže nedošlo k podstatnej zmene pomerov ani na jeho strane (jeho príjem sa nezmenil), ani na strane oprávnenej dcéry (jej výdavky sa podľa neho nemenili). Súd prvej inštancie podľa neho navyše riadne nepreskúmal jej odôvodnené potreby. Na základe uvedeného navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že vyživovaciu povinnosť zruší spätne ku dňu 1.7.2023 a zároveň uloží oprávnenej dcére povinnosť vrátiť prijaté výživné za obdobie od tohto dátumu až do právoplatnosti rozhodnutia.

12. Na druhej strane oprávnená dcéra tvrdí, že vyživovacia povinnosť správne zanikla až ukončením jej vysokoškolského štúdia, keďže dovtedy nebola schopná sama sa živiť a bola odkázaná na rodičovskú podporu. Zdôrazňuje, že výživné počas štúdia spotrebovala na bežné životné potreby, a preto nemôže

byť predmetom vrátenia. Odmieta námietku otca o neexistencii riadneho návrhu na zvýšenie výživného. Tvrdí, že návrh zo dňa 14.10.2024 bol podaný riadne a vlastnoručne podpísaný, pričom bolo zrejmé, čoho sa domáha. Prípadná zmienka o právnom zástupcovi bez doloženej plnej moci je podľa nej právne bezvýznamná. Návrh bol navyše neskôr riadne doplnený a upravený prostredníctvom právneho zástupcu. Poukazuje na to, že otec si ako rodič neplnil riadne svoje povinnosti, dlhodobo sa o ňu nezaujímal a neplnil si ani vyživovaciu povinnosť (čo viedlo k exekučnému aj trestnému konaniu). Odmieta aj tvrdenie o nedostatku záujmu z jej strany, pričom uvádza, že k ochladeniu vzťahu došlo až po tom, ako otec podal návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti a žiadal vrátenie výživného.

13. Predmetom odvolacieho konania je tak preskúmanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu podaných odvolaní oboch účastníkov, a to zo strany povinného otca ide o preskúmanie zákonnosti konania o zvýšení výživného (tvrdená neexistencia riadne podaného návrhu), správnosti určenia okamihu zániku vyživovacej povinnosti (spor o dátum zániku), existencie podmienok na zvýšenie výživného (namietaná absencia zmeny pomerov), ako aj otázky prípadného vrátenia spotrebovaného výživného, zo strany oprávnenej dcéry ide výlučne o preskúmanie výroku o trovách konania, najmä správnosti posúdenia úspechu účastníkov a s tým súvisiaceho rozhodnutia o náhrade trov. Odvolacie konanie sa teda sústreďuje jednak na vecnú správnosť rozhodnutia vo veci samej (výživné a jeho trvanie) na základe odvolania otca, a jednak na akcesorický výrok o trovách konania na základe odvolania oprávnenej dcéry.

14. Odvolací súd sa primárne zaoberal námietkou povinného otca aj z hľadiska toho, či absencia podpisu advokáta na podaní zo dňa 14.10.2024 mohla predstavovať nedostatok procesnej podmienky, ktorý by bránil vecnému prejednaniu návrhu. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že riadne zastúpenie účastníka v konaní a preukázanie oprávnenia konať za účastníka (plnou mocou) patrí medzi procesné podmienky konania. Nedostatok takejto podmienky však spravidla predstavuje odstrániteľný nedostatok, ktorý je súd povinný riešiť postupom smerujúcim k jeho odstráneniu, nie automatickým odmietnutím podania alebo zastavením konania. Aj za predpokladu, že by predmetné podanie malo byť považované za podanie urobené prostredníctvom advokáta (čo však zo spisu nevyplýva), absencia jeho podpisu alebo nepreukázanie plnej moci by predstavovali iba odstrániteľnú vadu, ktorú by bol súd prvej inštancie povinný odstrániť výzvou adresovanou účastníkovi ( ). Podstatné však je, že v danom prípade nejde ani o nedostatok procesnej podmienky v pravom zmysle slova, keďže oprávnená dcéra bola spôsobilá konať pred súdom samostatne a jej podanie bolo ňou vlastnoručne podpísané. Zastúpenie advokátom nebolo povinné, a preto jeho prípadná „neúplnosť“ nemohla brániť pokračovaniu v konaní. Inak povedané, aj keby bola námietka povinného posudzovaná v jeho prospech, išlo by najviac o odstrániteľnú procesnú vadu, ktorá nemá za následok neexistenciu návrhu, ani nezakladá dôvod na zastavenie konania. Súd prvej inštancie by bol povinný poskytnúť procesnú súčinnosť na jej odstránenie, čo je v súlade so zásadou ochrany práv účastníkov a hospodárnosti konania. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že v priebehu konania bola akákoľvek pochybnosť o zastúpení odstránená tým, že oprávnená následne udelila plnú moc advokátovi, ktorý jej podanie doplnil a spresnil. Tým došlo k dodatočnému konvalidovaniu procesného postupu. Z uvedeného vyplýva, že ani z pohľadu existencie či neexistencie procesných podmienok nemožno prisvedčiť námietke povinného otca. Namietaná vada nemala a ani nemohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

15. K námietkam povinného otca smerujúcim proti skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočný stav veci, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, z vykonaných dôkazov vyvodil správne skutkové závery a vec správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej inštancie je vo svojej rozsiahlej a zrozumiteľnej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení . Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu.

16. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením v bodoch 6. - 38. napadnutého rozsudku a v plnom rozsahu na neho poukazuje. Uplatnené odvolacie dôvody povinného otca vo vzťahu k výrokom I.- IV. nenašli v rozhodnutí odvolacieho súdu svoje opodstatnenie. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom odvolaním sa na ne ( ). Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty povinného otca v odvolaní.

17. Súd prvej inštancie vo vzťahu k výrokom I.-IV. v rozsudku uviedol skutkový stav, z ktorého vychádzal, a z tohto skutkového stavu vychádza aj odvolací súd bez toho, aby tento skutkový stav opätovne uvádzal vo svojom rozhodnutí. Rovnako odvolací súd neopakuje právne závery, ktoré uviedol súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe „Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzujúcim rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie“ (uznesenie NS SR sp. Zn. zo dňa 29.1.2020). „Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok“ (ÚS SR vo veciach , , ).

18. Podľa ustanovenia , dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. Pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.

19. Predpokladom zmeny právoplatného rozhodnutia o výživnom je iba závažnejšia zmena pomerov, čím sa rozumie výrazná zmena tých okolností na strane oprávneného alebo povinného, ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom, ktorá môže spočívať buď v zmene subjektívnych, ale i objektívnych skutočností, ktoré súvisia so zmenou v oblasti príjmových pomerov, výdavkov, celkových majetkových pomerov, zmenou potrieb dieťaťa z dôvodu začiatku plnenia školskej dochádzky, prechodom medzi jednotlivými stupňami školského systému, zmenou zdravotných pomerov, stratou zamestnania, dlhodobou práceneschopnosťou, vznikom novej vyživovacej povinnosti, nadobudnutím spôsobilosti dieťaťa samostatne sa živiť a pod.

20. Odvolací súd uvádza, že z ustanovenia vyplýva, že „plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.“ Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k ich deťom trvá, kým deti nie sú schopné samé sa živiť, t.j. táto povinnosť zaniká až okamihom, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby - táto skutočnosť sa posudzuje podľa okolností konkrétneho prípadu, v žiadnom prípade nie je podmienená vekom dieťaťa.

21. Zánik vyživovacej povinnosti je u každej oprávnenej osoby individuálnou záležitosťou. Schopnosť detí samostatne sa živiť v zmysle citovaného ustanovenia treba vykladať v objektívnom zmysle, teda konkrétne tak, že je potrebné skúmať, či deti sú s ohľadom na všetky konkrétne relevantné okolnosti (vek, zdravotný stav, štúdium ako príprava na budúce povolanie, uplatnenie sa v spoločnosti) schopné zamestnať sa a vykonávať prácu. Dieťa je schopné samo sa živiť až vtedy, keď je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby z pravidelnej odmeny za svoju prácu, pritom musí to byť práca, ktorá zodpovedá jeho fyzickým a psychickým schopnostiam. Len samotná skutočnosť, že dieťa je schopné nejakej zárobkovej činnosti, nestačí, aby došlo k zániku vyživovacej povinnosti. Zákon jasne uprednostňuje záujem oprávneného - dieťaťa, a preto v prípade, že ak sa dieťa rozhodne pokračovať vo vysokoškolskom vzdelávaní, povinnosť rodičov vyživovať dieťa nezaniká.

22. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že koncepcia úpravy vyživovacej povinnosti vychádza z predpokladu dobrovoľného zabezpečovania výživy dieťaťa jeho rodičmi a len v prípade, ak rodič túto povinnosť dobrovoľne neplní, je potrebný zákrok súdu, ktorý svojím rozhodnutím určí rozsah jej plnenia podľa zákonných kritérií vyplývajúcich zo . Ide o zákonnú povinnosť rodičov, ktorá trvá do času, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť, to znamená samo uspokojovať svoje potreby. Tradične

za dôvod trvania vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je potrebné akceptovať prípravu dieťaťa na budúce povolanie riadnym denným štúdiom do dosiahnutia prvého najvyššieho stupňa vzdelania.

23. Povinný otec v odvolaní namieta, že oprávnená dcéra nadobudla schopnosť samostatne sa živiť podstatne skôr, než určil súd prvej inštancie, a to najneskôr ku dňu 1.7.2023, resp. už dovŕšením určitého veku, pričom poukazuje najmä na dĺžku jej štúdia, jeho priebeh a na tvrdenie, že ďalšie štúdium bolo neefektívne a predlžované jej vlastným zavinením. Odvolací súd túto argumentáciu nepovažuje za dôvodnú. Podľa , vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá dovtedy, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Uvedené zákonné kritérium je potrebné vykladať materiálne, nie formálne, pričom rozhodujúca je reálna schopnosť zabezpečiť si vlastné životné potreby vlastnou prácou, a nie len hypotetická možnosť tak urobiť. Zo skutkových zistení jednoznačne vyplýva, že oprávnená dcéra bola až do 27.8.2025 študentkou dennej formy vysokoškolského štúdia, ktoré riadne ukončila. Počas tohto obdobia bola zapojená do sústavnej prípravy na budúce povolanie, vrátane absolvovania povinných praxí, ktoré neboli finančne ohodnotené. Samotná skutočnosť, že oprávnená mohla príležitostne vykonávať brigádnickú činnosť, nemá za následok nadobudnutie schopnosti samostatne sa živiť. Takéto príjmy majú spravidla len doplnkový charakter a neslúžia na plnohodnotné zabezpečenie všetkých životných potrieb. K námietke povinného, že oprávnená štúdium neabsolvovala „riadne“ alebo „bez prieťahov“, odvolací súd uvádza, že ani predĺženie štúdia, ani zmena školy automaticky neznamenajú zánik vyživovacej povinnosti. Rozhodujúce je, či ide o reálnu prípravu na povolanie, ktorá smeruje k získaniu kvalifikácie. V danom prípade oprávnená postupne dospela k výberu študijného odboru, ktorý následne úspešne ukončila, čo potvrdzuje účelnosť jej štúdia. Argumentácia povinného, že určité obdobia štúdia nemožno započítať z dôvodu „zlyhania“ oprávnenej, nemá oporu v právnej úprave. neviaže trvanie vyživovacej povinnosti na bezchybnosť alebo ideálny priebeh štúdia, ale na jeho existenciu a účelnosť. Len výnimočné prípady zneužívania práva (napr. dlhodobé úmyselné neplnenie študijných povinností bez snahy o ukončenie štúdia) by mohli viesť k inému záveru, čo však v tomto konaní preukázané nebolo. Pokiaľ povinný poukazuje na vek oprávnenej (24, resp. 25 rokov), odvolací súd zdôrazňuje, že vek sám osebe nie je kritériom pre posúdenie schopnosti samostatne sa živiť. Rozhodujúci je reálny stav - teda či má oprávnená ukončené vzdelanie umožňujúce jej vstup na trh práce a či je objektívne schopná si zabezpečiť príjem. V konaní nebolo preukázané, že by oprávnená pred ukončením vysokoškolského štúdia mala stabilný pracovný pomer alebo iný pravidelný príjem, ktorý by jej umožňoval plne sa materiálne zabezpečiť. Tvrdenia povinného o existencii takéhoto príjmu ostali v rovine nepreukázaných tvrdení. K námietke povinného, že vyživovacia povinnosť mala zaniknúť už skôr z dôvodu ukončenia tzv. „podporného obdobia“ alebo neefektívneho priebehu štúdia, odvolací súd uvádza, že takýto výklad nemá oporu v právnej úprave. neviaže zánik vyživovacej povinnosti na formálne časové limity, ani na ideálny priebeh štúdia, ale výlučne na schopnosť dieťaťa samostatne sa živiť. Rovnako nie je možné akceptovať argumentáciu, podľa ktorej by jednotlivé obdobia štúdia nemali byť zohľadnené z dôvodu ich „neúčelnosti“. Zo zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že oprávnená dcéra štúdium neukončila svojvoľne bez snahy o ďalšie vzdelávanie, ale postupne smerovala k získaniu kvalifikácie v oblasti, ktorú následne aj úspešne ukončila. Ide teda o kontinuálnu prípravu na budúce povolanie. Odvolací súd zdôrazňuje, že ani prípadné predĺženie štúdia, zmena školy či opakovanie ročníka samy osebe nezakladajú dôvod na skorší zánik vyživovacej povinnosti. Takéto okolnosti by mohli mať význam len v prípade, ak by bolo preukázané zneužívanie práva alebo absencia reálnej snahy o ukončenie štúdia, čo sa však v danom prípade nestalo. Správny je preto záver súdu prvej inštancie, že oprávnená nadobudla schopnosť samostatne sa živiť až ukončením vysokoškolského štúdia dňa 27.8.2025, kedy získala vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa a deklarovala úmysel vstúpiť na trh práce. Až týmto momentom nadobudla kvalifikáciu umožňujúcu jej uplatnenie na trhu práce a reálnu možnosť zabezpečiť si vlastný príjem. K tomuto momentu zároveň odpadol základný predpoklad trvania vyživovacej povinnosti, a preto jej zrušenie ku dňu ukončenia štúdia je vecne správne. Z uvedených dôvodov odvolací súd uzatvára, že námietky povinného otca smerujúce k skoršiemu zániku vyživovacej povinnosti z dôvodu údajnej schopnosti oprávnenej samostatne sa živiť nie sú dôvodné. Námietky povinného smerujúce k dĺžke štúdia, opakovaniu ročníkov či zmene škôl odvolací súd nepovažuje za právne relevantné v rozsahu, ktorý by odôvodňoval skorší zánik vyživovacej povinnosti. Z ustálenej rozhodovacej praxe vyplýva, že predĺženie štúdia samo osebe nevylučuje trvanie vyživovacej povinnosti, pokiaľ ide o reálnu a sústavnú prípravu na budúce povolanie. V danom prípade bolo preukázané, že oprávnená dcéra štúdium reálne vykonávala a úspešne ho ukončila.

24. Povinný otec v odvolaní namieta, že ďalšie trvanie jeho vyživovacej povinnosti voči oprávnenej dcére je v rozpore s dobrými mravmi, a to najmä s poukazom na priebeh jej štúdia, jeho dĺžku, ako aj na tvrdený nezáujem dcéry o osobný kontakt s otcom. Odvolací súd túto námietku nepovažuje za dôvodnú. Podľa , možno výživné nepriznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi. Ide však o výnimočné ustanovenie, ktorého aplikácia prichádza do úvahy len v prípadoch zvlášť intenzívneho, kvalifikovaného rozporu s etickými princípmi spoločnosti. Samotná skutočnosť, že oprávnená dcéra v priebehu svojho štúdia zmenila školu, prípadne štúdium, neprebiehalo úplne štandardným spôsobom, nepredstavuje okolnosť, ktorá by mohla byť hodnotená ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Zo skutkových zistení naopak vyplýva, že oprávnená štúdium reálne vykonávala, bola zapojená do odbornej prípravy a napokon ho riadne ukončila. Rovnako nemožno za rozpor s dobrými mravmi považovať ani okolnosti týkajúce sa osobného vzťahu medzi účastníkmi. Prípadné ochladenie alebo obmedzenie kontaktu medzi rodičom a dieťaťom samo osebe nezakladá dôvod na zánik vyživovacej povinnosti, pokiaľ nebolo preukázané, že by oprávnená úmyselne a závažne porušovala svoje základné morálne povinnosti voči rodičovi. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že vyživovacia povinnosť rodiča voči dieťaťu je primárne viazaná na objektívne kritérium - schopnosť dieťaťa samostatne sa živiť - a nie na kvalitu ich vzájomného vzťahu. Aplikácia korektívu dobrých mravov preto nemôže slúžiť ako prostriedok sankcionovania osobných či rodinných konfliktov. Pokiaľ povinný otec poukazuje na vek oprávnenej, ani táto skutočnosť sama osebe neodôvodňuje záver o rozpore s dobrými mravmi. Vek dieťaťa nie je rozhodujúcim kritériom pre trvanie vyživovacej povinnosti, pokiaľ dieťa sústavne pokračuje v príprave na budúce povolanie a nie je schopné samo sa živiť. V konaní nebolo preukázané, že by oprávnená dcéra zneužívala inštitút výživného, vyhýbala sa práci bez vážneho dôvodu alebo sa správala voči povinnému spôsobom, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako hrubo rozporný s dobrými mravmi. Naopak, bolo preukázané, že výživné bolo využívané na zabezpečenie jej základných životných potrieb počas štúdia, pričom jej schopnosť samostatne sa živiť vznikla až ukončením vysokoškolského štúdia. Samotné okolnosti uvádzané povinným (študijné neúspechy v minulosti, zmena školy či osobné vzťahy medzi účastníkmi) nedosahujú intenzitu, ktorá by odôvodňovala aplikáciu .

25. Povinný otec v odvolaní namieta, že súd mal oprávnenej dcére uložiť povinnosť vrátiť spotrebované výživné za obdobie od 1.7.2023 do 27.8.2025, keďže podľa jeho názoru v tomto období už neexistovala vyživovacia povinnosť a oprávnená prijímala plnenia bez právneho dôvodu, prípadne v rozpore s dobrými mravmi. Výživné medzi rodičom a dieťaťom má svoj základ v zákone a jeho účelom je zabezpečenie oprávneného v období, keď nie je schopný samostatne sa živiť. Ide o plnenie svojou povahou určené na spotrebu, ktoré je určené na bezprostredné krytie životných potrieb oprávneného (strava, bývanie, štúdium a iné základné potreby). Z tohto charakteru vyplýva zásadný právny záver, že spotrebované výživné sa zásadne nevracia, keďže jeho účelom je práve okamžité uspokojenie potrieb oprávneného, nie tvorba majetkového prospechu. Vrátenie spotrebovaného výživného by prichádzalo do úvahy len vo výnimočných prípadoch, napríklad ak by bolo preukázané, že výživné bolo poskytované bez právneho dôvodu od samého začiatku, alebo ak by oprávnený konal v rozpore s dobrými mravmi tak intenzívne, že by to odôvodňovalo aplikáciu korektívov spravodlivosti (napr. podvodné konanie, úmyselné zamlčovanie rozhodujúcich skutočností a pod.). V prejednávanej veci však takéto výnimočné okolnosti preukázané neboli. Zo skutkových zistení vyplýva, že oprávnená dcéra v rozhodnom období riadne študovala na vysokej škole, bola ekonomicky odkázaná na rodičovskú podporu a výživné využívala na zabezpečenie bežných životných potrieb. Tieto prostriedky teda boli spotrebované v súlade s ich účelom. Skutočnosť, že povinný otec sa domnieval, že jeho vyživovacia povinnosť mala zaniknúť skôr, sama osebe nezakladá nárok na vrátenie už poskytnutého výživného. Právne účinky zániku vyživovacej povinnosti nastávajú až na základe rozhodnutia súdu alebo právne relevantnej skutočnosti, pričom dovtedy poskytnuté plnenia majú právny základ. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že ani prípadný spätný zásah do trvania vyživovacej povinnosti nemožno automaticky stotožňovať s bezdôvodným obohatením na strane oprávneného. V rodinnoprávnych vzťahoch je potrebné prihliadať na ochrannú funkciu výživného a stabilitu právnych vzťahov medzi rodičmi a deťmi. Rovnako nebolo preukázané, že by oprávnená prijímala výživné nepoctivo, zamlčovala rozhodujúce skutočnosti alebo inak konala spôsobom odporujúcim dobrým mravom. Naopak, výživné bolo poskytované v kontexte jej prebiehajúceho štúdia, ktoré bolo súdom vyhodnotené ako sústavná príprava na budúce povolanie. Za tejto situácie by uloženie povinnosti na vrátenie spotrebovaného výživného bolo v rozpore so základným účelom inštitútu výživného, keďže by spätne sankcionovalo oprávnenú za plnenie, ktoré v čase jeho prijatia slúžilo na zákonom predpokladaný účel jej výživy. Odvolací súd preto uzatvára, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď návrhu povinného na vrátenie spotrebovaného výživného nevyhovel,

keďže neboli splnené zákonné, ani výnimočné podmienky pre takýto zásah. Námietka povinného otca je aj v tejto časti nedôvodná.

26. Povinný otec v odvolaní namieta, že neboli splnené podmienky na zvýšenie výživného, keďže podľa jeho názoru nedošlo k takej zmene pomerov na strane účastníkov, ktorá by odôvodňovala zásah do už právoplatne určenej vyživovacej povinnosti. Odvolací súd sa s touto námietkou nestotožňuje a považuje záver súdu prvej inštancie o zvýšení výživného za vecne správny, plne v súlade s . Podľa , súd pri určení výživného prihliada na odôvodnené potreby oprávneného a na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Zároveň platí, že pri zmene rozhodnutia o výživnom je rozhodujúce, či došlo k podstatnej zmene pomerov na strane oprávneného alebo povinného. Súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že od poslednej úpravy výživného uplynulo približne 2,5 roka, počas ktorých došlo k relevantným zmenám na oboch stranách. Na strane oprávnenej dcéry súd preukázateľne zistil zvýšenie odôvodnených potrieb. Tieto spočívali najmä v nákladoch spojených s vysokoškolským štúdiom (ubytovanie, strava, cestovné), zvýšených zdravotných výdavkoch (vrátane odborných vyšetrení a liečby), znížení nepriamych príjmov rodiny (napr. daňový bonus), a celkovom zvýšení životných nákladov v dôsledku plynutia času a ekonomického vývoja. Uvedené skutočnosti predstavujú kvalifikovanú zmenu pomerov na strane oprávnenej, keďže jej potreby v porovnaní s predchádzajúcim rozhodnutím objektívne vzrástli.

27. Na strane povinného súd správne zistil, že došlo k zvýšeniu jeho celkových príjmov. Povinný mal príjem nielen zo zamestnania, ale aj z podnikateľskej činnosti (U.), pričom jeho celkový mesačný príjem sa pohyboval približne na úrovni 1.490 Eur. Ide teda o relevantný ekonomický nárast v porovnaní s predchádzajúcim obdobím. Odvolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní schopností a možností povinného nie je rozhodujúce len deklarované príjmové tvrdenie, ale aj reálne ekonomické možnosti a životná úroveň, ktorú je povinný schopný dosahovať. Súd prvej inštancie správne porovnal pomery účastníkov v zmysle , pričom vyhodnotil zvýšenie potrieb oprávnenej, zvýšenie príjmov povinného, a dlhodobé trvanie vyživovacej povinnosti bez jej primeranej valorizácie. Na základe tohto porovnania dospel k správnemu záveru, že je dôvodné výživné zvýšiť, keďže pôvodne určená suma 100 Eur nezodpovedala ani minimálnemu podielu povinného na výžive dieťaťa vzhľadom na jeho príjmové pomery a odôvodnené potreby oprávnenej.

28. Súd prvej inštancie zároveň správne aplikoval aj orientačné kritériá Ministerstva spravodlivosti SR (26 % z príjmu povinného pri jednom dieťati), ktoré síce nie sú záväzné, ale slúžia ako pomocné interpretačné pravidlo na zabezpečenie proporcionality výživného. Z takto zisteného príjmu povinného vyplývala orientačná výška výživného približne 387 Eur mesačne, pričom súdom určená suma 300 Eur predstavuje dokonca mierne zníženú, a teda moderovanú výšku s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie riadne a presvedčivo vykonal porovnanie pomerov účastníkov, aplikoval kritériá a svoje závery logicky a presvedčivo odôvodnil. Námietka povinného, že k zmene pomerov nedošlo, je preto nedôvodná a nevyplýva ani zo skutkových zistení v spise.

29. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje aj výrok o zvýšení výživného za vecne správny.

30. Odvolací súd taktiež zdôrazňuje, že aj keď oprávnená z platenia výživného má príjem z brigádnickej činnosti, bolo by absurdné do príjmov dieťaťa zahrnúť finančné prostriedky získané jeho vlastným pričinením tak, že otec by bol súdom prakticky zbavený povinnosti platiť výživné s odôvodnením, že potreby dieťaťa sú v plnom rozsahu uspokojené (nález ÚS ČR sp.zn. z 21.4.2011).

31. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov potvrdil napadnutý rozsudok v jeho meritórnej časti ako vecne správny, vrátane výroku o trovách konania postupom podľa v spojení s .

32. Oprávnená dcéra napadla výlučne výrok o trovách konania, pričom namietala, že bola v konaní plne úspešná a mala jej byť priznaná náhrada trov. Odvolací súd uvádza, že konanie vo veciach výživného patrí do režimu , pre ktorý je charakteristické, že rozhodovanie o trovách konania sa neriadi zásadou úspechu v spore, ale zásadou spravodlivosti vyjadrenou v . Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách správne prihliadol na povahu konania, vzťah účastníkov a okolnosti prípadu. Ide o rodinnoprávny spor, v ktorom boli uplatnené protichodné návrhy a výsledok

konania nemožno hodnotiť ako jednoznačný úspech jednej zo strán. Hoci oprávnená bola úspešná v časti zvýšenia výživného, súčasne došlo k zrušeniu vyživovacej povinnosti, čo bolo predmetom návrhu povinného. Každý z účastníkov bol teda úspešný len čiastočne. Za týchto okolností je rozhodnutie, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, vecne správne a zodpovedá zásadám spravodlivého usporiadania pomerov medzi účastníkmi. Vychádzajúc z rovnakého posúdenia rozhodol odvolací súd aj o trovách odvolacieho konania podľa , tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomerom hlasov 3 : 0 ( veta druhá ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Podľa v spojení s , ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).