Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8To/102/2025

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Baňackého, PhD. a sudcov JUDr. Martina Michalanského a JUDr. Miroslava Majerníka, na verejnom zasadnutí konanom v Košiciach dňa 27. januára 2026, v trestnej veci proti obžalovanej ml. A. B., pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. d) Tr. zák., o odvolaní prokurátora, proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. zo dňa 17.06.2025 takto

r o z h o d o l :

Podľa z a m i e t a odvolanie prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Spišská Nová Ves sp. zn. zo dňa 17. júna 2025 ml. A. B., nar.XX.XX.XXXX v C. D. E., trvale bytom F. XXX, t.č. v Reedukačnom centre Levoča, uznal vinnou zo skutku právne kvalifikovaného ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. d) Tr. zák., ktorého sa dopustila na tom skutkovom základe, že

dňa 9.10.2024 v čase okolo 17:15 hod. v obci F., G. C. D. E. na štrkovej ceste prechádzajúcej cez lúku v miestnej časti Stupy pristúpila k maloletému H., nar. XX.XX.XXXX a opakovane ho žiadala, aby jej dal všetky jeho veci a peniaze, čo on odmietol, pokračoval ďalej chôdzou v snahe vyhnúť sa jej, ktorá ho však aj naďalej nasledovala, za križovatkou na miestnej asfaltovej komunikácií pri plechovom plote ho odzadu dobehla, chytila mu ruksak, ktorý mal zavesený na pleciach, potiahla ho smerom k sebe a tým ho priviedla do záklonu, následkom silného potiahnutia sa rozzipsoval zips na ruksaku, a tak z neho vybrala igelitovú tašku žltej farby, v ktorej sa nachádzal jeden pár kopačiek zn. Puma čiernobielej farby, plavky a uterák a s týmito vecami sa ihneď rozbehla preč, čím takto svojim konaním spôsobila poškodenému I. G. škodu vo výške 69,85, - eur.

Súd ju za to odsúdil podľa § 212 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j/, písm. l/ Tr. zákona, § 38 ods. 2 Tr. zákona, § 117 ods.1 Tr. zákona na trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) mesiace.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona jej výkon trestu podmienečne odložil.

Podľa § 119 ods.1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu v trvaní 1 (jeden) rok.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor, ktorý v písomných dôvodoch odvolania uviedol nasledovné.

Objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu lúpeže podľa § 188 Tr. zákona spočíva v použití buď násilia alebo hrozby bezprostredného násilia, pričom táto činnosť slúži páchateľovi ako prostriedok na prekonanie kladeného alebo očakávaného odporu napadnutej osoby. Nie je však podmienkou, aby napadnutý kládol odpor, napríklad ak si je vedomý fyzickej prevahy útočníka alebo útočníkov a z obavy pred ďalším násilím odpor radšej vôbec neprejavuje a podrobuje sa úplne vôli páchateľa.

Násilím sa rozumie použitie fyzickej sily na prekonanie alebo zamedzenie kladeného alebo očakávaného odporu. Násilie alebo hrozba bezprostredného násilia sú prostriedkom na zmocnenie sa cudzej veci, preto musia predchádzať zmocneniu sa cudzej veci.

Zo spáchania skutku je obžalovaná ml. A. B. usvedčovaná predovšetkým výpoveďou mal. D.O, nar. XX.XX.XXXX, svedkyne J. B. a nepriamo výpoveďou svedka - poškodeného I. G..

Maloletý H., nar. XX.XX.XXXX označil obžalovanú ml. ako jedinú osobu, ktorá od neho pýtala, aby jej dal veci, ktoré má pri sebe a taktiež uviedol, že obžalovaná ml. sa za ním rozbehla a chcela mu vziať ruksak, ktorý mal na ramenách. Ako sa o to pokúšala, zatiahla ním dozadu do záklonu a tým sa ruksak rozzipsoval a odtiaľ mu vytiahla žltú tašku, v ktorej mal čierne kopačky značky Puma, uterák a plavky.

Svedkyňa maloletá J. B. vo svojej výpovedi uviedla, že obžalovaná ml. A. B. ukradla jednému chlapcovi z tašky, čo ťahala, mal na chrbte, veci, a to kopačky, gaču a ručník a následne utekali preč.

Svedok - poškodený I. G. na hlavnom pojednávaní potvrdil, že jeho syn mu uviedol, že obžalovaná sa za ním rozbehla a zozadu ho potiahla za ruksak, pričom sa uvoľnili oba zipsy, a tak vytiahla igelitovú tašku zn. Billa, v ktorej sa nachádzali kopačky značky Puma, plavky a uterák. Ešte pred samotným odcudzením tašky, sa mu obžalovaná pokúsila strhnúť z pleca ruksak, čo sa jej vtedy nepodarilo.

Svedkyňa K. B. na hlavnom pojednávaní síce poprela, aby obžalovaná ml. A. B. ťahala ruksak, ktorý mal poškodený zavesený na pleciach, ale uvedený rozpor s jej výpoveďou v prípravnom konaní nevedela vierohodným spôsobom vysvetliť.

Aj napriek tomu, že kamerový záznam nezaznamenáva priebeh zmocnenia sa veci, použitie násilia obžalovanou ml. A. B. v úmysle zmocniť sa veci je preukázané výpoveďou mal. H., nar. XX.XX.XXXX, z ktorej vyplýva, že obžalovaná ml. zatiahla maloletým dozadu do záklonu v úmysle strhnúť mu ruksak, ktorý mal na chrbte z ramien, ale keďže sa jej to nepodarilo, po rozzipsovaní mu vzala žltú igelitku, ktorá bola v ruksaku. Aj keď maloletý následkom konania obžalovanej nespadol na zem a ani neutrpel žiadne zranenia, pre naplnenie znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu lúpeže, intenzita násilia nerozhoduje. Dodáva, že ani výnimočne malá intenzita násilia nemôže byt' dôvodom pre kvalifikáciu činu ako trestného činu krádeže podľa § 212 Tr. zákona, pretože o taký trestný čin môže ísť len v prípade, že sa páchateľ zmocní cudzej veci bez použitia akéhokoľvek násilia, resp. vyhrážky bezprostredného násilia. Nižšia intenzita násilia len znižuje stupeň nebezpečnosti trestného činu lúpeže pre spoločnosť, čo možno vyjadriť pri ukladaní trestu (na rozhodnutie R 55/1980). Použitie násilia obžalovanou je zrejmé aj zo spôsobu spáchania skutku, keď samotný poškodený uviedol, že po tom, čo ho obžalovaná spolu s K. B., J. B. a A. B. nasledovali, zrýchlil krok a obžalovaná sa od skupinky menovaných osôb odčlenila a rozbehla sa za ním (čo je zrejmé aj z analýzy kamerového záznamu), pričom následne mu chcela vziať celý ruksak, ktorý mal na ramenách, preto ním potiahla, čo ho priviedlo do záklonu a keďže sa jej to nepodarilo, vzala len žltú igelitovú tašku po tom, čo sa mu ruksak v dôsledku tohto potiahnutia rozzipsoval.

V súvislosti s konštatovaním samosudcu, že konanie obžalovanej nevyhodnotil ako také, pri ktorom bolo použité násilie alebo hrozba bezprostredného násilia a konanie obžalovanej právne kvalifikoval ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. d) Tr. zákona uvádza nasledovné.

Podľa ustálenej judikatúry (R19/1972), neočakávané vytrhnutie veci z ruky nie je ešte násilím v zmysle ustanovenia § 188 Tr. zákona, a preto privlastnenie si cudzej veci tým, že sa jej páchateľ zmocní týmto spôsobom, ešte nie je lúpežou podľa § 188 Tr. zákona. Za násilie v zmysle § 188 Tr. zákona by však už bolo potrebné považovať také počínanie páchateľa, pri ktorom páchateľ prekonáva odpor napadnutého, napr. tým, že vecou myká. Z vykonaného dokazovania teda vyplýva, že obžalovaná sa snažila poškodenému strhnúť celý ruksak, ktorý mal zavesený na ramenách, chytila ho celý a zatiahla ním, čím ho priviedla do záklonu, keď sa jej nepodarilo stiahnuť ho, vzala tašku, ktorú mal vo vnútri ruksaku, ktorý sa potiahnutím rozzipsoval. Nemožno teda hovoriť o neočakávanom vybratí igelitovej

tašky z ruksaku poškodeného, nakoľko mu predchádzalo aktívne násilne konanie obžalovanej voči osobe poškodeného, hoci nízkej intenzity, spočívajúce v tom, že po tom, čo sa obžalovaná rozbehla za poškodeným, ho potiahla dozadu v úmysle získať celý ruksak, ktorý mal zavesený na ramenách.

Vzhľadom na uvedené považuje podané odvolanie za odôvodnené.

Na podklade odvolania prokurátora, krajský súd podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku postupoval okresný súd v súlade s ustanoveniami a vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy, majúce význam pre rozhodnutie o vine a treste, tieto dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením a dospel tak ku správnym skutkovým a právnym záverom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením okresný súd jasne a zreteľne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, pričom sa dôsledne zaoberal aj obhajobou obžalovaného.

Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nemal žiadne pochybnosti o závere okresného súdu, že obžalovaný sa dopustil konania tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku a keďže sa so závermi okresného súdu stotožňuje, tak na ne, ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje.

Krajský súd v prvom rade poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok () a v zmysle tohto právneho názoru krajský súd tak v stručnosti poukazuje na zistený skutkový stav a na právny rozbor a právny záver okresného súdu.

Odvolací súd posúdil odvolanie prokurátora a konštatuje, že s jeho právnou argumentáciou, týkajúcou sa vymedzenia objektívnej stránky lúpeže, definovania znaku násilia, posudzovania časového momentu a intenzity použitého násilia z pohľadu naplnenia skutkovej podstaty tohto trestného činu, sa v celom rozsahu stotožňuje.

Prokurátor v predmetnom skutku vidí naplnenie skutkovej podstaty trestného činu lúpeže, pretože podľa jeho názoru ide o použitie násilia úmysle zmocniť sa cudzej veci v tom, že po tom čo sa obžalovaná za poškodeným rozbehla s úmyslom vziať mu ruksak, zatiahla ním dozadu do záklonu poškodeného a tým sa ruksak rozzipsoval a odtiaľ mu vytiahla žltú tašku, v ktorej boli veci poškodeného, čo vyplýva zo samotnej výpovede poškodeného. Prokurátor poukazuje aj na výpovede ďalších svedkov, ktorí potvrdzujú prakticky potiahnutie poškodeného za ruksak dozadu a zmocnenie sa veci. Z výpovedí následne formuluje záver, podľa ktorého obžalovaná sa snažila strhnúť celý ruksak, ktorý mal poškodený na ramenách chytila ho celý a zatiahla ním, čím ho priviedla do záklonu a keď sa jej nepodarilo stiahnuť ruksak, vzala tašku, ktorú mal vo vnútri ruksaku, ktorý sa potiahnutím rozzipsoval.

S poukazom na rozhodnutie R 19/1972 konštatuje, že v predmetnom skutku nemožno hovoriť o neočakávanom vybratí igelitovej tašky, ale o aktívnom násilnom konaní obžalovanej nízkej intenzity v úmysle zmocniť sa cudzej veci, ktoré predchádzalo samotnému zmocneniu sa veci. Pred samotným vyhodnotením tejto časti argumentácie a v záujme správneho rozlíšenia, či ide o trestný čin krádeže alebo o lúpeže, je nutné si v teoretickej rovine zjednotiť, že to, čím sa uvedené trestne činy od seba jednoznačne odlišujú, je otázka prítomnosti násilia, resp. hrozby bezprostredného násilia a časový okamih, kedy toto násilie, resp. hrozbu páchateľ použije. Pri trestnom čin lúpeže je prítomnosť násilného prvku bytostne spätá s naplnením skutkovej podstaty tohto trestného činu, pričom použitie násilia, resp. hrozby násilím musí predchádzať samotnému zmocneniu sa veci. Na druhej strane pri trestnom čine krádeže násilie sa nevyžaduje v každom jednom prípade, avšak aj krádež môže byť spáchaná za použitia násilia alebo hrozby násilia, avšak tu naopak, samotné zmocnenie sa veci musí predchádzať tomuto prejavu násilia.

Najnáročnejšie na posúdenie sú potom pochopiteľne prípady, ak použitie násilia, resp. hrozby bezprostredného násilia sa časovo posúva do okamihu zmocňovania sa cudzej veci. Práve takýmto prípadom je aj predmetný skutok, pričom odvolací súd pri formulovaní svojich úvah, vychádzal z rozhodnutia, na ktorý poukázal aj odvolateľ, nakoľko ide o dlhodobo rešpektované rozhodnutie, ktoré jednoznačne ustálilo, že neočakávané vytrhnutie veci z ruky nie je násilím v zmysle § 188 ods. 1 Tr. zák., avšak na druhej strane za násilie je možné považovať, keď páchateľ v takejto situácii myká vecou a tak sa snaží prekonať odpor poškodeného.

Skutok, ktorý je predmetom tohto konania odvolací súd analyzoval z hľadiska tohto rozhodnutia, hľadajúc podobnosti a rozdiely medzi nimi a opieral sa o nasledujúce úvahy. Konanie obžalovanej spočívajúce v potiahnutí ruksaku dozadu súd vnímať ako práve to konanie, ktorým páchateľ, v zmysle dotknutého judikátu, sa snaží o vytrhnutie veci iného. Tento, nazvime to „fyzický útok“ obžalovanej hodnotí súd ako útok malej intenzity, nakoľko v jeho dôsledku síce dochádza k zakloneniu poškodeného, avšak poškodený nepadá na zem a ani inak nestráca rovnováhu. Súd má za to, že tak ako v prípade, keď páchateľ neočakávane vytrhne z ruky vec iného, sa môže stať, že ruka poškodeného môže dôsledkom tohto vtrhnutia „vyletieť hore“ alebo urobiť nejaký pohyb, v našom posudzovanom prípade takýto následok nastáva záklonom poškodeného. Podstatné však je to, že o násilie v takom, zmysle ako sa to vyžaduje pri lúpeži, v zmysle úvah judikátu nepôjde, pretože obžalovaná nemyká s vecou a ani nijak inak nebojuje s poškodeným, a teda neprekonáva žiadny odpor zo strany poškodeného. Pokiaľ by to bolo inak, teda že trhá, vykrúca poškodeného, udiera ho alebo inak fyzicky pôsobí na poškodeného, alebo mu v tom čase hrozí bezprostredným násilím, museli by sme priznať, že ide o násilie v takej kvalite a v takom časovom rámci, ktorá v požadovanej miere napĺňa znak skutkovej podstaty trestného činu lúpeže. Z vykonaného dokazovania však nie sú preukázané žiadne takéto okolnosti skutku, tzn. žiadne útoky, hrozby, udieranie, ani pád, či spôsobenie nejakých aspoň minimálnych zranení. Navyše žiaden zo svedkov nevypovedal, nič konkrétnejšie, aká intenzita záklonu to bola, ako dlho bol poškodený v záklone, či bol obmedzený v pohybe a podobne. Ako už súd uviedol, nedošlo ani k pádu poškodeného, čo by mohlo evokovať záver, že poškodený nachádzajúci sa na zemi je v polohe, kde páchateľ nad ním získava kontrolu a rozhodovanie poškodeného je obmedzené a teda je ohrozený záujem chránený predmetným ustanovením § 188 ods. 1 Tr. zák.

Ak by sme mali jednoznačne a nepochybne preukázané, že týmto záklonom obžalovaná dostala poškodeného do polohy, v ktorej bola obmedzená jeho schopnosť pohybu, resp. sa mu týmto záklonom spôsobovala fyzická bolesť, súd by nemal problém uznať, že išlo o násilie, ktorým sa zasahovalo do osobnej slobody rozhodovania poškodeného, presne ako je formulovaný objekt daného trestného činu. Ale nič také preukázané nebolo. Je pravda, že v skutkovej vete obžaloby sa uvádza formulácia, že obžalovaná po tom, čo priviedla poškodeného do záklonu, využila jeho neschopnosť brániť sa v tejto pozícii. Uvedená okolnosť však nebola potvrdená výpoveďou žiadneho zo svedkov vypočutých na hlavnom pojednávaní pred sudom. V prípravnom konaní jedine otec poškodeného svedok I. G. uviedol, že jeho syna po potiahnutí prehlo dozadu a nevedel sa nijako brániť tomuto jej konaniu. Pravdepodobne uvedené tvrdenie svedka I. G. viedlo prokurátora k použitiu uvedenej formulácie do skutkovej vety obžaloby, avšak je nutné si uvedomiť, že nejde o očitého svedka, o okolnostiach stíhaného skutku vypovedá sprostredkovane podľa toho, čo mu uviedol samotný maloletý poškodený a pred súdom uvedené tvrdenie v skutočnosti už nezopakoval. Z výpovede maloletého poškodeného, ktorá bola prečítaná na hlavnom pojednávaní nevyplýva, že by svedok nejak konkrétnejšie popísal tento záklon v tom zmysle, že by išlo o výrazný a intenzívne obmedzujúci záklon, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako získanie dominancie obžalovanej nad ním a obmedzenie jeho osobnej slobody rozhodovania. Odvolací súd nevidel dôvod odstraňovať uvedený rozpor vo výpovedi svedka I. G., nakoľko išlo len o odvodený dôkaz a navyše ohľadom danej okolnosti ojedinelý dôkaz a preto pokiaľ by sme túto svedeckú výpoveď posudzovali v spojitosti s ďalšími vykonanými dôkazmi, museli by pripustiť aplikáciu zásady „in dubio pro reo“ a osvojiť si záver, že išlo len o záklon, ktorý nezodpovedá po významovej stránke znaku násiliu v § 188 ods. 1 Tr. zák.

Na základe uvedeného má súd za to, že išlo v podstatných okolnostiach o identický prípad, aký riešil aj dotknutý judikát a preto aj v tomto posudzovanom prípade má za to, že nedošlo k spáchaniu lúpeže, pretože nejde také násilie, aké má namysli ustanovenie § 188 ods. 1 Tr. zák.. Navyše samotného ruksaku sa obžalovaná nezmocnila, čo samozrejme nie je nevyhnutné na naplnenie skutkovej podstaty trestného činu lúpeže. Obžalovaná sa zmocnila veci z ruksaku, ktorý sa otvoril v dôsledku jej konania, teda potiahnutia dozadu a keď už bol otvorený, vybrala z neho tašku. Toto vybratie veci bezprostredne po

potiahnutí za ruksak dozadu ( ktoré súd vníma ako neočakávané vytrhnutie v zmysle vyššie uvedeného judikátu) kvalitou a svojou materiálnou podstatou vníma odvolací súd ako súčasť tohto potiahnutia, ktoré ako už bolo uvedené má charakter „vytrhnutia veci“. Vychádzajúc z uvedeného potiahnutie ruksaku, následné zaklonenie poškodeného a okamžité bezprostredné vytiahnutie veci z ruksaku, ktorý sa v dôsledku potiahnutia otvoril, vyhodnotil krajský súd ako skutok obdobný nečakanému vytrhnutiu veci a teda ako obdobný prípad ako ten, ktorý riešil spomínaný judikát. Podľa konečného posúdenia krajského súdu, v predmetnom skutku išlo vlastne o prisvojenie si cudzej veci zmocnením, pričom išlo o vec, ktorú mal poškodený pri sebe, teda tak ako to vyhodnotil aj okresný súd.

Pre úplnosť súd považuje za potrebné doplniť svoje úvahy aj v tom smere, že hypoteticky poškodený mohol rezignovať na kladenie akéhokoľvek odporu v dôsledku toho, že si uvedomoval prevahu útočníka, resp. osôb, ktoré sa nachádzali namieste činu spolu obžalovanou a preto potom, čo bol dobehnutý a potiahnutý za ruksak do záklonu, stratil odvahu a pasívne umožnil zmocnenie sa jeho vecí obžalovanou. Na pripustenie takejto alternatívy, by v prvom rade nemalo dôjsť k okamžitému a bezprostrednému vytiahnutiu veci z ruksaku a za ďalšie by sme potrebovali mať detailnejšie preukázané, čo sa dialo medzi zaklonením a zmocnením sa vecí. Keby poškodený vypovedal v takomto duchu t. j., že sa bál a nechcel si privodiť nejaký útok na svoju osobu alebo inú ujmu resp. keby sme mali preukázané, že v tom čase keď poškodený už stál, obžalovaná evidentne danú situáciu vnímala ako podrobenie sa poškodeného jej osobe, teda by bolo nepochybné, že poškodený nemá možnosť riadne vykonávať svoju slobodu rozhodovania a za týchto okolností by sa obžalovaná zmocnila jeho veci, bolo by dôvodné pripustiť, že išlo o lúpež a jej fyzicky útok eliminoval akýkoľvek predpokladaný odpor poškodeného, avšak ako bolo uvedené, museli by sme mať trochu inú dôkaznú situáciu, ktorá by nám lepšie popísala takýto stav bezbrannosti poškodeného.

Z uvedených dôvodov vyhodnotil odvolací súd odvolanie prokurátora ako nedôvodné a nespochybňujúce správnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom toto uznesenie bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.