Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6Tos-2-2026.pdf
PDF · 116.56 KB
Case nature
Area
Subarea
6Tos/2/2026
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedu Mgr. Pavla Macháča a sudcov JUDr. Andrey Kondllovej a JUDr. Rudolfa Botta, v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX. XXXXX XXXX v C., trvalé bydlisko D. E., t. č. vo výkone trestu v ÚVTOS Hrnčiarove nad Parnou, o návrhu odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava z 17. októbra 2025, sp. zn. 35Pp/55/2025, na neverejnom zasadnutí konanom 29. januára 2026 v Trnave, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdeného A. B. z a m i e t a.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Trnava (ďalej len okresný súd) uznesením z 17. októbra 2025, č. k. 35Pp/55/2025-29, podľa § 66 ods. 1 písm. a), ods. 2 Trestného zákona (ďalej len Tr. zák.) a podľa § 415 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej len Tr. por.) zamietol návrh A. B. (ďalej len odsúdený) na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky, sp. zn. 2T/105/2017 z 13. marca 2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 2To/72/2019 z 23. októbra 2019. 2. Zamietnutie návrhu okresný súd odôvodnil tým, že odsúdený splnil formálnu podmienku, teda vykonal potrebnú časť z výmery uloženého trestu, avšak nesplnil už prvú materiálnu podmienku, keďže odsúdený počas doterajšieho výkonu trestu získal jednu disciplinárnu odmenu, a to pochvalu za všeobecný rozvoj osobnosti. Disciplinárne potrestaný nebol. Odsúdený síce získal disciplinárnu odmenu, ale vzhľadom na doterajšiu dobu výkonu trestu, ide o nízky počet disciplinárnych odmien, čo svedčí o nízkej úrovni aktivity zo strany odsúdeného vo vzťahu k činnostiam, za ktoré je možné získať disciplinárnu odmenu. Tieto je možné získať nielen za plnenie pracovných povinností, (okresný súd bral na vedomie, že odsúdený nemôže byť pracovne zaradený zo zdravotných dôvodov), ale aj za iné aktivity. Kritérium počtu a povahy disciplinárnych odmien nie je jediné, súd hodnotí správanie sa odsúdeného vo výkone trestu komplexne aj na základe ďalších kritérií. Súdy sú povinné sa zaoberať otázkou, či správanie sa odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody svedčí o skutočnej zmene životného postoja odsúdeného, aké je jeho bližšie správanie sa vo výkone trestu. Odsúdený sa počas výkonu trestu nezúčastnil žiadneho rekvalifikačného kurzu alebo programu ktorý by mu umožnil získať pracovnú kvalifikáciu, počas výkonu trestu nenadobudol žiadne poznatky, ktoré by mu pomohli analyzovať príčiny jeho trestnej činnosti. Odsúdený vykonáva trest odňatia slobody za majetkovú trestnú činnosť, ktorá spočívala opakovanom páchaní podvodov. Odsúdený na verejnom zasadnutí, neuviedol, ako na trestnú činnosť s odstupom času nazerá a ani neuviedol nič, z čoho by bolo možné usúdiť, že by svoj predchádzajúci život tentokrát skutočne analyzoval z hľadiska príčin a podmienok páchania trestnej činnosti so zameraním sa na to, aby tieto príčiny a podmienky eliminoval a v budúcnosti tak trestnú činnosť nepáchal. V podstate v návrhu uviedol ani len toľko, že ľutuje svoju trestnú činnosť, čo je celkom nepostačujúce na to, aby súd mohol vyhodnotiť jeho postoj k trestnej činnosti. Aj v rámci programu zaobchádzania, ktorý plní len čiastočne, je vedený pohovormi k reálnemu sebanáhľadu, sebakritike a prijatie zodpovednosti za svoje konanie. Z hodnotenia vyplýva, že jeho postoji k trestnej činnosti je len formálne kritický. Zároveň uvedené poznatky naznačujú , že odsúdený počas doterajšieho výkonu trestu príčiny trestnej činnosti dostatočne neanalyzoval a nevyvodil z nej pre dôsledky, tak aby do budúcna trestnej činnosti dokázal predchádzať. Okresný súd uviedol, že u odsúdeného nevzhliadol skutočné polepšenie ako výraz prerodu osobnosti s kritickým náhľadom na spáchanú trestnú činnosti, aktívne podnikajúceho kroky k tomu, aby počas výkonu trestu eliminoval všetky príčiny páchania trestnej činnosti a v budúcnosti sa jej viac nedopúšťal. 3. K druhej materiálnej podmienke okresný súd uviedol, že pokiaľ ide o druhú materiálnu podmienku v zmysle ust. § 66 ods. 1 Trestného zákona a síce, že je od odsúdeného možné dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, ani túto podmienku súd nepovažuje za splnenú. Vo vzťahu k osobe odsúdeného a k očakávaniu vedenia riadneho života v budúcnosti z jeho strany okresný súd primárne poukázal na jeho odpis registra trestov (9 záznamov), z ktorého vyplýva, že pácha identickú trestnú činnosť (podvody). Prvý stret so zákonom mal v roku 2002. Následne za identickú majetkovú trestnú činnosť bol odsúdený v rokoch 2003, 2006, 2007, 2010, 2015 opakovane. Vo všetkých prípadoch mu bol uložený trest odňatia slobody s podmienečným odkladom. Naposledy bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 13.03.2019, sp. zn. 2T/105/2017 za prečin podvodu a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý v súčasnosti vykonáva. Je zrejmé, že odsúdený opakovane, s krátkym časovým odstupom po predchádzajúcom odsúdení a uplynutí skúšobnej doby páchal rovnakú trestnú činnosť. Opakovane mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody, teda zo strany spoločnosti mu bolo poskytnutých dosť šancí preukázať, že to so svojou nápravou myslí skutočne vážne. Tieto šance nevyužil a opakovane konal protiprávne. Z pohľadu okresného súdu osoba s takouto kriminálnou anamnézou nedáva dostatočné záruky na to, že v prípade podmienečného prepustenia bude viesť riadny život. Odsúdený si momentálne odpykáva tento trest v ústave so minimálnym stupňom stráženia, pričom v rámci vnútornej diferenciácie je stále umiestnený do strednej diferenciačnej skupiny „B“ s tým, že diferenciačná skupina určuje program zaobchádzania s odsúdeným, pracovisko odsúdeného, program vzdelávania či ovplyvňuje ubytovanie odsúdeného počas výkonu trestu. V danom prípade bolo teda prihliadnuté s poukazom na § 66 ods. 2 Trestného zákona najmä na povahu a charakter spáchanej trestnej činnosti, ktorej sa odsúdený dopustil a v zmysle odpisu registra trestov čiastočne aj na sklony odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti, kedy vo vzťahu k jeho osobe nemožno jednoznačne vyvodiť záver, že bude viesť na slobode riadny život. Okresný súd zastáva názor, že vzhľadom na trestnú minulosť odsúdeného v spojení s nesplnením prvej materiálnej podmienky nie je možné zaručiť, že po prípadnom podmienečnom prepustení bude viesť riadny život. Predchádzajúci spôsob života odsúdeného nedáva dostatočné záruky, že by v prípade podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu viedol riadny život resp., že by sa nedopúšťal ďalšej trestnej činnosti. Riziko recidívy odsúdeného tak súd posúdil ako prevažujúce nad očakávaním riadneho vedenia života odsúdeným v budúcnosti, v dôsledku čoho nemožno druhú materiálnu podmienku na podmienečné prepustenie považovať za splnenú. 4. Po vyhlásení uznesenia na verejnom zasadnutí sa prokurátor vzdal práva na podanie sťažnosti, no odsúdený ihneď zahlásil sťažnosť. Zahlásenú sťažnosť odsúdený odôvodnil jednak vlastnoručne, ako aj prostredníctvom svojej obhajkyne JUDr. Zuzany Csenkyovej (ďalej len obhajkyňa), 5. Vo vlastnoručne zdôvodnenej sťažnosti, doručenej okresnému súdu 5. decembra 2025, odsúdený uviedol, že nesúhlasí so zamietnutím podmienečného prepustenia, nakoľko je veľmi dôležité zabezpečiť odpoveď na otázky týkajúcej sa jeho možnej recidívy. Ďalej uviedol, že aj v rámci tohto konania je veľmi dôležité vyhodnotiť všetky podklady týkajúce sa podmienečného prepustenia. Jedným z nich je podľa odsúdeného návrh riaditeľa ústavu a v ňom uvedené odporúčanie na podmienečné prepustenie, ktorý je podľa odsúdeného dôležitým dôkazom, ktorý nie je možné opomenúť. Odsúdený zdôraznil, že podľa hodnotenia je jeho resocializačná prognóza priaznivá, že okresný súd nevzal do úvahy uloženie probačného dohľadu, keď uložením výchovných primeraných obmedzení a povinností je možné znížiť riziko recidívy. Čo sa týka rekvalifikačného kurzu, odsúdený uviedol, že jeho snaha je obrovská, avšak zdravotné problémy sú väčšie. Uviedol, že si uvedomil svoje chyby, je dôchodcom a chce svoj život žiť v pokoji. Záverom odsúdený žiadal, aby bolo jeho sťažnosti vyhovené a aby ho Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) podmienečne prepustil. 6. Obhajkyňa zahlásené sťažnosť odôvodnil osobitným písomným podaním doručeným okresnému súdu 8. decembra 2025. Po úvodnej rekapitulácii výroku a odôvodnenia napadnutého uznesenia obhajkyňa uviedla, že napadnuté rozhodnutie považuje za nezákonné a podanou sťažnosťou sa odsúdený dožaduje zrušenia napadnutého uznesenia, vyhovenia návrhu a podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody. 7. Obhajkyňa považovala za potrebné podotknúť, že odsúdený si uvedomuje skutočnosť, že nemá automaticky nárok na podmienečné prepustenie. Zákon ponecháva súdu plne na úvahu, či pri zohľadnení a zhodnotení všetkých skutočností návrhu na podmienečné prepustenie vyhovie alebo nie.
Zmyslom podmienečného prepustenia nie je to, aby za dobré chovanie, prípadne za dobrú prácu vo výkone trestu odňatia slobody bol odsúdený (páchateľ) automaticky prepustený po vykonaní stanovenej doby trestu, bez zreteľa na účel trestu. Podmienečné prepustenie je na mieste len v tom prípade, ak vzhľadom k účelu trestu a k ďalším okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený i na slobode povedie riadny život a že neexistuje pre spoločnosť príliš veľké riziko jeho recidívy. Pozitívna prognóza budúceho chovania odsúdeného je nutným predpokladom pre rozhodnutie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, avšak táto prognóza nemôže byť hodnotená subjektívne a účelovo bez prihliadnutia na všetky okolnosti prípadu. Význam má okrem vyššie uvedeného aj zistenie, aké sociálne podmienky sú vytvorené pre odsúdeného po jeho prípadnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Z obsahu napadnutého uznesenia je zrejmé, že k týmto sociálnym podmienkam sa súd vôbec nevyjadril a tieto zároveň dostatočne neskúmal. Je pravdou, že inštitút podmienečného prepustenia je inštitút mimoriadny, bez stanovenia povinnosti súdu odsúdenému vyhovieť. Zároveň však uviedla, že táto skutočnosť neznamená, že by súdy mali možnosť ľubovoľného rozhodovania, alebo že by nemali povinnosť svoje rozhodnutie riadne zdôvodniť. 8. V ďalšom obhajkyňa argumentovala tým, že odsúdený splnil všetky podmienky potrebné pre konanie o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody tak, ako to má na mysli zákonodarca v ustanovení § 66 ods. 1 písm. a), b) Tr. zák. Formálnou podmienkou sa nebude zaoberať, pretože jej splnenie konštatoval v uznesení o zamietnutí návrhu aj súd. Obhajkyňa uviedla, že odsúdený je starší človek, má 56 rokov, zdravotné problémy – cukrovka, upchávanie ciev, z ktorého dôvodu bol viackrát v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne, kde sa podrobil operačnému zákroku. Z dôvodu zlého zdravotného stavu nebol zaradený do práce, no aj napriek tomu sa zúčastňoval na všetkých prácach usporiadaných v ústave. Nie je preto pravdivé tvrdenie súdu, že sa vo výkone trestu málo snažil a nevyvíjal väčšiu iniciatívu, aby získal viac odmien. Vzhľadom na jeho zdravotný stav a vek nemohol absolvovať ani žiaden rekvalifikačný kurz. K spáchanej trestnej činnosti má kritický postoj, čo deklaroval pri svojom výsluchu na súde. Podľa ústavu je resocializačná prognóza podľa nástroja hodnotenia recidívy trestnej činnosti CRA priaznivá, riziko trestnej recidívy je nízke. Ústav v závere hodnotenia odporúča prepustenie s probačným dohľadom. Nie je preto namieste tvrdenie samosudcu, že by nebol polepšený. 9. Obhajkyňa tiež argumentovala, že odsúdený je vo výkone trestu prvýkrát. Aj napriek viacerým odsúdeniam poukazuje na to, že trestná činnosť, ktorej sa dopustil odsúdený, nebola vážneho charakteru, o čom svedčí skutočnosť, že mu boli ukladané podmienečné tresty a v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia sa vždy osvedčil. Pred nástupom do výkonu trestu žil v Čechách, kde riadne pracoval. V súčasnosti má zabezpečenú prácu, o čom súdu predložil potvrdenie ako aj prehlásenie brata o pobyte v F. G., kde by býval po podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Odsúdený si plní vyživovaciu povinnosť, má zabezpečené bývanie, podporu rodiny a vytvorené podmienky pre riadny život na slobode, z čoho vyplýva, že sa dá od odsúdeného očakávať, že bude viesť na slobode riadny život, čím som splnil aj druhú materiálnu podmienku pre rozhodnutie o mojom podmienečnom prepustení. Obhajkyňa brojila i tým, že okresný súd sa v napadnutom uznesení absolútne nezaoberal osobnými pomermi odsúdeného, na ktoré poukazovala na verejnom zasadnutí a ktoré boli spôsobilé mať význam pre kladné rozhodnutie o návrhu odsúdeného. 10. Podľa mienky obhajkyne je nepochybné, že odsúdený má vytvorené všetky podmienky pre vedenie riadneho života a taktiež zabezpečené všetky podmienky postpenitenciárnej starostlivosti, a to najmä vo vytvorení priaznivého sociálneho zázemia (bývanie, rodina a pod.). Bezprostredne po prepustení sa teda môže bezproblémovo zaradiť do spoločnosti a pokračovať v resocializácii prostredníctvom dostatočného rodinného zázemia. Navyše uviedla, že cieľom podmienečného prepustenia odsúdeného na slobodu je okrem iného aj dovŕšenie nápravy odsúdeného na slobode. 11. V zmysle rozhodovacej praxe súdov sa zohľadňuje i trestná minulosť, pri tom však treba zohľadniť závažnosť aktuálneho odsúdenia a tiež počet jeho prípadných podmienečných prepustení v minulosti (odsúdený je prvýkrát vo výkone trestu odňatia slobody, z čoho vyplýva, že ešte nebol podmienečne prepustený). Samotný faktor trestnej minulosti a závažnosť aktuálneho trestného činu odsúdeného je síce dôležitým, pri prognóze očakávania vedenia riadneho života, táto prognóza však nemôže byť založená výlučne a len na jeho trestnej minulosti a závažnosti skutku. Opäť poukázala na súdnu prax podľa ktorej, ak by záver súdu o nenaplnení podmienky očakávania vedenia riadneho života bol založený výlučne a primárne len na okolnostiach a dôvodoch, ktoré hrali úlohu pri ukladaní samotného trestu odňatia slobody (závažnosť trestnej činnosti), tak by mohlo prísť k porušeniu zásady zákazu ne bis in idem. Ani závažnosť skutku teda nemožno hodnotiť mechanicky, bez previazanosti na aktuálne správanie a charakteristiky odsúdeného, i keď samozrejme zhodnotiť ju treba. Zastávala ten názor, že doposiaľ vykonaný trest možno považovať za dostačujúci pre naplnenie účelu trestu tak ako ho má na mysli ustanovenie § 34 Tr. zák. Podľa obhajkyne je zo všetkých okolností prípadu nepochybne zrejmé, že odsúdený dosiaľ plnením svojich povinností vo výkone trestu preukázal polepšenie. Všetky tieto skutočnosti vo svojom súhrne nepochybne umožňujú urobiť záver o jeho polepšení a je na nich možné objektívne založiť i prognózu, že v budúcnosti skutočne povedie riadny život (na čom má aj odsúdený osobne eminentný záujem). Predpoklad vedenia riadneho života v budúcnosti mohol okresný súd podporiť uložením dlhšej skúšobnej doby, prípadne uložením dohľadu probačného a mediačného úradníka a tiež uložením primeraných obmedzení a povinností. Ide o inštitúty a faktory, ktoré vo svojom súhrne môžu efektívne dopomôcť naplneniu prognózy vedenia riadneho života zo strany odsúdeného a v konečnom dôsledku zabezpečia ochranu spoločnosti viac ako keď bude vo výkone trestu. 12. V rámci konečného návrhu obhajkyňa v mene odsúdeného žiadala krajský súd, aby napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie, event. aby sám rozhodol a vyhovel návrhu a odsúdeného podmienečne prepustil z výkonu trestu odňatia slobody. 13. Prokurátor sa k sťažnostným argumentom odsúdeného ku dňu konania neverejného zasadnutia písomne nevyjadril. 14. Okresný súd predložil spisový materiál krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti odsúdeného 7. januára 2026. 15. Podľa § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku (ďalej len Tr. por.), pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia. Podľa § 193 ods. 1 Tr. por., nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak
a) nie je prípustná,
b) bola podaná oneskorene, neoprávnenou osobou, osobou, ktorá sa jej výslovne vzdala alebo ktorá znovu podala sťažnosť, ktorú už predtým výslovne vzala späť, alebo
c) nie je dôvodná. 16. Krajský súd ako nadriadený orgán, na základe riadne a včas podanej sťažnosti na to oprávnenou osobou, podľa § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému podal odsúdený sťažnosť, ako aj konanie tomuto výroku predchádzajúce a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná. 17. Pokiaľ ide o konanie, ktoré napadnutému výroku predchádzalo, odsúdený mu žiadne chyby nevytýkal a krajský súd vlastným prieskumom ani žiadne chyby nezistil. Okresný súd dodržal všetky zákonné ustanovenia viažuce sa nielen k príprave, ale aj k priebehu verejného zasadnutia, pričom procesne správnym spôsobom vykonal všetky dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie. Vyhlásené rozhodnutie následne v zákonom stanovenej lehote písomne vypracoval a doručil stranám trestného konania do vlastných rúk, o čom svedčia doručenky založené v spise. 18. Pokiaľ ide o splnenie formálnej podmienky na podmienečné prepustenie, okresný súd správne skonštatoval, že odsúdený ju 20. júna 2025 splnil, keď vykonal polovicu z trestu, ktorý mu bol za prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. uložený rozhodnutiami citovanými v enunciáte. Splnenie formálnej podmienky však nestačí. Na podmienečné prepustenie osoby z výkonu trestu odňatia slobody musia byť splnené aj dve materiálne podmienky a síce, že odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a tou druhou je, že od neho možno dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. 19. Pokiaľ ide o splnenie prvej z dvoch materiálnych podmienok predpokladaných v ust. § 66 ods. 1 Tr. zák., tak krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním potrebné polepšenie nepreukázal. 20. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, v ktorom sa venuje vyhodnoteniu vykonaného dokazovania, vecne správnym a obsahovo vyčerpávajúcim spôsobom rozviedol úvahy, s ktorými sa krajský súd plne stotožňuje. Krajský súd si túto výstižnú argumentáciu okresného súdu osvojuje bez nutnosti opakovania, v podrobnostiach na ňu poukazuje a pripomína, že v konaní o sťažnosti, ktoré je dvojinštančné, platí, že rozhodnutia súdov prvého a druhého stupňa tvoria vzájomnú jednotu, z ktorého dôvodu je nadbytočné vecne správne argumenty súdu prvého stupňa opakovať v rozhodnutí o sťažnosti. 21. Možno v tomto smere doplniť, že prvá materiálna podmienka v podstate znamená, že u odsúdeného prišlo k vnútornej premene - prevýchove vo vzťahu k spoločenským normám, najmä dodržiavaniu právneho poriadku. Možno teda predpokladať, že u odsúdeného nastala taká zmena vnútorného postoja k spoločnosti a právu, ktorá znamená negatívny postoj k páchaniu trestnej činnosti. Toto je možné preukázať plnením programu zaobchádzania, negatívnym postojom k predchádzajúcej trestnej činnosti, výkonom práce počas výkonu trestu, zlepšovaním znalostí a schopností, ktoré zvyšujú zamestnateľnosť, plnením povinností a zákazov odsúdeným a s tým súvisiacou existenciou disciplinárnych odmien a ich početnou prevahou nad disciplinárnymi trestami s prihliadnutím na okolnosti odmien a trestov. To znamená, že rozhodnutie súdu má byť reflexiou celého priebehu výkonu trestu a odsúdeného v tomto priebehu, jeho pozitívneho vývoja alebo naopak stagnácie a negatívneho vývoja. Zmena vnútorného postoja musí byť skutočná, nielen predstieraná, resp. nesmie byť len následkom automatickej adaptácie na prostredie výkonu trestu. Polepšenie vyžaduje, aby odsúdený skutočne potlačil záporné vlastnosti a sklony, ktoré viedli k spáchaniu trestného činu. V tomto zmysle nie je prejavom skutočnej zmeny ani účelové správanie odsúdeného v súlade s vnútorným poriadkom ústavu na výkon trestu, no bezo zmeny vnútorného hodnotového nastavenia. 22. Pri posudzovaní splnenia podmienky polepšenia je ďalej potrebné reflektovať celý priebeh výkonu trestu a vývoj odsúdeného v tomto priebehu. Nie je preto možné mechanicky hodnotiť celý výkon trestu bez zohľadnenia behu času a zváženia vývoja odsúdeného, najmä ak vykonáva trest v dlhšej výmere. Je potrebné zdôrazniť, že zákon požaduje preukázanie polepšenia v čase rozhodovania o podmienečnom prepustení. Pokiaľ teda odsúdený v prvotnej fáze výkonu trestu preukazoval známky polepšenia, ale v dobe predchádzajúcej rozhodnutiu o podmienečnom prepustení sa správal opačným spôsobom, súd také správanie odsúdeného nevyhodnotí ako jeho polepšenie a naopak ani neplnenie povinností v začiatku výkonu trestu nevyhnutne neznamená, že sa odsúdený nepolepší neskôr. Skoršie porušenie povinností odsúdeným iste môže mať vplyv na rozhodnutie o tom, že sa odsúdený nepolepšil. Pokiaľ však odsúdený svojim neskorším správaním preukázal, že sa polepšil a že sa snaží minimalizovať pravdepodobnosť páchania trestnej činnosti v budúcnosti, potom skoršie porušenie jeho povinností samé a pri splnení ostatných zákonných podmienok, nemôže zabrániť pozitívnemu rozhodnutiu súdu o podmienečnom prepustení odsúdeného. Na polepšenie nie je možné usudzovať len podľa vyššieho poštu disciplinárnych odmien. Hoci vysoký počet odmien nepochybne značí, že odsúdený plní svoje povinnosti počas výkonu trestu odňatia slobody, automaticky z neho nevyplýva, že sa odsúdený skutočne polepšil. Súdy sú povinné sa zaoberať otázkou, či pozitívne správanie sa odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody svedčí o skutočnej zmene životného postoja odsúdeného, aké je jeho bližšie správanie sa vo výkone trestu a za čo sú mu disciplinárne odmeny udeľované. 23. Vychádzajúc z vyššie uvedeného krajský súd konštatuje, že okresný súd správne skonštatoval nesplnenie prvej materiálnej podmienky. Odsúdený počas doterajšieho výkonu trestu získal len jednu disciplinárnu odmenu, čo aj podľa mienky krajského súdu svedčí o tom, že odsúdený nevyvíjal dostatočne aktívnu snahu z jeho strany po akýchkoľvek dostupných aktivitách vo výkone trestu, ktoré sú „navyše“. Na podmienečné prepustenie nestačí, pokiaľ sa odsúdený správa prevažne v súlade s pravidlami stanovenými pre výkon trestu odňatia slobody, lebo takéto správanie samé o sebe automaticky neznamená, že sa polepšil. U odsúdeného išlo len o prejav vonkajšej adaptácie na prostredie väznice, nie o náznak skutočných zmien osobnosti odsúdeného. Polepšenie je totiž vývojový proces vnútornej premeny páchateľovej osobnosti, ktorý sa navonok prejavuje v jeho správaní. Možno preto uzavrieť, že ani krajský súd v správaní odsúdeného žiadne polepšenie nezistil. 24. V ďalšom možno poukázať na to, že podľa hodnotenia riaditeľa ústavu síce odsúdený prejavuje kritický postoj, no odsúdený na verejnom zasadnutí neuviedol, ako na ňu s odstupom času nazerá a ani neuviedol nič, z čoho by bolo možné usúdiť, že by svoj predchádzajúci život tentokrát skutočne analyzoval z hľadiska príčin a podmienok páchania trestnej činnosti so zameraním sa na to, aby tieto príčiny a podmienky eliminoval a v budúcnosti tak trestnú činnosť nepáchal. Stotožnenie sa odsúdeného so správnosťou, zákonnosťou a spravodlivosťou jeho odsúdenia je nevyhnutnou súčasťou premeny odsúdeného, uvedomenia si jeho protiprávneho konania a dosiahnutia polepšenia. 25. Nemožno prijať sťažnostnú argumentáciu odsúdeného, že disciplinárne odmeny nemohol získať, nakoľko jeho zdravotný stav mu to neumožňuje. V prípade podmienečného prepustenia sa primárne skúma dosiahnutie účelu trestu, na čo zdravotný stav odsúdeného nemá priamy vplyv. Zároveň krajský súd dopĺňa, že aj podľa riaditeľa ÚVTOS odsúdený plní ciele stanovené programom zaobchádzania len čiastočne. 26. Ak polepšenie sleduje aktivitu a zmenu odsúdeného v blízkej minulosti, poprípade v prítomnosti, očakávanie vedenia riadneho života je orientované do budúcna. V prípade očakávania riadneho života sú možné dve alternatívy, a to očakávanie riadneho vedenia života od samotného odsúdeného alebo prijatie záruky za dovŕšenie jeho nápravy. V oboch prípadoch sa však predpokladá, že pozitívny proces, ktorý bol začatý v priebehu výkonu trestu a ktorý nasvedčuje premene odsúdeného, bude pokračovať po jeho prepustení. Nevyžaduje sa pritom stopercentné presvedčenie o tom, že odsúdený nespácha ďalší trestný čin. Očakávanie riadneho vedenia života, resp. dovŕšenie nápravy odsúdeného v budúcnosti je zo svojej podstaty predpokladom pravdepodobnostným. 27. Pokiaľ ide o druhú materiálnu podmienku v zmysle ust. § 66 ods. 1 Tr. zák. a síce, že je od odsúdeného možné dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, ani túto podmienku krajský súd nepovažuje za splnenú.
28. Treba opäť zdôrazniť, že na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody neexistuje právny nárok, ale tento postup je na mieste len v tom prípade, ak vzhľadom ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život a že tu nie je pre spoločnosť riziko recidívy, pričom takou okolnosťou je aj predchádzajúci spôsob života odsúdeného. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody treba vždy zhodnotiť osobu odsúdeného a celý jeho doterajší život, vrátane jeho správania pred spáchaním trestného činu, správania, ktoré viedlo k jeho spáchaniu ako aj správania vo výkone trestu odňatia slobody. Tieto okolnosti pritom nemožno hodnotiť izolovane, ale je nutné ich posudzovať vo vzájomných súvislostiach. Očakávanie správania sa odsúdeného v budúcnosti je možné vyvodiť z objektívnych okolností, ktoré sa už stali a ktoré musí súd logicky vyhodnotiť. Ohľadne správania sa odsúdeného v budúcnosti súd pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení vyvodzuje iba predpoklady, pretože logicky nemôže vedieť, čo sa v budúcnosti skutočne stane. Správanie sa odsúdeného v minulosti má v tomto prípade rozhodujúci význam pri určení pravdepodobnosti jeho správania sa v budúcnosti. Samotnou okolnosťou, ktorá má nepochybne veľký význam, je teda predchádzajúci spôsob života odsúdeného, vrátane jeho prípadnej trestnej činnosti, pričom pozitívna prognóza budúceho správania sa odsúdeného je nutným predpokladom pre rozhodnutie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. 29. Pokiaľ ide o sklony odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti, tieto sú aj podľa názoru krajského súdu zjavné. Posúdenie otázky možnej recidívy je vždy len predpokladom vysloveným s väčšou či menšou mierou pravdepodobnosti, no pri skúmaní tejto miery pravdepodobnosti sa vychádza z objektívnych kritérií, medzi ktoré patrí najmä predchádzajúci spôsob života odsúdeného a jeho sklony k páchaniu trestnej činnosti. Súd môže pri hodnotení osoby odsúdeného prizerať na skutočnosť, že sa v minulosti dopustil trestných činov a z toho vyvodiť príslušné závery z hľadiska jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným zákonom a možnosti jeho nápravy a polepšenia. Z hľadiska posudzovania sklonov odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti je pritom možné prihliadať aj na zahladené odsúdenia, lebo zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ trestný čin spáchal. V tomto kontexte krajský súd dodáva, že bez zasadenia do kontextu kriminálnej kariéry a života odsúdeného nie je samo o sebe určujúce, koľkokrát bol potrestaný, koľkokrát bol vo výkone trestu odňatia slobody, či koľkokrát sa neosvedčil po podmienečnom prepustení, pretože žiadna z týchto skutočností nemôže sama o sebe vylúčiť možnosť podmienečného prepustenia, pokiaľ by odsúdený skutočne zmenil svoj postoj k životu. Pri interpretácii kriminálnej minulosti odsúdeného súdy musia dbať na to, akú výpovednú hodnotu majú jednotlivé informácie. Pri hodnotení prognózy riadneho vedenia života nie je vo všeobecnosti vylúčené zohľadnenie celej trestnej minulosti odsúdeného, napríklad vrátane starších a už zahladených odsúdených. Na strane druhej ale napríklad ojedinelé trestné konanie odsúdeného staré niekoľko desaťročí nemôže takpovediac nič vypovedať o tom, či je možné očakávať, že teraz po prípadnom podmienečnom prepustení odsúdený povedie riadny život. 30. Vo vzťahu k osobe odsúdeného a k očakávaniu vedenia riadneho života v budúcnosti z jeho strany krajský súd primárne poukazuje na odôvodnenie uznesenia okresného súdu bez potreby opakovania tejto vecne správnej argumentácie okresného súdu obsiahnutej v napadnutom uznesení (strana 7-8 uznesenia okresného súdu). 31. Krajský súd ďalej uvádza, že pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení nezanedbateľnú úlohu zohráva povaha spáchaného trestného činu, ktorú musia súdy pri svojom rozhodovaní taktiež vždy zohľadňovať v zmysle § 66 ods. 2 Tr. zák. V tomto prípade odsúdený aktuálne vykonáva trest uložený mu za prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., ktorý bol spáchaný tým, že na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu. Odsúdený si momentálne odpykáva tento trest v ústave s minimálnym stupňom stráženia, pričom v rámci vnútornej diferenciácie je umiestnený diferenciačnej skupine „B“ s tým, že diferenciačná skupina určuje program zaobchádzania s odsúdeným, pracovisko odsúdeného, program vzdelávania či ovplyvňuje ubytovanie odsúdeného počas výkonu trestu. 32. Uvedené tak možno uzavrieť s tým, že krajský súd v celom rozsahu zdieľa názor okresného súdu, že náprava a celkové pozitívne pôsobenie na osobu odsúdeného je možné len počas jeho pobytu vo výkone trestu odňatia slobody, pričom podmienečným prepustením odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody by nebol naplnený jeden zo základných účelov trestu, ktorým je ochrana spoločnosti pred recidivujúcimi páchateľmi trestnej činnosti. 33. Na vyššie uvedené závery nemá vplyv ani argumentácia odsúdeného predostretá v sťažnosti, že sa správal vo výkone trestu vzorne. V tomto kontexte krajský súd dodáva, že jeho správanie v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody tomu v plnom rozsahu nenasvedčuje. Odsúdený si vo výkone trestu odňatia musí uvedomiť príčiny a dôsledky svojho protiprávneho konania, aby ich v budúcnosti v čo najširšej miere eliminoval a nie sa len na určitý časový úsek formálne prispôsobiť režimu a príkazom ZVJS a oľutovať trestnú činnosť, viac menej formálne. Takéto správanie nespĺňa požiadavky polepšenia sa vo výkone trestu, a preto nie je možné pripisovať relevantnosť jeho sľubu, že v budúcnosti povedie riadny život a nebude ďalej páchať trestnú činnosť. Odsúdenému bola dôvera spoločnosti opakovane poskytnutá pri jeho predchádzajúcich odsúdeniach, avšak tieto šance nevyužil a dopustil sa totožnej trestnej činnosti, pre ktorú aktuálne vykonáva uložený nepodmienečný trest. A pokiaľ odsúdený poukazoval na to, že má zabezpečené bývanie, vyšší vek a zdravotné problémy, ani tieto skutočnosti nie sú spôsobilé u neho rozptýliť riziko možnej recidívy na mieru potrebnú pre pozitívne rozhodnutie o jeho žiadosti, keďže ide o faktory, ktoré sa u neho na spáchaní trestnej činnosti v minulosti nepodieľali. Možno tak uzavrieť, že ani vyšší vek, rodinné väzby či zabezpečené bývanie nie sú dnes tie relevantné faktory, pre ktoré by súdy mali jeho návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody vyhovieť. 34. Tu sa žiada doplniť, že ani osoba, ktorá je vo výkone trestu odňatia slobody po prvýkrát ako odsúdený, nemá automaticky nárok na to, aby bola podmienečne prepustená. Aj u takejto osoby je potrebné striktne individuálne preskúmať splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok a pokiaľ sa dospeje k záveru, že riziko recidívy je u takejto osoby príliš vysoké, nemôže byť pre absenciu prvej a druhej materiálnej podmienky podmienečne prepustená. 35. Aj krajský súd preto konštatuje, že vzhľadom na trestnú minulosť v spojení s nesplnením prvej materiálnej podmienky nie je možné zaručiť, že po prípadnom podmienečnom prepustení bude odsúdený viesť riadny život. Jeho predchádzajúci spôsob života v tomto smere nedáva dostatočné záruky, že by v prípade podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu viedol riadny život resp., že by sa nedopúšťal ďalšej trestnej činnosti. Riziko recidívy odsúdeného tak aj krajský súd posúdil ako prevažujúce nad očakávaním riadneho vedenia života odsúdeným v budúcnosti, v dôsledku čoho nemožno druhú materiálnu podmienku na podmienečné prepustenie považovať za splnenú. Keďže osoba odsúdeného nespĺňa materiálne podmienky, tak z podstaty veci vyplýva, že sa nemožno zaoberať ani skúšobnou dobou, probačným dohľadom a uloženými obmedzeniami a povinnosťami. 36. Pokiaľ v sťažnosti odsúdený poukazoval na to, že riaditeľ ÚVTOS odsúdeného odporučil podmienečne prepustiť, k tomu krajský súd uvádza, že stanovisko riaditeľa má pre súd len odporúčací charakter, konečné posúdenie splnenia zákonných podmienok na podmienečné prepustenie je vždy na úvahe súdu. 37. Zhrnúc vyššie uvedené krajský súd dospel k rovnakému záveru ako súd okresný a síce, že náprava a celkové pozitívne pôsobenie na osobu odsúdeného je možné len počas jeho pobytu vo výkone trestu odňatia slobody a že podmienečným prepustením odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody by nebol naplnený jeden zo základných účelov trestu, ktorým je ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov. Tento záver bol vyslovený po komplexnom posúdení všetkých relevantných faktorov, teda nielen s poukazom na trestnú minulosť odsúdeného ako namietal v sťažnosti, ale predovšetkým s poukazom na jeho celkové správanie sa počas pobytu vo väzení a tiež s poukazom na hodnotenie riaditeľa ÚVTOS. U odsúdeného tak nejde o situáciu opisovanú v sťažnosti, že by jeho návrh na podmienečné prepustenie mal byť zamietnutý výhradne len na základe svojvôle súdu. 38. Pretože krajský súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie resp. zmenu napadnutého uznesenia, sťažnosť odsúdeného postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. ako nedôvodnú zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.