Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5S-102-2024.pdf
PDF · 212.27 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
BA-1S/87/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. a členov senátu JUDr. Ingridy Hudecovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Róberta Jakubáča, PhD., v právnej veci žalobcu: Podtatranská hydina a.s., IČO: 31 651 682, so sídlom: Slavkovská cesta 54, 060 01 Kežmarok, právne zastúpeného: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., IČO: 51 003 848, so sídlom: Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4, 821 09 Bratislava, za ktorú koná JUDr. Miloš Kvasňovský, advokát a konateľ, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, IČO: 42 499 500, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100233356/2020 zo dňa 21.01.2020, takto
r o z h o d o l :
I. Správny súd v Bratislave návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 26.01.2022 z a m i e t a.
II. Súd žalobu z a m i e t a.
III. Žalovanému voči žalobcovi súd n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania.
o d ô v o d n e n i e :
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty (ďalej len „prvý správca dane“) začal dňa 02.10.2014 u žalobcu ako daňového subjektu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 2014 až jún 2014 a september 2014. Na základe zisteného skutkového stavu následne vyhotovil Protokol z daňovej kontroly č. 101691420/2017 zo dňa 03.08.2017 (ďalej len „Protokol“), ktorý spolu s výzvou č. 101702266/2017 zo dňa 07.08.2017 doručil dňa 24.08.2017 žalobcovi na vyjadrenie sa k zisteniam v ňom uvedeným.
2. Rozhodnutím č. 100671860/2018 zo dňa 05.04.2018 prvý správca dane podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014 rozdiel dane v sume 368 166,41 Eur s poukazom na § 51 ods. 1 a § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).
3. Žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím č. 102132727/2018 zo dňa 26.10.2018 na základe odvolania žalobcu zrušil rozhodnutie správcu dane č. 100671860/2018 zo dňa 05.04.2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
4. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej len „správca dane“) následne rozhodnutím č. 101863118/2019 zo dňa 02.08.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel na DPH v sume 368 166,41 Eur za zdaňovacie obdobie apríl 2014.
5. Žalovaný na základe odvolania žalobcu rozhodnutím č. 100233356/2020 zo dňa 21.01.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane ako vecne správne.
II.
Žaloba
6. Včas podanou všeobecnou správnou žalobou (ďalej len „žaloba“), doručenou dňa 24.03.2020 na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane (ďalej spolu aj „preskúmavané rozhodnutia“), vrátane postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), teda pre nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť vydaných rozhodnutí, nedostatočne zistený skutkový stav bez opory v administratívnom spise a pre podstatné pochybenia procesného charakteru, ktoré mali mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.
7. Žalobca v žalobe rozsiahlym spôsobom spochybnil zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí, pričom žalovanému vytkol nedodržanie lehoty na výkon daňovej kontroly zo strany správcu dane, vadu Protokolu ako podkladu prvostupňového a napadnutého rozhodnutia, porušenie jeho práv ako kontrolovaného daňového subjektu, porušenie jeho iných procesných práv v zmysle § 3 Daňového poriadku a nedostatočne zistený skutkový stav.
8. Žalobca správcovi dane vytýkal používanie niektorých pojmov ako „zmiznutý obchodník, nárazník, účelovo vložená spoločnosť“, ktoré neboli podľa neho riadne vysvetlené. Navyše výkon daňovej kontroly podľa neho v danom prípade správca dane začal bez toho, aby uviedol jeho dôvod, čo žalobca považoval za porušenie svojich práv vyplývajúcich z Daňového poriadku. Pokiaľ správca dane pri svojom rozhodovaní používal terminológiu týkajúcu sa daňového podvodu, podľa žalobcu zasahoval do právomoci orgánov činných v trestnom konaní.
9. Žalobca ďalej namietal nezákonnosť a nepreskúmateľnosť prvostupňového a napadnutého rozhodnutia, ako aj nezaobstaranie dostatočného množstva podkladov a neúplné zistenie skutkového stavu. Nestotožnil sa ani s postupom správcu dane, ktorý mal neodôvodnene preniesť dôkazné bremeno na žalobcu ako kontrolovaný daňový subjekt. Správca dane podľa žalobcu pri vyhodnocovaní skutkového stavu účelovo spochybňoval predložené doklady a takisto prekročil zákonom stanovené medze voľnej správnej úvahy.
10. Napokon žalobca namietal absenciu zákonom stanovených náležitostí v písomnom vyhotovení prvostupňového ako aj napadnutého rozhodnutia.
11. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol obe preskúmavané rozhodnutia s poukazom na ich vady podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g) SSP zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie žalovanému.
III.
Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu
12. V rámci reakcie na súdom doručenú žalobu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným krajskému súdu dňa 06.05.2020. Zhrnul skutkový stav v danej veci, zopakoval svoju argumentáciu z napadnutého i prvostupňového rozhodnutia, pričom zdôraznil, že nevybočil zo základných zásad daňového konania a rešpektoval práva žalobcu. Uzavrel, že preskúmavané rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom, a navrhol žalobu v plnom rozsahu zamietnuť.
13. Žalovaný mal za to, že správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Námietky žalobcu považoval za neopodstatnené.
14. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným krajskému súdu dňa 29.05.2020 (replika). Žalovanému vytkol protichodnosť jeho vyjadrení a ich nesprávnosť. Následne argumentoval potrebou prerušiť konanie s ohľadom na podanú prejudiciálnu otázku vo veci HYDINA SK s.r.o. zo strany NSS SR a potrebou priznať žalobe odkladný účinok.
15. Duplika zo strany žalovaného nebola podaná. IV. Rozsudok krajského súdu, kasačné konanie
16. Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 1S/87/2020-249 zo dňa 18.08.2022 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ktorým žalobu zamietol a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal.
17. Na základe kasačnej sťažnosti žalobcu Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „NSS SR“ alebo „kasačný súd“) rozsudkom sp. zn. 3Sfk/146/2022, právoplatným dňa 09.10.2024 (ďalej aj „rozsudok kasačného súdu“), návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 12.10.2022 zamietol, zrušil rozsudok krajského súdu a vec vrátil Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku kasačný súd uviedol: „Kasačný súd v nadväznosti na uvedené zistil, že v kasačnom konaní boli rovnaké právne otázky v obdobnej veci (rovnaká daňová kontrola) už právoplatne posúdené Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Sfk/133/2022 z 28. marca 2024. Zohľadniac túto skutočnosť, kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP ku sťažnostným bodom sťažovateľa poukazuje na odôvodnenie skôr vydaného rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/133/2022 z 28. marca 2022, s ktorým sa konajúci kasačný senát plne stotožňuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza: „34. Vychádzajúc z § 139 ods. 1 a 2 SSP kasačný súd konštatuje, že povinnou náležitosťou rozsudku správneho súdu je aj jeho odôvodnenie. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (teda právo na poznanie dôvodov, pre ktoré správny súd rozhodol vo veci tak, ako rozhodol) je jedným z čiastkových procesných práv obsiahnutých v práve na spravodlivý proces. Odôvodnenie rozsudku správneho súdu nemusí byť rozsiahle a nepochybne by malo byť tiež primerané kvalite a konkrétnosti námietok, ktoré účastník konania v podanej správnej žalobe vzniesol. Odôvodnenie rozsudku správneho súdu však musí poskytovať odpovede na všetky otázky týkajúce sa kľúčového právneho a skutkového posúdenia veci v nadväznosti na rozsah vymedzený správnou žalobou. Už notorietou vo vzťahu k právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je, že účastník konania má právo na odpoveď/odôvodnenie len vo vzťahu k podstatným a relevantným okolnostiam prípadu. Nie každá, akokoľvek irelevantná námietka či argument účastníka konania, musí byť podrobne v odôvodnení rozsudku správneho súdu vyvrátená. 35. Aplikujúc vyššie uvedené východiská na prípad sťažovateľky kasačný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok predstavuje len veľmi všeobecnú judikatúrnu koláž týkajúcu sa dôkazného bremena v oblasti daní, a to bez konkrétneho zodpovedania na žalobné námietky sťažovateľky a aplikácie týchto východísk na prípad sťažovateľky. Citácie a parafrázy rozhodovacej činnosti kasačného súdu či Súdneho dvora Európskej únie sú v kontexte ďalších úvah správneho súdu chaotické a vzájomne si odporujú. Kasačný súd dáva do pozornosti, že správny súd si v prvom rade neustálil ani žalovaným a správcom dane formulovaný dôvod odmietnutia/neuznania práva sťažovateľky na odpočítanie dane zo sporných obchodov. Neustálil si teda, či dôvodom neuznania daňových oprávnení je (i) nepreukázanie hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH (a akých), (ii) spáchanie daňového podvodu, (iii) účasť na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom alebo (iv) zneužitie práva. 36. Správny súd v tomto smere chaoticky argumentuje, že kruciálnym dôvodom pre neuznanie uplatneného daňového oprávnenia malo byť nepreukázanie existencie zdaniteľného plnenia - tovaru či služieb v rámci skúmania materiálnych podmienok uplatneného práva (body 92, 95, 128 a 129 napadnutého rozsudku [pozn. kasač. súdu: body 98, 101, 102, 103 a 104 v rozsudku sp. zn. 1S/87/2020]), následne však akcentoval existenciu tohto plnenia a irelevantnosť tejto skutočnosti (bod 102 napadnutého rozsudku), aby uviedol, že dôvodom neuznania uplatneného práva je vlastne nepreukázanie skutočného dodávateľa zo strany sťažovateľky (body 99 a 133 napadnutého rozsudku). Svoje úvahy správny súd zavŕšil tým, že dôvodom pre neuznanie predmetného oprávnenia malo byť zneužitie práva v daňovej oblasti (bod 109 napadnutého rozsudku [pozn. kasač. súdu: bod 115 v rozsudku sp. zn. 1S/87/2020] ), ako aj účasť sťažovateľky na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom (bod 112 napadnutého
rozsudku [pozn. kasač. súdu: bod 114 v rozsudku sp. zn. 1S/87/2020]). 37. Kasačný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že je potrebné rozlišovať medzi dôvodmi pre nepriznanie uplatneného práva na odpočítanie dane (napríklad rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sfk 139/2022 zo dňa 28. augusta 2023, bod 43, či sp. zn. 3 Sfk 27/2021 zo dňa 30. novembra 2022). Vymedzil aj základné kritériá a postupy, ktoré je v jednotlivých prípadoch pre nepriznanie práva na odpočítanie dane potrebné aplikovať (vo veci daňového podvodu napríklad rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sfk 131/2022 zo dňa 21. novembra 2023, body 38 až 45; vo veci nepreukázania hmotnoprávnych podmienok uplatneného práva na odpočítanie dane napríklad rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sfk 37/2021 zo dňa 25. júla 2023, body 41 až 62, či sp. zn. 3 Sfk 139/2022 zo dňa 28. augusta 2023, body 58 až 83). Zdôraznil tiež, že správny súd je správcom dane a žalovaným vymedzeným dôvodom nepriznania uplatneného práva na odpočítanie dane viazaný, nie je oprávnený ho meniť (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžfk 36/2021 zo dňa 12. júla 2023, body 54 až 58). 38. V stručnosti kasačný súd dodáva, že toto rozlišovanie nie je samoúčelné. Zatiaľ čo pri skúmaní hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt a jeho dobrá viera v zásade nezohráva žiadnu rolu, v prípade preukazovania účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom a pri zneužití práva, keď neboli vznesené relevantné pochybnosti o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane, dôkazné bremeno zaťažuje finančné orgány (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sfk 27/2021 zo dňa 30. novembra 2022, bod 39). Preto ak správny súd na jednej strane konštatuje, že sťažovateľka nepreukázala hmotnoprávne podmienky uplatneného práva (existenciu tovaru, či dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom) a na druhej strane konštatuje, že sa zúčastnila na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom (v rámci ktorého sú hmotnoprávne podmienky uplatneného práva splnené), vnútorne si odporuje. 39. Pokiaľ si správny súd v napádanom rozsudku neustálil dôvod neuznania uplatneného práva na odpočítanie dane zo sporných obchodov, je pochopiteľné, že sa zrozumiteľne nevysporiadal ani so žalobnou námietkou primeranosti dôkazného bremena (ktoré zaťažuje daňový subjekt alebo správcu dane rôzne, a to podľa identifikovaného dôvodu neuznania uplatneného práva na odpočítanie dane) a ani s námietkou dostatočnosti zistenia skutkového stavu (potrebného pre konkrétny dôvod neuznania uplatneného práva na odpočítanie dane zo sporných obchodov). 40. Zásadným problémom odôvodnenia napadnutého rozsudku správneho súdu preto je, že ani kasačný súd z neho nevie vyvodiť, aký bol dôvod nepriznania daňového oprávnenia v predmetnej veci, koho vlastne zaťažovalo dôkazné bremeno v predmetnom daňovom konaní, a prečo malo byť vo vzťahu k sťažovateľke primerané. Rozhodnutie správneho súdu tieto právne východiská ani žiadnym spôsobom neaplikuje na konkrétny prípad sťažovateľky, keď správny súd neuviedol na základe akých konkrétnych skutkových okolností pristúpil k vysloveným záverom. 41. Kasačný súd si uvedomuje, že už samotná správna žaloba sťažovateľky (rovnako ako jej kasačná sťažnosť) je písaná obšírne (má 61 strán) a výrazne všeobecne. Je plná nekonkrétnych konštatovaní či citácii právnych predpisov a judikatúry, ktoré s vecou celkom zjavne nesúvisia, ako aj opakovaní rovnakých argumentov. Ak však správny súd pristúpi k meritórnemu prieskumu takejto správnej žaloby, nemôže cez kvalitu právnych služieb poskytovaných právnym zástupcom sťažovateľky, rezignovať na svoje zákonné povinnosti. Má za úlohu abstrahovať jej podstatné argumenty a poskytnúť na nich zrozumiteľné odpovede. 42. S ohľadom na vyššie uvedené kasačný súd uzatvára, že napadnutý rozsudok správneho súdu nie je dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený, neposkytuje relevantné odpovede na všetky podstatné okolnosti prípadu, pričom zistená vada dosahuje intenzitu porušujúcu právo na spravodlivý proces sťažovateľky (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP). S ohľadom na zistený dôvod nezákonnosti - nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku správneho súdu, sa kasačný súd s ďalšími námietkami sťažovateľky v tejto fáze konania nezaoberal. Z rovnakého dôvodu nateraz nevyhovel ani návrhu sťažovateľky na prerušenie konania a iniciovanie prejudiciálneho konania, keďže vec bola z procesných dôvodov (bez posúdenia právnych záverov správneho súdu v čiastkových otázkach) vrátená správnemu súdu na ďalšie konanie. 43. Pre úplnosť kasačný súd dodáva, že jeho doteraz uvedené závery bez ďalšieho neznamenajú, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného je nezákonné. Bude však úlohou správneho súdu v ďalšom konaní identifikovať žalovaným vymedzený dôvod nepriznania sťažovateľkou uplatneného práva na odpočítanie dane zo sporných obchodov a relevantné skutkové okolnosti, na ktorých je tento záver žalovaného postavený. Tieto zistenia správny súd konfrontuje so žalobnými námietkami sťažovateľky a posúdi ich tiež v kontexte miery dôkazného bremena, ktorým bola sťažovateľka zaťažená (prihliadajúc na žalovaným zistený dôvod nepriznania uplatneného daňového oprávnenia). Následne sa správny súd vysporiada tiež s procesnými námietkami sťažovateľky. Svoje závery správny súd náležite a zrozumiteľne dôvodní.“ 38. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti
kasačný súd uzatvára, že napadnutý rozsudok správneho súdu je nedostatočne odôvodnený v intenzite zasahujúcej do práva sťažovateľky na spravodlivý proces podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Kasačný súd preto postupom podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu a vec vrátil Správnemu súdu v Bratislave (právnemu nástupcovi Krajského súdu v Bratislave podľa § 3 ods. 2 písm. b/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súd a o zmene a doplnení niektorých zákonov) na ďalšie konanie. 39. V ďalšom konaní bude správny súd postupovať tak, ako mu naznačil kasačný súd v bode 43 tohto rozsudku. Vyjadrenými právnymi názormi kasačného súdu je správny súd viazaný (§ 469 SSP). 40. V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).“
V.
Relevantná právna úprava
18. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
19. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách.
20. Podľa § 140 SSP vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody.
21. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
22. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
23. Podľa § 467 ods. 3 SSP ak kasačný súd zruší rozhodnutie správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania.
24. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
25. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
26. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
27. Podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len „členský štát“), d) dovoz tovaru do tuzemska.
28. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.
29. Podľa § 9 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním služby, je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu.
30. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
31. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
32. Podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH na účely tohto zákona a) faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry, b) elektronickou faktúrou je faktúra, ktorá obsahuje údaje podľa § 74 a je vydaná a prijatá v akomkoľvek elektronickom formáte; elektronickú faktúru možno vydať len so súhlasom príjemcu tovaru alebo služby, c) vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru, d) neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu faktúry, e) elektronickou výmenou údajov sa rozumie prenos údajov elektronickou formou z počítača do počítača s využitím schválenej normy štruktúry odkazu elektronickej výmeny.
33. Podľa § 71 ods. 3 zákona o DPH zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie faktúry. Ako spôsob zabezpečenia vierohodnosti pôvodu, neporušenosti obsahu a čitateľnosti faktúry možno použiť a) kontrolné mechanizmy podnikových procesov, ktoré spoľahlivo zabezpečia priraditeľnosť faktúry k dokumentom súvisiacim s dodaním tovaru alebo služby, b) zaručený elektronický podpis podľa osobitného predpisu alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho použitie zaručeného elektronického podpisu, b) elektronickú výmenu údajov, ak zmluva týkajúca sa tejto výmeny ustanoví použitie postupov zabezpečujúcich vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu údajov, c) iný spôsob zabezpečujúci vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu faktúry.
34. Podľa § 3 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. (4) Správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. Z úkonov pri správe daní sa nesmú zverejňovať obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy. (5) Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti. (6) Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. (7) Daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti. (8) Právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane.
(9) Správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. (10) Ustanovenia odsekov 1 až 9 sa primerane vzťahujú aj na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len "finančné riaditeľstvo") a Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"), ak postupujú podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.
35. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
36. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
37. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
38. Podľa § 46 ods. 2 Daňového poriadku ak sa vykonáva daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, daňová kontrola je začatá v deň spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, kontrolované zdaňovacie obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia.
39. Podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku správca dane je oprávnený začať daňovú kontrolu aj bez oznámenia podľa odseku 1, ak to ustanovuje osobitný predpis, alebo ak o vykonanie daňovej kontroly požiadajú orgány činné v trestnom konaní alebo ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. V týchto prípadoch v deň začatia daňovej kontroly zamestnanec správcu dane spíše zápisnicu o začatí daňovej kontroly; v zápisnici o začatí daňovej kontroly musí byť uvedený deň začatia daňovej kontroly, miesto vykonávania daňovej kontroly, dôvod začatia daňovej kontroly, predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie.
40. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.
41. Podľa § 46 ods. 9 Daňového poriadku daňová kontrola je ukončená dňom a) doručenia protokolu podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu.
42. Podľa § 61 Daňového poriadku (1) Správca dane daňové konanie a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. (2) Správca dane môže daňové konanie prerušiť najdlhšie na 30 dní, ak to z dôležitých dôvodov zhodne navrhnú účastníci daňového konania; túto lehotu môže správca dane predĺžiť na nevyhnutný čas. (3) Konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie. (4) Správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania. (5) Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. (6) Ustanovenia o prerušení daňového konania sa vzťahujú rovnako aj na daňové konanie vedené finančným riaditeľstvom alebo ministerstvom.
VI.
Posúdenie veci správnym súdom
43. Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) začal Správny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec, pôvodne vedená pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 1S/87/2020, v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu, kde jej po vrátení z NSS SR bola pridelená nová sp. zn. 5S/102/2024.
44. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v danej veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, vrátane konania, ktoré vydaniu rozhodnutí predchádzalo, v rozsahu dôvodov uplatnených v žalobe, pri viazanosti právnym názorom NSS SR, vysloveným v rozsudku sp. zn. 3Sfk/146/2022 zo dňa 22.08.2024, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
45. Predmetom tohto konania bolo posúdenie zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí daňových orgánov, ktoré postupom podľa § 68 ods. 5, § 74 ods. 4 Daňového poriadku vyrubili žalobcovi ako daňovému subjektu za zdaňovacie obdobie apríl 2014 rozdiel na DPH vo výške 368 166,41 Eur s poukazom na to, že žalobcovi bola preukázaná účasť na daňovom podvode v reťazci spoločností. Daňové orgány nepriznali žalobcovi právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, ktoré si uplatnil v zdaňovacom období apríl 2014 od dodávateľov B-spol., s.r.o., IČO: 45 377 227, so sídlom: Jelenecká 131, 951 01 Nitrianske Hrnčiarovce (ďalej len „B-spol., s.r.o.“), a Peter Štepánek, s. r. o., IČO: 45 513 325, so sídlom: Nitrianske Pravno 1200, 972 13 Nitrianske Pravno (ďalej len „Peter Štepánek, s. r. o.“).
46. Správny súd v prvom rade považoval za potrebné vysporiadať sa s návrhom žalobcu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) zo dňa 26.01.2022, ktorým žalobca opakovane žiadal položiť SD EÚ prejudiciálne otázky týkajúce sa prerušenia daňovej kontroly a jeho zákonnosti v kontexte s plynutím príslušných lehôt. Správny súd nezistil dôvodnosť takéhoto návrhu a v tejto súvislosti poukazuje na to, že v otázkach týkajúcich sa prerušenia daňovej kontroly a s tým súvisiaceho plynutia lehôt boli vyslovené relevantné závery v rozsudku SD EÚ č. C-186/20 zo dňa 30.09.2021 (HYDINA SK s.r.o.), ktorý je aplikovateľný aj na danú vec. Návrh žalobcu preto správny súd vyhodnotil ako nedôvodný a výrokom I. rozsudku ho zamietol.
47. Vo vzťahu k meritu veci správny súd zo svojej úradnej činnosti zistil, že pred tunajším súdom už boli vedené viaceré súdne konania s totožnými účastníkmi konania (žalobca a žalovaný) a s totožným predmetom konania (preskúmanie rozhodnutí daňových orgánov vydaných na základe výsledkov jednej daňovej kontroly, z ktorej bol vyhotovený Protokol zahŕňajúci všetky zdaňovacie obdobia január až jún 2014 a september 2014, pričom všetky sa týkali rovnakých dodávateľov B-spol., s.r.o. a Peter Štepánek, s. r. o.). V týchto konaniach bolo rozhodnuté rozsudkami tunajšieho súdu tak, že žaloba bola vo všetkých veciach zamietnutá, pričom proti týmto rozsudkom nebola podaná kasačná sťažnosť, preto v tejto súvislosti možno hovoriť o ustálenej rozhodovacej činnosti tunajšieho súdu vo vzťahu k predmetnej kontrole. Konkrétne sa jedná o rozsudky Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-6S/2/2020 (zdaňovacie obdobie január 2014), 3Sf/97/2024 (zdaňovacie obdobie február 2014), BA-2S/89/2020 (zdaňovacie obdobie marec 2014), BA-2S/85/2020 (zdaňovacie obdobie máj 2014), BA-5S/1/2020 (zdaňovacie obdobie jún 2014), 3S/59/2024 (zdaňovacie obdobie september 2014). Správny súd aplikujúc § 140 SSP už len stručne zopakuje ich dôvody, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje aj pri posudzovaní dôvodnosti žalobných námietok v prejednávanej veci.
48. Konkrétne z rozsudku Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 3Sf/97/2024 zo dňa 13.02.2025 (body 46. a nasl.) vyplývajú nasledovné právne úvahy a závery, na ktoré správny súd poukazuje: „46. Keďže predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní boli rozhodnutia finančných orgánov vo veci odpočítania dane, správny súd prvotne uvádza, že právo zdaniteľných osôb na odpočítanie dane, ktorú majú zaplatiť, dane splatnej alebo už zaplatenej na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému DPH. Právo zdaniteľných osôb na odpočítanie dane, i keď predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému DPH, môže byť obmedzené, resp. odopreté, a to v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nepreukáže splnenie hmotnoprávnych podmienok (alebo formálnych podmienok) pre priznanie práva na odpočítanie dane alebo ak došlo k daňovému podvodu, či k zneužitiu práva. Ide o rôzne právne dôvody pre obmedzenie, resp. odopretie práva na odpočítanie dane, ktorých jednoznačné odlíšenie je dôležité najmä v súvislosti s rozsahom a predmetom dokazovania či inštitútom dôkazného bremena. V rámci správneho súdneho prieskumu rozhodnutí finančných orgánov, ktorými tieto odopreli daňovému subjektu právo na odpočítanie dane a vyrubili mu rozdiel dane, je potom správny súd viazaný dôvodom obmedzenia, resp. odopretia práva na odpočítanie dane, vymedzeným finančnými orgánmi v ich rozhodnutiach. Pri prieskume takýchto rozhodnutí finančných orgánov správnymi súdmi je preto spravidla potrebné ustáliť dôvod odopretia práva daňového subjektu na odpočítanie dane. 47. Vychádzajúc z obsahu rozhodnutí finančných orgánov v preskúmavanej právnej veci možno konštatovať, že tieto žalobcovi odopreli právo na odpočítanie dane a vyrubili mu rozdiel dane na DPH z dôvodu jeho účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom. Slovami žalovaného, správca dane odoprel žalobcovi právo na odpočítanie dane, pretože preukázal, že vedel, resp. musel vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom. Samotný správca dane ostatne konštatoval, že právo na odpočítanie dane uplatňované žalobcom v kontrolovanom zdaňovacom období február 2014 bolo postavené na tvrdeniach o plneniach, ktoré niesli znaky podvodného konania s DPH. Odopretiu práva na odpočítanie dane z dôvodu účasti žalobcu na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom nasvedčuje aj terminológia použitá v rámci argumentácie správcu dane v prvostupňovom rozhodnutí, a to konkrétne pojmy ako „zmiznutý obchodník“, „nárazník“, či „spoločnosť vložená do obchodného reťazca účelovo“, s tým, že napríklad pojem „stratený obchodník“ alebo „spoločnosť vložená do obchodného reťazca účelovo“ správca dane použil už v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 101530318/2017 zo dňa 12.07.2017. Napokon aj žalobcovi bolo z protokolu o daňovej kontrole nepochybne zrejmé, že správca dane dospel k záveru, že bol zapojený do obchodného reťazca poznačeného daňovým podvodom, keď namietal správnosť úsudku (záveru) správcu dane, že mal vedomosť o transakciách poznačených podvodom a že sa na nich priamo podieľal, ako aj správnosť úsudku (záveru) správcu dane, že musel mať vedomosť o tom, že on sám je skutočným odberateľom tovaru, a tiež o tom, že spoločnosť B-spol., s.r.o. ako aj spoločnosť Peter Štepánek, s.r.o. sú len umelými článkami obchodného reťazca (str. 14 vyjadrenia žalobcu zo dňa 18.09.2017 k protokolu z daňovej kontroly). Správny súd preto venoval v medziach žalobných bodov osobitnú pozornosť prieskumu záveru finančných orgánov o účasti žalobcu na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, majúc na pamäti, že dôkazné bremeno (vzhľadom na dôvod odopretia práva na odpočítanie dane a vyrubenia rozdielu dane na DPH) zaťažovalo finančné orgány. 48. Daňový podvod v kontexte práva na odpočítanie dane, presnejšie v kontexte obmedzenia, resp. odopretia práva na odpočítanie dane, je v správnej súdnej praxi definovaný ako situácia, v ktorej jeden daňový subjekt ako účastník podvodu neodvedie do štátnej pokladnice vybranú DPH a ďalší
subjekt si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania daňového zvýhodnenia. Pri daňovom podvode je spravidla možné konštatovať, že transakcie uskutočnené v rámci takéhoto podvodu nezodpovedajú bežným obchodným podmienkam. Pre posúdenie nároku na odpočítanie dane je kľúčové posúdiť všetky významné okolnosti spornej transakcie, vrátane právnej, obchodnej a osobnej väzby medzi zúčastnenými subjektami (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/76/2020 zo dňa 26.10.2022). 49. Predpoklady pre posúdenie veci ako daňového podvodu vymedzuje tzv. Axel Kittel test existencie daňového podvodu (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel a Recolta Recycling SPRL zo dňa 06.07.2006). Pri daňovom podvode musí správca dane v rámci svojho dôkazného bremena (1) preukázať existenciu podvodu na DPH (chýbajúcu daň), a to v ktoromkoľvek predchádzajúcom článku obchodného reťazca (objektívny test v rámci celého reťazca), následne (2) preukázať objektívne skutkové okolnosti svedčiace tomu, že kontrolovaný daňový subjekt o podvode na predchádzajúcom článku obchodného reťazca vedel alebo mohol vedieť, pričom stačí nevedomá nedbanlivosť a nemusí ísť o úmysel (vedomostný test konkrétneho subjektu) a zároveň (3) musí posúdiť, či kontrolovaný daňový subjekt prijal opatrenia, ktoré je od neho možné rozumne vyžadovať, aby zistil, či prijaté plnenie nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (due diligence vedomostný test konkrétneho subjektu). 50. V rámci tzv. Axel Kittel testu existencie daňového podvodu jednotlivé skutkové okolnosti nemožno striktne kategorizovať v tom zmysle, že by mohli vždy osvedčovať splnenie len jedného z predpokladov pre posúdenie veci ako daňového podvodu. Niektoré skutkové okolnosti totiž môžu mať relevanciu tak pre záver o existencii podvodu, ako aj pre záver o vedomosti daňového subjektu o podvode alebo pre vylúčenie jeho dobrej viery. Nie je preto možné trvať na prísnom subsumovaní jednotlivých skutkových okolností pod jednotlivé „kroky“ zmieneného testu. 51. Napokon v rámci tzv. Axel Kittel testu daňového podvodu jednotlivé skutkové okolnosti nemožno ani vytrhávať z kontextu celej veci a hodnotiť izolovane. Sila zistených skutkových okolností môže totiž tkvieť práve v ich komplexnosti. Zistené skutkové okolnosti je preto potrebné posúdiť vždy komplexne a v ich vzájomných súvislostiach. Jednotlivé skutkové okolnosti tak môžu predstavovať čriepky do mozaiky celkovo utvárajúce obraz o daňovom podvode. 52. Pokiaľ ide o objektívny test v rámci celého obchodného reťazca, správny súd poukazuje najprv na popis obchodného reťazca zisteného správcom dane, do ktorého bol zapojený aj žalobca, a následne na zistenia správcu dane ohľadne daňového úniku, ku ktorému došlo zapojením tzv. zmiznutého obchodníka do obchodného reťazca. V tomto smere správny súd poukazuje tiež na zistenia správcu dane ohľadne neodvedenia dane v súvislosti s činnosťou spoločností FeMA Trade, s.r.o., Peter Štepánek, s.r.o., REVITAL Trade spol. s r.o., ktoré boli súčasťou obchodného reťazca zisteného správcom dane, do ktorého bol zapojený aj žalobca. Správca dane teda zistil existenciu chýbajúcej dane na predchádzajúcom článku obchodného reťazca, a preto správny súd považoval prvý predpoklad pre posúdenie veci ako daňového podvodu za preukázaný, keď v konaní pred finančnými orgánmi nevyšli najavo žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že neuhradenie dane malo pôvod v akejkoľvek objektívnej prekážke, ktorá by bránila v riadnom plnení daňových povinností subjektov zapojených do predmetného obchodného reťazca. 53. Pokiaľ ide o vedomostný test konkrétneho subjektu, správny súd mal za preukázané objektívne skutkové okolnosti svedčiace tomu, že žalobca o podvode vedel alebo mohol vedieť. Správca dane totiž dostatočným spôsobom preukázal, že plnenia, z ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane, vykazovali viacero neštandardných znakov, z ktorých bolo možné zistiť, že deklarovaný dodávateľ (spoločnosť B-spol., s.r.o.) a jeho dodávatelia (spoločnosti FeMA Trade, s.r.o., Peter Štepánek, s.r.o., REVITAL Trade spol. s r.o.) boli do predmetného obchodného reťazca účelovo vložení. Medzi takéto neštandardné znaky možno subsumovať správcom dane zistené skutočnosti, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období február 2014 obchodoval so spoločnosťou B-spol., s.r.o., ktorá nemala žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok a ani žiadnych zamestnancov, žalobca nemal problém v priebehu roka ukončiť obchodnú spoluprácu s najväčším dodávateľom, ktorým bola spoločnosť B-spol., s.r.o., žalobca bol v priamom obchodnom vzťahu s tým istým zahraničným subjektom ako dodávatelia spoločnosti B-spol., s.r.o., ktorá bola v kontrolovanom zdaňovacom období dodávateľom žalobcu, napriek tomu žalobca od predmetného zahraničného subjektu nadobúdal tovar prostredníctvom ďalších subjektov vložených do obchodného reťazca a nie priamo, spoločnosť B-spol., s.r.o. (ako dodávateľ žalobcu) a tiež vyššie uvedené spoločnosti ako dodávatelia spoločnosti B-spol., s.r.o.) sa postupne v krátkom časovom slede stali nekontaktnými spoločnosťami bez konateľa, žalobca vysporiadal svoje pohľadávky a záväzky vzájomnými zápočtami medzi spoločnosťami HYDINA SLOVENSKO s.r.o., ARGUS Plus, spol. s r.o. a poľským dodávateľom CEDROB SPÓLKA AKCYJNA, žalobca v iných
zdaňovacích obdobiach vstúpil do obchodov s dodávateľmi (konkrétne so spoločnosťou Tandem-Trade, s.r.o., resp. spoločnosťou Holvia, s.r.o.), ktorých spoločníkom a konateľom bol A. B., ktorý bol ešte v januári 2014 konateľom spoločnosti B-spol., s.r.o., pričom spoločnosti Tandem-Trade, s.r.o. a Holvia, s.r.o. sa postupne stali nekontaktnými spoločnosťami bez konateľa rovnako ako spoločnosť B-spol., s.r.o. 54. Pre úplnosť správny súd dodáva, že pri vedomostnom teste konkrétneho subjektu bolo možné len súhlasiť s konštatovaním správcu dane, že je nelogické a ekonomicky neopodstatnené (keďže z ekonomickej podstaty obchodu vyplýva, že pri riadnom fungovaní obchodu nastáva zvýšenie cien v rámci reťazca dodávateľov), aby žalobca obstarával tovar prostredníctvom sprostredkovateľov, ktorí boli bez akýchkoľvek materiálno-technických predpokladov a bez ľudských zdrojov, keď sám žalobca poznal a mal priamy, dlhoročný kontakt na zahraničného dodávateľa. Voči tomuto záveru správcu dane žalobca v žalobe brojil len všeobecným konštatovaním, že obchodná spolupráca s už nekontaktnými obchodnými spoločnosťami bola uskutočňovaná v rámci riadnych obchodnoprávnych vzťahov dodávateľa a odberateľa, legálnymi postupmi, a pokiaľ niektoré formy spolupráce vykazovali neštandardný charakter, ich výlučným účelom bolo len zabezpečiť čo najväčšiu plynulosť jednotlivých transakcií s tovarom, ktorý si to vyžaduje pre svoj špecifický charakter, keďže obchodovanie s takýmto druhom tovaru je podmienené efektivitou, rýchlosťou a precíznou logistikou. Takéto všeobecné konštatovanie, neobsahujúce žiadne konkrétne skutkové okolnosti vo vzťahu k preskúmavanému zdaňovaciemu obdobiu február 2014, či inému preskúmavanému zdaňovaciemu obdobiu, možno uviesť v konečnom dôsledku vo vzťahu k dodávke (zjavne značného množstva) rôznych druhov tovarov (a vo vzťahu k rôznym zdaňovacím obdobiam). Žalobca ostatne aj vo vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly uviedol iba všeobecné konštatovania o reťazových obchodoch. 55. Pokiaľ ide o due diligence vedomostný test konkrétneho subjektu (spočívajúci v posúdení, či táto osoba prijala opatrenia, ktoré je od nej možné rozumne vyžadovať, aby zistila, či prijaté plnenie nebude viesť k jej účasti na daňovom podvode), ten umožňuje i za predpokladu splnenia objektívneho a subjektívneho aspektu Axel Kittel testu existencie daňového podvodu osobe uplatňujúcej si právo na odpočítanie dane preukázať, že prijala dostatočné opatrenia na to, aby zistila, či prijaté plnenie nebude viesť k jej účasti na daňovom podvode. Tieto prijaté opatrenia následne vyhodnotí správca dane. V preskúmavanej právnej veci žalobca nepreukázal, že by relevantné opatrenia na zabránenie svojej účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom prijal. Žalobca síce v žalobe poukázal na možnosť výskytu osoby nevinne zúčastnenej na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, avšak neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, resp. skutkové okolnosti, na základe ktorých by bolo možné ustáliť záver, že prijal relevantné opatrenia na zabránenie svojej účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, a že ho možno považovať za osobu nevinne zúčastnenú na takomto obchodnom reťazci. Správny súd preto považoval aj tretí predpoklad pre posúdenie veci ako daňového podvodu za preukázaný. 56. Predpoklady pre posúdenie veci ako daňového podvodu v kontexte práva na odpočítanie dane, presnejšie v kontexte obmedzenia, resp. odopretia práva na odpočítanie dane, preskúmané správnym súdom výlučne v medziach žalobných bodov, teda preukázané boli. To potom znamená, že boli splnené podmienky pre odopretie práva žalobcu na odpočítanie dane. 57. Pozornosti správneho súdu napokon neuniklo, že podľa protokolu z daňovej kontroly žalobca bol už v roku 2013 zapojený do obchodného reťazca, v ktorom figurovali subjekty plniace funkciu stratených obchodníkov. Správnemu súdu je pritom v nadväznosti na uvedené z vlastnej úradnej činnosti známe, že žalobcovi bol za zdaňovacie obdobie marec 2013 vyrubený rozdiel dane na DPH z dôvodu existencie reťazových obchodov poznačených daňovým podvodom, pričom správna žaloba proti rozhodnutiam finančných orgánov bola právoplatne zamietnutá s tým, že zamietnutá bola aj kasačná sťažnosť žalobcu (porovnaj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sfk/88/2022 zo dňa 29.01.2024). To znamená, že žalobca sa už v období predchádzajúcom kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu február 2014 zapojil do (síce iného, ale predsa) obchodného reťazca poznačeného daňovým podvodom. 58. S ohľadom na žalobné námietky sa správny súd ďalej zaoberal otázkou, či zo strany správcu dane došlo k prekročeniu zákonom stanovenej maximálnej doby trvania daňovej kontroly v súvislosti s prerušením daňovej kontroly z dôvodu zaslania žiadostí o MVI. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že daňová kontrola začala dňa 02.10.2014, a že správca dane z dôvodu zaslania žiadostí o MVI z dôvodu preverenia dodávok v rámci Európskej únie vydal dňa 24.07.2015 rozhodnutie č. 20566539/2015 o prerušení daňovej kontroly. Daňová kontrola bola prerušená odo dňa 28.07.2015 do doby, kedy pominuli prekážky, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila. Správca dane oznámením č. 101440551/2017 zo dňa 28.06.2017 oznámil žalobcovi, že dňa 28.06.2017 pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila. Správca dane následne pokračoval vo výkone daňovej
kontroly, z ktorej bol potom vyhotovený protokol. Protokol z daňovej kontroly bol žalobcovi doručený dňa 24.08.2017, ktorým dňom bola daňová kontrola ukončená. 59. Z obsahu administratívneho spisu je teda zrejmé, že daňová kontrola bola rozhodnutím správcu dane prerušená. Počas prerušenia daňovej kontroly lehoty na jej výkon podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku neplynuli. Pokiaľ žalobca namietal neúčelnosť prerušenia daňovej kontroly z dôvodu zaslania žiadostí o MVI, správny súd uvádza, že účelnosť MVI je vždy potrebné posudzovať podľa obsahu žiadosti, teda okruhu informácií, ktoré sa správca dane snaží prostredníctvom daňovej správy iného členského štátu Európskej únie získať. Nie je pritom rozhodujúca presnosť otázok smerom k získaniu optimálnych informácií, dôležité je, či sa správca dane pýta k meritu veci, ktorú má posúdiť. Ak môžu byť požadované informácie relevantné pre rozhodnutie o daňovej povinnosti, potom je nutné hľadieť na uplatnenie MVI a na prerušenie daňovej kontroly ako na efektívne. Posudzovať účelnosť MVI jej výsledkom, teda či a do akej miery boli získané informácie pri následnom rozhodovaní použiteľné alebo dokonca použité v argumentácii, je nesprávne. Nemožno totiž vylúčiť, že dôvodne uplatnená žiadosť o MVI je neúspešná (dožiadanému orgánu sa z rôznych dôvodov nepodarí získať požadované informácie), prípadne po podaní žiadosti dôjde k zmene skutkových zistení a preto sa informácie získané z MVI stanú nepoužiteľnými. To však už je vecou hodnotenia dôkazov a právneho posúdenia, nie zákonnosti prerušenia daňovej kontroly. V preskúmavanej právnej veci sa MVI mali preveriť zdaniteľné transakcie s oslobodením od dane v rámci štátov Európskej únie. Žiadosťou o MVI sa (okrem iných) malo preveriť obchodovanie spoločnosti CEDROB SPÓLKA AKCYJNA so žalobcom v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach január až jún a september 2014 a tiež zistiť, kedy a ako vznikol obchod medzi spoločnosťou CEDROB SPÓLKA AKCYJNA a žalobcom, a či pokračuje ďalej obchodná spolupráca. Je tak zrejmé, že správca dane sa svojimi otázkami pýtal k meritu veci, ktorú mal posúdiť. Z administratívneho spisu nijako nevyplýva, že by správca dane uplatnením MVI sledoval iný účel ako získanie informácií relevantných pre výkon daňovej kontroly. Prerušenie daňovej kontroly preto bolo nepochybne účelné. 60. K námietkam žalobcu, týkajúcim sa celkovej dĺžky trvania daňovej kontroly, správny súd dodáva, že lehoty v zmysle nariadenia č. 904/2010 sú určené pre dožiadaný orgán, ktorý má poskytnúť požadované informácie, a nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu. Trvanie prerušenia daňovej kontroly je teda viazané na splnenie jeho účelu, nie na plynutie lehoty stanovenej citovaným nariadením, v ktorej má dožiadaná strana odpovedať na žiadosť o MVI. Skutočnosť, že trojmesačná lehota na vybavenie žiadosti bola dožiadanou stranou prekročená, nemá vplyv na zákonnosť prerušenia daňového konania podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku a ani na to, že lehota na vykonanie daňovej kontroly počas prerušenia konania v zmysle § 61 ods. 5 Daňového poriadku neplynula. Prerušením daňovej kontroly správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/36/2018 zo dňa 13.09.2019). 61. Povahou lehôt na poskytnutie informácií stanovených v nariadení č. 904/2010 a otázkou ich vplyvu na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly správcom dane z dôvodu realizácie MVI sa už zaoberal aj Súdny dvor Európskej únie, keď vo veci C-186/20, HYDINA SK s.r.o. zo dňa 30.09.2021 konštatoval, že „článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“ 62. Pokiaľ žalobca namietal, že zo strany daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality pri celkovej dĺžke trvania daňovej kontroly, ktorá v sebe zahŕňala aj neprimeranú dobu jej prerušenia za účelom získania odpovedí v rámci MVI, správny súd uvádza, že dobu prerušenia daňovej kontroly nie je možné zarátať do doby trvania daňovej kontroly a ďalej, že nedodržanie lehoty troch mesiacov na poskytnutie informácií cudzozemským daňovým orgánom nemožno pričítať ako procesnú vadu finančným orgánom, najmä keď správca dane viackrát, a to dňa 30.03.2016, dňa 26.08.2016, dňa 10.02.2017 a dňa 26.05.2017, urgoval, resp. reklamoval odpoveď na žiadosť o MVI, čo nepochybne vyplýva z obsahu administratívneho spisu. Ak žalobca tvrdí, že správca dane neposlal ani jednu urgenciu, toto jeho tvrdenie je v rozpore s obsahom administratívneho spisu. Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že správca dane pri výkone daňovej kontroly, pokiaľ ide o zákonom stanovenú maximálnu dobu trvania daňovej kontroly a pokiaľ ide o jej prerušenie, postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku.
63. K námietke žalobcu, že správca dane začal daňovú kontrolu nezákonne, keďže neuviedol po celú dobu jej trvania dôvod, účel alebo akýkoľvek podnet pre jej začatie, správny súd uvádza, že daňová kontrola bola začatá u žalobcu dňa 02.10.2014. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9900451/5/4434210/14/Gaz zo dňa 02.10.2014 pritom vyplýva, že dôvodom začatia daňovej kontroly bolo dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na skutočnosť, že možnosť vykonať daňovú kontrolu vyplýva priamo z Daňového poriadku. V súlade s § 44 ods. 1 Daňového poriadku správca dane daňovou kontrolou zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov, teda preveruje, či daňový subjekt si sám svoju daňovú povinnosť alebo nárok na vrátenie dane správne vypočítal a uviedol v daňovom priznaní, podaním ktorého je daň vyrubená, teda, či si správne vyrubil daň (§ 68 ods. 4 Daňového poriadku). Na základe uvedeného dospel správny súd k záveru, že správca dane pri začatí výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku. 64. K námietke žalobcu, že postupom finančných orgánov došlo k porušeniu jeho procesných práv tým, že v rámci administratívneho konania boli použité ako dôkaz aj informácie získané v rámci MVI, správny súd uvádza, že v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku možno ako dôkaz použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom výpočet jednotlivých dôkazných prostriedkov je len demonštratívny (vychádzajúc zo slova „najmä“ predchádzajúceho enumerácii v predmetnom zákonnom ustanovení). Správca dane v danom prípade zvolil vhodnú možnosť zisťovania skutkového stavu v situácii, keď subjekt relevantný z hľadiska vykonávanej daňovej kontroly sídlil a vykonával svoju činnosť mimo územia Slovenskej republiky. Napokon žalobca bol oboznámený s informáciami získanými v rámci MVI (ktoré boli uvedené napríklad v protokole z daňovej kontroly) a mal možnosť sa k nim vyjadriť. Samotný žalobca v žalobe potvrdil, že mu správca dane oznámil „informácie, ktoré ... získal prostredníctvom dožiadania MVI“. 65. Námietka žalobcu, že z rozhodnutí finančných orgánov nie je zrejmé, akým spôsobom sa tieto vysporiadali so zisteniami vyplývajúcimi z MVI, nebola dôvodná. Z rozhodnutí finančných orgánov je totiž zrejmé, že tieto považovali informácie získané v rámci MVI vo vzťahu ku kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu február 2014 za podstatné pre rozhodnutie vo veci (pochopiteľne v spojitosti s ďalšími podstatnými informáciami získanými v rámci výkonu daňovej kontroly). Z informácií získaných v rámci MVI napríklad vyplynulo, že žalobca poznal spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r. o. (t. j. dodávateľa spoločnosti B-spol., s r.o., ktorá bola dodávateľom žalobcu v iných zdaňovacích obdobiach), a že žalobca vysporiadal svoje pohľadávky a záväzky vzájomnými zápočtami medzi spoločnosťami HYDINA SLOVENSKO s.r.o., ARGUS Plus, spol. s r.o. a poľským dodávateľom CEDROB SPÓLKA. Správny súd tu pripomína, že k MVI a k informáciám získaným v rámci nej sa správca dane podrobnejšie vyjadril v prvostupňovom rozhodnutí. 66. K námietkam žalobcu, ktorými spochybňoval zákonnosť dôkazov získaných v rámci MVI s poukazom na skutočnosť, že nemal možnosť realizovať svoje procesné práva, správny súd uvádza, že v zmysle rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-276/12, C. D. zo dňa 22.10.2013, dodržiavanie práv daňového subjektu na obhajobu nevyžaduje, aby sa daňový subjekt podieľal na žiadosti o informácie, ktorú adresuje dožadujúci členský štát dožiadanému členskému štátu, a nevyžaduje ani to, aby bol daňovník vypočutý v čase, keď sa v dožiadanom členskom štáte uskutočňujú vyšetrovania, ktoré by mohli zahŕňať výsluch svedkov, ani predtým, ako tento členský štát poskytne informácie dožadujúcemu členskému štátu (ods. 44 predmetného rozsudku). Informácie získané v rámci MVI teda nie sú nezákonnými informáciami pre neúčasť daňového subjektu pri procesných úkonoch realizovaných v rámci MVI, a to ani za situácie, že daňovému subjektu nebolo priznané právo na obhajobu v rámci dožiadaného členského štátu. 67. Námietka žalobcu týkajúca sa porušenia jeho práv tým, že správca dane nevyhovel jeho požiadavke vznesenej na ústnom pojednávaní dňa 24.07.2019 o poskytnutie lehoty 15 dní alebo aspoň 8 dní na vyjadrenie k zápisnici o ústnom pojednávaní, nebola dôvodná. Správca dane totiž už nevykonal žiadne nové dokazovanie vo vzťahu ku kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu február 2014, splnomocnený zástupca žalobcu bol prítomný pri výsluch svedka E. F. dňa 19.02.2019, kedy sa tiež mohol vyjadrovať k daňovému konaniu. To znamená, že zistený skutkový stav a dôkazy, z ktorých správca dane vychádzal, zostali nezmenené. Žalobca o nich mal vedomosť a rovnako mal vedomosť aj o právnom názore žalovaného, ktorým bol správca dane viazaný. Pokiaľ ide o poukaz žalobcu na § 45 ods. 1 Daňového poriadku, ten nebol dôvodný, keďže upravuje práva daňového subjektu pri daňovej kontrole, nie vo vyrubovacom konaní.
68. Dôvodná nebola ani námietka žalobcu týkajúca sa nemožnosti zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s použitím pojmu „daňový podvod“ (resp. „podvodné konanie“). Pojem „daňový podvod“ v kontexte práva na odpočítanie dane, presnejšie v kontexte obmedzenia, resp. odopretia práva na odpočítanie dane nemožno stotožňovať s pojmom „daňového podvodu“ v kontexte trestného práva. Finančné orgány tak pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane na DPH nijako nezastupujú orgány činné v trestnom konaní (a to ani vtedy, keď konštatujú účasť daňového subjektu na daňovom podvode). Pozornosti správneho súdu neuniklo, že samotný žalobca v žalobe odkazuje na rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5Afs/60/2017 zo dňa 30.01.2018 (str. 32 žaloby), v ktorom sa táto súdna inštancia podrobne vyjadruje k problematike daňového podvodu, resp. podvodu na DPH ako dôvodu pre obmedzenie, resp. odopretie práva na odpočítanie dane. Pozornosti správneho súdu tiež neunikol odkaz žalobcu na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel a Recolta Recycling SPRL zo dňa 06.07.2006, ktorý je jedným zo zásadných súdnych rozhodnutí vo veci účasti daňového subjektu na daňovom podvode ako dôvode na obmedzenie, resp. odopretie práva na odpočítanie dane. V kontexte poukazu samotného žalobca na vyššie uvedené rozhodnutia českého Najvyššieho správneho súdu a Súdneho dvora Európskej únie je nanajvýš nepravdepodobné, že by nebol oboznámený so zmyslom a podstatou používania pojmu „daňový podvod“ v prípadoch obmedzenia, resp. odopretia práva na odpočítanie dane, ako aj s tým, že finančné orgány pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane na DPH nijako nezastupujú orgány činné v trestnom konaní (a to ani vtedy, keď konštatujú účasť daňového subjektu na daňovom podvode). 69. Žalobca síce dôvodne poukázal na stanovisko, podľa ktorého v prípade neodvedenia dane určitým subjektom v rámci obchodného reťazca si nie je možné vystačiť s jednoduchou skratkovou úvahou, podľa ktorej, ak určitý daňový subjekt neodviedol daň, musel o tom iný daňový subjekt v rámci toho istého obchodného reťazca vedieť, avšak v preskúmavanej právnej veci rozhodnutia finančných orgánov neboli založené na takejto skratkovej úvahe. Finančné orgány svoj záver o účasti žalobcu na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom založili na konkrétnych skutkových okolnostiach a podrobne ho vysvetlili vo svojich rozhodnutiach. Finančné orgány tiež jasne pomenovali objektívne skutkové okolnosti svedčiace tomu, že žalobca o podvode na predchádzajúcom článku obchodného reťazca vedel alebo mohol vedieť. 70. Tvrdenie žalobcu, že celý proces zabezpečovania a vykonávania dôkazov zo strany správcu dane bol smerovaný k tomu, aby sa prioritne preverila a preukázala vedomá a priama účasť žalobcu na opisovanom konaní poznačenom podvodom, zostalo v rovine jeho nijako nepreukázanej domnienky. Viaceré námietky žalobcu týkajúce sa procesu zabezpečovania a vykonávania dôkazov ako aj hodnotenia dôkazov boli pomerne vágne, keď im chýbala bližšia špecifikácia vo vzťahu ku kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu február 2014. Žalobca napríklad v žalobe namietal, že správca dane a žalovaný neprihliadli na svedecké výpovede svedčiace v jeho prospech a podporujúce jeho tvrdenia, avšak už opomenul konkretizovať takéto svedecké výpovede označením konkrétneho svedka uvedením jeho mena a priezviska a poukazom na konkrétnu časť jeho výpovede. Žalobca síce v žalobe tiež namietal, že finančné orgány pri hodnotení dôkazov absolútne nevyhodnotili dôkazy svedčiace v jeho prospech, avšak opäť opomenul konkretizovať takéto dôkazy vo vzťahu ku kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu február 2014. 71. Žalobca má pravdu, ak namieta, že správca dane nemôže svojvoľne, nad rámec svojich oprávnení, prikazovať kontrolovanému daňovému subjektu, aby doložil takú dokumentáciu, ktorú ani nie je oprávnený mať vo svojej držbe, a že ho nemožno nútiť preukazovať skutočnosti pri iných daňových subjektoch, ako je on sám. Pri týchto námietkach však nie je zrejmé, aký je ich vzťah ku konkrétnym relevantným úkonom správcu dane a ku konkrétnym relevantným skutkovým okolnostiam týkajúcim sa kontrolovaného zdaňovacieho obdobia február 2014. Rozhodnutia finančných orgánov totiž neboli založené výlučne na skutkových okolnostiach zistených u iných daňových subjektov, resp. týkajúcich sa iných daňových subjektov. Finančné orgány nepochybne pri svojom rozhodovaní prihliadali na zistenia týkajúce sa spoločností B-spol., s.r.o., FeMA Trade, s.r.o., Peter Štepánek, s.r.o., REVITAL Trade spol. s r.o. (ako aj spoločností Tandem-Trade, s.r.o. a Holvia, s.r.o.), avšak svoje rozhodnutia nezaložili len na týchto zisteniach. Pri svojom rozhodovaní prihliadali aj na rad ďalších skutkových okolností (napr. že žalobca nemal problém v priebehu roka ukončiť obchodnú spoluprácu s najväčším dodávateľom- B- spol., s.r.o. alebo že žalobca bol v priamom obchodnom vzťahu s tým istým zahraničným subjektom ako dodávatelia spoločnosti B-spol., s.r.o.). 72. Námietka žalobcu, že ho nemožno nútiť preukazovať skutočnosti pri iných daňových subjektoch, zjavne smerovala k stanovisku, že daňový subjekt nemôže byť postihnutý v podobe obmedzenia, resp. odopretia práva na odpočítanie dane na základe nezrovnalostí zistených u jeho obchodných partnerov. Správny súd v nadväznosti na túto námietku žalobcu pripomína, že výber dôveryhodných obchodných
partnerov je primárnou záležitosťou daňového subjektu, ktorý je zodpovedný za dôsledky svojich rozhodnutí, keď znalosť obchodných partnerov nie je nadštandardnou požiadavkou správcu dane, ale základným predpokladom riadneho obchodného styku. V záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania jasných a korektných záväzkových vzťahov, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať o to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, a to zahŕňa aj povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa aj v podnikateľskej sfére následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej-ktorej zmluvnej strany (napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 104/2012-89 zo dňa 01.03.2012). Napokon ale, ako to už bolo uvedené, rozhodnutia finančných orgánov neboli založené výlučne na skutkových okolnostiach zistených u iných daňových subjektov, resp. týkajúcich sa iných daňových subjektov. 73. V súvislosti s výberom dôveryhodných obchodných partnerov správny súd pre úplnosť dodáva, že žalobca mohol finančným orgánom podrobne objasniť okolnosti nakontaktovania sa na spoločnosť B- spol., s.r.o., predložiť dôkazy o tom, že táto spoločnosť ponúkala, resp. mala zverejnenú ponuku alebo reklamu, prípadne dôkazy o tom, odkiaľ získal na túto spoločnosť referencie a odporúčania. Žalobca mohol tiež predložiť finančným orgánom e-mailovú komunikáciu s deklarovaným dodávateľom. Bolo teda na žalobcovi, aby si už v čase deklarovaných zdaniteľných plnení zabezpečil dôkazy, ktoré bude môcť predložiť s odstupom času, napríklad z dôvodu obhájiteľnosti uplatneného práva na odpočítanie dane. 74. K námietke žalobcu, že rozhodnutia finančných orgánov sú nepreskúmateľné, správny súd uvádza, že každé odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu, a to v dostatočnom rozsahu (t. j. v takom rozsahu, aby priemerný adresát mal možnosť z predloženého odôvodnenia pochopiť správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav), ako aj právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k záveru obsiahnutému vo výrokovej časti rozhodnutia. Orgán verejnej správy pritom v odôvodnení rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. To znamená, že za nepreskúmateľné nemožno považovať také rozhodnutie orgánu verejnej správy, z ktorého odôvodnenia možno zistiť, aký názor zaujal voči podstatným skutkovým a právnym otázkam majúcim zásadný význam pre rozhodnutie veci. Z hľadiska uvedených východísk bolo potrebné posúdiť aj dôvodnosť predmetnej námietky majúc na pamäti, že síce akékoľvek písomné vyhotovenie rozhodnutia orgánu verejnej moci (či už moci výkonnej alebo moci súdnej, či už v prvej inštancii alebo najvyššej inštancii) by malo spĺňať rovnaké základné kritériá zrozumiteľnosti, prehľadnosti, určitosti a vykonateľnosti, avšak že nemožno realisticky očakávať, že rozhodnutia najmä orgánu verejnej správy prvého stupňa bude svojou podobou, formálnou úrovňou a starostlivosťou vypracovania obsahu porovnateľné s rozhodnutím najvyššej súdnej inštancie, na ktorého koncipovaní sa podieľajú viaceré osoby s právnickým vzdelaním. 75. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia opísal postup správcu dane počas daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania a konštatoval, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav a zároveň uviedol, ako boli ním vykonané a vyhodnotené dôkazy, t. j. jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, spolu s úvahou, ako boli zistené skutočnosti právne posúdené. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol aj to, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu. Žalovaný teda napadnuté rozhodnutie dôkladne odôvodnil. Aj správca dane dôkladne odôvodnil prvostupňové rozhodnutie, keď uviedol svoje skutkové zistenia a tiež to, ako zistený skutkový stav právne posúdil. Rozhodnutia finančných orgánov boli teda riadne odôvodnené, a preto im nie je možné prisúdiť vadu nepreskúmateľnosti. Námietka žalobcu, že rozhodnutia finančných orgánov sú nepreskúmateľné, teda nebola dôvodná. 76. Námietky žalobcu týkajúce sa použitia pojmov „zmiznutý obchodník“, „nárazník“ a „účelovo vložená spoločnosť“ v prvostupňovom rozhodnutí zo strany správcu dane neboli dôvodné. V súvislosti s predmetnou námietkou považoval správny súd za podstatné, že finančné orgány identifikovali obchodný reťazec, v ktorom došlo k podvodu na DPH, pričom poukázali na úlohu (funkciu), ktorú v ňom zohrali jednotlivé obchodné spoločnosti, a že svoje závery podložili konkrétnymi skutkovými zisteniami. K pojmu „nezvestný obchodník“ (resp. „zmiznutý obchodník“ alebo „stratený obchodník“) sa napokon správca dane vo všeobecnej rovine, ako aj s prihliadnutím k skutkovým okolnostiam preskúmavanej právnej veci, vyjadril v prvostupňovom rozhodnutí. 77. K poukazu žalobcu na právny názor Ústavného súdu Českej republiky, Najvyššieho súdu Českej republiky a českého Najvyššieho správneho súdu správny súd uvádza, že tieto súdne inštancie sú súdnym orgánom samostatného a suverénneho štátu s vlastným právnym poriadkom, ktorý od
rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky prešiel (rovnako ako ten slovenský) mnohými zmenami. Právne názory prezentované v rozhodnutiach Ústavného súdu Českej republiky, Najvyššieho súdu Českej republiky, či českého Najvyššieho správneho súdu alebo iných súdnych orgánov štátov odlišných od Slovenskej republiky nie sú vždy automaticky aplikovateľné na veci prejednávané pred slovenskými súdmi. Pre možnú aplikovateľnosť právneho názoru prezentovaného v súdnom rozhodnutí vydanom v inom štáte je nutné, aby žalobca vysvetlil jeho súvis s prejednávanou vecou, a to prinajmenšom poukazom na totožnosť právnej úpravy oboch štátov a skutkového stavu oboch prípadov. Žalobca tak v správnej žalobe neurobil. Poukaz žalobcu na právny názor prezentovaný v rozhodnutiach českých súdnych inštancií preto nemohol zvrátiť záver správneho súdu, že žaloba nie je dôvodná. 78. K poukazu žalobcu na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie správny súd uvádza, že z rozhodovacej praxe tejto súdnej inštancie pre podnikateľa nevyplýva iba ochrana práva na odpočítanie dane, ale (okrem iných) aj povinnosť venovať zvýšenú pozornosť interným kontrolným mechanizmom, aby v prípade odhalenia podvodného konania v obchodnom reťazci, do ktorého bol podnikateľ zapojený, nevznikli pochybnosti o tom, či o podvode vedel alebo so zreteľom k všetkým okolnostiam vedieť mohol. Je totiž vecou podnikateľského subjektu, aby v záujme minimalizácie podnikateľského rizika prispôsobil svoju obchodnú činnosť konkrétnym podmienkam a pri dohadovaní obchodných kontraktov sa v rámci možností snažil dbať o to, aby jeho obchodní partneri neboli problémoví. Ako to už bolo uvedené, v preskúmavanej právnej veci žalobca nepreukazoval, že by relevantné opatrenia na zabránenie svojej účasti na daňovom podvode prijal. 79. Napokon správny súd (s prihliadnutím k rozsahu žaloby) pripomína, že pri svojom rozhodovaní sa nutne nemusí vysporiadať s každým čiastkovým argumentom uvedeným v žalobe. Úlohou správneho súdu je vysporiadať sa s obsahom a zmyslom žalobnej argumentácie. Správny súd sa teda musí vysporiadať so všetkými podstatnými námietkami žalobcu, pričom vysporiadanie sa s podstatnými námietkami môže v určitých prípadoch konzumovať aj vysporiadanie sa s čiastkovými a súvisiacimi námietkami. Pri svojom rozhodovaní sa preto zameral na podstatné námietky žalobcu, ktorých obsahom a zmyslom (s istou mierou zjednodušenia) bolo spochybnenie správnosti záveru finančných orgánov o splnení podmienok pre odopretie práva žalobcu na odpočítanie dane z dôvodu jeho účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, spochybnenie zákonnosti vykonanej daňovej kontroly a zákonnosti protokolu z daňovej kontroly a spochybnenie zákonnosti rozhodnutí finančných orgánov z dôvodu absencie náležitostí predpísaných právnymi predpismi. Správny súd pritom osobitne zdôrazňuje, že postup finančných orgánov a závery, ku ktorým dospeli, preskúmal a mohol preskúmať len v nadväznosti na konkrétne žalobné body. To znamená, že aj otázku, či v preskúmavanej právnej veci došlo k daňovému podvodu, mohol správny súd posúdiť len v medziach žalobných bodov. 80. K žiadosti žalobcu o podanie prejudiciálnych otázok súvisiacich s lehotami stanovenými v čl. 10 nariadenia správny súd uvádza, že Súdny dvor Európskej únie sa už k tejto problematike jednoznačne vyjadril v rozsudku vo veci HYDINA SK, C-186/20 z 30. septembra 2021: článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením. Vyššie citovaná právna veta poskytuje jednoznačný výklad charakteru lehôt, na ktoré sa žalobca chce dopytovať. Správny súd nevzhliadol žiadne dôvodné pochybnosti o zákonnosti prerušenia daňovej kontroly v nadväznosti na lehoty stanovené nariadením a preto zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a prejudiciálne konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie neinicioval. V tejto súvislosti správny súd odkazuje aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Consorzio Italian Management, Catania Multiservizi SpA zo 6. októbra 2021, C-561/19, v zmysle ktorého: článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť súdnym prostriedkom nápravy podľa vnútroštátneho práva, je povinný predložiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie, ktorá bola pred ním nastolená, pokiaľ nekonštatuje, že táto otázka nie je relevantná alebo že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora, alebo že správny výklad práva Únie je taký jasný, že nie je priestor na žiadne dôvodné pochybnosti (viď rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sfk/88/2022 zo dňa 29.01.2024). 81. S odkazom na vyššie uvedené dôvody a po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných námietok dospel správny súd k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol.“
49. Správny súd poukazuje aj na rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-2S/85/2020 zo dňa 29.05.2024 (bod 82. a nasl.), v ktorom bola argumentácia čiastočne doplnená: „82. Správny súd nezistil ani porušenie procesných práv daňového subjektu. Správne orgány pri konaní a rozhodovaní vychádzali z § 3 ods. 1 daňového poriadku, pričom procesné práva daňového subjektu boli v plnom rozsahu dodržiavané. Pokiaľ žalobca poukázal na nevyhovenie žiadosti právneho zástupcu o možnosť vyjadrenia k doplnenému dokazovaniu a k listinám predloženým na prerokovaní konanom dňa 24.07.2019, v čom videl rozpor s § 45 ods. 1 daňového poriadku, správny súd uvádza, bez ohľadu na skutočnosť, že predmetné zákonné ustanovenie sa týka procesného práva daňového subjektu v rámci vykonávania daňovej kontroly a v danom prípade sa jednalo už o fázu tzv. vyrubovacieho konania, že žalobca bol oboznámený s námietkami žalovaného voči prvému meritórnemu rozhodnutiu prvostupňového orgánu, mal vedomosť o znakoch konania žalobcu a iných subjektov, ktoré v rámci schémy pri za použitia pojmov „zmiznutý obchodník“, „nárazník“ či „účelovo vložená spoločnosť“ správca dane mal na mysli a ktorým smerom bolo vedené dokazovanie a rovnako tak mal vedomosť o výsledkoch výsluchu svedka, o ktoré bolo dokazovanie vo veci doplnené (právny zástupca žalobcu bol na výsluchu svedka konanom dňa 19.02.2019 prítomný). 83. Ako dôvodná neobstojí ani žalobná argumentácia žalobcu smerujúca voči aplikácii pojmov „zmiznutý obchodník“, „nárazník“ či „účelovo vložená spoločnosť“ či iných, bez riadneho odôvodnenia či vyhodnotenia ich použitia z hľadiska judikatúry SDEÚ. Naopak, správca dane v rámci prvostupňového rozhodnutia, vydaného po zrušení pôvodného meritórneho rozhodnutia, práve aj z dôvodu potreby ukotvenia používaných definičných znakov vo vzťahu k judikatúre SDEÚ a k jeho rozhodovacej činnosti v danej súvislosti, svoje úvahy a závery v tomto smere riadnym spôsobom zdôvodnil a fakticky previazal s praxou SDEÚ (bližšie odseky 26. až 30 odôvodnenia tohto rozhodnutia). 84. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane neuviedol na začiatku dôvod výkonu daňovej kontroly, správny súd poukazuje na obsah zápisnice o ústnom pojednávaní vo veci začatia daňovej kontroly zo dňa 02.10.2014, v rámci ktorej je uvedené, že daňová kontrola začala tým istým dňom (02.10.2014) pre „dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené“. Zároveň sa správny súd stotožnil s úvahami žalovaného o tom, že možnosť vykonať daňovú kontrolu priamo vyplýva aj z daňového poriadku, ktorou sa rozumie postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane. V súlade s § 44 ods. 1 daňového poriadku správca dane daňovou kontrolou zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 85. K námietke žalobcu ohľadom nemožnosti zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní správny súd uvádza, že pojem daňový podvod (konanie poznačené podvodom) stabilne používa judikatúra SDEÚ na označenie situácie, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. nimi vytvoreného reťazca si neplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového práva Európskej únie. V takých prípadoch nejde o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva, avšak vzhľadom na to, že daňové orgány aplikujú relevantnú judikatúru SDEÚ spolu s prevzatím ním používaných odborných termínov, nemôžu sa vyhnúť pojmu daňový podvod i na účely rozhodovania vo veciach odpočítania DPH...89. Správny súd v danom prípade nezistil účelové spochybnenie predložených dokladov či výpovedí svedkov zo strany správcu dane. Rovnako tak konanie a rozhodovanie správnych orgánov v danom administratívnom konaní nenesie znaky nedôvodného a nad rámec zákona neprípustného prenesenia dôkazného bremena na daňový subjekt. Daňové orgány v danom prípade aj s prihliadnutím na podstatu skutkového stavu, ktorý zakladal dôvodné pochybnosti o účasti daňového subjektu na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, tomuto prispôsobili aj zisťovanie skutkového stavu, pričom primárne v danom prípade dôkazné bremeno ležalo na správcovi dane, ktorého úlohou bolo vo vzťahu k dôvodným pochybnostiam vykonať také skutkové zistenia, na podklade ktorých by vzniknuté pochybenia bolo možné obhájiť. Argumentácia žalobcu o prenesení dôkazného bremena tak, ako to uviedol v podanej žalobe, preto v danom prípade neobstojí, keďže nemá oporu v postupe a výsledkoch daňových orgánov, ktoré má správny súd preukázané nielen z obsahu predložených administratívnych spisov, ale aj z odôvodnenia napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. 90. Žalobca ako platiteľ dane mohol podrobne objasniť okolnosti nakontaktovania sa na dotknuté spoločnosti, predložiť dôkazy o tom, že tieto spoločnosti ponúkali, resp. mali zverejnenú ponuku, alebo reklamu, prípadne dôkazy o tom, odkiaľ získal platiteľ dane na spoločnosti referencie, odporúčania. Žalobca mohol predložiť e-mailovú komunikáciu, či už s deklarovanými dodávateľskými spoločnosťami, ale aj s odberateľskou spoločnosťou. Bolo teda na žalobcovi, aby už v čase deklarovaných zdaniteľných plnení si zabezpečil dôkazy, ktoré bude môcť predložiť s odstupom času, napríklad z dôvodu obhájiteľnosti pred správcom dane. V súvislosti s uvedeným, správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/9/2017, podľa ktorého „v prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočet
DPH), musí už od počiatku premýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom spore a v nadväznosti nato by mal, z dôvodu objektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod patrične zdokumentovať.“
50. Správny súd rezultuje, že žalobca v žalobe v prejednávanej veci neuviedol žiadne skutočnosti, ktorými by relevantne spochybnil vecnú správnosť a zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí v zmysle ním uplatnených žalobných dôvodov. Správny súd má po preskúmaní veci za to, že daňové orgány nepochybili, ak dospeli k záveru, že boli dané dôvody na postup podľa § 68 ods. 5, § 74 ods. 4 Daňového poriadku, teda na vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie apríl 2014 s poukazom na to, že žalobcovi bola preukázaná účasť na daňovom podvode v reťazci spoločností. Správny súd poukazuje na sformovanú ustálenú jednotnú rozhodovaciu prax tunajšieho súdu vo veci prieskumu rozhodnutí z totožnej daňovej kontroly vo vzťahu k totožným dodávateľom za iné obdobia (január až marec 2014 a máj, jún a september 2014), v ktorých správny súd rovnako žaloby ako nedôvodné zamietol, pričom žalobca nepodal kasačnú sťažnosť ani v jednom prípade.
51. V kontexte uvedeného správny súd nezistil existenciu pochybenia daňových orgánov v takej intenzite, ktorá by v zmysle žalobných námietok odôvodňovala nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí a potrebu ich zrušenia podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g) SSP.
52. Vzhľadom na uvedené správny súd žalobu ako nedôvodnú postupom podľa § 190 SSP zamietol.
53. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP (a contrario) v spojení s § 467 ods. 3 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania vrátane trov kasačného konania, pretože nezistil dôvod, pre ktorý by bolo možné od žalobcu takúto náhradu spravodlivo požadovať, keďže žalovaný je orgánom verejnej správy.
54. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442 SSP), a to v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti.
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.