Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/1/2026

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Dariny Kuchtovej a Mgr. Patricie Skotnickej v právnej veci navrhovateľky: X. N., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt: W. Č. XX, XXXXX T., O., aktuálne bytom: L.Á. XXXX/XXXB, O. V., zastúpenej advokátom: Mgr. Vladimír Šárnik, Rožňavská 2, Bratislava proti odporcovi: T. M. N., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt: S. XX/XX, Š., aktuálne bytom: L. XXXX/XXXB, O. V., o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok zo dňa 16. decembra 2025 č. k. -16 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Odporcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým žiadala, aby súd prvej inštancie uložil odporcovi povinnosť, aby ju ústne úplne nekontaktoval a aby sa k nej nepribližoval na vzdialenosť menšiu ako 10 metrov.

2. V návrhu uviedla, že je podielovou spoluvlastníčkou bytu č. X vo vchode XXXB rodinného domu súp. č. XXXX v k.ú. O. V.. Odporca je nájomcom bytu č. X vo vchode ako navrhovateľka, ktorý je v bezpodielovom spoluvlastníctve Q. S., nar. XX.XX.XXXX a T. S., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom L. XXXX/XXXB, O. V.. Každý byt má svoj samostatný vchod z ulice. Trvalý pobyt odporcu navrhovateľka usudzuje zo zverejneného uznesenia o oddlžení odporcu (OS Trnava, ) a z registra exekúcií (OS BB, ), nemá ho však spoľahlivo preverený. Skutkovo návrh odôvodnila navrhovateľka tým, že odporca na ňu dňa 11.11.2025 o 8:37 hod na L. P. XXXX/XXXB A. O. V. na verejnom priestranstve verbálne nevyprovokovane zaútočil. Po tom, čo sa navzájom pozdravili „Dobré ráno“, navrhovateľka prehovorila na odporcu: „Prosím Vás...“, na čo jej odporca odpovedal: „Né prosím Vás, už sem Vás dal k soudu, tak si počkejte na obsílku. Přestaňte otravovat moji ženu, nebo bude zle, co si myslíte, že se přristehujete a budete buzerovat, nééé? Tě chytnu za hubu a uvidíš. Kundo! Že Prosím ťe.“ Podľa navrhovateľky odporca svojim verbálnym atakom zrejme narážal na minulú udalosť, keď bol spoluvlastník bytu navrhovateľky Ľ. H., slušne požiadať partnerku odporcu, aby v byte neboli takí hluční. O iných sporoch, žalobách, súdnych zásielkach a podobne nemá navrhovateľka žiadnu vedomosť, s rodinou odporcu nemali žiadne konflikty, hádky. Navrhovateľka uviedla, že odporca je osoba trestaná na území Českej aj Slovenskej republiky, ide teda o osobu majúcu sklon prekračovať nielen spoločenské, ale aj zákonné normy. Dala do pozornosti, že okrem hrubej urážky (označenie „kundo“) vyslovil voči navrhovateľke aj vyhrážky fyzickým násilím („Tě chytnu za hubu a uvidíš.“). Podľa navrhovateľky takéto hrubé správanie odporcu, naviac k žene, v nej objektívne vyvoláva a aj skutočne vyvolalo obavu z možného fyzického útoku zo strany odporcu. Podľa navrhovateľky preto jestvuje naliehavá potreba neodkladnej úpravy pomerov medzi odporcom a ňou spočívajúca v zákaze priblíženia na 10 metrov,

teda na dostatočnú bezpečnú vzdialenosť, ktorá umožňuje aj únik v prípade pokusu o jej prekročenie. Súčasne je podľa navrhovateľky potrebné zakázať odporcovi voči nej ústnu komunikáciu, pretože neprípustnými a protiprávnymi sú aj urážky a vyhrážky fyzickým násilím, ktoré nikto nie je povinný znášať. Slovný atak odporcu voči nej bol impulzívny, nevyprovokovaný a išlo o zjavne nekontrolovaný výron negatívnych emócií. Zo správania odporcu, ako aj z predchádzajúcej delikventnej histórie je podľa navrhovateľky zrejmé, že ide o osobu so zníženou racionálnou kontrolou správania, čo posilňuje obavu zo zopakovania protispoločenského správania. Navrhovateľka je toho názoru, že takéto obmedzenia uložené odporcovi by boli primerané nebezpečenstvu, ktoré jej z jeho strany hrozí. Navrhovateľka mala za to, že potreba jej ochrany pred verbálnym aj fyzickým napadnutím prevažuje nad právom odporcu voľne sa pohybovať a jeho právom na slobodu prejavu, pričom požadovaný zásah do jeho práva považovala za minimálny, pretože zákaz priblíženia k nej mu nijako neznemožňuje pohybovať sa kdekoľvek inde a zákaz ústne s ňou komunikovať mu nijako nebráni uplatňovať svoju slobodu prejavu voči akejkoľvek inej osobe. Navrhovateľka tiež poukázala na tú skutočnosť, že osobitný záujem odporcu na komunikovaní práve s ňou a približovaní sa práve k nej neexistuje. Do svojho bytu môže odporca vstupovať bez toho, aby sa približoval ku vchodu do bytu navrhovateľky. Za daných okolností podľa navrhovateľky niet dôvodu na mimoriadnu ochranu práv odporcu, ale naopak, je dôvod extenzívne chrániť navrhovateľku, ktorej zo strany odporcu hrozí verbálne aj fyzické napadnutie. 3. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia súd prvej inštancie právne posúdil podľa , CSP, , 2 .

4. Neodkladné opatrenie považoval za v zásade prípustné iba v dvoch prípadoch, a to pri potrebe bezodkladne upraviť pomery a pri obave, že exekúcia bude ohrozená. Uviedol, že o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia môže súd rozhodnúť aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. V konaní o prejednaní návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia na včasné zabezpečenie neodkladnej úpravy nemal za nevyhnutné vykonať dôkazy ako v konaní vo veci samej, s tým, že pri ich zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený na dokazovanie, čo pre krátkosť času zvyčajne ani nie je dobre možné. Na ich nariadenie považoval za postačujúce, ak účastník osvedčí potrebu nevyhnutnej neodkladnej ochrany práv a právom chránených záujmov a tiež označil za splnenú zákonnú podmienku nariadenia neodkladného opatrenia, ak sa osvedčí alebo preukáže aspoň jeden z vyššie uvedených dôvodov na jeho nariadenie. Pre úspešnosť návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia mal za nevyhnutné, aby boli aspoň osvedčené (teda nemusia byť nepochybne preukázané) základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť neodkladná ochrana, ale i osvedčenie, že je dané nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy.

5. Vychádzajúc z ust. , podľa ktorého neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby sa na určenú vzdialenosť nepribližovala alebo iba obmedzene približovala k osobe, ktorej telesná integrita alebo duševná integrita môže byť jej konaním ohrozená. Uvedené neodkladné opatrenie je podľa súdu prvej inštancie účinným prostriedkom preventívneho riešenia problematiky násilia a patrí medzi právne nástroje, ktoré umožňujú rýchlu právnu úpravu situácie, ktorá smeruje k ochrane osôb, ktoré sa ocitnú v pozícii obetí násilia. Právo nebyť vystavený násiliu alebo jeho bezprostrednej hrozbe označil za základné ľudské právo. Právo každej osoby na ochranu pred akoukoľvek formou násilia vyvodil nielen z , ale aj z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, medzi ktoré patrí najmä Všeobecná deklarácia ľudských práv, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Deklarácia OSN o odstránení násilia páchaného na ženách a iné. Za násilie mal pritom za potrebné považovať akýkoľvek útok vedený voči fyzickej osobe alebo aj psychickej integrite človeka, ktoré spôsobuje tejto osobe ujmu. Účelom tohto ustanovenia je podľa súdu prvej inštancie poskytnúť ohrozenej strane neodkladnú ochranu, prípadne zabrániť ďalšiemu zhoršovaniu jej postavenia aj za cenu, že skutkový stav veci nie je náležite zistený. Konštatoval, že pred nariadením neodkladného opatrenia podľa ustanovenia postačuje, ak je osvedčená možnosť ohrozenia telesnej alebo duševnej integrity. Osvedčenie možného ohrozenia telesnej alebo duševnej integrity podľa súdu prvej inštancie znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce), pričom postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná.

6. Súd prvej inštancie konštatoval, že pojem integrita je z jazykovedného hľadiska definovaný ako celistvosť, neporušenosť, osobná istota a bezpečnosť, pričom k ohrozeniu alebo narušeniu telesnej

alebo duševnej integrity človeka dochádza pôsobením násilia, pričom pojem násilia ako taký nie je nikde vo všeobecne záväznom právnom predpise formulovaný, avšak jeho základným charakteristickým znakom je úmysel. Uviedol, že násilie je následkom istého druhu ľudského konania, ktoré je zámerné. Ide o telesnú, aj duševnú ujmu. Hoci definície násilia sú rozdielne, spájajú ich podľa súdu prvej inštancie aj spoločné črty. Násilím je podľa neho každá forma ubližovania, prejavu nadvlády, vyhrážania sa, zneužívania moci, fyzického a sexuálneho nátlaku. Násilie nie je konflikt, v konflikte sa stretnú rovnocenné strany, kým násilie je, keď jedna strana zneužije prevahu moci. Násilím charakterizoval každý čin, ktorého následkom je, že obeť robí niečo, čo nechce robiť, alebo jej bráni robiť niečo, čo chce robiť, prípadne v nej vyvoláva strach. Násilie nemusí obsahovať fyzický kontakt s obeťou, pretože zastrašovanie, slovné vyhrážky a psychické násilie môžu mať rovnako silné následky. Psychické násilie je podľa súdu prvej inštancie každé správanie, ktoré priamo narúša slobodnú vôľu a sebaúctu iného človeka. Nezanecháva síce žiadne viditeľné poranenia, napriek tomu môže byť najhoršou formou násilia. Je zvlášť účinné, ak sa spája s fyzickým násilím. Za osobitnú formu násilia označil sekundárnu viktimizáciu - druhotné ubližovanie. Násilím je podľa súdu prvej inštancie aj nezabránenie násiliu.

7. Z Výpisu z Listu vlastníctva č. XXXX pre okres M., obec O. V., katastrálne územie O. V., predloženého navrhovateľkou, súd prvej inštancie vyvodil, že vlastníkom bytu č. X, nachádzajúceho sa na prízemí bytového domu vchod XXXB je navrhovateľka a pán Ľ. H. (každý v polovici) a vlastníkmi bytu č. X, na X. poschodí bytového domu vchod XXXB sú Q. a T. S. o spoluvlastníckom podiele 1/1. Zo Záznamu o podaní oznámenia spísaného na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Pezinku zistil, že navrhovateľka podala oznámenie na svojho suseda - odporcu. Konštatoval, že obsahovo je oznámenie o priestupku v podstate totožné so skutkovým opisom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. K návrhu navrhovateľka priložila článok z iDNES.cz s názvom: Bývalý vězeň běžně volá kamarádúm do vězení, pričom bývalý väzeň je odporca. Tiež konštatoval, že navrhovateľka navrhla, aby si súd prvej inštancie vyžiadal Výpis z registra trestov Českej republiky, Výpis z registra trestov Slovenskej republiky, Výpis z evidencie priestupkov v Českej republike, Výpis z evidencie priestupkov v Slovenskej republike, Správu o osobe z Obvodného oddelenia PZ v Pezinku, Meisslova 5, Pezinok.

8. Vzhľadom na navrhovateľkou popísaný skutkový stav ako aj na priložené listinné dôkazy a videozáznam, dospel súd prvej inštancie k názoru, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia nie je dôvodný a považoval za potrebné ho zamietnuť. Zaujal názor, že Záznam o podaní oznámenia zo dňa 01.12.2025 osvedčuje podanie oznámenia o verbálnom útoku odporcu tri týždne po incidente (11.11.2025). Novinový článok „Bývalý vězeň běžně volá kamarádúm do vězení“ zo dňa 03.06.2006 osvedčuje podľa súdu prvej inštancie len to, že odporca v minulosti vykonával trest odňatia slobody, čo bez ďalšieho nepovažoval za významné na rozhodnutie súdu, bez vedomosti o konkrétnom trestnom čine, za ktorý bol odporca odsúdený, naviac keď vykonával trest odňatia slobody pred 20 rokmi. Videozáznam podľa súdu prvej inštancie osvedčuje priebeh incidentu, ktorý sa odohral medzi navrhovateľkou a odporcom a osvedčuje neadekvátnu, nevhodnú, vulgárnu, útočnú reakciu odporcu po tom, čo ho navrhovateľka oslovila. Súd prvej inštancie toto správanie odporcu morálne odsúdil, považoval ho prinajmenšom za hrubé, stotožnil sa s navrhovateľkou, že sa jedná o verbálny útok na jej osobu, avšak vyhodnotil, že nedosahuje takú intenzitu, z ktorej by mohol vyvodiť osvedčenú možnosť ohrozenia telesnej alebo duševnej integrity navrhovateľky. Súd prvej inštancie pri vyhodnocovaní správania odporcu prihliadol na skutočnosť, že to bola navrhovateľka, ktorá prvotne oslovila odporcu a iniciovala komunikáciu s ním (čo však samozrejme jeho nevhodnú reakciu neospravedlňuje), odporca však nebol tým, kto by aktívne vyhľadával navrhovateľku a dával podnet k interakcii medzi navrhovateľkou a odporcom, čo napokon uvádza aj samotná navrhovateľka, podľa ktorej „osobitný záujem odporcu na komunikovaní práve s ňou a približovaní sa práve k nej neexistuje.“

9. Súd prvej inštancie prihliadol k fyzickému správaniu odporcu a jeho neverbálnemu správaniu počas svojho výroku „tě chytnu za hubu a uvidíš. Kundo!“ Uviedol, že inak by totiž posudzoval tento výrok v spojení s fyzickým násilím alebo aspoň fyzickou blízkosťou odporcu k navrhovateľke, avšak vychádzal z toho, že v tomto prípade odporca kráčal smerom od navrhovateľky, v komunikácii s navrhovateľkou nechcel pokračovať, týmto spôsobom ju ukončil. Tiež prihliadol na skutočnosť, že navrhovateľka svoj návrh odôvodňuje jediným incidentom, žiadne ďalšie iné čiastkové konanie odporcu, ktorým by ohrozoval jej duševnú alebo telesnú integritu, navrhovateľka neuviedla. Vyhodnotil, že navrhovateľka teda neosvedčila dôvodnosť bezodkladnej úpravy vzťahov medzi stranami takými rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré by nasvedčovali tomu, že zo strany odporcu dochádza ku konaniu, ktorým môže

byť telesná alebo duševná integrita navrhovateľky ohrozená, čím dospel záveru o nelegálnosti (z hľadiska potreby, naliehavosti, primeranosti) požadovaného neodkladného opatrenia.

10. Záverom súd prvej inštancie posúdil, že navrhovateľka neosvedčila, že by správaním odporcu bola ohrozená jej telesná alebo duševná integrita do takej miery, aby to vyžadovalo okamžitý zásah a nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým by sa zasiahlo do práv odporcu obmedzením jeho garantovaných práv, ku ktorým patrí aj sloboda pohybu. Poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého pred rozhodnutím súdu o neodkladnom opatrení nie je z dôvodu krátkosti času priestor pre vykonanie dokazovania v rozsahu vyžadovanom v základnom konaní, pričom zároveň nesmú existovať vážnejšie pochybnosti o potrebe tejto úpravy, a preto rozsah dokazovania je zúžený vzhľadom na účel a podstatu neodkladného opatrenia a nevykonáva sa dokazovanie v rozsahu ako v základnom konaní. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. júna 2019, sp. zn. ). Návrhy navrhovateľky na vyžiadanie výpisov z registra trestov ČR, SR, výpisov z evidencie priestupkov ČR, SR, Správy o osobe z OO PZ v Pezinku považoval v režime konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia za nedôvodné, keď o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd rozhoduje na základe návrhu a pripojených dôkazov, na vykonanie ďalšieho dokazovania nie je vzhľadom na 30 - dňovú lehotu na rozhodnutie časový priestor.

11. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspechu v konaní podľa tak, že odporcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal, vzhľadom k tomu, že odporcovi žiadne trovy nevznikli.

12. Proti tomuto uzneseniu podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie, v ktorom namietala, že v konkrétnosti tohto prípadu súd prvej inštancie nedokonalosť obete, ktorá teda nie je hodná ochrany, vzhliadol v tom, že práve navrhovateľka bola tou, ktorá si dovolila ako prvá osloviť odporcu. Síce iba dvoma úplne nekonfliktnými zdvorilostnými frázami „Dobré ráno.“ a „Prosím vás...“, čím sa však zrejme podľa súdu prvej inštancie úplne zbavila práva na ochranu. Odôvodnenie napadnutého uznesenia označila za zjavne nedostatočné. Súdu prvej inštancie vytkla, že iba šikovne naznačuje, vôbec však nevysvetľuje, ako konkrétne tieto dve frázy vyslovené navrhovateľkou by ju mali zbavovať práva na poskytnutie ochrany. Mala za to, že takéto vysvetlenie ani neexistuje a ide iba o typické spochybňovanie obete, teda snahu vyvolať dojem, že svoju úlohu dokonalej obete nezvládla. Vytkla súdu prvej inštancie, že podľa neho bez právneho významu by dokonca bolo aj to, ak by vyhrážkam a urážkam odporcu predchádzala konfliktná či iritujúca komunikácia zo strany navrhovateľky, čo sa však v žiadnom prípade nestalo. Hrubé urážky, dokonca voči žene a vyhrážky fyzickým násilím považovala v právnom štáte za absolútne neprípustné a nie sú chránené ani slobodou prejavu. Uviedla, že z jej strany pritom išlo o veľmi zdržanlivú a úctivú komunikáciu. Súdu prvej inštancie vytkla, že vôbec prikladá relevanciu tomu, že navrhovateľka ako prvá oslovila odporcu. Namietala, či prvotné oslovenie agresora zo strany obete mu vystavuje právny bianko šek na akýkoľvek obsah jeho komunikácie? Na veci podľa nej nič nemení skutočnosť, že súd prvej inštancie v odôvodnení správanie odporcu „morálne odsúdil“, keď ho „neodsúdil“ aj právne, nariadením neodkladného opatrenia na ochranu navrhovateľky. Výrokom svojho rozhodnutia podľa nej protiprávne konanie odporcu v skutočnosti aproboval. Pokiaľ súd prvej inštancie cituje z návrhu navrhovateľky „podľa ktorej „osobitný záujem odporcu na komunikovaní práve s ňou a približovaní sa práve k nej neexistuje.“, namietala, že ide o úmyselnú dezinterpretáciu slov navrhovateľky a ich zámerné a premyslené vytrhnutie z kontextu. Vysvetľovala, že totiž tieto slová použila v texte testu proporcionality, v rámci ktorého sa vážia právne záujmy, nie psychologické túžby. Zdôraznila, že odporca teda nemá osobitný, resp. vôbec žiaden právny záujem s navrhovateľkou akokoľvek komunikovať a už vôbec sa k nej približovať. Či má aj takúto túžbu nevedno, navrhovateľka však netvrdila, že ju odporca neodbytne vyhľadáva, ale že sa jej v situácii pokusu o bežnú susedskú komunikáciu bez zábran a s úplnou samozrejmosťou vyhrážal fyzickým násilím, čo v nej vzbudzuje obavu a túto obavu určite nevylúči nádej, že ak odporcu ani nepozdraví, tak už ju nebude ani urážať, ani ju fyzicky nenapadne. Odporca totiž reagoval úplne morálne odbrzdene na doslova úctivú komunikáciu zo strany navrhovateľky, teda fakticky bez akéhokoľvek podnetu, ktorý by takéto odbrzdené správanie mohol reálne vyvolať. Dnes to bolo obyčajný pozdrav, zajtra to môže byť samotná prítomnosť navrhovateľky. Súdu prvej inštancie vytkla, že použil obvyklú reakčnú schému štátnych orgánov na spôsob „príďte, až keď vám niečo urobí“. Neodkladné opatrenia však má podľa nej takémuto scenáru zabrániť. Vyslovila názor, že sa rozšírila falošná predstava o demokracii, podľa ktorej sa na orgány so žiadosťou o ochranu môžu obracať iba dokonalé obete a vlastne nech sa radšej ani neobracajú, lebo orgány majú iné úlohy, ako poskytovať ochranu nejakým

obetiam, oni predsa chránia tajomný štátny záujem, aj keď v skutočnosti iba praktizujú cargo kult. Súdu prvej inštancie vytkla, že sa svojimi úvahami na tému, akým smerom kráčal odporca v čase vyslovenia vyhrážky, dostal na pôdu trestného práva. Táto okolnosť by totiž podľa nej mala právny význam iba pre posúdenie, či bola hrozba útoku v danom momente bezprostredná a teda či bola naplnená skutková podstata trestného činu, napríklad nebezpečného vyhrážania. Na účely nariadenia preventívneho neodkladného opatrenia na ochranu navrhovateľky však nemala za rozhodujúce, či jestvovala hrozba v danom okamihu, ale či jestvuje vo všeobecnosti. V tomto smere podľa nej nezostáva nič iné, než vychádzať z vlastných slov odporcu, ktoré sú, aj vzhľadom na svoju zjavnú a značnú fyzickú prevahu nad navrhovateľkou, spôsobilé vzbudiť a aj vzbudili obavu z uskutočnenia budúceho fyzického útoku. O to viac, že odporca reagoval vyhrážkami úplne spontánne, impulzívne, bez zjavnej príčiny, teda ide z jeho strany ide zaužívaný spôsob komunikácie, akýsi modus operandi na presadzovanie svojich záujmov a zastrašovanie každého, kto koná v rozpore s jeho predstavami, napríklad nie je úplne stotožnený s obťažovaním extrémnym hlukom zo strany rodiny odporcu. Inak povedané, vyhrážky násilím sú zjavne pre odporcu prvou voľbou a to hlavne voči osobám, nad ktorými má fyzickú prevahu. Pokiaľ súd prvej inštancie tiež vyčíta navrhovateľke, že oznámenie o priestupku vykonala až po 3 týždňoch od incidentu, vytkla mu, že sa pokúša hľadať dokonalú obeť, čo je však snaha právne zbytočná, pretože aj nedokonalá obeť má právo na ochranu. Súdu prvej inštancie vytkla, že sa však skutkovo mýli, že navrhovateľka podala oznámenie až dňa 01.12.2025 a ani sama navrhovateľka nič také netvrdila, ergo neuviedla takéto skutkové tvrdenie, nakoľko ide o skutkovú okolnosť podľa nej irelevantnú. Navrhovateľka oznámenie o priestupku podala písomne dňa 25.11.2025 a záznam o podaní oznámenia spísaný na OO PZ Pezinok je iba prejavom rozšírenej praxe orgánov, ktoré aj písomne podané oznámenia duplikujú dodatočným spisovaním záznamu. Neodkladné opatrenie je podľa nej však neodkladné nie preto, lebo návrh treba podať neodkladne, ale preto, lebo súd o ňom má rozhodovať neodkladne, pričom zákon pre tento typ neodkladného opatrenia definuje neodkladnosť ako 30 dní. Pokiaľ by sa však zákonné časové vymedzenie neodkladnosti aplikovalo aj na podanie oznámenia, tak podanie oznámenia aj podanie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia po 2 aj 3 týždňoch od incidentu by bolo vykonané neodkladne. Odmietnutie dôkazného návrhu na vyžiadanie výpisov (odpisov) z registra trestov a priestupkov zo SR a ČR, argumentujúc, že na takéto dokazovanie nie je vzhľadom na 30 dňovú zákonnú lehotu priestor, označila za zjavne zavádzajúce, keď súd prvej inštancie predovšetkým rozhodol už po 15 dňoch, aj keď zákonná lehota je 30 dní. Sám súd prvej inštancie si teda spôsobil domnelú časovú tieseň. Takýto postup pritom vôbec nebol na prospech navrhovateľky, pretože táto sa nedomáhala rýchleho zamietnutia, ale rýchlej ochrany a to s dôrazom na slovo ochrana. Ako dlho trvá získanie výpisov z ČR navrhovateľka nevie. Vyžiadanie výpisov aj odpisov z registra trestov a z registra priestupkov SR je však pre slovenský súd vecou okamihu a určite to netrvá dlhšie ako 30 dní. Argumentáciu súdu prvej inštancie v tomto smere mala za zjavne vecne nesprávnu a účelovú. Pokiaľ ide o záver súdu prvej inštancie, že „Novinový článok „Bývalý vězeň běžne volá kamarádum do vězení“ zo dňa 03.06.2006 osvedčuje len to, že odporca v minulosti vykonával trest odňatia slobody, čo bez ďalšieho nemá význam na rozhodnutie súdu, bez vedomosti o konkrétnom trestnom čine, za ktorý bol odporca odsúdený, naviac keď vykonával trest odňatia slobody pred 20 rokmi,“ namietala, že tento novinový článok dosvedčuje, že odporca je človek s väzenskou skúsenosťou, čo okrem iného podľa nej znamená, že v minulosti porušil zákon závažným spôsobom, nakoľko v tzv. modernom právnom štáte, musí delikvent vynaložiť značné úsilie, aby mu nebol uložený iba podmienečný trest. Ozrejmiť celú kriminálnu kariéru odporcu, ktorá aj po uvedenom výkone trestu pokračovala, mali práve výpisy z príslušných registrov, ktoré súd prvej inštancie odmietol vyžiadať. V neposlednom rade predmetný novinový článok podľa nej preukazuje, že odporca je človekom značne impulzívnym, zákerným a sebestredným, pričom jeho spôsob komunikácie s navrhovateľkou ukazuje, že sa tieto jeho negatívne povahové črty plynutím času iba zhoršili. V článku je totiž citovaný odporca, ktorý uviedol, že novinárov informoval a priviedol na miesto, aby im ukázal, že vo väzenskom zariadení majú jeho bývalí spoluväzni protiprávne k dispozícii mobilný telefón a učinil tak preto, aby sa pomstil väzenskému personálu za svoje domnelé krivdy. Vôbec mu pritom nezáležalo na tom, že súčasne uškodí aj svojím bývalým spoluväzňom. Jeho motívom zjavne nebola ani akási náhla túžba po dodržiavaní pravidiel, pretože v takom prípade by vykonal oznámenie príslušným orgánom, namiesto snahy vyvolať senzáciu. Odporca je teda podľa navrhovateľky osobou značne nevyspytateľnou, zákernou, pomstychtivou a impulzívnou. Na takéto závery nie je potrebný ani psychologický posudok, ale ide o úvahy, aké robia trestné súdy úplne bežne, keď vyhodnocujú motív obžalovaných a dôveryhodnosť svedeckej výpovede. Ide teda o úvahy, na ktoré je odborne spôsobilý aj sudca v civilnom konaní. Záverom zopakovala, že v teste proporcionality odporca svojím vlastným konaním prevážil váhu vo svoj neprospech tým, že navrhovateľku hrubým spôsobom slovne atakoval, vrátane vyhrážky fyzickým násilím. Nariadením neodkladného opatrenia v zmysle návrhu

odporca podľa nej utrpí iba ujmu nepatrnú, keďže nemá žiaden legitímny právny záujem na približovaní sa k navrhovateľke a komunikovaní s ňou. Na druhej strane navrhovateľke podľa nej hrozí, v prípade nenariadenia neodkladného opatrenia, fyzické násilie aj slovné obťažovanie. Test proporcionality podľa nej jednoznačne vychádza v neprospech odporcu, ktorý situáciu potreby doslova nepatrného zásahu do svojich práv vyvolal svojim aktívnym protiprávnym konaním. Na základe uvedeného navrhovateľka žiada, aby bolo uznesenie súdu prvej inštancie zmenené tak, že jej návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bude v celom rozsahu vyhovené.

13. Odporca v rámci svojho vyjadrenia k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a k odvolaniu navrhovateľky odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnuté uznesenie ako vecne a právne správne potvrdil. Pokiaľ ide o všeobecné východiská a právny rámec dal do pozornosti znenie ust. , ako aj, že podľa musí navrhovateľ hodnoverne osvedčiť existenciu nároku, potrebu jeho bezodkladnej ochrany a primeranosť navrhovaného zásahu. Neodkladné opatrenie označil za výnimočný procesný inštitút, ktorý predstavuje dočasný a intenzívny zásah do práv účastníkov, a preto musí byť vykladaný reštriktívne. Uvedené zásady sú podľa neho v judikatúre uplatňované konzistentne. Odporca sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že v predmetnej veci nebola preukázaná neodkladnosť ani existencia bezprostrednej hrozby, ktorá by odôvodňovala nariadenie neodkladného opatrenia. Za rozhodujúcu okolnosť mal časový odstup medzi tvrdeným incidentom, podaním oznámenia a samotným návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia. Takýto odstup podľa neho objektívne vylučuje naliehavosť, ktorá je základným predpokladom aplikácie a nasl. . Ak by skutočne existovala bezprostredná hrozba ujmy, návrh by musel byť podľa neho podaný bezodkladne, čo sa nestalo. Mal za to, že odvolanie navrhovateľky v tomto smere neuvádza žiadne nové skutkové ani právne okolnosti, ktoré by tento zásadný nedostatok odstránili. Odporca odmietol tvrdenia navrhovateľky o tom, že by aktívne vyhľadával kontakt alebo inicioval konfliktné situácie. Zo skutkového stavu vyvodil, že odporca sa v rozhodnom čase zdržiaval na súkromnom pozemku a nemal úmysel vstupovať do komunikácie s navrhovateľkou. Odporca zároveň uviedol, že kontakt s navrhovateľkou nevyhľadáva, konfliktné situácie neiniciuje a jeho konanie smerovalo k zníženiu napätia, nie k eskalácii. Prípadná odlišná interpretácia skutkového deja zo strany navrhovateľky podľa neho predstavuje subjektívne hodnotenie, ktoré samo osebe nemôže nahradiť zákonné podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia. K testu proporcionality ( ) konštatoval, že podľa ustálenej aplikačnej praxe je súd povinný pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení vykonať test proporcionality, teda zvážiť, či navrhovaný zásah sleduje legitímny cieľ, je nevyhnutný a je primeraný vo vzťahu k zásahu do práv druhej strany. Vyjadril názor, že v danom prípade by nariadenie zákazu priblíženia a zákazu kontaktu predstavovalo významný zásah do základných práv odporcu, najmä práva na slobodu pohybu, práva na súkromný a rodinný život. Uviedol, že sa dlhodobo zdržiava mimo územia Slovenskej republiky, často aj mimo Európskej únie, a do miesta bydliska sa vracia výlučne za účelom výkonu rodinného života. Za týchto okolností považoval tvrdenia o systematickom ohrozovaní navrhovateľky za nelogické a skutkovo neudržateľné. K dôkaznému bremenu navrhovateľky v zmysle mal za to, že navrhovateľka neosvedčila bezprostrednú hrozbu ujmy, neosvedčila potrebu okamžitého zásahu a nepredložila dôkazy, ktoré by odôvodňovali výnimočný zásah do práv odporcu. Odvolanie je podľa neho založené prevažne na domnienkach a hodnotiacich úsudkoch, nie na objektívnych skutočnostiach relevantných z hľadiska až . Návrhy navrhovateľky na vyžiadanie výpisov z registra trestov, evidencií priestupkov a správ o osobe odporcu považoval za právne irelevantné pre posúdenie podmienok neodkladného opatrenia, nakoľko podľa neho nesmerujú k preukázaniu neodkladnosti, nemajú vzťah k bezprostrednej hrozbe a predstavujú neprimeraný zásah do osobnostnej sféry odporcu. Súd prvej inštancie preto podľa neho postupoval správne, keď ich odmietol. Odporca poukázal tiež na pochybnosti o zákonnosti prípadných obrazových a zvukových záznamov, keďže v mieste nebolo zjavné a preukázané označenie monitorovania priestoru ani informácia o zaznamenávaní zvuku. Za týchto okolností mal za nevyhnutné posúdiť ich prípustnosť ako dôkazných prostriedkov, keďže dôkazy získané v rozpore s právnymi predpismi nemôžu byť bez ďalšieho použité. Na základe uvedeného odporca navrhol, aby Krajský súd v Bratislave podľa potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie a priznal odporcovi náhradu trov konania.

14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (ust. ) preskúmal vec podľa a a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

15. Účelom nariadenia neodkladného opatrenia je bezodkladná úprava pomerov strán, ktoré sú narušené resp. riešenie obavy, že exekúcia bude ohrozená, o čo však v danej veci nejde. Za podmienku

pre nariadenie neodkladného opatrenia je potrebné považovať osvedčenie zo strany navrhovateľa neodkladného opatrenia, že bez bezodkladnej úpravy právnych pomerov by bolo právo strany sporu, ktorá podáva návrh na nariadenie neodkladného opatrenia ohrozené, resp. by mu vznikla ujma, prípadne už vzniknutá ujma sa zväčšovala, a to nenapraviteľne, a navrhované neodkladné opatrenie je jediným logickým riešením na úpravu týchto ohrozených pomerov subjektov konania o tomto návrhu. prípadne, že by bola ohrozená exekúcia. Pri nariadení neodkladného opatrenia súd vychádza z naliehavosti a nutnej potreby bezodkladnej úpravy pomerov, ktorá je osvedčená iba vtedy, ak sa preukáže existencia takých konkrétnych úkonov strany sporu, voči ktorej návrh na nariadenie neodkladného opatrenia smeruje, v dôsledku ktorých sa strana, ktorá návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podáva, môže dôvodne obávať nenapraviteľnej alebo len ťažko napraviteľnej ujmy na jej strane. Zmyslom neodkladného opatrenia je poskytnúť buď ochranu oprávnenej strane sporu a zabrániť zhoršovaniu jej postavenia, a to napriek tomu, že súd nemá náležite zistený skutkový stav, keď splnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení navrhovateľa, ale je potrebné aspoň osvedčiť, a to aspoň do tej miery, že je potrebné nadobudnúť dôvodné presvedčenie o ich pravdivosti, keď pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na rýchlosti rozhodnutia pred požiadavkou úplnosti skutkových zistení. Neodkladným opatrením poskytuje súd právnu ochranu buď dočasne, alebo ako v danom prípade požaduje navrhovateľka vychádzajúc z petitu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia trvalo, nahrádzajúc konanie vo veci samej bez potreby vykonania dokazovania požadovaného v riadnom meritórnom konaní, čo je dôvodné len za osvedčenia naliehavosti situácie a vysokej intenzity osvedčenia potreby okamžitého zásahu súdu. Súd o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia rozhoduje spravidla bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania na základe skutočností osvedčených z predložených listín, čo súvisí so zjednodušeným a skráteným procesom rozhodovania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v zákonom vymedzenej lehote. Riadne dokazovanie podľa ust. a nasl. sa nevykonáva a súd môže neodkladné opatrenie nariadiť len v tom prípade, ak sú splnené základné podmienky podľa ust. . Pri rozhodovaní o nariadení neodkladného opatrenia je viazaný návrhom strany, pričom je nutné starostlivo zvážiť najmä rozsah navrhovaných obmedzení, prihliadať nielen na ochranu oprávnených záujmov toho, kto o nariadenie neodkladného opatrenia žiada, ale na druhej strane tiež prihliadnuť na ochranu toho, proti komu má navrhované neodkladné opatrenie smerovať. Pokiaľ je neodkladné opatrenie spojené so zásahom do základných ľudských práv a slobôd garantovaných SR, je možné tieto práva obmedziť iba v nevyhnutnej miere.

16. Právnym úvahám súdu prvej inštancie, na základe ktorých vzhliadol nedôvodnosť nariadenia navrhovaného neodkladného opatrenia, nemožno vytknúť nelogickosť, nepreskúmateľnosť a neudržateľnosť a odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie stotožňuje a poukazuje na ne ( ). Pre nariadenie neodkladného opatrenia sa vyžaduje hodnoverné a dostatočné opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nevyhnutnosť potreby neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami. So zreteľom na podstatu, účel a zmysel inštitútu neodkladného opatrenia nie je pre rozhodnutie o návrhu na jeho nariadenie potrebné vykonávať dokazovanie, ale splnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení navrhovateľa. Je potrebné tieto tvrdenia aspoň spoľahlivo osvedčiť a to aspoň do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a hodnovernosti, keďže pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. Pre aplikáciu inštitútu neodkladného opatrenia sa vyžaduje naliehavosť potreby predbežnej úpravy, ktorá musí byť osvedčená. Výnimočnosť tohto procesného inštitútu spočíva v tom, že dôvodnosť návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je daná vtedy, keď sa niečo deje, t. j. za osvedčenia konkrétneho správania sa odporcu navrhovateľom nesúcim dôkazné bremeno v rozsahu osvedčenia, že odporca realizuje také konkrétne správanie/ konanie, ktorým dochádza k ujme na právach navrhovateľa. Uvedený inštitút teda plní zabezpečovaciu a preventívnu funkciu. Jeho zmyslom je rýchlo a pružne riešiť situáciu, ktorá si vyžaduje okamžitý zásah súdu v jej priebehu, odôvodnený spomenutou nevyhnutnou potrebou okamžitej úpravy pomerov strán sporu hoci bez dokazovania. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd musí skúmať naplnenie zákonných formálnych a vecných predpokladov pre jeho nariadenie, keď úspech navrhovateľa neodkladného opatrenia si okrem toho vyžaduje osvedčenie takých skutočností, aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe úpravy pomerov. Aj v prípade, ak sú splnené formálne a vecné predpoklady vyžadované zákonom pre nariadenie neodkladného opatrenia, súd musí zvažovať, či v prípade jeho nariadenia nedôjde k nevyváženému zásahu do vzťahov strán sporu alebo tretích osôb, a teda posúdiť primeranosť zásahu, ktorý nariadenie neodkladného opatrenia predstavuje. Ide o tzv. zásadu proporcionality pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. O potrebe

neodkladnej úpravy teda nesmú byť vážnejšie pochybnosti. Procesnú zodpovednosť za výsledok konania (dôkazné bremeno) v tomto smere má navrhovateľ neodkladného opatrenia. Miera osvedčenia všetkých zákonných predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia sa riadi naliehavosťou situácie, teda konkrétnou situáciou, naliehavosťou tej - ktorej veci, ktorá je daná vtedy, ak aj pri prípadnom osvedčení ohrozenia nároku žalobcu tu existuje potreba bezodkladne upraviť pomery medzi stranami sporu. Pojem „potreba bezodkladne upraviť pomery medzi stranami sporu“ treba vykladať tak, že bez tejto úpravy vzťahov súdom by strane sporu hrozila ťažko napraviteľná ujma. Zmyslom neodkladného opatrenia je poskytnúť dočasnú, alebo v tomto prípade trvalú ochranu oprávnenému účastníkovi a zabrániť zhoršovaniu jeho postavenia, a to napriek tomu, že súd nemá náležite zistený skutkový stav. Musí sa prihliadať na ochranu oprávnených záujmov toho, kto o nariadenie neodkladného opatrenia žiada. Na druhej strane sa tiež musí prihliadnuť na toho, proti komu má navrhované neodkladné opatrenie smerovať, aj keď táto ochrana nemôže dosiahnuť takú intenzitu, aby prakticky znemožnila nariadenie neodkladného opatrenia.

17. Neodkladné opatrenie je výnimočným opatrením a mimoriadnym prostriedkom súdnej ochrany smerujúcim k úprave pomerov, k ovplyvneniu správania strán a k ochrane subjektu pred takým konaním, ktoré bezprostredne hrozí alebo trvá a má za následok hrozbu alebo vznik ujmy (materiálnej alebo nemateriálnej) u navrhovateľa neodkladného opatrenia. Ide o výnimočný prostriedok, keďže sa zásadne nevykonáva dokazovanie, je porušená zásada rovnosti strán konania, strany nemusia byť vypočuté a uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia je vykonateľné i bez ohľadu na jeho právoplatnosť. V konaní o nariadenie neodkladného opatrenia preto spočíva povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno výlučne na tom, kto neodkladné opatrenie navrhuje, s tým, že smeruje len k osvedčeniu tých procesných a hmotnoprávnych skutočností, ktorých pravdepodobnosť môže vyústiť do záveru o legálnosti, potrebe, naliehavosti a primeranosti nariadenia neodkladného opatrenia. Súd však nemôže nariadiť neodkladné opatrenie len na základe tvrdení jeho navrhovateľa bez osvedčenia aspoň základných skutočností umožňujúcich prijať záver o pravdepodobnosti nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy, keď neodkladné opatrenie musí byť proporcionálne prípustné. Úlohou konajúceho súdu je vyhodnotiť, či navrhovateľ osvedčil alebo neosvedčil potrebu neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami sporu a existenciu nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy, t. j. či osvedčili naliehavosť situácie alebo obavu z ohrozenia výkonu budúceho rozhodnutia, keď nie je postačujúca iba jeho subjektívna obava zo zhoršenia jeho právneho alebo faktického postavenia, ale pre účely úspechu v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia je nevyhnutné osvedčenie, že táto obava reálne hrozí v čase podania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Hrozba ujmy nemôže byť len hypotetická a práve navrhované neodkladné opatrenie musí byť logickým právnym prostriedkom slúžiacim na jej zabránenie, ktorú osvedčenosť musí uniesť navrhovateľ neodkladného opatrenia.

18. V danom prípade odvolací súd v zhode s právnym záverom súdu prvej inštancie má za to, že navrhovateľka neodkladného opatrenia neosvedčila potrebu jeho nariadenia. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie nevzhliadol osvedčenie reálnej hrozby ujmy navrhovateľke v dôsledku aktuálneho reálneho správania sa odporcu, keď navrhované neodkladné opatrenie odvolací súd posúdil ako nedôvodné aj so zreteľom na vyššie spomínanú zásadu proporcionality úpravy právnych a faktických pomerov účastníkov konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Aktuálne okamžitý súdny zásah do daných právnych vzťahov nie je naliehavý a teda ani potrebný. Rozsah navrhovateľkou odporcovi navrhovaných obmedzení spočívajúcich v jeho obmedzení práva slobody prejavu a slobody pohybu, za situácie, že účastníci konania sú susedia a každý z nich má legitímne právo relevantné nehnuteľnosti užívať, nie je primeraný a proporcionálny k rozsahu výhody požadovanej navrhovateľkou spočívajúcej v navrhovanej súdnej ochrane. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietkou odporcu, že navrhovaným neodkladným opatrením by mohol byť v neprípustnej miere ohrozený výkon práva odporcu na rodinný život, užívanie obydlia, výkon jeho povinností nájomcu a pod. Nestotožnil sa síce s jeho odvolacou argumentáciou, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia nebol iniciovaný bezprostredne a preto nespĺňa podmienku neodkladnosti a naliehavosti, nakoľko navrhovateľka tvrdí skutočnosti o narušení jej psychickej integrity v dôsledku incidentu zažitého s odporcom, t. j. strach, čo odvolací súd chápe, že tento sa môže stupňovať pri spomienke na incident a preto návrh na nariadenie neodkladného opatrenia považuje za podaný bezodkladne, avšak tvrdené skutočnosti nevyhodnotil a neposúdil za osvedčené v takej intenzite, že by vyžadovali okamžitú súdnu ochranu, a to časovo neobmedzenú a v požadovanom rozsahu, ktorý záver vysvetlil vyššie. Odvolanie navrhovateľky neuvádza, ktoré zákonné podmienky pre vyhovenie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd prvej inštancie neposúdil v danej veci správne, keď odvolanie je obsahovo skôr všeobecnou

spoločenskou obhajobou obetí psychického, prípadne fyzického násilia, s ktorou sa odvolací súd stotožňuje, avšak s tým, že táto obhajoba a argumentácia nenahrádza osvedčenie splnenia zákonných náležitostí konkrétneho zvoleného právneho prostriedku na riešenie právneho postavenia navrhovateľky v danej veci. Dôvodnosť navrhovaného neodkladného oparenia v zmysle jeho petitu nebola podľa odvolacieho súdu osvedčená vzhľadom na neosvedčenie hrozby nenapraviteľnej ujmy navrhovateľke v intenzite vyžadujúcej si okamžitú súdu ochranu v navrhovanom rozsahu, keď odvolací súd je povinný dbať na dodržanie zákonných mantinelov konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v danom prípade dokonca subsumujúceho konanie vo veci samej.

19. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa ust. potvrdil.

20. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa v spojení s . V odvolacom konaní úspešnému odporcovi nárok na ich náhradu nepriznal vyhodnotiac, že mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, nakoľko k vyjadreniu k odvolaniu navrhovateľky nedoložil plnú moc pre advokáta uvedeného v tomto vyjadrení podpísanom samotným odporcom, pričom aj na poštovej obálke je ako odosielateľ uvedený odporca.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolaciemu súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).