Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/125/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Pellu, členov senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Františka Čisovského, v spore žalobcu: Peter Marušinec - PEMA, miesto podnikania: Dukelská 1379, 085 01 Bardejov, IČO: 33527431, proti žalovanej: A. B., narodená: XX.X.XXXX, bytom: C. XXXX/XXX, XXX XX D., zastúpená advokátskou kanceláriou: Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o., sídlo: Piaristická 46/276, Trenčín 911 40, IČO: 36 837 857, o zaplatenie 3.718,65 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. - 389, zo dňa 25. júna 2012, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Bardejov, č.k. - 389, zo dňa 25. júna 2012.

II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

III. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov dovolacích konaní vedených na Najvyššom súde SR pod sp. značkami a v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. -389 z 25. júna 2012 zamietol žalobu a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej na účet jej právneho zástupcu trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 3.766,27 eur a z iných trov v sume 223,- eur v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že medzi žalobcom a žalovanou (ktorí boli v čase vzniku záväzkového vzťahu podnikateľmi) boli uzavreté Zmluvy o sprostredkovaní v dňoch 15.01.1998, 19.01.1999 a 6.01.2000, predmetom ktorých bol záväzok žalovanej (ako sprostredkovateľa) vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, že pre žalobcu (ako záujemcu) bude vyhľadávať odberateľov na jeho tovar, pričom za sprostredkovanie sa žalobca zaviazal zaplatiť žalovanej províziu. Nárok na províziu mal v zmysle zmluvy žalovanej vzniknúť až po tom, keď žalobca bude mať zaplatené za dodaný tovar, ktorého predaj sprostredkovala žalovaná. Zmluvy boli uzavreté vždy na príslušný kalendárny rok, pričom uzavretie zmlúv o sprostredkovaní, ich platnosť, obsah a ani rozsah práv a povinností z nich vyplývajúcich, neboli medzi stranami sporné. Rovnako medzi nimi nebolo sporné, že spolupráca pri sprostredkovaní obchodov prebiehala tak, že žalovaná po dohodnutí obchodu najprv žalobcovi potvrdila, že zásielka je zaplatená a následne objednala pre zásielku dopravu a zavolala pracovníčke žalobcu p. E., aby vystavila colné doklady (vyplynulo to zo zhodného tvrdenia strán na pojednávaní dňa 17.8.2010). Medzi stranami nebolo sporné ani to, že na základe objednávky zo dňa 25.11.1999 došlo k dodávke tovaru zákazníkovi - obchodnej spoločnosti B3 Music Aps v Dánsku (ďalej aj „spoločnosť B3“ alebo „odberateľ“) v celkovej hodnote 12.136,50 DM, z ktorej odberateľ zaplatil len časť vo výške 8.115 DM a zvyšok kúpnej ceny vo výške 4.021,50 DM nezaplatil. Medzi stranami nebolo ďalej sporné

ani to, že žalovaná podala žalobcovi objektívne nesprávnu informáciu ohľadom zaplatenia predfaktúry odberateľom, keď žalobcovi uviedla, že kúpna cena bola zaplatená, na čo následne došlo k dodaniu tovaru odberateľovi, aj keď kúpna cena zaplatená nebola.

3. Žalobca poukazujúc na porušenie a (ďalej aj „Obch. zák.“) žalovanou si voči nej uplatnil právo na náhradu škody, ktorá mu vznikla nezaplatením kúpnej ceny tovaru spoločnosťou B3, pričom túto škodu žalovanej vyúčtoval faktúrou č. X2001/09/7 zo dňa 29.09.2001, splatnou dňa 9.10.2001 v sume 89.723,-Sk a ďalej si voči nej uplatnil aj náklady spojené s vymáhaním spôsobenej škody, ktoré vyúčtoval žalovanej faktúrou č. X2001/10/9 zo dňa 9.10.2001, splatnou dňa 19.10.2001 v sume 22.305,-Sk. Žalovaná nespochybňovala výšku škody 89.723,-Sk ako sumu, ktorú žalobcovi nezaplatila spoločnosť B3, avšak pokiaľ ide o náklady spojené s vymáhaním tejto sumy, tieto považovala za nepreukázané, nakoľko z dokladov predložených žalobcom nevyplýva, či sa zúčastnil stretnutia s advokátskou kanceláriou v Nemecku a aký bol jeho výsledok.

4. Námietku premlčania práva žalobcu, ktorú v konaní uplatnila žalovaná, súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodnú, pretože právo žalobcu na náhradu škody bolo uplatnené včas (§ 404 ods. 1 Obch. zák.).

5. Súd poukázal na § 649 ods. 1 Obch. zák., v zmysle ktorého platí, že sprostredkovateľ neručí za splnenie záväzku tretích osôb, s ktorými sprostredkoval uzavretie zmluvy; nesmie však navrhovať záujemcovi uzavretie zmluvy s osobou, ohľadne ktorej vie alebo musí vedieť, že je dôvodná pochybnosť, že splní riadne a včas svoje záväzky zo sprostredkovanej zmluvy. Uvedené ustanovenie nadväzuje na všeobecnú oznamovaciu povinnosť sprostredkovateľa podľa § 643 Obch. zák., ktorá je súčasťou povinnosti odbornej starostlivosti, ktorú je nutné od sprostredkovateľa vyžadovať. Je však na záujemcovi, aby preukázal, že sprostredkovateľ vedel alebo musel vedieť, že je dôvodná pochybnosť, že druhá strana splní riadne a včas svoje záväzky zo sprostredkovanej zmluvy. Prípadné porušenie tejto povinnosti sprostredkovateľa zakladá jeho zodpovednosť za škodu, ktorá záujemcovi vznikla, a to vzhľadom na § 757 Obch. zák. v spojení s § 373 a nasl. Obch. zák., ak záujemca unesie dôkazné bremeno o porušení povinnosti sprostredkovateľom.

6. Žalobca tvrdenia o porušení povinnosti žalovanou, vyplývajúcej jej z § 649 ods. 1 Obch. zák. opieral o výpoveď svedkyne F. G. E., ktorá uviedla, že spoločnosť B3 bola nedôveryhodná. Jej majitelia zakladali nové spoločnosti asi so zámerom čo najmenej zaplatiť, pričom potvrdením tejto skutočnosti bol výpis z Dánskeho obchodného registra, ako aj skutočnosť, že z 8 obchodov so spoločnosťou B3 neboli všetky bezproblémové, pretože v prípade zaplatenia niektorých faktúr ubehla doba viac ako 20 dní, resp. až 2 mesiace. Výpoveď svedkyne Ing. O. K. súd prvej inštancie považoval za jej subjektívne hodnotenie dôveryhodnosti spoločnosti B3, ktoré nebolo preukázané žiadnym relevantným dôkazom. Zo skutočnosti, že spoločník spoločnosti B3 založil novú obchodnú spoločnosť nemožno vyvodiť záver, že to bolo s úmyslom vyhnúť sa splneniu záväzkov zo strany predchádzajúcej spoločnosti. Tiež skutočnosť, že žalobca sa dvakrát stretol so svedkyňou založila pochybnosť o dôveryhodnosti jej výpovede. Žalobcove tvrdenia ohľadom problémov s obchodmi so spoločnosťou B3 sú len potvrdením toho, že žalobca vedel a bol si vedomý toho, s akým obchodným partnerom vstupuje do obchodného vzťahu, a to aj v prípade obchodu, ktorý bol predmetom tohto sporu. Nemožno preto pripísať na ťarchu žalovanej a subsumovať pod ustanovenie § 649 ods. 1 Obch. zák. tie skutočnosti, o ktorých žalobca mal vedomosť v čase pred uzavretím predmetného obchodu. Je pravdou, že žalovaná potvrdila, že pred uzavretím obchodu si neoverovala dôveryhodnosť spoločnosti B3, avšak z tejto skutočnosti nemožno uzavrieť, že žalovaná vedela alebo musela vedieť o nedôveryhodnosti tejto spoločnosti. Na túto skutočnosť nemá vplyv ani to, či žalovaná získala sprostredkovaného partnera od predchádzajúceho zamestnávateľa. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca nepreukázal, že žalovaná vedela, alebo musela vedieť, že je tu dôvodná pochybnosť o splnení záväzku spoločnosťou B3 žalobcovi riadne a včas, teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom porušenia povinnosti žalovanou v zmysle § 649 ods. 1 Obch. zák. S poukazom na uvedené bolo bezpredmetné zaoberať sa ďalej tým, či časť žalobcom uplatnenej škody, týkajúca sa cestovných a poštovných výdavkov spojených s vymáhaním škody žalobcom voči spoločnosti B3, bola preukázaná. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle v spojení s (ďalej aj „OSP“).

7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Navrhol tento zmeniť a jeho návrhu vyhovieť. Súčasne žalovanú zaviazať na náhradu trov konania. Odvolanie odôvodnil jednak námietkou zaujatosti sudcu. Táto bola zdôvodnená tým, že zo strany sudcu na jeho adresu boli vysielané neprimerané a urážlivé vyjadrenia a že o výsledku sporu sa rozhodol už v čase, keď bol použitý v boji o post predsedu okresného súdu. Zápisnica z pojednávania obsahuje viacero nepresností a je otázne, či išlo o zámer alebo nedopatrenie. Ďalšie dôvody odvolania spočívali predovšetkým v tom, že nárok na náhradu škody je daný, keďže žalovaná sprostredkovala nedôveryhodného partnera, pričom o jeho nedôveryhodnosti vedela. Žalovaná zamlčala ponuku spoločnosti B3 Music Aps na zaplatenie predaného tovaru a vrátenie nepredaného tovaru. Žalovaná mala so žalobcom uzavretú dohodu, že ho bude informovať o uhradení faktúr spoločnosťou B3 Music Aps a zásielky budú odchádzať po zaplatení predfaktúry. Žalovaná podala nepravdivú informáciu o zaplatení tovaru, objednala prepravu na 14.1.2000, požiadala o vystavenie colných dokladov a zaslala zásielku odberateľovi. Vytýkal súdu prvého stupňa, že tento sa nezaoberal vo svojom rozhodnutí predovšetkým tou skutočnosťou, že žalovaná zamlčala ponuku spoločnosti B3 Music Aps zo 6.3.2000 na zaplatenie predaného tovaru a vrátenie nepredaného tovaru a že mala s ním uzatvorenú dohodu, že ho bude informovať o uhradení faktúr spoločnosťou B3 Music Aps a že zásielky budú odchádzať až po zaplatení predfaktúry, že žalovaná podala nepravdivú informáciu o zaplatení tovaru, objednala prepravu tovaru, požiadala o vystavenie colných dokladov a zásielku zaslala odberateľovi. Dôvod zamlčania týchto skutočností spočíva zrejme v tom, že žalovaná už mala vyplatenú províziu za tento obchod. Z týchto hľadísk považoval žalobca odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa za nedostatočné. Poukázal aj na to, že ak by aj žalovaná sprostredkovala dôveryhodného partnera, jej porušenie ustanovení Občianskeho a spočíva predovšetkým v porušení tých povinností, ktoré súviseli so zamlčaním ponuky spoločnosti B3 Music Aps na zaplatenie predaného tovaru a vrátenie nepredaného tovaru a toho, že ho mala informovať o uhradení faktúr spoločnosťou B3 Music Aps pred tým, než zásielka bude odberateľovi zaslaná.

8. Žalovaná vo vyjadrení na odvolanie žalobcu navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa a priznať jej náhradu trov konania. Rozsudok považovala za správny a zákonný. Pokiaľ ide o jej vedomosť o nedôveryhodnosti spoločnosti B3 Music Aps, poukázala predovšetkým na doterajšiu spoluprácu, keď medzi žalobcom a touto spoločnosťou od roku 1998 prebehlo 8 obchodov v celkovom objeme 75.510,20 DM. Z výpovede žalobcu na pojednávaní dňa 17.8.2010 vyplývalo, že sám rozhodol o tom, ktorí odberatelia jeho tovaru budú platiť tovar na predfaktúru, sám rozhodol, že to budú spoločnosti B3 Music Aps a Adagio, pričom spôsob obchodovania určil sám a aj zmluvy o sprostredkovaní uzatváral sám. Poukázala na skutočnosť, že sporné obchody žalobca uzavrel na sumu 12.136,50 DM a spoločnosť B3 Music Aps aj z tohto sporného obchodu uhradila 8.115,- DM. Z toho je vidieť, že spoločnosť zrejme nemala záujem vyhnúť sa plneniu svojich záväzkov, ako to naznačuje žalobca v podanom odvolaní. Svedčí to skôr o skutočnosti, že do problémov sa dostala až po uzavretí zmluvy so žalobcom. Mala za to, že neporušila žiadnu povinnosť vyplývajúcu z ust. a , pričom žalobca z vlastnej činnosti túto spoločnosť poznal, mal zažitý spôsob obchodovania s touto spoločnosťou. Pokiaľ sa týka tvrdenia, že žalobcovi zamlčala ponuku spoločnosti B3 Music Aps na zaplatenie nepredaného tovaru, o tom žalobcu informovala a toto jej tvrdenie možno hodnotiť ako nespochybniteľné aj s ohľadom na iné dôkazy, napr. na fax zo dňa 7.3.2000, ktorý musel byť odoslaný po dohode so žalobcom. Podstatnou okolnosťou pre posúdenie tvrdenia žalobcu je aj skutočnosť, že so spoločnosťou B3 Music Aps uzavrel dohodu o zaplatení tovaru v splátkach, čo svedčí tomu, že o všetkých skutočnostiach bol informovaný. Pokiaľ išlo o tvrdenie, že mu poskytla nepravdivú informáciu o zaplatenie predfaktúry uviedla, že toto nikdy nespochybnila. Pri poskytnutí informácii mu vždy oznámila, že vychádza z tvrdenia spoločnosti B3 Music Aps. O tejto skutočnosti žalobca vedel a mal teda vždy možnosť pri uzavretí kúpnej zmluvy postupovať štandardne ako v predchádzajúcich prípadoch.

9. O tomto odvolaní prvýkrát rozhodol Krajský súd v Prešove ako vtedy príslušný odvolací súd (Rozsudkom č.k. -510 zo dňa 21. júna 2018), ktorý po preskúmaní napadnutého rozhodnutia konštatoval, že súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom porušenia povinností žalovanou, v dôsledku čoho potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle . Zároveň sa stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie dodal skutočnosti vedené v odseku 9.1 tohto odôvodnenia.

9.1. Žalobca si uplatnil voči žalovanej nárok na náhradu škody, pričom zodpovednosť žalovanej vyvodzoval z porušenia zmluvných povinností, vyplývajúcich zo zmluvy o sprostredkovaní, ktorých

porušenie je zrejmé z § 649 ods. 1 Obch. zák., t. j. že sprostredkovateľ neručí za splnenie záväzku tretích osôb, s ktorými sprostredkoval uzavretie zmluvy; nesmie však navrhovať záujemcovi uzavretie zmluvy s osobou, o ktorej vie, alebo musí vedieť, že je dôvodná pochybnosť, že splní riadne a včas svoje záväzky zo sprostredkovanej zmluvy. Odvolací súd zdôraznil, že vzhľadom na tú okolnosť, že v predchádzajúcom období žalobca obchodoval so spoločnosťou B3, v niekoľkých prípadoch, je zrejmé, s akým partnerom obchodoval, dokonca žiadal, aby pred dodaním tovaru tento obchodný partner zaplatil za tovar, teda informácia o dôveryhodnosti obchodného partnera nebola nová. Uvedené zdôraznil so zreteľom na § 376 Obch. zák., podľa ktorého poškodená strana nemá nárok na náhradu škody, ak nesplnenie povinnosti povinnej strany bolo spôsobené konaním poškodenej strany alebo nedostatkom súčinnosti, na ktorú bola poškodená strana povinná. Žalobca pred uzavretím obchodu so spoločnosťou B3 v súvislosti s objednávkou zo dňa 25.11.1999 vedel, s akým obchodným partnerom obchod uzatvára, a to vzhľadom na predchádzajúce obchodné prípady a preto bolo tiež jeho povinnosťou kontrolovať, či za uvedený tovar je pred jeho dodaním zaplatené. Takejto povinnosti sa ako predávajúci v nijakom prípade nemôže zbaviť. Pokiaľ sa odvolával na porušenie ďalších povinností žalovanou, odvolací súd poukázal na § 373 Obch. zák. a na obsah zmluvy o sprostredkovaní konštatujúc, že žalobcom tvrdené povinnosti žalovaná zo zmluvy nemala. Z tohto dôvodu jej zodpovednosť by prichádzala do úvahy len vtedy, keby porušila povinnosti, ktoré jej vyplývali zo záväzkového vzťahu, ktorý uzavrela so žalobcom. Takéto žalobcom tvrdené povinnosti (povinnosť informovať ho o zaplatení predfaktúry, resp. informovať ho o zaplatení predaného tovaru a vrátení nepredaného tovaru) však zo zmluvy o sprostredkovaní pre ňu nevyplynuli. Odvolací súd poukázal ďalej aj na to, že časť nároku na náhradu škody nebola žalobcom vôbec preukázaná. Jedná sa tú o časť nároku, ktorá súvisí s nákladmi, ktoré žalobcovi vznikli v súvislosti s uplatnením jeho nároku voči spoločnosti B3, vrátane súvisu cesty do advokátskej kancelárie v Nemecku. Ďalej zdôraznil, že nárok žalobcu bol založený na tom, že vymáhanie kúpnej ceny od spoločnosti B3 by znamenalo vyššie náklady ako vymoženie jeho pohľadávky, čo však ale žalobca v priebehu konania vôbec nepreukázal, rovnako ako nepreukázal to, že uplatnenie pohľadávky na zaplatenie zvyšku kúpnej ceny voči spoločnosti B3 by bolo neúspešné. Odvolací súd upriamil pozornosť na to, že ustanovenie § 649 ods. 1, 2 Obch. zák. je dispozitívnym ustanovením v zmysle § 263 ods. 1 Obch. zák., čo znamená, že všetky povinnosti, ktoré žalovaná mala, boli vymedzené v zmluve o sprostredkovaní, a teda z hľadiska porušenia jej právnej povinnosti je treba vychádzať práve zo zmluvy o sprostredkovaní, v ktorej povinnosti, porušenie ktorých žalobca vytýkal žalovanej, nie sú uvedené.

10. Žalobca podal vo veci dovolanie, na základe čoho Najvyšší súd SR svojim uznesením č.k. zo dňa 23. júna 2022 rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie zrušil.

10.1. Dovolací súd vo svojom rozhodnutí uložil dvolaciemu súdu povinnosť zaoberať sa otázkou, či medzi žalobcom a žalovanou (ne)bola uzavretá aj tzv. nepomenovaná zmluva o tom, že žalovaná bude žalobcu informovať o zaplatení predfaktúry a tovar bude odoslaný odberateľovi až po jej zaplatení a v kladnom prípade následne aj otázkou, či žalovaná (ne)porušila povinnosti, dôsledkom ktorých žalobcovi vznikla ním tvrdená škoda.

10.2. Dovolací súd odvolaciemu súdu vytkol, že sa nezaoberal argumentáciou žalobcu, v zmysle ktorej žalovaná získavala odberateľov nezákonným spôsobom (ich adresy mala od svojho predchádzajúceho zamestnávateľa Q-NOVA, a. s.), pričom poukázal na to, že žalovaná oslovovala odberateľov pod vymysleným menom, resp. pod menom žalobcu, pričom žalobca už v rámci podaného odvolania namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil zásadnú otázku ohľadne spôsobu získania spoločnosti B3 žalovanou. K tomuto dovolací súd poukázal na tvrdenie žalobcu, že takouto činnosťou nemožno sprostredkovať legitímneho a dôveryhodného partnera v zmysle a .

10.3. Dovolací súd tiež ako dôvodnú označil aj dovolaciu námietku žalobcu v tom zmysle, že odvolací súd sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu ako odvolateľa, ktorou sa domáhal posúdenia konkrétneho konania žalovanej (zamlčanie ponuky odberateľa B3, že zaplatí za predaný tovar a nepredaný tovar vráti) ako porušenia všeobecnej prevenčnej povinnosti, zakotvenej v , ktorá povinnosť sa (s prihliadnutím na , druhú vetu ) vzťahuje aj na účastníkov obchodno-právnych vzťahov.

10.4. Ďalej dovolací súd vo vzťahu k náhrade škody pozostávajúcej z nákladov, ktoré mali vzniknúť žalobcovi formou cestovných a poštových výdavkov súvisiacich s vymáhaním škody voči spoločnosti B3 a k záveru súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu uviedol o nepreukázaní opodstatnenosti týchto nákladov, poukázal nato, že ani na jednom zo svojich pojednávaní odvolací súd nevykonával dokazovanie ohľadom vzniku, resp. existencie a výšky uplatnenej škody.

11. Žalobca súvislosťami so závermi dovolacieho súdu sa k veci vyjadril tak, že so žalovanou dňa 7.2.1998 u žalovanej v Obci H. ústnou formou uzavrel podrobnú dohodu o spolupráci medzi ním a žalovanou. Podľa žalobcu táto dohoda upravovala povinnosti žalovanej informovať žalobcu o zaplatení a odosielaní tovaru po jeho zaplatení. Konkrétne mala podľa dohody všetky obchody realizovať priamo žalovaná, a to jednak komunikáciou so zahraničným subjektom, dohodou o cene (žalovaná si navýšila cenu o svoju odmenu), žalovaná mala informovať žalobcu o uhradení predfaktúry žalobcu, mala objednávať prepravu a určovať dátum odchodu. Žalobca ohľadom tejto dohody ďalej uviedol, že pôvodne chcel so žalovanou spolupracovať tak, že jej bude predávať tovar, ktorý ona následne predá do zahraničia, avšak s ohľadom na skutočnosť, že žalovaná nebola platkyňou DPH sa nakoniec so žalovanou dohodli na inej spolupráci.

11.1. Podľa žalobcu žalovaná povedala jeho pracovníčke p. I., že predfaktúra je uhradená, čo následne žalovaná telefonicky potvrdila aj žalobcovi, ktorému sa to nezdalo, pretože predfaktúra bola vystavená iba o deň skôr. Podľa žalobcu žalovaná mohla vrátiť tovar pred doručením alebo pozdržať jeho doručenie do zaplatenia, k tomu dodal, že žalovaná faxom zo dňa 18.1.2000 informovala odberateľa o doručení tovaru dňa 20. alebo 21.1.2000 a zároveň ho opätovne požiadala o doručenie potvrdenia platby, preto podľa žalobcu žalovaná mala takmer 8 dní na nápravu svojho zlyhania a zastavenia dodávky nezaplateného tovaru.

11.2. K listu odberateľa zo dňa 6.3.2000 sa žalobca vyjadril tak, že žalovaná ho o tejto ponuke neinformovala. O tejto skutočnosti (list odberateľa zo dňa 6.3.2000) ho žalovaná informovala až v jej faxe zo dňa 8.5.2000, ktorým reagovala na vyhlásenie odberateľa o jeho insolventnosti zo dňa 17.4.2000. Ohľadom listu odberateľa zo dňa 17.4.2000 o vyhlásení insolventnosti žalobca uviedol, že ním odberateľ zároveň navrhol splácanie dlhu pravidelnými splátkami, ktorými mu splatil sumu 8.115 DM a nezaplatil 4.021,50 DM. Tiež dodal, že išlo o mimosúdnu reštrukturalizáciu založenú na dobrovoľnej spolupráci s veriteľmi, čo umožňoval právny poriadok v Dánsku.

11.3. Žalobca opätovne uviedol, že konaním žalovanej (prevzatie klientely jej predchádzajúceho partnera) a používaním cudzieho obchodného mena nemohla sprostredkovaním pre neho získať hodnoverného obchodného partnera a preto mala povinnosť žalobcu o nedôveryhodnosti takto získaného obchodného partnera upozorniť.

12. Žalovaná poprela, žeby so žalobcom uzavrela dňa 7.2.1998 takúto zmluvu, podľa ktorej by mala povinnosť informovať žalobcu o zaplatení predfaktúr alebo povinnosť odosielať tovar žalobcu až po jeho zaplatení. V tejto súvislosti argumentovala, že pokiaľ by to tak naozaj bolo, tak by to muselo byť naviazané aj na povinnosť žalobcu platiť za takéto jej konanie odplatu, t.j. museli by sa dohodnúť aj o jej výške a platení, čo sa však nestalo.

12.1. K údajnej povinnosti o informovaní o úhrade predfaktúr žalovaná dodala, že aj keby takúto povinnosť mala, tak ona by mohla iba preniesť informáciu, ktorú by mala od odberateľa. V danej veci podľa nej žalovaný uprednostnil svoj záujem na potencionálnom zisku pred tým, aby počkal na peniaze na svojom účte a až následne by odoslal tovar. Pokiaľ žalobca odoslal tovar pred uhradením jeho ceny, tak podstúpil podnikateľské riziko. Žalovaná namietala, žeby jej odberateľ oznámil úhradu pohľadávky žalobcu (škoda uplatňovaná v tomto konaní), preto to ani žalobcovi nemohla oznámiť. Ďalej uviedla, že žalobca mohol počkať na zaslanie faxu o úhrade alebo si úhradu overiť priamo zo svojho účtu a až následne zaslať tovar odberateľovi. K tomuto ešte dodala, že to bola práve ona, ktorá navrhla, aby žalobca príslušnému odberateľovi vystavoval predfaktúry a až následne zasielal tovar. Podľa žalovanej žalobca mohol jednoducho počkať na uhradenie ceny tovaru.

12.2. K škode, ktorá mala žalobcovi vzniknúť vynaložením nákladov v súvislosti s vymáhaním pohľadávky, sa žalovaná vyjadrila tak, že ich žalobca nepreukázal dostatočne. Ďalej žalovaná namietala, že žalobca nevymáhal svoju pohľadávku voči zahraničnému odberateľovi dostatočne

možným spôsobom, nepodal žalobu na súde a ani ju neprihlásil do konkurzného konania, len sa spoliehal nato, že si túto pohľadávku uspokojí od nej ako náhradu škody. K tomuto poukázala na ustanovenie , podľa ktorého žalobca ako poškodená strana nemá nárok na nahradenie škody.

12.3. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že k uzavretiu ústnej nepomenovanej zmluvy došlo dňa 7.2.1998, žalovaná opätovne vzniesla námietku premlčania, pretože pokiaľ by takáto samostatná zmluva mala byť uzavretá, tak vo veci nie je možné aplikovať ustanovenie , pretože táto zmluva by nijako nesúvisela so zmluvou o sprostredkovaní, na základe ktorej žalovaná podávala svoju pôvodnú žalobu.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa a prejednal odvolanie, pričom na jeho prerokovanie uskutočnil aj pojednávanie vo veci samej dňa 27.2.2026, kde v zmysle pokynov dovolacieho súdu doplnil dokazovanie. Po dôkladnom prerokovaní odvolania žalobcu vychádzajúc zo skutkových zistení súdu prvej inštancie, z obsahu ďalších podaní a vyjadrení sporových strán v rámci odvolacieho konania, doplnenia dokazovania na odvolacom súde ako aj zo stanoviska dovolacieho súdu, dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, nakoľko žalovaná nespôsobila žalobcovi škodu porušením zmluvnej ani zákonnej povinnosti. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa potvrdil.

14. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie (ako aj z následného rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 27.10.2016) v časti, ktorou uzavreli, že nebolo preukázané porušenie povinností žalovanej, ktoré mala vo vzťahu k žalobcovi podľa Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 19.1.1999.

14.1. Z obsahu rozhodnutia dovolacieho súdu vyplýva, že tento záver ohľadom nepreukázania porušenia povinnosti žalovanej podľa písomnej Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 19.1.1999 je v zásade správny, pričom však dodal, že je potrebné ešte náležite vyhodnotiť aj ďalšiu námietku žalobcu ohľadom jeho tvrdenia, že žalovaná získavala odberateľov nezákonným spôsobom, a preto nemohla sprostredkovať legitímneho a dôveryhodného partnera v zmysle a . V tomto smere žalobca argumentoval, že žalovaná neoprávnene získala kontakty na odberateľov od svojho predchádzajúceho zamestnávateľa (Q-NOVA, a. s.), pričom tiež poukázal na to, že žalovaná oslovovala odberateľov pod vymysleným menom, resp. pod menom žalobcu.

14.2. Procesný útok žalobcu uvedený v predchádzajúcom odseku je v plnom rozsahu neopodstatnený. Tento záver je zrejmý zo skutočnosti, že dôveryhodnosť odberateľa nijako nesúvisí so spôsobom akým žalovaná na neho získala kontakt, respektíve pod akým menom ho žalovaná pre žalobcu sprostredkovala. Dôveryhodnosť tretej osoby (odberateľa) je predsa možné posúdiť iba na základe jej vlastného individuálneho konania v rámci obchodnoprávnych vzťahov na príslušnom trhu, pričom na takéto konanie tretej osoby nemá činnosť žalovanej vo všeobecnosti žiadny konkrétny vplyv.

15. Dovolací súd uložil odvolaciemu súdu povinnosť vysporiadať sa s otázkou, čo došlo k uzavretiu tzv. nepomenovanej zmluvy medzi stranami sporu, na základe ktorej si strany sporu dohodli aj iné povinnosti mimo uzavretej sprostredkovateľskej zmluvy (viď ods. 10.1). Z dôvodov uvedených v nasledovných odsekoch 15.1 až 15.4 dospel odvolací súd ohľadom takto nastolenej otázky k záveru, že žalobca nepreukázal dostatočným spôsobom existenciu takejto nepomenovanej zmluvy.

15.1. Žalobca až v rámci tohto odvolacieho konania (po rozhodnutí dovolacieho súdu) uviedol, že dňa 7.2.1998 medzi ním a žalovanou bola uzavretá ústna zmluva, podľa ktorej mala žalovaná povinnosť všetky obchody so zahraničným klientom realizovať priamo ona. Podľa jeho tvrdenia sa dohodli konkrétne na tom, že: 1, žalovaná bude komunikovať priamo so zahraničným subjektom, dohadovať ním ceny (na základe cenníkov žalobcu, pričom žalovaná si mala navýšiť cenu o svoju odmenu), 2, žalovaná mala celú vec zabezpečovať, informovať žalobcu o uhradení jeho predfaktúry, 3, žalovaná mala objednávať prepravu a určovať dátum odchodu. K uzavretiu tejto dohody podľa žalobcu malo dôjsť za účelom dohodnutia podmienok spolupráce, pričom predstava žalobcu bola pôvodne taká, že bude tovar predávať priamo žalovanej a ona ho bude predávať zahraničným odberateľom, čo si však nakoniec nedohodli, pretože žalovaná nebola platkyňou DPH. Na preukázanie uzavretia tejto dohody poukázal žalobca na obsah výpovedí žalovanej v rámci konania pred súdom prvej inštancie

(pojednávanie dňa 15.11.2006, pojednávanie dňa 29.10.2009 a pojednávanie dňa 17.8.2010) a tiež predložil kópiu Záznamu o prevádzke svojho motorového vozidla zo dňa 7.2.1998.

15.2. Pri posudzovaní existencie žalobcom deklarovanej ústnej dohody so žalovanou dospel odvolací súd k záveru, že jej uzavretie a aj po vykonanom dokazovaní zostáva sporné, preto na toto skutkové tvrdenie žalobcu nie je možné v rámci jeho procesného útoku prihliadať ako na pravdivé. Žalovaná tvrdenia žalobcu o uzavretí ústnej zmluvy dňa 7.2.1998 poprela, preto bolo na žalobcovi, aby dostatočne relevantným spôsobom preukázal pravdivosť svojho tvrdenia, čo sa mu však z nižšie uvedených dôvodov nepodarilo.

15.3. Už samotné tvrdenie žalobcu ohľadom jeho pohnútok na uzavretie ústnej zmluvy zo dňa 7.2.1998 (viď odsek 11) sa javí súdu ako účelové. Žalobca k dôvodu jej uzavretia uviedol, že pôvodne chcel so žalovanou spolupracovať tak, že jej bude predávať tovar, ktorý ona následne predá do zahraničia, avšak s ohľadom na skutočnosť, že žalovaná nebola platkyňou DPH sa nakoniec so žalovanou dohodli na inej spolupráci. Takéto odôvodnenie uzavretia ústnej dohody dňa 7.2.1998 so žalovanou sa javí minimálne ako sporné (ak aj rovno nie nie nepravdivé), pretože spôsob spolupráce iným spôsobom ako predajom žalobcovho tovaru priamo žalovanej už bol medzi stranami dohodnutý skôr a to konkrétne Zmluvou o sprostredkovaní, ktorú uzavreli v písomnej forme dňa 15.1.1998. K tomuto odvolací súd navyše poznamenáva, že ak by sa strany sporu dňa 7.2.1998 takto aj skutočne dohodli, tak obsah tejto dohody by bol zrejme zohľadnený aj v novej neskôr písomne uzavretej Zmluve o sprostredkovaní zo dňa 19.1.1999, ktorú na obdobie roka 1999 strany sporu uzavreli.

15.4. Žalovaná v rámci svojich účastníckych výpovedí potvrdila, že informovala o úhradách faktúr žalobcu. Z obsahu týchto výpovedí v ich celkovom kontexte (zásadné popretie podania informácie, že reálne došlo k uhradeniu predfaktúry žalobcu – podľa jej vyjadrení pracovníčku žalobcu informovala iba o tom, že jej bolo zahraničným odberateľom povedané, že k úhrade došlo) a s ohľadom na pochybnú argumentáciu žalobcu ohľadom uzavretia ústnej zmluvy dňa 7.2.1998, je však potrebné uzavrieť, že pokiaľ žalovaná poskytovala takúto informáciu, tak zrejme išlo iba o akúsi jej dobrovoľnú nadprácu a nie o jej zmluvnú povinnosť. Ani žalobcom predložený dôkaz Záznam o prevádzke motorového vozidla zo dňa 7.2.1998 nie je dostatočne spôsobilý zmeniť záveru súdu o nepreukázaní uzavretia ústnej dohody dňa 7.2.1998, pretože z tohto záznamu vyplýva iba skutočnosť, že podľa tohto záznamu mal byť žalovaný dňa 7.2.1998 v obci Drietoma, pričom nijako nepotvrdzuje, že sa v daný deň vôbec so žalovanou stretol, respektíve nepreukazuje ani účel jeho pobytu v tejto obci.

16. Odvolací súd obdobne ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu ohľadom jeho argumentácie, ktorou sa domáhal posúdenia konkrétneho konania žalovanej (zamlčanie ponuky odberateľa B3, že zaplatí za predaný tovar a nepredaný tovar vráti) ako porušenia všeobecnej prevenčnej povinnosti, zakotvenej v , ktorá povinnosť sa (s prihliadnutím na , druhú vetu ) vzťahuje aj na účastníkov obchodno-právnych vzťahov. Uvedené je bližšie odôvodnené v nasledovných odsekoch 16.1 až 16.3.

16.1. V súvislosti so záverom v predchádzajúcom odseku odvolací súd poukazuje na obsah vyššie citovaného zákonného ustanovenia v , podľa ktorého je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na majetku. K tomuto odvolací súd tiež dáva do pozornosti ustanovenie , podľa ktorého poškodená strana nemá nárok na náhradu škody, ak nesplnenie povinností povinnej strany bolo spôsobené konaním poškodenej strany alebo nedostatkom súčinnosti, na ktorú bola poškodená strana povinná.

16.2. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalovaná rovnako ako každý subjekt mala tzv. prevenčnú povinnosť podľa . T.j pokiaľ sa z listu odberateľa žalobcu zo dňa 6.3.2000 dozvedela, že žalobcovi mohla vzniknúť škoda, tak sa minimálne mala pokúsiť tejto škode zabrániť. V tomto smere žalovaná na svoju obranu uviedla, že žalobcu telefonicky informovala o liste odberateľa, čo však žalobca poprel. V liste žalovanej zo dňa 7.3.2000 (č.l.199) žiadala odberateľa žalobcu o oznámenie, aký tovar z poslednej zásielky nebol predaný a zároveň mu oznámila, že žalobca mu nasledujúci deň oznámi svoje stanovisko k situácii. Žalovaná svojim listom zo dňa 8.5.2000 okrem iného požiadala žalobcu o oznámenie, či reagoval na fax odberateľa ohľadom splatenia faktúry. Z tejto korešpondencie je možné nepriamo vyvodiť záver, že žalovaná zrejme žalobcu informovala o liste odberateľa zo dňa 6.3.2000. Žalobca tvrdí, že žalovaná listom zo dňa 8.5.2000 reagovala na list

odberateľa zo dňa 17. apríla 2000, ktorým mu oznámil svoju insolventnosť a navrhol splátky. Toto jeho tvrdenie nie je možné potvrdiť a ani vyvrátiť, avšak s ohľadom na uvedené, nie je možné dostatočne spoľahlivo uzavrieť, či žalovaná porušila svoju zákonnú prevenčnú povinnosť alebo nie.

16.3. K prevenčnej povinnosti podľa je potrebné dodať, že táto povinnosť je všeobecná a teda platí aj vo vzťahu ku samotnému žalobcovi. Žalovaná na svoju obranu celkom správne poukázala na skutočnosť, že žalobca nepristúpil k aktívnemu vymáhaniu svojej pohľadávky, pretože nepodal na odberateľa súdnu žalobu, prípadne si pohľadávku neprihlásil v insolvenčnom konaní. Žalobca teda sám nekonal tak, aby zabránil vzniku ním tvrdenej škody alebo ju prípadne aspoň znížil.

17. Vo vzťahu k náhrade škody pozostávajúcej z nákladov, ktoré mali vzniknúť žalobcovi formou cestovných a poštových výdavkov súvisiacich s vymáhaním škody voči spoločnosti B3 a k záveru súdu prvej inštancie (ako aj odvolacieho súdu v skoršom konaní pred uskutočnením posledného dovolacieho konania), podľa ktorého nebola preukázaná opodstatnenosť týchto nákladov, odvolací súd s ohľadom na záväzný pokyn dovolacieho súdu doplnil dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, ktoré žalobca na podporu svojich tvrdení predložil.

17.1. Žalobca v konaní na preukázanie svojich nákladov na vymáhanie pohľadávky predložil tieto listinné dôkazy: faktúra žalobcu č. X2001/10/9, vyúčtovanie nákladov, prihlášku na pobyt, pokladničné doklady o úhrade pobytu a pohonných hmôt, tiež korešpondenciu s advokátom v Nemecku a poštovú poukážku o odoslaní zásielky advokátovi do Nemecka. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca spolu s tlmočníkom uskutočnil v dňoch 23.4. 2001 až 26.4.2001 služobnú cestu do Nemecka a tiež aj skutočnosť, že sa tam podľa predloženej korešpondencie mal stretnúť s nemeckým advokátom. Túto cestu do Nemecka za advokátom však odvolací súd nepovažuje za účelne vynaložené náklady na zabezpečenie vymoženia pohľadávky žalobcu a to z dôvodu, že právne konzultácie bolo možné uskutočniť aj písomnou formou, nakoľko s advokátom bol v písomnom kontakte. Zároveň považuje odvolací súd za vhodné dodať, že konzultácia s advokátom v Nemecku, pričom odberateľ mal sídlo v Dánsku s iným právnym poriadkom ako v Nemecku sa javí súdu ako nie celkom adekvátna.

17.2. Skutočnosť, že žalobcovi vznikli vykonaním cesty do Nemecka náklady a tieto mali podľa žalobcu súvisieť so zabezpečením uhradenia jeho pohľadávky voči odberateľovi v Dánsku je však pre rozhodnutie vo veci samej nepodstatné. Uvedený záver vyplýva z vyššie uvedeného zistenia, že nebolo preukázané porušenie žiadnej zmluvnej a ani inej povinnosti žalovanej vo vzťahu ku žalobcovi v súvislosti s neuhradením jeho pohľadávky voči odberateľovi v Dánsku. Preto nie je možné konštatovať, žeby žalovaná zodpovedala za žalobcom tvrdenú škodu, ktorú mu mala žalovaná spôsobiť.

18. Žalovaná na svoju obranu s poukazom na znenie okrem iného vzniesla v rámci odvolacieho konania opätovne námietku premlčania. Túto svoju námietku odôvodnila tvrdením, že s ohľadom na novú argumentáciu žalobcu (uzavretie nepomenovanej ústnej zmluvy dňa 7.2.1998) sa protinárok žalobcu uplatnený v pôvodnom konaní, ktoré iniciovala žalovaná, týka iného zmluvného vzťahu a teda premlčanie neprestalo plynúť začatím konania o zaplatenie pohľadávky žalovanej voči žalobcovi. Táto jej obrana sa javí súdu ako neopodstatnená, pretože aj keby bolo preukázané uzavretie nepomenovanej zmluvy dňa 7.2.1998, tak táto zmluva by nepochabne súvisela so Zmluvou o sprostredkovaní, na základe ktorej si žalovaná pôvodne uplatnila svoj nárok. Táto skutočnosť však nič nemení na tom, že žalobca nepreukázal v tomto konaní opodstatnenosť svojho nároku na nahradenie škody voči žalovanej.

19. Žalovaná bola v konaní pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu úspešná, preto vychádzajúc z obsahu v čase vydania rozsudku súdu prvej inštancie platného ustanovenia bolo správne a zákonné aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o povinnosti žalobcu nahradiť žalovanej trovy konania.

20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa a a to tak, že plne úspešnej žalovanej priznal voči neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu podľa pomeru jej úspechu v odvolacom konaní, t.j. v plnom rozsahu.

21. Žalobca inicioval vo veci dve dovolacie konania, v ktorých bol v plnom rozsahu úspešný. Vychádzajúc z existujúcej judikatúry je náhrada trov dovolacieho konania separátnym nárokom

nesúvisiacim priamo s úspechom vo veci samej. Z uvedeného dôvodu odvolací súd postupom podľa a podľa o náhrade trov dovolacích konaní rozhodol tak, že v dovolacom konaní úspešnému žalobcovi voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov dovolacích konaní vedených na Najvyššom súde SR pod sp. značkami a v plnom rozsahu.

22. O výške nárokov na náhradu trov odvolacieho konania a dovolacích konaní rozhodne samostatným uznesením poverený súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí ( ).

23. V zmysle vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, 2 ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, 2 ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).