Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-275-2019.pdf
PDF · 122.88 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/275/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Borisa Brondoša a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne SLADOVŇA, a.s. Michalovce, so sídlom v Michalovciach, Močarianska 14, IČO: 36 184 187, zastúpenej advokátom JUDr. Mikulášom Pavlikom, so sídlom v Michalovciach, Š. Kukuru 14, proti žalovanej 365.bank, a. s., so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890, zastúpenej Advokátskou kanceláriou RELEVANS s.r.o., so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 8, IČO: 47 232 471, o zaplatenie 31.036,31 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 8. júla 2016, č. k. 16C/832/2001-692
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej 100% trov odvolacieho a dovolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd") napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a priznal žalovanej a štátu voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v pomere 100%.
2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorú žalobkyňa skutkovo vystavala na tvrdení, že na základe úverovej zmluvy č. 18-K/98 z 2.9.1998 získala od žalovanej krátkodobý devízový úver vo výške 857.000,- USD s 11 % úrokovou sadzbou. Žalobkyňa sa dostala ku dňu 12.5.1999 do omeškania so splátkami úveru vo výške 111.547,93 USD s príslušenstvom (čo bola pri kurze 42,859,- Sk/USD suma 4.780.832,70 Sk), v dôsledku čoho podala žalovaná 18.5.1999 návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie sumy 111.547,93 USD s príslušenstvom súdnej exekútorke JUDr. Renáte Ďurkovej (pôvodnej žalovanej v 1. rade), ktorá v upovedomení o začatí exekúcie z 21.5.1999 vyčíslila predbežné trovy exekúcie vo výške 33.193,92 eura (1.000.000,- Sk) a tieto si spolu s hotovými výdavkami vo výške 107,05 eura (3.225,-Sk) dňa 28.7.1999 exekučným príkazom exekvovala z účtu žalobkyne v banke žalovanej. Podľa žalobkyne bol návrh na vykonanie exekúcie podaný predčasne, v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého hospodárskeho styku, ako aj v rozpore s ust. § 334 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého bola žalovaná oprávnená previesť úhradu splátok inkasom z devízového účtu žalobkyne. O tejto možnosti bola žalovaná upovedomená 17.5.1999, navyše, avizovaná suma vysoko prekračovala dlžnú čiastku (17.5.1999 avízom vývozného dokumentárneho akreditívu z toho istého dňa informovala žalovaná žalobkyňu, že obdržala od ČSOB, a.s. Bratislava neodvolateľný dokumentárny akreditív vystavený v prospech žalobkyne vo výške 225.000,- USD). Ďalej žalobkyňa tvrdila, že žalovaná nepredložila listinu, ktorou podľa úverovej zmluvy v zmysle § 506 v spojení s § 344 Obchodného zákonníka mala vyzvať žalobkyňu na zaplatenie omeškaných splátok úveru v dodatočne určenej lehote a tiež nepreukázala, že platne odstúpila od úverovej zmluvy. Preto podľa žalobkyne nenastali účinky
odstúpenia a banka nemohla požadovať vyplatenie celého dlhu a použiť zabezpečovacie inštitúty k úverovej zmluve, pričom poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 6Obo/283/2003. Úver bol poskytnutý za účelom nákupu zásob sladovníckeho jačmeňa pre výroku sladu na export, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splatiť žalovanej do 1.8.1999 za podmienok obsiahnutých v zmluve (čl. 1 úverovej zmluvy), a to postupným splácaním v splátkach 100.000,-USD v termíne 1.2.1999, 57.000,- USD v termíne 1.4.1999, 200.000,- USD v termíne 1.5.1999, 200.000,- USD v termíne 1.6.1999, 200.000,- USD v termíne 1.7.1999 a 100.000,- USD v termíne 1.8.1999. V zmysle čl. III. bod 1. úverovej zmluvy prolongácia splátok nebola povolená. Žalobkyňa sa zaviazala, že na úhradu splátok devízového úveru, prípadne platieb úrokov, požiada žalovanú o úver v slovenských korunách, ktorý jej bude poskytnutý osobitnou zmluvou o úvere, ktorú sa žalobkyňa zaviazala na vyzvanie žalovanej podpísať (čl. III. bod 2. úverovej zmluvy). Podľa uvedeného článku úverovej zmluvy sa žalobkyňa zaviazala postupovať v prípade, že neuhradí splátku istiny úveru alebo úroky v dohodnutý deň (čl. VII. bod 1. úverovej zmluvy). V prípade, ak žalobkyňa meškala s úhradou viac než dvoch splátok alebo jednej splátky istiny úveru po dobu dlhšiu ako 3 mesiace a nespláca preklenovací úver podľa čl. III. bodu 2. zmluvy, bola žalovaná oprávnená vyzvať žalobkyňu na predčasné splatenie celého úveru s príslušenstvom v zmysle čl. VII. bod 5. úverovej zmluvy. Zmluvné strany sa ďalej dohodli na tom, že žalovaná bude oprávnená predčasne žiadať vrátenie celej dlžnej sumy s úrokmi aj v prípade, ak sa zhorší alebo zanikne zabezpečenie úveru a žalobkyňa ho primerane bez zbytočného odkladu nedoplní na požadovaný rozsah, ak žalobkyňa podstatne poruší podmienky úverovej zmluvy, pričom za podstatné porušenie zmluvy bude považovať nesplatenie troch po sebe idúcich platieb úroku a ich neuhradenie ani v dodatočne určenej lehote (čl. VII. bod 6. a 7. úverovej zmluvy). Ďalej z čl. III. bod 6. úverovej zmluvy vyplýva, že žalobkyňa splnomocnila žalovanú na prednostnú úhradu splátok úveru, platieb úrokov, ako aj všetkých ostatných nákladov spojených s úverom, pričom žalovaná bola oprávnená uskutočniť zúčtovanie formou Inkasa z bežného účtu žalobkyne, alebo formou inkasa z devízového účtu žalobkyne u žalovanej. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere bola notárska zápisnica č. N352/98, NZ356/98, v zmysle ktorej žalobkyňa ako dlžník a Starý prameň, a.s. (ako povinné osoby) vyhlásili, že po poskytnutí úveru v zmysle úverovej zmluvy č. 18- K/98 súhlasia s tým, aby v prípade nesplnenia záväzku za podmienok v úverovej zmluve uvedených, sa stala notárska zápisnica vykonateľným titulom pre výkon rozhodnutia v prospech banky, resp. exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Na podklade tejto notárskej zápisnice a na základe poverenia vydaného Okresným súdom Košice I, sp.zn. 11Er/1670/99 z 21.5.1999 vydala v ten istý deň súdna exekútorka JUDr. Renáta Ďurková upovedomenie o začatí exekúcie, sp.zn. EX/569/99 v prospech oprávneného na vymoženie pohľadávky 111.547,93 USD s príslušenstvom a predbežných trov exekúcie 1.000.000,-Sk (33.193,92 eura). Žalobkyňa predmet exekúcie uhradila 4.6.1999 a 28.7.1999 vydala súdna exekútorka príkaz na úhradu trov exekúcie, ktorým prikázala banke odpísať z účtov povinnej vedených v banke, odmenu exekútorky vo výške 1.000.000,- Sk (33.193,92 eura) a hotové výdavky vo výške 3.225,- Sk (107,05 eura). Škoda uplatnená voči žalovanej predstavuje ušlý zisk žalobkyne vo výške 31.036,31 eura (935.000,- Sk), o ktorý pri dosahovanej rentabilite výroby prišla, keď stiahnutím 1.003.225,- Sk (33.300,97 eura) z jej účtu vo vrcholiacej sezóne nákupu jačmeňa, boli z nedostatku finančných prostriedkov nakúpené menšie množstvá jačmeňa, pričom za 1.000.000,- Sk (33.193,92 eura) bolo možné pri nákupnej cene 4.000,- Sk (132,76 eura) za m3 nakúpiť 250 ton jačmeňa a po jeho spracovaní tento predať so ziskom 8,5% v objeme 2.200.000,- Sk (73.026,62 eura), t.j. celkový obrat by mohol predstavovať sumu 11.000.000,- Sk (365.133,11 eura).
3. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyšiel z takto žalobkyňou tvrdeného skutkového stavu, pričom na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 768c ods. 1, § 373, § 497, § 500 ods. 1, 504, § 506 a § 265 Obchodného zákonníka (ObZ), § 38 ods. 2 a § 41 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení účinnom do 8.11.1999, z ktorých vyvodil záver o nedôvodnosti žaloby, keď skúmal otázku (podstatnosti) porušenia povinností z úverovej zmluvy č. 18-K/98 zo strany žalobkyne ako aj žalovanej v kontexte celej úverovej zmluvy, v kontexte konkrétnych nesplnených povinností a ich významu pre celý záväzkový vzťah. Vykonaným dokazovaním mal nesporne preukázané, že exekučné konanie vo veci vymoženia dlžnej sumy 111.547,93 USD s príslušenstvom titulom dlžných splátok z úverovej zmluvy bolo začaté na návrh žalovanej dňa 18.5.1999 a to na podklade exekučného titulu, ktorým bola vykonateľná notárska zápisnica č. N 352/98, Nz 356/98 zo dňa 3.9.1998, ktorá suma bola žalovanej zaplatená dňa 4.6.1999, pričom súdnej exekútorke JUDr. Renáte Ďurkovej (pôvodná žalovaná v 1. rade) boli uhradené trovy exekúcie vo výške 33.300,97 eura, a to z dôvodu, že žalobkyňa bola v omeškaní s vrátením splátok úveru, že nepožiadala o preklenovací úver, i keď neuhradila včas splátku úveru v dohodnutý deň, a okrem jednej splátky, ostatné splátky neuhradila včas. Za situácie, keď prolongácia splátok zmluvnými stranami nebola povolená, keď
žalobkyňa nepožiadala o preklenovací úver po splatnosti splátky, keď tak učinila až 24.5.1999 po podaní návrhu na exekúciu žalovanou, s prihliadnutím na výsledky previerky z 12.5.1999 (ktorej výsledkom bolo zistenie veľmi nepriaznivej finančnej situácie ručiteľa Starý prameň, a.s., nachádzajúceho sa v predkonkurznom štádiu a konštatované riziko straty zábezpeky v nehnuteľnom majetku spoločnosti), vyvodil prvoinštančný súd záver o podstatnom porušení povinností z úverovej zmluvy zo strany žalobkyne. Podľa názoru súdu prvej inštancie, pokiaľ nastane omeškanie splátok úveru podľa zmluvy, a ak takej zmluvnej úpravy niet podľa Obchodného zákonníka, banka má právo odstúpiť od zmluvy a v tej súvislosti žiadať vrátenie zostatku celého nesplateného úveru. Z ustanovení Obchodného zákonníka, ani z úverovej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanou, však nevyplýva povinnosť žalovanej odstúpiť od úverovej zmluvy. Zmluvné dojednanie podľa čl. VII. bodu V. podľa názoru prvoinštančného súdu dáva banke možnosť (právo) odstúpiť od zmluvy pre prípad konkrétneho porušenia zmluvných povinností zo strany klienta, s čím je spojené aj jej právo požadovať splatenie celého úveru, teda nejde o tu o povinnosť (predmetný článok nemá charakter žiadnej povinnosti), z ktorého dôvodu nemožno v súvislosti s (ne)postupom podľa tohto ustanovenia zo strany žalovanej hovoriť ani o jeho porušení ňou. Súd prvej inštancie ďalej neprijal tvrdenie žalobkyne o tom, že žalovaná podala návrh na exekúciu v rozpore s ust. § 334 ObZ, keďže bola oprávnená previesť úhradu splátok inkasom z devízového účtu žalobkyne, o čom bola 17.5.1999 upovedomená, nakoľko dlžník sa dostáva do omeškania napriek otvoreniu akreditívu a až do okamihu skutočného uspokojenia veriteľa nabiehajú sankcie za omeškanie. S použitím ust. § 334 ObZ súd prvej inštancie dospel k záveru, že akreditív plní funkciu zabezpečovacieho prostriedku. V súlade s tým býva rozlišované tzv. platenie prostredníctvom akreditívu, znamenajúce, že k hlavnému záväzkovému vzťahu ako zabezpečenie pristupuje vzťah z akreditívu a platenie „akreditívom“, chápané ako privatívna novácia (v tomto prípade je pôvodný záväzok nahradený záväzkom z akreditívu), pričom je nesporné, že medzi stranami nedošlo k dohode, podľa ktorej by bol záväzok k plateniu splnený okamihom otvorenia akreditívu. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne o predčasnosti podania návrhu na vykonanie exekúcie, konštatoval, že žalobkyňa si nesprávne urobila záver o tom, že žalovaná listom zo dňa 11.5.1999, v ktorom upozornila žalobkyňu na jej omeškanie so zaplatením časti splátky splatnej dňa 1.5.1999 vo výške 121.028,54 USD, zmenila aj lehotu splatnosti tejto splátky dohodnutú v bode 1. článku III. úverovej zmluvy, keďže týmto listom nemohlo dôjsť k zmene obsahu záväzku v časti upravujúcej lehotu splatnosti tejto splátky na nový termín, ktorý obsah bolo možné meniť iba písomnými dodatkami podpísanými obidvomi zmluvnými stranami a v prípade, že za záväzky klienta ručila tiež tretia osoba, tiež ručiteľom (VIII bodu 2. úverovej zmluvy, ust. § 272 ods. 2 ObZ). Iba samotná akceptácia podania zo dňa 11.5.1999, pokiaľ nebola urobená v písomnej podobe, nemala za následok zmenu zmluvy v tejto časti a žalobkyňa bola naďalej povinná splácať úver v súlade v zmluve dojednaným splátkovým kalendárom. Rovnako za nedôvodné považoval súd prvej inštancie tvrdenia žalobkyne o tom, že žalovaná podala návrh na exekúciu v rozpore s dobrými mravmi a so zásadou poctivého obchodného styku. Poukázal na ust. § 1 ods. 1 a 2 ObZ a § 265 ObZ, ako aj porovnanie vo vzťahu k § 3 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že každé porušenie zásad poctivého obchodného styku je zároveň konaním v rozpore s dobrými mravmi, ale nie každý rozpor s dobrými mravmi je tiež porušením zásad poctivého obchodného styku. Notárska zápisnica so súhlasom k jej vykonateľnosti má povahu verejnej listiny (§ 3 ods. 4 Notárskeho poriadku). Povinný svojím prejavom vôle súhlasí s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, ako s kategóriou procesného práva. Výlučne v dôsledku tohto prejavu povinného sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul. Podľa názoru súdu prvej inštancie pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie nejde o výkon práva v zmysle § 265 ObZ (v občianskoprávnych vzťahoch § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ale o využitie možnosti poskytnutej oprávnenému procesným predpisom. Mal za to, že o rozpore so zásadami poctivého obchodného styku možno hovoriť iba v prípade výkonu hmotnoprávneho oprávnenia, za ktorý podanie návrhu na vykonanie exekúcie nepovažoval. Za porušenie zmluvnej povinnosti zo strany žalovanej takisto nepovažoval skutočnosť, že táto nedoručila žalobkyni podanie zo dňa 17.5.1999, ktorým vyhlásila predčasnú splatnosť úveru, ani to, že táto nepostupovala podľa bodov 5. až 9 článku VII úverovej zmluvy, teda že žalovaná mala najprv realizovať výkon záložného práva a ak by nebola úspešná, až potom bola oprávnená podať návrh na exekúciu, a to z dôvodu, že ide o právo banky a nie jej povinnosť, pričom na takéto vyhlásenie neprihliadal a nepovažoval ho v prejednávanej veci za relevantné, keďže exekúcia sa nezačala pre vymoženie celého zostatku nesplateného úveru, ale iba jeho aktuálnej nesplatenej splátky, s ktorou bola žalobkyňa nesporne v omeškaní, pričom vyššie uvedené ustanovenia, ako aj článok III zmluvy o úvere, takýto postup žalovanej (oprávnenie podať návrh na výkon exekúcie na podklade notárskej zápisnice výlučne z dôvodu, že žalobkyňa neplní splátkový kalendár riadne a včas, t.j. hoci aj pre prípad omeškania so zaplatením jednej splátky) nevylučovali. Skutočnosti, že žalovaná počas prebiehajúceho exekučného konania neoznámila exekútorke, že došlo k splateniu celého úveru, resp.
že nepodala návrh na zastavenie exekúcie, vyhodnotil za nerozporné so zmluvou o úvere pre absenciu takého zmluvného dojednania a teda ako nepodstatné, aj s prihliadnutím na to, že takéto povinnosti neukladá oprávnenému v exekučnom konaní ani zákon. Napokon rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP výlučným procesným úspechom žalovanej v spore. O náhrade trov štátu voči neúspešnej žalobkyni rozhodol analogicky podľa ust. § 259 CSP v spojení s § 258 CSP s poukazom na to, že štátu v konaní predbežne vznikli trovy v súvislosti s podaným znaleckým posudkom a výsluchom znalca.
4. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní zotrvala na svojich tvrdeniach v konaní, pričom sa nestotožňuje s konštatovaním súdu, že v konaní nepreukázala protiprávne konanie na strane žalovanej ako jeden zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu, keď uviedla, že žalovaná porušila svoju záväzkovú zodpovednosť tým, že porušila svoj iný (nezmluvný) záväzok z jednostranného právneho úkonu (z listu z 11.5.1999), konštatujúc, že podstatou deliktuálnej zodpovednosti je, že vzniká porušením inej právnej povinnosti ako povinnosti zo záväzkového právneho vzťahu alebo porušením povinnosti bez ohľadu na záväzkoprávny vzťah, a to predovšetkým povinnosti, ktorá je ustanovená v zákonoch, alebo povinností vyplývajúcich z dobrých mravov, resp. zásad poctivého obchodného styku. Odvolateľka v tejto súvislosti opätovne namietala predčasnosť podania návrhu na vykonanie exekúcie v súvislosti s vyššie uvedeným jednostranným úkonom žalovanej - listom z 11.5.1999 doručeným žalobkyni toho istého dňa, ktorým sama žalovaná určila novú 10 dňovú lehotu na zaplatenie splátky úveru počítanú od doručenia tejto výzvy, ktorú povinnosť (zaplatiť túto dlžnú splátku) si žalobkyňa v tejto predĺženej lehote podľa svojho tvrdenia aj splnila, pričom nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že k zmene dňa splatnosti uvedenej splátky úveru mohlo dôjsť iba postupom podľa čl. VIII bodu 2. úverovej zmluvy v nadväznosti na ust. § 272 ods. 2 ObZ, teda písomným dodatkom k zmluve. Vzhľadom na vyššie uvedené považovala konanie žalovanej, ktorým navrhla vymôcť dlžnú sumu pred uplynutím dodatočnej lehoty na jej zaplatenie, ktorú sama žalovaná určila, za rozporné a takýto úkon (návrh na vykonanie exekúcie) za ničotný, nakoľko sama žalovaná si určila odkladaciu podmienku pre prípadné uplatnenie si podmienok realizácie záložného práva, či uplatnenie si návrhu na vykonanie exekúcie. Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vytýkajúcimi nesprávne právne posúdenie veci, žalobkyňa podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Odvolací súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na záver vyplývajúci z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 5. novembra 2019, v zmysle ktorého odvolací dôvod nemôže spočívať len na všeobecnom vyjadrení nespokojnosti s rozhodnutím bez bližšej špecifikácie vytýkaných nesprávností v kontexte konkrétnych okolností prípadu. Napokon odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 CSP viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).
5. Žalovaná sa vo vyjadrení k odvolaniu v zásade stotožnila so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, keď uviedla, že na základe listu z 11.5.1999 nevznikol na jej strane žiadny záväzok, lehota v ňom uvedená mala iba poriadkový charakter, ktorá nemohla mať vplyv na zmenu splatnosti splátky úveru dohodnutú v zmluve, keď v súlade s názorom súdu prvej inštancie konštatovala, že k zmene splatnosti dlžnej splátky mohlo dôjsť výlučne na základe písomného dodatku k zmluve o úvere, že podaním návrhu na vykonanie exekúcie realizovala (vykonávala) svoje práva a nie porušovala povinnosti, pričom tento návrh podala pred uplynutím poriadkovej lehoty 10 dní aj z dôvodu svojho postupu s odbornou starostlivosťou, keď dňa 12.5.1999 vykonala v súlade so zmluvou o úvere previerku, ktorou zistila zhoršenie finančnej situácie žalobkyne, porušenie jej povinnosti vykonávať svoj platobný styk cez žalovanú v požadovanom rozsahu, výrazné ohrozenie zabezpečenia pohľadávok zo zmluvy o úvere, nakoľko ručiteľ záväzkov zo zmluvy o úvere (spoločnosť Starý prameň, a.s.) bol v zlej finančnej situácii a neskôr bol na neho vyhlásený konkurz ako aj to, že žalobkyňa nesplnila spoločne prijaté opatrenia za účelom zabezpečenia dodržiavania zmluvy o úvere, z ktorých dôvodov bolo zrejmé, že žalobkyňa aj naďalej nebude dodržiavať svoje záväzky zo zmluvy o úvere. Ďalej poukázala na to, že zo strany žalobkyne neboli v konaní preukázané ani ďalšie predpoklady jej zodpovednosti za škodu, a to
existencia príčinnej súvislosti medzi jej (údajným) protiprávnym konaním a vznikom škody a uplatňovaná výška škody v podobe ušlého zisku. Ďalej poukázala na to, že v odvolaní odvolateľkou uplatnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, nebol naplnený in concreto, t.j. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami.
6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné. Tento rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 21.7.2021 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.
7. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 2 CSP) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá 2 CSP). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalobkyne v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá 2 CSP), odvolací súd dodáva:
8. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 191 CSP.
9. Rozsudku súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193, § 194,§ 205 CSP, alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súdu prvej inštancie v tomto smere nie je možné vytknúť žiadne pochybenie, a preto nie je ani dôvod na polemizovanie s jeho skutkovými závermi.
10. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne vyložil alebo napokon ak aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil, v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.
11. Súd prvej inštancie na zistený a daný skutkový stav použil správny predpis, správne ho aj vyložil a aplikoval, to znamená, z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalobkyne. Odvolací súd na skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje, rovnako ako i na správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody napadnutého rozsudku vo veci samej, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP).
12. Žalobkyňa svojimi odvolacími námietkami ťažiskovo nastolila predmetom odvolacieho prieskumu správnosť posúdenia otázok splnenia prvého z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle ust. § 373 a nasl. ObZ - existencie protiprávneho úkonu žalovanej a času plnenia tretej splátky úveru. Jej odlišné nazeranie na vyššie uvedené otázky je vystavané na presvedčení, že žalovaná svojim listom z 11.5.1999, ktorý považuje za jednostranný právny úkon žalovanej, doručeným jej toho istého dňa, zmenila deň splatnosti tretej splátky úveru vo výške 200.000,- USD (dohodnutý v čl. III bode 1 zmluvy o úvere) zo dňa 1.5.1999 na 10. deň od doručenia predmetnej upomienky, t.j. na deň 21.5.1999, pričom protiprávny úkon žalovanej vidí v tom, že táto v rozpore s obsahom upomienky podala dňa 18.5.1999, teda pred uplynutím lehoty v nej uvedenej, návrh na vykonanie exekúcie. Táto jej predstava, ale nie je správna.
13. Súd prvej inštancie sa dostatočne a presvedčivo vysporiadal s týmito tvrdeniami žalobkyne a tiež zrozumiteľným, presvedčivým a dostatočne odôvodneným spôsobom formuloval záver o nepreukázaní protiprávneho konania na strane žalovanej ako jedného zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu. Odvolací súd na tento záver, ktorý má logickú postupnosť, v celom rozsahu poukazuje, a s ktorým sa v celom rozsahu aj stotožňuje.
14. Podľa § 340 ods. 1 a 2 ObZ dlžník je povinný záväzok splniť v čase určenom v zmluve. Ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.
15. Podľa § 503 ods. 2 ObZ dlžník ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.
16. Podľa § 504 ObZ dlžník je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v dojednanej lehote, inak do jedného mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie veriteľ požiadal.
17. Časom plnenia je vymedzenie časového obdobia, v ktorom je dlžník povinný splniť svoj záväzok. Tiež hovoríme o čase splatnosti (zročnosti, dospelosti) záväzku. Čas plnenia je významný z hľadiska zániku záväzku, lebo záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne (§ 324 ods. 1). Tak nesplnenie záväzku riadne, ako aj jeho nesplnenie včas má závažné právne dôsledky. Dôsledkom riadne nesplneného záväzku je zodpovednosť za vady a dôsledkom nesplnenia záväzku včas je omeškanie dlžníka.
18. Podstatnou časťou zmluvy o úvere je záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky. Lehota, v ktorej tak má dlžník urobiť, je vecou zmluvných strán a spravidla je dohodnutá v zmluve; nie je však podstatnou časťou úverovej zmluvy.
19. Zákon ustanovuje lehotu splatnosti úveru podporne pre prípad, keď strany v zmluve o úvere nedohodnú lehotu splatnosti. Ide o osobitné ustanovenie vo vzťahu k všeobecnej úprave času plnenia v § 340 ods. 1, ktoré sa pri zmluve o úvere neuplatní, lebo prednosť má § 504. Ak dlžník nevráti poskytnuté peňažné prostriedky v dohodnutej lehote, a ak takej dohody niet, tak v zákonnej lehote, dostane sa do omeškania.
20. Podľa názoru odvolacieho súdu, z právneho hľadiska, akonáhle je splátka úveru dohodnutá v zmluve o úvere po splatnosti, pričom v zmluve o úvere pre tento prípad nie je dohodnutý osobitný postup, žiadny zákon neukladá veriteľovi zo zmluvy o úvere povinnosť zasielať dlžníkovi akékoľvek upomienky alebo predžalobné výzvy, naopak mu vzniká právo súdne príp. ako v prejednávanej veci priamo exekučne, keďže žalovaná disponovala exekučným titulom a to vykonateľnou notárskou zápisnicou, vymáhať dlžnú sumu resp. jej časť, s ktorej zaplatením je dlžník v omeškaní a to aj s ohľadom na skutočnosť, že každá jednotlivá splátka úveru sa premlčuje samostatne. Je ale logické a v praxi využívané, že v čase medzi
vznikom dlhu a podaním žaloby, sa dlžníka snaží veriteľ skontaktovať a upozorniť ho na neuhradenie dlhu a možné následky. V preskúmavanej veci nebola upomienka z 11.5.1999 hmotnoprávnym úkonom predpokladaným v ust. § 504 ObZ, keďže dohoda o čase plnenia jednotlivých splátok bola určená v predmetnej zmluve o úvere.
21. Upomienka, predžalobná výzva, ani pokus o zmier nemajú zákonom stanovené podstatné obsahové a formálne náležitosti. Upomienka môže byť zaslaná dlžníkovi v akomkoľvek znení a akoukoľvek formou. Mala by ale splniť základnú funkciu, a to pripomenúť dlžníkovi, že má splatný dlh, ktorý neuhradil. V žiadnom prípade nemení obsah záväzku dohodnutý medzi účastníkmi zmluvy. Právnym úkonom je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Správanie subjektu, ktoré nenapĺňa znaky uvedenej definície, nemožno považovať za právny úkon a právo takéto správanie nepokladá za právne relevantné.
22. V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobkyňa bola v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie v omeškaní so zaplatením tretej splátky úveru, že exekúcia sa viedla len pre vymoženie časti tejto splátky úveru vo výške 111.547,93 USD, ktorá bola zaplatená až dňa 4.6.1999, teda je bez relevancie, či žalovaná dodržala postup (právo) dohodnuté v čl. VII. zmluvy o úvere, keďže tento (postup) bol dohodnutý pre prípad zosplatnenia celého dlhu. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaná legitímnym postupom vymáhala v tom čase omeškanú splátku úveru.
23. Z týchto všetkých dôvodov odvolacie námietky žalobkyne odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, z ktorého dôvodu odvolací súd rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP vrátane vecne správneho akcesorického výroku o trovách konania a podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP o trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol tak, že žalovanej ako plne procesne úspešnej priznal proti žalobkyni nárok na náhradu 100% trov odvolacieho a dovolacieho konania.
24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).