Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_14Co-17-2021.pdf
PDF · 167.9 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/17/2021
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov senátu JUDr. Jána Auxta a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu: SLOVGRAM, nezávislá spoločnosť výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov, so sídlom 813 48 Bratislava-Staré Mesto, Jakubovo námestie 2564/14, IČO: 17 310 598, zastúpený splnomocnenou advokátskou kanceláriou LEGAL CARTEL s.r.o., so sídlom 811 02 Bratislava-Staré Mesto, Na Hrebienku 5433/40, IČO: 36 677 175, proti žalovanej: NANA s.r.o., so sídlom 977 01 Brezno, Švermova 1027/7, IČO: 36 048 721, zastúpená splnomocneným advokátom JUDr. Marianom Holým, so sídlom 977 01 Brezno, B. Němcovej 1/A, o zaplatenie 276,00 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13Ca/8/2020-115 zo dňa 06.10.2020, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13Ca/8/2020-115 zo dňa 06.10.2020 vo výrokoch I., III. a IV. z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej „súd prvej inštancie“, alebo „okresný súd“) výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 76,68 eur v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, výrokom II. konanie v časti o zaplatenie 23,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 23,- eur od 26. 11. 2019 do zaplatenia zastavil a výrokom III. žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Výrokom IV. súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov prvoinštančného konania a vyslovil, že žalovaná má nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 44,43 %, ktorú je povinný žalobca zaplatiť do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd vyčísli ich výšku.
1.1. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval skutkový a právny základ nároku žalobcu, ktorý sa žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 276,- eur s príslušenstvom a náhrady trov konania titulom primeranej odmeny za vykonávanie verejného prenosu zaznamenaných výkonov zvukových a audiovizuálnych záznamov prostredníctvom technického zariadenia nachádzajúceho sa v priestoroch prevádzky žalovaného. Žalobca je občianskym združením fyzických a právnických osôb podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov registrovaný pod číslom MV SR: VVS1-900/90-3742 a vykonáva ochranu práv zastupovaných subjektov v rozsahu a na základe oprávnenia, ktoré mu bolo udelené Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky na výkon kolektívnej správy práv súvisiacich s autorským právom v zmysle predošlého zákona č. 618/2003 Z. z. Autorského zákona a platného Autorského zákona č. 185/2015 Z. z.. Žalobca zastupuje práva výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov v rozsahu uvedenom v zmluvách o zastupovaní, najmä vyberá, spravuje a rozdeľuje odmeny pre výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov, ktoré im prináležia podľa autorskoprávnych predpisov. Predmetom ochrany podľa tvrdenia žalobcu je umelecký výkon, zvukový záznam a audiovizuálny záznam. Žalobca tvrdil, že z jeho kontrolnej činnosti bolo zistené a preukázané, že v priestoroch žalovanej je technické zariadenie, prostredníctvom ktorého dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov, zvukových záznamov, audiovizuálnych záznamov a žalovaná si nesplnila svoju povinnosť uhradiť primeranú odmenu vo výške
276,- eur za obdobie od 01. 01. 2017 do 31. 12. 2018. Túto odmenu určil žalobca tak, že prevádzka reštaurácie má rozlohu od 101 do 200 m2 s ročným paušálom 92,- eur za obdobie od 01. 01. 2017 do 31. 12. 2017 v zmysle sadzobníka účinného od 01. 01. 2016, kaviareň s rozlohou od 101 do 200 m2 s ročným paušálom spolu vo výške 46,-eur za obdobie od 01. 01. 2017 do 31. 12. 2017 podľa sadzobníka účinného od 01. 01. 2016, reštaurácia s rozlohou od 101 do 200 m2 s ročným paušálom 92,-- eur za obdobie od 01. 01. 2018 do 31. 12. 2018 podľa sadzobníka účinného od 01. 01. 2018 a kaviareň s rozlohou 101 m2 až 200 m2 s ročným paušálom vo výške 46,-- eur za obdobie od 01. 01. 2018 do 31. 12. 2018 podľa sadzobníka účinného od 01. 01. 2018.
1.2. Súd prvej inštancie sa predovšetkým vysporiadal procesne s čiastočným späťvzatím žaloby, pokiaľ žalobca navrhoval konanie zastaviť, keďže za obdobie október 2017 až marec 2018, teda za 6 mesiacov, si neuplatňuje nárok na zaplatenie primeranej odmeny vo výške polovice ročného paušálu za prevádzku kaviarne, teda 23,-- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne a s poukazom na ustanovenie § 144 a § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“) súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 23,-- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 23,-- eur od 26. 11. 2019 až do zaplatenia zastavil (výrok II. rozsudku).
1.3. Uplatnený nárok súd prvej inštancie právne posúdil podľa ustanovenia § 27 ods. 1, 2, § 99 ods. 1, 2, § 110, § 119, § 143 ods.1 a 2, § 145 ods. 2 písm. f/, § 165 ods. 1, § 169 ods. 4 zákona č. 185/2015 Z. z. Autorského zákona v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej „Autorský zákon“), v nadväznosti na § 489 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej „Občiansky zákonník“, alebo len „OZ“).
1.4. Súd prvej inštancie následne konštatoval, že žalovaná na pojednávaní prostredníctvo svojho právneho zástupcu uviedla, že uznáva nárok žalobcu v časti, ktorá sa týka kaviarne za rok 2017 v rozsahu 13,15 eur a za rok 2018 v rozsahu 17,53 eur, spolu teda 30,68 eur a čo sa týka reštaurácie, ktorej plocha je nižšia ako uvádzaná za rok 2017, kedy mala byť sadzba 23,-- eur a za rok 2018 tak isto 23,-- eur, spolu teda 46,-- eur. Žalovaná teda uznala nárok žalobcu v rozsahu 76,68 eur. Vzhľadom k čiastočnému uznaniu nároku žalovanou v tomto rozsahu, okresný súd v takejto časti potom žalobnému návrhu žalobcu vyhovel a výrokom I. rozsudku uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 76,68 eur.
1.5. Ohľadom zvyšnej časti nároku žalobcu súd konštatoval, že spornou nebola skutočnosť, že žalovaná je prevádzkovateľom zariadenia „Reštaurácie Omega“ v Brezne na Švermovej ulici č. 7. V konaní bolo nesporné, že strany sporu neuzatvorili žiadnu zmluvu a žalobca ako organizácia kolektívnej správy si uplatňuje nárok na primeranú odmenu za vykonávanie verejného prenosu zaznamenaných výkonov, zvukových a audiovizuálnych záznamov prostredníctvom technického zariadenia, ktoré sa malo nachádzať v priestoroch prevádzky žalovaného v období od 01. 01. 2017 do 31. 12. 2018. Sporným sa stalo to, že plocha tejto reštaurácie má nižšiu výmeru ako 100 m2 podľa tvrdenia žalovanej, pričom žalobca tvrdil opak. Sporným sa stalo podľa odôvodnenia rozsudku aj to, že žalovaná napriek tvrdeniu žalobcu pripustila existenciu jediného rádioprijímača v časti prevádzky reštaurácie, avšak nie kaviarne. Súd prvej inštancie potom vyhodnotil, že autorský zákon pri uplatňovaní nároku odmeny vychádza z konštrukcie bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodným obohatením v tomto prípade je suma, o ktorú sa používateľ diela obohatil tým, že v rozpore so zákonom nezaplatil oprávnenému subjektu za použitie diela primeranú odmenu, resp. pri výhradných právach za udelenú licenciu. Organizácia kolektívnej správy má právo domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva. Takýto nárok je potom nárokom na primeranú odmenu v zmysle autorského zákona.
1.6. Súd prvej inštancie potom konštatoval, že žalobu žalobcu musel zamietnuť vo zvyšnej časti, pokiaľ táto nebola zobratá späť, resp. žalovaná ju čiastočnej uznala, pretože strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia (§ 150 CSP) a jednak dôkaznú povinnosť. Žalobca v konaní nijakým spôsobom nepreukázal, že žalovaná prevádzkuje reštauračné zariadenie v rozsahu 100 až 200 m2. Tak isto nepreukázal, že v prevádzke žalovanej v časti kaviarne v rozhodnom období, teda v období rokov 2017 a 2018, počas celého tohto obdobia bolo technické zariadenie na vykonávanie verejného prenosu. Okresný súd teda konštatoval, že pokiaľ žalobca svoju žalobu opieral takmer výlučne na kontrolnej činnosti, ktorú mal vykonať, činnosť žalobcu nemôže byť latentná, ale mala by byť poznateľná, presvedčivá a preukázateľná. Argumenty žalobcu sa nemôžu zakladať iba na tvrdení, že vedomosti nadobúda
prostredníctvom napr. tretích osôb, kedy vôbec netvrdí, kedy a či vôbec takáto kontrola bola vykonaná. Skutočnosť, že žalovaná vykonáva verejný prenos zaznamenávaných výkonov a zvukových záznamov vyplýva teda iba z tvrdenia, že v priestoroch prevádzky žalovanej bolo kontrolnou činnosťou zistené, že disponuje technickým zariadením, žalovaná potvrdila prítomnosť jedného rádioprijímača v časti reštaurácie, avšak v časti kaviarne takúto skutočnosť nepotvrdila. Žalobca bol teda na preukázanie svojich tvrdení povinný poskytnúť nezvratný dôkaz, čo sa v tejto veci nestalo. Súd prvej inštancie v rámci svojej argumentácie poznamenal, že ak žalobca tvrdí, že kontrolnou činnosťou bolo zistené také konanie žalovanej, ktoré zakladá jej povinnosti plniť žalobcom nárokovateľnú sumu, potom zaiste nie je pre neho problematické túto skutočnosť aj preukázať. Súd nespochybnil, že nárok žalobcu nevyplýva z podmienky vykonania kontroly, prípadne spísania záznamu, avšak takýto nárok musí byť preukázateľný. Nie je rozhodujúce, či to je vykonaná kontrola, ktorá sa dá reálne overiť a potvrdiť, prípadne iný dôkaz, ktorý bude presvedčivý. Zo zákona nevyplýva, že pokiaľ prevádzka disponuje takýmto zariadením, napr. televíznym či rozhlasovým prijímačom, je povinnosťou žalovaného plniť žalovaný nárok, pretože touto cestou vôbec nemusí dochádzať k verejnému prenosu. Existuje aj ďalšia možnosť využitia technického zariadenia a existencia samotného zariadenia v prevádzke nezakladá nárok vyplývajúci z autorského práva v prospech žalobcu. Súd prvej inštancie na základe týchto skutočností potom žalobný návrh v zvyšnej časti, pokiaľ si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie sumy 176,32 eur ako dôvodný v tejto časti zamietol.
1.7. V závere odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že: „...ani návrh žalobcu na vykonanie prípadného ďalšieho dokazovania predložením zmlúv s inými organizáciami kolektívnej správy by nedokázalo vyvrátiť absenciu rozhodujúcich skutkových tvrdení a dôkazných prostriedkov na ich preukázanie ich poskytnutím. Súd preto takýto dôkazný návrh žalobcu zamietol a takýto dôkaz nevykonal.“
1.8. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania okresný súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP tak, že žalovanej, ako strane sporu prevažne úspešnej, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý prevažne úspešný v konaní nebol. Žalobný nárok bol v sume 276,-- eur, pričom žalobcovi bolo vyhovené v časti o zaplatenie 76,68 eur, čo predstavuje 27,78 %, nevyhovené žalobnému návrhu bolo v časti o zaplatenie 176,32 eur a žalobca zobral svoju žalobu v časti o zaplatenie 23,-- eur späť, teda procesným spôsobom zavinil zastavenie konania. Následne súd prvej inštancie zmätočne konštatoval : „Žalovaný bol teda neúspešný, bolo mu nevyhovené v rozsahu 72,21 %, teda čistý úspech žalovaného potom predstavuje 44,43 %.“
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti výrokov I., III. a IV. podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, tento považuje za nezákonný a nesprávny a žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2.1. Odvolateľ namieta, že došlo postupom súdu k porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP a to najmä s poukazom na skutočnosť, že rozsudok okresného súdu je nepreskúmateľný a neobsahuje náležitosti v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. Nepreskúmateľnosť rozsudku žalobca vidí v tvrdení súdu prvej inštancie, ktorý v odôvodnení rozsudku uviedol, že na pojednávaní konanom dňa 06.10.2020 o 11:00 hod. právny zástupca žalovaného uviedol, že uznáva nárok žalobcu v časti, ktorá sa týka kaviarne za rok 2017 v rozsahu 13,15 eur a za rok 2018 v rozsahu 17,53 eur, spolu teda 30,68 eur, a čo sa týka reštaurácie, uznáva sumu vo výške 46,- eur za obdobie od 01.01.2017 do 31.12.2018. Ďalej však súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca v konaní nijakým spôsobom nepreukázal, že v prevádzke žalovaného v časti kaviarne v rozhodnom období, teda v období rokov 2017 a 2018, počas celého tohto obdobia, bolo technické zariadenia slúžiace na verejný prenos a že k vykonávaniu verejného prenosu aj reálne došlo. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že skutočnosť, že žalovaný vykonával v rozhodnom období verejný prenos vyplýva iba z tvrdenia žalobcu, že v priestoroch prevádzok žalovaného bolo kontrolnou činnosťou zistené, že disponuje technickým zariadením. Žalovaný potvrdil prítomnosť jedného rádioprijímača v časti reštaurácie, avšak v časti kaviarne takúto skutočnosť nepotvrdil. Podľa názoru súdu prvej inštancie mal žalobca na preukázanie svojich tvrdení poskytnúť nezvratný dôkaz, čo sa v tejto veci nestalo. Žalobca v odvolaní dal do pozornosti, že tvrdenie súdu uvedené vyššie je v zjavnom rozpore s ostatnými tvrdeniami obsiahnutými v odôvodnení rozsudku. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní uznal nárok žalobcu v časti 30,68 eur za verejný prenos v priestoroch kaviarne a nárok
žalobcu v časti 46,- eur za verejný prenos v priestoroch reštaurácie. Uznaním nároku žalobcu (aj keď nie v žalovanej sume) žalovaný potvrdil, že v priestoroch kaviarne (uznaný nárok vo výške 30,68 eur) ako aj v priestoroch reštaurácie (uznaný nárok vo výške 46,- eur), sa skutočne v rozhodnom období nachádzalo technické zariadenie slúžiace na verejný prenos a že k verejnému prenosu zaznamenaných výkonov, zvukových a audiovizuálnych záznamov skutočne dochádzalo. Túto skutočnosť žalovaný potvrdil už v písomnosti zo dňa 02.06.2020 označenej ako „Právna vec zn. 13Ca/8/2020 - vyjadrenie žalovanej k veci“. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Odvolateľ potom argumentuje, že žalovaný nie len že nepoprel, že v jeho prevádzkach sa nachádzali technické zariadenia, prostredníctvom ktorých v rozhodnom období dochádzalo k verejnému prenosu, ale nárok žalobcu výslovne uznal a to jednak v písomnom vyjadrení a jednak prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní pred súdom prvej inštancie. Spornou teda v danom prípade nebola otázka, či žalovaný v rozhodnom období disponoval technickým zariadením slúžiacim na verejný prenos. Spornou sa v tomto prípade javila otázka o výške primeranej odmeny, ktorú je žalovaný povinný žalobcovi zaplatiť. Táto otázka by však bola predmetom iného súdneho konania, ako konania v tejto právnej veci a preto tvrdenie súdu prvej inštancie považuje žalobca za irelevantné. V prípade, že by v tomto konaní nebolo preukázané, že žalovaný disponoval technickým zariadením slúžiacim na verejný prenos v priestoroch kaviarne a reštaurácie a že k vykonávaniu verejného prenosu v rozhodnom období skutočne dochádzalo, nebol by daný právny dôvod ani na zaplatenie sumy 76,68 eur, na ktorú okresný súd žalovaného zaviazal. Z tohto dôvodu tvrdenia súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení rozsudku nedávajú žiadny zmysel ani logiku, keďže v týchto tvrdeniach súd poprel právny nárok na zaplatenie dlžnej sumy minimálne vo vzťahu k prevádzke kaviarne, čo robí rozsudok nepreskúmateľným.
2.2. Súd prvej inštancie okrem vyššie uvedeného porušil podľa názoru odvolateľa aj svoju povinnosť zakotvenú v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, keď v odôvodnení rozsudku nikde neuviedol, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako tieto vzájomne vyhodnotil. Okresný súd sa v odôvodnení rozsudku zameral jedine na to, že podľa jeho názoru žalobca údajne tvrdil, že v priestoroch kaviarne a reštaurácie žalovaného sa nachádzalo technické zariadenie slúžiace na verejný prenos (čo mal žalobca za preukázané svojou kontrolnou činnosťou), avšak údajne toto svoje tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázal, čím neuniesol svoje dôkazné bremeno. Takéto tvrdenie súdu prvej inštancie sa nezakladá na pravde, keďže to bol práve žalovaný, ktorý potvrdil prítomnosť technického zariadenia, prostredníctvom ktorého dochádzalo k verejnému prenosu či už v priestoroch kaviarne, ako aj reštaurácie. V prípade, že by žalovaný tvrdil, že takéto technické zariadenie, prostredníctvom ktorého dochádzalo k verejnému prenosu, sa v kaviarni ani v reštaurácii nenachádzalo, nemal by dôvod uznať nárok žalobcu ani len z časti. Žalovaný však nárok žalobcu uznal, avšak za spornú považoval práve výšku primeranej odmeny. Na základe vyššie uvedeného má žalobca za to, že napadnutý rozsudok trpí vadami. Jednak sa v rozsudku nikde neuvádza, z akých dôkazov súd pri rozhodovaní vychádzal a ako tieto vyhodnotil vo vzájomných súvislostiach a jednak je rozsudok nepreskúmateľný z dôvodov bližšie špecifikovaných v odvolaní.. Navyše odôvodnenie rozsudku nie je vôbec presvedčivé, naopak, je zmätočné a mätúce.
2.3. V odvolaní ďalej žalobca namietal odôvodnenie rozsudku, pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že návrh žalobcu na vykonanie prípadného ďalšieho dokazovania predložením zmlúv s inými organizáciami kolektívnej správy by nedokázalo vyvrátiť absenciu rozhodujúcich skutkových a dôkazných prostriedkov na ich preukázanie ich poskytnutím a preto súd takýto návrh žalobcu na vykonanie dokazovania zamietol. Žalobcovi nie je zrejmé, aký návrh žalobcu na vykonanie dokazovania mal okresný súd na mysli a aký zamietol, keďže žalobca v nijakom svojom vyjadrení, či už v podanej žalobe, alebo vo vyjadrení k odporu, alebo v neskorších vyjadreniach, nikdy nenavrhol súdu prvej inštancie vykonanie dokazovania predložením akýchkoľvek zmlúv s ktoroukoľvek inou organizáciou kolektívnej správy práv. Je pravdou, že žalobca v súčasnosti podal viacero žalôb, týkajúcich sa zaplatenia primeranej odmeny vo vzťahu k viacerým povinným subjektom a v rámci iných konaní žalobca skutočne navrhol, aby súd doplnil dokazovanie a boli do konania predložené zmluvy s inými organizáciami kolektívnej správy práv za účelom preukázania tvrdenia žalobcu o prítomnosti technického zariadenia slúžiaceho na verejný prenos v jednotlivých prevádzkach povinných subjektov, toto však nie je ten prípad. V predmetnej veci žalovaný nerozporoval, že v priestoroch svojich prevádzok v rozhodnom období disponoval technickým zariadením slúžiacim na verejný prenos a že k verejnému prenosu skutočne došlo a preto žalobca takýto návrh považoval za bezpredmetný a hlavne neúčelný. Odvolateľ v tejto súvislosti poznamenal, že je nemysliteľné, aby súd pri rozhodovaní sporu ani netušil, aké dôkazy žalobca navrhol a z tohto dôvodu ani
nemohol spravodlivo rozhodnúť. Nastáva dojem, že súd prvej inštancie vo všetkých veciach totožného žalobcu je „nastavený“ tak, že žaloba bude zamietnutá kvôli údajnému neuneseniu dôkazného bremena a to bez ohľadu na preukázané skutočnosti. Súd prvej inštancie v tomto prípade rozhodol bez toho, aby vo veci zvážil všetky okolnosti, ktoré vyšli najavo, aby tieto vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a napokon ešte aj rozhodol o údajných návrhoch žalobcu na doplnenie dokazovania, ktoré žalobca v danej veci nikdy nenavrhol. Takéto konanie súdu prvej inštancie nie je akceptovateľné a z hľadiska spravodlivosti, ako jedného zo základných princípov právneho štátu, prudko zarážajúce.
2.4. Odvolateľ taktiež namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie, pokiaľ v dôvodoch rozsudku uviedol, že ak žalobca tvrdí, že kontrolnou činnosťou bolo zistené konanie žalovaného, ktoré zakladá jeho povinnosť plniť žalobcovi uplatnený nárok, potom by pre žalobcu nemalo byť problematické túto skutočnosť aj preukázať. Žalobca zdôraznil, že v konaní bolo jednoznačne preukázané konanie žalovaného, zakladajúce nárok žalobcu na zaplatenie primeranej odmeny od žalovaného. Právny nárok žalobcu potvrdil sám žalovaný a to pokiaľ uznal nárok žalobcu, keďže v priestoroch jeho kaviarne a reštaurácie v rozhodnom období dochádzalo k verejnému prenosu prostredníctvo technického zariadenia na to určeného. Žalovaný nesúhlasil s výškou primeranej odmeny, ktorú by bol žalobcovi povinný zaplatiť. Odvolateľ poznamenal, že v prípade, ak by žalovaný ešte pred použitím predmetov ochrany, ktoré chráni žalobca, prejavil záujem o rokovania so žalobcom, v rámci ktorých by uviedol jednotlivé špecifiká svojich prevádzok, žalobca by bol povinný špecifiká týchto prevádzok zohľadniť pri určovaní výšky primeranej odmeny. Žalovaný však neprejavil záujem o rokovania ohľadom uzavretia zmluvy, ktorá by okrem iného obsahovala aj výšku primeranej odmeny so žalobcom pred otvorením svojich prevádzok, ale predmety ochrany začal používať priamo a z tohto dôvodu bol povinný uhradiť primeranú odmenu organizácii kolektívnej správy, ktorá dané predmety ochrany chráni. Žalobca zdôraznil, že predmetom konania v danej veci bolo posúdiť nárok žalobcu na zaplatenie primeranej odmeny (nárok bol daný, keďže žalovaný ho nepoprel) a nie určovanie výšky primeranej odmeny tak, ako to urobil súd prvej inštancie. Žalobca nepopiera skutočnosť, že za určitých podmienok zákon pripúšťa vo veci určenia obsahu zmluvy aj ingerenciu súdu. Avšak v danej právnej veci nešlo o tento prípad, keďže medzi žalobcom a žalovaným nebola uzavretá písomná zmluva a teda nikdy nedošlo k dohadovaniu podmienok zmluvy, keďže žalovaný úplne opomenul svoju zákonnú povinnosť na úhradu primeranej odmeny výkonným umelcom a výrobcom zvukových a zvukovo-obrazových záznamov za verejný prenos zaznamenaných výkonov, zvukových a audiovizuálnych záznamov, čím de facto porušoval ustanovenia Autorského zákona. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania (nevedno akého, keďže v odôvodnení rozsudku neuviedol, z akých dôkazov vychádzal) k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď tvrdil, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal svoj nárok na zaplatenie primeranej odmeny.
2.5. Napokon žalobca v odvolaní namietal nesprávnu aplikáciu príslušných právnych predpisov, resp. ich opomenutie úplne. Citoval ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s ustanovením § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a namieta, že si podanou žalobou okrem nároku na zaplatenie primeranej odmeny vo výške 230,- eur uplatnil aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 230,- eur od 26.11.2019 do zaplatenia. Okresný súd úplne opomenul aplikovať ustanovenia § 517 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka a ustanovenie § 3 Nariadenia a žalobcovi nepriznal úroky z omeškania bez toho, aby toto svoje rozhodnutie vôbec nejakým spôsobom zdôvodnil. Súd prvej inštancie teda nesprávnym aplikovaním právnej normy priznal žalobcovi len časť žalovaného nároku a bez logického a právneho odôvodnenia jeho nárok vo zvyšnej časti zamietol. Žalobca na základe uvedených dôvodov potom navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I, výroku III a v závislom výroku IV zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že podľa jej názoru súd prvej inštancie vykonal konanie v súlade s podmienkami určenými sporovým poriadkom. Žalobca a jeho právny zástupca sa ospravedlnili z pojednávania a súd konal v ich neprítomnosti. Prípadné rozpory v tvrdeniach súdu prvej inštancie obsiahnutých v odôvodnení rozsudku v žiadnom prípade podľa názoru žalovanej nezakladajú odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písmena b/ a c/ CSP. K tvrdeniam žalobcu, že žalovaná uznala umiestnenie technických zariadení slúžiacich na verejný prenos po určitý čas sporného obdobia, žalovaná uviedla, že v tejto časti žalobu uznala, pretože nemala záujem pripraviť výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov o ich zákonnú primeranú odmenu. Vzhľadom na dôkazy predložené
žalobcom mohla žiadať žalobu zamietnuť v celom rozsahu, pretože žalobca podľa jej názoru svoj nárok žiadnym spôsobom nepreukázal.
3.1. Pokiaľ v ďalšej časti odvolania žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie ani netušil, aké dôkazy žalobca navrhol, ohľadom tohto žalovaná poznamenala, že v odpore a tiež vo vyjadrení zo dňa 2. 6. 2020 spomínala uzatvorenie zmluvy so slovenským ochranným zväzom autorským ( SOZA). K tejto zmluve sa vyjadroval aj žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 18. 3. 2020. V žiadnom z týchto vyjadrení nie je výslovne uvedené, že by niektorá zo sporových strán navrhovala vykonať dokazovanie predložením takejto zmluvy. Z obsahu vyjadrení však bolo možné usúdiť, že by malo byť v konaní vykonané dokazovanie predložením takejto zmluvy. Skutočnosť, že odkaz na takúto zmluvu so SOZA je vo vyjadreniach žalobcu a žalovanej obsiahnuté len v jednom odseku, či dokonca vete, svedčí naopak podľa názoru žalovanej o tom, že súd prvej inštancie sa s vyjadreniami sporových strán riadne oboznámil. Ak súd odkaz na túto zmluvu pochopil ako návrh na vykonanie dokazovania v konaní, bolo jeho povinnosťou sa s týmto návrhom procesne vysporiadať.
3.2. Pokiaľ v ďalšom texte odvolania žalobca napáda nesprávne skutkové zistenia okresného súdu, žalovaná nesúhlasí s názorom žalobcu, že predmetom konania bolo posúdiť nárok žalobcu na zaplatenie primeranej odmeny a nie určenie výšky primeranej odmeny. Žalobca nepodal žalobu o určenie, že má nárok na zaplatenie primeranej autorskej odmeny, ale podal žalobu o zaplatenie konkrétnej sumy. Vzhľadom na absenciu uzatvorenej zmluvy súd prvej inštancie tento nárok posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo jednoznačne vyplýva z odôvodnenia rozsudku. Bezdôvodné obohatenie musí byť dostatočne a jednoznačne určené čo do právneho dôvodu aj výšky. S prihliadnutím na podanú žalobu a dôkazy predložené žalobcom nebolo možné výšku bezdôvodného obohatenia určiť. Z toho dôvodu súd prvej inštancie žalobcovi priznal bezdôvodné obohatenie v rozsahu, v akom ho žalovaná uznala. Ak by žalovaná neuznala ani len časť nároku žalobcu, súd by takúto žalobu za danej dôkaznej situácie musel zamietnuť. Uvedené tiež bol dôvod, pre ktorý súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi úroky z omeškania a nebol ani dôvod na aplikovanie ustanovenia § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaná potom zhrnula, že má za to, že žalobcovi sa nepodarilo vyvrátiť správnosť skutkových zistení súdu a taktiež právne posúdenie veci. Považuje preto rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a zákonný a navrhuje, aby ho odvolací súd potvrdil a žalobcu zaviazal nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania v celom rozsahu.
4. Na vyjadrenie žalovanej reagoval žalobca a namietal jej tvrdenia, že z obsahu jeho vyjadrení, ako aj žalovanej, bolo možné usúdiť, že by v konaní malo byť vykonané dokazovanie predložením hromadnej licenčnej zmluvy uzatvorenej medzi organizáciou kolektívnej správy Slovenský ochranný zväz autorský pre práva k hudobným dielam a žalovanou. S týmto jej názorom sa žalobca nestotožňuje. Citoval z písomnosti žalovanej zo dňa 28.02.2020 a zo dňa 02.06.2020, ako aj z vlastnej písomnosti zo dňa 18.03.2020 a zdôraznil, že nie je možné usúdiť, že by niektorá zo strán sporu navrhla vykonať dokazovanie predložením hromadnej licenčnej zmluvy uzatvorenej medzi SOZA a žalovanou. Navyše žalobca dáva do pozornosti skutočnosť, že okresný súd v odôvodnení rozsudku v bode 39. jasne uviedol a jednoznačne deklaroval, že návrh žalobcu na vykonanie dokazovania zamietol, pričom žalobca v návrhu na vydanie platobného rozkazu, vo vyjadrení k odporu a ani v písomnosti zo dňa 28.08.2020 takýto dôkaz nenavrhoval. Žalobca zdôrazňuje, že je nemysliteľné, aby súd pri rozhodovaní sporu ani netušil, aké dôkazy žalobca navrhol a z tohto dôvodu ani nemohol spravodlivo rozhodnúť a preto naďalej zastáva názor, že je naplnený odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) CSP a síce, že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
4.1. Taktiež žalobca namietal tvrdenia žalovanej, pokiaľ uviedla, že v prípade, ak by neuznala nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní ani len z časti, súd prvej inštancie by takúto žalobu za danej dôkaznej situácie musel zamietnuť. Zároveň uviedla, že práve toto bol dôvod, pre ktorý súd nepriznal žalobcovi úroky z omeškania, pričom podľa jej názoru ani nebol dôvod odkazovať na ustanovenie § 517 ods. 2. Občianskeho zákonníka. Žalobca zastáva názor, že pokiaľ okresný súd zamietol žalobu okrem iného aj v časti zaplatenia úrokov z omeškania, mal toto svoje rozhodnutie v odôvodnení rozsudku náležite odôvodniť, resp. vysvetliť, z akého dôvodu žalobcovi uplatnené úroky z omeškania nepriznal. V odôvodnení rozsudku však uvedené úplne absentuje. Vo zvyšku zotrváva žalobca na všetkých svojich argumentoch prezentovaných v odvolaní.
5. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutých meritórnych výrokoch I. a III. a v závislom výroku IV. podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 391 ods. 1 a 3 CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Podľa ustanovenia § 27 ods.1 a 2 Autorského zákona, verejný prenos diela je verejné šírenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ho bez tohto prenosu vnímať nemohli. Vysielanie diela, retransmisia diela a sprístupňovanie diela verejnosti je verejným prenosom diela.
7. Podľa § 99 ods.1 a 2 Autorského zákona, ak výkonný umelec nie je oprávnený sám udeliť súhlas na verejné rozširovanie originálu umeleckého výkonu alebo rozmnoženiny umeleckého výkonu nájmom vo vzťahu k umeleckému výkonu, ktorý bol zaznamenaný na zvukový záznam alebo bol použitý pri tvorbe audiovizuálneho diela, vzniká mu právo na primeranú odmenu voči osobe, ktorá bude originál audiovizuálneho diela, rozmnoženinu audiovizuálneho diela alebo zvukový záznam verejne rozširovať nájmom. Výkonný umelec má právo na primeranú odmenu za použitie a) zaznamenaného umeleckého výkonu technickým predvedením, b) zaznamenaného umeleckého výkonu verejným prenosom okrem sprístupňovania záznamu umeleckého výkonu verejnosti a c) nezaznamenaného umeleckého výkonu vysielaním.
8. Podľa ustanovenia § 99 ods. 3 Autorského zákona, primeraná odmena musí zodpovedať rozsahu, účelu a času použitia umeleckého výkonu.
9. Podľa § 110 Autorského zákona, výrobca zvukového záznamu má právo na primeranú odmenu za použitie zvukového záznamu a) technickým predvedením, b) verejným prenosom okrem vysielania a sprístupňovania verejnosti.
10. Podľa § 119 Autorského zákona, výrobca audiovizuálneho záznamu má právo na primeranú odmenu za použitie audiovizuálneho záznamu verejným prenosom okrem vysielania a sprístupňovania verejnosti.
11. Podľa ustanovenia § 143 ods.1 a 2 Autorského zákona, kolektívnou správou práv je správa výkonu majetkových práv nositeľa práv podľa tohto zákona prostredníctvom organizácie kolektívnej správy. Výkon kolektívnej správy práv je službou poskytovanou podľa tohto zákona.
12. Podľa § 145 ods.2 písm. f) Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy vykonáva správu výkonu majetkových práv najmä v týchto odboroch kolektívnej správy práv: použitie predmetu ochrany jeho uvedením na verejnosti :1. vysielaním, 2. retransmisiou, 3. sprístupňovaním verejnosti alebo 4. iným spôsobom verejného prenosu.
13. Podľa § 165 ods.1 Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná v dobrej viere a za primeraných a nediskriminačných podmienok viesť s osobou, ktorá prejaví záujem o použitie predmetu ochrany, s osobou, ktorá je oprávnená na použitie predmetu ochrany bez povinnosti získať súhlas na použitie predmetu ochrany, alebo s osobou povinnou zaplatiť náhradu odmeny podľa § 36 ods. 3 rokovania o uzavretí a) licenčnej zmluvy, b) hromadnej licenčnej zmluvy, c) kolektívnej licenčnej zmluvy, d) zmluvy o primeranej odmene, na ktorú sa môžu primerane uplatniť ustanovenia šiestej hlavy druhý a tretí oddiel druhej časti tohto zákona okrem § 81 alebo e) zmluvy o náhrade odmeny.
14. Podľa ustanovenia § 169 ods.4 Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná
a) vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa § 165 ods. 1 pre nositeľa práv licenčné odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a dodatočné odmeny a b) domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody; to neplatí, ak nositeľ práv prejavil výslovne vôľu domáhať sa tohto nároku sám alebo ak je to nehospodárne.
15. Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
16. Podľa ustanovenia § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
17. V ustanovení § 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku sú citované vady, pre ktoré je možné, respektíve nutné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V zásade ide o vady, ktoré sú porušením základného práva strán sporu na spravodlivý súdny proces, ktoré je zaručené Ústavou SR a ostatnými právnymi normami. Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie je treba považovať aj nedostatok riadneho, dostatočne právne a skutkovo vyargumentovaného a najmä presvedčivého odôvodnenia súdneho rozhodnutia, prípadne rozpornosť odôvodnenia rozhodnutia s obsahom spisu, ako aj - a to predovšetkým - nesúlad medzi znením vyhláseného rozsudku a písomného vyhotovenia rozsudku. Ide o zásadné a závažné nedostatky meritórneho rozhodnutia súdu, nakoľko sa tým stranám sporu odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v rámci využitia prípadných opravných prostriedkov a odníma sa im tým možnosť riadne konať pred nestranným a spravodlivým súdom. Všetkými uvedenými vadami je postihnutý aj odvolaním napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu. Zákonným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je existencia vady konania, ktorá sa prejavila v takom nesprávnom procesnom postupe, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo stany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Rovnako aj Ústavný súd SR v početných svojich rozhodnutiach (napr. viď nález III. ÚS 119/03 ) sa vyjadril k povinnosti súdov riadne a presvedčivo odôvodniť svoje rozhodnutia.
18. Odvolací súd po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v nadväznosti na odvolacie dôvody konštatuje pochybenie súdu prvej inštancie a to vo viacerých smeroch a taktiež nedostatočné a právne a argumentačne nepresvedčivé a taktiež vnútorne rozporné a zmätočné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
19. Predmetom sporu je nárok žalobcu voči žalovanej titulom zákonného nároku na primeranú odmenu za vykonávanie verejného prenosu zaznamenaných výkonov zvukových a audiovizuálnych záznamov prostredníctvom technického zariadenia nachádzajúceho sa v priestoroch prevádzky žalovanej. Súd má z vlastnej rozhodovacej činnosti, ako aj z verejne dostupených zdrojov za preukázané, že žalobca je občianskym združením fyzických a právnických osôb založeným podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov a je registrovaný Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky pod číslom: VVS1-900/90-3742 a vykonáva ochranu práv zastupovaných subjektov v rozsahu a na základe oprávnenia, ktoré mu bolo udelené Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky na výkon kolektívnej správy práv súvisiacich s autorským právom v zmysle predošlého zákona č. 618/2003 Z. z. Autorského zákona a aktuálne platného Autorského zákona č. 185/2015 Z. z.. Žalobca zastupuje práva výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov v rozsahu uvedenom v zmluvách
o zastupovaní, najmä vyberá, spravuje a rozdeľuje odmeny pre výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov, ktoré im prináležia podľa autorskoprávnych predpisov.
20. Rozsah oprávnení, ktorými disponujú organizácie kolektívnej správy práv je vymedzený v Autorskom zákone. Ich základnou funkciou je kolektívna správa tzv. majetkových práv oprávnených subjektov (teda autorov, výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov, výrobcov zvukovo-obrazových záznamov a vysielateľov). Pojem „majetkové“ práva sa pritom vzťahuje na dve rôzne skupiny práv. Prvú tvoria výhradné (alebo tiež výlučné) majetkové práva, pri ktorých má oprávnený subjekt výhradné právo rozhodnúť, či na použitie diela udelí súhlas, alebo nie. Pri takomto type práva je na použitie diela nutné získať súhlas oprávneného subjektu, čo sa realizuje udelením tzv. licencie. V prípade kolektívnej správy výlučných práv preto organizácia kolektívnej správy musí uzavrieť s používateľom licenčnú zmluvu, predmetom ktorej je udelenie súhlasu na použitie diela.
21. Druhou skupinou majetkových práv sú práva na odmenu, tzv. remuneračné práva. Sú to také práva, pri ktorých ich nositelia nemajú právo rozhodovať o použití diela, napr. výkonný umelec nemôže zabrániť tomu, aby sa hudobné dielo, na ktorom sa podieľal, hralo v rádiu a nie je realizovateľné, aby k jeho vysielaniu pred každým pustením hudby dával samostatný súhlas. Preto v týchto prípadoch nemá výhradné právo udeľovať súhlas na verejný prenos diela. Aj v týchto prípadoch však oprávneným osobám vzniká nárok na primeranú odmenu a to priamo zo zákona, bez ohľadu na to, či používateľ práva má uzavretú zmluvu s oprávnenými osobami, alebo s organizáciou kolektívnej správy práv týchto osôb. Organizácia kolektívnej správy je potom v zmysle Autorského zákona oprávnená vyberať príslušné odmeny. V ideálnom prípade je medzi organizáciou kolektívnej správy práv a používateľom práva uzavretá dohoda o odmene za použitie diela, pretože v konkrétnej dohode je možné prihliadnuť k špecifikám potrieb jednotlivých užívateľov, napr. prostredníctvom zliav a podobne. Je však potrebné zdôrazniť, že nakoľko však ide na nárok na odmenu priamo zo zákona, aj za predpokladu, že zmluva o odmene nie je medzi organizáciou kolektívnej správy a používateľom diela uzavretá, používateľovi vznikne povinnosť odmenu za použitie diela zaplatiť.
22. Okresný súd preto vec správne právne posúdil, ak nárok uplatnený žalobcom vyhodnotil ako nevýhradné, tzv. remuneračné právo, pri ktorom nie je pre použitie diela nutné uzavrieť licenčnú zmluvu a pre použitie diela formou jeho vysielania v prevádzkovom zariadení nedávajú oprávnené subjekty súhlas na použitie svojho diela. Nárok na primeranú odmenu vznikol výkonným umelcom, výrobcom zvukových a obrazovo zvukových záznamov zo zákona na základe toho, že žalovaná, ako obchodná spoločnosť a prevádzkovateľ reštauračného zariadenia a tiež kaviarne, umožnila vo svojich priestoroch verejný prenos a použitie diela a to prostredníctvom technického zariadenia na to určeného, keďže zákonodarca udelil v mene oprávnených subjektov zákonnú licenciu a priznal súčasne nárok na primeranú odmenu. Okresný súd taktiež postupoval správne, pokiaľ nárok žalobcu vyhodnotil ako nárok uplatnený z bezdôvodného obohatenia.
23. Žalobca je organizácia kolektívnej správy, ktorá udeľuje rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou používateľom licencie do budúcna používať predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje. V prípade verejného prenosu technickými zariadeniami ako hromadného používania predmetov ochrany vopred nemôže byť známy presný rozsah a obsah vysielania, teda rozsah a identifikácia diel, ktoré budú predmetom vysielania, ktoré sa navyše v priebehu licencovaného obdobia môžu meniť. Bez ohľadu na to, aké predmety ochrany budú počas licencovaného obdobia použité, používateľ je v zmysle hromadnej licenčnej zmluvy, prípadne rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, oprávnený používať všetky predmety ochrany kolektívne spravované danou oprávnenou organizáciou kolektívnej správy. Licenčná odmena sa stanovuje paušálnou sumou, kedy iný spôsob určenia výšky licenčnej odmeny ani objektívne nie je možný vzhľadom na povahu a rozsah používania predmetov ochrany a rozsah nositeľov práv. Čo sa týka výšky uplatneného nároku, vychádza sa pri jej určení z ust. § 458a a § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v prípade neuzatvorenia licenčnej zmluvy sa uplatňuje vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej istej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Pokiaľ je zvyčajnou odmenou odmena stanovená paušálnou sumou, tak aj výška bezdôvodného obohatenia sa má takto zisťovať a je preto irelevantné preukazovať skutočné použitie všetkých konkrétnych predmetov ochrany. Pri právnom posúdení je dôležitá skutočnosť, že zo strany žalovanej mala byť uzavretá licenčná zmluva, za ktorú by používateľ platil zvyčajnú licenčnú odmenu na základe sadzobníka žalobcu a pokiaľ žalovaná si takúto povinnosť nesplnila a neuzatvorila licenčnú zmluvu, resp. hromadnú licenčnú zmluvu, žalobca ako organizácia
kolektívnej správy má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške odvodenej od zvyčajnej licenčnej odmeny. Odvolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z rozhodnutia Ústavného súdu SR v uznesení II. ÚS 101/2011 - 7 zo dňa 24. 03. 2011 s tým, že analogicky vo vzťahu k obvyklej odmene je možné prihliadať na to, že : „odmena za používanie autorských diel by mala byť určovaná podľa sadzobníka organizácie kolektívne správy“. V predmetnom rozhodnutí Ústavný súd SR poukázal na to, že „.Pokiaľ teda krajský súd pre účely posúdenia toho, či sťažovateľom navrhovaná kolektívna licenčná zmluva, ktorej uzavretia so žalovaným sa sťažovateľ domáhal, medzi inými najmä v podstatnej časti
- odmeny za používanie hudobných diel zodpovedá zákonodarcom vymedzenému kritériu „rovnakých a primeraných podmienok“, vychádzal z obsahu hromadných licenčných zmlúv uzavretých medzi žalovaným ako organizáciou kolektívnej správy s ďalšími inými používateľmi, čo sa týka tých istých hudobných diel, ktoré ako predmet ochrany užíval aj sťažovateľ, v žiadnom prípade nemožno v tomto postupe vidieť znaky arbitrárnosti. Práve naopak, ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za „rovnakú a primeranú“ odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie autorských - hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu autorsko-právnej ochrany.“ 24. Z právnej úpravy Autorského zákona jednoznačne vyplýva, že organizácia kolektívnej správy vykonáva kolektívnu správu majetkových práv za nositeľov práv, ktorých zastupuje na zmluvnom základe v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany, kedy nositeľ práv je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu majetkových práv k niektorým alebo všetkým predmetom ochrany. Pokiaľ tak neurobí, má sa za to, že k vylúčeniu kolektívnej správy práv nedošlo a nositeľ práv je stále zastupovaný organizáciou kolektívnej správy. Organizácia kolektívnej správy v rámci výkonu kolektívnej správy je oprávnená a aj povinná pri porušení majetkových práv nositeľa práv domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom rovnaký režim ochrany práv sa vzťahuje aj na tých nositeľov práv, ktorých organizácia kolektívnej správy nezastupuje na zmluvnom základe, pokiaľ sa jedná o spôsob použitia predmetov ochrany, na ktoré sa udeľuje licencia rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou. Ak nedošlo k písomnému vylúčeniu kolektívnej správy majetkových práv ani zo strany nositeľov práv zastupovaných na zmluvnom základe, ani zo strany nositeľov práv nezastupovaných na zmluvnom základe a nositelia práv ani sami neuplatňujú voči žalovanému nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, žalobca má zákonnú povinnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia voči žalovanému.
25. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-162/10 Phonographic Performance (Ireland) limited proti Írsku, kde Súdny dvor EÚ konštatoval, že „Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý má v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos“. V rozsudku zo dňa 07. 12. 2006 vo veci C-306/05 Sofiedad General de Autores y Editores De Espana (FGAE) c/a Raffael Hoteles FA Súdny dvor EÚ ako odpoveď na prejudiciálnu otázku (bod 29 rozsudku) uviedol, že: „Hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a rady 2001/29/ES zo dňa 22. 05. 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 tejto smernice“. Z uvedeného je zrejmé, že na preukázanie uplatneného nároku žalobcu stačilo preukázať, že v prevádzke žalovanej bolo v rozhodnom období rokov 2017 až 2018 umiestnené technické zariadenie (rádio, televízny prijímač), ktorým dochádzalo k verejnému prenosu umeleckých výkonov výkonných umelcov a zvukových a zvukovoobrazových záznamov, čo medzi stranami sporu v konaní ani sporné nebolo (viď nižšie odôvodnenie).
26. Práve s poukazom na vyššie konštatované potom aj odvolací súd dáva za pravdu prvoradému a najzásadnejšiemu odvolaciemu argumentu žalobcu, ktorý namieta jednak záver súdu prvej inštancie, že neuniesol dôkazné bremeno v spore a taktiež vnútornú rozpornosť odôvodnenia rozsudku v jeho jednotlivých bodoch.
27. Z obsahu spisu mal odvolací súd preukázané, že na pojednávaní dňa 06.10.2020, na ktorom aj došlo k vyhláseniu rozsudku súdu prvej inštancie, právny zástupca žalovanej doslova uviedol : „Uznávame nárok žalobcu v časti čo sa týka kaviarne za rok 2017 v rozsahu 13,15 eur a za rok 2018 v rozsahu 17,53 eur, spolu teda 30,68 eur, a čo sa týka reštaurácie, kde tá plocha je teda nižšia, to je za rok 2017 mala byť
sadzba 23,- eur a za rok 2018 tak isto 23,- eur, spolu teda 46,- eur. Žalovaný teda uznáva nárok žalobcu v rozsahu 76,68 eur.“ Odvolací súd konštatuje, že uvedené procesné vyjadrenie konštatoval aj súd prvej inštancie v bode 16. odôvodnenia svojho rozsudku. Rovnako aj v bode 17. a 18. rozsudku súd prvej inštancie konštatoval uznanie nároku žalovanou (sčasti). Naproti tomu potom však súd prvej inštancie v ďalších bodoch odôvodnenia meritórneho rozsudku konštatoval, že žalobca v konaní nijakým spôsobom nepreukázal, že v prevádzke žalovanej v časti kaviarne v rozhodnom období, teda v období rokov 2017 a 2018, počas celého tohto obdobia, bolo technické zariadenia slúžiace na verejný prenos a že k vykonávaniu verejného prenosu aj reálne došlo. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že skutočnosť, že žalovaný vykonával v rozhodnom období verejný prenos vyplýva iba z tvrdenia žalobcu, že v priestoroch prevádzok žalovanej bolo kontrolnou činnosťou zistené, že disponuje technickým zariadením. Žalovaná potvrdila prítomnosť jedného rádioprijímača v časti reštaurácie, avšak v časti kaviarne takúto skutočnosť nepotvrdila ani netvrdila (bod 37. odôvodnenia). Rovnako potom súd prvej inštancie aj v ďalších bodoch odôvodnenia rozsudku konštatoval neunesenie dôkazného bremena žalobcu a z tohto dôvodu aj zamietnutie žaloby v zvyšnej časti (mimo výrokov I. a II.). V tomto smere je potom nutné v plnej miere prisvedčiť relevantnosti a dôvodnosti odvolacieho argumentu žalobcu, že takéto rozhodnutie a odôvodnenie rozhodnutia je zmätočné a vnútorne rozporné. Z procesného prednesu právneho zástupcu žalovanej na pojednávaní konanom dňa 06.10.2020 jednoznačne a nespochybniteľne vyplynulo, že žalovaná uznala sčasti nárok na (zo zákona vyplývajúcu) primeranú odmenu ohľadom nároku žalobcu v časti tak kaviarne, ako aj reštaurácie a tak konštatovanie súdu prvej inštancie obsiahnuté v bode 37. odôvodnenia rozsudku, že žalovaná potvrdila prítomnosť jedného rádioprijímača len v časti reštaurácie, avšak v časti kaviarne takúto skutočnosť nepotvrdila, je tak v priamom rozpore s procesným prednesom samotnej žalovanej a taktiež v rozpore s obsahom spisu.
28. Okrem už konštatovanej vnútornej rozpornosti odôvodnenia rozsudku v bodoch 16. a 37. je relevantný aj argument žalobcu, že uznaním nároku žalobcu (aj keď nie v žalovanej sume) žalovaná potvrdila, že v priestoroch kaviarne, ako aj v priestoroch reštaurácie, sa skutočne v rozhodnom období nachádzalo technické zariadenie slúžiace na verejný prenos a že k verejnému prenosu zaznamenaných výkonov, zvukových a audiovizuálnych záznamov skutočne aj dochádzalo. Vnútorná logická, skutková i právna rozpornosť vyplýva jednoznačne aj zo záveru, že pokiaľ okresný súd založil svoje rozhodnutie na tvrdení o neunesení dôkazného bremena zo strany žalobcu a nepreukázaní, že žalovaná v rozhodnej dobe nielenže disponovala, no aj používala a šírila vo svojich prevádzkach prostredníctvom tohto zariadenia diela chránené Autorským zákonom, teda pokiaľ súd vychádzal z premisy, že v konaní nebolo preukázané, že žalovaná disponovala technickým zariadením slúžiacim na verejný prenos v priestoroch tak kaviarne, ako aj reštaurácie a že k vykonávaniu verejného prenosu v rozhodnom období skutočne dochádzalo, nebol by logicky daný právny dôvod ani na uloženie povinnosti zaplatenia sumy 76,68 eur, na ktorú okresný súd žalovanú zaviazal. S poukazom na ustanovenia § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela (v danom prípade navyše výslovne uznala) sa považujú za nesporné. Odvolací súd pre úplnosť konštatuje, že aj vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaná opakovane potvrdila, že uznala právny základ nároku žalobcu (z dôvodu, že nemala záujem pripraviť výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov o ich zákonnú primeranú odmenu) a bolo potom úlohu súdu prvej inštancie z tejto skutočnosti aj vychádzať. Právny základ nároku bol žalovanou uznaný, spornou tak ostala len výška požadovanej náhrady z hľadiska jej primeranosti a vzhľadom na tvrdené špecifiká a individuálne osobitosti prevádzok žalovanej.
29. Okrem toho odvolací súd dáva za pravdu a uznáva dôvodnosť aj ďalšej odvolacej námietke žalobcu, že ani z jediného či už písomného alebo ústneho prejavu žalobcu zo spisu nevyplýva, že by táto strana v tomto konkrétnom spore navrhovala procesne vykonať dokazovanie predložením zmlúv s inými organizáciami kolektívnej správy a teda „zamietnutie“ takéhoto údajného návrhu žalobcu súdom prvej inštancie vykazuje vysokú mieru arbitrárnosti súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie celkom zjavne konštatoval skutočnosti a procesné úkony žalobcu, ktoré strana v spore nevykonala, zamietol nevznesený „návrh žalobcu“ na vykonanie konkrétneho dôkazu, ktorý však žalobca v tomto spore nenavrhol vykonať. Odsek 39. odôvodnenia rozsudku je tak zmätočný a skutočne vyvoláva dojem, že súd prvej inštancie rozhodol bez toho, aby vyhodnocoval a zvažoval výsledky dokazovania práve v konkrétnej právnej veci. Zjavnú vnútornú zmätočnosť je však nutné konštatovať aj z obsahu výroku o trovách konania (bod 40. odôvodnenia), v ktorom súd uviedol : „Žalovaný bol teda neúspešný, bolo mu nevyhovené v rozsahu 72,21 %, teda čistý úspech žalovaného potom predstavuje 44,43 %.“ Aj keď je možné zohľadniť, že ohľadom tohto bodu odôvodnenia (na rozdiel ale od bodu 39.), možno mať za to,
že došlo len k chybe v písaní, avšak skutočnosťou je, že spôsobuje zmätočnosť odôvodenia rozsudku súdu ohľadom výroku o trovách konania.
30. Napokon je nutné prisvedčiť aj poslednej odvolacej námietke žalobcu, že pokiaľ súd prvej inštancie zamietol časť nároku žalobcu a nepriznal mu úroky z omeškania (ani len z priznanej sumy 76,68 eur) bez toho, aby toto svoje rozhodnutie vôbec nejakým spôsobom právne zdôvodnil, je jeho rozhodnutie ohľadom časti zamietnutia nároku žalobcu nepreskúmateľné pre absenciu akýchkoľvek dôvodov vzťahujúcich sa na uplatnené úroky z omeškania.
31. Nad rámec dôvodov odvolania však neušla pozornosti odvolacieho súdu aj ďalšia zásadná vada konania a rozhodnutia súdu prvej inštancie spočívajúca v nesúlade vyhláseného rozhodnutia s písomným vyhotovením rozsudku (vo výroku IV. o trovách konania) a aj s písomným vyhotovením zápisnice z pojednávania zo dňa 06.10.2020. Výrok IV. rozsudku v zmysle písomného vyhotovenia znie : „Žalovaný má nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 44,43 %, ktorú je povinný žalobca zaplatiť do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd vyčísli ich výšku. „ Naproti tomu v písomnom vyhotovení zápisnice z pojednávania zo dňa 06.10.2020 je obsiahnuté vyhlásenie rozsudku vo výroku IV. v nasledujúcom znení : „Žalovaný má nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú je povinný žalobca zaplatiť do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd vyčísli ich výšku.“ Odvolací súd v snahe zistiť, v akom presnom znení bol rozsudok konajúcim sudcom skutočne verejne vyhlásený, vypočul si zvukový záznam z pojednávania konaného dňa 06.10.2020, z ktorého vyplýva, že súd prvej inštancie vyhlásil rozsudok vo výroku IV. nasledovne : „Žalovaný má nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania, ktorú je povinný žalobca zaplatiť do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd vyčísli ich výšku“, teda bez konkretizovania rozsahu priznanej náhrady trov konania a teda súd prvej inštancie vyhlásil rozsudok odlišne, ako vyplýva z jeho písomného vyhotovenia a odlišne od toho, ako je obsah vyhlásenia rozsudku písomne zachytený vo vyhotovenej zápisnici z pojednávania. Odvolací súd pritom zdôrazňuje, že podľa ustanovenia § 219 ods. 4 CSP len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný a žiadne zákonné ustanovenie neumožňuje súdu dodatočne, po vyhlásení rozsudku, jeho výroky dopĺňať, upravovať či inak meniť oproti vyhlásenému zneniu výrokov.
32. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že súd by sa nemal zaoberať stanovenou výškou primeranej odmeny a nie je oprávnený ju v konaní skúmať, s takýmto záverom nie je možné súhlasiť. Odvolací súd zdôrazňuje, že z citovaných ustanovení Autorského zákona jednoznačne vyplýva, že pokiaľ žalovaná ako používateľ mala záujem o používanie predmetov ochrany, mala uzavrieť s organizáciou kolektívnej správy licenčnú alebo hromadnú licenčnú zmluvu. Iniciatíva by tak vždy mala byť na stane používateľa, pokiaľ tento má záujem o použitie predmetov ochrany. Používateľ musí/mal najprv tento záujem prejaviť a to ešte pred samotným používaním a šírením diel vo svojich priestoroch a až následne organizácia kolektívnej správy bola potom povinná viesť s takouto osobou rokovania o uzavretí kolektívnej zmluvy. Používateľ môže použiť predmety ochrany odo dňa uzavretia zmluvy s organizáciou kolektívnej správy. V prípade, ak sa organizácia kolektívnej správy nedohodne na uzavretí zmluvy, môže používateľ požadovať, aby obsah takejto zmluvy vrátane odmeny a nahradenia vôle uzavrieť takúto zmluvu určil súd (§ 165 ods. 1, 4, 8 Autorského zákona). Pokiaľ však žalovaná opomenula svoje povinnosti a počas prevádzky došlo k používaniu a šíreniu diel chránených Autorským zákonom (čo žalovaná uznala), vyplynula jej povinnosť zaplatiť za šírenie diela odmenu v zmysle nároku vyplývajúceho z Autorského zákona podľa schváleného sadzobníka žalobcu na jednotlivé roky. I keď súd nemôže svojim rozhodnutím zasiahnuť do tvorby sadzobníka žalobcu a vzhľadom na pravidlá určovania výšky odmeny je akceptovateľné, aby výška bezdôvodného obohatenia bola určená na základe sadzobníka stanoveného žalobcom (k tomu pozri vyššie odôvodenie uznesenia odvolacieho súdu v bode 23.), v zmysle ktorého platili za uplatnené obdobie rovnaké poplatky ostatní používatelia chránených práv, výšku a primeranosť odmeny súd bude povinný skúmať a to najmä s poukazom na dikciu Autorského zákona, ktorý vo viacerých svojich ustanoveniach konštatuje nárok na „primeranú“ odmenu, pričom v ustanovení § 99 ods. 3 Autorský zákon konkretizuje, že : „Primeraná odmena musí zodpovedať rozsahu, účelu a času použitia umeleckého výkonu.“ Pokiaľ sa tak žalovaná v konaní nebránila a nespochybnila právny základ nároku žalobcu, ale len jeho výšku a primeranosť vzhľadom na konkrétne zásadné námietky vyplývajúce z osobitostí a špecifík jej prevádzok (namietala výmeru prevádzky, prevádzkovú dobu..), týmito skutočnosťami sa súd pri rozhodnutí o primeranosti poplatkov vyplývajúcich zo sadzobníka bude musieť podrobne zaoberať a zvažovať ich tak, aby odmena bola skutočne primeraná konkrétnym okolnostiam a špecifikám konkrétneho prípadu.
33. Právny základ nároku žalobcu bol daný (pretože žalobca ich tvrdil a žalovaná toto tvrdenie nepoprela, naopak, vyslovene uznala, takže skutkové a právne tvrdenia žalobcu (že mu vznikol nárok voči žalovanej na uplatňovanie úhrady bezdôvodného obohatenia žalovanej titulom primeranej odmeny výkonným umelcom a výrobcom zvukových a zvukovo-obrazových záznamov za verejný prenos a šírenie zaznamenaných výkonov, zvukových a audiovizuálnych záznamov), sa tak považuje podľa § 151 ods. 1 CSP za nesporné. Súd prvej inštancie sa v ďalšom konaní zameria na posúdenie primeranosti uplatneného bezdôvodného obohatenia vzhľadom na konkrétne špecifiká (prevádzkovú dobu, rozlohu prevádzok...), od týchto závisí vzhľadom na sadzobník žalobcu výška primeranej odmeny, ktorú bola žalovaná povinná zaplatiť. Pre posúdenie výšky bezdôvodného obohatenia vykoná okresný súd dokazovanie zamerané na preukázanie dôvodnosti obrany žalovanej, poukazujúcej na špecifiká svojich prevádzok s tým, že v tomto smere je dôkazná povinnosť na strane žalovanej, aby hodnoverne preukázala súdu svoje tvrdenia spochybňujúce nárok žalobcu z hľadiska primeranosti požadovanej odmeny oproti schválenému sadzobníku a na základe takto vykonaného dokazovanie opäť vo veci rozhodne.
34. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil v odvolaním napadnutých meritórnych výrokoch I. a III., ako aj v závislom výroku IV., pretože v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci, pre nedostatočné, nepresvedčivé a navyše vo viacerých častiach aj vnútorne rozporné a zmätočné odôvodnenie rozsudku súd prvej inštancie a taktiež pre rozpor vyhláseného znenia výroku IV. rozsudku s jeho písomným vyhotovením súd prvej inštancie nesprávne rozhodol a došlo tak k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd následne vec vrátil súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 391 ods. 1 a 3 CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
35. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).