Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6Co-19-2024.pdf
PDF · 111.55 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/19/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členov JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXX, XXX XX C. D., zastúpeného Mgr. Marcelom Pélim, LL.M., advokátom so sídlom M. R. Štefánika 157/45, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 42 014 247, proti žalovanému: A. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXX/XX, XXX XX G. - H., o zaplatenie 3.852 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 49C/50/2023-66 zo dňa 5. októbra 2023, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 49C/50/2023-66 zo dňa 5. októbra 2023 potvrdzuje.
II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.852,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,5 % ročne zo sumy 3.852,- eur od 25.12.2022 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.). Zároveň žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). 2. Na odôvodnenie rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že sa žalobca návrhom na vydanie platobného rozkazu domáhal proti žalovanému vydania platobného rozkazu, ktorým by súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu istinu vo výške 3.852,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 7,50 % ročne zo sumy 3.852,- eur od 25.12.2022 do zaplatenia a náhradu trov konania. Návrh odôvodnil tým, že dňa 21.12.2022 prevzal žalovaný predžalobnú upomienku, zaslanú jeho zástupcom, v ktorej vyzval žalovaného na vrátenie pôžičiek, ktoré mali byť opakovane poskytované žalovanému na jeho bankový účet, za obdobie od 19.08.2016 do 14.09.2020, spolu vo výške 8.893,- britských libier. Žalovaný mal splatiť žalobcovi zo svojho záväzku v splátkach sumu vo výške 5.683,- britských libier. Zostatok záväzku žalovaného je tak v sume 3.210,- britských libier. Žalovaný sa so žalobcom dohodol, resp. prisľúbil v ich vzájomnej komunikácii, že zostatok pôžičky vráti v mene euro, s kurzom 1,2 eura k jednej britskej libre. Na základe vyššie uvedeného vypočítal žalobca zostatok záväzku žalovaného v sume 3.852,- eur. K dôvodom pôžičiek žalobca uviedol, že boli rôznorodé, ale väčšina z nich sa mala týkať pôžičiek na ubytovanie, na rezervačnú zmluvu realitnej spoločnosti, na vybavovanie osobného motorového vozidla a licencií s ním spojených a pod. Žalovaný mu zaslal návrh na mimosúdne vyrovnanie zo dňa 29.09.2022, z ktorého podľa žalobcu vyplynulo, že žalovaný nepopiera svoj záväzok voči žalobcovi. Súčasťou návrhu na mimosúdne vyrovnanie bola i dohoda o urovnaní zo dňa 29.09.2022, ktorá bola žalovaným podpísaná, avšak zo strany žalobcu nedošlo k podpísaniu tejto dohody, keďže nesúhlasil s navrhovanou výškou sumy, ktorú by mu bol žalovaný ochotný uhradiť. V návrhu na mimosúdne vyrovnanie bolo zo strany žalovaného
navrhnuté i vzájomné započítanie pohľadávok, avšak tento návrh žalobca neuznal v celom rozsahu, keďže voči nemu nemal žalovaný nikdy akúkoľvek pohľadávku. Po doručení predžalobnej upomienky nedošlo zo strany žalovaného k akejkoľvek reakcii. 3. Žalovaný na svoju obranu v spore uviedol, že peňažný nárok žalobcu uznáva čiastočne, keďže žalobca si mal pravidelne objednávať jeho taxikárske služby v Londýne, za ktoré nemal platiť na mieste, ale prisľúbil mu ich vyrovnanie odrátaním z istiny pôžičky, ktorú mu mal poskytovať, čo mal potvrdiť aj výsluch svedka. Objednávky mal žalobca realizovať cez rovnakú komunikačnú platformu, ako si dohadovali pôžičky. 4. Súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 05.10.2023 v neprítomnosti žalovaného, keďže tento sa na pojednávanie bez ospravedlnenia neustanovil. Dokazovanie vykonal listinnými dôkazmi produkovanými stranami, pričom ďalej citujúc ust. § 517 ods. 1 a 2, § 558, § 559 ods. 2, § 563, § 657, § 658 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.02.2013, uviedol, že 5. žalovaný v spore v rámci svojich písomných vyjadrení účinne nepoprel, že žalobca mu v období od 19.08.2016 do 14.09.2020 poskytoval viaceré finančné pôžičky, ktoré v súčte predstavovali sumu 8.893,- britských libier. Pôžičky boli poskytované na rôzne účely, t. j. pôžičky na zaplatenie ubytovania, na realizáciu rezervačnej zmluvy realitnej spoločnosti, na vybavovanie osobného motorového vozidla a licencií s ním spojených. V podaní zo dňa 26.04.2023 žalovaný dokonca uviedol, že uznáva peňažný nárok žalobcu čiastočne. Na odôvodnenie, že tento nárok žalobcu uznáva čiastočne, žalovaný poskytol vyjadrenie, že si mal žalobca u neho v Londýne objednávať taxikárske služby a vyrovnanie pôžičiek malo byť splácané odrátavaním odmien za poskytnuté taxikárske služby. Žalovaný teda nepopieral existenciu pôžičiek, ani súčet poskytnutých pôžičiek, ktoré mu v uvedenom období na rôzne účely poskytol žalobca. Žalovaný žiadnym spôsobom nepopieral ani výšku už splatených pôžičiek, ktorú v žalobe žalobca uvádzal. Súd prvej inštancie v ďalšom poukázal na návrh dohody o urovnaní, ktorý predkladal žalovaný žalobcovi spolu s jeho listom zo dňa 29.09.2022, podľa znenia ktorých žalovaný navrhol urovnanie sporných práv medzi stranami sporu, pričom na strane žalovaného malo ísť o záväzok voči žalobcovi v sume 4.080,- eur a na strane žalobcu malo ísť o záväzok voči žalovanému v sume 2.908,74 eur. Z uvedeného úkonu žalovaného v spojení s jeho písomnými vyjadreniami súd prvej inštancie vyvodil, že žalovaný svoje záväzky voči žalobcovi a ani výšku, v akej si žalobca tieto uplatnil v spore nepopieral. Jediná obrana žalovaného predstavovala argumentáciu, že žalobca mu nezaplatil za ním poskytované služby. Najskôr uvádzal, že to bolo za taxikárske služby, v ďalšom vyjadrení zo dňa 03.08.2023 uvádzal aj odmenu za pomoc pri vybavení finančnej pomoci. Žiadnym spôsobom však nebolo zo strany žalovaného tvrdené, v akej výške mala byť dojednaná odmena pri jednotlivých ním uvádzaných poskytovaných službách a nebola preukázaná ani existencia dohody medzi stranami sporu o tom, že žalovaný poskytuje odvoz žalobcovi/jeho rodičom, resp. pomoc pri vybavovaní pomoci žalobcovi za odmenu. To nevyplynulo ani zo stranami predloženej komunikácie. Z jej tónu a spôsobu skôr vyplynulo, že tieto služby boli poskytované žalobcovi ako kamarátske služby. Z komunikácie nevyplynula ani dohoda o tom, že prípadná odmena za tieto služby má byť odpočítaná od dlhu žalovaného. Pokiaľ žalovaný uviedol, že pohľadávku žalobcu uznáva čiastočne, nevymedzil v akej časti túto neuznáva a nešpecifikoval ani konkrétne tvrdenia týkajúce sa svojej tvrdenej pohľadávky voči žalobcovi (t. j. jej výšku, čas vzniku a na základe čoho vznikla), a preto súd prvej inštancie takúto obranu žalovaného vyhodnotil ako neúčinnú. Za významnú pre priznanie žalobcom uplatneného nároku považoval súd prvej inštancie tú skutočnosť, že žalovaný nepoprel žiadnym spôsobom, že žalobca mu ním označené pôžičky poskytol a nepoprel ani sumu žalovaným vrátenej časti pôžičiek. Žalovaný nepoprel ani existenciu dohody medzi stranami sporu o tom, že zostatok pôžičky, ktorý tvoril rozdiel medzi súčtom pôžičiek (8.893,- britských libier) a súčtom žalovaným splatených súm (5.683,- britských libier), t. j. 3.210,- britských libier (8.893,- – 5.683,-) žalovaný vráti v mene euro s kurzom 1,2 eura k jednej britskej libre, teda zostatok nevrátenej sumy pôžičky po prepočte v sume 3.852,- eur. 6. V kontexte s dokazovaním súd prvej inštancie tiež uviedol, že hoci žalovaný šesť dní pred pojednávaním doručil návrh na predvolanie svedka I. J., ktorý mal potvrdiť, že žalovaný mal so žalobcom absolvovať niekoľko ciest, účasť tohto svedka na pojednávaní nezabezpečil, ako to predpokladá ust. § 197 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), podľa ktorého ak strana sporu navrhne výsluch svedka, zabezpečí jeho prítomnosť na pojednávaní. Navyše žalobca nepopieral, že absolvoval so žalovaným niekoľko ciest za účelom svojho odvozu. Spornou medzi stranami sporu však bolo, či medzi nimi bola uzatvorená dohoda, podľa ktorej
malo byť poskytnutie týchto odvozov za odplatu. K tejto skutočnosti však žalovaný svedka vypočuť nežiadal. Výsluch tohto svedka z uvedených dôvodov nebol zo strany súdu prvej inštancie vykonaný. Predvolať svedka zo strany súdu prvej inštancie na pojednávanie konané dňa 05.10.2022 nebolo realizovateľné, a to z dôvodu, že také predvolanie by sa svedkovi do termínu nariadeného pojednávania ani nepodarilo doručiť. Tento dôkazný návrh žalovaný neurobil včas a súd prvej inštancie ho nevykonal aj s poukazom na ust. § 153 ods. 2 CSP, keď na tento prostriedok procesnej obrany neprihliadol. 7. Vzhľadom na doposiaľ uvedené, za stavu, kedy žalovaný žalobcom uplatnený nárok nepopieral a jeho obrana spočívajúca v tvrdení, že suma uplatnená žalobcom mala byť znížená o pohľadávky, ktoré má voči žalobcovi, ktoré však neboli ani riadne špecifikované a ani preukázané, súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému ako dôvodný nárok na zaplatenie sumy 3.852,- eur. 8. S poukazom na to, že žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie sumy 3.852,- eur v predžalobnej upomienke, ktorá bola žalovanému doručená dňa 21.12.2022, pričom uvedenú sumu mal žalovaný zaplatiť v lehote 3 dní od doručenia výzvy a doposiaľ tak neurobil, súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania z priznanej sumy od 25.12.2022 (t. j. nasledujúci deň po uplynutí 3 dní od doručenia výzvy žalovanému) do zaplatenia, a to v sadzbe 7,5 % ročne, keďže základná úroková sadzba ECB bola ku dňu 25.12.2022 vo výške 2,5 % (§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.). 9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie s odkazom na ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP a vzhľadom na plný úspech žalobcu v spore tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené. Žalovaný konkrétne namietal záver súdu prvej inštancie, že zo stranami predloženej komunikácie nevyplýva žiadna dohoda strán o tom, že odvozy realizované žalovaným mali byť odplatné. Tento záver súdu prvej inštancie považoval žalovaný za rozporný s ním predloženým listinným dôkazom, v ktorom sa žalobca vyjadril: „Však ja sa s tebou vyrovnám za to“. Zároveň žalovaný namietal záver súdu prvej inštancie, že nepoprel nárok žalobcu. Vo svojom podaní uviedol, že výšku nároku uznáva len čiastočne. Nedokáže ju však odkontrolovať, keďže jeho účet K. D. H. bol z dôvodu dlhodobého mínusového zostatku bankou zrušený. Dňa 29.08.2022 mu žalobca zaslal predžalobnú výzvu, kde žiadal vrátiť dlžnú sumu 3.500,- britských libier, v žalobe však uviedol dlžnú sumu 3.210,- britských libier. Žalobca mal vedomosť, že jeho bankový účet bol zrušený a nedokáže si tak transakcie skontrolovať. Z uvedeného žalovaný vyvodzoval existenciu dôvodného podozrenia, že žalobca s výpisom mohol účelne manipulovať, keďže predložil iba čiastočný výpis z účtu, na ktorom sú niektoré transakcie zobrazené duplicitne, a teda môžu aj niektoré chýbať, nakoľko aj sám žalobca pozmenil výšku nároku. 11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného považoval odvolanie za absolútne nedôvodné a neopodstatnené a zároveň podané po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania. 12. Ďalšie podania strán v rámci odvolacieho konania neboli odvolaciemu súdu doručené. 13. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaného bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP – súd prvej inštancie rozhodol v jeho neprospech, keď žalobe v plnom rozsahu vyhovel a žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2 a § 357 písm. m) CSP], preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v celom rozsahu, t. j. tak vo výroku I., ako aj v závislom výroku II. o nároku na náhradu trov konania, potvrdil. 14. Primárne považuje odvolací súd za potrebné vyjadriť sa k námietke žalobcu, že žalovaný podal svoje odvolanie po uplynutí odvolacej lehoty podľa ust. § 362 od. 1 CSP. Je pravdou, že podľa prvotnej informácie poštového podniku o výsledku doručenia listinného rovnopisu napadnutého rozsudku [§ 31a ods. 6 zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o e-Governmente)] na č. l. 78 spisu bol napadnutý rozsudok doručený žalovanému dňa 23.10.2023. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 22.11.2023 následne bola vyhotovená ďalšia informácia poštového podniku o výsledku doručenia listinného rovnopisu napadnutého rozsudku doručená súdu prvej inštancie správcom modulu elektronického doručovania (§ 10 ods. 9 zákona č. 305/2013 Z. z.) dňa 23.11.2023 (na č. l. 95 spisu). Na žiadosť súdu prvej inštancie bola napokon doručená súdu prvej inštancie dňa 25.03.2024 správa správcu modulu elektronického doručovania, v zmysle ktorej bol listinný rovnopis napadnutého rozsudku ako elektronického úradného dokumentu doručený žalovanému až dňa 22.11.2023, pričom zásielka bola omylom vyúčtovaná ako dodaná dňa 23.10.2023 (č. l. 124 spisu). Bolo tak možné uzavrieť, že žalovanému bol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie doručený až dňa 22.11.2023, a teda 15-dňová lehota na podanie odvolania (§ 362 ods. 1 CSP) začala žalovanému plynúť podľa ust. § 121 ods. 2 CSP dňa 23.11.2023. Žalovaný odovzdal odvolanie poštovému podniku, ktorý ho mal povinnosť doručiť súdu prvej inštancie dňa 07.12.2023 (obálka na č. l. 92 spisu), a teda v zmysle ust. § 121 ods. 5 CSP podal odvolanie včas, a to v posledný deň odvolacej lehoty. Na uvedenom závere nemení nič ani skutočnosť, že dňa 20.11.2023 bola súdom prvej inštancie (vychádzajúc z prvotnej informácie o výsledku doručenia zo dňa 23.10.2023 na č. l. 78 spisu) vytvorená doložka právoplatnosti (dňa 08.11.2023) a vykonateľnosti (dňa 14.11.2023) napadnutého rozsudku, na ktorú poukazoval žalobca v podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaného. 15. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej inštancie založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). 16. Odvolací súd poukazuje na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. 17. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že je v zmysle ust. § 380 CSP viazaný odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa procesných podmienok, na ktoré je povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia zistil. Z uvedeného princípu neúplnej apelácie vyplýva, že odvolateľ má principiálnu zodpovednosť za obsahové vymedzenie svojho odvolania. Odvolací súd nemôže nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než stranou sporu v odvolaní vznesených konkrétnych námietok. Vady týkajúce sa procesných podmienok odvolací súd nezistil. 18. Odvolací súd tak považoval v ďalšom za nevyhnutné vysporiadať sa s odvolacími námietkami žalovaného formulovanými v jeho opravnom prostriedku. 19. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že v spore žalovaný nepreukázal dohodu strán sporu o tom, že ním vykonané odvozy žalobcu boli dohodnuté a realizované ako odplatné odvozy. 20. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že stranu v spore zaťažuje dôkazné bremeno (čl. 8, § 132 ods. 1 a 3 CSP). Dôkazné bremeno ako inštitút procesného práva zaťažuje tú stranu, v ktorej záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva, stranou tvrdená, bola v konaní i preukázaná v tom zmysle, aby ju súd uznal za pravdivú. Nesplnenie tejto povinnosti je pravidelne sankcionované rozhodnutím, ktoré vyznieva nepriaznivo pre stranu, ktorá tzv. dôkazné bremeno neuniesla. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje tú stranu, ktorú zaťažovalo dôkazné bremeno a ktorá sa dostala do dôkaznej núdze (neponúkla alebo nevedela ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti). Dôkazné bremeno síce postihuje strany sporu, ale obsah tohto bremena má aj ďalší procesný význam. Tento význam sa spája s procesnou situáciou v spore, v ktorom je isté, napriek
všetkým vo veci vykonaným dôkazom, že skutkový stav zostane neobjasnený. Nezistenie potrebného skutkového stavu nemôže viesť k tomu, že súd odmietne rozhodnúť vo veci samej. Inštitút dôkazného bremena dovoľuje a ukladá súdu meritórne rozhodnúť aj v takomto prípade. Neobjasnené skutkové okolnosti sa považujú za nedokázané, resp. za vyvrátené. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej - ktorej strany sporu treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. 21. Žalovaný mal za to, že dotknuté skutkové zistenie súdu prvej inštancie je v rozpore s ním produkovaným dôkazom – screenshotom chatovej komunikácie, v ktorej žalobca uviedol vetu: „Však ja sa s tebou vyrovnám za to“. Táto veta bola súčasťou zjavne priateľskej komunikácie strán, v ktorej žalobca takto odpovedal na správu žalovaného, že to dnes zabalí skôr, že je to žalobca, potom, ako mu žalobca na otázku žalovaného, či nemôže ísť s nimi, napísal, že zajtra už robí skôr. Žalobca k vete však sa s tebou vyrovnám za to, napísal tiež, že aspoň žalovaný bude môcť brať niekoho zajtra rovno z letiska a že to má u neho. Na to žalovaný odpísal, že pohoda. Z uvedenej komunikácie ani podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné vyvodiť, že išlo o dohodu o peňažnej odplate za činnosť žalovaného, resp. v akej forme sa mienil žalobca žalovanému revanšovať. Zároveň posledná veta žalovaného „Pohodaa“, skôr nasvedčuje záveru o priateľskej bezodplatnej službe („láskavosti“) žalovaného, ako to konštatoval aj súd prvej inštancie. S ohľadom na uvedené odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalovaný dôkazné v spore bremeno neuniesol. 22. Pokiaľ ide o námietky žalovaného ohľadom záveru súdu prvej inštancie o výške žalovanej pohľadávky, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vyhodnotil dôkazy v zmysle ust. § 191 CSP. Pritom prihliadal na vyjadrenie žalovaného, ktorý nekonkretizoval žiadnym spôsobom ním nenamietaný rozsah žalobcom uplatneného nároku. Žalovaný nespochybnil v konaní na súde prvej inštancie jemu žalobcom poskytnutú celkovú sumu a ním žalobcovi nevrátenú sumu pôžičiek, len v podstate tvrdil, že jeho dlh by mala byť znížený o sumu odplaty za ním poskytované služby žalobcovi. Žalovaný však výšku tejto odplaty v spore nijako nekonkretizoval. Ak v ďalšom žalovaný poukazoval v odvolaní na to, že žalobca mal vyzvať žalovaného výzvou zo dňa 29.08.2022 (ktorú pripojil k odvolaniu) k vráteniu sumy 3.500,- britských libier, odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že žalobca toto skutkové tvrdenie, ako aj s tým spojený dôkaz, produkoval až v odvolacom konaní, hoci zjavne tak mohol urobiť už v konaní pred súdom prvej inštancie (žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by mu bránili predložiť tieto prostriedky procesnej obrany v konaní pred súdom prvej inštancie). Preto odvolací súd nemohol na tieto prostriedky procesnej obrany v zmysle ust. § 366 CSP prihliadať. Odhliadnuc od tohto však skutočnosť, že žalobca si uplatnil žalobou nárok v nižšej sume, nie je nijako spôsobilá spochybniť záver súdu prvej inštancie o výške žalobcovi priznaného nároku. Ako aj konštatoval súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, žalovaný v jeho návrhu na mimosúdne vyrovnanie navrhol žalobcovi zaplatiť sumu 1.171,26 eur, keďže mal za to, že jeho pohľadávka voči žalobcovi je v sume 2.908,74 eur. Žalovaný tak zjavne mienil započítať takúto pohľadávku voči pohľadávke žalobcu s tým, že rozdiel v sume 1.171,26 eur vyplatí žalobcovi. Z uvedeného tak vyplýva, že žalovaný ku dňu 29.09.2022 nepopieral výšku pohľadávky žalobcu v sume 4.080,- eur (4.080,- eur – 2.908,74 eur = 1.171,26 eur). Rovnako neobstoja ani tvrdenia žalovaného, že nemal možnosť odkontrolovať si výšku jeho skutočného dlhu, keďže už nemá prístup k svojmu bankovému účtu, ktorý bol bankou zrušený. Žalovanému nič nebránilo, aby v spore takýto dôkaz označil a požiadal súd prvej inštancie o zabezpečenie výpisu z tohto účtu, alebo iných informácií týkajúcich sa tohto účtu od príslušnej banky. Pokiaľ ide o určité spochybňovanie výpisov z bankového účtu predložených žalobcom, že s nimi mohol žalobca manipulovať, žalovaný túto námietku (ako prostriedok procesnej obrany podľa § 149CSP) opätovne vzniesol až v odvolacom konaní, hoci tak mohol urobiť nepochybne v konaní pred súdom prvej inštancie a nebolo tak možné na túto námietku opätovne z dôvodu podľa ust. § 366 CSP odvolacím súdom prihliadať. Nedostatok procesnej aktivity žalovaného nie je možné naprávať v odvolacom konaní. 23. V nadväznosti na uvedené, konštatujúc neopodstatnenosť odvolacích námietok žalovaného, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak vo výroku I., ako aj v závislom výroku II. o nároku na náhradu trov konania (k tomuto výroku žalovaný neprodukoval žiadne odvolacie námietky, teda napadol ho len ako výrok závislý), ako vecne správny podľa ust.
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil. 24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 a ust. § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keďže žalobca mal v tomto štádiu konania plný úspech. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 25. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods. 1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].