Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27CoP-45-2021.pdf
PDF · 116.22 KB
Case nature
Area
Subarea
27CoP/45/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a členiek senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľky X., a povinného Y., o určení výživného na manželku, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 10. mája 2021, č.k. 12Pc/22/2019-208, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil výšku výživného manželky zo strany povinného Y. T. pre navrhovateľku X. T. vo výške 300 eur mesačne za obdobie od 28.11.2019 do 09.04.2021 a výrokom II. vo zvyšnej časti žalobný návrh zamietol. O trovách konania rozhodol výrokom III. tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na ich náhradu. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.07.2020, č.k. 27CoP/35/2020-84 bol zrušený rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 19.02.2020, č.k. 12Pc/22/2019-32, ktorým bolo určené výživné 700 eur mesačne od 28.11.2019, a vec bola vrátená tamojšiemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie na základe zistených skutočností správne dospel pri posúdení dôvodnosti a výšky rozdielu v životnej úrovni manželov k záveru, že životná úroveň účastníkov nie je rovnaká, čo by odôvodňovalo záver o priznaní výživného na manželku. V bode 14. uviedol, že avšak nemožno ponechať bez povšimnutia, že za rozhodujúcu skutočnosť pre rozhodnutie vo veci je potrebné považovať aj zistenie, či vybrané finančné prostriedky navrhovateľkou z účtu povinného v U. (ktorú skutočnosť navrhovateľka nepoprela) boli spoločnými prostriedkami účastníkov konania, či patrili do BSM účastníkov, na aký účel boli tieto použité, či tak bolo so súhlasom povinného a podobne, a to najmä vysvetľujúcou výpoveďou navrhovateľky, prípadne dcéry účastníkov konania. Hoci mal súd prvej inštancie za preukázané, že navrhovateľka mala k dispozícii značne nižší príjem ako jej manžel - povinný, ktorý mala práve v období, za ktoré by jej prislúchalo manželské výživné, finančné prostriedky prípadne získané z účtu povinného, ktorými navrhovateľka po odchode zo spoločnej domácnosti disponovala, je potrebné podrobiť preskúmaniu, tiež ustáliť zisk výživou povinného manžela z jeho podnikania po odpočítaní odôvodnených výdavkov. V neposlednom rade sa javilo potrebným ozrejmiť aj tvrdenie navrhovateľky o tom, že na nákladoch povinného súvisiacich s vedením domácnosti prispieva aj dospelý zárobkovo činný syn O.. Odvolací súd mal za to, že len na základe doplnenia dokazovania v naznačenom smere, prípadne aj ďalšími dôkazmi, ktorých potreba vyplynie z okolností prípadu, bude potrebné vykonané dokazovanie znova zhodnotiť a opätovne posúdiť návrh navrhovateľky. Po doplnení dokazovania v naznačenom smere, súd prvej inštancie na osvedčené skutočnosti aplikoval ustanovenia § 71, § 75 ods. 1 a 2, § 77 ods. 1 Zákona o rodine, § 52, § 55 CMP. Výšku výživného pre navrhovateľku súd prvej inštancie určil od podania žalobného návrhu t.j.
odo dňa 28.11.2019 tak, aby životná úroveň na oboch stranách bola zásadne rovnaká. Konštatoval, že navrhovateľka mala čistý priemerný mesačný príjem vo výške 635 eur v čase od podania žalobného návrhu do 05.11.2019 a od 05.11.2019 ako nezamestnaná poberala podporu v nezamestnanosti vo výške 369,46 eur mesačne po dobu 6 mesiacov, pričom sa zamestnala po rozvode, a to od 01.05.2021. Príjem povinného výživným z jeho funkcie starostu obce bol takmer 2.000 eur mesačne, mal čistý zisk za rok 2020 zo svojej s.r.o. vo výške 96 eur a nerozdelený zisk za roky 2019 a predchádzajúce vo výške 13.550 eur bez zdanenia 7%. V konaní súd prvej inštancie nemal za sporné, že účastníci vlastnia rodinný dom v J., kde mali spoločnú domácnosť a navrhovateľka z nej odišla z vlastnej vôle dňa 19.08.2019 pre rozvrat ich manželstva spôsobený neverami manžela a zároveň v tento deň vybrala z ich účtu ich spoločné úspory vo výške 52.000 eur. Okrem rodinného domu účastníci konania vlastnili ešte rekreačnú nehnuteľnosť. Nebolo sporné ani to, že náklady na nehnuteľnosti hradil povinný výživným a stravu hradila navrhovateľka a po jej odchode zo spoločnej domácnosti všetky náklady hradil len povinný výživným. V spoločnej domácnosti s účastníkmi konania býval aj ich syn O., ktorý do odchodu navrhovateľky prispieval na stravu navrhovateľke sumou 50 eur mesačne a po jej odchode otcovi - povinnému neuhrádzal náklady na bývanie. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že navrhovateľka vybrala z ich účtu ich spoločné úspory vo výške 52.000 eur dňa 19.08.2019, čo potvrdila v písomnom vyjadrení aj príslušná banka. Navrhovateľka v konaní nepreukázala, že by mala k tomuto úkonu ústny alebo písomný súhlas manžela - povinného výživným, pretože nešlo o zanedbateľnú sumu. Súd prvej inštancie uviedol, že nemožno uzavrieť, že by mala k výberu konkludentný súhlas, pretože úspory vybrala v deň, resp. v čase keď odchádzala zo spoločnej domácnosti pre rozvrat ich manželstva. Obaja účastníci konania zhodne uviedli, že peniaze boli určené pre všetky ich 3 deti (okrem tvrdenia povinného, že boli určené aj pre prípad pohrôm), avšak žiadny z účastníkov a ani svedkyňa U. neuviedla, o akú konkrétnu sumu malo ísť v čase, keď sa o tom hovorilo, teda určitú dobu pred odchodom navrhovateľky zo spoločnej domácnosti. V konaní nebolo bez pochybností nikým preukázané, akú konkrétnu sumu mala dcéra U., resp. každé z 3 detí sľúbenú. Bez pochybností bolo preukázané len to, že v minulosti účastníci konania ako rodičia sľúbili svojim 3 deťom alebo sa tak vyjadrili, že im dajú resp. prispejú z týchto úspor, poprípade im ich rozdelia. Vzhľadom k tomu, že vzťah povinného v čase svadby dcéry U. nebol vrúcny, podľa toho čo uviedla, ani vzťah účastníkov konania a povinný poprel, že by všetky peniaze daroval iba dcére U., súd prvej inštancie tvrdenia svedkyne U. nepovažoval za hodnoverné, ale skôr za účelové, pričom svedkyňa U. nemôže nahradil súhlas od svojho otca tým, že si to vydiskutovala s bratom O. a fakticky si ponechala jeho 1/3-ový podiel s poukazom na to, že on dostal bezplatné právo prechodu po pozemku a prispeje sa mu na výstavbu jeho rodinného domu. Okrem toho syn O. nechodil 6 rokov na vysokú školu s nadstavbou ako dcéra U. s finančnou podporou otca, ale sa po strednej škole zamestnal a navrhovateľke prispieval na stravu 50 eur mesačne. Syn O. ešte rodinný dom nezačal stavať. V konaní nebolo bez pochybností preukázané, že suma 52.000 eur bola použitá tak, ako uviedla svedkyňa dcéra U., pretože peniaze neboli vložné na účet dcéry U. a odtiaľ na úver, ale podľa jej tvrdenia boli predložené v hotovosti priamo v banke na úver, čo nevylučuje možnosť, že doplatené peniaze mohli byť aj úspory svedkyne, pretože peniaze boli vybraté dňa 19.08.2019, svedkyňa kupovala byt v decembri 2019 a podľa tvrdenia svedkyne už dlhšie pracovala a mala svoje úspory. Tak isto nemal súd prvej inštancie bez pochybností za preukázané, že časť spornej sumy bola použitá svedkyňou na kúpu zariadenia bytu. Z vyjadrení účastníkov konania vyplýva, že dcéra U. by mohla mať sľúbenú časť úspor účastníkov konania v čase sľubu, avšak nikto neuviedol presnú výšku úspor v tom čase, čo by mohla byť teoreticky v čase výberu z úspor maximálne suma 1/3-ina z 52.000 eur, t.j. 17.333 eur. Zvyšná časť sumy, t.j. 34.667 eur je suma, ktorú mala k dispozícii v čase jej výberu navrhovateľka, ako sumu patriacu do BSM účastníkov konania. Ak by sa syn O. platne vzdal svojho údajne sľúbeného daru, resp. by ho daroval sestre U. - svedkyni, tak by navrhovateľka mala v čase výberu úspor k dispozícii minimálne sumu 17.333 eur, patriacu do BSM účastníkov konania. Z uvedeného vyplýva súd prvej inštancie vyvodil, že v rozhodnom čase pre určenie výživného manželky mala navrhovateľka k dispozícii sumu minimálne 17.333 eur a maximálne 34.667 eur z prostriedkov patriacich do BSM účastníkov z výberu 52.000 eur a súd prvej inštancie tieto finančné prostriedky na strane navrhovateľky zohľadnil pri určení výšky výživného. Poukázal na to, že právny názor ohľadne úspor 52.000 eur nie je právne záväzný pre vyporiadanie BSM účastníkov. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutočností, že navrhovateľka mala k dispozícii minimálne sumu 17.333 eur z BSM a povinný mal nevyčerpaný zisk z jeho s.r.o. vo výške 13.550 eur bez zdanenia, čo sú skoro rovnaké majetkové hodnoty na oboch stranách, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie mal za to, že zostalo už len porovnať výšku príjmov a nákladov i vyživovacie povinnosti na oboch stranách. Konštatoval, že v rozhodnom období mal povinný priemerný čistý príjem necelých 2.000 eur mesačne, z čoho mu bola určená po celé obdobie vyživovacia povinnosť k mal. U. v celkovej výške 500 eur, teda zostalo mu necelých 1.500 eur mesačne, z ktorej sumy
platil všetky náklady spojené s vlastníctvom a užívaním ich nehnuteľností i za navrhovateľku a ich syna O.. Navrhovateľka mala do 05.11.2019 čistý priemerný príjem 607 eur + daňový bonus a od 05.11.2019 do 01.05.2021 podporu v nezamestnanosti necelých 370 eur mesačne. Súd prvej inštancie zohľadnil aj to, že nebolo bez pochybností preukázané, že by povinný súhlasil s odovzdaním všetkých úspor dcére U., preto prihliadol aj na maximálnu výšku prostriedkov v dispozícii navrhovateľky, t.j. ďalších 17.333 eur (zrejme patriacich synovi O.) a určil výživné zo strany povinného vo výške 300 eur mesačne za celé rozhodné obdobie bez rozlišovania výšky príjmu počas tohto obdobia. Súd prvej inštancie žalobný návrh nezamietol v celom rozsahu podľa § 75 ods. 2 Zák. rodine pre dobré mravy s odôvodnením, že v konaní nebola bez pochybností tvrdená a preukázaná výška úspor, ktorú všetkým deťom účastníci konania sľúbili, pričom im nejaké sumy sľúbili. Súd prvej inštancie nezohľadnil výdavky povinného na zdravotné ošetrenie nehradené zdravotnou poisťovňou spôsobené zrejme zimnými športami povinného. Zohľadnené neboli výdavky s bývaním na strane navrhovateľky po jej odchode zo spoločnej domácnosti, pretože nebolo ani tvrdené a ani preukázané, že by došlo zo strany povinného k úkonom alebo útokom, na základe ktorých by navrhovateľka musela opustiť spoločnú domácnosť. Vo zvyšnej časti žalobný návrh zamietol. Súd prvej inštancie rozhodol o výživnom spôsobom ako je uvedený vo výroku rozsudku z dôvodu, že žalobný návrh bol podaný dňa 28.11.2019, teda v čase, kým účastníci konania neboli ešte rozvedení, ale toto rozhodnutie bolo vyhlásené až po právoplatnosti ich rozvodu (dňom 09.04.2021). Súd prvej inštancie nerozhodoval o zročnom výživnom, pretože výživné za rozhodné obdobie od 28.11.2019 do rozvodu 09.04.2021 (t.j. 16 mesiacov a 9 dní) predstavuje spolu sumu 4.890 eur pri mesačnom výživnom 300 eur a podľa zhodného tvrdenia účastníkov konania povinný výživným spolu už uhradil sumu 5.300 eur, teda celé zročné výživné. Podľa § 52 a 55 CMP súd prvej inštancie nepriznal účastníkom konania náhradu trov konania z dôvodu, že išlo o pomerný úspech každej strany približne v polovici.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala navrhovateľka včas odvolanie uplatňujúc odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP, navrhujúc rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť odvolacím súdom tak, že zaviaže povinného zaplatiť navrhovateľke výživné na manželku aj vo zvyšku výživného, ktoré žiadala v návrhu a to v sume 400 eur mesačne za obdobie od 28.11.2019 do 09.04.2021 (tak, aby celková suma výživného, už s priznanou sumou 300 eur mesačne dosiahla 700 eur mesačne), a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku so súčasným rozhodnutím o trovách konania tak, že navrhovateľke prizná náhradu trov konania vo výške 100 %. Navrhovateľka považovala rozsudok súdu prvej inštancie za arbitrárny a nepreskúmateľný, založený len na subjektívnych domnienkach a predpokladoch súdu prvej inštancie. Namietala, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške výživného rozhodoval čisto arbitrárne a z jeho odôvodnenia navrhovateľke nie je zrejmé, na základe akých skutočností, akých dôkazov, výpočtov a akých úvah dospel k záveru, že suma 300 eur mesačne je ako výživné na manželku sumou primeranou. Okrem toho napadnutý rozsudok je vzhľadom na dokazovanie vo veci, vzhľadom na predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 19.02.2020, č.k. 12Pc/22/2019-32, ako aj vzhľadom na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.07.2020, č.k. 27CoP/35/2020-84, podľa názoru navrhovateľky prekvapivým rozhodnutím, čo je v kontexte nálezov Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva považované za porušenie práva na spravodlivý proces vo vzťahu k navrhovateľke. Uviedla, že jej nie je zrejmé k akému zásadnému zvratu v dokazovaní došlo po zrušení prvého rozsudku odvolacím súdom, keď súd prvej inštancie najprv považoval za plne dôvodné priznanie nároku na výživné vo výške 700 eur mesačne, pričom v poradí druhom rozhodnutí súd prvej inštancie vo výške 300 eur, za dôkaznej situácie, ktorá preukazovala, že životná úroveň navrhovateľky sa proti stavu, aký bol v čase vydania prvého rozsudku ešte znížila a naopak, životná úroveň povinného sa mierne zvýšila. Vyjadrila názor, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nereflektuje a nezohľadňuje tú skutočnosť, že u navrhovateľky došlo k poklesu jej príjmu o viac ako 300 eur netto mesačne a na strane povinného došlo k zvýšeniu o 50 eur netto mesačne. K finančným prostriedkom vybratým z pobočky U.. uviedla, že bolo výpoveďou svedkyne U. T., dcéry účastníkov konania, výpoveďou navrhovateľky ako aj listinnými dôkazmi jednoznačne preukázané, že navrhovateľka tieto finančné prostriedky nepoužila vo svoj prospech, ale boli sľúbené ako vklad do života dcére účastníkov konania U. T.. Vierohodnosť výpovede svedkyne nebola v konaní žiadnym spôsobom dôvodne spochybnená, pričom svedkyňa racionálne a logicky vysvetlila aj okolnosti týkajúce sa jej brata, že tento býva so svojou priateľkou u otca, teda povinného a nič neplatia za bývanie. Svedkyňa darované finančné prostriedky použila na kúpu bytu. Vo vzťahu k ozrejmeniu príjmu povinného z podnikania poukázala na to, že povinný je jediným spoločníkom spoločnosti Y... a ako vyplýva z účtovnej závierky doloženej povinným, nerozdelený zisk z tejto spoločnosti, ktorý náleží jedinému spoločníkovi
- povinnému, predstavoval za rok 2019 sumu 13.018 eur a za rok 2020 sumu 13.550 eur, peniaze na
účtoch tejto spoločnosti uložené v bankách predstavovali v roku 2019 sumu 25.913 eur a v roku 2020 sumu 20.687 eur. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nerozdelený zisk a prostriedky, ktoré má povinný k dispozícii, zvyšujú majetkové pomery povinného. V neposlednom rade navrhovateľka poukázala na to, že súdom prvej inštancie nebolo zohľadnené, že jednoznačnú vinu na rozpade vzťahu účastníkov konania a tým na vzniknutej situácii nesie povinný, nakoľko príčinou rozvratu manželstva boli opakované a pokračujúce nevery a mimomanželské pomery povinného.
3. Povinný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky poukázal na to, že súd určuje výšku výživného na manžela na základe podaného návrhu tak, aby táto v zásade vyrovnávala rozdielnu životnú úroveň manželov, pričom však nejde o dosiahnutie mechanickej matematickej rovnosti vyvodzovanú iba z ich zárobkov, ale ide skôr o dosiahnutie spravodlivej rovnosti, kedy súd posudzuje nie len samotné zárobky, ale aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch manželov (napr. výšku opodstatnených osobných výdavkov). V kontexte uvedeného nie je potrebné a je priam nežiaduce, aby súd vykonával striktné matematické výpočty pre zistenie výšky výživného a situáciu je potrebné posudzovať vzhľadom na všetky v konaní zistené skutočnosti. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že navrhovateľka sa jednostranným svojvoľným rozhodnutím rozhodla nevyužívať majetok v BSM a dňa 19.08.2019 opustila spoločnú domácnosť, pričom si prenajala byt na P. za 650 eur mesačne, a to v čase, keď jej príjem nedosahoval ani výšku samotného nájmu (v tom čase jej mesačný zárobok predstavoval priemerne 635 eur mesačne.) Povinný zdôraznil, že navrhovateľka tak urobila v rozpore s jeho vôľou (aj s ohľadom na to, že odišla z domácnosti spolu s maloletou dcérou U.). Navrhovateľka mala počas celej doby neobmedzenú možnosť užívať všetky nehnuteľnosti patriace do BSM, čo by jej významne znížilo životné náklady. Mal za to, že túto skutočnosť je potrebné zohľadniť aj pri posudzovaní životnej úrovne navrhovateľky, keďže všetok majetok (predovšetkým rodinný dom a víkendovú chatu) mala navrhovateľka po celý čas k dispozícii. To, že sa navrhovateľka rozhodla v rozpore so zásadou hospodárnosti a efektívnosti využívania zdrojov BSM učiniť krok k samostatnej domácnosti (a to napriek jej nedostatočnému príjmu, ktorý nepostačoval ani na pokrytie nájomného a tiež napriek nestabilnému pracovnému pomeru na dobu určitú), nemôže byť v konaní posudzované na ťarchu povinného, ale je potrebné pripisovať tieto náklady na ťarchu navrhovateľky. Pôvodné rozhodnutie, ktorým súd prvej inštancie pod vplyvom zdanlivej pasivity a neúčasti manžela na pojednávaní určil výživné vo výške 700 eur na navrhovateľku, vychádzalo striktne z matematickej rovnosti na základe zárobkov manželov, čo je však nepostačujúce na objektívne zhodnotenie životnej úrovne manželov. Toto rozhodnutie nijakým spôsobom nezohľadňovalo výber sumy 52.000 eur, ktorú navrhovateľka bez súhlasu povinného vybrala zo spoločného účtu manželov v čase odchodu zo spoločnej domácnosti a tiež nijakým spôsobom nezohľadnilo ďalšie skutočnosti (ako napríklad fakt, že navrhovateľka mala všetky nehnuteľnosti patriace do BSM plne k dispozícii, a teda, že nadmerné výdavky 650 eur mesačne na úhradu nájomného si spôsobila vlastným nerozvážnym rozhodnutím, čo by malo jednoznačne byť na ťarchu jej samej). V konaní navrhovateľka naviac hodnoverne nepreukázala, že prostriedky vo výške 52.000 eur mali byť v zmysle jej tvrdení darom rodičov najstaršej dcére U.. Vykonaný dôkaz (výsluch svedkyne - dcéry U.) nepreukázal pravdivosť tvrdení navrhovateľky, keďže je zrejmé, že výpoveď svedkyne, ktorá mala mať z údajného darovania prospech, bola účelová a nedôveryhodná. Žiaden z prevodov nebol uskutočnený bezhotovostne (a teda preukázateľne) na účet svedkyne, a to napriek tomu, že sa jednalo o vysokú finančnú hotovosť a nič nebránilo stranám disponovať prostriedkami bezhotovostne už len z elementárnej opatrnosti dispozície s tak vysokou hotovosťou. Podobné konanie možno považovať za prinajmenšom podozrivé a neprimerané okolnostiam, avšak účelové v snahe vytvoriť možnosť priamej manipulácie s dôkazmi. Na čo v skutočnosti boli prostriedky 52.000 eur použité nebolo v konaní navrhovateľkou hodnoverne preukázané, ale z dokazovania súdu prvej inštancie je zrejmé, že nedošlo k uzatvoreniu darovacej zmluvy dcére U., na ktorú by bol nevyhnutný súhlas oboch manželov (čo sa nestalo a v konaní nebolo navrhovateľkou preukázané, že sa tak malo stať). Z uvedeného dôvodu povinný vyjadril názor, že vzhľadom na tento vývoj udalostí je priznanie akéhokoľvek výživného v rozpore s dobrými mravmi, resp. že vybraná suma 52.000 eur zo spoločných prostriedkov manželov plne saturuje výživné, a mnohonásobne ho prevyšuje. Vzhľadom na toto prevýšenie je preto absolútne irelevantná argumentácia o znížení príjmu navrhovateľky a mierneho zvýšenia príjmu jej manžela v priebehu konania. Celé konanie navrhovateľky a dcéry U. bolo účelne vykonštruované pre potreby tohto konania. Je takmer vylúčené, aby navrhovateľka v deň jej odchodu zo spoločnej domácnosti (kedy vedela, že jej príjem nepokrýva ani výšku nájomného v prenajatom byte) darovala jediné finančné úspory svojej samostatnej, zarábajúcej a zabezpečenej dcére. Ak by tak napriek tomu urobila, prijatie takéhoto daru zo strany dcéry U. by bolo v prudkom rozpore s dobrými mravmi, či už s ohľadom na situáciu navrhovateľky, matky, ale aj s ohľadom na
ďalších dvoch súrodencov. Postup navrhovateľky a jej dcéry U., bol zrejmou snahou právo obchádzať a deformovať, a preto nemôže takéto konanie požívať ochranu súdu. Navrhovateľka opustila svojvoľným jednostranným rozhodnutím spoločnú domácnosť s povinným a z uvedeného dôvodu starostlivosť o domácnosť (vrátane všetkých výdavkov ohľadom spoločného majetku v BSM) prešla výlučne len na povinného. Vzhľadom na všetky preukázané okolnosti v konaní, nie je naplnená podmienka § 55 CMP, a teda že by priznanie trov navrhovateľke bolo skutočne spravodlivé. Naviac súd nemá obligatórne danú povinnosť, ale má len fakultatívne danú možnosť rozhodnúť o priznaní trov v zmysle tohto ustanovenia. Úplne v rozpore so zásadou spravodlivosti sa javí aj požiadavka navrhovateľky v odvolaní, kde svoj úspech vo veci vyčíslila sama na viac ako 50% (bez presného uvedenia percentuálneho úspechu), avšak priznanie trov požaduje v plnej výške 100%. S poukazom na vyššie uvedené povinný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny v celom rozsahu a v súlade s § 55 CMP priznal povinnému náhradu trov konania pred súdom odvolacieho konania.
4. Navrhovateľka v písomnom vyjadrení uviedla, že tvrdenia povinného sa nezakladajú na pravde, nakoľko zo spoločnej domácnosti bola vyštvaná, kedy jej aj maloletej U. povinný znemožňoval bývanie. Uviedla názor, že svedectvo dcéry U. nebolo v konaní vierohodne spochybnené a bol to povinný, ktorý mal možnosť svedectvo vyvrátiť, napr. návrhom na vypočutie syna O.. Spochybňujúce tvrdenia povinného o účele finančných prostriedkov považovala za účelové a nekonzistentné. Mala za preukázanú skutočnosť, že finančné prostriedky dcéra U. použila na kúpu bytu a zaplatila nimi časť kúpnej ceny. Keďže povinný návrhy na doplnenie dokazovania spochybňujúce výpoveď svedkyne nepredložil, je potrebné brať výpoveď dcéry U. za vierohodnú. Navrhovateľka v závere uviedla, že sumu 52.000 eur nepovažuje za nemorálnu voči synovi O., nakoľko tento mal vyššie náklady na štúdium ako dcéra U., a navyše má možnosť stavať dom na pozemku susediacom s domom svojich rodičov v J..
5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané v lehote (§ 362 CSP) a má predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie bez toho, aby bol viazaný rozsahom odvolania a dôvodmi odvolania (§ 65 a § 66 CMP), prihliadnuc i na prípadné vady konania (§ 67 CMP) a po jeho preskúmaní bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) dospel k záveru, že toto je potrebné potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne.
6. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľkou vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, vyhodnotil podrobne dôkazy v konaní vykonané a významné pre rozhodnutie v danej veci každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia účastníkov mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie bol v prípade napadnutého rozsudku viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v tejto veci, keď už raz bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený.
7. Podľa § 71 ods. 1 prvá a druhá veta Zákona o rodine manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká.
8. Vzájomná vyživovacia povinnosť manželov je viazaná na právnu existenciu manželstva, vzniká uzavretím manželstva a zaniká spolu s jeho zánikom zo zákonných dôvodov. Zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov vyplýva, že nemusí byť splnená podmienka odkázanosti, ako je to pri vyživovacej povinnosti detí k rodičom, resp. vyživovacej povinnosti medzi ostatnými príbuznými. Uplatňovanie výživného medzi manželmi je preto možné aj v prípadoch, keď sú napríklad obaja manželia zárobkovo činní, schopní zabezpečiť svoje osobné potreby, v dôsledku oddeleného hospodárenia však vznikla disproporcia v ich celkovej životnej úrovni. Aj v tomto prípade súd musí podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine prihliadnuť na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na možnosti, schopnosti a majetkové pomery povinného, pričom prihliadne aj na starostlivosť o spoločnú domácnosť (pokiaľ ju účastníci vedú) a starostlivosť o maloleté deti (pokiaľ z manželstva pochádzajú). Rozsah tejto vyživovacej povinnosti je spolu s výživným dieťaťa najväčší. Týka sa všetkých potrebných osobných potrieb, t. j. predovšetkým stravy, ošatenia, bývania, kultúrneho vyžitia a východiskom je v zásade rovnaká životná úroveň manželov. Pojem „v zásade“ rovnaká životná úroveň obidvoch manželov znamená, že nejde o mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého množstva peňazí. Súd je
pri rozhodovaní povinný vziať do úvahy osobitosti vyplývajúce z osobných, pracovných, zdravotných a iných špecifík týkajúcich sa jednotlivých manželov. Rozdielne potreby a náklady môžu vyplývať aj zo zdravotného stavu, stravovania, ošatenia, spôsobu života a pod. Uvedené ustanovenie bude naplnené, pokiaľ manželia budú mať približne rovnakú možnosť zabezpečovať si svoje základné potreby s prihliadnutím na uvedené osobitosti.
9. Z obsahu spisu chronologicky vyplýva, že o návrhu navrhovateľky súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 19.02.2020, č.k. 12Pc/22/2019-32, ktorým bolo určené výživné 700 eur mesačne od 28.11.2019, ktorý rozsudok zrušil odvolací súd uznesením zo dňa 23.07.2020, č.k. 27CoP/35/2020-84. Na základe preskúmania následného rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i právne posúdil. V danej právnej veci súd prvej inštancie kvalifikovane zistil osobné, majetkové a zárobkové pomery povinného, ako aj osobné, majetkové, zárobkové pomery navrhovateľky v rozhodnom období, dôsledne ich preskúmal zo všetkých zákonných hľadísk, aj sa s nimi skutkovo i právne vysporiadal a vecne správne rozhodol, pokiaľ v súlade s ustanovením § 71 ods. 1, § 75 ods. 1 Zákona o rodine stanovil povinnému plniť si vyživovaciu povinnosť k navrhovateľke v rozsahu určenom vo výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne z vykonaného dokazovania zistil, že navrhovateľka mala v čase podania návrhu do dňa 05.11.2019 priemerný mesačný príjem 635 eur, počnúc dňom 05.11.2019 bola nezamestnaná s podporou v nezamestnanosti vo výške 369,46 eur po dobu 6 mesiacov, pričom po rozvode sa zamestnala odo dňa 01.05.2021. Povinný má príjem vo výške 2.000 eur mesačne, súčasne dosahuje príjem zo svojej spoločnosti F.. (čistý mesačný zisk 96 eur s nerozdeleným ziskom vo výške 13.550 eur). Počas rozhodného obdobia mal povinný s príjmom 2.000 eur mesačne jednu vyživovaciu povinnosť v sume 500 eur. Sporným v konaní bolo použitie sumy 52.000 eur, ktoré navrhovateľka v čase odchodu zo spoločnej domácnosti s povinným vybrala z účtu U. Sporným bolo aj údajné prerozdelenie tejto sumy medzi 3 deti navrhovateľky a povinného v rozsahu 1/3 na každé, teda v sume 17.333 eur. Pre ozrejmenie bola pred súdom prvej inštancie vypočutá svedkyňa U. T., dcéra navrhovateľky a povinného. Súd prvej inštancie správne ustálil, že navrhovateľka mala v čase výberu úspor k dispozícii minimálne sumu 17.333 eur (pripadajúcich na maloletú U.) a v prípade ak by syn O. nedostal svoj podiel, navrhovateľka by disponovala 2/3 zo sumy 52.000 eur predstavujúcu výšku 34.667 eur. Následným porovnaním finančného zabezpečenia na strane povinného a navrhovateľky v rozhodnom období sú tak majetkové hodnoty manželov porovnateľné. Súd prvej inštancie sa v súlade s vysloveným názorom odvolacieho súdu v predchádzajúcom rozhodnutí vysporiadal pri určení výživného, pričom určené výživné zodpovedá aj osobným pomerom účastníkov. Určenie manželského výživného v sume 700 eur, ako ho požadovala navrhovateľka, by odporovalo zákonným princípom.
10. Odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného, aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní v danej právnej veci riadil vyššie uvedenými zásadami právneho štátu. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Prihliadajúc na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozsudku v zmysle § 220 CSP a preto ho možno považovať z pohľadu vyššie uvedeného za preskúmateľné v takej miere, že nedošlo k porušeniu práva účastníkov konania na spravodlivý proces.
11. V danom prípade súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav a správne rozhodol a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Ako vecne správny potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, keďže v konaní neboli zistené ( a ani žiadnym z účastníkov tvrdené) dôvody aplikácie § 54, § 55 CMP ( t.j. že by niektorý z účastníkov zavinil vznik trov konania, resp. že by priznanie nároku na náhradu trov konania bolo vzhľadom na okolnosti prípadu spravodlivé).
12. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 52 CMP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).