Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-219-2018.pdf
PDF · 179.45 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/219/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov JUDr. Anny Kašajovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobkyne: N. M., bytom XX M. R..XXXX, I., I. L., zastúpená JUDr. Irenou Dubravčíkovou, advokátkou, so sídlom Slovinec 73, Bratislava, proti žalovanému: E.. X. M., bytom W. Č..XXX, zastúpený JUDr. Jozefom Veselým, advokátom, so sídlom Mierová č.1, Veľký Krtíš o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21. septembra 2016 č. k. 11C 133/1996-789 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie jej podielu sumu 1 572,40 Eur (výrok III.), rozhodol o náhrade trov konania (výrok IV.) a zaviazal žalobkyňu zaplatiť trovy štátu (výrok V.) p o t v r d z u j e .
II. V napadnutom výroku, ktorým zaviazal žalobkyňu zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 Eur rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a v rozsahu zrušenia mu vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
III. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov tak, že prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného: farebný televízor Orava 441 za nulovú hodnotu; keramické kávové súpravy 2 ks za nulovú hodnotu; obedovú súprava pre 6 osôb za nulovú hodnotu; závesy do obývačky za nulovú hodnotu; sklenené misky na kompót 6 ks za nulovú hodnotu; keramické nástenné hodiny za nulovú hodnotu; video Sanyo za nulovú hodnotu; hifi vežu Lewis za nulovú hodnotu; mrazničku Calex 140 l za nulovú hodnotu; elektrický odšťavovač za nulovú hodnotu; automatickú práčku Philco za nulovú hodnotu a ponorný mixer Philips za nulovú hodnotu.
Do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal: fritézu, za nulovú hodnotu; nástenné starožitné hodiny v hodnote 200 eur; sadu tanierových obedových súprav za nulovú hodnotu; nerezové hrnce v hodnote 40 eur; tlakový hrniec za nulovú hodnotou; poháre duritky za nulovú hodnotou; vlnené deky za nulovú hodnotu; leskimo na posteľ za nulovú hodnotu; prútené a PVC koše na prádlo za nulovú hodnotu; servírovací stolík za nulovú hodnotu; sedaciu súpravu Harfa za nulovú hodnotu; ovčie predložky za nulovú hodnotu a obývaciu stenu Intertekta za nulovú hodnotu.
Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie jej podielu sumu 1.572,40 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Žiadnej zo sporových strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalobkyňu zaviazal zaplatiť štátu náhradu trov konania a zaviazal ju zaplatiť súdny poplatok za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vo výške 66 Eur.
2. Po právnej stránke súd prvej inštancie posúdil vec podľa § 143, § 148, § 149, a § 150 Občianskeho zákona.
3. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou, ktorá mu bola doručená dňa 31.07.1996, domáhala vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“) a navrhla, aby súd z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov prikázal do jej výlučného vlastníctva veci uvedené v žalobe pod položkami 3 až 13. Zároveň žiadala, aby z vecí patriacich do BSM prikázal žalovanému veci uvedené pod položkami 1 a 2 a 14 až 59 žaloby. Titulom úplného vyrovnania žiadala zaplatiť finančnú čiastku vo výške, v akej budú špecifikované jednotlivé veci ohodnotené súdnymi znalcami. Na pojednávaní dňa 17.4.2012 právna zástupkyňa žalobkyne spresnila petit a žiadala, aby súd zaviazal žalovaného vyplatiť jej titulom vyporiadania sumu 75.127 Eur. Žalobu odôvodnila tým, že manželstvo so žalovaným uzatvorila dňa 18.12.1976 a bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava-vidiek, č.k. 8C/201/93, zo dňa 9.5.1994, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20.5.1994. Za trvania manželstva do BSM podľa nej nadobudli byt č. X na X. poschodí obytného domu na S. Y. Č..XX W. V.. Žalovaný zo svojich prostriedkov splatil podiel 50.000 Sk s tým, že za trvania manželstva zo spoločných prostriedkov splácali pôžičku. Za trvania manželstva im bola pridelená do užívania aj záhrada v V., do ktorej zo spoločných finančných prostriedkov vložili investície. Mala za to, že vložené investície sú predmetom BSM, do ktorého patrí aj osobné auto značky Škoda 105 L, ktoré užíva žalovaný, ktoré bolo podľa nej kúpené z prostriedkov, ktoré získala z dedičstva po nebohom otcovi. Za ďalšie predmety, ktoré partia do BSM označila hnuteľné veci pod bodom 4 až 59 žaloby. Uviedla, že za trvania manželstva jej matka darovala 133.000 Sk, ktoré boli použité na nákup vecí patriacich do BSM a navrhla, aby súd započítal pri vyrovnaní túto čiastkou.
4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že byt č. X na S. ulici č. XX v V. vlastnil už pred uzatvorením manželstva a preto nepatrí do BSM. Uviedol, že ku stavbe bytov došlo na základe územného rozhodnutia z roku 1973-1974, ešte pred podpísaním zmluvy zložil časť finančných prostriedkov, od jesene roku 1974 sa osobne zúčastňoval na výstavbe a tvrdil, že pred uzatvorením manželstva, na jeseň roku 1976, stála hrubá stavba objektu bytovky, bola zastrešená, boli vybudované priečky, schodištia, vnútorné omietky. Dostavba objektov potom pokračovala individuálne, podľa požiadaviek jednotlivých vlastníkov. Stavebnú pôžičku splácal aj počas manželstva a čiastočne aj po rozvode, tieto finančné prostriedky, ktoré boli vynaložené zo spoločného majetku na jeho výlučný majetok, navrhol započítať. Záhrada mu bola odovzdaná na dočasné užívanie, jednalo sa o parcelu vo výmere 300 m2, na dobu najmenej 30 rokov. Zmluvu uzatvoril dňa 05.05.1983, ako člen záhradkárskeho zväzu. Osobné motorové vozidlo Škoda 105 L bolo zakúpené za trvania manželstva za 58.000 Sk a pred jeho kúpou odpredal garáž za 40.000 Sk a motorové vozidlo za 18.000 Sk. Tvrdil, že finančné prostriedky na kúpu vozidla škoda 105 L boli výlučne jeho vlastníctvom, po rozvode vykonal generálnu opravu vozidla a vozidlo odpredal. Poprel, že by žalobkyňa získala finančné prostriedky z dedičstva po jej otcovi, v čase jej odchodu zo spoločnej domácnosti nevlastnila žiadne auto a keby ho pokladala za svoje vlastníctvo, bola by si podľa žalovaného vozidlo vzala a nevlastnila ani vodičské oprávnenie. Ďalej tvrdil, že do manželstva vstupoval s kompletne zariadeným dvojizbovým bytom, vlastnil vybavenie kuchyne, vrátane príborov, porcelánu, spotrebičov, chladničku, mixér, vysávač, čajovú súpravu. Obrazy (originál olej od neznámeho autora) dostal ako dar od svojho otca a ako dar dostal aj gobelín, preto tieto veci podľa neho nepatria do BSM, rovnako ako video, ktoré dostal ako dar od svojho otca. Poprel, že by matka žalobkyne darovala žalobkyni väčšie finančné obnosy. Podľa jeho názoru, ak aj obdržala menšie čiastky, tieto stačila spotrebovať pre svoje účely, na nákup oblečenia a kozmetiky. Tvrdenia o daroch zo strany starej matky žalobkyne, považoval za nepravdivé s tým, že mal vedomosť o malých sumách tuzexových poukážok, ktoré dostala, avšak rovnako ich spotrebovala na nákup. Ďalej uvádzal, že do BSM patrí nehnuteľnosť zapísaná v Katastri nehnuteľností H. X., katastrálne územie Q. a to rekreačná chata č.XX, postavená na parcele č.XXXXX/XX, ktorá bola zakúpená v roku 1983, za trvania manželstva. Predmetnú chatu počas trvania manželstva užívali, investovali do nej, pristavali kúpeľňu, prestavali kuchyňu, vybudovali rozvod elektriny, pričom žalobkyňa požiadala o vklad vlastníckeho práva až v roku 1994, krátko pred odchodom do zahraničia a následne vlastnícke právo previedla za sumu 1.200.000 Sk, túto čiastkou si ponechala a podľa neho patrí do BSM. Podľa žalovaného žalobkyňa počas trvania manželstva, v roku 1993, získala prevodom práv družstevný byt na V. Y. Č.. XX, ktorý koncom roku 1993 zrekonštruovala a už na Vianoce
roku 1993 v ňom bývala. Tvrdil, že finančné prostriedky na rekonštrukciu a prevod práv získala počas trvania manželstva, byt následne opäť previedla na iné osoby za finančnou čiastkou, ktorá mu nie je známa. Do BSM podľa neho patrí aj pes dalmatínec, ktorého zobrala zo spoločnej domácnosti a zrejme ho predala. Chatu na Q. predala aj so zariadením a vybavením. Podľa žalovaného sa tam nachádzalo 10 kusov baraních kožušín, posteľné prádlo, deky, zbierky zvoncov, valašky, črpáky, zariadenie kuchyne, naftové kachle, benzínový agregát, kovové lustre. Do BSM podľa neho patrí aj počítač Atari a ponorný mixér zakúpený v roku 1992.
5. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 11C/133/1996-683 zo dňa 03.05.2012 rozhodol o vyporiadaní BSM. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č.k. 4Co 347/2012-742 zo dňa 16.12.2015 napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že bude úlohou súdu prvej inštancie vyzvať sporové strany na predloženie alebo označenie ďalších dôkazov, ktorými mienia svoje tvrdenia preukázať, tieto dôkazy vykonať a vyhodnotiť, prijať záver, či byt s garážou patril alebo nepatril do BSM a až po vyriešení tejto prejudiciálnej otázky pristúpiť v vyporiadaniu BSM.
6. Po opätovnom prejednaní veci a doplnení dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že manželstvo strán sporu bolo uzatvorené dňa 18.12.1976. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava- vidiek zo dňa 9.5.1994, č.k. 8C/201/93, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20.5.1994, bolo manželstvo ukončené rozvodom. Zistil, že dňa 25. júla 1974 bola uzatvorená zmluva o výstavbe domu s bytmi v osobnom vlastníctve, účastníkom zmluvy boli aj manželia X. L. U. V.. Súčasťou zmluvy bol záväzok, že stavebníci postavia spoločne dom s bytmi v osobnom vlastníctve, na stavebnom pozemku v katastrálnom území obce V.. Stavebníci už pred podpísaním tejto zmluvy zložili na úhradu prác spojených s prípravou stavby 10.000 Kčs a zaviazali sa, že najneskôr do desiatich dní po podpísaní zmluvy zložia finančný obnos, ktorý predstavuje jednu tretinu ceny im patriaceho bytu a garáže. Dňa 26. júla 1974 bola uzatvorená zmluva o výstavbe domu s bytmi v osobnom vlastníctve, ktorej účastníkom bol aj žalovaný E.. X. M.. Podľa tejto zmluvy do osobného vlastníctva mu mal patriť byt č.X a garáž č.X. Z rozhodnutia Odboru výstavby v V. zo dňa 26. augusta 1976 súd prvej inštancie zistil, že bolo udelené povolenie novostavby, objektu číslo XX. Stavebný dozor vykonával E.. U. P.. Z dodatku č. 6, zo dňa 28. októbra 1976 zistil, že X. V. a jeho manželka odstúpili od zmluvy a na ich miesto pristúpil E.. X. M., ako slobodný. Povolenie užívať budovu, objekt č. XX, bolo rozhodnutím Mestského národného výboru, odbor výstavby, dopravy, poľnohospodárstva v Senci zo dňa 7.mája 1985, na základe stavebného povolenia zo dňa 26.8.1976. Podľa tohto rozhodnutia bola stavba dokončená a stala sa používania schopná dňa 15.05.1985. Z listu vlastníctva zo dňa 05.05.1999 zistil, že ako výlučný vlastník bytu č. X na S. Y. W. V. bol uvedený žalovaný. Dňa 05.02.2002 bola uzatvorená zmluva medzi žalovaným ako predávajúcim a manželmi G., na základe ktorej previedol vlastníctvo k predmetnému bytu odplatne, za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 529.930 Sk, vklad bol povolený dňa 08.03.2002. Z potvrdenia o predaji z obchodu s nábytkom zistil, že dňa 18.07.1974 bola zaplatená gaučová súprava Harfa, zelenej farby, za 19.550 Sk, súpravu prevzala F. M.. Zo záručného listu zistil, že práčka Philco bola zakúpená dňa 03.11.1977 za sumu 8.490 Sk, kupujúcim bol žalovaný. Z pokladničného bloku zistil, že šijací stroj Veritas bol zakúpený za sumu 3.900 Sk. Dňa 07.07.1975 bola vystavená faktúra, podľa ktorej je kupujúci žalovaný a osvedčuje predaj motorového vozidla Škoda 100 S, za sumu 10.080 Sk. Zo zmluvy s predajňou autobazár zistil, že dňa 11.04.1984 bolo predané osobné motorové vozidlo Škoda 100, rok výroby 1974, za 13.680 Sk. Faktúrou, splatnou dňa 16.02.1984 bolo E.. X. M. účtované dodanie motorového vozidla Škoda 105 L za 58 625 Sk. Toto motorové vozidlo malo ŠPZ: M. XX-XX. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave súdu prvej inštancie oznámilo, že vozidlo poznávacej značky M. XX-XX bolo 1. januára 2005 vyradené z evidencie. Dňa 10.11.1983 bola uzatvorená zmluva medzi X.. F. Č. a jeho X. ako predávajúcimi a žalobkyňou ako kupujúcou. Na jej základe nadobudla vlastníctvo ku rekreačnej chate, p.č.XX, parc. č. XXXXX/XX, kat. úz. Q., lokalita C., v celosti. Cena predávanej nehnuteľnosti bola stanovená znaleckým posudkom. Dňa 19.12.1983 žalovaný prehlásil, že súhlasí s tým, aby jeho manželka kúpila do svojho osobného vlastníctva chatu č.XX v katastrálnom území Q., že peniaze na kúpu chaty nadobudla dedením po svojom otcovi F. A.. Podpis E.. M. bol na jeho prehlásení notársky overený. Dňa 06.04.1994 žiadala žalobkyňa o zápis vlastníctva ku rekreačnej chate súp.č. XX, v katastri obce Q., ktorú nadobudla na základe kúpnej zmluvy registrovanej Štátnym notárstvom v H. X. pod číslom R. E. XXX /.. Dňa 17.05.1994 bola uzatvorená zmluva, ktorou žalobkyňa odpredala rekreačnú chatu súp.č. XX v kat úz. Q. spoločnosti XE, V..R..J.., so sídlom v Ž., za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 700.000 Sk. Vklad bol povolený dňa 7.11.1994. Rozhodnutím Štátneho notárstva v H. X. bolo prejednané dedičstvo po poručiteľovi Q.. F. A., dedičkami sa stali jeho U.. Dňa 13.06.1994 Okresné stavebné bytové družstvo M. W. so sídlom v Q. rozhodlo o prevode členských práv a povinností na žalobkyňu, predmetom
prevodu členských práv bol trojizbový byt na V. ulici č. XX, blok D., v V.. Toho istého dňa bola podpísaná aj zápisnica o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu, spísaná medzi bytovým družstvom a žalobkyňou ako členkou družstva, družstvo ako vlastník odovzdalo byt č. X na V. ulici č. XX v V.. Stavebné bytové družstvo so sídlom v Q. oznámilo súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nadobudla byt v V. na V. ulici č. XX, prevodom členských práv a povinností, ako rozvedená. V súčasnosti je byt prevedený na inú osobu. Z dohody o majetkovom a právnom vyporiadaním a zostatkovej hodnoty členského podielu súd prvej inštancie zistil, že táto bola uzatvorená dňa 03.06.1994 medzi manželmi Ľ. L. O. D. a žalobkyňou a členský podiel bol postúpený odplatne za 45.820 Sk. Z fotokópií poštových poukážok, ktoré predložila žalobkyňa zistil, že W. S. jej zaslala za obdobie rokov 1987 až 1991 sumu okolo 50.000 Sk. Dňa 05.05.1983 bola uzatvorená zmluva po odovzdaní pozemku E.. X. M. v záhradkárskej osade, na dočasné užívanie. Slovenský zväz záhradkárov v V. oznámil, že žalobkyňa nebola členkou záhradkárskej organizácie, členom bol iba žalovaný a ten mal záhradu len v prenájme. Záhradu neobrábal a ukončil členstvo, zo strany záhradkárskej organizácie mu nebola vyplatená žiadna finančná čiastka, ani vecná náhrada. F. Č. dňa 18.06.2002 čestne prehlásila, že F. A., ktorej bol dôchodok vyplácaný v tuzexových poukážkach tieto prostriedky darovala žalobkyni, svojej W., na účely výstavby bytu s garážou v osobnom vlastníctve na S. ulici v V., tieto prostriedky boli použité aj na splatenie osobných pôžičiek žalovaného voči rôznym osobám. Matka žalobkyne jej počas rokov 1976-1994 poskytla finančné dary vo výške 160.000 Sk. Otec žalobkyne U.. F. A., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, jej daroval automatickú práčku Philco, obývaciu stenu Intertekta, sedaciu súpravu značky Harfa, koberce do celého bytu a množstvo ďalších drobných doplnkov v byte. Ďalej prehlásila, že dom, v ktorom sa nachádza byt na S. ulici, bol v čase uzavretia manželstva len v štádiu zamerania stavby, neboli vybudované ani základy tejto budovy. Tento blok sa začal stavať ako posledný z komplexu bytových domov a to v roku 1976. Žalobkyňa počas manželstva nadobudla motorové vozidlo Škoda 105 za 58.000 Sk výlučne z prostriedkov získaných mimo BSM a to z predaja svojho spoluvlastníckeho podielu ku rekreačnej chate a rodinného domu v H. X., ktoré nadobudla dedením po nebohom otcovi. V novembri 1983 predali spoluvlastnícke podiely k rodinnému domu na U. ulici v H. X. a to za sumu 380.000 Sk. Ďalej nadobudla sumu 75.000 Sk od nej a jej manžela, ako kúpnu cenu za spoluvlastnícky podiel ku rekreačnej chate v katastrálnom území Q.. F. W. dňa 05.12.2006 v L. čestne prehlásil, že ako vlastník bytu v objekte XX bytových domov na S. ulici č.XX, bol bytový dom č. XX v decembri 1976 iba v štádiu zamerania stavby, neboli vykopané ani základy, domy sa stavali postupne, v poradí od X do XX, nie súčasne. Do roku 1996 býval v V. a na výstavbe spomínaných domov sa aktívne podieľal.
7. Konštatoval, že predmetom vyporiadania BSM je všetko, čo do tohto spoluvlastníctva patrilo a čo existovalo ku dňu jeho zániku. Uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by strany sporu uzatvorili dohodu o jeho vyporiadaní, preto sa žalobkyňa obrátila žalobou na súd. Najskôr sa zaoberal hnuteľnými vecami, ktoré strany označili ako veci patriace do BSM a v prípade zhodného tvrdenia strán sporu z neho vychádzal. Vzhľadom na dlhší časový odstup medzi zánikom BSM a jeho vyporiadavaním, považoval za nehospodárne na všetky hnuteľné veci, ktoré strany označili ako patriace do BSM ustanoviť znalca za účelom ich ohodnotenia, preto určil hodnotu niektorých vecí patriacich do BSM podľa svojej úvahy. Poukázal na odôvodnenie zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, že sú správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie ohľadom hnuteľných vecí, ktoré zahrnul do BSM, ako i tých, ktoré do BSM nezahrnul a v tejto časti sa s jeho závermi stotožnil. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal jednotlivými hnuteľnými vecami vysvetlil, z akého zisteného skutkového stavu vychádzal, a z akého dôvodu (na základe akých dôkazmi preukázaných skutočností a hodnotenia dôkazov) tú ktorú hnuteľnú vec do BSM zaradil alebo ju za súčasť BSM nepovažoval.
8. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal posúdením, či byt č. X na X. poschodí obytného domu na S. ulici č. XX v V. patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, alebo bol jeho výlučným vlastníkom žalovaný. Poukázal na ust. § 872 ods. 7 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak občanovi vzniklo za podmienok uvedených v zákone č. 52/1966 Zb. o osobnom vlastníctve bytov v znení zákona č. 30/1978 Zb. osobné vlastníctvo k bytu, mení sa dňom účinnosti zákona č. 509/1991 Zb osobné vlastníctvo na vlastníctvo fyzickej osoby; takisto právo spoločného osobného užívania pozemku, na ktorom stojí obytný dom s bytom vo vlastníctve občana, mení sa dňom účinnosti tohto zákona na podielové spoluvlastníctvo osôb. Uviedol, že podľa ustanovenia § 12 zákona č.52/1966 o osobnom vlastníctve bytov, ktorý v čase začatia výstavby obytného domu uzákoňoval právo osobného vlastníctva bytu v obytnom dome, si vzájomné práva a povinnosti pri výstavbe stavebníci upravili písomnou zmluvou a zmluvy, dodatky a doplnky podliehali vkladu do katastra nehnuteľností. Konštatoval, že v posudzovanej veci bol účastníkom zmluvy iba žalovaný, žalobkyňa v spore nepreukázala, že by ku
zmluve o výstavbe pristúpila a že takáto zmena zmluvy by sa bola premietla aj v katastri nehnuteľností. Po účinnosti zákona č. 590/1991 Zb. sa osobné vlastníctvo odporcu k bytu zmenilo na vlastníctvo fyzickej osoby, preto bol ako výlučný vlastník v katastri nehnuteľností vedený žalovaný. Poukázal na rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý uviedol, že na liste vlastníctva bol vedený žalovaný ako výlučný vlastník predmetného bytu, a preto podľa zápisu v katastri nehnuteľností vychádzal z vyvrátiteľnej domnienky, že žalovaný bol výlučným vlastníkom bytu. K námietke žalobkyne, že žalobca nepreukázal, že dodatok č. 6 bol registrovaný Štátnym notárstvom uviedol, že žalovaného za stavu, keď bol vedený ako výlučný vlastník zapísaný na LV dôkazné bremeno nezaťažovalo. Konštatoval, že dôkazné bremeno zaťažovalo žalobkyňu, ktorá v konaní tvrdila, že predmetný byt patrí do BSM a bolo jej povinnosťou preukázať svoje tvrdenia, čo podľa súdu prvej inštancie nepreukázala a nepredložila žiaden dôkaz, ktorým by jednoznačne preukázala, že predmetný byt patrí do BSM. Mal za to, že v konaní nebolo preukázané, že stavba pred uzatvorením manželstva neexistovala. Konštatoval, že ak s vytvorením veci začali manželia pred uzavretím manželstva, je potrebné posúdiť, či za trvania manželstva len dokončovali úpravu stavby, ktorá už existovala v okamihu uzavretia manželstva, alebo či spoločnou prácou stavbu za trvania manželstva tvorili (R 26/1989). Uviedol, že posúdenie okamihu vzniku stavby je vecou právnou, vznik stavby nemožno klásť do roviny s jej stavebnou dokončenosťou. Rozostavaná stavba sa stáva vecou v zmysle práva spôsobilou byť samostatným predmetom právnych vzťahov v okamihu, keď je dobudovaná minimálne do takého kvalitatívneho štádia, od ktorého počínajúc všetky ďalšie stavebné práce smerujú len na dokončenie takto druhovo i individuálne už nezameniteľne určenej veci. Posúdenie okamihu vzniku stavby ako veci v zmysle práva je právnou otázkou, ktorú musí posúdiť súd, za tento okamih je považovaný stav, kedy je už jednoznačne individualizované a nepochybne známe aspoň dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia. Od tohto okamihu sú pre takto vytvorenú oblasť vlastníckych vzťahov celkom právne bezvýznamné ďalšie práce, priamo či nepriamo smerujúce na dokončenie už existujúcej veci, bez ohľadu na to, že náklady na nej často i niekoľkonásobne prevyšujú už vynaložené. Ak je rozostavaná stavba v čase svojho vzniku ako veci zmysle ustanovenia § 118 Občianskeho zákonníka vo výlučnom vlastníctve iba jedného z manželov, nebude patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ani pokiaľ by na ďalšie dokončovacie práce boli použité prostriedky oboch manželov. Z tohto hľadiska nie je rozhodujúce na koho boli vydané stavebné a kolaudačné rozhodnutia (Rč 44/1993, Najvyšší súd Slovenskej republiky spisová značka 3Cdo 201/1996). Súd prvej inštancie preto nebral do úvahy argumenty žalobkyne, ktorá poukazovala na to, že predmetný dom bol skolaudovaný za trvania manželstva a z toho vyvodzovala záver, že patrí do BSM. Súd prvej inštancie vychádzal z tvrdenia, ktoré nebolo v konaní sporné, v zmysle ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka vzal do úvahy zaplatenie sumy 3.624,80 Eur ako časti pôžičky, ktorá bola použitá na dostavbu bytu vo výlučnom vlastníctve žalovaného zo spoločných prostriedkov za trvania manželstva. Preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni čiastku 1.572,40 Eur /3.624,80 : 2=1.812,40
- 240 (hodnota hnuteľných vecí prikázaných žalobkyni) = 1.572,40 Eur, na vyrovnanie jej podielu zo zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
9. K žalobkyňou tvrdeným investíciám vloženým do záhrady na C. ulici v V. uviedol, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný mal záhradu len v prenájme a keď ukončil členstvo, zo strany záhradkárskej organizácie V. mu nebola vyplatená žiadna finančná čiastkam ani vecná náhrada. Ak mu bola vyplatená náhrada zo strany iného subjektu, žalobkyňa v tom to smere žiadne dokazovanie nenavrhovala, preto dospel k záveru, že aj prípadné investície do záhrady nemôžu byť predmetom vyporiadania BSM. K tvrdeniu žalobkyne, že motorové vozidlo Škoda 105 L ŠPZ M. XX-XX bolo zakúpené za peniaze zdedené po jej otcovi R.. F. A. uviedol, že v prípade ak by toto tvrdenie bolo pravdivé, osobné motorové vozidlo by nepatrilo do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ale do jej výlučného vlastníctva. Žalobca tvrdil, že motorové vozidlo bolo jeho výlučným vlastníctvom. V tomto prípade súd prvej inštancie neskúmal, koho bolo motorové vozidlo, pretože obe strany sporu sa zhodli na tom, že nebolo v BSM, a nebolo preto predmetom vyporiadania. K žalobkyňou tvrdeným darovaným finančným prostriedkom od otca spolu v sume 375.000 Kčs (12.447,72 Eur),z ktorých zaplatil väčšinu materiálu, odmeny brigádnikov a zariaďovacie predmety v byte a matky v sume 133.000 Sk (4.414,79 Eur) uviedol, že žalobkyňa by musela preukázať, aké konkrétne veci boli zakúpené za tieto finančné prostriedky. V prípade, ak aj darované peniaze spotrebovala na bežný chod domácnosti, k takýmto prostriedkom nemôže prihliadnuť, nakoľko v konaní zo strany žalobkyne neboli preukázané žiadne skutočnosti, pre ktoré by súd mohol postupovať v zmysle ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka. K tvrdeniu žalovaného, že súčasťou BSM je aj nehnuteľnosť, a to rekreačná chata č. XX v kat. úz. Q., uviedol, že oboznámením sa s obsahom spisu Štátneho notárstva v H. X. bolo preukázané, že súčasťou spisu je aj prehlásenie žalovaného zo dňa 19.12.1983, pričom obsahuje aj pečiatku, že jeho totožnosť bola zákonite preukázaná a túto
listinu vlastnoručne podpísal pred štátnym notárstvom. Jej obsahom bolo prehlásenie, že peniaze na kúpu chaty žalobkyňa nadobudla dedením po svojom otcovi Q.. F. A., a preto súhlasí, aby chatu č. XX kúpila do svojho osobného vlastníctva. Súd prvej inštancie preto považoval výlučné vlastníctvo žalobkyne k rekreačnej chate za preukázané. K tvrdeniu žalovaného, že žalobkyňa počas trvania manželstva získala prevodom práv družstevný byt na V. ulici č. XX v V., uviedol, že manželstvo strán sporu bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava-vidiek, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20.05.1994 a stavebné bytové družstvo rozhodlo o prevode členských práv a povinností na žalobkyňu dňa 13.06.1994, teda po rozvode manželstva.
10. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a ustanovenia § 262 CSP. Konštatoval, že strany sporu mali v spore čiastočný úspech (súd do masy BSM nezaradil ani byt, ani rekreačnú chatu), preto rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov právo. K povinnosti žalobkyne zaplatiť trovy štátu poukázal na ust. § 259 CSP a uviedol, že zo štátnych prostriedkov bolo zaplatené 488,75 Eur, ako trovy kontrolného znaleckého dokazovania, ktoré navrhla žalobkyňa, pričom preddavok na trovy dokazovania nezložila, preto ju zaviazal k náhrade trov štátu. O povinnosti žalobkyne zaplatiť súdny poplatok za vyporiadanie BSM vo výške 66 Eur rozhodol podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sú poplatníkmi obe sporové strany v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo jeden z nich podľa rozhodnutia súdu. V zmysle položky 6 sadzobníka súdnych poplatkov je súdny poplatok 3 % z predmetu konania, ak sa konanie skončilo rozsudkom, najmenej 66 Eur, najviac 16.596,50 Eur. Uviedol, že v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je základom poplatku cena všetkých vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a ostatných hodnôt, ktoré sa pri tom vysporiadavajú. Poplatkový základ trovia iba aktíva, pasíva sa do základu nezahŕňajú, ani sa o ne poplatkový základ neznižuje. Tiež sa zo základu neodpočítavajú sumy, ktoré manželia vynaložili zo svojho na spoločný majetok. Súd prvej inštancie preto zaviazal iba žalobkyňu ku zaplateniu súdneho poplatku vo výške 66 Eur (3% z hodnoty veci, ktoré pripadli do jej vlastníctva, najmenej 66 Eur).
11. Proti tomuto rozsudku v časti výrokov III, V a VI podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie, a žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a zaviazal žalovaného vyplatiť jej titulom vyporiadania BSM sumu 75 127,00 Eur a zároveň zaviazal žalovaného zaplatiť 1/2 súdneho poplatku a zaplatiť štátu 1/2 náhrady trov konania. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie aj žalovaný, ktorým napadol výrok IV rozsudku súdu prvej inštancie. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v ním napadnutej časti zmenil a priznal mu proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo výške 98%.
12. Žalobkyňa podala odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle ust. § 365 ods. 1) písm. f) CSP a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ust. § 365 ods. 1) písm. h) CSP. Nesúhlasila s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý jej v časti výroku III rozsudku priznal na vyrovnanie jej podielu sumu 1.572,40 Eur a nepriznal jej finančné vyrovnanie vo výške 1/2 z ceny X-izbového bytu č.X, s garážou, nachádzajúci sa v bloku č. XX bytového domu súp. č. XXXX, ktorý je postavený na parc. č. XXXX na S. ul. XX v V., ohodnotených znaleckým posudkom č. XXX/XXXX zo dňa 28.11.2011 v celkovej sume 110.000 Eur (odpredaný žalovaným v roku 2002), pretože tento s garážou a pozemkom nezahrnul do masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Podľa žalobkyne predmetný byt s garážou a pozemkom patrí do BSM, preto jej patrí aj finančné vyrovnanie. Poukázala na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bodoch 19, 20, 22 a 23, s ktorým sa nestotožnila a bola toho názoru, že je potrebné odlišovať pojem stavba, a pojem byt, ako aj spôsob a moment ich nadobudnutia. Uviedla, že chápanie pojmu stavba pre občianskoprávne vzťahy je také, že za stavbu je potrebné považovať stavebný objekt už v štádiu rozostavanosti, pokiaľ rozostavanosť dosiahla takého stupňa, že je možné podľa nej usudzovať podobu a rozsah objektu po jeho dokončení. Od pojmu stavba je však nutné odlíšiť pojem byt. Konštatovala, že do prijatia zákona č. 52/66 Zb. zákonná úprava síce pojem bytu poznala, ale čo je podstatné, nepripúšťala individuálne vlastníctvo k bytom (bolo možné iba tzv. osobné užívanie bytov. Zákonom č. 52/66 Zb. sa po prvý raz zaviedol nový inštitút osobného vlastníctva bytov, pričom byt je podľa neho charakterizovaný nesporne ako nehnuteľnosť. Podľa žalobkyne je v danom prípade potrebné skúmať nadobudnutie vlastníctva k bytu (a nie k stavbe). Považovala preto za nesprávne skutkové aj právne zistenie súdu prvej inštancie uvedené v bode 23 rozsudku, ktoré
uvádza, že bolo preukázané, že stavba pred uzatvorením manželstva existovala. Bola toho názoru, že v danom prípade je potrebné skúmať nie to, či existovala stavba, ale to čí existoval byt a či bol vo výlučnom vlastníctve len jedného z manželov (v danej veci žalovaného) a kedy ho nadobudol. K otázke nadobudnutia vlastníckeho práva k bytu podľa zák. č. 52/1966 Zb. uviedla, že v zmysle ust. § 12/1 cit. zák. si vzájomné práva a povinnosti pri výstavbe domu vymedzia stavebníci písomnou zmluvou. Ustanovenie § 12 cit. zák. nerieši vznik vlastníckeho práva k bytu, ale rieši iba obligačný vzťah jednotlivých budúcich stavebníkov a budúcich vlastníkov. Moment nadobudnutia bytu ako veci (ako predmetu práva) je však daný až vznikom veci aj v zmysle stavebno-technických predpisov. Uviedla, že byt a tým aj osobné vlastníctvo k bytu vzniká až potom, keď je dokončená výstavba bytového domu a stavebný úrad vydá kolaudačné rozhodnutie (§ 76 zák. č. 50/76 Zb.). Do tej doby existuje iba zmluvou vymedzené osobné spoluvlastníctvo stavebného materiálu. Okrem toho majú účastníci obligačné práva voči ostatným účastníkom zmluvy. Podľa názoru žalobkyne byt v bytovom dome vystavaný v tom čase podľa zákona č. 52/66 Zb. sa stal predmetom práva až dokončením a skolaudovaním stavby, t.j. až v roku 1985 a preto právne posúdenie veci súdom prvej inštancie považuje za nesprávne. Namietala aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bode 20 v tom, že zmluva, dodatky a doplnky podliehali vkladu do katastra nehnuteľností a žalobkyňa nepreukázala, že by k zmluve o výstavbe pristúpila a že by sa táto zmena premietla v katastri. Uviedla, že účastníctvo zmluvy o výstavbe nezakladalo vznik vlastníckeho práva. Uviedla, že žalovaný uzatvoril dňa 26.07.1974 Zmluvu o výstavbe domu s bytmi v osobnom vlastníctve, kde bol účastníkom zmluvy po poradovým číslom 4. Na základe tejto zmluvy mal byť stavebníkom bytu č. X v objekte č. X. Neskôr z tejto zmluvy ako účastník vystúpil. Dňa 25.07.1974 bola podpísaná medzi inými účastníkmi Zmluva o výstavbe domu s inými bytmi v osobnom vlastníctve, ku ktorej žalovaný pristúpil Dodatkom č. 6 dňa 28.októbra 1976. Na základe 6 dodatku k tejto zmluve mal byť stavebníkom bytu č. X v objekte č. XX. Poukázala na ust. § 47 OZ účinného v čase podpisu zmluvy (1974) a 6. dodatku (1976), ak zákon ustanovil, že k zmluve je potrebná registrácia štátnym notárstvom, bola zmluva účinná až registráciou. Ak k registrácii nedošlo, platilo, že účastníci od zmluvy odstúpili. Uviedla, že žalovaný nepreukázal, že 6. dodatok zo dňa 28.10.1976, ktorým pristúpil k zmluve o výstavbe, bol registrovaný Štátnym notárstvom. Podľa žalobkyne účinky zmluvy v znení 6. dodatku pre žalovaného nemohli nastať a nemohlo vzniknúť ani osobné vlastníctvo k bytu. Nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný sa stal vlastníkom bytu č. X v bloku č. XX (ešte pred uzatvorením manželstva). Uviedla, že v spise sa o tejto skutočnosti nenachádza žiadny dôkaz. V spise sa nachádza list vlastníctva č. XXXX zo dňa 19.12.1996, ktorým považuje za preukázané, že žalovaný je vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti - bytu č. X v bloku č. XX, ale až od decembra 1996. Je toho názoru, že tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalovanému vzniklo za podmienok uvedených v zákone, č. 52/66 Zb. v znení zák. č. 30/78 Zb. osobné vlastníctvo k bytu, ktoré sa mení dňom účinnosti zák. č. 509/91 Zb. podľa § 872/7 Občianskeho zákonníka na vlastníctvo fyzickej osoby, nie je podložené žiadnym dôkazom. Podľa názoru žalobkyne žalovaný mohol nadobudnúť vlastníctvo k bytu zo zákona najskôr 1.1.1992, a to len za predpokladu, že k tomuto dátumu nadobudol osobné vlastníctvo k bytu. O tom, že nadobudol osobné vlastníctvo k bytu na základe zákona č. 52/1966 Zb. v čase pred uzatvorením manželstva, nie je v spise žiadny dôkaz. Dôkazné bremeno preukázania tejto skutočnosti (prvotného nadobudnutia osobného vlastníctva) bolo na žalovanom. Na základe uvedeného mala za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedla, že podľa platnej judikatúry platí zásada, že v prípade pochybností sa má za to, že vec patrí do BSM. Namietala, že súd prvej inštancie zopakoval dôkazy svedeckými výpoveďami, ktoré podľa jej názoru v rozsudku nijako nevyhodnotil ani jednotlivo ani vzájomnej súvislosti a ani neuviedol, či na ne pri rozhodovaní prihliadol alebo nie, neuviedol ani na aký dôkaz pri rozhodovaní prihliadol a preto považuje rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný. Za nesprávne považovala aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, v ktorej ju zaviazal zaplatiť štátu náhradu trov konania a súdny poplatok vo výške 66,00 Eur. Je toho názoru, že tieto náklady by mali znášať účastníci pomerne podľa výsledku sporu.
13. Žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie poukázal na dĺžku konania ako aj na skutočnosť, že už raz vo veci rozhodoval Krajský súd v Bratislave na základe odvolania oboch sporových strán a uznesením 4Co 347/2012 zo dňa 16.12.2015 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a dokazovanie. Uviedol, že súd prvej inštancie po zrušení napadnutého rozsudku sa snažil vysporiadať so skutočnosťami, ktoré sú tam uvedené, pričom rozhodol v podstate identicky ako v prvom prípade s tým, že sporové strany nepredložili a neoznačili iné dôkazy, ktoré by súd mohol a mal vykonať, aby dospel k rozdielnym záverom, ako v prvom rozsudku. Uviedol, že akceptuje rozsudok v merite veci a nemá voči nemu výhrady vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie sa spravoval právnym názorom Krajského súdu v Bratislave, ktorý vyjadril svoj právny názor v zrušujúcom rozhodnutí,
ktorý bol pre súd prvej inštancie záväzný a súd prvej inštancie sa ním spravoval. Za nesprávny považoval IV. výrok súdu prvej inštancie, kde súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Takýto výrok súdu prvej inštancie o trovách konania považuje za nezákonný a odôvodnenie za nedostatočné, pretože v tomto smere mal súd aplikovať ustanovenie § 255 zák. č. 160/2015 Z.z., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, pričom ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, náhrada trov konania sa rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Konštatoval, že žalobkyňa žiadala titulom vysporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov zaplatiť sumu 75.127,- Eur, pričom súd prvej inštancie ho zaviazal zaplatiť jej na vyrovnanie jej podielu sumu 1.572,40 Eur. Uviedol, že takéto rozhodnutie predstavuje jeho úspešnosť v súdnom spore vo výške skoro 98% a teda v tomto prípade je jeho úspech takmer absolútny a neúspech takmer nepatrný.
14. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žalovaný uviedol, že z predmetného odvolania vyplýva, že bolo doručené Okresnému súdu v Bratislave dňa 23.1.2017 o 12.44 hod. a bolo datované, ako vypracované dňom 19.1.2017 a súd by mal v prvom rade skúmať, či takéto odvolanie bolo dané na poštovú prepravu najneskoršie 20.1.2017, kedy uplynula lehota na podanie odvolania. K samotnému odvolaniu uviedol, že celé odvolanie je opakovaním tvrdení žalovanej, ktoré bolo prezentované jej osobou a jej právnou zástupkyňou počas celého súdneho konania. Odvolanie žalobkyne považoval za účelové, žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a ani po zrušení pôvodného rozsudku súdu prvej inštancie, nepredložila žiadne nové dôkazy a nové skutočnosti, ktoré by zvrátili pôvodne deklarovaný skutkový stav a boli by v rozpore s právnym a skutkovým odôvodnením odvolacieho súdu. Uviedol, že súd prvej inštancie konal v zmysle rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a žalobkyňa nepreukázala ani na základe výzvy zo strany súdu, ani na základe prednesov právnej zástupkyne také skutočnosti a nepredložila žiadne písomnosti, ktoré by mohli byť takého charakteru, aby zvrátili dôkaznú núdzu, ktorou trpeli tvrdenia žalobkyne a jej právnej zástupkyne ohľadne toho, čo by malo patriť do bezpodielového spoluvlastníctva rozvedených manželov. Navrhol, aby v napadnutej časti zo strany žalobkyne v zmysle § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správne a priznal mu aj trovy odvolacieho konania z hľadiska úspechu vo veci samej.
15. Odvolací súd, ktorý nebol viazaný rozsahom odvolania (§ 379 písm. c) CSP) a bol viazaný dôvodmi odvolania (§ 380 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne a žalovaného nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 CSP verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch III, IV a V ako vecne správny potvrdil a v závislom výroku o súdnom poplatku za vyporiadanie BSM rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
16. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
17. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
18. Z hľadiska včasnosti podaného odvolania odvolací súd uvádza, že právna zástupkyňa žalobkyne prevzala rozsudok súdu prvej inštancie dňa 05.01.2017, odvolanie bolo dané na poštovú prepravu podľa priloženej obálky dňa 20.01.2017, teda v posledný deň lehoty na podanie odvolania, čím možno skonštatovať, že bolo podané v zákonnej 15-dňovej lehote.
19. Podľa ust. § 143 Občianskeho zákonníka, v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.
Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zánikom manželstva zanikne i bezpodielové spoluvlastníctvo manželov
Podľa ust. § 149 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka, ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150 (3). Ak sa vyporiadanie nevykoná dohodou, vykoná ho na návrh niektorého z manželov súd.
Podľa ust. § 150 Občianskeho zákonníka, pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.
20. Ustanovenie § 150 Občianskeho zákonníka svojou širokou formuláciou i exemplifikatívnym výpočtom zásad, z ktorých treba vychádzať pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, súdom umožňuje, aby majetkové vzťahy manželov k spoločnému majetku upravili čo najspravodlivejšie v súlade s dobrými mravmi, so záujmami manželov i ich maloletých detí. Súdy pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva môžu teda odstrániť tvrdosti zákona, ku ktorým by inak mohlo dôjsť pri strohom použití § 143 Občianskeho zákonníka. Z ust. § 150 Občianskeho zákonníka vyplývajú pre vykonanie vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva tieto zásady:
a) Podiely oboch manželov sú rovnaké (princíp parity). Z tejto zásady však zákon pripúšťa výnimky, ktoré umožňujú podiely určiť aj iným pomerom (napr. s prihliadnutím na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí, a pod.). Kritérium miery pričinenia o nadobudnutie určitej konkrétnej veci nemožno v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva hodnotiť oddelene, iba pokiaľ ide o jednu vec patriacu do tohto spoluvlastníctva; mieru pričinenia treba hodnotiť zásadne ako kvantitatívne, a nie kvalitatívne hľadisko, a to pokiaľ ide o všetky veci patriace do bezpodielového spoluvlastníctva. Aj v tomto prípade však platí, že každú výnimku treba vykladať reštriktívne.
b) Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo to, čo zo svojho oddeleného majetku vynaložil na spoločný majetok, a je povinný uhradiť to, čo sa zo spoločného majetku manželov vynaložilo na jeho oddelený (samostatný) majetok. Uvedené však neznamená, že pri vyporiadavaní dochádza k vyúčtovaniu všetkých príjmov a výdavkov manželov po celý čas trvania bezpodielového spoluvlastníctva. Preto sa na tie výdavky, ktoré nedosahujú mimoriadnu výšku alebo ak na to nie sú iné mimoriadne dôvody, zásadne neprihliada (môže ísť napr. o plnenie vyživovacej povinnosti). Naproti tomu by sa malo uhradiť to, čo bolo zo spoločného majetku vynaložené na oddelený (samostatný) majetok. Pri určovaní výšky náhrady toho, čo každý z manželov vynaložil na spoločný majetok, sa prihliadne na zníženú (redukovanú) hodnotu veci (napr. v dôsledku jej spoločného užívania) pri zániku bezpodielového spoluvlastníctva. Pre posúdenie výšky náhrady toho, čo sa zo spoločného majetku manželov vynaložilo na oddelený majetok jedného z nich (a naopak), nie je rozhodujúce, o akú sumu sa jeho majetok investíciami zhodnotil, ale to, aká suma sa na tento účel skutočne vynaložila z ich spoločných prostriedkov.
c) Pri vyporiadaní sa prihliadne aj na potreby maloletých detí. Právna úprava však na rozdiel od vecí, ktoré slúžia osobným potrebám len jedného z manželov, neustanovuje, že predmety, ktoré slúžia osobným potrebám maloletých detí, sú ich vlastníctvom. Tak to je len v prípade, keď deti alebo niektoré z nich nadobudli niektoré veci darovaním, na základe dedenia a pod. Prihliadnutie na potreby maloletých detí sa prejaví v tom, ktorému z manželov budú pri vyporiadaní prikázané jednotlivé veci zo spoločného majetku do vlastníctva v súvislosti s tým, či na čas po rozvode mu deti boli alebo neboli zverené do ďalšej výchovy.
d) Pri vyporiadaní sa prihliadne tiež na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí, a pod..
21. Vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa vykonáva ako vyporiadanie v tzv. širšom zmysle, to znamená, že do úvahy sa berú a vyporiadavajú aj pohľadávky a dlhy vzniknuté za
trvania manželstva strán sporu a ich spoločného hospodárenia. Toto vyporiadanie sa však vykoná iba medzi manželmi, nie aj vo vzťahu k tretím osobám, ktoré nie sú účastníkmi konania o vyporiadanie. Týmto osobám preto zostáva zachované ich právo žiadať napríklad splnenie dlhu od hociktorého z bývalých spoluvlastníkov. Pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva by mali byť medzi strany sporu rozdelené veci v pomere zodpovedajúcom veľkosti ich podielov. V niektorých prípadoch však taký postup nie je účelný. V takom prípade nemožno vylúčiť, aby veci boli prikázané len jednému manželovi a aby - ak je ich hodnota vyššia, než jeho podiel na spoločnom majetku - mu bola uložená povinnosť tento rozdiel vyrovnať druhému manželovi v peniazoch.
22. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 CSP a prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo strán sporu ako bývalých manželov spôsobom uvedeným v bode 1 odôvodnenia tohto rozhodnutia v zmysle zásady parity (rovnosti) podielov a ostatných zásad uvedených v ust. § 150 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska stranami sporu zhodne určeného predmetu vyporiadania ich bezpodielovového spoluvlastníctva (majetku a záväzkov patriacich do BSM) a potreby jeho vyporiadania, jeho výsledky aj náležite zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Dostatočne sa zaoberal tiež relevantnými argumentmi sporových strán, podrobne vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery aj riadne a presvedčivo zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia okrem výroku VI bol koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty podporujú spôsob vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie okrem výroku VI je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a tiež spravodlivé. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie okrem výroku VI sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam sporových strán.
23. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2009 sp. zn. 2Cdo 238/2008, sa odvolací súd zaoberal len tými odvolacími námietkami a argumentmi sporových strán, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní odvolacím súdom relevantné. Z odvolania žalobkyne v časti vyporiadania BSM, odvolací súd zistil, že v rámci spôsobu, ktorým súd prvej inštancie vyporiadal jej bezpodielové spoluvlastníctvo so žalovaným, nesúhlasí iba so sumou, k zaplateniu ktorej zaviazal súd prvej inštancie žalovaného titulom vyrovnania jej majetkového podielu vo výške 1.572,40 Eur. Na rozdiel od súdu prvej inštancie zastáva názor, že byt č. X, s garážou, nachádzajúci sa v bloku č. XX bytového domu súp. č. XXXX, ktorý je postavený na parc.č. XXXX na S. ul. XX v V. patrí do BSM a z toho titulu jej patri aj finančné vyrovnanie vo výške 1 ceny predmetného X-izbového bytu a nie len 1/2 pôžičky, ktorá bola splácaná počas trvania manželstva (v celkovej čiastke 3 624,80 Eur) ako finančná čiastka vynaložená zo spoločného majetku na majetok žalovaného, po odpočte hodnoty hnuteľných vecí, ktoré jej boli prikázané.
24. Po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k jednoznačnému záveru, že všetky žalobkyňou uvedené odvolacie námietky a argumenty sú nedôvodné z nasledujúcich dôvodov. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalobkyne, týkajúcu sa vlastníctva žalovaného k predmetnému bytu, odvolací súd sa s ňou nestotožňuje a táto nie je spôsobilá privodiť ňou očakávané a navrhované rozhodnutie v odvolacom konaní. V konaní nebolo sporné, že manželia X.Š. L. U. V. boli účastníkmi dňa 25.07.1974 uzatvorenej zmluvy o výstavbe domu s bytmi v osobnom vlastníctve, ktorej obsahom bol okrem iného záväzok, že stavebníci (účastníci zmluvy) postavia spoločne dom s bytmi v osobnom vlastníctve na stavebnom pozemku v katastrálnom území obce V., a že dňa 26.07.1974
bola uzatvorená zmluva o výstavbe domu s bytmi v osobnom vlastníctve, ktorej účastníkom bol aj žalovaný, E.. X. M., ktorému mal podľa tejto zmluvy do osobného vlastníctva patriť byt číslo X a garáž číslo X, a sporné neboli ani zistenia, že Odbor výstavby v V. udelil rozhodnutím zo dňa 26.08.1976 povolenie novostavby, objektu číslo 10, keď stavebný dozor vykonával E.. U. P., a že Mestský národný výbor, odbor výstavby, dopravy, poľnohospodárstva v V. rozhodnutím zo dňa 07.05.1985 povolil užívanie budovy objektu č. XX stavebníkov bytov v V. na základe stavebného povolenia zo dňa 26.08.1976, keď podľa tohto rozhodnutia bola stavba dokončená a stala sa používania schopná dňa 15.05.1985. Spornou nebola ani skutočnosť, že žalovaný bol na liste vlastníctva zo dňa 05.05.1999 uvedený ako výlučný vlastník bytu č. X na S. XX W. V.. Z dodatku č. 6 zo dňa 28.10.1976 k zmluve o výstavbe domu s bytmi v osobnom vlastníctve zo dňa 25.07.1974 súd prvej inštancie ustálil, že X. V. a jeho X. odstúpili od zmluvy, a na ich miesto pristúpil E.. X. M. ako slobodný. Sporové strany uzavreli manželstvo dňa 18.12.1976. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že predmetný byt s garážou, zapísaný na LV vedenom katastrom nehnuteľností vo výlučnom vlastníctve žalovaného patrí do ich BSM, s čím žalovaný nesúhlasil, a tvrdil, že byt bol v jeho výlučnom vlastníctve. Žalobkyňa argumentovala tiež tým, že žalovaný nepreukázal, že dodatok č. 6 k zmluve o výstavbe bytov v osobnom vlastníctve bol registrovaný Štátnym notárstvom. Odvolací súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že na liste vlastníctva vedenom katastrom nehnuteľností bol uvedený ako výlučný vlastník predmetného bytu žalovaný. Podľa zápisu v katastri nehnuteľností je potom na mieste vychádzať z vyvrátiteľnej domnienky, že žalovaný bol výlučným vlastníkom bytu, nakoľko práva k nehnuteľnostiam sa vpisujú do listu vlastníctva a do súboru popisných informácií katastra, čím sa stávajú hodnovernými, prípadne aj záväznými údajmi katastra, ak sa nepreukáže opak. Ak žalobkyňa namietala, že žalovaný nepreukázal, že dodatok č. 6 bol registrovaný Štátnym notárstvom, za stavu, keď bol ako výlučný vlastník bytu zapísaný na LV žalovaný, dôkazné bremeno v konaní ho nezaťažovalo, ale naopak zaťažovalo žalobkyňu, ktorá tvrdila, že predmetný byt patrí do BSM. Svoje tvrdenia bola zároveň povinná preukázať hodnoverným dôkazom, na základe ktorého by sa dôkazné bremeno preukázať, že výlučný vlastník bytu je žalovaný, presunulo na žalovaného. Odvolací súd podrobil prieskumu posúdenie vzniku vlastníctva žalovaného k predmetnému bytu a súhlasne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz, ktorým by preukázala, že predmetný byt patrí do BSM. Súhlasí so súdom prvej inštancie, že takú zásadnú právnu otázku, kedy vznikla stavba bytového domu č. 10 ako vec v právnom zmysle, nie je možné vyriešiť na základe skutkového stavu ustáleného z výpovedí svedkov ohľadom rozostavanosti stavby domu č. 10 ku dňu uzavretia manželstva sporových strán, ktoré sa ešte aj rozchádzajú, ale aj ďalšími hodnovernými dôkazmi. Žalobkyňa však ani po vrátení veci na nové konanie nepredložila dôkaz, ktorým by svoje tvrdenie, že byt patrí do BSM preukázala.
25. Nemožno považovať za správnu odvolaciu argumentáciu žalobkyne, podľa ktorej platí zásada, že v prípade pochybnosti sa má za to, že vec patrí do BSM. Odvolací súd dáva do pozornosti, že v prípade pochybnosti o tom, či niektorá vec patrí do bezpodielového spoluvlastníctva alebo do výlučného vlastníctva niektorého z manželov, nemožno postupovať paušálne. Predovšetkým je potrebné vziať do úvahy zákonné kritériá, ktoré určujú rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Zákon pozná tri takéto kritériá, ktorými sú: časové kritérium, pri ktorom sa skúma, kedy sa určitá vec nadobudla, kritérium spôsobu nadobudnutia určitej veci, pri ktorom sa skúma, ako určitú vec manželia nadobudli, kritérium spôsobu užívania veci, pri ktorom sa skúma, akým spôsobom sa určitá vec užíva (či je vec určená na užívanie obom manželom alebo len jedným z nich). Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, v posudzovanej veci súd prvej inštancie dôvodne vychádzal z toho, keď za rozhodujúce považoval zistenie, či v čase uzavretia manželstva strán sporu stavba existovala a či spĺňala kritériá, ktoré stavbu charakterizujú ako vec v právnom slova zmysle. Vychádzal z rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo 201/96, ktoré konštatuje, že za okamih, v ktorom sa rozostavaná stavba stáva vecou v zmysle práva spôsobilou byť predmetom právnych vzťahov, je pokladaný ten kvalitatívny stav, v ktorom je stavba dobudovaná minimálne do takého štádia, od ktorého počínajúce všetky ďalšie stavebné práce smerujúce len na dokončenie takto druhovo a individuálne už nezameniteľne určenej veci. Správne konštatoval, že ak s vytvorením veci začali manželia pred uzavretím manželstva, je potrebné posúdiť, či za trvania manželstva len dokončovali úpravu stavby, ktorá už existovala v okamihu uzavretia manželstva, alebo či spoločnou prácou stavbu za trvania manželstva tvorili (R 26/1989). Posúdenie okamihu vzniku stavby je vecou právnou, ktorú musí posúdiť súd a vznik stavby nemožno klásť do roviny s jej stavebnou dokončenosťou. Za tento okamih je považovaný stav, kedy je už jednoznačne individualizované a nepochybne známe aspoň dispozičné riešenie. Od tohto okamihu sú pre takto vytvorenú oblasť vlastníckych vzťahov celkom právne bezvýznamné ďalšie práce, priamo či nepriamo smerujúce na dokončenie už existujúcej veci, bez ohľadu na to, že náklady na nej často i niekoľkonásobne prevyšujú už vynaložené. Ak je teda
rozostavaná stavba v čase svojho vzniku ako veci zmysle ustanovenia § 118 Občianskeho zákonníka vo výlučnom vlastníctve iba jedného z manželov, nebude patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ani pokiaľ by na ďalšie dokončovacie práce boli použité prostriedky oboch manželov. Z tohto hľadiska nie je rozhodujúce, na koho boli vydané stavebné a kolaudačné rozhodnutia. V nadväznosti na uvedené odvolací súd súhlasne so súdom prvej inštancie argumenty žalobkyne, ktorá poukazovala na to, že predmetný dom bol skolaudovaný až za trvania manželstva, z čoho vyvodzovala záver, že patrí do BSM, považoval za právne bezvýznamné. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že na liste vlastníctva bol ako výlučný vlastník predmetného bytu vedený žalovaný, údaje katastra nehnuteľností sa považujú za hodnoverné aj záväzné, žalobkyňa v konaní nepreukázala opak, a preto možno vychádzať z vyvrátiteľnej domnienky, že žalovaný bol výlučným vlastníkom bytu. Odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie z hľadiska posúdenia, či predmetný byt patril do BSM strán sporu, keď vychádzal z tvrdenia, ktoré v konaní sporné nebolo a v zmysle ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka vzal do úvahy zaplatenie sumy 3.624,80 Eur ako časti pôžičky, ktorá bola použitá na dostavbu bytu vo výlučnom vlastníctve žalovaného zo spoločných prostriedkov za trvania manželstva a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni čiastku 1.572,40 Eur na vyrovnanie jej podielu zo zaniknutého BSM.
26. V súhrne s poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti vyhodnotil odvolací súd odvolaciu argumentáciu žalobkyne v súvislosti s posúdením, či byt č. X s garážou, nachádzajúci sa v bloku č. XX bytového domu súp. č. XXXX, ktorý je postavený na parc. č. XXXX na S. Y.. XX W. V., patrí do BSM a z toho titulu jej patri aj finančné vyrovnanie za neopodstatnenú a nespôsobilú privodiť iné ako súdom prvej inštancie vydané rozhodnutie o vyporiadaní BSM v tejto časti napadnutého rozhodnutia .
27. V časti rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania, ktoré napadol odvolaním žalovaný odvolací súd uvádza, že konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je na prospech oboch strán sporu, pričom súd usporiada vzťahy medzi stranami bez ohľadu na ich návrhy a je preto spravodlivé, aby každá zo strán sporu znášala sama vzniknuté trovy konania. Správne je preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti trov konania, keď žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.
28. Podľa čl. 4 ods. 1 CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.
Podľa čl. 4 ods. 2 CSP , ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.
Podľa ust. § 253 ods. 1 CSP, ak strana v konaní navrhne vykonanie dôkazu, s ktorým sú spojené výdavky, súd jej môže uložiť povinnosť zložiť preddavok.
29. Pokiaľ ide o problematiku náhrady trov konania, ktoré platil štát, odvolací súd v prvom rade s poukazom na právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.07.2018, sp. zn. 4Obo 3/2018, uvádza, že štátu patrí náhrada trov, ktoré skutočne vynaložil v súlade s v danom čase platnou procesnou normou, ust. § 148 OSP, podľa ktorej mu vznikol nárok na ich náhradu ex lege (priamo zo zákona), aj napriek tomu, že nová procesná úprava CSP analogické ustanovenie neobsahuje. Konkrétne aplikáciou základného princípu uvedeného v čl. 4 ods. 2 CSP (analógie juris) s použitím ustanovenia § 253 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP je možné štátu priznať náhradu trov konania voči neúspešnej strane sporu aj za právnej úpravy Civilného sporového poriadku. Pokiaľ teda súd prvej inštancie priznal štátu nárok na náhradu trov konania, ktoré v konaní platil voči žalobkyni, odvolací súd konštatuje, že o nároku štátu na náhradu trov konania rozhodol v súlade s týmto právnym názorom a jeho rozhodnutie je v tejto časti správne.
30. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu odvolaním napadnutého výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie
jej podielu sumu 1 572,40 Eur (výrok III.), (aj v závislých výrokoch o náhrade trov konania a povinnosti žalobkyne zaplatiť trovy štátu) podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
31. Podľa § 2 ods. 1 zákona č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov je poplatníkom navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu (písm. a/), resp. obe strany sporu v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo jedna z nich podľa rozhodnutia súdu (písm. c/).
Podľa § 7 ods. 8 zákona v konaní o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov je základom poplatku cena všetkých vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a ostatných hodnôt, ktoré sa pritom vyporiadavajú.
Podľa položky 6 sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona poplatok zo žaloby na vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je 66 Eur a za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov z predmetu konania, ak sa konanie skončilo rozsudkom je 3 % a ak sa konanie skončilo súdnym zmierom 1%, najmenej však 66 Eur a najviac 16.596,50 Eur.
32. Z citovaných ustanovení zákona celkom jednoznačne vyplýva, že konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva je z hľadiska poplatkového špecifickým druhom konania, v ktorom sa konanie spoplatňuje výberom až 2 poplatkov a to pri začatí konania vyrubením poplatku z návrhu (ustanoveného pevnou sumou) a pri skončení konania vyrubením ďalšieho poplatku za samotné vyporiadanie (ustanoveného percentnou sadzbou zo základu poplatku a tiež dolnou a hornou hranicou poplatku, vymedzenými pevnými sumami, pričom výška percentnej sadzby poplatku je závislá na spôsobe skončenia konania, teda na povahe rozhodnutia končiaceho konanie). Osoba poplatníka prvého z poplatkov je vždy len jedna a je ňou navrhovateľ príslušného konania, v prípade druhého z poplatkov naopak poplatníkmi sú zásadne obaja bývalí manželia a možnosť uloženia povinnosti na zaplatenie celého poplatku len jednému z nich je výnimkou z pravidla vyžadujúcou si vždy náležité odôvodnenie. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti rozhodnutia o súdnom poplatku za vyporiadanie BSM vyplýva rozpornosť a nesúlad so zákonnými požiadavkami na presvedčivosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Nie je z neho zrejmé a dostatočne odôvodnené, ako súd prvej inštancie dospel k takému záveru, že uložil povinnosť zaplatiť celý poplatok len žalobkyni nakoľko táto otázka zostala súdom prvej inštancie nedostatočne vysvetlená a v tomto smere je jeho rozhodnutie zmätočné .
33. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom
34. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom výroku VI vyplýva rozpornosť a nesúlad so zákonnými požiadavkami na presvedčivosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré nie je presvedčivé ani konzistentné a nezodpovedá zákonným ustanoveniam odôvodnenia rozhodnutia. Tento nedostatok odvolací súd nemôže nahrádzať, pretože podstatou odvolacieho konania je zabrániť prekvapivým rozhodnutiam bez možnosti podania riadneho opravného prostriedku, v rámci ktorého by strana sporu nemala zachovanú plnú možnosť obrany proti argumentom sudu prvej inštancie a došlo by tak k porušeniu zásady dvojinštančnosti súdneho konania. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (výroku VI.) zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 257 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP tak, že žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože konanie o vyporiadanie BSM je konaním, v ktorom súd usporiada vzťahy medzi stranami sporu spôsobom vyplývajúcim z osobitného predpisu (Občiansky zákonník) bez ohľadu na návrhy strán sporu, čo znamená, že od ich návrhov sa môže v prípade, ak si to vyžaduje spravodlivé usporiadanie ich vzťahu, odchýliť. Odvolací súd považoval za nespravodlivé priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v takomto konaní len jednej zo strán sporu, preto hodnotiac túto skutočnosť ako dôvod hodný osobitného zreteľa nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania žiadnej zo strán sporu.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).