Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_16CoCsp-14-2020.pdf
PDF · 99.88 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoCsp/14/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Martin Fiľakovského v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: W. P., F.. XX.XX.XXXX, T. H. XXXX/X, XXX XX P., o zaplatenie 3.091,06 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 10Csp/147/2018-145 zo dňa 1. júla 2020, takto jednohlasne
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok vo výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku o trovách konania.
Stranám sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Konanie v časti o zaplatenie istiny 389,46 eur z a s t a v u j e . II. V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu z a m i e t a . III. Náhradu trov konania stranám sporu n e p r i z n á v a . IV. Žalobcovi sa v r a c i a súdny poplatok za žalobu vo výške 16,30 eur na bankový účet žalobcu vedený v H.. číslo účtu O. : J XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, a to prostredníctvom D...“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil okrem iného ustanovením § 145 odsek 2 , § 146 odsek 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), § 1 odsek 2, odsek 8, § 2 písm. g), písm. l), písm. i), § 9 odsek, odsek 2, § 11 odsek 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“), § 52 odsek 1 až 4, § 54 odsek 1 a odsek 2, zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, (ďalej len „Občiansky zákonník“).
3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého medzi žalobcom ako bankou a žalovanou ako dlžníkom (v tom čase s priezviskom „R.“) bola na základe žiadosti žalovanej o poskytnutie spotrebného úveru (rub čl.6 a čl.7 spisu) dňa 07.03.2014 uzavretá písomná úverová zmluva č. XXXXXXXXXXXXXXXX (ďalej len „úverová zmluva“), predmetom ktorej bol podľa jej článku 1 záväzok žalobcu poskytnúť žalovanej splátkový bezúčelový úver s označením druhu úveru ako „pôžička“ vo výške 4.000,- eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť v 120 mesačných anuitných splátkach vo výške 71,92 eura splatných k 20. dňu kalendárneho mesiaca počnúc dňom 20.03.2014, a to buď inkasom z osobného účtu žalovanej v banke, resp. príkazom na úhradu v prospech inkasného účtu. Celková čiastka, ktorú mala podľa zmluvy žalovaná splatiť (súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom) bola v zmluve vyčíslená sumou 8.830,40 eura, pri RPMN 21,51 % a úrokovej sadzbe 17,90
% p.a. - fixnej do splatnosti. Priemerná hodnota RPMN bola uvedená vo výške 18,87 %. Dohodnuté bolo aj poistenie schopnosti splácať úver s tým, že za toto poistenie bude žalovaná uhrádzať mesačne sumu 1,76 eur. V rámci základných podmienok úveru (článok 1.2 zmluvy) je uvedené, že poplatok za poskytnutie úveru je 200,- eur. Podľa žalobcom poskytnutého prehľadu debetných transakcií na úverovom účte zo dňa 07.03.2014 (rub čl.99 spisu) vyplatená bola dňa 07.03.2014 žalovanej suma 3.800,- eur (operácia označená ako Čerpanie úveru z úverového účtu) a suma 200,- eur bola v tento deň ako úverová transakcia započítaná na poplatok za poskytnutie úveru. Zo žalobcom predloženej listiny označenej ako „prepočet zmluvných úrokov“ (čl. 25 spisu) vyplýva, že úroky žalobca žalovanej počítal a účtoval zo sumy 4.000,- eur. Podľa názoru súdu započítanie poplatku za poskytnutie úveru do celkovej výšky úveru, v dôsledku čoho reálne žalovanej ako spotrebiteľovi bola k dispozícii daná suma len 3.800,- eur a nie suma 4.000,- eur uvedená ako výška úveru nemá zákonnú oporu, v dôsledku čoho údaj o celkovej výške úveru uvedený v zmluve je zjavne nesprávny, čím nie je dodržaná táto zákonom predpísaná náležitosť, preto sa podľa § 11 ods.1 písm. b) v spojení s § 9 ods.2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. jedná o bezúročný a bezpoplatkový úver.
4. Poplatok za poskytnutie úveru patrí medzi náklady úveru, v žiadnom prípade preto nemôže byť poňatý do samotnej výšky úveru a ak sa tak stalo a ak ako výška úveru je v zmluve uvedená suma 4.000,- eur, hoci v skutočnosti spotrebiteľ dostáva od veriteľa len 3.800,- eur, potom je v zmluve údaj o výške úveru uvedený nesprávne, čo samo o sebe má za následok, že jedná sa bez ďalšieho o bezúročný a bezpoplatkový úver, keďže pre taký záver v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch postačuje absencia aj len jednej zo zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom aj nesprávne alebo zavádzajúce uvedenie niektorej z tých náležitostí, absencia ktorej spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, má rovnaké následky ako keby tento údaj nebol uvedený vôbec.
5. Ak žalobca na základe zmluvy poskytol žalovanej reálne sumu len 3.800,- eur a ročnú percentuálnu mieru nákladov vypočítal ako by jej poskytol 4.000,- eur, znamená to, že v neprospech spotrebiteľa uviedol RPMN v nižšom percentuálnom vyjadrení než mal, v dôsledku čoho v zmluve uviedol v neprospech spotrebiteľa nesprávnu, zavádzajúcu RPMN a nesprávne tým uviedol aj celkovú výšku úveru, pričom táto nesprávnosť, ako už bolo uvedené, má rovnaké dôsledky ako keby údaj o RPMN a údaj o celkovej výške úveru neboli uvedené vôbec, t.j. bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru na základe § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z., pre absenciu náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. g) a j) tohto zákona.
6. Žalobca predloženými prehľadmi splácania (čl. 23 a 24 spisu) preukázal, že do podania žaloby žalovaná uhradila mu sumu spolu 3.682,10 eur. Z oznámení samotného žalobcu v priebehu sporu vyplýva, že po podaní žaloby do vyhlásenia rozsudku žalovaná uhradila mu ďalšiu sumu vo výške spolu 389,46 eur. Ku dňu vyhlásenia rozsudku tak na nároky z bezúročného a bezpoplatkového úveru vo výške 3.800,- eur uhradila žalovaná žalobcovi sumu spolu 4.071,56 eur, v dôsledku čoho jej dlh na istine bezúročného a bezpoplatkového úveru zanikol splnením (§ 559 ods.1 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na uvedené súd žalobu žalobcu po jej čiastočnom späťvzatí zamietol, nakoľko žalobcovi z úveru vznikol nárok na vrátenie len istiny vo výške 3.800,- eur, ktorú mu už žalovaná uhradila.
7. Súd žalobu zamietol aj v časti požadovaného poplatku za poistenie vo výške 5,28 eur, nakoľko úver žalobcu je bezúročný a bezpoplatkov a tak ani tento poplatok žalobcovi nebolo možné priznať. Žalobca nepredložil súdu žiadnu samostatnú poistnú zmluvu uzavretú so žalovanou, z ktorej by bolo možné vyvodiť platné a od úveru nezávislé dojednanie o povinnosti žalovanej platiť poistné, preto poistné vyvodzované z jeho dojednania len v zmluve o spotrebiteľskom úvere, kde je uvedené, že mesačný poplatok za poistenie je 1,76 eur priznať pre sankciu bezpoplatkovosti tohto úveru nemožno. Žalovaná vrátila žalobcovi viac ako sumu 3.800,- eur, preto jej platby pokryli aj tento poplatok, ak by nárok naň vznikol.
8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 256 ods. 1 a § 262 odsek 1 a odsek 2 C.s.p..
9. Súd prvej inštancie vrátil žalobcovi aj pomernú časť ním zaplateného súdneho poplatku.
10. Proti výroku rozsudku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a proti výroku o trovách konania podal včas odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.) a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.). Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu okrem časti, v ktorej bolo konanie zastavené a zároveň si uplatnil náhradu trov celého konania.
11. V podanom odvolaní uviedol, že výška úveru bola dohodnutá v sume 4000,- eur a do nákladov bol zahrnutý aj ďalší záväzok žalovaného v sume 200,- eur (poplatok za poskytnutie úveru), čo sa prejavilo aj v určení celkovej čiastky, ktorú mal žalovaný uhradiť žalobcovi, t.j. poplatok za poskytnutie úveru v sume 200,- eur tvorí súčasť nákladov na ťarchu žalovaného. Záväzok žalovaného vrátiť žalobcovi poskytnutý úver mal byť splnený splátkami a v časti úhrady poplatku za poskytnutie úveru bol zánik tohto záväzku dohodnutý aj vo forme zápočtu podľa čI. 3. bod. 3.5. Obchodných podmienok tak, že z poskytnutých prostriedkov úveru bude zaplatený (zinkasovaný) poplatok za poskytnutie úveru a zvyšná časť bude vyplatená klientovi. Uvedený spôsob zániku záväzku spotrebiteľa vo forme zápočtu oproti záväzku žalobcu ako veriteľa na poskytnutie úveru je legálny a dovolený. Žalobca má za to, že v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ C-377/2014, k záveru, že celková výška úveru nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver spotrebiteľa, je potrebné pristupovať z hľadiska, aby nesprávne určenie RPMN (z dôvodu nesprávnych vstupných údajov) nemalo za následok jej skreslenie v neprospech spotrebiteľa, t.j. jej podhodnotenie. Celková čiastka úveru bola dohodnutá v sume 4000,- eur a reálne vyplatenie v čiastke 3800,- eur je zohľadnením a výsledkom dohodnutého spôsobu plnenia časti peňažného záväzku - započítaním zo strany žalobcu, pričom poplatok 200,- eur je podľa obsahu zmluvy o úvere zahrnutý do celkových nákladov žalovaného. Tvrdenie súdu o nesprávne uvedenej výške úveru 4000,- eur, keď má byť podľa jeho názoru správne určená reálne vyplatená suma 3800,- eur, nie je správne. Skutočnosť, že žalovanému bola vyplatená sumu 3800,- eur neznamená, že mu nebol poskytnutý úver v dohodnutej výške 4000,- eur vzhľadom k tomu, že vyplatením sumy o 200,- eur nižšej sa zároveň znížil záväzok žalovaného pri priamom peňažnom plnení. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, zmluva v ods. 1.2. obsahuje správny údaj o celkovej výške úveru podľa § 9 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, rovnako v nadväznosti na uvedené obsahuje aj správny údaj o RPMN, ktorý je v súlade so zákonom a nie je v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti nemožno úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.
12. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
14. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
15. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na ust. § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, a podľa ust. § 9 odsek 2 písm. j) zákona 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
16. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v zmluve o úvere sú nesprávne uvedené náležitosti uvedené v ustanovení § 9 odsek 2 písm. g) a písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z..
17. Podľa názoru odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru o nesprávne uvedenej výške poskytnutého úveru. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovanému v skutočnosti nebola poskytnutá suma 4000,- eur, ale suma 3800,- eur, nakoľko žalobca si čiastku 200,- eur započítal ako poplatok za poskytnutie úveru ešte pred reálnym čerpaním úveru. V rámci predpokladov potrebných pre výpočet RPMN totiž žalobca vychádzal z nesprávnej výšky poskytnutého úveru. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na bod 102 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-377/14 Ernst Georg Radlinger, Helena Radlingerová proti Finway a.s., cit: „3. Článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.“
18. Argumentácia žalobcu, že časť finančných prostriedkov vo výške 200,- eur použil žalobca na úhradu poplatku za poskytnutie úveru započítaním v deň poskytnutia úveru žalovanému v zmysle bodu 3.5. čl. 3 Obchodných podmienok a použitie tejto časti poskytnutých prostriedkov na úhradu poplatkov nijako nespochybňuje výšku sumy úveru poskytnutej žalobcovi ani neznižuje istinu dlhu žalovaného nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
19. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie, že do celkovej výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru nemožno započítať plnenia, ktoré nie sú skutočným plnením veriteľa dlžníkovi, ale majú byť v skutočnosti plnením dlžníka veriteľovi, a teda sú nákladmi úveru, patria do odplaty za úver, preto ich nemožno uvádzať v rámci výšky poskytnutého úveru. V zmysle ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.
20. V úverovej zmluve je taktiež nesprávne uvedená celková čiastka, ktorú musí žalovaná zaplatiť. Do čiastky 8830,40 eur žalobca bez akýchkoľvek pochybností nezahrnul doplnkové služby, a to poistenie výdavkov vo výške 1,76 eur mesačne. Výška mesačného poplatku za tieto doplnkové služby predstavovala 1,76 eur, čo pri počte 120 mesačných splátok celkovo predstavuje sumu 211,20 eur.
21. Z uzatvorenej zmluvy o úvere zo dňa 7.3.2014 (č.l. 5 súdneho spisu) nevyplýva možnosť spotrebiteľa odmietnuť ponúkané doplnkové služby. Ako aj súd prvej inštancie správne uviedol v bode 50 odôvodnenia napadnutého rozsudku, žalobca nepredložil súdu žiadnu samostatnú poistnú zmluvu uzavretú so žalovanou, z ktorej by bolo možné vyvodiť platné a od úveru nezávislé dojednanie o povinnosti žalovanej platiť poistné. Podľa predloženého formulára zmluvy o úvere, jeho súčasťou boli i doplnkové služby bez akejkoľvek zmienky o možnosti odmietnutia poplatku za poistenie schopnosti splácať úver. Takto vopred naformulované doplnkové služby nemožno hodnotiť inak ako jednu z podmienok uzatvorenia zmluvy o úvere.
22. Celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, bola definovaná v ust. § 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy a rozumel sa ňou súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom.
23. V súvislosti s vyššie uvedeným je potrebné poukázať na ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Vychádzajúc z tohto základného výkladového pravidla, ak zo zmluvy o úvere jednoznačne nevyplýva, že dojednané doplnkové služby nemali charakter služieb, ktoré musel spotrebiteľ uzavrieť, je potrebné vychádzať z toho, že išlo o náklady na doplnkové služby, ktoré bolo potrebné zohľadniť pri celkových nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom.
24. Vychádzajúc z výšky mesačnej splátky 73,68 eur (71,92 +1,76 eur) eur vrátane doplnkových služieb a počte splátok 120, poplatok za poskytnutie úveru vo výške 200,- eur, celková čiastka, ktorú musel žalovaný zaplatiť, predstavovala sumu 9041,60 eur. Ide teda o sumu vyššiu v porovnaní
so sumou 8830,40 eur, uvádzanou v zmluve o úvere. Ak žalobca pri výpočte RPMN nezohľadnil všetky náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, bez akýchkoľvek pochybností došlo k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet je závislý od správne uvedených celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Navyše, ako už bolo skôr konštatované, v zmluve o úvere nie je správne uvedená ani celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Ak zákon vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je nepochybné, že v zmluve musí byť táto čiastka uvedená správne. Nesprávne uvedené obligatórne náležitosti zmluvy majú rovnaké dôsledky, ako by údaj nebol uvedený vôbec.
25. Podľa ust. § 11 odsek 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z., poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov: ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), a podľa písm. d): ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.
26. S nesprávne uvedenou celkovou výškou úveru, ročnou percentuálnou mierou nákladov v neprospech spotrebiteľa a s nesprávne uvedenou celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je spojená sankcia v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v súlade s ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.
27. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, I. ÚS 188/06)
28. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok v zmysle ustanovenia § 387 C.s.p. v jeho napadnutom rozsahu potvrdzuje ako vecne správny.
29. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, ani nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. (Pozri rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04)
30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení s § 255 odsek 1 C.s.p. tak, že žalobca v odvolacom konaní nemal úspech, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a úspešnej žalovanej z obsahu spisu žiadne trovy nevyplývajú, preto jej ich súd nepriznal.
31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).