Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14CoCsp-14-2024.pdf
PDF · 115.29 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoCsp/14/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. 05. 01. 1957, bytom C. XX, XXX XX B., zastúpenej splnomocnenou zástupkyňou D. E., proti žalovaným: 1/ 365 bank, a. s., IČO: 31 340 890, so sídlom F. G. X, XXX XX B. - D. A., zastúpenému H. I., D., so sídlom J. K. X, XXX XX B. B., IČO: 36 863 998 a 2/ B. L., H., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.385,92 Eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. VK - 12Csp/3/2023 – 170 zo dňa 05. 12. 2023, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. VK–12Csp/3/2023 – 170 zo dňa 05. 12. 2023 p o t v r d z u j e.
II. Žalobkyňa j e p o v i n n á zaplatiť žalovanému 1/ a žalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške náhrady trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 1.385,92 Eur, zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobcom 1/ a 2/ proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (výrok II.). Žalobu žalobkyňa odôvodnila tým, že žalovaný 2/ dňa 29.03.2019 na Okresnom súde - Banská Bystrica podal návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 3.000,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 05.11.2016 do zaplatenia. V predmetnej veci sa jedná o úver od Poštovej banky, a. s., Bratislava, keď žalobkyňa - spotrebiteľka uzatvorila dňa 12.04.2012 zmluvu o úvere „Dostupná pôžička“ č. zmluvy 3567937812, na základe ktorej veriteľ (žalovaný 1/) poskytol žalobkyni
- spotrebiteľke sumu 6.100,- Eur. Uvedený spotrebiteľský úver podľa žalovaného 1/ bol splatený len čiastočne. Dňa 10.05.2016 žalovaný 1/ zaslal žalobkyni výzvu na úhradu dlžnej čiastky v sume 4.628,78 Eur s úhradou do 10 dní. Žalobkyňa si nebola vedomá, že by pohľadávku veriteľa v takej vysokej dlžnej sume žalovaný 1/ postúpil dňa 28.12.2018 na postupníka, ktorým sa stal Bencont Collection. a. s., Bratislava, na základe zmluvy „Postúpenie pohľadávok III/2018“. Proti platobnému rozkazu bol podaný v zákonnej lehote odpor, na základe ktorého bola právna vec postúpená na rozhodnutie na Okresnému súdu vo Veľkom Krtíši. Súd zistil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona 129/2010 Z. z., a podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona 129/2010 Z. z. sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávna ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Žalobkyňa - spotrebiteľka ku dňu 19.09.2019 uhradila sumu 7. 489,92 Eur, čím žalovaným 1/ a 2/ uhradila naviac sumu 1.385,92 Eur (7.485,92 - 6.100,- = 1.385,92). Na základe zaplatenej čiastky 7.485,92 Eur a na základe rozhodnutia súdu žalobkyňa mala vrátiť žalovaným 1 a 2) sumu
6.100,- Eur. Uvedený úver teda preplatila o 1.385,92 Eur a preto žiada, aby súd žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 1.385,92 Eur, v lehote 14 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Ku žalobe žalobkyňa predložila vyjadrenie žalovaného 2/ zo dňa 19.09.2019 v konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš sp. zn. 2Csp 111/2019, rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 2Csp/111/2019-159 zo dňa 15.10.2019 s vyznačenou doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti. 1.1 Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania konštatoval skutkový stav: Na Okresnom súde Veľký Krtíš prebiehalo pod sp. zn. 2Csp/111/2019 konanie, v ktorom sa žalovaný 2/ (v postavení žalobcu) domáhal proti žalobkyni (v postavení žalovanej) zaplatenia sumy 3.000,- Eur s prísl., titulom toho, že dňa 12. 04. 2012 bola medzi jeho právnym predchodcom - Poštovou bankou, a.s., v právnom postavení veriteľa a žalovanou v právnom postavení dlžníka uzavretá Zmluva o úvere - dostupná pôžička č. 3567937812, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné podmienky pre úver. Na základe zmluvy bol žalovanej poskytnutý zo strany Poštovej banky, a.s. úver vo výške 6.100,- Eur a žalovaná sa podľa zmluvy zaviazala vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v splátkach vo výške podľa zmluvy o úvere. Tento úver žalovaná nesplácala riadne a včas a preto jeho právny predchodca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Súd vo veci vydal rozsudok č. k. 2Csp/111/2019-159 zo dňa 15.10.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.11.2019 a ktorým súd žalobu žalobcu zamietol. Z odôvodnenia rozsudku v bode 32. vyplýva, že „v spore bolo nesporné, že na základe že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky č. III/2018 zo dňa 20. 12. 2018 právny predchodca žalobcu - Poštová banka, a.s., Dvořákovo nábrežie 4, 811 02, Bratislava, IČO: 31 340 890 (postupca) postúpil pohľadávku voči žalovanej na žalobcu - B. L., H., M. XXX/X, XXX XX B., IČO: 47 967 692 (postupník)“. V bode 36. odôvodnenia rozsudku súd ďalej uviedol, že „uzatvorenie poistenia v zvolenom súbore bolo podmienkou pre získanie úveru, a preto podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. náklady súvisiace s poistením mali byť zahrnuté do výšky RPMN. Žalobca do RPMN nezapočítal celkové náklady, a to poplatok - odplatu za doplnkové služby - poistenie vo výške 13,50 Eur mesačne. Žalovaná pri svojom výsluchu uviedla, že ona o žiadnom poistení nemá vedomosť. Pri zohľadnení výšky stanovenej splátky 156,50 Eur a počtu splátok 72 a s prihliadnutím k poskytnutej výške úveru 6.100,- Eur predstavuje RPMN 25,45 %, pričom výška RPMN v úverovej zmluve je vypočítaná na hodnotu 20,74 %. RPMN, bola teda stanovená v neprospech spotrebiteľa. Nesprávne uvedenie RPMN v neprospech spotrebiteľa má za následok, že úver je bezúročný a bez poplatkov. V takomto prípade je povinnosťou žalovanej vrátiť iba poskytnuté neuhradené finančné prostriedky bez úrokov a poplatkov. Súd mal za preukázané, že žalovaná čerpala pôžičku (úver) vo výške 6.100,- Eur, zaplatila na predmetnom úvere sumu 7.485,92 Eur. Preto potom súd žalobu ako nedôvodnú zamietol“. Z listiny
- Aktuálny stav úveru ku dňu 18.12.2018 vyplýva, že sumu 6.100,- Eur už žalobkyňa mala uhradenú dňa 31.05.2016. Po postúpení pohľadávky žalovanému 2/ uhradila len tri platby, každú vo výške 50 Eur, teda celkovo vo výške 150 Eur ( 02/2019, 03/2019 a 04/2019). Žalobkyňa sa proti žalovaným 1/ a 2/ domáha zaplatenia sumy 1.385,92 Eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia (rozdielu medzi sumou 7.485,92 Eur, ktorú zaplatila a sumou 6.100,- Eur, ktorú titulom úveru prijala). Ďalej poukázal, že pokiaľ Okresný súd Veľký Krtíš v rozsudku č. k. 2Csp/111/2019-159 zo dňa 15.10.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.11.2019, skonštatoval, že úver poskytnutý žalobkyni titulom Zmluvy o úvere - dostupná pôžička č. 3567937812 je bezúročný a bez poplatkov, jedná sa o právoplatne skončenú vec (res iudicata), ktorá a opätovne nemôže prejednávať (§ 230 CSP), preto sa súd v tomto konaní opätovne nezaoberal skúmaním náležitostí úverovej zmluvy. Vo vzťahu k pasívnej legitimácii žalovaných 1/ a 2/ súd uviedol, že povinnosť vydať plnenie získané bez právneho dôvodu vzniká podľa zákona tomu, kto ho získal. Tým, kto plnenie získal ale nie je osoba, ktorá má predmet plnenia aktuálne vo svojej držbe alebo osoba, ktorá plnenie skutočne spotrebovala, ale ten, komu bolo bez právneho dôvodu plnené. Osoba povinná vydať plnenie získané bez právneho dôvodu je teda adresát tohto plnenia. Ak nadobudne následne predmet plnenia tretia osoba, neprechádza na ňu povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie, pretože tento zodpovednostný vzťah z bezdôvodného obohatenia vzniká podľa zákona medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil a tým, na koho úkor bezdôvodné obohatenie vzniklo. Teda osobou povinnou vydať majetkový prospech získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, je výlučne osoba, ktorej plnenie bolo adresované (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 46/2009, zo dňa 30. júna 2010). Na základe uvedeného bol súd toho názoru, že v danom prípade bolo nepodstatné skúmať, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky voči žalobkyni zo žalovaného 1/ na žalovaného 2/, titulom Zmluvy o úvere - dostupná pôžička č. 3567937812. Preto obaja žalovaní majú v konaní pasívnu legitimáciu, a to každý v rozsahu ním prijatého plnenia. V danom prípade k bezdôvodnému obohateniu sa žalovaných 1/ a 2/ dochádzalo postupne prijímaním platieb od žalobkyne nad rámec istiny úveru. Z listiny Aktuálny stav úveru ku dňu 18.12.2018 vyplýva, že sumu 6.100,- Eur už žalobkyňa mala uhradenú dňa 31.05.2016.
Čiže platby, ktoré žalovanému 1/ uhrádzala od 01.06.2016 (v celkovej výške 1.235,92 Eur), tak tieto už uhrádzala bez právneho dôvodu. Po postúpení pohľadávky žalovanému 2/ uhradila len tri platby, každú vo výške 50,- Eur, teda celkovo vo výške 150,- Eur ( 02/2019, 03/2019 a 04/2019). Keďže žalovaní 1/ a 2/ vzniesli námietku premlčania nároku, súd sa musel s touto námietkou zaoberať. V tejto súvislosti súd uviedol, že premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je normatívne konštruované rovnako ako premlčanie práva na náhradu škody. Aj v tomto prípade zákonodarca pristúpil ku kombinácii subjektívnej a objektívnej premlčacej doby. Počiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je stanovený na okamih získania subjektívnej vedomosti oprávnené o tom, že k bezdôvodnému obohateniu došlo a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Oba predpoklady musia byť splnené súčasne a až týmto okamihom dochádza k zrodu žalobného práva oprávneného (možnosť podať žalobu na súde). Objektívna premlčacia lehota začína plynúť odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. Subjektívna premlčacia doba však plynie v rámci lehoty objektívnej (trojročnej alebo desaťročnej). Z uvedeného vyplýva, že oprávnený subjekt môže uplatniť právo na vydanie bezdôvodného obohatenia najneskôr v posledný deň objektívnej premlčacej lehoty. Zároveň sa však vyžaduje aj uplatnenie práva najneskôr v posledný deň subjektívnej premlčacej lehoty. Posudzovanie plynutia objektívnej premlčacej doby v spotrebiteľských právnych vzťahoch v zmysle toho, či je potrebné vychádzať z trojročnej alebo desaťročnej objektívnej premlčacej doby sa názorovo vyvíjalo, predovšetkým v kontexte so záverom vyplývajúcim z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-485/19. Zo stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 15/2022 (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.02.2022, spis. zn. 7Cdo/268/2021) vyplýva, že aplikácia desaťročnej premlčacej doby súdmi Slovenskej republiky v práve spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy je právnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora EÚ C-485/2019 zo dňa 22.04.2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky. Z bodu 18 stanoviska vyplýva, že vzhľadom na to, že podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ C-485/19 zásada efektivity bráni vnútroštátnej úprave v aplikácii objektívnej 3 ročnej premlčacej lehoty, je preto nevyhnutné pre tento typ nárokov subsidiárne uplatňovať desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu na vydanie bezdôvodného obohatenia a to bez skúmania zavinenia. Dovolací súd poukázal na vecnú správnosť názoru odvolacieho súdu, podľa ktorého vo vzťahu k aplikovaniu desaťročnej alebo trojročnej objektívnej premlčacej doby správne odvolací súd poukázal na bod 42 v spojení so záverom písomných pripomienok Európskej komisie vo veci C-485/19 zo 07.10.2019, kde Európska komisia uviedla, že článok VI. ods. 1 a čl. VII. ods. 1 Smernice Rady 93/13/ES sa má vo svetle zásady efektivity vykladať tak, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenie plnenia z bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa z nekalých zmluvných podmienok má pre uplatnenie desaťročnej objektívnej premlčacej doby povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa. Na základe uvedených skutočností možno preto konštatovať, že žalobkyni začala plynúť desaťročná objektívna lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia v prípade žalovaného 1/ postupne od dátumu nasledujúceho po prijatí jednotlivých platieb (najskôr od 01.06.2016) a v prípade žalovaného 2/ od dátum nasledujúceho prijatia platieb v mesiaci 02/2019, 03/2019 a 04/2019. Žaloba bola podaná na súde dňa 12.01.2023, preto možno konštatovať, že žalobkyňa ju stihla podať v rámci desaťročnej objektívnej lehoty. Najpodstatnejšou skutočnosťou však je, že žalovaná nestihla podať žalobu v rámci dvojročnej subjektívnej lehoty. Z vyjadrenia žalobkyne vyplýva, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedela až z rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 2Csp/111/2019-159 zo dňa 15.10.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.11.2019. Súd bol toho názoru, že týmto okamihom sa žalobkyňa dozvedala aj o tom, kto sa na jej úkor obohatil, keďže v tomto konaní jej bola doručovaná aj Listina - aktuálny stav úveru ku dňu 18.12.2018 a z nej vedela vyčítať, koľko zaplatila navyše žalovanému 1/ a tiež mala k dispozícii poštové poukážky preukazujúce, koľko navyše zaplatila žalovanému 2/. Od 19.11.2019 začala žalobkyni plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie svojho práva na súde a táto uplynula dňa 18.11.2021. Keďže žaloba bola podaná na súde dňa 12.11.2023, teda po uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty, preto potom súd žalobu žalobkyne zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú. O náhrade trov konania strán sporu rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v celom rozsahu.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa, a to v celom rozsahu. Poukázala, že využíva svoje ústavné právo domáhať sa na súde svojich práv v zmysle článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako i s poukazom na § 4 Občianskeho zákonníka. V odvolaní ďalej uviedla, že svoje právo uplatnila i s poukazom na ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalej poukázala na článok 6 smernice 93/13EHS. V odvolaní uviedla, že v konaní vedenom na Okresnom
súde Veľký Krtíš sp. zn. 2Csp/111/2019, v ktorom si žalobca B. L., H.. Bratislava uplatnil nárok, rozsudkom bolo skonštatované porušenie zákona. Týmto sa spotrebiteľská zmluva č. 3567937812 stala bezúročná a bez poplatkov s poznámkou, že spotrebiteľka uhradila 7.489,92 Eur, avšak spotrebiteľský úver bol 6.100,- Eur; na základe tejto skutočnosti si podala na súd žalobu o bezdôvodné obohatenie 1.389,92 Eur. Poukázala na princíp právnej istoty (Nález ÚS SR sp. zn. III.ÚS 107/07). Uviedla, že žalobkyňa nesúhlasí s názorom, že požiadavka je premlčaná s poukazom na ustanovenie § 110 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.; má za to, že lehota na podanie vyplatenia bezdôvodného obohatenia nie je premlčaná. Poukázala, že žalobkyňa je slabšou stranou sporu. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil alebo zmenil.
3. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu k podanému odvolaniu uviedol, že odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za vecne správne, aj riadne odôvodnené. Žalobkyňa v podanom odvolaní neuvádza žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by zakladali dôvodnosť odvolania. V odvolaní nie je jasne špecifikované v akom rozsahu napáda rozsudok súdu prvej inštancie a ani z akých konkrétnych dôvodov žalobkyňa považuje rozsudok súdu prvej inštancie za nesprávny. Podľa žalovaného 1/ odvolanie žalobkyne neobsahuje žiadny dôvod, pre ktorý žalobkyňa považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne a neuvádza ani neodkazuje na žiaden odvolací dôvod. Odvolanie je v celom rozsahu zmätočné a nejasné; obsahuje odkaz na Nález Ústavného súdu SR ako aj odkaz na smernicu 93/13EHS, ktoré nemožno aplikovať na túto právnu vec. Podľa žalovaného 1/ odvolanie je zjavne nedôvodné pre absenciu esenciálnych náležitostí odvolania a chýbajúcu špecifikáciu odvolacích dôvodov v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 CSP, pre ktoré nedostatky nie je možné pokračovať v konaní. Navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobkyne odmietol a v prípade, ak odvolací súd vyhodnotí odvolanie žalobkyne ako odvolanie, ktoré spĺňa zákonom stanovené náležitosti, navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil a žalovanému 1/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
4. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že podané odvolanie nespĺňa základné zákonné náležitosti, nakoľko v tomto nie sú uvedené odvolacie dôvody. Žalobkyňa vôbec neobjasnila, v čom by mala spočívať možná nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Uviedla len rôzne výklady, ktoré s prejednávanou vecou nesúvisia, na danú vec sa nevzťahujú a nie sú ani aplikovateľné na predmetnú právnu vec. Žalobkyňa neuviedla z akého dôvodu podáva odvolanie, z akého dôvodu napáda rozsudok súdu prvej inštancie, na základe ktorej skutočnosti je celé odvolanie nedôvodné. Navrhol, aby odvolací súd odvolanie odmietol a v prípade, ak ho neodmietne navrhol, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalovanému 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
5. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 1/ a žalovaného 2/ uviedla, že trvá na svojej žalobe. Žalovaný 1/ mal v predmete činnosti poskytovanie pôžičiek a úverov; ako dodávateľ sa mal správať podľa zákonov, nepoužívať voči spotrebiteľom nekalé podmienky zmlúv, ktoré sú vopred pripravené dodávateľom, a na ktoré nemá spotrebiteľ vplyv. Nakoľko spornú zmluvu uzatvorila Poštová banka, a.s. a rozsudkom 2Csp/111/2019 bola uvedená zmluva o úvere posúdená ako bezúročná a bez poplatkov a bolo zistené preplatenie zmluvy o úvere na základe, že dodávateľ je právne znalý aj napriek tomu, že porušil zákon č. 129/2010 § 9 ods. 1 – 2 vymáhal dlh. S poukazom na § 110 ods. 1 má za to, že lehota pre vysporiadanie uvedenej žaloby sa predlžuje na desať rokov a nie je premlčaná. Dodávateľa 365 bank a.s. žaluje aj preto, že ako banka jej, ako spotrebiteľovi, neoznámila, že pohľadávku postupuje tak, ako jej to ukladá bankový zákon č. 481/2001 Z.z. § 92 ods. 8. O postúpení sa dozvedela až v konaní vedenou spoločnosťou B. L. H.. Zopakovala, že s poukazom na § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka má za to, že pohľadávka nie je premlčaná.
6. Žalovaní 1/ a 2/ sa následne k písomnému vyjadreniu žalobkyne už vo veci nevyjadrili.
7. V dôsledku odvolania podaného žalobkyňou proti rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Odvolací súd v prvom rade k námietkam žalovaného 1/ a žalovaného 2/, ktorí v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uvádzali, že odvolanie žalobkyne nespĺňa náležitosti odvolania v zmysle § 363 CSP a navrhovali, aby odvolací súd odvolanie žalobkyne odmietol postupom v zmysle § 386 písm. d/ CSP uvádza, že takéto námietky žalovaných 1/ a 2/ dôvodné nie sú. Odvolací súd preskúmaním podania žalobkyne, označeným ako odvolanie (podanie žalobkyne zo dňa 12.01.2024 v spise na č. l. 180 až 181) dospel k názoru, že toto podanie spĺňa všetky náležitosti riadneho odvolania, keď popri všeobecných náležitostiach podania žalobkyňa uviedla, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, riadne uviedla strany sporu, uviedla rozsah v akom napáda rozsudok súdu prvej inštancie (v celom rozsahu) a tiež uviedla, odvolacie dôvody, keď v odvolaní namietala správnosť názoru súdu prvej inštancie o premlčaní uplatneného nároku s poukazom na ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka; zároveň v odvolaní uviedla, čoho sa domáha; keď navrhovala odvolaním napadnutý rozsudok zrušiť alebo zmeniť. Z týchto dôvodov preto odvolací súd pristúpil k vecnému prieskumu odvolania, ktoré proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa.
11. Na základe podaného odvolania žalobkyne voči rozsudku súdu prvej inštancie tak v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP, po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, berúc do úvahy odvolacie námietky žalobkyne v podanom odvolaní, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci na základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.
12. Súd prvej inštancie dôkazy vykonané v konaní vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd uvádza, že žalobkyňa ako odvolateľka v podanom odvolaní neuviedla žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvodiť zmenu, či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie; nežiadala ani doplniť dokazovanie za podmienok ustanovených § 384 ods. 2 a 3 CSP o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré by nemohli byť bez jej viny prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolací súd preto pri rozhodovaní o veci vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, pričom v súdenej veci neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípade nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany odvolacieho súdu (§ 383, § 384 ods. 1, 2, 3 v spojení s ustanovením § 366 CSP). S prihliadnutím na rozsah odvolania žalobkyne a odvolacie dôvody uvedené v podanom odvolaní, odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie žalobkyne dôvodné nie je, nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie tak považuje za vecne správne; po preskúmaní veci nezistil odvolací súd žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.
13. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, ako vo výrokovej časti, tak aj v časti vecného odôvodnenia a zároveň v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
14. Nad rámec uvedeného k odvolacej námietke žalobkyne odvolací súd uvádza: Pokiaľ žalobkyňa v podanom odvolaní namietala správnosť názoru súdu prvej inštancie, že uplatnený nárok nie je premlčaný s poukazom na ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a má za to, že lehota na podanie vyplatenia bezdôvodného obohatenia nie je premlčaná, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie podrobne v bode 19., 20. a 21. sa vysporiadal s otázkou začatia plynutia objektívnej premlčacej lehoty desať rokov, pričom správne dospel pri aplikácii desaťročnej premlčacej doby k záveru, že žalobkyni začala plynúť desaťročná objektívna lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia v prípade žalovaného 1/ postupne od dátumu nasledujúceho po prijatí jednotlivých platieb (najskôr od 01.06.2016) a v prípade žalovaného 2/ od dátumu nasledujúceho prijatia platieb v mesiaci február, marec a apríl 2019. Berúc do úvahy, že žaloba bola žalobkyňou podaná na súd dňa 12.01.2023 dospel súd k správnemu
konštatovaniu, že žalobkyňa žalobu podala v rámci desaťročnej objektívnej lehoty. Odvolací súd však poukazuje na to, že súd prvej inštancie nezamietol žalobu žalobkyne z dôvodu, že táto ju neuplatnila v objektívnej desaťročnej lehote, ale z dôvodu, že žalobkyňa žalobu nepodala v rámci dvojročnej subjektívnej lehoty, pričom žalobkyňa v podanom odvolaní tento právny názor súdu prvej inštancie žiadnym spôsobom nenamietala. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie však jednoznačne vyplýva, že súd dospel k názoru, na základe vykonaného dokazovania, že okamihom začiatku plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty bolo nadobudnutie právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 2Csp/111/2019 – 159 zo dňa 15.10.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 18.11.2019, s poukazom na to, že týmto okamihom sa žalobkyňa dozvedela aj o tom, kto sa na úkor žalobkyne obohatil, keďže v tomto konaní jej bola doručovaná aj listina – Aktuálny stav úveru ku dňu 18.12.2019 a z tejto listiny vedela vyčítať žalobkyňa koľko zaplatila navyše žalovanému 1/ a taktiež mala k dispozícii poštové poukážky preukazujúce koľko navyše zaplatila žalovanému 2/. Súd správne ustálil počiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty od 19.11.2019, ktorá lehota uplynula dňom 19.11.2021 a keďže žaloba bola podaná na súde dňa 12.11.2023, teda po uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty, súd žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol, pričom odvolací súd znova zdôrazňuje, že žalobu žalobkyne súd zamietol nie z dôvodu uplynutia desaťročnej objektívnej lehoty, ako takéto právne posúdenie v odvolaní namietala žalobkyňa, ale z dôvodu uplynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, ktoré právne posúdenie žalobkyňa v odvolaní žiadnym spôsobom nespochybnila a nenamietala. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že v súlade s ustanovením § 380 ods. 1 CSP je odvolací súd odvolacími dôvodmi viazaný. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia (bod 19.) správne uviedol, že objektívna premlčacia lehota začína plynúť odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. Zároveň súd správne poukázal na to, že subjektívna premlčacia doba plynie v rámci lehoty objektívnej, pričom oprávnený subjekt môže uplatniť právo na vydanie bezdôvodného obohatenia najneskôr v posledný deň objektívnej premlčacej doby, avšak na úspešné uplatnenie práva je potrebné, aby toto právo uplatnil zároveň najneskôr v posledný deň subjektívnej premlčacej lehoty. Práve z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej lehoty, tak ako to súd prvej inštancie podrobne uviedol v bode 21. odôvodnenia rozhodnutia, súd žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol. S prihliadnutím teda už na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto ho postupom v zmysle § 387 ods. 1 a 2 potvrdil v celom rozsahu, vrátane rozhodnutia súdu o trovách konania, keď súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 255 CSP a žalovaným 1/ a 2/ ako úspešnej strane sporu v celom rozsahu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni.
15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, pri aplikácii ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalovaný 1/ ako aj žalovaný 2/ boli v plnom rozsahu úspešnou stranou sporu, preto odvolací súd uložil žalobkyni, ktorá bola neúspešnou stranou sporu v odvolacom konaní, zaplatiť žalovanému 1/ a žalovanému 2/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom o výške trov rozhodne súd prvej inštancie postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
16. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).