Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5CoPr/2/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcov: 1/ T.. K. A., nar. X.X.XXXX, bytom v O., O. Š. 5, 2/ Z. Č., nar. XX.X.XXXX, bytom v C., A. X, 3/ V. P., nar. X.XX.XXXX, bytom v C.T., C. XX, 4/ V. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom v C.T., B. E. XX, 5/ T.. K. E., nar. X.X.XXXX, bytom v C., H. X, 6/ T.. L. A.Á., nar. XX.XX.XXXX, bytom v C., Z. X, 7/ M. O., nar. X.X.XXXX, bytom v C., K. X, 8/ O. O., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, C., 9/ W. M., nar. X.XX.XXXX, bytom O. XXX, 10/ Z.P. P., nar. X.X.XXXX, bytom V. XX, 11/ U. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom v C., A. XX, 12/ Z.P. E., nar. XX.X.XXXX, bytom Z., J. XX, 13/ Š. Č., nar. X.XX.XXXX, bytom Z. T. XX, 14/ Š. J., nar. X.X.XXXX, bytom K. XX, 15/ V. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom v C., L. XX, 16/ O. K., nar. X.X.XXXX, bytom G. XXX, 17/ T. J., nar. X.X.XXXX, bytom Ž., Š. XXX, 18/ O. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, všetci zastúpení JUDr. Igorom Čerevkom, advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, Janka Kráľa 3, proti žalovanému Phoenix Services Slovensko s.r.o., so sídlom v Košiciach, Vstupný areál U. S. Steel, Košice, IČO: 47 916 664, zastúpeného JUDr. Marcelom Dolobáčom, PhD., advokátom so sídlom v Košiciach, Žižkova 39, o určenie prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov a uloženie povinností žalovanému prideľovať žalobcom v 1/ až 18/ rade prácu podľa pracovných zmlúv, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 21. septembra 2020 č. k. -280 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcom v 1. až 18. rade nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcov, doručenú súdu dňa 27.12.2018, ktorou sa domáhali voči žalovanému: 1/ určenia, že práva a povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu vzniknutého na základe ich pracovnej zmluvy s obchodnou spoločnosťou Harsco Metals Slovensko, s.r.o., so sídlom Vstupný areál U.S. Steel Košice, IČO: 31 667 775, ako prevodcom podľa , prechádzajú na žalovaného ako preberajúceho zamestnávateľa a 2/ uloženia žalovanému ako preberajúcemu zamestnávateľovi povinnosť prideľovať žalobcom prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť im za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou.

2. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal najmä zo zistenia, že:

- žalobca v 1. rade, ktorý na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1.2.2002 uzatvoril pracovný pomer s obchodnou spoločnosťou Harsco Metals Slovensko, s.r.o. (ďalej aj „zamestnávateľ“) v pracovnej pozícii

finančný riaditeľ, od 1.6.2016 s pracovnou pozíciou výkonný riaditeľ pre Poľsko, Českú republiku a Srbsko, uzavrel so zamestnávateľom dohodu o skončení pracovného pomeru dňa 31.8.2017,

- žalobcovi v 2. rade, ktorý pracoval u zamestnávateľa na základe pracovnej zmluvy zo dňa 6.4.2004, zamestnávateľ dňa 24.3.2015 doručil výpoveď podľa z dôvodu, že sa stal nadbytočným v dôsledku rozhodnutia o organizačnej zmene zamestnávateľa č. 1/2015 zo dňa 6.3.2015 a pri uplatnení 3-mesačnej výpovednej lehoty jeho pracovný pomer skončil dňa 30.6.2015,

- žalobkyňa v 3. rade pracovný pomer u zamestnávateľa, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 21.11.2011, skončila na základe dohody o skončení pracovného pomeru podľa bez uvedenia dôvodu ku dňu 31.1.2016,

- žalobca v 4. rade skončil pracovný pomer u zamestnávateľa, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 15.5.1995, dohodou o skončení pracovného pomeru uzatvorenou dňa 2.6.2015 podľa bez uvedenia dôvodu ku dňu 31.12.2015,

- žalobkyňa v 5. rade skončila pracovný pomer u zamestnávateľa vzniknutý na základe pracovnej zmluvy zo dňa 14.9.2012 dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 25.6.2015 bez uvedenia dôvodu ku dňu 31.12.2015,

- žalobkyňa v 6. rade pracovný pomer u zamestnávateľa vzniknutý na základe pracovnej zmluvy zo dňa 29.11.2012 ukončila na základe dohody o skončení pracovného pomeru podľa bez uvedenia dôvodu ku dňu 31.12.2015,

- žalobca v 7. rade, ktorý pracoval u zamestnávateľa na základe pracovnej zmluvy zo dňa 3.4.1997, ukončil pracovný pomer u zamestnávateľa dňa 30.6.2015 na základe výpovede z pracovného pomeru danej mu zamestnávateľom podľa z dôvodu, že v dôsledku rozhodnutia o organizačnej zmene zamestnávateľa č. 1/2015 zo dňa 6.3.2015 sa stal nadbytočným,

- žalobca v 8. rade, ktorý pracoval u zamestnávateľa na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2003, skončil pracovný pomer na základe na základe výpovede danej mu zamestnávateľom dňa 24.3.2015 z dôvodu podľa dňa 30.6.2015,

- na základe dohody o skončení pracovného pomeru uzatvorenej podľa bez uvedenia dôvodu ukončili pracovný pomer u zamestnávateľa žalobca v 9. rade ku dňu 15.7.2016, žalobca v 10. rade ku dňu 18.10.2015, žalobca v 14. rade ku dňu 31.8.2015 a žalobkyňa v 15. rade ku dňu 30.11.2015,

- na základe výpovede danej zamestnávateľom podľa zo dňa 6.3.2015, ukončili pracovný pomer u zamestnávateľa žalobcovia v 11., 12, 13., 16., 17. a 18. rade, a to dňa 30.6.2015, ako i zo zistenia, že

- ani jeden zo žalobcov sa na súde nedomáhal v zákonom stanovenej lehote určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru u zamestnávateľa.

3. Prvoinštančný súd odkazom na znenie a dospel k záveru, že posudzovaná určovacia žaloba je žalobou podľa , podmienkou procesnej prípustnosti ktorej je existencia naliehavého právneho záujmu, ktorý sú povinní tvrdiť a preukázať žalobcovia. Zo skutočnosti, že žalobcovia na preukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení nepredložili žiadne tvrdenie, existenciu naliehavého právneho záujmu nijako neodôvodňovali argumentom, že ide o žalobu podľa , a preto nie sú povinní naliehavý právny záujem preukazovať, na ktorom stanovisku žalobcovia zotrvali aj po vyslovenom názore súdu prednesenom pri predbežnom prejednaní sporu dňa 21.9.2020, súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovia neosvedčili prípustnosť žaloby vo vzťahu k navrhovanému určovaciemu nároku (petitu), a preto túto žalobu zamietol.

4. Dôvodil, že ak u každého zo žalobcov došlo k skončeniu pracovného pomeru u zamestnávateľa buď výpoveďou alebo dohodou o skončení pracovného pomeru uzavretou so zamestnávateľom - spoločnosťou Harsco Metals Slovensko, s.r.o. a ak sa žalobcovia domnievali, že skončenie pracovného pomeru je z dôvodu prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov na preberajúceho zamestnávateľa, neplatné, žalobcovia mali možnosť sa domáhať určenia neplatnosti pracovného pomeru na súde v zmysle . Zo zistenia, že ani jeden zo žalobcov nevyužil právo domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa , súd prvej inštancie vyvodil, že je potrebné vychádzať z toho, že pracovný pomer žalobcov u zamestnávateľa bol skončený platne, a za takejto situácie by bolo určenie prechodu práv a povinností u platne skončených pracovných pomerov žalobcov bez akéhokoľvek právneho a reálneho významu a preto na požadovanom určení žalobcovia nemôžu mať naliehavý právny záujem. Súd pritom poukázal na argumentáciu žalovaného v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 4. júla 2019 a odkázal na závery vyslovené

v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. decembra 2008 sp. zn. , R 56/2009, podľa ktorého pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, treba vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne, na podanie žaloby o určenie trvania tohto pracovného pomeru nemôže mať žalobca v takom prípade naliehavý právny záujem a tento nedostatok predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý jeho určovacia žaloba nemôže obstáť, a treba ju bez ďalšieho zamietnuť.

5. Zamietnutie žaloby žalobcov v časti, ktorou sa domáhali, aby súd uložil povinnosť žalovanému ako preberajúcemu zamestnávateľovi prideľovať žalobcom prácu, platiť im mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou, to všetko so spätným dátumom od 1.7.2015, súd prvej inštancie odôvodnil skutočnosťou, že pracovné pomery žalobcov u zamestnávateľa boli skončené a tým, že žalobcovia nevyužili právo domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nastúpila právna domnienka, že pracovné pomery žalobcov boli ukončené platne, pričom súd platnosť skončenia pracovných pomerov už nemôže skúmať ani ako predbežnú otázku. Dôvodil, že žaloba žalobcov v 2., 7., 8., 11., 12., 13., 16., 17. a 18. rade, u ktorých pracovný pomer skončil dňa 30.6.2015, t.j. ešte pred tvrdeným prechodom práv a povinností zo zamestnávateľa na žalovaného, je nedôvodná, uplatnená bez zákonného podkladu, lebo podľa práva a povinnosti doterajšieho zamestnávateľa voči zamestnancom, ktorých pracovnoprávne vzťahy do dňa prevodu zanikli, zostávajú nedotknuté. S ohľadom na skutočnosť, že žaloba bola v podstatnom zamietnutá z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu, súd dokazovanie prevodu podniku ako hospodárskej jednotky nevykonal. Dodal, že z dôvodu uplynutia dvojmesačnej prekluzívnej lehoty podľa Zákonníka už nie je možné predmetné pracovné pomery žalobcov obnoviť a vo vzťahu k žalobcom by bolo bez právneho významu sa otázkou prevodu podniku a jej následkov zaoberať.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa v spojení s , pre ktorého použitie súd nezistil dôvod, nakoľko v konaní neboli tvrdené a ani nevyšli najavo také skutočnosti, či už na strane žalobcov alebo žalovaného, ani v súvislosti s predmetom sporu a postojom strán k nemu, ktoré by odôvodňovali aplikáciu tohto svojou povahou výnimočného ustanovenia.

7. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia v 1. až 18. rade z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávnej aplikácie a výkladu príslušných ustanovení , čím podľa názoru žalobcov došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a odňatiu práva žalobcov na prístup k súdu. Navrhli, aby odvolací súd v súlade s rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a v prípade, že zistený skutkový stav prvoinštančným súdom bude postačujúci pre rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom navrhli, aby odvolací súd v zmysle napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, žalobe v celom rozsahu vyhovel a súčasne zaviazal žalovaného k úhrade trov súdneho konania.

7.1. Žalobcovia vo svojom odvolaní zopakovali svoju argumentáciu prednesenú v žalobe a v priebehu sporu. Za neprávne označili závery súdu v bodoch 7 až 13 odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré citovali, ako i aplikáciu súdom uvedených právnych noriem. Citujúc znenie , žalobcovia podčiarkli, že v danom prípade v zmysle uvedenej právnej úpravy došlo k prevodu identických úloh a činností zamestnávateľa - obchodnej spoločnosti Harsco Metals Slovensko, s.r.o. na žalovaného, a to poskytovať tieto činnosti obchodnej spoločnosti U.S. Steel Košice, s.r.o. na základe právnych skutočností: ukončenie kontraktu na poskytovanie služieb medzi obchodnou spoločnosťou Harsco Metals Slovensko, s.r.o. a U.S. Steel Košice, s.r.o. ku dňu 30.6.2015 a uskutočnenie tendra v roku 2012 obchodnou spoločnosťou U.S. Steel Košice s.r.o. na poskytovanie identických služieb ako poskytovala obchodná spoločnosť Harsco Metals Slovensko, s.r.o., v ktorom zvíťazil žalovaný a začal tieto identické služby poskytovať od 1.7.2015, na základe čoho došlo podľa názoru žalobcov k naplneniu podmienok predpokladaných a nasl. tak, že zo zákona došlo k ďalšej právnej skutočnosti, a to k prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov voči prevedeným zamestnancom na preberajúceho zamestnávateľa.

7.2. Žalobcovia názor súdu prvej inštancie vyjadrený v bodoch 9 až 10 napadnutého rozsudku označili za nezrozumiteľný, vzájomne si odporujúci a nemajúci oporu v právnej úprave. Súdu prvej inštancie vytkli, že nepristúpil k zisťovaniu skutkového stavu vykonaním dokazovania, či boli splnené hmotnoprávne predpoklady a nasl. k prechodu prevedených zamestnancov z prevodcu na

preberajúceho zamestnávateľa (žalovaného), a bez náležitého odôvodnenia podľa akej právnej úpravy a relevantného právneho názoru uviedol, že prechod práv a povinností podľa voči prevedeným zamestnancom na preberajúceho zamestnávateľa nie je právnou skutočnosťou, hoci v predmetnom prípade nie je právnym titulom prevod podniku, ale prevod úloh a činností zamestnávateľa k inému zamestnávateľovi. Zdôraznili, že ustanovenie indikuje povinnosť preberajúceho zamestnávateľa prideľovať prevedeným zamestnancom prácu, platiť za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou. Podľa názoru žalobcov predmetom podanej žaloby nie je právo, tak, ako to uvádza súd prvej inštancie na str. č. 6 v bode 10 napadnutého rozhodnutia, ale prechod pracovnoprávnych vzťahov konkrétnych zamestnancov so všetkými materiálnymi a právnymi atribútmi, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou hospodárskej jednotky podniku ex lege pri splnení zákonných podmienok, ktoré sú uvedené v a nasl. .

7.3. Žalobcovia v odvolaní poukazom na znenie článku 9 zásad , namietli, že súd prvej inštancie poskytol zužujúci výklad pri posudzovaní žaloby v zmysle , čím poprel ich základné ústavné právo na súdnu ochranu. Citujúc odôvodnenie rozsudku v bodoch 11 a 12 opäť akcentovali, že z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva záujem žalobcov na úprave pomerov so žalovaným v súlade s , a to tak, že žalovaný pokračuje ako zamestnávateľ voči prevedeným zamestnancom, t.j. žalobcom v 1. až 18. rade. Závery v bodoch 32 a 33, 34 až 37 odôvodnenia rozsudku žalobcovia označili za predčasné a v rozpore so skutkovými okolnosťami, ak súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovia sa mali možnosť domáhať na súde určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Súdu v tejto súvislosti žalobcovia v odvolaní vytkli, že nevykonal žiadne dokazovanie a nezisťoval konkrétne skutočnosti, na ktoré poukázali žalobcovia v žalobe s navrhnutým dokazovaním, vrátane ich poukazu na nesplnenie informačnej povinnosti žalovaného, ako aj zamestnávateľa, ktorá pre nich vyplýva z , ako i na fakt, že žalobcovia, u ktorých došlo k skončeniu pracovného pomeru pred prechodom úloh a činností na preberajúceho zamestnávateľa nevedeli a ani nemali ako vedieť, že skončenie pracovných pomerov vzhľadom na skutkové okolnosti a časové súvislosti je v rozpore s a nasl. . Nakoniec žalobcovia záver súdu prvej inštancie o tom, že márne uplynuli lehoty časti žalobcov domáhať sa neplatnosti skončenia pracovných pomerov, označili za príliš formalistický prístup k skutkovým okolnostiam, bez vyhodnotenia jednak časových súvislostí, informovanosti a porušenia vyššie popísaných konkrétnych právnych noriem žalovaným, ako aj pôvodným zamestnávateľom, a to vo vzťahu ku právam žalobcov garantovaným a príslušnými smernicami Európskej únie na právnu ochranu zamestnancov.

8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že nebol naplnený ani jeden zo žalobcami vymedzených odvolacích dôvodov a odvolanie žalobcov je nedôvodné, pretože súd v napadnutom rozsudku detailne, vyčerpávajúco a správne posúdil skutkový stav veci a najmä dostatočne konkretizoval právne názory, na ktorých stojí samotné rozhodnutie, predmetnú právnu vec správne právne posúdil a aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne normy. Navrhol ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov vyjadril predovšetkým nesúhlas s námietkou žalobcov, že súd prvej inštancie vôbec nepristúpil k zisťovaniu skutkového stavu dokazovaním a k následnému právnemu posúdeniu a nepresvedčivo a vzájomne odporujúcou aplikáciou príslušných ustanovení , arbitrárnym a kontumačným spôsobom zamietol žalobu. Žalovaný naopak mal za to, že sú prvej inštancie v súlade so zásadou hospodárnosti konania podľa článku 17 vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, v bode 39 odôvodnenia rozsudku uviedol, že s ohľadom na skutočnosť, že žaloba bola v podstate zamietnutá z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu, súd dokazovanie prevodu podniku ako hospodárskej jednotky nevykonával, pričom podstatným dôvodom zamietnutia žaloby bolo i uplynutie prekluzívnej lehoty dvoch mesiacov, počas ktorej možno napadnúť skončenie pracovného pomeru, a teda žaloba žalobcov bola zamietnutá z tak závažných hmotnoprávnych a procesnoprávnych dôvodov, ktoré oprávnili súd nevykonať dokazovanie v časti skutkového stavu, ktorého potvrdením by aj tak nedošlo k zmene meritu napadnutého rozhodnutia. 8.1. Podľa názoru žalovaného žalobcovia na strane 5 a 6 odvolania prezentujú účelový a rozporný výklad týkajúci sa povahy rôznych právnych skutočností. Upozornil, že v celom priebehu konania žalobcovia neprezentovali žiadnu relevantnú argumentáciu, podľa ktorej by súd mal žalobu posudzovať podľa , a akcentoval, že odvolacie konanie nemôže žalobcom slúžiť na dopĺňanie ich procesnej neaktivity v prvoinštančnom konaní. Podľa názoru žalovaného, žalobcovia okrem svojho

presvedčenia na strane 4 a 5 odvolania, kde prezentujú argumentáciu týkajúcu sa aplikácie tvrdením, že „predmetom podanej žaloby nie je právo tak, ako to uvádza súd prvej inštancie na strane č. 6 v bode 10 napadnutého rozhodnutia, ale prechod pracovnoprávnych vzťahov konkrétnych zamestnancov so všetkými materiálnymi a právnymi atribútmi...“, neuviedli žiadne iné dôvody, ktoré by podľa názoru žalobcov mali viesť i k posúdeniu žalobného nároku podľa , pričom aj keby nárok súd posudzoval podľa tohto zákonného ustanovenia, ako sa toho dožadujú žalobcovia, nemohol by súd žalobe vyhovieť, nakoľko súd nemôže rozhodovať o určení právnej skutočnosti, či k prevodu podniku došlo alebo nie, podľa , pretože určenie takejto právnej skutočnosti nevyplýva z hmotnoprávneho predpisu. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že hoci upravuje následky prevodu podniku, automaticky to neznamená, že k tejto právnej skutočnosti je dovolený postup podľa . Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie v bodoch 7 až 13 a 32 až 39 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku detailne a v súlade s ustálenou judikatúrou odôvodnil, z akého dôvodu na predmetnú právnu vec aplikoval . Poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. a sp.zn. uviedol, že sa plne stotožňuje so záverom súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, lebo určenie prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, na rozdiel od určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, zo nevyplýva, naviac prechod práv a povinností je až zákonným následkom inej právnej skutočnosti, a to konkrétne prevodu podniku. Podľa žalovaného je správny názor súdu, že v prípade žaloby o určenie prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov nejde o osobitný prípad určovacej žaloby, ale o klasickú určovaciu žalobu podľa , teda žalobu o určenie, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem a že určenie prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov je pre vzťah žalobcov a žalovaného irelevantné, resp. toto určenie žiadnym spôsobom neovplyvní právne postavenie žalobcov, pretože prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov neznamená zneplatnenie všetkých právnych úkonov smerujúcich k skončeniu pracovného pomeru, resp. oživenie pracovných pomerov žalobcov, ktoré by mali byť skončené. Zopakoval, že prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov a neplatné skončenie pracovného pomeru predstavujú dve odlišné právne otázky, riešenie jednej z nich nenahrádza riešenie otázky druhej, lebo ak zamestnanec žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru nepodal, žaloba o určenie prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov nemá žiadne opodstatnenie, pretože nerieši a nemôže riešiť právny osud rozväzovacieho právneho úkonu, ktorým bol pracovný pomer skončený. Za správne pritom označil žalovaný závery súdu v bode 38 rozsudku, lebo pracovné pomery žalobcov v 2., 7., 8., 11., 12., 13., 16., 17. a 18. rade skončili ešte dňa 30.6.2015, teda pred 1.7.2015, ktorý žalobcovia považujú za údajný deň prechodu práv a povinností a ak sa pracovné pomery žalobcov v 3., 4., 5., 6., 9. a 15. rade skončili po údajnom dni prechodu práv a povinností pracovnoprávnych vzťahov, t.j. po 1.7.2015, tieto skončili na základe právnych úkonov, ktoré boli vykonané pred deklarovaným dňom prechodu práv a povinností, a ak by teda v tento deň aj došlo k prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov znamená to, že na žalovaného prešli práva a povinnosti z pracovných pomerov týchto žalobcov, vrátane práv a povinností z právnych úkonov smerujúcich k ich skončeniu. Pokiaľ ide o pracovné pomery žalobcu v 1., 10. a 14. rade, tieto sa skončili až s určitým časovým odstupom po údajnom dni prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov 1.7.2015, pričom počas tohto obdobia pracovné pomery týchto žalobcov naďalej trvali u ich doterajšieho zamestnávateľa, z čoho podľa názoru žalovaného vyplýva, že pracovné pomery žalobcov boli platne skončené a) výpoveďou a žiaden zo žalobcov neplatnosť takejto výpovede nenapadal ešte pred deklarovaným prevodom podniku, alebo b) dohodou o skončení pracovného pomeru a žiaden zo žalobcov neplatnosť takejto dohody nenapadal ešte pred deklarovaným prevodom podniku, t.j. tieto pracovné pomery ostali nedotknuté a žalobcovia vykonávali prácu pre doterajšieho zamestnávateľa.

8.2. Žalovaný v celom rozsahu zotrval na svojej argumentácii prezentovanej v prvoinštančnom konaní, podľa ktorej žalobcovia podaním žaloby o určenie prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov a uloženie povinnosti prideľovať prácu obchádzajú kogentnú právnu úpravu nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru, keďže sa nepriamo usilujú dosiahnuť právne následky, ktoré sú inak spojené so žalobou o neplatné skončenie pracovného pomeru, o ktorom môže právoplatne rozhodnúť jedine súd, a to len na základe žaloby, ktorá bola uplatnená najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, čo vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe súdov, napr. rozhodnutia sp.zn. , , , . Žalobcovia podľa názoru žalovaného vlastne požadujú, aby rozhodnutie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru bolo fakticky nahradené určením prechodu práv a povinností a uložením povinnosti prideľovať prácu, čo je

obchádzaním právnej úpravy nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle a nasl. , pričom je vylúčené, aby súd rozhodol, že zamestnávateľ je povinný zamestnancovi prideľovať prácu, ak zároveň existuje platný právny dôvod skončenia pracovného pomeru, a preto neobstojí tvrdenie žalobcov na str. 9 odvolania, podľa ktorého je zamietnutie žaloby založené na márnom uplynutí lehoty domáhať sa neplatnosti skončenia pracovných pomerov príliš formalistické.

9. Žalobcovia nevyužili právo na repliku k písomnému vyjadreniu žalovaného k odvolaniu.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolanie žalobcov ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie je prípustné bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle a contrario v rozsahu danom a a z hľadísk žalobcami uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je nedôvodné. Žalobcami uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

11. Odvolací súd po preskúmaní spisu a napadnutého rozhodnutia konštatuje, že rozsudku súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim z a nasl. , alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil, ak zamietol žalobu žalobcov tak v časti, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že práva a povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu vzniknutého na základe ich pracovnej zmluvy s obchodnou spoločnosťou Harsco Metals Slovensko, s.r.o., ako prevodcom podľa , prechádzajú na žalovaného ako preberajúceho zamestnávateľa, ako i v časti, ktorou žiadali uložiť žalovanému ako preberajúcemu zamestnávateľovi povinnosť prideľovať žalobcom prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť im za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou. Neboli zistené ani vady v zmysle , a , ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie v spore.

12. Žalobcovia vo svojom odvolaní neuviedli žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť zistených skutočností, hodnotenia dôkazov a právneho posúdenia veci. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o nároku žalobcov, než ako rozhodol súd prvej inštancie, ktorý tak žalobcom ako aj žalovanému vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali všetky svoje procesné práva.

13. V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje, rovnako ako i na správne, presvedčivé, zákonu zodpovedajúce dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje ( ), a preto len na doplnenie správnosti rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcov odvolací súd uvádza nasledovné:

14. Žalobcovia neopodstatnene namietli, že súd nesprávne právne vec posúdil (odvolací dôvod podľa ).

15. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávne právne posúdenie veci môže ísť vtedy, ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav veci nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

16. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu spočíva napadnutý rozsudok na správnom závere o neopodstatnenosti určovacej žaloby žalobcov v prvom rade z dôvodu, že žalobcovia v súlade s nepreukázali naliehavý právny záujem na požadovanom určení, že práva a povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu vzniknutého na základe ich pracovnej zmluvy s obchodnou spoločnosťou Harsco Metals Slovensko, s.r.o., ako prevodcom podľa ,

prechádzajú na žalovaného ako preberajúceho zamestnávateľa, a to v situácii, ak u každého zo žalobcov došlo k skončeniu pracovného pomeru u zamestnávateľa buď výpoveďou alebo dohodou o skončení pracovného pomeru uzavretou so zamestnávateľom - spoločnosťou Harsco Metals Slovensko, s.r.o. a žalobcovia na preukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení nepredložili žiadne tvrdenie. Správne pritom súd prvej inštancie zo zistenia, že žalobcovia v 1. až 18. rade nepodali na súd žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru so zamestnávateľom Harsco Metals Slovensko, s.r.o., vyvodil, že je potrebné vychádzať z toho, že pracovný pomer žalobcov u zamestnávateľa bol skončený platne, a za takejto situácie by bolo určenie prechodu práv a povinností u platne skončených pracovných pomerov žalobcov bez akéhokoľvek právneho a reálneho významu, a preto na požadovanom určení žalobcovia nemôžu mať naliehavý právny záujem.

17. Správnosť tohto záveru súdu nie je spôsobilá spochybniť ani odvolacia námietka žalobcov založená bez ďalšieho na zopakovaní tvrdení, že a) došlo k prevodu identických úloh a činností zamestnávateľa

- obchodnej spoločnosti Harsco Metals Slovensko, s.r.o. na žalovaného, ku dňu 30.6.2015, b) žalovaný začal identické služby ako zamestnávateľ poskytovať od 1.7.2015, čím došlo k naplneniu podmienok predpokladaných a nasl. , a teda k prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov voči prevedeným zamestnancom na preberajúceho zamestnávateľa.

18. Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa , v znení účinnom v čase prevodu (ďalej aj „“), ak sa prevádza hospodárska jednotka, ktorou je na účely tohto zákona, zamestnávateľ alebo časť zamestnávateľa alebo ak sa prevádza úloha alebo činnosť zamestnávateľa alebo ich časť k inému zamestnávateľovi, prechádzajú práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov voči prevedeným zamestnancom na preberajúceho zamestnávateľa.

19. Prevod podľa odseku 1 je prevod hospodárskej jednotky, ktorá si zachováva svoju totožnosť ako organizované zoskupenie zdrojov (hmotné zložky, nehmotné zložky a osobné zložky), ktorého cieľom je vykonávanie hospodárskej činnosti bez ohľadu na to, či je táto činnosť hlavná alebo doplnková ( ). Prevodca je právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá prevodom podľa odseku 2 prestáva byť zamestnávateľom ( ). Preberajúcim zamestnávateľom je právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá prevodom podľa odseku 2 pokračuje ako zamestnávateľ voči prevedeným zamestnancom ( ). Práva a povinnosti doterajšieho zamestnávateľa voči zamestnancom, ktorých pracovnoprávne vzťahy do dňa prevodu zanikli, zostávajú nedotknuté ( ).

20. Z citovaných zákonných ustanovení plynie, že ide o prechod práv a povinností vyplývajúcich z pracovnej zmluvy a z pracovnoprávneho vzťahu na nadobúdateľa, ktoré existovali ku dňu prevodu. Prevod týchto práv nastáva automaticky zo zákona z dôvodu prevodu podniku a nemôže byť podriadený úmyslu prevádzateľa alebo nadobúdateľa, resp. dohode zamestnancov. Prechod sa týka všetkých práv vyplývajúcich z pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu, ktorý existoval ku dňu prevodu. Predmetom prechodu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov sa stávajú pracovné pomery bez toho, aby nový zamestnávateľský subjekt uzatváral nové pracovné zmluvy. Prechod pracovného vzťahu vedie iba k zmene zmluvnej strany na strane zamestnávateľa, obsah pracovnej zmluvy zostáva nedotknutý.

21. Z uvedeného je nutné vyvodiť, že pokiaľ žalobcovia ukončili pracovný pomer u zamestnávateľa dohodou o skončení pracovného pomeru alebo výpoveďou danou mu zamestnávateľom, a pokiaľ na súde platnosť skončenia pracovného pomeru nenapadli, správne súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovia nepreukázali naliehavý právny záujem na požadovanom určení a náležite vychádzajúc z premisy, že žalobcovia v 1. až 18. rade platne skončili pracovný pomer u zamestnávateľa, nedôvodne žiadali uložiť žalovanému ako preberajúcemu zamestnávateľovi povinnosť prideľovať žalobcom prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť im za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou tak, ako to správne uzavrel súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie i žalovaným v jeho vyjadrení k odvolaniu žalobcov v jeho názore, že v prípade žaloby o určenie prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov nejde o osobitný prípad určovacej žaloby, ale o klasickú určovaciu žalobu podľa , teda žalobu o určenie, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem a že určenie prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov je pre vzťah žalobcov a žalovaného irelevantné, resp. toto určenie žiadnym spôsobom neovplyvní právne postavenie žalobcov, pretože

prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov neznamená zneplatnenie všetkých právnych úkonov smerujúcich k skončeniu pracovného pomeru, resp. oživenie pracovných pomerov žalobcov, ktoré boli skončené.

22. V korelácii s uvedeným žalobcovia neopodstatnene súdu prvej inštancie vytkli nezrozumiteľnosť jeho názoru vyjadreného v bodoch 9 až 10 napadnutého rozsudku a nedôvodne namietli, že je „vzájomne si odporujúci a nemajúci oporu v právnej úprave“.

23. Žalobcovia vo svojom odvolaní súdu prvej inštancie neopodstatnene vytkli tiež to, že nepristúpil k zisťovaniu skutkového stavu vykonaním dokazovania, či boli splnené hmotnoprávne predpoklady a nasl. k prechodu prevedených zamestnancov z prevodcu na preberajúceho zamestnávateľa (žalovaného), že súd nevykonal žiadne dokazovanie a nezisťoval konkrétne skutočnosti, na ktoré poukázali žalobcovia v žalobe s navrhnutým dokazovaním, vrátane ich poukazu na nesplnenie informačnej povinnosti žalovaného, ako aj zamestnávateľa, ktorá pre nich vyplýva z , ako i na fakt, že žalobcovia, u ktorých došlo k skončeniu pracovného pomeru pred prechodom úloh a činností na preberajúceho zamestnávateľa, nevedeli a ani nemali ako vedieť, že skončenie pracovných pomerov vzhľadom na skutkové okolnosti a časové súvislosti je v rozpore s a nasl. . Z dôvodov rozsudku je totiž nepochybné, že súd žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, čo predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovacia žaloba žalobcov nemohla v okolnostiach súdenej veci obstáť, a preto súd prvej inštancie správne postupoval, ak sa následne vecnou stránkou podanej určovacej žaloby nezoberal, čo náležite odôvodnil v napadnutom rozsudku.

24. V okolnostiach súdnej veci nemožno napokon priznať relevanciu ani odvolacej námietke žalobcov založenej na tvrdení „príliš formalistického prístupu súdu k skutkovým okolnostiam, bez vyhodnotenia jednak časových súvislostí, informovanosti a porušenia vyššie popísaných konkrétnych právnych noriem žalovaným, ako aj pôvodným zamestnávateľom, a to vo vzťahu ku právam žalobcov garantovaným a príslušnými smernicami Európskej únie na právnu ochranu zamestnancov“, pokiaľ súd uzavrel, že márne uplynuli lehoty časti žalobcov domáhať sa neplatnosti skončenia pracovných pomerov.

25. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalobcovia sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti súdneho rozhodnutia alebo prílišného formalizmu súdu (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Právo na spravodlivý súdny proces totiž neznamená právo na to, aby bola sporová strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

26. Poukazom na uvedené je nutné učiniť záver, že v prejednávanom spore neboli preukázané žiadne zo žalobcami tvrdených pochybení, ktorým sa tak uplatnenými odvolacími námietkami spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku nepodarilo, preto odvolací súd rozsudok podľa ako vecne správny potvrdil, vrátane vecne správneho výroku o trovách konania.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s tak, že priznal v odvolacom konaní procesne úspešnému žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolacom konaní neúspešným žalobcom v 1. až 18. rade. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa .

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3 : 0 , posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu

koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).