Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_21Cob-71-2020.pdf
PDF · 122.96 KB
Case nature
Area
Subarea
21Cob/71/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členov senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a JUDr. Róberta Foltána, v právnej veci žalobkyne: ZDEMAR SLOVAKIA a.s., Obrancov mieru 354/32, Dubnica nad Váhom, IČO: 44 095 040, zastúpenej advokátom: JUDr. Jaroslav Kevický, P. Mudroňa 45, Martin, proti žalovanej: GEOBAU, s.r.o., Šintava 566, IČO: 36 681 237, zastúpenej: Nagy & Partners, s.r.o., Športová 470/11, Galanta, IČO: 36 869 341, o zaplatenie 1.627,73 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 22. novembra 2018 č. k. 19Cb/6/2017-156 v spojení s opravným uznesením z 21. mája 2020 č. k. 19Cb/6/2017-203, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania p o t v r d z u j e .
II. Odvolanie žalovanej v napadnutej zamietajúcej časti úrokov z omeškania odmieta.
III. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.627,73 eur s 8 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.627,73 eur od 23.7.2016 do 15.8.2016, zo sumy 1.627,20 eur od 16.8.2016 do zaplatenia a paušálnu náhradu 40 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, II. žalobu v časti úrokov z omeškania 8 % ročne zo sumy 0,53 eur od 16.8.2016 do zaplatenia zamietol, III. žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 261 ods. 1, § 269 ods. 2, § 272 ods. 1, § 329, § 358, § 365, § 369 ods. 1, 2, § 369c ods. 1, § 373 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 37 ods. 1, § 39, § 580 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia sumy 1.627,73 eur za prepravu materiálu pri výstavbe modernizácie ŽSR, ktorú si žalovaná u žalobkyne objednala objednávkou z 24.5.2016. Žalobkyňa túto činnosť vykonávala prostredníctvom svojho partnera RESALE, s.r.o. a za realizovanú prepravu žalobkyňa žalovanej vyfakturovala jednotlivé služby faktúrou č. 816203591, splatnou 22.7.2016 na sumu 1.627,73 eur, ktorú však žalovaná neuhradila. Žalovaná so žalobou nesúhlasila, bránila sa tým, že žalobkyňa si svoje zmluvné povinnosti neplnila riadne a z jej strany dochádzalo k omeškaniu objednaných prepráv tovaru, čím žalovanej vznikli dodatočné náklady v súvislosti s prestojmi. Prestoje, ktoré boli zapríčinené žalobkyňou, si žalovaná voči žalobkyni uplatnila faktúrou č. 2016/010 zo 6.6.2016, splatnou 10.7.2016, vo výške 1.627,20 eur. Nakoľko žalobkyňa predmetnú faktúru neuhradila, žalovaná listom z 15.8.2016 žalobkyňu informovala o jednostrannom zápočte faktúry žalobkyne č. 816203591 vo výške 1.627,73 eur a faktúry žalovanej č. 2016/010 vo výške 1.627,20 eur. Rozdiel v sume vo výške 0,50 eur (0,53 eur - pozn. súdu) žalovaná uhradila prevodom
na účet žalobkyne, avšak žalobkyňa túto sumu žalovanej zaslala bez uvedenia dôvodu späť, a tým vzájomné pohľadávky žalobkyne a žalovanej zanikli. Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že sa jedná o obchodno-záväzkový vzťah, nakoľko obe strany vystupovali v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Obe strany uvádzali, že medzi nimi došlo k uzatvoreniu inominátnej ústnej zmluvy. Súd sa s touto právnou kvalifikáciou stotožnil, nakoľko z dokazovania nevyplynulo, že obsahom ústnych dojednaní boli všetky náležitosti zasielateľskej zmluvy (§ 601 a nasl. Obchodného zákonníka), najmä absentovalo určenie vecí druhovo a kvantitatívne. Podľa objednávky žalovanej z 24.5.2016, žalovaná akceptovala cenovú ponuku žalobkyne a objednala si „dopravu materiálov potrebných pri výstavbe modernizácie ŽSR nákladnými vozidlami pre stavbu ŽSR modernizácia trate Púchov Žilina pri rýchlosti do 160km/h II. etapa“. Žalobkyňa tvrdila, že zmluvný vzťah medzi sporovými stranami bol založený iba v dňoch 26.5.2016 a 27.5.2016, a teda najneskôr deň 26.5.2016 je možné vyhodnotiť ako deň, kedy sa súhlas žalovanej s cenovou ponukou dostal k žalobkyni, a týmto došlo k uzatvoreniu zmluvy. Objednávka sa mala vzťahovať na všetky prípady spolupráce vo vzťahu k predmetu označenému vyššie, teda jednalo sa o rámcové podmienky spolupráce. V objednávke boli špecifikované 4 objekty, vo vzťahu ku ktorým sa mala realizovať doprava materiálov. Z dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa mala prepravu materiálu iba zabezpečiť, t.j. predmetom zmluvy nebol záväzok, že žalobkyňa mala vykonať prepravu sama. Samotnú prepravu realizovala spoločnosť LaS zo Žiliny (s ktorou bola žalobkyňa v zmluvnom vzťahu) a jej vypomáhala firma Resale. V objednávke bolo uvedené, že „Druh a frakcia bude denne upresňovaná dispečerom, resp. stavbyvedúcim tel. kontakt p. K. XXXX XXX XXX. Šofér má povinnosť si danú informáciu pred nákladkou overiť, ak mu nebola poskytnutá.“ Predmetom zmluvy tak bol záväzok žalobkyne zabezpečiť prepravu materiálu, ktorý sa mal čo do druhu a frakcie špecifikovať denne a záväzok žalovanej zaplatiť cenu prepravy v sume 3,05 eur/tona bez DPH na trase Horný Hričov - Dubná Skala. V objednávke neboli stanovené lehoty plnenia a ani množstvo materiálu. Svedok S. K. (vedúci dopravy žalovanej v predmetnom období) uviedol, že denne uvádzal dispečerovi žalobkyne druh materiálu a jeho množstvo. Svedok A. I. (dispečer žalobkyne v predmetnom období) uviedol, že pre žalobkyňu pracujú viacerí subdodávatelia, nie všetky vozidlá majú vlastné, nevedel by sa preto zaručiť, že dodajú konkrétne množstvo materiálu. Na otázku či potvrdzuje, že mu dispečer žalovanej neuvádzal množstvo materiálu, ktoré mala žalobkyňa prepraviť uviedol, že dispečer im uvádzal, že potrebuje čo najväčšie množstvo materiálu. Žalobkyňa nebola vo vzťahu k spoločnosti žalovanej zaviazaná, čo sa týka množstva materiálu, na rozdiel od prípadného záväzku žalovanej vo vzťahu k jej objednávateľovi, resp. staviteľovi. Na základe obsahu objednávky, výpovedí strán a svedkov mal súd prvej inštancie za to, že nebolo preukázané, že žalobkyňa bola v rámci zmluvného vzťahu so žalovanou zaviazaná k preprave určitého množstva materiálu, ani že bola zaviazaná plniť v konkrétnej lehote. Žalovaná žiadnym spôsobom nerozporovala faktúru žalobkyne č. 816203591 okrem toho, že táto pohľadávka žalobkyne už zanikla, nakoľko bola uhradená jednostranným započítaním s pohľadávkou žalovanej. Súd prvej inštancie preto skúmal, či započítanie bolo uskutočnené v súlade s právnymi predpismi, či žalovaná disponovala pohľadávkou voči žalobkyni (tak ako žalovaná tvrdila) z titulu jej vzniknutej škody v dôsledku konania, resp. opomenutia žalobkyne. Škodu vyúčtovala žalovaná faktúrou č. 2016/010 zo 6.6.2016 na sumu 1.627,20 eur. Súd nemal za preukázané, že žalobkyňa porušila svoju povinnosť vyplývajúcu jej z dojednaní so žalovanou, nakoľko sa nezaviazala dodať konkrétne množstvo tovaru v konkrétnej lehote. Žalovaná teda nepreukázala existenciu pohľadávky voči žalobkyni spôsobilej k započítaniu. Právnemu úkonu jednostranného započítania zo strany žalovanej súd prvej inštancie tiež vytkol jeho neurčitosť. Žalobkyňa v priebehu konania viackrát namietala, že nebolo zrejmé, v ktorý konkrétny deň mala vzniknúť škoda. K uvedenému sa nevedel vyjadriť žiadny zo svedkov, okrem svedka A. I., ktorý uviedol, že by sa asi malo jednať o 3.6.2016. Žalobkyňa však následne uviedla, že zmluvný vzťah medzi sporovými stranami bol založený iba v dňoch 26.5.2016 a 27.5.2016 a deň 3.6.2016 je len dňom zdaniteľného plnenia, teda účtovným dátumom nezakladajúcim okolnosť vzniku škody, ktorá nebola zo strany žalovanej v tento deň ani preukázaná. Z predmetnej faktúry žalovanej tak nebolo možné určiť deň, kedy mala vzniknúť škoda. Žalobkyňa ďalej namietala, že nebolo možné určiť, na základe čoho žalobkyňa vyčíslila jednotlivé náklady, teda boli nepreskúmateľné. Žalovaná predložila v závere konania cenník, na ktorý však súd neprihliadol, keďže nebol predložený včas. Jednostranné započítanie zo strany žalovanej vyhodnotil súd ako absolútne neplatné, pretože obsahom a účelom odporovalo zákonu a bolo neurčité. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalovaná uhradila žalobkyni sumu 0,53 eur dňa 16.8.2016, pričom žalobkyňa túto úhradu vrátila. K vráteniu úhrady nebol dôvod, preto táto suma má byť poukázaná späť žalobkyni z titulu bezdôvodného obohatenia z plnenia bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Súd však žalobkyni nepriznal nárok na úroky z omeškania z tejto sumy počnúc dňom 16.8.2016 do zaplatenia, kedy žalovaná túto sumu uhradila (žalobkyňa neuviedla iný deň prijatia sumy). Keďže súd nemal preukázané, že žalovaná uhradila žalobkyni 1.627,73 eur, ktorá
suma bola predmetom sporu, zaviazal žalovanú na jej úhradu. Zároveň priznal žalobkyni aj zákonné úroky z omeškania v uplatnenej výške odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry (od 23.7.2016) do zaplatenia; vynímajúc nárok na úroky z omeškania zo sumy 0,53 eur od 16.8.2016 do zaplatenia, ktorý zamietol. V súvislosti s omeškaním žalovanej súd priznal žalobkyni aj jednorazovú paušálnu náhradu v sume 40 eur. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne úspechom žalobkyne v konaní v plnom rozsahu (na jej nepatrný neúspech v konaní neprihliadol).
2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalovaná s návrhom na jeho zmenu tak, že odvolací súd žalobu zamietne; alternatívne navrhla jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Dôvodila, že žalobkyňa si svoje zmluvné povinnosti neplnila riadne a z jej strany dochádzalo k omeškaniu objednaných prepráv materiálu, čím žalovanej vznikli náklady na prestoje strojov a zariadení, ktoré žalovaná využívala pri stavbe, pre ktorú si služby žalobkyne objednala. Takto vzniknuté dodatočné náklady žalovanej (vzniknuté prestojmi zapríčinenými žalobkyňou) žalovaná špecifikovala a uplatnila si ich voči žalobkyni vo faktúre č. 2016/010 zo 6.6.2016 vo výške 1.627,20 eur, splatnej 10.7.2016. Keďže žalobkyňa faktúru neuhradila, žalovaná listom z 15.8.2016 informovala žalobkyňu o jednostrannom zápočte jednotlivých nárokov žalobkyne a žalovanej, pričom rozdiel vo výške 0,53 eur žalovaná uhradila prevodom na účet žalobkyne, a tým vzájomné pohľadávky žalobkyne a žalovanej zanikli ku dňu 22.7.2016. Žalobkyňa túto sumu žalovanej zaslala bez uvedenia dôvodu späť. Nesúhlasila so záverom súdu, že žalobkyňa nebola v rámci zmluvného vzťahu so žalovanou zaviazaná k preprave určitého množstva materiálu, ani k plneniu v konkrétnej lehote. V objednávke žalovanej bolo jednoznačne uvedené, že druh a frakcia bude denne upresňovaná dispečerom, resp. stavbyvedúcim tel. kontakt p. K. XXXX XXX XXX. Konkrétne záležitosti, a teda „čoho“ a „koľko“ malo byť dovezené na stavbu v konkrétny deň, malo byť vždy určené osobou určenou žalovanou (p. K.). Skutočnosť, že množstvo malo byť osobitne žalovanou určované, vyplýva z charakteru dojednaného plnenia. Každý subjekt v pozícii žalovanej (objednávateľa) má právo určovať časy a množstvá, kedy mu má byť objednaný tovar dodaný. Povaha stavby, na ktorej sa žalovaná podieľala, si vyžadovala v rôzne dni rôzne návozy, ktoré sa v čase objednávky nedali ešte určiť. Preto bola dojednaná primárne cena s tým, že ostatné náležitosti budú upresňované dispečerom (čo vyplýva aj zo svedeckej výpovede p. K.). Faktúru žalobkyne žalovaná nerozporovala, len tvrdila, že zanikla započítaním s reálnou škodou vniknutou žalovanej. Žalovanou započítaná faktúra bola vystavená na základe objektívne vzniknutých a preukázaných výdavkov zapríčinených konaním žalobkyne (žalobkyňa bez akéhokoľvek upovedomenia žalovanej prestala uskutočňovať dovoz štrku, na ktorého dovezenie sa žalobkyňa zaviazala). Po apelovaní zo strany žalovanej, žalobkyňa prisľúbila, že s dovozom štrku bude pokračovať ešte v ten deň, avšak nepokračovala. V deň, kedy mal byť v zmysle pokynu p. K. dovezený tovar v žalovanou určenom množstve, došlo zo strany žalobkyne k začatiu realizácie plnenia, na ktoré sa zaviazala, avšak nie k dokončeniu. V priebehu dňa žalovaná zistila, že žalobkyňa bez upozornenia prestala s dovozom objednaného štrku. Žalovaná sa po kontaktovaní žalobkyne dozvedela, že vozidlá spoločnosti Resale, s.r.o., prostredníctvom ktorých žalobkyňa zabezpečovala dovoz štrku žalovanej, boli náhle presunuté na inú stavbu. Pretože žalovaná počítala s dovozom množstva štrku, ktorý vopred dojednala so žalobkyňou na ten konkrétny deň, náležite žiadala, aby žalobkyňa doviezla aj zvyšné určené množstvo materiálu. Žalovaná žalobkyňu upozornila, že na stavbe sa nachádzajú pracovníci, stroje a zariadenia, ktoré boli objednané na ten deň a žalovanej tým vznikajú dodatočné náklady. Napriek prísľubu, žalobkyňa svoj záväzok riadne nesplnila, čím vznikli žalovanej náklady týkajúce sa prestojov strojov a zariadení, ako aj pracovníkov, ktorí tieto stroje obsluhujú. Na preukázanie týchto skutočností boli vypočutí svedkovia p. K. J. (obsluhoval stroje, ktoré boli určené na zapracovanie štrku dovezeného žalobkyňou), p. O. D. (ekonomický riaditeľ žalovanej v rokoch 2015-2017), ako aj p. S. K. (stavbyvedúci žalovanej, ktorý dojednával jednotlivé množstvá štrku, ktoré mala žalobkyňa dovážať, a ktorý bol priamo účastný riešenia situácie, kedy žalobkyňa stiahla vozidlá zo stavby). Všetky vykonané dôkazy svedčia o tom, že skutočnosti uvedené žalovanou boli pravdivé, že jej reálne vznikla škoda, ktorú si následne započítala voči žalobkyni, a teda žalobkyňou uplatnený nárok je nedôvodný. Žalobkyňa bez akéhokoľvek zákonného dôvodu nedopravila žalovanou objednané množstvo materiálu, čím žalovanej vznikla škoda vo forme prestojov. Napriek tomu, že táto rozhodujúca skutočnosť bola dokazovaním preukázaná, súd prvej inštancie ju ignoroval a pri rozhodovaní na ňu neprihliadal.
3. Žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa na základe objednávky žalovanej z 24.5.2016 realizovala objednanú prepravu iba v dňoch 26.5.2016 a 27.5.2016. V nasledujúcich dňoch, t. j. od 28.5.2016 už prepravu nerealizovala, keďže zo strany žalovanej požiadavka na prepravu nebola. Podmienky objednávky si stanovila žalovaná ako objednávateľ prepravy. V nej sa ako náležitosti prepravy uvádzala cena za jednu tonu prepraveného materiálu, jeho druh a frakcia. Ani v jednej listine sa neuvádzal objem materiálu. Žalovaná si bola v čase objednávky vedomá, že nevie, aký objem materiálu bude potrebné previesť a vedela, že si prepravu objednávala u špeditérskej firmy a nie u vlastníka, resp. prevádzkovateľa nákladných áut. Bola si tak vedomá, že množstvo nákladných áut bolo možné zabezpečiť iba v závislosti na tom, kde a kedy sú vozidlá voľné a k dispozícii na prevoz. Žiadny špeditér sa nemôže zaviazať na podmienky, o ktorých tvrdí žalovaná, že dohodnuté boli, pretože v praxi a na trhu v tomto segmente podnikania sa voľné motorové vozidlá vyhľadávajú a zabezpečujú podľa toho, ako je to - ktoré motorové vozidlo vyťažené a rezervované v prospech iných subjektov. Žalovaná si ako dôvod účelovej obrany vybrala nepreukázanú existenciu údajnej dohody aj o množstve prepravovaného materiálu, čo svedčí o tom, že je v dôkaznej núdzi a nevie svoje tvrdenie preukázať, ani riadne zdôvodniť. V tomto kontexte žalobkyňa poukázala na účelové vystavenie faktúry č. 2016/010 za vzniknú škodu. Dôvody, ktoré sú v nej uvedené ako „pohotovosť, prestoje strojov a zariadení“ neexistovali v čase vystavenia objednávky zo strany žalovanej, ale boli prispôsobené vzniknutej situácii tak, aby záväzok žalovanej voči žalobkyni bol zlikvidovaný zápočtom. Zo strany žalovanej nebolo preukázané, či jej škoda vôbec vznikla, na základe akých skutočností, dôvodov a či jednotlivé stroje sú vo vlastníctve žalovanej alebo nie, na základe čoho by bolo možné uvažovať, či sama žalovaná bola pod hrozbou sankcie zo strany tretej osoby v prípade, ak by predmetné stroje a zariadenia neboli využívané. Zdôraznila, že pre žalovanú zabezpečovali prepravu materiálu aj iné subjekty, avšak žalovaná neuviedla, ako údajný vznik škody rozpočítala aj medzi ostatné subjekty. Samotné vystavenie škody formou faktúry je spochybniteľné aj vo vzťahu k objednávke, keďže z faktúry nie je zrejmé, kedy mala žalovanej vzniknúť škoda. Ak vznik škody mal nastať dňa 3.6.2016 (dátum zdaniteľného plnenia), jednalo sa o obdobie neexistencie zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami. O účelovosti vystavenia faktúry č. 2016/010 svedčí aj to, že až pri záverečných rečiach žalobkyňa obdržala akýsi narýchlo vystavený dokument nazvaný ako Cenník logistiky GEOBAU, s.r.o. platný od 1.1.2016, o ktorom dovtedy nikto nevedel. Z tohto konania žalovanej jasne vyplýva, že až v priebehu súdneho sporu si zadovažovala doklady a narýchlo vyhotovovala listiny, ktorými sa chcela z dôkaznej núdze dostať.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), vo vyhovujúcej časti oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP, posudzujúc ho podľa obsahu) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam žalovanej považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP), a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:
5. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že medzi stranami sporu vznikol obchodno-záväzkový vzťah, na základe ktorého zabezpečila žalobkyňa pre žalovanú prepravu materiálu, pričom cenu za poskytnuté služby žalovaná neuhradila; jednostranné
započítanie vzájomnej pohľadávky žalovanej na náhradu škody proti pohľadávke žalobkyne vyhodnotil ako neplatné.
6. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
7. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.
8. Podľa § 358 Obchodného zákonníka, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.
9. Podľa § 373 Obchodného zákonníka kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.
10. Podľa § 580 Občianskeho zákonníka ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.
11. Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že v konaní nebol medzi stranami sporný vznik obchodného záväzkového vzťahu (inominátnej zmluvy), na základe ktorého vykonala žalobkyňa pre žalovanú prepravu materiálu. Spornou nebola ani pohľadávka žalobkyne čo do dôvodu a výšky. Spornou však bola existencia vzájomnej pohľadávky žalovanej na náhradu škody, ktorú si žalovaná jednostranne započítala voči pohľadávke žalobkyne.
12. Súd prvej inštancie preto v konaní správne posudzoval existenciu a výšku pohľadávky, ktorá bola započítacím úkonom žalovanej započítaná proti pohľadávke, o ktorej rozhodoval, teda riešil otázku, či medzi stranami sporu došlo k účinnému započítaniu vzájomných pohľadávok, a tým aj k zániku práva tvoriaceho predmet konania.
13. Započítanie je spôsob zániku záväzku. Podmienkou privodenia účinkov započítania je naplnenie predpokladov kompenzability. Základnými (všeobecnými) podmienkami pre účinné započítanie je vzájomnosť (reciprocita) pohľadávok, rovnaký druh plnenia, spôsobilosť pohľadávky na započítanie a napokon existencia prejavu smerujúceho k započítaniu. Podmienka existencie vzájomných pohľadávok musí byť naplnená bez ohľadu na spôsob, akým k započítaniu dochádza, t. j. bez ohľadu na to, či pôjde o jednostranný zápočet alebo dvojstranný zápočet
14. Z ustanovenia § 358 Obchodného zákonníka, ako aj zo všeobecnej úpravy započítania, obsiahnutej v § 580 Občianskeho zákonníka vyplýva, že musí ísť o pohľadávky spôsobilé na započítanie, teda predovšetkým započítanie nie je prípustné voči pohľadávkam, ktoré nie je možné uplatniť na súde. Rozhodujúcim pri započítaní pohľadávok je okamih, kedy sa pohľadávky spôsobilé k započítaniu stretli. K zániku pohľadávok dochádza bez ďalšieho a nie je možné súdnym rozhodnutím priznať takto zaniknutú pohľadávku. Základným predpokladom započítania je vzájomnosť pohľadávok, to znamená, že musí ísť o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, kedy veriteľ jednej pohľadávky je zároveň dlžníkom druhej a naopak. Forma započítania nie je zákonom stanovená, z obsahu kompenzačného úkonu však musí byť zrejmé, aká pohľadávka a v akej výške sa uplatňuje k započítaniu proti pohľadávke veriteľa (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19.8.2013 sp. zn. 5 MObdo 5/2012).
15. V konaní bolo povinnosťou žalovanej preukázať v prvom rade existenciu započítavanej pohľadávky, teda preukázať všetky predpoklady vzniku nároku na náhradu škody v ňou vyfakturovanej výške.
16. Odvolací súd dodáva, že dôkazná povinnosť stíha vždy tú stranu sporu, v záujme ktorej je, aby ňou tvrdená určitá skutočnosť bola v konaní preukázaná. Dôkazná povinnosť preukázať existenciu
započítania schopnej pohľadávky proti žalobcom uplatňovanej sume spočíva na žalovanom, ktorý zamietnutie žaloby z dôvodu zániku dlhu započítaním namieta (porov. rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe z 5.3.1998 sp. zn. Cmo 402/1996).
17. Žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie i v odvolaní argumentovala tým, že žalobkyňa bola v rámci zmluvného vzťahu so žalovanou zaviazaná k preprave určitého množstva materiálu a k plneniu v konkrétnej lehote s tým, že konkrétne záležitosti mali byť vždy určené osobou určenou žalovanou. Uvedené bolo podľa žalovanej v konaní preukázané výsluchom svedka p. K.. Taktiež mala za to, že vznik nákladov žalovanej súvisiacich s prestojom strojov, zariadení a pracovníkov, ktorí tieto stroje obsluhovali, bolo preukázané výsluchom svedkov K. J., O. D. a S. K..
18. Vznik zodpovednosti za škodu je v nadväznosti na ustanovenie § 373 Obchodného zákonníka založený na predpokladoch, ktorými sú porušenie právnej povinnosti (protiprávnosť), vznik škody a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody. Dôkazné bremeno ohľadom preukázania týchto predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu zaťažuje poškodeného.
19. Princíp objektívnej zodpovednosti s možnosťou liberácie spočíva na troch základných predpokladoch vzniku zodpovednosti, a to protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním (kauzálny nexus). Na rozdiel od úpravy v Občianskom zákonníku sa ku vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu v obchodno-právnych vzťahoch v režime Obchodného zákonníka zavinenie nevyžaduje. Protiprávnosť spočíva v porušení právnej povinnosti vyplývajúcej zo záväzku alebo zo zákona. Ak teda pôjde o porušenie záväzkového vzťahu, poškodený musí preukázať existenciu zmluvy, ktorá povinnosť bola porušená a že takáto povinnosť existovala. Škodou sa rozumie ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá môže mať podobu škody skutočnej, spočívajúcej v zmenšení majetku poškodeného, vrátane nákladov spojených so vznikom a zisťovaním škody, tzv. márne vynaložené náklady a nemožnosť vykonávať určité majetkové práva, alebo podobu ušlého zisku, ktorým sú vyčíslené hodnoty, o ktoré sa majetok poškodeného v dôsledku škodnej udalosti nezväčšil. Príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody existuje vtedy, ak vznikla škoda v dôsledku protiprávneho konania, teda že škoda bola nesprostredkovaným následkom protiprávnosti ako príčiny. Poškodený musí dokázať, že škoda by nebola vznikla, keby k úkonu zo strany škodcu nedošlo (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10.6.2008 sp. zn. 4 Obo 135/2007).
20. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, v konaní nebolo preukázané, že žalobkyňa bola v rámci zmluvného vzťahu so žalovanou zaviazaná k preprave určitého množstva materiálu, ani že bola zaviazaná plniť v konkrétnej lehote. Žalovaná tak nepreukázala už prvý predpoklad vzniku nároku na náhradu škody, a to porušenie zmluvnej povinnosti žalobkyňou, resp. existenciu zmluvnej povinnosti žalobkyne prepraviť určité množstvo materiálu v konkrétnej lehote. Preto nemohli byť naplnené ani ostatné predpoklady vzniku nároku na náhradu škody. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalovaná v konaní (ako aj v podanom odvolaní) tvrdila, že dodatočné náklady jej vznikli tým, že na stavbe sa nachádzali pracovníci, stroje a zariadenia, ktoré boli objednané na ten deň a započítaná faktúra bola vystavená na základe preukázaných výdavkov zapríčinených konaním žalobkyne. Žalovaná si teda v rámci započítacieho úkonu uplatňovala skutočnú škodu (nie ušlý zisk). Vznik skutočnej škody však žalovaná nepreukázala, keďže faktúra (ako daňový doklad) sama o sebe nepreukazuje, že suma v nej uvedená (1.627,20 eur) bola žalobkyňou aj skutočne zaplatená (minimálne v časti zaplatenia odmeny 4 pracovníkom), a teda o túto sumu sa zmenšil jej majetok. Súd prvej inštancie preto správne započítací úkon žalovanej vyhodnotil ako neplatný, keďže existencia vzájomnej kompenzalibnej pohľadávky žalovanej preukázaná nebola.
21. Z odvolania žalovanej možno vyvodiť, že nesúhlasí s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie, a to konkrétne výsluchov svedkov K. J., O. D. a S. K.. Vykonaním týchto dôkazných prostriedok sa však ani podľa odvolacieho súdu nezistili skutočnosti preukazujúce vznik nároku žalovanej na náhradu škody. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Voľnosť hodnotenia dôkazu neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí
vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu.
22. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovanej neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalovanej z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Všetky skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu spisu boli riadne uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal.
23. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).
24. Odvolací súd, osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho a odvolaním nespochybneného rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania.
25. Podľa § 386 písm. b/ CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.
26. Osobou oprávnenou podať odvolanie (t. j. osobou, majúcou subjektívnu procesnú legitimáciu) je tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolací súd odvolanie žalovanej, ktorým napadla rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti úrokov z omeškania 8 % ročne zo sumy 0,53 eur od 16.8.2016 do zaplatenia, odmietol ako podané neoprávnenou osobu, z dôvodu nedostatku jej subjektívneho oprávnenia podať odvolanie voči tej časti rozsudku, ktorá jej nebola v neprospech (§ 359, § 386 písm. b/ CSP).
27. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalobkyni (zohľadniac aj neúspech žalovanej, pokiaľ ide o odmietajúcu časť) priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v plnej výške. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
28. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.