Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_12CoCsp-7-2021.pdf
PDF · 102.2 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoCsp/7/2021
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu P. M. a J. S., so sídlom M. I. XXX/X, XXX XX U. P., O.: XXX XX XXX, zapísaná v obchodnom registri vedenom Krajským súdom v U. P., vložka XX XXX, oddiel C, podnikajúca na území J. S. prostredníctvom P. M. a J. S.., organizačná zložka, so sídlom S. X., XXX XX T. - E. S., právne zastúpený ŠMÍDA advokátní kancelář s.r.o., so sídlom Eliščino nábřeží 280/23, 500 03 Hradec Králové, konajúci prostredníctvom ŠMÍDA advokátní kancelář s.r.o., organizačná zložka, so sídlom Námestie sv. Egídia 42/97, 058 01 Poprad, IČO: 47 255 773, proti žalovanej C. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. S. XXX/X, XXX XX H. F. R., právne zastúpená advokátom JUDr. Igor Šafranko, so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, o zaplatenie 2.504,35 Eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 8Csp/167/2019-224 zo dňa 13. novembra 2020, takto
rozhodol:
Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.504,35 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.670,25 € od 10.9.2016 do zaplatenia a to všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 1 ods. 3, § 2 písm. a), b), § 4 ods. 1, 2, 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka účinného do 31.01.2013, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Vychádzal zo zistenia, že z predloženej žiadosti o poskytnutie kreditnej karty mT. vyplýva, že žalovaná požiadala právneho predchodcu žalobcu o vydanie kreditnej karty s úverovým rámcom 1.650,- Eur, typ R. B. a úrokovou sadzbou 17,99%. Dňa 13.05.2009 došlo medzi stranami k uzatvoreniu Zmluvy o používaní kreditnej karty, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej kreditnú kartu s úverovým rámcom vo výške 1.650,- Eur. Úver bol úročený úrokovou sadzbou 17,99%, RPMN za úver v deň uzatvorenia zmluvy predstavovala 21,44%. Listom zo dňa 12.07.2016 žalobca vyzval žalovanú na úhradu dlžnej sumy, a to najneskôr do 15 dní od doručenia výzvy s tým, že ak dlžnú sumu v uvedenej lehote neuhradí, vyhlási okamžitú splatnosť úveru po márnom uplynutí uvedenej lehoty. Žalovaná si výzvu prevzala
dňa 15.07.2016. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná za obdobie od 26.06.2009 do 08.09.2016 čerpala celkovo úver vo výške 13.292,17 Eur a poukázala úhrady vo výške 14.139,69 Eur.
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že posudzovaný vzťah je od svojho vzniku právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko právny predchodca žalobcu bol od uzatvorenia zmluvy v postavení dodávateľa a žalovaná v postavení spotrebiteľa. Súd prvej inštancie podrobil súdnemu prieskumu predmetnú zmluvu a dospel k záveru, že všetky tieto náležitosti sú v zmluve uvedené. Čo sa týka neuvedenia adresy predávajúceho na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, tak táto náležitosť sa vyžaduje pri zmluvách za účelom kúpy tovaru na splátky, čo však nie je tento prípad a prípadnú sťažnosť mohla žalovaná adresovať žalobcovi na jeho adresu uvedenú v zmluve. Navyše reklamačný poriadok je upravený vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. V Zmluve sa taktiež nachádza údaj o konečnej splatnosti úveru v bode 2.1 zmluvy, pričom v danom prípade sa platnosť zmluvy automaticky obnovovala o ďalších 12 mesiacov. Výška splátky v prípade revolvingového úveru, kde nie je vopred zrejmé, ako bude dlžník poskytnutý úverový rámec opakovane čerpať, by len ťažko mohla byť vyčíslená pevnou sumou ako pri klasickom úvere, a teda je namieste určenie výšky mesačnej splátky percentom z vyčerpanej dlžnej sumy. Keďže žalovaná splátky riadne nesplácala žalobca listom zo dňa 12.07.2016 vyzval žalovanú k uhradeniu dlžnej sumy najneskôr do 15 dní od doručenia výzvy s upozornením, že ak v uvedenej lehote dlžnú sumu neuhradí, pristúpi k vyhláseniu okamžitej splatnosti úveru. Žalovaná dlžnú sumu neuhradila, a preto uvedená výzva je zároveň vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru. Na základe uvedeného zaviazal žalovanú na zaplatenie dlžnej istiny vo výške 1.670,25 Eur spolu s nesplateným zostatkom príslušenstva (úrokov a sankčných úrokov), ako aj zostatkom poplatkov vo výške 8,- Eur za zaslané upomienky. Zároveň priznal žalobcovi zákonný úrok z omeškania z dlžnej sumy odo dňa uvedeného v žalobe.
5. O trovách konania rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
6. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Odvolanie podala z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Uviedla, že súd neprijal ani jeden z dôvodov jej obrany proti žalobe. Akceptovala len nesprávnosť jej námietky o absencii adresy predávajúceho, ako na to správne poukázal súd prvej inštancie. Za mylné však považovala zistenia súdu, že v zmluve sa nachádza údaj o konečnej splatnosti úveru a aj úvahy o výške splátky pri revolvingovom úvere. V prvom rade poukázala na to, že na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru postačuje absencia aj hoci len jednej zákonom predpísanej náležitosti uvedenej v § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z.. Namietala, že súd prvej inštancie sa mýli, ak dôvodí, že požiadavke zákona zodpovedá to, že v bode 2.1 zmluvy je uvedené, že zmluva sa uzatvára na dobu určitú do uplynutia lehoty splatnosti. Zákon nevyžaduje ako obligatórne predpísanú náležitosť určenie doby, na ktorú sa zmluva uzatvára, ale končenú splatnosť spotrebiteľského úveru. Slovné spojenie „konečná splatnosť“, ani dátum kedy nastane zmluva neobsahuje. Pritom samotná skutočnosť, že sa zmluva automaticky predlžuje o ďalších 12 mesiacov na veci nič nemení, nakoľko celá dlžná čiastka úveru musí byť zaplatená v posledný deň splatnosti úveru, pričom lehota splatnosti je 12 mesiacov a úver sa automaticky predĺži, ak majiteľ riadne plní záväzky vyplývajúce zo zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že ak majiteľ svoje povinnosti z uzatvorenej zmluvy na prvých 12 mesiacov do lehoty jej splatnosti vôbec nesplní, k automatickému predĺženiu zmluvy o ďalších 12 mesiacov vôbec nedôjde, a to platí o každom ďalšom predĺžení zmluvy o 12 mesiacov. Týmito skutočnosťami sa však súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Na podporu tejto odvolacej námietky poukázala na rozsudky krajských súdov v obdobných veciach. Rovnako poukázala na mylnosť názoru súdu prvej inštancie, podľa ktorého je žalobcom správne vyčíslená výška splátky, aj ak je vyjadrená v percentách na mylnosť uvedeného názoru stačí v prvom rade poukázať na výpočet RPMN. Ak nie je výška splátky vyjadrená číslom, nemôže byť vypočítaná ani preskúmateľná výška RPMN, čomu sa mal súd prvej inštancie venovať z úradnej moci. Súd prvej inštancie sa však vôbec nevenoval ani jej námietke obsiahnutej v odpore o absencii rozčlenenia splátky. Na podporu svojich tvrdení poukázala aj na viaceré rozhodnutia krajských súdov v obdobných veciach. Ďalej namietala, že súd prvej inštancie sa z úradnej moci nezaoberal ani absolútnou neplatnosťou zmluvy, vzhľadom na drobné písmo úverovej zmluvy, čo ju robí nečitateľnou. V tomto smere opätovne poukázala na rozsudky súdov v obdobných veciach. Ďalej namietala, že rozsudok je nepreskúmateľný, nakoľko sa z neho nedá zistiť, ako súd posúdil výšku uplatnenej sumy, keď z účtovných výpisov vyplýva, že žalobca zahrnul do uplatnenej sumy aj poplatky, ktoré by mali vyplývať z neprijateľných zmluvných podmienok. Opätovne
aj v tomto smere poukázala na rozhodnutia súdov v obdobných veciach. Navrhla rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Žalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že nemá námietky voči záverom a rozhodnutiu súdu prvej inštancie, pričom má za to, že s predloženými námietkami žalovanej sa súd vysporiadal v dostatočnom rozsahu už v odôvodnení rozsudku. Uviedol, že vznesené námietky žalovanej strany v odvolaní nie sú relevantné a vychádzajú z účelového výkladu. Mal za to, že bežný jedinec/klient je v súčasnosti schopný odpočítať 12-mesačný cyklus a v rámci roka identifikovať kalendárny deň v zmysle ods. 2.2 prvej vety zmluvy. Tento mesačný rytmus v rámci kalendárneho roka je v súčasnej dobe v našom civilizačnom okruhu zaužívaný najmenej od čias Rímskej ríše v dôsledku juliánskej a neskôr gregoriánskej reformy kalendára a 12-mesačný cyklus je bežne zaužívaný aj pri plnení si povinností voči napr. plateniu dane z nehnuteľnosti, zúčtovaniu dane z príjmov alebo aj každoročne opakujúcich sa pevne stanovených sviatkov. Pritom každý deň kalendárneho roka má jedinečné označenie v kalendári a nie je možné viacero výkladov možnosti k dátumom. K rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove, ktorým žalovaná podopierala svoju argumentáciu uviedol, že v tomto prípade nie je relevantný, keďže tento spochybňuje správnosť určenia konečnej splatnosti počtom splátok a nie pevne stanoveným časovým obdobím, ktorým 12 mesiacov od konkrétneho dátumu, teda 1 (technický) rok nepochybne je. Ďalej poukázal na to, že predpoklady pre výšku výpočtu RPMN sú uvedené v odsekoch 5.1. - 5.3. zmluvy, pritom v ods. 5.4. zmluvy je upozornenie, že skutočná výška RPMN sa môže zmeniť na základe rôznych skutočností, najmä správania spotrebiteľa, čo do výšky a počtu výberov, platobnej disciplíny a pod.. Uviedol, že je toho názoru, že predpoklady na výpočet RPMN a predpokladaných nákladov spotrebiteľa zo zmluvy zodpovedajú predpokladom spotrebiteľa zo zmluvy. K výhrade nečitateľnosti poukázal na to, že v čase uzatvorenia zmluvy ešte nebolo účinné ust. §1b nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a ktoré určilo až s účinnosťou od 01.01.2015 minimálnu veľkosť písma textu spotrebiteľskej zmluvy, teda veľkosť použitého písma nebola v rozpore s platným právom. Navrhol, aby odvolací súd zamietol odvolanie žalovanej strany a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
8. Žalovaná sa k podanému vyjadreniu žalobcu nevyjadrila.
9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“)), vzhľadom na podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.
10. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalovaná namieta nepreskúmateľnosť rozsudku, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie (§ 365 ods. 1 písm. b), f), h) C.s.p.)
11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s namietanou nepreskúmateľnosťou, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
12. K nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza, že nezávislosť rozhodovania súdov sa musí uskutočňovať v ústavnom a v zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 ods. 1 a nasl. Ústavy SR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v § 220 ods. 2 C.s.p.. Preto z odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Povinnosťou súdu je vždy taktiež dostatočným a rozumným spôsobom vyrovnať sa s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na jeho rozhodnutie. Neznamená to však, že súd musí rozhodnúť v súlade so skutkovým a právnym názorom tej ktorej strany, postačuje, že sa s jej argumentmi vo svojom rozhodnutí ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovná,
čo v súdenom spore naplnené bolo. Súd prvej inštancie zaťažil svoje rozhodnutie nepreskúmateľnosťou vo vzťahu k tomu, na základe akých skutočností priznal žalobcovi aj nárok na zaplatenie poplatkov za zaslané upomienky.
13. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka bola naplnená, a to vo vzťahu k neúplnému zisťovaniu obligatórnych náležitostí uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy.
14. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Odvolací súd má za to, že došlo k naplneniu aj tejto odvolacej námietky, pretože súd prvej inštancie síce aplikoval na predmetný prípad správny právny predpis, ale tento nesprávne interpretoval.
15. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená úverová zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde právny predchodca žalobcu vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaná je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.
16. Súd prvej inštancie mal za to, že v predmetnom prípade uzatvorená spotrebiteľská zmluva spĺňa zákonom predpísané náležitosti, a preto nie je postihnutá sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Žalovaná v podanom odvolaní však namietala tieto závery majúc za to, že uzatvorená zmluva neobsahuje všetky obligatórne náležitosti, a to najmä termín konečnej splatnosti. Rovnako mala za to, že aj výška splátky nebola žalobcom vyčíslená správne. Odvolací súd z uvedeného dôvodu preto preskúmal postup a závery súdu prvej inštancie s ohľadom na námietky vznesené žalovanou v podanom odvolaní.
17. Zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“) v ust. § 4 ods. 2 presne definoval, aké náležitosti, okrem všeobecných, musia spotrebiteľské zmluvy obsahovať. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že jednou z povinných náležitostí zmluvy je aj uvedenie konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
18. Konečná splatnosť spotrebiteľského úveru musí byť spotrebiteľovi známa najneskôr v čase, kedy vstupuje do zmluvného vzťahu, v opačnom prípade by sa minulo účinku ust. § 4 ods. 2 ZoSÚ, ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ v potrebnom rozsahu informovaný o základných
skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného vzťahu už v čase jeho vzniku. Spôsob akým má byť uvedená obligatórna podmienka upravená v zmluve ZoSÚ bližšie neurčuje, avšak je potrebné, aby bolo možné zo zmluvy spoľahlivo určiť, resp. zistiť konečnú splatnosť poskytnutého úveru (t.j. deň, mesiac a rok). Odvolací súd je však toho názoru, že požadovanie uvedenia konečnej splatnosti veriteľom vo forme uvedenia konkrétneho dňa, mesiaca a roka je príliš formalistické, a preto pre splnenie tejto obligatórnej náležitosti postačuje, ak spotrebiteľ vie bez väčších problémov zo zmluvy tento údaj identifikovať. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že tento údaj v zmluve uvedený bol, a to v bode 2.1 zmluvy, v zmysle ktorého sa platnosť zmluvy obnovovala o ďalších 12 mesiacov. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa však odvolací súd nestotožňuje, nakoľko z uvedeného údaju nie je zrejmé, kedy nastane alebo má nastať konečná splatnosť celého poskytnutého úveru. Tento údaj uvedený v bode 2.1. zmluvy by skôr zodpovedal požiadavke uvedenia doby trvania zmluvy, avšak oba pojmy „konečná splatnosť“ a „doba trvania zmluvy“ nie je možné stotožňovať, na čo správne poukázala žalovaná v podanom odvolaní. Žalovaná v podanom odvolaní ďalej poukázala na to, že platnosť zmluvy a lehotu splatnosti bolo možné automaticky predĺžiť za predpokladu riadneho plnenia záväzkov z jej strany, pričom ani uvedená podmienka upravená v uzatvorenej zmluve nedáva žalovanej ako spotrebiteľke možnosť jednoznačne a s istotou určiť konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že je potrebné prisvedčiť odvolaniu žalovanej v tomto smere.
19. Žalovaná ďalej namietala aj nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie o tom, že určenie výšky splátky percentom z čerpanej dlžnej sumy bolo v tomto prípade na mieste. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že je možné sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie o tom, že výška splátky v prípade revolvingového úveru, kde nie je vopred zrejmé, ako bude dlžník poskytnutý úverový rámec opakovane čerpať, by len ťažko mohla byť vyčíslená pevnou sumou ako pri klasickom úvere, a teda je namieste určenie výšky mesačnej splátky percentom z vyčerpanej dlžnej sumy. Odvolací súd je však toho názoru, že aj takéto určenie výšky splátky musí byť pre spotrebiteľa určiteľné a zrozumiteľné. Určenie výšky mesačnej splátky vo výške 10% istiny zvýšenej o úroky však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za dostatočne určiteľné a hlavne za zrozumiteľné. Ako už bolo uvedené, výška splátky v prípade revolvingového úveru, kde nie je vopred zrejmé, ako bude dlžník poskytnutý úverový rámec opakovane čerpať, by len ťažko mohla byť vyčíslená pevnou sumou ako pri klasickom úvere, a teda je namieste určenie výšky mesačnej splátky percentom z vyčerpanej dlžnej sumy, avšak pokiaľ však má spotrebiteľ nielenže vypočítať príslušné percento z dlžnej sumy, ale navyše k tomu počítať a prípadne aj zaokrúhľovať ešte aj ďalší údaj (úroky), potom je takéto určenie výšky mesačnej splátky vyjadrené pre priemerného spotrebiteľa zložito a nezrozumiteľne. Spotrebiteľ je odkázaný sám si vypočítavať výšku jednotlivých mesačných splátok podľa uvedeného „vzorca“, pričom čím zložitejšie je upravený takýto „vzorec“, tým ťažšie je pre spotrebiteľa vypočítať si výšku jednotlivých mesačných splátok, čím sa zase zvyšuje riziko, že spotrebiteľ ako dlžník nebude splácať splátky v správnej výške, a to naviac, keď zákon vyslovene vyžaduje, aby bola určito a presne vymedzená výška splátok. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nevidel dôvod na to, aby odvolanie žalovanej v tomto smere vyhodnotil za nedôvodné.
20. Napokon vo vzťahu k poslednej náležitosti, ktorá mala absentovať v uzatvorenej zmluve - adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu odvolací súd uvádza, že touto sa v rámci odvolacieho konania nezaoberal, nakoľko žalovaná nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie v tomto smere nenamietala, právne naopak akceptovala nesprávnosť námietky vo vzťahu k tejto obligatórnej náležitosti.
21. Žalovaná v podanom odvolaní ešte namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia vo vzťahu k priznaniu poplatkov žalobcovi, ktoré mali vyplývať z neprijateľných zmluvných podmienok, s čím sa stotožnil aj odvolací súd. Žalobca si podanou žalobou uplatnil aj nárok na zaplatenie poplatkov za zaslané upomienky, avšak súd prvej inštancie uvedené nepodrobil ex offo súdnej kontrole, teda či si žalobca ako veriteľ náhodou neuplatňuje tieto nároky z neprijateľných zmluvných podmienok. Súd prvej inštancie len v bode 24. odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že žalovanú zaviazal na úhradu aj zostatku poplatkov za zaslané upomienky, avšak bez bližšieho vysvetlenia na základe čoho posúdil žalobcom takto uplatnený nárok za dôvodný. Aj z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.
22. Odvolací súd ešte záverom poukazuje na to, že súd prvej inštancie zaviazal v I. výroku napadnutého rozsudku žalovanú na zaplatenie aj úroku z omeškania vo výške 8% ročne z dlžnej sumy. Odvolací súd však konštatuje, že ani v tomto smere nebolo jeho rozhodnutie správne, pretože ak súd prvej inštancie
zaviazal žalovanú na zaplatenie úroku z omeškania od 10.09.2016 do zaplatenia, sadzba zákonných úrokov z omeškania pre občiasnkoprávne vzťahy bola vo výške 5,00% ročne, nie vo výške 8,00% ročne.
23. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a postupom podľa § 391 C.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
24. Úlohou súdu prvej inštancie bude preto znova vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím súdom - opätovne ex offo preskúmať uzatvorenú spotrebiteľskú zmluvu, či táto obsahuje všetky obligatórne náležitosti stanovené zákonom platným a účinným v čase uzatvorenia zmluvy; preskúmať, či spotrebiteľská zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a opätovne tak posúdiť žalobcom uplatnený nárok a vysporiadať sa námietkami žalovanej vznesenými v priebehu konania - následne vo veci znova rozhodne, a samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v § 220 ods. 2 C.s.p. aj náležite odôvodní.
25. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade všetkých trov konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).
26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).