Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_7Ek-2322-2019.pdf
PDF · 126.86 KB
Case nature
Subarea
7Ek/2322/2019
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - Petržalka, IČO: 35 724 803, zast. Remedium Legal, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - Petržalka, IČO: 53 255 739, proti povinnému: G. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: M. XXX/ XX, XXX XX S., zast. JUDr. Andrej Pataky, advokát, advokátska kancelária Hlavné námestie 2, 060 01 Kežmarok, IČO: 42 039 738, o vymoženie: 7.726,67 € s príslušenstvom, v exekúcii sp.zn. 202EX 14/20 súdneho exekútora: JUDr. Dušan Kormaník, Námestie gen. Štefánika 529/4, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 17082901, o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/2322/2019 zo dňa 19. novembra 2020, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/2322/2019 zo dňa 19. novembra 2020 zrušuje a vec vracia vyššiemu súdnemu úradníkovi na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/2322/2019 zo dňa 19. novembra 2020 vydaným vyšším súdnym úradníkom súd exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku zastavil (I. výrok), uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Dušanovi Kormaníkovi, Námestie gen. Štefánika 529/4, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 17082901, trovy exekúcie vo výške 72,- Eur (vrátane DPH) v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia (II. výrok), oprávnenému nárok na náhradu trov exekúcie nepriznal a rozhodol, že povinný nemá nárok náhradu trov exekúcie (III. výrok).
2. Vychádzal zo zistení, že oprávnený dňa 16. 12. 2019 podal návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie istiny 7.726,67 Eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku sp. zn.: SRSAspA 00569/19, zo dňa 12.06.2019, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Asociácii pre arbitráž, so sídlom Vansovej 2, 811 03 Bratislava, zriadeným záujmovým združením právnických osôb Asociácia pre Arbitráž, so sídlom Rusovská cesta 15, 851 01 Bratislava, IČO: 45744971, v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní pred ustanoveným rozhodcom Mgr. Richardom Mošaťom, LL.M. Súd dňa 09.01.2020 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Dušana Kormaníka, Námestie gen. Štefánika 529/4, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 17082901 (ďalej len „súdny exekútor“), ktorý vedie exekúciu pod sp.zn 202EX 14/20.
3. Povinný podal u súdneho exekútora dňa 12.03.2020 návrh na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom (§ 61k ods. 2 Exekučného poriadku) z dôvodu, že poverenie na vykonanie exekúcie považuje za vydané v rozpore so zákonom a v rozpore s ustanovením § 53 ods. 3 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého súd je sám povinný preskúmať návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy; konkrétne poukázal na znenie v písm. d), písm. f) citovaného ustanovenia. Spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu povinný považoval za neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pre rozpor s § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 335/2014 Z.z., ktorá z dôvodu neplatnosti nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok. Ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola zložená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky zákonné dôsledky, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná, s poukazom aj na uznesenie NSSR z 10. októbra 2012, sp.zn. 6Cdo 105/2011. Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku (uznesenie NS SR z 18. septembra 2012 sp. za. 5 Cdo 230/2011). Povinný poukázal na článok I. Základné ustanovenia spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, v ktorom je konštatované postavenie stáleho rozhodcovského súdu, ako aj definícia spotrebiteľského rozhodcovského konania podľa zákona č. 335/2014 Z.z. V čl. II. Predmet zmluvy, bolo dohodnuté, že „všetky spory, ktoré vyniknú z Dohody o uznaní záväzku o úhrade pohľadávky v splátkach uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom pod číslom 5162191 podpísanej veriteľom dňa 06.11.2018 vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie alebo spory, ktoré vzniknú na základe tejto Dohody alebo spory, ktoré vzniknú z právnych vzťahov, ktoré zabezpečujú záväzky z tejto Dohody, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom podľa jeho vnútorných predpisov, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu“. Formulárová spotrebiteľská rozhodcovská zmluva obsahuje v závere vyhlásenie dlžníka: „S uzatvorením tejto spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy súhlasím a zároveň vyhlasujem, že som bol pred uzatvorením tejto spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy osobitne informovaný a poučený o dôsledkoch uzavretia spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy“. Povinný poukázal na to, že zmluva bola uzatvorená na strane veriteľa dňa 06.11.2018 v Bratislave a na strane dlžníka dňa 21.11.2018 v Lendaku. Rovnako datovaná je formulárová predtlačená Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach č. 5162191, z ktorej vyplýva, že povinný ako dlžník uznáva svoj záväzok čo do právneho dôvodu a výšky voči veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy č. 23173481 zo dňa 19.02.2008 s pôvodným veriteľom Consumer Finance Holding, a.s., Správca, za VÚB, a.s., Celková dlžná suma 8.117,31 Eur pozostáva z istiny 2.041.51 Eur, ostatného príslušenstva a úrokov z omeškania. Povinný teda nebol osobitne informovaný a poučený zo strany veriteľa o dôsledkoch uzavretia zmluvy, nakoľko zmluva mu bola doručená poštou ako formulár s vyznačením miesta podpisu. Povinný, ako spotrebiteľ mal poskytnutú Quatro kartu, pôžičkovú kartu; na základe zmluvy č. 0023173481 mu bol poskytnutý úverový rámec 27.000,- Sk veriteľom Consumer Finance Holding a.s. ešte dňa 19.02.2008, kedy sa povinný zaviazal na pravidelné mesačné splátky. Predmetná zmluva je nepochybne zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch; ide o odplatnú zmluvu o úvere uzavretú medzi dodávateľom a spotrebiteľom s dojednanou odloženou platbou. Zo znenia spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy č. 5162191 nepochybne vyplýva, že sa vzťahuje k riešeniu sporov z Dohody o uznaní záväzku podpísanej dňa 06.11.2018 veriteľom. Zákonnou náležitosťou spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy je označenie spotrebiteľskej zmluvy, na spory z ktorých sa vzťahuje spotrebiteľská rozhodcovská zmluva [§3 ods. 3 písm. b) zákona č. 335/2014 Z.z.]. Podľa § 73 ods. 3, ods. 4 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva, uzavretá pred 01.01.2015, sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia. Na základe rozhodcovskej zmluvy, uzavretej pred 01.01.2015, môže spor, spĺňajúci podmienky podľa tohto zákona, po 01.01.2015 rozhodovať len rozhodca v konaní pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý spĺňa podmienky podľa tohto zákona. Rozhodcovský súd založil svoju právomoc a neskôr aj vydal rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom na podklade Spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy zo dňa 06.11.2018, pričom z tejto vyplýva: „všetky spory, ktoré vyniknú z Dohody o uznaní záväzku o úhrade pohľadávky v splátkach uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom pod číslom 5162191 podpísanej veriteľom dňa 06.11.2018“. Záväzok povinného v tomto prípade však vznikol nie jeho uznaním, ale titulom neplnenia si povinností na základe žiadosti o vydanie pôžičkovej karty Quatro, ako je uvedené vyššie, v zmysle ktorej boli povinnej poskytnuté finančné prostriedky vo forme úverového rámca 27.000,- Sk, ktoré sa povinná zaviazala vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s poskytnutím úveru v pravidelných splátkach, na ktorú sa ale spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nevzťahuje. Takto vymedzená právomoc rozhodcovského súdu umožňuje prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní len spor medzi účastníkmi dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach. Na základe tejto rozhodcovskej zmluvy však rozhodcovský súd nebol oprávnený prejednať a rozhodnúť žalobu oprávneného na plnenie zo Zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty VÚB, a.s. Povinný mal za to, že rozhodcovský rozsudok je nulitný exekučný titul, s poukazom napr. na rozhodnutie v totožnej veci (KS Trenčín 5CoE/79/2018 zo dňa 27.09.2018) a navrhol exekúciu zastaviť v zmysle § 53 ods. 3 písm. d), f) Exekučného poriadku (ďalej len „návrh na zastavenie exekúcie“).
4. Oprávnený vo vyjadrení k návrhu povinného na zastavenie exekúcie zo dňa 27.03.2020 so zastavením exekúcie nesúhlasil. Poukázal na exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, ktorý podľa názoru oprávneného nemožno preskúmať s poukazom na § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok súdu. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu; v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak uplatňuje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako rozsudkom všeobecného súdu (Uznesenie NSSR 3M Cdo11/2020 zo dňa 26.09.2011). Povinný svojim vlastnoručným podpisom rozhodcovskej zmluvy dňa 21.11.2018 vyjadril súhlas s jej uzatvorením a súhlasil tak s riešením sporu pred rozhodcovským súdom. Súčasťou rozhodcovskej zmluvy bolo riadne poučenie povinného o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní s možnosťou podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Povinný sa slobodne rozhodol uzavrieť s oprávneným rozhodcovskú zmluvu, ktorá bola samostatným dokumentom a nebola súčasťou Dohody o uznaní. Rozhodcovská zmluva, podľa oprávneného, neobsahuje žiadne zložité a zavádzajúce právne formulácie, je napísaná zrozumiteľne a viditeľným písmom, pričom jej obsah nie je tak rozsiahly, aby sa s ním povinný nemohol oboznámiť. Oprávnený poukázal na znenie jednotlivých ustanovení zákona č. 244/2002 Z z. o rozhodcovskom konaní (ZoRK), t.j. § 3 ods.1, § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 citovaného zákona. Taktiež sa odvolával aj na Dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej zmluvy zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, takéto ustanovenie by bolo neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej zmluvy. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi, ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej zmluvy v rozhodcovskom konaní; spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej zmluvy, ale ak sa tak rozhodne, v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej zmluvy. Predmetné ustanovenie Občianskeho zákonníka treba vykladať eurokonformne, v zmysle znenia smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (smernica Rady 93/13/EMS). Podľa odseku 1 písm. q) Prílohy tejto smernice je zakázané iba dojednanie, aby spotrebiteľ riešil spory výhradne arbitrážou. Okrem toho nie je splnená ani podmienka existencie sporu nezodpovedajúceho právnym ustanoveniam. Zásadná prípustnosť rozhodcovskej doložky bola priznaná Rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci zo dňa 02. 03.2011, sp. zn. 12Cmo/l3/2010, pričom tento súd výslovne uviedol, že existencia rozhodnutia ESD č. 168/05 vo veci Elisa Mana Mostaza Oaro proti Centro Móvil Milénium SL v zmysle jeho bodov č. 36-39 nestanovuje povinnosť národného sudu prehlásiť rozhodcovskú doložku z úradnej moci za neplatnú a vyvodil z toho ďalšie dôsledky. Rozsudok NSČR zo dňa 29.06.2010 sp.zn. 23Cdo/1201/2009, uvádza, že popri pripustení rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore bolo uvedené, že rozhodcovská doložka bola písaná dobre čitateľným písmom a spotrebiteľ dobre vedel, že text, ktorý podpisuje, obsahuje rozhodcovskú doložku, ako aj že ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno ponímať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Rozhodcovská zmluva bola podľa oprávneného uzatvorená platne a nie je v rozpore s ustanoveniami zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, ani v rozpore so zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a ani v rozpore s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS.
5. Súd po preskúmaní návrhu povinného na zastavenie exekúcie dospel k záveru, že je tu dôvod na zastavenie exekúcie v zmysle § 61l ods. 3 Exekučného poriadku, a to podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, nakoľko sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu, keď v konaní zistil nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie rozhodcovskej zmluvy (v danej veci na prejednanie sporu zo Zmluvy č. 23173481 - Žiadosť o aktiváciu Pôžičkovej karty Quatro, resp. zo Zmluvy o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty VÚB, a.s.), ktorá má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku, čo spôsobuje, že predmetný rozhodcovský rozsudok vydaný ustanoveným rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe predloženej spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, je nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Súd preskúmal spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu uzavretú dňa 21.11.2018 (ďalej len „spotrebiteľská rozhodcovská zmluva“), podľa ktorej sa: „Všetky spory, ktoré vzniknú z Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach uzavretej medzi veriteľom
a dlžníkom pod číslom 5162191, podpísanej veriteľom dňa 06.11.2018 (ďalej len „Dohoda“), vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie alebo spory, ktoré vzniknú na základe tejto Dohody, alebo spory, ktoré vzniknú z právnych vzťahov, ktoré zabezpečujú záväzky z tejto Dohody (ďalej len „Spor“), budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom podľa jeho vnútorných predpisov (najmä štatút a rokovací poriadok) a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu.“ Dňa 19.02.2008 bola medzi Všeobecnou úverovou bankou, a.s. Bratislava, IČO: 31320155 a povinným uzatvorená Zmluva č. 23173481 - Žiadosť o aktiváciu Pôžičkovej karty Quatro (ďalej aj ako „Spotrebiteľská zmluva“), na základe ktorej boli povinnému poskytnuté finančné prostriedky zo strany spoločnosti Všeobecná úverová banka, a.s., Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31320155 (v zastúpení spoločnosťou Consumer Finance Holding, Hlavné námestie 12, Kežmarok, IČO: 35923130). Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 04.12.2017 postúpila Všeobecná úverová banka, a.s. Bratislava, IČO: 31320155, ako „Postupca“ na spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, ako „Postupníka“ a zároveň oprávneného v tomto exekučnom konaní, pohľadávku zo Spotrebiteľskej zmluvy (Zmluvy č. 23173481 - Žiadosť o aktiváciu Pôžičkovej karty Quatro). Oprávnený (ako Veriteľ) a povinný (ako Dlžník), s uvedením údajov o Pôvodnom veriteľovi: Všeobecná úverová banka, a.s., Bratislava, uzatvorili Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach (ďalej aj ako „Dohoda“), v ktorej sa uvádza v článku 2. Uznanie záväzku: „Dlžník podľa § 110 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. týmto uznáva, čo do právneho dôvodu a výšky, záväzok voči Veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy číslo/číslo zákazníka: 23173481, zo dňa 19.02.2008 s Pôvodným veriteľom (ďalej len „Zmluva“)“. Rozhodcovský súd, ktorého rozhodnutie je v danej exekučnej veci exekučným titulom, založil svoju právomoc na spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluve, ktorú oprávnený s povinným uzatvorili dňa 21.11.2018. Z tejto zmluvy vyplýva, že právomoc rozhodcovského súdu sa vzťahuje na všetky spory, ktoré vzniknú z Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom pod číslom 5162191 podpísanej veriteľom dňa 06.11.2018. Súd sa pritom stotožnil s vyjadrením povinného, že uznanie záväzku predstavuje len zabezpečovací prostriedok vo vzťahu k záväzku, ktorý medzi účastníkmi dohody vzniká inou dohodou/zmluvou. Uznanie záväzku samo o sebe záväzok nevytvára, zakladá len vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok trvá v čase uznania. Záväzok však vznikol nie jeho uznaním, ale titulom neplnenia si povinností na základe žiadosti o vydanie kreditnej platobnej karty Quatro zo dňa 19.02.2008, t.j. na základe Zmluvy č. 23173481 - Žiadosť o aktiváciu Pôžičkovej karty Quatro, resp. Zmluvy o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty VÚB, a.s., v zmysle ktorej boli povinnému poskytnuté finančné prostriedky vo forme úverového rámca na kreditnej karte, ktoré sa povinný zaviazal vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s poskytnutím úveru v pravidelných splátkach. Na spory z tejto zmluvy sa ale spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nevzťahuje. Takto vymedzená právomoc rozhodcovského súdu umožňuje prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní len spor medzi účastníkmi dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach (Dohoda), teda napríklad spor o platnosť takejto dohody, o výklad niektorého jej ustanovenia a podobne. Na základe tejto rozhodcovskej zmluvy však rozhodcovský súd nebol oprávnený prejednať a rozhodnúť žalobu oprávneného na plnenie zo Zmluvy o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty VÚB, a.s.. Poukázal pri tom aj na závery uznesenia Krajského súdu Trenčín, sp.zn. 5CoE/79/2018, zo dňa 27.09.2018.
6. Voči tomuto uzneseniu vrátane výroku o trovách exekučného konania podal oprávnený dňa 09. 12. 2020 sťažnosť. Podanie sťažnosti odôvodnil tým, že povinný s oprávneným uzatvorili v súlade s § 3 zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a zmene a zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „ZoSRK“) Spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu, podľa ktorej sa všetky spory, ktoré vzniknú z dohody o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach medzi veriteľom a dlžníkom pod číslom 5162191, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie alebo spory, ktoré vzniknú na základe tejto dohody alebo spory, ktoré vzniknú z právnych vzťahov, ktoré zabezpečujú záväzky z tejto dohody, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom podľa jeho vnútorných predpisov. Podľa názoru oprávneného Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva obsahuje všetky náležitosti a spĺňa všetky požiadavky v zmysle §3 ZoSRK. Zároveň oprávnený poukazuje na vyhlásenie povinného v zmluve, že s uzatvorením spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy súhlasil a zároveň vyhlásil, že bol pred uzatvorením spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy osobitne poučený a informovaný o dôsledkoch uzatvorenia spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, čo povinný potvrdil svojím podpisom. Vzhľadom k uvedenému je nepochybné, že povinný a oprávnený mali platne uzatvorenou spotrebiteľskou rozhodcovskou zmluvou, v prípade sporov vyplývajúcich z dohody o uznaní záväzku a uzatvoreného splátkového kalendára, záujem riešiť a rozhodnúť prípadný spor pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Asociácii pre arbitráž. Oprávnený zastáva názor, že platne
uzatvorenou spotrebiteľskou rozhodcovskou zmluvou, bola založená právomoc rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť prípadné spory v zmysle Spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy. Nakoľko povinný porušil splátkový kalendár dojednaný v dohode o uznaní záväzku, podal oprávnený dňa 28.03.2019 žalobu na Stály rozhodcovský súd zriadený pri Asociácii pre arbitráž. Povinný počas celého konania žiadnym spôsobom nenamietal založenú právomoc rozhodcovského súdu, k podanej žalobe sa povinný žiadnym spôsobom nevyjadril aj napriek skutočnosti, že mu bola žaloba rozhodcovským súdom riadne doručená, pričom žalovaný bol poučený a vyzvaný sa k podanej žalobe vyjadriť, a ani nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V danom prípade nie je dôvod na zastavenie exekúcie podľa §61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. Oprávnený preto navrhuje, aby súd napadnuté uznesenie v súlade s ust. § 250 ods. 2 CSP zrušil a vrátil vec vyššiemu súdnemu úradníkovi na nové rozhodnutie.
7. Povinný vo vyjadrení sa k sťažnosti oprávneného zo dňa 19. 01. 2020 uviedol, že napadnuté uznesenie považuje za vecne správne a zákonné. Oprávnený podľa povinného vo svojej sťažnosti nevyvrátil argumentáciu súdu, na ktorú poukazoval aj povinný, a to že v tomto prípade sa uzavretá spotrebiteľská rozhodcovská zmluva viazala len na dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach a nie na pôvodný záväzok (úverovú zmluvu), ktorý mal povinný uzatvorenú s právnym predchodcom oprávneného. Rovnako aj odkazy oprávneného na jednotlivé zákonné ustanovenia sú neprijateľné s poukazom na to, akým spôsobom oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu (poštou), kde nie je možné hovoriť o tom, že oprávnený bol ako spotrebiteľ so všetkými okolnosťami riadne oboznámený, nehovoriac o skutočnosti, že sa jednalo o už premlčaný záväzok a takéto konanie zo strany oprávneného voči povinnému ako spotrebiteľovi bolo v rozpore s dobrými mravmi. Tvrdenia oprávneného, že exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať platnosť exekučného titulu, sú nesprávne, exekučný súd skúma platnosť rozhodcovskej zmluvy aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije možnosť spochybniť platnosť rozhodcovskej zmluvy.
8. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
9. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
10. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
11. V zmysle § 250 ods. 2 CSP, ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení; v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu.
12. Súd (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť oprávneného bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1, ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného je dôvodná.
13. Povinný návrh na zastavenie exekúcie odôvodnil dvoma argumentačnými líniami. Podľa povinného rozhodcovská spotrebiteľská zmluva nebola uzavretá platne a naviac spor presahoval subjektívnu arbitrabilitu prípadného spotrebiteľského rozhodcovského konania medzi stranami založenú spotrebiteľskou rozhodcovskou zmluvou. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že súd v tom rozhodnutí považoval za zistené, že spotrebiteľská rozhodcovská zmluva, ktorú uzavrel oprávnený s povinným, sa nevzťahuje na riešenie otázok, ktoré boli prejednávané pred rozhodcovským súdom, ktorý vydal exekučný titul. Rozhodcovský súd mal právomoc prejednať a rozhodnúť spor z dohody o uznaní záväzku, avšak nie spor zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Na základe uvedených skutočností mal
potom za to, že nebola daná právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý je pre nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na jeho vydanie materiálne nevykonateľný, čím sa z pohľadu súdu jedná o nulitný právny akt, ktorý vo vzťahu k jeho adresátom nevyvoláva žiadne právne účinky, a preto nemôže tvoriť spôsobilý podklad pre výkon exekúcie na majetok povinného. Oproti tomu oprávnený v podanej sťažnosti namieta, že právomoc rozhodcovského súdu prejednať spor medzi účastníkmi konania bola daná na základe platne dojednanej rozhodcovskej zmluvy.
14. Na základe podanej sťažnosti oprávneného bolo potom povinnosťou sťažnostného súdu posúdiť správnosť vyššie formulovaného záveru, ktorý prijal súd obsadený vyšším súdnym úradníkom v napadnutom rozhodnutí, a ktorý ho viedol k zastaveniu exekúcie. Napriek tomu, že možno súhlasiť s povinným, že oprávnený súdu v podanej sťažnosti neponúkol relevantnú argumentáciu, ktorá by v konkrétnej rovine priamo vyvracala alebo spochybňovala závery prijaté v preskúmavanom rozhodnutí, pokiaľ však oprávnený tvrdí, že rozhodcovský súd mal právomoc vec prejednať a rozhodnúť, teda mal právomoc vydať exekučný titul na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, nepochybne tým vznikla povinnosť sťažnostného súdu preskúmať správnosť práve toho záveru súdu vyjadrenom v napadnutom uznesení, že rozhodnutím o uplatnenom nároku oprávneného v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktorého výsledkom bol vykonávaný exekučný titul, spotrebiteľský rozhodcovský súd prekročil pôsobnosť uzavretej spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy s tým následkom, že exekučný titul nemôže takýto exekučný titul považovať za spôsobilý podklad pre vedenie exekúcie.
15. Je nutné na úvod pripomenúť, že pokiaľ sa má exekúcia vykonať na podklade rozhodcovského rozsudku vydaného v spotrebiteľskom spore, exekučný súd sa v zmysle § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku v rámci svojej rozhodovacej právomoci môže zaoberať len tým, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva spĺňa podmienky podľa osobitných predpisov; či rozhodcovské rozhodnutie o spotrebiteľskom spore bolo vydané rozhodcom, ktorý bol v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania zapísaný v zozname rozhodcov oprávnený rozhodovať spotrebiteľské spory, či rozhodcovské rozhodnutie o spotrebiteľskom spore bolo vydané stálym rozhodcovským súdom, ktorý mal v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory a napokon, či rozhodcovské rozhodnutie spĺňa náležitosti podľa zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a či je vykonateľné. V rámci tohto prieskumu exekučný súd skúma len to, či bola spotrebiteľská rozhodcovská zmluva vôbec uzavretá, alebo či bola uzavretá platne. Tento záver napokon potvrdzujú aj citácie s rozhodnutí, ktoré na podporu svojich tvrdení uviedol povinný. Exekučný súd je povinný skúmať platnosť spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy najmä podľa zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a v rozumnom rozsahu aj podľa predpisov hmotného práva. Jeho právomoc je tak oklieštená oproti právomoci súdu, ktorý rozhoduje o prípadnej žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku (k tomu porovnaj znenie § 45 zák. č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Z uvedeného dôvodu nie je úlohou exekučného súdu zaoberať sa aj skutočnosťou, či došlo vydaním vykonávaného exekučného titulu k prekročeniu rozsahu uzavretej rozhodcovskej spotrebiteľskej zmluvy, tieto otázky sú vylúčené z jeho prieskumu, na to povinnej slúžili iné procesné podmienky (napr. podľa § 25, § 30, § 45 zák. č. 335/2014 Z.z.). Súd na účely tohto posúdenia nedisponuje ani žiadnymi procesnými prostriedkami, kedy v zmysle § 200 Exekučného poriadku sa ustanovenia CSP o prostriedkoch procesného útoky a procesnej obrany nepoužijú. Bolo preto povinnosťou vyššieho súdneho úradníka na podklade argumentácie prednesenej povinným v podanom návrhu na zastavenie exekúcie skúmať predovšetkým otázku platnosti uzavretej rozhodcovskej zmluvy, kedy absencia spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy prípadne je neplatné dojednanie nepochybne zakladajú materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.
16. Bez ohľadu na vyššie uvedené, súd nemohol súhlasiť ani s tým záverom vyššieho súdneho úradníka, že na základe uzavretej spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy rozhodcovský súd nebol oprávnený prejednať spor medzi účastníkmi exekučného konania na základe nimi uzavretej spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy.
17. Vo všeobecnosti je potrebné uviesť, že odpoveď na otázku, či je možné určitý rozhodovať spor v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, závisí nielen od zákonom určených predpokladov objektívnej arbitrability sporov (§ 1 ods. 2, ods. 3 zák č. 335/2014 Z.z.) , ale aj od toho, či uvedený spor spadá pod aplikačný rozsah stanovený špeciálnou dohodou (tzv. rozhodcovskou doložkou alebo zmluvou) zmluvných strán v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 335/2014 Z.z. o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa
rozhodnú prostredníctvom rozhodcovského konania (subjektívna arbitrabilita). V niektorých prípadoch je však možné, že vzniknú pochybnosti o tom, či vôbec spotrebiteľský rozhodcovský súd je oprávnený prejednať a rozhodnúť spor medzi stranami, resp. či sa dojednaná rozhodcovská zmluva vzťahuje aj na prejednávaný spor. Pre posúdenie tejto otázky bude potrebná analýza, na aké otázky sa má vzťahovať spotrebiteľská rozhodcovská zmluva a či bola v jej rámci prejavená vôľa podriadiť riešenie tohto druhu sporu rozhodcovskému tribunálu. Na výklad (spotrebiteľských) rozhodcovských zmlúv sa použijú rovnaké všeobecné princípy, aké sú aplikované vo vzťahu ku všetkým zmluvám. Ako každá dohoda, tak aj rozhodcovská zmluva nemá byť vykladaná príliš reštriktívne, a zároveň ani široko. Rozhodcovská zmluva sa vždy musí vykladať podľa jej znenia, v celkovom kontexte zmluvy a vo svetle okolností, za ktorých bola uzavretá. Má byť teda vykladaná takým spôsobom, ktorý prispeje k určeniu a k rešpektovaniu toho, čo predstavuje spoločnú vôľu strán, ako prejav aplikácie základného princípu pacta sunt servanda v súkromných vzťahoch. V zmysle tohto výkladu je nutné posudzovať spojenie každého uplatneného nároku v rozhodcovskom konaní s rozhodcovskou zmluvou.
18. Z obsahu rozhodcovského rozsudku súd zistil, že oprávnený ako žalobca podanie žaloby odôvodnil tým, že dňa 4. 12. 2017 uzatvoril so spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a. s., so sídlom Mlynské Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31320155 zmluvu o postúpení pohľadávok, v zmysle ktorej došlo k postúpeniu pohľadávky voči žalovanému z postupcu na oprávneného v celkovej výške 8.755,14 EUR, pričom výška postúpenej pohľadávky bola vyčíslená ku dňu postúpenia. Oprávnený ďalej v podanej žalobe uviedol, že dňa 19. 2. 2008 bola medzi postupcom a žalovaným uzatvorená Zmluva číslo 23173481 (ďalej aj ako „Zmluva o úvere“), na základe ktorej boli žalovanému (povinnému) poskytnuté finančné prostriedky zo strany postupcu, pričom povinný porušil zmluvne dohodnuté podmienky splácania úveru a bol vyzvaný na úhradu dlžnej sumy. Oprávnený a povinný uzatvorili dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach, v ktorej žalovaný uznal, čo do dôvodu a výšky svoj záväzok, vyplývajúci zo zmluvy o úvere. Povinný sa zaviazal tento uznaný záväzok uhradiť v súlade s dohodnutými podmienkami s tým, že neuhradením ktorejkoľvek splátky riadne a včas, sa stáva celá pohľadávka splatnou. Povinný ku dňu vyhotovenia žaloby uhradil oprávnenému svoj záväzok vo výške 1.150 EUR, žalobca si úrok z omeškania uplatnil z dlžnej sumy. Z obsahu rozhodcovského rozsudku ďalej vyplýva, že rozhodcovský súd mal za preukázané uzavretie zmluvy o postúpení medzi postupcom a oprávneným a rovnako mal za preukázané, že dňa 19. 2. 2008 došlo medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným k uzatvoreniu zmluvy označenej ako „Žiadosť o aktiváciu Pôžičkovej karty Quatro“, v zmysle ktorej boli povinnému poskytnuté finančné prostriedky vo forme úverového rámca na karte, ktoré mal žalovaný vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s poskytnutím úveru v pravidelných splátkach. Stály rozhodcovský súd mal za to, že povinný si svoje zmluvné povinnosti vyplývajúce z predmetnej zmluvy neplnil riadne a včas. Rovnako mal rozhodcovský súd za preukázané, že oprávnený a povinný uzatvorili dňa 21. 11. 2018 dohodu označenú ako „Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach“, predmetom ktorej bolo uznanie dlhu zo strany povinného a dohoda s oprávneným na jeho úhrade. Stály rozhodcovský súd mal za to, že povinný riadne uznal svoj záväzok voči oprávnenému vyplývajúci zo zmluvy, čo do dôvodu a výšky a zaviazal sa ho oprávnenému uhradiť. Uznaním záväzku oprávnený založil právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania. Na základe vykonaného dokazovania považoval Stály rozhodcovský súd žalobu podanú oprávneným za dôvodnú. V prejednávanej veci mal stály rozhodcovský súd za nesporné, že došlo k uzatvoreniu záväzkového vzťahu medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, pričom povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce mu z tohto záväzkového vzťah. Ďalej bolo nesporné, že došlo k postúpeniu pohľadávky vyplývajúcej z predmetného záväzkového vzťahu z právneho predchodcu oprávneného na povinného, pričom povinný riadne uznal svoj záväzok, čo do dôvodu a výšky a zaviazal sa ho oprávnenému uhradiť dohodnutým spôsobom. Rovnako bolo nesporné, že povinný svoj záväzok do podania žalobcovi oprávnenému riadne neuhradil, keď povinný žiadnym spôsobom nenamietal žalobcom uplatnený nárok, čo do dôvodu alebo rozsahu.
19. V spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluve sa oprávnený s povinným dohodli, že: „Všetky spory, ktoré vzniknú z Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom pod číslom 5162191, podpísanej veriteľom dňa 06.11.2018 (ďalej len „Dohoda“), vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie alebo spory, ktoré vzniknú na základe tejto Dohody, alebo spory, ktoré vzniknú z právnych vzťahov, ktoré zabezpečujú záväzky z tejto Dohody (ďalej len „Spor“), budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom podľa jeho vnútorných predpisov (najmä štatút a rokovací poriadok) a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu.“
20. Z predloženej Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 14. 11. 2014 súd zistil, že povinný ako dlžník v čl. 1 uznal, čo do dôvodu a výšky, svoj záväzok zo zmluvy č. 0023173481 voči veriteľovi, ktorý pozostáva z výšky pohľadávky 4769,84 eur vypočítanej ku dňu 14. 11. 2014 a následného denného úroku z omeškania v zmysle zákonných ustanovení. Povinný sa zaviazal túto pohľadávku uvedenú v bode 1. tejto Dohody uhradiť v mesačných splátkach 159,26 eur.
21. Pokiaľ sťažovateľ v podanej sťažnosti podrobil kritike uznesenie vyššieho súdneho úradníka za ložené na jeho právnom závere, že rozhodcovská doložka zakladala právomoc rozhodcu rozhodovať akékoľvek záväzky len z dohody o uznaní dlhu (rozhodca tak podľa jeho názoru mohol rozhodovať výlučne spory z dohody o uznaní dlhu) a teda potom rozhodcovská zmluva vylučovala právomoc rozhodcu rozhodovať spor z pôvodnej úverovej zmluvy, sťažnostný súd je opačného názoru. Vzhľadom k tomu, že predmetom dohody o uznaní dlhu je pohľadávka oprávneného voči povinnému vo výške 4769,84 eur definovaná ako záväzok zo zmluvy č. 0023173481, ktorú sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za podmienok stanovených v dohode, je nepochybné, že rozhodcovská doložka sa s ohľadom na svoje znenie vzťahuje aj na záväzok zo zmluvy č. 0023173481 (uznesenie Nejvyššího soudu Českej republiky sp. zn. 20 Cdo 2055/2019zo dňa 09.06.2020). Na základe dohody o uznaní dlhu mala povinná možnosť svoj dlh z pôvodnej spotrebiteľskej úverovej zmluvy č. 0023173481splatiť. Rozhodcovská zmluva sa preto vzťahuje aj na záväzky, ktoré vyplývajú z pôvodnej úverovej zmluvy, pretože tieto záväzky boli zahrnuté do dohody o uznaní dlhu a bol dohodnutý spôsob ich splácania. Čo sa týka skutočného úmyslu strán pri uzatváraní spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, je dôvodné predpokladať, že cieľom zmluvných strán nebolo rozhodcovskému súdu predkladať spory o platnosť dohody o uznaní dlhu a jeho splatení v splátkach, ale práve o nárokoch zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktoré boli predmetom uznania a ktoré sa povinný zaviazal za dohodnutých podmienok splácať.
22. Pre posúdenie daného prípadu bolo významné aj to, že povinný v priebehu rozhodcovského konania nijak nespochybnil skutočnosť, že by konajúci rozhodcovský súd konal o spore, na ktorý sa uzavretá spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nevzťahuje a ani z tohto dôvodu nepodal žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Potom súdu nie zrejmé, prečo by sa aj na tento prípad nemala vzťahovať zásada vigilantibus iura scripta sunt, teda bdelým patria práva. Tento záver je v súlade s vyššie prezentovaným názorom súdu, že nebolo úlohou exekučného súdu v tomto smere vykonávať rozsiahle dokazovanie, otázkou právomoci spotrebiteľského rozhodcovského súdu bolo potrebné sa zaoberať v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského rozsudku. Bolo preto prednostne povinnosťou povinného namietať v priebehu rozhodcovského konania, že spotrebiteľským rozhodcovským súdom rozsudkom bol rozhodnutý spor, ktorý spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nepredvídala. V exekučnom konaní má potom vzhľadom na znenie § 53 ods. 3 písm. f) exekučného poriadku význam len posúdenie, či prípadne došlo k platnému uzavretiu spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy.
23. Z uvedených dôvodov súd podľa § 250 ods. 2 CSP v spojení s § 200 Exekučného poriadku rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka zrušil. Podľa § 250 ods. CSP veta za bodkočiarkou, vyšší súdny úradník je právnym názorom súdu vysloveným v tomto rozhodnutí viazaný.
24. V posudzovanom prípade súd nemohol pristúpiť k zmene napadnutého rozhodnutia, nakoľko sa vyšší súdny úradník v preskúmavanom rozhodnutí zaoberal len otázkou prekročenia subjektívnej arbitrability, ako to súd rozviedol vyššie. Z uvedených dôvodov sa súd ďalej nezaoberal ďalšími námietkami povinnej uplatnenej v podanom návrhu na zastavenie exekúcie, a to jej argumentáciou, že rozhodcovská zmluva nebola platne uzavretá. Z tohto dôvodu bol povinný vrátiť vec na nové prejednanie a rozhodnutie vyššiemu súdnemu úradníkovi, aby sa tento podrobne vysporiadal aj s ostatnými vznesenými námietkami povinného v exekučnom konaní. Pokiaľ by sa s týmito námietkami vysporiadal sťažnostný súd v konaní o sťažnosti, takéto rozhodnutie by mohlo byť pre účastníkov konania prekvapivé. Keďže voči rozhodnutiu sťažnostného súdu v zmysle § 202 ods. 3, ods. 4 Exekučného poriadku odvolanie ani dovolanie nie je prípustné, takýmto postupom by mohlo dôjsť k porušeniu práv účastníkov na spravodlivý súdny proces. Z uvedeného dôvodu súd nemal inú možnosť, než rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Jeho povinnosťou bude súčasne rozhodnúť opätovne aj o trovách konania.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu súdu o sťažnosti odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku, § 355 ods. 2 CSP).
Proti rozhodnutiu súdu o sťažnosti dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).