Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8CoCsp-15-2021.pdf
PDF · 120.32 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoCsp/15/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a členov senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Olivera Kolenčíka, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: K. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. U. XXXX/XX A, R., o zaplatenie 57,93 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 9Csp/31/2019-238 zo dňa 14. augusta 2020, jednohlasne takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu dňa 11.03.2019 sa žalobca domáhal, aby súd žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 57,93 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 57,93 eura od 16.06.2018 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.06.2018 uzatvorenej medzi postupcom: Prima banka Slovensko, a. s., Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575951 a žalobcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Postupca uzatvoril so žalovaným dňa 29.08.2016 Zmluvu č. 1000168502/3100, na základe ktorej postupca poskytol žalovanému peňažné prostriedky. Žalovaný neplnil v stanovených termínoch splátky, čím porušil svoju povinnosť podľa zmluvy. Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky sumu vo výške 57,93 eura a pozostávala z istiny vo výške 57,93 eura, z riadneho úroku vo výške 0,- eur, z úroku z omeškania vo výške 0,- eur a z poplatkov vo výške 0,- eur v súlade s prílohou k Zmluve o postúpení pohľadávok, kde postupca deklaruje, že výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Žalovaná suma tak predstavuje podľa žalobcu sumu vo výške 57,93 eura, pričom pozostáva z neuhradenej istiny úveru vo výške 57,93 eura a žalobca si ďalej uplatnil úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a to počnúc dňom 16.06.2018, t.j. dňom nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky. Okresný súd Levice vydal vo veci dňa 09.04.2019 platobný rozkaz sp. zn.: 9Csp/31/2019 - 176, ktorý sa však žalovanému nepodarilo doručiť do vlastných rúk, a preto ho súd uznesením sp. zn.: 9Csp/31/2019 - 194 zo dňa 19.02.2020 zrušil. Súd žalovanému doručil žalobu spolu s jej prílohami podľa § 116 ods. 2 CSP a zároveň ho v zmysle § 167 ods. 2 CSP vyzval, aby sa k nej vyjadril. Žalovaný sa k žalobe písomne nevyjadril, skutkové tvrdenia žalobcu nijakým spôsobom nepoprel. Na základe výzvy súdu zo dňa 21.05.2020, aby žalobca preukázal platné postúpenie bankovej pohľadávky, t. j. splnenie predpokladov na jej postúpenie podľa § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001, ako aj predložil doklady o čerpaní a splácaní finančných prostriedkov žalovaným, bola súdu zo strany právneho zástupcu žalobcu predložená výpoveď zo zmluvy o bežnom účte. Žalobca vo svojom vyjadrení zároveň uviedol, že právny predchodca žalobcu dodržal všetky podmienky, ktoré mu ukladá § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný
bol v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané, že žalovaný bol právnym predchodcom žalobcu opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok. Tiež poukázal na skutočnosť, že § 92 ods. 8 ZoB ukladá banke podmienky, ktoré je zo strany banky potrebné splniť, aby sa banka voči svojmu klientovi nedopustila porušenia bankového tajomstva. Konkrétne toto ustanovenie vyžaduje, aby bol dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (čo bolo v danom prípade v konaní preukázané jednak prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok ako aj predloženými výzvami právneho predchodcu žalobcu) a aby bol bankou vyzvaný na zaplatenie aspoň časti svojho peňažného záväzku. Na základe uvedeného považuje za nesporné, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a teda bolo preukázané, že zo strany právneho predchodcu žalobcu nedošlo k porušeniu § 92 ods. 8 ZoB a porušeniu bankového tajomstva. Argumentoval tiež, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 ZoB nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo ZoB a teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo ZoB, konkrétne zodpovednosť banky v zmysle § 50 ods. 1 ZoB. Upriamil tiež pozornosť súdu na skutočnosť, že v súlade s prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 577 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcii § 92 ods. 8 ZoB s poukazom na to, že omeškanie žalovaného trvalo nepochybne viac ako rok, zastáva názor, že právny predchodca žalobcu by konal v súlade § 92 ods. 8 ZoB (a teda by neporušil bankové tajomstvo) aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal.
2. Napadnutým (zhora v záhlaví tohto rozhodnutia označeným ) rozsudkom Okresný súd Levice ako súd prvej inštancie rozhodol tak, že podanú žalobu žalobcu (v plnom rozsahu) zamietol a súčasne o náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznáva. 3. Skutkový stav sporu súd prvej inštancie zistil nasledovne: Medzi právnym predchodcom žalobcu (Sberbank Slovensko, a. s.) ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 29.08.2016 uzatvorená Rámcová zmluva o bežnom účte a zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, predmetom ktorej bolo otvorenie a vedenie bežného účtu a poskytovanie platobných a bankových služieb za odplatu. Zároveň bolo dojednané poskytnutie spotrebiteľského úveru formou povoleného prečerpania na predmetnom účte s maximálnym úverovým rámcom 5.000,- eur. V rovnaký deň uzavreli zmluvné strany aj dodatok ku zmluve o bežnom účte o vydaní debetnej platobnej kary. Je tiež nesporné, že uplatňovaná pohľadávka vo výške 57,93 eura je debetným zostatkom na predmetnom účte. Listom zo dňa 27.07.2017 oznámil právny predchodca žalobcu žalovanému, že na predmetnom účte eviduje prekročenie/nepovolený debetný zostatok vo výške 56,74 eura a v súlade s bodom 3.1 a 3.19 platných všeobecných obchodných podmienok banka využíva svoje právo a zmluvu obežnom účte vypovedá s okamžitou platnosťou. Zároveň ho oboznámil, že splatnú pohľadávku s príslušenstvom je banka oprávnená ďalej vymáhať súdnou cestou, postúpiť do mandátnej správy alebo tretej osobe. Z výpisu z Obchodného registra SR je tiež nesporné, že spoločnosť Prima banka Slovensko a. s. sa stala nástupníckou spoločnosťou spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s. a to na základe zlúčenia. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 16.06.2018 medzi žalobcom a právnym predchodcom žalobcu (Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951) a prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. V zmysle tejto prílohy predstavoval zostatok pohľadávky k 16.05.2018 sumu 57,93 eura, ktorá pozostáva z prekročenia/nepovoleného debetného zostatku na bežnom účte žalovaného. Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 22.06.2018, ktoré oznámenie neobsahuje hlavičku, bolo žalovanému oznámené postúpenie pohľadávky na žalobcu.
4. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, s poukazom na uvedený zistený skutkový stav sporu, citované ustanovenia Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb. - § 708 ods. 1, § 709 ods. 1, § 710 a § 497), citované ustanovenie § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, s poukazom na citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, citované ustanovenia Občianskeho zákonníka (OZ - zákon č. 40/1964 Zb. - § 52 ods. 1,
§ 524 ods. 1 a 2, § 39 a § 41) a citované ustanovenia Civilného sporového poriadku (CSP - zákon č. 160/2015 Z. z. - § 151 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1), odôvodnil nasledovne: V konaní bolo preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným existoval záväzkový vzťah titulom rámcovej zmluvy o bežnom účte s programom služieb môjÚČETactive1 a zmluvy o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, predmetom ktorej bolo otvorenie a vedenie bežného účtu a poskytovanie platobných a bankových služieb za odplatu. Zároveň bolo dojednané poskytnutie spotrebiteľského úveru formou povoleného prečerpania na predmetnom účte s maximálnym úverovým rámcom 5.000,- eur. Predmetnú zmluvu je potrebné posúdiť v zmysle § 708 a nal. Obchodného zákonníka a § 497 Obchodného zákonníka, ktorý je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na predmetný právny vzťah je tak potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) ako aj Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. V prejednávanej veci sa súd v prvom rade zaoberal otázkou vecnej legitimácie strán sporu. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného mal súd preukázanú, nakoľko ide o dlžníka zo zmluvného vzťahu, plnenie z ktorého je predmetom konania a túto žalobca preukázal predložením rámcovej zmluvy o bežnom účte s programom služieb môjÚČETactive1 a zmluvy o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania. Žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu odvodzoval z uzavretej zmluvy o postúpení pohľadávok. V prípade bankových pohľadávok je však potrebné okrem ustanovenia § 524 Občianskeho Zákonníka aplikovať aj ustanovenie § 92 ods. X Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, a žalobcu v tomto konaní zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie postupu uvedeného v tomto ustanovení, a teda že právny predchodca žalobcu ako veriteľ pohľadávky písomne vyzval žalovaného ako dlžníka na úhradu dlhu a tento bol napriek výzve v omeškaní s jeho splácaním nepretržite 90 kalendárnych dní, keďže splnenie tohto postupu je predpokladom platného postúpenia splatnej pohľadávky banky voči dlžníkovi na tretí subjekt. Súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, keď žalobca poukázal na skutočnosť, že zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Súd má za to, že takýto výklad opomína, že splnením podmienok podľa prvej vety zákonodarca podmienil nielen postúpenie pohľadávok mimo bankový sektor, ale tiež také postúpenie, pri ktorom bankovú pohľadávku prevezme subjekt s rovnakým statusom. Súd svoj prezentovaný názor opiera o rozsudok NSSR 7Cdo 26/2017 zo dňa 28.03.2018, v ktorom sa NSSR vysporiadal s podmienkami, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou a síce, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.). V predmetnom rozsudku NSSR vyslovil tiež názor, že § 92 ods. 8 bankového zákona ako celok nemožno chápať len ako úpravu podmienok, za ktorých môže dôjsť k prelomeniu bankového tajomstva, pretože takáto interpretácia opomína, že splnením podmienok podľa prvej vety ustanovenia zákonodarca podmienil nielen postúpenie pohľadávok mimo tzv. bankový sektor, ale tiež také postúpenie, pri ktorom pohľadávku patriacu pôvodne jednej banke prevezme iná osoba s rovnakým statusom. Žalobca napriek výzve súdu, aby preukázal platné postúpenie bankovej pohľadávky, t.j. splnenie predpokladov na jej postúpenie podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách splnenie týchto podmienok podľa názoru súdu nepreukázal. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalovaný bol v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň, že bol právnym predchodcom žalobcu opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok a to výpoveďou zo dňa 27.07.2017, ktorá jednak tvorila prílohu žaloby, a ktorú žalobca v zmysle výzvy súdu opätovne predložil. Z predmetnej výpovede zmluvy o bežnom účte vyplýva, že banka eviduje ku dňu 26.07.2017 na účte žalovaného debetný zostatok vo výške 56,74 eura ako aj poučenie, že splatnú pohľadávku s príslušenstvom je banka oprávnená ďalej vymáhať súdnou cestou, postúpiť do mandátnej správy alebo tretej osobe. Žalobca v konaní nepreukázal, že právny predchodca žalobcu písomne vyzval žalovaného na splnenie omeškaného peňažného záväzku, pričom táto výzva sa zároveň musí dostať do dispozičnej sféry dlžníka a je tak podmienkou účinnosti adresovaného jednostranného hmotnoprávneho úkonu a teda aj podmienkou ďalšieho právneho úkonu, a to postúpenia pohľadávky bankou v prípade, ak klient banky je napriek tejto výzve nepretržite v omeškaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Nepredloženie výzvy s doručenkou má tak podľa názoru súdu za následok, že žalobca nepreukázal začatie plynutia lehoty
trvania nepretržitého omeškania dlžníka banky dlhšieho ako 90 kalendárnych dní ako predpokladu pre platné postúpenie pohľadávky právneho predchodcu žalobcu v prospech žalobcu. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Podľa názoru súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní záväzku zo strany dlžníka a aby pasivita banky v tomto smere nemala za následok, že sa počas trvania záväzkového vzťahu budú pripisovať na účet dlžníka poplatky, úroky z omeškania a iné sankcie, aby sa tak dlh v konečnom dôsledku neustále nezvyšoval. Takéto správanie banky by totiž nespĺňalo požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou tak, ako to má na mysli Zákon o ochrane spotrebiteľa. V konaní však nebolo preukázané, že žalobcom uplatnená pohľadávka je splatná, nakoľko žalobca nepreukázal doručenie výpovede zmluvy o bežnom účte žalovanému, pričom výpoveď ako jednostranný hmotnoprávny úkon sa stane perfektným až doručením prejavu (oznámenia) o výpovedi druhej strane. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je tak potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a tento právny úkon je tak absolútne neplatný podľa § 39 OZ, na ktorú neplatnosť súd ex offo prihliada. Keďže postúpenie predmetnej pohľadávky je neplatným právnym úkonom, žalobca nie je veriteľom žalovaného, a preto súd žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v celom rozsahu zamietol. V tomto smere súd opätovne poukazuje na právny názor a argumentáciu NSSR v rozsudku 7Cdo 26/2017 zo dňa 28.03.2018 ako aj na právny názor NSSR vyslovený v rozsudku 1Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1CSP, keď žalovaný bol tou stranou sporu, ktorá bola s ohľadom na výsledok konania v konaní plne úspešná. Nakoľko však žalovanému preukázateľne v súvislosti s týmto konaním žiadne trovy nevznikli a ani si ich náhradu neuplatnil, súd vyslovil, že žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.
5. Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním napadol len žalobca domáhajúci sa jeho zmeny tak, aby jeho žalobe bolo vyhovené, prípadne aby bol napadnutý rozsudok zrušený a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď zároveň požadoval náhradu trov celého konania. Súdu prvej inštancie vyčítal to, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V súvislosti s preukázaním splnenia podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách poukázal na to, že podľa jeho názoru toto v konaní preukázané bolo, keď žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (po dobu 577 dní) a zároveň bol postupcom vyzvaný, okrem iných podaní aj podaním zo dňa 27.7.2017, na úhradu peňažného záväzku, pričom v zmysle ustanovenia § 150 ods. 1 a § 151 ods. 1 CSP žalovaný - protistrana jeho skutkové tvrdenia výslovne nepoprel a teda sa považujú za nesporné; v tomto smere poukázal na označené rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Trnave, ako aj Nález Ústavného súdu SR z 22.6.2017 sp. zn. II. ÚS 796/2016 - 65. Vzhľadom na uvedené zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnenej sumy, spolu s príslušným úrokom z omeškania a pokiaľ ide o otázku jeho aktívnej legitimácie, túto skutočnosť preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok, keď splnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách v konaní preukázal predložením výpovede zmluvy zo strany postupcu zo dňa 27.7.2017. Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientov odchýlne od ustanovení zákona o bankách, keď odchýlnu úpravu nevylučuje ani § 92 ods. 8 zákona o bankách, zmluvné vzťahy si v posudzovanom prípade dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona, a to v bode 5.6.1. písmeno g Obchodných podmienok, na základe čoho zastáva názor, že v konaní nebolo potrebné preukázanie splnenia podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách; na podporu svojich tvrdení poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Prešove. Vzhľadom na uvedené zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnenej sumy, splnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8 v konaní preukázal prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok a výzvou postupcu, keď navyše preukázanie splnenia týchto podmienok podľa jeho názoru nebolo v konaní ani potrebné vzhľadom k odchýlnemu zmluvnému dojednaniu.
6. Vyjadrenie žalovaného k podanému odvolaniu podané nebolo. 7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti (§ 363 CSP), viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to dôležitý verejný záujem, s následným verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 8. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy vo výške 57,93 eur spolu s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že dňa 29.08.2016 uzatvoril právny predchodca žalobcu so žalovaným zmluvu č. 1000168502/3100, na ktorej základe poskytol žalovanému peňažné prostriedky, ktoré žalovaný včas nevrátil. Právny predchodca žalobcu - postupca Prima banka Slovensko, a. s. zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 15.06.2018 postúpil na žalobcu pohľadávku voči žalovanému, ktorá ku dňu postúpenia pohľadávky predstavovala sumu vo výške 57,93 eur a pozostávala len z neuhradenej istiny úveru. Preskúmavaným rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v konaní. 9. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). V tejto časti sa odvolací súd plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne, a preto ich nebude duplicitne opakovať (§ 387 ods. 2 CSP). Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedajúce požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. 10. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie v danej veci posudzovaný právny vzťah správne vyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský, ktorá skutočnosť v konaní nebola sporná a ani nebola namietaná žiadnou zo strán sporu. Následne postupoval správne, keď sa prioritne zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, t. j. či žalobca je nositeľom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana sporu subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane je subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom sporu, sa v civilnom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou, resp. účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004). 11. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru o absencii aktívnej legitimácie na strane žalobcu, napriek existencii Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.06.2018 pre nesplnenie zákonných podmienok pre platné postúpenie predmetnej pohľadávky voči žalovanému z pôvodného veriteľa Prima banka Slovensko, a.s. na žalobcu. 12. Vo všeobecnosti platí, že postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena sa nedotýka práv ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku, a preto sa na platnosť zmluvy o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka. Zámerom právnej úpravy postúpenia pohľadávky je zabrániť tomu, aby postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu právneho postavenia dlžníka. Za týmto účelom sa mu zachovávajú všetky námietky proti postúpenej pohľadávke a rovnako aj možnosť namietať voči tejto pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Následky postúpenia sa tak predovšetkým prejavia v právnom postavení postupcu, ktorý stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom i právami s ňou spojenými. Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu a pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu v osobe veriteľa, ustanovuje Občiansky zákonník pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia. Osobitné predpisy môžu upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie potrebné.
13. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len „Zákon o bankách“), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu 87ac) ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu 87ad) Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 14. V zmysle dôvodovej správy k Zákonu o bankách mal zákonodarca úpravou § 92 ods. 8 ZoB na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie malo banku motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. 15. Rozhodujúcou okolnosťou je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj § 92 ods. 8 tretia veta ZoB), aby nedošlo k jeho porušeniu. 16. V prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené/ zakázané. Išlo by teda o absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 147/2017 zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 ako judikát R 60/2018) 17. V danom prípade v konaní bolo preukázané, že Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 15.06.2018, ktorej predmetom bolo postúpenie pohľadávky voči žalovanému z úverovej zmluvy zo dňa 29.08.2016 č.1000168502/3100, ktorú uzatvorili Prima banka Slovensko, a.s. (veriteľ žalovaného) ako postupca a žalobca ako postupník. Postúpenie pohľadávky oznámil žalovanému postupca oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 22.06.2018. Hoci žalobca v odvolaní tvrdil, že postupca vyzval žalovaného na úhradu peňažného záväzku podaním zo dňa 27.07.2017 a zároveň týmto podaním postupca ukončil zmluvný vzťah so žalovaným, čo malo byť v konaní preukázané listinným dôkazom predloženým žalobcom v prvoinštančnom konaní založenom v súdnom spise na č. l. 31, odvolací súd však v tejto súvislosti poukazuje na na skutočnosť, že vyššie uvedeným podaním zo dňa 27.07.2017 založeným v spise na č. l. 31, ktoré bolo označené ako Výpoveď zo zmluvy, postupca len oznámil žalovanému uplatnenie jeho oprávnenia ako veriteľa pohľadávky vypovedať zmluvu o úvere, súčasne ho upozornil na možnosť postúpenia nesplatenej pohľadávky tretej osobe a zároveň mu oznámil výšku pohľadávky, ktorú voči nemu eviduje. Avšak z obsahového hľadiska a ani z hľadiska jeho označenia takýto právny úkon nemožno považovať za výzvu na zaplatenie splatnej pohľadávky žalovaného. Rovnako tak žalobca ani nepreukázal doručenie predmetného právneho úkonu žalovanému.
18. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje na znenie ust. § 92 ods. 8 zákona č. prvej vety, v zmysle ktorého preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní predstavujú osobitné špeciálne podmienky, ktoré musia byť obligatórne splnené pri postúpení bankovej pohľadávky, a to pod sankciou neplatnosti v zmysle ust. § 39 OZ. Výzva veriteľa o plnenie splatnej pohľadávky je neformálnym právnym úkonom, pre ktorý zákon nepredpisuje presné obligatórne náležitosti, avšak zachovanie písomnej formy a preukázatelˇného spôsobu doručenia možno v záujme zachovania princípu právnej istoty označiť za jeho fundamentálne predpoklady. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že výzva o zaplatenie je jednostranným adresovaným právnym úkonom veriteľa, ktorý voči jeho adresátovi resp. dlžníkovi pôsobí od okamihu, keď mu dôjde resp. dostane sa do sféry jeho vplyvu (§ 45 OZ). Vzhľadom na skutočnosť, že primárnym záujmom veriteľa je resp. by mala byť skutočnosť, aby bola jeho pohľadávka uspokojená čo najskôr, tak z obsahu takého právneho úkonu by mala byť jednoznačne zrejmá vôľa veriteľa, ktorou nie len že oznamuje dlžníkovi výšku splatnej pohľadávky ktorú voči nemu eviduje, ale súčasne podnecuje resp. vyzýva k jej splateniu. 19. Odvolací súd má za to, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu písomnej výzvy banky pre žalovaného na zaplatenie peňažného záväzku pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávok a jej doručenie žalovanému, a to napriek tomu, že bol súdom prvej inštancie dňa 21.05.2020 vyzvaný (spis č. l. 205) k platnému preukázaniu postúpenia bankovej pohľadávky resp. k preukázaniu splnenia predpokladov na jej postúpenie podľa ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001. Z uvedeného dôvodu má odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie za to, že zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa dňa 15.06.2018, ktorou Prima banka Slovensko, a.s. postúpila v spore uplatňovanú pohľadávku voči žalovanému je neplatná, keď táto bola uzatvorená v rozpore so zákonom v zmysle § 39 OZ, a tým absentuje i aktívna vecná legitimácia žalobcu v konaní. 20. Je nepochybné, že súd prvej inštancie musí v akomkoľvek sporovom konaní skúmať existenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní, ktorá je podmienená platnosťou zmluvy a z nej vyplývajúcich práv a povinností, na ktoré žalobca poukazuje v súvislosti s ním uplatneným nárokom vocˇi žalovanému. Pre absolútnu neplatnosť právnych úkonov podľa platnej právnej úpravy je charakteristické, že nastáva priamo zo zákona (ex lege), pôsobí od pocˇiatku (ex tunc) a súd na nˇu prihliada z úradnej povinnosti (ex offo). Absolútna neplatnostˇ zárovenˇ vylucˇuje možnostˇ ratihabície, cˇi konvalidácie vadného právneho úkonu, nepremlcˇuje sa a bez akéhokolˇvek cˇasového obmedzenia sa jej môže dovolávatˇ každý, pretože táto neplatnostˇ pôsobí proti všetkým (erga omnes). Absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa môže dovolávatˇ dokonca aj ten, kto ju sám spôsobil. Z dikcie § 39 Obcˇianskeho zákonníka vyplýva, že absolútna neplatnostˇ spôsobuje akýkoľvek rozpor účelu alebo obsahu zmluvy so zákonom bez ohľadu na konkrétne okolnosti. Takéto stanovisko pretrváva aj v judikatúre, podľa ktorej neplatnostˇ zmluvy spôsobená rozporom so zákonom je objektívnou skutočnosťou. Z uvedených skutočností vyplýva, že ak je zmluva o postúpení pohľadávky absolútne neplatná, žalobca sa nemohol stať veriteľom žalovaného a ani nositeľom subjektívneho práva, ktoré si v konaní uplatnil. 21. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, keď súd prvej inštancie vo veci náležite zistil skutkový stav a vec i správne právne posúdil. 22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že inak v odvolacom konaní úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerov hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).