Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-157-2020.pdf
PDF · 108.84 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/157/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: T.. U. U., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. XXXX/ XX, A., proti žalovanému: Bytový podnik Trebišov, s.r.o., Puškinová 18, Trebišov, IČO: 36 175 706, o zaplatenie 203,42 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 15. apríla 2020 č.k. 4C/62/2019-130 v spojení s opravným uznesením č.k. 4C/62/2019-179 z 28. mája 2020
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s opravným uznesením.
Stranám sporu n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Trebišov (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom uvedeným v záhlaví uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 203,42 € a úroky z omeškania 5 % ročne z dlžnej sumy 129,90 € od 1.7.2017 do zaplatenia, zo sumy 48,58 € od 1.7.2018 do zaplatenia a zo sumy 24,94 € od 1.7.2019 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (I.) a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % (II.).
2. Vyhovel tak v celom rozsahu žalobe, ktorou žalobca uplatnil nárok na peňažné plnenie titulom vrátenia preplatkov vyplývajúcich z vyúčtovania nákladov za služby spojené s užívaním bytu žalobcu za obdobie rokov 2016, 2017 a 2018, ktoré preplatky mu žalovaný ako správca bytového domu odmietal vrátiť s odôvodnením, že v skutočnosti mal žalobca na platbách spojených s užívaním bytu dlh.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalobca je výlučným vlastníkom bytu č. 33 na 7. poschodí bytového domu na Q. ul. č. XXXX/XX-XX A. a podielovým spoluvlastníkom spoločných častí a zariadení bytového domu a pozemkov ako sú nehnuteľnosti evidované na LV č. XXXX kat. území A., a správu bytového domu, v ktorom je byt žalobcu, vykonáva žalovaný. V konaní bolo nesporné, že žalobca bol nájomcom bytu od roku 1982, výlučným vlastníkom bytu sa stal dňa 5.12.1996, ku dňu 10.9.1999 mu bola právoplatným rozhodnutím príslušného úradu povolená vlastná plynofikácia bytu. Žalobca uvádzal, že žalovaný vo vyúčtovaniach služieb spojených s užívaním bytu účtoval mu nedoplatky nájomného aj potom, ako nájomný vzťah zanikol a on sa stal vlastníkom bytu, nedoplatky žalobcu na nájomnom vykazoval za minulé obdobie, aj keď k prevodu bytu do vlastníctva by nedošlo, ak by existovali dlhy na nájomnom za čas, pokiaľ nájomný vzťah trval, ktoré nedoplatky žalovaný prenášal aj budúcich období. Potvrdil, že dňa 3.2.2004 uhradil nedoplatky za obdobie rokov 2000 až 2003 v celkovej výške 13.977,- Sk, následne ešte doplatil sumu 534,- Sk, pričom dňa 31.3.2004 na schôdzi vlastníkov bytov bolo odsúhlasené, že z dôvodu plynofikácie bytu žalobcu sa ho netýkajú náklady rekonštrukcie ústredného kúrenia, čo mu malo byť zohľadnené sumou 10.000,-Sk. Vyúčtovaním zistený nedoplatok za rok 2005
vysporiadal v roku 2006 v hodnote 2.402,01.-Sk. V danom vyúčtovaní sa však opakoval aj starý dlh z roku 2004 v údajnej výške 16.658, Sk, z čoho pre rok 2005 mala pre žalovaného vyplývať dlžná suma 13.432,-Sk. Poukázal na obsah vyúčtovaní nákladov spojených s užívaním bytu za dodávky tepla, TÚV a ostatných služieb za roky 2016 až 2018, z ktorých mu vyplýval preplatok vo výške 129,90 € za rok 2016, v sume 48,58 € za rok 2017 a vo výške 34,52 € za rok 2018, keď z preplatku z vyúčtovania za rok 2018 mu žalovaný uznal 9,58 €, preto predmetom sporu bol zostatok preplatku vo výške 24,84 €. Vyplatenie preplatkov žalovaný odmietal a uvádzal vo vyúčtovaniach dlh voči žalobcovi z predchádzajúcich rokov, i keď aj z predošlých vyúčtovaní žalobcovi plynul nárok na vrátenie preplatku a to za rok 2015 vo výške 85,84 €, za rok 2014 vo výške 52,25 €. Pretože preplatky neboli žalovaným vrátené v lehote ich splatnosti do 30.6. každého roka, uplatňoval si odo dňa nasledujúceho aj právo na úroky z omeškania. Žalovaný sa bránil tvrdením, že každé vyúčtovanie vykonáva na predpísané zálohové platby, nie reálne uhradené a vynaložené, z ktorého vyúčtovania vyplýva, že popri preplatku existoval u žalobcu aj dlh za minulé obdobie tzv. starý dlh, ktorý vznikal už od roku 2003, keď neboli riadne hradené zálohové platby za obdobie roku 2002.
4. Súd prvej inštancie pri rozhodnutí zohľadnil úpravu mesačného nájomného a zálohových platieb za služby spojení s užívaním bytu žalobcu od marca 1992, preukázanie plynofikácie bytu žalobcu od 10.9.1999, doklady o úhrade dlhov k 3.2.2004 vo výške 13.977,-Sk a 3.6.2004 vo výške 534,-Sk, v roku 2006 vo výške 2.420,-Sk, odpočet sumy 10.000,-Sk z titulu plynofikácie bytu žalobcu, ktoré bolo žalovaným zohľadnené až v ročnom vyúčtovaní služieb za rok 2016, vzal do úvahy, že žalovaný odmietal vykonať zúčtovanie od žalobcu prijatých finančných prostriedkov na jednotlivé služby do fondu opráv v rozhodných obdobiach 1997 až 1999, 2000 až 2005 a 2012 až 2018, a pri posudzovaní nároku žalobcu vychádzal tiež z obsahu vyúčtovania nákladov na služby spojené s užívaním bytu žalobcu predložených do konania žalovaným za obdobie rokov 1997 až 2018.
5. Na právne pomery strán súd aplikoval ustanovenia § 5 ods. 2, § 6 ods. 1,2, § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, týkajúce sa správy bytového domu, povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov prispievať na náklady spojené s užívaním bytu a do fondu prevádzky, údržby a opráv a povinnosti správcu vykonať ich zúčtovanie, § 580 Občianskeho zákonníka (OZ) o vzájomnom započítaní a § 451, § 452 OZ o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pri rozhodnutí zohľadnil § 151 Civilného sporového poriadku (CSP) o povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti sporových strán. Vychádzajúc z obsahu vyjadrení sporových strán a predložených listinných dokladov považoval za preukázané, že žalovanému vznikol nárok na úhradu preplatkov, pretože žalovaným tvrdené dlžné sumy voči žalobcovi spočívali v neexistujúcom (fiktívnom) dlhu. Súd prehľadne popísal spôsob vyúčtovania jednotlivých nákladov na služby spojené s užívaním bytu žalobcu za obdobie rokov 1997 až 2018 konštatujúc, že žalovaný neakceptoval zánik nájomného vzťahu, a za rok 1997, v ktorom čase už bol žalobca vlastníkom bytu, naďalej účtoval žalobcovi nájomné. Z prehľadu predpísaných zálohových platieb a ich úhrad zistil, že v roku 2002 žalobca nemal žiadne dlhy. Náklady za služby od roku 2003 do roku 2004 predstavovali 26.700,-Sk a zaplatené zálohy boli v hodnote 18.331,-Sk, teda nedoplatok žalobcu mohol činiť 8.359, Sk. Žalobca však preukázateľne zaplatil žalovanému vo februári a júni 2004 14.511,-Sk a následne 13.6.2005 sumu 4.909,-Sk, z čoho vyplýval pre žalobcu preplatok 11.061,-Sk. Napriek tomu žalovaný ďalej bezdôvodne účtoval žalobcovi starý dlh s nedoplatkom za rok 2004 vo výške 16.658,-Sk, ktorý presúval do každého ďalšieho vyúčtovania, i keď v skutočnosti žalobcovi z vyúčtovania vyplývali preplatky, čo sa vzťahovalo aj na sporné vyúčtovania za obdobie roku 2016, z ktorého vyplýval preplatok žalobcu vo výške 129,90 €, za rok 2017 vo výške 48,58 € a za rok 2018 v sume 34,52 €. Súd poukázal na to, že čiastky, o ktorých žalovaný tvrdí, že sú nedoplatkami žalobcu za vyúčtované služby za predchádzajúce obdobia, nemali oporu v žiadnych im predchádzajúcim zúčtovaniam ani žiadnu logickú náväznosť, z ktorej by vyplynulo, že žalobca neplatil, resp. uhrádzal menej než bola jeho povinnosť, preto žalobu považoval v celom rozsahu za dôvodnú. Námietku premlčania žalovaného hodnotil ako nedôvodnú, uvádzajúc, že táto nebola ani nijako konkretizovaná. S prihliadnutím na výšku nevrátených preplatkov vyplývajúcich z jednotlivých vyúčtovaní za roky 2016-2018 zaviazal žalovaného povinnosťou na ich úhradu spolu s úrokom z omeškania v súlade s § 517 ods. 1,2 OZ od 1.7. nasledujúceho roka, kedy uplynula splatnosť preplatku, vo výške úrokov 5 % ročne podľa § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z.. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil podľa § 255 ods. 1 CSP, a plne procesne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
6. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, podľa obsahu odvolania uplatňujúc odvolacie dôvody vymedzené § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h) navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol.
7. Odvolateľ zopakoval svoje tvrdenia prednášané v konaní na súde prvej inštancie, že ročné vyúčtovanie vykonal oproti predpísaným zálohovým platbám a nie reálne zaplateným, že vo vyúčtovaniach sa uvádzala dlžná suma podľa poslednej účtovnej závierky k termínu vyhotovenia účtovania, teda k 30.4. toho roku, v ktorom sa účtovanie vykonávalo. Uviedol, že zálohové platby každého vlastníka bytu boli poukazované nie v prospech žalovaného, ale v prospech vlastníkov bytov a do fondu prevádzky, údržby a opráv bytového domu, a považoval za nesprávny záver súdu, že vytváral fiktívne dlhy na nájomnom, napriek neexistencii nájomného vzťahu, dôvodiac, že vo vyúčtovaní je síce uvedená položka nájomné, ale takýto dlh nebol u žalobcu uplatnený a bol mu vrátený resp. zúčtovaný ako preplatok. Vo vzťahu k vyúčtovaniu z rokov 2000 - 2003 uviedol, že v kolónke „dlh nájom“ ide o neuhradené mesačné zálohové platby, a tento dlh k roku 2003 predstavoval 8.833,-Sk. Zastával názor, že preplatok z ročného vyúčtovania nemá opodstatnenie aj preto, že došlo k oprave vyúčtovania služieb za rok 2018 v roku 2019 s vyúčtovaným nedoplatkom 175,20 €, ktoré vyúčtovanie bolo žalobcovi doručené aj s ospravedlnením.
8. Žalobca označil odvolanie za účelové, zdôrazňujúc, že žalovaný mal dostatok možností na preukázanie opodstatnenosti svojho postupu, keď on sa už pred podaním žaloby domáhal u žalovaného poskytnutia informácií s spôsobe zúčtovania platieb, ktorej žiadosti žalovaný nevyhovel, pritom je zrejmé, že od 1.1.1997 už nemal platiť nájomné, od 10.9.1999 nemal platiť za dodávku tepla a teplej vody, keď mal vlastné vykurovanie, a žalovaný mu predpisoval nezmyslené zálohové platby, pričom ročné zúčtovanie musí zohľadňovať skutočné náklady za služby spojené s užívaním bytu a k tomu platby do fondu a za správu bytu. Zrekapituloval svoje stanoviská o výsledkoch vyplývajúcich z vyúčtovania nákladov spojených s užívaním jeho bytu v rokoch 1997 - 2018 poukazujúc na stav vo vyúčtovaní, charakter úhrad uplatňovaných žalovaným, rozsah vykazovaných nedoplatkov a skutočne existujúce preplatky, ktorý dlh na žalovaného na nevrátených preplatok za obdobie od roku 2006 do roku 2018 vyčíslil na 3.329,86 €.
9. Žalovaný v odvolacej replike odkázal na svoje doterajšie podania a žiadal žalobu zamietnuť.
10. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na svojom stanovisku o zavádzajúcom konaní žalovaného dôvodiac, že nedoplatky na nájomnom vzniknúť nemohli, pod iné platby ich zaradil iba žalovaný, nepreukázal dôvod svojho konania, keďže nemal právny nárok na náhradu za dodávku tepla, teplej úžitkovej vody, keďže žalobca si vyrábal teplo vlastným kotlom po odpojení od centrálneho vykurovania bytového domu. S odkazom na uvedené žiadal, aby bolo žalobe vyhovené.
11. Krajský súd v Košiciach prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov dospejúc k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd v súlade s § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 09.09.2021 v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods. 3 CSP.
13. Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1,2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192,§ 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu, aplikoval nesprávnu normu, obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.
15. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody nie sú naplnené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
16. Odvolací súd odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku dodáva : V konaní je nesporné, že žalobca je vlastníkom bytu, správu ktorého vykonáva žalovaný.
17. Správca je povinný viesť samostatné analytické účty osobitne za každý dom, ktorý spravuje. Prostriedky získané z úhrad za plnenia od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a prostriedky fondu prevádzky, údržby a opráv (ďalej len "majetok vlastníkov") musí správca viesť oddelene od účtov správcu v banke, a to osobitne pre každý spravovaný dom. Majiteľom účtu domu zriadeného správcom v banke sú vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome; správca je príslušný disponovať s finančnými prostriedkami na účte domu a vykonávať k tomuto účtu práva a povinnosti vkladateľa podľa osobitného zákona o ochrane vkladov. Majetok vlastníkov nie je súčasťou majetku správcu. Majetok vlastníkov nesmie správca použiť na krytie alebo úhradu záväzkov, ktoré bezprostredne nesúvisia s činnosťou spojenou so správou domu. Správca nesmie využiť majetok vlastníkov vo vlastný prospech alebo v prospech tretích osôb (§8 ods. 3 zákona č. 182/93 Z.z.).
18. Spoločenstvo a správca sú povinní vykonávať správu domu samostatne v mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome (§ 9 ods. 7 veta prvá zákona č. 182/93 Z.z.).
19. Vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome povinní v súlade so zmluvou o spoločenstve alebo zmluvou o výkone správy poukazovať preddavky mesačne vopred do fondu prevádzky údržby a opráv od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti. Rovnako tak sú povinní poukazovať úhrady za plnenia mesačne vopred na účet domu v banke. Pri rozúčtovaní úhrad za plnenia sa zohľadňuje miera využívania spoločných častí domu a zariadení domu. Okrem služieb a prác, ktoré vlastník bytu a nebytového priestoru v dome uhrádza dodávateľovi, sa za plnenia spojené s užívaním bytu alebo nebytového priestoru považuje najmä osvetlenie spoločných častí domu, odvoz odpadov, čistenie žúmp, užívanie výťahov, upratovanie, dodávka tepla a teplej vody, dodávka vody od vodárenských spoločností a odvádzanie odpadových vôd (§ 10 ods. 1, 6 zák. č. 182/93 Z. z.).
20. V súlade ustanovením § 8a zák.č. 182/93 Z.z. je správca povinný najneskôr do 31. 5. nasledujúceho roka predložiť vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome, správu o svojej činnosti za predchádzajúci rok, o finančnom hospodárení domu, stave spoločných častí, zariadení a iných významných skutočnostiach. Zároveň je povinný vykonať vyúčtovanie použitia fondu prevádzky údržby a opráv, úhrad za plnenia, rozúčtované na jednotlivé byty a nebytové priestory v dome.
21. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že poukazované platby vlastníkov bytu a nebytových priestorov slúžiace na úhradu platieb do fondu prevádzky, údržby a opráv, či týkajúce sa nákladov na služby spojené s užívaním bytu je žalovaný ako správca bytového domu povinný viesť na samostatných účtoch, v súvislosti so správou bytového domu koná samostatne vo svojom v mene a na účet vlastníkov bytov. Predmetom sporu je nárok žalobcu týkajúci sa správy bytového domu, ktorá zahrňuje aj jeho povinnosť predložiť vlastníkom bytov vždy do 31.5. každého roka vyúčtovania fondu prevádzky údržby a opráv a úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na vrátenie preplatkov vyplývajúcich mu z tohto vyúčtovania za obdobie rokov 2016, 2017 a 2018. Žalobca ako vlastník bytu mal povinnosť platiť za služby spojené s užívaním bytu, ktoré
v priebehu roka hradil formou zálohových platieb a prispievať do fondu prevádzky, údržby a opráv bytového domu. Po ukončení zúčtovacieho obdobia-kalendárneho roka, skutočná výška vzniknutých nákladov a teda cena, ktorú bol povinný zaplatiť za dodané služby, mala vyplývať z vykonaného vyúčtovania. Podľa rozsahu skutočných nákladov (ceny) a uhradených zálohových platieb (preddavkov na zaplatenie ceny poskytovaných služieb) žalobcovi mohla vzniknúť povinnosť na doplatenie nákladov alebo naopak, ak skutočné náklady boli nižšie, než rozsah uhradených záloh (preddavkov) mal právo na vrátenie preplatku. Pri vykonaní zúčtovania nie je podstatné aké boli predpísané zálohy, ale aký bol skutočný rozsah úhrad vlastníka bytu a výška skutočných nákladov za poskytnuté služby. Po skončení zúčtovacieho obdobia správca nemôže už uplatňovať akékoľvek nároky voči vlastníkovi, ktoré by vyplývali z neuhradených preddavkov - zálohových platieb, keďže tieto zálohové platby v rozsahu ich úhrady sa zúčtujú práve pri vyúčtovaní skutočných nákladov. Pokiaľ z vyúčtovania pre vlastníka vyplýva preplatok, je správca povinný tento preplatok uhradiť, lebo po skončení zúčtovacieho obdobia, nie je oprávnený vykonávať zúčtovanie predpokladaných výdavkov, t.j. zálohových platieb, ale iba skutočných platieb uhradených vlastníkom oproti skutočným nákladom.
22. Zálohové platby vlastníkov nepredstavujú splátky vopred dohodnutej kúpnej ceny za dodaný tovar (teplo, voda, energie, ďalšie služby), ale len predpokladané náklady na tieto služby. Preto v čase vykonávania vyúčtovania, keď už je zrejmé v akej výške reálne vznikla povinnosť na zaplatenie ceny dodaných služieb, vzniká povinnosť vlastníkovi na úhradu tejto skutočnej ceny služieb, nie predpokladaných zálohových platieb. Žalovaný bol povinný uhradené preddavky zúčtovať na skutočné náklady, a len z takéhoto vyúčtovania vzniknutý rozdiel mohol byť uplatňovaný voči vlastníkovi. Ak vyúčtovanie vypracované žalovaným nezohľadňuje skutočne zaplatené zálohy, je žalovaný v dôkaznej núdzi a nemá ani právny titul na uplatňovanie nedoplatku z vyúčtovania voči vlastníkovi bytu. Spôsob, akým žalovaný vykonal vyúčtovanie je na jeho ťarchu a na jeho zodpovednosti. Je nepochybné, že z vyúčtovania vyplýva pre žalobcu preplatok. Vyúčtovanie nie je len formálnym matematický úkon, ale v zmysle zákonnej úpravy má zodpovedať zohľadneniu skutočne vzniknutých nákladov oproti preddavkom uhradených vlastníkom bytu. Do času vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie žalovaný neprodukoval žiadne dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že žalobcovi vznikol z vyúčtovania za obdobie rokov 2016 až 2018, ktoré sú predmetom sporu, nedoplatok na platbách spojených s užívaním jeho bytu. Vykonanie vyúčtovania je tým právnym úkonom, z ktorého vyplýva rozsah neuhradených záväzkov vlastníka resp. jeho právo na vrátenie preplatku, ako sumy poskytnutej nad rámec skutočných nákladov. Vyúčtovanie musí byť preto určité, zrozumiteľné, bez pochybností o tom, aké práva a povinnosti z neho vyplývajú. Žalovaný si musí uvedomiť, že za dodaný predmet kúpy (teplo, voda, energie, spoločného osvetlenia a pod.) hradí platby ako priamy odberateľ, ktorý je v priamom zmluvnom vzťahu s dodávateľmi, preto je povinný vykonávať aj rozpočítavanie uskutočneného odberu konečným spotrebiteľom (napr. zák. č. 657/2004 Z.z. o energetike, vyhl.č. 240/2016 Z.z.,zák. č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a kanalizáciách).
23. Žalovaný vo svojom odvolaní nijakým spôsobom nespochybnil skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, polemizoval iba s ich vyhodnotením uvádzajúc, že pojmy použité vo vyúčtovaní v podstate neodrážali to, za čo v skutočnosti boli platby vyžadované, čo len znásobuje zodpovednosť žalovaného za to, že si neplnil riadne svoje povinnosti pri vykonávaní správy bytového domu a vykonávaní vyúčtovania. Na mieste nie je ani vznesená námietka premlčania, keďže nárok, ktorý je predmetom sporu sa nedotýka záväzkov z obdobia rokov 2003 -2004, ale preplatku z vyúčtovania nákladov spojených s užívaním bytu za obdobie rokov 2016 - 2018, u ktorých nie je sporné, že splatnosť na úhradu preplatku bola stanovená do 30.6. daného roka. Najskôr splatný bol nárok žalobcu na úhradu preplatku z vyúčtovania za rok 2016, ktorý mal žalovaný vrátiť do 30.6.2017. Žalobca uplatnil svoj nárok na súde dňa 27.6.2019, teda pred uplynutím dvojročnej premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia (§107 OZ). Pretože žalovaný je v omeškaní s plnením peňažného dlhu patrí žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania v súlade s § 517 ods.1,2 OZ odo dňa nasledujúceho po splatnosti preplatku vo výške 5% ročne, ako hodnota úrokov vyplýva z § 3 nariadenia vl. SR č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Zohľadňujúc plnú procesnú úspešnosť žalobcu v spore, správne súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania, ktoré je žalovaný povinný nahradiť žalobcovi v rozsahu 100 %.
24. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania vyplýva z § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Odvolateľ bol v konaní neúspešný, preto mu nárok na náhradu trov konania nepatrí a žalobcovi
v odvolacom konaní nevznikli žiadne preukázateľné trovy konania, z ktorých dôvodov odvolací súd vyslovil, že žiadnej strane sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
25. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).