Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14S-85-2020.pdf
PDF · 171.06 KB
Case nature
Area
Subarea
14S/85/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a Mgr. Maroša Feketeho, v právnej veci žalobcu: K R O N SK, s.r.o., so sídlom Dolné Suroviny 996/1, 905 01 Senica, IČO: 36 256 561, právne zastúpeného : Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo : 101380641/2020 zo dňa 03.09.2020, takto
rozhodol:
I. Správny súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Napadnutým rozhodnutím č. 101380641/2020 zo dňa 03.09.2020 žalovaný v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Senica č. 100396450/2020 z 11. februára 2020, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie máj 2014 v sume 21 493,16 eur. Podkladom na prijatie záverov o výške dodatočne určeného rozdielu dane boli výsledky daňovej kontroly vykonanej u žalobcu na DPH za predmetné zdaňovacie obdobie, ktorá bola začatá dňa 28.10.2014 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 9212401/5/4662942/2014/Kud zo dňa 16.10.2014.
2. Dôvodom dodatočného určenia daňovej povinnosti bolo nepriznanie žalobcom uplatneného nároku na odpočet DPH z odberateľských faktúr vystavených spoločnosťou OKLETON s.r.o., so sídlom Hybernská 1009/24, Praha 1. Jednalo sa o odberateľskú fakt.č.5140098 s dátumom dodania 13.5.2014 v sume 92 000,- eur a fakt.č.5140105 s dátumom dodania 20.5.2014 v sume 36 959,- eur.
3. Daňové orgány oboch stupňov po vyhodnotení zisteného skutkového stavu zhodne dospeli k dôvodu nepriznania práva na odpočítanie dane, ktorým bola skutočnosť, že z titulu prevzatia tovaru spoločnosťou OKLETON s.r.o. od žalobcu, nebola preukázaná reálnosť tohto obchodu, čím žalobca porušil hmotnoprávne podmienky podľa § 43 zákona o DPH, keď neuniesol dôkazné bremeno v nadväznosti na porušenie zákona o DPH.
4. Odvolací orgán t. j. žalovaný na základe predloženého spisového materiálu skonštatoval, že správca dane preveril daňovou kontrolou dodržiavanie jednotlivých ustanovení zákona o DPH a to nielen po formálnej stránke, ale aj po materiálnej stránke a aj z dôvodu pochybností neuznal daňovému subjektu oslobodenie od dane pri dodaní tovaru podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH tak ako si uplatnil. Správca dane preveril ďalšie skutočnosti obchodných transakcií ( reálne dodanie tovaru ), pričom chránil záujmy štátu, čo je jeho prvoradou povinnosťou. Daňový subjekt nepreukázal materiálnu podstatu veci, že tovar bol skutočne dodaný a to osobou uvedenou na faktúrach. Správca dane pri hodnotení dôkazov postupoval podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 3 ods. 3 daňového poriadku, t. j. dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prihliadol na všetko čo pri správe daní vyšlo najavo a dospel k záveru, že daňový subjekt vierohodným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázal, že splnil podmienky na uplatnenie práva na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty.
II. Rozsah a dôvody správnej žaloby
5. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 10.11.2020 žalobu. V žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a že v danom prípade došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.
6.Poukazoval na to, že vo výroku napadnutého rozhodnutia a vo výroku rozhodnutia správcu dane absentuje rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní (§ 12 daňového poriadku), ktoré je v zmysle § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku jeho obligatórnou náležitosťou. S poukazom na uvedené uzavrel, že výrokové časti rozhodnutí žalovaného a správcu dane trpia vadou nezákonnosti.
7.Žalobca ďalej namietal neprehľadnosť, nezrozumiteľnosť, nepreskúmateľnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vrátane prvostupňového rozhodnutia správcu dane, ku ktorému uviedol, že je málo zrozumiteľné, s chaotickým opisom celého konania, čo spôsobuje jeho neprehľadnosť doplniac, že neprehľadnosť spôsobuje aj tá skutočnosť, že žalovaný dvakrát zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie správcovi dane. Tiež poukázal na to, že z odôvodnenia rozhodnutia napríklad nie je zrejmé ani to, ako súvisia zistenia týkajúce sa zdaňovacích období jún a júl 2014 so závermi správcu dane a vyrubením rozdielu dane za zdaňovacie obdobie máj 2014.
8. Za ďalšiu podstatnú vadu spôsobujúcu nepreskúmateľnosť rozhodnutia označil žalobca absenciu vlastných logických úvah a záverov správcu dane, keď v odôvodnení vôbec nie je vysvetlené, prečo správca dane rozhodol tak, ako rozhodol. Mal za to, že z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane nie je vôbec zrejmé, aký vplyv mali skutkové zistenia správcu dane na konečné posúdenie konania, ktoré dôkazy boli rozhodujúce pre posúdenie veci a aký konkrétny záver z každého zistenia a dôkazu vyplýval.
9.Ďalej namietal, že v odôvodnení rozhodnutia správcu dane sa uvádza : „Nahliadnutím do informačného systému finančnej správy správca dane zistil, že V. Q. - PeSla daňové priznanie k dani z motorových vozidiel podal len za zdaňovacie obdobia 2011 a 2012. Za zdaňovacie obdobie 2014 nepodal žiadne daňové priznanie k dani z motorových vozidiel, to znamená, že nemohol v žiadnom prípade v zdaňovacích obdobiach marec 2014 - júl 2014 vykonávať prepravu, či už materiálu, oceľových konštrukcií alebo strojov - centier.“ V tejto súvislosti namietal, že správca dane opäť nevysvetľuje prečo nepodanie daňového priznania k dani z motorových vozidiel daňového subjektu V. Q. - PeSla považuje automaticky za dôkaz preukazujúci nevykonanie prepravy majúc za to, že toto zistenie preukazuje neplnenie si daňových povinností resp. nepodanie daňového priznania, avšak táto skutočnosť v žiadnom prípade sama o sebe nepreukazuje nevykonanie prepravy. Namietal, že žalovaný aj túto námietku vyhodnotil ako neopodstatnenú, pričom vo svojom rozhodnutí sa sám pokúšal podať vysvetlenie, ktoré v rozhodnutí správcu dane absentuje, avšak uzavrel, že ani žalovaný riadne nevysvetlil, prečo nepodanie daňového priznania považuje za dôkaz o nevykonaní prepravy a nielen za dôkaz o neplnení si daňových
povinností. Rovnako dodal, že správca dane konštatoval, že Pavel Matúšek - PeSla nemohol vykonávať prepravu v mesiacoch marec 2014 - júl 2014, avšak neuvádza, že ju nemohol vykonávať v máji 2014, a to práve z dôvodu, že túto skutočnosť ani nezisťoval.
10.Žalobca poukázal na to, že podstatnými otázkami v danom prípade je posúdenie miery zaťaženia dôkazným bremenom a dôvody neuznania odpočítania dane. Mal za to, že v súvislosti s odôvodneniami záverov o nepriznaní práva na odpočítanie danej je v prvom rade potrebné uviesť, že právo na odpočet dane stanovené v čl. 17 a nasl. šiestej smernice je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a nemôže byť v zásade obmedzené a uplatňuje sa bezprostredne na celkovú výšku dane z pridanej hodnoty zaťažujúcej plnenia uskutočnené na vstupe. V tejto súvislosti poukázal najmä na rozsudok zo 6. júla 1995, BP Soupergaz, C-62/93, Zb. s. 1-1883, bod 18, rozsudok z 21. marca 2000, Gabalfrisa a i., C-110/98 až C-147/98, Zb. s. 1-1577, bod 43. Tiež podotkol, že uvedené je v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe SD EÚ možné len v prípade, ak neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti a pod podmienkou prípadného zosúladenia podľa podmienok stanovených v článku 20 šiestej smernice, keď raz vzniknuté právo na odpočet zostáva k dispozícii platiteľovi dane. S poukazom na uvedené uzavrel, že len v prípade, ak sa preukáže, že právo na odpočítanie dane sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom, je možné, toto právo zamietnuť. (napr. rozsudok Breitsohl, C-400-98, Schlossstrasse, C-396/98, Axel Kittel, Mahagében, C-285/11 Bonik, C-78/12 Evita-K a iné)
11.Ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR č. j. 1 Afs/53/2016-55, v ktorom sa uvádza, že koncept zneužitia práva a podvod na DPH sú dva odlišné spôsoby, ako neoprávnene získať daňový prospech. Zneužitie práva sa týka výlučne umelých konštrukcií, kedy sa zámerne umelo vytvoria podmienky pre získané výhody vyplývajúce z daňového práva bez toho, aby sa právne normy formálne porušili. Naopak podvodom na DPH dochádza k porušeniu právnych noriem, pričom podvod pozostáva predovšetkým v nepriznaní sumy získanej z dôvodu DPH. V tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie správcu dane, ktorý označuje jeho konanie za účelové s cieľom získať daňovú výhodu a následne uvádza, že daňový subjekt nemohol nevedieť, že sa zúčastňuje na dodávkach poznačených daňovým únikom.
12.V súvislosti s vyššie uvedeným vyjadrením žalovaného žalobca uviedol, že odôvodnenie nepriznania práva na odpočítanie dane len nesplnením hmotnoprávnych podmienok stanovených v zákone o DPH je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou.
13.Nesúhlasil s tým, že ak správca dane vo svojom rozhodnutí úplne jasne a zreteľne označuje jeho konanie za účelové s cieľom získať daňovú výhodu, následne, že nemohol nevedieť, že sa zúčastňuje na dodávkach poznačených daňovým únikom, tak svoje rozhodnutie neodôvodňoval práve aj tým, že sa dopustil zneužitia práva a daňového podvodu. Preto uzavrel, že správca dane odôvodnil svoj záver nesplnením hmotnoprávnych podmienok a tiež zneužitím práva a daňovým podvodom, čo znamená, že správca dane vôbec nerozlišoval pojmy „zneužitie práva“ a „daňový podvod“, ktoré sú nezameniteľné, každý z nich vyjadruje iný prípad zneužívania v oblasti DPH a odlišujú sa aj pokiaľ ide o vplyv na vyrubenie dane. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/9/2019 zo dňa 10.12.2019, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 4/2020, v zmysle ktorého zneužitie práva sa odlišuje od daňového podvodu, kedy nedochádza k reálnej hospodárskej činnosti. Zatiaľ čo pri zneužití práva dochádza k uskutočneniu zdaniteľných plnení, pri daňovom podvode nedochádza k ich reálnemu uskutočneniu na všetkých stupňoch dodávateľsko-odberateľského reťazca (najčastejšie vo vzťahu subdodávateľ- dodávateľ). Rovnako poukázal aj na ďalšie rozsudky Najvyššieho súdu SR a to sp. zn. 1Sžf/52/2016, sp. zn. 1Sžf/31/2016, z ktorých vyplýva, že je nutné rozlišovať medzi zneužitím práva a daňovým podvodom.
14.S poukazom na vyššie uvedené uviedol, že pokiaľ daňové orgány tvrdia, že v danom prípade nedošlo k naplneniu hmotnoprávnych podmienok stanovených zákonom o DPH, mali svoje rozhodnutie odôvodniť buď tým, že došlo k daňovému podvodu a neboli splnené hmotnoprávne podmienky (podvodom na DPH dochádza k porušeniu právnych noriem) alebo, že sa dopustil zneužitia práva, pri ktorom k porušeniu právnych noriem nedochádza.
15.Žalobca preto uzavrel, že nemožno akceptovať odôvodnenie rozhodnutia, v ktorom správca dane spája do jedného záveru zneužitie práva a porušenie právnych noriem a tiež ani odôvodnenie len
porušením zákona o DPH. S poukazom na uvedené mal za to, že v danom prípade došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
16.Vo vzťahu k dôkaznému bremenu skonštatoval, že v prípade preukazovania či došlo k spáchaniu daňového podvodu alebo k zneužitiu práva, toto v plnej miere zaťažuje správcu dane dodajúc, že v danom prípade, daňové orgány neviedli dokazovanie týmto smerom a nebolo mu preukázané ani podvodné ani zneužívajúce konanie.
17.Žalobca tvrdil, že na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že k skutočnému dodaniu v jednotlivých prípadoch došlo tak, ako to deklaruje predmetnými faktúrami, hmotnoprávne podmienky pre uplatnenie práva na odpočet dane boli splnené dodajúc, že predmetné zdaniteľné obchody mali pre neho ekonomické opodstatnenie a hospodársky cieľ.
18.Citujúc z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/31/2016 poukázal na to, že bola v jeho neprospech založená objektívna zodpovednosť za konanie subjektov, s ktorými bol v obchodných vzťahov, resp. ktoré nemohol ovplyvniť, čím sa napadnuté rozhodnutie zjavne vymyká rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ (C-255/02 Halifax a C-440/04 Recolta recycling SPRL) dodajúc, že sa ne neho prenieslo dôkazné bremeno a daňová povinnosť, ktorú mali správne niesť tretie osoby, a za nesplnenie ktorej mali byť postihnuté tretie osoby.
19.Okrem toho žalobca namieta aj neúmerné predlžovanie daňovej kontroly na základe jej prerušenia. Daňová kontrola bola začatá 28.10.2014 na základe oznámenia o daňovej kontrole a ukončená bola 10.2.2016 doručením protokolu z daňovej kontroly, pričom bola dňa 7.5.2015 prerušená odo dňa 12.5.2015 do dňa 12.10.2015. Lehota na vykonanie daňovej kontroly je jeden rok, to znamená, že ak bola daňová kontrola začatá 28.10.2014, mala byť ukončená do 28.10.2015. V tejto súvislosti žalobca poprel aj účelnosť a nevyhnutnosť prerušenia daňovej kontroly z dôvodu MVI, ktoré treba posudzovať v súvislosti aj s primeranosťou dĺžky daňovej kontroly. V súvislosti s posudzovaním dĺžky konania daňovej kontroly žalobca uvádza, že v spojitosti s implementáciou Smernice Rady č. 2011/16/EU z 15.2.2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní a o zrušení Smernice 77/799/EHS bol prijatý zákon č. 442/2012 Z.z., ktorý reflektuje rozsah uvedenej smernice. V rámci medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní bol uvedeným zákonom zavedený nový inštitút pravidelnej výmeny vopred určeného druhu informácií týkajúcich sa osôb majúcich trvalý pobyt alebo sídlo v inom štáte a zároveň boli ustanovené lehoty na vybavenie žiadostí o MVI na poskytovanie informácií bez žiadosti ako aj lehoty na oznámenie výsledku využitia poskytnutých informácií.
20.Podľa čl. 7 ust. § 6 ods. 5 zák. č. 442/2012 Z.z. je príslušný orgán daného štátu povinný poskytnúť požadovanú informáciu čo najrýchlejšie, najneskôr však do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. Ak však dožiadaný orgán tieto informácie má, je potrebné ich zaslať do dvoch mesiacov od uvedeného dňa. Ešte prísnejšia lehota je uvedená v Nariadení Rady EÚ č. 904/2010, ktoré upravuje administratívnu spoluprácu o boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, kde v čl. 10 a nasl. je uvedené, že žiadaný orgán má poskytnúť informáciu tak rýchlo ako je možné, najneskôr do troch mesiacov po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ žiadaný orgán vyžadované informácie už má, znižuje sa táto lehota maximálne na jeden mesiac. Žalobca uviedol, že v právnom štáte by nemala existovať situácia, že by pre postup verejnej správy nebola stanovená žiadna lehota na vybavenie resp. rámcová zákonná požiadavky na vybavenie veci včas bez zbytočných prieťahov. Princíp konania v primeranej lehote je garantovaný ústavne, ale aj vo vzťahu k verejnej správe je upravený v osobitných zákonoch, predovšetkým v právnych poriadkoch členských štátov. Nakoľko daňová kontrola presiahla zákonom stanovenú lehotu na jej vykonanie, protokol z daňovej kontroly je nezákonne získaným dôkazom a nemôže byť použitý ako podklad na vydanie rozhodnutia. Takýto postup správcu dane a takto získaný dôkaz v daňovom konaní nemôže byť zákonný a použitím takého dôkazu v daňovom konaní sa porušujú viaceré zásady daňového konania.
III. Vyjadrenie žalovaného, replika, duplika
21.K žalobe sa vyjadril žalovaný dňa 30.12.2020, keď poukázal na to, že pri výkone daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014 pri odberateľských faktúrach spoločnosti OKLETON s.r.o. si žalobca uplatnil odpočítanie dane za predaj oceľových konštrukcií pre spoločnosť OKLETON s.r.o. v celkovej výške 128 959,- eur. Žalovaný vo vyjadrení ďalej uviedol, že počas daňovej kontroly správca dane podrobne preveril obchodné vzťahy žalobcu s odberateľom spoločnosťou OKLETON s.r.o., dodržiavanie jednotlivých ustanovení zákona o DPH, a to nielen po formálnej stránke, ale aj po materiálnej stránke, pričom žalobcom nebolo hodnoverne preukázané, že tovar predal spoločnosti OKLETON s.r.o. tak ako to deklaroval a preto mu nebolo uznané odpočítanie dane z predmetných faktúr v celkovej výške 128 959,- eur.
22.K jednotlivým námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že pokiaľ žalobca tvrdí, že výrok rozhodnutia správcu dane, ani výrok rozhodnutia žalovaného neobsahuje rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 daňového poriadku a z toho dôvodu je nezákonný, žalovaný argumentuje, že pri správe daní vznikajú správcovi dane a aj daňovému subjektu náklady, ktoré je potrebné uhradiť. Vo všeobecnosti platí, že vzniknuté náklady uhrádza príslušný správca dane a náklady, ktoré vznikli daňovému subjektu hradí daňový subjekt (§ 12 ods. 1 daňového poriadku). V prípade naplnenia skutkových okolností stanovených v § 12 ods. 2 daňového poriadku znáša náklady správca dane v rozsahu stanovenom v cit. ustanovení. O uplatňovanom nároku správca dane vydá rozhodnutie. Pretože predmetom prejednávanej veci nie je uplatňovanie nárokov v zmysle § 12 daňového poriadku, tieto skutočnosti nie sú predmetom rozhodnutia správcu dane a nemôžu byť jeho obsahom. Žalovaný zastáva názor, že rozhodnutie prvostupňového orgánu, ako aj rozhodnutie žalovaného obsahujú všetky zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku.
23.Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je málo zrozumiteľné, s chaotickým opisom celého konania, čo spôsobuje jeho neprehľadnosť, pričom neprehľadnosť spôsobuje aj tá skutočnosť, že odvolací orgán dvakrát zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie správcovi dane a že tieto skutočnosti správca dane v odôvodnení napadnutého rozhodnutia popisuje aj spolu s dôvodmi zrušenia rozhodnutia, pričom z odôvodenia nie je zrejmé, akú relevanciu majú tieto uvádzané informácie pre rozhodnutie vo veci a že v napadnutom rozhodnutí absentujú presvedčivé a zrozumiteľné logické úvahy a vyvodené závery.
24.Prvostupňový orgán podľa žalovaného neporušil zákon tým, že v napadnutom rozhodnutí uviedol dôvody zrušenia svojich predchádzajúcich Rozhodnutí č. 100550312/2018 zo dňa 14.03.2018 a č. 101224418/2019 zo dňa 22.05.2019 rozhodnutiami žalovaného, keď pre úplnosť podrobne chronologicky popísal postup správcu dane od vykonania daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014 až po vydanie napadnutého rozhodnutia, čo nemôže spôsobiť ani jeho neprehľadnosť.
25.V súvislosti so zisteniami týkajúcimi sa zdaňovacieho obdobia marec 2014 a nepodaním daňového priznania k dani z motorových vozidiel za zdaňovacie obdobie 2014 žalovaný uvádza, že nepodaním uvedeného daňového priznania V. Q. nepriznal a neodviedol daň za žiadne motorové vozidlo, t. j. sám týmto svojím konaním - nepodaním daňového priznania deklaroval, že žiadne vozidlo v zdaňovacom období 2014 nepoužíval na svoje podnikateľské účely, čo je v rozpore s jeho vyjadreniami.
26.Okrem uvedeného žalovaný poukazuje v súvislosti, napr. s prepravou oceľových konštrukcií, aj na skutočnosť, že na rozdiel od V. Q., ktorý tvrdil, že konštrukcie prepravoval on svojimi vlastnými vozidlami, Roman Dobrovolný - konateľ žalobcu zase tvrdil, že konštrukcie prepravoval on na svojich vlastných vozidlách (Zápisnica o ústnom pojednávaní č.9212401/5/426601/2015/Kud zo dňa 03.03.2015).
27.Prvostupňový orgán svoje závery prijal nielen na základe nepodaného predmetného daňového priznania, ale vychádzal z celého komplexu získaných dôkazov, ktoré jednoznačne spochybňujú uskutočnenie prepravy tovaru a dôveryhodnosť V. Q., ktorý poštu správcu dane nepreberal, nedostavoval sa na ústne pojednávania, ani pri zabezpečení všetkých zákonných prostriedkov, ktoré má správca dane k dispozícii, sa vo vyrubovacom konaní nepodarilo zabezpečiť jeho vypočutie.
28.Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva nedôveryhodnosť výpovede svedka Ing. Venžíka, pričom prvostupňový orgán dostatočne preukázal, že zdaniteľné obchody deklarované spornými faktúrami sa neuskutočnili. Z evidencie správcu dane vyplýva, že dodávateľ SlovakiaWeld, s.r.o. daňové
priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia 1. štvrťrok 2014 až 4. štvrťrok 2014 boli negatívne, z čoho vyplýva, že daň nebola priznaná. Taktiež dodávateľ nepodal žiadny kontrolný výkaz. Podaním negatívnych priznaní Ing. B. poprel svoje vlastné tvrdenia o uskutočnení zdaniteľných obchodov, ktoré sú rozporné, napr. v otázke, od koho stroje nadobudol alebo aj v otázke jeho oprávnenia konať v mene dodávateľa.
29.V súvislosti s námietkami týkajúcimi sa rozloženia dôkazného bremena v nadväznosti na porušenie zákona o DPH a podvodné alebo zneužívajúce konanie žalovaný uvádza, že prvostupňový orgán zrozumiteľne uviedol, že žalobca porušil hmotnoprávne podmienky podľa § 43 zákona o DPH.
30.Nebolo potrebné preukazovať, či sa žalobca podieľal na zneužití práva alebo na podvodnom konaní.
31.Žalovaný dáva do pozornosti, že pri dodaní tovaru v rámci členských štátov medzi osobami registrovanými pre DPH, t. j. pri intrakomunitárnom (vnútrospoločenskom) dodaní, je predmetom dane dodanie tovaru na strane predávajúceho a predmetom dane je i nadobudnutie tovaru na strane kupujúceho. Takýto princíp posúdenia jedného obchodného prípadu (predaja a nákupu) umožňuje, aby sa uplatnil princíp štátu určenia, t. j. aby k zdaneniu tovaru došlo v štáte kupujúceho. Zabezpečí sa to tým, že kupujúci sám zdaní nadobudnutý tovar.
32.Požiadavky pre oslobodenie dodávky tovaru v rámci spoločenstva za splnenia zákonných podmienok (z členského štátu predávajúceho do členského štátu nadobúdateľa) vyplývajú zo Šiestej smernice Rady. Výkladom oslobodenia sa zaoberal ESD v rozsudku zo dňa 27.09.2007 vo veci C-409/04. V zmysle uvedeného, k nadobudnutiu tovaru v rámci Spoločenstva a k uplatneniu oslobodenia dodávky v rámci Spoločenstva od dane dôjde len vtedy, keď právo nakladať s tovarom ako vlastník prejde na nadobúdateľa a keď dodávateľ preukáže, že tento tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu dodania. Ako teda z uvedeného vyplýva, pri odoslaní tovaru do iného členského štátu s uplatnením oslobodenia od dane, je nevyhnutné v daňovom konaní skúmať naplnenie dvoch podmienok a to prechod práva nakladať s tovarom ako vlastník na nadobúdateľa a zároveň fyzický pohyb tovaru. K úplnému preukázaniu toho, že tovar žalobca dodal českému odberateľovi, je nevyhnutné preveriť túto skutočnosť aj u českého odberateľa, ktorý musí jednoznačným a vierohodným spôsobom potvrdiť a preukázať, že tovar skutočne prevzal. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, odberateľ so správcom dane nekomunikuje a nespolupracuje, nadobudnutie tovaru od žalobcu nepriznal, daň neodviedol a daňové priznanie nepodal, čím neumožnil preverenie skutočností k preukázaniu nadobudnutia tovaru od žalobcu, t. j. jednoznačne a vierohodne nepotvrdil a nepreukázal, že nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník, resp. tým, že nekomunikoval so správcom dane nepotvrdil a nepreukázal túto rozhodujúcu skutočnosť vôbec.
33. Žalovaný ďalej poukazuje na to, že je nutné zopakovať zistenia týkajúce sa V. Q. - deklarovaného prepravcu. Nepodaním daňového priznania k dani z motorových vozidiel za zdaňovacie obdobie 2014 deklaroval, že žiadne vozidlo v zdaňovacom období 2014 nepoužíval na svoje podnikateľské účely, čo je v rozpore s jeho vyjadreniami. Na rozdiel od V. Q., ktorý tvrdil, že konštrukcie prepravoval on svojimi vlastnými vozidlami, Roman Dobrovolný - konateľ žalobcu zase tvrdil, že konštrukcie prepravoval on na svojich vlastných vozidlách (Zápisnica o ústnom pojednávaní č.9212401/5/426601/2015/Kud zo dňa 03.03.2015). V. Q., ktorý poštu správcu dane nepreberal, nedostavoval sa na ústne pojednávania, ani pri zabezpečení všetkých zákonných prostriedkov, ktoré má správca dane k dispozícii, sa vo vyrubovacom konaní nepodarilo zabezpečiť jeho vypočutie. V tomto prípade pri uplatnení oslobodenia dodávky v rámci Spoločenstva od dane žalobca nepreukázal, že tento tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu dodania.
34.Žalovaný uvádza, že z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že dodanie tovaru deklarovanému odberateľovi v Českej republike nebolo preukázané. Ide o odberateľa, ktorý si jednak neplní svoje daňové povinnosti, nepriznal nadobudnutie tovaru, ako odberateľ a platiteľ DPH pri preverovaní na základe medzinárodnej výmene informácií so správcom dane nespolupracoval, v sídle sa nenachádza. O uvedených skutočnostiach svedčí aj preverované zistenie ohľadne prepravy tovaru do Českej republiky. Prepravca nepredložil relevantné dôkazy, navyše jeho vyjadrenia sú v rozpore s vyjadreniami daňového subjektu.
35.V súvislosti s námietkou žalobcu o prekročení maximálnej povolenej lehoty na výkon daňovej kontroly, odvolací orgán odkazuje na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Sžf/46/2015; 6Sžfk/16/2019; 2Sžf/18/2014, z ktorých vyplýva právny názor: “....nariadenie, na ktoré sťažovateľ upozorňuje a tam upravená lehota, sa vzťahuje na medzinárodnú výmenu informácií a nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu. Medzinárodná výmena informácií je dôvodom na prerušenie konania, počas ktorého lehoty na vykonanie daňovej kontroly neplynú, ktorý postup bol zvolený aj v prejednávanej veci, a teda daňová kontrola bola vykonaná v rámci zákonnej lehoty...“.
36.Správca dane prerušil daňovú kontrolu na základe zákonného dôvodu, a to na čas, ktorý bol nevyhnutne potrebný na získanie požadovaných informácií. Ak správca dane preruší výkon daňovej kontroly za účelom realizácie medzinárodnej výmeny informácií, nemožno mať za to, že by správca dane pokračoval vo výkone predmetnej daňovej kontroly, a preto lehota na jej vykonanie z tohto dôvodu neplynie, a teda uplynúť nemôže. Prerušením daňovej kontroly za týmto účelom správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva ani nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich zo zákona na účel výkonu daňovej kontroly. Využitím medzinárodnej výmeny informácií, správca dane overuje podklady potrebné na správne a úplné určenie dane. Ide o legitímnu činnosť správcu dane, prostredníctvom ktorej sa do jeho dispozičnej sféry dostanú informácie napr. o odberateľovi, prepravcovi a pod.
37.K vyjadreniu žalovaného sa replikou vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, v ktorej uviedol, že zotrváva na dôvodoch správnej žaloby vo vzťahu k obsahovým náležitostiam výroku rozhodnutia s poukazom na ust. § 63 ods. 3 písm. d) a § 12 daňového poriadku uviedol, že rozhodnutie o náhrade nákladov správe daní nie je podmienené žiadnou inou skutočnosťou a preto zastáva názor, že každé rozhodnutie vydané správcom dane musí obsahovať výrok, ktorý obsahuje aj rozhodnutie o náhrade nákladov správe daní podľa § 12.
38.Žalovaný sa k replike žalobcu písomne nevyjadril.
IV. Relevantná právna úprava
39.Podľa § 2 ods. 1 SSP, V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
Podľa § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená.
Podľa § 19 ods. 1 vety prvej a druhej zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH Oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu (1) Oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom alebo treťou osobou na účet predávajúceho alebo na účet nadobúdateľa, ak a) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby v inom členskom štáte, alebo právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, a b) nadobúdateľ podľa písmena a) je identifikovaný pre daň v inom členskom štáte a oznámil svoje identifikačné číslo pre daň pridelené v inom členskom štáte dodávateľovi.
Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH (5) Platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4 a) kópiou faktúry, b) dokladom o odoslaní tovaru, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ poštovým podnikom, alebo kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené odberateľom alebo osobou ním poverenou prevzatie tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ osobou inou ako poštovým podnikom; ak platiteľ takú kópiu dokladu o preprave tovaru nemá, prevzatie tovaru v inom členskom štáte je povinný preukázať iným dokladom, c) potvrdením o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ alebo odberateľ; toto potvrdenie musí obsahovať 1. meno a priezvisko odberateľa alebo názov odberateľa a adresu jeho sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava, 2. množstvo a druh tovaru, 3. adresu miesta a dátum prevzatia tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, alebo adresu miesta a dátum skončenia prepravy, ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, 4. meno a priezvisko vodiča pozemného motorového vozidla uvedené paličkovým písmom a jeho podpis, 5. evidenčné číslo pozemného motorového vozidla, ktorým sa uskutočnila preprava tovaru, a d) inými dokladmi, najmä zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar, dokladom o platbe za prepravu tovaru.
Podľa § 69 ods. 1 o DPH Osoby povinné platiť daň správcovi dane (1) Platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 69 ods. 5 o DPH (5) Každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.
V. Konanie na správnom súde, právne posúdenie veci správnym súdom
40.Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných dôvodov (§ 134 ods. 1 SSP ), napadnuté rozhodnutie ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia ( § 135 ods. 1 SSP ), za splnenia procesných podmienok, keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania a správny súd nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná.
41.Predmetom konania pred správnym súdom bolo preveriť zákonnosť aplikácie hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH v nadväznosti na vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, správnosť jeho aplikácie pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok na nepriznanie žalobcom uplatneného nároku na odpočet dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, so zameraním na posúdenie miery prenosu dôkazného bremena na žalobcu vzhľadom na zistený skutkový stav pri preverovaní oprávnenosti nároku na DPH, resp. pri určení daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie máj 2014 a v neposlednom rade preveriť zákonné náležitosti výroku prvostupňového rozhodnutia.
42.Správny súd hneď na úvod zdôrazňuje, že v rámci priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania venoval pozornosť výlučne nároku na odpočet DPH uplatneného na základe sporných faktúr od odberateľa spoločnosti OKLETON s.r.o.
43.Rovnako správny súd za účelom posudzovania dôvodnosti žalobných námietok považuje za potrebné zdôrazniť, že konajúce daňové orgány zdaniteľné plnenia, ktoré boli predmetom sporných faktúr posúdili ako neuskutočnené, nakoľko sa reálnosť dodania tovaru a služieb sa na základe vykonaného dokazovania nepotvrdila. Teda vo vzťahu k odberateľovi spoločnosti OKLETON s.r.o. bolo z tohto dôvodu konštatované porušenie ustanovenia § 43 ods. 1 zákona o DPH, teda nesplnenie hmotnoprávnych podmienok podľa § 43 zákona o DPH, ktorá vyplýva z prvostupňového rozhodnutia vydaného správcom dane.
44.Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že žalobca podal daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014, z ktorého vyplýva, že si uplatnil odpočítanie dane v celkovej výške 128 959,- eur. Správca dane vykonal u daňového subjektu K R O N SK, s.r.o., so sídlom Dolné Suroviny 996/1, 905 0l Senica, IČO: 36 256 56l daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014, pričom daňová kontrola bola začatá dňa 28.10.2014 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 9212401/5/4662942/2014/Kud zo dňa 16.10.2014. Výsledky daňovej kontroly boli zosumarizované v Protokole z daňovej kontroly č. 102511495/2016 zo dňa 08.02.2016, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteným skutočnostiam v protokole doručený žalobcovi dňa 10.02.2016. Na základe týchto skutočností mal žalobca možnosť vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam uvedeným v protokole, ktorým bola daňová kontrola ukončená podľa § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku.
45.Z obsahu Protokolu týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia máj 2014 vo vzťahu k deklarovanému odberateľovi spoločnosti OKLETON s.r.o. mal správny súd preukázané, že správca dane v prípade odberateľských faktúr vystavených spoločnosťou OKLETON s.r.o. pre žalobcu skonštatoval, že zdaniteľné plnenia sa neuskutočnili, a že sporné faktúry boli vystavené účelovo s cieľom čerpania odpočtu dane z pridanej hodnoty. Preto správca dane uzavrel, že platiteľ dane (žalobca) porušil § 43 ods. 5 zákona o DPH.
46.Obsahom administratívneho spisu mal správny súd rovnako preukázané, že žalobca bol výzvou zo dňa 11.01.2016 vyzvaný podľa § 46 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z., aby sa vyjadril k pochybnostiam správcu dane a doplnil neúplné údaje, vysvetlil nejasnosti a riadne preukázal pravdivosť údajov týkajúcich sa okrem iného faktúr vo vzťahu k odberateľovi spoločnosti OKLETON s.r.o. Žalobca na
výzvu nereagoval, nevyjadril sa, ani správcovi dane nevysvetlil nejasnosti vo výzve uvedené. Výzva bola doručená žalobcovi 14.01.2016.
47.Správny súd považuje za potrebné na úvod poukázať na samotný účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Nakoľko ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci má všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/40/2015 z 28. septembra 2017).
48.Podľa zákona o dani z pridanej hodnoty, odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatnil preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z odberateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar reálne dodaný odberateľovi uvedenom na faktúre.
49.V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov (faktúr) správny súd súčasne poukazuje na to, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt, ako platiteľ dane možnosť, obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Inak povedané je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane. Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
50.Vo vzťahu k dôkaznému bremenu si správny súd dovolí poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že : „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“
51.Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo 14. novembra 2018 rozobral prenos dôkazného bremena v daňovom konaní nasledovne : „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti : povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných pokladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov
vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“
52.Vzhľadom na predoslané skutočnosti kasačný súd zdôrazňuje, že dôvodom pre neuznanie práva sťažovateľa bola skutočnosť, že v rámci daňového konania nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočet dane (§ 43 ods. 5 písm. a/ zákona o DPH) a preto nebolo potrebné preukazovať vedomosť o jeho účasti na podvodnom konaní resp. zneužití práva. Najvyšší súd sa preto v kontexte uvedených skutočností stotožnil so záverom ustáleným krajským súdom, že bolo predovšetkým v záujme sťažovateľa, aby v daňovom konaní predložil také dôkazné prostriedky, ktoré by preukázali deklarované zdaniteľné plnenia od odberateľa a odstránil tak pochybnosti finančných orgánov v tomto smere.
53.Totiž, sťažovateľ (daňový subjekt) je povinný predložiť nielen formálne daňové doklady, ale zároveň v tomto smere znášať aj dôkazné bremeno a v prípade legitímnych pochybností finančných orgánov musí vedieť preukázať, že sa zdaniteľné obchody uskutočnili tak, ako sú deklarované predloženými formálnymi dokladmi.
54.V súvislosti s ostatným sťažnostným dôvodom sťažovateľ poukazoval na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, avšak neuviedol, akým spôsobom mohli uvedené rozhodnutia ovplyvniť právny názor kasačného súdu. Kasačný súd konštatuje, že sťažovateľom uvádzané rozhodnutia nie sú aplikovateľné, keďže v prejednávanej veci sťažovateľ nepreukázal splnenie materiálnych (vecných) podmienok na odpočítanie dane.
55.Vo vzťahu k preukázaniu zdaniteľných plnení žalobca tvrdil, že na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že k skutočnému dodaniu v jednotlivých prípadoch došlo tak, ako to deklaruje predmetnými faktúrami, hmotnoprávne podmienky pre uplatnenie práva na odpočet dane boli splnené, a že predmetné zdaniteľné obchody mali pre neho ekonomické opodstatnenie a hospodársky cieľ. Žalobca však v správnej žalobe konkrétne neuviedol na základe akých skutočností k uvedenému záveru došiel, pričom tento záver správnemu súdu z vykonaného dokazovania ani nevyplýva.
56.Krajský súd poukazuje na to, že správca dane za účelom preverenia dodaného tovaru s oslobodením od dane do iného členského štátu v zmysle § 43 zákona o DPH podal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č. 9212401/5/120237/2015/Kud prostredníctvom Finančného riaditeľstva SR, v ktorej žiadal preveriť, či adresa uvedená na faktúrach ako skutočné sídlo spoločnosti OKLETON s.r.o. je reálna alebo ide len o virtuálne sídlo. Miestne príslušný správca dane preveril spoločnosť OKLETON s.r.o, pričom zistil, že táto spoločnosť je nekontaktná a na výzvy správcu dane nereagovala. Spoločnosť OKLETON s.r.o. bola registrovaná k DPH ku dňu 5.2.2013 ako mesačný platca dane, avšak daňové priznania nepodávala, výzvy k podaniu daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty boli odoslané tejto spoločnosti vo viacerých prípadoch, pričom táto spoločnosť na tieto výzvy nereagovala. Dňa 13.4.2015 bolo spoločnosti odoslané rozhodnutie o zahájení konania vo veci zrušenia registrácie platcu DPH. Preverovaním ďalej bolo zistené, že spoločnosť sa nachádza na adrese kde má sídlo viac ako 200 spoločností, pričom reálne zdržovanie sa tejto spoločnosti v objekte, ktoré bolo označené ako sídlo spoločnosti, nebolo preukázané. Krajský súd ďalej zistil, že správca dane preveroval aj prepravu tovaru vozidlom, ktoré bolo evidované a uvádzané na prepravných dokumentoch pri faktúrach, ktorými fakturoval žalobca predaj oceľových konštrukcií pre spoločnosť OKLETON s.r.o. Jednalo sa o motorové vozidlo s ev.č. PK 032 SL resp. PK 032 SK. Výzva bola zaslaná na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Senici, pričom z odpovede k tejto výzve, ktorú zaslalo OO PZ Senica vyplýva, že pod takýmito evidenčnými číslami sa nenachádza žiadne motorové vozidlo. Tým teda bola spochybnená aj preprava tovaru tak ako to deklaroval žalobca na predložených faktúrach. Dňa 14.4.2016 bola spísaná správcom dane zápisnica o ústnom pojednávaní so splnomocneným zástupcom daňového subjektu Ing. X. Q. k vyjadreniu k protokolu, ktorý do zápisnice uviedol, že sa pridržiava záverov spísaných v predmetnom vyjadrení a navrhol výsluch osoby, ktorá v čase realizovania obchodov konala za spoločnosť OKLETON s.r.o. ako odberateľa daňového subjektu v zdaňovacích obdobiach máj 2014, jún 2014 aj júl 2014.
57.Dňa 15.6.2016 bol preto predvolaný na výsluch svedok, konateľ spoločnosti OKLETON s.r.o. Ing. J. B.. Uvedenému svedkovi boli predložené k nahliadnutiu faktúry vystavené pre spoločnosť OKLETON s.r.o., medzi ktorými boli aj faktúry, ktoré sa týkali zdaňovacieho obdobia máj 2014, pričom svedok
uviedol, že tieto doklady podpisoval on a podpisy na týchto faktúrach sú jeho. Uviedol, že táto spoločnosť bola jediná s ktorou v tom čase spoločnosť OKLETON s.r.o. obchodovala, podpisy na CMR sú taktiež jeho, prepravcom bol V. Q. a k tomu, že sa podpisy prepravcu nezhodujú uviedol, že nie vždy tento tovar doviezol prepravca sám.
58.Pokiaľ ide o skutočnosť, že spoločnosť OKLETON s.r.o. nepodávala daňové priznania, tak k tejto skutočnosti sa konateľ spoločnosti Ing. B. vyjadril tak, že spoločnosť mala majetkové problémy, po prehratom súde sa vzdal konateľstva v tejto spoločnosti a od tohto vzdania sa konateľstva nepodával žiadne daňové priznania, nekomunikoval s príslušným správcom dane, pretože už nebol oprávnený konať za spoločnosť.
59.Ing. B. ako konateľ spoločnosti OKLETON s.r.o. bol vyzvaný, aby predložil k zdaniteľným obchodom doklady, ktoré by preukázali realizáciu týchto obchodov, avšak tento svedok žiadne doklady nepredložil. Uviedol, že keďže sa vzdal konateľstva, takéto doklady už nemá.
60.Podľa názoru krajského súdu, skutočnosť, že Ing. B. potvrdil, že odoberal od žalobcu oceľové konštrukcie, tak ako to bolo deklarované na faktúrach, na základe ktorých si žalobca uplatnil nárok na odpočet DPH, nebola preukázané žiadnymi relevantnými dôkazmi, ktoré by preukazovali oprávnenosť nároku žalobcu a preukazovali najmä to, že spoločnosť OKLETON s.r.o. skutočne v máji 2014 odoberala od žalobcu oceľové konštrukcie ako to žalobca deklaroval.
61.V súvislosti s prepravou tovaru krajský súd dáva do pozornosti aj rozpory vo výpovediach svedka V. Q., ktorý mal prepravovať oceľové konštrukcie od žalobcu odberateľovi spoločnosti OKLETON s.r.o. a s výpoveďami konateľa spoločnosti žalobcu Romana Dobrovolného, keď prepravca V. Q. tvrdil, že konštrukcie prepravoval on vlastnými vozidlami, pričom konateľ Roman Dobrovolný zase tvrdil, že konštrukcie daňový subjekt prepravoval na vlastných vozidlách. Tento rozpor sa snažil správca dane odstrániť, keď viackrát predvolal V. Q. na výsluch, ktorého sa však tento svedok viackrát nezúčastnil a policajnému orgánu sa ho ani nepodarilo predviesť.
62.V súvislosti s preverovaním prepravy tovaru a dôveryhodnosti prepravcu ktorý bol uvedený na faktúrach, ktorými deklaroval žalobca svoj nárok, krajský súd zistil aj to, že osoba prepravcu V. Q. je nedôveryhodná, okrem toho že tento sa viackrát nedostavil na predvolania správcu dane aj tým, že táto osoba nepodala daňové priznanie k dani z motorových vozidiel za zdaňovacie obdobie roku 2014.
63.Podmienky na priznanie oslobodenia od dane podľa § 43 ods. 1 spojený s § 43 ods. 5 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na oslobodenie. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu, ani pri dobromyseľnosti platiteľa realizujúceho intrakomunitárne dodanie tovaru na územie iného štátu. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti inštitútu oslobodenia od dane pri intrakomunitárnom dodaní tovaru požaduje, aby platiteľ ktorý nárok na oslobodenie dodania tovaru uplatňuje preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákona stanovil. Ak si platiteľ uplatňuje oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH, musí byť schopný preukázať dodanie tovaru nadobúdateľovi identifikovanému pre daň v inom členskom štáte a taktiež musí preukázať, že preprava a fyzické dodanie tovaru boli prostredníctvom deklarovaných prepravcov reálne uskutočnené tak ako to deklarujú predpokladané daňové a prepravné doklady. Toto sú skutočnosti, o ktorých má daňový subjekt povinnosť účtovať a viesť evidenciu a preto sa na tieto skutočnosti v zmysle citovaných ustanovení zákona o DPH v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku vzťahuje dôkazná povinnosť platiteľa DPH vrátane preukázania vierohodnosti a správnosti a úplnosti povinne vedených dokladov a evidencií.
64.V súvislosti s rozhodnutiami daňových úradov krajský súd poukazuje najmä na to, že svedok Venžík mal možnosť preukázať uskutočňovanie deklarovaných tovarov a služieb predložením požadovaných dokladov na ktoré bol viackrát vyzvaný, pričom tieto doklady nepredložil. Vychádzajúc z vyššie uvedenej skutočnosti správny súd mal za dostatočne preukázané, že žalobca neodstránil dôvodné pochybnosti správcu dane ohľadom existencie deklarovaných dodaní tovaru žalobcom pre spoločnosť OKLETON s.r.o., čo pochopiteľne vedie k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky uvedené v § 43 ods. 1 zákona o DPH.
65.Správny súd však v súvislosti s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia správcu dane zo dňa 11.02.2020 dodáva, že vzhľadom na prijatý dôvod určenia daňovej povinnosti, ktorým bolo neuznanie nároku na odpočítanie DPH z odberateľských faktúr vystavených spoločnosťou OKLETON, s.r.o., postačovalo v tomto poradí treťom rozhodnutí poukázať už len relevantné skutočnosti práve vo vzťahu k tomuto deklarovanému dodávateľovi. Avšak táto skutočnosť nezakladá zmätočnosť alebo nezrozumiteľnosť tohto rozhodnutia. Podľa názoru správneho súdu rovnako odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s nosnými odvolacími námietkami, pričom rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý skutkový stav zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu.
66.K žalobcom všeobecne namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu, správny súd uvádza, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Preto v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, uplatňovanej pri správe daní a v daňovom konaní, je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (§ 3 ods. 2 daňového poriadku v spojení s § 24 ods. 2 až 5 citovaného zákona).
67.Čo sa týka námietky žalobcu, že správca dane, ako aj žalovaný rozhodli v rozpore s citovanou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, správny súd poukazuje rozhodnutie C-80/11 Mahagében, resp. C-142/11 Dávid, ktoré obidve vychádzajú z podmienky, že musia byť splnené tak všetky vecné ako aj formálne podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane. V prejednávanej veci však neboli splnené vecné podmienky, t. j. žalobca nepreukázal uskutočnenie sporného zdaniteľného obchodu, konkrétne nepreukázal existenciu dodania tovaru a služieb pre odberateľskú spoločnosť a preto nebolo namieste dokazovať vedomosť žalobcu o podvodnom konaní respektíve posudzovať zneužitie práva na DPH podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku.
68.Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobca odôvodňoval nezákonnosť napadnutého rozhodnutia vrátane rozhodnutia správcu dane, keď výrok prvostupňového rozhodnutia neobsahuje rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 daňového poriadku, tak s uvedenou námietkou sa správny súd nestotožňuje. Predovšetkým žalobca vôbec neuviedol, či v rámci daňovej kontroly, alebo vyrubovacieho konania vznikli náklady, o ktorých by bolo potrebné rozhodnúť a teda aký dotyk na subjektívnych právach žalobcu má absencia daného výroku. V tejto súvislosti správny súd zastáva názor, že pokiaľ v rámci daňového konania nevznikli žiadne náklady, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní sa vo výroku rozhodnutia správcu dane neuvádza.
69.Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu musí správny súd konštatovať, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal dostatočné dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH.
70.V súvislosti s námietkou žalobcu, že z dôvodu prekročenia zákonom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, teda že daňová kontrola sa uskutočňovala viac ako jeden rok, krajský súd poznamenáva, že táto námietka žalobcu je nedôvodná, pretože z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že daňová kontrola sa začala dňa 28.10.2014, pričom rozhodnutím č. 20199213/2015 zo dňa 07.05.2015 bola daňová kontrola prerušená od 12.05.2015 do dňa 12.10.2015, teda v období od 12.05.2015 do 12.10.2015 neplynula lehota týkajúca sa dĺžky daňovej kontroly, pričom dôvodom pre prerušenie daňovej kontroly bola skutočnosť, že správca dane považoval za potrebné doplniť dokazovanie v súvislosti s vykonanou daňovou kontrolou aj dožiadaniami v rámci MVI do iných členských štátov, konkrétne do
Českej republiky a správca dane považoval tieto informácie, ktoré žiadal od daňových úradov z Českej republiky za potrebné pre meritórne rozhodnutie vo veci.
71.Z uvedeného teda vyplýva, že daňová kontrola trvala od 28.10.2014 do 12.05.2015 a následne od 12.10.2015 do 10.02.2016 ( doručením protokolu ). Z uvedeného vyplýva, že daňová kontrola netrvala viac ako jeden rok, t. j. nedošlo k prekročeniu zákonnej lehoty tak ako to vyžaduje daňový poriadok pri tejto procesnej lehote v ustanovení § 46 ods. 10 daňového poriadku.
72.Keďže námietka žalobcu ohľadne nezákonnej dĺžky trvania daňovej kontroly je nedôvodná, tak isto je nedôvodné aj jeho tvrdenie, že protokol o výsledku daňovej kontroly je nezákonným dôkazom, keďže z vyššie uvedeného vyplýva, že lehota na trvanie daňovej kontroly bola zo strany správcu dane dodržaná.
73.S poukazom na vyššie uvedené, preto správny súd žalobu nedôvodnú, podľa § 190 SSP, zamietol.
74.O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, nakoľko v správnom súdnom konaní orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.
75.Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť ( § 443 ods. 5 SSP ).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.