Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Cb/132/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Poprad sudcom JUDr. Monikou Šabľovou v právnej veci žalobcu: Tatra banka, a. s. , IČO: 00 686 930, so sídlom Hodžovo námestie 3, Bratislava 1, proti žalovanému: 1. Transportliška, s. r. o., IČO: 35 939 583, so sídlom Školská 267, Veľký Slavkov, 2. V. D., S.. X.X.XXXX, M. W. V. XXX, W. V.,obaja práv.zast.: JUDr. Dušan Remeta, Masarykova 2, 080 01 Prešov, v konaní o zaplatenie 86 340 eur s prísl. takto

rozhodol:

I. Žalovaní s ú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi sumu 86 340 eur, to všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného so žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého so žalovaných. II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1.Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 19.11.2018 domáhal od žalovaných zaplatenia sumy 86 340 eur spolu s príslušenstvom ako aj náhrady trov konania. V žalobe uviedol, že žalobca ako veriteľ uzatvoril so žalovaným I. dňa 25.07.2014 Zmluvu o kontokorentnom úvere č. S02566/2014/EIF 2013, v znení Dodatku č. 1 zo dňa 24.07.2015 a Dodatku č. 2 zo dňa 25.07.2016 (ďalej len „Zmluva o úvere'). V zmysle bodu 2.2. Zmluvy o úvere sú jej neoddeliteľnou súčasťou aj Všeobecné úverové podmienky Tatra banky, a.s. zo dňa 07.03.2008, v znení Dodatku č. 1 zo dňa 17.2.2012, Dodatku č. 2 zo dňa 1.2.2013, Dodatku č. 3 zo dňa 6.6.2014, Dodatku č. 4 zo dňa 14.10.2016, ako aj neskorších dodatkov (ďalej len ,VÚP"). Na základe Zmluvy o úvere žalobca poskytol žalovanému I. úver do výšky 120.000,- EUR (ďalej len „úver"). Výška úrokovej sadzby bola zmluvnými stranami v Zmluve o úvere dohodnutá ako 1-mesačný EURIBOR menený denne + 4,55 % p.a.. Veriteľ je v súlade s bodom 5.2. Zmluvy o úvere oprávnený požadovať od žalovaného I. zaplatenie úroku z omeškania vo výške vypočítanej na základe sadzby rovnajúcej sa súčtu úrokovej sadzby pre výpočet úrokov podľa Zmluvy o úvere a 8,00 % p.a., ak sa dostane do omeškania so splácaním istiny, úrokov a/alebo akýchkoľvek iných čiastok, ktoré sa zaviazal zaplatiť' veriteľovi v Zmluve o úvere alebo ktoré je povinný zaplatiť veriteľovi podľa VÚP. Žalovaný I. bol povinný splatiť úver poskytnutý na základe Zmluvy o úvere spolu s príslušenstvom ku dňu konečnej splatnosti (ďalej len „Celková Pohľadávka Veriteľa'). Dňa 24.07.2017 nastal deň konečnej splatnosti úveru, vrátane jeho príslušenstva. Žalobca listom zo dňa 02.08.2018 vyzval žalovaného I. na zaplatenie Celkovej Pohľadávky Veriteľa. V zmysle bodu 16.3. VÚP pre účely doručovania platí, že oznámenia, žiadosti alebo iná korešpondencia doručované prostredníctvom doporučenej poštovej zásielky, platia za doručené tretím dňom nasledujúcim po dni ich odoslania. Výzva žalovanému I. bola na poštovú prepravu daná dňa 03.08.2018, teda dňa 06.08.2018 sa výzva považuje za doručenú. Žalovaný I. si výzvu prebral

dňa 06.08.2018. Žalobca ako veriteľ ďalej uzatvoril dňa 25.07.2014 so žalovaným II. Zmluvu o použití zmenky (ďalej len „Zmluva"). Súčasťou Zmluvy sú podľa bodu 1.2. aj VÚP. Zmluva je zloženou zmluvou, ktorá okrem dohody zmluvných strán ohľadom zmenkového vyplňovacieho práva obsahuje aj ručiteľské vyhlásenie žalovaného II. v súlade s . V zmysle bodu 1.9. Zmluvy sa žalovaný II. v súlade s ustanoveniami Obch. zákonníka zaviazal zaplatiť' za žalovaného I. Celkovú Pohľadávku Veriteľa (ďalej aj „Zabezpečovaná pohľadávka") v prípade, ak ju nezaplatí žalovaný 1. Veriteľ a žalovaný II. sa dohodli, že výzvu žalovanému I. na zaplatenie Zabezpečovanej pohľadávky nie je potrebné zasielať. Žalobca listom zo dňa 02.08.2018 oznámil žalovanému II., že žalovaný I. je v omeškaní s platením celkovej pohľadávky veriteľa a vyzval žalovaného II. na zaplatenie celkovej pohľadávky veriteľa titulom ručenia, ktorá bola ku dňu 01.08.2018 vo výške 88.962,34 EUR. V zmysle bodu 16.3. VÚP pre účely doručovania platí, že oznámenia, žiadosti alebo iná korešpondencia doručované prostredníctvom doporučenej poštovej zásielky, platia za doručené tretím dňom nasledujúcim po dni ich odoslania, výzva žalovanému II, bola odoslaná na poštovú prepravu dňa 03.08.2018 a to na adresu, ktorá je uvedená ako adresu žalovaného II. vo výpise z obchodného registra žalovaného I. , ktorého je žalovaný II. konateľom, teda dňa 06.08.2018 sa výzva považuje za doručenú. Žalovaný II. si výzvu prebral dňa 06.08,2018. Úver poskytnutý žalovanému I. na základe Zmluvy o úvere je úverom poskytnutým právnickej osobe, ktorého účelom bolo, okrem iného, aj financovanie prevádzkových potrieb, teda nejedná sa o spotrebiteľskú zmluvu. Konateľom žalovaného I. je žalovaný II. ktorý uzatvoril Zmluvu, ako aj poskytol ručenie v zmysle za podnikateľský úver. Poukázal na judikatúru Európskeho súdneho dvora v súvislosti so zabezpečením podnikateľského záväzku, ktoré nemá spotrebiteľský charakter, keď poskytne zabezpečenie za splatenie úveru podnikateľovi fyzická osoba - ručiteľ.

2.Súd vo veci vydal platobný rozkaz 3.12.2018, ktorý bol žalovanému v 1.rade doručený 19.12.2018 a žalovanému v 2.rade 25.11.2019. Žalovaný v 2.rade podal voči platobnému rozkazu odpor z ktorého obsahu vyplýva, že tento podával sám za seba, teda ako ručiteľ žalovaného v 1.rade, nie aj ako konateľ žalovaného v 1.rade. Platobný rozkaz vo vzťahu k žalovanému v 1. rade tak nadobudol právoplatnosť k 4.1.2019, avšak nedopatrením zo strany súdu došlo k zrušeniu platobného rozkazu Okresného súdu Poprad č.k. -58 zo dňa 3.12.2018 v celom rozsahu, nie len vo vzťahu k žalovanému v 2.rade, ktorý podal vo veci odpor v zákonom stanovenej lehote.

3.Podaním doručeným 22.5.2020 sa žalobca vyjadril k odporu žalovaného v 2.rade, kde žiadal, aby súd preveril či bol dôvod na postup podľa a teda či odpor žalovaný v 2.rade podal včas a zároveň však sa vyjadril k tvrdeniam žalovaného v 2.rade. Pokiaľ tento namietal základ a výšku uplatneného nároku žalobcu. Žalovaný v 2.rade je jediným konateľom dlžníka Transportliška s. r. o. od 1.12.2009 čiže mal prehľad o čerpaní úveru na základe zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa 25.7.2014 a taktiež o jeho splácaní. Žalovaný v 2.rade ako štatutárny zástupca dlžníka podpísal dňa 4.8.2017 dohodu o splátkach splatného dlhu na základe ktorej sa dlžník zaviazal splácať splatnú pohľadávku zo zmluvy o úvere v splátkach. V závere dohody je osvedčený podpis žalovaného v 2.rade notárom. V článku I bod 5 dohody dlžník prostredníctvom konateľa - žalovaného v 2.rade uznal dlh čo do dôvodu a výšky, ktorý bol ku dňu podpisu dohody vo výške 98 000 eur. Žalovaný v 2.rade si bol vedomý výšky pohľadávky z úverovej zmluvy, ktorej základ a výšku aj ako konateľ dlžníka sám uznal. Žalobca predložil výpisy z účtu dlžníka, ktoré preukazujú splácanie pohľadávky zo zmluvy o úvere, resp. z dohody odo dňa jej podpisu, teda odo dňa uznania dlhu. Žalovaný v 2.rade v odpore uvádzal len všeobecné tvrdenia, nepredložil však žiaden dôkaz z ktorého by vyplývalo, že výška pohľadávky voči žalovanému v 2.rade je iná ako uvádza žalobca. Žalobca sa vyjadril aj k tvrdeniam ohľadom neuplatnenia záruky súvisiacej s garanciou vystavenou Európskym investičným fondom a Slovenským záručným a rozvojovým fondom s. r. o. ako aj k tvrdeniam, že nie je žalovaný v 2.rade pasívne legitimovaný z dôvodu, že žalobca zaslal výzvu na plnenie dlžníkovi v rovnaký deň ako žalovanému v 2.rade. Taktiež sa vyjadril k námietke premlčania. Podaním z 18.3.2021 sa súd vyjadril žalobcovi k okolnostiam doručenia odporu voči platobnému rozkazu žalovaným v 2.rade.

4.Na pojednávaní sa zástupca žalobcu vyjadril, že žalobca trvá na podanej žalobe v celom pôvodnom rozsahu, voči žalovanému v 1. aj 2.rade. Uplatnený nárok je dôvodný a zo strany žalovaných nedošlo k efektívnemu popretiu právneho základu a výške pohľadávky, keďže neboli predložené žiadne dôkazy o opaku. Máme za to, že z predložených listín je možné skutkový stav zistiť dostatočne bez vykonania ďalších dôkazov a výsledok sporu je otázkou právneho posúdenia súdom tohto skutkového stavu. Považujú za nesporné, že uplatnená pohľadávka vznikla spôsobom akým je to opísané v žalobe a

z vyjadrenia žalobcu, na základe poskytnutého kontokorentného úveru vo vzťahu k žalovanému v 1.rade a na základe ručiteľského vyhlásenia žalovaného v 2.rade. V záverečnej reči žiadal, aby súd žalobe vyhovel. V priebehu celého sporu neboli zo strany žalovaných produkované žiadne dôkazy spochybňujúce tvrdenia a dôkazy, ktoré predložil žalobca. Uplatnený nárok bol uplatnený dôvodne a v správnej výške. 5. Právny zástupca žalovaných žiadal, aby súd žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu a prisúdil im nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovaní v plnom rozsahu poukazujú na ich argumentáciu uvedenú v podanom odpore proti platobnému rozkazu z 10.12.2019. Žalovaní majú za to, že žalobca z predložených dôkazov doposiaľ nepreukázal akú skutočnú výšku úveru reálne poskytol žalovanému v 1.rade ako dlžníkovi a pokiaľ nie je táto otázka preukázaná nie je daný ani základ a v konečnom dôsledku ani výška uplatneného nároku. Pokiaľ ide o postavenie žalovaného v 2.rade ako ručiteľa tam poukazujú na skutočnosti uvedené už aj v odpore v zmysle ktorých majú za to, že na strane žalovaného v 2.rade doposiaľ nevznikla povinnosť plniť žalobcovi z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok pre nastúpenie jeho ručenia. Vyjadril sa k okolnostiam prečo žalovaný v 1.rade prestal splácať kontokorentný úver a prečo ho neuhradil následne ani v zmysle dohody o splátkach. V záverečnej reči sa vyjadril, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a nepreukázal aká presná suma úveru žalovanému poskytnutá bola. Poukazoval na skutočnosť, že konateľ žalovaného v 1.rade a teda žalovaný v 2.rade je rakúsky občan a nerozumie dobre po slovensky, má za to, že uznanie záväzku obsiahnuté v dohode o splatení dlhu je právne neúčinné. Okrem ručenia zo strany žalovaného v 2.rade bola pohľadávka zabezpečená aj prostredníctvom záruky, ktorú žalobca nevyužil čo nepochybne považujú za postup v rozpore s odbornou starostlivosťou a vo vzťahu k ručeniu žalovaného v 2.rade zotrval na tom, že žalobca nemôže žiadať plnenie od neho pred tým ako uskutočnil výzvu pre žalovaného v 1.rade a ako mu bola poskytnutá primeraná lehota na plnenie. Poukázal na to, že dohoda o uznaní splatného dlhu bola uzavretá 4.8.2017 a vo výpise z bankového účtu sa objavila až 17.8.2017 a preto nemohol žalovaný v 1.rade vopred uznať svoj údajne splatný záväzok. 6.Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi, ktorými sú: na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav: Tatrabanka a. s. uzavrela dňa 25.7.2014 so žalovaným v 1. rade Zmluvu o kontokorentnom úvere č. SO2566/2014/EIF2013 v znení dodatkov 1-2 a neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú všeobecné úverové podmienky. Na základe tejto zmluvy poskytol žalobca žalovanému v 1.rade úver do výšky 120 000 eur s úrokovou sadzbou, ktorá bola dohodnutá ako jednomesačný EURIBOR menený denne plus 4,55 % p.a. Žalovaný v 1.rade bol povinný splatiť poskytnutý úver na základe tejto zmluvy s príslušenstvom a to ku dňu konečnej splatnosti, ktorá vyplýva z dodatku č. 2 a to 24.7.2017, kedy nastal deň konečnej splatnosti. Výzvou z 2.8.2018 bol žalovaný v 1.rade vyzvaný aby do 3 dní po doručení výzvy splatil celkovú pohľadávku veriteľa, ktorá ku dňu 1.8.2018 predstavoval výšku 88 962,34 eur. Výzva bola doručená žalovanému v 1.rade 6.8.2018. Dňa 4.8.2017 uzavrel žalobca a žalovaný v 1.rade dohodu o splátkach splatného dlhu uzavretú v zmysle v článku I bod 5 dohody žalovaný v 1.rade ako dlžník požiadal veriteľa o súhlas so splácaním splatného záväzku dlžníka v splátkach. Veriteľ a dlžník sa za účelom úplného splatenia dlhu dohodli, že dlžník bude dlh splácať v splátkach a to spôsobom, ktorý je v dohode uvedený. Výška splatného dlhu bola uvedená v základných podmienkach dohody a v uvedenom článku je uvedené, že dlžník uznáva dlh čo do dôvodu uvedeného v tejto dohode a výšky uvedenej v základných podmienkach a zaväzuje sa ho v dohodnutých splátkach v zmysle bodu 7 článku I platiť v mesačných splátkach 2 500 eur až do 28.2.2018, keď je dátum vykonania poslednej splátky časti dlhu. Prvá splátka mala byť uhradená 31.8.2017. Žalovaný v 2.rade a žalobca ako veriteľ uzatvorili 25.7.2014 zmluvu o použití zmenky, kde v bode 1.9 článku I žalovaný v 2.rade ako ručiteľ vyhlásil v zmysle , že zaplatí veriteľovi zabezpečovanú pohľadávku za dlžníka ak ju nezaplatí dlžník, pričom veriteľ a ručiteľ sa dohodli, že výzvu dlžníkovi na zaplatenie zabezpečovanej pohľadávky nie je potrebné zasielať. Rovnako dňa 2.8.2018 však žalobca doručoval výzvu na zaplatenie ručiteľovi, ktorý túto prevzal 6.8.2018. Žalovaný v 2.rade na základe dohody o splátkach splatného dlhu uhradil 3 splátky vo výške 2 500 eur a naposledy 16.4.2018 splátku vo výške 1 616 eur. Dňa 4.6.2019 podľa tvrdení žalobcu bol zatvorený účet dlžníka a veriteľ voči žalovanému v 1.rade a aj žalovanému v 2.rade eviduje pohľadávku vo výške 86 340 eur. Z výpisu z bankového účtu žalovaného v 1.rade mal súd preukázané pohyby na účte od 31.7.2017 do 3.6.2019. Z výpisu je zrejmé, že 17.8.2017 tak ako to uvádzal žalobca bola vykonaná technická operácia na účte, kde ako popis je uvedené zmena evidencie pohľadávky , kde uvedené čísla sú dátumom uzatvorenia dohody o splátkach splatného dlhu a ide o informáciu, že banka takúto technickú operáciu vykonala.

Podľa zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.

Podľa , ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.

Podľa právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.

Podľa premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú.

Podľa ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

Podľa kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok stáva sa dlžníkovým ručiteľom.

Podľa veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj platný záväzok v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval. Toto vyzvanie nie je potrebné ak ho veriteľ nemôže uskutočniť, alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu.

7.Zmluva o úvere upravená ustanoveniami až je tzv. absolútnym obchodom, čo znamená, že sa tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje . Z ustanovenia a ustanovenia vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. Záväzok zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom zmluvy o úvere a je jeho podstatnou náležitosťou. Úroky zo zmluvy o úvere predstavujú odplatu za peňažné prostriedky, ktoré boli dlžníkovi na požiadanie poskytnuté podľa zmluvy o úvere. Tieto sú v zmysle ust. príslušenstvom pohľadávky. Úroky sú splatné v dohodnutej dobe, inak spolu so záväzkom vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky. Žalovaní namietali základ a výšku uplatneného nároku. Konateľ žalovaného v 1.rade a žalovaný v 2.rade sú tou istou osobou, ktorá musela mať prehľad o čerpaní úveru a tiež aj o tom ako je tento úver splácaný. Tu súd poukazuje aj na dohodu so 4.8.2017 z ktorej je zrejmé, že dlžník prostredníctvom svojho konateľa, ktorý je zároveň žalovaný v 2.rade uznal dlh čo do dôvodu a čo do výšky a to vo výške 98 000 eur. Na základe tejto dohody pristúpil aj k čiastočnej úhrade, avšak následne dohodnuté splátky neuhrádzal a 4.6.2019 bol zatvorený účet dlžníka, keď žalobca eviduje pohľadávku vo výške 86 340 eur.

8.V prejednávanej veci sa žalobca domáha zaplatenia sumy, ktorá predstavovala zostatok nesplateného úveru poskytnutého žalovanému v 1. rade žalobcom, pričom žalovaný v 2. rade vystupoval ako ručiteľ. Ručenie upravuje ucelene a tak sa na obchodnozáväzkové vzťahy nepoužije úprava uvedená v . Ručenie je právny pomer medzi ručiteľom, teda osobou odlišnou od dlžníka a veriteľom, ktorého obsahom je záväzok, že ak dlžník voči veriteľovi nesplní svoj záväzok uspokojí ho ručiteľ. Podľa vyššie cit. vznik ručenia spočíva na jednostrannom písomnom vyhlásení ručiteľa tak, že sa nevyžaduje súhlas ani veriteľa ani dlžníka. I keď je potrebné vychádzať z prezumovanej akceptácie veriteľa. Ručiteľský záväzok je akcesorický, teda závislý čo do svojho vzniku, zániku, platnosti a spravidla aj obsahu od záväzku medzi dlžníkom a veriteľom, ktorý je hlavný, určujúci. Zároveň je to záväzok subsidiárny, keď povinnosť ručiteľa splniť záväzok má vo vzťahu k primárnej povinnosti dlžníka podpornú povahu. Ručiteľ tu vystupuje ako náhradný dlžník a medzi dlžníkom a ručiteľom nie je vzťah solidarity. V konkrétnom prípade boli dodržané formálne aj obsahové náležitosti ručiteľovho vyhlásenia, keď bola dodržaná písomná forma, viď bod 1.9 čl. I zmluvy o použití zmenky a

z hľadiska obsahu vyhlásenie zahŕňa určenie dlžníka, veriteľa a ručiteľa a nevzniká nijaký pochybnosť o tom o ktoré osoby ide. Zároveň záväzok je presne identifikovaný z hľadiska jeho obsahu a rozsahu ako aj právneho dôvodu.

9. Žalovaní spochybňovali aj nedostatok pasívnej legitimácie, keď žalobca mal zaslať výzvu na plnenie dlžníkovi v rovnaký deň ako ručiteľovi, teda žalovanému v 2.rade. Tu však súd opätovne poukazuje na čl. I bod 1.9 zmluvy o použití zmenky v ktorom je jednoznačne uvedené, že veriteľ a ručiteľ sa dohodli, že výzvu dlžníkovi na zaplatenie zabezpečovanej pohľadávky nie je potrebné zasielať. Samotné ustanovenie , ktoré je vyššie citované nie je kogentným ustanovením a žalobca aj napriek vyššie uvedenej dohode doručoval výzvu tak dlžníkovi ako aj žalovanému v 2.rade ako ručiteľovi hoci tak činiť nemusel. Súd sa stotožňuje aj s tvrdením žalobcu, že pokiaľ by túto výzvu dlžníkovi aj nezaslal nemalo by to pre toto konanie žiaden význam, keď doručením žaloby je splnená podmienka písomnej výzvy v zmysle .

10.V zmysle sa akcesorické záväzky spravujú režimom , pokiaľ je tomuto režimu podriadený hlavný záväzok. Vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy sa preto spravujú ustanoveniami (porovnaj rozsudok NS SR z 18. mája 2000 sp. zn. ). Žalovaný v 2. rade ako fyzická osoba nepodnikateľ podpísal ručiteľskú dohodu, ktorá je zabezpečovacím inštitútom úverovej zmluvy a v danom prípade sa na ňu nebude aplikovať spotrebiteľské právo platné v tom čase, kedy došlo k podpisu zmluvy. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie NS SR z 27.3.2013 sp. zn. , kde okrem iného je konštatované, že: „Jedným zo spôsobov zabezpečenia záväzku z obchodnoprávneho vzťahu je aj ručenie, ktorého komplexná, ucelená právna úprava sa nachádza v ustanoveniach až . Na záväzkové vzťahy vyplývajúce z ručenia v prípade zabezpečenia plnenia z úverovej zmluvy, včítane právneho vzťahu medzi ručiteľom a dlžníkom, sa preto použijú ustanovenia a nie . V takomto prípade použitie ustanovení neprichádza do úvahy ani pri posudzovaní otázok premlčania, keďže všeobecná právna úprava premlčania je obsiahnutá v obchodnom práve, konkrétne v ustanoveniach a nasl. “. V konkrétnom prípade bola pohľadávka zabezpečená ručením, na ktorú vyššie uvedené závery citovaného rozhodnutia možno bez výhrad aplikovať. Súd sa teda nestotožnil s námietkou žalovaného v 2. rade ohľadom premlčania nároku, keďže kontokorentný úver bol poskytnutý otvorením úverového rámca do výšky určenej v zmluve o úvere a dlžníkovi bolo umožnené za podmienok dohodnutých v zmluve čerpať peňažné prostriedky a dlžník bol povinný splatiť celkovú pohľadávku t.j. istinu, príslušenstvo a poplatky ku dňu 24.7.2017, kedy nastala konečná splatnosť. Pojmom kontokorent sa označuje banková služba patriaca k bežnému bankovému účtu, ktorá klientovi poskytuje možnosť čerpať z účtu peniaze aj v prípade, že na účte nemá dostatočnú hotovosť. Banka teda v takomto prípade finančné prostriedky svojmu klientovi operatívne požičia a klient sa dostáva do mínusu na svojom bežnom účte. Takýto bežný účet s dohodnutým kontokorentnom sa označuje ako kontokorentný účet predstavujúci kombináciu vkladového a úverového účtu. K jeho hlavným parametrom patrí úverový limit, teda maximálna čiastka, ktorú banka klientovi požičia. Úver sa poskytuje len do výšky vopred dohodnutého úverového limitu. Ide o povolené prečerpanie finančných prostriedkov na bežnom účte a ďalším parametrom je úroková sadzba teda cena za takto požičané peniaze a poplatky za zjednanie a vedenie kontokorentného účtu. Takýto úver patrí k najbežnejším krátkodobým úverom, ide o úver nezaistený a bezúčelový a býva s ním spájaná aj vyššia úroková sadzba. V tomto prípade bol takýto úver poskytnutý podnikateľovi, právnickej osobe a zabezpečený ručením. Dlžník nesplnil v uvedený deň t.j. 24.7.2017 svoj záväzok a žalobca si svoj nárok uplatnil na súde. Žalobca preukázal, že uzavrel dohodu o uznaní splatného dlhu, kde deň konečnej splatnosti v uznaní bol stanovený na 28.2.2018, pričom uznanie dlhu má okrem iného účinky také, že začína plynúť nová premlčacia doba a tak ako tvrdil žalobca pokiaľ žaloba bola podaná 19.11.2018 ( prezenčná pečiatka Okresného súdu Poprad na 1 str. žaloby) tak právo žalobcu nebolo premlčané. Žalovanému v 1. rade bol poskytnutý úver na podnikateľské účely. Celý zmluvný vzťah vrátane zabezpečenia sa tak spravuje príslušnými ustanoveniami (i keď Dohoda o pristúpení k záväzku je upravená len v ), a to tak pri postavení žalovaného v 1. rade (dlžníka) ako aj postavení žalovaného v 2. rade. Súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 17.3.1998, a to vo veci Dietzinger (C-45/96), ktoré spomínal aj právny zástupca žalobcu, podľa ktorého rozhodnutia: „Zábezpeka resp. ručiteľský záväzok, ktoré poskytla fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, nie je zahrnutá pod ochranu poskytovanú spotrebiteľom, pokiaľ ide o záruku za vrátenie úveru poskytnutého osobe, ktorá pri tomto

úkone vystupovala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti“. Súdny dvor EÚ teda dlhodobo a celkom jednoznačne judikuje, že v prípadoch, akým je aj prejednávaná vec, sa na ručiteľa spotrebiteľská ochrana nevzťahuje, a to i napriek tomu, že v tomto vzťahu vystupuje ako fyzická osoba. V tomto kontexte bola teda posudzovaná aj vznesená námietka premlčania, kedy súd je toho názoru, že v danom prípade je potrebné aplikovať obchodnoprávnu úpravu premlčania a premlčacia doba je štvorročná.

11.Dokazovanie je jeden zo základných inštitútov civilného procesu. V ustanovení bol zavedený princíp formálnej pravdy, ktorou sa rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. Navrhovanie dôkazov stranami sporu je časovo ohraničené sudcovskou koncentráciou konania a zákonnou koncentráciou konania. Tieto predstavujú vyjadrenie základného princípu civilného sporu uvedeného v článku 10 (zásady arbitrárneho poriadku), podľa ktorého súd určuje priebeh a tempo konania s prihliadnutím na hospodárnosť konania tak, aby bol naplnený účel zákona. Sudcovskou koncentráciou konania sa rozumie povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesnej obrany a útoku medzi ktoré sa radia aj návrhy na vykonanie dôkazov v zmysle včas. Prostriedky procesného útoku a obrany nie sú uplatnené včas ak ich strana mohla predložiť už skôr keby konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky, ktoré neboli uplatnené včas nemusí súd prihliadnuť najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania, alebo vykonanie ďalších úkonov. Podmienkou je, aby súd v rozhodnutí v merite veci náležite odôvodnil neprihliadnutie na včas neuplatnené prostriedky. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu na uplatňovanie prostriedkov procesnej obrany a prostriedkov procesného útoku. Touto hranicou je moment vyhlásenia uznesenia, ktorým súd skončí dokazovanie.

12.Dokazovanie t.j. vykonávanie a hodnotenie dôkazov je činnosť súdu prostredníctvom ktorej súd skúma či tvrdenia sporových strán sú pravdivé. Ak chce byť žalobca v spore úspešný musí v žalobe uviesť skutočnosti odvodňujúce ním uplatňovaný nárok voči žalovanému. O týchto skutočnostiach je povinný poskytnúť tzv. plný dôkaz. Ide o situáciu kedy procesná strana v plnej miere bez akýchkoľvek pochybností preukáže svoje skutkové tvrdenie a súd je povinný z týchto skutočností pri svojom rozhodnutí vychádzať. To isté platí aj pre žalovaného ohľadom skutkových tvrdení, ktoré vznesie v rámci obrany voči žalobnému návrhu a ktoré odvodňujú uplatnenú námietku. Súd rozlišuje uplatnenie námietky žalovaného od jeho obrany založenej na predloženie protidôkazu. Protidôkaz je taký dôkaz, ktorý vyvracia resp. spochybňuje tvrdenia protistrany, nezakladá sa na nových skutočnostiach ako námietka, ale na vyvrátení, spochybnení skutkových tvrdení na základe ktorých zakladá svoj nárok protistrana ( porovnaj uznesenie NS SR z 24.6.2010 sp.zn. ). 13.V konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy v danom prípade kúpnej zmluvy má žalobca ( veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena (viď rozsudok NS SR z 22.9.2010 sp.zn. ). Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej sporovej strane, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, teda ten, ktorý ich existenciu tvrdí. Ak žalovaní namietajú výšku žalobcovej pohľadávky bolo ich povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Žalovaní však žiadne relevantné dôkazy ani neoznačili ani súdu nepredložili. 14.Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu, je dôvodná a zaviazal žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2.rade na zaplatenie sumy 86 340 eur s tým, že plnením jedného so žalovaným zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého so žalovaných.

Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

15.O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. , podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V konaní bol žalobca úspešný v celom rozsahu resp. mal len nepatrný neúspech vo vzťahu k nesprávne žalovanému obdobiu omeškania, ktoré však na výšku priznanej istiny nemalo žiaden vplyv, preto mu súd priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov konania súd rozhodne v súlade s nižšie cit. zákonným ustanovením.

Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Podľa ak bola v konaní úspešná strana zastúpená advokátom súd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania advokáta.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od doručenia rozsudku na tunajšom súde. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a)neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia.