Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Sa-40-2021.pdf
PDF · 121.45 KB
Case nature
Area
Subarea
14Sa/40/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne sudkyňou JUDr. Evou Vékonyovou v právnej veci žalobcu: Miloš F., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. F. XXXX/XX, XXX XX Z., právne zast.: JUDr. A. K., advokátom so sídlom O. XXX, XXX XX Z., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 16381-2/2021-BA zo dňa 28. apríla 2021, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a.
Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa podanou správnou žalobou domáhal súdneho prieskumu v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie a súčasne bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany č. 1464/2021-TO-DvN zo dňa 08.02.2021, ktorým žalobcovi nebol priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti.
2. Žalobca v podanej správnej žalobe namietal, že rozhodnutie žalovaného, ako aj pobočky Topoľčany nebolo vydané v súlade so zákonom a s nariadením Európskeho parlamentu a Rady č č.883/2004. Poukázal na to, že samotný prvostupňový správny orgán uzavrel, že má na území Slovenskej republiky nehnuteľnosť na bývanie, taktiež má uzatvorené životné poistenie, doplnkové, dôchodkové sporenie, starobné dôchodkové sporenie, bežný účet a sporiaci účet ako aj hypotekárny úver. Trval na tom, že už samotné vlastníctvo nehnuteľnosti na území Slovenskej republiky za situácie, že ma neustále zachovaný trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, sú určujúcimi faktormi pre záver, že jeho centrum záujmov je na území Slovenska a nie Švajčiarska. Mal za to, že takýto záver vyplýva aj z početných rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
3. Okrem toho uzavrel, že všetky určujúce kritéria pre správne a zákonné určenie jeho centra záujmov svedčia výlučne Slovenskej republike, pričom považoval za podstatné to, že nehnuteľnosť vlastnil už pred odchodom (dočasným) do zahraničia, pričom tu má silné a stabilné rodinné väzby a zázemie, trvalý pobyt, poistenia a sporenia tak, ako konštatoval aj prvostupňový správny orgán.
4. Poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne na rozhodnutie sp. zn. 4So/226/2004, v zmysle ktorého je rozhodnutie správneho orgánu nepreskúmateľné a treba ho zrušiť aj vtedy, ak správny orgán svoje rozhodnutie neodôvodnil vôbec, hoci dôvody jeho rozhodnutia možno vyvodiť z obsahu administratívneho spisu. Uviedol, že v jeho právnej veci obsahuje výrok rozhodnutia ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, avšak odôvodnenie rozhodnutia nie je dostatočne určité, resp. pre dané rozhodnutie nebol dostatok dôvodov. Predovšetkým uviedol, že žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán sa nevyrovnali so všetkými dôkazmi, ktoré sú súčasťou
spisu, najmä vôbec neodôvodnili skutočnosť, z akého dôvodu nebolo použité pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle ustanovenia článku 61 Nariadenia č. 883/2004.
5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej správnej žalobe trval na tom, že rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom. Poukázal na znenie zákona, ako aj Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a uzavrel, že z týchto ustanovení je zrejmá základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, a to, že slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, ( za situácie, že bola dosiahnutá ako posledná). Touto výnimkou je situácia zachovania centra záujmov na území Slovenskej republiky.
6. Súčasne žalovaný konštatoval, že zo spisového materiálu vyplýva, že žalobca pracoval v posudzovanom období na území iného štátu uplatňujúceho koordinačné nariadenia Európskej únie v oblasti sociálneho zabezpečenia, konkrétne na území Švajčiarska. Švajčiarska inštitúcia sociálneho zabezpečenia poskytla údaje vo formulári PD U1, pričom z týchto skutočností ako aj dokladov, ktoré predložil samotný žaloba bola otázka existencie bydliska a centra záujmov posúdená komplexne v štruktúre podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Takto bola zohľadnená dĺžka a trvalosť prítomnosti žalobcu na území dotknutých členských štátov , ako aj povaha a osobitné vlastnosti každej vykonávanej činnosti žalobcu predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosti zvyčajne vykonávala, trvalosť tejto činnosti, ako aj dĺžka trvania každej pracovnej zmluvy, rodinný stav žalobcu a jeho rodinné väzby, vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti, bytová situácia a bydlisko na daňové účely.
7. Aplikáciou kritérií uvedených v čl. 11 vykonávacieho nariadenia dospel žalovaný k záveru, že celková dĺžka pobytu viac ako 7 rokov, stabilná pracovná situácia vo Švajčiarsku, prioritná orientácia žalobcu na švajčiarsky pracovný trh od roku 2013, poberanie dávok v nezamestnanosti zo švajčiarskeho sociálneho systému, primeraná bytová situácia v zahraničí a daňová povinnosť na území Švajčiarska, boli vyhodnotené intenzívnejšie ako ostatné skutočnosti žalobcom uvádzané ako väzby k Slovensku. Žalovaný uviedol, že akceptoval aj väzby žalobcu na Slovensko, avšak zdôraznil, že počas výkonu zárobkovej činnosti vo Švajčiarsku sa v tejto krajine žalobca v danom čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody, dane. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov žalobcu počas posledného zamestnania práve na území Švajčiarska.
8. Uviedol, že žalobca v podanej správnej žalobe poukazoval na početné rozhodnutia súdov Slovenskej republiky avšak bez toho, aby ich bližšie konkretizoval. V tejto súvislosti žalovaný označil konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci posúdenia bydliska, kde v prípadoch obdobných tomu žalobcovmu rozhodol Najvyšší súd v prospech záverov žalovaného. Okrem toho žalovaný poukázal aj na rozhodovaciu činnosť niektorých krajských súdov, konkrétne tunajšieho súdu.
9. Žalovaný zdôraznil, že pojem trvalý pobyt podľa slovenských právnych predpisov nie je možné stotožňovať s pojmom bydlisko podľa koordinačných nariadení. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 27.11.2018, v ktorom súd konštatoval, že na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu.
10. K námietke žalobcu ohľadne nepreskúmateľnosti odôvodnení vydaných rozhodnutí uviedol, že túto námietku nepovažuje za dôvodnú. Rozhodnutia orgánu prvého i druhého stupňa majú všetky zákonom vyžadované náležitosti. Okrem toho mal žalovaný za to, že žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, na základe ktorých považuje dokazovanie vykonané v administratívnom konaní za nedostatočné a neuviedol ani to, ktoré skutočnosti majú byť podľa jeho názoru v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti dôslednejšie zistené a preukázané.
11. Ďalej žalovaný uviedol, že pri priznaní dávky v nezamestnanosti podľa švajčiarskych právnych predpisov je opätovné zhodnotenie tých istých dôb poistenia aj podľa slovenských právnych predpisov bez právneho základu, dokonca je priamo vylúčené so zreteľom na znenie článku 10 základného nariadenia v spojení s § 104 ods. 4 zákona.
12. Následne žalobca v podanom vyjadrení uviedol, že konštatovaná dlhodobá orientácia na zahraničný pracovný trh je v porovnaní s pracovnou históriou na území Slovenskej republiky nerozhodná, pričom rovnako nemôže byť uprednostňované zistenie ohľadne toho, že si plnil daňové a odvodové povinnosti v zahraničí, poberal tam dávku v nezamestnanosti a dlhodobo tam trávil pracovný a mimopracovný čas. Poukázal na ust. § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, pričom mal za to, že zákonom stanovenú podmienku nepochybne spĺňa, nakoľko v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v období od 04.09.2016 do 03.09.2020 preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štádiu Európskej únie, resp. Európskeho hospodárskeho priestoru. Poukázal na zásadu úhrnu dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti. Okrem toho uviedol, že bydliskom sa v zmysle Nariadenia č. 883/2004 rozumie centrum záujmov, ktoré sa síce nemusí vždy zhodovať s trvalým či prechodným pobytom, avšak musí byť určené na základe kritérií uvedených v uvedenom Nariadení. V prípade existencie bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu poslednej zárobkovej činnosti v inom členskom štáte je potrebné použiť zásadu úhrnu dôb poistenia v nezamestnanosti, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti a tieto doby získané na území iného členského štátu zohľadniť na účely nároku na dávku v nezamestnanosti. Poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora č. C - 102/91.
13. Žalobca zdôraznil, že má nepochybne centrum záujmov, ako aj bydlisko na území Slovenskej republiky. Neustále zostali zachované aj jeho rodinné väzby na území Slovenskej republiky a preto za štát bydliska je potrebné považovať Slovenskú republiku a nie Švajčiarsko. Všetky určujúce kritéria pre správne a zákonné určenie centra jeho záujmov svedčia výlučne Slovenskej republike, pričom opakovane zdôraznil, že nehnuteľnosť na bývanie na území Slovenskej republiky vlastnil už pred odchodom do zahraničia, má tu silné a stabilné rodinné väzby a zázemie. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby bolo jeho žalobe vyhovené.
14. Z administratívneho spisu bolo zistené, že žalobca požiadal o priznanie dávky v nezamestnanosti k dátumu zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie od 04.09.2020, pričom dňa 21.12.2020 predložil formulár PDU a U2, Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, formulár “Skutočnosti vo vzťahu k výkonu zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti v členskom štáte Európskej únie, Európskeho hospodárskeho priestoru a Švajčiarskej konfederácie“, pracovnú zmluvu so zamestnávateľom Lidl Schweiz DL AG, zmluvu o splátkovom úvere, žiadosť o pravidelné sporenie, zmluvu o účte sporenia, zmluvu o osobnom účte, Stav k zmluve o starobnom dôchodkovom sporení za rok 2012, účastnícku zmluvu o doplnkovom dôchodkovom sporení zo dňa 30.7.2008, doklad o zapracovaní zmien vo vašom životnom poistení, rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Súčasťou administratívneho spisu je aj doklad o importe dávky v nezamestnanosti zo Švajčiarska za obdobie od 01.09.2020 do 30.11.2020.
15. Prvostupňový správny organ vo veci rozhodol rozhodnutím zo dňa 08.02.2021 č. 1464/2021-TO-DvN tak, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že z vykonaného dokazovania mal správny orgán za preukázané, že pred odchodom do zahraničia bol žalobca naposledy registrovaný v registri platiteľov sociálneho poistenia na Slovensku u zamestnávateľa Ing. A. A. M+M, a to v období od 01.02.2007 do 28.02.2013. V marci 2013 žalobca odišiel pracovať do Švajčiarska a zotrval tam do júla 2020. V tomto období vykonával pracovnú činnosť pre jedného zamestnávateľa. Vo Švajčiarsku mu bola priznaná aj dávka v nezamestnanosti, a to v období od 03.08.2020 do 30.11.2020, za obdobie od 01.09.2020 do 30.11.2020 bola vyplácaná na Slovensku (export dávky). Prvostupňový správny orgán poukázal aj na bytovú situáciu žalobcu vo Švajčiarsku, kde mal stabilné bydlisko (nájom), ktoré menil len dvakrát. Konštatoval, že žalobca má na Slovensku nehnuteľnosť, účet, poistenia a úver. Na základe zistených skutočností uzavrel, že žalobca má dlhodobú orientáciu na švajčiarsky pracovný trh. Tam si plnil aj svoje daňové a odvodové povinnosti a poberal dávku v nezamestnanosti. Na Slovensku má poslednú pracovnú históriu v roku 2013. S poukazom na uvedené bolo ustálené bydlisko žalobcu pre účely dávky v nezamestnanosti na území Švajčiarska.
16. Na odvolanie žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa bolo vydané v súlade so zákonom. V odôvodnení rozhodnutia zdôraznil, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako je štát posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že tento nárok by si mala nezamestnaná osoba
uplatniť v štáte posledného zamestnania, nakoľko tam platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Taktiež upozornil na to, že cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti.
17. Žalovaný ďalej upozornil na to, že vo Švajčiarsku bola žalobcovi priznaná aj vyplácaná dávka v nezamestnanosti, pričom nie je možné duplicitné zhodnotenie dôb poistenia v nezamestnanosti. Súčasne podal výklad pojmu bydlisko a uviedol, že sa stotožňuje so záverom prvostupňového správneho orgánu ohľadne silnejších väzieb žalobcu na Švajčiarsko.
18. Krajský súd v Trenčíne ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie a rozhodovanie o podanej žalobe preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správnych orgánov podľa § 199 a nasl. SSP, o veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. Po oboznámení sa s obsahom vyjadrení účastníkov konania a s pripojeným administratívnym spisom žalovaného a prvostupňového správneho orgánu dospel k záveru, že správnej žalobe nie je možné priznať úspech.
19. V posudzovanej veci zostala sporná otázka preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska žalobcu na území Slovenskej republiky počas výkonu jeho posledného zamestnania na území Švajčiarska. Bolo teda potrebné vyriešiť, či zostalo zachované jeho bydlisko na území Slovenskej republiky pre účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade článkom 61 základného nariadenia.
20. Podľa čl. 61 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy sa doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
21. Podľa čl. 61 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
22. Podľa čl. 65 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. 23. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) nariadenia č. 883/2004 nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
24. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len ,,nariadenie č. 879/2009"), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
25. Podľa čl. 11 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
26. V konaní nie je sporné, že žalobca v posledných siedmich rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nepreukázal na území Slovenskej republiky žiadne doby poistenia v nezamestnanosti. Naposledy na území Slovenskej republiky pracoval v roku 2013. 27. Podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1 a 2 nariadenia č. 883/2004 sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané vo Švajčiarsku môžu zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) cit. nariadenia, ktorý predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachoval bydlisko.
28. Pomôckou pre aplikáciu čl. 11 nariadenia č. 987/2009 v spojení s čl. 65 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 je Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia U2 z 12.06.2009, v zmysle ktorého je prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (pracovníkov, ktorí do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a nebolo by už viac prijateľné, aby sa príliš širokým výkladom pojmu ,,bydlisko" mala rozširovať oblasť uplatnenia čl. 65 nariadenia č. 883/2004 na všetky osoby, teda aj také, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.
29. Ako bolo uvedené vyššie, v predmetnej veci je základom sporu otázka, či si žalobca zachoval obvyklé bydlisko v Slovenskej republike pri jeho pracovnej činnosti a pobyte vo Švajčiarsku.
30. Správny súd zdôrazňuje, že výraz bydlisko je autonómnym pojmom vlastným unijnému právu a musí byť vykladaný v súlade s judikatúrou Súdneho dvora. Súdny dvor sa týmto pojmom opakovane zaoberal, pričom v rozsudku I. proti Health Service Executive zo dňa 5.6.2014 je zoznam kritérií, ktoré je potrebné zobrať do úvahy pri určovaní miesta bydliska osoby, a ktorý bol kodifikovaný v čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Pre stanovenie bydliska alebo miesta, v ktorom má žalobca centrum záujmov je potrebné zvážiť hľadiská uvedené v odstavci 24 tohto rozsudku. Súčasne je potrebné zdôrazniť, že v zásade platí zásada, že tam kde žiadajúca osoba pracovala a odvádzala dane a poistné má poberať aj dávky v nezamestnanosti. Vyplácanie týchto dávok iným štátom ( aj keď štátom, ktorého je žiadateľ občanom) má byť skôr výnimkou.
31. K pojmu obvyklé bydlisko sa vyjadril Súdny dvor Európskej únie aj v rámci konania o predbežnej otázke vo veci C-523/07 zo dňa 21.01.2009, v ktorom uviedol, že „ obvyklým miestom bydliska je treba rozumieť miesto, ktoré dotyčná osoba stanovila ako trvalé alebo obvyklé centrum svojich záujmov s úmyslom priznať tomuto miestu stálu povahu. Za účelom určenia obvyklého bydliska je treba zohľadniť všetky skutkové okolnosti zakladajúce bydlisko a najmä skutočné bydlisko dotyčnej osoby.“ Pojem „ obvyklé bydlisko“ bol ďalej definovaný v rozsudku Súdu prvého stupňa ( tretieho senátu) zo dňa 15.4.2004, vo veci T-354/02, Fernando Valenzuela marzo proti Komisii Európskych spoločenstiev.
32. Súčasne správny súd opakovane poukazuje na to, že v zmysle rozhodnutia S2 správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia je tento pojem potrebné vykladať skôr užšie, keď komisia varovala pred príliš širokým výkladom pojmu „ bydlisko“. Uvádza, že sa čl. 65 ods.5 nariadenia č. 883/2004 má použiť u prihraničných pracovníkoch a niektorých kategórii, ktoré obdobne zachovali úzke väzby so svojimi krajinami pôvodu, avšak jeho aplikácia by už nebola prijateľná, keby na základe príliš širokého výkladu pojmu „ bydlisko“ mala byť oblasť pôsobnosti čl. 65 nariadenia rozšírená na všetky osoby, ktoré majú v členskom štáte pomerne stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť a svoje rodiny zanechali v zemi svojho pôvodu. V tomto ohľade je potrebné prisvedčiť žalovanému ako aj prvostupňovému správnemu orgánu, ktorý pri svojom rozhodovaní poukazovali na potrebu takéhoto užšieho výkladu pojmu.
33. Správny súd konštatuje, že ak žalobca v podanej správnej žalobe dospel k záveru, že pre určenie pobytu na účely dávky v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, postačuje preukázanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (bytu) na území Slovenska a zachovanie trvalého pobytu, tak uvedený názor je mylný. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora, ktorá sa premietla do čl. 11 vykonávacieho nariadenia je potrebné pri takomto určovaní zvážiť hľadiská, tak ako sú uvedené v odstavci 24 tohto rozsudku. Konajúci orgán sa musí zaoberať jednak trvalosťou a dĺžkou pobytu danej osoby v dotknutom členskom štáte, ako aj jej osobnou situáciou ( v členení ako je uvedené vo vykonávacom nariadení). Uvedené nie je možné zúžiť len na dve hľadiská, tak uvádza žalobca v podanej správnej žalobe.
34. Okrem toho správny súd poukazuje na to, že existencia, resp. zachovanie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky nemá pri posudzovaní veci zásadnú výpovednú hodnotu, a to najmä s ohľadom na to, že jeho hlavná funkcia je evidenčná. Ide o predovšetkým o evidenčný údaj, ktorý automaticky neznamená, že sa daná osoba na takto evidovanej adrese skutočne zdržiava, nezakladá ani žiadne právo k nehnuteľnosti a podobne. Nemožno z neho dovodiť ani to, že je prejavom intenzívneho vzťahu tejto osoby k danému miestu, mestu resp. štátu. V konečnom dôsledku môže byť len dôsledkom toho, že v inom štáte, v ktorom náš občan pracuje, je získanie trvalého pobytu spojené s administratívnymi a praktickými ťažkosťami.
35. Vo všeobecnosti správny súd uvádza, že existencia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bez ďalšieho neznamená, že jej vlastník má na Slovensku centrum svojich záujmov. Môže ísť o tzv. investičnú nehnuteľnosť, ktorá má za cieľ zhodnotiť finančné prostriedky vlastníka, resp. môže ísť o investíciu, ktorá má vlastníkovi eventuálne zabezpečiť bývanie „na dôchodok“ po skončení jeho produktívneho veku. Z uvedeného vyplýva, že ani takéto nadobudnutie nehnuteľnosti bez ďalšieho neznamená, že v danom čase (v čase posudzovania) zostali zachované také kvalifikované väzby posudzovanej osoby na Slovensko, ktoré odôvodňujú záver ohľadne existencie pobytu na území Slovenskej republiky pre účely dávok v nezamestnanosti. Správny súd na margo uvedeného dodáva, že ak nemá byť výklad pojmu bydlisko extenzívny, tak nie je možné považovať za centrum záujmov posudzovanej osoby členský štát, v ktorom osoba pracujúca v inom štáte mieni resp. plánuje v ďalekom časovom horizonte (po skončení svojho produktívneho veku) žiť a za týmto účelom si zaobstará nehnuteľnosť.
36. Pokiaľ ide o konkrétne skutkové okolnosti prejednávanej veci, tak nebolo zistené a ani tvrdené, že by žalobca vo Švajčiarsku vlastnil nehnuteľnosť. Žalobca uviedol, že býva v podnájme, ktorý menil len dvakrát. Je teda ustálené, že vo Švajčiarsku žalobca býval posledných 7 rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie v prenajatej nehnuteľnosti, pričom s poukazom na uvedené je možné považovať jeho bytovú situáciu vo Švajčiarsku za stabilnú. Súčasne bolo preukázané, že si koncom roka 2019 kúpil nehnuteľnosť v Partizánskom. Je však zrejmé, že takmer do doby tejto kúpy pracoval vo Švajčiarsku. Následne niekoľko mesiacov po nej začal znova pracovať v zahraničí, pričom tam aj býval. Nie je možné teda ustáliť ani to, či išlo o nehnuteľnosť na bývanie pre potreby žalobcu.
37. Správny súd v súvislosti s argumentáciou žalobcu ohľadne zásadného významu a korelácie zachovania trvalého pobytu na území Slovenskej republiky a vlastníckeho práva k nehnuteľnosti poznamenáva, že z dokumentov založených v administratívnom spise sa dá dovodiť, že žalobca nemá trvalý pobyt zaevidovaný na novokúpenej nehnuteľnosti. Jeho trvalý pobyt je totiž rovnaký na všetkých dokumentoch ( jeden je pritom ešte z roku 2012). Aj uvedené navodzuje, že v prejednávaej veci nemuselo ísť o kúpu nehnuteľnosti za účelom zabezpečenia bývania žalobcu. Rovnako je potrebné
uviesť, že v predtlačenom formulári žalobca uviedol, že býva na Slovensku vo svojom byte, ktorý nadobudol v roku 2012.
38. Sám žalobca ďalej v tlačive „Vyhlásenie na účely posúdenia zachovania centra záujmov“ vyhlásil, že vo Švajčiarsku pracuje a býva od roku 2013 a v období od augusta do konca novembra 2020 mu tam bola aj priznaná dávka v nezamestnanosti, ktorá bola v časti vyplácaná aj na Slovensku. Z uvedeného je taktiež zrejmé, že v roku 2020 bolo pre účely dávky v nezamestnanosti švajčiarskymi orgánmi sociálneho zabezpečenia ustálené, že žalobca je rezident vo Švajčiarsku a bola mu priznaná dávka zo sociálneho systému, do ktorého ako zamestnanec vykonávajúci zárobkovú činnosť aj prispieval. Pracovná situácia žalobcu vo Švajčiarsku bola pritom stála, nakoľko pracoval u jedného zamestnávateľa, pričom išlo o dobu takmer 7 rokov trvania pracovného pomeru.
39. Sám žalobca uviedol, že na Slovensko sa vracal v tomto období (období jeho pracovnej činnosti vo Švajčiarsku) asi tak raz za dva mesiace a prišiel na dovolenku v lete na jeden alebo dva týždne. Odhliadnuc od toho, že takúto frekvenciu návratov na Slovensko žiadnym spôsobom nepreukázal, je zrejmé, že sa sem nevracal viac ako 5 - 6 ráz v roku, z toho eventuálne len jeden krát išlo o dlhšie trvanie pobytu v trvaní jedného alebo dvoch týždňov. Aj keby bolo jeho tvrdenie preukázané, tak takáto frekvencia návratov nie je tak intenzívna, že by preukazovala kvalifikované väzby na Slovensko ako centrum jeho záujmov.
40. Taktiež neboli tvrdené a ani preukázané rodinné väzby žalobcu na Slovensku (manželka, deti). Tu je potrebné uviesť, že rodinné väzby na širšiu rodinu (rodičia) nemajú pre posúdenie veci zásadný význam. Pokiaľ ide o ďalšie stanovené hľadisko a to nezárobkovú činnosť, tak žalobca v tomto smere neprodukoval žiadne dôkazy (a je potrebné uviesť, že ani tvrdenia), pričom s poukazom na to, že na Slovensko chodil sporadicky sa dá usudzovať, že ich realizoval skôr vo Švajčiarsku.
41. Pokiaľ žalobca preukazoval, že má na Slovensku sporiaci účet, tak treba uviesť, že je vysoko pravdepodobné, že má účet aj v Švajčiarsku. Samotná skutočnosť, že si z bežného účtu pravidelne mesačne odkladá na sporiaci účet neznamená, že aktuálne tu má centrum záujmov. Správny súd poukazuje na to, že bežný ako aj s ním súvisiaci sporiaci účet mohli byť eventuálne založené v súvislosti so zhodnocovaním prípadného príjmu z nájmu bytu. Uvedeným príkladom správny súd iba demonštruje, že samotná existencia sporiaceho účtu k bežnému účtu nemá zásadnú vypovedaciu hodnotu k posúdeniu merita veci. Rovnako doklady, ktoré preukazujú dôchodkové resp. doplnkové dôchodkové sporenie na Slovensku nie sú pre posúdenie veci smerodajné, a to najmä z dôvodu, že predložené listiny sú ešte z rokov 2008,2011 a 2012. Nie je z nich zrejmé ani to, či tieto zmluvné vzťahy stále trvajú. Skutočnosť, že žalobca má na Slovensku uzavreté životné poistenie je možné posudzovať v prospech Slovenska ako centra záujmov, a to aj za situácie, že toto poistenie mohlo byť uzavreté na Slovensku len z dôvodu lepšej finančnej dostupnosti oproti takémuto produktu vo Švajčiarsku.
42. Ďalším hľadiskom posudzovania je určenie krajiny žiadateľa z hľadiska je určenie miesta bydliska pre daňové účely a tým bolo bez pochybností Švajčiarsko.
43. S poukazom na vyššie uvedené je možné konštatovať, že žalobca od roku 2013 nemal na Slovensku “pracovnú históriu”, naopak počas týchto 7 rokov mal stabilné zamestnanie a bývanie vo Švajčiarsku, kde pracoval, odvádzal dane a poistné. Z tohto dôvodu mu bola švajčiarskymi orgánmi sociálneho zabezpečenia priznaná a vyplácaná v období od 03.08.2020 do 30.11.2020 aj dávka v nezamestnanosti. Uvedené skutočnosti svedčia v prospech Švajčiarska ako bydliska žalobcu.
44. Na druhej strane, je podľa názoru správneho súdu možné ako “neutrálne” hodnotiť ďalšie kritéria ako frekvenciu návštev žalobcu na Slovensko (ktorá v konečnom dôsledku ani nebola riadne preukázaná). Rovnako nebolo riadne preukázané, že po roku 2012 stále existovali dôchodkové a doplnkové dôchodkové poistenia a preto nie je možné túto preukazovanú skutočnosť žiadnym spôsobom hodnotiť.
45. Pokiaľ ide o vlastníctvo k nehnuteľnosti na území Slovenska tak žalobca predložil doklady o nadobudnutí nehnuteľnosti v roku 2019, pričom je možné uvažovať o posúdení tejto skutočnosti v prospech Slovenskej republiky, avšak z dôvodov uvedených vyššie, ako aj s prihliadnutím na nízku tvrdenú frekvenciu návratov na Slovensko, nemôže toto hľadisko prevýšiť tie hľadiská, ktoré svedčia v
prospech Švajčiarska ako centra záujmov žalobcu. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že tu mal uzavreté životné poistenie, tak ako bolo uvedené vyššie.
46. Správny súd ďalej poukazuje na to, že nie je bez právneho významu, že krátko pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Slovensku, žalobca poberal dávky v nezamestnanosti vo Švajčiarsku a po ukončení ich poberania požiadal o priznanie takejto dávky na Slovensku. Duplicitné zhodnotenie týchto dôb poistenia v nezamestnanosti nie je možné s poukazom na článok 10 nariadenia v spojení s § 104 ods. 2 zákona o sociálnom poistení.
47. Správny súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že správne orgány rozhodli o nároku žalobcu v súlade so zákonom, keď z dokladov predložených žalobcom vyvodili správnej skutkové závery a vec správne právne posúdili. Správny súd sa nestotožňuje ani s žalobnou námietkou smerujúcou k nepreskúmateľnosti rozhodnutí správnych orgánov, keď z ich výroku, ako aj odôvodnenia je dostatočne zrejmé, ktoré skutočnosti mali za preukázané, podľa akých právnych predpisov o veci rozhodovali a prečo uzavreli, že si žalobca na Slovensku nezachoval centrum svojich záujmov, čo bolo pre posúdenie veci najpodstatnejšie. S poukazom na uvedené správny súd žalobu zamietol.
48. Pokiaľ ide náhradu trov konania, tak v konaní úspešnému žalovanému správny súd náhradu trov konania nepriznal s poukazom na ust. § 168 SSP. Žalovaný náhradu trov konania ani nežiadal.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu j e možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).