Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_20CoE-34-2020.pdf
PDF · 90.28 KB
Case nature
Area
Subarea
20CoE/34/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr. Pavla Lacza a Mgr. Maroša Feketeho, v exekučnej veci oprávneného: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., IČO: 35 937 874, so sídlom Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava, Krajská pobočka Trnava, Halenárska 22, 917 02 Trnava, proti povinnému: H. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX/XX, R. - T. M., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Peter Stano, so sídlom Exekútorského úradu Michalská 7, 917 00 Trnava, pod sp. zn. EX 33/2016, o vymoženie sumy vo výške 3.004,46 EUR s príslušenstvom, o odvolaní povinného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 45Er/35/2016 - 177 zo dňa 23. júna 2020, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku II. p o t v r d z u j e.
II. Odvolací súd odvolanie proti výroku I. a výroku III. napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie o d m i e t a.
III. Oprávnenému sa n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. zamietol námietky povinného, výrokom II. zamietol návrh povinného na prerušenie konania, výrokom III. zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie.
2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovení § 243h ods. 1, § 9a ods. 1, § 50, § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte len „Exekučný poriadok“), § 162 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“), čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,Ústava SR").
3. Vecne súd prvej inštancie dôvodil tým, že po preskúmaní námietky povinného v ktorých povinný nepredložil žiadne okolnosti, ktoré by nastali po vydaní exekučného titulu a ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo by bránili jeho vymáhateľnosti. Súd prvej inštancie nezistil žiadnu okolnosť, pre ktorú by bola predmetná exekúcia ku dňu jej začatia neprípustná. Súd prvej inštancie uviedol, že povinný v podaní doručenom súdu 24.05.2016 a ani v podaniach, ktoré ho doplnili, ktoré boli doručené dňa 23.08.2016 a 08.09.2016 neuviedol žiadne nové okolnosti, ktoré by mali za následok zánik exekučného titulu, ktorým je právoplatné a vykonateľné rozhodnutie Úradu pre dohľad na zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trenčín, č.k. PV 301/00089/2015 zo dňa 13.04.2015. Súd prvej inštancie uviedol, že nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí uskutočňovaný podľa tohto zákona je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd. Zo záveru o súdnej exekúcii ako súčasti základného práva na súdnu ochranu vyplýva, že súdna exekúcia vykonávaná podľa Exekučného poriadku musí byť v súlade s ústavno-procesnými princípmi obsiahnutými nielen v citovaných článkoch Ústavy, Listiny a Dohovoru, ale aj s princípmi spravodlivého procesu v širšom zmysle slova, ktoré sú obsiahnuté v čl. 46 až 48 Ústavy. Tieto princípy sú formulované v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Význam ich rešpektovania súvisí s čl. 1 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého Slovenská republika je právny štát. Pravidlá núteného výkonu (súdnych)rozhodnutí slúžia na prvom mieste k presadeniu existujúcich právnych princípov, na ktorom je postavený právny poriadok Slovenskej republiky. Nútený výkon rozhodnutia o obsahu súkromnoprávneho vzťahuje k dispozícii oprávnenému. Výkon vykonateľného rozhodnutia súdu sa musí považovať za integrálnu časť „súdnej ochrany“ v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, inak by záruky, ktoré toto ustanovenie ustanovuje a ktoré v spojení s ostatnými článkami siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky vyjadrujú záujem na ochrane „práva na spravodlivý proces“, stratili svoj dôvod na existenciu v Ústave Slovenskej republiky. Preto právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa nemôže končiť vydaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu alebo iného orgánu, ale musí zahŕňať aj možnosť núteným spôsobom a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne (Nález ÚS SR, sp. zn. I.ÚS 5/2000, z 13. júla 2000). Súd prvej inštancie uviedol, že nezistil žiadne dôvody pre vyhovenie námietkam povinného, a preto tieto vo výroku I. zamietol. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že nezistil žiadne dôvody na zastavenie exekúcie, a preto návrh povinného na zastavenie exekúcie vo výroku III. zamietol. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ ide o tvrdenia povinného ohľadom preskúmania zákonnosti a ústavnosti rozhodnutia Úradu pre dohľad na zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trenčín, č. k. PV 301/00089/2015 zo dňa 13.04.2015, považoval súd prvej inštancie za rozhodnutie, ktoré je podkladom na začatie exekúcie, ktoré bolo vydané v riadnom konaní, pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.10.2015, v zmysle ktorého si povinný mohol uplatniť svoje práva v tomto konaní. V rámci exekučného konania exekučný súd nepreskúmava exekučný titul, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Predmetný exekučný titul zostal nezmenený, je právoplatný a vykonateľný. Exekúcia sa tak vedie v zmysle vykonateľného rozhodnutia, pričom v danom prípade nebolo zistené, že by sa povinný domáhal zmeny, resp. zrušenia exekučného titulu v konaní, v ktorom bol vydaný. V exekučnom konaní s vychádza zo zásady prezumpcie správnosti exekučného titulu. Exekučný orgán už nemá možnosť „otvárať“ exekučný titul, resp. nesmie už preskúmavať vecnú stránku rozhodnutia. Na záver súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
4. Proti tomuto uzneseniu v celom rozsahu podal povinný odvolanie a žiadal aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Ďalej uviedol, že niekto v jeho mene podal dňa 8. júla 2019 sťažnosť na prieťahy v konaní pod sp. zn. 45Er/35/2016. K návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP uviedol, že rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č.k. PV 301/00089/2015 zo dňa 13.04.2015 nie je súladné s Ústavou SR pre protirečenia v paragrafovom znení, a žiada aby Slovenská republika reprezentovaná Národnou Radou SR neupustila od vykonávania protiústavného zákona. Povinný uviedol, že vždy si bol vedomý, keď mal prácu, že má povinnosť platiť si zdravotné poistenie, ale nebolo v jeho silách zabrániť tomu, aby staré komunistické a eštebácke rodiny a štátne orgány SR aj po roku 1990 ho stále prenasledovali. Povinný taktiež v rozsiahlom odôvodnení poukázal na nezákonnosť a protiústavnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré iba potvrdzuje jeho tvrdenia z akceptácie konania v rozpore § 62 ods. 1 zákona o súdoch, čím konajúcu sudkyňu usvedčuje z porušenia povinností sudcu neuplatňovaním čl. 144 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR s dôsledkami vykonávania nezákonných exekúcií s dôsledkami jeho ďalšieho nezákonného a protiústavného existenčného poškodzovania zrážkami z jeho dôchodku predbežne do roku 2026.
5. Povinný ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu žiadnym spôsobom nevyjadrili.
6. Podľa § 9a Exekučného poriadku účinného od 01.07.2016, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
7. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C. s. p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 355 C. s. p. a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie výrok II. napadnutého uznesenia (§ 357 písm. n), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C. s. p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 C. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaniu proti výroku II. nie je možné priznať úspech, keďže napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.. Krajský súd sa zaoberal aj podaným odvolaním proti výroku I. a výroku III. napadnutého uznesenia a musel sa zaoberať naplnením formálnych podmienok pre jeho podanie, medzi nimi prednostne otázkou či ide o rozhodnutia, proti ktorým (výrok I. a výrok III.) je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 C. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie je nevyhnutné odmietnuť § 386 písm. c) C. s. p..
9. Podľa § 387 ods. 1 C. s. p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa § 387 ods.2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a podaného odvolania v celom rozsahu proti napadnutému uzneseniu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo vzťahu k výroku II. o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s tou časťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorou súd prvej inštancie odôvodnil výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, a preto s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C. s. p. sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v uvedenom rozsahu, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
12. Podľa § 355 ods. 2 C. s. p., proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
13. Podľa § 386 písm. c) C. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
14. Neprípustnosť odvolania znamená, že zákon výslovne vylučuje možnosť rozhodnutia súdu napadnúť riadnym opravným prostriedkom. Rozhodnutia, proti ktorým odvolanie je prípustné, sú v zákone taxatívne vymedzené v ustanovení § 357 C. s. p.. Odvolanie proti uzneseniu v exekučnom konaní vo všeobecnosti nie je prípustné, výnimkou je situácia, kedy Exekučný poriadok výslovne odvolanie proti určitému uzneseniu pripúšťa.
15. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že neprípustnosť odvolania proti uzneseniam vydaným v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku je zakotvená tak, že sa odvolanie vo všeobecnosti nepripúšťa, pričom výnimkou sú iba tie uznesenia, proti ktorým Exekučný poriadok výslovne odvolanie pripúšťa.
16. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd odvolanie oprávneného proti výroku I. a výroku III. odmietol v zmysle § 386 písm. c) C. s. p. bez toho, aby sa zaoberal napadnutým uznesením z hľadiska jeho vecnej správnosti.
17. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému oprávnenému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 396 ods. 1 C. s. p., použitých s odkazom na § 9a ods. 1 Exekučného poriadku), o ktorom nároku v zmysle § 262 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
18. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade úspešný oprávnený bol v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
19. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).
20. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 C. s. p. aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania oprávneného - povinného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov C. s. p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C. s. p. v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
21. Odvolací súd s poukazom na uvedenú argumentáciu potom rozhodol tak, že oprávnenému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
22. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).