Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-191-2020.pdf
PDF · 107.94 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/191/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a členiek senátu JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Táne Veščičikovej v spore žalobcu: J.. V. W., nar. X.X.XXXX, bytom v W., Š. XX, zastúpeného JUDr. Jánom Garajom, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná 137 proti žalovanému: Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Tr. SNP 48/A, IČO: 00 691 135, o náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 22.6.2020 č.k. 42C/64/2012-533 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.
Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva za obdobie od 23.3.2010 do 22.6.2020 vo výške 289.804,00 eur a úroky z omeškania tak, ako je uvedené vo výroku I. napadnutého rozsudku, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Rozhodol tak o nároku žalobcu na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, ktorý uplatnil voči žalovanému v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II pod sp.zn. 42C/64/2012 a pod sp.zn. 39C/110/2014, ktoré boli uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 31.7.2019 spojené na spoločné konanie.
3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že pôvodne sa žalobca v konaní vedenom pod sp.zn. 42C/64/20112 domáhal voči žalovanému určenia práva na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 23.3.2010 do 9.3.2012. Písomným podaním zo dňa 28.9.2012 žalobca upresnil petit tak, že sa domáha voči žalovanému náhrady za zriadenie vecného bremena za obdobie od 23.3.2010 do vykonania pozemkových úhrad, teda do budúcna. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 9.10.2012 pripustil zmenu návrhu v znení navrhnutom žalobcom. V konaní vedenom pod sp.zn. 39C/110/2014 sa žalobca domáhal určenia, že mu patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie predmetných nehnuteľností za obdobie od 29.6.2012 do 28.6.2014. Potom ako tieto konania boli spojené na spoločné konanie, žalobca opätovne upravil žalobný návrh tak, že žalovaného žiadal zaviazať zaplatiť mu náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva od 23.3.2010 do 4.12.2019 vo výške 237.494,33 eur s príslušenstvom, počítaným za každý mesiac žalovaného obdobia zo sumy 2.022,95 eur a od 5.12.2019 mesačne vo výške 2.022,95 eur, alternatívne zaviazať žalovaného zaplatiť mu 485.508,52 eur ako jednorazovú náhradu, ktorá zodpovedá odplate za zriadenie vecného bremena, ustálenej znaleckým posudkom.
4. V konaní podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo sporné, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností: parcela č. XXXX/XX ostatné plochy vo výmere 52 m2, parcela č. XXXX/X ostatné plochy vo výmere 1933 m2, parcela č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1042 m2, zapísané na LV č. XXXXX, okr. K.J. J., obec K. - F., kat. úz. A., parcela č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria vo výmere 379 m2, parcela č. XXXX/XX ostatné plochy vo výmere 559 m2, zapísané na LV č. XXXXX pre okr. K. J., obec K. - F., kat. úz. A., parcela č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria vo výmere 407 m2, parcela č. XXXX/XX ostatné plochy vo výmere 339 m2, parcela č. XXXX/X ostatné plochy vo výmere 845 m2, parcela č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria vo výmere 106 m2, parcela č. XXXX/ X zastavané plochy a nádvoria vo výmere 658 m2, parcela č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria vo výmere 19 m2, zapísané na LV č. XXXXX pre okr. K. J., obec K. - F., kat. úz. A., parcela č. XXXX/XX ostatné plochy vo výmere 252 m2, zapísaná na LV č. XXXXX pre okr. K. J., obec K. - F. S., kat. úz. H., na ktorých o celkovej výmere 6591 m2 sa nachádzajú miestne komunikácie (vozovka, vetva pri ceste II/547, zeleň a chodník pri ceste). Predmetné stavby miestnych komunikácií v súlade so zákonom č. 138/1991 Zb. o majetku obcí prešli z majetku SR do vlastníctva žalovaného.
5. Súd prvej inštancie pri vyriešení otázky, či odplata za zriadenie vecného bremena patrí žalobcovi vychádzal z právoplatných medzitýmnych rozsudkov, vydaných v rámci konaní vedených pod sp.zn. 42C/64/2012 a sp.zn. 39C/110/2014, kde bolo súdmi právoplatne rozhodnuté, že nárok žalobcu na finančnú náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva zriadením zákonného vecného bremena vo verejnom záujme, je daný.
6. Spornou medzi stranami sa stala (len) otázka rozsahu užívania predmetných nehnuteľností a otázka charakteru a výšky priznanej náhrady za toto užívanie.
7. Pri zodpovedaní týchto otázok súd prvej inštancie vychádzal zo zák. č. 66/2009 Z.z., od účinnosti ktorého, t.j. od 1.7.2009 (aj počas celého žalovaného obdobia) vzniklo žalovanému k predmetným pozemkom, vlastnícky patriacim žalobcovi právo zodpovedajúce vecnému bremenu, za ktoré obmedzenie vlastníckeho práva má žalobca nárok na primeranú náhradu.
8. Pri určení výšky tejto náhrady za zákonné vecné bremeno súd vychádzal z okolností daného prípadu, zohľadnil, že žalobca je v celom rozsahu obmedzený vo svojich právach vlastníka, nakoľko pozemky nemôže užívať na žiaden iný účel. Žalobca je povinný takýto stav strpieť až do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Prihliadol na to, že zák. č. 66/2009 Z.z. nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu možnosť domáhať sa usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom zaťažených zákonným vecným bremenom a ponecháva ich usporiadanie na dobrej vôli užívateľa pozemku, čo zakladá dôvodnosť priznania náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva ako plnenia opakovaného. Vychádzajúc z charakteru obmedzenia vlastníckeho práva podľa názoru súdu prvej inštancie je spravodlivé priznať náhradu opakovanú.
9. Vychádzajúc z toho, že žalovaný neužíva pozemky vo vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu, ale titulom zákonného vecného bremena by náhrada mala zodpovedať tomuto obmedzeniu. Pri určení výšky tejto náhrady použil výpočet, stanovený právnym predpisom pre hodnotu vecného bremena, ktorý sa vykonáva kapitalizáciou hospodárskej ujmy (rozdielu budúcich znížených odčerpateľných zdrojov oproti bežným odčerpateľným zdrojom) počas časovo obmedzeného obdobia. Náš právny poriadok v podobe vyhl. č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku pozná spôsob stanovenia všeobecnej hodnoty vecného bremena. Pri rozhodnutí o výške tejto náhrady tak súd vychádza zo všeobecnej hodnoty vecného bremena stanovenej znaleckým posudkom č. 1 Technickej univerzity v Košiciach.
10. Vychádzajúc z uvedeného súd v prejednávanom prípade považoval za primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu vo výške 5,82 eur/m2/ročne. Pri rozsahu obmedzenia 4858 m2 je potom finančná náhrada:
- za 1 rok obmedzenia vo výške 28 273,56 eur
- za 1 mesiac obmedzenia vo výške 2 356,13 eur
- za 1 deň obmedzenia vo výške priemerne 77,50 eur.
11. Žalobca požadoval priznať opakovanú náhradu od 23.3.2010 do budúcna. Vychádzajúc z ust. § 217 ods. 1 veta prvá C.s.p., teda že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, súd
priznal žalobcovi nárok len do dňa vyhlásenia rozsudku. Ide o obdobie od 23.3.2010 do 22.6.2020, čo predstavuje časový úsek 10 rokov a 3 mesiace. Výška nároku za toto obdobie spolu predstavuje 289.803,99 eur (10 x 28.273,56 eur + 3 x 2.356,13 eur alebo 123 x 2.356,13 eur). Spolu tak náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam predstavuje sumu 289.804,00 eur. Preto žalobe v tejto časti vyhovel.
12. Pokiaľ žalovaný namietal správnosť výšky určenej náhrady 5,82 eur/m2 a navrhol nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania na stanovenie všeobecnej hodnoty nájmu, súd prvej inštancie tomuto návrhu nevyhovel, lebo náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva nepriznal vo výške bežného nájomného.
13. Pokiaľ žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, súd prvej inštancie dospel k záveru, že vychádzajúc z ust. § 100 ods. 1, 2 a § 101 Občianskeho zákonníka nemožno nárok považovať za premlčaný. Žaloba bola podaná na súde dňa 12.3.2012, a týmto podaním žalobca uplatnil nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva za obdobie od 23.3.2010 do 9.3.2012. Takto špecifikovaný nárok bol teda podaný v 3-ročnej zákonnej premlčacej lehote. Žaloba bola zmenená podaním, doručeným súdu dňa 3.10.2012 tak, že žalobca žiadal priznať náhradu za obdobie od 23.3.2010 do vykonania pozemkových úprav. Po aplikácii všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehoty by sa premlčali len tie majetkové práva, ktoré by vznikli pred dátumom 3.10.2009. Keďže žalobca uplatnil peňažnú náhradu za obdobie od 23.3.2010, jeho nárok nemožno považovať za premlčaný a to ani čiastočne. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že v konaní vedenom pod sp.zn. 39C/110/2014 bola žalobcom uplatnená náhrada za obdobie od 29.6.2012 do 28.6.2014. Pri posudzovaní otázky premlčania vychádzal súd zo skutočnosti, že žalobca žiadal priznať peňažné plnenie na základe rovnakých skutkových okolností v dvoch samostatne vedených konaniach. Je len vecou súdu, aby tvrdený skutkový stav podriadil pod konkrétnu hmotnoprávnu normu. Vo vzťahu k vyriešeniu otázky plynutia premlčacej doby je preto bez významu, akým titulom bola náhrada žalobcom uplatnená (náhrada za zriadenie vecného bremena alebo titulom bezdôvodného obohatenia).
14. Vychádzajúc z ust. § 563 v spojení s § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z.z. priznal žalobcovi aj úroky z omeškania, a to od 31.1.2013 vo výške 8 percentuálnych bodov vyššej ako je základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania a za obdobie nasledujúce vo výške 5 percentuálnych bodov vyššej ako je základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania. Žalovaný bol povinný uhradiť finančnú náhradu žalobcovi prvý deň potom, čo ho na jej plnenie žalobca vyzval. Za prvú preukázanú výzvu na plnenie súd prvej inštancie považoval doručenie žaloby, odkedy sa žalovaný dostal do omeškania s plnením povinností vo vzťahu k žalobcovi. Žalobca uplatnil úroky z omeškania za každý mesiac, preto takto boli aj súdom priznané, teda za každý mesiac samostatne, vždy od prvého dňa mesiaca nasledujúceho, v zákonnej výške. V prevyšujúcej časti uplatnených úrokov z omeškania bola žaloba zamietnutá.
15. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku tiež konštatoval, že žalobca uplatnil finančnú náhradu vo forme jednorazovej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva alebo vo forme nájmu (opakovanej náhrady). Žalobca však takto uplatnil len jeden nárok (finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva), ktorý vyplýval z rovnakých skutkových okolností, v dvoch samostatných konaniach. Niet pochýb o tom, že žalobca takto uplatnil nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva. Rozdiel bol len v tom, aký charakter má mať táto náhrada a či spadá pod režim náhrady za vecné bremeno alebo náhrady za bezdôvodné obohatenie. Rozhodnutím súdu nedošlo k prekročeniu návrhu žalobcu, ktorý požadoval priznať jednorazovú náhradu, prípadne túto rozpočítať na jednotlivé mesiace, ktorá by podľa návrhu žalobcu v prípade mesačného plnenia činila 2.022,95 eur. Vychádzajúc z celkovej číselnej špecifikácie nároku súd priznal žalobcovi menej, ako požadoval, preto nedošlo k prekročeniu návrhu žalobcu. Navyše podľa názoru súdu prvej inštancie napadnutým rozsudkom došlo k usporiadaniu vzťahov medzi stranami vyplývajúcich z osobitného predpisu, preto súd môže prekročiť žalobný návrh.
16. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému. Výška a charakter náhrady závisela od znaleckého posudku a tiež od úvahy súdu. Za takéhoto stavu má úspešný žalobca nárok na plnú náhradu trov konania, aj keď vo finančnom vyčíslení nebol plne úspešný.
17. Proti tomuto rozsudku, a to proti jeho vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách konania v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi finančnú náhradu za zákonom zriadené vecné bremeno za obdobie od 23.3.2010 do 10.10.2019 vo výške 232.639,25 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 232.693,25 eur od 22.2.2020 do zaplatenia. O trovách konania navrhol rozhodnúť tak, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov. Žalovaný poukázal na písomné podanie žalobcu zo dňa 10.10.2019, ktorým upravil žalobný petit tak, že jedným z dvoch alternatívnych petitov navrhol, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu spätnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva od 23.3.2010 do 4.12.2019 vo výške 237.494,33 eur spolu so zákonným úrokom z omeškania zo sumy 2.022,95 eur (uplatneným za každý jednotlivý mesiac počnúc aprílom 2010 do zaplatenia) a zákonným ročným úrokom vo výške 5% zo sumy 809,18 eur od 23.4.2019 do zaplatenia a aby zároveň do budúcna zaviazal žalovaného platiť bežnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu vo výške 2.022,95 eur mesačne počnúc 5.12.2019 vždy k rukám žalobcu alebo právnych nástupcov vo výške 2.022,95 eur mesačne až do poslednej splátky bežnej úhrady 22.3.2030. Druhým alternatívnym petitom žalobca navrhoval, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mesačné nájomné za užívanie sporných pozemkov spätne za obdobie od 23.3.2010 do 4.12.2019 so zákonným ročným úrokom z omeškania (uplatneným za každý jednotlivý mesiac počnúc aprílom 2010 do zaplatenia) a aby zároveň zaviazal žalovaného platiť za užívanie sporných pozemkov nájomné vo výške 4.920,18 eur mesačne do budúcna počnúc dňom 5.12.2019 až do poslednej splátky mesačného nájmu do 22.3.2030. Súd prvej inštancie pripustil túto zmenu žaloby uznesením zo dňa 22.1.2020. Žalovaný má za to, poukazujúc na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, že súdy priznávajú nároky na náhradu za zákonné vecné bremeno zriadené zák. č. 66/2009 Z.z. len spätne, teda len za obdobie do uplatnenia týchto nárokov na súde. Žalovaný tak zastáva názor, že žalobca sa mohol domáhať úhrady finančnej náhrady len spätne a len za obdobie do podania žaloby, resp. návrhu na zmenu žaloby. Súd tak rozhodol nad rámec žalobcom uplatneného petitu. Tiež poukázal na to, že žalobca žiadal priznať finančnú náhradu len za obdobie do 4.12.2019, avšak súd priznal túto náhradu za obdobie do 22.6.2020. Navyše súd priznal žalobcovi náhradu v jednotkovej cene 5,82 eur/m2/rok, teda vyššej než bola žalobcom stanovená jednotková cena 4,99 eur/m2/rok, ktorú žalobca uplatnil ako náhradu za zákonom zriadené vecné bremeno. Zo strany súdu tak došlo k porušeniu § 216 ods. 1 C.s.p. S poukazom na § 517 ods. 2 a § 563 Občianskeho zákonníka má žalovaný za to, že sa nemohol dostať do omeškania s plnením peňažného záväzku skôr, ako sa o tomto nároku žalobcu dozvedel. Najskôr sa tak mohlo stať až doručením uznesenia súdu prvej inštancie o pripustení zmeny žaloby zo dňa 22.1.2020. Nesúhlasil s priznaním nároku na náhradu trov konania žalobcovi v celom rozsahu, keď je zrejmé, že žalobca nebol úspešný v celkovej uplatnenej výške 485.508,52 eur.
18. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol potvrdiť rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny a uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktoré považuje za správne. Vyčíslenie nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva je plne k dispozícii znalcov.
19. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu, v rozsahu danom v ust. § 379 a § 380 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené.
20. Rozsudok je v napadnutom vyhovujúcom výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
21. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 22.9.2021 o 9,35 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 16.9.2021 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 3 C.s.p.
22. Žalovaný namieta odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p., teda že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.
23. Odvolací súd po preskúmaní odvolania dospel k záveru, že namietaný odvolací dôvod nie je naplnený.
24. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
25. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a náležite a správne sa vyporiadal s argumentmi strán sporu, jeho úvaha, o ktorú sa pri rozhodnutí oprel vychádza z medzí a hľadísk stanovených zákonom. Žalovaný v odvolaní opakuje argumenty, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci. Ani v odvolacom konaní nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v napadnutej časti.
26. K odvolacím námietkam žalovaného a k správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza nasledovné:
27. Predmetom tohto konania je nárok žalobcu na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom zriadením vecného bremena zákonom č. 66/2009 Z.z.. Otázka nároku žalobcu na náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva v konaní bola právoplatne vyriešená medzitýmnym rozhodnutím, preto správne súd prvej inštancie zameral dokazovanie na zodpovedanie otázky výšky náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu.
28. Súd prvej inštancie pri zodpovedaní otázky formy náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného bremena zákonom č. 66/2009 Z.z. vychádzal z toho, že zákon nerieši otázku charakteru finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena, teda či má ísť o náhradu jednorazovú alebo opakovanú. Odvolací súd považuje za správne úvahy súdu prvej inštancie, ktorý vychádzajúc z účelu a zmyslu zákona, ktorým je dočasnosť vecného bremena, vyplývajúca predovšetkým z ust. § 4 ods. 2 tohto zákona. V danom prípade je tak namieste priznanie opakovanej náhrady. Vecné bremeno obmedzuje vlastníka pozemku dočasne, trvá len do vykonania pozemkových úprav, teda do pridelenia náhradného pozemku alebo poskytnutia finančnej náhrady, kedy na základe administratívneho rozhodnutia dochádza k nadobudnutia vlastníctva k pozemku pod stavbou vlastníkom stavby. Aktívne legitimovanou osobou k začatiu tohto procesu usporiadania pozemkových úprav je len vlastník stavby, nie vlastník pozemku. Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa tohto zákona patrí opakovaná náhrada.
29. Odvolací súd považuje za správne úvahy súdu prvej inštancie, ktorý založil výšku poskytnutej náhrady na stanovení všeobecnej hodnoty ročnej odplaty za zriadenie vecného bremena znaleckým posudkom. Správne súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu za zriadené vecné bremeno za obdobie od 23.3.2010 (ako požadoval žalobca) do 22.6.2020, teda do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. V zmysle § 217 ods. 1 C.s.p. je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
30. Niet pochýb o tom, že žalobca rozšíril pôvodne uplatnený nárok, ktorým uplatňoval náhradu za obdobie od 23.3.2010 do 9.3.2012 podaním zo dňa 28.9.2012 na obdobie od 23.3.2010 do vykonania pozemkových úprav, teda do budúcna. Zmena žaloby bola pripustená uznesením súdu zo dňa 9.10.2012. Ďalšou úpravou, podaním zo dňa 10.10.2019 žalobca upresnil, že priznania náhrady sa domáha za obdobie od 23.3.2010 do 22.3.2030. Nemôže obstáť argumentácia žalovaného, uvedená v odvolaní, že by súd prvej inštancie rozhodol nad rámec žalobcom uplatneného petitu, pokiaľ priznal žalobcovi náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva za obdobie od 23.3.2010 do 22.6.2020, teda za obdobie uplatnené žalobcom.
31. Za bezpredmetnú považuje odvolací súd argumentáciu žalovaného, ktorý tvrdí, že nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného bremena možno priznať len spätne, do dňa doručenia žaloby na súde. S poukazom na vyššie spomínané ust. § 219 ods. 1 C.s.p. takáto argumentácia nemôže obstáť. Nič nebráni žalobcovi uplatňovať v súdnom konaní nárok, ktorý by presahoval obdobie po podaní žaloby až do rozhodnutia súdu vo veci samej.
32. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku žalovaného, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec žalobcom uplatneného petitu, keď mu priznal náhradu za užívanie sporných pozemkov vo výške 5,82 eur/m2/rok, teda vyššiu než bola jednotková cena určená žalobcom 4,99 eur/m2/rok. V tomto smere odvolací súd odkazuje na dôvody uvedené súdom prvej inštancie v bode 70. odôvodnenia rozsudku, ktoré považuje za správne.
33. Za odôvodnenú nemožno považovať ani námietku žalovaného, že za deň splatnosti pohľadávky žalobcu je potrebné považovať deň 22.1.2020, keď bolo doručené žalobcovi uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 22.1.2020 o pripustení zmeny petitu. Pokiaľ ide o stanovenie času, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s plnením žalobcovi s poukazom na § 563 Občianskeho zákonníka odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bodoch 65. až 67., ktoré považuje za správne, a na ktoré poukazuje.
34. Odvolací súd považuje za správne úvahy súdu prvej inštancie, ktorý v súlade s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania. Niet pochýb o tom, že výška a charakter náhrady závisela nielen od znaleckého posudku, ale tiež od úvahy súdu, preto sa možno len stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi patrí náhrada trov konania v celom rozsahu.
35. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd v súlade s § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania ako vecne správny.
36. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému.
37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).