Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/87/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu : D. C., nar. X.X.XXXX, bytom G. XXX, zastúpený ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter Szárszoi, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, Michalovce, IČO: 47 236 183, proti žalovaným : 1. Q.Á. L., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXX, zastúpený advokátkou JUDr. Gabriela Borovská, so sídlom Kpt. Nálepku 20, Michalovce, 2. L. L., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXX, zastúpený advokátkou JUDr. Iveta Rajtáková, so sídlom Štúrova 20, Košice, v konaní o odstránenie stavby, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 5. februára 2020 č.k. -363

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaným p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1.Žalobca sa v konaní domáhal odstránenia oplotenia s pevným základom vo vlastníctve žalovaných, postaveného na pozemkoch vo vlastníctve žalobcu parc. Č.. XX a parc. č. XX zapísaných na LV č. XXX katastrálne územie Iňačovce, okres Michalovce tvrdiac neoprávnený zásah do jeho vlastníckeho práva. Žalovaní sa bránili tvrdením, že sporné oplotenie bolo postavené po predchádzajúcej dohode medzi právnymi predchodcami žalobcov a žalovaných už v sedemdesiatych rokoch, a to na mieste pôvodného oplotenia, ktoré hranice pozemkov vymedzené oplotením boli dlhodobo a nerušene užívané až do roku 2012, kedy nový vlastník susediacich pozemkov parc. č. XX a č. XX U. C. začal žiadať o odstránenie oplotenia.

2. Pôvodný žalobca U. C. nadobudol nehnuteľnosť parc. č. XX, č. XX zapísané na LV č. XXX, kat. úz. Iňačovce od F. L. kúpnou zmluvou z roku 1998, ktorej vklad bol povolený v roku 1999. V čase nadobudnutia vlastníckeho práva U. C., hranice susediacich pozemkov žalobcu a žalovaných boli vymedzené už existujúcim oplotením, ktoré stálo na mieste, ako je tomu doposiaľ. Pri zameraní pozemku v roku 2010 U.. C. zistil z vytyčovacieho náčrtu znalca Ing. Treščáka, že oplotenie prebieha mimo hranice pozemkov ako je táto evidovaná v katastrálnom operáte, a nachádza sa na pozemkoch v jeho vlastníctve, z ktorých dôvodov žiadal žalovaných o odstránenie oplotenia. Po začatí konania U. C. zomrel a na jeho miesto vstúpila dedička - dcéra X. C., ktorá nehnuteľnosť v priebehu konania previedla na svojho syna, terajšieho žalobcu, ktorý do konania vstúpil v súlade s procesným návrhom strany žalobcu a rozhodnutím súdu podľa .

3. Žalovaní v 1. a 2. rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti parc. č. XX, Č.. XX, zapísaných na LV č. XX kat. úz. Iňačovce titulom dedenia po svojich rodičoch na základe dedičského rozhodnutia po otcovi žalovaných sp.zn D1330/86 a matke spzn.12D/166/2013. Žalovaní v konaní vypovedali, že spornú

nehnuteľnosť nadobudli ich rodičia ešte v roku 1949, a sporné oplotenie medzi susediacimi pozemkami žalobcu a žalovaných sa nikdy nemenilo, iba sa nahrádzalo pôvodné, keď aktuálne oplotenie bolo postavené na mieste pôvodného oplotenia v sedemdesiatych rokoch otcom žalovaných a ich bratom U. L. po dohode s vtedajšími vlastníkmi nehnuteľnosti parc. č. XX Y. Č.. XX, evidovaných na LV č. XXX, kat. úz. Iňačovce, ktorým boli manželia O..

4. Svedok Ján L., brat žalovaných vypovedal, že v začiatkoch sedemdesiatych rokoch bolo odstránené staré oplotenie pozostávajúce z drevených kolov a vŕbového prútia, ktoré zaberalo šírku 60cm-70 cm, a na mieste tohto oplotenia boli podľa dohody s vlastníkmi susediacich pozemkov manželmi O. osadený nový plot so zabetónovanými stĺpmi a pletivom. Hranica sa osobitne nezameriavala, pretože medzi susedmi nebola sporná, z pohľadu dediny sa nelomila, nestáčala a zodpovedala zobrazeniu v pozemkových mapách.

5. Rozsudkom zo dňa 30.10.2017 č.k. -234 (v poradí I. rozsudok) Okresný súd Michalovce (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) žalobe vyhovel a uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia odstrániť oplotenie s pevným základom postavené na parcelách č. XX Y. Č.. XX, zapísaných na LV č. XXX kat. úz. Iňačovce v rozsahu oplotenia ako je v znaleckom posudku znalca Ing. Miroslava Mihalíka č. 9/2006 vyznačené v prílohe č. 4 červenou čiarou. Súd prvej inštancie právne vec posudzoval podľa o ochrane práv vlastníka majúc za preukázané znaleckým posudkom č. 9/06 znalca z odboru geodézie a kartografie Ing. Mihalíka, že hranice susediacich pozemkov vo vlastníctve žalobcu a v podielovom spoluvlastníctve žalovaných, sa v priebehu rokov nemenili a priebeh hranice, ako je evidovaný v katastri, zodpovedá stavu platnej katastrálnej mapy, pričom oplotenie žalovaných sa nachádza mimo hranice evidovanej v katastri a v rozsahu stanovenom znaleckým posudkom zasahuje do pozemkov vo vlastníctve žalobcu. Súd poukázal na to, že podľa obsahu znaleckého posudku pri obnove katastrálneho operátu novým mapovaním v kat. úz. Iňačovce v rokoch 1988 až 1990 bolo vykonávané aj miestne šetrenie, vytvorené vyšetrovacie a meračské náčrty, v konkrétnom prípade meračský náčrt č. 018, ku ktorému boli priložené aj protokoly o odsúhlasení priebehu hraníc pozemkov potvrdené podpismi vlastníkov a užívateľov pozemkov, ktoré zakresľovali priebeh hraníc tak, ako sú evidované v platnej katastrálnej mape a nebola zistená existencia dohôd pre ich zmenu. Znalec tiež vychádzal zo záznamu šírky pozemkov žalobcu a žalovaných ako boli uvedené vo vyšetrovacích a meračských náčrtoch v roku 1988 v porovnaní so stavom pred obnovou operátu podľa meračského náčrtu z roku 1967. Podľa uvedených listín, šírka v zadnej časti pozemkov žalobcu dosahovala 18,60 m a žalovaných 10,80 m, pričom pri aktuálnom zameraní žalovaní užívajú pozemok v zadnej časti v šírke 14,40 m t.j. plus 3 a pol metra a žalobca v šírke 14,60 m t.j. mínus 3 a pol metra. K tvrdeniu žalovaných, že spornú časť pozemku vymedzenú oplotením s ohľadom na dobu užívania i dohodu pôvodných vlastníkov pozemkov o priebehu hranice, od ktorej odvádzali dobromyseľnosť, vydržali podľa , súd uviedol, že nebol preukázaný nadobúdací titul, a za správnu považoval úvahu znalca, že pokiaľ nie je zaznamenaná v katastrálnom operáte zmena priebehu hranice v súvislosti s obnovou operátu v rokoch 1988 až 1990, oplotenie muselo byť postavené po týchto mapovaniach. Súd prvej inštancie vyslovil tiež názor, že v konaní nie je oprávnený prejudiciálne skúmať a určiť prípadné vlastnícke právo žalovaných.

6. Na základe odvolania žalovaných Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 11. marca 2019 sp.zn. zrušil vyššie zmenený rozsudok súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa stotožnil s právnym hodnotením nároku žalobcu ako reivindikačnej vlastníckej žaloby podľa o ochrane vlastníckeho práva, nie žaloby v režime o úprave práv vlastníka pozemku k neoprávnenej stavbe, ako sa toho dovolával žalobca. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že predmet konania je založený na spornosti priebehu hranice susediacich pozemkov a z toho vyplývajúcej spornosti vlastníckeho práva, keď judikatúra je ustálená v názore, že spor o hranicu pozemkov je v podstate vždy sporom o vyriešenie otázky vlastníctva určitej plochy pozemkov (R 6/99). Odvolací súd poukázal ďalej na to, že aj keď bez procesného návrhu žalovaných nemôže byť meritórne rozhodnuté o ich vlastníckych právach, súčasne to nevylučuje, aby bola otázka ich vlastníckeho práva skúmaná ako otázka predbežná, keď je dôležité vyhodnotiť, ktorej sporovej strane patrí vlastnícke právo k tej časti nehnuteľnosti, ktorá je dotknutá vymedzením hraníc oplotením, ak evidencia hraníc susediacich pozemkov v katastri nehnuteľnosti je v rozpore so skutočným užívacím stavom. Otázka rozhraničenia predmetu vlastníctva a priebehu hranice už nebude môcť byť pre budúcnosť medzi tými istými stranami sporu samostatným predmetom nového konania, keď riešenie tejto predbežnej otázky bude pre súdy záväzné. Uložil súdu prvej inštancie ustáliť, či vlastníckou hranicou susediacich

pozemkov je hranica zaznamená v evidencii nehnuteľnosti alebo iná hranica na základe predchádzajúcej dohody a dlhodobého užívania nehnuteľnosti vlastníkov susediacich pozemkov, keď dôkazné bremeno o prípadnom vydržaní nehnuteľnosti v dôsledku zmeny hranice susediacich pozemkov je na žalovaných, vysporiadať sa s námietkami žalovaných o tom, že podpis ich matky na súpise nehnuteľností k náčrtu č. 018 vyhotoveného v súvislosti s novým mapovaním sa nevzťahoval na potvrdenie priebehu hranice, ale tam zaznamenané informácie o zlúčení pôvodnej parcely EKN č. 262 a č. 264/3. Odvolací súd poukázal tiež na to, že v prípade zmeny priebehu hraníc na základe dohody vlastníkov susediacich pozemkov, osobitne, ak sa tak stalo pred rokom 1989, keď sa preferovala evidencia užívacích vzťahov namiesto vzťahov vlastníckych, nebude vždy rozhodujúca existencia listiny ako písomnej dohody o zmene priebehu hranice, a o existencii takej dohody môže svedčiť aj fakticky iný priebeh hranice pozemkov, dlhodobo rešpektovaných vlastníkmi susediacich pozemkov, k čomu sa javí ako dôvodné tiež vypočutie svedkov navrhovaných žalovanými.

7. V opätovnom konaní súd prvej inštancie doplnil dokazovanie vypočutím svedka P. O., druhého vlastníka nehnuteľností bezprostredne susediacich s nehnuteľnosťami žalovaných. Z výpovede svedka súd prvej inštancie zistil, že v mieste existuje posun hranice pozemkov, že svedok nemá vedomosť o zmene priebehu sporného oplotenia, ktoré sa upravovalo naposledy pred viac ako 30 rokmi, neregistroval ani žiadne spory o priebehu hranice medzi právnymi predchodcami žalovaných a právnymi predchodcami žalobcu -pôvodnými vlastníkmi pozemkov manželmi O., za existencie vlastníctva ktorých bolo oplotenie menené.

8. Rozsudkom zo dňa 5. februára 2020 č.k. -363 (preskúmavaný, v poradí II. rozsudok) súd žalobu zamietol a priznal žalovaným náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

9. Po právnom posúdení nároku žalobcu podľa , ako reivindikačnej žaloby na ochranu vlastníckeho práva uviedol, že z výsluchov žalovaných a svedkov U. L. a P. O. mu vyplynulo, že sporné oplotenie stálo medzi pozemkami žalobcu a žalovaných tak, ako je aj v súčasnosti od nepamäti, keď v roku 1970 došlo len k výmene starého oplotenia za nové, ktoré bolo zriadené na pôvodnom mieste, a to po predchádzajúcej dohode rodičov žalovaných a pôvodných vlastníkov nehnuteľností, ktoré v súčasnosti patria žalobcovi. Vzal do úvahy, že priebeh hranice a tým aj vlastnícke právo žalovaných k dotknutej časti pozemkov začal spochybňovať žalobca U..C. až po 14-tich rokoch od nadobudnutia vlastníctva nehnuteľností, súd zdôraznil, že aj podľa výpovede svedka P. O., oplotenie stálo aj v minulosti na rovnakom mieste, prihliadal k vyjadreniam Okresného úradu Michalovce, katastrálneho odboru zo dňa 16.2.2015 o tom, že pri obnove operátu v rokoch 1988 až 1990 hranica medzi parcelami žalobcu a žalovaných bola vyznačená pletivovým oplotením, nebola vyhodnotená ako sporná, prebiehala v lomových bodoch ako sú evidované v katastri, avšak katastrálny úrad pripustil, že napriek použitej metóde obnovy operátu a následnej identifikácii je možné, že zobrazený priebeh hranice v platnej katastrálnej mape bol v rámci obnovy operátu vyhodnotený chybne. Súd poukázal aj na vyjadrenia znalca Ing. Mihalíka v jeho znaleckom posudku o tom, že pri preskúmaní katastrálnej mapy v evidencii nehnuteľnosti, ktorá bola platná pred obnovou katastrálneho operátu, táto nezobrazovala stav hraníc parciel tak, ako boli v skutočnosti užívané, pretože do nej boli zanesené len zmeny evidenčné, a mala nízku výpovednú hodnotu, z ktorých dôvodov sa vykonávalo obnovenie katastrálneho operátu novým mapovaním. Pri vyhodnocovaní meraných výsledkov pritom znalec dospel k záveru, že v lokalite došlo k rovnomernému posunu hraníc pozemkov. Zohľadňujúc vyššie uvedené dospel k záveru, že znalecký posudok Ing. Mihalíka definuje len priebeh hranice ako bola evidovaná v katastrálnom operáte, nezodpovedá však reálnemu užívaciemu stavu, pričom v konaní bolo preukázané, že oplotenie medzi nehnuteľnosťami žalobcu a žalovaných stojí minimálne od začiatku sedemdesiatych rokov, keď pred rokom 1989 sa vzhľadom na nepresnosť evidencie pozemnoknižných vložiek, pokiaľ ide o výmery pozemkov, preferoval užívací stav. Konštatoval, že právni predchodcovia žalovaných vstúpili do oprávnenej držby pozemkov už na základe kúpnej zmluvy z roku 1949, pozemky užívali a užívajú v stave ohraničenom sporným oplotením, keď posúvanie oplotenia a tým zmeny v užívaní pozemkov preukázané neboli, pretože dochádzalo iba k obnovovaniu starých poškodených oplotení na pôvodnom mieste. Spornú časť pozemku tak nadobudli právni predchodcovia žalovaných už titulom kúpy, keď vydržanie by sa odvádzalo od kúpnej zmluvy z roku 1949. Vzhľadom na spochybnenie vlastníckeho práva žalobcu k spornej časti pozemku, súd žalobu zamietol, meritórne nerozhodujúc o priebehu hranice medzi pozemkami žalobcu a žalovaných a vlastníckom práve žalovaných, pretože taký nárok nebol predmetom konania. Výrok rozhodnutia o trovách konania odôvodnil priznajúc nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % plne procesne úspešným žalovaným.

10. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, podľa obsahu odvolania uplatnil odvolacie dôvody vymedzené , , a navrhoval, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na nové rozhodnutie. Zastával názor, že pokiaľ aj rozsudok súdu prvej inštancie je rozsiahly, odôvodenie rozhodnutia nie je dostatočné, súd opomenul prihliadať na znalecký posudok znalca Ing. Mihalíka a výpis z katastrálnej mapy, ktoré preukazujú, že sporné oplotenie žalovaných prechádza mimo hranice pozemkov evidovaných v katastrálnom operáte a nachádza sa na pozemku žalobcu. Za nepostačujúce považoval, ak súd žalobu zamietol z dôvodov koncentrovaných len v bodoch 36. a 37. odôvodnenia preferujúc užívací stav pred stavom právnym na tom základe, že hranica medzi spornými pozemkami nie je v katastri nehnuteľnosti vyznačená v súlade s užívacím stavom, čo malo vyplývať z vyjadrení katastrálneho úradu zo dňa 16.2.2015 a za vlastnícku hranicu považoval hranicu užívania pozemkov tvrdenú žalovanými. V tejto súvislosti žalobca poukázal na znenie zákona č. 162/95 Z.z, v zmysle ktorého za hranicu susedných pozemkov vymedzenou vlastníckym právom sa považuje aj hranica podľa skutočnej držby, ak ju vlastníci susedných pozemkov uznávajú, a ak nie je medzi nimi sporná, čo sa nevzťahuje na daný prípad, pretože v tomto prípade hranica susedných pozemkov je sporná. Žalovaní zasahujú do vlastníckeho práva žalobcu, keď za prípadné pochybenie úradu katastra pri obnovovaní katastrálneho operátu v rokoch 1988-1990 nemôže niesť zodpovednosť žalobca, a nemôže to byť dôvod pre popretie jeho vlastníckeho práva. Zastával názor, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, aby žalovaným patrili vlastnícke práva k spornej časti pozemku, a svojím rozhodnutím súd predbežne a nepriamo rozhodol, že žalovaní sú vlastníkmi spornej časti pozemku, čo je v rozpore so skutočným právnym stavom.

11. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že v konaní bolo bez akýchkoľvek pochybnosti preukázané, že sporné oplotenie medzi susediacimi pozemkami sporových strán existuje minimálne od začiatku sedemdesiatych rokov, keď právni predchodcovia žalovaných vstúpili do oprávnenej držby nehnuteľností už na základe kúpnej zmluvy z roku 1949, a takto nehnuteľnosti aj nerušene užívali v stave hraníc vymedzených sporným oplotením až doposiaľ. Právni predchodcovia žalobcov tento stav dlhodobo rešpektovali až do podania žaloby v roku 2013. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval z uvedených dôvodov za správne, preto ho navrhoval potvrdiť.

12. Rovnako žalovaný v 2. rade považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za úplne a presvedčivo zdôvodnené, založené na výsledkoch vykonaného dokazovania, keď je zrejmé, že právny predchodca žalobcu sa začal dožadovať vydania sporných nehnuteľností najskôr v roku 2010, pričom nehnuteľnosti sú žalovanými a ich právnymi predchodcami užívané v stave existujúceho oplotenia už od roku 1949. V sedemdesiatych rokoch sa stavalo nové oplotenie, avšak na mieste pôvodného, ktoré bolo narastené na šírku 60 cm až 70 cm a hranica, na ktorej bolo vytýčené toto nové oplotenie, nebola spochybňovaná právnymi predchodcami žalobcov, čo potvrdil aj svedok Knieža, pričom žalobca ani len netvrdil v konaní opak. Z dôkazov, ktoré boli navrhnuté a vykonané vyplynula nespornosť vlastníckej hranice až do roku 2012, kedy prostredníctvom advokáta žalobca vyzval žalovaných na odstránenie oplotenia. Ak žalobca zakladá podstatu nespokojnosti s rozsudkom odkazujúc na závery znaleckého posudku Ing. Mihalíka odvolateľ zdôraznil, že otázka posúdenia vlastníckeho práva je otázkou právnou, nie odbornou, pričom osobitne je potrebné poukázať na vyjadrenie Okresného úradu Michalovce, odbor katastrálny zo dňa 16.2.2015, ktorý sám konštatoval, že nemožno vylúčiť, že zobrazený priebeh hranice v platnej katastrálnej mape bol vyhodnotený chybne. Odvolateľ súčasne vytkol odvolateľovi návrh na rozhodnutie odvolacieho súdu, keď v zmysle zrušenie rozhodnutia v danom prípade už neprichádza do úvahy. Rozsudok súdu prvej inštancie navrhoval potvrdiť.

13. Odvolateľ v odvolacej replike zotrval na obsahu svojho odvolania majúc za to, že súd ignoroval znalecký posudok Ing. Mihalíka a výpis z katastrálnej mapy preukazujúci, že oplotenie stojí na pozemku žalobcov.

14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd v súlade s vyzval sporové strany na vyjadrenia k ustanoveniam o vydržaní vlastníckeho práva platným do 31.12.1950, následne za platnosti Stredného a v znení a v znení zákona č. 509/91 Zb., ktoré ustanovenia sporovým stranám vo výzve tiež citoval.

15. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k výzve odvolacieho súdu uviedol, že vydržanie je špecifický spôsob nadobúdania vlastníckeho práva, ktoré právo sa nadobúda uplynutím času po splnení zákonných

podmienok, keď do 31.12.1950 za platnosti uhorského obyčajového práva podmienkou vydržania bola 32 ročná vydržacia doba nevyžadujúca právny dôvod držby, v Strednom za jeho účinnosti sa vydržanie viazalo na oprávnenú držbu, za ktorú sa považovala dobromyseľná držba s ohľadom na všetky okolnosti, keď pozemkové vlastníctvo sa prevádzalo aj bez zápisu do pozemkových kníh. 0/1964 Zb. do novely v roku 1982 vydržanie nepoznal, upravoval iba držbu. Počnúc rokom 1982 bolo zavedené vydržanie, podmienkou prevodu nehnuteľnosti v období od roku 1964 do roku 1999 bola registrácia štátnym notárstvom. Poukázal na právne názory formulované pri vymedzení pojmu oprávnenej držby, ktoré vychádzali tak z názoru, že oprávnenosť držby sa odvíjala od fakticity a neškodenia (R45/86, R 44/96), keď oprávnená držba bola založená na dohode o kúpe, o ktorej súdy nemali pochybnosti, napriek tomu, že nedošlo k uzavretiu perfektnej zmluvy, ako i na právne názory, z ktorých vyplývalo, že dôležitou podmienkou oprávnenosti držby je existencia dobromyseľnosti so zreteľom na všetky okolnosti, keď právna teória a prax sa prikláňa k výkladu, že do podmienok oprávnenej držby treba zahrnúť aj snahu o dodržanie dobových základných právnych požiadaviek (). Uviedol, že v prípade žalovaných počiatok oprávnenej držby sa datuje od ich právnych predchodcov od roku 1949 na základe kúpnej zmluvy zo dňa 17.8.1949 za účinnosti uhorského obyčajového práva, ktoré vyžadovalo 32 rokov pokojnú dobromyseľnú držbu. V zmysle , Stredného účinného od 1.1.1951 bola potrebná len 10 ročná vydržacia lehota, a umožňovalo sa započítanie vydržania aj právneho predchodcu a skôr uplynutej lehoty, na základe čoho v danej veci uplynula lehota na vydržanie vlastníckeho práva k 1.1.1961. Právni predchodcovia teda užívali sporné nehnuteľnosti, ktorých hranice boli určené plotom, nerušene, ktorý stav bol dlhodobo rešpektovaný zo strany vlastníkov susediacich pozemkov, čo potvrdilo vykonané dokazovanie.

16. Žalovaný v 2. rade vo svojom vyjadrení poukázal na nesporné skutočnosti, že nehnuteľnosti v rozsahu vymedzenom oplotením ako vlastníckymi hranicami nadobudli právni predchodcovia žalovaných v roku 1949 na základe riadne uzatvorenej kúpnej zmluvy. Titulom kúpy sa hneď ujali užívania nehnuteľnosti a boli dobromyseľní v tom, že pozemky, v rozsahu v akom ich užívajú sú ich vlastníctvom. Nespornosť užívania bola potvrdená výpoveďou svedka U. L., brata žalovaných, a všetci poznajú pomery na nehnuteľnosti, keďže sa tam narodili. Nové oplotenie bolo postavené na mieste, kde stálo pôvodné prútené oplotenie na základe dohody s vlastníkmi susedného pozemku, manželmi O., právnymi predchodcami žalobcami, a pri výmene oplotenia nebola hranica po ktorej má oplotenie prebiehať sporná, z ktorých dôvodov ani neprebiehalo žiadne premeriavanie. Skutočnosť, že hranice nikdy nikto nenamietal vyplynula aj z výpovede svedka P. O., ktorý potvrdil, že jeho rodičia bývali vedľa L. a nemal vedomosť, aby boli nezhody medzi susedmi kvôli oploteniu. Vychádzajúc z uvedeného žalovaný v 2. rade považoval za nesporné, že so zreteľom na znenie , , a Stredného rodičia žalovaných vydržali spornú časť parciel reg. „C“ č. XX Y. Č.. XX kat. úz. Iňačovce najneskôr k 1.1.1961. V konaní nebolo tvrdené ani preukázané, aby od roku 1949 došlo k zmene v rozsahu užívania pozemkov. Zároveň zdôraznil, že aj pre prípad, ak by nedošlo k vydržaniu pozemkov za účinnosti Stredného najneskôr by právni predchodcovia žalovaných nehnuteľnosti vydržali k 1.1.1992, pri započítaní vydržacej dobu oprávnenej držby svojich právnych predchodcov.

17. Žalobca na výzvu súdu v zmysle k aplikácii ustanovení o vydržaní nereagoval, nevyjadril sa ani k stanovisku žalovaných.

18. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania ( a contrario ), v rozsahu vyplývajúcom z , z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto rozsudok v súlade s ako vecne správny potvrdil.

19. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 23.9.2021 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa .

20. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa , a , teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam(f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci(h).

21. Odvolací dôvod podľa je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý a navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k ním, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, či právo na jeho preskúmanie.

22. Odvolací dôvod podľa je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd posúdil vec po právnej stránke. Vady v skutkových zisteniach súdu spočívajú v nesprávnom postupe súdu pri hodnotení výsledkov dokazovania, keď súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, prípadne prihliada na skutočnosti, ktoré preukázané neboli. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z , a .

23. K odvolaciemu dôvodu podľa odvolací súd uvádza, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil súd iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak, nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

24. Uplatnené odvolacie dôvody neboli podľa názoru odvolacieho súdu naplnené. Argumenty žalobcu v odvolaní sú vo svojej podstate len zopakovaním skutočností uvádzaných v jeho vyjadreniach v konaní na súde prvej inštancie, ktoré však nemôžu viesť k inému rozhodnutiu vo veci, pretože súd vykonané dôkazy vyhodnotil podľa , z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

25. Odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle , súd sa právne korektným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, vrátane tvrdení a námietok sporových strán, stranám sporu ozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, zo skutkových zistení vyvodil právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný tak, aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania skutkových zistení a ich právneho hodnotenia. Aj keď súd prvej inštancie necitoval právnu úpravu o vydržaní vlastníckeho práva, v konaní na ňu prihliadal, a dospel k správnemu záveru, že spornú časť pozemku, ktorej vypratania sa žalobca domáhal a vymedzenú oplotením postavených právnymi predchodcami žalovaných, nadobudli právni predchodcovia žalovaných titulom vydržania, na základe oprávnenej držby založenej na kúpnej zmluve z roku 1949.

26. Podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31.12.1950 vlastnícke právo mimo pozemkovej knihy nadobudol ten, kto mal nehnuteľnosť po dobu 32 rokov ako svoju pokojne v držbe.

Vlastnícke právo však nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný pri začiatku svojej držby. (Svoboda, J. a kol.: . Komentár a súvisiace predpisy, V. vydanie, Eurounion, Bratislava 2005, s. 205, obdobne rozhodnutia Z IV str. 163, R 65/1975, , , Nástin súkromného práva platného na Slovenku a Podkarpatskej Rusi, Doc. Dr. Vladimír Fajnor, Dr. Adolf Záturecký, III.vydanie, Heuréka, 1998).

27. Podľa zákona č. 141/1950 Sb. účinného od 1.1.1951 (Stredný ) vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene () a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba desaťročná. Kto nadobudne oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, môže si započítať vydržaciu dobu predchodcu (, )

28. Podľa § 145 ods.1,2 zákona č. 141/1950 Sb., ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným.V pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

29. Ustanoveniami zákona č. 141/1950 Sb., sa spravovali aj právne pomery vzniknuté pred 1.januárom 1951, do tohto dňa sa tieto právne pomery spravovali skorším právom (§562). Lehota, ktorá začala bežať pred 1.januárom 1951, sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa 1.januára 1951; ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď lehota začala bežať. To isté platí o vydržacej a premlčacej dobe (§566 ods. 1,2 zák.č. 141/1950 Sb.)

30. Podľa kto s vecou zaobchádza ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má, pokiaľ nie je ustanovené inak, obdobné práva na ochranu, ako má vlastník.

31. Vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe ( § 132a ods. 1) hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak, nadobudne občan aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu ( ).Do doby podľa odsekov 1 a si občan môže započítať dobu, po ktorú jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu (4) (, v znení )

32. Podľa , oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Podľa pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

33. V konaní sa žalobca domáhal odstránenia oplotenia tvrdiac, že toto stojí na pozemku v jeho vlastníctve, čo považoval za preukázané obsahom znaleckého posudku Ing. Mihalíka o priebehu hranice ako bola evidovaná v katastri nehnuteľností. Nárok žalobcu by bolo možné považovať za oprávnený len v situácii, ak by priebeh hranice ako je predmetom evidencie v katastrálnom operáte predstavoval skutočnú vlastnícku hranicu vymedzujúcu predmet vlastníctva žalobcu k spornej časti pozemku parc. č. XX Y. F.. Č.. XX kat. úz. Iňačovce, teda ak by bolo zistené, že žalovaným nesvedčí právo užívania pozemkov v rozsahu tvrdeného zásahu výstavbou oplotenia. Z konania však vyplynulo, že právni predchodcovia žalobcov a žalovaných od roku 1949 užívali nehnuteľnosti v hraniciach ako boli vymedzené sporným oplotením, keď došlo len k zmene charakteru pôvodného oplotenia v roku 1970. Tento záver vyplýval z vyjadrení žalovaných, svedka U. L., ktorý bol pri výmene oplotenia a svedka Knieža, jedného zo susedov sporových strán, ktorý potvrdil, že oplotenie existovalo desiatky rokov v nezmenenom stave a nikdy neregistroval spor o priebehu hranice medzi vtedajšími vlastníkmi O. a právnymi predchodcami žalovaných. Významným faktom poukazujúcim na nespornosť užívania nehnuteľnosti v rozsahu hranice vymedzenej oplotením je aj to, že právny predchodca žalobcu, nadobudol nehnuteľnosť vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v roku 1999 vymedzenú doposiaľ existujúcimi hranicami, teda v stave v akom bola dlhodobo v užívaní, a priebeh oplotenia a vlastnícke právo žalovaných začal spochybňovať až po viac ako desiatich rokoch. Znalecký posudok

Ing. Mihalíka sa vyjadruje k priebehu hraníc susediacich nehnuteľností žalobcu a žalovaných ako vyplýva z evidenčného stavu v katastri nehnuteľností, ktoré však neodráža skutočný užívací a právny stav. Údaje katastra sú pritom hodnoverné len v prípade, ak nie je preukázaný opak ( ). Spochybnenie správnosti evidencie priebehu hraníc v katastrálnom operáte, v ktorom sa nachádzajú aj pozemky sporových strán potvrdzuje aj konštatovanie znalca o tom, že v katastrálnom území došlo k posunu hraníc. Rovnako tak Okresný úrad Michalovce katastrálny odbor v oznámení zo dňa 16.2.2015 uviedol, že zobrazený priebeh hranice v platnej katastrálnej mape mohol byť v rámci obnovy operátu vyhodnotený chybne v súvislosti s následnou identifikáciou a došetrovaním právnych vzťahov k nehnuteľnostiam. Existencia zápisu vlastníckeho práva určitého subjektu k nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností nevylučuje, že skutočným vlastníkom je iný subjekt, ak tomu nasvedčujú okolnosti týkajúce sa držby a užívania nehnuteľnosti. V predmetnom spore žalovaní tvrdili svoje vlastnícke právo k spornej časti pozemkov, ktorých vypratania sa žalobca domáhal z titulu tvrdeného zásahu oplotením stojacim mimo hraníc evidovaných v katastri nehnuteľností. Žalovaní v konaní preukázali svoje tvrdenia, že pozemky v hraniciach vymedzených týmto oplotením užívali dlhodobo, hranice neboli nikdy sporné medzi právnymi predchodcami žalobcu a žalovaných od času nadobudnutia nehnuteľností rodičmi žalovaných v roku 1949. Právni predchodcovia žalovaných sa tak stali vlastníkmi spornej časti nehnuteľnosti titulom vydržania. V prípade zmeny priebehu hraníc na základe dohody vlastníkov susediacich pozemkov, osobitne ak sa tak malo stať pred rokom 1989, sa nevyžadovala existencia osobitnej listiny o zmene priebehu hranice, ale o existencii mohol svedčiť fakticky iný priebeh hranice pozemkov dlhodobo rešpektovaný vlastníkmi susediacich nehnuteľností.

34. Podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31.12.1950 (Svoboda, J. a kol.: . Komentár a súvisiace predpisy, V. vydanie, Eurounion, Bratislava 2005, s. 205, obdobne rozhodnutia Z IV str. 163, R 65/1975) vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudol ten, kto mal nehnuteľnosť po dobu 32 rokov ako svoju pokojne v držbe. Bolo to tak napriek tomu, že v pozemkovej knihe, ktorá v tom čase mala nielen registračný ale aj hmotnoprávny charakter, bol ako vlastník zapísaný niekto iný. Podľa Stredného z roku 1950 () mohol vydržaním nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov. Oprávneným držiteľom bol ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. , ktorý bol účinný od 1.4.1964, inštitút vydržania úplne vypustil. Až novela č. zakotvila v inštitút vydržania, ktorý však bol limitovaný okruhom objektov, ktoré neboli spôsobilým predmetom vydržania, najmä z dôvodu existencie vlastníckeho práva štátu, resp. určených právnických osôb k týmto veciam. Tieto reštrikcie boli odstránené novelou účinnou od 1.1.1992. Intertemporálne ustanovenie v spojení s znamenalo, že ak držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako vlastným) spĺňal k 1.1.1992 podmienku držby trvajúcej desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí) nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo vydržaním.

35. Pre vydržanie je rozhodujúci stav v prírode v akom držiteľ po zákonom predpísanú dobu s pozemkom nakladá ako so svojím a je so zreteľom k všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu tento pozemok v príslušných hraniciach určených v prírode vlastnícky patrí. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. Za držiteľa sa považuje osoba, ktorá fakticky vec ovláda. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, sa navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním. Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí, aby tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus). V pochybnostiach platí, že držba je oprávnená ( ), na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera bude, aby túto domnienku vyvrátil, t. j. aby podal plný dôkaz zlej viery nadobúdateľa a na jeho ťarchu pôjde, pokiaľ sa mu to nepodarí preukázať (porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. , rozsudok NS SR sp. zn. z 25.2.2021).

36. Vychádzajúc zo skutkového stavu ustáleného súdom prvej inštancie k uchopeniu držby pozemkov vo vymedzených vlastníckych hraniciach rešpektovaných aj sporným oplotením došlo v roku 1949 v období platnosti uhorského obyčajového práva na Slovensku (do 31. decembra 1950), ktorá držba

trvala aj následne za účinnosti Stredného zák. č. 141/1950 Sb. platného v období od 1.1.1951 do 31.3.1964. Držba nehnuteľností právnymi predchodcami žalovaných v hraniciach vymedzených v prírode existujúcim oplotením má vzhľadom na existenciu kúpnej zmluvy povahu dobromyseľnej a poctivej držby, ktorá nebola nikým spochybňovaná až do roku 2012. Vydržacia doba podľa uhorského obyčajového práva na Slovensku v trvaní 32 rokov by uplynula už za účinnosti Stredného , keď v dôsledku v spojení s sa uplatnila kratšia vydržacia 10 ročná lehota vzťahujúca sa k vydržaniu nehnuteľnosti, ktorá by uplynula ku dňu 1.1.1961. Najneskôr k uvedenému dátumu sa právni predchodcovia žalovaných stali vlastníkmi nehnuteľností aj spornej časti pozemkov, na ktorých sa nachádza oplotenie. Pokiaľ by aj došlo k zmene priebehu vlastníckej hranice na základe neformálnej dohody právnych predchodcov žalobcov a žalovaných v 70-tych rokoch, čo však v konaní tvrdené ani preukázané nebolo, k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním v prospech žalovaných by došlo k 1.1.1992. Zákonná úprava pre vymedzenie priebehu vlastníckej hranice nepredpisovala osobitné náležitosti, o existencii dohody o priebehu hranice svedčil právnymi predchodcami žalobcu nespochybnený priebeh hranice a rozsah užívania nehnuteľnosti v takto určených hraniciach žalovanými a do doby počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe na účely splnenia podmienok vydržania podľa sa započítavala aj držba vykonávaná pred 1.1.1992.

37. Pretože žalovaným patrí vlastnícke právo k časti pozemku, na ktorom sa nachádza sporné oplotenie nimi postavené, súd prvej inštancie odôvodnene žalobu zamietol. Žalobca neprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by spochybnili tvrdenia žalovaných o čase vymedzenia hraníc pozemkov a dobromyseľnom užívaní nehnuteľností v takto určených hraniciach, a takým dôkazom nie je stav evidencie vlastníckej hranice v katastri nehnuteľností, keďže správnosť jej evidencie bol vyvrátený dôkazmi o vlastníckom práve žalovaných k spornej časti nehnuteľnosti a skutočnom priebehu hranice.

38. V súvislosti s prejavom nespokojnosti žalobcu s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (napr. , , , ), podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom v spore, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné a preskúmateľné, ktoré podmienky preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa, a nenesie známky arbitrárnosti.

39. Odvolateľ svoj nesúhlas s rozhodnutím súdu založil na polemike s vyhodnotením dôkaznej situácie súdom, čím však nespochybnil správnosť záverov súdu prvej inštancie o tom, že evidencia hraníc v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočným vlastníckym a právnym pomerom, pretože hranice pozemkov v stave zodpovedajúcom súčasnému užívaciemu stavu tu neexistovali už v čase nadobudnutia nehnuteľností právnymi predchodcami žalovaných.

40. Žalovaní boli v odvolacom konaní úspešní, preto im odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania v súlade s v spojení s .

41. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).